Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. máj 2025

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 2To/17/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4424010180
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Libantová Medvecká, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:4424010180.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Libantovej Medveckej,
PhD. a sudkýň JUDr. Ľubomíry Kubáňovej a JUDr. Lenky Formel Kováčovej, PhD., v trestnej veci
obžalovaného A. B. C., pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 158 Trestného zákona, o odvolaní
obžalovaného A. B. C. proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 10.02.2025 sp. zn.
3T/19/2024, na verejnom zasadnutí konanom v Nitre dňa 28.05.2025, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného A. B. C. z a m i e t a,
pretože nie je dôvodná.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Nové Zámky (ďalej len súd I. stupňa) uznal obžalovaného A. B.
C. (ďalej len ml. obžalovaný) vinným zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa § 158 Tr. zák. na
tom skutkovom základe, že:

dňaXX.XX.XXXXvčaseoXX.XXhodine,akovodičhnaciehodráhovéhovozidlaŽelezničnejspoločnosti
D. E., F., so sídlom G. XXX, H., IČO: XXXXXXXX, sa podieľal na posune nákladných vozňov, odstavené
na obsadenej koľaji číslo XXX v I. E. J. K., kedy nepostupoval v zmysle dopravných predpisov,
pretože k odstaveným vozňom sa približoval hnacím dráhovým vozidlom neprimeranou rýchlosťou, pre
ktorú nedokázal hnacie dráhové vozidlo včas ubrzdiť, a to ani napriek tomu, že bol prostredníctvom
rádiostanice včas vyrozumený o obsadenosti koľaje číslo XXX a o návesti „pomaly“ a o návesti „stoj“, v

dôsledku čoho došlo k zrážke medzi hnacím dráhovým vozidlom a odstavenými nákladnými vozňami,
pričom poškodený zamestnanec I. E. D. E., F., v pozícii posunovač, H. L., narodený XX.XX.XXXX,
trvale bytom C., M. XXX/XX, pred samotnou zrážkou, z obavy o svoju vlastnú bezpečnosť zoskočil z
pohybujúceho sa hnacieho dráhového vozidla, a utrpel podľa znaleckého posudku pomliaždenie hrudnej
steny vpravo ťažšieho stupňa, pomliaždenie pravého lakťa, zlomeninu posledného článku palca pravej
nohy bez výraznejšej dislokácie, zranenie ktoré si vyžiadalo dobu liečenia a práceneschopnosti od

07.07.2023 do 31.08.2023.

Súd I. stupňa uložil obžalovanému podľa § 158 Tr. zák. postupom podľa § 38 ods. 2 Tr. zák. zistiac
poľahčujúcu okolnosť uvedenú v § 36 písm. j/ Tr. zák. a nezistiac žiadnu z priťažujúcich okolností
uvedených v § 37 Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov, výkon ktorého mu podľa § 49
ods. 1 písm. a/ Tr. zák. podmienečne odložil a podľa § 50 ods. 1 Tr. zák. mu určil skúšobnú dobu v trvaní

12 mesiacov.
Podľa § 288 ods. 1 Tr. por. odkázal poškodené spoločnosti M., K. N., F.. H., E. N. H., I. E. D. E. F.. H.
a poškodeného H. L. s ich nárokmi na náhradu škody na civilný proces.

Súd I. stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na vykonané dôkazy, ktoré vyhodnotil
tak jednotlivo, ako aj v ich súhrne a zistil, že v konaní bolo preukázané, že dňa XX.XX.XXXX na

železničnej stanici v J. K. bol vykonávaný posun nákladných vozňov a v čase okolo XX.XX hodiny
došlo k nehode, kedy hnacie koľajové vozidlo narazilo do vagónov, ktoré boli odstavené na koľaji čísloXXX. Pri danom posune prácu v pozícii rušňovodiča vykonával obžalovaný, čo bolo preukázané najmä
výpoveďou samotného obžalovaného, ako i poškodeného H. L. a svedkov L. O. a B. D.. Súd I. stupňa
konštatoval, že v konaní mal za preukázané, že obžalovaný v rozpore s dopravnými predpismi, a to

internými predpismi I. E. L., ako i zákona č. 514/2009 Z. z. a vyhlášky č. 351/2010 Z. z., sa neprimeranou
rýchlosťou približoval k odstaveným vagónom.
Z výpovede samotného obžalovaného, jednotlivých svedkov a znaleckého posudku organizácie Expert
Group k.s. bolo preukázané, že obžalovaný ako rušňovodič mal prichádzať k odstaveným vagónom
s hnacím koľajovým vozidlom rýchlosťou 5 km/h, a to vo vzdialenosti 20 metrov pred odstaveným

vagónom, pričom mal za preukázané, že obžalovaný takouto rýchlosťou na danom úseku nešiel, a to
i napriek skutočnosti, že vedel, že rušeň vedie na obsadenú koľaj, že je na nej prekážka a musí ísť
rýchlosťou5km/h,avšakišielvyššourýchlosťou,atookolo30km/h,čovyplynulozvýpovedesamotného
obžalovaného a zo záverov znaleckého posudku. O obsadenosti koľaje vedel sám obžalovaný, pretože
to počul vo vysielačke, pričom súd I. stupňa poukázal na zvukový záznam, z ktorého vyplýva pokyn „zájdi
obsadená XXX“ a navyše sám obžalovaný vypovedal, že vedel, že ide na obsadenú koľaj, keďže tam

predtým vozne odstavil. Túto skutočnosť potvrdil aj svedok N. P., ktorý ako signalista oznámil, že daná
trať je obsadená, čo aj následne zopakoval aj svedok L. O. a poškodený H. L.. Porušenie povinnosti
obžalovaného ísť primeranou rýchlosťou mal súd I. stupňa za preukázané aj výpoveďami svedkov L. O.
a B. D., ktorí vypovedali, že rušňovodič sa má správať v každej situácii tak, ako by išiel na obsadenú
koľaj, má ísť opatrne, pričom podľa svedka L. O. obžalovaný mohol vidieť odstavené vozne, pretože na

mieste samom nie sú žiadne obmedzenia, ktoré by bránili rušňovodičovi vo výhľade a z výťažnej koľaji
bol výhľad priamo na koľaj XXX. Súd I. stupňa poukázal na to, že obžalovaný z konania a porušenia
povinnosti bol usvedčovaný aj znaleckým posudkom organizácie Expert Group k.s., pričom podľa znalca
M. B. N. H., N., A., rušňovodič zo svojho stanovišťa mohol vidieť na koľaji odstavené vagóny, pretože
mal zo stanovišťa náležitý rozhľad na posunovú cestu. Toto bolo potvrdené aj výpoveďou poškodeného

H. L., ktorý bol na tom istom hnacom dráhovom vozidle (rušni) ako obžalovaný a videl z miesta, odkiaľ
začínali posun stojace vozne.
Súd I. stupňa poukázal aj na skutočnosť, že zo znaleckého posudku bolo preukázané, že rušňovodič má
prispôsobiť rýchlosť jazdy hnacieho dráhového vozidla podľa rozhľadu, prípadne zastaviť a konštatoval,
že aj tento záver znalca preukázal pochybenie obžalovaného a nesplnenie si povinností vyplývajúcich

z predpisov.
Súd I. stupňa mal taktiež za preukázané, že poškodený H. L. v príčinnej súvislosti s nehodou utrpel úraz,
a to poukazujúc na závery znaleckého posudku A. P. Q., znalca z odboru chirurgia a traumatológia, ktorý
potvrdil, že poškodený bol práceneschopný od 07.07.2023 do 31.08.2023 a bol obmedzený v obvyklom
spôsobe života bolesťou hrudníka a palca pravej nohy po dobu cca 6 týždňov. Skutočnosť, že išlo o úraz

v príčinnej súvislosti s nehodou, mal súd I. stupňa preukázanú výpoveďou samotného poškodeného H.
L., ktorý presne popísal spôsob, akým zoskočil z idúceho hnacieho dráhového vozidla, označil miesto
na fotke, kde malo prísť k zoskočeniu a dopadu, ktoré miesto potvrdil aj svedok L. O.. Vznik zranení
poškodeného H. L. podľa záverov znaleckého posudku A. P. Q. zodpovedalo tomu, ako to popísal vo
svojich výpovediach poškodený.

V odôvodnení napadnutého rozsudku sa súd I. stupňa zaoberal aj obranou obžalovaného o tom, že
nenesie žiadnu zodpovednosť za vzniknutú nehodu, pričom túto obranu mal za vyvrátenú výpoveďou
svedkov L. O. a B. D., ako aj výpoveďou poškodeného H. L., ktorí zhodne vypovedali, že rušňovodič má
viesťvozidlotak,akobyišielnaobsadenúkoľaj,tedatak,abypredprekážkoubezpečnepostál.Napokon
obranu obžalovaného mal za vyvrátenú aj závermi znaleckého posudku organizácie Expert Group k.s.,

podľaktorého,akpočujerušňovodičnepočujenávesťopakovanúkaždých5sekúnd,mávozidlozastaviť,
pričom vozidlo má zastaviť, aj keď nemá náležitý rozhľad, čo však v danom prípade obžalovaný neurobil.
Súd I. stupňa konštatoval, že taktiež neobstojí obrana obžalovaného, že zúčastnené osoby na posune,
a to posunovač a vedúci posunu nepoužívali pokyny a volacie značky v zmysle rádiového poriadku a že
nevedel, či sú tieto návesti adresované jemu, pretože bolo dostatočne preukázané najmä výpoveďou

znalca M. B. N. H., N.. A., ale aj výpoveďou poškodeného, že v prípade, ak si nie je rušňovodič istý,
že návesť patrila jemu alebo návesti nerozumel, mal vozidlo zastaviť, čo však obžalovaný neurobil. Súd
I. stupňa sa vyjadroval aj k obrane obžalovaného o tom, že išiel primeranou a povolenou rýchlosťou,
pričom konštatoval, že takéto tvrdenie nebolo možné vzhľadom na presné merania na mieste samom
akceptovať a na základe vykonaného dokazovania nebolo možné ustáliť, že obžalovaný mal primeranú

rýchlosť, pretože bolo preukázané, že v čase nárazu mal rýchlosť 30 km/h, pričom podľa vyhlášky
Ministerstva dopravy a predpisu Z1 mal mať 20 metrov pred prekážkou rýchlosť 5 km/h, čo dodržané
nebolo.Pri ukladaní druhu a výmery trestu súd I. stupňa prihliadal na existenciu poľahčujúcich a priťažujúcich
okolností, pričom pri osobe obžalovaného zistil len existenciu poľahčujúcej okolnosti uvedenej v § 36
písm. j/ Tr. zák., že obžalovaný pred spáchaním skutku viedol riadny život. Obžalovanému tak uložil

trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov, výkon ktorého mu podmienečne odložil a určil skúšobnú
dobu v trvaní 12 mesiacov, pričom takto uložený trest pokladal za postačujúci, a to nielen na ochranu
spoločnosti, ale aj nápravu páchateľa a následok.
Čo sa týkalo uplatnených nárokov na náhradu škody poškodených, týchto podľa § 288 ods. 1 Tr. por.
odkázal na civilný proces, pretože išlo o konanie obžalovaného, ktoré nastalo pri plnení pracovných

povinností a aj úraz, ktorý utrpel poškodený, bol v rámci výkonu zamestnania, keďže bol nahlásený
ako pracovný úraz a túto škodu tak bolo potrebné posudzovať podľa príslušných ustanovení Zákonníka
práce a posúdenie jednotlivých nárokov by vyžadovalo ďalšie dokazovanie, ktoré by bolo nad rozsah
potrebný pre trestné konanie.

Uvedený rozsudok, v zákonnej lehote, odvolaním napadol obžalovaný. V písomných dôvodoch

podaného odvolania, ktoré zaslal prostredníctvom obhajkyne, uviedol, že jeho odvolanie smeruje do
výroku o vine a treste, ako aj proti konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo z dôvodov skutkových
chýb napádaného rozsudku, nesprávneho znenia skutkovej vety, rozporu zisteného skutkového stavu
s výsledkami vykonaného dokazovania, neúplnosti a vadnosti skutkových zistením, pričom zistený
skutkový stav nezodpovedá skutočnosti a skutkové zistenia sú neodôvodnené a neúplné, pričom súd I.

stupňa sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie a nerešpektoval zásadu
in dubio pro reo.
Konštatoval, že v priebehu celého konania sa nevyskytol žiadny usvedčujúci dôkaz, priamy či nepriamy.
Nie je zrejmé z čoho vychádzal súd I. stupňa pri uznaní viny, ktoré skutočnosti z výpovedí svedkov
považovalzanepochybnéapravdivé,najmäspoukazomnaobjektívnydôkaz-zvukovýzáznamrádiovej

prevádzky, ktorý bol ako dôkaz vykonaný. Spôsob dokazovania a vyhodnotenie dôkazov považoval
ta porušenie základného práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivé súdne konanie a práva na
rešpektovanie prezumpcie neviny a rovnako vez zohľadnenia základnej zásady v pochybnostiach
v prospech.
Nespochybniteľné dôkazy vykonané v prípravnom konaní a pred súdom I. stupňa bez rozumných

pochybností dokazujú, že svoje povinnosti vyplývajúce mu z povolania, zamestnania, funkcie si neplnil
práve poškodený L., a to najmä povinnosti, ktoré mu vyplývajú z predpisu Z1 čl. 542. Na vykonanom
dôkaze – zvukový záznam rádiovej prevádzky certifikovaným zariadením sa nenachádza žiadny pokyn
pomaly, ktorý bol p. L. nielen povinný dať, ale povinný dať ho včas. Poškodený pre súdom, ale aj
v prípravnom konaní uviedol, že pokyn pomaly dával opakovane. Rovnako je nespochybniteľné, že

poškodený nedal po pokyne na „Zájdi na XXX“ po dobu 52 sekúnd žiadny pokyn. Pokyn mohol dať
nielen rádiostanicou ale aj ručnou návesťou, nakoľko on mal na poškodeného priamy výhľad. Jediný
pokyn, ktorý ťažko možno nazvať pokynom bol hrdelný výkrik „Stóóój!!!“ bezprostredne pred zrážkou.
V prípravnom konaní poškodený popieral, že by daný výkrik dal on a až pred súdom I. stupňa uviedol,
že výkrik je jeho. Pred nárazom obžalovaný použil ručnú brzdu, čo je najúčinnejší spôsob zabrzdenia

rušňa. Svoj postup považoval obžalovaný po výkriku „stoj“ za okamžitý a správny.
Napriek tvrdeniu poškodeného, že rušeň šiel rýchlo, rušňovodič nepomaľoval a on sám videl vagóny
cca v 250 metrovej vzdialenosti, tak po dobu 52 sekúnd nedal obžalovanému ako rušňovodičovi návesť,
teda ani návesť pomaly, ani návesť stoj. Po uvádzaní jednotlivých rýchlostí a vzdialeností od miesta
zrážky obžalovaný uviedol, že poškodený mal dostatok času na to, aby dal návesť včas a zrážke

zabránil. Podľa mapy koľajiska pred nárazom prekonal trasu 4 oblúkov a výhybiek v dĺžke 158 metrov so
sklonom najmenej 15 stupňov. V prípade odklonenia stroja v oblúku či výhybke o 15 stupňov dochádza
k úplnému prekrytiu čelného okna rušňa pre priamy smer viditeľnosti na trať. Aj v takomto prípade je
však zachovaný a neobmedzený očný kontakt s posunovačom, pričom posunovač má neobmedzený
výhľad, čo potvrdil vo vlastnej výpovedi samotný poškodený. Na trať mal teda poškodený priamy výhľad,

vagóny na obsadenej trati videl najmenej 250m pred nárazom a pri dodržaní všetkých povinností
mohol poškodený nehode zabrániť. Keďže poškodený si svoje povinnosti riadne a včas nesplnil, došlo
k neskorému brzdeniu a nárazu.
Obžalovaný sa domáhal zrušenia napadnutého rozsudku I. stupňa podľa § 321 ods. 1 písm. b/, c/ Tr.
por. a aby podľa § 322 ods. 3 Tr. por. rozhodol odvolací súd sám tak, že ho spod obžaloby oslobodí.

V doplnení odvolania, ktoré zaslal obžalovaný prostredníctvom obhajcu, konštatoval, že v priebehu
celého trestného konania sa nevyskytol žiadny priamy a ani nepriamy usvedčujúci dôkaz, preukazujúci,
že sa dopustil skutku tak, ako je uvedené v odsudzujúcom rozsudku.Z vykonaného dokazovania vyplynuli viaceré vzájomné rozpory v zásadnej otázke, ako sa mal skutok
kladený mu za vinu stať, pričom skutková veta je v rozpore s výsledkami dokazovania. Súd I. stupňa
svoje rozhodnutie oprel o výpovede svedkov L., D., P., O., o znalecké posudky a o výsluch samotného

obžalovaného. Vykonané dôkazy však nevyhodnotil správne a v rozpore s ich obsahom a významom,
pretože nebral do úvahy skutočnosti, ktoré boli objasnené výsluchom znalca M. B. N. H., N.. MBA
na hlavnom pojednávaní a ani rozpor medzi zvukovým záznamom rádiovej prevádzky a výpoveďami
svedkov a znalcami.
Obžalovaný poukázal na to, že rušeň počas posunu neprekročil rýchlosť 30km/hod., pričom počas

trojmesačnej praxe obžalovaný vždy dostával návesti od posunovačov, pokiaľ títo stáli v čele
posunovacieho dielu. Poškodený L. vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní na otázku, kto mal lepší
výhľad, uviedol svoj názor, s ktorým sa stotožnil súd I. stupňa rovnako aj s názorom svedka O., podľa
ktorého výhľadu rušňovodiča nič nebránilo, pričom poznamenal, že rušňovodič sa mal vykloniť z okna
rušňa. Obžalovaný poukázal na to, že išlo o subjektívne názory svedkov ako osôb, ktorí rušeň neriadili.
V čase nehody obžalovaný viedol rušeň bez panoramatického okna na kabíne, vybavený len malými

oknami po stranách kabíny. Pohľad z miesta rušňovodiča predstavuje ostrý uhol cca 60 stupňov a ak
sa rušeň z priamej jazdy, z priamovedúcich koľají odkloní o viac ako 3,5 stupňa, kapotáž úplne prekrýva
sklo okna, nachádzajúceho sa pred rušňovodičom v priamom smere. Rušňovodič, teda obžalovaný
tak mohol sledovať len to, čo sa nachádzalo po ľavej strane oblúka v oblasti neprekrytého výhľadu.
Túto skutočnosť podporuje aj záver znalca, ktorý konštatoval, že výhľad rušňovodiča bol obmedzený

miernympriamotočivýmoblúkom.Tvrdenieznalca,žepodôkladnompreštudovaníaanalýzebolomožné
konštatovať,žerušňovodičmalpodľapredloženýchazistenýchpodkladovzostanovišťanáležitýrozhľad
na posunovú cestu, nie je pravdivé. Taktiež v rozpore je aj tvrdenie znalca, že v prípade, že rušňovodič
nemalnáležitýrozhľadnaposunovúcestu,malprispôsobiťrýchlosťjazdyrušňapodľarozhľaduprípadne
zastaviť. Z hľadiska polohy poškodeného a vzhľadom na to, že počas celého posunu trvajúcu rádiovú

komunikáciu poškodený neukončil, nič nenasvedčovalo nie len neobvyklej situácií, ale aj jeho pocitu
obmedzenia, či nebodaj zámeru zoskočiť z rušňa.
Obžalovaný poukázal na čas znaleckého posudku, ktorý vyhodnotil ako nepreskúmateľný, a to v časti,
že z analýzy zvukového záznamu znalec dospel k názoru, že z poskytnutých podkladov nevyplýva, že
posunovač nedával návesti „pomaly!“ a „stoj“ včas, a to bez reálne vykonanej analýzy. Súd I. stupňa

tak nemohol uvedené tvrdenie použiť ako dôkaz v neprospech obžalovaného. Na hlavnom pojednávaní
pri výsluchu znalca vyšlo najavo, že znalecký posudok nie len že neobsahuje žiadnu analýzu rádiovej
prevádzky, ale že žiadna analýza nebola reálne vykonaná pre absenciu samotného zvukového záznamu
rádiovej prevádzky. Znalec na hlavnom pojednávaní uviedol, že z komunikácie bol urobený časový
sled udalostí, ktorý bol porovnávaný z výpoveďami svedkov, ktoré sa nachádzali v časovom slede

a neboli zistené nedostatky. Znalec konštatoval, že návesti boli dávané vtedy, keď mali a rušňovodič
nespomaľoval, ani keď mu boli dávané opakovania. Samotný znalec fakticky priznal, že žiadna analýza
zvukového záznamu robená nebola, keďže týmto záznamom nedisponoval. Znalec sa mal vyjadriť,
že záväzné slovné znenia neboli použité, pričom nepoužívania volacích značiek je hrubé porušovanie
rádiovej prevádzky. Až na hlavnom pojednávaní došlo k vypočutiu záznamu rádiovej prevádzky, kde

sa znalec na hlavnom pojednávaní vyjadril, že rušeň sa najmenej 52 sekúnd pohyboval bez návesti
a návesti „pomaly“ a „stoj“ boli dané tesne pred zrážkou, pričom podľa vykonaného dokazovania návesť
pomaly nedal poškodený a nesúvisela s posunom na koľaj XXX ale XXX. Výkrik stoj, tesne pred zrážkou
tak nebolo možné nazvať v čas danou návesťou. Obžalovaný poukázal na kľúčovú odpoveď znalca,
či sa vedel vyjadriť k tomu, či v čase, keď príde k úplnému prekrytiu výhľadu rušňovodiča, je za týmto

účelom na čele rušňa posunovač, znalec uviedol, že posunovač sa na čele nachádza práve z dôvodu
rozmanitosti siete a v danom prípade, pri vojdení do oblúka došlo v určitom momente k čiastočnému
prekrytiu zorného poľa. V prípade, ak posunovač dáva riadnym a v časným daním návesti pomaly
a stoj a rušňovodič riadi rušeň v zmysle dávaných návesti, tak posunovač môže nehode zabrániť.
Vyhodnotenie týchto odpovedí znalca v napadnutom rozsudku absentuje, hoci jednoznačne svedčia

v prospech obžalovaného.
Poškodený pred súdom I. stupňa uviedol, že podľa jeho názoru mal rušňovodič rovnaký výhľad ako on,
čo je včas technicky vylúčené. Poškodený na hlavnom pojednávaní, ako i v prípravnom konaní tvrdil, že
návesť pomaly dal tri krát a návesť stoj dva krát, pričom svoju výpoveď nikdy nezmenil. V tomto smere
obžalovaný poukázal na výpovede poškodeného v prípravnom konaní, ako aj pred súdom I. stupňa

a v tejto súvislosti poukázal aj na výpoveď svedka L. O., vedúceho posunu, ktorý vo svojej výpovedi
potvrdil, že na nahrávke je počuť návesť pomaly pre koľaj XXX a nie XXX a následne krik poškodeného
pre koľaj 503. Uvedené tvrdenie je v rozpore s vykonaným dokazovaním.Súd I. stupňa nevyhodnotil žiadny dôkaz svedčiaci v prospech obžalovaného v zmysle zásady in dubio
pro reo. Opakovane poukázal na zvukový záznam rádiovej prevádzky, na vyjadrenie znalca, že riadnym
a včasným daním návesti mohol poškodený nehode zabrániť, pričom poukázal na skutočnosť, že

poškodený sám potvrdil, že má 35 ročnú prax. Súd I. stupňa v prospech obžalovaného nevyhodnotil
ani potvrdenú skutočnosť, že práve poškodený mal ničím neobmedzený výhľad a súčasne povinnosť
dávať návesti obžalovanému. Toto poškodený vôbec neurobil a neurobil ani nič, čím by nehode zabránil.
Skutková veta uvedená v napadnutom rozsudku nemá podklad na vykonanom dokazovaní, pričom
obžalovaný vyjadril svoju domnienku, že je priamo v rozpore s tým, čo bolo preukázané.

Obžalovaný opakovane poukázal na závery znalca uvádzané v znaleckom posudku, ako aj na jeho
výpoveď pred súdom I. stupňa, pričom pri vypracovávaní znaleckého posudku nevychádzal z analýzy
záznamu rádiokomunikácie, ale z podkladov doručených v rámci vyšetrovania. Zo zvukovým záznamom
sa znalec oboznámil až na hlavnom pojednávaní pred súdom I. stupňa, pričom sa vyjadril, že neboli
použité záväzné slovné znenia a volacie značky a práve uvedená analýza v časovom slede od uvedenia
súpravy do pohybu, až do momentu nárazu, čo je v danom prípade 52 sekúnd, počas ktorých neboli

dané žiadny pokyny, ani návesti. Obžalovaný upriamil pozornosť na tvrdenie znalca, že poškodený
moholvčasnýmdanímnávestinehodezabrániť.Obžalovanýzároveňupriamilpozornosťnato,žeznalec
fakticky na mieste prítomný nebol.
Obžalovaný konštatoval, že neporušil žiadne povinnosti, ktorými by bol pri výkone svojej práce viazaný
alebo mu boli uložené, práve naopak, poškodený nedávaním návesti nie len v čas, ale ani vôbec, porušil

dôležitú povinnosť vyplývajúcu mu z jeho zamestnania. Z uvedeného dôvodu, zotrval na svojom návrhu
zrušiť napadnutý rozsudok súdu I. stupňa podľa § 321 ods. 1 písm. b/, c/ Tr. por. a vec vrátiť súdu I.
stupňa na nové konania a rozhodnutie, alternatívne, aby odvolací súd rozhodol sám tak, že ho oslobodí
spod obžaloby.

Obhajca obžalovaného na verejnom zasadnutí poukázal na písomné dôvody podaného odvolania
a opätovne sa vyjadroval k záverom znaleckého posudku. Aj napriek vykonanému dokazovaniu na
hlavnom pojednávaní znalec zotrval na záveroch písomne vypracovaného posudku, kde najmenej 8
krát bola uvedená veta, že k záverom dospeli na základe dôkladnej analýzy. Obhajca obžalovaného
vyslovil názor, že v znaleckom posudku sa nenachádza ani jedna analýza, na ktorú by bolo možné

poukázať. Závery znaleckého posudku nevychádzajú ani zo zvukového záznamu, keďže ako sám
znalec uviedol, tieto nemali k dispozícií. Ako ďalšiu pochybnosť obhajca obžalovaného uviedol, že bola
potrebná prítomnosť znalca na samotnom mieste činu, pretože nepoznal oblúky, ale vychádzal len zo
záznamov, ktoré mu boli predložené. Skutočnosť, že obžalovaný nemal šancu vidieť za oblúk, súd I.
stupňa vôbec nevyhodnotil, pričom poukázal na to, že rušňovodič mal čiastočne zakrytý výhľad a práve

na to tam bol posunovač, ktorý mu mal dávať návesti. Podľa jeho názoru poškodený opustil svoje
miesto na rušni, kde stál zoskočením, pričom mal možnosť vrátiť sa do kabíny rušňa v prípade, ak by
sa cítil ohrozený. Obhajca obžalovaného poukázal na odpoveď znalca na hlavnom pojednávaní, kde
jednoznačne neuviedol, kedy a aké návesti dával posunovač, avšak po prehratí videozáznamu uviedol,
žetobolo52sekúnd,čoposunovačžiadnenávestinedával.Poukázalajnaskutočnosť,žerýchlosťjazdy

rušňa bola v poriadku, pretože k rýchlosti 5 km/hod. dôjde až po tom, keď rušňovodič dostane pokyn
pomaly. Opätovne poukázal na oblúky dlhé 150 m so sklonom 15 m, vzhľadom čoho nemal obžalovaný
výhľad a z uvedeného dôvodu tam bol posunovač.
Obhajca obžalovaného v konečnom návrhu pred odvolacím súdom uviedol, že navrhuje, aby odvolací
súd obžalovaného spod obžaloby oslobodil, alternatívne aby vec zrušil a vrátil súdu I. stupňa.

Obžalovaný pred odvolacím súdom uviedol, že sa ničoho nedopustil a necíti sa byť vinný. Keby
posunovačvykonalsvojuzákonnúpovinnosť,kničomubynedošlo.Vkonečnomnávrhunavrholzrušenie
obvinenia.

Zástupca krajského prokurátora uviedol, že súd I. stupňa na základe vykonaného dokazovania dospel
k správnym skutkovým a právnym záverom a aj trest ukladal v zmysle zákona. Vyslovil názor,
že obžalovanému mal byť ukladaný aj trest zákazu činnosti, ale vzhľadom na absenciu odvolania
prokurátora v neprospech obžalovaného, takýto druh trestu obžalovanému už nebolo možné uložiť.
V konečnom návrhu zástupca krajského prokurátora navrhol odvolanie obžalovaného podľa § 319 Tr.

por. ako nedôvodné zamietnuť.

Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací, na základe riadne a včas podaného odvolania oprávnenou
osobou – obžalovaným preskúmal podľa § 317 odsek 1 Trestného poriadku zákonnosť a odôvodnenosťnapadnutých výrokov rozsudku, proti ktorému odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu
konania, ktoré im predchádzalo a zistil, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.

Podľa § 2 ods. 10 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav
veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy
obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom
konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti,
ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé

rozhodnutie.

Podľa § 2 ods. 12 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným
spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých
okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom
konaní alebo niektorá zo strán.

Súd I. stupňa na základe zákonného a úplného dokazovania náležite zistil skutkový stav veci v rozsahu
nevyhnutnom na rozhodnutie o podanej obžalobe tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 2 ods. 10 Tr. por.

V odôvodnení napadnutého rozsudku v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por. súd I. stupňa

v dostatočnom rozsahu uviedol svoje úvahy, akými sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov.
Súd I. stupňa poukázal na všetky vo veci vykonané dôkazy, tieto hodnotil tak jednotlivo, ako aj v ich
súhrne, pričom vykonané dôkazy tvoria reťaz logických dôkazov, na základe ktorých dospel k správnym
skutkovým a právnym záverom.

Na obžalovaného bola na súde I. stupňa podaná obžaloba za konanie uvedené v skutku napadnutého
rozsudku s právnou kvalifikáciou tohto konania, ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 158 Tr. zák.,
pretože obžalovaný inému z nedbanlivosti ublížil na zdraví tým, že porušil dôležitú povinnosť vyplývajúcu
z jeho zamestnania.
Aj napriek vyhláseniu obžalovaného, že je nevinný, súd I. stupňa správne vyhodnotil vykonané

dôkazy, keď ustálil vinu, ako je uvedená v skutku napadnutého rozsudku. Skutočnosti tam uvádzané
mal preukázané čiastočne aj výpoveďou samotného obžalovaného, ale predovšetkým výpoveďou
poškodeného H. L., a svedkov L. O. a B. D.. Svedok L. O. pre spoločnosť K. D. pracoval ako vlakvedúci
nákladnej dopravy, alebo vedúci posunu v stanici, ktorého náplňou je riadiť posun, oboznámiť kolegov
čo, a akým spôsobom sa ide robiť a vydáva pokyny, ktoré jeho kolegovia následne plnia. V danom čase

bol na službe obžalovaný ako rušňovodič a posunovač bol poškodený H. L., ktorý sa nachádzal na
prvom tlačenom vagóne, kde dával príslušné návesti. Svedok uviedol, že vykonávali posun z koľají XXX
na koľaj XXX, ktorá bola obsadená, čo zopakoval aj poškodený vo vzdialenosti 300 m. Svedok videl,
že mašina sa pohla, následne počul návesť pomaly a stoj, pričom sa nejednalo o bežnú návesť, ale
o výkrik a videl, ako poškodený zoskakoval z mašiny dole, pričom zoskočil na správnom mieste, kde mu

nehrozilo až také veľké nebezpečenstvo. Svedok B. D. sa taktiež vyjadroval k priebehu vykonávaných
posunov aj na iných koľajach, pričom potvrdil, že vo vysielačke počul návesť pomaly a stoj, avšak sa
nevedelvyjadril,vakejvzdialenostitobolo.Samotnúzrážkunevidel,pretožemuvýhľadzakrývalistojace
vagóny, avšak počul iba silný náraz a oblak prachu a keď prišiel na miesto, videl poškodeného na zemi.
Svedok záverom svojej výpovedi uviedol, že podľa smerníc je daný príkaz postupovať tak, že pokiaľ sa

ide na obsadenú koľaj, musí sa ísť pomaly, pričom obžalovaný vedel, že ide na obsadenú koľaj, mal
teda postupovať tak, že ide na obsadenú koľaj a prispôsobiť k tomu jazdu.
Svedok N. P., signalista, uviedol, že svoju pozíciu vykonáva vnútri v budove, kde obsluhuje pult
a nastavuje výhybky pre spoločnosť D.. Spomínal si, že trať XXX bola obsadená, čo zopakoval aj vedúci
posunu, pričom svedok do vysielačky oznámil, že majú postavenú trať na XXX, počul návesť 2 alebo 3

krát pomaly, potom návesť stoj, ktorá bola daná krikom. Samotný náraz nevidel a až keď počul náraz,
postavil sa od panelu a cez okno videl prach. Potvrdil, že návesť stoj hovoril posunovač, ktorý bol na
mašine.
Súd I. stupňa správne poukázal aj na závery znaleckého posudku vypracovaného znaleckou
organizáciou R. P., C. E., pričom k záverom znaleckého posudku bol na hlavnom pojednávaní vypočutý

aj znalec M. B. N. H., N.. A., ktorý uviedol, že od uvedenia sústavy do pohybu, až do momentu nárazu
uplynulo 52 sekúnd, počas ktorých neboli dané žiadny pokyny ani návesti, pričom v zmysle všeobecných
ustanovení, zhruba každých 5 sekúnd mal mať kontakt rušňovodič s osobou, ktorý dáva príkazy
tomu, ako sa má so súpravou postupovať v prípade, že takého pokyny nemá, má sústavu zastaviť.Zo záverov znaleckého posudku vyplynulo, že rušňovodič mal prispôsobiť rýchlosť posunujúceho
rušňa podmienkami jazdy podľa rozsahu tak, aby bola zaistená bezpečnosť posunu a 20 m pred
stojacimi vozňami znížiť rýchlosť na 5 km/hod. Rušňovodič mal podľa predložených podkladov zo svojho

stanovišťa náležitý rozhľad na posunovú cestu. V prípade, ak toto nemá, má prispôsobiť rýchlosť jazdy
rozhľadu, prípadne zastaviť. Zo znaleckého posudku vyplýva aj skutočnosť, že posunovačovi zaznela
v rádiostanici návesť, že posunová cesta na koľaj XXX je postavená, pričom túto návesť zopakoval
v rádiostanici. Pri vykonávaní posunu sa rušeň približoval k odstaveným vozňom a nespomaľoval.
Vzáverochznaleckéhoposudku,akoajzvýpovedíznalcanahlavnompojednávanípredsúdomI.stupňa

vyplýva záver, že z poskytnutých podkladov nevyplýva, že by posunovač nedával návesti pomaly a stoj
včas.
Pred súdom I. stupňa bol prehratý v zmysle § 270 ods. 2 Tr. por. aj zvukový záznam z daného dňa, ktorý
zachytáva komunikáciou zamestnancov železničnej spoločnosti a z ktorej vyplýva, že v čase 9:11:01
hod. bola daná návesť „XXX postavené“ „rozumel som, zájdi obsadená XXX“ a v čase 9:11:50 hod. bola
v komunikácií zaznamenaná návesť „pomaly a stoj“. Súd I. stupňa poukázal aj na správu zo zaisťovaniu

príčin vzniku menšej nehody kategórie B6.
Súd I. stupňa tak správne konštatoval, že bolo jednoznačne preukázané, že obžalovaný konal v rozpore
s internými predpismi ŽSR, ako i v rozpore so zákonom č. 519/2019 Z. z. a vyhláškou č. 351/2010 Z.
z., keď sa neprimeranou rýchlosťou približoval k odstaveným vagónom. V tomto smere odvolací súd
poukazuje na závery vykonaného dokazovania, kde bolo jednoznačne preukázané, že obžalovaný išiel

vyššou rýchlosťou a to rýchlosťou okolo 30/km/hod. Taktiež bolo preukázané, že obžalovaný zo svojho
stanovišťa mohol vidieť na koľaj odstavené vagóny, pretože mal náležitý rozhľad na posunovú cestu
a v prípade, ak by tak nebolo (čo obžalovaný uvádzal, že pred nárazom boli 4 oblúky so sklonom 15
stupňov), mal prispôsobiť rýchlosť rušňa v prípade rušeň zastaviť, ako to vyplýva z predpisov, ktoré mal
dodržať.

Súd I. stupňa tak správne dospel k záveru, že v príčinnej súvislosti s nehodou utrpel poškodený H. L.
úraz,vdôsledkuktoréhobolod07.07.2023do31.08.2023práceneschopnýabolobmedzenývobvyklom
spôsobe života po dobu 6 týždňov. Tieto závery vyplývajú predovšetkým zo záveru znaleckého posudku
A. P. Q., znalca z odboru chirurgia a traumatológia, zo záverov ktorého vyplýva, že k zraneniam
poškodeného mohlo prísť tak, ako to popísal.

V odôvodnení napadnutého rozsudku sa súd I. stupňa vysporiadal s procesnou obranou obžalovaného,
žeodposunovačanedostávalžiadnunávesť,atedanenesiežiadnuzodpovednosťzavzniknutúnehodu,
pričom správne konštatoval, že ak rušňovodič by aj nepočul návesť opakovanú každých 5 sekúnd,
mal rušeň zastaviť, pričom rovnako tak mal urobiť aj v prípade, keď by nemal náležitý rozhľad. Ani
obranu obžalovaného, že išiel primeranou a povolenou rýchlosťou, nebolo možné podľa názoru súdu

I. stupňa akceptovať, pretože bolo preukázané, že v čase nárazu mal ísť rýchlosťou 30 km/hod. hoci
podľa vyhlášky ministerstva dopravy a predpisu Z1 mal ísť 20 m pred prekážkou rýchlosťou 5 km/hod.,
čo dodržané nebolo. Súd I. stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal aj na ustanovenie
Vyhlášky ministerstva dopravy a ŽSSR Z1, na základe ktorých dospel k záveru, že obžalovaný porušil
dôležitú povinnosť vyplývajúcu z jeho zamestnania, v dôsledku čoho poškodenému z nedbanlivosti

ublížil na zdraví.

Pri rozhodovaní o druhu trestu a jeho výmere súd I. stupňa vychádzal z kritérií uvedených v § 34 a nasl.
Tr. zák. Pri § 158 Tr. zák. je základná trestná sadzba v rozmedzí 0 až 1 rok. Pri osobe obžalovaného
súd I. stupňa zistil existenciu jednej poľahčujúcej okolnosti a to uvedenej § 36 písm. j/ Tr. zák. teda

vedenie riadneho života a nezistil žiadnu z priťažujúcich okolností uvedených § 37 Tr. zák. Vzhľadom
na charakter trestnej činnosti a následok konania obžalovaného aj odvolací súd dospel k záveru, že
obžalovanému bolo potrebné uložiť trest odňatia slobody v polovici trestnej sadzby, a to vo výmere
6 mesiacov, pričom sa stotožnil s názorom, že na obžalovaného je postačujúce je pôsobiť trestnom
výchovným, že podmienečným, pričom skúšobnú dobu v trvaní 1 roka považoval za primeranú.

Za správny a zákonný považoval odvolací súd aj výrok o náhrade škody, keď poškodené spoločnosti
a poškodeného H. L. s ich uplatnenými nárokmi na náhradu škody odkázal na civilný proces vzhľadom
na skutočnosť, že obžalovaný utrpel úraz v rámci výkonu zamestnania, za čo zodpovedá v zmysle
príslušných ustanovení Zákonníka práce zamestnávateľ.

S poukazom na všetky hore uvedené skutočnosti, odvolací súd zamietol odvolanie obžalovaného ako
nedôvodné.Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.