Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 16. apríl 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15Co/117/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6723205096
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 04. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Gallo
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6723205096.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jaroslava Galla a členov
senátu JUDr. Jaroslava Mikulaja a JUDr. Klaudie Koskovej, v spore žalobcu: A. B. C. B., nar. XX. XX.
XXXX, bytom D. E. XXX, XXX XX D. E., právne zastúpený: Advokátska kancelária prof. JUDr. Ján
Klučka, CSc, s.r.o., so sídlom Ku Potoku 4, 040 16 Košice - mestská časť Myslava, IČO: 54 725 542,
proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR, so sídlom Pribinova

2, Bratislava, IČO: 00 151 866, o náhradu škody, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Zvolen, sp. zn. 18C/89/2023-174 zo dňa 29. mája 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu vo výrokoch I. a III. p o t v r d z u j e .
II. Žalobca m á voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd, ako súd prvej inštancie, o nároku žalobcu o náhrady
škody, zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch, rozhodol tak, že:
„I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 7.500,-- Eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti

tohto rozsudku.
II. Vo zvyšnej časti sa žaloba žalobcu z a m i e t a .
III. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % v lehote do 3
dní od právoplatnosti uznesenia o ich výške.“

2. Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa podanou žalobou domáhal voči

žalovanému zaplatenia 10.000,- Eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy za obdobie 3 rokov pred
podaním žaloby (od 20. 12. 2020 do 30. 11. 2023), z dôvodu porušenia práva Európskej únie,
s poukazom na judikatúru Európskeho súdneho dvora z dôvodu, že ako príslušník Hasičského
a záchranného zboru Slovenskej republiky (ďalej len „HaZZ“) mal pravidelne prekračovanú 48 hodinovú
hranicu pracovnej zmeny. Okresný súd pri rozhodovaní dospel k záveru, že žaloba je čo do základu
dôvodná. Poukázal na článok 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého právne záväzné akty
Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prípadný

rozpor medzi komunitárnym a vnútroštátnym právom by mal byť riešený v prospech komunitárneho
práva. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu v zmysle judikatúry ESD vychádzajú z absolútnej
objektívnejzodpovednostičlenskéhoštátuzataktovzniknutúškoduaideoprípadyporušeniaprávaÚnie
členským štátom pre absentujúcu alebo nesprávnu transpozíciu smerníc. Doktrína priamej účinnosti
smerníc je teda produktom Súdneho dvoru EÚ - vznikla z viacerých rozhodnutí Súdneho dvoru EÚ (napr.
Rozhodnutia Súdneho dvoru vo veci Van Duyn; vo veci C 152/84 Marshall v. Southampton and South-

West Hampshire Area Health Authority; vo veci C 8/81 Becker; vo veci C 148/78, Pubblico Ministero
v. Tullio Ratti) a bola vytvorená s cieľom vyriešiť situáciu, keď členský štát neimplementoval smernicu
v určenej lehote resp. určeným spôsobom a zároveň sú splnené štyri podmienky na priznanie priamejúčinnosti, a to (a) jasný, presný a dostatočne určitý záväzok obsiahnutý v smernici, (b) nepodmienený
záväzok,(c)uplynutielehotynatranspozíciusmernicedovnútroštátnehoporiadkua(d)nejdeozáväzok,
ktorý priamo ukladá povinnosť jednotlivcovi (naopak, priznáva mu nejaké právo). Pri splnení týchto

požiadaviek sa môžu jednotlivci odvolať na ustanovenia smernice pred orgánom verejnej moci. Podľa
judikatúry Súdneho dvora (vec Francovich, spoločné veci C-6/90 a C-9/90) má jednotlivec nárok na
náhradu škody od členského štátu, ktorý nedodržiava právne predpisy Únie. Priama použiteľnosť
ustanovení komunitárneho práva nevylučuje právo jednotlivca na odškodnenie v prípade ich porušenia.
V súlade s judikatúrou Súdneho dvora môže náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi zabezpečiť

nielen verejnoprávny subjekt, ale aj štát, t. z. že právo Únie nebráni tomu, aby mohla zodpovednosť
verejnoprávneho subjektu za škodu spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú má
samotný členský štát. V danom prípade ide o objektívnu a absolútnu zodpovednosť štátu, z dôvodu, že
dochádzalo k porušeniu Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o
niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „Smernica“).
Námietku žalovaného o miestnej nepríslušnosti súdu, okresný súd vyhodnotil ako nedôvodnú,

s poukazom na predmet konania (nárok na náhradu škody) a osobitnú miestnu príslušnosť upravenú v §
19 písm. b) CSP (zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok). Na námietku žalovaného, že nárok
žalobcu nie je daný, pretože sa na neho ako príslušníka HaZZ ním uvádzaná Smernica nevzťahuje,
okresný súd poukázal na Článok 1 Smernice bod.1. a bod 2. so záverom, že bezpečnosť a ochrana
zdravia pracovníkov, pokiaľ je to možné, sa musí zabezpečiť v zmysle cieľov tejto smernice. Okresný

súd sa podrobne zaoberal aj námietkou žalovaného, že Smernica sa nevzťahuje na služobný pomer
žalobcu, ako príslušníka HaZZ, pričom uviedol, že Smernica 2003/88/ES (odkazom na Smernicu 89/391/
EHS) definuje svoj rozsah pôsobnosti na všetky odvetvia a činnosti - verejné i súkromné. Čl. 2 ods.
2 prvý pododsek Smenice 89/391/EHS nevylučuje z pôsobnosti smernice služby civilnej ochrany ako
takej, ale len určité osobitné činnosti týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti

odporujú použitiu ust. tejto smernice. Námietku žalovaného o nedostatku pasívnej vecnej legitimácii
vyvrátil okresný súd poukazom na absolútnu objektívnu zodpovednosť členského štátu únie.
Pokiaľ žalovaný v konaní namietal tvrdenie žalobcu, že dotknutá Smernica nebola do právneho poriadku
SR transformovaná správne, a tvrdil, že úprava v ZoHaZZ neodporuje dotknutej Smernici, okresný súd
v tejto súvislosti poukázal priamo na Článok 2 Smernice, podľa ktorého na účely tejto smernice platia

tieto definície:
1. "pracovný čas" je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a
vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou;
2. "čas odpočinku" je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom.
12.2. Podľa Článku 6 Smernice, členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že v

súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov:
a) týždenný pracovný čas bude obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi
opatreniami alebo kolektívnymi zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi;
b) priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.
Poukázal na relevantné ustanovenia Zákonníka práce (z. č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení

neskorších predpisov) ohľadne úpravy pracovného času, pracovnej pohotovosti, ako aj na § 85 ods. 1
zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len ako
„ZoHaZZ“), ohľadne úpravy služobného času, výpoveď žalobcu, ako aj stanovisko žalovaného, že čas
služobnej pohotovosti, pokiaľ nedochádza k služobným výjazdom, sa do služobného času nezapočítava.
Uviedol, že Súdny dvor v rozsudku vo veci C-518/15 Ville de Nivelles zdôraznil, že členské štáty sa

nemôžu, pokiaľ ide o určité kategórie hasičov prijatých do verejných hasičských služieb, odchýliť od
súborupovinnostívyplývajúcichzustanoveníSmernice,vrátanepojmov-pracovnýčasačasodpočinku,
ako aj rozsudok Súdneho dvora z 03.10.2000 vo veci Simap (C-303/98) a podobne rozsudok Súdneho
dvora z 09.09.2003, H.(C-151/02) z ktorých vyplýva jednoznačne, že pracovný čas zodpovedajúci
pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na

pracovisku je súčasťou pojmu pracovný čas v zmysle Smernice. Čl. 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES
v zásade bráni prekročeniu 48 hodinovej hranice stanovenej pre maximálny týždenný pracovný čas
vrátanej zásahových služieb.
Okresný súd sa zaoberal otázkou, či je daný základ nároku žalobcu na náhradu škody v dôsledku
porušenia jeho práv plynúcich z čl. 2 a 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, s poukazom na čl. 36 ods.1

písm. c), d) a e) zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy SR, § 11, 13 Občianskeho zákonníka (zákona č.
40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov) so záverom, že v každom prípade je
porušenie práva Únie dostatočne závažné, pokiaľ je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v danej
oblasti,pričompriurčovaníev.nariadenípracovnejpohotovostispolusurčenýmslužobnýmčasomdošlok prekračovaniu maximálneho limitu 48-hodín priemerného pracovného týždňa u žalobcu v rozhodnom
období (december 2020 - november 2023), a teda základ nároku je daný. Výšku nemajetkovej ujmy
súd odôvodnil vplyvom pracovného času, ktorý bol v rozpore s právom EU na fyzický a psychický stav

žalobcu, kedy žalobca svojou výpoveďou v spojení s listinnými dokladmi preukázal, že pri takomto
rozvrhnutí pracovného času, ktorý je v rozpore s právom EÚ, prichádza o voľný čas, ktorý by inak
mohol venovať rozvoju osobných, rodinných, priateľských vzťahov, fyzickej a psychickej relaxácií.
Naopak, o to viac času trávi v práci, pričom sa jedná o fyzicky aj psychicky náročné zamestnanie,
čo má dopad na jeho zdravotný aj psychický stav. Žalobca výpoveďou preukázal, že daný stav mal

vplyv na rozvrat jeho manželstva, na jeho súkromný život, na jeho zdravotný stav. Pri vyhodnotení
individuálnej situácie žalobcu, kedy sa jedná o závažný následok v jeho súkromnom živote - rozpad
rodiny, vplyv na jeho zdravie, zmena pracovného zaradenia mimo službukonajúcich hasičov, ako aj
zvýšenú náročnosť jeho doterajšieho funkčného zaradenia z pohľadu, že hasičská stanica žalobcu má
špecifické postavenie, určené špeciálne činnosti nielen pre obvod Banská Bystrica ale aj čiastočne pre
ďalšieobvody,čopotvrdilajsvedokvkonaní,žalobcavovýpovedipotvrdil,žedisponujesámšpecifickým

zaradením, čo vyžadovalo jeho častejšie pracovné povinnosti vrátane školení, súd považoval za
primerané odškodnenie sumu 7.500,-- Eur, t. j vyššiu sumu, než akú súd v priemere doposiaľ priznával.
Žalobcom žiadanú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,- eur súd považoval za primeranú len
čo do výšky 7.500,- eur, preto vo zvyšnej časti (o zaplatenie ďalších 2.500,- eur) žalobu ako nedôvodnú
zamietol.

O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP (zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok), t. j. vychádzajúc zo zásady úspechu vo veci, pričom rozhodnutie o výške plnenia záviselo
výlučne od úvahy súdu.

3. Proti výrokom I. a III. rozsudku okresného súdu podal odvolanie žalovaný z dôvodov podľa §

365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP. Namietol, že na to, aby mohol súd prvej inštancie v napadnutom
rozsudku skonštatovať, že uplatnený nárok žalobcu je dôvodný, musel by žalobca v prvom rade
preukázať, že zákon č. 315/2001 Z. z. prebral Smernicu 2003/88/ES nesprávne, t. j. žalobca by musel
preukázať na také ustanovenia zákona, ktoré by boli v rozpore s touto smernicou. Žalovaný tiež
namietol právomoc všeobecného súdu posudzovať súlad slovenských zákonov alebo iných všeobecne

záväzných právnych predpisov platných na území Slovenskej republiky so smernicou Európskej únie,
pokiaľ súd prvej inštancie konštatoval, že obsah smernice 2003/88/ES bol do zákona č. 315/2001 Z:
z. prevzatý nesprávne. Súd prvej inštancie si takýto záver nemohol osvojiť ani ako predbežnú právnu
otázku, nakoľko dôsledky a aplikácia takéhoto konštatovania by presiahli predmet súdneho sporu, kde
sa posudzuje len individuálny nárok žalobcu na náhradu škody, či nemajetkovej ujmy. Podľa názoru

žalovaného tak napadnutý rozsudok vykazuje znaky arbitrárnosti.
K nároku na náhradu škody žalovaný uviedol, že sa nestotožňuje s právnym posúdením súdu prvej
inštancievnapadnutomrozsudku.PoukázalnavšeobecnépodmienkyvyplývajúcezjudikatúrySúdneho
dvora, ktoré musia byť kumulatívne splnené na úspešné uplatnenie si nároku na náhradu škody za
porušenie práva Únie. Žalobca si uplatnil náhradu škody za porušenie článku 6 písm. b) Smernice

2003/88/ES, ktorý disponuje priamym účinkom po tom, ako údajne žalovaný nesprávne transponoval
predmetnú Smernicu 2003/88/ES. Samotná nesprávna, resp. neúplná transpozícia Smernice 2003/88/
ES nie je spôsobilou skutočnosťou pre zásah do predmetného článku Smernice.
Bez bližšieho zaoberania sa počtom odpracovaných hodín v zmysle článku 2 Smernice 2003/88/ES s
prihliadnutím na dni neutrálne podľa článku 16 písm. b) Smernice 2003/88/ES a na referenčné obdobie

podľa článku 19 nemožno konštatovať, že by skutočnosť, že žalovaný nesprávne, resp. neúplne prebral
Smernicu 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky zakladala porušenie predmetného
článku. Inými slovami skutočnosť, že by Smernica 2003/88/ES nebola správne transponovaná nemôže
automaticky zakladať domnienku, že žalobca pracoval počas výkonu svojej služby pravidelne viac ako
48 hodín. Súd prvej inštancie ďalej len všeobecne skonštatoval, že predmetné podmienky na náhradu

škody spôsobenej porušením úniového práva boli splnené bez bližšieho vyjadrenia sa k veci, čo sa
týka druhej podmienky (existencia škody) a tretej podmienky (príčinná súvislosť), avšak bez bližšieho
vysvetlenia každej z podmienok.
Článok 6 Smernice 2003/88/ES pojednáva o „priemernom“ čase, teda nemožno hovoriť o doslovnom
výklade, že každých 7 po sebe nasledujúcich dní musí byť striktne dodržaná horná hranica 48 hodín.

Smernica pojednáva o priemere za určité obdobie a v článku 16 písm. b) pojednáva o referenčnom
období nepresahujúcom štyri mesiace. Pojem „priemerný“ je nutné vykladať ako priemerný maximálny
týždenný čas v referenčnom období š i e s t i c h mesiacov a teda v priemere nemôže tento čas
prekročiť 48 hodín každých 7 po sebe nasledujúcich dní. Podľa žalovaného, primárne právo Európskejúnie nevyžaduje, aby v zákone č. 315/2001 Z. z. bolo doslovne ustanovené, že referenčné obdobie
na účely výpočtu týždenného pracovného (služobného) času je 6 mesiacov. Ustanovenie § 86 ods.
1 zákona č. 315/2001 Z. z. jasne stanovuje, že služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie

šiestich mesiacov. Nakoľko v predmetnom konaní súd prvej inštancie a rovnako aj žalobca vychádzajú
zo skutočnosti, že pojmy „pracovný čas“ a „služobný čas“ sú totožné, tak nemožno prijať argumentáciu
súdu prvej inštancie v bode 12. napadnutého rozsudku, že by nedošlo k transpozíciu článku 16, resp.
v tomto prípade článku 19 Smernice, pretože sa jednak súd prvej inštancie predmetnou námietkou
žalovaného vôbec nezaoberal a zároveň ani z dôvodu, že smernice nepredpokladajú svoju doslovnú

transpozíciu do právnych poriadkov členských štátov. Súd prvej inštancie sa tak nesprávne vysporiadal
so skutočnosťou, že nemožno prihliadať na referenčné obdobie, na ktoré poukazoval žalovaný. Zároveň
žalovaný znovu poukazuje na skutočnosť, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES jasne pojednáva
o „priemernom“ týždennom pracovnom čase a teda aj zo samotného článku 6 logicky vyplýva určitá
existencia referenčného obdobia, v rámci ktorého sa týždenný pracovný čas počíta. Žalobca v konaní
vychádzal z 1-mesačného referenčného obdobia, ktoré nenachádza žiaden právny základ v Smernici

2003/88/ES a ani v žiadnom inom predpise. Súd prvej inštancie si však osvojil argumentáciu žalobcu a
prijal predmetné referenčné obdobie, zatiaľ čo referenčné obdobie žalovaného odmietol.
Žalovaný tiež poukázal na skutočnosť, že samotný žalobca sa snažil vo svojich prepočtoch aplikovať
článok16písm.b)Smernice2003/88/ESatotak,žepristúpilkneutralizácií.Článok16písm.b)Smernice
2003/88/ES nestanovuje len referenčné obdobie, ale zároveň upravuje aj zvýšenú ochranu pracovníkov

o neutralizovanie dní riadnej dovolenky podľa článku 7 Smernice a dôb pracovnej neschopnosti.
Pod pojmom „neutralizácia“ sa rozumie skutočnosť, že predmetné dni sa pri výpočte priemerného
týždenného pracovného času preskočia, ako keby neexistovali. Nakoľko ide o dni času odpočinku, tak
sa odpracované hodiny žiadnym spôsobom nezmenia, avšak zmení sa počet dní v referenčnom období,
ktorý sa poníži a teda sa znižuje deliteľ zatiaľ čo delenec zostáva nezmenený, čím sa povýši podiel.

Zákonodarca však jasne v článku 16 písm. b) Smernice 2003/88/ES vymedzil dni, ktoré je možné
neutralizovať, aby takýmto spôsobom zároveň nezasiahol do práv zamestnávateľov, keďže v prípade, ak
by sme neutralizovali všetky dni voľna, ktoré sú poskytnuté pracovníkom nad rámec Smernice 2003/88/
ES, tak by sme sa dostali do situácie, o ktorú sa snažil aj žalobca vo svojich vyjadreniach a teda,
že by sme neutralizovali všetky dni voľna, ktorými pracovník disponuje a v prípade ich využívania by

dochádzalo k zásahom do jeho práv na oddych a regeneráciu. Inými slovami, čím viac by pracovník
využil dní voľna na oddych a regeneráciu, tým viac by mu bolo zasahované do práva na oddych a
regeneráciu, pretože by sa tieto dni nemohli využiť na kompenzáciu jeho práce, pričom práve to je ich
účel, aby si mohol od práce oddýchnuť a zregenerovať.
Prípadný rozsiahly extenzívny výklad ustanovenia článku 16 písm. b) Smernice 2003/88/ES by

prezumoval vážny zásah do práv zamestnávateľa, čo by spôsobilo, že by zamestnávateľ nebol
objektívne spôsobilý udržať svoju prevádzku. Za predmetné dni voľna, ktoré žalobca neutralizuje, patrí
žalobcovi mzda. Ide o dni voľna nad rámec Smernice 2003/88/ES, teda okrem riadnej dovolenky
označenej v plachtách služieb ako „DOV“, ktorými sú v zmysle žalobcom predložených plachiet služieb
– „VS“ náhradné voľno za službu počas sviatku, „DOD“ dodatková dovolenka nad rámec smernice

2003/88/ES, „SVK“ voľno počas mimoriadnej situácie COVID-19, ktorá nebola spôsobená žalovaným,
kedysadbalonazvýšenúochranupríslušníkovHaZZaboliimposkytovanévoľnánadrámecdovtedajšej
právnej úpravy, „SVP“ voľno nad rámec smernice 2003/88/ES vyplývajúce z kolektívnej zmluvy či „NV“
náhradné voľno za prácu nadčas. Predmetné dni času odpočinku v zmysle článku 2 ods. 2 Smernice
2003/88/ES sú dňami, ktoré nemožno započítať do odpracovaných hodín na účely výpočtu priemerného

týždenného pracovného času žalobcu, ako správne postupoval aj žalobca, avšak predmetné dni ani
nemožno neutralizovať extenzívnym spôsobom nad rámec článku 16 písm. b) Smernice 2003/88/ES,
keďže o týchto Smernica už nepojednáva.
K náhrade nemajetkovej ujmy žalovaný priznanú sumu 7.500,- Eur považoval za neprimeranú. Žalobca
neodôvodnil výšku požadovanej peňažnej náhrady, pretože neuviedol v čom tento „údajný neoprávnený“

zásah spočíval. Vzhľadom na to, že ide o osobnostné práva, je potrebné nemajetkovú ujmu posudzovať
v každom jednom prípade individuálne. Žalovaný tvrdil, že žalobca v tomto konaní doposiaľ nepreukázal
zásahdosúkromného,rodinnéhoživotačineoprávnenýzásah,ktorýbysaodrazilnapr.vmedziľudských
vzťahoch či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej značnej
miere, ktorá by odôvodňovala výšku priznanej sumy súdom prvej inštancie.

Skutočnosť, že žalobca namieta celkovú organizáciu pracovného času, t. j. nerovnomerné rozloženie
pracovného času, je podľa názoru žalovaného vecou medzi žalobcom a jeho služobným úradom,
uvedené nespadá pod charakter žalôb o ochranu osobnosti, inak povedané žalovaný nevidí priamu
a bezprostrednú príčinnú súvislosť medzi ujmou spôsobenou žalobcovi v dôsledku nesprávnejtranspozície Smernice a organizáciou pracovného času, ktorú žalobca namieta. Z výsluchu žalobcu nie
je podľa názoru žalovaného zrejmá dôvodnosť žalobcom uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy. Žalobca neosvedčil dôvodnosť ani výšku ním uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej

ujmy, nakoľko z výsluchu žalobcu nie je preukázaná priama a bezprostredná príčinná súvislosť medzi
žalobcom utrpenou ujmou v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice, keďže žalobca na osvedčenie
svojho nároku nešpecifikoval žiadne konkrétne negatívne zásahy, ktoré by utrpel vo svojou súkromnom
živote, ktoré by boli v priamej súvislosti s nesprávnym prebratím Smernice. Žalobca neuniesol bremeno
tvrdení ani bremeno dôkazu, neosvedčil svoj nárok a nepreukázal utrpenú ujmu v kontexte vyššie

uvedených skutočností tak, aby bolo možné konštatovať, že žalobca ujmu na svojich právach v
bezprostrednej súvislosti s nesprávnym prebratím Smernice utrpel, a to v značnej miere. Súd prvej
inštancie nijako bližšie nevysvetlil, prečo ujmu na právach žalobcu videl ako závažnú.
Žalovaný namietal aj na výšku nemajetkovej ujmy, ktorú žiadal žalobca vo výške 10.000,- EUR.
Predmetná žalovaná suma predstavuje marginálny rozdiel oproti najnovším rozsudkom okresných
súdov, resp. krajských súdov, v predmetných veciach. Súdna prax v prípadoch, kedy došlo k porušeniam

Smernice 2003/88/ES sa ustálila v rozsahu 1.500,- EUR až 2.500,- EUR.
Žalovaný odvolaním tiež napadol výrok rozsudku okresného súdu o náhrade trov konania. Na základe
uvedených skutočností žalovaný navrhol zmeniť rozsudok okresného súdu a žalobu zamietnuť a
žalovanému priznať nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %.

4. Žalobca vo vyjadrení sa k odvolaniu žalovaného k námietke právomoci súdu uviedol, že podľa
ust. § 3 C.s.p. súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci,
ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. Spor o náhradu škody spôsobenej
jednotlivcovi porušením práva Únie v dôsledku nesprávnej transpozície smernice do vnútroštátneho
právneho poriadku možno zaradiť medzi súkromnoprávne spory. Taktiež z judikatúry Súdneho dvora EÚ

vyplýva, že spory o náhradu škody spôsobenej porušením práva Európskej únie medzi jednotlivcom a
štátommajúrozhodovaťpríslušnévnútroštátnesúdy.Podľanázoružalovanéhosúdprvejinštancienemá
právomoc na posudzovanie súladu resp. právne záväznému vysloveniu nesúladu zákona č.315/2001
Z.z. (alebo len niektorých jeho ustanovení) so Smernicou 2003/88/ES vo všeobecnosti, ani v konkrétnom
prípade žalobcu. V tejto súvislosti žalobca uviedol, že každý vnútroštátny súd členského štátu EU

je v rámci svojich právomocí a voľnej úvahy, ktorú mu priznáva vnútroštátne právo povinný vykladať
vnútroštátne ustanovenia čo najviac v súlade s právom únie. Ak takáto interpretácia nie je možná súd je
povinný bezodkladne neaplikovať nezlučiteľné vnútroštátne ustanovenie bez toho, aby požiadal alebo
vyčkal na predchádzajúcu legislatívnu úpravu, ktorou by sa mala uviesť vnútroštátna právna norma
do súladu s úniovým právom (C-231-233/06,C-128-131/07). Každý vnútroštátny súd musí rešpektovať

prednosť úniového práva pred vnútroštátnym právom a vo svojej rozhodovacej činnosti sa nemôže
zbaviť povinnosti uprednostniť úniovú normu pred vnútroštátnou normou.
Čo sa týka náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch ako sekundárnej kompenzácie, žalobca nesúhlasil
s námietkou žalovaného, že neboli splnené podmienky pre uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého možno žiadať peňažné

odškodnenie len vtedy, ak nie je postačujúce zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1Občianskeho zákonníka a
neoprávneným zásahom bola v značnej miere znížená dôstojnosť, resp. vážnosť žalobcu v spoločnosti.
So zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade porušené (právo na ochranu
zdraviaaprávonasúkromie)ajehookolnosti,nemožnopodľažalobcupodmieňovaťmožnosťuplatnenia
peňažnej satisfakcie požadovaním následku, ktorým je zníženie dôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu v

spoločnosti. Občianskoprávne prostriedky ochrany osobnosti uvedené v § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho
zákonníka sú uvedené len príkladmo, právna úprava nevylučuje, aby fyzická osoba použila aj iné
prostriedky ochrany. Z ustanovenia § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že fyzická osoba má
právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli odstránené následky
týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie, pričom týmto zadosťučinením sa rozumie

morálna satisfakcia. Peňažná satisfakcia prichádza do úvahy tam, kde by sa satisfakcia podľa § 13
ods. 1 Občianskeho zákonníka nejavila ako postačujúca. Vychádzajúc z povahy porušeného práva a
okolností, za ktorých k porušeniu došlo (t.j. žalovaný ako členský štát Únie neprijal opatrenia nevyhnutné
na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného
pracovného času podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES) je dôvodný záver, že žaloba na

upustenie od neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je na mieste
vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát). Rovnako neprichádza do úvahy ani
morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie
výrokov a podobne. Aj z formulácie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zníženie dôstojnostia vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti je len príkladom, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť právo na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
K výške nemajetkovej ujmy žalobca poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax odvolacieho súdu -

Krajského súdu Banská Bystrica, ktorý k stanoveniu výšky nemajetkovej ujmy v skutkovo obdobných
veciach vo svojich rozsudkoch uvádza, že : „[v]zhľadom na špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu
v dôsledku porušenia práva únie a trvanie zásahu nie je dobre možné porovnanie s inými obdobnými
prípadmi zásahov (napr. v prípade zásahov do osobnosti neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením
člena rodiny ide o rozdielne skutkové okolnosti)“ - rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica, sp.

zn. 17Co/71/2022 z 26.10.2022, sp. zn. 17Co/78/2022 z 23.11.2022, sp. zn. 17Co/77/2022 zo dňa
23.11.2022).
Pokiaľ žalovaný poukazoval na rozhodnutie najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Cdo 19/2020 ako aj na
doterajšiu ustálenú rozhodovaciu prax všeobecných súdov, žalovaný si odporuje ak na jednej strane
uvádza, že ujmu je potrebné posudzovať v každom jednom prípade individuálne a zároveň sa odvoláva
na doterajšiu rozhodovaciu prax súdov, ktoré priznávali nemajetkovú ujmu vo výške od 1.500 Eur do

2.500 Eur a od ktorej by sa konajúci súd nemal odkloniť. Okresný súd Zvolen už v obdobných veciach
rozhodoval (rozhodnutia boli potvrdené Krajským súdom Banská Bystrica) a priznal žalobcom vyššie
čiastky: Okresný súd Zvolen •sp. zn. 12C/15/2021, rozsudok zo dňa 11.03.2022 (Krajský súd Banská
Bystsrica, sp. zn. 14Co/36/2022) suma 6.167,21 Eur • sp. zn. 17C/17/2021, rozsudok zo dňa 15.03.2022
(KrajskýsúdBanskáBystrica,sp.zn.16Co/36/2022)suma4.629,59Eur•sp.zn.18C/14/2021,rozsudok

zo dňa 18.02.2022 (Krajský súd Banská Bystrica, sp. zn. 16Co/16/2022) suma 4.335,71 Eur.
K námietke žalovaného o odňatí možnosti konať pred súdom, žalobca uviedol, že konajúci súd
dostatočným, vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo odôvodnil svoje rozhodnutie. Nie je zrejmé na
ktoré podstatné otázky konajúci súd nedal odpoveď nakoľko ich žalovaný nekonkretizuje.
Vzhľadom na vyššie uvedené žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako

vecne správny potvrdil a priznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania.

5. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 23. 08. 2024 v reakcii na vyjadrenie žalobcu zotrval na
odvolaní a opätovne navrhol rozsudok okresného súdu zmeniť a žalobu zamietnuť a žalovanému priznať
nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %. Žalobca v jeho vyjadrení zo dňa

19.08.2024 neuviedol žiadne nové, relevantné skutkové ani právne tvrdenia, ku ktorým by žalovaný
už v priebehu konania (aj v rámci odvolania) nezaujal kvalifikované stanovisko. Čo sa týka výšky
nemajetkovej ujmy, žalovaný je názoru, že v prípade žalobcu výška priznanej nemajetkovej ujmy 7.500,-
EUR je absolútne neprimeraná a premrštená, žalobca ani v žalobe ani v rámci jeho samotného výsluchu
neosvedčil výšku ním uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Z výsluchu žalobcu nebola

ani len preukázaná priama a bezprostredná príčinná súvislosť medzi žalobcom údajne utrpenou ujmou v
dôsledku nesprávneho prebratia Smernice, keďže žalobca na osvedčenie svojho nároku nešpecifikoval
žiadne konkrétne negatívne zásahy, ktoré by utrpel vo svojou súkromnom živote, ktoré by boli v priamej
súvislosti s nesprávnym prebratím Smernice počas žalovaného obdobia. V tejto súvislosti poukázal na
rozhodnutia napr. rozsudok NS SR sp. zn. 5 Cdo/265/2009, 4Cdo/139/2011, 5Cdo/126/2007, uznesenie

Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/82/2023 zo dňa 03.04.2024. Žalobca neuniesol bremeno tvrdení
ani bremeno dôkazu, neosvedčil svoj nárok a nepreukázal utrpenú ujmu v kontexte vyššie uvedených
skutočností tak, aby bolo možné konštatovať, že žalobca ujmu na svojich právach v bezprostrednej
súvislosti s nesprávnym prebratím Smernice utrpel, a to v značnej miere.

6. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako odvolací súd, viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP), viazaný
odvolacímidôvodmi(§380ods.1,2CSP),prejednalodvolaniežalovanéhobeznariadeniapojednávania
(a contrario § 385 ods. 1 CSP) a rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutej časti potvrdil
ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP.

7. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne. Podľa ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

8. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodním napadnutého rozhodnutia, preto sa
obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, s doplnením ďalších
dôvodov na zdôraznenie jeho správnosti v nadväznosti na odvolacie námietky žalovaného.9. Žalovaný odvolaním napadol rozsudok okresného súdu z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), písm.
f) a písm. h) CSP.

10. Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že písm. d) konanie má inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, písm. f) súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, písm. h) rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

11. Žalovaný v odvolaní namietal, že právo konštatovať, že obsah smernice 2003/88/ES bol do zákona č.
315/2001 Z. z. prevzatý nesprávne, nespadá do kompetencie súdu prvej inštancie, resp. do kompetencie
iného všeobecného súdu členského štátu Európskej únie. Odvolací súd sa s týmto tvrdením žalovaného
nestotožňuje.

12. Podľa § 3 ods. 1 CSP súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne
veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány.

13. Spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcom porušením práva Únie v dôsledku nesprávneho
prebratia (transpozície) smernice do vnútroštátneho právneho poriadku možno zaradiť medzi tzv.

súkromnoprávne spory. Skutočnosť, že žalovaným v takomto spore je štát, je bez právneho významu.
Pokiaľ je účastníkom občianskoprávnych vzťahov štát, je podľa § 21 Občianskeho zákonníka právnickou
osobou. Z judikatúry Súdneho dvora jednoznačne vyplýva, že spory o náhradu škody spôsobenej
porušením práva únie medzi jednotlivcom a štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy.

14. Súd prvej inštancie bol v rámci svojej právomoci v prejednávanom spore oprávnený a povinný
skúmať, či zo strany žalovaného došlo k tvrdenému porušeniu práva Únie pri preberaní smernice do
právneho poriadku Slovenskej republiky, to znamená skúmať, či zákon č. 315/2001 Z. z. zodpovedá
cieľom článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. Každý vnútroštátny súd členského štátu EU je v rámci
svojich právomocí a voľnej úvahy, ktorú mu priznáva vnútroštátne právo povinný vykladať vnútroštátne

ustanovenia čo najviac v súlade s právom únie. Ak takáto interpretácia nie je možná, súd je povinný
bezodkladne neaplikovať nezlučiteľné vnútroštátne ustanovenie bez toho, aby požiadal alebo vyčkal
na predchádzajúcu legislatívnu úpravu ktorou by sa mala uviesť vnútroštátna právna norma do súladu
s úniovým právom (C-231-233/06,C-128-131/07). Každý vnútroštátny súd musí rešpektovať prednosť
úniového práva pred vnútroštátnym právom a nemôže sa zbaviť povinnosti uprednostniť úniovú normu

pred vnútroštátnou normou. Súd prvej inštancie tak mal právomoc posudzovať súlad zákona č. 315/2001
Z. z. so smernicou 2003/88/ES.

15. Odvolací súd poukazuje na to, že žalovaný v rámci preberania smernice 2003/88/ES po vstupe
do Európskej únie nezohľadnil skutočnosť, že pracovná (služobná) pohotovosť predstavuje pracovný

(služobný) čas pracovníka. Cieľ článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES nebol v prípade zákona č.
315/2001 Z. z. dosiahnutý. Vo všeobecnosti platí, že smernica ako špecifický prameň práva Únie
vyžaduje od členských štátov, aby dosiahli cieľ sledovaný smernicou prijatím transpozičných opatrení
vo svojom právnom poriadku. Na tento účel musia byť ustanovenia smernice prebraté tak, aby bola ich
záväznosť nespochybniteľná, aby sa zachovala ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť a aby sa prebratím

smernice do vnútroštátneho práva dosiahol stav, ktorý je v súlade s účelom sledovaným smernicou
a zaručuje jej úplnú účinnosť v členskom štáte. Z hľadiska prejednávaného sporu článok 6 písm. b)
smernice 2003/88/ES jednoznačne stanovuje, že priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich
dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

16. Podľa § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom
príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Podľa ods. 2 prvá veta zákona,
služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne.

17. Podľa § 86 ods. 1 a 2 zákona č. 315/2001 Z. z., služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý

nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich
mesiacov. Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných
dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostrednenadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v
služobnom dni.

18. Podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť
v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie
štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.

19. Z citovaných ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z. vyplýva, že zákon oddeľuje vykonávanie štátnej

služby príslušníka Hasičského a záchranného zboru v rámci služobného času a vykonávanie štátnej
služby príslušníka Hasičského a záchranného zboru v rámci určenej služobnej pohotovosti. Aj keď
v oboch prípadoch ide o výkon štátnej služby, služobná pohotovosť sa nezapočítava do služobného
času príslušníka Hasičského a záchranného zboru. Smernica 2003/88/ES v článku 2 bod 1 a 2
ustanovuje,žepracovnýčaspredstavujeakýkoľvekčas,počasktoréhopracovníkpracujepodľapokynov
zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi predpismi a

(alebo) praxou a čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Z uvedeného vyplýva,
že čas určenej služobnej pohotovosti príslušníka Hasičského a záchranného zboru má byť súčasťou
služobného času, pretože nejde o čas odpočinku. Zákon č. 315/2001 Z. z. tak jednoznačne v rozpore so
smernicou 2003/88/ES zo služobného (pracovného) času príslušníka Hasičského a záchranného zboru
vyčleňuje čas určenej služobnej pohotovosti. Smernica 2003/88/ES pritom neumožňuje, aby členské

štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia uvedená v
smernici. Posudzované ustanovenia § 85 ods. 1 a 2, § 86 ods. 1 a 2 a § 92 ods. 1 boli prakticky v
totožnom znení súčasťou zákona č. 315/2001 Z. z. už v pôvodne prijatom znení účinnom od 01.04.2002.
Po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie dňa 01.05.2004 došlo k zmene uvedených ustanovení
zákonom č. 82/2009 Z. z. s účinnosťou od 01.04.2009. Podľa dôvodovej správy k zákonu č. 82/2009 Z.

z. dôvodom úpravy malo byť zosúladenie s právom Únie. Zákonom č. 400/2011 Z. z. s účinnosťou od
01.01.2012 sa v ustanovení § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. zakotvilo, že nerovnomerne rozvrhnutý
služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov (referenčné obdobie).

20. Pri posudzovaní, či sa smernica 2003/88/ES vzťahuje aj na žalobcu ako príslušníka Hasičského

a záchranného zboru, odvolací súd uvádza, že pri rozhodovaní je potrebné vychádzať nielen zo
samotného znenia smernice 2003/88/ES, ale aj z príslušnej judikatúry SD EÚ, pretože súd je povinný
plne uplatňovať výklad práva Únie, ktorý podal Súdny dvor (rozsudok C-261/21 zo dňa 07. 07. 2022).
Súdny dvor rozhodol, že článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES má priamy účinok, teda priznáva
jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Súdny dvor tiež

rozhodol, že smernica sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými
silami v teréne a nezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti požiarom, alebo na poskytnutie pomoci
iným osobám, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným, a to aj
vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné a môžu
vystaviť pracovníkom určitým rizikám. Na účely smernice 2003/88/ES nemôže byť pojem pracovníka

vykladaný rôzne podľa vnútroštátnych právnych predpisov, ale má autonómny význam právo Únie, keď
za pracovníka sa považuje každý, kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti pre zamestnávateľa a
právna povaha pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať nijaký dosah
na postavenie pracovníka v zmysle práva Únie. Skutočnosť, či je niekto podľa vnútroštátneho práva
profesionálny alebo dobrovoľný hasič nie je relevantná na charakteristiky pracovníka, na ktorého sa

vzťahujú ustanovenia smernice 2003/88/ES (C-397/01 až C-403/01 vo veci Pfeiffer, body 52 a 55,
C-429/09 vo veci Fuß, bod 27 až 30, C-518/15 vo veci Matzak).

21. Bez právneho významu je aj fakt, či takýto príslušník plní svoje úlohy v pracovnom (služobnom)
pomere ako hasič dobrovoľný, mestský alebo štátny. Článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v rozsahu,

v akom ukladá členským štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá
musí byť ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi, predstavuje dôležité pravidlo
práva Únie, ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi
súdmi (C-429/09 vo veci Fuß, body 33 až 35). Členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah
pôsobnosti článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES tak, aby uplatnenie z neho plynúceho nároku

viazali na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzovali (C-397/01 vo veci Pfeiffer bod
99, C-429/09 vo veci Fuß, body 35 a 52). Súdny dvor tiež opakovane judikoval, že čas pracovnej
pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo
týždenného pracovného času (C-397/01 vo veci Pfeiffer, bod 95) a konštatoval, že pracovná pohotovosťvykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako
celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu skutočne pracovník vykonáva (C-437/05 vo
veci Vorel, bod 27). Osobitne v prípade hasičov súdny dvor potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci

pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný
na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas
ustanovený smernicou 2003/88/ES (C-429/09 vo veci Fuß, C-52/04 vo veci Personalrat der Feuerwehr
Hamburg). Nakoľko žalobca musí byť počas výkonu služobnej pohotovosti k dispozícii zamestnávateľovi
na pracovisku, celý čas služobnej pohotovosti je potrebné započítať do pracovného času žalobcu.

Bez vplyvu na porušenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES je aj skutočnosť, či je za pracovnú
pohotovosťžalobcovivyplácanánáhrada(§122ods.1zákonač.315/2001Z.z.).Záver,žečasslužobnej
pohotovosti žalobcu je potrebné započítať do jeho pracovného času vyplýva aj z aktuálnej judikatúry
súdneho dvora, podľa ktorej ak povaha a rozsah povinností a režim zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje
na pracovníka vyžadujú jeho fyzickú prítomnosť na mieste výkonu práce, resp. povinnosť byť pre svojho
zamestnávateľakdispozíciiaobmedzeniauloženétomutopracovníkovipočasdobypohotovostisútakej

povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať v
tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon práce nepožaduje, a venovať tento čas svojim
vlastným záujmom, predstavuje táto doba služobnej pohotovosti pracovný čas pracovníka (C-214/20
zo dňa 11.11.2021, C-580/19 zo dňa 09.03.2021, C-107/19 zo dňa 09.09.2021 a C-344/19 zo dňa
09.03.2021). Tento záver sa preto vzťahuje aj na žalobcu.

22. Čo sa týka samotného nároku na náhradu škody, predpoklady, že žalovaný zodpovedá za škodu
spôsobenú žalobcovi porušením jeho práva vyplývajúceho z noriem Únie, vyplývajú z judikatúry
Súdneho dvora, podľa ktorej štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva Únie,
ak: (a) porušená norma práva Únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám alebo

zakladá povinnosti pre členský štát, (b) porušenie práva Únie je dostatočne závažné a (c) medzi
porušením práva Únie členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým,
že o výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd. Predpoklady zodpovednosti žalovaného
za škodu spôsobenú žalobcovi v dôsledku porušenia práva Únie sú splnené, pretože: článok 6 písm.
b) smernice 2003/88/ES priznáva pracovníkom právo na priemerný týždenný pracovný čas vrátane

nadčasov v rozsahu 48 hodín. Ustanovenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES nebolo do právneho
poriadku Slovenskej republiky prebraté správne, pretože slovenský právny poriadok umožňuje, aby
priemerný týždenný pracovný čas žalobcu vrátane nadčasov presiahol 48 hodín. Porušenie článku 6
písm. b) smernice 2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi je dostatočne závažné, pretože ide o porušenie
jasnej a konkrétnej normy Únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného

času neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne ide o porušenie práva Únie,
ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou súdneho dvora (napr. C-429/09).

23. Účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času podľa smernice 2003/88/ES
je zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca) v dôsledku vyčerpania alebo iného

nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám
a aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie. Pokiaľ súčasne došlo k zásahu do práva
žalobcu na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), pretože musel
reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice 2003/88/ES a na úkor svojich blízkych
musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojim najbližším, rodine,

priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením, došlo k zásahu
do práv osobnostných práv žalobcu. Pokiaľ ide rozsah náhrady škody spôsobenej porušením práva Únie
jednotlivcovi táto má byť primeraná, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu úniových práv. Vo svojom
rozsudkuvoveciC-46/93,BrasserieduPécheur,(bod82)ESDzdôraznil,ževnútroštátnysúdsavkonaní
o náhradu škody musí osobitne ubezpečiť, že zvolený spôsob náhrady škody je v súlade so zásadou

rovnocennosti (ekvivalencie), ktorú treba posúdiť s prihliadnutím na náhrady škody poskytované
vnútroštátnymi súdmi v rámci sťažností alebo podobných žalôb opierajúcich sa o vnútroštátne právo
(bod 95 citovaného rozsudku ESD). Každý člensky štát vo vzťahu k nárokom na náhradu škody,
ktoré majú základ v práve Únie napraviť následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva
upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu pričom podmienky náhrady škody stanovené vo

vnútroštátnych právnych úpravách nesmú byť menej výhodné ako podmienky tykajúce sa obdobných
vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada rovnocennosti) a nemôžu byť upravené tak aby viedli k
praktickejnemožnostialebonadmernémusťaženiuzískanianáhradypredvnútroštátnymisúdmi(zásada
efektivity) (Rozsudok ESD C-524/04,Test Claimant, bod 123).24. Zásah do osobnosti žalobcu spôsobený tým, že žalobca v rozhodnom období pracoval viac ako 48
hodín priemerne (a súčasne viac ako 40 hodín týždenne podľa § 85 ods. 2 veta prvá zákona č. 315/2001

Z. z.) v konaní pred súdom prvej inštancie preukázaný bol. Žalobca nielenže pracoval nad maximálne
prípustný rozsah týždenného pracovného času, ale v rozpore s článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES
vspojenísčlánkom2bod1smernice2003/88/ESmuodpracovanéhodinyurčenejslužobnejpohotovosti
neboli započítané do odpracovaného času.

25. Vychádzajúc z povahy škody, ktorá má nemajetkovú povahu (škoda vzniknutá v dôsledku straty
času odpočinku, na ktorý by mal žalobca nárok v prípade rešpektovania jeho 48 hodinovej týždennej
pracovnej doby), ako aj z podmienok, jej uplatnenia je v slovenskom právnom poriadku možno použiť
pravidlá tykajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy fyzickej osobe ktorá podľa §§ 11-13 Občianskeho
zákonníka nakoľko tieto ustanovenia upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie k náhrade škody
žalobcu v dôsledku porušenia jeho úniového práva. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že aj úniové

právo uznáva, že v dôsledku jeho porušenia môže dôjsť u poškodenej osoby k náhrade nemateriálnej
ujmy. (Čl.82 Nariadenia EU č. 2016/679). Pri porušení úniového práva Slovenskou republikou môže
dôjsť k náhrade nemateriálnej ujmy v peniazoch (§ 17 zákona č.514/2003 Z.z. o zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci).

26. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal, že neboli splnené podmienky pre uplatnenie nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého
možno žiadať peňažné odškodnenie len vtedy, ak nie je postačujúce zadosťučinenie podľa § 13
ods. 1 Občianskeho zákonníka a neoprávneným zásahom bola v značnej miere znížená dôstojnosť,
resp. vážnosť žalobcu v spoločnosti, odvolací súd uvádza, že so zreteľom na povahu osobnostného

práva, ktoré bolo v danom prípade porušené (právo na ochranu zdravia a právo na súkromie) a
jeho okolnosti nemožno podmieňovať možnosť uplatnenia peňažnej satisfakcie požadovaním následku,
ktorým je zníženie dôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu v spoločnosti. Občianskoprávne prostriedky
ochrany osobnosti uvedené v § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka sú uvedené len príkladmo, právna
úprava nevylučuje, aby fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany. Z ustanovenia § 13 ods. 1

Občianskeho zákonníka vyplýva, že fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od
neoprávnených zásahov, aby boli odstránené následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané
zadosťučinenie, pričom týmto zadosťučinením sa rozumie morálna satisfakcia. Peňažná satisfakcia
prichádza do úvahy tam, kde by sa satisfakcia podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka nejavila
ako postačujúca. Vychádzajúc z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo

(t. j. žalovaný ako členský štát Únie neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby
nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6 písm.
b/ smernice 2003/88/ES) je dôvodný záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu ani
žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je na mieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti za
neoprávnený zásah (štát). Rovnako neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa

súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov a podobne. Aj z formulácie
§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v
spoločnosti je len príkladom, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch. Berúc do úvahy judikatúru ESD možno nárok na náhradu takto vzniknutej škody podľa
úniového práva posúdiť ako nemajetkovú ujmu v zmysle slovenského práva k náhrade ktorej dochádza v

peniazoch. Zákonnú možnosť jej úhrady v peniazoch umožňuje § 13 ods. 2 OZ pretože ju nepodmieňuje
výlučne situáciami zníženia dôstojnosti fyzickej osoby v značnej miere alebo jej vážnosti v spoločnosti
(„najmä“).Ustanovenia § 13 ods. 2 OZ totiž uvádza prípady kedy je možné s ohľadom na intenzitu zásahu
priznaťnáhradunemajetkovúujmyvpeniazochlendemonštratívne.Nemožnopretotútomožnosťspájať
iba so zásahmi proti dôstojnosti fyzickej osoby a jej vážnosti v spoločnosti (rozsudok NS ČR sp. zn.

30Cdo 2304/99). Žalobcovi ako fyzickej osobe vzniklo právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Práva žalobcu vyplývajúce zo Smernice 2003/88/ES neboli štátom dodržiavané, pričom zároveň bolo
pomerne dlhé obdobie porušované právo žalobcu na odpočinok, a to aj napriek tej skutočnosti, že
žalobca v spoločnosti plní zodpovedné úlohy, a preto bolo dôležité, aby mal možnosť si po práci náležite
odpočinúť. Z týchto dôvodov preto odvolací súd považuje nárok žalobcu za dôvodný a prisúdenú

náhradu nemajetkovej ujmy za primeranú, pričom k porušeniu práv žalobcu dochádzalo práve výkonom
služobnej pohotovosti. Keďže nemajetkovú ujmu nie je možné nahradiť inak z dôvodu uplynutia času,
berúc do úvahy špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva Únie a trvanie
tohto zásahu, nie je primerané porovnávanie s inými obdobnými prípadmi zásahov, ako to namietalžalovaný v podanom odvolaní. Prisúdená náhrada nemajetkovej ujmy neprevyšuje ani náhrady priznané
v prípadoch zásahov do osobnosti neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením člena rodiny alebo obetiam
trestných činov.

27. Okresný súd jasne a zrozumiteľne odôvodnil, na základe akých skutočností priznal žalobcovi
nemajetkovú ujmu, k akej závažnej ujme došlo u žalobcu v dôsledku porušenia jeho osobnostných
práv, a preto správne rozhodol, keď priznal žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch,
pričom z požadovanej sumy 10.000,- Eur priznal sumu 7.500,-. Eur, a to za 3 roky, resp. 6 referenčných

období od 20. 12. 2020 do 30. 11. 2023. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol. Poukázal na to,
že priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch zákon ponecháva na voľnej úvahe súdu - ten však musí
hodnotiť tak jednotlivé okolnosti, ako aj celkovú povahu konkrétneho prípadu. Nevyhnutné je zohľadniť
aj samotný účel náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorý v rámci primeraného zadosťučinenia
konania o ochrane osobnosti sleduje predovšetkým funkciu satisfakčnú, pretože rozsah vzniknutej
nemajetkovej ujmy nie je možné exaktne kvantifikovať a vyčísliť. Nemajetková ujma, ktorá vznikla

porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom slova zmysle ani odškodniť nedá a je možné za ňu
poskytnúť len satisfakciu. Žalobca svojou výpoveďou v spojení s listinnými dokladmi preukázal, že pri
takomto rozvrhnutí pracovného času, ktorý je v rozpore s právom EÚ, prichádza o voľný čas, ktorý by
inak mohol venovať rozvoju osobných, rodinných, priateľských vzťahov, fyzickej a psychickej relaxácií.
Naopak, o to viac času trávi v práci, pričom sa jedná o fyzicky aj psychicky náročné zamestnanie,

čo má dopad na jeho zdravotný aj psychický stav. Žalobca výpoveďou preukázal, že daný stav mal
vplyv na rozvrat jeho manželstva, na jeho súkromný život, na jeho zdravotný stav. Pri vyhodnotení
individuálnej situácie žalobcu, kedy sa jedná o závažný následok v jeho súkromnom živote - rozpad
rodiny, vplyv na jeho zdravie, zmena pracovného zaradenia mimo službukonajúcich hasičov, ako aj
zvýšenú náročnosť jeho doterajšieho funkčného zaradenia z pohľadu, že hasičská stanica žalobcu má

špecifické postavenie, určené špeciálne činnosti nielen pre obvod Banská Bystrica ale aj čiastočne pre
ďalšieobvody,čopotvrdilajsvedokvkonaní,žalobcavovýpovedipotvrdil,žedisponujesámšpecifickým
zaradením, čo vyžadovalo jeho častejšie pracovné povinnosti vrátane školení, súd považoval za
primerané odškodnenie sumu 7.500,-- Eur, t.j vyššiu sumu, než akú súd v priemere doposiaľ priznával.
Žalovaný tvrdenia žalobcu prednesené v rámci jeho výpovede pri výsluchu na pojednávaní 29. mája

2024 nespochybnil, ani nenavrhol žiadne dokazovanie, ktorým by boli tvrdenia žalobcu vyvrátené.
Výsluch strany je jedným z dôkazných prostriedkov podľa CSP (§ 195 a nasl.), ktorým strana uvádza
rozhodujúceskutkovétvrdenia.Žalovanývšakažvodvolaníspochybnilvierohodnosťskutkovýchtvrdení
žalobcu,načoodvolacísúdnemoholprihliadnuťvzhľadomnakoncentračnúzásaduanemožnosťpoužiť
novoty v odvolacom konaní. Priznaná výška nemajetkovej ujmy je síce vyššia ako sa v obdobných

prípadoch priznáva, avšak okresný súd v rámci voľnej úvahy svoje rozhodnutie odôvodnil a odvolací
súd nevidel dôvod spochybňovať úvahu súdu, ako myšlienkový proces, v rámci ktorého okresný súd
zvážil skutkovú a právnu stránku veci. Voľnú úvahu okresného súdu pri určení výšky nemajetkovej
ujmy odvolací súd nepovažoval za bezbrehú, nenáležite odôvodnenú či založenú na ľubovôli a nemal
dôvod ju preto spochybňovať. Okresný súd Zvolen už v obdobných veciach rozhodoval (rozhodnutia boli

potvrdené Krajským súdom Banská Bystrica) a priznal žalobcom vyššie čiastky napr. rozsudok sp. zn.
12C/15/2021 zo dňa 11.03.2022 (Krajský súd Banská Bystrica sp. zn. 14Co/36/2022) suma 6.167,21
Eur; sp. zn. 17C/17/2021 zo dňa 15.03.2022 (Krajský súd Banská Bystrica sp. zn. 16Co/36/2022)
suma 4.629,59 Eur; sp. zn. 18C/14/2021 zo dňa 18.02.2022 (Krajský súd Banská Bystrica sp. zn.
16Co/16/2022) suma 4.335,71 Eur.

28. Odvolací súd vzhľadom na vecnú správnosť rozhodnutia okresného súdu potvrdil rozsudok
okresného súdu v prvom výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 7.500,- Eur, ako aj v závislom
výroku o náhrade trov konania. O trovách konania okresný súd rozhodol vzhľadom na úspech žalobcu
podľa § 255 ods. 1 CSP, kedy rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu, preto procesný

úspech posudzoval len vo vzťahu výsledku sporu. Čiastočné zamietnutie žaloby žalobcu v prevyšujúcej
časti nemá vplyv na plný úspech žalobcu v spore z priznanej sumy (pozrieť aj uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS/56/2017 zo dňa 08. 02. 2017).

29. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP (ustanovenia o

trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie) v nadväznosti na
§ 255 ods. 1 CSP (súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci) a
žalobcovi ako úspešnej strane v odvolacom konaní tak priznal nárok na náhradu trov odvolacieho
konania voči žalovanému v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštanciepo právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník v zmysle § 262 ods. 2 CSP.

30. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,

a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.
(§ 127 ods. 1 CSP)

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so

žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo
zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej
pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.