Uznesenie – Spotrebiteľské zmluvy ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. marec 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 18Co/22/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8722203208
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniela Babinová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8722203208.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Babinovej a členov
senátu JUDr. Viery Kandrikovej a JUDr. Michala Boroňa v spore žalobcu: Slovenská televízia a rozhlas,
so sídlom Mlynská dolina, 845 45 Bratislava, IČO: 47 232 480, proti žalovanej: A. B., nar. XX. XX. XXXX,
bytom A. XXXX/X, XXX XX C., právne zastúpenej D. E. F., advokátom, A. A. A.. G. XXX/XX, XXX XX A.,
IČO: XX XXX XXX, o zaplatenie 548, 28 eur s prísl., o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu

Poprad č.k. 19C/83/2022 - 40 z 31. 03. 2023, v spojení s opravným uznesením č.k. 19C/83/2022-70
z 24. 04. 2024, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok vo výrokoch I. a IV. a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Poprad (ďalej len ,,súd prvej inštancie“) v spojení s opravným

uznesením rozhodol nasledovne, cit.:

,,I. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 69,60 eur, pokutu vo výške 17,-
eur a náhradu poštových sadzieb spojených s vymáhaním vo výške 2,10 eur, a to do troch dní od
právoplatnosti rozsudku.

II. Súd konanie do sumy 461,68 eur z a s t a v u j e.

III. N a r i a ď u j e prevádzkovateľovi systému Slovenskej pošte, a.s. vrátiť žalobcovi alikvotnú časť
zaplateného súdneho poplatku vo výške 9,30 eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

IV. Trovy konania stranám n e p r i z n á v a.“

2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie okrem iného uviedol, že v súlade s ust. § 144 a § 145
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len ,,CSP“), konanie v časti späťvzatia žaloby
vo výške 387,44 eur (premlčané platby za obdobie od 6/2018 do 10/2019) a vo výške 74,24 eur (16
uhradených mesačných predpisov v období od 02/2021 do 05/2022, ku ktorým žalovaná uviedla, za aké
obdobie ich uhrádza) zastavil.

Vykonaným dokazovaním, z prehľadu predpisov a úhrad, z výzvy žalobcu z 19. 05. 2021, z doručenky
k výzve, z potvrdenia Slovenskej pošty a.s., o tarifných cenách, ako aj z ďalších listinných dôkazov v
spise mal súd prvej inštancie preukázané, že žalovaná za rozhodné obdobie od 18. 11. 2019 do 31.
05. 2022 (po čiastočnom späťvzatí žaloby po vznesenej námietke premlčania) neuhradila poplatky za
služby v zmysle zákona č. 340/2012 Z. z., vo výške 69,60 eur, a to za obdobie od 11/2019 do 01/2022 (15
platieb po 4,64 eur), nereagovala ani na výzvu žalobcu na ich úhradu spolu s poštovným v lehote 30 dní.

Nedoplatok v zmysle prehľadu predpisov a platieb teda v uvedenom období predstavuje po čiastočnom
späťvzatí žaloby po vznesení námietky premlčania žalovanou sumu 69,60 eur za obdobie od 11/2019do 01/2021 (žaloba bola súdu doručená dňa 18. 11. 2022) a v zmysle ust. § 10 zákona č. 340/2012 Z.
z., z dôvodu ich neuhradenia je žalovaná povinná zaplatiť aj pokutu vo výške 17,- eur, tiež poštovné
v súvislosti so zasielanou výzvou, ktoré podľa potvrdenia Slovenskej pošty činilo v rozhodnom období

sumu 2,10 eur.
Vo vzťahu ku platbám žalovanej po 58,- eur, uhradených v období od 02/2021 do 04/2021, súd prvej
inštancie poukázal na to, že žalovaná neuviedla v popise platieb obdobie, za ktoré tieto platby uhrádza,
čo ani nepopierala, a preto boli tieto platby žalobcom započítané na pohľadávky najstaršie splatné. Súd
prvej inštancie zhodne so žalobcom poukázal napr. na právny názor vyjadrený v rozsudku Krajského

súdu v Brne sp. zn. 16Co/579/87 zo dňa 04. 02. 1988: „Ak dlžník neuvedie pri plnení dlhu, ktorý z
viacerých dlhov chce plniť, uhradí sa dlh najskôr splatný, aj keď by mohol byť premlčaný. V takomto
prípade sa už dlžník nemôže následne dovolávať s úspechom premlčania dlhu, na ktorý bolo plnené
uvedeným spôsobom.“ Pokiaľ ide o koncesionárske poplatky, ako v tomto prípade, vec na súde nie je
vedená ako vec spotrebiteľská (to súd prvej inštancie uviedol v súvislosti s námietkou žalovanej strany
ohľadom započítania platieb na žalovanej), ide o platby, ktorých povinnosť úhrady vyplýva priamo zo

zákona. Čo sa týka mesačných úhrad platených žalovanou v období od 02/2021 do 05/2022 po 4,64
eur, k týmto žalovaná v popise platieb uviedla, za aké obdobie ich uhrádzala, čo žalobca zohľadnil
aj v čiastočnom späťvzatí žaloby. Vzhľadom na vznesenie námietky premlčania zo strany žalovanej,
žalobca zobral žalobu čiastočne späť vo výške 387,44 eur (za obdobie od 06/2018 do 10/2019) a vo
výške 74,24 eur (16 uhradených mesačných predpisov po 4,64 eur v období od 02/2021 do 05/2022,

ku ktorým žalovaná uviedla, za aké obdobie uhrádza), t.j. spolu vo výške 461,68 eur, a ako je už vyššie
uvedené, v tejto časti súd konanie zastavil. Má za to, že žalobca má nárok na úhradu nepremlčanej
časti neuhradených poplatkov vo výške 69,60 eur (15 neuhradených mesačných predpisov v období
od 11/2019 do 01/2021), pokuty vo výške 17,- eur, keďže žalovaná na výzvu žalobcu z mája 2022
nereagovala žiadnou úhradou, a tiež na poštové náklady spojené so zaslaním výzvy na úhradu v mesiaci

máj 2022 vo výške 2,10 eur, ktorých výška bola preukázaná potvrdením pošty.

3. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 255 ods. 2, § 262 ods. 1 CSP, teda
vzhľadom na pomer úspechu strán v konaní nepriznal nárok na náhradu trov konania ani jednej strane.
Čiastočné zastavenie konania zavinil sám žalobca. Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania súd

na ňu prihliadať musel, ak by žalobca nezobral v tejto premlčanej časti žalovanej sumy čiastočne žalobu
späť, súd by ju v takomto rozsahu zamietol.

4. Proti tomuto rozsudku v rozsahu výrokov I. a IV. podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná.
Namietala,žesúdprvejinštanciejuzaviazalnaplnenie,ajkeďnamietalapremlčanie,sodôvodnením,že

platby,ktorézaplatilaod18.11.2019do31.05.2022,priktorýchsomneuviedlaobdobie,bolizapočítané
na pohľadávky najstaršie splatné, aj keď už boli premlčané. Pritom súd prvej inštancie oprel svoje
rozhodnutie o rozsudok Krajského súdu Brno, sp. zn. 16Co/579/87, zo 04. 02. 1988. Podľa žalovanej v
súdenejveciideoposudzovaniespotrebiteľskéhoprávnehovzťahu.RozsudokKrajskéhosúduBrno,sp.
zn. 16Co/579/87, zo 04. 02. 1988, bol vydaný v dobe, keď ani v Čechách, ani na Slovensku neexistovalo

spotrebiteľsképrávo,atedaaniust.§52anásl.O.z.,osobitneust.§54aO.z.,podľaktorého:„Premlčané
právo zo spotrebiteľskej zmluvy nemožno vymáhať a ani ho platne zabezpečiť; ust. § 151j ods. 2 tým
nie je dotknuté. Zmeniť obsah premlčaného práva zo spotrebiteľskej zmluvy, nahradiť ho novým právom
alebo obnoviť jeho vymáhateľnosť možno len na základe právneho úkonu dlžníka, ktorý o premlčaní
vedel.“Podľažalovanejjelogické,ženemohlamaťzáujemplniťnapremlčanýdlhapretoje tohonázoru,

že je potrebné posudzovať jej platby za platby určené na nepremlčaný dlh. Ak je súd povinný prihliadať
na premlčanie z úradnej povinnosti, tak z toho, podľa jej názoru vyplýva, že v rámci súdneho konania
ani nemôže akceptovať obranu žalobcu, o započítaní platieb na premlčaný dlh, lebo takýmto postupom
by vlastne súd na premlčanie v skutočnosti neprihliadol.
Žalovaná taktiež namietala, že žalobcovi nepatrí ani pokuta a poštovné. Poukázala pritom na rozsudok

Krajského súdu Prešov, sp. zn. 24Co/47/2018, z 11. 12. 2018. V súdenej veci si žalobca uplatňuje dlh za
obdobie od 01. 06. 2008 do 31. 05. 2022, a na zaplatenie ju vyzval až výzvou z 19. 05. 2022. Nakoľko
žalobca nedodržal zákonom predpísaný postup, a nevyzval ju na plnenie v zákonnej lehote, nemá nárok
ani na pokutu, ani na poštovné.
Bez ohľadu na výsledok odvolania vo vzťahu k meritu veci, žalovaná namietala nesprávny výrok o

trovách konania, pokiaľ jej súd prvej inštancie nepriznal náhradu trov konania v pomernej časti, aj keď
konštatuje, že čiastočné zastavenie konania zavinil žalobca. Súd prvej inštancie prehliada, že žalobca
je účastníkom množstva obdobných konaní a vie, že ak uplatní premlčaný nárok, súd má na premlčanie
prihliadnuť z úradnej moci. Takýto postup žalobcu sa dá vysvetliť len tým, že žalobca sa buď spolieha nato, že súd na premlčanie z úradnej moci neprihliadne, ako sa to v niektorých prípadoch dostupných na
webe stáva, alebo tým žalobca vytvára tlak na spotrebiteľa, ktorý nepozná ust. § 54a O.z.. Žalobca sa
spolieha na to, že spotrebiteľ pod tlakom súdneho konania premlčaný dlh zaplatí. Takýto postup žalobcu

nemožno nazvať inak, ako prenesením nekalej obchodnej praktiky do súdneho konania.
Z uvedených dôvodov žalovaná navrhla rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch zrušiť
a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. K odvolaniu žalovanej podal vyjadrenie žalobca. Je toho názoru, že nárok žalobcu nevyplýva zo

spotrebiteľskej zmluvy. Úhrady za služby verejnosti poskytované RTVS a ich príslušenstvo, ktorých
zaplatenie je predmetom tohto konania, platiteľ (žalovaný) neplatí na základe zmluvného vzťahu so
žalobcom. Táto povinnosť mu vyplýva zo zákona č. 340/2012 Z.z., o úhradách za služby verejnosti
poskytované RTVS, a nie zo spotrebiteľskej či i inej zmluvy. Úhrada za služby verejnosti je vo svojej
podstate neekvivalentnou platbou. Platitelia sú teda povinní ju platiť bez ohľadu na to, či služby žalobcu
využijú alebo nie, a preto z podstaty veci nemôže ísť o zmluvný vzťah. V zmysle výslovného znenia

zákona č. 340/2012 Z.z., nie je významné ani to, či platiteľ reálne odoberá v odbernom mieste, ale že
ho dodávateľ energie v tomto odbernom mieste reálne odoberá.
Konštatoval, že žalobca nie je dodávateľom v zmysle ust. § 52 ods. 3 O.z.. Je vylúčené, aby v tejto veci
išlo o spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom v zmysle ust. § 290 CSP, keďže nemôže byť pochýb
o tom, že žalobca pri vymáhaní úhrad za služby verejnosti nevystupuje ako dodávateľ, t.j. ako osoba,

ktorá koná v rámci svojej obchodnej či inej podnikateľskej činnosti. Hlavný predmet činnosti žalobcu
a jeho poslanie sú uvedené v ust. § 3 a § 5 zákona č. 532/2010 Z.z., o Rozhlase a televízii Slovenska.
Zjednodušene je možné povedať, že hlavným predmetom činnosti žalobcu je vysielanie televíznej
a rozhlasovej programovej služby vo verejnom záujme. Zákon č. 532/2010 Z.z. vo svojom ust. § 6
síce pripúšťa, že žalobca môže mimo hlavného predmetu činnosti vykonávať aj podnikateľskú činnosť,

avšak iba za veľmi obmedzených podmienok. Prostriedky získané z úhrad za služby verejnosti môžu
byť používané výlučne na financovanie hlavného predmetu činnosti žalobcu, a nie jeho podnikateľskej
činnosti.
Podľa žalobcu, ak by súd prvej inštancie spor považoval za spotrebiteľsky podľa ust. § 290 CSP, išlo
by o nesprávny procesný postup, ktorý by mohol žalobcovi znemožniť, aby uskutočňoval jemu patriace

procesné práva, že by mohlo dôjsť k porušeniu práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti žalobca
poukázal napríklad na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12Co/282/2017 z 31. 10.
2017, rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Co/41/2018 z 11. 10. 2018, rozsudok Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 7Co/85/2020 z 11. 10. 2018.
Vo vzťahu k námietke, že žalobca nevyzval žalovanú na plnenie v zákonnej lehote uviedol, že na

základe ust. § 10 ods. 2 zákona č. 340/2012 Z.z., o úhrade za služby verejnosti poskytované Rozhlasom
a televíziou Slovenska prostredníctvom „Výzvy na zaplatenie nedoplatku“, vyzval žalovanú k úhrade
nedoplatku. V súvislosti s výkladom ust. § 10 ods. 2 zákona č. 340/2012 Z.z. uviedol, že zákonná
formácia jasne hovorí o povinnosti vyzvať na zaplatenie úhrady do 60 dní od zistenia omeškania, nie
od jeho vzniku. Ide o dva rozličné momenty, pričom zákonodarca si jasne zvolil subjektívny moment

zistenia omeškania.
Na základe uvedeného žalobca navrhol potvrdiť rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny.

6. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP)
vzhľadom na včas podané odvolanie, preskúmal rozhodnutie v napadnutej časti, ako aj konanie mu

predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je dôvodné.

7. Podľa ust. § 30 ods. 1 zákona č. 157/2024 Z.z., o Slovenskej televízii a rozhlase a o zmene niektorých
zákonov, Rozhlas a televízia Slovenska zriadená podľa doterajších predpisov sa ku dňu účinnosti

tohto zákona zrušuje. Slovenská televízia a rozhlas sa ku dňu účinnosti tohto zákona stáva právnym
nástupcom Rozhlasu a televízie Slovenska a preberá všetky jeho práva a povinnosti ku dňu účinnosti
tohto zákona.

8.Podľaust.§30ods.18zákonač.157/2024Z.z.,oSlovenskejtelevíziiarozhlaseaozmeneniektorých

zákonov,výberavymáhanieúhradyzaslužbyverejnostiposkytovanéRozhlasomatelevíziouSlovenska
v oblasti rozhlasového vysielania a televízneho vysielania (ďalej len "úhrada"), ktorú bol platiteľ úhrady
podľa zákona č. 340/2012 Z.z., o úhrade za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou
Slovenska, a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v znení účinnomk 30. 06. 2023, povinný zaplatiť do 30. 06. 2023, ako aj vymáhanie iných pohľadávok, ktoré vznikli
na základe nezaplatenia tejto úhrady, vykonáva odo dňa účinnosti tohto zákona Slovenská televízia
a rozhlas podľa zákona č. 340/2012 Z.z., o úhrade za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a

televíziou Slovenska a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 30. 06. 2023; takto
vybratéavymoženéúhrady,akoajvymoženéinépohľadávkysúpríjmomSlovenskejtelevíziearozhlasu
a sú určené na finančné zabezpečenie hlavnej činnosti Slovenskej televízie a rozhlasu.

9. Predmetom konania pred súdom prvej inštancie bol nárok žalobcu na zaplatenie sumy 548,28 eur

titulom neuhradených úhrad za služby verejnosti podľa ust. § 3 písm. a/ zákona č. 340/2012 Z.z., o
úhrade za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení účinnom do 30. 06. 2023, za obdobie od 01. 10. 2008 do 31. 05. 2022,
na zaplatenie pokuty vo výške 17,- eur, úhrady za poštové služby vo výške 2,10 eur podľa poštových
sadzieb a zároveň žiadal nahradiť trovy konania.

10. V zmysle ust. § 52 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb., O.z., spotrebiteľskou zmluvou je každá
zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o
spotrebiteľských zmluvách,ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné
zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia,

sú neplatné.

11. V prejednávanej veci je spornou skutočnosťou to, či žalobcom uplatnený nárok vychádza zo
spotrebiteľského vzťahu. Podľa súdu prvej inštancie, v prípade koncesionárskych poplatkov vec na súde
nie je vedená ako vec spotrebiteľská, ide o platby, ktorých povinnosť úhrady vyplýva priamo zo zákona.

12. Táto otázka je relevantná v konaniach so žalobcom zo znenia článku týkajúceho sa poučovacej
povinnosti, osobitných ustanovení o zmene žaloby, či dokazovaní, ako aj s tým súvisiacich otázok
oslobodenia od platenia súdneho poplatku zo strany spotrebiteľa, resp. otázka nemožnosti použitia
ustanovení o rozsudku pre zmeškanie, či prihliadnutie na premlčanie nároku. Z týchto dôvodov je

posúdenie skutočností, či sa na spor strán použijú ustanovenia ohľadom spotrebiteľských sporov veľmi
dôležitou.

13. Pre posúdenie tejto otázky je relevantné vychádzať zo znenia Smernice Rady č. 93/13/EHS z 05. 04.
1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Je teda nutné posúdiť, či vzťah vznikajúci

medzi stranami sporu je vzťahom, ktorý možno podradiť pod tzv. spotrebiteľské vzťahy.

14. V tejto súvislosti je nutné poukázať na ust. § 3 zákona č. 340/2012 Z. z., o úhrade za služby verejnosti
poskytované Slovenskou televíziou a Slovenským rozhlasom v znení účinnom do 30. 06. 2023, podľa
ktorého je platiteľom úhrady fyzická osoba, ktorá je evidovaná dodávateľom elektriny ako odberateľ

pre spotrebu v byte alebo rodinnom dome. Citovaný zákon uvádza, že jedná sa o úhrady za služby
verejnosti, ktorá je platená v prospech Rozhlasu a televízie Slovenska v oblasti rozhlasového vysielania
a televízneho vysielania. Pre finančné zabezpečenie služieb verejnosti v tejto oblasti. Pričom príjmy
z týchto úhrad, ako aj pokút sa výhradne môžu použiť na zabezpečenie služieb verejnosti v oblasti
rozhlasového vysielania a televízneho vysielania. Zároveň však tieto príjmy môžu byť použité aj na

zabezpečenie výberu úhrady kontroly platenia úhrady a vymáhanie úhrady a pokút.

15. Zo znenia citovaného zákona vyplýva, že platiteľom tejto úhrady je osoba pokiaľ sa na ňu nevzťahujú
výnimky, ktorá je evidovaným odberateľom elektrickej energie v byte alebo rodinnom dome (§ 3 písm.
a/ zákona č. 340/2012 Z.z., v znení účinnom do 30. 06. 2023).

16. Z uvedeného je zrejmé, že zmluvou o dodávke elektrickej energie v zmysle osobitného zákona
sa osoba, na ktorú sa nevzťahujú výnimky, zároveň stáva platiteľom úhrady za zabezpečenie služieb
verejnosti v oblasti rozhlasového a televízneho vysielania poskytovaného žalobcom. Podľa názoru
odvolacieho súdu teda na základe zmluvy, ktorá nepochybne spotrebiteľskou zmluvou je, vzniká pre

takéhoto spotrebiteľa od tejto zmluvy odvodený iný záväzok vo vzťahu k verejnoprávnej inštitúcii.

17.Pokiaľideoslužbuvoblastirozhlasovéhoatelevíznehovysielania,možnokonštatovať,ženeexistuje
právny vzťah medzi žalobcom a poplatníkom, v rámci ktorého by dochádzalo k výmene plnení. Existujetu však priama súvislosť medzi službou verejnoprávneho vysielania a týmto poplatkom či úhradou.
Povinnosť zaplatiť tento poplatok nevyplýva z bezprostredného poskytnutia služby, ktorej priamu
hodnotu by tento poplatok či úhrada predstavovala. Výlučne tento poplatok súvisí s uzavretou zmluvou

o dodávke elektrickej energie bez prípadnej súvislosti s preukázanou držbou televízneho prijímača či
rozhlasového aparátu. Samotný prístup k takejto službe tiež možno povedať, že je voľným a nepodlieha
zaplateniu tohto poplatku ako v prípade napr. zaplatenia poplatku za službu prijímania kódovaných
televíznych staníc, kedy až zakúpením príslušného kódovacieho zariadenia možno sledovať takéto
televízne vysielanie.

18. Pre posúdenie, či na takýto právny vzťah sa vzťahuje Smernica Rady č. 93/13/EHS, je
nutné zodpovedať základné otázky a teda týmto spôsobom možno zodpovedať otázku, či sa tento
vzťah spravuje ustanoveniami tzv. spotrebiteľských sporov. V čl. 2 písm. b/ smernice je spotrebiteľ
charakterizovaný ako fyzická osoba, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom
nevzťahujúcim sa k obchodom, podnikaniu alebo povoleniu. Je nepochybné, že platiteľ úhrady v danom

prípade spĺňa definíciu spotrebiteľa podľa citovaného nariadenia.

19. Zložitejšie je poskytnúť odpoveď na otázku, či žalobca ako verejnoprávna inštitúcia spĺňa
charakteristiku predajca alebo dodávateľ podľa nariadenia, kedy v čl. 2 písm. c/ je takáto osoba
definovaná ako akákoľvek fyzická alebo právnická osoba, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici

koná s cieľom vzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo povolaniu bez ohľadu na to, či má
verejnú alebo súkromnú formu vlastníctva. Ako vyplýva z výpisu z Obchodného registra Ministerstva
spravodlivosti SR, Rozhlas a televízia Slovenska bola zapísaná ako iná právnická osoba, ktorá v
predmete činnosti má celoplošné digitálne vysielanie televíznych a programových služieb, ako aj
vykonávanie podnikateľských činností a činností podľa zákona č. 532/2010 Z.z., o rozhlase a televízii

Slovenka. V zmysle ust. § 2 ods. 1 zákona č. 532/2010 Z.z., v znení účinnom do 30. 06. 2024 bola
RTVS verejnoprávna, národná, nezávislá, informačná, kultúrna a vzdelávacia inštitúcia, ktorá poskytuje
službu verejnosti v oblasti rozhlasového vysielania a televízneho vysielania. Z týchto definícií je zrejmé,
že sa jedná o právnickú osobu, ktorá v súvislosti s výberom úhrad za poskytované služby koná s
cieľom vzťahujúcim sa k jej obchodom, podnikaniu alebo povolaniu. Tomuto výkladu zodpovedá aj

bod 14 odôvodnenia citovanej smernice, podľa ktorého sa zohľadňujú prípadné nekalé podmienky aj
pri dodávkach verejného charakteru, ktoré zabezpečujú kolektívne služby. Rovnaký záver vyplýva aj
z bodu 16 odôvodnenia smernice. Tento záver vyplýva aj z rozsudku vo veci C-59/2012 DKK, Mobil
Oil proti Zentrale Zur Bekamfung, kedy dospel Súdny dvor EÚ k záveru, že do pôsobnosti Smernice
č. 2005/29/ES, o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu,

ktorou sa mení Smernica č. 84/450, sa má vykladať v tom zmysle, že do jej osobnej pôsobnosti
patrí verejnoprávny subjekt poverený úlohou všeobecného záujmu, ako je správa zákonného systému
zdravotného poistenia.

20. Je pravdou, že v tomto tejto smernici je použitý pojem „obchodník“ na rozdiel od pojmov „predajca“,

či „dodávateľ“, ktoré používa Smernica Rady č. 93/13/EHS, no aj v tomto prípade sa riešila aplikácia
na subjekt verejného práva, teda zdravotnú poisťovňu, v čom možno nájsť paralelu s postavením
žalobcu a s napĺňaním jej verejnoprospešných cieľov. Cieľom oboch smerníc je zaistiť vysokú spoločnú
úroveň ochrany spotrebiteľa, ako to je aj v tomto posudzovanom prípade, čo je dôvodom pre prijatie
záverov ohľadom definície pôsobnosti smernice aj na subjekty verejného práva. Bližšie závery možno

nájsť v návrhu generálneho advokáta H. I. zo 04. 07. 2013. Ak teda Súdny dvor EÚ v tomto smere
pripustil výklad, že verejnoprávne právnické osoby spadajú do rámca takejto smernice, je nepochybné
vychádzať z toho, že verejnoprávne subjekty spadajú pod pôsobnosť iných smerníc, ktoré majú rovnaký
cieľ, nakoľko v podstate všetky verejné právnické osoby sú založené spravidla na to, aby sledovali
verejnoprospešný cieľ. Z odôvodnenia citovaných rozhodnutí vyplýva, že ani verejnoprávny subjekt,

ktorý je poverený verejnoprospešnou funkciou, nemôže byť oslobodený od svojej povinnosti dodržiavať
zásadné pravidlá, akými sú pravidlá odbornej starostlivosti, a to hlavne vo vzťahu k subjektom, ktoré
sú zásahom štátu povinné platiť akúkoľvek úhradu v prospech takéhoto subjektu. Z vyššie uvedeného
možno uzavrieť, že žalobca spĺňa podmienku čl. 2c smernice, pričom otázka, kedy má národný súd ex
offo povinnosť skúmať nekalé podmienky v dodávateľských zmluvách, teda v podstate to, čo je riešené

ust. § 290 a nasl. CSP, ktorý má osobitné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, riešil Súdny dvor EÚ
vrozsudkuvoveciC147/16KareldeGroteprotiSuzanRoumiJozefKuipersovej,pričomrozhodol,žetáto
smernica sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje rozsudkom pre zmeškanie,
pričom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel má právomoc skúmať ex offo rozpor medzi zmluvnoupodmienkou, na ktorej je založená žaloba a vnútroštátnymi pravidlami verejného poriadku. Je povinný
preskúmať ex offo, či zmluva obsahujúca túto podmienku platí do rozsahu pôsobnosti tejto smernice a
či táto je nekalá. Obdobne možno poukázať na rozsudok Súdneho dvora vo veci C-176/17 Profi Credit

Polska proti Mariusz Wawrzosek, kedy bolo konštatované, že je v rozpore so smernicou, ak sa má
vydať platobný rozkaz na základe formálne platnej vlastnej zmenky bez preskúmania nekalej povahy
zmluvných podmienok zo zmluvy o úvere, ktorá predchádzala tejto zmenke a umožňuje súdu skúmať
nekalú povahu zmluvnej podmienky iba v prípade, ak spotrebiteľ podá príslušnú námietku, kedy od
spotrebiteľa je vyžadované uvedenie skutočnosti a dôkazov, ktoré toto preskúmanie umožnia. Tieto

rozhodnutia priznali súdom členských krajín možnosť, resp. povinnosť skúmať nekalé podmienky v
dodávateľských zmluvách, čo možno aplikovať v tejto spornej otázke so záverom, že v sporoch žalobcu
s platiteľmi úhrad je nutné aplikovať ust. § 290 CSP a nasl. o spotrebiteľských sporoch, kedy nepochybne
platiteľ úhrady je slabšou stranou sporu, jeho zmluvný vzťah je odvodený od zmluvy o dodávke elektriny,
ktorá je nepochybne spotrebiteľskou zmluvou, čím sa dosiahne cieľ smernice o zabezpečení vysokej
kvality života občanov EÚ.

21. Napriek skutočnosti, že zmluva medzi platiteľom úhrady a žalobcom nevzniká „klasickým spôsobom
podpisom čo i len formulárovej zmluvy, nemožno prehliadnuť skutočnosť, že podmienkou jej vzniku je
uzavretie klasickej spotrebiteľskej zmluvy. Ak teda táto „pridružená zmluva“ má byť nejakým spôsobom
právne posúdená, zrejme musí byť posúdená v súlade s prvotnou zmluvou, od ktorej sa odvíja a ktorá

spotrebiteľskou zmluvou je. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti môžeme dospieť k záveru, že
sa jedná o zmluvu spotrebiteľskú napriek verejnoprávnemu charakteru žalobcu a napriek skutočnosti,
že príjmy z týchto úhrad sa používajú výhradne na zabezpečenie služieb verejnosti. Zo Smernice Rady
č. 93/13/ES vyplýva, že sa jedná o smernicu, ktorá sa vzťahuje na podmienky zmlúv, okrem iného medzi
dodávateľmi služieb a spotrebiteľmi. Teda nie je nutné, aby predmetom dodávky bol len tovar, ale môžu

to byť aj služby, aj keď sú platené paušálne, bez ohľadu na ich dodanie, či rozsah tohto dodania. Z
vyššie uvedených dôvodov teda možno dospieť k záveru, že aj na predmetný spor je nutné aplikovať
ust. § 290 a nasl. CSP.

22. Nemali by byť pochybnosti o existencii práva žalobcu na úhradu za služby verejnosti s jej

príslušenstvom. Pochybnosti vznikli len v súvislosti s právnou otázkou, či došlo k oslabeniu práva v
dôsledku oddiaľovania s jeho uplatnením na súde voči žalovanej a v kladnom prípade či sa má
zohľadniť premlčanie aj bez námietky žalovanej priznaním jej statusu spotrebiteľky

23. Existuje súvislosť medzi službou verejnoprávneho vysielania a sporným poplatkom, či úhradou

(tiež ,,koncesionársky poplatok“), aj keď povinnosť zaplatiť tento poplatok nevyplýva z bezprostredného
poskytnutia služby, ktorej priamu hodnotu by tento poplatok či úhrada predstavovala, ale tento poplatok
súvisívýlučnesuzavretouzmluvouododávkeelektrickejenergiebezprípadnejsúvislostispreukázanou
držbou televízneho prijímača, či rozhlasového aparátu.

24. Samotný fakt, že zákonodarca nezvolil zmluvný systém, napr. povinné zmluvné prijímanie
predmetnej vysielacej služby, nemôže byť prekážkou pre to, aby státisíce občanov stratili status
konzumentov služby. Naopak, svojim spôsobom legislatívne vnútenie televíznej a rozhlasovej služby
je jedna z okolností, ktoré majú potenciál ovplyvniť v budúcnosti posudzovanie obchodných praktik
žalobcu, či nie sú nekalé. Ako žalobca priznáva, aj keď len sčasti, predsa len aj ona podniká a robí tak

v rámci poskytovania služby širokým vrstvám obyvateľstva.

25. Právne predpisy o ochrane spotrebiteľov pred nekalou praxou sú potencionálne vo vzťahu k širokým
vrstvám obyvateľstva tými, ktoré dávajú odpoveď o možných spotrebiteľských konzekvenciách vzťahu
medzi žalobcom a prijímateľmi (konzumentmi) predmetnej transmisijnej služby. Smernica Rady č. 93/13

o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách nie je pritom jedinou smernicou spotrebiteľského
práva. To na margo odvolacích argumentov žalobcu, ktorý ako predpoklad spotrebiteľskoprávnej
ochrany považuje len existenciu zmluvy.

26. Zákon ani nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol všetky rozmanitosti života a postihol

všetky do úvahy prichádzajúce možné nečestnosti (napr. nekalé obchodné praktiky podľa prílohy
k Spotrebiteľskému kódexu a Smernice č. 2005/29/ES, napr. ,,agresivnou praktikou je okrem iného
zahrnutie priameho nabádania pre deti do reklamy, aby si kúpili alebo aby presvedčili svojich rodičov
alebo iných dospelých, aby im kúpili propagované produkty).27. Za takýchto okolností, ak niet legislatívne uzavretého okruhu do úvahy prichádzajúcich obchodných
praktík, ktoré môžu byť nekalé, tak ani čiastočne podnikajúceho žalobcu ako poskytovateľa služby

širokým vrstvám obyvateľstva nemožno vylučovať z okruhu subjektov povinných dodržiavať zákaz
nekalých obchodných praktík. Žalobca je dodávateľom služby a súčasne protipólom - protistranou
spotrebiteľom verejnej transmisijnej služby bez ohľadu na to, či dôjde ku kolízii s normami na ochranu
spotrebiteľa. Ani pri vzťahoch, v rámci ktorých niet pochybností o ich spotrebiteľskej povahe (úverové,
poistné a iné), spotrebiteľský vzťah nevzniká až porušením práva, ale už jeho založením.

28. Inými slovami tiež povedané, žalobca sa nestáva dodávateľom spotrebiteľskej služby až momentom,
keď použije nekalú obchodnú praktiku v rozpore s legislatívou implementovanou na základe Smernice č.
2005/29/ES ,,o nekalých obchodných praktikách“, ale už v čase, keď do vzťahu, z ktorého takáto praktika
môže vzísť vstúpi , a to bez ohľadu na formu vzniku vzťahu, teda vrátane jeho založenia zákonom. O to
viac, ak právny vzťah s cieľom poskytovať službu širokým vrstvám obyvateľstva (nepodnikateľom) má

zmluvný základ a to zmluvu o dodávke elektriny so všetkými jej vedľajšími zložkami a ďalšími súvisiacimi
vzťahmi.

29. Ide o odvodený záväzok vo vzťahu k verejnoprávnej inštitúcii. Ak by sa aj pripustila možnosť, že
nejde o spotrebiteľský vzťah, potom za relevantné treba považovať vzťahy aj len súvisiace. V tomto

smere zákon zaraďuje pod režim spotrebiteľského práva nielen spory zo spotrebiteľských zmlúv, ale
aj spory súvisiace so spotrebiteľskou zmluvou (por. slovo „súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou“ v ust.
§ 290CSP).

30. Ani námietka verejnoprávnosti ako prekážky pre spotrebiteľskú povahu vzťahu neobstojí.

31. K otázke verejnoprávnosti dodávateľa služieb zaujal postoj Súdny dvor Európskej únie (ďalej len
„SD EÚ“). Aj na belgickú školu ako inštitúciu s verejnou formou vlastníctva, ktorá študentke poskytla
úver dopadá Smernica Rady č. 93/13 ES (C-147/16). Obdobný záver vyplýva aj z rozsudku SD EÚ veci
C-59/2012 BKK Mobil Oil Korperschaut des offentlichen Rechts proti Zentrale Zur Bekamfung unlauteren

Wettbewerbs, v ktorom SD EÚ skonštatoval, že Smernica č. 2005/29/ES o nekalých obchodných
praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, ktorou sa mení Smernica Rady č. 84/450/
EHS, sa má vykladať v tom zmysle, že do jej osobnej pôsobnosti patrí verejnoprávny subjekt poverený
úlohou všeobecného záujmu, ako je správa zákonného systému zdravotného poistenia.

32. Ak teda Súdny dvor EÚ pripustil výklad, že verejnoprávne právnické osoby spadajú do rámca
Smernice č. 2005/29/ES, je dôvodné vychádzať z toho, že verejnoprávne subjekty spadajú pod
pôsobnosť aj iných smerníc, ktoré majú rovnaký cieľ, nakoľko v podstate všetky verejné právnické osoby
súzaloženéspravidlanatom,abysledovaliverejnoprospešnýcieľ.Zodôvodneniacitovanýchrozhodnutí
vyplýva, že ani verejnoprávny subjekt, ktorý je poverený verejnoprospešnou funkciou, nemôže byť

oslobodený od svojej povinnosti dodržiavať zásadné pravidlá, akými sú pravidlá odbornej starostlivosti,
a to hlavne vo vzťahu k subjektom, ktoré sú zásahom štátu povinné platiť úhradu v prospech takéhoto
subjektu.

33. Tomuto výkladu zodpovedá aj bod 14 odôvodnenia Smernice Rady č. 93/13 ES, podľa ktorého

sa zohľadňujú prípadné nekalé podmienky aj pri dodávkach verejného charakteru, ktoré zabezpečujú
kolektívne služby, cit. : ,,Keďže členské štáty zabezpečia, aby do zmlúv neboli zahrnuté nekalé
podmienky, najmä preto, že táto smernica platí tiež pre obchody, podnikanie alebo povolania verejného
charakteru.“. Rovnaký záver vyplýva aj z bodu 16 odôvodnenia smernice, „keďže hodnotenie nekalého
charakteru podmienok podľa vybraných všeobecných kritérií najmä pri predaji alebo dodávkach

verejného charakteru, ktoré zabezpečujú kolektívne služby,...).

34. Odvolací súd tak uzatvára, že žalovaná vystupuje v pozícii faktického spotrebiteľa, pri ktorom
základom plnenia je odber elektrického prúdu. Je nepochybné, že povinným subjektom je fyzická
osoba, ktoré prijíma službu a právny vzťah nevzniká ex lege, ale na základe zloženej právnej

skutočnosti, kde pristupuje k zákonnej povinnosti zložka existencie spotrebiteľskej zmluvy uzatvorenej
s poskytovateľom služieb elektriny. Ide teda o faktický odvodený spotrebiteľský vzťah, keďže ak by
absentovala spotrebiteľská zmluva o dodávke elektriny, nevznikol by ani záväzok plniť.35. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na právne závery, vyslovené v rozhodnutiach Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 19Co/26/2022, 22Co/16/2022, 13Co/22/2022, 1Co/10/2022, 8Co/5/2022,
23Co/100/2017, a v plnom rozsahu na ne poukazuje.

36. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca si uplatnil nárok na úhrady za obdobie od 01. 06. 2008 do
31. 05. 2022. Keďže žalobca podal žalobu na súd dňa 18. 11. 2022, sú premlčané v zmysle ust.
§ 101 O.z., všetky predpísané úhrady splatné viac ako tri roky pred 18. 11. 2022, tzn. pred 18. 11.
2019. Žalobca by tak nemal nárok na úhrady splatné pred 18. 11. 2019. Z obsahu spisu vyplýva, že

žalobca vzal žalobu späť v časti 387,44 eur, za rozhodné obdobie od 06/2008 až 10/2019, a v časti
74,24 eur za 16 uhradených platieb obdobie od 02/2021 do 05/2022, teda celkovo 461,08 eur. Na
základe uvedeného podania žalobcu súd prvej inštancie zastavil konanie v časti o zaplatenie sumy
461,68 eur. Teda nedoplatok podľa súdu prvej inštancie zostal v časti o zaplatenie nepremlčanej časti
neuhradených poplatkov vo výške 69,90 eur za obdobie od 11/2019 do 01/2021. Súd prvej inštancie
oprel svoje rozhodnutie o rozsudok Krajského súdu Brno, sp. zn. 16Co/579/87, zo 04. 02. 1988.

37. Žalovaná v odvolaní namieta, že platby, ktoré zaplatila za obdobie od 18. 11. 2019 do 31. 05. 2022,
pri ktorých neuviedla obdobie (za ktoré ich uhradila), by mali byť započítané na pohľadávky najstaršie
splatné, aj keď už boli premlčané.

38. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaná podaným odporom žiadala žalobu zamietnuť na základe
tvrdenia, že nepremlčané splátky po 4,64 eur mesačne, ktorých splatnosť nastala od 18. 11. 2019 do 31.
05. 2022, čo predstavuje za rok 2019 - 2 platby, za rok 2020 - 12 platieb, za rok 2021 - 12 platieb a za rok
2022 - 5 platieb. Celkovo 31 platieb po 4,64 eur, čo predstavuje sumu 143,84 eur. Tvrdila, že za obdobie
od 18. 11. 2019 do 31. 05. 2022 uhradila podľa prehľadu 248,24 eur, teda podľa žalovanej nepremlčaný

dlh nielen uhradila, ale ho preplatila o 140,40 eur. Z preplatku mala byť zaplatená aj pokuta a poštovné.

39. Odvolací súd sa nestotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o započítaní platieb žalovanej na tie
skôr splatné predpisy úhrad, keď poukázal na rozsudok Krajského súdu v Brne sp. zn. 16Co/579/87 zo
dňa 04. 12. 1988, podľa ktorého ak dlžník neuvedie pri plnení dlhu, ktorý z viacerých dlhov chce plniť,

uhradí sa dlh najskôr splatný, aj keď by mohol byť premlčaný. Uvedený súd vychádzal z ust. § 73 O.z.,
ktoré dnes už nie je platné a účinné, a znelo takto: „Ak má tomu istému veriteľovi dlžník splniť niekoľko
dlhov a plnenie nestačí na vyrovnanie všetkých, je vyrovnaný dlh, o ktorom dlžník pri plnení vyhlási,
že ho chce splniť; inak sa plnením uhradí dlh najskôr zročný, a to najprv jeho príslušenstvo.“ Uvedené
ustanovenie bolo zrušené zákonom č. 509/1991 Zb., účinným od 01. 01. 1992, teda ešte pred vznikom

právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovanou.

40. Po zrušení pôvodného ust. § 73 O.z., dňom 31. 12. 1991, nie je v O.z. právna úprava pre prípad, ak
dlžník má voči veriteľovi viacero dlhov, a splní menej, než je výška dlhov, a preto je potrebné v zmysle
dlhodobo ustálenej súdnej praxe a ust. § 853 O.z. vychádzať z konkrétnych okolností prípadu a hlavne

z tej skutočnosti, aký bol úmysel dlžníka vyslovený pri splnení tohto dlhu. Podľa názoru odvolacieho
súdu žalovaná ako spotrebiteľ nemohla mať záujem a úmysel plniť na premlčaný dlh a preto sa javí, že
je potrebné posudzovať jej platby za platby určené na nepremlčaný dlh. Odvolací súd sa stotožňuje so
žalovanou, že ak je súd povinný prihliadať na premlčanie z úradnej povinnosti podľa ust. § 54a O.z., tak
v rámci súdneho konania ani nemôže akceptovať obranu žalobcu, o započítaní platieb na premlčaný

dlh, lebo by takýmto postupom vlastne na premlčanie v skutočnosti neprihliadol. Z uvedených dôvodov
odvolací súd považoval za dôvodný odvolací dôvod žalovanej o nesprávnom právnom posúdení veci.

41. Podľa ust. § 10 ods. 2 zákona č. 340/2012 Z.z., v znení účinnom do 30. 06. 2023, ak vyberateľ
úhrady zistí, že platiteľ je v omeškaní so zaplatením úhrady, je povinný ho písomne vyzvať do 60 dní

od zistenia tejto skutočnosti na zaplatenie tejto úhrady a na zaplatenie poštových sadzieb súvisiacich
s odoslaním výzvy na zaplatenie úhrady.

42. Podľa ust. § 10 ods. 3 zákona č. 340/2012 Z.z., v znení účinnom do 30. 06. 2023 ak platiteľ podľa
ust. § 3 písm. a/ nezaplatí úhradu a poštové sadzby v lehote do 30 dní od doručenia výzvy podľa ods.

2, platiteľ je povinný zaplatiť vyberateľovi úhrady aj pokutu 17,- eur.43. Podľa ust. § 10 ods. 5 zákona č. 340/2012 Z.z., v znení účinnom do 30. 06. 2023 nárok na zaplatenie
úhrady, s ktorou je platiteľ v omeškaní, pokuty podľa odsekov 3 a 4 a poštových sadzieb je povinný
vyberateľ úhrady uplatniť na súde.

44. V prejednávanej veci bolo predmetom odvolacieho prieskumu taktiež posúdenie nároku žalobcu
na zaplatenie zmluvnej pokuty 17,- eur, a úhrady poštovného vo výške 2,10 eur. Žalobca sa domáha
zaplatenia týchto súm v zmysle ust. § 10 ods. 2 a 3 zákona č. 340/2012 Z.z. o úhradách v znení
účinnom do 30. 06. 2023. Žalovaná v odvolaní namietala, že žalobca nedodržal zákonom predpísaný

postup a nevyzval ju na plnenie v zákonnej lehote, preto nemá nárok ani na pokutu ani na poštovné.

45. Ak zákon hovorí o zistení skutočnosti spočívajúcej v omeškaní platiteľa so zaplatením úhrady, je na
žalobcovi, aby preukázal kedy túto skutočnosť zistil, a teda či žalovaná bol v zákonom stanovenej lehote
písomne vyzvaná na zaplatenie úhrady.

46. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca v konaní predložil výzvu na zaplatenie nedoplatku z 19. 05.
2022, ktorou žalobca vyzval žalovanú na zaplatenie nedoplatku 533,38 eur vrátane poštovných sadzieb
2,10 eur najneskôr do 30 dní od doručenia tejto výzvy s tým, že v nedoplatku je zahrnutý aj predpis na
mesiac 05/2022 (č. l. 4 spisu).

47. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom vyslovenom v uznesení Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 24Co/47/2018 z 11. 12. 2018, cit.: ,,Odvolací súd vychádzal nielen zo znenia ust. § 10 ods.
2 citovaného zákona, ale aj z primárneho práva Európskej únie, ktoré sleduje vysoký stupeň ochrany
spotrebiteľa (článok 38 charty základných práv EÚ), kedy podľa názoru odvolacieho súdu v zmysle tohto
ustanovenia je nutné vykladať aj prípadné nejednoznačné znenie vnútroštátnej právnej úpravy. Práve

vágne stanovený začiatok doby, v ktorej by mal byť vyzvaný subjekt, ktorý má platiť úhradu, dáva súdu
úlohu, aby vo svetle špecifického prípadu vyložil predmetné ustanovenie zákona. Zákona uvádza, že ak
vyberateľ úhrady zistí, že platiteľ je v omeškaní so zaplatením úhrady, je povinný ho písomne vyzvať do
60 dní od zistenia. To, akým spôsobom by sa mala táto skutočnosť zistiť zákona podrobne neuvádza.
Odvolací súd však v súlade s názorom súdu prvej inštancie má za to, že nemožno nedôvodne odkladať

uplatnenie práva zo strany vyberateľa úhrady a umožniť mu to, aby vyzýval platiteľa v časovom odstupe
niekoľkých rokov na zaplatenie tejto úhrady. Takéto konanie podľa názoru odvolacieho súdu rovnako
ako súdu prvej inštancie nie je v súlade so zásadou riadneho hospodára, respektíve subjektu, ktorý je
povinný vykonávať správu úhrad a preto odvolací súd považoval za právne dôvodné potvrdiť napadnutý
rozsudok v časti zamietnutia poplatku vo výške 17,- eur ako aj poštovného. V tejto súvislosti podľa

názoru odvolacieho súdu nie je relevantné to, že omeškanie platiteľa úhrady trvalo dlhšiu dobu. Je nutné
vychádzať z toho, kedy došlo prvýkrát k omeškaniu, čo nepochybne bolo niekoľko rokov pred zaslaním
tejto výzvy.“

48. Vzhľadom na vyššie uvedené sa preto odvolaciemu súdu javí, že pokiaľ žalobca vyzval žalovanú

k zaplateniu nedoplatku za obdobie od 01. 06. 2008 do 31. 05. 2022 výzvou až z 19. 05. 2022, nedodržal
zákonom predpísaný postup a nevyzval ju na plnenie v zákonnej lehote. Preto by žalobca nemal mať
nárok ani na pokutu, ani na poštovné.

49. Napokon odvolací súd považoval z dôvodnú taktiež odvolaciu námietku žalovanej vo vzťahu k výroku

IV. súdu prvej inštancie o nepriznaní trov konania stranám sporu. Súd prvej inštancie nepriznal náhradu
trov konania v pomernej časti žalovanej, aj keď konštatuje v bode 20. odôvodnenia rozsudku, že
čiastočné zastavenie konania zavinil žalobca. Podľa odvolacieho súdu, na zavinení žalobcu v časti
o zaplatenie sumy 387,44 eur, v ktorej zobral žalobu späť z dôvodu, že si uplatnil premlčaný nárok
voči žalovanej, nič nemení, že by súd prvej inštancie aj tak musel prihliadnuť na námietku premlčania

a žalobu v tejto časti zamietnuť. Zavinenie zastavenia konania v časti o zaplatenie 387,44 eur spôsobil
žalobca a tak musí niesť dôsledky vo vzťahu k trovám tohto konania podľa ust. § 255 ods. 2 CSP.

50. So zreteľom na uvedené odvolaciemu súdu neostávalo nič iné len kasačným vybavením veci zrušiť
rozsudok vo výrokoch I. a IV. postupom podľa ust. § 389 ods. 1 písm. c/ CSP a podľa ust. § 391 ods. 1,

2 CSP s vrátením veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

51. Súd prvej inštancie v ďalšom konaní prizná právnemu vzťahu medzi žalobcom a žalovanou
spotrebiteľský charakter a z uvedeného vyvodí konzekvencie vo vzťahu k posúdeniu nároku žalobcuv časti žalovanej istiny 69,90 eur, pokuty 17,- eur a poštovného vo výške 2,10 eur vo vyššie uvedených
intenciách v súlade s prezentovaným právnym názorom odvolacieho súdu. Svoje rozhodnutie odôvodni
v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. Zároveň rozhodne aj o trovách odvolacieho konania.

52. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).