Rozsudok ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 6. november 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Tdo/43/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2717010306
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Kostolanská

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:2717010306.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Kostolanskej a členov

senátu JUDr. Petra Kaňu a JUDr. Jozefa Šutku na verejnom zasadnutí konanom 6. novembra 2024 v
Bratislave, v trestnej veci obvineného P. L. T. Z. D. M. E. T. pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej
výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi
podľa § 172 ods. 1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. j)
Trestného zákona, o dovolaní obvineného proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 31. mája 2022,
sp. zn. 3To/174/2020, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 386 ods. 1 Trestného poriadku vyslovuje, že uznesením Krajského súdu v Trnave z 31. mája

2022, sp. zn.: 3To/174/2020 a konaním, ktoré mu predchádzalo, bol z dôvodu uvedeného v § 371 ods.
1 písm. e) Trestného poriadku

porušený zákon

v ustanoveniach § 2 ods. 4, § 31 ods. 1, a § 319 Trestného poriadku v neprospech obvineného P. L..

II. Podľa § 386 ods. 2 Trestného poriadku z r u š u j ú sa uznesenie Krajského súdu v Trnave z 31. mája
2022, sp. zn. 3To/174/2020 a rozsudok Okresného súdu v Skalici z 15. júla 2020, sp. zn. 6T/131/2017,
ako aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutia obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku
ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

III. Podľa § 388 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku sa p r i k a z u j e Okresnému súdu v Senici, aby vec
v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol, a to v inom zložení senátu.

IV. Podľa § 380 ods. 2 Trestného poriadku z dôvodu § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku sa obvinený
P. L., nar. XX. T. XXXX v F., trvale bytom Š.-Q., P.. B. č. XXX/XX, t. č. v Ústave na výkon väzby a Ústave
na výkon trestu odňatia slobody Leopoldov, b e r i e d o v ä z b y, ktorá začína plynúť 6. novembra
2024 o 11,35 hod. a bude sa vykonávať v Ústave na výkon väzby a Ústave na výkon trestu odňatia
slobody Leopoldov.

V. Podľa § 80 ods. 1 písm. c), ods. 2 Trestného poriadku sa väzba obvineného P. L. dohľadom
probačného a mediačného úradníka n e n a h r á d z a.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd v Skalici (ďalej tiež ,,súd I. stupňa“) rozsudkom z 15. júla 2020, sp. zn. 6T/131/2017, uznal
obvineného P. L. (ďalej tiež ,,obvinený“) za vinného pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výrobyomamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa §
172 ods. 1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. j) Trestného
zákona na tom skutkovom základe, že:

„od mesiaca máj roku 2016 až do svojho zadržania dňa 21.09.2016 na rôznych miestach, najmä v
okrese Skalica a Senica od odsúdeného X. Š. (odsúdený rozsudkom Okresného súdu Skalica č.k.
6T/78/2017-1061 zo dňa 19.07.2017, právoplatný dňa 19.07.2017) neoprávnene kupoval psychotropnú
látku - metamfetamín, ktorú neoprávnene prechovával a následne predával konečným spotrebiteľom

obvykle za sumu 10,- EUR za jednu dávku, a to minimálne osobám:
T. L., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Č., A. XXX/X,
X. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Č., F. A. XX/XXX,
F. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom A. XXX,
X. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F.. J.. Š. XXX, Š. - Q.,
F. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Q. XXXX/XX, Š. - Q.,

G. L., nar.XX.XX.XXXX, trvale bytom J., Š. Z.. XXX/XX, prechodne bytom Q., X. X,
K. X., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom J., Š. Z.. XXX/XX, prechodne bytom F. O.,

pričom metamfetamín je v zmysle zákona NR SR č. 139/1998 Z. z. o omamných a psychotropných
látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov zaradený do II. skupiny

psychotropných látok“.

Za to súd I. stupňa obvinenému uložil podľa § 172 ods. 2 Trestného zákona, s použitím § 38 ods. 2
Trestného zákona, § 41 ods. 2 Trestného zákona, § 42 ods. 1 Trestného zákona súhrnný trest odňatia
slobody vo výmere 10 (desať) rokov, na výkon ktorého ho podľa § 48 ods. 4 Trestného zákona zaradil

do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Zároveň súd podľa § 42 ods. 2 Trestného
zákona zrušil výrok o treste odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov s podmienečným odkladom výkonu
trestu na skúšobnú dobu 2 roky, uložený mu skorším trestným rozkazom Okresného súdu Skalica sp. zn.
6T/23/2019 z 11. apríla 2019, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce,
ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Súd I. stupňa podľa § 76 ods. 1 Trestného zákona a § 78 ods. 1 Trestného zákona uložil obvinenému
ochranný dohľad na 2 roky a podľa § 60 ods. 1 písm. a) Trestného zákona aj trest prepadnutia veci,
a to digitálnej váhy zn. DIGITAL SCALE s batériami s tým, že podľa § 60 ods. 5 Trestného zákona sa
vlastníkom prepadnutej veci stáva štát.
Podľa § 73 ods. 2 písm. c) Trestného zákona súd I. stupňa uložil obvinenému ochranné

protitoxikomanické liečenie ambulantnou formou.

Krajský súd v Trnave (ďalej tiež „odvolací súd“) uznesením z 31. mája 2022, sp. zn. 3To/174/2020
(ďalej tiež „napadnuté uznesenie“), na podklade odvolania obvineného podľa § 319 Trestného poriadku
odvolanie obvineného P. L. zamietol.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal obvinený P. L. prostredníctvom zvolenej obhajkyne
JUDr. Viery Cakovej, advokátky so sídlom v Trnave dovolanie, ktorého písomné odôvodnenie bolo
doručené súdu I. stupňa 8. marca 2023.

V písomnom odôvodnení obvinený uviedol, že dovolanie podáva z dôvodov uvedených v ustanovení §
371 ods. 1 písm. c), písm. e), písm. g), písm. i) Trestného poriadku.

Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku obvinený odôvodnil tým, že o jeho
vine rozhodol na súde I. stupňa ten istý senát, ktorý skôr schválil dohodu o vine a treste medzi

pôvodne spoluobžalovaným X. Š. a prokurátorom, pričom v predmetnej dohode súd I. stupňa označil
obvineného L. za páchateľa trestného činu aj napriek tomu, že v tom čase nebol právoplatne odsúdený
za spáchanie trestného činu, čím došlo k porušeniu princípu prezumpcie neviny a práva na spravodlivý
súdny proces. Podľa obvineného senát, ktorý rozhodoval o jeho vine, nemožno považovať za nezaujatý
a nestranný, keďže v skutkovej vete rozhodnutia, ktorým bola schválená dohoda o vine a treste pôvodne

spoluobžalovanému Š. je uvedená skutková okolnosť, že obžalovaný Š. mal predávať obvinenému L.
psychotropnú látku, ktorú mal tento ďalej predávať konečným spotrebiteľom, ktorí sú v predmetnom
výroku taktiež označení menom a priezviskom.Obvinený citujúc časť odôvodnenia rozsudku ESĽP vo veci Mucha v. Slovenská republika z 25.
novembra 2021 poukázal na to, že súd I. stupňa mal teda zjavný podnet na to, aby v trestnom
konaní vedenom proti obvinenému L. zachoval súlad s predchádzajúcim rozsudkom, pretože akékoľvek

protichodné zistenia v trestnom konaní proti obvinenému, by mohli podkopať dôveryhodnosť rozsudku,
ktorým bola schválená dohoda o vine a treste pôvodne spoluobžalovaného Š..

Dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c), písm. g) Trestného poriadku obvinený odôvodnil tým,
že počas výsluchu svedkov J. a B. na hlavnom pojednávaní nebolo zachované právo obvineného na

obhajobu, spočívajúce v možnosti vypočuť svedkov a klásť im otázky, pretože po skončení výsluchov
uvedených svedkov prokurátorom predseda senátu nedal obvinenému a jeho obhajcovi možnosť
vypočuť svedkov a klásť im otázky a umožnil prokurátorovi odstraňovať rozpory vo výpovediach svedkov
čítaním zápisníc o ich skoršom výsluchu, čím bolo porušené ustanovenie § 262 ods. 3, ods. 4 Trestného
poriadku a ustanovenie § 258 ods. 3 Trestného poriadku.

Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku obvinený odôvodnil skutočnosťou, že v
skutkovej vete v rozsudku súdu I. stupňa absentuje popis omamnej látky, jej celkové množstvo a obsah
účinnej látky. Poukázal pritom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 2. mája 2018, sp.
zn. 6Tdo/40/2017, podľa ktorého pri právnej kvalifikácii skutku podľa § 172 Trestného zákona sa musí
v skutkovej vete uvádzať celkové množstvo drogy a jej celková hodnota podľa ceny na čiernom trhu.

Podľa obvineného, ak páchateľ predáva drogy trom a viacerým osobám, nie je možné jeho konanie
právne kvalifikovať ako obzvlášť závažný zločin podľa § 172 ods. 1 písm. c), ods. 2 písm. c) Trestného
zákona za použitia § 138 písm. j) Trestného zákona, pretože predaj viacerým osobám je zahrnutý
v znakoch základnej skutkovej podstaty tohto trestného činu. Mieru závažnosti konania je potrebné

interpretovať z pojmu „predávať“, ktorý v sebe v zmysle gramatického výkladu implikuje aj predaj dvom
či viacerým osobám. Predaj omamnej látky bez ohľadu na počet osôb je chápaný ako základná skutková
podstata postihujúca konanie nižšej spoločenskej nebezpečnosti, pričom až nástupom ohrozenia iného
chráneného záujmu, napríklad zdravia, nastáva aplikácia kvalifikovanej skutkovej podstaty.

Záverom obvinený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky navrhol, aby vydal rozsudok, podľa ktorého
najvyšší súd rozhodne, že:

I. Uznesením odvolacieho súdu bol z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c), písm. e), písm. g), písm. i)
Trestného poriadku porušený zákon v neprospech obvineného.

II. Napadnuté rozhodnutie sa zrušuje, zrušujú sa aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutie obsahovo
nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.
III. Podľa § 388 ods. 1 Trestného poriadku sa Krajskému súdu v Trnave prikazuje, aby vec v potrebnom
rozsahu znova prerokoval a rozhodol.

Zároveň obvinený najvyššiemu súdu navrhol, aby bol podľa § 380 ods. 2 Trestného poriadku prepustený
z výkonu trestu odňatia slobody na slobodu.

Súd I. stupňa v súlade s § 376 Trestného poriadku dovolanie obvineného doručil na vyjadrenie Okresnej
prokuratúre Skalica, ktorej prokurátor sa k nemu vyjadril písomným podaním doručeným súdu I. stupňa

21. apríla 2023.

V písomnom vyjadrení prokurátor uviedol, že pokiaľ sa obvinený domnieval, že vo veci konajúci súd nie
je v jeho veci nestranným súdom, mal byť procesne aktívnym a už v priebehu hlavného pojednávania
využiť svoje oprávnenie podľa § 31 Trestného poriadku. Odsúdený X. Š.T. vypovedal v trestnej veci

obvineného L. v procesnom postavení svedka už 29. októbra 2018, a to za prítomnosti obvineného L.
na hlavnom pojednávaní. Podanie takejto námietky až v dovolacom konaní nemožno podľa prokurátora
ohodnotiť inak, než, že bola podaná oneskorene.

Ďalej prokurátor uviedol, že námietka obvineného by nebola relevantná ani po obsahovej stránke,

nakoľkovrozsudkuOkresnéhosúduvSkaliciz19.júla2017,sp.zn.6T/78/2017jevskutkovejveteúčasť
obvineného P. L. na ďalšej distribúcii omamných a psychotropných látok vyjadrená podmieňovacím
spôsobom, pričom súčasne je v skutkovej vete vyjadrené, že vec obvineného P. L. bola vylúčená
na samostatné konanie. Z takto formulovanej skutkovej vety musí byť aj nezaujatému pozorovateľovizrejmé, že vina obvineného P. L. nebola súdom vyslovená, ale účasť obvineného L. na skutku X. Š. bola
vyjadrená v rovine hypotézy.

V súvislosti s uvedením celkového množstva drogy a jej hodnoty na čiernom trhu v skutkovej vete tak,
ako to uvádza obhajoba s poukazom na rozsudok NS SR, sp. zn. 6Tdo/40/2017 prokurátor uviedol, že
predmetný rozsudok sa týkal prípadu, kedy páchateľovi bolo pripisované spáchanie skutku vo „väčšom
rozsahu“, čo však nie je prípad obvineného L.. Ani uvedenie účinnej látky v skutkovej vete nie je
zákonným znakom skutkovej podstaty trestného činu podľa § 172 ods. 1 Trestného zákona účinného v

čase rozhodovania, a preto jej neuvedenie v skutkovej vete nespôsobuje nedostatok skutkovej vety.

Podľa prokurátora dovolateľ len veľmi vágne a abstraktným spôsobom poukázal na ustanovenie § 261
ods. 3, ods. 4 Trestného poriadku v súvislosti s odstraňovaním rozporov, pričom sa zrejme domnieva,
že odstraňovanie rozporov vo výpovedi svedka je možné až po tom, čo výsluch svedka vykonali všetky
strany. Takýto výklad podľa prokurátora však nemá oporu v žiadnom ustanovení Trestného poriadku.

K aplikácii znaku na „viacerých osobách“ prokurátor uviedol, že táto otázka je vyriešená v rozhodnutí
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 15/2015.

Záverom prokurátor Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky navrhol, aby dovolanie obvineného podľa

§ 382 písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodné odmietol.

K dovolaniu obvineného sa písomným podaním doručeným Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
28. októbra 2024 označeným ako „doplňujúce vyjadrenie k dovolaniu“, vyjadril prokurátor Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku uviedol, že napriek tomu,
že v skutkovej vete rozsudku Okresného súdu v Skalici z 19. júla 2017, sp. zn. 6T/78/2017, vo veci
obvineného X. Š., v ktorej rozhodoval totožný senát ako v trestnej veci obvineného P. L. pod sp. zn.
6T/131/2017, je uvedená zmienka aj o obvinenom L., uvedené neumožňuje bez ďalšieho konštatovať,
že bol týmto rozsudkom označený za páchateľa trestného činu ani odvodzovať záver, že vo veci konali

sudca a prísediaci, ktorí mali byť vylúčení z vykonávania úkonov trestného konania.

Podľa prokurátora procesná situácia obvineného L. bola odlišná od poukazovaného rozhodnutia ESĽP
vo veci Mucha proti Slovenskej republike z 25. novembra 2021, sťažnosť č. 63703/19. Konanie
obvineného L. je v skutkovej vete označeného rozsudku týkajúceho sa obvineného Š. popísané len v tej

časti, v ktorej „mal následne predávať“ pervitín konečným spotrebiteľom. Uvedené konanie je vyjadrené
len v rovine pravdepodobnosti, a teda nimi nie je preskúmavaná vina P. L.. Pokiaľ je v skutkovej vete
zmienka o tom, že P. L. bol predaný pervitín, jedná sa o vyjadrenie toho, že skutok bol spáchaný
vo vzťahu k osobe P. L.. Zo skutkovej vety ani právnej kvalifikácie rozsudku nevyplýva forma trestnej
súčinnosti týchto osôb, t.j. že by X. Š.T. trestný čin spáchal s P. L. formou spolupáchateľstva, v rámci

organizovanej zločineckej skupiny, alebo v rámci zdanlivej trestnej súčinnosti, alebo že by bol P. L.
na tomto trestnom čine účastný niektorým zo spôsobov uvedených v paragrafe 21 ods. 1 písm. a) až
d) Trestného zákona. Ďalej prokurátor poukázal na skutočnosť, že obvinený sám ani prostredníctvom
obhajcu nevzniesol námietku zaujatosti, ale len navrhol odňatie veci Okresnému súdu v Skalici a jej
prikázanie Okresnému súdu Bratislava I bez ďalšieho odôvodnenia, v dôsledku čoho nebola pred

súdom I. stupňa zákonom predpokladaným spôsobom riadne a včas namietaná nestrannosť konajúceho
senátu.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku prokurátor uviedol, že pokiaľ ide
o fakt, že v skutkovej vete absentuje údaj o účinnej látke, tento nezakladá uvádzaný dôvod dovolania

a nemožno ho účinne odvodiť ani s poukazom na závery rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 12. júna 2019, sp. zn. 6Tdo/22/2019, pretože závery označeného rozsudku sa týkali
zaistenej a znalecky skúmanej látky, čo nie je prípad obvineného P. L.. Pri nezaistených omamných a
psychotropných látkach Najvyšší súd Slovenskej republiky naopak, a to aj s poukazom na rozhodovaciu
činnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky, vychádza z toho, že údaj o účinnej látke v skutkovej

vete nie je potrebný a jeho uvedenie ani objektívne nie je možné. Materiálny predpoklad, podľa ktorého
si svedkovia potvrdzujúci užívanie drog kupovali od sťažovateľa drogu v množstve uspokojujúcom ich
potreby, sa a v konkrétnom prípade javil prima facie ako logicky aj Ústavnému súdu Slovenskej republiky
(III. ÚS 394/2023). Pokiaľ súd I. stupňa v skutkovej vete ustálil, že obvinený kupoval, prechovával anásledne predával psychotropné látky, teda látky obsahujúce účinné látky v takom množstve, ktoré je
schopné ovplyvniť psychiku človeka, ide o skutkový záver, ktorý je z dovolacieho prieskumu vylúčený
s ohľadom na znenie § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, časť vety za bodkočiarkou (uznesenie

NS SR z 19. marca 2024, sp. zn. 4Tdo/86/2023). Je teda možné konštatovať, že zohľadňovanie
namietaného kvalifikačného znaku „na viacerých osobách“ v prípade trestného činu podľa § 172
Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku je v rozhodovacej praxi ustálené, a dovolacia
námietka obvineného v tomto smere nemôže obstáť.

Záverom prokurátor navrhol Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby dovolanie obvineného podľa
§ 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol.

Súd I. stupňa predložil vec na rozhodnutie o dovolaní obvineného P. L. Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky 1. júna 2023.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (ďalej tiež „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“)
primárne skúmal procesné podmienky pre podanie dovolania a zistil, že dovolanie bolo podané proti
prípustnému rozhodnutiu [§ 368 ods. 2 písm. h) Trestného poriadku], prostredníctvom obhajcu (§ 373
ods. 1 Trestného poriadku), oprávnenou osobou [§ 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku], v zákonom
stanovenej lehote (§ 370 ods. 1 Trestného poriadku), na príslušnom súde (§ 370 ods. 3 Trestného

poriadku), že dovolanie spĺňa obligatórne obsahové náležitosti (§ 374 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku)
a že boli splnené podmienky uvedené v § 372 ods. 1 Trestného poriadku.
Ďalej len pripomína, že v zmysle § 385 ods. 1 Trestného poriadku je ako dovolací súd viazaný dovolacími
dôvodmi, ktoré sú v dovolaní uvedené, pričom táto viazanosť sa týka vymedzenia chýb vytýkaných
napadnutému rozhodnutiu a konaniu, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku) a nie

právnych dôvodov dovolania v ňom uvedených v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska
ich hodnotenia podľa § 371 Trestného poriadku (R 120/2012 - I.). Podstatná je tak vecná argumentácia
dovolateľa (ním vytýkané chyby) a nie správnosť subsumpcie (podradenia) konkrétnej vecnej námietky
pod konkrétny zákonom stanovený dovolací dôvod.

Poznamenáva tiež, že dovolanie je jeden z mimoriadnych opravných prostriedkov v rámci trestného
konania, ktorý je spôsobilý privodiť prelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí a
preto ho možno aplikovať iba v prípadoch, ak to je odôvodnené závažnosťou pochybenia napadnutého
rozhodnutia súdu.

S ohľadom na povahu dovolacieho konania, ktoré je ako návrhové konanie vždy podmienené
návrhom oprávnenej osoby znalej práva - minister spravodlivosti, generálny prokurátor, obhajca v
mene obvineného, najvyšší súd je viazaný podaným návrhom do takej miery, že v rámci prieskumu
dodržiavania zákonnosti nemôže ísť nad rámec návrhua v ňom špecifikovaných dôvodov dovolania (§
385 Trestného poriadku).

Po posúdení dovolania a celého spisového materiálu bol podľa § 383 Trestného poriadku dovolacím
súdom cestou predsedníčky senátu určený termín verejného zasadnutia na rozhodnutie o podanom
dovolaní.

Na verejnom zasadnutí dovolacieho súdu referujúci člen senátu podal správu o stave veci so zameraním
na otázky, ktoré treba riešiť. Následne bolo z pohľadu rozhodovania podľa § 380 ods. 2 Trestného
poriadku obvinenému umožnené sa vyjadriť k dôvodom väzby s tým, že predsedníčka senátu predtým
oboznámila skutočnosti, z ktorých by mohli vyplývať dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného
poriadku.

Na verejnom zasadnutí dovolacieho súdu v konečnom návrhu:
-prokurátorpoukázalnaargumentáciuuvedenúvpísomnomvyjadreníprokurátoraokresnejprokuratúry,
ako aj na vyjadrenie zástupcu Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a navrhol dovolanie
obvineného zamietnuť postupom podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku,

- obhajkyňa obvineného uviedla, že sa v celom rozsahu pridržiava písomne podaného dovolania, pričom
zastáva názor že rozhodnutie ESĽP Mucha proti Slovenskej republike je využiteľné aj v posudzovanom
prípade a navrhla aby dovolací súd rozhodol v zmysle petitu uvedeného v písomnom dovolaní. Keďže
podľa obhajkyne nie je daný dôvod na vzatie obvineného do väzby, pričom sám obvinený uviedol, žebude bývať u rodičov a hneď ako to bude možné sa zamestná, navrhla dovolaciemu súdu nevziať
obvineného do väzby,
- obvinený P. L. uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava návrhu svojej obhajkyne.

Čo sa týka možného rozhodovania o väzbe podľa § 380 ods. 2 Trestného poriadku obvinený uviedol,
že napriek tomu, že v konaní pred odvolacím súdom úmyselne zmaril niekoľko verejných zasadnutí, v
súčasnosti mu už nehrozí taký vysoký trest ako v pôvodnom konaní, v budúcnosti chce viesť riadny život
a podobné veci už nechce absolvovať.

Podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak vo veci konal alebo rozhodol
orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov
trestného konania.

Podľa § 386 ods. 1 Trestného poriadku ak bol dovolacím súdom zistený dôvod dovolania podľa § 371,

vysloví rozsudkom porušenie zákona v príslušných ustanoveniach, o ktoré sa tento dôvod opiera.

Podľa § 386 ods. 2 Trestného poriadku, súčasne s výrokom uvedeným v odseku 1, dovolací súd zruší
napadnuté rozhodnutie alebo jeho časť, alebo aj chybné konanie, ktoré napadnutému rozhodnutiu
predchádzalo. Po zrušení rozhodnutia odvolacieho súdu dovolací súd podľa okolností prípadu zruší

aj predchádzajúce rozhodnutie súdu prvého stupňa. Ak je nezákonný len niektorý výrok napadnutého
rozhodnutia alebo rozhodnutia súdu prvého stupňa a ak ho možno oddeliť od ostatných, zruší dovolací
súd len tento výrok. Ak však zruší hoci len sčasti výrok o vine, zruší vždy súčasne celý výrok o treste,
ako aj ďalšie výroky, ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad. Zruší aj ďalšie rozhodnutia na zrušené
rozhodnutie obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Podľa § 388 ods. 1 Trestného poriadku dovolací súd po zrušení napadnutého rozhodnutia alebo
niektorého jeho výroku prikáže spravidla súdu, o ktorého rozhodnutie ide, aby vec v potrebnom rozsahu
znovu prerokoval a rozhodol.

Podľa § 388 ods. 2 Trestného poriadku, ak prikazuje dovolací súd vec podľa odseku 1 na nové
prerokovanie a rozhodnutie, môže súčasne nariadiť, aby ju súd rozhodol v inom zložení senátu alebo
aby ju rozhodol iný sudca. Z dôležitých dôvodov môže tiež vec prikázať na prerokovanie a rozhodnutie
inému súdu toho istého druhu a stupňa.

Podľa § 2 ods. 4 Trestného poriadku každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za
nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa § 31 ods. 1 Trestného poriadku z vykonávania úkonov trestného konania je vylúčený sudca
alebo prísediaci sudca (ďalej len „prísediaci“), prokurátor, policajt, probačný a mediačný úradník, vyšší

súdny úradník, súdny tajomník, asistent prokurátora a zapisovateľ, u ktorého možno mať pochybnosť
o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k
obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto
konaní.

Podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje
sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, považuje sa za nevinného, dokiaľ
jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Európsky súd pre ľudské práva (rozsudky vo veciach: Karaman proti Nemecku, č. sťažnosti 17103/10,
z 27. februára 2014, Meng proti Nemecku, č. sťažnosti 1128/17, zo 16. februára 2021 alebo Mucha proti
Slovenskej republike, č. sťažnosti 63703/19, z 25. novembra 2021) ako aj Súdny dvor Európskej únie
(rozsudky vo veciach: C-377/18 z 5. septembra 2019, C-709/18 z 28. mája 2020 alebo C-440/19 z 18.
marca 2021) kladú významný dôraz na jazykovú stránku (skorších) rozhodnutí, resp. súdnych výrokov.

Najvyšší súd na vysvetlenie uvádza a s poukazom na rozhodnutie ESĽP Mucha proti Slovenskej
republike, z 25. novembra 2021, č. 63703/19, ktorý rozhodol o tom, že došlo k porušeniu článku 6 ods.
1 Dohovoru konštatuje, že uvedené je možné aplikovať aj na toto trestné konanie.ESĽP v označenej veci vyslovil okrem iného nasledovné:

„Konanie vo vzťahu k 8 spolupáchateľom sťažovateľa bolo ukončené rozsudkom Špecializovaného
trestného súdu z 19. decembra 2012 a dvoma samostatnými rozsudkami tohto súdu zo 7. marca 2013.
Všetky tieto konania boli vedené pred konaním vo vzťahu k sťažovateľovi a všetky tri vyššie uvedené
rozsudky boli vydané tým istým trojčlenným senátom Špecializovaného trestného súdu, ktorého členmi
boli traja sudcovia z povolania. Povaha rozsudkov bola taká, že po schválení dohôd o vine a treste

uzatvorených medzi vyššie zmienenými spolupáchateľmi a prokurátorom ich Špecializovaný trestný
súd uznal za vinných v zmysle dohody a odsúdil ich na rôzne tresty odňatia slobody. Výroková časť
týchto rozsudkov je formulovaná rovnakým štýlom ako bežné odsudzujúce rozsudky, v ktorých súd
uzná obvineného za vinného zo spáchania trestného činu na základe presne skutkovo vymedzeného
konania (alebo opomenutia konania) a uloží mu trest. Presné skutkové vymedzenie tohto konania alebo
opomenutia konania (skutková veta) je uvedené vo výroku rozsudku.

V predmetnej veci skutková veta niektorých trestných činov pripisovaných spolupáchateľom sťažovateľa
odkazovala na sťažovateľa, ktorý bol identifikovaný svojimi iniciálkami a v niektorých prípadoch i
prezývkou. Vo vzťahu k jednému z rozsudkov zo 7. marca 2013 vláda predložila aj text dohôd o vine
a treste, ktoré tvorili základ tohto rozsudku a v ktorých je sťažovateľ identifikovaný celým menom. S

výnimkou spôsobu, akým je v nich identifikovaný, sú však zmienky o sťažovateľovi v týchto dohodách
totožné s tými, ktoré sú uvedené v rozsudku, ktorým boli dohody schválené. Námietky sťažovateľa
týkajúce sa údajného nedostatku nestrannosti a porušenia princípu prezumpcie neviny boli zamietnuté s
poukazom na zjednocujúce stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu, v ktorom bolo okrem
iného konštatované, že súd, ktorý schválil dohodu o vine a treste, nevykonal a nehodnotil žiadne dôkazy

arozhodollenopredloženomskutku,právnejkvalifikáciiaprimeranostiuloženéhotrestu.Tentorozsudok
(ktorým bola schválená dohoda o vine a treste, pozn.) bol záväzný iba pre obvinenú osobu (pre nikoho
iného) a tento súd nemal priestor na to, aby si vytvoril úsudok vo vzťahu k inej osobe bez preskúmania
relevantných dôkazov.

Sťažovateľ namietal, že mu bolo odopreté (i) prejednanie nestranným súdom a (ii) ochrana jeho práva
byť považovaný za nevinného, kým jeho vina nie je preukázaná zákonným spôsobom, v zmysle článku
6 ods. 1, ods. 2 Dohovoru.

Posúdenie veci ESĽP

ESĽP poznamenal, že v tomto prípade boli predložené dve vzájomne prepojené námietky - námietka vo
vzťahu k údajnej absencii konania pred nestranným súdom a námietka vo vzťahu k údajnému porušeniu
princípu prezumpcie neviny. Sťažovateľove námietky vychádzajú z toho, že bol súdený a odsúdený tým
istým senátom prvostupňového súdu, ktorý v minulosti odsúdil jeho spolupáchateľov za trestné činy

spáchané spoločne so sťažovateľom a že tieto skutky definoval spôsobom, z ktorého bolo zrejmé, že
sa na nich sťažovateľ taktiež podieľal. Pokiaľ teda námietka týkajúca sa vplyvu rozsudkov vydaných
proti spolupáchateľom sťažovateľa na jeho vlastný proces bola podaná na základe článku 6 ods. 2
Dohovoru, týka sa v podstate tej istej základnej otázky. Vzhľadom na osobitné okolnosti prípadu ESĽP
posudzoval túto otázku v súvislosti s otázkou nestrannosti súdu v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru. Pri

tomto posudzovaní zohľadnil podľa potreby aspekty prezumpcie neviny sťažovateľa.

Všeobecné princípy nestrannosti, ako aj zásady týkajúce sa nestrannosti v súvislosti s účasťou sudcu
na predchádzajúcich rozhodnutiach v tej istej veci boli zhrnuté v rozhodnutí ESĽP vo veci Meng proti
Nemeckuzo16.februára2021,č.1128/17,body42-52.Ztýchtozásadtýkajúcichsanestrannostivrámci

objektívneho testu nestrannosti ESĽP vo vzťahu k tejto veci považoval za obzvlášť dôležité nasledovné
(Meng proti Nemecku zo 16. februára 2021, č. 1128/17, body 46-48, s ďalšími odkazmi):

- v prípade orgánu, ktorý zasadá v senáte, objektívny test znamená zistenie, či okrem osobného
správania sa niektorého z členov tohto orgánu existujú zistiteľné skutočnosti, ktoré môžu vyvolávať

pochybnosti o nestrannosti. V tomto ohľade môže byť do určitej miery dôležité aj zdanie. Pri rozhodovaní
otom,čivdanomprípadeexistujelegitímnydôvodobávaťsa,žeurčitýorgánniejenestranný,jedôležité,
ale nie rozhodujúce stanovisko tých, ktorí tvrdia, že nestranný nie je. Rozhodujúce je, či takúto obavu
možno považovať za objektívne opodstatnenú,- samotná skutočnosť, že sudca už predtým rozhodoval o rovnakom trestnom čine, nemôže sama osebe
odôvodňovať obavu z jeho nestrannosti. Rovnako samotná skutočnosť, že rozhodoval v obdobných,
ale nesúvisiacich trestných veciach alebo že rozhodoval o spoluobvinenom v samostatnom trestnom

konaní, sama osebe nepostačuje na spochybnenie nezaujatosti tohto sudcu v neskoršom prípade,
- otázka nestrannosti sudcu však vyvstáva vtedy, keď už skorší rozsudok obsahuje podrobné hodnotenie
úlohy osoby, ktorá bola súdená neskôr, pri trestnej činnosti páchanej viacerými osobami, najmä vtedy,
ak skorší rozsudok obsahuje konkrétnu kategorizáciu účasti sťažovateľa, alebo musí byť zrejmé, že
súdená osoba následne splnila všetky kritériá potrebné na spáchanie trestného činu. Vzhľadom na

okolnosti konkrétneho prípadu možno tieto prvky považovať za prejudikovanie otázky viny obvineného v
neskoršom konaní, teda môžu viesť k objektívne odôvodneným pochybnostiam, že vnútroštátny súd má
predpojatý názor na meritum prípadu osoby, ktorá bude neskôr súdená, na začiatku jej súdneho konania.

Vo vzťahu k predmetnej veci ESĽP uviedol, že sťažovateľ bol odsúdený tým istým senátom
prvostupňového súdu, ktorý v minulosti odsúdil jeho spolupáchateľov za trestné činy spáchané spoločne

s ním a že pri vymedzení týchto skutkov prvostupňový súd poukázal aj na účasť sťažovateľa na nich.

Hoci ide o dôležité prvky pri skúmaní otázky, či prvostupňový súd naplnil požiadavku nestrannosti v
zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru v sťažovateľovom prípade, nezbavujú ESĽP povinnosti preskúmať, či
rozsudky vydané proti jeho spolupáchateľom obsahovali závery, ktoré v skutočnosti prejudikovali otázku

jeho viny (pozri Meng proti Nemecku zo 16. februára 2021, č. 1128/17, bod 57, s ďalšími odkazmi).

V nadväznosti na to ESĽP poznamenal, že na rozdiel od prípadov ako Meng proti Nemecku rozsudky
spolupáchateľov sťažovateľa neboli založené na hodnotení dôkazov vo vzťahu k nim alebo komukoľvek
inému. V skutočnosti boli založené na dohodách o vine a treste, v ktorých sťažovatelia uznali svoju

vinu za trestné činy, ktoré v nich boli konkrétne vymedzené. Vzhľadom na konkrétne skutočnosti tohto
prípadu však ESĽP nepovažoval toto rozlíšenie za rozhodujúce, a to z dvoch nasledovných dôvodov:

Po prvé, kým v rámci krajín Dohovoru existujú rôzne modely postupov a dohôd o vine a treste, na
Slovensku existuje systém, v rámci ktorého procesy dohôd o vine a treste vedú k odsúdeniu za trestnú

činnosť (pozri Natsvlishvili a Togonidze proti Gruzínsku z 29. apríla 2014, č. 9043/05, body 62-75). Ako to
vyplýva z vyššie zhrnutého skutkového stavu i z platnej právnej úpravy, dohody o vine a treste schvaľuje
súd vo forme verejne vyhláseného rozsudku, ktorého výrok je formulovaný rovnako ako v bežných
odsudzujúcich rozsudkoch - najmä vo vzťahu k záveru, že spáchaním určitého skutkovo vymedzeného
konania (alebo opomenutia konania) sa obvinený dopustil predmetného trestného činu. Pokiaľ ide o

rozsah súdneho prieskumu vo vzťahu k dohode o vine a treste, ESĽP konštatoval určitý nesúlad medzi
postojom, ktorý súdy v sťažovateľovom prípade zaujali, a vlády, na jednej strane, a platnými právnymi
predpismi na strane druhej. Konkrétne, súdy a vláda naznačili, že pri súdnom schvaľovaní dohôd o
vine a treste spolupáchateľov sťažovateľa nebolo hodnotené nič iné ako zákonnosť a spravodlivosť
týchto dohôd, avšak právne predpisy týkajúce sa rozsahu prieskumu návrhov na schválenie týchto

dohôd naznačujú, že súd, ktorý ich preskúmava, musí toto hodnotenie vykonať v širšom skutkovom a
procesnom kontexte.

Po druhé, ESĽP poznamenal, že rozsudky, ktorými boli schválené dohody o vine a treste
spolupáchateľov sťažovateľa obsahovali podrobný skutkový popis ich trestných činov, vrátane úlohy

sťažovateľa v nich ako spolupáchateľa, pričom presný skutkový popis niektorých ich trestných činov
bol zhodný so skutkovým popisom trestných činov, ktoré sa kládli za vinu sťažovateľovi. Hoci tieto
rozsudky neobsahujú žiadne osobitné uznanie viny sťažovateľa per se, je potrebné vnímať ich vo
svetle skutkových podstát predmetných trestných činov - najmä založenia, zosnovania a podporovania
zločineckej skupiny, ktoré predpokladá koordinovanú činnosť zo strany viacerých spolupáchateľov.

Odsúdenie spolupáchateľov sťažovateľa za tieto trestné činy na základe uvedeného popisu ich trestnej
činnosti, ktorý obsahoval konkrétne skutkové vymedzenie postavenia sťažovateľa v nej, tak v zásade
bolo spôsobilé vyvolať pochybnosti o tom, či to neprejudikuje otázku toho, že samotný sťažovateľ naplnil
všetky znaky potrebné na to, aby bol považovaný za vinného zo spáchania predmetných trestných činov
(pozri Meng proti Nemecku zo 16. februára 2021, č. 1128/17, bod 48, s ďalšími odkazmi).

ESĽP si je vedomý toho, že k akémukoľvek zásahu do tohto práva by došlo predovšetkým v konaní
týkajúcom sa sťažovateľových spolupáchateľov, pričom nič nenasvedčuje tomu, že by ho sťažovateľ
napadol akoukoľvek priamou žalobou. Možný zásah je však spojený s jeho vlastným súdnym konaním,prostredníctvom totožnosti jeho i súdu a skutočnosti, že ako konštatoval samotný súd, odsúdenia jeho
spolupáchateľov boli súčasťou sťažovateľovho prípadu a ako také boli vzaté na vedomie (konkrétne
v sťažovateľovom rozsudku v tom smere, že odsúdenia spoluobvinených sú „vecnou a homogénnou

súčasťou prejednávanej veci“ a „tieto rozhodnutia boli oboznámené a obsiahnuté v spisovom materiáli“,
pozn.).

ESĽP zopakoval, že princíp prezumpcie neviny bude porušený vtedy, ak súdne rozhodnutie alebo
vyhlásenie verejného činiteľa týkajúce sa osoby obvinenej z trestného činu odzrkadľuje názor, že táto

osoba je vinná, a to skôr ako bola jej vina v zmysle zákona preukázaná. V zásade je potrebné rozlišovať
medzi vyhlásením, že niekto je podozrivý zo spáchania trestného činu a jednoznačným vyhlásením,
že osoba daný trestný čin spáchala, bez existencie právoplatného rozsudku. ESĽP v tejto súvislosti
zdôraznil dôležitosť výberu slov verejnými činiteľmi vo vyhláseniach, ktoré urobili skôr, ako bola osoba
súdená a uznaná za vinnú z konkrétneho trestného činu. Aj keď používanie správneho jazyka je v
tomto ohľade veľmi dôležité, ESĽP poukázal na to, že to, či je vyhlásenie verejného činiteľa v rozpore

s princípom prezumpcie neviny, musí byť posúdené v kontexte konkrétnych okolností, za ktorých
bolo predmetné vyhlásenie urobené. Dokonca i použitie niektorých nešťastných výrazov nemusí byť
rozhodujúce, ak sa vezme do úvahy charakter a kontext konkrétneho konania (pozri Karaman proti
Nemecku z 27. februára 2014, č. 17103/10, bod 63, s ďalšími odkazmi).

Európskym súdom pre ľudské práva bolo akceptované - a v širšom meradle aj na európskej úrovni -
že v zložitých trestných konaniach, v ktorých vystupuje viacero osôb, ktoré nie je možné prejednávať
spoločne, môžu byť na posúdenie viny osôb, ktorých vec sa prejednáva, nevyhnutné odkazy súdu na
účasť iných osôb, ktoré môžu byť neskôr prejednávané samostatne, a že súdy v trestných veciach
sú povinné zistiť skutkový stav veci relevantný pre posúdenie právnej zodpovednosti obvineného čo

najpresnejšie a nemôžu prezentovať zistené skutočnosti len ako podozrenia. Uvedené platí aj vo
vzťahu k skutočnostiam súvisiacim s účasťou tretích osôb, aj keď pokiaľ je potrebné tieto skutočnosti
uviesť, súd by sa mal vyvarovať poskytovaniu viac informácií, ako je to potrebné na posúdenie právnej
zodpovednosti osôb, ktorých vec sa pred súdom prejednáva (pozri Karaman proti Nemecku z 27.
februára 2014, č. 17103/10, bod 64, a rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci AH a ďalší (prezumpcia

neviny), z 5. septembra 2019, C-377/18, EU:C:2019:670, bod 44). Okrem toho ESĽP uviedol, že i keď
zákon výslovne uvádza, že z trestného konania, na ktorom sa osoba nezúčastnila, nemožno vyvodzovať
závery o jej vine, súdne rozhodnutia musia byť formulované tak, aby sa predišlo akémukoľvek možnému
predbežnému úsudku o vine tretej osoby a aby tým nebolo ohrozené spravodlivé prejednanie obvinení v
samostatnomkonaní(pozriKaramanprotiNemeckuz27.februára2014,č.17103/10,bod65arozsudok

Súdneho dvora EÚ z 18. marca 2021 vo veci Pometon proti Komisii, C-440/19, EU:C:2021:214, bod 63).

Pokiaľ ide o skutkové okolnosti prejednávanej veci, ESĽP uviedol, že vzhľadom na povahu trestných
činov, z ktorých boli sťažovateľovi spolupáchatelia obvinení, vzhľadom na povahu organizovaného
zločinu ako aj na to, že trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny mohol byť

podľa povahy veci spáchaný len v spojení s inými osobami, je nepochybné, že pre posúdenie prípadov
bolo nevyhnutné odkázať v skutkovom vymedzení ich konania na ďalšie osoby.

Vo vzťahu k stupňu podrobnosti obsiahnutom v odkazoch uvedených v rozsudkoch spolupáchateľov
sťažovateľa na iného spolupáchateľa s osobitným postavením v zločineckej skupine a úlohou, ktorú

zohrával v konkrétnych trestných činoch, ESĽP považoval za otázne, či bolo potrebné identifikovať
sťažovateľa individuálne. Môže sa totiž zdať, že rozhodujúcim bodom vo vzťahu k právnej kvalifikácii
stíhaných trestných činov bola skôr generická účasť spolupáchateľa s osobitným postavením alebo
úlohou, než individuálna účasť konkrétnej osoby (pozri mutatis mutandis Karaman proti Nemecku z
27. februára 2014, č. 17103/10, bod 64). ESĽP sa však domnieva, že nebol požiadaný, aby na túto

otázku jednoznačne odpovedal, pretože aj za predpokladu, že by to bolo skutočne potrebné, z nižšie
uvedenýchdôvodovnemožnoakceptovaťodkazynasťažovateľaajehokonanievrozsudkochtýkajúcich
sa jeho spolupáchateľov tak, ako boli formulované, na vyhnutie sa prípadnému (aj keď len implicitnému)
prejudikovaniu jeho viny (Karaman proti Nemecku z 27. februára 2014, č. 17103/10, bod 67).

Namietané odkazy neboli v žiadnom prípade formulované tak, že by naznačovali, že sťažovateľ bol v tom
čase iba obvinený a bol stíhaný v samostatnom trestnom konaní. Zároveň v odôvodnení odsudzujúcich
rozsudkov týkajúcich sa jeho spolupáchateľov ani nikde inde sa takáto formulácia, ani iné vysvetlenie vtom zmysle, že by jeho vina nebola právoplatne dokázaná, neobjavuje (pozri rozsudok Súdneho dvora
EÚ vo veci AH a ďalší (prezumpcia neviny) z 5. septembra 2019, C-377/18, EU:C:2019:670).

Je pravdou, že rozsudky týkajúce sa spolupáchateľov sťažovateľa naňho odkazovali iba jeho iniciálami
a prezývkou. Ako sa však uvádza aj v zjednocujúcom stanovisku (trestnoprávneho kolégia najvyššieho
súdu, pozn.), je zrejmé, že prvostupňový súd si bol plne vedomý jeho totožnosti. Navyše, a čo je
dôležitejšie (keďže presné skutkové vymedzenie trestnej činnosti sťažovateľa je totožné s vymedzením
trestnej činnosti jeho spolupáchateľov), nemožno mať pochybnosti o tom, že účasť sťažovateľa na ich

trestnej činnosti bola v rozsudkoch, v ktorých boli títo jeho spolupáchatelia uznaní za vinných, konkrétne
a individuálne vymedzená.

Vnútroštátne súdy i vláda vo vzťahu k sťažovateľovým námietkam citovali zjednocujúce stanovisko
(trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu, pozn.) z 5. apríla 2017. Ako vyplýva z jeho obsahu,
cieľom tohto stanoviska bolo konsolidovať rozdielny výklad a aplikáciu niektorých ustanovení Trestného

poriadku týkajúcich sa prezumpcie neviny a nestrannosti súdu v kontexte dohody o vine a treste
na abstraktnej úrovni. Inými slovami, poskytuje výkladové usmernenie vo vzťahu k platným právnym
predpisom, z tohto dôvodu sa zaoberá výlučne otázkami zákonnosti. Konkrétne, vo vzťahu k
nestrannosti súdu, ktorý postupne odsudzuje spolupáchateľov, zjednocujúce stanovisko navrhuje,
aby sa posudzovala z pohľadu nestranného pozorovateľa, ktorý je však informovaný aspoň o

základných zárukách uplatniteľných v používaných procesných postupoch. Vzhľadom na to, ako
boli tieto procesy nastavené, žiadna otázka tykajúca sa nestrannosti nevyvstala. Odhliadnuc od
realizovateľnosti pozorovateľa ako tretej strany, ktorá má potrebné znalosti o predmetných procesných
postupoch (vzhľadom na to, že súdna interpretácia platných právnych predpisov sa rozchádzala, čo si
vyžiadalo zjednotenie prostredníctvom vyššie uvedené zjednocujúceho stanoviska) ESĽP poznamenal,

že toto zjednocujúce stanovisko sa žiadnym spôsobom nezaoberalo jazykovým ani iným individuálnym
aspektom rozsudkov prerokúvaných v tejto veci.

Keďže prvostupňový súd považoval odsúdenia spolupáchateľov sťažovateľa za súčasť prejednávanej
veci proti sťažovateľovi, prinajmenšom na prvý pohľad mal zjavnú motiváciu na to, aby ostal konzistentný

so svojimi predchádzajúcimi rozsudkami, pretože akékoľvek protichodné závery v skorších rozsudkoch
by mohli podkopať dôveryhodnosť neskoršieho rozsudku (pozri Navaľnyj a Ofitserov proti Rusku z
23. februára 2016, č. 46632/13 a 28671/14, bod 108). Podobne - vzhľadom na to, že sťažovateľovo
vlastné odsúdenie bolo do značnej miery založené na dôkazoch poskytnutých spolupáchateľmi, ktorí
ho usvedčili už prostredníctvom priznaní, ktoré poskytli v čase konania o dohode o vine a treste - títo

mali taktiež zjavnú motiváciu neprotirečiť si vo vzťahu k svojim predchádzajúcim výpovediam (Navaľnyj
a Ofitserov proti Rusku z 23. februára 2016, č. 46632/13 a 28671/14, bod 109).

V rozsahu, v akom vláda tvrdila, že sťažovateľove námietky boli vyjadrené len abstraktne, čo je v
súlade aj s konštatovaním ústavného súdu, že sťažovateľ neuviedol žiaden argument v tom zmysle,

že by prvostupňový súd citoval rozsiahle časti zo svojich skorších rozsudkov, ktorými boli odsúdení
jeho spolupáchatelia, ESĽP považoval za zarážajúce, že toto konštatovanie ústavného súdu zjavne
ignoruje skutočnosť, že celé skutkové vymedzenie trestnej činnosti kladenej za vinu sťažovateľovi bolo
úplne totožné s trestnou činnosťou jeho spolupáchateľov. Navyše, ESĽP vzal na vedomie sťažovateľovu
odpoveď vláde - konkrétne, že vnútroštátny systém v skutočnosti nestanovil postup, ktorým by bolo

možné odvolávať sa na individuálne okolnosti daného prípadu. Vláda na tento argument sťažovateľa
nereagovala, pričom sa zamerala najmä na všeobecné črty fungovania systému dohôd o vine a treste vo
svetle zjednocujúceho stanoviska a novely Trestného poriadku, ktorá nadobudla účinnosť v roku 2019.

ESĽP preto konštatoval, že aj keď všeobecné procesné záruky uvedené v zjednocujúcom stanovisku

(trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu, pozn.) boli nepochybne relevantné, vzhľadom na konkrétne
okolnosti prejednávanej veci neboli dostatočné. Rozsudky vydané vo vzťahu k spolupáchateľom
sťažovateľa vzhľadom na svoje znenie porušovali právo sťažovateľa na prezumpciu neviny do
právoplatného preukázania jeho viny. Vzhľadom na úlohu, ktorú (tieto rozsudky, pozn.) zohrali v konaní
vedenom proti sťažovateľovi, ktoré sa viedlo pred tým istým súdom (tým istým senátom toho istého súdu,

pozn.), jeho pochybnosti o nestrannosti tohto súdu boli objektívne odôvodnené.

Napokon ESĽP zdôraznil, že súd vyššieho stupňa alebo najvyšší súd môže za určitých okolností
napraviť chyby, ktoré vznikli v konaní pred prvostupňovým súdom. Hoci súdy vyššieho stupňa mali vsťažovateľovom prípade právomoc zrušiť rozsudok prvostupňového súdu z dôvodu, že nebol vydaný
nestranným súdom a že došlo k ďalším zásadným procesným pochybeniam, neurobili tak, a teda
predmetné vady nenapravili (pozri Meng proti Nemecku zo 16. februára 2021, č. 1128/17, bod 64, s

ďalšími odkazmi). Z týchto dôvodov došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru“.

Z označených rozhodnutí vyplýva všeobecné pravidlo, že rozhodovanie sudcu o totožnom skutku,
či spolupáchateľovi v samostatnom konaní nestačí na vyvolanie pochybnosti o jeho nestrannosti v
neskoršom (eventuálne inom) konaní. Problematická však s ohľadom na konkrétne okolnosti môže byť

taká formulácia predchádzajúceho rozhodnutia, ktorá obsahuje podrobný opis úlohy osoby, za ktorú má
byť (bola) následne súdená, a to najmä vtedy, ak skoršie rozhodnutie vyjadruje konkrétne zaradenie
účasti neskôr súdenej osoby na spoločnej trestnej činnosti alebo ak je z neho zrejmé, že táto osoba
naplnilavšetkypodmienkynaspáchanietrestnéhočinu.Napriektomu,žeobzvlášťpriskupinovejtrestnej
činnosti, ktorú nemožno prerokovať spoločne, môžu byť odkazy na neskôr samostatne súdené osoby
nevyhnutné pre riadne posúdenie viny aktuálne súdených osôb, ani v takých prípadoch by súd nemal

poskytovať viac informácií, ako je potrebné za daným účelom.

Rovnako dôležité je, aby súd formuláciou svojich výrokov predchádzal vzniku objektívne oprávnených
pochybností o svojej nestrannosti. Dosiahnuť toho je možné dôsledným odlíšením osoby, vrátane jej
účasti na skutku spôsobom, aby bolo zrejmé, že jej vina nebola posudzovaná (čomu s účinnosťou

od 1. januára 2019 zodpovedá znenie § 238 ods. 3 Trestného poriadku, prakticky rozvíjajúce zásadu
prezumpcie neviny).

Od rozhodnutia ESĽP vo veci Mucha proti Slovenskej republike (25. novembra 2021, č. 63703/19)
Najvyšší súd Slovenskej republiky, rešpektujúc judikatúru ESĽP, už vo viacerých rozhodnutiach vyslovil

porušenie prezumpcie neviny obvinených (napr. 1Tost/2/2022 z 26.1.2022, 1Tdo/45/2023 z 20.9.2023,
1Tdo/51/2023 z 11.10.2023), pričom možno sumarizovať, že o porušenie prezumpcie neviny pôjde vtedy

ak súd v skoršom rozsudkom, ktorým uznal za vinnú inú osobu pre zhodný skutok ako ten, o ktorom
sa aktuálne koná proti obvinenému, do ktorého skutku, v rámci popisu zahrnul aj obvineného, pretože

to bolo potrebné pre správne vyjadrenie právnej kvalifikácie, ale v skoršom rozsudku jednoznačne
nevyjadril, že tento obvinený je stíhaný v samostatnom konaní, jeho vina doposiaľ nebola zákonným
spôsobom preukázaná a skorší rozsudok sa ho netýka (pozri tiež rozsudok NS SR 1TdoV/7/2023 z 28.
februára 2024).
Obvinený námietku porušenia prezumpcie neviny sudcami, ktorí rozhodovali v tejto veci na súde prvého

stupňa, uplatnil v pôvodnom konaní v zmysle § 371 ods. 4 Trestného poriadku (č. l. 1319), čím je splnená
aj táto osobitná formálna podmienka, aby sa dotknutou námietkou mohol najvyšší súd vecne zaoberať.

V kontexte obvineným namietaným dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku,
pod ktorý subsumoval námietku týkajúcu sa prejudikovania jeho viny v rozsudku o schválení dohody

o vine a treste spoluobvineného X. Š. najvyšší súd poukazuje na rozsudok súdu I. stupňa z 19. júla
2017, sp. zn. 6T/78/2017, právoplatný 19. júla 2017, ktorým súd I. stupňa v senáte zloženom z predsedu
senátu JUDr. Ivana Šimeka a prísediacich Mgr. Františka Zvaríka a Valérie Kudláčovej podľa § 334 ods.
4 Trestného poriadku schválil dohodu o vine a treste uzavretú medzi prokurátorom Okresnej prokuratúry
Skalica a (v tom čase) obžalovaným X. Š., pričom v skutkovej vete predmetného rozsudku bolo ustálené

nasledovné:

„obžalovaný X. Š.T. od mesiaca máj roku 2016 až do svojho zadržania dňa 21. septembra 2016
nezisteným spôsobom, z doposiaľ nezisteného miesta dovážal psychotropnú látku - pervitín, pričom
následne bol dňa 21. septembra 2016 zastavení príslušníkmi kriminálneho úradu finančnej správy

na poli v k.ú. B. Q.Ý. P., pričom dňa 21. septembra 2016 na základe prehliadky iných priestorov a
pozemkov podľa § 101 ods. 3 Trestného poriadku vykonanej v k.ú. B. Q. P. v unikajúcnom osobnom
motorovom vozidle zn. Škoda Yeti, EVČ: B.XXXA., ktoré šoféroval obv. X. Š.T. , boli vo vozidle nájdené
a zaistené 4 ks mikroténových vreciek a 2 ks zatavených plastových injekčných striekačiek, ktoré
podľa znaleckého posudku KEU PZ číslo PPZ-KEU-BA-EXP-XXXX/XXXXX zo dňa 28. novembra 2016

obsahovali ružovkastý kryštalický materiál, bez viditeľných prímesí, farebne a morfologicky zhodný
vo vreckách a injekčných striekačkách, o celkovej hmotnosti 129 080 miligramov s účinnou látkou
metamfetamín, čo zodpovedá najmenej 1865 bežným jednorázovým dávkam drogy, podľa odborného
vyjadrenia NPJ NAKA PPZ zo dňa 22. septembra 2016 s hodnotou najmenej 5163,20 Eur, pričommetamfetamín je v zmysle zákona NR SR č. 139/1998 Z.z., o omamných a psychotropných látkach a
prípravkoch v znení neskorších predpisov zaradený do II. skupiny psychotropných látok, obžalovaný
X. Š.T. psychotropnú látku - pervitín taktiež predával na rôznych miestach najmä v okrese Skalica a

Senica ďalším doposiaľ nestotožneným osobám a obžalovanému P. L., nar. XX. T. XXXX, trv. pobyt
P.. B. XXX/.XX, Š. - Q. (vylúčený na samostatné konanie ), ktorý ju mal následne predávať konečným
spotrebiteľom za 10,- eur za jednu dávku, a to minimálne osobe T. L., nar. XX. P. XXXX, trv. pobyt Č.,
A. XXX/.X, osobe X. E., nar. X. P. XXXX, trv. pobyt Č., F. A. XX/.XXX, osobe F. J., nar. X. F. XXXX, trv.
pobyt A.V. XXX, osobe X. B., nar. XX. Z. XXXX, trv. pobyt F.. J.. Š. XXX, Š. - Q. a osobe F. A., nar. XX.

P. XXXX, trv. pobyt Q. XXXX/.XX, Š. - Q.“.

Vychádzajúc z povahy stíhanej trestnej činnosti (pričom v tomto smere dovolací súd akcentuje, že ani
v obžalobe Okresnej prokuratúry Skalica z 24. mája 2017, sp. zn. Pv 397/16/2206 - 89, nebol skutok,
ktorého sa mali X. Š. a P. L. podľa obžaloby dopustiť, právne kvalifikovaný ako obzvlášť závažný
zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok jedov alebo prekurzorov, ich držanie a

obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm. e), resp. písm. c) Trestného
zákona spáchaný spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona, či formou účastníctva podľa §
21 Trestného zákona), skutkový opis týkajúci sa obvineného P. L. v rozsudku, ktorým bola schválená
vyššie uvedená dohoda o vine a treste medzi prokurátorom Okresnej prokuratúry Skalica a (v tom
čase) obžalovaným X. Š. nebol potrebný z procesného (nezameniteľnosti skutku v zmysle § 163 ods.

3 Trestného poriadku), ani (v tam uvedenom rozsahu) hmotnoprávneho (správne kvalifikácie skutku)
hľadiska.

Z uvedeného rozsudku Okresného súdu v Skalici týkajúceho sa (v tom čase) obžalovaného X. Š.
nevyplýva žiadna zmienka o tom, že vina obvineného P. L. za tam uvedený skutok nebola (v tom

čase) právoplatne preukázaná a že nebola predmetom ani jeho posudzovania. Tento nedostatok
za situácie, že popis (časti) skutku v skoršom rozsudku, ktorý sa obvineného P. L. bezprostredne
netýka, obsahoval presné vymedzenie úlohy obvineného L. na skutku, za ktorý bol následne s
menšími formulačnými zmenami uznaný za vinného tými istými sudcami, objektívne vyvoláva v očiach
nestranného pozorovateľa dojem, že títo sudcovia fakticky prijali záver o jeho vine skôr, než si umožnili

vytvoriť celistvý obraz o jemu pripisovanej inkriminovanej trestnej činnosti po vykonaní dokazovania na
hlavnom pojednávaní, a teda že dotknuté rozhodnutie je výsledkom ich zaujatosti.

Na uvedenom nič nemení, že v predchádzajúcom rozsudku bolo v skutkovej vete pri mene obvineného
P. L. v zátvorke uvedené slovné spojenie „vylúčený na samostatné konanie", ani použitý podmieňovací

spôsob pri vyjadrení ďalšieho predaja drogy obvineným L. vyjadrení slovným spojením“...ktorý ju mal
následne predávať...“.

Podľa názoru dovolacieho súdu je takto formulovaná účasť obvineného P. L. na predmetnej trestnej
činnosti nedostatočná na to, aby, hoci aj implicitne, vylúčila pochybnosť o prezumpcii neviny obvineného

P. L..

Objektívnu pochybnosť o strate nestrannosti senátu konajúceho o obvinenom P. L. umocňuje tiež
skutočnosť, že súčasťou spisu vedeného v trestnej veci Okresného súdu v Skalici pod spisovou značkou
6T/131/2017 (aktuálne posudzovaná vec obvineného P. L. bola vylúčená na samostatné konanie dňa 19.

júla 2017) sú kópie písomností dokladujúcich priebeh konania dohody o vine a treste medzi (v tom čase)
obžalovaným X. Š. a prokurátorom Okresnej prokuratúry Skalica (zápisnica o hlavnom pojednávaní č. l.
1054 - 1059, rozsudok Okresného súdu v Skalici z 19. júla 2017, sp. zn. 6T/78/2017), ako aj skutočnosť,
že na hlavnom pojednávaní v trestnej veci obvineného P. L. (sp. zn. 6T/131/2017) vo veci konajúci
senát postupom podľa § 269 Trestného poriadku prečítal ako listinné dôkazy obsah pripojeného spisu

Okresného súdu v Skalici sp. zn. 6T/78/2017 ako aj rozsudok Okresného súdu Skalici z 19. júla 2017 sp.
zn. 6T/78/2017 (č. l. 1234). Takýmto postupom sa odsúdenie spoluobžalovaného X. Š. materiálne stalo
integrálnou súčasťou konania vedeného proti dovolateľovi, pričom aj na výpovedi spoluobžalovaného
X. Š. (v procesnom postavení svedka) založil súd I. stupňa svoje odsudzujúce rozhodnutie. Za tejto
situácie mal súd I. stupňa prinajmenšom na prvý pohľad zrejmé, motiváciu zostať v zhode so svojím

skorším rozhodnutím, nakoľko akékoľvek rozporné zistenie v konaní vedenom proti dovolateľovi by
mohlo spochybniť dôveryhodnosť rozsudku prijatého voči v pôvodnom konaní spoluobžalovanému X. Š.
(porovnaj s bodmi 56. a 64. rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Mucha proti Slovenskej
republike, č. sťažnosti 63703/19, z 25. novembra 2021).Úlohou Okresného súdu v Senici (keďže Okresný súd v Skalici, ktorý vo veci pôvodne konal, bol k 31.
máju 2023 zrušený) po vrátení veci bude znovu konať a rozhodnúť o pôvodne podanej obžalobe vo

vzťahu k obvinenému P. L., avšak v inom zložení senátu a pri dôslednom dodržiavaní všetkých do úvahy
prichádzajúcich ustanovení Trestného poriadku, vrátane zákazu zmeny k horšiemu podľa § 391 ods. 2
Trestného poriadku.

Vsúvislostispôvodneukladanýmsúhrnnýmtrestomodňatiaslobody(§42Trestnéhozákona) vzhľadom

na trestný rozkaz Okresného súdu v Skalici z 11. apríla 2019, sp. zn. 6T/23/2019, dovolací súd
marginálne dodáva, že v novom konaní takýto postup, s ohľadom na § 50 ods. 5 ods. 6 Trestného
zákona, už nebude možný. Jediným do úvahy prichádzajúcim postupom je oznámenie súdu I. stupňa
registru trestov Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, že obvinený P. L. sa v skúšobnej dobe
podmienečného odsúdenia rozsudku Okresného súdu v Skalici z 11. apríla 2019, sp. zn. 6T/23/2019,
osvedčil zo zákona.

Vzhľadom k tomu, že dovolací súd dospel k záveru, že o obžalobe vo vzťahu k obvinenému P. L. konali
a rozhodovali sudcovia senátu prvostupňového súdu, ktorí mali byť vylúčení z vykonávania úkonov
trestného konania, je irelevantným posudzovanie dovolacím súdom ostatných uplatnených dovolacích
námietok, ktoré sa v zásade týkali postupu a konania na súde I. stupňa, ktorý nemal vo veci konať a

rozhodovať.

Podľa § 380 ods. 2 Trestného poriadku ak sa vykonáva na obvinenom trest odňatia slobody uložený
mu pôvodným rozsudkom a dovolací súd na dovolanie výrok o tomto treste zruší, rozhodne súčasne
o väzbe.

Vzhľadom na skutočnosť, že najvyšší súd ako súd dovolací týmto rozsudkom na podklade dovolania
obvineného zrušil uznesenie Krajského súdu v Trnave z 31. mája 2022, sp. zn. 3To/174/2020 a
rozsudok Okresného súdu v Skalici z 15. júla 2020, sp. zn. 6T/131/2017, ako aj ďalšie rozhodnutia na
zrušené rozhodnutia obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili

podklad, zanikol zákonný podklad pre ďalší výkon súhrnného trestu odňatia slobody vo výmere 10 rokov,
ktorý bol obvinenému P. L. rozsudkom súdu I. stupňa pôvodne uložený, v zmysle čoho podľa § 380 ods. 2
Trestného poriadku nastal dôvod na obligatórne rozhodovanie o jeho väzbe, čím bola de facto naplnená
formálna podmienka väzby. Najvyšší súd preto ďalej skúmal, či sú splnené aj materiálne podmienky
väzby.

Podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz
zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný,
má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania
alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že ujde alebo sa bude skrývať, aby sa

tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále
bydlisko alebo, ak mu hrozí vysoký trest.

Materiálna podmienka väzby spočívajúca v opodstatnenosti trestného stíhania obvineného je daná z
podstaty právneho stavu vyvolaného rozhodnutím najvyššieho súdu o dovolaní obvineného P. L., ktorý

vec vrátil súdu I. stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie o obžalobe v rozsahu týkajúcom sa výhradne
obvineného P. L.. Naďalej preto existuje dôvodné podozrenie, že obvinený sa mal dopustiť spáchania
závažnej trestnej činnosti, ktorá je právne kvalifikovaná ako obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby
omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa §
172 ods. 1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. j) Trestného

zákona.

Uvedené konštatovanie najvyššieho súdu má pritom zrejmý podklad v konkrétnej dôkaznej situácii,
aktuálnej v čase rozhodovania, čo najvyšší súd považuje za indikujúce pre vyššie charakterizovaný
záver o ich dôvodnom podozrení.

Najvyšší súd však upozorňuje, že je predčasné vyjadrovať sa k otázke viny, prípadne neviny obvineného
P. L., rozhodovanie o väzbe nie je rozhodovaním o jeho vine, resp. nevine. Existencia dôvodného
podozrenia zo spáchania skutkov je však v uvedenom smere dostačujúca.Pri skúmaní väzobných dôvodov najvyšší súd vychádzal z pôvodných zistení, ktoré sám doplnil
vyžiadaním si hodnotiacej správy z Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby

Leopoldov, kde obvinený P. L. do rozhodnutia najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho vykonával
pôvodne uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov.

Z hodnotiacej správy vypracovanej riaditeľom Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon
väzby Leopoldov zo 14. októbra 2024 vyplýva, že správanie obvineného počas výkonu väzby bolo na

požadovanej úrovni, disciplinárnych previnení sa nedopúšťal. Správanie a vystupovanie odsúdeného
počas výkonu trestu nebolo vždy na požadovanej úrovni. Vyskytli sa u neho interpersonálne nezhody s
inými odsúdenými na ubytovni a na pracovisku. V súčasnosti je správanie a vystupovanie obvineného
už na prijateľnejšej úrovni. Zásady osobnej a kolektívnej hygieny má osvojené, príkazy a pokyny
personálu plní. Disciplinárne potrestaný nebol, disciplinárne odmenený bol 2-krát, naposledy dňa 13.
marca 2024 za vzorné plnenie si pracovných povinností. Obvinený bol zaradený na pracovisku vnútornej

prevádzky, ktoré zabezpečuje tepelné a vodné hospodárstvo ústavu. Vyradený bol z preventívnych
dôvodov, zásady bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci dodržiaval. Jeho pracovnou morálkou
hodnotili nadriadený ako priemernú. Aktuálne nie je zaradený do práce z dôvodu nedostatku vhodných
pracovných príležitostí. V čase osobného voľna sa zaujíma o sledovanie televízneho vysielania, knihy
číta sporadicky, uprednostňuje dennú tlač. V rámci kultúrno-osvetovej činnosti sa zúčastňuje prednášok,

kvízov a športových podujatí. Sociálny kontakt udržiava prostredníctvom občasnej korešpondencie s
priateľkou. Telefonuje s matkou a súrodencami.
Splnenie druhej materiálnej podmienky väzby u obvineného P. L. vzhliadol najvyšší súd v existencii
tzv. útekovej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, a to s ohľadom na skutočnosť,
že v rámci konania pred odvolacím súdom obvinený sčasti aj bez riadneho ospravedlnenia, zmaril

niekoľko vytýčených termínov verejného zasadnutia, a Krajský súd v Trnave bol z toho dôvodu nútený po
neúspešnom pokuse o predvedenie obvineného (zo správy OO PZ Šaštín Stráže vyplynulo, že obvinený
sa na adrese trvalého pobytu nenachádzal), odročiť termín verejného zasadnutia na neurčito a vydať
na obvineného príkaz na zatknutie, a po jeho realizácii vziať obvineného podľa § 73 ods. 5 Trestného
poriadku z dôvodov § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku do väzby.

Dovolací súd zdôrazňuje, že jednotlivé dôvody väzby sú naviazané na „dôvodnú obavu“, čo znamená,
že nie je reálne sa domnievať, že v tejto súvislosti musí byť naplnená požiadavka istoty vo vzťahu
k preukázaniu konkrétnych skutočností, s ktorými Trestný poriadok v tejto súvislosti počíta. V týchto
prípadoch nemožno vyčkávať až do okamihu, keď bude isté, že obvinený už naplnil niektorý z väzobných

dôvodov v zmysle § 71 ods. 1 písm. a/ až c/ Trestného poriadku (Ústavný súd Českej republiky I.ÚS
470/05, I. ÚS 65/2022).

Na základe vyššie uvedených skutočností dospel dovolací súd k záveru, že v prípade obvineného
existujú konkrétne skutočnosti odôvodňujúce obavu, že by sa po prepustení na slobodu vyhýbal

trestnému stíhaniu, resp. hroziacemu trestu tak, ako tomu bolo v prípade konania pred odvolacím
súdom. Napokon sám obvinený sa na verejnom zasadnutí pred dovolacím súdom priznal z úmyselného
zmarenia niekoľkých verejných zasadnutí na odvolacom súde.

Dovolací súd sa zaoberal aj možnosťou nahradenia väzby obvineného dohľadom probačného a

mediačného úradníka, k čomu uvádza, že na nahradenie väzby niektorým z inštitútov, ktoré upravuje
Trestný poriadok, nie je právny nárok a súd musí zvážiť, či intenzita zásahu do osobnej slobody
obvineného tým, že je vo väzbe, nie je celkom zjavne neprimeraná k miere zvýšenia rizika,
že nahradením väzby a prepustením obvineného na slobodu môže obvinený uskutočniť konanie
zakladajúce väzobný dôvod. Dovolací súd dospel k záveru, že väzbu obvineného dohľadom probačného

a mediačného úradníka nie je možné v tomto štádiu konania nahradiť z materiálneho hľadiska vzhľadom
na rozsah a závažnosť stíhanej trestnej činnosti a tento inštitút nie je spôsobilý objektívne minimalizovať
prípadné konanie obvineného zakladajúce väzobný dôvod na takú únosnú mieru, aby bolo možné
túto formu nahradenia väzby považovať za dostatočnú (a to ani pri uložení primeraných povinností
a obmedzení) k miere rizika, že obvinený ujde, resp. sa bude skrývať pred prebiehajúcim trestným

stíhaním a hroziacim trestom (s poukazom aj na skutočnosti vyššie uvedené ohľadom vyhýbania sa
trestnému stíhaniu v pôvodnom konaní).Podľa § 77 ods. 3 Trestného poriadku dĺžka trvania väzby, o ktorej bolo rozhodnuté v konaní o
mimoriadnych opravných prostriedkoch podľa § 380 ods. 2, § 403, v konaní podľa § 495 ods. 4 písm.
b) alebo osobitného predpisu o európskom zatýkacom rozkaze, sa posudzuje samostatne a nezávisle

od dĺžky trvania väzby v pôvodnom konaní.

Podľa § 380 ods. 3 Trestného poriadku dĺžka trvania väzby podľa odseku 1 alebo 2 sa posudzuje
samostatne a nezávisle od väzby v pôvodnom konaní.

Lehota väzby začala plynúť okamihom vyhlásenia tohto rozsudku najvyšším súdom a obvinený bol
umiestnený do ústavu na výkon väzby podľa miesta, kde zrušený trest odňatia slobody doposiaľ
vykonával.

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu v jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.