Rozsudok – Ochrana osobnosti ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. marec 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/26/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1218203111
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Patricia Skotnická

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1218203111.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Patricie Skotnickej a členov

senátu JUDr. Romana Bolebrucha a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobcu: U.. P. P., M. XX, V.,
zastúpeného advokátkou JUDr. Adrianou Bobekovou Štepovou, Lichnerova 23, Senec, proti žalovanej:
H. O. V., C.: XX XXX XXX, P. X, V., za účasti intervenienta na strane žalovanej: R. - Slovenská P.,
R..F.., C.: XX XXX XXX, P. XX, V., o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu a žalovanej
proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 25.10.2023, č. k. B2-52C/18/2018-954, v spojení s
opravným uznesením zo dňa 26.10.2023, č. k. B2-52C/18/2018-986, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II., ktorým uložil žalovanej povinnosť

zaplatiť žalobcovi sumu 10.000 eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšnej časti žalobu
zamietol, p o t v r d z u j e.

Napadnutý výrok III. rozsudku súdu prvej inštancie o náhrade trov konania m e n í tak, že žalovanej
priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 90 % a intervenientovi na strane
žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

Žalovanej a intervenientovi na strane žalovanej nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 25.10.2023, č. k. B2-52C/18/2018-954, v spojení s opravným
uznesením, zamietol návrh na prerušenie konania (výrok I.), uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 10.000 eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok II.),
pričom žalobcovi priznal proti žalovanej právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok III.).

2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal voči žalovanej
náhrady nemajetkovej ujmy v sume 200.000 eur titulom ochrany osobnosti, ktorá mu vznikla v súvislosti

s usmrtením jeho matky, U. P., zomr. dňa XX.XX.XXXX. Dôvodil, že podľa listu o prehliadke mŕtveho
a štatistickom hlásení o úmrtí jeho matky zo dňa XX.XX.XXXX bola ako príčina jej smrti stanovené
podľa klinického nálezu: I. a) kardiorespiračné zlyhanie, b) predchádzajúce príčiny: zhubný tumor malej
panvy pokročilého štádia, LAP c) prvotná príčina: zhubný tumor malej panvy
pokročilého štádia, LAP, pričom ako II. Iné závažné choroby a zmeny bolo konštatované: akútne
krvácanie z horného GITu, susp. paraneo autoimunitná III. Úmrtie z chorobných príčin. Pitevná správa
však stanovila ako chorobu, ktorá priamo privodila jej smrť I. a) protrahovaný posthemoragický šok, b)

predchádzajúce príčiny a c) prvotná príčina: krvácajúce vredy bulbu duodena, pričom pod bodom
II. Iné závažné choroby a zmeny správa uviedla steatózu pečene; išlo tak podľa neho o zásadný
rozpor v stanovení príčiny smrti podľa klinického nálezu a podľa diagnózy na základe vykonanej pitvy.
Žalobca ďalej uviedol, že znalecká organizácia Inštitút forenzných medicínskych expertíz s.r.o (ďalejlen „forensic“) vypracovala pre účely trestného konania, ktoré sa začalo na základe jeho trestného
oznámenia, znalecký posudok č. 221/2016 (ďalej len „ZP č. 221/2016“), pričom v nálezovej časti, okrem
iného, uviedla, že zo zdravotnej dokumentácie jeho matky vyplývalo: Dňa

27.05.2015 bola prijatá na Interné oddelenie X. O.N. F. P. G., R..F.., kde bola odoslaná obvodným
lekárom bez poruchy vedomia, bez problémov s pohyblivosťou. Základným nálezom bol ikterus kože
a sklér (žlté zafarbenie kože a očných bielkov), brucho bolo na pohmat citlivé, pečeň zväčšená a boli
prítomné opuchy nôh. Počas tejto hospitalizácie jej boli realizované vyšetrenia zamerané na prítomnosť
protilátok proti (niektorým) vírusom vyvolávajúcim zápal pečene, vyšetrenia zamerané na metabolizmus

železa, na diagnostiku autoimunitného zápalu pečene a vyšetrenia zobrazujúce tkanivo pečene, cievy
privádzajúce a odvádzajúce krv z pečene. Z vyšetrení potrebných na zistenie infekčnej príčiny choroby
bolo negatívne sérologické, zamerané na infekciu vírusom hepatitídy B a C, vyšetrenie serológie vírusu
hepatitídy A ukázalo neprítomnosť protilátok v triede IgM, celkové protilátky boli však pozitívne. U
jeho matky boli zistené zvýšené zásoby železa, pričom vyšetrenie zamerané na autoimunitný zápal
pečene neukázalo typický profil protilátok. Podľa ustrasonografického (USG) vyšetrenia brucha bola

popísaná steatóza (stukovatenie) pečene, kameň v žlčníku, neboli prítomné rozšírené žlčové cesty.
Počas hospitalizácie dňa 29.05.2015 bola u jeho matky zaznamenaná epizóda enterorágie (odchod
červenej krvi stolicou), a preto jej bola odporučená rektoskopia, ako i gastroskopia, ktorú však podľa
prepúšťacej správy odmietla. Chirurg pri vyšetrení cez konečník uviedol možný tumorózny útvar v
konečníku, popísal hemoroidy (rozšírené žily v oblasti konečníka). Pre pokles hemoglobínu (prehĺbenie

chudokrvnosti) u jeho matky jej bola podaná transfúzia krvi. Dňa 19.06.2015 bola matka žalobcu
vyšetrená v ambulancii centrálneho prijímacieho oddelenia žalovaného pre zhoršenie stavu, kde jej bolo
odporučené doriešiť stav rajónnymi špecialistami. Pravdepodobne dňa 29.06.2015 bola hepatológom
odoslaná na hospitalizáciu na Gastroenterologickú kliniku žalovanej na doriešenie ochorenia pečene,
kde bola v období od 30.06.2015 do 29.07.2015 hospitalizovaná pre nelepšenie stavu, konkrétne

hepatopatie (ochorenia pečene) a pre celkovo zlý zdravotný stav.

3. Žalobca ďalej uviedol, že pri prijatí k žalovanej bol jeho matke záverovaný nebolestivý ikterus
(nebolestivá žltačka na dodiagnostikovanie), hepatopatia - steatohepatitída podľa dokumentácie
(zápal pečene sprevádzajúci stukovatenie). Ďalšie uvedené diagnózy boli: pancytopénia (znížené

počty bielych a červených krviniek a krvných doštičiek), hypokoagulačný stav závažný (závažná
porucha zrážanlivosti krvi), mnohopočetná cholecystolitiáza (viaceré kamene v žlčníku), splenomegália
sekundárna (zväčšenie sleziny druhotné, v dôsledku ochorenia iného orgánu), „divertikulóza HČ
dľa CT 5/2015“ (drobné vydutia steny hrubého čreva), artériová hypertenzia II. st. so stredným
rizikom, hyperglykémia nalačno, hypercholesterolomia (zvýšená hladina cholesterolu v krvi), uleus

a erysipelas pravého predkolenia (vred a zápal kože na pravom predkolení), struma difúzna
bez substitúcie (celkové zväčšenie štítnej žľazy bez liečby hormónmi štítnej žľazy), „CHV1 DK
bilater“(chronickánedostatočnosťžíldolnýchkončatín),„myomatóznyuterusCT2015,Stavpoextirpácii
vulvy 2006“ (maternica s nezhubnými nádormi v svalovine maternice podľa CT z roku 2015, stav
po chirurgickom odstránení nádoru vulvy), exogénna obezita (nadváha bez medicínskeho podkladu),

alergia na Ceŕotaxim - kožná reakcia; v priebehu hospitalizácie sa lekári zamerali na vykonanie
doplňujúcich vyšetrení na zistenie príčiny a miery poškodenia pečene. Pri gastroskopii dňa 01.07.2015
bol popísaný rozsiahly vred dvanástnika, v danom čase bez krvácania, následne dňa 08.07.2015
s odberom histologických vzoriek, ktoré ukázali chronický zápal sliznice dvanástnika a ektopické
ložisko pankreatického tkaniva. Pri kolonoskopii realizovanej toho istého dňa bola popísaná „tuhá

rezistencia na prednej stene rekta, prerastanie z okolia; inak orientačne negatívny pankolonoskopický
nález (nedostatočná príprava). Histológia odobratá z tejto oblasti v rekte (konečníku) neukázala
prítomnosť nádorových buniek. Konziliárny hematológ nenašiel argumenty pre lymfoproliferatívne
ochorenie (zhubné ochorenie postihujúce niektoré zložky krvotvorby). Doplňujúce vyšetrenia nepriniesli
jednoznačnú príčinu ochorenia pečene, zvažoval sa pritom jej autoimunitný zápal a s touto hypotézou

jeho matka dostala od 25.07.2015 aj liečbu systémovými kortikosteroidmi. Matke žalobcu nebola
preukázaná porucha metabolizmu medi, pričom genetické vyšetrenie na hemochromatózu (porucha
metabolizmu železa) ukázalo vrodenú tzv. heterozygótnu mutáciu. Zrealizované vyšetrenia - CT brucha
a magnetická rezonancia (MR) malej panvy vyslovili podozrenie na tumor s LAP (lymfadenopatiou)
v mezorekte a v.s. aj extramezorektálne. Za účelom dodiagnostikovania daného nálezu bola jeho

matka odoslaná dňa 23.07.2015 do Národného onkologického ústavu (ďalej „ NOÚ“), na ktorom U..
F. zrealizoval transvaginálne ultrazvukové vyšetrenie s punkciou tohto útvaru; záver ultrazvukového
vyšetrenia uvádzal „infiltrát obmedzený na oblasť rektovaginálneho septa, nález v.s. nevychádza zo
sliznice pošvy ani z krčka maternice - teda skôr neimponoval ako nádorový infiltrát z týchto štruktúr“;tento nález pritom lekár považoval len „za podružný - náhodný, zistený pri vyšetreniach pre iné
obtiažepacientky“.Počashospitalizáciesazdravotnýstavmatkyžalobcupostupnezhoršoval,sťažovala
sa na bolesti v hornej časti brucha, mala pocit na vracanie. Dňa 16.07.2015 sa jej zvýšila teplota,

po odobratí hemokultúry s nálezom pozitivity s multirezistentnou Klebsiellou pneumoniae, dostala
liečbu ciprofloxacínom V tejto hemokultúre boli prítomné aj ďalšie baktérie - Enterococcus faecalis a
Enterococcus faecium. Laboratórne sa u nej prehlbovala porucha pečene, stúpal bilirubín, postupne
sa zhoršovali aj obličkové funkcie, klesalo natrium, prehlboval sa nedostatok krvných doštičiek až na
hodnoty pod 50.000. Dňa 27.07.2015 sa v chorobopise pri vizite prof. V. uvádzalo, že substitúcia

albumínom však nie je nutná. Žalobca ďalej poukázal na záznamy z chorobopisu jeho matky zo dňa
28.07.2015 v čase o 19.30 hod., podľa ktorých udávala točenie hlavy, celkovú slabosť, tlak 140/75
mmHg, pulz 95/min., „bez hematemézy (vracanie krvi), bez meleny (čierna stolica sprevádzajúca
krvácanie do hornej časti tráviaceho traktu), bez neurol. symp., avšak v čase o 21.50 hod. zápis
konštatoval „privolanie k pacientke, melena +... krvácanie po biopsii z pošvy v.s. (veľmi pravdepodobne)
krvácanie z GlT-u“. Jeho matka dostala dve transfúzie krvi, infúznu liečbu (Gelafundin) a lieky PAMBA,

Kanavit a Dicynone. Dňa 29.07.2015 v čase o 09.45 hod. bola preložená na Jednotku intenzívnej
starostlivosti (ďalej aj „JIS“), kde pre odchod červenej krvi cez konečník jej bola v čase o 11.03 hod.
zrealizovaná gastroskopia s nálezom rozsiahleho vredu v dvanástorníka so známkami aktívneho
krvácania; to bolo ošetrené Hemosprayom (endoskopická technika zástavy krvácania). Podľa záznamu
lekára U.. B. žalobcova matka o 12.50 hod. udávala, že ju „pobolieva brucho, nezvracala, bez nových

ťažkostí, slabá“, následne „pacientka somnolentná, v pasívnej polohe“, v čase o 19.40 hod. podľa
záznamu U.. F. bola naďalej somnolentná, mala tlak krvi 68/32 mmHg, pulzovú frekvenciu 110/min.,
telesnú teplotu 38,2 °C, pričom jej boli ordinované lieky Perfalgan, Remestyp a 500 ml roztoku Voluven.
V čase o 21.00 hod. nedošlo k zmene stavu, TK 72/36, SF 104/min., teplota 37,4 °C“; boli jej ordinované
transfúzie krvi. V čase o 21.40 hod. sa nachádzal v zdravotnej dokumentácii zápis (U.. F.): „apnoe,

asystólia, areflexia (pacientka nedýcha, nemá akciu srdca, nie sú prítomné reflexy), a preto konštatoval
exitus letalis.

4. Podľa znaleckej organizácie forensic vystupovali u matky žalobcu do popredia štyri závažné momenty
majúce vplyv na terapeutický postup a priebeh jej klinického stavu, a to: prehlbujúce poškodenie

pečene, s ktorým bola prijatá na hospitalizáciu, ktoré sprevádzalo postupné zlyhávanie obličiek pod
obrazom hepatorenálneho syndrómu; na tento jej však nebola aplikovaná adekvátna liečba. Na zhoršení
obličkových funkcií sa mohla podieľať aj liečba diuretikami (liekmi na odvodnenie) a podanie kontrastnej
látky pri zobrazovacích vyšetreniach. V situácii hepatorenálneho zlyhania sa klasicky v liečbe podáva
albumín a liek, ktorý by mal zlepšiť činnosť obličiek; tieto jej však neboli podané, keď dňa 27.07.2015

bolo v dekurze zaznamenané, že substitúcia albumínu nie je nutná; terlipresín bol nasadený až v
situácii ťažkého poklesu tlaku pri aktívnom krvácaní dňa 29.07.2015. V priebehu hospitalizácie sa
matka žalobcu opakovanie anemizovala (chudokrvnosť), prehlboval sa aj nedostatok krvných doštičiek,
objavili sa straty krvi v súvislosti s rozsiahlym vredom dvanástnika, na ktorý bola primerane liečená
prostredníctvom liekov znižujúcich kyslosť žalúdočnej šťavy. V situácii, keď z vredu akútne krvácala,

jej však nebol ordinovaný a aplikovaný trombocytový koncentrát, čo by v uvedenom stave ťažkej
trombocytopénie (nízkeho počtu krvných doštičiek) bolo jednoznačne indikované. Žalobcova matka bola
monitorovaná na JIS, avšak absentovali záznamy o aktívnej snahe o intenzívnu objemovú resuscitáciu,
intenzifikáciu liečby vazopresormi. Rovnako v tejto situácii nebola zdokumentovaná úvaha (vyžiadanie
konzília chirurga) o zvážení alternatívnych možností k endoskopickej liečbe, osobitne chirurgickej

alebo endovaskulárnej intervencie; znalecká organizácia konštatovala, že hoci by tieto postupy v
uvedenom kritickom stave pacientky s hepatorenálnym zlyhaním a anasarkou, neboli predstavovali
valídnu možnosť záchrany života, takýto postup mal byť aplikovaný v rámci postupu lege artis; avšak
podľa zdravotnej dokumentácie nebol. Počas hospitalizácie sa objavil vzostup teplôt so záchytom
baktérie v krvi (Klebsiella pneumoniae), ktorá nebola citlivá na podávané antibiotikum, no i napriek tomu

bolo v tejto liečbe bez zmeny pokračované. Vzhľadom k typu baktérie, ako aj k faktu, že pri opätovnom
vzostupe teplôt boli zachytené tri rôzne črevné baktérie, bol ich zdrojom najpravdepodobnejšie práve
tráviaci trakt; preto znalecká organizácia nemohla vylúčiť ani účasť sepsy („otrava krvi“), resp. neskôr
septického šoku na zhoršení stavu a jej smrti. Znalecká organizácia tiež zdôraznila, že v rámci
doplňujúcich vyšetrení sa u matky žalobcu našiel tumorózny útvar v rektovaginálnom septe, ktorý

mal rôzne interpretácie v závislosti od použitých zobrazovacích vyšetrení. Pri porovnávaní nálezov
magnetickej rezonancie (MR) a transvaginálneho ultrazvuku lekári vyslovili dve odlišné hypotézy, a
to hypotézu malígneho tumoru, ktorý by podľa vzťahu k okolitým štruktúram nebol zrejme chirurgicky
odstrániteľný (MR) vs. nezhubné tkanivo, ktoré je náhodným nálezom (transvaginálny ultrazvuk - USG);tieto diskrepancie, bez dôkazu malígneho tkaniva, sa pritom nemôžu premietať do formulácie infaustnej
prognózy pacienta. Podľa záverov ZP č. 221/2016 počas hospitalizácie žalobcovej matky v nemocnici
G. neboli zrealizované úplne všetky vyšetrenia, ktoré by mohli pomôcť v stanovení diagnózy, na druhej

strane mali byť tieto špecializované vyšetrenia vykonané na vyššom referenčnom pracovisku; uvedené
preto nebolo hodnotené ako postup non lege artis. Znalecká organizácia forensic však identifikovala
postupy v rozpore s princípmi správnej liečby (non lege artis), a to: 1. matke žalobcu nebola ordinovaná
a aplikovaná adekvátna liečba hepatorenálneho syndrómu, 2. diagnostika autoimunitného ochorenia
pečene, ktorá má byť čo najrýchlejšia, bola uskutočnená po vyše troch týždňoch od hospitalizácie, 3.

pri akútnom krvácaní a trombocytopénii nebol žalobcovej matke ordinovaný a podaný trombocytový
koncentrát, 4. pri pozitívnej hemokultúre bola liečená antibiotikom, na ktoré bola z krvi vykultivovaná
baktéria rezistentná a 5. k prípadu krvácania z tráviaceho traktu nebol privolaný konziliárny chirurg.
V ZP č. 221/2016 znalecká organizácia uviedla, že u matky žalobcu nebola verifikovaná malígna
(zhubná) diagnóza, a teda nebolo prítomné zhubné onkologické ochorenie. Počas jej života bolo
vyslovené podozrenie na tumor v rektovaginálnom septe na základe MR vyšetrenia malej panvy, tento

nález však nemal adekvátny korelát v ultrazvukovom gynekologickom vyšetrení a rozpor v záveroch
nebol žiadnym spôsobom klinicky interpretovaný. Záver histologického vyšetrenia zo dňa 06.08.2015
(dostupný až po smrti matky žalobcu) poukazoval na možnosť lymfoproliferácie malobunkovejšieho
charakteruvrektovaginálnomsepte,pričomhistológiazrektovaginálnehoseptazbiologickéhomateriálu
pitvy preukázala chronický zápalový granulóm, bez potvrdenia malígnych buniek. V

tejto súvislosti forensic nepovažovala otázku existencie, či neexistencie onkologického ochorenia
za určujúcu pre posúdenie poskytovania zdravotnej starostlivosti, pretože klinické prejavy vedúce k
smrti žalobcovej matky zjavne nesúviseli s prejavmi onkologického ochorenia. Skutočná porucha jej
zdravia predstavovala vred na dvanástniku zistený opakovaným gastrofibroskopickým vyšetrením, ako
i zlyhanie pečene na podklade autoimunitného procesu vedúceho aj k zlyhaniu obličiek. Z pohľadu

súdneho lekárstva nebolo možné interpretovať uzavretie klinických diagnóz v správe k pitve, nakoľko
toto nezodpovedalo klinickému priebehu. Znalecká organizácia konštatovala, že matka žalobcu trpela
závažným ochorením pečene, ktoré aj včas liečené, môže mať zlú prognózu; včasné stanovenie
diagnózy vredu na dvanástorníku s adekvátnou liečbou však mohlo zabrániť progresii vredovej
choroby; prítomnosť vredu dvanástnika nemala vplyv na priebeh ochorenia pečene, ktorého vývoj aj pri

maximálnej a včasnej liečbe bolo možné ťažko v retrospekcii odhadnúť. Dezinterpretácia onkologického
ochorenia, a tým chybná stratifikácia pacientky, však mohla viesť k podstatnému zníženiu prognosticky
významných šancí na prežitie pri zjavnom krvácaní z tráviaceho traktu a kombinovanom šokovom stave.
Podľa ZP č. 221/2016 bola diagnostika vredu na dvanástniku, ktorého komplikácie viedli k smrti matky
žalobcu, oneskorená, čo mohlo byť spôsobené jednak odmietaním prvotného vyšetrenia, no taktiež aj

nedostatočnou následnou liečbou. V danej situácii nebola zdokumentovaná žiadna klinická úvaha o
zvážení alternatívnych možností k endoskopickej liečbe, osobitne chirurgickej alebo endovaskulárnej
intervencie. Znalecká organizácia v tejto súvislosti zdôraznila, že dňa 29.07.2015 v čase o 09.45
hod. bola matka žalobcu preložená na jednotku intenzívnej starostlivosti, kde pre odchod červenej
krvi cez konečník bola v čase o 11.03 hod. zrealizovaná gastroskopia s nálezom rozsiahleho vredu

v dvanástorníku, so známkami aktívneho krvácania a ošetrením Hemosprayom. Po vyšetrení jej
boli podané hemostyptiká PÁ MBA, Dicynone, Kanvit, Protromplex a plazma. V čase o 12.00 hod.
bola hodnota Hb (hemoglobín) 73 g/dl, Tr (krvné doštičky): 36.000, konštatovaná bola hypotenzia,
tachykardia. V čase o 19.40 hod. podľa záznamu U.. F. bola pacientka somnolentná, tlak krvi bol
68/32 mm Hg, pulzová frekvencia bola 110/min, boli jej ordinované lieky Perfalgan, Remestyp a 500

ml roztoku Voluven. Z daného vyplýva, že pacientka bola v hemoragickom šoku a pri pretrvávaní
hypotenzieanieadekvátnejodpovedinatransfúziukrvimalobyťzvolanéurgentnéchirurgickékonzílium;
malo byť zvážené operačné riešenie z vitálnej indikácie, avšak s neistým výsledkom, teoreticky do
úvahy prichádzali i možné úkony endovaskulárnej chirurgie. Znalecká organizácia v znaleckom posudku
upozornila na chybné zdokumentovanie a závažné diskrepancie v zdravotnej dokumentácii matky

žalobcu.Nauvedenomzákladedospelakzáveru,žezostranyzamestnancovžalovanejišloonesprávny
postup pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti, nesprávny postup v liečbe a nesprávne stanovenú
diagnózu, následkom čoho matka žalobcu v nemocnici žalovanej zomrela. Zamestnanci žalovanej
nevyužili všetky dostupné medicínske možnosti na záchranu jej života, keď správnym postupom v liečbe
a správne stanovenou diagnózou mohli odhaliť všetky nástrahy súvisiace s charakterom choroby, pričom

na ich základe by sa pri súčasnej úrovni zdravotníckej starostlivosti dalo predísť náhlemu zhoršeniu
zdravotného stavu vedúceho až k jej smrti.5. Na uvedenom základe žalobca tvrdil, že došlo jednoznačne k zásahu do jeho osobnostného práva,
do jeho súkromného a rodinného života, keď bola narušená celistvosť rodiny, pričom vzniknuté následky
mali trvalý a neodstrániteľný charakter. Matka ho vychovávala celý život sama, bol jej jediným dieťaťom,

preto citové väzby medzi nimi boli o to silnejšie. Žalobca smrťou matky stratil jej lásku a radosť s
ňou prežívanú. Vzhľadom na tento intenzívny zásah do súkromia a spôsobenú citovú ujmu považoval
žalobca za dôvodný nárok na primerané finančné zadosťučinenie v sume 200.000 eur.

6. Súd prvej inštancie na návrh žalovanej, ktorá so žalobou v celom rozsahu nesúhlasila, nariadil

znalecké dokazovanie. Znalecká organizácia LEGE ARTIS vypracovala znalecký posudok č. 2/2020
(ďalej len „ZP č. 2/2020“), v ktorom uviedla, že postup žalovanej pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti
žalobcovej matke bol správny, t. j. lege artis, a preto nesúhlasila so závermi forensic v ZP č. 221/2016.
LEGE ARTIS pritom zhodnotila, že vzhľadom na zdravotný stav pacientky a ochorenie, pre ktoré
bola prijatá na gastroenterologickú kliniku žalovanej, a to závažné a progredujúce ochorenie pečene
neznámej povahy, bola celková prognóza 71-ročnej pacientky veľmi zlá. U pacientov so zlyhávaním

pečene v tomto štádiu ochorenia je odhadovaná polročná mortalita na úrovni približne 40 %, pričom
príčinou smrti býva obvykle zlyhanie pečene, pečeňová kóma alebo komplikácie ako napr. krvácanie
do GIT, infekčné komplikácie a podobne. Pokiaľ išlo o podanie trombocytového koncentrátu pri
akútnom krvácaní s trombocytopéniou znalecká organizácia uviedla, že podľa dostupných literárnych
údajov podávanie trombocytov nie je jednoznačne indikované, odporúčania v tomto smere sú len

minimálne, na úrovni mienky expertov. V klinickej praxi je podávanie trombocytov obvykle indikované,
ak je ich počet menší ako 20 x 109/L a ak sa indikuje operačný alebo iný intervenčný zákrok,
tak sa podávanie trombocytov obvykle indikuje pri počte menej ako 50 x 109/L. Vzhľadom na
hodnoty trombocytov u matky žalobcu dňa 29.07.2015 bola LEGE ARTIS toho názoru, že pri zjavnom
krvácaní mohli byť trombocyty pacientke podané, avšak keďže táto indikácia nebola jednoznačná, ich

nepodanie nehodnotila ako postup non lege artis. Ďalej uviedla, že na základe platných medzinárodných
odporúčaní, ako i všeobecného chirurgicko-qastroenterologického konsenzu, je chirurgická liečba
indikovaná až po druhom neúspešnom pokuse o zastavenie pokračujúceho alebo opakovaného
krvácania. V danom prípade bola endoskopická hemostáza efektívna, pacientka bola po endoskopickom
ošetrení stabilizovaná, pričom v čase tesne pred smrťou, keď došlo znova k výraznému zhoršeniu

celkového stavu a poklesu tlaku bolo možné konzultovať chirurga, ale v tak závažnom stave by bol
chirurgický výkon alebo rádiologický intervenčný zákrok indikovaný len z vitálnej indikácie, s veľmi
neistým výsledkom. K včasnosti zahájenia cielenej liečby autoimunitnej hepatitídy až po troch týždňoch
od prijatia pacientky LEGE ARTIS v znaleckom posudku uviedla, že liečba kortikoidmi, ako aj ostatnými
imunosupresívami, musí byť starostlivo zvážená, najmä s ohľadom na riziká a kontraindikácie. Práve

preto boli kortikoidy na liečbu autoimunitného zápalu pečene indikované až po získaní potrebných
laboratórnych výsledkov (obvykle trvanie 2-3 týždne), po predchádzajúcej komplexnej podpornej a
hepatoprotektívneiliečbe,ktorážiaľnemaladostatočnýefekt;napokonikontrolnáendoskopiapoukázala
na zlepšenie, hojenie vredového defektu v duodéne, preto by bolo chybou, ak by boli kortikoidv
indikované a podané skôr ako pred získaním laboratórnych výsledkov a bez posúdenia a zhodnotenia

nálezov. Zo zdravotnej dokumentácie pritom nevyplývalo, že by sa ochorenie pečene jednoznačne
príčinne spájalo so suspektným pokročilým onkologickým procesom v ženských pohlavných orgánoch
žalobcovej matky. Vzhľadom na nejednoznačnú príčinu hepatopatie, do úvahy logicky prichádzala
aj možnosť poškodenia pečene v dôsledku malígnej neoplázie. Hepatopatia bola liečená leqe artis,
pričom liečebný postup nebol nijako ovplyvnený suspektným malígnvm ochorením v malej panve.

Onkologické ochorenie nebolo nijako dezinterpretované, nakoľko diagnostický proces nebol až do konca
hospitalizácie ukončený. Tumoróznv proces v malej panve bol neustále popisovaný ako suspektný z
malígnei povahy, stratifikácia nebola chybná a prognóza „v.s. infaustná" bola stanovená správne, bez
ohľadu na suspektné onkologické ochorenie; liečba krvácania z vredu dvanástnika a sprievodného
hemoragického šoku bola preto realizovaná správne. Podľa LEGE ARTIS život matky žalobcu mohol byť

predĺžený vtedy, ak by nedošlo ku krvácaniu z vredu dvanástnika v celkovo veľmi závažnom klinickom
stave; krvácanie do tráviaceho traktu v tak závažnom stave má pritom vysokú mortalitu. Ku krvácaniu
nemuselo dôjsť i za predpokladu včasnejšieho diagnostikovania vredu dvanástornika a gastroskopickým
vyšetrením v nemocnici G., ktoré však pacientka odmietla. Znalecká organizácia následne uzavrela, že
diagnostický postup zamestnancov žalovanej, čo do rozsahu a rýchlosti, bol realizovaný správne, jej

liečba nebola nijako oneskorená; šance na úplné vyliečenie pacientky a na predĺženie jej života by v
prípade iného lekárskeho postupu boli len minimálne.7. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie výsluchom svedkov, a to U.. U.. Y. U., prijímajúcej lekárky
žalobcovej matky, ktorá sa vyjadrovala k liečbe pečene, pričom nesúhlasila, že by mala diagnostikovaný
hepatorenálny syndróm pre nesplnenie kritérií, ani s tým, že jej liečba začala oneskorene, keď

bola zahájená na základe diagnostiky, po obdržaní výsledkov. Pokiaľ išlo o postup pri podávaní
trombocytologických koncentrátov a antibiotík, konzílium s chirurgom, ako aj o gynekologické ochorenie
pacientky, prijímajúca lekárka sa k týmto otázkam nevedela vyjadriť, pričom ozrejmila okolnosti
vykonania záznamu do zdravotnej dokumentácie dňa 28.07.2015 a 29.07.2015. Pokiaľ išlo o svedka U..
U. V.É. ten pri výsluchu uviedol, že konkrétne príčiny krvácania do dvanástorníka nie sú známe, možný

bol zhoršený chronický stav pacientky z dôvodu autoimúnneho ochorenia pečene. Svedok ozrejmil,
že štandardne sa pri krvácaní z horného tráviaceho traktu používa endoskopická zástava a až pokiaľ
je táto neúspešná aj druhýkrát, prichádza do úvahy chirurgické konzílium, prípadne chirurgická liečba
ako alternatíva. U žalobcovej matky sa podarilo endoskopicky zastaviť krvácanie, bola stabilizovaná,
preto neuvažovali o alternatívnej liečbe. Pri krvácaní do tráviaceho traktu sa podľa neho nepodávajú
trombocyty, keď rozhodujúcou je práve endoskopická zástava krvácania, ktorá bola úspešná. Svedok

podotkol, že v literatúre sa spomína možný postup podávania trombocytov len jeden krát, a preto
má nízku váhu. Autoimúnne ochorenie pečene nebolo diagnostikované neskoro, nakoľko čakali na
laboratórne vyšetrenia, a tieto obdržali až o tri týždne; pacientka dostávala pritom od prvého dňa
podpornú liečbu pečene. Svedok k príčine smrti žalobcovej matky uviedol, že ňou bol hemoragický šok v
dôsledku krvácania do tráviaceho traktu, ktoré malo za následok kardiorespiračné zlyhanie. Pokiaľ išlo o

stanovenie onkologickej diagnózy gynekológ s chirurgom uviedli, že nález bol neoperovateľný. Svedok
U.. F. sa vyjadroval najmä k pobytu žalobcovej matky na jednotke intenzívnej starostlivosti. Uviedol,
že o chirurgickom postupe neuvažoval, keďže krvácanie bolo zastavené endoskopickou liečbou,
neboli prítomné príznaky masívneho krvácania do tráviaceho traktu, pacientka nevracala natrávenú
krv a nezaznamenali ani jej únik prostredníctvom konečníka. Podľa neho nedošlo k radikálnemu

zhoršeniu stavu pacientky, keďže tento sa zhoršoval dva až tri dni, mala teplotu, nízky tlak, pokles
hladiny hemoglobínu, zápalové parametre. Počas nočnej služby dňa 29.07.2015 mu sestričky volali, že
pacientka zomrela a keď k nej prišiel bola na monitore prítomná rovná čiara srdcovej činnosti; pacientka
už nedýchala a nereagovala na iné podnety, preto ani nezahájil resuscitáciu a konštatoval smrť. Pri
stanovení záverečnej diagnózy po jej smrti vychádzal z diagnóz a epikríz v chorobopise.

8. Konzultant znaleckej organizácie LEGE ARTIS zotrval v priebehu výsluchu na tom, že pre
naplnenie kritérií hepatorenálneho syndrómu museli byť splnené podmienky (klinicky dokázané ascites,
cirhóza pečene a znaky portálnej hypertenzie), ktoré neboli prítomné. U pacientky bola vykonaná
endoskopia a zahájená liečba, vyslovené podozrenie infaustného stavu v súvislosti so suspektným

onkologickým ochorením. Konzultant nevedel odpovedať na otázku, či by poskytnutie chirurgickej liečby
dňa 29.07.2015 odvrátilo úmrtie pacientky. Uviedol, že jej stav bol vážny, preto by ju resuscitácia
nezachránila, pričom ani podávanie trombocytov nebolo jednoznačne indikované, keď to existuje pri
hladine menej ako 20.000 jednotiek, pri hladine 20.000 až 30.000 ide o takzvanú šedú zónu. Za chybu
označil uvedenie príčiny úmrtia - kardiorespiračné zlyhanie. Pacientka bola liečená na hemoragický

šok, boli jej podané krvné konzervy, koloidné roztoky, kryštaloidy a vazopresorické látky, čo nemožno
považovať za resuscitáciu, ktorá by zrejme nebola účinná na 90 %. Resuscitácia sa pritom vykonáva
tímovo, špeciálnym kolektívom ARO a trvá cca 30 minút, počas ktorých sa buď obnovia životné funkcie
pacienta alebo tento zomrie.

9. Znalec forensic U.. U. pri výsluchu označil za základné pochybenie, a teda postup non lege artis,
stratifikáciu pacientky a liečbu onkologického ochorenia, ktoré u nej nebolo dostatočne preukázané,
čo viedlo k nedostatočnej liečbe základného ochorenia pečene. Pokiaľ išlo o otázku možnosti smrti
pacientky, ktorú považoval do značnej miery za nezodpovedateľnú z dôvodu jej neexaktnosti, za
ústrednúpovažovalliečbušokovéhostavudňa29.07.2015označiacjuzanonlegeartis.Prezumpciilege

artis prístupu žalovanej v celom rozsahu bránila zdravotná dokumentácia pacientky, kde v jednotlivých
dňoch hodnotil ústup od aktívnej liečby jej diagnóz, čo malo preukazovať i stanovenie klinických príčin
jej smrti dňa 29.07.2015 v priamej príčinnej súvislosti s onkologickým ochorením. Ak by liečba pacientky
nebola ovplyvnená jej zlou stratifikáciou v zmysle beznádejnej prognózy onkologického ochorenia,
potom nevedel vysvetliť nevykonanie žiadnych dokumentovaných resuscitačných úkonov na JIS v

spojení s významnou výpoveďou službukonajúceho lekára. Ak by tieto skutočnosti nenastali, bolo podľa
neho možné uvažovať o omnoho aktívnejšom prístupe lekárov k liečbe základných ťažkostí pacientky
a taktiež k liečbe jej zhoršenia zdravotného stavu dňa 29.07.2015.10. Pri konfrontácii znalcov a konzultantov znaleckých organizácií títo zotrvali na záveroch v ich
znaleckých posudkoch, ako aj v ich výsluchoch, zhodli sa však na tom, že uvedenie onkologickej
diagnózy pacientky ako určenej diagnózy nebolo správne ako i na tom, že postup žalovanej na JIS, a to

nevykonanie resuscitácie a nezdokumentovanie dôvodov pre taký postup, podanie pol litra voluvenu za
4 až 5 hodín pri hypotéznom pacientovi, nemožno považovať za adekvátnu liečbu.

11. Súd prvej inštancie posúdil vec po právnej stránke podľa § 11, § 13 ods. 1 až ods. 3 zákona č.
40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) a § 4 ods. 3 zákona č. 546/2004 Z. z. o

zdravotnej starostlivosti a službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti (ďalej len „zákon
č. 546/2004 Z. z.“) a dospel k záveru, že žaloba žalobcu je čiastočne dôvodná. Žalobca sa domáhal
zaplatenia nemajetkovej ujmy v peniazoch voči žalovanej ako zdravotníckemu zariadeniu zriadenému
ministerstvom zdravotníctva SR ako štátnej príspevkovej organizácie s právnou subjektivitou v dôsledku
postupu jej zamestnancov non lege artis. Pri určení osoby zodpovednej za nemajetkovú ujmu je
daná analogická aplikácia ustanovenia § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka, teda zásah spôsobený

zamestnancom, ktorý bol použitý právnickou osobou na realizáciu jej činností, sa považuje za
zásah spôsobený priamo právnickou osobou. Potom, ak je pacient prijatý do ústavnej starostlivosti
zdravotníckeho zariadenia, akým je žalovaná, občianskoprávnu zodpovednosť vyplývajúcu zo vzťahu
lekár a pacient nesie zdravotnícke zariadenie. Žalovaná tak bola vo veci pasívne vecne legitimovaný
subjektom.

12. Konajúci súd v ďalšom uviedol, že mal za preukázané a nebolo ani sporné, že matka žalobcu
bola na pracovisku žalovanej hospitalizovaná v období od 30.06.2015 do 29.07.2015. Žalobca tvrdil,
že nesprávnym poskytovaním zdravotnej starostlivosti, t. j. postupom non lege artis počas tejto
hospitalizácie, došlo k úmrtiu jeho matky a v príčinnej súvislosti i k zásahu do jeho osobnostných

práv; zdôrazňujúc nereparovateľnosť vzniknutej ujmy prichádzalo podľa neho do úvahy len poskytnutie
peňažnej satisfakcie. Rozhodujúce v danej veci preto bolo posúdenie, či došlo k neoprávnenému zásahu
žalovanej do osobnostných práv žalobcu, čo predpokladalo zistenie, či žalovaná poskytla žalobcovej
matke zdravotnú starostlivosť nesprávne. Žalobca túto skutočnosť preukazoval najmä závermi ZP č.
221/2016, vrátane jeho doplnkov, v ktorom znalecká organizácia forensic konštatovala postup žalovanej

pri poskytnutí zdravotnej starostlivosti non lege artis. Žalovaná s týmto názorom nesúhlasila opierajúc
sa o závery ZP č. 2/2020; obe procesné strany tak vzájomne namietali závery v znaleckých
posudkoch . Pokiaľ žalobca namietal procesnú použiteľnosť a zákonnosť ZP č. 2/2020 konajúci súd
uviedol, že znalecká organizácia LEGE ARTIS bola oprávnená pribrať na vypracovanie posudku
konzultanta vo väzbe na ustanovenie § 16 ods. 6 zákona č. 482/2004 Z. z. o znalcoch a tlmočníkoch,

ako i na uznesenie, ktorým ju poveril vypracovaním znaleckého posudku. Pribratie konzultanta je pritom
bežnou súčasťou znaleckého dokazovania, obzvlášť v odbore zdravotníctvo; napokon, konzultantom
pri vypracovaní znaleckého posudku disponovala aj znalecká organizácia forensic. Súd prvej inštancie
v tejto súvislosti ozrejmil, že konzultant LEGE ARTIS bol vypočutý v konaní v pozícii konzultanta a
zúčastnil sa aj konfrontácie, čo však nemalo žiaden dopad na zodpovednosť znaleckej organizácie za

podaný znalecký posudok. Naviac, znalecký posudok sám osebe nemá z hľadiska jeho hodnotenia
predpísanú právnu silu, a preto ho súd vyhodnocuje rovnako ako ďalšie dôkazy, a to jednotlivo, ako aj
vo vzájomných súvislostiach s ostatnými predloženými dôkazmi. Konajúci súd zdôraznil, že znaleckej
organizácii neuložil preskúmať iný znalecký posudok, a preto sa táto k ZP č 221/2016 vyjadrila len v
rámci iných zistení tak, že s ním nesúhlasila.

13. Pokiaľ žalobca s poukazom na ZP č. 221/2016 (a jeho dodatky) namietal, že jeho matke nebola
ordinovaná a aplikovaná adekvátna liečba hepatorenálneho syndrómu, konajúci súd uviedol, že v tejto
otázke existoval rozpor v odborných záveroch znaleckých organizácií, ktorý sa nepodarilo odstrániť ani
výsluchom znalca a konzultanta, ani ich vzájomnou konfrontáciou. V konaní však nebolo ničím

preukázanésplneniekritériíprediagnózuhepatorenálnysyndróm,ani,žetietoneboliodbornesprávnymi
kritériami, príp., že by tieto boli splnené a matka žalobcu neobdržala správnu liečbu. Na uvedenom
základe preto súd prvej inštancie uzavrel, že v tejto časti nedošlo k nesprávnemu poskytovaniu
zdravotnej starostlivosti. Matke žalobcu bola indikovaná liečba kortikoidmi až po stanovení diagnózy,
pričom nebolo preukázané, v akom kratšom časovom horizonte bolo možné potrebné vyšetrenia urobiť,

ani aký čas je možné považovať za štandardne primeraný a potrebný na obdržanie výsledkov vyšetrení.
Pokiaľ išlo o liečbu antibiotikami, v súvislosti s ktorou žalobca namietal nesprávnosť s poukazom
na závery ZP č. 221/2016, súd prvej inštancie uviedol, že v spore nebolo nijako vyvrátené tvrdenie
žalovanej, že podávaním antibiotík došlo k zlepšeniu zápalových parametrov u matky žalobcu alebo žeje medicínsky vylúčené, aby antibiotikum zabralo napriek tomu, že z krvi vykultivovaná baktéria na neho
bola rezistentná, príp. že by sa jeho podávaním zhoršil jej zdravotný stav. Uvedené teda nepovažoval
za postup non lege artis zo strany žalovanej. Za taký nevyhodnotil ani námietku žalobcu opäť s

poukazom na závery ZP č. 221/2016 ohľadne stratifikácie pacientky vzhľadom na nepotvrdenú chybnú
onkologickú diagnózu. Konzultant znaleckej organizácie LEGE ARTIS argumentoval, že zo zdravotnej
dokumentácie matky žalobcu nevyplývalo, že by sa jej ochorenie pečene jednoznačne príčinne spájalo
so suspektným pokročilým onkologickým procesom ženských pohlavných orgánov. Hepatopatia bola
liečená lege artis, liečebný postup nebol nijako ovplyvnený suspektným malígnym ochorením, ktorého

diagnostický proces nebol až do konca hospitalizácie ukončený. Tumorózny proces v malej panve
bol opisovaný ako suspektný, preto stratifikácia pacientky nebola chybná a prognóza „v.s. infaustná“
bola stanovená správne. Konajúci súd uviedol, že i keď uvedenie tejto diagnózy ako určenej, a nie
suspektnej, v liste o prehliadke mŕtveho považoval za chybné, v ďalšom nepovažoval za preukázané,
že by podozrenie na malígne onkologické ochorenie viedlo k nesprávnej stratifikácii pacientky alebo že
by jej z tohto dôvodu nebola poskytnutá adekvátna liečba na ochorenie pečene, obličiek a vredov do

duodena. Na uvedenom základe uzavrel, že námietky žalobcu o nesprávne poskytovanej zdravotnej
starostlivosti a pochybeniach žalovanej neboli v konaní preukázané; v tomto smere preto nedošlo k
poskytnutiu nesprávnej zdravotnej starostlivosti v rozpore s § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z.

14.Avšak,pokiaľišloonamietanénesprávneposkytnutiezdravotnejstarostlivostinaJISdňa29.07.2015

konajúci súd uviedol, že zo záverov ZP č. 221/2016 a výpovede znalca U.. U., na ktoré dôkazy
poukazoval žalobca a s ktorými sa stotožnil i konajúci súd, vyplynulo, že pacientka mohla zomrieť,
ale určite nie za okolností, k akým došlo v uvedený deň, keďže jej liečba na JIS nebola vyčerpaná;
zdravotná dokumentácia nepreukázala vyčerpanie všetkých možností na elimináciu rozbiehajúceho sa
krvácajúceho šoku, resp. na boj proti nemu. Podľa zdravotnej dokumentácie sa u pacientky postupne

rozvíjala ťažká hypotenzia, v tomto stave k nej nebol privolaný chirurg a pacientka nebola odovzdaná do
služby s tým, že by mala byť intenzívnejšie liečená podávaním roztokov vo zvýšenej miere. Žalobcovej
matke nebola poskytnutá žiadna resuscitácia, neboli jej podané žiadne roztoky v súvise so záverom
srdcového zlyhania následkom onkologického ochorenia, ktorý postup znalecká organizácia forensic
označila za non lege artis. V tejto súvislosti U.. U. zdôraznil, že v Slovenskej republike neexistuje DNR

(do not resuscitate) a jediný stav, kedy sa neresuscituje je, ak sa lekár nachádza pri lôžku pacienta
a vidí, že mu vyhasli životné funkcie a pokračovanie resuscitácie by viedlo k márnej liečbe; o taký
prípad však nešlo. V zdravotnej dokumentácii pacientky pritom nebola žiadna zmienka o obnovení
vitálnych funkcií pacientky, pričom skutočnosť, že sa resuscitácia nevykonáva je okolnosťou, ktorá
v nej musí byť zaznačená; pacientka pritom resuscitáciu neodmietla a v nadväznosti i na reťazenie

medicínskych pochybení, uvedené v konečnom dôsledku výrazne znížilo jej šance na prežitie. Konajúci
súd sa preto stotožnil s námietkami žalobcu, že zdravotná starostlivosť poskytnutá jeho matke na
jednotke intenzívnej starostlivosti jej nebola poskytnutá správne. Dodal, že nebolo vôbec zrejmé,
prečo jej v situácii, keď akútne krvácala, nebol ordinovaný a aplikovaný trombocytový koncentrát, čo
v jej stave hodnotenom ako ťažká trombocytopénia (nízky počet krvných doštičiek) bolo jednoznačne

indikované. I napriek tomu, že pri masívnom krvácaní bola matka žalobcu monitorovaná na jednotke
intenzívnej starostlivosti, konajúci súd nezistil záznam ohľadne aktívnej snahy o intenzívnu objemovú
resuscitáciu, ani intenzifikáciu liečby vazopresormi, pričom žalovaná ani nežiadala o konzílium chirurga.
Podanie trombocytov a konzultáciu chirurga v tomto stave pacientky na JIS pritom uvádzal ako
postup, ktorý mal byť vykonaný, aj konzultant LEGE ARTIS. Osobitne, akcentujúc na skutočnosť, že

v zdravotnej dokumentácii žalobcovej matky absentovala akákoľvek zmienka o obnovení jej životných
funkcii s označením dôvodu, prečo resuscitácia nebola vykonaná, považoval súd prvej inštancie za
nepochopiteľné konštatovanie pracovníkov žalovanej, že pacientku umiestnenú na JIS, kde sa ocitajú
chorí v ťažkých kritických stavoch, ktorí musia byť neustále intenzívne monitorovaní aj pomocou
prístrojov, našiel na lôžku mŕtvu lekár a nevykonal zdravotnícke úkony smerujúce k záchrane jej života,

bez ohľadu na neistý výsledok. Práve po zohľadnení týchto okolností vyhodnotil konajúci súd postup
žalovanej pri poskytovaní zdravotníckej starostlivosti matke žalobcu za postup non lege artis.

15. Neposkytnutie správnej zdravotnej starostlivosti, a tým zníženie šance na prežitie matky žalobcu,
bolo podľa mienky konajúceho súdu nepochybne spôsobilé objektívne narušiť osobnostné práva

žalobcu na rodinný život a súkromie; medzi nesprávnym poskytnutím zdravotnej starostlivosti zo strany
žalovanej a smrťou matky žalobcu na JIS potom existovala príčinná súvislosť. Táto pritom nemusela
byť jednoznačne a nepochybne preukázaná, ako sa už vyjadril i Ústavný súd SR, keď v náleze sp.
zn. II. ÚS 716/2016, konštatoval, že problémy s preukazovaním príčinnej súvislosti vystupujú zvlášť dopopredia v tzv. medicínsko právnych sporoch; tieto sú charakteristické svojou skutkovou zložitosťou,
prejavujúcou sa predovšetkým súbehom viacerých príčin spôsobilých privodiť daný následok alebo
výrazným časovým obdobím medzi príčinou a následkom, čo významne sťažuje dôkaznú situáciu,

prípadne tým, že úroveň aktuálneho stavu poznania v danom čase neumožňuje spoľahlivo objasniť
tvrdený kauzálny priebeh, nedokonalosťou postupov pri poskytovaní zdravotníckej starostlivosti alebo
samotnou povahou biologických procesov. Potom i požiadavka jednoznačného preukázania príčinnej
súvislosti, bez možnosti pripustenia určitej rozumnej miery neistoty, osobitne v sporoch, ktoré majú
svoj pôvod vo vzťahoch lekár (zdravotnícke zariadenie) a pacient (klient), je v štandardnom type

dôkazného sylogizmu neprimeraná, nakoľko narúša spravodlivú rovnováhu medzi dotknutými stranami;
nereflektuje totiž objektívne limity súvisiace s následným poznávaním minulých javov, zvlášť príčinnej
súvislosti, a proporcionálne nevyvažuje vzájomné asymetrické postavenie týchto subjektov, v ktorom
má z už uvedených dôvodov „navrch" zdravotnícke zariadenie, keďže na žalobcu (poškodeného) ako
slabšiu stranu kladie neúmerné nároky, čím mu v súdnom konaní fakticky znemožňuje dosiahnutie ich
uspokojenia, v dôsledku čoho porušuje aj jeden z aspektov práva na spravodlivé súdne konanie, ktorým

je rovnosť jeho strán.

16. Podľa názoru súdu prvej inštancie mala matka žalobcu zákonný nárok na poskytnutie správnej
zdravotnej starostlivosti i liečebného postupu, t. j. postupu lege artis. Pokiaľ však tento predpoklad
splnený nebol, bola tým súčasne v príčinnej súvislosti s týmto nesprávnym postupom znížená jej šanca

na prežitie, a to bez ohľadu na jeho matematické, či percentuálne vyjadrenie, čoho dôsledkom bol
i neoprávnený zásah do osobných práv žalobcu, do práva na rodinný život a súkromie. Nekonanie
lege artis predstavovalo podľa konajúceho súdu fatálne zlyhanie žalovanej, rozporné naviac s jej
poslaním ako subjektu, ktorého podstatou činnosti je vyliečenie z choroby, záchrana života a zabránenie
vzniku zdravotných komplikácií. Vzhľadom na to, že medicínsky následok postupu non lege artis bol

rozhodujúci pre nepriaznivý vývoj zdravia pacienta, nemohla byť vylúčená zodpovednosť žalovanej ako
zdravotníckeho zariadenia. Podľa konajúceho súdu bolo potrebné príčinnú súvislosť medzi porušením
povinnosti žalovanej poskytnúť matke žalobcu všetku zdravotnú starostlivosť lege artis a ujmou na
strane žalobcu vnímať aj z toho hľadiska, že citová ujma na jeho strane vznikla i z dôvodu, že žalovaná
nevykonala všetko, čo mohla na jej záchranu, hoci bola vo vážnom stave a mala nepriaznivú prognózu;

ujma v danom rozsahu by pritom nevznikla, pokiaľ by bolo preukázané, že žalovaná objektívne vykonala
všetko na záchranu žalobcovej matky a jej život, napriek tomu vyhasol. Keďže žalovaná uvedeným
spôsobom nepostupovala, nemohol konajúci súd dospieť k záveru, že by matka žalobcu aj tak umrela,
čím sa v spore bránila žalovaná.

17. Vyhodnotiac všetky skutočnosti konajúci súd ustálil, že smrťou matky žalobcu došlo k závažnému
neoprávnenému zásahu do jeho práva na ochranu osobnosti spočívajúceho v obmedzení jeho
súkromného a rodinného života, kedy smrťou matky žalobca stratil navždy možnosť viesť s ňou rodinný
a súkromný život; táto trauma je neodstrániteľná a nereparovateľná. Vzhľadom na to, že v dôsledku smrti
matky bol žalobca ochudobnený v citovej oblasti, keď došlo k pretrhnutiu rodinných väzieb s ňou, ako

jediné prichádzalo do úvahy priznanie nemajetkovej satisfakcie v peňažnej forme; náhrada imateriálnej
ujmy pritom nepredstavovala náhradu za život, ale slúžila na zmiernenie následkov vzniknutej ujmy.
Pri určení jej výšky zobral konajúci súd do úvahy pokročilejší vek žalobcovej matky (71 rokov), jej
veľmi závažný zdravotný stav, prihliadol na osobu žalobcu, ktorý mal už vlastnú rodinu, nebol nijako
odkázaný na matkinu pomoc a ani s ňou už nežil v spoločnej domácnosti. Zároveň v zmysle § 13

ods. 3 Občianskeho zákonníka prihliadal na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých
k neoprávnenému zásahu došlo, keď neposkytnutie správnej zdravotnej starostlivosti žalovanou ako
zdravotníckym zariadením špičkovej úrovne, hoci aj neúmyselné, je v príkrom rozpore s legitímnymi
očakávaniami kladenými na takéto zdravotnícke zariadenie, konkrétne, že zdravotnú starostlivosť
poskytne chorému pacientovi lege artis a na vysokej profesionálnej a odbornej úrovni. Zohľadniac

uvedené, považoval súd prvej inštancie za primerané priznanie nemajetkovej ujmy v sume 10.000 eur
a vo zvyšnej časti žalobu žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy zamietol.

18. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporovýporiadok(ďalejlen„C.s.p.“)tak,žeúspešnémužalobcovipriznalnáhradutrovkonaniavrozsahu

100 %, nakoľko jeho úspech spočíval v tom, že mu priznal plnenie, ktorého výška závisela od úvahy
súdu.19. Proti zamietavému výroku rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote
odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d) a h) C.s.p. Podľa jeho mienky konajúci
súd nedostatočne prihliadal na zákonom stanovené kritériá priznávania náhrady nemajetkovej ujmy v

peniazoch v zmysle § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Priznanú náhradu nemajetkovej ujmy preto
považoval za nedostatočnú, keď následok spôsobený preukázaným protiprávnym konaním žalovanej
bol značný, nereparovateľný a dotkol sa ho citeľným spôsobom. Podľa žalobcu je nepochybné, že
úmrtie blízkej osoby, najmä matky, je zásahom do emocionálnej sféry človeka, u ktorého je prítomnosť
najintenzívnejších interpersonálnych väzieb na výsostne emocionálnej báze nespochybniteľná. I keď

je určenie výšky primeraného zadosťučinenia v peniazoch predmetom voľnej úvahy súdu, priznanie
nemajetkovej ujmy len v rozsahu 10.000 eur považoval za neprimerane nízke. Je síce pravdou, že jeho
matka mala viaceré zdravotné diagnózy, avšak ani vo veku 71 rokov človek neprestáva žiť rodinným a
spoločenským životom; práve naopak, v tomto období má nárok na oddych, právo tešiť sa zo života,
z rodiny, detí a vnúčat a má možnosti žiť aj spoločenským životom. Žalobca potvrdil, že síce nežil s
matkou v spoločnej domácnosti a ani nebol odkázaný na jej pomoc, bol s ňou však v dennodennom

kontakte; matku miloval, finančne podporoval, tešil sa na to, ako jej vráti svojou starostlivosťou tú,
ňou poskytnutú počas života. Žalobca zdôraznil, že neposkytnutie správnej zdravotnej starostlivosti
žalovanou ako zdravotníckym zariadením špičkovej úrovne je v príkrom rozpore s očakávaniami, ktoré
sú na takéto zdravotnícke zariadenia legitímne kladené. Jeho matka prišla do zdravotníckeho zariadenia
za účelom zlepšenia jej zdravotného stavu s dôverou, že jej bude poskytnutá adekvátna lekárska

starostlivosť a že prístup lekárov bude ľudský a v súlade s lekárskou etikou. Zo strany žalovanej sa jej
však minimálne na jednotke intenzívnej starostlivosti dňa 29.07.2015 nedostalo poskytnutia správnej
zdravotnej starostlivosti, keď boli porušené lekárske postupy, v dôsledku, ktorých sa výrazne znížili jej
šance na prežitie, čo vyplynulo i z vykonaného dokazovania. V tomto smere žalobca poukázal najmä na
bod 35. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, v ktorom súd prvej inštancie popísal postup žalovanej

non lege artis. Pre žalobcu bolo neuveriteľné, že v 21. storočí na jednotke intenzívnej starostlivosti
špičkového pracoviska nepovažoval lekársky personál za potrebné urobiť všetko na záchranu jeho
matky, keď v lekárskych záznamoch absentovala akákoľvek zmienka o jej resuscitácii, t. j. obnovení
životných funkcií a uvedenie dôvodu, prečo sa tak stalo. Žalobca poukázal na to, že i pre súd prvej
inštancie ostalo nepochopiteľné, že jej matku našiel lekár na lôžku mŕtvu, pričom išlo o oddelenie, kde sú

pacienti v ťažkých a kritických stavoch, a títo musia byť neustále a intenzívne monitorovaní aj pomocou
prístrojov, a v tomto stave nevykonal žiadne zdravotnícke úkony smerujúce k záchrane jej života, bez
ohľadunaneistývýsledok;tentopostuppovažovalzanonlegeartis.Žalobcapodotkol,žepokiaľbyvidel,
že lekári urobili pre záchranu, respektíve pre zvýšenie šancí na prežitie jeho matky všetko, čo mali a
mohli,jejstratubyzvládaloveľalepšie.PredstavaakojehomatkaležíosamotenaJIS,vkritickomstavea

lekársky personál nevykoná žiadne zdravotnícke úkony na záchranu jej života, ostala pre neho šokujúca
a traumatizujúca. I keď je otázka výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy vždy výsledkom posúdenia
vysoko individuálnych a jedinečných skutkových okolností veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami v
iných veciach, podľa žalobcu bola konajúcim súdom priznaná náhrada nemajetkovej ujmy, vzhľadom na
závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do jeho osobnostných práv

došlo, neprimerane nízka. Navrhol preto, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
časti zmenil a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť mu nemajetkovú ujmu v sume 200.000 eur a súčasne
mu priznal i náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

20. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu poukázala na argumenty obsiahnuté v jej opravnom

prostriedku, zdôrazňujúc, že tieto nebude opakovať, a tak duplicitne zaťažovať odvolací súd.

21. Proti zaväzujúcemu výroku rozsudku súdu prvej inštancie a výroku o náhrade trov konania podala
v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p.
Žalovaná sa vo veľkej miere stotožnila s podľa nej precíznym odôvodnením konajúceho súdu ohľadom

poskytovania zdravotnej starostlivosti žalobcovej matke. V ďalšom však namietala, že i napriek tomu,
že súd prvej inštancie nebol nijakým spôsobom viazaný neprávoplatným rozsudkom Okresného súdu
Bratislava V vo veci sp. zn. 2T/49/2021, mal sa v odôvodnení napadnutého rozsudku zaoberať
rozdielnymi závermi znalca U.. U. v trestnom a civilnom konaní. Uvedený znalec konštatoval, že zo
zdravotnej dokumentácie žalobcovej matky nezistil žiadne zanedbanie lekárskych postupov, ktoré by

viedli k tomu, že by musela byť umiestnená na JIS; podľa neho i jej liečba bola adekvátna a jej zdravotný
stav sa nad ránom zhoršil. Trestný súd z uvedeného dôvodu vyhodnotil vyjadrenie znalca ohľadne
postupu non lege artis, založené na tom, že zo zdravotnej dokumentácie nevyplývali žiadne resuscitačné
úkony, za rozporné, s čím sa evidentne nestotožnil konajúci súd, ktorý prijal závery prezentovanéznalcom.PodľamienkyžalovanejodignorovanímrozdielnychzáverovznalcaU..U.vtrestnomacivilnom
konaní súd prvej inštancie nenaplnil zákonnú požiadavku na riadne odôvodnenie rozhodnutia v zmysle
§ 220 ods. 2 C.s.p.; naviac ním prebraté závery znalca o tom, kedy sa pacient neresuscituje, nemali

žiadnu oporu v záväzných právnych predpisoch Slovenskej republiky.

22. Žalovaná zastávala názor, že pri matke žalobcu boli vyčerpané všetky možnosti zodpovedajúce
naplneniu ustanovenia § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z., a to aj po jej preklade na JIS. Zo zdravotnej
dokumentácie vyplýva, že matka žalobcu bola monitorovaná, adekvátne liečená po ošetrení krvácania

pri gastrofibroskopii, kedy bolo krvácanie zastavené; boli jej kontinuálne podávané hemostiptiká. Pri
srdcovom zlyhávaní musela byť objemová terapia šetrnejšia, nakoľko v jej prípade hrozilo riziko
objemového preťaženia. Žalovaná podotkla, že nájdenie krvi v objeme 2.400 ml v tráviacom trakte po
pitve pokrýva časový úsek od gastrofibroskopie po úmrtie. Za tohto stavu konajúcim súdom vytýkané
pochybenie spočívajúce v nevykonaní úkonov resuscitácie označila za neúčelnú a márnu liečbu, ktorá
by neviedla k záchrane života žalobcovej matky, ani k zachovaniu jej zdravia a k udržaniu jeho kvality.

Neúčelná a márna liečba potom nie je v záujme pacienta, nemôže mu pomôcť a zaťažuje ho zbytočným
utrpením a rizikom komplikácií. Žalovaná mala jednoznačne za to, že pokračovanie v konzervatívnej
liečbe na JIS bolo vzhľadom na všetky okolnosti správne, a to pri zohľadnení individuálneho stavu
matky žalobcu. Konajúci súd pritom odôvodnil nesprávnosť poskytnutia zdravotnej starostlivosti v bode
35. odôvodnenia iba jednostranným príklonom k tvrdeniam znalca U.. U., bez vyhodnotenia tvrdení

znaleckej organizácie LEGE ARTIS, ktorá naopak túto starostlivosť označila za správnu. Žalovanej
nebolo zrejmé, z čoho vychádzal konajúci súd, keď uviedol, že podanie trombocytov a konzultáciu
chirurga mal konštatovať aj konzultant LEGE ARTIS; ten tieto úkony pri konfrontácii so znalcom U.. U.
označillenzaúkonyzmedicínskehohľadiskanaakademickúdebatu,pričomvďalšomvnichnevzhliadol
nesprávne poskytnutú zdravotnú starostlivosť. Vzhľadom na uvedené bola žalovaná toho názoru, že k

neoprávnenému zásahu do osobnosti žalobcu nedošlo.

23. Žalovaná sa nestotožnila ani s odôvodnením rozhodnutia konajúceho súdu ohľadne výšky
priznaného nároku, ktorú vzhľadom na závažnosť vzniknutej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých k nej
došlo, považovala za neprimeranú, v sume, ktorú priznávajú súdy maloletým deťom pri strate rodiča v

dôsledku zavinenej dopravnej nehody. Podotkla, že súd prvej inštancie vychádzal z toho, že nevykonala
všetko, čo mala na záchranu života matky žalobcu, čím znížila šance na jej prežitie, hoci žalobca žiadal
priznať uplatnený nárok v dôsledku smrti blízkej osoby; konajúci súd tak kvalifikoval dôvod vzniknutej
ujmy žalobcu inštitútom, ktorý právny poriadok Slovenskej republiky nepozná. V ďalšom, pokiaľ išlo o
rozsah priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, žalovaná ozrejmila, že vyššie čiastky prichádzajú do úvahy

priúmyselnomzásahudoprávnaochranuosobnosti.Zvykonanéhodokazovaniapritomvyplynulo,žeak
ajmalodôjsťkneoprávnenémuzásahudoosobnostnýchprávžalobcu,stalosataknapriekposkytovaniu
zdravotnej starostlivosti, ktorá bola konajúcim súdom označená, až na absenciu resuscitácie, za lege
artis.

24. Žalovaná sa nestotožnila ani s rozhodnutím konajúceho súdu o náhrade trov konania. Priznanie plnej
náhrady trov konania považovala za v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou súdov. V sporových
konaniach sa totiž pri rozhodovaní o náhrade trov konania uplatňuje zásada úspechu, t. j. strane, ktorá
mala vo veci úspech, súd prizná náhradu trov konania proti neúspešnej strane. Úspech sa pritom zisťuje
porovnaním petitu žaloby a výroku meritórneho rozhodnutia. Žalobca si evidentne uplatnil nárok na

náhradu nemajetkovej ujmy v neprimeranej sume 200.000 eur; táto výška absolútne nezohľadňovala
judikatúru, pričom jej znalosť právnemu zástupcovi žalobcu sa predpokladá; táto okolnosť potom
nemôže byť v jej neprospech pri rozhodovaní o trovách konania. Žalovaná podporne poukazovala
na závery nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 652/2018. Zdôraznila, že aplikácia pravidla o
úspechu strany sporu, keď rozhodnutie závisí od úvahy súdu, musí mať svoje vnútorné limity, pretože

by bolo v rozpore s rozumným usporiadaním procesných vzťahov, aby za situácie zjavne bezúspešného
uplatňovania práva, nie síce v jeho základe, ale v podobe neprimeranej a zjavne nadsadenej výšky vo
vzťahu k tej, ktorá v obdobných veciach vyplýva napríklad z ustálenej rozhodovacej činnosti súdov, bola
žalobcovipriznanáochranavpodobezachovaniajehoprávanaplnúnáhradutrovkonanialenpreto,lebo
bol úspešný v základe svojho nároku. S poukazom na predmetný nález Ústavného súdu SR, ktorého

aplikácia sa stala bežnou rozhodovacou praxou všeobecných súdov, mala žalovaná jednoznačne za to,
že žalobcu je potrebné zaťažiť zodpovednosťou za výsledok sporu, keďže nemohol dôvodne očakávať,
že konajúci súd jeho žalobe vyhovie v celom rozsahu. Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaná navrhla,
aby odvolací súd vo veci sám rozhodol a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil.25. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej v úvode podotkol, že z dôvodu, že napadol zamietajúci
výrok rozsudku súdu prvej inštancie týkajúci sa výšky priznanej nemajetkovej ujmy, vyjadrí sa len k

tým podstatným skutočnostiam uvádzaným žalovanou, ku ktorým nezaujal vo vlastnom odvolaní žiaden
postoj.

26. Žalobca bol toho názoru, že súd prvej inštancie nebol pri svojom rozhodovaní žiadnym spôsobom
viazaný neprávoplatným rozsudkom trestného súdu, ktorý predložila žalovaná. V tejto časti si žalovaná

pritom sama odporovala, keďže na jednej strane namietala, že sa konajúci súd mal zaoberať rozdielnymi
závermi znalca v trestnom a civilnom konaní, avšak na druhej strane zdôrazňovala, že trestným
rozsudkom nebol viazaný. Znalec U.. U. na pojednávaní dňa 13.09.2023 uviedol, že pacientke
nebola poskytnutá žiadna resuscitácia, neboli podané žiadne roztoky so záverom srdcového zlyhania
následkom onkologického ochorenia a tento postup hodnotil ako non lege artis. Tiež uviedol prípady,
kedy sa pacient neresuscituje a to, ak je lekár pri pacientovom lôžku a vidí, že už vyhasli jeho životné

funkcie a pokračovanie v ich obnove by viedlo k márnej liečbe; to však nebol prípad jeho matky. V
zdravotnej dokumentácii jeho matky nebola žiadna zmienka o obnove životných funkcií, pričom ide o
takú skutočnosť, ktorá musí byť v zdravotnej dokumentácii uvedená. Zdravotná starostlivosť je pritom
poskytnutásprávne,aksavykonajúvšetkyzdravotnévýkonynasprávneurčeniechorobyazabezpečísa
jej včasná a účinná liečba s cieľom uzdravenia osoby alebo zlepšenia jej stavu pri zohľadnení aktuálnych

poznatkov lekárskej vedy. Pre žalobcu ostalo naďalej nepochopiteľné konštatovanie pracovníkov
žalovanej, že pacientka bola nájdená na lôžku lekárom mŕtva, a to na oddelení JIS, kde ležia pacienti v
ťažkých a kritických stavoch, ktorí musia byť neustále intenzívne monitorovaní aj pomocou prístrojov a
nevykonanie zdravotníckych úkonov smerujúcich k záchrane ich života bez ohľadu na neistý výsledok.

27.Pokiaľžalovanánamietala,žekonajúcisúdmupriznalnároknanáhradunemajetkovejujmyzdôvodu
zníženia šancí na prežitie jeho matky, žalobca poukázal na inštitút „šanca na prežitie“, ktorý rozoznáva
rozhodovacia prax súdov v medicínskych sporoch. Konkrétne označil uznesenie Ústavného súdu ČR,
sp. zn. I ÚS 1919/08, na ktoré nadväzovalo i rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 409/2021;
podľa neho stačí preukázať tzv. stratu šance, resp. stratu očakávania v tom zmysle, že postupom

zdravotníckeho zariadenia, ktorý nebol v súlade s právom, nepochybne došlo ku strate šance, že by bez
nesprávneho lekárskeho zásahu bol následok na zdraví pacienta menší, respektíve žiadny. Konajúci
súd postupoval správne, keď v súlade s ustanoveniami C.s.p. hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy, a
to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, prihliadajúc pritom na všetko, čo
vyšla počas konania najavo. Konajúci súd poukazoval na vyjadrenia znalca U.. U. o významnom znížení

prognostických šanci na prežitie pacientky podhodnotením jej zdravotného stavu a zlou stratifikáciou.
Pacientka mohla síce zomrieť, ale určite nie za okolností, k akým došlo dňa 29.07.2015, keď minimálne
na JIS nebola vyčerpaná jej liečba; uvedené malo za následok zníženie jej šance na prežitie alebo
predĺženie jej života.

28. Pokiaľ išlo o výrok o náhrade trov konania, žalobca mal za to, že k posudzovaniu úspechu v konaní,
v ktorom výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, sa vyjadril Ústavný súd SR
v náleze sp. zn. III. ÚS 475/2018, na ktorého body 44. až 45. poukázal. V ďalšom zopakoval skutočnosti
uvedené v odvolaní.

29. Intervenient na strane žalovanej sa k podaným odvolaniam žalobcu a žalovanej písomne nevyjadril.

30. Žalobca v písomnom podaní zo dňa 19.11.2024 odvolaciemu súdu oznámil, že Krajský súd
v Bratislave uznesením zo dňa 10.09.2024, sp. zn. 3To/56/2024, zrušil rozsudok Okresného súdu
Bratislava V zo dňa 09.03.2023, sp. zn. 2T/49/2021,(ďalej aj „trestný rozsudok“) a vec mu vrátil, aby

ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Keďže obsahom odôvodnenia jeho uznesenia sú
aj právne závery korešpondujúce s názormi žalobcu prezentovanými počas konania navrhol, aby sa
dovolací súd s obsahom uznesenia oboznámil.

31. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal rozsudok

súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu (výroky II. a III.), prejednal odvolanie procesných strán bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a viazaný skutkovým stavom tak,
ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolania dôvodné nie sú. Odvolací
súd rozsudok verejne vyhlásil dňa 27.03.2025 (§ 378 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.).32. Odvolací súd považuje za potrebné v prvom rade uviesť, že pri viazanosti uplatnenými dôvodmi
odvolania (§ 380 ods. 1 C.s.p.), sa v rámci odvolacieho prieskumu zaoberal iba tými odvolacími

dôvodmi a ich obsahovým vymedzením, ktoré tak žalobca, ako aj žalovaná v odvolaní výslovne uviedli a
skutkovo vymedzili. Pri viazanosti dôvodmi odvolania neprichádzalo do úvahy, aby potom sám odvolací
súd vyhľadával konkrétne vady rozhodnutia alebo postupu súdu prvej inštancie v neprospech strany,
ktorá v tomto smere voči rozhodnutiu konajúceho súdu nič nenamietala a žiadne jeho nedostatky
nešpecifikovala.

33. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené zdôrazňuje, že žalovaná podala odvolanie do
zaväzujúcej časti výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie namietajúc, že nesprávne vyhodnotil
poskytovanie zdravotnej starostlivosti matke žalobcu na jednotke intenzívnej starostlivosti ako non lege
artis a žalobcovi priznal neprimerane vysokú náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobca svoje odvolanie
smeroval do zamietajúcej časti výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie spochybniac správnosť výšky

priznanej peňažnej náhrady, pričom nenamietal vadnosť záverov konajúceho súdu ohľadne poskytnutia
zdravotnej starostlivosti lege artis v bodoch 31. až 34. odôvodnenia rozhodnutia. Zohľadniac procesnými
stranami skutkové vymedzenie rozsahu a dôvodov nesúhlasu s rozhodnutím súdu prvej inštancie,
keď tieto sa obmedzili len na poskytovanie zdravotnej starostlivosti matke žalobcu na oddelení JIS
dňa 29.07.2015 a priznanú nemajetkovú ujmu, bol tým vymedzený i odvolací prieskum napadnutého

rozhodnutia zo strany odvolacieho súdu.

34. Odvolací súd sa nestotožnil s argumentáciou žalovanej, že konajúci súd závery o nesprávnosti
poskytnutiazdravotnejstarostlivostižalobcovejmatkezhrnul(len)dobodu35.odôvodneniarozhodnutia.
V označenom bode sa síce nachádza podstatná časť hodnotenia postupu a liečby žalobcovej matky

konajúcim súdom, avšak táto sa prelína a nachádza vyjadrenie i v nadväzujúcich bodoch 36. až
39. odôvodnenia, a preto je potrebné vnímať ju i v týchto súvislostiach. V nich súd prvej inštancie
zreteľne objasnil svoju myšlienkovú úvahu vedúcu k záveru, že žalovaná, resp. jej zamestnanci,
nepostupovali pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti pacientke na JIS správne, keďže so zreteľom na
jej život ohrozujúci stav nevyčerpali všetku potrebnú liečbu a nevykonali všetky nevyhnutné úkony na

obnovenie jej životných funkcií. Súd prvej inštancie pri formulácii prijatých záverov evidentne vychádzal
z vykonaného dokazovania, keď sa odvolával na zistenia v znaleckom posudku č. 221/2016 (vrátane
jeho dodatkov), ozrejmené a doplnené i pri výsluchu znalca U.. U.. Pokiaľ práve v súvislosti s výpoveďou
predmetného znalca žalovaná v odvolaní konajúcemu súdu vytýkala, že sa mal zaoberať jeho odlišnými
tvrdeniami podanými v trestnom konaní, hodno uviesť, že i keď išlo v celosti o novú, doposiaľ nepoužitú

argumentáciu, ktorú žalovaná nepredniesla v konaní pred súdom prvej inštancie, hoci mala dostatočný
priestor upozorniť na ňou tvrdené rozpory a odlišnosti v záveroch znalca pred súdom prvej inštancie,
je zrejmé, že žalovaná sa s ohľadom i na použitú citáciu („Znalec U.. U. zo zdravotnej dokumentácie
nezistil žiadne zanedbanie lekárskych postupov, ktoré by viedli k tomu, že by musela byť matka žalobcu
umiestnená na JIS, liečba bola podľa dokumentácie adekvátna a zdravotný stav matky žalobcu sa

nad ránom zhoršil“) mylne domnievala, že išlo o tvrdenia znalca U.. U.. Podľa odôvodnenia trestného
rozsudkuvšakvskutočnostiišlovcelostioprevzatietvrdeníU..X.,P..(viďstr.20spodnýodsektrestného
rozsudku); námietku žalovanej preto vyhodnotil odvolací súd za neopodstatnenú.

35. Odvolací súd ďalej udáva, že konajúci súd pri ustálení, či zamestnanci žalovanej v priebehu liečby

žalobcovej matky dňa 29.07.2015 pochybili, vychádzal z odborných záverov znaleckej organizácie
forensic a jej znalca U.. U.. I keď disponoval i znaleckým posúdením odborných otázok organizáciou
LEGE ARTIS a jej konzultanta, evidentne sa priklonil k záverom prezentovaným zo strany forensic, v
podrobnostiach vysvetlených a doplnených znalcom U.. U.U., pričom zohľadnil práve tú skutočnosť, že
matka žalobcu sa dňa 29.07.2025 nachádzala na jednotke intenzívnej starostlivosti. Podľa odvolacieho

súdu je všeobecne známe, že toto oddelenie slúži primárne na diagnostiku, resp. liečbu akútnych
ochorení a všetkých naliehavých a život ohrozujúcich stavov; k tým nepochybne patria i stavy krvácania
z vredu dvanástorníka a s tým spojeného hemoragického šoku (protrahovaný hemoragický syndróm),
ťažkejhypotenzie(výraznézníženiekrvnéhotlaku)anízkehopočtutrombocytov;aprávetakýstavnastal
u matky žalobcu. Odvolací súd zdôrazňuje, že na oddelení JIS sa poskytuje náročná a zároveň najvyššia

forma ústavnej zdravotnej starostlivosti o kriticky chorého a o život bojujúceho pacienta. Vzhľadom práve
na túto skutočnosť, ktorú napokon konajúci súd viac krát v odôvodnení rozhodnutia podčiarkol, práve na
tomto oddelení mali byť vo vzťahu k žalobcovej matke vykonané všetky nevyhnutné úkony na záchranu
jej života a ich prípadné nevykonanie malo byť dôsledne zaznamenané v jej zdravotnej dokumentácii.Konajúci súd sa práve za tejto situácie a z týchto dôvodov stotožnil s názorom žalobcu ohľadne postupu
non lege artis, opierajúceho sa o znalecký posudok č. 221/2016 (vrátane dodatkov) a výpoveď znalca
U.. U., logicky neuprednostniac závery, ku ktorým dospela znalecká organizácia LEGE ARTIS; s týmto

názorom sa pritom možno stotožniť.

36. Odvolací súd so zreteľom na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia akcentuje na to, že v stave tak
masívneho krvácania a ťažkej trombocytopénie, aký nastal u žalobcovej matky dňa 29.07.2015, jej mali
zdravotnícki pracovníci žalovanej ordinovať trombocytový koncentrát. Jeho podanie napokon nevylúčili

ani závery znaleckého posudku LEGE ARTIS č. 2/2020, pričom jej konzultant U.. X., P.. na pojednávaní
dňa 13.09.2023 potvrdil, že trombocyty, ktoré sa jednoznačne indikujú pri poklese krvných doštičiek pod
20.000/l, pričom v rozpätí 20.000 až 30.000/l ide o tzv. šedú zónu, mohli byť pacientke podané, označiac
v ďalšom túto otázku len za „akademickú debatu“, obdobne ako privolanie konziliárneho chirurga a
vykonanie resuscitácie. U.. X., P.. vyslovil, že chirurg na konzílium mohol byť volaný, čo deklarovala
LEGE ARTIS i v znaleckom posudku č. 2/2020, zdôrazňujúc výrazné zhoršenie celkového stavu a pokles

tlaku pacientky (str. 58); následne sa pritom vyjadrovala k možnostiam chirurgickej liečby a zákroku (viď
str. 68) z hľadiska chirurgicko-gastroenterologického konsenzu, ktoré postupy však konajúci súd neriešil,
nakoľko zdôrazňoval len potrebu privolania chirurga vo väzbe na akútny stav pacientky na jednotke
intenzívnej starostlivosti v súvislosti i s predchádzajúcim krvácaním a endoskopickým zásahom. U..
X., P.. nijako nevyvrátil štandardy týkajúce sa povinnosti resuscitácie, na ktoré upriamoval pozornosť

znalec U.. U., a teda, že jediný prípad, kedy lekár nie je povinný resuscitovať pacienta je, keď sa
nachádza pri jeho lôžku, vidí vyhasnutie jeho životných funkcií a zhodnotí, že ďalšia resuscitácia by
neviedla k obnoveniu jeho vitálnych funkcií, čo v uvedenom prípade splnené nebolo. V tomto smere,
pre úplnosť a na zdôraznenie správnosti úvahy konajúceho súdu, odvolací súd poukazuje na to, že
U.. F. v rámci výsluchu potvrdil, že večer dňa 29.07.2015 sa nevyskytoval priamo pri lôžku žalobcovej

matky a prišiel k nemu až na zavolanie zdravotníckeho personálu, ktorý mu oznámil, že pacientka
sa javí byť mŕtva, čo mu potvrdila rovná čiara na monitore srdcovej činnosti, ako aj to, že pacientka
nedýchala a nijako nereagovala; dôvody, pre ktoré nepristúpil k resuscitácii pri zlyhaní jej životných
funkcií, však do zdravotnej dokumentácie nezaznačil. I keď U.. X., P.. podotkol, že sa „bežne“ nemusí
resuscitovať, odvolací súd, v zhode s konajúcim súdom, opierajúc sa o vyjadrenie znalca U.. U., je

toho názoru, že z ničoho nevyplýval stav, pre ktorý zdravotnícky personál žalovanej nemal pristúpiť k
obnove životných funkcií žalobcovej matky na oddelení JIS dňa 29.07.2015, keď dôvody tohto postupu
neboli ani zaznamenané v jej zdravotnej dokumentácii. Pritom, medicínske postupy a liečba žalobcovej
matky dňa 29.07.2015, vyhodnotená konajúcim súdom v spojení so závermi znaleckého posudku č.
221/2016 a výsluchom znalca U.. U. ako non lege artis, mala byť realizovaná v rámci jej záchrany

v jej život ohrozujúcom stave, a to bez ohľadu na konečný výsledok, práve na oddelení JIS, ktorého
účelom je poskytnutie všetkej dostupnej a potrebnej zdravotnej starostlivosti o kriticky chorého pacienta.
Vzhľadom k nevyčerpaniu komplexnej liečby žalobcovej matky na tomto oddelení, vyhodnotil konajúci
súd správne postup žalovanej ako zdravotníckeho zariadenia za nesúladný s právom, čím nepochybne
došlo k výraznej strate šance na jej prežitie dňa 29.07.2015, čo napokon záveroval i znalec U.. U.;

ozrejmilsúčasne,žemuniejeznámyžiadenmatematickývzorecnapercentuálnevyjadrenietejtošance,
avšak, pokiaľ by boli ním uvádzané postupy realizované, nepochybne by žalobcova matka nezomrela za
tých okolností ako dňa 29.07.2015. V tomto smere pritom nemôže obstáť tvrdenie žalovanej o poskytnutí
vyčerpávajúcej konzervatívnej liečby žalobcovej matke na JIS, na ktoré v odvolaní poukazovala, nakoľko
ho spochybnil samotný konzultant U.. X., P.. Ten, v zhode so znalcom U.. U.U., na pojednávaní dňa

13.09.2023 konštatoval, že podanie len pol litra voluvenu v hypotenznom stave žalobcovej matky v
trvaní 4 až 5 hodín nemožno považovať za adekvátnu liečbu (viď bod 19. odôvodnenia rozsudku).
Napokon, nemožno prisvedčiť ani tvrdeniu žalovanej o dôslednom monitorovaní pacientky na JIS,
ktorému nenasvedčovali okolnosti, za ktorých jej ošetrujúci lekár U.. F. konštatoval jej smrť, keďže bola
zdravotníckym personálom nájdená bez známok dýchania, javiaca sa mŕtva.

37. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, je odvolací súd toho názoru, že aktívna ochrana života žalobcovej
matky, nachádzajúcej sa dňa 29.07.2015 v kritickom stave na jednotke intenzívnej starostlivosti,
odôvodňovala a vyžadovala využitie všetkej dostupnej zdravotnej starostlivosti na zvýšenie jej šance
na prežitie, a to i napriek tomu, že sa nedá s istotou a bezpečne dokázať, že by sa jej smrti zabránilo;

pokiaľ túto starostlivosť v danej situácii nedostala, možno súhlasiť s úvahou konajúceho súdu o danosti
príčinnej súvislosti medzi nesprávnym poskytnutím zdravotnej starostlivosti žalovanou a smrťou matky
žalobcu v uvedený deň. K tejto otázke, t. j. vzťahu kauzálneho nexusu, sa už pritom vyjadrili i najvyššie
súdne autority konštatujúc, že určovať v lekárskych postupoch jednoduchý vzťah príčiny a následkuje veľmi obtiažne. Podstatou lekárstva je totiž vstupovať do celého reťazca príčin a následkov, do
procesov prebiehajúcich v ľudskom tele a vonkajšími zásahmi tieto procesy ovplyvňovať, meniť ich smer
a pôsobenie. Zásah lekára tak vlastne sám osebe mení „prirodzený beh vecí“ v ľudskom tele, zasahuje

do komplexných vzťahov príčiny a následku, a preto je veľmi ťažké, dokonca vylúčené stanoviť, či tento
postup bol nad všetku rozumnú pochybnosť jedinou možnosťou škodlivého stavu, ktorý nastal; o to
obtiažnejšie je to v prípade opomenutia, keď lekár nezvolí postup, ktorý na základe dostupných znalostí
lekárstva zvoliť mohol (a mal). V takom prípade preukázať, že práve a iba také opomenutie, respektíve
nevykonanie úkonov, tvorí so škodlivým následkom ničím nenarušený vzťah, je v podstate nemožné.

I z tohto dôvodu právne poriadky common law upustili od požiadavky preukázania kauzálneho nexu a
vytvorili doktrínu tzv. straty šance alebo straty očakávania (loss och chance, loss of expectation), podľa
ktorej sa odhaduje pravdepodobnosť dosiahnutia určitých šancí, v situácii, keď by bol zvolený určitý
postup (viď i rozhodnutie Ústavného súdu ČR, sp. zn. I. ÚS 1919/08). Uvedeným sa
potom posilňuje slabšie postavenie pacienta vo vzťahu ku poskytovateľovi zdravotníckej starostlivosti
tým, že nie je nutné 100 % preukázať príčinnú súvislosť, kedy stačí preukázať tzv. stratu šance, resp.

stratu očakávania v tom zmysle, že postupom zdravotníckeho zariadenia, ktorý nebol v súlade s právom,
nepochybne došlo ku strate šance, že by bez nesprávneho lekárskeho zásahu bol následok na zdraví
pacienta menší, prípadne žiadny. Uvedené má opodstatnenie o to viac, keď uplatňovanie zásady „všetko
alebo nič“ sa javí byť nespravodlivé najmä v prípadoch, keď pre pravdivosť skutkových tvrdení žalobcu
hovorí vysoká miera ich pravdepodobnosti (viď i rozhodnutie Ústavného súdu SR,

sp. zn. II. US 716/2016, sp. zn. III. ÚS 409/ 2021). Odvolací súd pre úplnosť udáva, že v tomto smere
neobstojíúvahaLEGEARTISocelkovejprognózedožitiažalobcovejmatkyako71-ročnejpolymorbídnej
pacientky s ohľadom na jej závažné a progredujúce ochorenie pečene (viď ZP č. 2/2020), keď bolo
potrebné spravdepodobniť predĺženie jej života práve vykonaním všetkých potrebných zdravotníckych
úkonov a liečby na jednotke intenzívnej starostlivosti dňa 29.07.2015. Tieto skutočnosti zohľadnil súd

prvej inštancie v rámci skúmania danosti príčinnej súvislosti medzi postupom žalovanej ako non lege
artis a smrťou žalobcovej matky, nezavádzajúc, resp. nekvalifikujúc inštitút, ktorý by právny poriadok
Slovenskej republiky nepoznal, ako mylne argumentovala v odvolaní žalovaná.

38. So zreteľom na uvedené skutočnosti možno súhlasiť s úvahou konajúceho súdu a na jej základe

prijatých záverov, že v dôsledku medicínskeho postupu žalovanej non lege artis, nemusel dňa
29.07.2015 na jednotke intenzívnej starostlivosti nastať následok v podobe smrti žalobcovej matky, čím
je daná i zodpovednosť žalovanej za zásah do osobnostných práv žalobcu v zmysle § 11 Občianskeho
zákonníka. Hodno podotknúť, že v tomto smere neexistuje žiadna primeraná forma zadosťučinenia
podľa ustanovenia § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorá by odstránila následky tohto zásahu, a

preto prichádzala do úvahy náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka.

39. Súd prvej inštancie priznal za zásah do osobnostných práv žalobcovi, ktorý žiadal relutárnu náhradu
v sume 200.000 eur, náhradu v sume 10.000 eur; túto považoval žalobca za neprimerane nízku, kým

žalovaná naopak za neprimerane vysokú dôvodiac, že nemajetkovú ujmu v tejto výške súdy priznávajú
maloletým deťom pri strate rodiča v dôsledku hrubej nedbanlivosti vodiča pri dopravnej nehode. Úlohou
odvolaciehosúdubolopotomposúdiť,čipriznanánáhradanemajetkovejujmy,sohľadomnaokolnostijej
vzniku, zohľadňuje osobitosti daného prípadu, nevybočuje z rámca náhrad priznaných v porovnateľných
prípadoch, a teda, či nie je zjavne neprimeraná okolnostiam prípadu, zohľadňujúc pritom aj životnú

úroveň v krajine a nepredstavuje prostriedok neprípustného obohacovania sa a za jej pomoci sa
dosiahne účel kompenzácie žalobcu.

40. Z obsahu žaloby, ako i odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že žalobca odôvodňoval
priznanie náhrady nemajetkovej ujmy zásahom do jeho súkromného a rodinného života, narušením

celistvosti jeho rodiny, keď trvalou a nezvratnou stratou matky bol ochudobnený o jej lásku a radosť s ňou
prežívanú, zdôrazňujúc silné citové väzby medzi nimi, keďže bol jej jediným dieťaťom. V rámci výsluchu
doplnil(bod13.odôvodnenia),žehomatkavychovávalasama,keďsvojhootcavidellendvakrátvživote,
apretomedzinimiexistovalvýnimočnývzťah.Ďalejuviedol,žepoukončeníštúdiaauzavretímanželstva
býval u matky spolu s rodinou cca do roku 2010, kedy sa odsťahoval a od toho času vykonáva prácu v

cudzine; s matkou sa stretával cca raz za dva mesiace, finančne ju podporoval.

41. Odvolací súd udáva, že priznaná relutárna náhrada musí odzrkadľovať konkrétne preukázané
okolnosti,zaktorýchkporušeniuprávadošlo,medziktoré,okremintenzitykontaktusozomrelouosobou,jej veku, ako i veku pozostalých, finančnej odkázanosti pozostalých na tejto osobe, patria i následky v
osobnostnej sfére pozostalých; preukázanie značnej, resp. vyššej intenzity takýchto okolností, väzieb
a dopadu smrti do vnútornej sféry pozostalých príbuzných, odôvodňuje aj priznanie vyššej náhrady

nemajetkovej ujmy. Primárnym významom satisfakčnej funkcie náhrady nemajetkovej ujmy je pritom
primerane, s ohľadom na okolnosti prípadu vyvážiť, resp. zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného
zásahu, pretože nemajetková ujma vzniknutá porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom zmysle
slova ani nedá odškodniť a rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nie je možné exaktne kvantifikovať a
vyčísliť.

42. Podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku súd prvej inštancie za účelom ustálenia adekvátnej
peňažnej satisfakcie skúmal, i keď stručne, rozhodujúce okolnosti tak na strane žalobcu, t. j. intenzitu
a kvalitu vzájomného vzťahu so zomrelou, jej vek, zdravotný stav, vrátane osobného statusu žalobcu,
konštatujúc, že v danom prípade došlo ku smrti najbližšej príbuznej - matky žalobcu, ktorá sa vo veku
71 rokov ocitla vo vážnom zdravotnom stave, žalobca na ňu nebol materiálne odkázaný, ani s ňou

nežil v spoločnej domácnosti, ako i podstatné skutočnosti na strane žalovanej, najmä, že v jej prípade
išlo o poskytnutie zdravotnej starostlivosti non lege artis ako zdravotníckeho zariadenia, od ktorého sa
prirodzene očakáva vynaloženie tejto starostlivosti na vysokej odbornej a profesionálnej úrovni, nakoľko
ju smeruje k chorému pacientovi; konajúci súd potom prihliadal na kritériá uvedené v § 13 ods. 3
Občianskeho zákonníka. Pokiaľ žalobca v odvolaní zdôrazňoval, že s matkou mal intenzívny vzťah,

keď si na dennodennej báze telefonovali, odvolací súd udáva, že tieto skutočnosti netvrdil v žalobe a
napokon ani v rámci svojho výsluchu. I keď nepochybne nemožno poprieť, že smrť matky pre žalobcu
predstavovala hlboký a intenzívny zásah, ako napokon smrť rodiča pre každé dieťa, k tejto udalosti
došlo už v zrelom veku žalobcu, keď mal založenú vlastnú rodinu a vytvorené zázemie; žalobca v konaní
nepreukázal také osobitnosti dopadu smrti matky na jeho život, ktoré by sa vymykali štandardnému

spôsobu reakcie na neočakávanú smrť blízkeho príbuzného.

43. Odvolací súd ďalej udáva, že i keď zákon nestanovuje ani rámcovo konkrétne sumy odškodnenia
nemajetkovej ujmy, keď jej určenie závisí od úvahy súdu, je jeho povinnosťou, aby sa pri jej ustálení
opieral aspoň o judikatúru vyšších súdov v skutkovo podobných sporoch. Ak má byť rozhodovanie v

týchto otázkach považované stranami za spravodlivé, nie je možné odškodnenie priznávať náhodilo, bez
ich porovnania s inými prípadmi. V nadväznosti na uvedené, keď konajúcim súdom priznanú náhradu
nemajetkovej ujmy v sume 10.000 eur odvolací súd považoval za adekvátnu okolnostiam prípadu, majúc
za to, že svojim rozsahom nijako neporušuje princíp primeranosti vo vzťahu k iným odškodneniam
priznávaným súdmi v obdobných veciach, príkladmo uvádza:

- Krajský súd v Nitre rozsudkom zo dňa 18.07.2024, sp. zn. 7Co/114/2023, potvrdil rozsudok Okresného
súdu Levice vo veci sp. zn. 12C/266/2013, ktorým žalobcovi (synovi) priznal v súvislosti s úmrtím jeho
otca náhradu nemajetkovej ujmy v sume 8.000 eur,
- Krajský súd v Žiline rozsudkom zo dňa 28.07.2016, sp. zn. 10Co/33/2016, potvrdil rozsudok Okresného
súdu Ružomberok vo veci sp. zn. 2C/42/2015, ktorým žalobcovi (synovi) priznal v súvislosti s úmrtím

jeho otca náhradu nemajetkovej ujmy v sume 10.000 eur,
- Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 29.09.2020, sp. zn. 16Co/250/2018, potvrdil rozsudok
Okresného súdu Bratislava II vo veci sp. zn. 13C/226/2015, ktorým žalobkyni (dcére) priznal v súvislosti
s úmrtím jej otca náhradu nemajetkovej ujmy v sume 12.500 eur.

44. Sumarizáciou vyššie uvedeného možno uzavrieť, že súd prvej inštancie nepochybil, pokiaľ ustálil
ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy žalobcu v sume 10.000 eur a vo zvyšnej uplatňovanej
časti (190.000 eur), jeho žalobu ako nedôvodnú zamietol. So zreteľom na túto skutočnosť odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II., ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 10.000 eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšnej časti žalobu zamietol,

ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.

45. Žalovaná odvolaním explicitne napadla i výrok III. rozsudku súdu prvej inštancie týkajúci sa náhrady
trov konania, ktorý predstavoval súvisiaci výrok s meritórnym výrokom o veci samej, dôvodiac, že
priznanie plnej náhrady trov konania je v rozpore s rozhodovacou praxou súdov.

46. V prvom rade odvolací súd udáva, že mu je známa judikatúra Najvyššieho súdu SR (napríklad
rozhodnutie sp. zn. 4Cdo 34/2018), ako i Ústavného súdu SR (vo veci sp. zn. II. ÚS 399/2019, sp. zn.
III. US 475/2018), v ktorej súdne autority vyslovili, že pri neexistencii takého ustanovenia v Civilnomsporovom poriadku, ktoré by bolo adekvátne ustanoveniu § 142 ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok, toto sa naďalej uplatní v zmysle článku 4 ods. 2 C.s.p. tak, že žalobca mal plný
úspech vo veci, keď mu súd prizná náhradu nemajetkovej ujmy podľa svojej úvahy, pretože nemôže

byť sankcionovaný v rámci náhrady trov konania za nie celkom priliehavý odhad budúceho priznaného
nároku; nová právna úprava teda nevylučuje osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov
na náhradu trov konania v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy
súdu, a to z hľadiska výsledku v zásade zhodne ako právna úprava podľa Občianskeho súdneho
poriadku. Pre rozhodnutie o náhrade trov konania v danej veci však podľa mienky odvolacieho súdu

bolo potrebné zohľadniť nielen skutočnosť, že žalobca sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy, z ktorej
mu konajúci súd priznal čiastku 10.000 eur, t. j. v nepomerne nižšej sume ako požadoval (200.000 eur),
ale zohľadniť i celý kontext sporu, pre ktorý sa žalobca obrátil na súd prvej inštancie, keď z viacerých
ním namietaných pochybení žalovanej pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti jeho matke, konajúci súd
vyhodnotil ako nesprávnu napokon len tú na oddelení JIS dňa 29.07.2015.

47. Hodno uviesť, že i keď spoločným menovateľom situácií, keď rozhodnutie o výške plnenia závisí
od úvahy všeobecného súdu alebo od znaleckého posudku, je z pozície strán sporu počiatočná
nepredvídateľnosť výsledku konania o výške uplatneného nároku, čo zároveň tieto situácie kvalitatívne
odlišuje od ostatnej sporovej agendy, keď žalobca vie spoľahlivo kvantifikovať výšku svojho nároku,
kritérium predvídateľnosti výsledku rozhodnutia všeobecného súdu žalobcom sa javí byť rozhodujúce

pri úvahe medzi aplikáciou zásady úspechu v jej všeobecnom význame, keď sa miera úspechu vo veci
zisťuje v závislosti od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu, ktorý bol naposledy urobený
vo veci samej, a jej redukovanej významovej podobe, keď sa za úspech považuje už úspech v základe
nároku. Z uvedeného možno urobiť čiastkový záver, že aplikácia pravidla, podľa ktorého
rozhodol i súd prvej inštancie v situácii, keď rozhodnutie závisí od úvahy súdu, musí mať svoje vnútorné

limity, pretože inak by bolo v rozpore s rozumným usporiadaním procesných vzťahov, aby za situácie
zjavne bezúspešného uplatňovania práva, nie síce v jeho základe, ale v podobe jeho neprimeranej
a zjavne nadsadenej výšky vo vzťahu k tej, ktorá v obdobných veciach vyplýva napríklad z ustálenej
rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, bola žalobcovi priznaná ochrana v podobe zachovania jeho
práva na plnú náhradu trov konania proti žalovanej len preto, lebo bol úspešný v základe svojho nároku,

ktorého výška však bola oproti žalobnému nároku konajúcim súdom priznaná s výrazným obmedzením
(k tomu rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 652/2018).

48. V okolnostiach skúmanej veci je zrejmé, že žalobca bol so svojim nárokom na náhradu nemajetkovej
ujmy v prevažujúcej miere nie celkom úspešný, keď z viacerých pochybení žalovanej pri poskytovaní

zdravotnejstarostlivostijehomatke,ktorénamietalvžalobeavpriebehukonania,bolakonajúcimsúdom
ako nesprávna, resp. non lege artis vyhodnotená napokon len tá, ku ktorej došlo dňa 29.07.2015 na
oddelení JIS; rovnako ním uplatnený nárok na relutárnu náhradu bol neprimeraný vo vzťahu k tomu,
čo vyplynulo z rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktorých výsledky bolo potrebné zohľadniť v
zmysle ustálenej súdnej praxe. Táto je pritom početná a v zásade stabilná, v dôsledku čoho možno

predvídať i rámce možnej finančnej náhrady; výpočet tejto judikatúry pritom príkladmo doplnil odvolací
súd v odôvodnení rozhodnutia. Nemožno pritom prehliadnuť, že žalobca bol v priebehu celého súdneho
konania zastúpený právnou zástupkyňou, u ktorej možno predpokladať aspoň znalosť bežnej judikatúry
v obdobných veciach, vrátane približných rámcov rozsahu náhrad nemajetkovej ujmy, čo potom zvyšuje
i predvídavosť toho, ako konajúci súd mohol posúdiť uplatnený nárok. Za týchto okolností, vychádzajúc

i zo skutkových tvrdení, ktorými žalobca odôvodňoval nárok na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy,
nemohol podľa mienky odvolacieho súdu dôvodne očakávať priznanie tak vysokej peňažnej satisfakcie
konajúcim súdom (200.000 eur). Zohľadniac tieto skutočnosti vo svojej komplexnosti, priznanie plnej
náhrady trov konania by bolo v rozpore s platnou a účinnou právnou úpravou interpretovanou v súlade
ochrannou funkciou civilného práva procesného (viď i rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS

652/2018).

49. So zreteľom na uvedené odvolací súd priznal v tomto konkrétnom prípade úspech odvolacej
argumentácii žalovanej, ktorou namietala nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie o náhrade trov
konania. Vzhľadom na výsledok sporu vo väzbe na § 255 ods. 2 C.s.p. potom podľa § 388 C.s.p. zmenil

napadnutý výrok III. rozsudku súdu prvej inštancie o náhrade trov konania tak, že žalovanej priznal proti
žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 90 % (úspech žalobcu v rozsahu 10.000 eur zo
sumy 200.000 eur, čo predstavuje 5 %, kým jeho neúspech a súčasne úspech žalovanej v rozsahu
190.000 eur, čo predstavuje 95 %; potom celkový úspech žalovanej predstavuje 90 %) a intervenientovi,vystupujúcemu na strane žalovanej, ktorému by z dôvodu jej prevažujúceho úspechu patril nárok na
náhrada trov konania, túto nepriznal, keďže z obsahu súdneho spisu vyplýva, že mu v konaní žiadne
trovy nevznikli.

50. Pokiaľ žalobca navrhol doplniť dokazovanie uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa
10.09.2024, sp. zn. 3To/56/2024, ktorým zrušil rozsudok Okresného súdu Bratislava V zo dňa
09.03.2023, sp. zn. 2T/49/2021, a vec mu vrátil, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol,
odvolací súd udáva, že vychádzajúc z dikcie ustanovenia § 366 C.s.p. je možné uplatniť v odvolacom

konaní nové prostriedky procesného útoku a nové prostriedky procesnej obrany, medzi ktoré patria i
návrhy na doplnenie dokazovania, ak tieto neboli uplatnené pred súdom prvej inštancie (tzv. „novoty“)
vtedy, ak sa týkajú procesných podmienok, vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, ak má
byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci alebo ak ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť pred súdom prvej inštancie; aj tu však platí
podmienka ich uplatnenia v rámci odvolania, resp. do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Žalobca

evidentne predložil návrh na doplnenie dokazovania spolu s novým dôkazom - rozhodnutím Krajského
súdu v Bratislave súdu zo dňa 10.09.2024, sp. zn. 3To/56/2024, až po uplynutí odvolacej lehoty, preto
na tento odvolací súd neprihliadal, keďže nebol naplnený atribút novôt v zmysle § 366 C.s.p.

51.Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v

spojení s § 255 ods. 2 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanej a intervenientovi na jej strane
nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Vychádzal z toho, že žalobca nebol úspešný s
odvolaním do výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým vo zvyšku (190.000 eur) jeho žalobu
zamietol, čo predstavuje úspech žalovanej v odvolacom konaní v uvedenom rozsahu, pričom žalovaná
nebola úspešná s odvolaním voči zaväzujúcej časti výroku II. rozsudku (10.000 eur), čo predstavuje

úspech žalobcu v tejto časti; v odvolacom konaní bola tak pomerne úspešnejšia žalovaná, ktorej však v
odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli, rovnako ako ani intervenientovi vystupujúceho na jej strane.
Vzhľadom na uvedené preto odvolací súd žalovanej a intervenientovi na jej strane nepriznal nárok na
náhradu trov odvolacieho konania.

52. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).