Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. apríl 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27Co/89/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3510202591
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Záhumenská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3510202591.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň
JUDr. Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej, v spore žalobkyne: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom D. E. D. F., G. XXXX/XX, zastúpenej JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátkou, so sídlom
Košice, Štúrova č. 20, proti Slovenskej republike - Generálna prokuratúra Slovenskej republiky,
so sídlom Bratislava, Štúrova 2, o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným

postupom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 14. júna 2024, č. k.
NM-7C/89/2010-409, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. z r u š u j e .

Vo výroku II., ktorým bola žaloba zamietnutá, rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Vo výroku III. o trovách konania rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v tomto

rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. rozhodol, že Pokynom prokurátora Okresnej
prokuratúry č. 5Pv 572/05 - 32 zo dňa 17.01.2007 Okresnému riaditeľstvu PZ v Trenčíne, Úradu
justičnej a kriminálnej polície, odboru všeobecnej kriminality, pracovisko Nové Mesto nad Váhom, na
pokračovanie v trestnom stíhaní a na vydaní uznesenia o vznesení obvinenia žalobkyni, boli porušené
práva žalobkyne. Výrokom II. žalobu o zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 66.388,00 eur, zamieta.

Výrokom III. žiadnej zo strán sporu nepriznal nárok na náhradu trov konania. Právne svoje rozhodnutie
odôvodnil ust. § 17 ods. 1, 2, 3, 4 zák. č. 514/2003 Z. z. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol,
že v predmetnej veci sa žalobkyňa proti žalovanému domáha náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
vo výške 66.388,00 eur z dôvodu, že v dôsledku nesprávneho úradného postupu prokurátora došlo k
zásahu do jej súkromného života, pracovného života, pričom následky najmä pokiaľ ide o jej súkromný
život sú trvalé. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania a po zhodnotení jeho výsledkov
dospel k záveru, že žaloba žalobkyne je sčasti dôvodná. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal

na nález Ústavného súdu SR I. ÚS 320/2016 - 49 zo dňa 7. júla 2016 s tým, že tento konštatoval,
že ak bolo žalobkyni na základe záväzného pokynu prokurátora vznesené obvinenie z trestného činu
zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. c/ Trestného
zákona, pričom uznesenie o vznesení obvinenia bolo zrušené z dôvodu, že žalobkyňa nenaplnila
pojmové znaky skutkovej podstaty trestného činu, záväzný pokyn prokurátora je potrebné považovať
za nezákonný postup, ktorým bolo zasiahnuté do základných práv žalobkyne. Ďalej súd konštatoval, že

zastavením trestného stíhania vyšla najavo aj nezákonnosť rozhodnutia o trestnom stíhaní (uznesenia o
vznesení obvinenia). Súd prvej inštancie konštatoval, že je nepochybné, že k porušeniu práva žalobkyne
nesprávnym úradným postupom - pokynom prokurátora, ktorý dal záväzný pokyn vyšetrovateľovina vznesenie obvinenia žalobkyni, došlo, preto zameral dokazovanie, či vzhľadom na dôsledky, ktoré
žalobkyňa utrpela, či už v pracovnom alebo v súkromnom živote, boli v príčinnej súvislosti s pokynom
prokurátora takej intenzity, takého trvania a takého rozsahu, aby samotné konštatovanie porušenia

práva nebolo dostatočným zadosťučinením, ale pre spravodlivé zadosťučinenie bolo potrebné uspokojiť
nemajetkovú ujmu žalobkyne v peniazoch. Súd prvej inštancie zistil, že žalobkyňa si okrem nemajetkovej
ujmy v tomto konaní uplatňuje v konaní vedenom na tamojšom súde pod sp.zn. NM-10C/21/2011
nemajetkovú ujmu vo výške 165.969,59 Eur voči Slovenskej republike - Ministerstvu vnútra SR, v
dôsledku nezákonného rozhodnutia vydaného vyšetrovateľkou OR PZ v Trenčíne, ÚJaKP, OVK, a to

uznesenia o vznesení obvinenia z trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa §
158 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. c) Trestného zákona a v dôsledku nesprávneho úradného postupu
hovorkyne Krajského riaditeľstva PZ, ktorá poskytla Tlačovej agentúre SR vyjadrenie: „Protiprávnym
spôsobom zabezpečila výkon exekúcie tak, že exekuovala finančné prostriedky prikázaním pohľadávky
z účtov spoločností, ktoré nemali záväzky voči oprávneným subjektom, ktoré ona v exekučnom konaní
zastupovala.“ Vec nie je právoplatne skončená. Súd prvej inštancie uviedol, že ako vyplýva z nálezu ÚS

SR zo dňa 7. júla 2016, žalobkyňa má právo domáhať sa zaplatenia nemajetkovej ujmy proti žalovanému
v predmetnom konaní, ktorá mala byť žalobkyni spôsobená nesprávnym úradným postupom (pokynom
prokurátora). V odôvodnení je konštatované, že uznesenie vyšetrovateľa o vznesení obvinenia je
v prípade zastavenia trestného stíhania nezákonným rozhodnutím. V dôsledku tohto si žalobkyňa
uplatňuje zaplatenie nemajetkovej ujmy voči Slovenskej republike - Ministerstvu vnútra SR pod sp.zn.

NM-10C/21/2011. Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup - poskytnutie informácie hovorkyňou Krajského
riaditeľstva PZ, Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku sp.zn. 4Cdo/121/2021 zo dňa 26. apríla 2023
konštatoval, že je na posúdení súdu prejednávajúceho nároky žalobkyne pod sp.zn. NM-10C/21/2011,
či poskytnutím informácie hovorkyňou KR PZ v Trenčíne o trestnom konaní v zmysle ust. § 6 zákona
č. 301/2005 Z.z. Trestného poriadku, boli dodržané zákonom stanovené mantinely, z ktorých orgány

činné v trestnom konaní nesmú v konkrétnom prípade vybočiť a tým ohroziť záujmy chránené uvedeným
ustanovením. Pokiaľ orgány činné v trestnom konaní tieto zákonom stanovené mantinely dodržia, tak
nemožno hovoriť o nesprávnom úradnom postupe. V opačnom prípade to má za následok (za splnenia
ostatnýchpredpokladov)vzniknárokunanáhraduškody,subsumovateľnýpodnesprávnyúradnýpostup
podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci konštatoval, že v predmetnom

konaní bolo zistené, či už z výsluchu žalobkyne, oboznámením výsluchov svedkov, kolegov žalobkyne
a rodiny žalobkyne, že nepriaznivé dôsledky, či už v pracovnom alebo rodinnom živote v takej intenzite
a v takom rozsahu, že je potrebné žalobkyňu odškodniť nemajetkovou ujmou v peniazoch, neboli
zapríčinené pokynom prokurátora. Konštatoval, že z výsluchu žalobkyne a svedkov vyplynulo, že práve
zverejnením informácie o vznesení obvinenia pre skutok právne kvalifikovaný ako zneužitie právomocí

verejného činiteľa, mala žalobkyňa pociťovať strach o svoj život a zdravie po tom, ako si prečítala
diskusie k zverejneným článkom v regionálnych a celoslovenských denníkoch, nevychádzala z domu,
do práce chodila iba sporadicky len z nevyhnutných dôvodov, keď išla na poštu, ľudia na ňu ukazovali
„to je tá sviňa exekútorska.“ Tiež obyvatelia žijúci v D. E. D. F. verejným obvinením zistili, že sa jedná
o jej osobu, nakoľko bola v tom čase jedinou exekútorkou v D. E. D. F.. Ako uviedla žalobkyňa, keď sa

tá aféra prevalila, citeľne sa jej to dotklo, zrútila sa. Uvedené tiež vyplýva z výpovede svedka A. H. I.,
ktorý potvrdil, že sa túto informáciu dozvedel z médií, potvrdil, že medializovanie informácií pri vymáhaní
pohľadávok exekútorom sa ho vždy dotkne, ak je v negatívnom smere. Rovnako tak svedkyňa A. J. C.,
A. E. K., A. L. M. sa o vznesení obvinenia dozvedeli z médií. Naviac svedok A. L. M. tiež potvrdil, že
keď v novinách novinári riešili, že mal obzvlášť závažným spôsobom porušiť zákon, bolo to pre neho

veľmi nepríjemné. Manžel žalobkyne uviedol, že s odstupom času dáva najväčšiu vinu hovorkyni KR
PZ v Trenčíne, ktorá porušila zásadu prezumpcie neviny, vyjadreniami hovorkyne bola jeho manželka
verejne obvinená. Dcéra žalobkyne A. B. C. sa vyjadrila, že najviac to na mamu doľahlo, že sa o tom
dozvedela verejnosť. S poukazom na to súd prvej inštancie vyslovil názor, že nepriaznivé dôsledky
spôsobené žalobkyni, či už v súkromnom alebo v pracovnom živote, odškodnenie ktorých žalobkyňa

žiada zaplatením nemajetkovej ujmy, neboli zapríčinené nesprávnym úradným postupom - pokynom
prokurátora. Pokynom prokurátora vyšetrovateľovi, aby vzniesol obvinenie žalobkyni bolo zasiahnuté do
základných práv žalobkyne, v dôsledku pokynu bola žalobkyňa nezákonne obvinená, no zásah nebol
v takej intenzite, aby bola odškodnená nemajetkovou ujmou v peniazoch. Zároveň súd prvej inštancie
konštatoval, že tak, ako uviedol vo výroku I. rozsudku, že Pokynom prokurátora Okresnej prokuratúry č.

5Pv 572/05 - 32 zo dňa 17.01.2007 Okresnému riaditeľstvu PZ v Trenčíne, Úradu justičnej a kriminálnej
polície, odboru všeobecnej kriminality, pracovisko Nové Mesto nad Váhom, na pokračovanie v trestnom
stíhaní a na vydanie uznesenia o vznesení obvinenia žalobkyni, boli porušené práva žalobkyne, je
preto dostatočným zadosťučinením. Poukazom na uvedené súd prvej inštancie žalobu o zaplatenienemajetkovej ujmy vo výške 66.388,00 eur, zamietol. Nakoľko súd prvej inštancie žalobkyni na jednej
strane o tom, že nesprávnym úradným postupom boli porušené jej základné práva vyhovel, no náhradu
nemajetkovej ujmy jej nepriznal, rozhodol o trovách konania podľa ust. § 255 ods. 2 CSP, tak že žiadnej

zo strán sporu nepriznal právo na náhradu trov konania.

2. Proti rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa, ktorá navrhla, aby odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie. Uplatnila odvolacie
dôvody v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. a), b), f), h) CSP (neboli splnené procesné podmienky, súd

nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobkyni, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a nesprávne skutkové a právne závery).
Dôvodila, že uplatnila si právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, čo je zrejmé z obsahu jej
žaloby, a to tak z odôvodnenia, ako aj zo samotného petitu. Výrokom I. napadnutého rozsudku súd prvej
inštancie rozhodol bez toho, aby takýto nárok žalobkyňa voči žalovanej uplatnila. Zároveň uviedla, že
pokiaľ súd prvej inštancie poukazuje na rozhodnutie vedené na Okresnom súde Trenčín (pôvodne na

OkresnomsúdeNovéMestonadVáhom)podsp.zn.NM-10C/21/2011,totoniejeprávoplatneskončené.
Rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne v predmetnej veci sp. zn. 17Co/6/2019 bolo v časti, v ktorej
bola zamietnutá žaloba žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá vznikla žalobkyni v dôsledku
nesprávneho úradného postupu a nezákonného rozhodnutia v súvislosti s jej trestným stíhaním (na
ktoré bol daný záväzný pokyn prokurátora, ktorý je predmetom aktuálneho konania) zrušené rozsudkom

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/121/2021 a rozsudok Krajského súdu v Trenčíne bol zrušený nielen
vo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu, ktorým bol postup hovorkyne Krajského riaditeľstva
PZ v Trenčíne pri informovaní o trestnom stíhaní sťažovateľky, ale aj vo vzťahu k nemajetkovej ujme
spôsobenej nezákonným rozhodnutím, a to uznesením o vznesení obvinenia. Predmetné konanie nie je
teda v uvedených častiach právoplatne skončené. Za uvedeného stavu sa javí ako úplne nezrozumiteľný

postoj okresného súdu, ktorý ujmu, ktorá bola žalobkyni preukázateľne spôsobená, dáva do príčinnej
súvislosti len s namietaným nesprávnym úradným postupom hovorkyne krajského riaditeľstva. Odkaz
okresného súdu v rozhodnutí týmto odvolaním nemá žiadnu relevanciu. Žalobkyňa za neudržateľný
záver súdu považuje, že intenzita zásahu do základných práv je merateľná výlučne ohlasom verejnosti.
Tento právny názor považuje za nesprávny, keďže úplne bagatelizuje hodnotu základného ľudského

práva zakotveného v čl. 19 ods. 1 Ústavy SR. Rovnako neberie do úvahy právo každého na ochranu
pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života, ktoré je zakotvené v ods. 2 čl. 19 Ústavy SR.
Žalobkyňa ďalej dôvodila, že napriek tomu, že sa súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia
zmieňuje o náleze Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 320/2016 zo dňa 7. júla 2016, ktorým bol zrušený
rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19Co/928/2014 z 18. februára 2015, výrok napadnutého

rozsudku ani jeho odôvodnenie závery vyplývajúce z tohto nálezu nereflektujú a súd prvej inštancie ich
vo svojom rozsudku nerešpektoval. Zastávala názor, že za rešpektovanie právneho názoru Ústavného
súdu nemožno v žiadnom prípade považovať záver súdu prvej inštancie, z ktorého vyplýva, že aj keď
záväzný pokyn na vznesenie obvinenia žalobkyni bol vydaný prokurátorom, dôsledky tohto záväzného
pokynu, teda reálne vznesenie obvinenia a dôsledky tohto stavu v súkromnom živote žalobkyne,

ako aj zníženie vážnosti sťažovateľky v spoločnosti, nie súd v priamej príčinnej súvislosti s týmto
nesprávnym úradným postupom. Mala za to, že z vykonaného dokazovania je zrejmé, že práve záväzný
pokyn (ktorým bol vyšetrovateľ viazaný) viedol k vzneseniu obvinenia žalobkyni, teda k zásahu do jej
základných práv. V priebehu konania bolo vykonané dokazovanie, na ktoré poukazuje aj samotný súd
prvej inštancie v bode 16 rozsudku, z ktorých bez akýchkoľvek pochybností (osobitne detí a manžela

žalobkyne) vyplynuli dôsledky zásahu do základných práv sťažovateľky nesprávnym úradným postupom
– záväzným pokynom prokurátora na vznesenie obvinenia žalobkyni. Vytŕhanie z týchto dôkazov takých
konštatovaní, ktoré svedčia pre záver súdu prvej inštancie o nedostatočnej intenzite ujmy utrpenej
žalobkyňou je v rozpore s ust. § 191 ods. 1 CSP. Pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že
nesprávny úradný postup, ktorý je predmetom konania, nedosiahol intenzitu zásahu do základných práv

sťažovateľky, ktorá vyžaduje jej odškodnenie náhradou nemajetkovej ujmy v peniazoch, trpí takýto záver
selektívnym hodnotením dôkazov, nesprávnym právnym posúdením veci a nerešpektovaním záväznosti
právneho názoru Ústavného súdu vyjadreného v označenom náleze.

3. Žalovaná v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhla potvrdenie napadnutého rozsudku.

Zastávala názor, že pri osvedčení nároku na náhradu škody musia byť preukázané všetky atribúty vzniku
zodpovednosti štátu za škodu tak, že musí byť jasne preukázaný nesprávny úradný postup orgánu
verejnej správy alebo musí byť rozhodnutie orgánu verejnej moci pre nezákonnosť zrušené príslušným
orgánom, taktiež musí byť jednoznačne preukázaný vznik škody a príčinná súvislosť vo vzťahu k vznikunároku na priznanie nemajetkovej ujmy, musia byť taktiež splnené atribúty vzniku zodpovednosti štátu za
vznik uplatneného nároku. Musí byť jednoznačne preukázané, že v príčinnej súvislosti, buď v dôsledku
nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci, resp. v príčinnej súvislosti s rozhodnutím orgánu

verejnej moci, ktoré pre nezákonnosť bolo zrušené, došlo k zásahu do osobnostných práv poškodeného
a v dôsledku čoho by v priamej príčinnej súvislosti vznikol poškodenej nárok na priznanie nemajetkovej
ujmy. Nepostačuje iba pravdepodobný záver a splnenie niektorej z podmienok vzniku zodpovednosti
štátu za škodu, resp. vzniku nároku na priznanie nemajetkovej ujmy. V predmetnom konaní nebolo
preukázané, že by nepriaznivé dôsledky, či už v pracovnom alebo rodinnom živote žalobkyne boli

zapríčinené práve pokynom prokurátora a najmä nie v takom rozsahu a takej intenzite, ktoré by
odôvodňovali jej odškodnenie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Vzťah príčiny a následku musí byť
preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej
súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako
(priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu (rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/32/2007, R 28/2008, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.

5Cdo/219/2007, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/301/2009). Dôvodil, že v predmetnej
veci v jednom okamihu spolupôsobilo na vzniku toho istého škodlivého následku viacero vplyvov. Z
vykonaného dokazovania vyplynulo, že práve zverejnením informácie o vznesení obvinenia, začala
žalobkyňa pociťovať strach o svoj život a zdravie. Uvedené potvrdili aj svedkovia z konania vedeného
na Okresnom súde v Novom Meste nad Váhom pod sp. zn. NM – 10C/21/2011, na ktoré odkázala

sama žalobkyňa. Poukazujúc na uvedenú judikatúru najvyšších súdnych autorít a jej použitie v súdenej
veci je zrejmé, že konajúci súd sa dostatočne vysporiadal s danou vecou, keď skonštatoval, že nie je
daná kauzálna súvislosť nezákonného rozhodnutia a škodou, ktorej sa dovoláva žalobkyňa. Rovnako
tiež podľa žalovaného súd správne ustálil keď skonštatoval, že do práv žalobkyne nebolo zasiahnuté
v takej intenzite, a aby bola odškodnená nemajetkovou ujmou v peniazoch, a to aj s poukazom na to,

že dĺžka nezákonného zásahu trvala iba 42 dní. Pokiaľ sa týka výroku I. poukázal na ust. § 17 ods. 2
zák. č. 514/2003 Z.z. Uviedol, že náhrada škody by mala predstavovať „spravodlivé zadosťučinenie“
a zahŕňať peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy (morálnu ujmu) ako i iné formy zadosťučinenia (napr.
verejné ospravedlnenie, uverejnenie zrušujúceho rozsudku a stručného znenia odôvodnenia a pod.).
V danej veci súd prihliadol na individuálne okolnosti prejednávanej veci a na základe dôsledného

vyhodnotenia dôkazov dospel ku správnemu záveru, že z preukázaných zistených skutočností je
postačujúce poskytnutie zadosťučinenia žalobcovi vo forme samotného konštatovania porušenia práva
a nie je potrebné uhradenie nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako satisfakcie vyššieho stupňa. Uhradenie
nemajetkovej ujmy v peniazoch, pripadá do úvahy ak ju nebolo možné uspokojiť inak. V prejednávanej
veci súd skonštatoval, že je postačujúce samotné konštatovanie porušenia práva.

4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací po zistení, že odvolanie podal v zákonnej lehote oprávnený
subjekt proti rozhodnutiu, proti ktorému je opravný prostriedok prípustný, že spĺňa popri všeobecných
náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa § 363 CSP, vykonal preskúmanie
zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania. Odvolací súd preskúmal vec

v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu
prvej inštancie je potrebné z dôvodu uvedeného v ust. § 389 ods. 1 písm. a/ CSP vo výroku I. zrušiť,
vo výroku II., ktorým bola žaloba zamietnutá rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP
potvrdiť a v závislom výroku III. o trovách konania rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd rozhodol postupom bez nariadenia

odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP (a contrario).

5. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že žalobkyňa sa žalobou
doručenou súdu dňa 06.04.2010 prostredníctvom svojej právnej zástupkyne domáhala, aby súd
uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 66.388,- eur.

Napadnutým rozhodnutím súd prvej inštancie výrokom I. rozhodol, že Pokynom prokurátora Okresnej
prokuratúry č. 5 Pv 572/05 - 32 zo dňa 17.01.2007 Okresnému riaditeľstvu PZ v Trenčíne, Úradu
justičnej a kriminálnej polície, odboru všeobecnej kriminality, pracovisko Nové Mesto nad Váhom, na
pokračovanie v trestnom stíhaní a na vydaní uznesenia o vznesení obvinenia žalobkyni, boli porušené
práva žalobkyne. Výrokom II. žalobu o zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 66.388,- eur zamietol.

6. Odvolací súd za aplikácie ust. § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti primárne posudzoval, či
konaniepredsúdomprvejinštancieniejezaťaženévadou/vadami,ktorá/ktorésatýka/týkajúprocesnýchpodmienok, na ktoré v prípade ich zistenia musí prihliadnuť ex offo aj keby ich žiadna zo strán
nenamietala.

7. Procesné podmienky (podmienky konania) predstavujú základné procesné predpoklady na to, aby
súdmoholautoritatívnevovecirozhodnúť. Ichexistenciaasplneniejepredpokladomposkytnutiasúdnej
ochranyohrozeným,alebopoškodenýmsubjektívnymprávamvrozsahučl.1ZákladnýchprincípovCSP,
čo je cieľom civilného konania. Procesný kódex ich definuje ako podmienky, za ktorých môže súd konať
a rozhodnúť. Skúmanie splnenia procesných podmienok je úradnou povinnosťou súdu počas celého

konania (tiež odvolacieho).

8.Zavadupredpokladanúvust.§365ods.1písm.a/CSP(tedavadupodmienokkonania),jetiežmožné
považovať aj porušenie zásady ne ultra petitum, keďže sporový proces je bezvýnimočne ovládaný
dispozičným princípom, čo znamená, že je to výlučne žalobca, ktorý sporové konanie iniciuje a tiež
určuje jeho program prostredníctvom ním vymedzeného formulovaného žalobného návrhu (petitu). O

porušenie zásady ne ultra petitum, t. j. prekročenie žalobného návrhu súdom, ktorý nespĺňa predpoklad
uvedený v § 216 ods. 2 CSP, ide tiež vtedy, ak súd rozhodol o práve (bez ohľadu na to či pozitívne
alebo negatívne), ktoré žalobca prostredníctvom ním formulovaného žalobného petitu nevymedzil, teda
neformuloval.

9. Súd je viazaný žalobným návrhom žalobcu (§ 216 ods. 1 CSP).

10. Vychádzajúc z citovaného zákonného ustanovenia je to teda žalobca, ktorý vymedzuje predmet
sporového konania, a to jednak pokiaľ ide o konkrétny právny vzťah, o ktorom tvrdí, že existuje a je
ohrozený alebo porušený, a jednak formuluje tiež konkrétny nárok z právneho vzťahu, ktorému žiada

poskytnúť súdnu ochranu. Medzi stranami sporu totiž môže existovať viac právnych vzťahov, resp. aj v
rámci jedného právneho vzťahu môže existovať niekoľko ohrozených alebo porušených práv a žalobca
sa nemusí domáhať ochrany vo vzťahu ku každému z nich a súdy ani neposkytujú ochranu právnemu
vzťahu, právu ani nároku, o ochranu ktorého žalobca nežiada. Súd sa teda v sporovom konaní nebude
vecne zaoberať iným právnym vzťahom, iným právom, než aké je uvedené v žalobe, teda žiadané v

petite.

11. V konkrétnostiach posudzovanej veci, ako je už uvedené vyššie, súd prvej inštancie rozhodol,
že Pokynom prokurátora Okresnej prokuratúry č. 5 Pv 572/05 - 32 zo dňa 17.01.2007 Okresnému
riaditeľstvu PZ v Trenčíne, Úradu justičnej a kriminálnej polície, odboru všeobecnej kriminality,

pracovisko Nové Mesto nad Váhom, na pokračovanie v trestnom stíhaní a na vydaní uznesenia
o vznesení obvinenia žalobkyni, boli porušené práva žalobkyne. Vychádzajúc z obsahu spisu však
odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie takto rozhodol nad rámec žalobou uplatneného petitu.
Vychádzajúc z obsahu spisu žalobkyňa prostredníctvom ňou formulovaného žalobného návrhu sa
nedomáhala rozhodnutia súdu v zmysle výroku I., ale sa domáhala výslovne zaplatenia nemajetkovej

ujmy vo výške 66.388,- eur.

12. Keďže teda súd prvej inštancie zjavne rozhodol nad rámec uplatneného žalobného petitu, ide o takú
vadu, ktorá bez ďalšieho nemôže mať za následok iné ako zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu (čo
do výroku I.). Neprichádzalo do úvahy, aby si žalobný petit upravil súd prvej inštancie.

13. Z dôvodu zistenia vyššie uvedenej vady nebolo možné postupovať inak, ako napadnuté rozhodnutie
vo výroku I. za použitia § 389 ods. 1 písm. a/ CSP bez ďalšieho zrušiť, nakoľko aj vo svetle skutočností
plynúcich z obsahu spisového materiálu dospel odvolací súd k záveru o opodstatnenosti odvolacej
námietky žalobkyne čo do výroku I.

14. V ďalšom odvolací súd, vychádzajúc z obsahu odvolania, podrobil konanie, predchádzajúce
napadnutému rozhodnutiu, odvolaciemu prieskumu z hľadiska namietanej existencie tzv. inej vady
spôsobilej mať za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia.

15. V prípade odvolacej námietky uvedenej v ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP, ide o odvolací dôvod

dopadajúci na akékoľvek procesné pochybenia súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod iné odvolacie
dôvody (príkladmo tiež nedostatok dôvodov rozhodnutia).16. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou považovaná nie za procesnú vadu
konania v zmysle § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, ale za tzv. inú vadu konania, (viď R 111/1998).
Výkladom toho, či nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá vadu konania spočívajúcu v odňatí možnosti

účastníkovi konať pred súdom, následkom zistenia ktorej je zrušujúce rozhodnutie, resp. či ide len o tzv.
inú vadu konania, sa zaoberalo aj Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
na zasadnutí konanom dňa 3. decembra 2015 a prijalo stanovisko, ktoré je publikované v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, ktorého právna
veta znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm.

b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje
zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá
prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“, vychádzajúc z
ktorého teda len výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie
dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá dôvod na odvolanie
spočívajúci v porušení práva na spravodlivý proces (predtým v odňatí možnosti účastníkovi konať pred

súdom) uvedeným v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, inak ide o tzv. inú vadu konania (§ 365 ods. 1 písm.
d/ CSP), v súvislosti s čím je potrebné vždy skúmať mieru (intenzitu) nepreskúmateľnosti, ktorou táto
vada poškodí účastníka konania na jeho ústavných právach, teda v každej konkrétnej veci individuálne
zodpovedať otázku, do akej miery možno nepreskúmateľnosť rozhodnutia posudzovať ako tzv. inú vadu
a do akej miery ho možno posudzovať ako odňatie možnosti konať pred súdom, resp. porušenie práva

na spravodlivý proces.

17. V posudzovanej veci súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia dal odpoveď na zásadné
právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany a obrany proti nej,
vytvoriac rámcovo dostatočný podklad pre uskutočnenie jeho prieskumu v odvolacom konaní, v plnom

rozsahu spĺňajúc parametre zákonného rozhodnutia požiadavkami danými ust. § 220 ods. 2 CSP.
Skutočnosť, že odvolateľka sa s názorom súdu prvej inštancie nestotožňuje, nemôže sama o sebe viesť
k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, či arbitrárnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie. Odvolací súd do
pozornosti odvolateľke dáva, že Európsky súd pre ľudské práva pripomína, že súd v rozsudku nemusí
reagovať na každý argument prednesený v súdnom konaní, vyžaduje sa, aby reagoval na ten argument

(argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia (či jeho časti) považovaný za významný
(napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, oba z 9. decembra 1994,
Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B). V danej veci sa súd prvej inštancie so zásadnými právnymi
a skutkovo relevantnými otázkami vecne správne vysporiadal. Jeho závery sú koherentné, rozhodnutie
je konzistentné a použité argumenty podporujú príslušný záver o neodôvodnenosti žaloby.

18. Z hľadiska námietky o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie, tak nebolo
možné prijať záver o naplnení uplatneného odvolacieho dôvodu uvedeného v ust. § 365 ods. 1 písm.
d/ CSP.

19. Zostávajúcou a ťažiskovou časťou odvolacích námietok žalovaná smerovala voči správnosti
skutkových a právnych záverov, na ktorých založil svoje rozhodnutie súd prvej inštancie (odvolacie
dôvody uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP), v konkrétnosti namietala predovšetkým, že
z vykonaného dokazovania bez akýchkoľvek pochybností (osobitne detí a manžela žalobkyne) vyplynuli
dôsledky zásahu do základných práv sťažovateľky nesprávnym úradným postupom – záväzným

pokynom prokurátora na vznesenie obvinenia žalobkyni.

20. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie
nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a
to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na

všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného
hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne
hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v
konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi

preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti
alebo vierohodnosti, je logický rozpor.21. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného
právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený

právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené
v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou
právnej normy).

22. Vyššie uvedené odvolacie námietky žalovanej, vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, bez

opory v zistenom a ustálenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej
inštancie. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie sa dostatočne zaoberal
tvrdeniami a dôkazmi strán v spore v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie, predložené dôkazy vykonal
a vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v ust. § 191 CSP a zo správne zistených skutočností,
vyvodil tiež správne právne závery, na ktorých založil svoje rozhodnutie.

23. Žalobkyňa sa v preskúmavanej veci domáha náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej jej nesprávnym
úradným postupom. Svoj nárok uplatnila podľa zák. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Tvrdila, že k nesprávnemu úradnému postupu
došlo vydaním záväzného pokynu prokurátorom Okresnej prokuratúry Trenčín dňa 17.01.2007 sp. zn. 5
Pv 572/05-32 na vydanie uznesenia o vznesení obvinenia proti žalobkyni podľa § 206 ods. 1 Trestného

poriadku. Uznesenie o vznesení obvinenia žalobkyni zo dňa 19.02.2007 (vydané na základe pokynu
prokurátora zo dňa 17.01.2007) bolo dňa 23.03.2007 zrušené. Dňa 02.04.2007 bolo trestné stíhanie
žalobkyne zastavené.
24. V preskúmavanej veci Ústavný súd SR v náleze zo dňa 07.07.2016 č.k. I. ÚS 320/2016-49 zdôraznil,
že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo

právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov účinného
od 1. júla 2004 (ďalej len zákon č. 514/2003 Z.z.) a rovnako aj podľa predtým platného zákona č. 58/1969
Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným
postupom účinného do 30. júna 2004 (ďalej len zákon č. 58/69 Zb.). Ústavný súd ďalej konštatoval,

že ak bolo sťažovateľke na základe záväzného pokynu prokurátora vznesené obvinenie z trestného
činu, pričom uznesenie o vznesení obvinenia bolo neskôr zrušené z dôvodu, že sťažovateľka nenaplnila
pojmové znaky skutkovej podstaty trestného činu, záväzný pokyn prokurátora je potrebné považovať za
nezákonný postup, ktorým bolo zasiahnuté do základných práv sťažovateľky.

25. Z ust. § 1 písm. a/ zák. č. 514/2003 Z.z. vyplýva, že tento zákon upravuje okrem iných aj
zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci.

26. Z ust. § 3 ods. 1 písm. a/ a d/ citovaného zákona vyplýva, že štát zodpovedá za podmienok
ustanovených citovaným zákonom okrem iného aj za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej

moci spôsobenej pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom.

27. Predpokladom zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. je súčasné
splnenie troch podmienok, a to: 1. existencia nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného
postupu, 2. existencia škody, resp. nemajetkovej ujmy a 3. príčinná súvislosť medzi nezákonným

rozhodnutím a škodou, resp. náhradou nemajetkovej ujmy. Vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus)
medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a náhradou nemajetkovej ujmy
zákon č. 514/2003 Z.z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov
(objektívnych súvislostí), v rámci ktorej jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah
príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom

a náhradou nemajetkovej ujmy vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy iná skutočnosť, zodpovednosť nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou
právnou,ideoskutkovúotázku.Právnymposúdenímjevymedzenie,medziakouujmou(akonásledkom)
a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Práve vo vzťahu
medzikonkrétnouujmoupoškodeného(pokiaľvznikla)akonkrétnymkonanímškodcu(akjeprotiprávne)

sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v kontexte
skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za náhradu nemajetkovej ujmy (uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/19/2020 z 25.03.2021).28. V preskúmavanej veci nebola sporná existencia nesprávneho úradného postupu žalovaného, keď
z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané a konštatoval to aj v odôvodnení

rozhodnutia, že je nepochybné, že k porušeniu práva žalobkyni nesprávnym úradným postupom -
pokynom prokurátora, ktorý dal záväzný pokyn vyšetrovateľovi na vznesenie obvinenia žalobkyni,
došlo. Súd prvej inštancie zameral preto dokazovanie, či vzhľadom na dôsledky, ktoré žalobkyňa
utrpela, či už v pracovnom alebo v súkromnom živote, boli v príčinnej súvislosti s pokynom prokurátora
takej intenzity, takého trvania a takého rozsahu, aby samotné konštatovanie porušenia práva nebolo

dostatočným zadosťučinením, ale pre spravodlivé zadosťučinenie bolo potrebné uspokojiť nemajetkovú
ujmu žalobkyne v peniazoch, keď otázku existencie nemajetkovej ujmy mal za spornú. V danej veci
žalobkyňa vznik tvrdenej nemajetkovej ujmy v súvislosti s pokynom prokurátora nepreukázala. Dôkazné
bremeno o dôvodnosti žalobou uplatneného nároku neuniesla, jej žalobe nebolo možné vyhovieť.
Na základe výsledkov vykonaného dokazovania bolo potrebné zaujať záver, že nepriaznivé dôsledky,
či už v pracovnom alebo rodinnom živote a v takom rozsahu, že je potrebné žalobkyňu odškodniť

nemajetkovou ujmou v peniazoch, neboli zapríčinené pokynom prokurátora.

29. Postupnosť krokov pri preukazovaní nároku na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle §
17 zák. č. 514/2003 Z.z. pritom zaťažuje žalobcu povinnosťou uniesť dôkazné bremeno tvrdenia, že
v dôsledku nesprávneho úradného postupu žalovaného mu vznikla ujma, ktorú je potrebné odškodniť

finančne. Názor o potrebe unesenia dôkazného bremena o existencii kvalifikovaných dôvodov pre
priznanie peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy poškodením podľa § 17 ods. 2, 3 zákona číslo 514/2003
Z.z. už opakovane vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky, napríklad v uznesení sp. zn. I. ÚS
285/2018, a tiež v uznesení sp. zn. IV. ÚS 271/2018. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení zo
dňa 27.10.2022 sp. zn. 5Cdo/6/2022 v súvislosti s posudzovaním nárokov na uhradenie nemajetkovej

ujmy v peniazoch a jej výšky konštatoval, že správny je taký postup, pri ktorom súd skúma, či
je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na nemajetkovú ujmu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom len samotné konštatovanie porušenia práva, či je možné nemajetkovú ujmu uspokojiť inak
ako v peniazoch, alebo je možné uhradiť ju iba v peniazoch. Zdôraznil sporový charakter konania o
nároku podľa zák. č. 514/2003 Z.z. a poukázal na dôkazné bremeno nesené stranami sporu odkazom

na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 285/2018. Dovolací súd sa v
ním posudzovanej veci stotožnil so závermi odvolacieho súdu o tom, že nárok na peňažnú náhradu
nemajetkovej ujmy nemožno vyvodiť už zo samotnej existencie nesprávneho úradného postupu, bez
zreteľa na následky dopadu vzniknutej ujmy na jednotlivé stránky života dotknutej osoby, závažnosť
ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo.

30. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci z vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobkyňa
nepredložila také dôkazy, ktoré by odôvodňovali záver, že žalobkyňa pokynom prokurátora utrpela
nemajetkovú ujmu, a to či už v rámci profesijnej činnosti, alebo v rámci súkromných či osobných vzťahov.
Vuvedenejsúvislostijepotrebnépoukázaťo.i.ajnavýsluchžalobkyne,akoajvýsluchysvedkov,kolegov

žalobkyne a jej rodiny.

31. Žalobkyňou predložené dôkazy a výsluchy svedkov nenasvedčujú jej tvrdeniu, že len samotný pokyn
prokurátora bol spôsobilý vyvolať pochybnosti o bezúhonnosti žalobkyne ako exekútorky a zasiahnuť
do jej osobnej a súkromnej sféry.

32. Pokiaľ sa týka pracovnej sféry, vypočutí boli kolegovia žalobkyne – exekútori, ktorí získali informáciu
o stíhaní žalobkyne z médií. Z ich výpovedí vyplynulo, že postavenie exekútorov v spoločnosti
celkovo nie je vnímané pozitívne. A. I. uviedol, že si nepamätá, že by niekto o exekútorovi napísal
v pozitívnom zmysle. Potrebné je konštatovať, že je prirodzené, že trestné stíhanie proti akejkoľvek

osobe s právnickým vzdelaním je možné považovať za veľmi citeľné a nepríjemné. Automaticky to však
nezakladá nárok na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalobkyňa ako exekútorka s právnickým
vzdelaním musí mať vedomosť o tom, v čom spočíva prezumpcia neviny a túto vedomosť museli mať aj
jej kolegovia alebo deti, ktoré taktiež majú právnické vzdelanie. Pokiaľ žalobkyňa citlivo vnímala vlastné
negatívne postavenie v spoločnosti s vplyvom aj na jej zdravotný stav, z vykonaného dokazovania

vyplynulo, že to nastalo práve tlačovým zverejnením informácie o vznesení obvinenia. Je potrebné ale
poukázať na to, že žalobkyňa nepreukázala, že v súvislosti s trestným stíhaním by vyhľadala zdravotnú
pomoc, resp. užívala lieky na lekársky predpis.33. V konaní nebolo preukázané, že by v dôsledku pokynu prokurátora bolo zasiahnuté do rodinného
života žalobkyne. Odvolací súd v uvedenej súvislosti príkladmo poukazuje, že aj z výsluchu manžela
žalobkyne vyplýva, že „najväčšiu vinu dáva hovorkyni KR PZ v TN, ktorá porušila zásadu prezumpcie

neviny“. „Nemal pocit, že by sa medzi nimi ako manželmi niečo po tejto udalosti zmenilo“.

34. Vykonaným dokazovaním sa žalobkyni nepodarilo dostatočne preukázať, že by sa jednalo o zásah
s vážnejšími dôsledkami, že by tým bol výrazne nepriaznivo ovplyvnený jej dovtedajší osobný alebo
pracovný život. Nesprávny úradný postup sa prejavil predovšetkým v subjektívnych pocitoch žalobkyne.

Vznik iných následkov, ako napríklad zdravotných, resp. iných majúcich tak výrazne negatívny dopad
na jej ďalší osobný, rodinný alebo pracovný život, ktorý by zakladal dôvod pre priznanie nemajetkovej
ujmy v peniazoch, nebolo v konaní preukázané.

35. V neposlednom rade odvolací súd považuje za potrebné poukázať na tú skutočnosť, že dĺžka
nezákonnéhozásahuprotižalobkynitrvalalen42dní,zaktorýčasaninedošlokpozastaveniuexekučnej

činnosti žalobkyne.

36. Uvedené odvolacie námietky žalobkyne tak odvolací súd vyhodnotil ako nespôsobilé k dopadu na
vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.

37. Odvolací súd zastáva názor, že samotné konštatovanie porušenia práva, ktorého sa žalobkyňa
v tomto konaní nedomáhala, by bolo dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú jej
nesprávnym úradným postupom a neboli splnené podmienky uvedené v § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z. pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch.

38. Z vyššie uvedených dôvodov, keďže dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie je vo výroku II. vecne správne, toto podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Žalobkyňa v odvolaní
neuviedla žiadne podstatné, pre rozhodnutie relevantné skutočnosti, spôsobilé k odlišnému, v prospech
nejvyznievajúcemurozhodnutiuodvolaciehosúdu,sktorýmibysaužsúdprvejinštancienebolzaoberal,
či dostatočne vysporiadal.

39. Rozhodovanie o náhrade trov konania tvorí integrálnu súčasť súdneho konania.

40. Vychádzajúc z ustanovení § 255 ods. 1, 2 CSP sa v sporovom konaní, o ktoré ide tiež nepochybne
v posudzovanej veci, povinnosť nahradiť trovy konania primárne spravuje zásadou úspechu v konaní,
čo znamená, že strana, ktorá v spore uspela, má v princípe právo na to, aby sa jej nahradili trovy, ktoré

zaplatila vo vecnej súvislosti s uplatnením tohto základného práva. V danej veci súd prvej inštancie
napadnutý výrok o trovách konania odôvodnil s poukazom na ust. § 255 ods. 2 CSP, keď konštatoval,
že žalobkyni na jednej strane o tom, že nesprávnym úradným postupom boli porušené jej základné
práva vyhovel (ktorý výrok bol odvolacím súdom zrušený), no náhradu nemajetkovej ujmy jej nepriznal.
Žalobu o zaplatenie nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie zamietol. Ak sa chce súd odchýliť od vyššie

uvedeného pravidla, musí vychádzať zo zákona. Prelomenie uvedených zásad je možné len za splnenia
zákonných predpokladov uvedených v ust. § 257 CSP, podľa ktorého výnimočne súd neprizná náhradu
trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

41. Z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva, že by otázku náhrady trov konania súd prvej inštancie

posudzoval aj z hľadiska existencie okolností, umožňujúcich mu postup podľa § 257 CSP. Svoje
rozhodnutie súd prvej inštancie len stručne odôvodnil s poukazom na § 255 ods. 2 CSP. Nakoľko je
potrebné aj bez toho, aby to strany požadovali, skúmať z úradnej povinnosti, či v danej veci neexistujú
dôvody hodné osobitného zreteľa spôsobilé k možnému prelomeniu zásady úspechu pri rozhodovaní
o trovách konania v intenciách ust. § 257 CSP, je preto potrebné obom stranám vytvoriť procesný priestor

na vyjadrenie sa k možnej aplikácii ust. § 257 CSP.

42. V prípade rozhodovania o náhrade trov konania je potrebné prihliadnuť ku všetkým okolnostiam,
ktoré môžu mať vplyv na stanovenie povinnosti k náhrade trov konania. Výrok o trovách konania musí
byť v súlade s priebehom celého konania a úvaha vedúca k ich náhrade musí byť odôvodnená.

43. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu krajského súdu 3:0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh § 428 CSP).