Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. máj 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 7Svk/22/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3022200369
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Martinčeková

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:3022200369.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany

Martinčekovej a členov senátu Mgr. Michala Novotného a JUDr. Petry Vysaníkovej, v právnej veci
žalobcu: Združenie domových samospráv, o. z., so sídlom Rovniankova 14, 850 00 Bratislava, IČO:
31 820 174, právne zastúpený advokátskou kanceláriou Tkáč & Partners, s.r.o., so sídlom Hrnčiarska
29, 040 01 Košice, proti žalovanému: Okresný úrad Trenčín, odbor opravných prostriedkov, so sídlom
Hviezdoslavova 3, 911 01 Trenčín, za účasti ďalšieho účastníka: Senginer SK, s.r.o., so sídlom Jiráskova
2, 851 01 Bratislava, IČO: 35 936 584, právne zastúpený advokátskou kanceláriou Barger Prekop, s.r.o.,
so sídlom Mostová 2, 811 02 Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného

č. OU-TN-OOP3-2022/040843-006 zo dňa 02.12.2022, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku
Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k. TN-11S/105/2022-301 zo dňa 29.05.2024 v znení opravného
uznesenia č. k. TN-11S/105/2022-390 zo dňa 24.10.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Návrh žalobcu na prerušenie kasačného konania sa zamieta.

II. Kasačná sťažnosť žalobcu sa zamieta.

III. Žalovanému sa náhrada trov kasačného konania nepriznáva.

IV. Ďalšiemu účastníkovi sa náhrada trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Správny súd v Banskej Bystrici rozsudkom č. k. TN-11S/105/2022-301 zo dňa 29.05.2024 v znení
opravného uznesenia z 24.10.2024 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) zamietol podľa § 190 zákona č.
162/2015Z.z.Správnysúdnyporiadokvzneníúčinnomdo30.06.2023(ďalejlen„SSP“)správnužalobu,
ktorou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. OU-TN-OSZP3-2022/025319-030
zo dňa 02.12.2022 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie“), zrušenia rozhodnutia Okresného úradu

Trenčín, odbor starostlivosti o životné prostredie (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) č. OU-TN-
OSZP3-2022/025319-030 zo dňa 13.10.2022 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) a vrátenia veci
prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Správny súd žiadnemu z účastníkov konania
náhradu trov konania nepriznal.

Konanie na prvostupňovom správnom orgáne

2. Prvostupňovým rozhodnutím bolo rozhodnuté vo veci žiadosti spoločnosti Senginer SK, s.r.o. (ďalej aj
„navrhovateľ“, resp. „ďalší účastník“) o vykonanie zisťovacieho konania podľa zákona č. 24/2006 Z. z. o
posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 24/2006 Z.z.“). Spoločnosť Senginer SK, s.r.o. (ako navrhovateľ činnosti)doručila dňa 01.07.2022 v písomnej aj elektronickej forme prvostupňovému správnemu orgánu zámer
navrhovanej činnosti „Občianska vybavenosť“ podľa § 29 ods. 1 písm. a) zákona č. 24/2006 Z.z. spolu
so žiadosťou o vykonanie zisťovacieho konania podľa tohto zákona. Zámer bol vypracovaný podľa § 22

ods. 3 zákona č. 24/2006 a prílohy č. 9 k tomuto zákonu v júni 2022. Predmetom zámeru bolo posúdenie
výstavby a prevádzky navrhovanej činnosti: „Občianska vybavenosť“, umiestnenej v Trenčianskom kraji,
v okrese Trenčín, k. úz. K.. Navrhovaná činnosť, umiestnená v zastavanom území, mala obsahovať
obchodné priestory s prislúchajúcim zázemím s celkovou výmerou 10 130,0 m2 podlahovej plochy
a celkovo 250 parkovacích stojísk umiestnených na povrchu terénu v areáli navrhovanej činnosti.

Navrhovaná činnosť mala byť umiestnená na ploche riešeného územia s rozlohou 22 250,0 m2.
Prevádzka navrhovanej činnosti mala prispieť k rozšíreniu plôch občianskej vybavenosti pre okolité
obyvateľstvo a návštevníkov mesta Trenčín.

3. Prvostupňový správny orgán, rozhodol podľa § 29 zákona č. 24/2006 Z. z., že navrhovaná činnosť
„Občianska vybavenosť“ sa nebude posudzovať podľa zákona č. 24/2006 Z. z. Zároveň podľa § 29

ods. 13 zákona č. 24/2006 Z. z. určil podmienky na eliminovanie alebo zmiernenie vplyvu navrhovanej
činnosti na životné prostredie konkrétne uvedené v bodoch 1. až 15 vo výroku rozhodnutia.

4. V odôvodnení prvostupňový správny orgán uviedol základné údaje o predmetnej činnosti, popísal
varianty zámeru a ich rozdiely, pričom konštatoval, že variant č. 2 je environmentálne vhodnejší ako

variant č. 1. V rámci zisťovacieho konania prvostupňový orgán dňa 04.07.2022 oznámil začatie konania
podľa § 18 ods. 3 Správneho poriadku a zámer navrhovanej činnosti zaslal v zmysle § 23 ods. 1
zákona č. 24/2006 Z. z. mestu Trenčín ako dotknutej obci a povoľujúcemu orgánu, ďalej rezortnému
orgánu a dotknutým orgánom. V zmysle § 24 ods. 1 a § 23 ods. 1 zákona č. 24/2006 Z. z. zverejnil
prvostupňový správny orgán prostredníctvom webového portálu Ministerstva životného prostredia

Slovenskej republiky zámer navrhovanej činnosti a základné informácie o navrhovanej činnosti: jej účele
a mieste jej realizácie, o navrhovateľovi, o tom, kde je možné získať informácie o navrhovanej činnosti,
o povoleniach potrebných na jej realizáciu a kde a v akej lehote je možné doručiť písomné stanovisko
k zámeru navrhovanej činnosti. Dotknutá obec - mesto Trenčín informovalo verejnosť o predloženom
zámere v termíne odo dňa 06.07.2022 do dňa 27.07.2022 na úradnej tabuli.

5. Prvostupňový orgán sa zaoberal podaniami žalobcu a vyhodnotil ich ako nedôvodné. Uviedol, že
v rámci zisťovacieho konania primerane podľa § 29 ods. 3 zákona č. 24/2006 Z. z. použil kritériá
pre zisťovacie konanie uvedené v prílohe č. 10 tohto zákona - posúdil zámer navrhovanej činnosti
z hľadiska povahy a rozsahu navrhovanej činnosti, miesta vykonávania navrhovanej činnosti, najmä

jeho únosného zaťaženia a ochranu poskytovanú podľa osobitných predpisov, významu očakávaných
vplyvov na životné prostredie a zdravie obyvateľstva, súladu s územno-plánovacou dokumentáciou,
úrovne spracovania zámeru a vzal do úvahy súčasný stav životného prostredia v dotknutom území.
Prihliadal pritom aj na stanoviská doručené podľa § 23 ods. 4 zákona č. 24/2006 Z. z. Z hodnotenia
jednotlivých vplyvov a z ich vzájomného spolupôsobenia nebolo identifikované významné negatívne

synergické a kumulatívne pôsobenie, ktoré by malo za následok významné zhoršenie stavu životného
prostredia a zdravia obyvateľov v hodnotenom území, a teda vplyvy navrhovanej činnosti nebránia v
hodnotenom území realizácii iných projektov zadefinovaných v územnom pláne dotknutého sídla.

6. Prvostupňový správny orgán v závere svojho rozhodnutia uviedol, že na základe komplexných

výsledkov zisťovacieho konania možno konštatovať, že pri dodržaní všeobecne platných záväzných
predpisov, vhodných technických a bezpečnostných opatrení nebude mať navrhovaná činnosť
významný negatívny vplyv na životné prostredie, preto príslušný orgán rozhodol, že nebude predmetom
posudzovania vplyvov na životné prostredie, ako je uvedené vo výrokovej časti prvostupňového
rozhodnutia. Pre eliminovanie alebo zmiernenie vplyvov navrhovanej činnosti na životné prostredie je

potrebné pri spracovaní ďalšieho stupňa dokumentácie stavby pre povoľujúce konanie a v ďalšom
procese konania o povolení činnosti podľa osobitných predpisov rešpektovať podmienky, ktoré sú
uvedené vo výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia.

Konanie na odvolacom správnom orgáne

7. Preskúmavaným rozhodnutím žalovaný odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie
potvrdil. K námietke žalobcu, že prvostupňový orgán mal rozhodnúť o posudzovaní činnosti podľa
zákona č. 24/2006 Z. z. s ohľadom na kritérium II 4. 5 podľa prílohy č. 10 zákona č. 24/2006 Z. z.s uviedol, že v predmetnom území nie je vyhlásené chránené územie podľa zákona č. 543/2002 Z.
z.. Navrhovaná činnosť nie je umiestnená ani v chránenej vodohospodárskej oblasti. Plocha riešeného
územia spolu s priľahlým zastavaným urbanizovaným územím leží v pásme hygienickej ochrany II.

stupňa vodárenského zdroja Sihoť - Trenčín. Na základe uvedeného mal žalovaný za to, že v zmysle
kritéria II 4. 5 prílohy č. 10 zákona č. 24/2006 Z. z. nie je dôvod na posudzovanie činnosti podľa zákona
č. 24/2006 Z. z.. V zmysle kritéria II 4. 9 prílohy č. 10 zákona č. 24/2006 Z. z. sa miesto realizácie
navrhovanej činnosti posudzuje s ohľadom na historicky, kultúrne a archeologicky významné lokality. Na
predmetnom území nie sú známe archeologické a paleontologické náleziská. Predmetné územie nie je

vyhlásené ako pamiatková zóna. V predmetnom území sa nachádza NKP. Vplyv navrhovanej činnosti
na NKP bol posúdený a na elimináciu potenciálneho negatívneho vplyvu boli navrhnuté účinné opatrenia
vo výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia. Túto námietku žalobcu preto považoval za nedôvodnú.

8. K námietke žalobcu, že nie je isté, či je možné zabezpečiť plnenie podmienky č. 3 uvedenej v
prvostupňovom rozhodnutím, nakoľko aktuálne prebieha konanie o povolení búrania NKP, žalovaný

uviedol, že pokiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté o odstránení stavby NKP, je navrhovateľ povinný
realizovať navrhovanú činnosť tak, aby nedošlo k žiadnemu ohrozeniu alebo poškodeniu nehnuteľnej
NKP. Žalovaný si od príslušného stavebného úradu vyžiadal kópiu rozhodnutia č. MSÚTN-
ÚSzaŽP/2022/34484/20241/DUD zo dňa 13.04.2022 (ďalej len „rozhodnutie zo dňa 13.04.2022“)
s vyznačením právoplatnosti (rozhodnutie o povolení odstránenia stavby objektu ďalšej NKP, tzv.

„Sovičky“, pozn. kasačného súdu) a informáciu o stave konania vo veci žiadosti o odstránenie stavby
NKP teplárne s rozvodňou. Príslušný stavebný úrad žalovaného listom zo dňa 29.11.2022 informoval,
že vo veci žiadosti o odstránenie stavby NKP teplárne nerozhodol (o jej odstránení bolo rozhodnuté dňa
30.08.2023, pozn. kasačného súdu).

9. K námietkam žalobcu, že navrhovaná činnosť by sa mala posudzovať podľa zákona č. 24/2006 Z. z. z
dôvodu zhodnotenia možnosti obnovy zničených pamiatkovo hodnotných objektov, napr. „Sovičky“, a že
podnety,týkajúcesarozhodnutiazodňa13.04.2022,súvovzťahukpredmetnémuzisťovaciemukonaniu
tzv. predbežnou otázkou, žalovaný uviedol, že objekt „Sovičky“ bol odstránený ešte pred podaním
návrhu. Preto nemôže byť podľa žalovaného optimálnym variantom realizácie navrhovanej činnosti stav

so zachovanou, resp. obnovenou budovou „Sovičky“.

10. Žalovaný skonštatoval, že prvostupňový správny orgán rozhoduje v zisťovacom konaní podľa
zákona č. 24/2006 Z. z., pričom tento zákon v žiadnom zo svojich ustanovení neurčuje, aby podkladom
rozhodnutia zo zisťovacieho konania bolo záväzné stanovisko podľa § 16a ods. 1 zákona č. 364/2004

Z. z. o vodách v znení neskorších predpisov. Podľa žalovaného navrhovaná činnosť nie je v interakcii s
vodným tokom ani iným útvarom povrchovej vody. Zároveň možno skonštatovať, že nie je ani stavbou,
ktorá mení hladinu podzemnej vody napr. čerpaním podzemnej vody. Rovnako tak nedôjde k zmene
hladiny podzemnej vody ani pri zakladaní stavby ani v prípade vypúšťania vôd z povrchového odtoku
zo strechy objektu do podzemných vôd.

11. Žalovaný skonštatoval, že rozhodnutie vydané v procese č. 24/2006 Z. z. je podkladovým
rozhodnutím v následných povoľovacích konaniach. Rozhodnutím vydaným v zisťovacom konaní
sa uskutočnenie navrhovanej činnosti, ani umiestnenie zámeru v žiadnom prípade nepovoľuje ani
nezakazuje. Takéto rozhodnutie teda nezbavuje navrhovateľa povinnosti obstarať si pred realizáciou

svojho zámeru všetky súhlasy a povolenia vyžadované osobitnými právnymi predpismi a splniť všetky
podmienky stanovené právnym poriadkom, pričom potrebné súhlasy a povolenia musí navrhovateľ
získať v samostatných povoľovacích konaniach.

Konanie na správnom súde

12.Správnysúdvbode87odôvodnenianapadnutéhorozsudku knámietkamžalobcuopotencionálnom
ohrození životného prostredia tým, že ďalší účastník konania si nesplnil povinnosť uvedenú v §
18 zákona o životnom prostredí, t. j. sám nepozná vplyvy svojej činnosti na životné prostredie, a
zároveň, že žalovaný porušil povinnosť vplývajúcu z § 17 ods. 2 zákona o životnom prostredí, a teda

nepostupoval zákonne a správne na úseku životného prostredia, že rozhodnutie žalovaného nebolo
prijaté s Aarhuským dohovorom a rozhodnutím žalovaného boli porušené ústavné práva verejnosti
podľa čl. 44, 45, 46, čl. 30 ods. 1 Ústavy R, pretože žalovaný porušil a nedodržal celý rad ustanovení
osobitných zákonov, správny súd uvádza, že v týchto bodoch žalobca predniesol len všeobecné anekonkrétne žalobné námietky s poukazom na vybrané ustanovenia Ústavy SR a Aarhuský dohovor
bez priliehajúcej skutkovej a právnej argumentácie vzťahujúcej sa na prejedávanú vec. Neuviedol, ako
žalovaný a ďalší účastník konania porušili svoje povinnosti a ani neuviedol, aké ďalšie ustanovenia

zákonov a čím žalovaný nedodržal, ani na základe čoho dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného
nebolo prijaté v súlade s Aarhuským dohovorom, a tiež nešpecifikoval tvrdené porušenie ústavných
právverejnostivydanýmrozhodnutímžalovaného.Taktovšeobecneformulovanéanekonkrétnežalobné
námietky, ktoré z tohto dôvodu možno považovať len za vyjadrenie všeobecného nesúhlasu žalobcu s
postupom prvostupňového orgánu i žalovaného, ako aj s ich hodnotením veci, bránili tomu, aby správny

súd viazaný žalobnými bodmi v zmysle § 134 ods. 1 SSP, mohol na ich základe dospieť k záveru o
ezákonnosti preskúmavaného rozhodnutia ako aj prvostupňového rozhodnutia.

13. Podľa názoru správneho súdu zo strany správnych orgánov nedošlo k porušeniu zákona č. 43/2006
Z. z. (Aarhuský dohovor), keď prvostupňový orgán sprístupnil verejnosti informácie o životnom prostredí,
ako aj zámer o navrhovanej činnosti a toto sprístupnenie bolo vykonané spôsobom, ktorý je v dnešnej

dobe štandardný, teda tieto doklady boli zverejnené na webovej stránke prvostupňového orgánu, resp.
Ministerstva životného prostredia SR.

14. Ďalej sa správny súd zaoberal poukazom žalobcu na začaté správne konanie o povolenie
búrania NKP tepláreň s rozvodňou. Uviedol, že konanie o povolení búrania NKP je samostatným

administratívnym konaním, ktoré nemá vplyv na konanie a rozhodovanie o posudzovaní vplyvov
predmetnej navrhovanej činnosti na životné prostredie. Pokiaľ mal žalobca námietky voči zbúraniu NKP,
tieto bolo potrebné si uplatniť v konaní o vydanie povolenia na zbúranie NKP. Správny súd zdôraznil, že
pokiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté o odstránení stavby NKP, navrhovanú činnosť musí navrhovateľ
realizovať tak, aby nedošlo k ohrozeniu alebo poškodeniu existujúcej NKP.

15. K námietkam žalobcu, že navrhovaná činnosť by sa mala posudzovať podľa zákona č. 24/2006 Z. z.
z dôvodu zhodnotenia možnosti obnovy zničených pamiatkovo hodnotných objektov, napr. „Sovičky“, a
námietok žalobcu, že podnety, týkajúce sa rozhodnutia zo dňa 13.04.2022, sú vo vzťahu k predmetnému
zisťovaciemu konaniu tzv. predbežnou otázkou, správny súd uviedol, že v čase predloženia zámeru

navrhovanej činnosti prvostupňovému orgánu už budova „Sovičky“ neexistovala. Podnety žalobcu
týkajúce sa právoplatného rozhodnutia zo dňa 13.04.2022 o povolení zbúrania budovy „Sovičky“ nie sú
predbežnými otázkami v zisťovacom konaní podľa zákona č. 24/2006 Z. z.

16. Správny súd v súvislosti s námietkou žalobcu o nesprávne označenom okruhu účastníkov konania,

kedy vlastník pozemku a skutočný developer a realizátor projektu spoločnosť TM real, spol. s r.o. nebol
navrhovateľom zámeru, poukázal na § 19 ods. 2 zákona č. 24/2006 Z. z. K námietke žalobcu, že si
prvostupňový správny orgán nezabezpečil stanovisko podľa § 16a ods. 1 vodného zákona, správny súd
uviedol,žezáväznéstanoviskopodľa§16aods.1vodnéhozákonasavydávalenpretiečinnosti,ktorých
realizáciou môže dôjsť k nesplneniu environmentálnych cieľov podľa § 16 ods. 6 písm. b) vodného

zákona. Skonštatoval, že pri určovaní, ktoré zámery (stavby a činnosti) podliehajú postupu podľa § 16a,
je potrebné vychádzať z úvahy ich možného ovplyvňovania útvarov povrchovej vody alebo podzemnej
vody. Navrhovaná činnosť však medzi tieto činnosti nespadá, pričom poukázal na vyhodnotenie tejto
otázky žalovaným.

17. Námietku žalobcu, že skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ preskúmavaného
rozhodnutia, je v rozpore s administratívnymi spismi a nemá v nich oporu, správny súd vyhodnotil
ako len všeobecnú a nedôvodnú, rovnako ako námietku, že v konaní došlo k podstatnému porušeniu
ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného
rozhodnutia vo veci samej. Prvostupňový orgán dospel k rozhodnutiu, že navrhovaná činnosť nebude

posudzovaná podľa zákona č. 24/2006 Z. z., pretože jednotlivé dotknuté orgány sa k tejto navrhovanej
činnosti vyjadrili, že nežiadajú posudzovanie predmetnej zmeny navrhovanej činnosti podľa zákona č.
24/2006 Z. z.. Navrhovanú činnosť žiadal posudzovať len KPÚ Trenčín a žalobca. KPÚ ani žalobca
však netvrdili a nepreukázali žiadne konkrétne dôvody, ktoré by zakladali potrebu alebo nevyhnutnosť
posudzovať navrhovanú činnosť podľa zákona č. 24/2006 Z. z.

18. Správny súd záverom (bod 100 napadnutého rozsudku) uviedol, že pokiaľ bolo obsahom žalobných
bodov a námietok prezentovanie vlastných skutkových a právnych záverov žalobcu, ku ktorým
dospel výlučne na základe svojich tvrdení, resp. vyjadrenie všeobecného nesúhlasu so skutkovými aprávnymi závermi žalovaného, tieto samé o sebe nemôžu spôsobovať nezákonnosť preskúmavaného
rozhodnutia.

Kasačná sťažnosť a vyjadrenia k nej

19. Proti tomuto rozsudku podal kasačnú sťažnosť žalobca (ďalej aj ako „sťažovateľ“) z dôvodu podľa
§ 440 ods. 1 písm. g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok. Žiadal, aby kasačný súd
napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie. Zároveň žiadal o priznanie

náhrady trov konania na kasačnom súde v rozsahu 100 %.

20. V kasačnej sťažnosti sťažovateľ namietal, že správny súd nesprávne právne posúdil postavenie
žalobcu ako zainteresovanej verejnosti a s tým späté charakteristiky správnej žaloby, ako aj nesprávne
právne posúdil záujem, ktorý svojou žalobou ochraňuje žalobca. Podľa sťažovateľa je z napadnutého
rozhodnutia zrejmé, že je diskriminačné, založené na účelovom posudzovaní žaloby ako individuálnej

subjektívnej podľa § 178 ods. 1 SSP a nie žaloby zainteresovanej verejnosti podľa § 178 ods. 3 SSP.
V tejto súvislosti uviedol, že správny súd neuviedol a neaplikoval ust. § 42, § 177 ods. 2 a § 178 ods.
3 SSP. Poukázal na bod 18 rozhodnutia sp. zn. 8Svk/4/2023, kde kasačný súd odkazuje na špecifiká
zainteresovanej verejnosti, pričom postup správneho súdu v tejto súvislosti vníma ako diskrimináciu
zainteresovanej verejnosti.

21. Pokiaľ správny súd uviedol, že predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie žalovaného, ktorým
potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, že navrhovaná činnosť sa nebude posudzovať
podľa zákona č. 24/2006 Z. z. a zároveň boli určené podmienky na eliminovanie alebo zmiernenie vplyvu
navrhovanej činnosti na životné prostredie, sťažovateľ v tom vidí základ pre odôvodnenosť kasačného

dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP. Predmetom súdneho prieskumu nemá byť súdne skúmanie
rozhodnutia, ale vzhľadom na kasačný princíp správneho súdnictva, panstvo žalobcu nad vecou a prísnu
viazanosť žalobným návrhom, malo byť predmetom súdneho prieskumu dôvodnosť alebo nedôvodnosť
tvrdení žalobcu v žalobe, má za to, že správny súd uplatňoval čiastočný apelačný princíp.

22. Sťažovateľ uviedol, že sa správny súd nezaoberal žalobným návrhom a rozhodol na ujmu
sťažovateľa bez toho, aby len nepriznal úspech žalobe. Sťažovateľ poukázal na § 59 SSP a uviedol, že
neurčitosť, nekonkrétnosť, všeobecnosť žaloby je odstrániteľný nedostatok žaloby a správny súd ho mal
vyzvať na jej doplnenie s konkrétnou inštrukciou, ako je žalobu potrebné formulovať tak, aby bola pre súd
zrozumiteľná, jasná a konkrétna. Správny súd teda fakticky tvrdí, že ide o materiálne šikanóznu žalobu,

v takom prípade ju však mal odmietnuť, vydal však meritórne rozhodnutie, ktoré má byť založené na
posúdení dôvodnosti žalobnej argumentácie, ktorú však podľa správneho súdu nebolo možné uplatniť.

23. Dôsledkom týchto nedostatkov je podľa sťažovateľa nezrozumiteľnosť každého jedného právneho
názoru v bodoch 88 až 100, lebo súd zjavne a preukázateľne nevyhodnocoval žalobnú argumentáciu

žalobcu (lebo tak konštatuje v bode 87). Tieto právne hodnotenia sú nezrozumiteľné a v rozpore s
nárokmi ESĽP na rozhodnutia súdov. Sťažovateľ považuje za neúčelné polemizovať s konkrétnymi
tvrdeniami a právnymi názormi súdu uvedenými v bodoch 88 až 100 rozsudku, keďže sú ako celok
zmätočné a nezrozumiteľné a zjavne nie na základe vyhodnotenia žalobnej argumentácie, preto
akákoľvekargumentáciabyodkláňalapozornosťkasačnéhosúduodpodstatykasačnejsťažnosti.Podľa

sťažovateľa išlo o predstieraný prístup k spravodlivosti a v skutočnosti išlo o svojvôľu správneho súdu.

24. Sťažovateľ uviedol, že správny súd sa nedostatočne vysporiadal s dodatočným dôkazom, že orgán,
cit.„ktorýnapadnutérozhodnutiezrušilvideldôvodapotrebujehofaktickejzmenynazákladezáväzného
stanoviska žalovaného, ktorým sa mal potvrdiť súlad so žalovaným rozhodnutím - žalovaný však

konštatoval nesplnenie podmienok, avšak nedostatok videl v žalovanom rozhodnutí, nie v projektovej
dokumentácii, ktorú overoval - na to je ale vyhradený postup mimoriadneho opravného prostriedku. Ak
by však žalovaný postupoval procesne ako mal, malo by to za následok zastavenie tohto konania podľa
§ 99 písm. d) SSP s priznaním trov konania (nepriamy úspech žaloby). Táto skutočnosť však nebola
dostatočne skúmaná ani vyhodnotená správnym súdom.“.

25. Sťažovateľ uviedol, že len veľmi všeobecne poukazuje na materiálnu nesprávnosť rozhodnutia
žalovaného: - navrhovateľom nebol vlastník nehnuteľnosti, preto je nezrozumiteľné, prečo
navrhovateľovi boli uložené povinnosti smerujúce ku kultúrnej pamiatke; - záväzné stanoviskoOkresného úradu Trenčín č. OU-TN-OOP3-2024/025467-004 uvádza, že podmienky preskúmavaného
rozhodnutia sú obsolentné a do povoľovacieho konania bolo potrebné uložiť iné podmienky
(označené záväzné stanovisko nie je súčasťou administratívneho ani súdneho spisu, pozn. kasačného

súdu); - rozhodnutie vyšetrovateľa PZ SR č. ORP-1006/TN-TN-2023 konštatuje, že je dôvodné
podozrenie, že vlastník kultúrnej pamiatky sa dopustil konania majúce znaky omisívneho hromadného
udržiavacieho trestného činu poškodzovania kultúrnej pamiatky (označené rozhodnutie nie je súčasťou
administratívneho ani súdneho spisu, pozn. kasačného súdu); - postup v zisťovacom konaní umožnil
sled skutočností, ktoré spočívali v nesprávnom ustálení skutočného stavu kultúrnej pamiatky a umožnili

jej reálne zbúranie, lebo orgány verejnej moci tvrdili, že zisťovacie konanie a jeho rozhodnutie sa stalo
obsolentným a teda nedostatočným podkladom povoľovacieho konania.

26. Sťažovateľ uviedol, že cieľom vyššie uvedenej námietky nie je stanoviť nové žalobné či kasačné
tvrdenia, ale poukázať na to, že skutočný dôvod žaloby je spojený s verejným záujmom. Správny súd
nekonal so záujmom o ochranu životného prostredia a skutočného zistenia skutkového stavu, ale so

zjavným úmyslom žalobu zamietnuť a preto dodatočne vyhľadával argumenty, ktoré majú navodiť a
predstierať právo, ale v skutočnosti sú prejavom bezprávia a svojvôle súdnej moci.

27. V závere kasačnej sťažnosti sťažovateľ uviedol, že podľa jeho názoru „...aplikácia zákona EIA
ako aj konania vo veciach životného prostredia majú viaceré aspekty výkladu práva, ktoré sú priamo

späté s eurokonformným výkladom práva.“. Žiadal preto, aby sa Najvyšší správny súd Slovenskej
republiky obrátil na Súdny dvor Európskej únie s nasledovnými prejudiciálnymi otázkami: „a) Či samotná
podobnosť jednotlivých podaní a žalôb sťažovateľa sú zneužívaním práva, ktoré priznáva smernica EIA
verejnosti; b) Či neaplikácia prevzatých právne záväzných aktov Európskej únie vo veci posudzovania
vplyvov na životné prostredie je v súlade s právom Európskej únie; c) Či nedostatočne eurokonformný

výklad jednotlivých inštitútov konania o posudzovaní vplyvov na životné prostredie je v súlade s právom
Európskej únie; d) Či je možné aplikovať priamu účinnosť Smernice EIA v konania o posudzovaní
vplyvov na životné prostredie aj vzhľadom na recepčnú normu § 66 zákona EIA; e) Pôsobia Smernice
ako pramene práva Európskej únie recipované prostredníctvom recepčných noriem vnútroštátnych
predpisov priamo ako súčasť vnútroštátneho práva alebo len nepriamo a ak pôsobia výhradne nepriamo,

čo presne znamená povinnosť eurokonformného výkladu práva a aký je rozsah tejto povinnosti; f)
Či je odmietnutie pripomienky zainteresovanej verejnosti výhradne na základe absencie právneho
nároku zainteresovanej verejnosti bez ďalšieho odôvodnenia v súlade s právom EÚ; g) Či výklad
práva poskytnutý správnym orgánom je bližšie skutočnému výkladu práva Európskej únie ako výklad
práva žalobcu, a to vo vzťahu k aplikácii inštitútov, ktoré majú základ v Smernici EIA ako aj ostatných

relevantných právne záväzných aktoch Európskej únie.“.

28. Žalovaný sa k obsahu kasačnej sťažnosti vyjadril podaním zo dňa 03.10.2024. Žalovaný navrhol
kasačnú sťažnosť zamietnuť ako nedôvodnú.

29. Ďalší účastník sa k obsahu kasačnej sťažnosti vyjadril podaním zo dňa 21.10.2024. Navrhol kasačnú
sťažnosť zamietnuť podľa § 461 SSP v celom rozsahu.

Vyjadrenie žalobcu k vyjadreniam žalovaného a ďalšieho účastníka

30. Sťažovateľ doručil dňa 18.11.2024 vyjadrenie k cit. „replike“ žalovaného a ďalšieho účastníka
konania. Zopakoval sťažnostné námietky, najmä TM Real, s.r.o. nebol účastníkom zisťovacieho konania
a bolo mu umožnené získať stavebné povolenie v rozpore s cit. „§ 38 ods. 3 SSP“. Napriek tomu, že
súd dostal rozhodný dôkaz o tom, že cit.„...povoľovacie konanie získala spoločnosť TM Real...“, ktorá
podľa sťažovateľa nesplnila podmienky preskúmavaného rozhodnutia, orgány verejnej moci (stavebný

úrad a prokuratúra) túto skutočnosť ignorovali. Sťažovateľ poukázal na obsah svojej bakalárskej práce
od str. 40. s tým, že očakával, že judikáty tam uvedené sa budú vzťahovať aj na prejednávanú vec.
Podľa sťažovateľa ide o diskriminačné denegatio iustitiae, prejavuje sa to tým, že sa účelovo pri právnom
hodnotení žaloby neaplikujú § 42, § 177 ods. 2 a § 178 ods. 3 a § 59 SSP. Podľa sťažovateľa ide o
systematickú snahu porušiť judikát súdneho Súdneho dvora Európskej únie C-416/10.

31. V závere žiadal, aby sa kasačný súd obrátil na Súdny dvor Európskej únie s nasledujúcimi
prejudiciálnymi otázkami: „...či použitie § 42, § 177 ods. 2 a § 178 ods. 3 SSP je obligatórne na
žalobcu, ktorý je zainteresovanou verejnosťou ako naplnenie povinnosti súdneho orgánu členskéhoštátu Aahurského dohovoru vyplývajúci z ustanovení čl. 3 ods. 4 v spojení s čl. 9 ods. 2 a ods.
3 Aahurského dohovoru ako aj vzhľadom na legitímne očakávanie žalobcu, že sa bude takto
postupovať...“, „...či judikát NSS SR č. 6Svk/14/2021 nie je faktickým obchádzaním pôsobenia rozsudku

Súdneho dvora EÚ č. C-416/10 tým, že neúspechom sankcionuje ekologický spolok, ktorý len pôsobí
podľa Aarhurského dohovoru a spolieha sa na právo Európskej únie a vykonateľnosť rozsudkov
Súdneho dvora EÚ, lebo práve už takúto snahu považuje za neprípustnú činnosť zainteresovanej
verejnosti, ktorú treba prostredníctvom neúspechu v žalobnej iniciatíve sankcionovať a teda efektívne
nastaviť takú rozhodovaciu prax, ktorá nehľadí na pôsobenie rozsudku SD EÚ C- 416/10 či už ako názor

najvyššej súdnej autority EÚ, ale ani nehľadí na jeho pôsobenie ako faktického výkladu práva EÚ....“

Konanie na kasačnom súde

32. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) po zistení, že
kasačná sťažnosť bola podaná včas, oprávnenou osobou a je prípustná, bez nariadenia pojednávania

(§ 455 SSP) a po oboznámení sa so súdnym a administratívnym spisom a dôvodmi kasačnej sťažnosti,
ktorými bol viazaný (§ 453 ods. 2 SSP), zistil, že tieto sú nedôvodné.

33. V procese posudzovania zákonnosti napadnutého rozsudku správneho súdu kasačný súd vychádzal
zo skutkových zistení vyplývajúcich zo spisového materiálu správneho súdu, súčasť ktorého tvoril

administratívny spis žalovaného správneho orgánu, pričom poukazuje na pre vec podstatné skutočnosti.

34. Predmetom konania o kasačnej sťažnosti sťažovateľa v prejednávanej veci je napadnutý rozsudok,
ktorým správny súd zamietol žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, preto primárne
v medziach kasačnej sťažnosti kasačný súd preskúmal napadnutý rozsudok, pričom v rámci kasačného

konania skúmal aj rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím z toho pohľadu, či
sťažnostné námietky sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku.

Právne východiská

35. Podľa § 29 ods. 1 písm. a) zákona č. 24/2006 Z. z. v znení účinnom ku dňu právoplatnosti
preskúmavaného rozhodnutia (02.12.2022) ak ide o navrhovanú činnosť uvedenú v § 18 ods. 2,
navrhovateľ je povinný pred začatím povoľovacieho konania k navrhovanej činnosti doručiť príslušnému
orgánu písomne a elektronicky zámer s náležitosťami podľa § 22 ods. 4 a prílohy č. 9, ak má byť
predmetom zisťovacieho konania navrhovaná činnosť

Podľa § 29 ods. 2 cit. zákona príslušný orgán na základe zámeru alebo oznámenia o zmene navrhovanej
činnosti vykoná zisťovacie konanie o posudzovaní navrhovanej činnosti k zámeru alebo k oznámeniu o
zmene navrhovanej činnosti a rozhodne, či sa predmet zisťovacieho konania bude posudzovať podľa
tohto zákona.

Podľa § 29 ods. 3 cit. zákona ak sa rozhoduje o tom, či sa navrhovaná činnosť alebo jej zmena bude
posudzovať podľa tohto zákona, primerane sa použijú kritériá pre zisťovacie konanie uvedené v prílohe
č. 10, pričom príslušný orgán prihliada aj na stanoviská podľa § 23 ods. 4.

Podľa § 29 ods. 12 cit. zákona rozhodnutie vydané v zisťovacom konaní oprávňuje navrhovateľa
navrhovanej činnosti alebo jej zmeny, ktorá musí byť predmetom zisťovacieho konania podľa § 18 ods. 2,
podať návrh na začatie povoľovacieho konania k navrhovanej činnosti, ak v rozhodnutí príslušný orgán
určil, že sa navrhovaná činnosť alebo jej zmena nemá posudzovať podľa tohto zákona.

Podľa § 29 ods. 13 cit. zákona výroková časť rozhodnutia vydaného v zisťovacom konaní,
okrem náležitostí ustanovených všeobecným predpisom o správnom konaní, obsahuje určenie, či sa
navrhovaná činnosť alebo jej zmena má posudzovať podľa tohto zákona. Ak ide o rozhodnutie, v
ktorom sa určilo, že navrhovaná činnosť alebo jej zmena nepodlieha posudzovaniu podľa tohto zákona,
výroková časť rozhodnutia obsahuje aj podmienky, ktoré eliminujú alebo zmierňujú vplyv na životné

prostredie.

K návrhom na prerušenie konania36. V súvislosti s návrhmi sťažovateľa na prerušenie kasačného konania v kasačnej sťažnosti a v
podaní z 18.11.2024 za účelom predloženie prejudiciálnych otázok SD EÚ kasačný súd uvádza, že
vzhľadom na jeho postavenie - ako vnútroštátneho súdneho orgánu, proti?ktorého rozhodnutiu nie je

prípustný opravný prostriedok, mu z čl. 267 ods. 3 Zmluvy o?fungovaní EÚ vyplýva povinnosť predložiť
prejudiciálnu otázku, ktorej zodpovedanie by bolo nevyhnutné pre jeho rozhodnutie vo veci. Nie je pritom
viazaný návrhmi účastníkov konania. Sťažovateľom položený okruh otázok, vzťahujúci sa na zneužitie
práva a nezohľadnenie postavenia sťažovateľa ako zainteresovanej verejnosti, nekorešponduje s tu
prejednávanou vecou, nakoľko správny súd správnu žalobu meritórne prejednal ako správnu žalobu

podanú zainteresovanou verejnosťou. Uznesenie sp. zn. 6Svk/14/2021, v ktorom sťažovateľ videl
obchádzanie rozsudku Súdneho dvora EÚ č. C-416/10, sa týkalo otázky šikanózneho výkonu práva zo
strany totožného sťažovateľa, čo tu nebolo dôvodom na zamietnutie správnej žaloby.

37. K ďalšej otázke, či neaplikácia prevzatých právne záväzných aktov EÚ vo veci posudzovania vplyvov
na životné prostredie je v súlade s právom EÚ, kasačný súd konštatuje, že sťažovateľ nekonkretizuje,

ktoré právne akty úniového práva neboli v danej veci aplikované, pričom kasačný súd žiadnu takúto vadu
nezistil. Naopak, správne orgány v súlade s § 24 ods. 1 zákona č. 24/2006 Z. z. a súlade s Aarhuským
dohovorom poskytli verejnosti všetky relevantné informácie, čo preukázal samotný sťažovateľ, ktorý do
správneho konania vstúpil v postavení dotknutej verejnosti a následne s ním bolo konané v súlade so
všetkými s tým súvisiacimi procesnými pravidlami. Rovnako kasačný súd ako nekonkrétnu vyhodnotil

navrhovanú otázku, v ktorej sťažovateľ poukazuje na nedostatočný eurokonformný výklad jednotlivých
inštitútov a priamu účinnosť smernice EIA. Rovnako nie je zrejmé, s akým konkrétnym obsahom noriem
práva Európskej únie by mal kolidovať výklad zaujatý správnymi orgánmi a správnym súdom v tu
prejednávanejveci. Pretodospelkasačnýsúdkzáveru,ženiejepovinnýiniciovaťkonaniepredSúdnym
dvorom Európskej únie v?režime článku 267 Zmluvy o?fungovaní Európskej únie.

Právne posúdenie

38. Kasačný súd konštatuje, že hoci kasačná sťažnosť sťažovateľa je obsiahla, nie je súrodá ani logicky
štruktúrovaná a obsahovo sa opakuje. Preto sa kasačný súd obmedzil na podstatu veci a vysporiadal

sa s kľúčovými námietkami sťažovateľa. Podľa sťažovateľa správny súd preukázateľne nevyhodnocoval
jeho argumentáciu, preto, napadnutý rozsudok za svojvoľný. Ďalej súdu vytýkal, že sa nevysporiadal s
jeho dodatočne doloženým dôkazom. Preskúmavanému rozhodnutiu vytýkal, že vlastník nehnuteľnosti
nebol účastníkom konania, že v povoľovacom konaní bolo potrebné uložiť iné podmienky, že nebol
ustálený skutočný stav kultúrnej pamiatky - bolo umožnené jej reálne zbúranie a preskúmavané

rozhodnutie je obsolentné.

39. Kasačný súd sa nestotožnil s námietkou sťažovateľa, že jeho správna žaloba nebola vyhodnotená
ako žaloba zainteresovanej verejnosti a bola nesprávne posúdená podľa § 178 ods. 1 SSP. Kasačný súd
konštatuje, že z § 139 ods. 2 SSP, ako ani z inej normy nevyplýva povinnosť správneho súdu v rozsudku

odcitovať znenie všetkých ustanovení, ktorých všeobecné východiská v rozsudku použije. Správny súd
v bodoch 66 až 69 citoval ust. § 24 ods. 1 až ods. 4 zákona č. 24/2006 Z. z., týkajúce informovania
verejnosti a účasti verejnosti na konaniach podľa tohto zákona práve s ohľadom na postavenie
sťažovateľa ako zainteresovanej verejnosti. Z napadnutého rozsudku je zrejmé, že správny súd si bol
vedomý predmetu súdneho prieskumu, ktorým bolo rozhodnutie vydané na úseku posudzovania vplyvov

na životné prostredie, pričom pri preskúmaní veci použil príslušné právne normy s ohľadom vznesené
žalobné námietky sťažovateľa ako zainteresovanej verejnosti. Správny súd nerozporoval postavenie
sťažovateľa ako zainteresovanej verejnosti a rovnako nerozporoval jeho aktívnu vecnú legitimáciu.
Poukaz sťažovateľa na rozhodnutie sp. zn. 8Svk/4/2023 je nenáležitý, keďže v tam prejednávanej veci
sa riešila otázka včasnosti podania správnej žaloby zainteresovanej verejnosti (totožný žalobca), o čom

v tu prejednávanej veci žiadna pochybnosť nevznikla a o žalobe bolo rozhodnuté meritórne. Kasačný
súd na základe vyššie uvedeného vyhodnotil námietku sťažovateľa o jeho diskriminácii a odmietnutí
spravodlivosti v tomto kontexte ako plne nedôvodnú.

40. K námietke sťažovateľa, že správny súd neaplikoval § 59 SSP, kasačný v prvom rade konštatuje, že

aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy vtedy, ak z podania vo veci samej nie je zrejmé, čoho sa
týkaačosaňousledujealebojeneúplnéčinezrozumiteľné.Tátosituácianenastáva,akžalobaobsahuje
náležitosti podľa § 182 ods. 1 SSP, teda aj dôvody žaloby. Samotná kvalita predostretých žalobných
bodov je na žalobcovi. Správny súd je v zmysle § 134 ods. 1 viazaný včas uplatnenými žalobnýminámietkami a je v dispozícii žalobcu tieto konkretizovať. Ak žalobné body formuluje len všeobecne
a v nekonkrétnej rovine, toto nie je nedostatok žaloby z pohľadu jej náležitostí a nie je dôvodom na
odstraňovanie jej vád. V tom prípade súd meritórne prejedná vec v zmysle takto uplatnených žalobných

bodov. K tomu pozri napr. rozhodnutie NSS ČR sp. zn. 1Azs 28/2004-41. Kasačný súd konštatuje, že
uvedené východiská sú aplikovateľné tak pri žalobcovi so žalobnou legitimáciou podľa § 178 ods. 1
SSP, ako aj podľa § 178 ods. 3 SSP. Aj v prípade namietaného porušenia verejného záujmu v oblasti
životného prostredia musí byť správna žaloba dostatočne konkrétna po skutkovej aj právnej stránke (§
182 ods. 1 písm. e/ SSP), nestačí len všeobecný nesúhlas s postupom správnych orgánov. Správny

súd nekonštatoval, že by zo správnej žaloby nebolo zrejmé, čo sa ňou sleduje, ani že by bola neúplná,
nezrozumiteľná alebo úmysel sťažovateľa nejasný, ako sa to snaží účelovo interpretovať sťažovateľ,
preto nebol dôvod na aplikáciu ust. § 59 SSP. Správny súd v tu prejednávanej veci nemal povinnosť
za žalobcu (ktorý bol v súdnom konaní právne zastúpený) vyhľadávať konkrétne dôvody nezákonnosti
a určovať tak rozsah preskúmavania zákonnosti rozhodnutia správnym súdom (pozri napr. uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 644/2024). Preto námietky sťažovateľa o jeho

diskriminácii a odmietnutí spravodlivosti v tomto kontexte vyhodnotil kasačný súd ako plne nedôvodné.

41. Ako nedôvodné vyhodnotil kasačný súd aj námietky sťažovateľa, že predmetom správneho súdneho
konania mali byť dôvody obsiahnuté v správnej žalobe, a nie preskúmavané rozhodnutie. Tu kasačný
súd poukazuje na § 6 ods. 1 SSP, z ktorého jasne vyplýva, že preskúmavajú sa správne rozhodnutia

(opatrenia) a to na základe žalôb. Predmetom prieskumu je tak konkrétny individuálny správny akt.
Žalobné dôvody uvedené v správnej žalobe tvoria rámec súdneho prieskumu špecifikovaný v lehote na
jej podanie (pozri napr. rozhodnutie NSS ČR sp. zn. 4As 4/2008-78).

42. Kasačný súd sa nestotožnil ani s námietkou, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je

nezrozumiteľné. V tejto súvislosti pripomína, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu
podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti
takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a
právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné
právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské práva vo svojej

judikatúre stabilne zdôrazňuje, že článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd síce ukladá súdom povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutia, túto požiadavku však nemožno
chápať tak, že súdy majú povinnosť dať podrobnú odpoveď na každý argument (rozsudok vo veci Van
Hurk v. Holandsko z 19. apríla 1994, č. 16034/90, § 61).

43. V tomto kontexte kasačný súd vyhodnotil odôvodenie napadnutého rozsudku. Správny súd v
medziach svojej právomoci, rešpektujúc charakter súdneho prieskumného konania v rámci správneho
súdnictva, reflektoval obsiahlo a zároveň dostatočne zrozumiteľne na žalobcom vznesené tvrdenia
(všeobecné i konkrétne). Pokiaľ sťažovateľ poukazuje na to, že správny súd sa v bode 87. odmietol
ako so všeobecnými zaoberať jeho žalobnými bodmi a preto aj odôvodnenie rozsudku v bodoch

88. až 100. považuje za nezrozumiteľné a zmätočné, kasačný súd musí uviesť, že bod 87. sa týkal
vyhodnotenia len tých žalobných bodov, ktoré boli formulované nekonkrétne až všeobecne a body
88. až 100. napadnutého rozsudku už vyhodnocovali konkrétne žalobné námietky. Správny súd totiž
vôbec nekonštatoval, že celé odôvodnenie správnej žaloby bolo nekonkrétne. V kasačnej sťažnosti
sťažovateľ zároveň uvádza, že považuje za neúčelné polemizovať s konkrétnymi tvrdeniami a právnymi

názormi súdu uvedenými v bodoch 88 až 100 rozsudku. V tom prípade však sťažovateľ na svoju ujmu
neprodukoval žiadne konkrétne sťažnostné námietky voči tým častiam napadnutého rozsudku (body
88. až 100.), v ktorých správny súd vyhodnotil práve konkrétne žalobné body. Je to jeho slobodné
rozhodnutie s tým účinkom, že závery v týchto častiach napadnutého rozsudku kasačný súd neskúmal
a je z nich potrebné vychádzať ako z vecne správnych.

44. Kasačný súd ako nedôvodné vyhodnotil námietky sťažovateľa o nevysporiadaní sa s dodatočne
doloženým dôkazom. Kasačný súd opakovane dáva do pozornosti sťažovateľa, že predmetom tohto
konania je prieskum zákonnosti rozhodnutí vydaných žalovaným v zisťovacom konaní. Ako vyplývaz obsahu súdneho a administratívneho spisu, preskúmavané rozhodnutie v spojení s prvostupňovým
rozhodnutím nebolo zrušené, je stále právoplatné a sťažovateľ v tomto smere nepreukázal opak.
Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutí zo zisťovacieho konania správne vychádzal zo

skutkového stavu, ktorý existoval v čase ich právoplatnosti (§ 135 ods. 1 SSP). Nie je možné správnym
orgánom vyčítať, že v zisťovacom konaní neprihliadli na skutočnosti, ktoré v čase ich rozhodovania o
navrhovanej činnosti ešte neexistovali. Kasačný súd dodáva, že rozhodnutie zo zisťovacieho konania
neoprávňuje navrhovateľa činnosti priamo túto činnosť realizovať. Rozhodnutie zo zisťovacieho konania
(v prípade, že navrhovaná činnosť sa neposudzuje podľa zákona č. 24/2006 Z. z.) určuje podmienky,

za splnenia ktorých sa má navrhovaná činnosť realizovať. Sťažovateľ žiadnym právne relevantným a
logickým spôsobom nezdôvodnil, ako sa podmienky realizácie navrhovanej činnosti vzťahujúce sa na
NKP (ktoré sa vzťahovali naopak na jej ochranu) mohli podieľať na jej následnom reálnom zbúraní.

45. Námietky súvisiace s následnými povoľovacími konaniami mohol a mal sťažovateľ uplatniť v týchto
povoľovacích konaniach. Pokiaľ v kasačnej sťažnosti poukazoval na záväzné stanovisko Okresného

úradu Trenčín č. OU-TN-OOP3-2024/025467-004 a rozhodnutie vyšetrovateľa PZ SR č. ORP-1006/
TN-TN-2023, tieto listiny nie sú súčasťou administratívneho ani súdneho spisu a nie je zrejmé, kedy
boli vydané a či mali byť podkladom pre vydanie preskúmavaného rozhodnutia. Rovnako nemožno
správnym orgánom vyčítať, že vlastník pozemkov nebol účastníkom zisťovacieho konania, keďže takáto
povinnosť mu zo zákona č. 24/2006 Z. z. nevyplýva; naopak z § 19 ods. 2 cit. zákona vyplýva, že konanie

môže začať príslušný orgán na základe odôvodneného písomného podnetu, ktorý je oprávnený podať
ktokoľvek, t. j. nemusí ísť o vlastníka predmetných nehnuteľností.

Záver

46. Vzhľadom na to, že kasačný súd zistil, že kasačná sťažnosť neobsahuje žiadne právne relevantné
námietky, ktoré by mohli ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a správny súd v rozsudku
nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na kasačnom súde, vyhodnotil
kasačný súd sťažnostné námietky ako nedôvodné a nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť

napadnutého rozsudku a preskúmavaného rozhodnutia. Preto kasačný súd kasačnú sťažnosť podľa §
461 SSP ako nedôvodnú zamietol.

47. O náhrade trov kasačného konania vo vzťahu k žalovanému bolo rozhodnuté podľa § 168 SSP
a contrario v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Žalovaný bol v konaní úspešný, avšak súd mu náhradu

trov konania nepriznal, pretože neboli splnené podmienky aplikácie § 168. Sťažovateľ ako neúspešný
účastník kasačného konania nemá právo na náhradu jeho trov (§ 167 ods. 1 a contrario v spojení s §
467 ods. 1 SSP). Ďalšiemu účastníkovi konania kasačný súd náhradu trov kasačného konania podľa
§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 169 SSP nepriznal, nakoľko mu v kasačnom konaní nebola uložená
žiadna povinnosť.

48. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.