Rozsudok – Výchovné opatrenia ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 10. júl 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 14CoP/54/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1224203539
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 07. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Foltán

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:1224203539.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Foltána a sudcov JUDr.

Ľubomíra Bundzela a JUDr. Kristíny Srnkovej, vo veci starostlivosti súdu o medzičasom plnoletú A. B.
C., narodenú XX.XX.XXXX, bytom ako matka, do času nadobudnutia plnoletosti v konaní zastúpenú
kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, so sídlom Vazovova 7/A,
Bratislava, a maloletú D. B. C., narodenú XX.XX.XXXX, bytom ako matka, v konaní zastúpenú kolíznym
opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, so sídlom Vazovova 7/A, Bratislava,
deti matky B. E. B. F. G., narodenej XX.XX.XXXX, trvale bytom H. XX, H., zastúpenej JUDr. Denisou
Jánošíkovou, advokátkou so sídlom Klincová 35, Bratislava, a otca I. B. C., narodeného XX.XX.XXXX,

trvale bytom H. XXXX/XX, H. - J., zastúpeného JUDr. Janou Hreňovou, advokátkou so sídlom Pri
Suchom mlyne 50, Bratislava – mestská časť Staré Mesto, v konaní o uložení výchovného opatrenia,
o odvolaní matky proti rozsudku Mestského súdu Bratislava II č. k. 22P/30/2024-87 zo dňa 23.01.2025,
takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd konanie o uloženie výchovného opatrenia v časti týkajúcej sa medzičasom plnoletej A.
B. C., nar. XX.XX.XXXX z a s t a v u j e .

II. Vo zvyšnej časti odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

III. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom zo dňa 23.01.2025 súd prvej inštancie výrokom I. nariadil maloletým A. B. C., nar.
XX.XX.XXXX a D. B. C., nar. XX.XX.XXXX a ich rodičom - E. B. F. G., nar. XX.XX.XXXX a otcovi
B. C., nar. XX.XX.XXXX výchovné opatrenie spočívajúce v ich povinnosti podrobiť sa odbornému
sociálno-psychologickému poradenstvu na Referáte poradensko-psychologických služieb Úradu práce,
sociálnych vecí a rodiny Bratislava so sídlom Vazovova 7/A, 816 16 Bratislava v trvaní 6 mesiacov od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Výrokom II. uložil rodičom a maloletým, ktorých účasť je povinná zabezpečiť matka, povinnosť zúčastniť
sa na nariadených stretnutiach, ktorých presná špecifikácia, rozsah, trvanie a miesto realizácie budú
určené povereným pracovníkom subjektu označeného vo výroku I. tohto rozhodnutia.
Výrokom III. súd určil, že bude sledovať výkon nariadeného výchovného opatrenia v 2-mesačných
intervaloch.
Výrokom IV. rozhodol tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov konania.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil aplikáciou § 37 ods. 2, 7, 8 zákona č. 36/2005
Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o rodine“), čl. 9 ods. 3 Dohovoruo právach dieťaťa a § 217 ods. 1 vety prvej zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej
len „CSP“).

3. Súd prvej inštancie uviedol, že rodičovské práva a povinnosti rodičov k maloletým deťom C. sú
upravené rozhodnutím Okresného súdu Bratislava V č. k. 22P/12/2022-157 zo dňa 18.08.2022 v
spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 11CoP/47/2023-313 zo dňa 06.02.2024, ktorým súd
manželstvo rodičov rozviedol a schválil rodičovskú dohodu, na základe ktorej sa v tom čase maloletý
H., maloletá A. B. a maloletá D. B. na čas po rozvode zverili do osobnej starostlivosti matky s tým, že

zastupovať maloleté deti a spravovať ich majetok budú obaja rodičia, otcovi uložil povinnosť platiť na
výživu v tom čase maloletého H. sumu 530,- Eur mesačne, na výživu maloletej A. B. sumu 680,- Eur
mesačne a na výživu maloletej D. B. sumu 650,- Eur mesačne, vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred
k rukám matky maloletých detí.
Súdu prvej inštancie je z rozhodovacej činnosti známe, že rozsudkom č. k. 22P/13/2024-120 zo dňa
26.09.2024 súd zamietol návrh matky na udelenie súhlasu na podanie žiadosti o zmenu priezviska

maloletých detí C. - A. B., nar. XX.XX.XXXX a D. B., nar. XX.XX.XXXX z priezviska „C.“ na priezvisko
„G.“. Voči predmetnému rozhodnutiu podala odvolanie matka.

4. Vecne svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil tým, že z vykonaného dokazovania v
predmetnom konaní, ako aj z obsahu spisov v súvisiacich konania vyplynulo, že matka otca neakceptuje

ako druhého rodiča, odmieta s ním riešiť záležitosti detí (škole napr. uviedla, že s otcom nie je možné sa
kontaktovať). Matka si sama, vedená čisto subjektívnymi dôvodmi (animozita k bývalému manželovi),
zmenila priezvisko, k čomu pod vplyvom matky pristúpil samostatne aj plnoletý spoločný syn rodičov,
pričom ide o priezvisko zvolené, nie rodné priezvisko matky, ku ktorému by sa po rozvode vrátila, toto
priezvisko nemá akýkoľvek vzťah k rodinným väzbám matky, či detí, významovo súvisí a vychádza

výlučne z matkou deklarovaného náboženského presvedčenia. Deti aktuálne zrkadlia postoje matky
vo vzťahu k otcovi, ktorému nemienia odpustiť jeho nemorálne konanie voči matke, sú voči matke
absolútne lojálne, pričom z rodičov má iba matka priamy vplyv na deti, keď má otec dlhodobý problém
kontaktu s deťmi aj keď sa oň snaží. Deti pod priamym vplyvom matky odmietajú otca s odkazom na jeho
pre matku (a teda i pre ne) neakceptovateľné a neodpustiteľné amorálne správanie (mimomanželský

vzťah otca s inou ženou), napriek dlhodobým úprimných snahám otca po rozpade vzťahu s matkou s
omnoho komplikovanejším pozadím, ktoré bolo prejednávané v konaní o rozvod, o udržanie predtým
dobrých vzťahov s deťmi. V danom prípade je evidentné, že matka absolútne neprípustne prenáša svoju
animozitu voči osobe otca, z jej pohľadu opodstatnenú a pochopiteľnú, na maloleté deti. Matka vedie
dlhodobo deti k nadradenému, trestajúcemu postoju voči otcovi za jeho zradu voči jej osobe, napriek

jej deklarovanému kresťanskému založeniu, ktoré by však malo byť, vychádzajúc zo základov tohto
učenia, založené práve na úcte k obom rodičom a na odpustení. Deti sú evidentne nastavené tak, že otec
sa dopustil neodpustiteľného morálneho zlyhania a je naproti tomu ich morálnym právom toto konanie
otca demonštratívne odsudzovať a „trestať“ ho svojím odmietavým postojom, čo má však zásadný
vplyv na ich život, keďže sa samy, resp. pod vplyvom matky pripravujú o podiel otca na ich výchove a

fakticky aj o prítomnosť mužského vzoru v ich živote, s ktorým chcú z uvedených dôvodov, ktoré súd
nemôže hodnotiť ako skutočne zásadné z pohľadu najlepšieho záujmu detí, pretrhnúť akúkoľvek väzbu.
Matka dlhodobo podniká kroky smerujúce k pretrhnutiu väzieb detí s otcom v dôsledku jej subjektívneho
pocitu krivdy, ublíženia a poníženia vo vzťahu k bývalému manželovi, keď sa zjavne nevie preniesť cez
vlastné zranenie spôsobené rozpadom jej primárnej rodiny a manželstva. Otvorene verbalizuje, že sa

chystá otca kriminalizovať, keď pristupuje aj k ďalšiemu až absurdnému očierňovaniu otca v očiach detí
hľadaním komplikovaných konštrukcií a prepojení otca s inými nemorálnymi, či dokonca protizákonnými
aktivitami (dedukcie o tom, že sa otec venuje pochybným činnostiam, ktoré opiera o kontakty otca,
ktorého evidentne účelovo sleduje na sociálnych sieťach, či dodatočná sexualizácia spoločných aktivít
otca s deťmi v minulosti počas rodinného spolužitia).

S poukazom na uvedené zákonné ustanovenia a opísaný skutkový stav, vychádzajúc z obsahu spisu,
priebehu konania a výsledkov predovšetkým dokazovania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn.
B5-22P/12/2022 (konanie o rozvod manželstva a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností) a sp.
zn. 22P/23/2024 (konanie o udelenie súhlasu na zmenu priezviska), súd prvej inštancie dospel k záveru,
že v predmetnej veci je v najlepšom záujme maloletých detí nutné pristúpiť k nariadeniu výchovného

opatrenia, a to tak rodičom, ako aj maloletejA. B. a maloletej D. B. z dôvodu vzniku patologickej situácie v
rodine, keď matka svojím pôsobením na deti znemožnila akýkoľvek kontakt otca s maloletými a zo svojej
pozície ako rezidenčného rodiča uvedenú situáciu napriek opakovane odporúčanému poradenstvu
odmieta riešiť s poukazom na to, že ona nemá problém, pričom je sama v smere potenciálnej obnovyvzťahu a kontaktov medzi otcom a deťmi nečinná. A. sa vyjadrila, že nevie, ako má deti „prinútiť“ k
stretávaniu sa s otcom, z čoho je zrejmé, že sama nie je schopná využiť výchovné pôsobenie a metódy
pozitívnej motivácie detí ku kontaktu s otcom. Matka zotrvala na tom, že sa s otcom kontaktovať nechce,

sú rozvedení a každý z nich má svoj život, ktorý postoj však evidentne nežiaduco prenáša i na deti, ktoré
by mali mať s otcom autonómny vzťah, nezaťažený pocitmi krivdy jedného z rodičov voči druhému a
neadekvátnou lojalitou iba voči jednému z rodičov.
Z vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že otec koná v rozpore so záujmami detí, že znamená
hrozbu pre maloleté deti. Aktuálna miera narušenia vzťahov medzi deťmi a otcom vyplýva výlučne z

vnútorných psychologických dôvodov na strane detí a ich neadekvátneho spracovania rodinnej situácie
po rozpade vzťahu ich rodičov.

5. Súd prvej inštancie poukázal na to, že pri maloletých deťoch má povinnosť dbať na pravidelný kontakt
rodičasdieťaťom,pričom podľačl.32ods.4Listinyačl.8ods.1Dohovorusúdyaštátneorgánynemôžu
byťpasívne-orgánysociálnoprávnejochranyasúdy,každývosvojejpôsobnosti,musiavytváraťpriestor

na vytvorenie podmienok na to, aby styk (kontakt) medzi rodičom a dieťaťom mohol byť obnovený, na
prehodnotenie doterajšej stratégie a voľbu ďalších, aktuálne vhodných opatrení. V konaniach vo veci
starostlivosti súdu o maloleté deti musí súd vždy prioritne chrániť záujmy maloletého dieťaťa, a to aj na
úkor záujmov jeho rodičov.

6. Konštatoval, že obaja rodičia, ako aj maloleté deti budú mať možnosť uchopiť formou odborného
poradenstva, či už individuálneho alebo spoločného, podľa pokynov odborného personálu určeného
špecializovaného zariadenia, komunikačné zručnosti v rámci veľmi narušenej vzájomnej rodičovskej
interakcie, čo by malo smerovať k odstráneniu rodičovského konfliktu, zlepšeniu, resp. opätovnému
naštartovaniuvzájomnejkorektnejnekonfrontačnejrodičovskejkomunikácieapredovšetkýmschopnosti

akceptovať rolu a dôležitosť druhého rodiča v živote detí a v prípade maloletých pracovať na identifikácii
a odstránení príčin odcudzenia detí a otca s cieľom perspektívneho obnovenia možnosti interakcie
dcér s otcom vo forme, ktorá nebude pre maloleté deti neprimerane psychicky zaťažujúca. Chronické
a neriešené konflikty rodičov vyplývajúce zjavne z nespracovania ukončenia ich vzájomného vzťahu sú
predetinajnebezpečnejšímdopadomvzniknutejsituácieaneprospievajúzdravémupsychickémuvývinu

maloletých, ktorým môžu spôsobiť zásadné problematické dôsledky na ich zdravý psychosexuálny
vývin, k eliminácii čoho by malo slúžiť aj toto výchovné opatrenie. Je absolútne neprípustné, aby bolo
ktorékoľvekdieťapoužívanéakoprostriedokvzájomnéhobojavkonfliktejehorodičov.Maloletédetimajú
právo na lásku oboch rodičov, stabilitu a harmóniu prostredia, v ktorom vyrastajú. Rodičia sa v danom
prípade potrebujú individuálne učiť akceptácii rodičovskej roly a špecifík osobnosti druhého z rodičov a

najmä prispôsobovať sa potrebám detí po ich poznaní a rešpektovaní, keď rozhodne nie je úlohou detí
sa prispôsobovať potrebám rodičov, keďže na to nemajú potrebnú výbavu a zostávajú v závislej pozícii.
V súlade s návrhom kolízneho opatrovníka súd za subjekt vykonávajúci výchovné opatrenie určil
Referát poradensko-psychologických služieb Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, s ktorým
vopred odkonzultoval možnosť realizácie výchovného opatrenia, ako aj jeho rozsah kolízny opatrovník

maloletých, keď vzhľadom na predmet činnosti referátu a bohaté odborné skúsenosti mal súd za
to, že má možnosť participovať na úprave vzťahov a komunikácie medzi rodičmi maloletých a medzi
otcom a maloletými, ako aj na pomoci so spracovaním ich aktuálne problémového vzťahu. Čo sa týka
témy psychológa, súd prvej inštancie mal za to, že v rámci výchovného opatrenia sa môže otvoriť
cesta ku kooperácii rodičov, keď podľa názoru súdu v prípade objektivizovanej indikácie individuálnej

psychologickej intervencie u maloletých nič nebráni tomu, aby okrem práce s celou rodinou zvoleným
subjektom bola pri dosiahnutej zhode rodičov naštartovaná aj individuálna psychoterapia maloletých,
prípadne aj ich rodičov u vhodného odborného subjektu. Nakoľko bude súd v súlade so zákonom
pravidelne sledovať výkon nariadeného výchovného opatrenia, v prípade potreby môže neskôr podľa
§ 37 ods. 8 Zákona o rodine pristúpiť k jeho predĺženiu, resp. k uloženiu iného vhodného výchovného

opatrenia.
Vzhľadom na aktuálny stav v rodine a hĺbku narušenia rodinných osobných vzťahov medzi účastníkmi, v
ktorom smere, napriek odstupu času, nedošlo k pozitívnemu posunu, naopak, plynutím času vzhľadom
na postoj matky dochádza k čoraz hlbšiemu odcudzeniu zo strany detí, je rozhodne v záujme maloletých
detívytvoriťimformounariadenejodbornejintervenciepríležitosťnamožnúkorekciuichpostojascieľom

sanácie ich vzťahu k otcovi. Preto súd prihliadnuc na čl. 5 písm. h) Základných zásad Zákona o rodine
pristúpil k nariadeniu navrhovaného výchovného opatrenia vo forme odborného poradenstva každému
z rodičov a obom maloletým deťom, ktoré považuje za možný prostriedok na vytváranie, resp. sanáciu a
ďalší rozvoj vzťahových väzieb detí a otca, keď súd zdôrazňuje, že k riešeniu rodinnej situácie, ktorá jejednoznačne v rozpore s najlepším záujmom maloletých, ktorým je ich zdravý psychický vývoj, nemožno
pristupovať izolovane, výlučne s jednotlivými členmi, ale komplexne je potrebné vzhľadom na vzájomnú
previazanosť, napriek rozvodu manželstva, pracovať s celou rodinou.

7. V danom prípade súd prvej inštancie, zohľadňujúc vek a rozumovú vyspelosť tej-ktorej maloletej
musel, prihliadať aj na ich prezentovaný názor v konaní vedenom na súde prvej inštancie pod sp. zn.
22P/13/2024, ktorý vzal do úvahy. Z vykonaného dokazovania mal súd za nepochybne preukázané, že
na názor a postoj dieťaťa má výrazný formujúci vplyv názor a postoj matky ako najbližšej dominantnej

vzťahovej osoby počas významnej časti života, čo je však jav prirodzený a pochopiteľný. Navyše súd
musel zohľadniť, že maloleté deti napriek ich veku nie sú ešte vzhľadom na nedostatok životných
skúseností schopné samé pochopiť a zvážiť neskorší dopad ich aktuálnych subjektívnych rozhodnutí,
motivovaných dosiahnutím krátkodobého psychického komfortu po prežitom rodinnom konflikte, na svoj
budúci osobný život a psychické zdravie.

8. Situácia v rodine je súdu dostatočne dobre známa - maloleté deti, ktoré sú v osobnej starostlivosti
matky, nie sú v žiadnom kontakte s otcom. Celá rodina má otca zablokovaného. Je preto povinnosťou
súdu plniaceho pozitívny záväzok vyplývajúci z Dohovoru o právach dieťaťa, pokúsiť sa zlepšiť rodinnú
situáciu v rodine C. a odstrániť príčinu odmietavého postoja detí k otcovi, ktorý má za následok
devalváciu vzťahových väzieb maloletých s otcom. Cieľom výchovného opatrenia je odstránenie

rodičovského konfliktu, zlepšenie komunikácie a schopnosti akceptovať druhého rodiča v živote
maloletých detí, čo aj vyplýva z obsahu samotného návrhu, s ktorým sa súd stotožnil. Vo vzťahu k
deťom súd nariadil výchovné opatrenie z úradnej povinnosti, keďže je potrebné pracovať na identifikácii
a odstránení odcudzenia detí a otca. Súd sa musí pokúsiť riešiť situáciu v rodine formou výchovného
opatrenia poukazujúc na aktuálny a dlhodobý stav v rodine - keď deti s otcom nie sú v absolútne žiadnom

kontakte a otec má o kontakt s deťmi záujem.

9. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 52 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný
mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“) tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu
trov konania.

10. Proti výrokom I., II., III. rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonnej lehote odvolanie matka
maloletých z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP.
Uviedla, že maloletá A. B. tento rok v máji dosiahne plnoletosť a maloletá D. B. má 14,5 roka. Obe
dcéry boli v rámci tohto konania vypočuté kolíznym opatrovníkom a obe súhlasne zadefinovali dôvody,

pre ktoré aktuálne nemajú záujem o psychologické poradenstvo, účelom ktorého má byť obnovenie
stretávaniasasotcom.Súčasnebolisúdomprvejinštancievypočutévkonaníozmenupriezviska.Názor
maloletých nebol akceptovaný ani v jednom konaní. Ďalej uviedla, že z manželstva rodičov pochádza
aj plnoletý syn H., ktorý, obdobne ako maloleté, nemá záujem o stretnutie s otcom z dôvodu, že ho
sklamal, žije v rozpore a s názorom a jeho vierovyznaním. Poukázala na to, že obe dcéry vyjadrili

a odôvodnili svoj postoj k otcovi. Obe dcéry sú ňou vedené ku kritickému, t. j. vlastnému mysleniu, sú
vedené k tomu, aby mysleli systematicky, logicky a objektívne, vedeli prijímať premyslené rozhodnutia,
vyriešiť problémy a vyvíjať nové myšlienkové operácie. Situáciu v rodine, či správanie rodičov nesledujú
len povrchne, ale dokážu ísť do hĺbky a na rodinnú situáciu sa snažia pozerať z viacerých uhlov pohľadu.
Obe dcéry vedia zrozumiteľne odôvodniť, argumentami podporiť svoj postoj k otcovi, k jeho správaniu

a predovšetkým svoju nevôľu stretávať sa s ním. Vedia samostatne skúmať svoje okolie, správanie
rodičov, ich myšlienkové pochody, vyjadrujú sa jasne, zrozumiteľne, systematicky pri rešpektovaní
svetonázoru, ktorý im bol oboma rodičmi vštepovaný. Obe dcéry majú kritické a logické myslenie,
ktoré im poskytuje základnú štruktúru, ktorú využívajú pri hodnotení informácií a tvorbe vlastných
názorov. Všetky tri deti boli oboma rodičmi, teda aj otcom, vedené k viere a dodržiavaniu náboženských

zásad. Teda tomu, čo otec v súčasnosti popiera, považuje za neobvyklé, až nenormálne. Pre obe
deti je pokračujúce správanie otca účelové. Obe deti majú usporiadaný spôsob života, sú dobrými
žiačkami, v škole dosahujú dobré výsledky a majú záujem o vysokoškolské štúdium. Za mylnú označila
predstavu, že by im mala zasahovať do stretnutí s otcom. Nebráni ich stretávaniu sa, reálne vzhľadom
na vek ani nemá ako. Nepoprela, že jej postoj k otcovi je ambivalentný, dané ovplyvnil i sám otec

svojím prístupom k deťom a k rodine. Zúžiť danú problematiku na situáciu, že otec odišiel od rodiny
z dôvodu mimomanželského vzťahu, je podľa názoru matky skreslené vnímanie konania otca. Tvrdila,
že otec dlhodobo prehliadal citové a emočné potreby detí, po odchode zo spoločnej domácnosti sa
dlhodobo s dcérami nekontaktoval, nezaujímal sa o ne. Ju, ktorá sa snažila viac ako osem mesiacovo rodičovskú dohodu, kritizoval, vysmieval sa jej, posmešne sa vyjadroval na jej adresu, čo trvá do
súčasnosti. Potvrdila, že odmieta komunikovať s otcom, ktorý prezentuje svoje pohŕdanie ňou. Uviedla,
že dlhodobo navštevuje terapeuta a necíti sa konformne, že má byť účastná otcovej terapie, ev. má

podstúpiť ďalšiu terapiu. Kontakt s otcom je pre ňu náročný. Otec s ňou nikdy neviedol otvorený
rozhovor o svojich dôvodoch ukončenia manželstva. Prijala svoj stav rozvedenej matky vykonávajúcej
starostlivosť o tri samostatné deti. Snahe súdu prvej inštancie rozumie, avšak nevidí možnosť reálneho
zlepšeniaexistujúcejsituáciebezzmenypostojaotca.Odmietaargumentysúduprvejinštanciesúvisiace
s tým, že obmedzuje otcov kontakt s dcérami. Namietala, že súd prvej inštancie neprijal ani jeden

argument dcér, prečo sa nechcú stretávať so svojím otcom. Vytýkala súdu prvej inštancie, že skĺzol do
jej obviňovania a že viac rešpektuje právo otca stretávať sa s dcérami, ako právo (nie povinnosť) dcér
sa stretávať s otcom. Tvrdila, že si uvedomuje úlohu otca v živote dcér, rovnako si však uvedomuje,
že otec do dnešného dňa nepreukázal rodičovskú vyspelosť vo vzťahu ku komunikácii s ňou. Navrhla,
aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že návrh otca zamietne, ev. zamietne v časti
týkajúcej sa dcér.

11. K odvolaniu matky sa vyjadril otec, ktorý mal za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je tak vecne,
ako aj právne správne a žiadal, aby odvolací súd toto rozhodnutie v celom rozsahu potvrdil. Uviedol,
že odvolanie matky vníma primárne ako využitie procesných možností daných zákonom na predĺženie
konania a oddialenia samotnej realizácie výchovného opatrenia, súc si vedomá dĺžky odvolacieho

konania a celého procesu. Je nepopierateľné, že matka má plné právo na podanie odvolania voči
súdnemu rozhodnutiu, avšak v tomto prípade, špecificky v kontexte predchádzajúcich súdnych konaní,
ktoré sa týkali maloletých detí, je zrejmé, že matka odmieta akúkoľvek participáciu otca na živote detí
a v tomto smere aj koná. Matka vo svojom odvolaní odkázala aj na konanie, ktoré bolo vedené na
Mestskom súde Bratislava II pod sp. zn. 22P/13/20024, v ktorom žiadala o udelenie súhlasu na zmenu

priezviskamaloletýchdcér.Matkasadomáhalaudeleniasúhlasunapodaniežiadostiozmenupriezviska
maloletých detí C. - A. B., nar. XX.XX.XXXX a D. B., nar. XX.XX.XXXX z priezviska C.“ na priezvisko
„G.“. Po prerokovaní návrhu a vykonanom dokazovaní, súd prvej inštancie tento návrh zamietol a
matka voči zamietavému rozhodnutiu súdu podala odvolanie, ktoré mimo iných odôvodnila tým, že súd
nerešpektoval vôľu maloletých detí, ktorú prezentovali v rámci ich výsluchu a rovnako tak, že uvedené

rozhodnutie nie je v záujme maloletých detí. Odvolací súd svojím rozhodnutím č. k. 12CoP/6/2025 – 199
zo dňa 29.01.2025 v celom rozsahu potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie. V oboch vyššie uvedených
rozhodnutiach sa súdy veľmi jasne vyjadrili k tomu, akým spôsobom vyhodnotili názor maloletých detí,
ktorý bol v konaní zisťovaný.
Poukázal na rozhodnutie odvolacieho súdu č. k. 12CoP/6/2025 – 199 zo dňa 29.01.2025, v ktorom súd

uviedol: „Pri vyhodnotení základných štandardov rozhodujúcich pre naplnenie práva dieťaťa vyjadriť
svoj názor sa žiada osobitne zdôrazniť, že vyjadrenie názoru dieťaťa je jeho možnosťou a nie je
jeho povinnosťou, pričom právo dieťaťa vyjadriť svoj názor nie je obmedzené vekovou hranicou. Preto
zrelosť dieťaťa na vyjadrenie názoru treba posudzovať vo vzťahu k maloletému s ohľadom na jeho
intelektuálnu zrelosť, ktorá závisí od jeho vzdelania, emocionálnu zrelosť, ktorá je bezprostredne spätá

s jeho vekom a tiež spoločenská zrelosť ako schopnosť vytvoriť si úsudok a predvídať veci a javy, pričom
spôsob zisťovania názoru treba prispôsobiť práve veku a vyspelosti dieťaťa. Určitú hranicu založilo
rozhodnutie ESĽP Pini a Bertani & Manera a Atripladi v Rumunsko (10 rokov veku dieťaťa), avšak
uvedené rozhodnutie nie je možné chápať tak, že pred dosiahnutím veku 10 rokov nie je dieťa schopné
vyjadriť svoj názor. Z hľadiska aplikačnej praxe súdy vyhodnocujú rôzne ďalšie kritéria pre posúdenie

schopnosti dieťaťa prezentovať svoj názor okrem veku dieťaťa (aj tu sa vekové hranice rôznia, môže ísť
o hranicu 5 rokov, 10 - 12 rokov veku a pod.). Dieťaťu sa teda poskytuje možnosť, aby bolo vypočuté
v každom súdnom alebo správnom konaní, ktoré sa ho týka, a to buď priamo, alebo prostredníctvom
zástupcu alebo príslušného orgánu, pričom spôsob vypočutia musí byť v súlade s procedurálnymi
pravidlami vnútroštátneho zákonodarstva. Treba ale zdôrazniť, že nie je možné, aby všeobecné súdy

stanovisko maloletého dieťaťa bez ďalšieho prevzali a aby založili svoje rozhodnutia iba na jeho prianí
a nie na starostlivom a komplexnom posudzovaní jeho záujmov (rozsudok ESĽP vo veci C. proti Fínsku
zo dňa 9. mája 2006 č. 18249/02, body 57. až 59.).“
Uviedol, že základným a spoločným znakom všetkých konaní vo veciach starostlivosti súdu o maloletých
je, že v nich ide predovšetkým o záujem maloletých detí v zmysle čl. 3 Dohovoru o právach

dieťaťa. Výsledkom týchto konaní by teda nemalo byť vyriešenie sporu medzi účastníkmi konania, ale
zabezpečenie takého výsledku konania, ktorý zodpovedá najlepšiemu záujmu maloletého dieťaťa, súd
prvejinštancienajlepšízáujemmaloletýchdetísubsumovaldozodpovedaniaotázky,čojevýznamnépre
ich budúcnosť a v ich záujme. Mal za to, že v tomto konaní o uloženie výchovného opatrenia, súd prvejinštancie zohľadnil rovnaké kritériá a vyhodnotil skutkový stav tak, že výchovné opatrenie je potrebné
nariadiť, pretože je v záujme maloletých dcér. Ďalej uviedol, že v rámci iného konania týkajúceho sa detí
súd vyslovene upozornil na to, ako uzavreto sa správal najstarší syn po pojednávaní ohľadom dlhu na

výživnom na čas do rozvodu. Cez krátku prestávku medzi pojednávaniami sa plnoletého syna H. snažil
pred pojednávacou miestnosťou spýtať na potvrdenie o návšteve vysokej školy. H. však sedel vedľa
matky schúlený, na neho absolútne nereagoval, ani ho nepozdravil a matka jednoznačne verbalizovala,
že sa nemá čo so synom rozprávať. Pokiaľ dospelý syn nemôže slobodne komunikovať, nevie si ani
predstaviť, pod akým tlakom zo strany matky musia byť maloleté dcéry, a teda je nepravdepodobné,

že si názor tvoria objektívne, logicky a samostatne tak, ako tvrdí matka. Bol toho názoru, že deti
jednoznačne vyrastajú v prostredí, ktoré podporuje ich odcudzenie sa od jedného z rodičov a sú
opakovane vystavované situáciám, ktoré nemajú možnosť reálne a správne vyhodnotiť. Správanie sa
matky, ktorá v rámci osobnej animozity voči nemu absolútne od neho odstrihla deti a neustále rieši
smerom k nemu iba otázku peňazí, obviňovania a jeho úplného vylúčenia zo života detí, a všetko ostatné
bojkotuje, je podľa jeho názoru neakceptovateľné.

12. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 3 ods. 5 písm. b) CMP) po zistení, že odvolanie bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – účastníkom konania (§ 359 CSP), proti
rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po
skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľka použila

zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f), h) CSP), preskúmal rozsudok súdu prvej
inštancie bez viazanosti rozsahom (§ 65 CMP) a dôvodmi odvolania (§ 66 CMP), s prihliadnutím na
prípadné vady konania, iba ak by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktoré ale nezistil (§
67 CMP), bez potreby zopakovania alebo doplnenia dokazovania (§ 68 CMP), postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia

rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred
jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej
inštancie je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods.
1, 2 CSP) tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku, teda s výnimkou častí týkajúcich sa
medzičasom plnoletej A. B. C., nar. XX.XX.XXXX.

13. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej
inštancie, ktorý nariadil maloletým deťom a ich rodičom výchovné opatrenie vo forme odborného
sociálno – psychologického poradenstva na Referáte poradensko – psychologických služieb Úradu
práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, so sídlom Vazovova 7/A, Bratislava v trvaní 6 mesiacov

od právoplatnosti rozhodnutia a zároveň im uložil povinnosť zúčastniť sa na nariadených stretnutiach,
ktorých presná špecifikácia, rozsah, trvanie a miesto realizácie budú určené povereným pracovníkom
vyššie uvedeného subjektu s tým, že súd bude sledovať výkon nariadeného výchovného opatrenia v 2-
mesačných intervaloch.

14. Podľa § 2 ods. 1 CMP, na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového
poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne.

Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

15. Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, na
základe ktorého dospel k správnym záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie
návrhom uplatnenej požiadavky, a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu
prvej inštancie vo veci, ktorý na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s
danou vecou i správne vyložil, stotožňuje sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a s poukazom

na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a už iba odkazuje na
správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na uplatnené
odvolacie argumenty matky nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie
odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľke.16. Pokiaľ ide o námietku matky týkajúcu sa nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej
inštancie je potrebné konštatovať, že právne posudzovanie veci je činnosť súdu, pri ktorej zistený

skutkový stav podriaďuje pod skutkovú podstatu príslušnej právnej normy, na základe čoho dospieva k
záveru, či právo prizná, alebo neprizná. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak sa súd pri tejto činnosti
dopustil omylu (buď v tom, že na správne zistený skutkový stav aplikoval iný právny predpis než mal,
alebo ak správne aplikovaný právny predpis nesprávne interpretoval).
Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 37 ods. 2, 7, 8 Zákona o rodine, čl. 9 ods. 3 Dohovoru

o právach dieťaťa a § 217 ods. 1 vety prvej CSP, teda na danú vec aplikoval správne právne
predpisy a tieto aj správne interpretoval, pričom takéto právne posúdenie veci, ako aj závery súdu prvej
inštancie odvolací súd považuje za správne a námietky matky o nesprávnom právnom posúdení veci
za nedôvodné.

17. Výchovné opatrenia sú súčasťou systému, ktorý komplexne zabezpečuje riešenie vzťahov medzi

rodičmi a deťmi. Súd nimi vykonáva dohľad nad výkonom rodičovských práv a povinností a nad
dieťaťom. Uplatňujú sa ešte pred zásahom do rodičovských práv a povinností za predpokladu, že budú
dostatočným nástrojom pre vyriešenie poruchy a pre zabezpečenie riadneho výchovného prostredia pre
dieťa. Výchovné opatrenia ukladané súdom majú rôznu intenzitu. Vždy však musia sledovať základný
cieľ starostlivosti súdu o maloleté dieťa, ktorým je záujem maloletého dieťaťa.

18. Sústava výchovných opatrení upravená v § 37 Zákona o rodine je vybudovaná systematicky,
od miernejších zásahov k vážnejším zásahom. V prejednávanej veci uložené výchovné opatrenie
o povinnosti maloletej D. B. a jej rodičov podrobiť sa odbornému sociálno-psychologickému poradenstvu
sa všeobecne v obdobných prípadoch javí veľmi účinným.

19. Objektívnym explicitne stanoveným zákonným kritériom pre rozhodnutie vo veci maloletého
je ,,záujem maloletého dieťaťa“, čo korešponduje s podstatou a účelom základného práva maloletého
dieťaťa na rodičovskú výchovu a starostlivosť oboch rodičov a tomuto právu zodpovedajúce základné
právo obidvoch rodičov na starostlivosť a výchovu o svoje dieťa. Obsah týchto práv je homogenizovaný,

nielen v práve, ale súčasne aj v povinnosti na sústavnú starostlivosť o výchovu, zdravie, výživu
a všestranný vývoj dieťaťa v zmysle § 28 ods. 1 písm. a) Zákona o rodine. Súd musí vyhodnocovať
záujem maloletého dieťaťa, nielen mechanicky a formálne, ale s ohľadom na konkrétne okolnosti, a to
i vzhľadom na emocionálne väzby maloletého dieťaťa ku každému z rodičov (viď nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 216/2018 zo dňa 19.9.2018).

20. Rodičovské práva a povinnosti sú budované na základe rovnoprávneho postavenia otca a matky pri
ich výkone. Dieťa by v žiadnom prípade nemalo byť nástrojom na riešenie doposiaľ nevysporiadaného
vzťahu medzi svojimi rodičmi, ktorých problematické vzťahy negatívne vplývajú na maloleté dieťa a na
jeho intrapsychické prežívanie. V procese socializácie maloletého dieťaťa je v zásade nevyhnutná účasť

oboch rodičov. Po rozpade rodiny s maloletým dieťaťom nielen etika príbuzenských vzťahov, ale aj zákon
zaväzuje dieťa k povinnosti svojich rodičov ctiť a rešpektovať, kým rodičovská zodpovednosť (za riadnu
výchovu dieťaťa) je prikázaná obom rodičom. V rodičovských vzťahoch platí viac než inde požiadavka
vzájomnej tolerancie, nekonfliktnosti a úcty k právam druhého rodiča a k právam dieťaťa, čo by mali
mať na zreteli predovšetkým rodičia maloletého dieťaťa. Záujem maloletého dieťaťa, ktorý by mali obaja

rodičia sledovať, by naplnilo akékoľvek usporiadane roztrieštených vzťahov v rodine, pričom sú to práve
rodičia, ktorí nesú zodpovednosť za výchovu a vývoj maloletého dieťaťa.

21. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie je možné uviesť, že
práve v súvislosti s komplikovanou rodinnou situáciou, za účelom odstránenia rodičovského konfliktu,

naštartovania komunikácie rodičov a schopnosti akceptovať druhého rodiča v živote dieťaťa a za účelom
eliminácie odcudzenia dieťaťa s otcom s cieľom obnovenia ich interakcie bolo nevyhnutné nariadiť
rodičom i maloletej D. B. výchovné opatrenie spočívajúce v ich povinnosti zúčastniť sa odborného
sociálno-psychologického poradenstva. Je všeobecne známe, že na správny psychický vývin detí
nesmierne vplýva kvalita atmosféry v rodinnom prostredí. Ak sa rodinného prostredia detí dotkne zmena

v podobe rozpadu spolužitia jeho rodičov, táto okolnosť vo všeobecnosti prináša so sebou vzájomné
negatívne emócie, zníženie tolerancie voči osobe druhého rodiča a aj bežným prejavom jeho osobnosti.
Často sa objavuje aj snaha prekonať emócie zranené rozpadom vzťahu s partnerom prostredníctvom
narúšania vzťahových väzieb dieťaťa k nemu. Záujem dieťaťa je ohrozený neprekonaným konfliktomjeho rodičov. Práve v takýchto situáciách by rodičia zo strany štátu mali dostať priestor na konsolidáciu
rodičovskej úrovne vzťahu. Najmä v prípadoch ako je tento, keď je maloleté dieťa (a tiež plnoleté
deti) rodičovským konfliktom zasahované, je plne namieste uloženie výchovného opatrenia vo forme

odborného sociálno-psychologického poradenstva maloletej a jej rodičom. Rodičia si musia uvedomiť
svoju zodpovednosť za maloleté dieťa, nemôžu rezignovať, ale za každých okolností by mali obaja
prispieť k upokojeniu rodičovského sporu a tento riešiť za pomoci psychologickej intervencie a v rámci
nej aktívnej spolupráce.

22. Podľa názoru odvolacieho súdu má nariadené výchovné opatrenie potenciál odstrániť rodičovský
konflikt, minimálne započať komunikáciu medzi rodičmi a schopnosť akceptovať druhého rodiča v živote
maloletého dieťaťa, ako aj obnoviť interakciu dieťaťa s otcom. Štát má zodpovednosť prostredníctvom
svojich orgánov viesť rodičov ku konštruktívnemu riešeniu krízy ich rodiny a rešpektu k rodičovstvu
druhého rodiča. Súd je povinný prijať také zákonné opatrenia (napr. aj v podobe nariadenia výchovného
opatrenia spočívajúceho vo forme psychologického poradenstva), ktorých účelom je odstránenie

problémov a negatívnych javov v rodičovských vzťahoch a napomôcť tak rodičom k riadnemu výkonu ich
rodičovských práv a povinností, pri ktorých výkone sú rodičia povinní chrániť záujmy maloletého dieťaťa.
Práve z vyššie uvedených dôvodov, bolo v predmetnej veci nevyhnutné nariadiť maloletej D. B. a jej
rodičom výchovné opatrenie spočívajúce vo forme odbornej sociálno-psychologickej intervencie, ktorá
nevyhnutnosťbolaindikovanánajmätým,žematkaotcaneakceptujeakodruhéhorodiča,samapriznáva

svoj ambivalentný postoj k nemu, svojou neochotou sa s ním kontaktovať a svojím negatívnym postojom
voči nemu, ktoré aj neverbálnou formou ako rezidenčný rodič prenáša na maloleté dieťa, ktoré zrkadlí
postoj matky sa patologická situácia v rodine prehlbuje a prispieva k jej neadekvátnemu spracovaniu
maloletým dieťaťom, čo sa prejavuje v jeho odcudzení od otca. V záujme maloletého dieťaťa (i plnoletých
detípochádzajúcichzrozvedenéhomanželstvarodičov)nepochybneje,abyrodičiavedelinaprimeranej

úrovni spolu komunikovať o veciach týkajúcich sa detí, pričom obaja rodičia by si mali uvedomiť, že
negatívne, či už verbálne alebo neverbálne prejavy jedného z nich na druhého rodiča, deti veľmi citlivo
vnímajú a majú nežiaduci dopad na ich intrapsychické prežívanie.

23. Vo vzťahu k námietke matky, že názor v tom čase maloletej A. B. a maloletej D. B. nebol súdom

prvej inštancie akceptovaný, je potrebné uviesť, že konečné rozhodnutie o tom, čo je v najlepšom
záujme maloletých detí, resp. toho času už len maloletej D. B., je v kompetencii konajúceho súdu, ktorý
je oprávnený k prípadným korektúram predstáv a názorov dieťaťa o tom, čo je pre ne vhodné, resp.
všeobecne prospešné, a čo naopak nie (Nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 3007/09
z 26.08.2010).

Dieťa si často nedokáže uvedomiť nevhodnosť, či dokonca riskantnosť svojich požiadaviek vzhľadom
na to, že nie je citovo, rozumovo ani morálne natoľko vyspelé, aby zvládlo posúdiť všetky budúce
prekážkyalebonegatívažiadúcehousporiadaniapomerovvočinemu.NajvyššísúdSlovenskejrepubliky
v uznesení sp. zn. 5 Cdo/47/2017 z 09.08.2017 konštatoval, že: „nie je možné, aby všeobecné súdy
stanovisko maloletého dieťaťa bez ďalšieho prevzali a aby založili svoje rozhodnutie iba na jeho prianí

a nie na starostlivom a komplexnom posudzovaní jeho záujmov“ (rozsudok ESĽP vo veci C. c/a Fínsko
z 09.05.2006, č. 18249/02, body 57-59).
Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd nevzhliadol žiadne pochybenie na strane súdu prvej
inštancie, ktorý sa zaoberal individuálnym posúdením okolností a predpokladov na strane detí, ich
rozumovej a vôľovej vyspelosti, neadekvátnym spracovaním rodinnej situácie po rozpade vzťahu

rodičov, vyhodnotil skutočnosti zistené z ich názoru a zaujal k nim správne a relevantné závery. Nebolo
možné pripustiť, aby bol v konaní zohľadnený výhradne názor maloletých detí, bez zreteľa na ďalšie
podstatné skutočnosti, ktoré v konaní vyšli najavo.

24. Odvolací súd teda zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že v danej veci sú splnené

zákonné podmienky pre uloženie výchovného opatrenia, a to najmä z dôvodu dlhodobo pretrvávajúceho
rodičovského konfliktu rodičov pri výkone ich práv a povinností k maloletému dieťaťu.
Je zrejmé, že rodičia nie sú spôsobilí sami túto situáciu riešiť, preto postup nápravy tejto situácie je
nevyhnutné vyriešiť pomocou subjektu poskytujúceho odborné poradenstvo a pod dohľadom súdu.
Akceptovaniepotriebazohľadnenienajlepšiehozáujmumaloletéhodieťaťazostranyrodičov,vytvorenie

pokojného a stabilného rodinného prostredia by malo byť prvoradým cieľom oboch rodičov. Pri
riešení aktuálnej situácie je nevyhnutná odborná intervencia spočívajúca v pomoci pri odstraňovaní
rodičovského konfliktu, v kultivovanej a konštruktívnej komunikácii, v schopnosti akceptovať druhého
rodiča v živote maloletého dieťaťa (i spoločných plnoletých detí) a korektných vzťahov formounariadeného výchovného opatrenia. Uloženie výchovného opatrenia si vyžaduje záujem maloletého
dieťaťa.

25. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov v súlade s ust. § 387 ods. 1, 2 CSP rozsudok súdu
prvej inštancie ako vecne správny potvrdil tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku, teda
s výnimkou častí týkajúcich sa medzičasom plnoletej A. B. C., nar. XX.XX.XXXX.

26. Podľa § 161 ods. 1 CSP, ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada

na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len „procesné podmienky“).

Podľa§161ods.2CSP,akideonedostatokprocesnejpodmienky,ktorýnemožnoodstrániť,súdkonanie
zastaví.

27. Nakoľko súd je oprávnený konať vo veciach starostlivosti o maloletých, aj o uložení výchovných

opatrení a A. B. C., v priebehu súdneho konania dosiahla dňa XX.XX.XXXX plnoletosť, súd konanie
o uložení výchovného opatrenia vo vzťahu k nej zastavil.

28. Ďalšie argumenty matky odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nepodstatné,
nespôsobilé ovplyvniť posúdenie veci, keď i podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj

nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia
tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však
nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (rozhodnutia Ústavného

súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/2004, III.ÚS 209/2004, II.ÚS 200/2009).

29. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol použitím ustanovenia § 396
ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na
náhradu trov odvolacieho konania.

30. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 2 ods. 1 CMP, § 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne(§ 421 ods. 1 C. s. p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C. s. p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C. s. p.).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 C. s. p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C. s. p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C. s. p.).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C. s. p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C. s. p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C. s. p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.

s. p.).