Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. marec 2024

Súd: Mestský súd Bratislava I
Spisová značka: 1T/22/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1116010320
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Harabin

ECLI: ECLI:SK:MSBA1:2024:1116010320.17

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Bratislava I v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Harabina a členov

JUDr. Nataši Nikitinovej a JUDr. Barbory Notovej v trestnej veci vedenej proti obžalovanej V. F., pre
zločin podvodu podľa § 221 odsek 1, odsek 3 písmeno a) Trestného zákona, na hlavnom pojednávaní
konanom 28. 3. 2024 v Bratislave, takto

r o z h o d o l :

Obžalovaná:
V. F., narodená X. X. XXXX v F., trvale bytom F. XX, Bratislava

sa podľa § 285 písmeno a) Trestného poriadku

o s l o b o d z u j e

spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava I z 18. 5. 2016 sp. zn. 1 Pv 519/13/1101 - 42
pre skutok právne kvalifikovaný ako zločin podvodu podľa § 221 odsek 1, odsek 3 písmeno a) Trestného
zákona, ktorého sa mala dopustiť na tom skutkovom základe, že:

ako podpredsedkyňa predstavenstva spoločnosti Intermont, a. s. dňa 03. septembra 2009 v priestoroch
spoločnosti Intermont, a. s., Železničiarska 13, Bratislava, uviedla do omylu W. M., a to žiadosťou o
poskytnutie pôžičky na nájom v sume 67.000,-€ a prísľubu jej následného vrátenia, na základe ktorej
W. M. odovzdal hotovosť vo výške 67.000,-€, ktorú prevzala na základe príjmového pokladničného
dokladu, za prítomnosti predsedu predstavenstva spoločnosti Intermont, a. s. hoci vedela, že peniaze si
ponechá pre vlastnú potrebu, prípadne na sanovanie obchodných záväzkov spoločnosti, v mene ktorej
vystupovala, čím poškodenému Norbertovi Törökovi spôsobila škodu vo výške 67.000,-€.

pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaná stíhaná.

Podľa § 288 ods. 3 Tr. por. súd poškodeného W. M. nar. XX.XX.XXXX v F., trvale bytom W. XX/A
Bratislava odkazuje s nárokom na náhradu škody na civilný proces.

O d ô v o d n e n i e

Na Okresný súd Bratislava I (od 1. 6. 2023 Mestský súd Bratislava I) bola 20. 5. 2016 podaná obžaloba
prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava I z 18. 5. 2016, č. k. 1 Pv 519/13/1101 - 42, na obvinenú
V. F., pre zločin podvodu podľa § 221 odsek 1, odsek 3 písmeno a/ Trestného zákona, ktorého sa mala
dopustiť na skutkovom základe uvedenom v obžalobe.

Na hlavnom pojednávaní, nariadenom po zmene osoby predsedu senátu (Dodatkom č. 6 k Rozvrhu
práce Okresného súdu Bratislava I na rok 2022), kedy nebolo nutné zisťovať prípadný nesúhlas

obžalovanej so zmenou v zložení senátu (§ 277a Tr. por. - dovtedy pred súdom nebola prokurátorom
prednesená obžaloba), súd umožnil urobiť obžalovanej vyhlásenie podľa § 257 odsek 1 písmeno a/, b/a c/, odsek 4 Trestného poriadku, pričom urobila vyhlásenie podľa § 257 odsek 1 písmeno a) Trestného
poriadku, t. j. že je nevinná zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe. Súd vykonal dokazovanie
výsluchom obžalovanej, svedka - poškodeného W. M. a svedkov K.. K. F. a K.. Ľ. V., ako i prečítaním

výpovede svedkyne V. Q.. Ďalej v rámci dokazovania boli oboznámené listinné dôkazy: Príjmový doklad
z č. l. 69, Výpoveď zmluvy o nájme nebytového priestoru z č. l. 70, vklad hotovosti na účet mesta z
č. l. 71, Výzva na vrátenie pôžičky od poškodeného z č. l. 82, Príjmový pokladničný doklad z č. l. 83,
Oznámenie z č. l. 120, Stanovisko k vráteniu peňazí z č. l. 84, Listinné doklady z č. l. 107-124, Zmluvy
o nájme so spoločnosťou INTERMONT z č. l. 232-235, Zoznam pohľadávok z č. l. 276-291 (najmä

pohľadávka poškodeného na č. l. 289), Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 31. 10. 2023 sp. zn.
16Co 124/2023, listinná zmluva o výpožičke z 3. 1. 2005, odpis registra trestov obžalovanej z 27. 3.
2024 a lustrácia priestupkov CESDAP z 27. 3. 2024. Zároveň súd prečítal i znalecký posudok č. 5/2018
znaleckej organizácie Bratislavská súdnoznalecká a konzultačná spoločnosť s. r. o. zo 17. 7. 2018.
Podľa § 240 ods. 3 a § 272 ods. 3 Tr. por. súd odmietol vykonať dôkazy navrhnuté splnomocnencom
poškodeného - výsluchy svedkov T. F. a U. Š., nakoľko tieto dôkazy nenavrhol vykonať skôr (v čase

doručenia výzvy na navrhovanie dôkazov), pričom mu boli známe už vtedy a zároveň by sa navrhované
dôkazy (svedecké výpovede) týkali okolností nepodstatných pre rozhodnutie veci a skutkový, ako i
právny stav bol dostatočne preukázaný už skôr navrhnutými a vykonanými dôkazmi.

Všetky vykonané dôkazy súd hodnotil jednotlivo i v ich súhrne podľa svojho vnútorného presvedčenia

založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu tak, ako to predpokladá § 2 odsek
12 Trestného poriadku, pričom vychádzajúc z trestnoprávne relevantných zásad dôkazného konania,
dospel k záveru, že v predmetnej trestnej veci nebolo dokázané, že sa stal skutok (ako je opísaný v
obžalobe), pre ktorý je obž. V.. F. stíhaná a to najmä vo vzťahu k okolnostiam ohľadne dohadovania
tvrdenej pôžičky na nájom, v tej súvislosti prevzatie peňazí od poškodeného a ako mala byť

poškodenému spôsobená škoda. Najvýznamnejšie je, že nebolo preukázané akékoľvek uvedenie
poškodeného do omylu zo strany obžalovanej, resp. ako mala poškodeného do omylu uviesť (jeden zo
základných znakov stíhaného zločinu podvodu podľa § 221 odsek 1, odsek 3 písmeno a/ Trestného
zákona), následkom čoho sa mala (alebo iného) obohatiť na škodu majetku poškodeného a to v
značnom rozsahu. V danom prípade prokuratúra, ako nositeľka dôkazného bremena, nepreukázala

uvedenie poškodeného do omylu obžalovanou spôsobom opísaným v obžalobe (vylákanie finančných
prostriedkov obžalovanou od poškodeného na základe žiadosti o poskytnutie pôžičky na nájom v sume
67.000,-€ a prísľubu jej následného vrátenia, pričom už vtedy mala vedieť, že peniaze si ponechá pre
vlastnú potrebu, prípadne na sanovanie obchodných záväzkov spoločnosti, v mene ktorej vystupovala)
za účelom obohatenia sa obžalovanej (resp. inej osoby) na úkor poškodeného. V dôsledku naznačeného

bol odôvodnený iba jediný možný záver, a to, že nebolo dokázané, že sa stal skutok (v celosti), pre
ktorý je obžalovaná stíhaná. Logickým dôsledkom takéhoto záveru bolo oslobodenie obžalovanej spod
obžaloby podľa § 285 písmeno a/ Trestného poriadku.

Obžalovaná V.. F. vypovedala, že v spoločnosti Intermont a. s., v rozhodnom čase pracovala ako

asistentka riaditeľa, pričom mala na starosti úhrady faktúr, prevody peňazí, styk s bankami, poštu a iné
administratívne záležitosti. Funkciu podpredsedu predstavenstva vykonávala skôr len formálne, nikdy si
neplnila žiadne výkonné právomoci. V zásade bola iba administratívna sila, ktorá plnila pokyny riaditeľa.
V deň skutku mala telefonát od riaditeľa spoločnosti K.. K. F. (manžel obžalovanej), že príde pán M.
(poškodený), ktorý donesie peniaze a dostala od neho pokyn, aby ich prevzala a následne zaplatila dlžné

nájomné (citované potvrdil i svedok K.. F. - riaditeľ spoločnosti Intermont a. s.). Keď prišiel poškodený,
vzala ho do zasadačky spoločnosti, zavolala finančnú riaditeľku K.. V., aby bola prítomná pri prepočítaní
peňazí, ktoré doniesol poškodený, nakoľko išlo o vyššiu hotovosť. Prítomní pri preberaní peňazí bola iba
ona, poškodený a K.. V.. Riaditeľ pri preberaní peňazí nebol prítomný. Po prepočítaní peňazí vystavila
pokladničný blok, ktorý podpísala, čím poškodenému potvrdila prevzatie peňazí za firmu Intermont a.

s.. Následne, v zmysle pokynu riaditeľa spoločnosti ihneď išla do banky, kde tieto peniaze vložila na
účet mestskej časti Staré mesto Bratislava, vedený vo VÚB banke, ktorej mestskej časti platili nájomné.
Firma Intermont a. s. mala od Starého mesta Bratislava prenajaté určité priestory za ktoré platila nájom
a tie ďalej prenajímala. Jedným z takýchto podnájomcov bol aj pán poškodený M. a jeho manželka
(mali v podnájme obchodné a kancelárske priestory). Pán poškodený M. užíval tieto priestory asi 10

rokov ale nájomné ani prevádzkové náklady neplatil. Pravdepodobne mu boli zaslané aj nejaké výzvy
na zaplatenie dlžného nájmu. Predtým ako jej riaditeľ volal na schôdzi spoločnosti riešili, že poškodený
príde zaplatiť svoje dlžné nájomné, ktoré firma následne pošle Starému mestu a preto vedela, keď volal
riaditeľ, čoho sa týkajú peniaze, ktoré poškodený priniesol. Príjmový doklad o prevzatí peňazí za firmuIntermont podpísala a uviedla tam sumu a podpis. Nevie, či to podpisoval aj poškodený. Obžalovaná
ďalej okrem iného sprítomnila, že od poškodeného nikdy peniaze nežiadala a to ani v čase skutku ako
ani nikdy pred skutkom. S poškodeným nikdy nič nedohadovala. S poškodeným ani pracovne nikdy nič

neriešila, ten chodil len za riaditeľom, nie za ňou. Vedela len, že je nejaký obchodný partner, nakoľko
chodieval do firmy a podobne. S poškodeným v čase skutku, ako ani pred skutkom neriešila za akým
účelom priniesol uvedené peniaze. Účel jej bol známy od riaditeľa, resp. zo spomínanej porady, plnila
len pokyn riaditeľa prevziať peniaze a následne zaplatiť dlžné nájomné na účet Starého mesta. Na
spomínanej schôdzi resp. pracovnej porade riešili rôzne projekty, ale aj viacerých neplatičov všeobecne,

pričom sa spomenul aj poškodený, že s manželkou dlžia peniaze na nájomnom. Asi bol kontaktovaný
a spamätal sa, aby mohol v priestoroch ostať a preto predpokladá, že doniesol peniaze, ktoré dlžil na
nájomnom. Po skutku sa pracovne s poškodeným nikdy nestretla a nepamätá si, že by sa stretli aj pri
inej príležitosti, až následne na súde.

Poškodený W.. M. vypovedal, že od spoločnosti Intermont a. s. mal v podnájme priestory na Dunajskej

ulici kde prevádzkoval obuv. Písomnú nájomnú zmluvu však nemali. V auguste 2009 sa stretol v centra
mesta s pánom F., riaditeľom spoločnosti Intermont, a. s., ktorý mu povedal, že má nejakú exekučnú
výzvu na zaplatenie sumy 67.000 Eur, ako nájom za priestory. Išlo o dlžné nájomné za dlhšie obdobie.
Ak by to nezaplatil nájom by skončil. Spoločnosť Intermont mala tieto priestory prenajaté od Starého
Mesta a ďalej ich prenajímal podnájomníkom medzi ktorých patril aj on (poškodený). Pán F. mu povedal,

že aktuálne nemá také peniaze, tak ho požiadal aby mu na zaplatenie nájmu požičal, aby to mohol
zaplatiť s čím súhlasil, nakoľko tam mal nainvestované peniaze. Bol si to overiť aj na Starom Meste,
ktoré je vlastníkom tých priestorov či je pravda, že ak sa dlžoba zaplatí, tak nájom nezanikne. Potvrdili
mu, že áno. Chcel teda dlh na nájomnom zaplatiť priamo Starému Mestu, ale nedalo sa, nakoľko mesto
malo právny vzťah so spoločnosťou Intermont, a. s.. T.Á. F. ho kontaktoval, aby to bolo čo najskôr,

že je to potrebné rýchlo uhradiť. Poskytnutie sumy 67.000 Eur dohadoval priamo s pánom F. a on
mu prisľúbil, že peniaze vráti a s ním dohadoval aj účel poskytnutia peňazí. Dňa 3. 9. 2009 prišiel do
spoločnosti Intermont, a. s. kde doniesol sumu 67.000 Eur, ktoré od neho prevzala obžalovaná. Vedľa v
kancelárii bol pán F., ktorý aj nachvíľu prišiel. Ešte bola pri preberaní peňazí prítomná jedna účtovníčka,
asi sa volala V.Á.. Vystavili mu príjmový dokument, kde bolo napísané, že „pôžička na nájom“ a tento

dokument bol podpísaný pani F. a spomínanou účtovníčkou. Neskôr mu volala účtovníčka, aby prišiel
podpísať zmluvu o pôžičke, povedal jej, aby to pripravili, ale následne k tomu už nikdy nedošlo. V
decembri 2010 Intermont odkúpil predmetné priestory od Starého Mesta za sumu 1.078.000 Eur. Asi
o dva dni na to ich ďalej previedol na spoločnosti Babel s. r. o., kde kúpna suma bola 1.478.578 Eur.
O prevode sa dozvedel len z katastrálneho portálu, inak nebol informovaný, až dokým mu neprišiel

zamestnanec Babel s. r. o. oznámiť, že sú nový vlastníci a navrhovali novú nájomnú zmluvu. V januári
2011 volal pánovi F., že čo je ten nový vklad v katastri k týmto priestorom. Napokon zistil, že to nebol
len zabezpečovací prevod, ale riadny a pán F. už nie je vlastníkom týchto priestorov. Keďže neboli
vrátené peniaze a priestory už nevlastnila firma Intermont tak 8. 11. 2011 vyzval Intermont a. s. na
vrátenie pôžičky 67.000 Eur. Z firmy Intermont mu 15. 11. 2011 odpovedali, že neevidujú taký záväzok.

Spoločnosti Intermont zaslal 8. 12. 2011 novú výzvu spolu s kópiu príjmového dokladu. Spoločnosti
Intermont poslal 14. 3. 2012 predžalobnú výzvu. Opäť mu prišla odpoveď, že neevidujú taký záväzok.
Potom pán F. inicioval stretnutie a v apríli 2012 sa stretli ohľadne tejto pohľadávky, kde pán F. uviedol,
že mu to vráti, len si musí zrušiť nejaký účet. Komunikácia následne prestala a spoločnosť Intermont išla
do reštrukturalizácie. Peniaze, ktoré doniesol do spoločnosti Intermont, ktoré prevzala obžalovaná, mali

byť použité na úhradu dlžného nájmu pre Staré Mesto. Keďže sa nevedel s pánom F. stretnúť, tak išiel
za novými vlastníkmi, ktorých si zistil z katastra a tí mu uviedli, že spoločnosť Intermont s tými priestormi
už nemá nič spoločné. Išlo teda o riadny prevod a nie zabezpečovací ako uvádzal pán F.. Vtedy mu
bolo jasné, že žiadne vyrovnanie od spoločnosti Intermont nebude. Nevedel povedať či obžalovaná
požadovala peniaze. S obžalovanou neriešil či sľúbila vrátenie peňazí alebo niečo v tejto súvislosti.

Len doniesol peniaze a obžalovaná ich prevzala. Účel použitia peňazí s obžalovanou nedohadoval.
Obžalovaná nebola účastná žiadnych obchodných rokovaní vo vyššie načrtnutých súvislostiach (úhrada
dlžného nájmu). Svedok ďalej vypovedal, že pri samotnom odovzdaní peňazí bola prítomná obžalovaná
a účtovníčka. Pán F. bol vedľa v kancelárii a len raz tam prišiel a potom odišiel, pričom považoval za
normálne, že peniaze prevzala pani F., nakoľko sú manželia. Obchodné záležitosti v rámci spolupráce

so spoločnosťou Intermont riešil iba s pánom F..

Svedok Ing. Igor F. vypovedal, že si pamätá, že poškodený s manželkou užívali priestory, ktoré mali
prenajaté od mesta. Manželka poškodeného chcela nejaký obchod a poškodený ho požiadal, či by mu vtomto vyhovel a prenajal mu ďalej tento priestor. Boli tam asi 10 rokov a vôbec neplatili nájomné. Potom
mu telefonoval, že mesto chce nájomné, a aby to zaplatil. Šlo asi o polovicu sumy z celkového nájmu,
ktorý nezaplatil - cca 67.000 Eur. Zavolal svojej manželke (obžalovanej), že príde poškodený, aby sumu

prevzala, že poškodený to donesie v hotovosti. Potom jej povedal aby to išla odniesť do banky. Asi do
pol hodiny od prevzatia peňazí manželka (obžalovaná) peniaze odniesla do banky, je možné, že ich
vložila rovno na účet Mestskej časti, alebo na účet ich firmy Intermont a ďalej ich poslali Mestskej časti.
Obžalovaná de facto robila len poštára, to bola celá jej úloha v tejto veci. Ďalej už neriešil túto situáciu,
mal vtedy 20 firiem, 200 zamestnancov, plno iných starostí. Potom sa začal riešiť príjmový doklad, kde sa

objavila poznámka „pôžička“. Zároveň tam boli tri rôzne druhý písma, kto ho vyplnil nevie, pričom suma,
ktorú doniesol poškodený bola jednoznačne určená na úhradu dlžného nájomného, kde poškodený
objektívne a preukázateľne užíval predmetný priestor. Až následne poškodený začal spomínať nejakú
pôžičku. Keďže mal nejaké pohľadávky voči poškodenému, pretože mu v minulosti požičiaval aj nejaké
peniaze a vedel, že ich už asi nikdy nedostane, tak keď účtovníčky zaevidovali predmetnú sumu ako
pôžičku a jednostranným zápočtom, ktorý sa nachádza aj v spise, si túto započítal voči pohľadávkam,

ktoré mal voči poškodenému. Predmetné priestory užívala manželka poškodeného resp. jej firma a
pravdepodobne poškodený robil tiež len poštára, keď peniaze doniesol. Keďže účtovníčky sumu, ktorú
doniesol poškodený (67.000 Eur) zaúčtovali ako pôžičku, už nevie prečo tak urobili, tak tieto dve
spomínané pohľadávky resp. záväzky si sám vzájomne započítal. Manželka (obžalovaná) však určite
nič s pánom poškodeným nedohadovala, ani ho poriadne nepoznala a nemala žiadny dôvod nič takéto

riešiť. Poškodený chcel, aby tam jeho manželka mohla aj naďalej prevádzkovať svoj obchod a snažil sa
to pre ňu zabezpečiť. Preto dlžné nájomné zaplatil. Potom však firma Intermont aj tak nájomný vzťah s
mestom ukončila a pokiaľ vie, tak poškodený tento priestor odkúpil ďalej do osobného vlastníctva. Firma
INTERMONT a. s. už je zlikvidovaná. Poškodený si v prvom kole prihlasovania pohľadávok prihlásil
pohľadávku vo výške 67.000 Eur. Tá však bola popretá a v druhom kole si ju už ani neprihlásil. Manželka

(obžalovaná) s poškodeným určite nič nedohadovala, ani pôžičku, ani zaplatenie dlžného nájomného.
Za celý život s ním prehodila možno 10 slov aj to väčšinu asi keď preberala tie peniaze. Rovnako s ním
určite z jej pozície nesľubovala poškodenému vrátenie akýchkoľvek peňazí resp. čokoľvek iné, určite sa
nič také nestalo. Jediné čo urobila bolo, že prevzala peniaze od poškodeného, lebo prišiel na obed keď
tam nikto iný nebol. Poškodený prišiel do firmy (Intermont) a doniesol dlžné nájomné na základe jeho

telefonického dopytu, kedy mu oznámil, že dlží na nájomnom a že chce nájom s mestom ukončiť, tak aby
to zaplatil a ak chce tie priestory užívať aj naďalej a nech si to potom odkúpi alebo dorieši sám. Potom
ako poškodený doniesol peniaze mu volala manželka, ktorá mu to potvrdila a že peniaze aj odniesla
do banky.

Sám poškodený, ako i svedok K.. F. teda potvrdzujú, že všetko ohľadne úhrady nájomného za priestory,
ktoré poškodený užíval dohadovali len poškodený a p. F. (K.. K. F.o - riaditeľ firmy Internomnt a. s. od
ktorej mal poškodený s manželkou priestory prenajaté) a vôbec nebolo preukázané, že by obžalovaná
mala akúkoľvek vedomosť o prebiehajúcich rokovaniach medzi nimi, nie to ešte, že by priamo ona
niečo s poškodeným dohadovala a mohla ho čo i len teoreticky uviesť v týchto súvislostiach od omylu.

Nezainteresovanosť obžalovanej do rokovaní o úhrade dlžného nájomného potvrdil svedok K.. F., ale aj
poškodený,keďuviedol,žesobžalovanouneriešilčisľúbilavráteniepeňazíaleboniečovtejtosúvislosti.
Len doniesol peniaze a obžalovaná ich prevzala. Účel použitia peňazí s obžalovanou nedohadoval.
Obžalovaná nebola účastná žiadnych obchodných rokovaní v načrtnutých súvislostiach.
Výpoveď svedka K.. F. a najmä i poškodeného preto korešpondujú s výpoveďou obžalovanej (o

okolnostiach skutku ako jej je kladený za vinu) a „de facto“ preukazujú jej nevinu (nepreukázanie,
že sa stal skutok, pre ktorý je stíhaná), nakoľko je bez akýchkoľvek rozumných pochybností zrejmé,
že obžalovaná nebola účastná žiadnych rokovaní resp. dohadovaní úhrady akýchkoľvek finančných
prostriedkov zo strany poškodeného, ani sa s ním o tom nerozprávala, neprisľúbila mu vrátenie žiadnych
peňazí, neriešila s ním žiadnu pôžičku peňazí (ani ju nežiadala) a preto poškodeného ani nemohla

uviesť do omylu žiadosťou o poskytnutie pôžičky. Obžalovaná peniaze od poškodeného len prevzala
(potvrdené svedkami K.. F. a aj poškodeným) a ako uviedol svedok K.. F., bola len „poštárom“, kedy
po prevzatí peňazí (nie je sporné - pokladničný príjmový doklad na č. l. 69 a 83) ich následne obratom
odniesla do banky a vložila na príslušný účet mestskej časti Bratislavy - Staré mesto (vklad hotovosti na
účet mestskej časti z č. l. 71), od ktorej mala firma Intermont priestory prenajaté a ktorej bolo potrebné

zaplatiť nájomné (dlžné). Uvedené nebolo sporné a vyplynulo i z vykonaného dokazovania.

Vo veci bola prečítaná aj výpoveď svedkyne V. Q. (zomrela), kde uviedla, že v spoločnosti Intermont
pracovala ako účtovníčka, pričom viedla celú účtovnú agendu, avšak s hotovosťou nepracovala.Pokladne mali na starosti pani V. a pani C.. Pri prevzatí hotovosti obžalovanou nebola prítomná.
Poškodenéhovôbecnepozná.Kpríjmovýmdokladomuviedla,žepredmetnéfinančnéprostriedkyriadne
zaúčtovala. Podľa príjmového dokladu, peňažné prostriedky prevzala obžalovaná. Kolónku účel platby

vypisovala ona (svedkyňa), ale na základe pokynu nadriadených, teda buď obžalovanej alebo pána F..

I z načrtnutého plynie, že obžalovaná len prevzala peňažné prostriedky od poškodeného (čo ten dohodol
so svedkom K.. F., nie s obžalovanou) a nevypisovala ani žiadnu poznámku resp. účel platby na príjmový
doklad, ale to urobila svedkyňa V.. Q. (síce na pokyn nadriadených, ale nevedela určiť či pána F. alebo

obžalovanej).

Súd dáva do pozornosti i odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 31. 10. 2023, sp. zn.
16Co 124/2023, bod 20. (prečítaný ako listinný dôkaz), ktorého plynie, že zo skutkového stavu zisteného
súdom prvej inštancie, ktorými je odvolací súd viazaný (§ 383 C. s. p.), ale aj zo žaloby vyplýva, že v
dôsledku fyzického odovzdania sumy 67.000 Eur 3. 9. 2009 žalobcom W. M. žalovanej V. F. nedošlo

medzi týmito subjektmi k vzniku záväzkovo-právneho vzťahu titulom pôžičky, nakoľko tu nesporne od
počiatku absentoval nielen úmysel žalobcu poskytnúť žalovanej pôžičku, ale aj úmysel žalovanej titulom
pôžičky prijať peniaze od žalovaného, nakoľko v konaní nebol preukázaný ústny záväzok žalovanej
vrátiť pôžičku.

Z vykonaného dokazovania (okrem výpovedí aj z oboznámených listín) nie je zrejmé, že by práve
obžalovaná (ak vôbec niekto) akýmkoľvek spôsobom uvádzala poškodeného do omylu. Naopak bolo
preukázané, že žiadne peniaze od neho nepýtala, ani mu nesľúbila, že mu budú vrátené. Opačná
argumentácia obžaloby nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a ide fabuláciu. Konanie obžalovanej vo
vzťahu k poškodenému spočívalo len v obyčajnom prevzatí peňazí a potvrdení ich prijatia. Bez naplnenia

zákonných znakov skutkovej podstaty žalovaného zločinu podvodu „uvedenie do omylu", či „obohatenie
seba alebo iného“ nie je naplnená jeho objektívna stránka. V konaní bolo priamo preukázané, že
obžalovaná nikoho do žiadneho omylu neuviedla. Rovnako sa ani neobohatila resp. iného na úkor
poškodeného, nakoľko obratom po prevzatí peňazí od poškodeného, tieto vložila na účet mestskej časti
Bratislava - Staré mesto (i listina - vklad hotovosti na účet mesta z č. l. 71) ako úhradu nájomného

za priestory využívané poškodeným resp. jeho manželkou. Nebolo teda vôbec preukázané, že by sa
skutok, ako je opísaný v skutkovej vete obžaloby, vôbec stal (že by obžalovaná iniciovala a konala v
smere uviesť poškodeného do omylu a obohatiť seba /iného/ na jeho úkor) a jej trestné stíhanie bolo a
je nedôvodné, nelogické až absurdné. Jej konanie bolo obmedzené len na faktické zrealizovanie úkonu
prevzatia peňazí podľa požiadavky štatutára spoločnosti INTERMONT a. s. Ten rovnako určil aj spôsob

ich následného použitia.

Riaditeľ spol. INTERMONT a. s. K.. K.. F. obžalovanej telefonicky oznámil, že do sídla firmy príde
poškodený a odovzdá peniaze vo výške 67.000,- €. Ďalej jej oznámil, že peniaze sú určené na
úhradu dlžného nájomného pre prenajímateľa (mestskú časť Bratislava - Staré mesto). Obžalovaná

od poškodeného peniaze iba prevzala. O tom z akého dôvodu ich odovzdáva a o účele, na ktorý
by mali byť použité, sa s ním vôbec nerozprávala. Z výpovede nevyplýva, že by s poškodeným
akýmkoľvek spôsobom dohadovala poskytnutie peňazí /či pôžičky/ alebo by mu sľúbila jej vrátenie,
prípadne určovala, na čo peniaze slúžia. Sám poškodený vypovedal /a potvrdil aj v civilnom konaní/,
že na poskytnutí peňazí /pôžičky/ sa dohodol s K.. K.. F. a že peniaze žiada od obžalovanej len preto,

lebo ich prevzala. Citované (len fyzické prevzatie peňazí) však nikdy nemôže založiť trestnoprávnu
zodpovednosť za spáchanie podvodu v súvislostiach ako v tejto veci. Obžalovaná sa nezúčastnila
žiadneho stretnutia s poškodeným, ktorého predmetom by bolo dojednávanie poskytnutia dotknutých
peňazí spoločnosti INTERMONT a. s. O tejto téme sa s poškodeným vôbec nerozprávala. Na čom
sa poškodený s K.. K.. F. na stretnutí dohodli, nemala žiadnu bližšiu vedomosť, žiadne peniaze od

poškodeného nežiadala a ani mu nesľúbila ich vrátenie. Peniaze od poškodeného len prevzala a podľa
inštrukcií Ing. K.. F. prevzaté peniaze obratom vložila na účet prenajímateľa za účelom úhrady dlžného
nájomného.

S prihliadnutím na uvedené tvrdenia obžaloby na jednej strane a tvrdenia obžalovanej, paradoxne

podopreté aj samotnou výpoveďou poškodeného, ako aj vychádzajúc z oboznámených listinných
dôkazov (najmä príjmového pokladničného dokladu, rozsudku Krajského súdu v Bratislave z
31.10.2023, sp. zn. 16Co 124/2023 a znaleckého posudku č. 5/2018 znaleckej organizácie Bratislavská
súdnoznalecká a konzultačná spoločnosť s. r. o. zo 17.7.2018), aj v kontexte výpovede svedkaK.. F. a prečítaných výpovedí ostatných svedkov na strane druhej, je zrejmé, že v danom prípade
poškodený odovzdal finančné prostriedky obžalovanej s tým, že ona sama peniaze od poškodeného
nikdy nežiadala, vopred s ním neriešila nijaké obchodné záležitosti, dokonca s poškodeným ani nijako

nekomunikovala (teda ho do omylu uviesť nemohla), pričom peniaze iba fyzicky prijala, a to na základe
pokynu jej manžela K.. K.. F., ktorý bol riaditeľom firmy.

Vyššie uvedené skutočnosti vyplývajú jednoznačne z dokazovania i z výpovede poškodeného. Z nej
plynie, že poškodený skutočne mal obžalovanej v dobrej viere zapožičať (tvrdí poškodený) finančné

prostriedky v hotovosti v pomerne vysokej hodnote (v sume až 67.000,- €) za účelom úhrady
nájomného obchodných priestorov, avšak obžalovaná ho k uvedenému konaniu (poskytnutiu peňazí)
nijako nenabádala, nenaznačovala, nežiadala a peniaze od poškodeného iba fyzicky prebrala, pričom
iba plnila pokyny jej manžela - riaditeľa firmy.

S poukazom na načrtnuté považuje súd za nevyhnutné zdôrazniť, že rozhodnutie o vine obžalovanej

osoby musí vychádzať z vykonaných dôkazov (získaných zákonným spôsobom), ktorých vyhodnotením
nie je možné dospieť k inému záveru, resp. ktoré nepripúšťajú aj alternatívny, a pre obžalovanú
priaznivejší záver, pokiaľ ide o otázku viny. Vina obžalovanej musí byť teda jednoznačne a bez
akýchkoľvek rozumných pochybností preukázaná aj ohľadne priebehu celého skutkového deja.
Obžalovaná pritom nie je povinná dokazovať žiadnu skutočnosť, čo je vyjadrené v zásade, že

nedokázaná vina má rovnaké dôsledky ako dokázaná nevina. Uznanie viny zo žalovanej trestnej činnosti
nie je možné založiť na hypotetických záveroch, ktoré sú v rovine pravdepodobnosti, že obžalovaná
so svojím mužom - riaditeľom spoločnosti vopred spoločne naplánovali, že poškodeného uvedú do
omylu, oberú ho o peniaze s premyslenou žiadosťou o poskytnutie pôžičky na nájom a prísľubom
jej následného vrátenia, pričom poskytnuté finančné prostriedky využijú na sanovanie obchodných

záväzkov spoločnosti, v mene ktorej vystupovali. Pre takýto záver musí byť daná istota, o ktorej,
vychádzajúc z hodnotenia vykonaných dôkazov, nie je dôvod pochybovať. Ak po vykonaní a zhodnotení
všetkých dostupných dôkazov zostanú pochybnosti o niektorej skutkovej okolnosti významnej čo do
otázky viny (tu nepreukázanie uvedenia poškodeného do omylu obžalovanou, ako ani jej obohatenie sa /
resp. iného/ na úkor poškodeného), nemožno rozhodnúť v neprospech obžalovanej. Inak povedané, ak v

konkrétnej trestnej veci vykonané dôkazy pripúšťajú alternatívnu možnosť o nevine resp. nepreukázanie
naplnenia jedného či viacerých zo základných znakov skutkovej podstaty žalovaného trestného činu
(napr. ako mal byť poškodený uvedený do omylu), je súd povinný obžalovanú spod podanej obžaloby
oslobodiť.Tentoprincípsaodvíjaodjednejznajzákladnejšíchzásadtrestnéhokonania,ktoroujezásada
prezumpcie neviny. Prezumpcia neviny vždy (aj pri zavedení kontradiktórnych prvkov do trestného

procesu) vyžaduje, aby to bol štát, ktorý nesie v trestnom konaní konkrétne dôkazne bremeno v
otázke viny. Pokiaľ možno v trestnom konaní na základe vykonaného dokazovania dospieť k niekoľkým
pravdepodobným skutkovým verziám, je súd povinný prikloniť sa k verzii, ktorá je pre obvineného/
obžalovaného priaznivejšia, nakoľko iba tak nedochádza k porušeniu princípu rozhodovania in dubio
pro reo, a tým aj zásady prezumpcie neviny. Teda ani vysoký stupeň podozrenia sám o sebe nemôže

byť zákonným podkladom pre odsudzujúci výrok. Trestné konanie vyžaduje v tomto ohľade ten najvyšší
možný stupeň istoty, ktorý možno od ľudského poznania požadovať, aspoň na úrovni všeobecného
pravidla "preukázania mimo akúkoľvek rozumnú pochybnosť".

Sumarizujúc uvedené závery, na základe vykonaného dokazovania a rešpektujúc aj zásadu „in dubio pro

reo“ súd uzatvára, že z hľadiska potrebnej miery istoty (na úrovni pravidla bez rozumných pochybností)
neboli preukázané skutkové okolnosti uvedené v obžalobe ohľadne spôsobu uvedenia poškodeného do
omylu (že obžalovaná mala finančné prostriedky od poškodeného vylákať pod nepravdivou zámienkou
potrebyuhradenianájomného),akoanisnaharesp.vidinaobžalovanejobohatiťsanaúkorpoškodeného
a je irelevantné z akých dôvodov poškodený a K.. K.. F. uzavreli dohodu o platbe/požičaní peňazí. U

obžalovanej súd konštatuje absenciu zločinného úmyslu („mens rea“). Záverom je nutné sprítomniť,
že v konaní bolo práve preukázané, že skutok, ako je opísaný v skutkovej vete obžaloby sa nestal a
obžalovaná sa nedopustila tam prezentovaných konaní.

V kontexte citovaného nebolo preukázané spáchania skutku tak, ako je prezentovaný v obžalobe, z

ktorého dôvodu súd podľa § 285 písmeno a/ Trestného zákona obžalovanú V. F.Ú. spod obžaloby
oslobodil, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaná stíhaná, vychádzajúc
pritom v otázke viny i z požiadavky istoty bez akýchkoľvek rozumných pochybností.Nakoľko súd obžalovanú spod obžaloby oslobodil, poškodeného s nárokom na náhradu škody odkázal
v zmysle § 288 ods. 3 Tr. por. na civilný proces.

S poukazom na všetky vyššie naznačené skutočnosti a právne úvahy, súd rozhodol tak, ako je uvedené
v enunciáte (výroku) rozsudku.

Rozsudok bol senátom prijatý jednomyseľne pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Protitomutorozsudkumôžeobžalovanýaprokurátorpodaťodvolaniedo15dníododňajehooznámenia

na Mestský súd Bratislava I, o ktorom bude rozhodovať Krajský súd v Bratislave.
Odvolanie nemôže podať obžalovaný voči výroku o vine v rozsahu, v ktorom súd prijal jeho vyhlásenie,
že je vinný. V rovnakej lehote s obžalovaným môžu podať odvolanie v jeho prospech aj príbuzní
obžalovaného v priamom rade, jeho súrodenci, osvojiteľ, osvojenec, manžel a druh.
Poškodený môže odvolanie podať pre nesprávnosť výroku o náhrade škody. Odvolanie má odkladný

účinok okrem prípadu, že rozsudok nadobudol právoplatnosť spôsobom predpokladaným v § 183 odsek
1 Trestného poriadku. Právne účinne ho nemôžu podať osoby, ktoré sa tohto práva výslovne vzdali.
V písomne podanom odvolaní treba uviesť, proti ktorým výrokom odvolanie smeruje a či smeruje aj proti
konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo.