Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. apríl 2025

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25CoCsp/2/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123227594
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Malíková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:6123227594.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Malíkovej a členov senátu
JUDr. Lýdie Gálisovej a Mgr. Mareka Janigloša, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so
sídlom Prievozská 2, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený: advokátska kancelária Remedium Legal,
s.r.o., so sídlom Prievozská 2, Bratislava, IČO: 53 255 739, proti žalovanému: A. B., nar. XX. XX. XXXX,
bytom C. D. XX E., o zaplatenie sumy 1 059,39 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku

Okresného súdu Levice (ďalej „súd prvej inštancie“) zo dňa 28. augusta 2024 č.k. 15Csp/57/2023-189
(ďalej „rozsudok súdu prvej inštancie“), takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r
a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal zaplatenia

sumy 1 059,39 eura s príslušenstvom titulom nesplatenej pôžičky. Žalovanému nepriznal nárok na
náhradu trov konania.
1.1. Za preukázaný mal skutkový stav, z ktorého zistil, že pôvodný veriteľ (Slovenská sporiteľňa, a.s.)
uzavrel so žalovaným zmluvu o úvere na dobu do 23. 07. 2022 s dátumom prvej splátky 23. 08. 2017 na
sumu 3 000 eur, ktoré boli použité na vyplatenie predchádzajúceho úveru. Mesačná splátka bola určená
sumou 68,65 eura, počtom splátok 60, splatných mesačne 23. deň v kalendárom mesiaci, konečnou

splatnosťou 23. 07. 2022, ročnou úrokovou sadzbou 10,90%, ročnou percentuálnou mierou nákladov
(ďalej len „RPMN“) 13,80%, odplatou 13,61%, priemernou hodnotou RPMN 12,95% a celkovou čiastkou
spojenou s úverom 4 118,26 eura. Úver bol poistený s mesačnou splátkou 3,02 eura, splatnou v termíne
a periodicite splátky úveru. Dňa 15. 07. 2021 vyzval pôvodný veriteľ žalovaného na zaplatenie dlžných
splátok s upozornením o možnosti vyhlásenia mimoriadnej splatnosti, dňa 17. 08. 2021 vyhlásil veriteľ
mimoriadnu splatnosť úveru. Obe zásielky boli žalovanému doručované, boli vrátené veriteľovi s tým,

že adresát je neznámy. Žalovaný sa k žalobe nevyjadril.
1.2. Po právnej stránke napadnutý rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 37 ods. 1, § 39, 52 ods.
1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, § 53 ods. 9, § 565 Občianskeho zákonníka (zákon číslo 40/1964 Zb. v znení
neskorších predpisov), § 1 ods. 1, ods. 2, § 2 písm. a/, písm. b/, § 7 ods. 1, ods. 2, ods. 17, ods. 19,
ods. 20, ods. 21, ods. 24, § 9 ods. 1, § 11 ods. 2 zákona číslo 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch
v znení neskorších predpisov, účinného v čase uzavretia zmluvy (ďalej len „zákon o spotrebiteľských

úveroch“), § 2 ods. 1, ods. 3, § 3 ods. 2, § 6 ods. 1, ods. 8, § 7 ods. 1, § 92 ods. 8 zákona číslo 483/2001
Z.z. o bankách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o bankách“).
1.3. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie konštatoval, že predmetnú zmluvu posúdil
ako úverovú, spotrebiteľskú zmluvu podľa ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a podľa
ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch. V prvom rade sa zaoberal vecnou aktívnou legitimáciou
žalobcu a skúmaním, či došlo k platnému postúpeniu pohľadávky medzi bankou a žalobcom. Zároveň

súd prvej inštancie veľmi podrobne podrobil súdnemu prieskumu skúmanie bonity klienta pôvodným
veriteľom. Veriteľ skúmal príjem žalovaného, jeho výdavky, nepreukázal však overenie úverovejzaťaženosti z úverového registra, počítal iba so sumou životného minima na jednu plnoletú fyzickú
osobu, pričom z predloženého dokladu vyplýva, že žalovaný býval v spoločnej domácnosti s ďalšou
osobou, ktorú ale bližšie nešpecifikoval. Sám súd prvej inštancie predpokladal, že sa jednalo o plnoletú

fyzickú osobu, keďže aj dcéra žalovaného mala v čase uzavretia zmluvy 22 rokov. Veriteľ mal preto
prihliadnuť aspoň na životné minimum ďalšej, spoločne posudzovanej plnoletej fyzickej osoby. Ďalej
súd prvej inštancie dôvodil, že v čase uzavretia zmluvy mohol mať žalovaný vyživovaciu povinnosť
tak voči rozvedenej manželke, ako aj dcére, ktorá bola síce plnoletá, avšak stále mohla aj voči nej
zo strany žalovaného pretrvávať vyživovacia povinnosť. Na základe týchto skutočností dospel súd

prvej inštancie k záveru, že veriteľ dôsledne nepreveril osobnú situáciu žalovaného a nepostupoval
s odbornou starostlivosťou.
1.4. Na druhej strane dodal, že vzhľadom k charakteru úveru (refinanc), nebolo zákonnou povinnosťou
pôvodného veriteľa vypočítať ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver (§ 7 ods.
24 zákona o spotrebiteľských úveroch), ktorú síce pôvodný veriteľ vyrátal a dospel k záveru, že žalovaný
uvedenú zákonnú podmienku spĺňa, pričom ale vychádzal z nedostatočných, alebo aj nesprávnych

údajov, z ktorého dôvodu dospel aj k nesprávnym výsledkom. V tomto prípade (v súlade s § 7 ods.
1 zákona o spotrebiteľských úveroch) bolo postačujúce zadovážiť si všetky podstatné údaje a ak by
tak právny predchodca konal, určite by dospel k názoru, že príjem žalovaného nepostačuje na krytie
jeho nevyhnutých výdavkov. V tomto smere poukázal na obyčajný výpočet uvedený v bode 38.3.
rozsudku, kde súd vychádzal len zo súm životných minima (ktoré nie sú odrazom reálnych výdavkov

tej ktorej osoby), pričom už ani pri takomto výpočte, príjem žalovaného nepostačoval ani na krytie jeho
minimálnych výdavkov.
1.5. Konštatoval tiež, že žalobca aj napriek výzve súdu nepredložil dôkaz týkajúci sa oznámenia presnej
splátky, pre ktorú došlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru. Súd prvej inštancie preto nemohol
skontrolovať správnosť postupu právneho predchodcu žalobcu vo vzťahu k dodržaniu zákonných

ustanovení týkajúcich sa vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru, t. j. dodržanie lehoty 15 dní na
dodatočné plnenie, ako aj dodržanie zákonného postupu pri vyhlásení mimoriadnej splatnosti, ktorá
musí byť vyhlásená do splatnosti najbližšej splátky splatnej po omeškaní trvajúcom viac ako tri mesiace.
Aj napriek uvedenému nepovažoval za potrebnú už preverovať, a preto v tomto smere ani nedopĺňal
dokazovanie.

1.6. Súd prvej inštancie podrobil súdnemu prieskumu aj postúpenie pohľadávky z pôvodného veriteľa
na žalobcu. Dospel k záveru, že pôvodnému veriteľovi nevzniklo oprávnenie žiadať od spotrebiteľa
jednorazové splatenie úveru. V čase postúpenia pohľadávky, sa stále jednalo o existujúci úver, ktorého
konečná splatnosť mala nastať až k 7/2022 s tým, že pôvodný veriteľ postúpil bankovú pohľadávku už
dňa 14. 12. 2021. Z uvedeného dôvodu je potom preukázané, že v danom prípade bola postúpená

banková pohľadávka ešte nesplatná, teda k postúpeniu pohľadávky došlo v rozpore s citovanými
ustanoveniami zákona o bankách. Následkom neplatného postúpenia je, že žalobca nemá v konaní
aktívnu legitimáciu, keďže na neho neboli platne postúpené práva, od ktorých v žalobe odvodzuje
uplatnený nárok.
1.7. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku,

a žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech, nepriznal nárok na náhradu trov konania z dôvodu, že
mu žiadne nevznikli.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol odvolaním žalobca. Dôvodil tým, že súd prvej inštancie
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva

v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP),
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365
ods. 1 písm. f/ CSP) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP).
2.1. Nesprávne skutkové zistenia a následne nesprávne právne posúdenie veci vidí odvolateľ v otázke

skúmania bonity klienta. Táto otázka je nepochybne otázkou skutkovou, odbornou a prípadná
povinnosť súdu preskúmať splnenie tejto povinnosti je limitovaná na samotný prieskum, nie následné
vyhodnocovanie. Navyše zo strany žalovaného nedošlo k popretiu žiadnych skutočností, dôkazov,
týkajúcich sa preverovania bonity žalovaného. Dodal, že súd nemôže ani v spotrebiteľskom spore
nahrádzať procesnú aktivitu strán v celom rozsahu, keď žalovaný nielenže nenavrhoval a nepredložil

žiadny dôkaz, ale ani sa žiadnou argumentáciou nebránil. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie
Súdneho dvora Európskej únie sp.zn. C 42/15, rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. PL ÚS 11/16,
uznesenie Krajského súdu Prešov sp.zn. 10CoCsp/3/2022. Žalobca riadne doručil súdu skutkové
tvrdenia a dokumentáciu preukazujúcu skúmanie bonity, pričom tieto boli v konaní nespornými. Z týchtotvrdení a dôkazov je zrejmé, že postupca nemusel vypočítať limit pre ukazovateľ schopnosti splácať
spotrebiteľský úver, jednalo sa o refinančný úver, ktorým sa mesačné úverové zaťaženie spotrebiteľa
znížilo, nakoľko splátka poskytnutá refinancujúcim úverom bola nižšia ako splátka refinancovaného

úveru. Vytkol súdu prvej inštancie, že sa nevysporiadal so skutočnosťou, že žalovaný tvrdenia a dôkazy
žiadnym spôsobom nenamietal. Taktiež mu vytkol hypotetické závery, týkajúce sa možných vyživovacích
povinností, či možných spolužijúcich osôb so žalovaným. Poukázal tiež na závery Občianskoprávneho
kolégiaKrajskéhosúduvTrenčínezodňa25.10.2022,podľaktorýchsúdnemôžeanivspotrebiteľských
veciach nahrádzať chýbajúce skutkové tvrdenia. Nesprávny je preto právny a skutkový záver súdu prvej

inštancie, že postupca nepostupoval s odbornou starostlivosťou, nakoľko tento záver nemá oporu vo
vykonanom dokazovaní a javí sa popieraním žalobcom predložených dôkazov a tvrdení zo strany súdu,
ktoré žalovaný nepoprel.
2.2. Odvolateľ poukázal na viaceré rozhodnutia krajských súdov, a to aj osobitne k skúmaniu bonity
pri refinancovanom úvere, ktoré sú v súlade s jeho tvrdeniami. Dodal, že skutkové tvrdenia vo vzťahu
k skúmaniu bonity boli riadne preukázané doložením konkrétnych dôkazov, pričom boli nespornými

skutkovými tvrdeniami.
2.3. Navrhuje zmeniť napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a žalobe v plnom rozsahu vyhovieť, resp.
zrušiť rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

4. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, zákon číslo 160/2015 Z.z.,
ďalej iba „CSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie
vydané a v zákonom stanovenej lehote (§ 359, § 362 ods. 1 CSP) a zistení, že odvolanie spĺňa náležitosti
§ 363 a nasl. CSP, preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§

379 ods. 1 CSP, § 380 ods. 1 CSP), skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP),
bez nariadenia odvolacieho pojednávania dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné. Súd prvej
inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, nezistil dostatočne skutkový stav
veci, v dôsledku čoho napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušil

a podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. Predmetom konania v danej veci je nárok žalobcu, ktorý sa podanou žalobou domáha zaplatenia
sumy 1 059,39 eura s príslušenstvom z titulu nesplateného úveru na základe úverovej zmluvy uzavretej
medzi pôvodným veriteľom a žalovaným dňa 08. 07. 2017.

5.1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu žalobcu zamietol dôvodiac konaním
s nedostatočnou odbornou starostlivosťou, keď dospel k záveru, že pôvodný veriteľ nedostatočne
skúmal bonitu klienta. Taktiež dospel k záveru, že žalobca neozrejmil, ani na výzvu súdu prvej inštancie,
s ktorými splátkami bol žalovaný v omeškaní pred vyhlásením mimoriadnej splatnosti úveru.
5.2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol odvolaním žalobca. Namietal nesprávne závery súdu prvej

inštancie o skúmaní bonity klienta, dôvodil predloženými dôkazmi, ktoré neboli v priebehu konania
spochybnené. Taktiež namietal hypotetické závery súdu prvej inštancie o možnej vyživovacej povinnosti
žalovaného, ktoré z jeho strany vôbec neboli namietané.

6. Odvolací súd, podrobiac prieskumnej činnosti napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, konanie,

ktoré mu predchádzalo, ako aj odvolanie žalobcu, dospel k záveru o nepreskúmateľnosti napadnutého
rozsudku. V tejto súvislosti poukazuje na stálu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, v danom prípade konkrétne na rozhodnutie sp.zn. 3Cdo 118/2016, v ktorom dovolací súd
uviedol, že: „nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou najvyššieho súdu (R
111/1998) považovaná za procesnú vadu („inú vadu konania“), nezakladajúcu prípustnosť dovolania.

Správnosť takého nazerania na právne dôsledky nepreskúmateľnosti potvrdili viaceré rozhodnutia
ústavného súdu o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych
záveroch súladných s R 111/1998 (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015
a III. ÚS 288/2015). Ústavný súd v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval,
že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala

záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 O.s.p.,
ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ OSP.“. Obdobne argumentoval ústavný súd
v uznesení zo 14. januára 2015 sp. zn. III. ÚS 1/2015 a tiež v uznesení z 26. augusta 2015 sp. zn. I. ÚS
364/2015. Na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo 3. decembra2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia
zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ OSP. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie
rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť

o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ OSP“. Toto stanovisko,
ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
pod R 2/2016.
6.1. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že v danej veci je dôvodné uplatnenie druhej
vety tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom

ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne
odôvodnenie,alebokeďsavyskytli„vadynajzákladnejšejdôležitostipresúdnysystém”(pozriSutyazhnik
protiRusku,rozsudokzroku2009),prípadneakdošlokvadetakzásadnej,žemalazanásledok„justičný
omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).“
6.2. Uvedené stanovisko sa vzťahuje aj na vady konania pred súdom prvej inštancie, na ktoré odvolací

súd musí prihliadať aj bez návrhu. Civilný sporový poriadok, upravuje odvolací dôvod, odňatie možnosti
konať pred súdom v ustanovení § 365 ods.1 písm. b/ CSP, a po jeho zistení umožňuje odvolaciemu
súdu podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP napadnuté rozhodnutie zrušiť. Odvolací súd po preskúmaní
napadnutého rozsudku v danej veci však zistil žalovaným namietanú vadu konania, pretože rozhodnutie
súdu prvej inštancie neobsahovalo náležitosti § 220 ods. 2 CSP, neobsahovalo riadne dôvody a úvahy,

na základe ktorých v danej veci rozhodol.

7. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania, ktoré mu predchádzalo konštatuje,
že predmetný rozsudok nespĺňa náležitosti odôvodnenia napadnutého rozsudku tak, ako to má na
mysli ustanovenie § 220 CSP. Súd prvej inštancie sa nezaoberal podstatnými tvrdeniami žalobcu,

nedostatočne vyhodnotil skutkový stav, navyše odôvodnenie napadnutého rozsudku vykazuje znaky
zmätočnosti a nejasnosti, predovšetkým však predčasnosti rozhodnutia, v dôsledku čoho došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces, čo zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP.

8. Súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol predovšetkým z dôvodu, že pôvodný veriteľ nekonal

sdostatočnouodbornoustarostlivosťou,keďneskúmalriadnebonituklienta,keďhypotetickypoukazoval
na možné vyživovacie povinnosti žalovaného tak prípadne na rozvedenú manželku, ako aj na možné
plnoleté dieťa, ktoré pôvodný veriteľ nemal skúmať, čo bolo dôvodom na zamietnutie žaloby. Taktiež
vytkol žalobcovi, že nepreukázal a nešpecifikoval jednotlivé splátky, s ktorými bol žalovaný v omeškaní,
pred vyhlásením mimoriadnej splatnosti úveru. Následne dospel k záveru o nemožnosti postúpenia

pohľadávky, nakoľko táto nebola splatná a mimoriadnu splatnosť nebolo možné vyhlásiť.

9. Odvolací súd sa nie úplne s týmto záverom stotožnil. Podľa § 7 ods. 17 písm. b/ zákona
o spotrebiteľských úveroch sa vynaložením odbornej starostlivosti rozumie, že veriteľ posúdi schopnosť
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver s ohľadom na získané informácie o spotrebiteľovi. Na to,

aby bolo možné hovoriť o odbornej starostlivosti, je potrebné preukázať aj odbornosť samu – teda
preukázať aj to, že bola platobná schopnosť posúdená správne (boli vyhodnotené všetky údaje
a správnym spôsobom bolo na nich prihliadnuté). Zhromaždenie podkladov bez ich správneho a
odborného posúdenia by totiž nenaplnilo cieľ, ktorý zavedenie takej povinnosti veriteľa sledovalo –
chrániť spotrebiteľa pred nadmernou zadlženosťou a platobnou neschopnosťou. Napokon je tu tretí

aspekt procesu poskytovania úveru, na ktorý je súd povinný prihliadať na účely posúdenia, či veriteľ
konal s odbornou starostlivosťou, a to či na základe odborného posúdenia mal byť úver poskytnutý.
Napriek prieskumu zo strany veriteľa sa môže stať (a je zrejmé, že sa aj stáva), že dlžník úver splácať
nebude. V takom prípade je potrebné vyhodnotiť, či sa tejto situácii nedalo predísť jednoducho tým, že
by veriteľ úver nebol poskytol. Ak totiž veriteľ klientovi úver neposkytne, klient síce finančné prostriedky

nezíska, ale ani nič nestratí. V prípade omeškania so splátkami, naopak, nielenže musí poskytnuté
prostriedky vrátiť, ale suma sa (častokrát výrazne) navyšuje o úroky, zmluvné pokuty a ďalšie poplatky,
na ktoré má veriteľ nárok (ak ho má). Aj na platobnej neschopnosti dlžníkov teda môže veriteľ „zarobiť“,
a preto je potrebné vyhodnocovať, či platobnú schopnosť dlžníka mohol už pri poskytovaní úveru
racionálne predpokladať alebo nie – jednoducho povedané, či neposkytol úver napriek tomu, že bolo už

na začiatku zrejmé, že ho dlžník nebude vedieť splácať. Povinnosť posúdiť ex offo dodržanie povinnosti
veriteľa konať s odbornou starostlivosťou pri prieskume úverovej bonity klienta predstavuje procesnú
požiadavku, ktorá neplatí pre jednotlivcov, ale pre súdne orgány (pozri analogicky rozsudok Súdneho
dvora Kušionová z 10. septembra 2014, C-34/13, bod 67, ako aj rozsudok Finanmadrid EFC z 18.februára 2016, C-49/14, bod 35). Súd rozhodujúci vo veci je teda povinný (ex offo) sa vysporiadať
so všetkými konkrétnymi okolnosťami prípadu a v rámci rozhodnutia spotrebiteľovi odôvodniť, prečo
preskúmanie jeho bonity veriteľom bolo/nebolo v súlade nielen so slovenskými právnymi predpismi,

ale aj normami európskeho práva. Súd rozhodujúci vo veci je teda povinný (ex offo) sa vysporiadať
so všetkými konkrétnymi okolnosťami prípadu a v rámci rozhodnutia spotrebiteľovi odôvodniť, prečo
preskúmanie jeho bonity veriteľom bolo/nebolo v súlade nielen so slovenskými právnymi predpismi,
ale aj normami európskeho práva. Ak vychádzame z myšlienky, že spotrebiteľ nedisponuje potrebnými
znalosťami a skúsenosťami na posúdenie jeho možnosti a schopnosti splácať úver v čase jeho

poskytnutia, potom nemožno očakávať ani to, že tieto skúsenosti zrazu nenadobudne v priebehu
súdneho konania. Odôvodnenie preto musí zodpovedať tomuto základnému predpokladu – spotrebiteľ
by mal z rozhodnutia pochopiť aspoň v základoch, čo a prečo veriteľ zisťoval, čo zistil, ako sa s tými
skutočnosťami vysporiadal a napokon či to urobil správne, a preto mu mohol úver poskytnúť (Nález
Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 530/2024).
9.1. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca súdu prvej inštancie zdôvodnil postup pôvodného veriteľa pri

skúmaníbonityžalovaného,keďsioverovalčistýpríjemspotrebiteľa(365eur),nákladynazabezpečenie
základných životných potrieb, keď bral do úvahy životné minimum spotrebiteľa (spotrebiteľ neuviedol
žiadne vyživované deti), výšku splátky spotrebiteľského úveru (68,65 eura), peňažné záväzky znižujúce
príjemspotrebiteľa(45eur).Výsledkomje,ževýškalimitujemenejakooverenýčistýpríjemspotrebiteľa.
Žalobca v konaní preukázal, že pôvodný veriteľ disponoval informáciou o čistom príjme žiadateľa

úveru, jeho nákladoch na zabezpečenie základných životných potrieb, rodinnom stave, na základe
čoho vypočítal schopnosť žiadateľa splácať úveru, ktorý ukazovateľ nesmie prekročiť hodnotu 1,00,
čo v danom prípade neprekročil, keď výška nákladov bola nižšia ako výška čistého príjmu žiadateľa.
Žalobcatútoskutočnosťajpreukázalvýpočtomprimárnejnávratnosti(kalkuláciaukazovateľaschopnosti
splácať úver). Žalovaný tento postup pri hodnotení jeho bonity nenamietal.

9.2. Súd prvej inštancie postupoval síce v zmysle ustanovenia § 7 ods. 17 písm. b/ zákona
o spotrebiteľských úveroch, avšak pri vyhodnocovaní konania veriteľa s odbornou starostlivosťou musí
vychádzať z právne relevantných dôkazov predložených žalobcom, prípadne predložených žalovaným,
ktorými namieta postup veriteľa pri skúmaní jeho bonity. Žalovaný však žiadne dôkazy, ktoré by vyvrátili
tvrdenie žalobcu, nepredložil. Žalobca predložil súdu dôkazy o skúmaní bonity klienta, keď sám súd

prvej inštancie konštatoval a vychádzal zo žalobcom predložených dôkazov o príjme, výdavkoch
žalovaného. Pre hodnotenie správneho postupu veriteľa pri konaní s odbornou starostlivosťou musí
súd prvej inštancie vychádzať jednoznačne iba z predložených relevantných dôkazov, nemôže sa sám
súd hypoteticky domnievať o ďalších možných výdavkoch klienta, ktoré nemajú oporu vo vykonanom
dokazovaní a ktoré nie sú podložené žiadnymi dôkazmi, resp. spochybnené žalovaným. Súd prvej

inštancie totiž nedostatočné konanie s odbornou starostlivosťou pôvodného veriteľa zdôvodnil tiež tým,
že žalovaný bol právoplatne rozvedený dňa 02. 10. 2015 a v čase uzatvorenia zmluvy mohol mať
vyživovaciu povinnosť tak voči rozvedenej manželke, ako aj voči svojej dcére, ktorá bola síce plnoletá,
ale stále mohla aj voči nej trvať vyživovacia povinnosť, v dôsledku čoho pôvodný veriteľ dôsledne
nepreveril osobnú situáciu žalovaného. Ide iba o domnienku súdu prvej inštancie, určitú hypotetickú

situáciu, ktorá však nezodpovedá obsahu spisu a vykonanému dokazovaniu. V konaní nebolo zo strany
žalovaného, ale ani iným dôkazom preukázané, že takáto situácia (existencia vyživovacej povinnosti)
nastala. Žalovaný v tomto smere vôbec nenamietal, že by mal v čase uzavretia zmluvy ešte vyživovaciu
povinnosť aj voči rozvedenej manželke, či voči plnoletej dcére. V tomto smere sa odvolací súd so
záverom súdu prvej inštancie nestotožnil.

10.Ďalejodvolacísúdpoukazujenaustanovenie§7ods.24písm.a/zákonaospotrebiteľskýchúveroch,
podľaktoréhoustanoveniaodsekov19až23sanevzťahujúnaspotrebiteľskýúver,ktorýmsasplatíjeden
alebo viac existujúcich úverov poskytnutých podľa tohto zákona (refinancovaný úver), alebo na zmenu
zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorej predmetom je navýšenie výšky spotrebiteľského úveru, ak výška

poskytnutého spotrebiteľského úveru výrazne neprevyšuje súčet zostávajúcich výšok refinancovaných
úverov alebo navýšených úverov.
10.1. V odvolacím súdom prejednávanej veci jednoznačne išlo o refinancovaný úver. Súd prvej inštancie
na jednej strane konštatoval nedostatočné skúmanie bonity klienta pôvodným veriteľom (čo bolo aj
dôvodom na zamietnutie žaloby), sám ukazovateľ počítal a hodnotil, pričom na druhej strane, konkrétne

v bode 39. napadnutého rozsudku konštatuje, že nebolo zákonnou povinnosťou pôvodného veriteľa
vypočítať ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, nakoľko išlo o refinancovanie
predchádzajúceho úveru. V tejto časti (hodnotenia skúmania bonity klienta) je rozsudok súdu prvej
inštancie minimálne nepreskúmateľný, čiastočne aj zmätočný.10.2. V súvislosti s hodnotením, či veriteľ konal s odbornou starostlivosťou, odvolací súd poukazuje na
ustanovenie§11ods.2zákonaospotrebiteľskýchúveroch,podľaktorého,akveriteľnekonalsodbornou
starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie

spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za
bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie
schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave
spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania
schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľských úver. Za hrubé porušenie povinností podľa § 7 ods.

1 sa považuje aj porušenie ustanovení § 7 ods. 19 až 42. Súd prvej inštancie skonštatoval, že
vzhľadom na nedostatočné konanie pôvodného veriteľa s odbornou starostlivosťou, nemohol vyžadovať
od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru.
10.3. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti potom vyvstáva otázka, či naozaj pôvodný veriteľ
konal/nekonal s odbornou starostlivosťou. V konaní bolo zo strany žaloby preukázané, že pôvodný
veriteľ skúmal bonitu klienta, mal overený príjem, výdavky a osobné pomery žiadateľa, určil ukazovateľ,

dospel k záveru, že ukazovateľ schopnosti bol splnený a výška reálnej vypočítanej rezervy je vyššia
ako minimálne požadovaná výška. Zo strany žalovaného nebola namietaná ani jedna zo skúmaných
okolností. Za situácie, že nie je možné zo strany súdu hypoteticky priznávať ďalšie náklady, ktoré
preukázateľne neboli doložené (vyživovacia povinnosť voči rozvedenej manželke, či plnoletej dcére),
je potrebné sa zaoberať splnením podmienok uvedených v § 7 zákona o spotrebiteľských úveroch.

Skutočnosť, že sa súdu prvej inštancie javil príjem spotrebiteľa ako malý, je bezpredmetná, nakoľko
iný príjem žalovaného, ako deklaroval žalobca, preukázaný nebol a výpočet schopnosti splácať úver
žalovaným vychádzal v prípustných mantineloch.

11. V právnych vzťahoch, v ktorých vystupujú strany, ktorých východiskové pozície sú značne

nerovnovážne, napr. vo vzťahu dodávateľa so spotrebiteľom, sa nemožno uspokojiť s tým, že obom
stranám budú poskytované rovnaké právne prostriedky, teda akási formálna rovnosť, pretože v
skutočnosti nerovnosť východiskových prostriedkov spôsobuje i nerovnosť vo výsledku samotnom.
Spotrebiteľský spor, ktorým je aj spor žalobcu a žalovaného, je typickým príkladom sporu s ochranou
slabšej strany, spotrebiteľa. Zmyslom tejto právnej úpravy (§ 290 a nasl. CSP) je identifikovať a

vyvažovať reálnu disparitu strán v civilnom procese vyplývajúcu z charakteru strán sporu (Števček, M.,
Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok.
Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 1540 s., str. 1015). V zmysle už ustálenej súdnej praxe súd musí
skúmať ex offo splnenie podmienok pre platné vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru a následné
platné postúpenie pohľadávky na nového veriteľa a tým aj vecnú aktívnu legitimáciu žalobcu.

12. Podľa ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy,
ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch
mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej
ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.

12.1. Zákonodarca v zmysle citovaného ustanovenia pre konanie dodávateľa a jeho právo vyhlásiť
splatnosť celej pohľadávky, a tým na strane spotrebiteľa privodiť stav straty výhody splátok, stanovil
kumulatívne zákonné podmienky pozostávajú z oddialenia výkonu práva dodávateľa a súčasne jeho
pozitívneho konania smerujúceho k včasnému upozorneniu na uplatnenie svojho práva podľa § 565
Občianskeho zákonníka.

12.1.1. V poradí prvá z kumulatívnych zákonných podmienok ustanovuje, že právo na jednorazové
splatenie pohľadávky bude mať veriteľ najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením
splátky.
12.1.2. Druhá kumulatívna podmienka je ustálená v rovine pozitívneho konania dodávateľa, ktorý je
pred jednorazovým zosplatnením pohľadávky povinný spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní pred

jednorazovým zosplatnením pohľadávky upozorniť spotrebiteľa na výkon tohto práva. Dôležité je, aby
túto povinnosť dodávateľ splnil vzhľadom na zákonnú lehotu jednak od uplynutia troch mesiacov
od omeškania so zaplatením splátky a jednak 15 dní pred vykonaním svojho práva (zosplatnenie
pohľadávky).
12.2. Až po splnení oboch týchto podmienok zo strany dodávateľa (veriteľa) je možné konštatovať

platnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru (dlžnej sumy). Podmienky splnenia je súd povinný
skúmať zo zákona, vzhľadom na spotrebiteľský charakter úverovej zmluvy. Predčasné zosplatnenie
pohľadávky je jednostranný hmotnoprávny úkon, pre platnosť ktorého je tiež nevyhnutné, aby obsahoval
aj jednoznačné, jasné a určité a rovnako nezameniteľné skutkové a právne odôvodnenie jeho urobeniasmerom k právnemu postaveniu spotrebiteľa a trvaniu spotrebiteľského záväzku. Zároveň musí byť
aj náležite odôvodnený a musí sa dostať do dispozičnej sféry spotrebiteľa, t.j. veriteľ musí preukázať
doručovanie tohto právneho úkonu.

13. V danom prípade sa súd prvej inštancie týmto zákonným postupom neriadil. V prvom rade síce
skúmal platnosť a splnenie podmienok výzvy zo dňa 15. 07. 2021, avšak sa už vôbec nezaoberal,
či predmetná výzva (zo dňa 15. 07. 2021) sa dostala do dispozičnej sféry žalovaného. Odvolací súd
v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie NS SR 5 Cdo/36/2020 zo dňa 15. 12. 2020, v ktorom

najvyšší súd zaujal podrobné stanovisko k doručovaniu výziev a postupu podľa § 45 Občianskeho
zákonníka. Jednoznačne uviedol, že účinnosť adresovaných jednostranných hmotnoprávnych úkonov
v režime Občianskeho zákonníka predpokladá, že prejav vôle sa dostane so sféry, dispozície adresáta
- už týmto okamihom začína právny úkon pôsobiť voči druhej strane.
13.1.Slovnéspojenie„dostanedojehodispozičnejsféry“nemožnovykladaťvzmysleprocesnoprávnych
predpisov. Je ním potrebné rozumieť objektívnu možnosť neprítomnej osoby zoznámiť sa s jej

adresovaným právnym úkonom. Právna teória i súdna prax takou možnosťou chápe nielen samotné
prevzatie písomného hmotnoprávneho úkonu adresátom, ale i také prípady, kedy doručením listu či
telegramu, obsahujúceho prejav vôle, do bydliska alebo sídla adresáta či do jeho poštovej schránky,
poprípade i hodením oznámenia do poštovej schránky o uložení takej zásielky, nadobudol adresát
hmotnoprávnehoúkonuobjektívnupríležitosťzoznámiťsasobsahomzásielky.Pritomniejenevyhnutné,

aby sa adresát skutočne zoznámil s obsahom hmotnoprávneho úkonu, postačuje, že mal objektívnu
možnosť spoznať jeho obsah (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. januára
2011 sp. zn. 5Cdo/129/2010). Teória dôjdenia vychádza z toho, že z hľadiska pôsobenia (perfektnosti)
prejavu vôle nie je dôležitá skutočná vedomosť adresáta právneho úkonu, pretože inak by adresát
mohol účinkom prejavu vôle druhého účastníka zabrániť nepreberaním písomností. Dôjdením do sféry

vplyvu príjemcu sa rozumie napríklad vhodenie listu do schránky príjemcu alebo dôjdenie mailu na
mailovú adresu príjemcu, ak príjemca dal v zmluve najavo, že písomnosti možno posielať aj elektronicky.
Rozhodujúce je objektívne hľadisko, t. j. ak sa preukáže, že adresát mal reálnu možnosť oboznámiť sa
s prejavom vôle, nastávajú právne účinky jednostranného právneho úkonu obsahujúceho takýto prejav
bez ohľadu na to, či sa s ním adresát skutočne oboznámil. Pre čas dôjdenia prejavu vôle ďalej platí,

že prejav vôle musí dôjsť adresátovi v čase, v ktorom sa podľa obvyklých okolností mohol s obsahom
prejavu vôle oboznámiť; záleží teda na tom, kedy adresát mal a mohol predpokladať prijatie prejavu.
Dôjdením prejavu vôle do dispozičnej sféry adresáta sa završuje proces účinného doručenia právneho
úkonu a od tohto momentu je právny úkon pre konajúci subjekt záväzný a nemožno ho jednostranne
odvolať.

13.2. Z ustálenej súdnej praxe, ako aj z citovaného rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že bolo
povinnosťou súdu podrobiť súdnemu prieskumu výzvu zo dňa 15. 07. 2021 a to v tom smere, či táto
výzva obsahuje náležitosti v zmysle ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a či bola táto
výzva žalovanému doručovaná. Žalobca síce predložil súdu prvej inštancie doručenku o doručovaní tejto
výzvy žalovanému, z ktorej vyplýva, že žalovaný ju neprevzal v odbernej lehote, ale zrejme ušlo jeho

pozornosti, že predmetná výzva bola žalovanému doručovaná na adresu C. XX E., pričom žalovaný
má v zmluve uvedenú adresu C. XX E., ktorá adresa vyplýva aj z lustrácie z registra obyvateľov, ktorú
vykonal súd prvej inštancie. Žalobca následne aj oznámenie o mimoriadnej splatnosti, či oznámenie
o postúpení pohľadávky doručoval na adresu C. XX E.. Súd prvej inštancie túto nezrovnalosť zrejme
opomenul, nevyzval žalobcu na odstránenie tejto nezrovnalosti a ani ho nevyzval na vyjadrenie, z akého

dôvodu doručoval listiny súvisiace s mimoriadnou splatnosťou úveru na inú adresu, ako je adresa
uvedená v zmluve a tiež v registri obyvateľov. Žalovaný má v registri obyvateľov evidovanú adresu
C. XX E. od 16. 08. 1995. Bolo preto povinnosťou súdu prvej inštancie žalobcu na túto nezrovnalosť
upozorniť a vyzvať ho na predloženie tak výzvy so špecifikovanými pohľadávkami, s ktorými bol
v omeškaní pred vyhlásením mimoriadnej splatnosti úveru, ako aj správnou adresou pre doručovanie

a tiež preukázanie, že predmetná výzva bola žalovanému doručovaná na správnu adresu, následne
tiež vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru a oznámenie o postúpení pohľadávky. Odvolací súd iba
dodáva, že predmetné listiny musí žalobca preukázať aj ich doručovanie žalovanému na platnú adresu,
t.j. že tieto listiny sa museli dostať do dispozičnej sféry žalovaného. Až po ustálení a ozrejmení, či bola
výzva a následné mimoriadne zosplatnenie úveru doručované žalovanému správne, je možné pristúpiť

k prieskumu týchto listinných dôkazov. Dôkazné bremeno minimálne odoslania (aj doručovacím hárkom)
je na žalobcovi, ktorý je povinný preukázať splnenie tejto povinnosti. Navyše odvolací súd dáva do
pozornosti súdu prvej inštancie aj obsah tejto výzvy, pričom v zmysle citovaného ustanovenia § 53 ods.
9 Občianskeho zákonníka musí výzva obsahovať výšku dlžnej sumy, údaj, od kedy je dlžník v omeškaní,t.j. musia byť jednotlivé splátky špecifikované a musí mu byť poskytnutá lehota na zaplatenie dlžnej
sumy, pričom veriteľ musí dlžníka upozorniť na možnosť uplatnenia práva na vyhlásenie mimoriadnej
splatnosti, a to najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania.

14. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd nemal dostatok dôkazov na potvrdenie, či zmenu napadnutého
rozsudku, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie bol predčasne vydaný, keď súd prvej inštancie
neodstránilnezrovnalostivdoručovanívýzvyamimoriadnehozospolatneniaúveru,navyšejenapadnutý
rozsudok nepreskúmateľný, poukazujúc na vyššie uvedené dôvody, odvolací súd napadnutý rozsudok

súdu prvej inštancie zrušil ako predčasne vydaný z dôvodu porušenia práva na spravodlivý proces,
nedostatočného zistenia skutkového stavu a následného nesprávneho právneho posúdenia veci. Tým
je daný dôvod vady konania uvedený v ustanovení § 389 ods. 1 písm. b/ CSP.

15. V ďalšom konaní súd prvej inštancie predovšetkým vyzve žalobcu na odstránenie, resp. vyjadrenie
k nezrovnalosti v označení adresy žalovaného na výzve, vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru, ako aj

oznámení o postúpení pohľadávky, podrobí súdnemu prieskumu úverovú zmluvu, výzvu zo dňa 15. 07.
2021,atopredovšetkýmspoukazomnaskutočnosť,čitátovýzvaobsahujevšetkypodstatnéskutočnosti
v zmysle ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, či táto výzva bola žalovanému správne
doručovaná zo strany pôvodného veriteľa ďalej sa následne bude zaoberať platnosťou vyhlásenia
mimoriadnej splatnosti a platnosťou postúpenia pohľadávky. Zároveň tiež bude skúmať, či pôvodný

veriteľ postupoval pri uzatváraní predmetnej úverovej zmluvy s odbornou starostlivosťou v zmysle
ustanovenia § 7 zákona o spotrebiteľských úveroch, avšak iba na základe právne relevantných dôkazov
predložených stranami sporu. Zaoberať sa bude tiež námietkami vznesenými žalobcom v podanom
odvolaní. Po opätovnom vyhodnotení všetkých dôkazov vo veci rozhodne, pričom rozhodnutie odôvodní
v zmysle ustanovenia § 220 CSP tak, aby v prípade odvolacieho konania bolo odvolacím súdom

preskúmateľné.

16. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov v senáte 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP),
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,

ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).