Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. jún 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/96/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1616200568
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adela Unčovská

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1616200568.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvBratislavevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuMgr.AdelyUnčovskejačlenovsenátu

JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Niny Dubovskej, v právnej veci žalobcu: F.. M.. S. J., J.. XX.X.XXXX,
G. N. XX, K., zastúpeného: JUDr. Mgr. Drahoslav Magdziak, advokát, so sídlom Dlhý rad 16, Bardejov
proti žalovanému: Z.. F.. Š. E., J.. XX.X.XXXX, G. O. E. X, S., o náhradu škody, na odvolanie žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 24.3.2022, č. k. 7C/87/2016-475, jednomyseľne, takto

r o z h o d o l :

Zmena žaloby uplatnená žalobcom v odvolacom konaní podaním zo dňa 18.1.2023 a zo dňa 20.6.2024
sa nepripúšťa.

Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa proti žalobcovi priznáva nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal voči
žalovanému zaplatenia 6 759,05 eur titulom náhrady škody. Žalovanému priznal nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100%. Zároveň zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania.

2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 420 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník a

vecne tým, že medzi stranami nebola sporná skutočnosť, že prebieha exekúcia zrážkami z dôchodku
žalobcu, ktorú ako súdny exekútor vykonáva žalovaný s tým, že žalobca sa žalobou domáha náhrady
škody, ktorá mu mala byť spôsobená týmito zrážkami z dôchodku a to za obdobie od februára 2015
do decembra 2021 z dôvodu, že nárok oprávneného (V. N..V..Q..) je premlčaný. Žalobca odôvodnil
žalobu porušením povinností exekútora, ktorá mala spočívať v tom, že exekútor vykonáva exekúciu na
základe exekučného titulu, ktorý je premlčaný. Prvoinštančný súd konštatoval, že žalobca neuviedol,
akú konkrétnu povinnosť a aké konkrétne ustanovenie zákona pri vykonávaní exekúcie žalovaný porušil.

Uviedol, že z vydaného poverenia je zrejmé, exekúcia je vykonávaná na základe tohto poverenia
vydaného súdom, pričom viaceré námietky žalobcu (pozn. odvolacieho súdu: súd prvej inštancie
nesprávne uviedol „žalovaného“), či už ohľadom premlčania exekučného titulu alebo voči osobe
exekútora boli zamietnuté. Súd prvej inštancie vyvodil, že zo žalobcom popísaného postupu žalovaného
nevyplýva žiadne porušovanie povinnosti žalovaným ako súdnym exekútorom, keď aj z listov Slovenskej
komory exekútorov a Ministerstva spravodlivosti SR nevyplynulo žiadne porušenie zákona. Súd prvej
inštancie sa v plnej miere stotožnil s tvrdeniami žalovaného. Konštatoval, že Okresný súd Prešov

vydal poverenie na vykonanie exekúcie, v rámci námietok posudzoval aj premlčanie a konštatoval, že
exekučný titul nie je premlčaný. Prvoinštančný súd poukázal na to, že žalovaný ako súdny exekútor
nemôže hodnotiť premlčanie a nemôže ani svojvoľne zastaviť exekúciu. Dospel k záveru, že v danej veci
nebola naplnená prvá a základná podmienka pre priznanie nároku na náhradu škody, a to porušenieprávnej povinnosti zo strany žalovaného. Taktiež neboli preukázané ani ďalšie náležitosti, a to vznik
škody ako ujma na majetku a príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním škodcu a konkrétnym
vznikom škody. Uviedol, že z výsluchu žalobcu vyplynulo, že je si vedomý toho, že exekútor vykonáva

exekúciu na základe poverenia, ktoré vydáva súd. Ďalej tiež tvrdil, že Sociálna poisťovňa postúpila
premlčanú pohľadávku na spoločnosť V. N..V..Q.. Vyvodil, že z týchto tvrdení je zrejmé, že žalobca
poukazuje na postup iných subjektov, náhrady škody sa však nedôvodne domáha voči žalovanému. Na
základe vyššie uvedeného súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol z dôvodu, že žalobca neuniesol
dôkazné bremeno tvrdenia, že žalovaný mu spôsobil škodu. O trovách konania rozhodol podľa § 255

ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) v spojení s § 256 ods. 1
C.s.p. a plne úspešnému žalovanému priznal náhradu trov vo výške 100%, o výške ktorej rozhodne po
právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Proti rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca prostredníctvom svojho právneho
zástupcu z dôvodu, že súd prvej inštancie zaťažil svoje rozhodnutie takými vadami, v dôsledku ktorých

nesprávne rozhodol, neúplne zistil skutkový stav, vec nesprávne právne posúdil tým, že nesprávne
interpretoval a aplikoval ustanovenia príslušných právnych predpisov na skutkový a právny stav, v
dôsledku čoho došlo k vydaniu nesprávneho rozhodnutia. Vo vzťahu k tvrdeniu prvoinštančného súdu,
že žalobca neuviedol, akú konkrétnu povinnosť žalovaný porušil, aké konkrétne ustanovenia zákona pri
vykonávaní porušil, nakoľko z vydaného poverenia je zrejmé, že exekúcia je vykonávaná na základe

tohto poverenia vydaného súdom, odvolateľ uviedol, že z predmetného poverenia vyplýva, že bolo
vydané vyšším súdnym úradníkom dňa 4.11.2009. Poukázal na znenie § 45 ods. 1 Exekučného
poriadku, § 40a vtedy platného Občianskeho súdneho poriadku a § 5 písm. g) zákona č. 549/2003
Z. z. Ďalej uviedol, že exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu
v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia

na vykonanie exekúcie (uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 9.12.2010, sp. zn. II. ÚS 545/2010).
Poukázal na to, že súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po
stránke formálnej a materiálnej, pričom ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj
napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená. Podľa
názoru odvolateľa mal súd prvej inštancie na základe uvedeného skúmať podmienky prebiehajúcej

exekúcie z úradnej povinnosti, najmä s poukazom na § 194 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého otázku, o
ktorej má právomoc rozhodovať iný orgán verejnej moci ako orgán podľa § 193, môže
súd posúdiť sám, nemôže však o nej rozhodnúť. Podľa názoru odvolateľa súd prvej inštancie vec
nesprávne právne posúdil, nakoľko pred vydaním rozsudku mal vedomosť o tom, že žalobca namieta
premlčanie, resp. preklúziu v konaní, na podklade ktorého žalovaný vykonáva exekúciu voči žalobcovi,

a teda nezákonnosť procesu, ktorý skutkovo a právne súvisí s konaním žalovaného, hoci na podklade
poverenia, čo ho ale neospravedlňuje, nakoľko exekútor vykonáva exekučnú činnosť nestranne a
nezávisle a pri výkone svojej činnosti je viazaný len Ústavou SR, ústavnými zákonmi, medzinárodnými
zmluvami, zákonmi, inými všeobecnými záväznými predpismi vydanými na ich vykonanie a rozhodnutím
súdu vydanom v exekučnom konaní. Tvrdil, že exekúcia je nezákonná, neprípustná a je potrebné

ju zastaviť, preto z tohto dôvodu mal súd prvej inštancie aplikovať § 162 ods. 1 C.s.p. a prerušiť
konanie. Vo vzťahu k tvrdeniu prvoinštančného súdu, že viaceré námietky žalobcu, či už s ohľadom
premlčania exekučného titulu alebo voči osobe exekútora boli zamietnuté, uviedol, že námietky žalobcu
boli súdnym exekútorom doručené dňa 22.2.2010. Podstatnou námietkou žalobcu v rámci exekučného
konania je námietka, že vykonávanie zrážok z dôchodku považuje žalobca za svojvoľné, pretože

exekučné tituly rozhodnutie Sociálnej poisťovne č. 200-5019-1405/99 a č. 5433/99 zo dňa 3.12.1999 bol
žalobcom napadnutý v rámci podaných námietok voči exekúcii s tým, že námietkam sa síce nevyhovelo,
ale súčasne, hoci to v podaných námietkach bolo uvedené, súd a ani žalovaný sa s podstatnou
argumentáciou nevysporiadal a nereflektoval tak na tú skutočnosť, kedy súd podľa vtedy platného
exekučného poriadku bol povinný vyhlásiť exekúciu za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý

exekúciu nemožno vykonať. Týmto dôvodom je s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa
20.9.2007, sp. zn. 3SžoKS/141/2006 a uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 28.4.2009, sp. zn.
3S/66/2007 tá skutočnosť, že právoplatnosť exekučných titulov nastala dňom ich doručenia žalobcovi
(27.4.2000), čo znamená, že ak nebol návrh na vykonanie exekúcie podaný do 27.4.2003 v trojročnej
lehote podľa § 24 zákona č. 274/1994 Z. z. (čo preukázateľne nebol), došlo k neúčinnosti všetkých

následne realizovaných právnych úkonov, vrátane návrhu na vykonanie exekúcie a všetkých úkonov v
exekučnom konaní zo strany žalovaného. Odvolateľ namietal, že s touto podstatnou argumentáciou sa
súdydoposiaľnevysporiadalirelevantnýmspôsobom,čímporušiliprávožalobcunaspravodlivékonanie.
Nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia je potrebné hodnotiť ako nesprávny procesný postup súdu,ktorým bolo znemožnené odvolateľovi, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Rozhodnutie prvoinštančného súdu považoval odvolateľ
za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, keďže sa nevysporiadal s argumentáciou žalobcu a nie

je zrejmé, akým spôsobom a na základe akých konkrétnych skutočností a dôkazov dospel k záveru, že
žalovaný postupuje v súlade so zákonom, ak exekučný titul, na podklade ktorého žalovaný uspokojuje
údajnú pohľadávku oprávneného, nie je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Na základe
uvedeného žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie.

4. Žalobca podal súdu prvej inštancie samostatné podanie zo dňa 3.6.2022 označené ako „návrhy podľa
§ 224 C.s.p. a súvisiace oznámenia“, ktoré odvolací súd vyhodnotil ako vecné námietky proti rozhodnutiu
súduprvejinštancie,vktorýchvzásadenesúhlasísozávermisúduprvejinštancieasoznenímformulácií
prvoinštančného súdu v odôvodnení rozhodnutia.

5. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu vyjadrila písomným podaním zo dňa 14.10.2019, v ktorom uviedla,

že napadnutý rozsudok považuje po vecnej i formálno-právnej stránke za správny, vychádzajúci z
náležite zisteného a ustáleného skutkového stavu veci, ako aj zo správnej interpretácie konkrétnych
procesných a/alebo hmotnoprávnych ustanovení zákona, ktoré boli súdom prvej inštancie aplikované
nielen v súlade so zákonom, ale aj v súlade s procesnou ochranou práv oboch strán sporu, v nadväznosti
na rovnocennosť ich postavenia v civilnom mimosporovom konaní. Žalovaný naďalej trval na všetkých

tvrdeniacha/aleboskutočnostiach,ktorévpodrobnomrozsahuprezentovalnielenvpísomnomvyjadrení
k žalobe, ale aj na pojednávaniach vo veci samej, pričom sa týchto svojich tvrdení v ďalšom aj pridržiaval.
Rovnako tak trval na tom, že nie je pasívne legitimovaný v predmetnom spore najmä/avšak nie výlučne
z toho dôvodu, že ako súdny exekútor vykonáva svoju činnosť ako štátom určená a splnomocnená
osoba, pričom výkon jeho činnosti je výkonom verejnej moci. Z uvedených dôvodov, žalovaný, ako súdny

exekútor, ktorý nekoná vo vlastnom mene (ale v mene SR), nie je priamym nositeľom zodpovednosti za
event. spôsobenú škodu vo vzťahu k poškodenému. Navyše žalobca v podanej žalobe a jej dodatkoch,
„obviňuje“ viaceré subjekty, vrátane súdov, že sú svojim postupom zodpovedné za vznik škody, ktorá
je predmetom žaloby, z čoho tiež vyplýva zmätočnosť žalobcu v tom smere; ktorý zo subjektov vlastne
pochybil (ak vôbec pochybil) a ktorý z nich je zodpovedný za škodu (ak vôbec nejaká vznikla). Žalovaný

i naďalej tvrdil, že z vykonaného dokazovania jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností vyplynulo,
že žalobcovi žiadna škoda nevznikla, pričom žalovaný ako súdny exekútor postupoval pri výkone svojej
činnostivsúladesozákonom.Malzato,žeodvolacísúdbymalnapadnutýrozsudoksúduprvejinštancie
potvrdiť a priznať žalovanému náhradu trov odvolacieho konania.

6. Žalobca podaním zo dňa 18.1.2023 navrhol rozšírenie žaloby tak, že žalovaný je povinný zaplatiť
žalobcovi za obdobie od 10.1.2022 do 10.10.2022 sumu 55,54 eur spolu s úrokom z omeškania vo
výške 5% ročne od 10.1.2022 do zaplatenia, sumu 55,54 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
5% ročne od 10.2.2022 do zaplatenia, sumu 55,54 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5%
ročne od 10.3.2022 do zaplatenia, sumu 55,54 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne od

10.4.2022dozaplatenia,sumu55,54%spolusúrokomzomeškaniavovýške5%ročneod10.5.2022do
zaplatenia, sumu 55,54 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne od 10.6.2022 do zaplatenia,
sumu 47,90 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne od 10.7.2022 do zaplatenia, sumu
47,90 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne od 10.8.2022 do zaplatenia, sumu 47,90 eur
spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne od 10.9.2022 do zaplatenia, sumu 47,90 eur spolu s

úrokom z omeškania vo výške 5% ročne od 10.10.2022 do zaplatenia.

7. Žalobca doručil odvolaciemu súdu ďalšie podanie, ktoré však podľa svojho názvu a obsahu súvisí
s konaním exekučného súdu a obsahuje návrhy podľa § 234 ods. 2 a § 224 C.s.p. a odvolanie proti
uzneseniu Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa 31.1.2023, sp. zn. 34Ek/4175/2021. V podaní

zo dňa 20.6.2024 žalobca uviedol, že trvá na dodaní potvrdenia od poisťovne a že ústredie poisťovne
vykonalo zrážky z dôchodku v sume 6 817,74 eur. Uviedol, že v prílohe podania špecifikoval požadovaný
úrok z omeškania. Argumentoval tým, že súdy by mali zohľadniť rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 3SžoKS/141/2006 a uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3S/66/2007. V podaní ďalej
namietal postup súdneho exekútora a tiež uviedol, že vo vzťahu k poslednej navrhovanej zmene žaloby

žiada výpočet úroku z omeškania.

8. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378
ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolaciehopojednávania ( § 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať
alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel
k záveru, že odvolanie žalobcu nie je podané dôvodne.

9. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca sa domáhal voči žalovanému
náhrady škody spôsobenej súdnym exekútorom pri výkone exekúcie. Škodu, ktorú žalobca žiadal
nahradiť spočívala vo vykonaných zrážkach z dôchodku.

10. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie postupoval správne, keď skúmal všetky
predpoklady zodpovednosti žalovaného za vznik škody. Odvolací súd v súvislosti so zodpovednosťou
exekútora (upravenou v § 33 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. účinného do 31.3.2017) poukazuje na
závery uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 23.3.2016, sp. zn. 3Cdo/75/2015, v ktorom najvyšší
súd dospel k záveru, že „Ustanovenie § 33 ods. 1 Exekučného poriadku upravuje zodpovednosť
exekútora za škodu, ktorú spôsobil on alebo jeho zamestnanci pri výkone činnosti, ktorá je upravená

Exekučným poriadkom. Zodpovednosť súdneho exekútora za škodu v zmysle § 33 ods. 1 Exekučného
poriadku je koncipovaná ako objektívna zodpovednosť, t. j. zodpovednosť, ktorá vzniká bez ohľadu
na zavinenie, teda bez ohľadu na to, či k vzniku škody došlo úmyselným alebo nedbanlivostným
konaním zodpovedného subjektu. Pokiaľ ide o vzájomný vzťah medzi zodpovednosťou exekútora
podľa § 33 ods. 1 Exekučného poriadku a zodpovednosťou štátu podľa zákona č. 514/2003 Z .z.

treba uviesť, že zodpovednosť exekútora za škodu pri výkone funkcie exekútora je širšia ako podľa
zákona č. 514/2003 Z. z. (porovnaj napr. II. ÚS 16 5/2012, IV. ÚS 607/2013). Exekučný poriadok ani
zákon č. 514/2003 Z. z. priamo nestanovujú prioritu a lebo výlučnosť zodpovednosti za škodu podľa
niektorého z nich; obe zodpovednosti stoja vedľa seba. Z ich dikcie možno vyvodiť, že za škodu
spôsobenú exekútorom pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného

predpisu (činnosti uvedené v ustanoveniach § 29 až § 194 Exekučného poriadku), zodpovedá vedľa
štátu (s následným právom regresu) rovnako sám exekútor, a to za
podmienok uvedených v § 33 ods. 1 Exekučného poriadku (podobne II. ÚS 289/2008). Z uvedeného
teda vyplýva, že závisí výlučne na rozhodnutí poškodeného, či bude náhradu škody požadovať podľa
zákona č. 514/2003 Z. z. alebo či predmetný nárok bude uplatňovať priamo od exekútora podľa §

33 ods. 1 Exekučného poriadku“. Z uvedeného teda vyplýva, vychádzajúc z obsahu podanej žaloby,
že zodpovednosť exekútora v danej veci bolo potrebné posúdiť podľa všeobecných ustanovení o
náhrade škody upravených v Občianskom zákonníku v spojení s ustanoveniami Exekučného poriadku
tak, ako to vykonal súd prvej inštancie. Ten potom správne konštatoval, že všetky námietky žalobcu
v exekučnom konaní (týkajúce sa exekučného titulu alebo osoby exekútora) boli vyhodnotené ako

nedôvodné, rovnako tak postup exekútora nevykazoval žiadne znaky porušenia zákona v rámci jeho
preskúmania Slovenskou komorou exekútorov a Ministerstvom spravodlivosti. Na základe uvedeného
je potom správny záver prvoinštančného súdu o nesplnení základnej podmienky pre priznanie nároku
na náhradu škody, a to porušenie právnej povinnosti. Pre úplnosť odvolací súd dopĺňa, že pre vyvodenie
zodpovednosti exekútora za vznik škody musí byť nesprávny postup exekútora konštatovaný či už

exekučným súdom v rámci rozhodovacej činnosti v tom-ktorom exekučnom konaní alebo kontrolným
orgánom exekútora, ktorým je Slovenská komora exekútorov a Ministerstvo spravodlivosti SR. Žiaden
nesprávny postup exekútora však v konaní nebol takýmto spôsobom zistený. Nie je v kompetencii
všeobecného súdu vyvodzovať porušenie povinností exekútora a jeho nesprávny postup tak, ako
to navrhuje žalobca, nakoľko o uvedených otázkach (prípustnosť vedenia exekúcie) je príslušný na

rozhodovanie iba exekučný súd, príp. kontrolný orgán súdneho exekútora vo vzťahu k iným úkonom
exekútora.Vopačnomprípadebysapriamozasahovalodopriebehuexekučnéhokonanianeprípustným
spôsobom. Inak povedané, o námietkach žalobcu, ktoré sú podstatou uplatňovanej náhrady škody
v tomto konaní (smerujúcich k zastaveniu exekúcie ako neprípustne vedenej voči povinnému), sa
rozhoduje výlučne v rámci exekučného konania, t. j. povinný v exekučnom konaní má k dispozícii právne

prostriedky, prostredníctvom ktorých môže dosiahnuť zvrátenie účinkov exekúcie vedenej proti nemu.
Jediným prípadom, kedy všeobecný súd posudzuje nezákonnosť rozhodnutia (príp. nesprávny úradný
postup), je v rámci konania o náhradu škody spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa zákona č.
514/2003 Z. z., čo však nie je prípad prejednávanej veci (žaloba nesmeruje proti štátu - Slovenskej
republike). Aj v tomto prípade musia byť kumulatívne splnené podmienky pre vznik zodpovednosti za

škodu, konkrétne pri nezákonnosti rozhodnutia musí byť preukázané, okrem vzniku škody a existencie
príčinnejsúvislostimedzinezákonnýmrozhodnutímavznikomškody,zrušeniealebozmenarozhodnutia
(právoplatného) príslušným orgánom z dôvodu nezákonnosti, čo opätovne nie je prípad prejednávanej
veci.11. Vo vzťahu k námietkam žalobcu uvedeným v jeho samostatnom podaní zo dňa 3.6.2022 odvolací
súd konštatuje, že z obsahu žaloby, odvolania podaného jeho právnym zástupcom a z celého obsahu

súdneho spisu vyplýva, že nárok žalobcu sa odvíjal od exekučného konania vedeného pod sp. zn. EX
3234/2009 na základe exekučného titulu č. 5019/99 zo dňa 3.12.1999 vydaného Sociálnou poisťovňou,
ktorý nadobudol vykonateľnosť dňa 22.12.1999, preto tvrdenie žalobcu ohľadom viacerých rozhodnutí -
exekučných titulov nemá podklad v zistenom skutkovom stave veci.

12. V súvislosti s námietkou odvolateľa týkajúcou sa prerušenia konania odvolací súd uvádza, že
vzhľadom na záver o nepreukázaní predpokladu zodpovednosti žalovaného za škodu, nebolo dôvodné
konanie o náhradu škody prerušiť, preto aj táto odvolacia námietka nie je dôvodná.

13. Pokiaľ ide o zmenu žaloby, ktorú navrhol žalobca podaním zo dňa 18.1.2023 a zo dňa 20.6.2024
odvolací súd vzhľadom na znenie § 371 C.s.p., v zmysle ktorého žalobu nemožno v odvolacom konaní

meniť, zmenu žaloby nepripustil.

14. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako
vecne správny potvrdil.

15. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262
ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p. a v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal proti neúspešnému
žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho
konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

16. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).