Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. jún 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27Co/104/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3823201942
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3823201942.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrenčínevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.ĽubiceBajzovejačlenieksenátu

JUDr. Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom D. E. E. XXX, D. E. E., zast. AK OLŠOVSKÝ, spol. s r.o., G. Švéniho 6, Prievidza, IČO: 50 595 652,
proti žalovanej: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR, so sídlom Pribinova
2, Bratislava, IČO: 00 151 866, o zaplatenie nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovanej proti rozsudku
Okresného súdu Prievidza zo dňa 3. októbra 2024, č.k. 8C/45/2024-221, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej – vyhovujúcej časti (výrok I.) a v súvisiacej časti o trovách
konania (výrok III.) p o t v r d z u j e .

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanej n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil povinnosť
žalovanej zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu v sume 2.000,- eur v lehote 3 dní od právoplatnosti
rozsudku, zároveň vo zvyšnej časti výrokom II. žalobu zamietol a v konečnom dôsledku výrokom III.
rozhodol o trovách konania medzi stranami sporu tak, že žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa v konaní domáhal zaplatenia nemajetkovej
ujmy vo výške 2.904,99 eur spolu s príslušenstvom dôvodiac, že dlhodobo bol nútený pracovať
ako hasič - vedúci technik špecialista nad rámec týždenného pracovného času 48 hodín, čím došlo
k porušeniu práva EÚ, konkrétne Smernice č. 2003/88/ES, v dôsledku ktorého porušenia unijného
práva si uplatňuje zaplatenie nemajetkovej ujmy, ktorej výšku určil ako súčin počtu odpracovaných
hodín pracovnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 zákona o Hasičskom zbore a sumy zodpovedajúcej
15 % peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac daného

roka a za čas pracovného pokoja ako súčin odpracovaných hodín v čase pracovného pokoja a sumy
zodpovedajúcej 30 % náhrady z prináležiacej hodinovej sadzby príslušného mesiaca v danom roku.
Tvrdil, že týmto spôsobom došlo k zásahu do jeho osobnostných práv, ktoré v žalobe konkretizoval.

3. Žalovaná namietala jednak samotnú dôvodnosť nároku, ako aj neprimeranosť uplatňovanej výšky
nemajetkovej ujmy a to poukazom na ňou tvrdenú rozhodovaciu prax slovenských súdov a nimi
priznávaných výšok nemajetkovej ujmy v rozsahu od 1.000,- eur do 2.500,- eur. Namietala, že pokiaľ

si uplatnil žalobca nárok podľa zákona č. 514/2003 Z. z., nesplnil podmienku na súdne uplatnenie
nároku, a to predbežné prerokovanie nároku príslušným orgánom a tiež, že v zmysle príslušného
zákona neboli splnené podmienky vzniku zodpovednosti štátu. Mala za to, že Smernica č. 2003/88/
EHS nemá vymedzenú pôsobnosť spadajúcu na osobu žalobcu a okruh jeho činností, podľa jej názorusa táto nevzťahuje na príslušníkov hasičského zboru. Tiež tvrdila, že nie je vo veci pasívne vecne
legitimovaným subjektom. Naviac, pokiaľ žalobca mal za to, že mu zamestnávateľ určoval pohotovosť
nad smernicou povolený limit, mal na túto skutočnosť upozorniť svojho nadriadeného a žiadať, aby mu

táto nebola určovaná z dôvodov, ktoré uvádza v žalobe. Namietala tiež premlčanie uplatneného nároku.
Poukazovalaajnato,že minimálnepožiadavky bezpečnosti aochrany zdravia,rovnakoakouplatnenie
odchýlky v zmysle Smernice č. 2003/88/ES boli riadne transponované do zákona č. 315/2001 Z. z..
Žalobca podľa jej názoru ani neuvádza, aká konkrétna škoda mu bola spôsobená, má za to, že neboli
splnené všeobecné podmienky vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora. Tabuľku priloženú ako prílohu

k žalobe nemožno považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval výšku nemajetkovej ujmy, nakoľko výpočet
žalobcu je mätúci a maskuje mzdové nároky, javí sa podľa nej ako špekulatívny. Výška nemajetkovej
ujmy je neprimeraná s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých
ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu neporovnateľne vyššia. Čo sa týka úroku z omeškania
má za to, že v zmysle rozhodnutia NS SR sp. zn. 6Cdo/185/2011 ustáliť omeškanie žalovaného je
možné až po rozhodnutí súdu a uplynutím paričnej lehoty na plnenie. V konečnom dôsledku namietala

aj nedostatok právomoci slovenských súdov a tiež miestnu nepríslušnosť konajúceho súdu.

4. Na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ust. čl. 7 ods. 2, čl. 19 ods. 2 Ústavy SR, § 3
Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), čl. 1 odsek 2, 3, čl. 2 ods. 1, 2, čl. 6 písm. b) Smernice
2003/88/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie

pracovného času (ďalej len „Smernica“), § 85 ods. 1, ods. 2, § 86 ods. 1, 2, § 91 ods. 1 až 3, § 92
ods. 1, 2, § 103 ods. 5, § 122 ods. 1, 3 zákona č.315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore
v znení účinnom v rozhodnom období (ďalej len „zákon č. 315/2001 Z.z.“), § 11, § 13 ods. 1 až 3, §
100 ods. 1, § 101,§ 853 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky
zákonník alebo OZ“), § 1 písm. a), § 4 ods. 1 písm. e/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za

škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, čl. 24 Všeobecnej Deklarácie
ľudských práv, pričom poukazujúc na judikatúru Súdneho dvora EÚ, z ktorej jednoznačne vyplýva, že
Smernica 2003/88/ES sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými
silami v teréne a nezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti požiarom, alebo na poskytnutie pomoci
iným osobám, dospel k záveru o jednoznačnom splnení predpokladov zodpovednosti žalovaného za

škoduspôsobenúporušenímprávaÚnie,keďževdanejvecidošlokporušeniuprávažalobcunaoddych,
zabezpečený stanovením maximálneho týždenného pracovného času v trvaní 48 hodín, ktoré vyplýva
z ustanovenia čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES, ktoré má priamy účinok, keďže je dostatočne jasné
a určené a jeho cieľom bolo priznať jednotlivcovi práva, z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že išlo
o porušenie dostatočne závažné a medzi týmto porušením a spôsobenou škodou jednotlivcovi existuje

priama príčinná súvislosť. Súd prvej inštancie sa vysporiadal s námietkou žalovanej o nedostatku
právomoci slovenských súdov konať v danej veci, a to v bode 29/ odôvodnenia svojho rozhodnutia,
považujúc túto námietku za nedôvodnú s poukazom na to, že žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody
v peniazoch poukazom na porušenie práva EÚ vyplývajúce primárne z článku 6 písmena b/ Smernice
č. 2003/88 ES, ktorá sa vzťahuje aj na žalobcu ako príslušníka hasičského a záchranného zboru. ESD

vo veci C-429/09 rozhodol, že predmetná smernica má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom
práva, ktoré môžu uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi, a tak právomoc súdu na
toto konanie a rozhodovania v posudzovanej veci je daná poukazom na § 3 CSP, keďže neexistuje
žiaden iný orgán disponujúci kompetenciou zverenou ústavnými normami na rozhodnutie o tomto práve
žalobcu. Neakceptoval tiež námietku žalovanej o nedostatku vecnej pasívnej legitimácie, s ktorou sa

vysporiadal v bode 30/ svojho rozhodnutia, ako aj s námietkou žalovanej, že Smernica č. 2003/88 ES sa
nevzťahuje na žalobcu, s čím sa vysporiadal v bode 32/ odôvodnenia svojho rozhodnutia, neakceptujúc
ani túto obranu žalovanej. V neprospech žalovanej vyriešil tiež otázku spornosti, či vnútroštátna právna
úprava v podobe zákona č. 315/2001 Z.z. a na ňu nadväzujúca aplikačná prax rešpektuje požiadavku
vyplývajúcu z článku 6 písm. b/ Smernice 2003/88 ES, a to v podrobnostiach v bode 33/ odôvodnenia

svojho rozhodnutia. Čo sa týka rozhodného obdobia, tak žaloba smerovala voči žalovanej za obdobie od
mája 2021 do februára 2023, pričom súdom bolo zohľadňované obdobie troch rokov spätne od podania
žaloby. Súd mal dokazovaním za preukázané, že v rozhodnom období mal žalobca rozvrhnutý pracovný
čas nerovnomerne tak, že týždenný pracovný čas pozostával zo 16 hodinovej pracovnej zmeny ako
výkon služby a na ňu nadväzovala 8 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku, t.j. na pracovisku

žalobca strávil sústavne 24 hodín. Výkon služobnej pohotovosti bol rozdelený na aktívnu časť služobnej
pohotovosti, ktorá bola odmeňovaná ako nadčasová práca a neaktívnu časť služobnej pohotovosti.
Súčet týždňov v sledovanom období tvorí podľa tabuľky výpočtu priemerného týždenného služobného
času predloženého žalovanou na pojednávaní 93,4 týždňov. Pri dodržaní obmedzenia vyplývajúceho zčl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES, teda maximálnych týždenných pracovných časov a nadčasov po
48 hodín, na uvedené rozhodné obdobie pripadá maximálny pracovný čas 4.483 hodín (93,4 týždňov
x 48 hod.). Z dokazovania vyplynulo, že žalobca v posudzovanom období po zohľadnení skutočne

odslúžených hodín realizoval výkon práce v rozsahu 4.565,7 hodín (čo vyplýva z prehľadu tabuľky
o počte odslúžených hodín dokladovanej žalovanou, ktorá skutočnosť zostala v konaní nespornou),
a teda navyše oproti maximálnemu prípustnému času za dané obdobie vyplývajúcemu zo Smernice
v zmysle dôkazov predložených žalovanou, nad zákonný rozsah odpracovaných hodín zodpovedá v
priemere cca 1 hodina týždenne navyše oproti stanovenému maximu (4.565,7 hodín : 93,4 týždňov).

Súd zdôraznil, že sa jedná o maximálny prípustný čas stanovený právom EÚ, ktoré malo byť prebraté
aj do slovenskej vnútroštátnej právnej úpravy. Žalobca pritom realizoval výkon práce nielen zjavne
nad rámec zákonom určeného služobného času 40 hodín týždenne, ale aj nad rámec maximálneho
prípustného pracovného času 48 hodín týždenne vyplývajúceho zo Smernice. U žalobcu cieľ Smernice
2003/88/ES nebol dodržaný a v danom smere žalovaná ako členský štát a adresát Smernice 2003/88/
ES je zodpovedná za prijatie všetkých opatrení legislatívnej aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia

účelu Smernice. Na základe opísaného skutkového stavu podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora
zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré sú mu
pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Únia založená (rozsudky C-6/90 a C-9/90
Francovich a i., C-46/93 a C-48/93 Brasserie du pecheur a Factortame), čím poškodení jednotlivci
majú právo na náhradu, za súčasne splnených troch podmienok: Ad a/ cieľom porušenej právnej

normy Únie je priznať jednotlivcom práva, Ad b/ porušenie je dostatočne závažné a Ad 3/ medzi
týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť
(rozsudok C-118/08), ktoré podmienky súd mal za splnené. So zreteľom na povahu osobnostného
práva, ktoré bolo v danom prípade porušené ako právo na ochranu zdravia, právo na odpočinok,
právo na súkromie a rodinný život a jeho okolnosti nemožno v danom prípade podmieňovať možnosť

uplatnenia peňažnej satisfakcie požadovaním následku, ktorým by bolo zníženie dôstojnosti, resp.
vážnosti žalobcu v spoločnosti v zmysle § 13 ods. 2 OZ. Peňažná satisfakcia zásadne prichádza
do úvahy tam, kde by sa satisfakcia podľa § 13 ods. 1 OZ nejavila ako postačujúca. Vychádzajúc
z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo (žalovaná ako členský štát
EÚ neprijala opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby u žalobcu nebola prekročená

maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času podľa čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/
ES) je dôvodný záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie
trvajúcich následkov nie je namieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah
(štát). Rovnako neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie
predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov a podobne. Aj z formulácie § 13 ods. 2 OZ vyplýva, že

zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti je len príkladom, kedy fyzickej osobe môže
vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Súd mal preukázané i splnenie podmienky
priamej príčinnej súvislosti medzi porušením práva Európskej únie a škodou spôsobenou žalobcovi.
V prejednávanej veci bolo potrebné prihliadnuť k tomu, že uplatnená škoda vychádza z právnych
predpisov a judikatúry EÚ a tento termín je nutné vykladať autonómne v zmysle európskeho práva. V

príčinnej súvislosti s porušením práva EÚ zo strany žalovanej došlo u žalobcu k vzniku nemajetkovej
ujmy v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia a práva na odpočinok, pretože účelom
stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo podľa odôvodnenia Smernice 2003/88/
ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby žalobca v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného
rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom, alebo iným osobám, a aby si krátkodobo

alebo dlhodobo nepoškodil zdravie. Súčasne súd dospel aj k záveru o zásahu do práva žalobcu na
súkromiearodinnýživot(čl.19ods.2ÚstavySR),pretožemuselreálneodpracovaťviac,akobolpovinný
v zmysle Smernice 2003/88/ES a tým na úkor svojich blízkych musel tráviť čas v práci a prichádzal o
čas, ktorý by mohol venovať rodine, priateľke, priateľom, záľubám, športovaniu resp. iným aktivitám,
ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením. V dôsledku takéhoto zaťaženia mu nezostával dostatok

času, ktorý by mohol venovať rodine, svojim záľubám ako šport - lezenie, vlastné vzdelávanie, ktoré
prispievajú k udržiavaniu jeho pohody a psychického zdravia, počas 48 hodinového odpočinku musel
byť nepretržite dostupný na telefóne, kedy je pochopiteľné, že zamestnanec pociťuje istú zodpovednosť
voči zamestnávateľovi a napätie a nemôže sa naplno venovať tak svojej rodine, takisto, keď jeho
matka ochorela, nemohol sa o ňu dostatočne postarať. Žalobca sa tak počas pohotovosti nenachádza

s rodinou, a teda je oddelený od svojho vlastného sociálneho, súkromného prostredia, rodinných a
spoločenských väzieb a jeho možnosť organizovať si svoj súkromný čas a program, venovať sa svojim
vlastným potrebám je z týchto dôvodov fakticky vylúčená. Čo sa týka spochybňovania skutočnosti
žalovanou, že žalobca neupozornil svojho zamestnávateľa na porušovanie jeho práv, takáto požiadavkaje v priamom rozpore okrem iného s rozsudkom Súdneho dvora C-429/09, podľa ktorého právo EÚ
bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá by podriaďovala právo pracovníka na náhradu škody
vzniknutej v dôsledku porušenia čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES zo strany dotknutého členského

štátu podmienke, aby o dodržovanie tohto ustanovenia najprv požiadal svojho zamestnávateľa, čo by
bolo jednoznačne v rozpore so zásadou efektivity práva EÚ, keďže výkon práv priznaných jednotlivcom
priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva EÚ by bol znemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by sa
od žalobcov ako slabšej strany v pracovnoprávnych vzťahoch vyžadovalo najprv uplatniť svoje práva
voči zamestnávateľovi. K námietke premlčania uplatneného nároku súd prvej inštancie konštatoval, že

porušením práva EÚ zo strany žalovanej vznikla žalobcovi ujma, ktorú súd analogicky posúdil podľa § 11
a nasl. OZ, vzťahujúcich sa na ochranu osobnosti. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
je právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101
OZ a začiatok plynutia premlčacej doby pri náhrade za nemateriálnu ujmu je viazaný na okamih, kedy
došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby. K ujme na právach žalobcu pritom
dochádzalo kontinuálne počas celého obdobia, kedy nebol dodržaný limit pracovného času podľa čl. 6

písm. b/ Smernice 2003/88/ES, teda k premlčaniu celého uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy nemôže dôjsť jedným okamihom. Mal preto za to, že s poukazom na dátum podania žaloby
(29.05.2023) nie je premlčaný nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku zásahov do
jeho osobnostných práv. Čo sa týka samotnej nemajetkovej ujmy a jej výšky mal súd za to, že účelom
a zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného

zásahu. Pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy zohľadnil, že žalobca je príslušníkom Hasičského a
záchranného zboru, vykonáva fyzicky i psychicky náročnú prácu a bol preukázaný zásah do osobnosti
žalobcu spôsobený tým, že v rozhodnom období pracoval priemerne viac ako 48 hodín týždenne (a
súčasne viac ako 40 hodín týždenne podľa § 85 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z.z.), keďže v rozpore s čl. 2
ods. 1 Smernice 2003/88/ES mu odpracované hodiny určenej služobnej pohotovosti neboli započítané

do odpracovaného času, to všetko v dôsledku zanedbania povinnosti žalovanej ako štátu riadne
transponovať Smernicu do relevantnej vnútroštátnej právnej úpravy. V dôsledku porušovania práva EÚ
na strane žalobcu nebol vytváraný dostatočný priestor na odpočinok, oddych a relax, dochádzalo k
zásahu do jeho práva na súkromie a rodinný život, keď, ako už bolo uvedené vyššie, mal obmedzenú
možnosť udržiavať, rozvíjať priateľské, resp. rodinné vzťahy a venovať sa svojím záľubám v záujme

zlepšenia kvality života a zdravia. K takýmto zásahom pritom dochádzalo u žalobcu dlhodobo a z
výpovede žalobcu vyplýva, že aj naďalej dochádza. Na základe uvedeného súd prvej inštancie dospel
k záveru, že za primeranú výšku vzniknutej nemajetkovej ujmy je možné považovať sumu 2.000,-eur
vzhľadom na povahu, intenzitu, trvanie a následky zásahov do osobnostnej sféry žalobcu ako to súd
vyššie opísal. Takáto výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch bola určená súdom aj

s ohľadom na komparáciu s obdobnými právoplatnými prípadmi a vyplývajúcou tak zo súdnej praxe
(napr. Ks Ke sp. zn. 9CoCsp/4/2020, sp. zn. 9CoPr/1/2019, sp. zn. 2Co/39/2021, sp. zn. 11Co/59/2021,
Os Brezno sp. zn. 3C/15/2021, sp. zn. 2C/17/2021, Os Zvolen sp. zn. 18C/15/2021, Os Žiar nad Hronom
sp. zn. 24C/23/2022, Os Rimavská Sobota sp. zn. 16C/15/2023, atď.). Z dokazovania nevyplynula taká
intenzita, resp. trvanie negatívnych zásahov do osobnostných práv žalobcu, v dôsledku ktorých by došlo

k takému narušeniu medziľudských vzťahov, rodinného života, resp. jeho zdravotného stavu, že by
to odôvodňovalo priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo vyššom rozsahu. Súd poznamenáva, že za
negatívny zásah do žalobcovho súkromia, práva na zdravie a na odpočinok je tak satisfakčnou suma
nemajetkovej ujmy 2.000,-eur. Pokiaľ teda žiadal žalobca priznať vyššiu nemajetkovú ujmu, súd žalobu
v prevyšujúcej časti nepovažoval za dôvodnú, a zamietol ju. Čo sa týka úrokov z omeškania súd prvej

inštancie tieto žalovanému nepriznal a v tejto časti žalobu zamietol.

5. O trovách konania súd rozhodol súd prvej inštancie v zmysle § 255 ods. 1 a 2 CSP na základe
zásady úspechu. Pokiaľ sa jedná o uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, výška plnenia, ktoré
bolo žalobcovi priznané, závisela od úvahy súdu. V tejto súvislosti dáva súd dal pozornosti rozhodnutie

Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 56/2017 zo záverov ktorého vyplýva, že ani úprava CSP nevylučuje
osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška
plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, a to z hľadiska výsledku v zásade zhodne
ako podľa dovtedajšej úpravy (§ 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku). Žalobca bol v konaní
úspešnýčodozákladuuplatnenéhonárokuapokiaľmusúdnazákladevlastnejúvahynepriznalnáhradu

nemajetkovej ujmy v celej uplatnenej výške a takisto nepriznal v nepatrnej časti požadovaných úrokov
z omeškania, nemožno to z procesného hľadiska považovať za jeho neúspech v konaní. Z uvedených
dôvodov súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania o zaplatenie nemajetkovej ujmy voči
žalovanému v rozsahu 100 % s tým, že výška nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu zdôvodnenejvyššie a čo sa týka úrokov z omeškania jednalo sa o neúspech v nepatrnej časti. Pri rozhodovaní o
konkrétnej výške náhrady trov konania bude súd vychádzať pri určení základnej sadzby tarifnej odmeny
advokáta z výšky súdom priznaného plnenia. O konkrétnej výške náhrady trov konania bude rozhodnuté

po právoplatnosti rozsudku (§ 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP).

6. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadla žalovaná smerujúc
svoje odvolanie proti vyhovujúcemu výroku I. a výroku o trovách konania medzi stranami sporu (výrok
III.), navrhujúc odvolaciemu súdu jeho zmenu tak, že žaloba bude zamietnutá a žalovanej bude

priznaný nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Uplatňujúc dôvody na odvolanie uvedené
v ust. § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP (porušenie práva na spravodlivý proces, existencia
inej vady spôsobilej mať za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia nesprávne skutkové a právne
závery, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie), primárne namietala nedostatočné,
nepresvedčivé odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, ktoré podľa jej názoru nespĺňa parametre
dané ust. § 220 ods. 2 CSP, naviac podľa jej názoru rozhodnutie predstavuje odklon od ustálenej

rozhodovacej praxe, ktorý nebol v odôvodnení riadne vyargumentovaný. V súvislosti s nedostatočným
odôvodnením poukazuje na rozhodovaciu prax vyššieho, tiež ústavného súdu. Nedostatok odôvodnenia
podľa jej názoru napĺňa minimálne dôvod na odvolanie podľa § 365 ods. 1 písm. d/, ak nie priamo
aj pod písmenom b/ CSP. Napadnutý rozsudok vykazuje podľa jej názoru znaky arbitrárnosti, súd
prvej inštancie sa dostatočne nezaoberal vznesenými oprávnenými námietkami žalovanej. Uvádza, že

zotrváva na všetkých svojich vyjadreniach produkovaných pred súdom prvej inštancie, ktoré žalobca
v priebehu konania nijako nespochybnil, podľa jej názoru nevyprodukoval ani nepredložil žiaden dôkaz,
ktorý by preukázal dôvodnosť ním uplatneného nároku. Zotrváva na námietke nedostatku právomoci
(čo možno subsumovať - i keď to žalovaná takto nekvalifikuje - pod dôvod na odvolanie uvedený
v ust. § 365 ods. 1 písm. a/ CSP - vada procesných podmienok), tiež nedostatku pasívnej vecnej

legitimácie. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní nevzal do úvahy potrebu rozlišovania medzi „prebratím
Smernice“ a „aplikáciou Smernice“ a následne nesprávnym právnym posúdením aplikoval tento záver
na vznik zodpovednosti kompetentných orgánov za porušenie predpisov v procese preberania a
následnej aplikácie Smernice. Súd prvej inštancie celkom opomenul, že žalovaná, t.j. Slovenská
republika pri preberaní Smernice fakticky neporušila žiadne predpisy, preto nemohla vzniknúť žiadna

škoda a následne ani zodpovednosť žalovanej za nároky žalobcom uplatňované v tomto spore, naviac
ide o nároky vyplývajúce z pracovnoprávneho vzťahu. Pripomenula, že žalobca namieta nesprávne
prebratie Smernice 2003/88/ES, nie však jej aplikáciu v individuálnom prípade žalobcu, preto Slovenská
republika nemôže niesť zodpovednosť za prípadnú nesprávnu aplikáciu Smernice 2003/88/ES na
pracovnoprávny vzťah žalobcu u jeho zamestnávateľa. Slovenská republika nie je zamestnávateľom

žalobcu a nie je ani orgánom, ktorý by sa na aplikácii Smernice 2003/88/ES podieľal. Nesprávne bola
posúdená aj pôsobnosť Smernice 2003/88/ES, ktorá sa na služobný pomer príslušníkov Hasičského a
záchranného zboru, vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného
času nevzťahuje v plnom rozsahu. Rozsah pôsobnosti Smernice 2003/88/ES je pozitívne vymedzený v
článku 2 ods. 1 Smernice 89/391/EHS, ako aj negatívne vymedzený v článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/

EHS. Smernica 2003/88/ES sa neuplatňuje na odvetvia činnosti, ktoré zahŕňajú osobitné činnosti služieb
civilnej ochrany. Štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykonávajúcich zásahovú
činnosť (ktorá je špecifická nerovnomerným rozvrhnutím služobného času, na ktorý priamo nadväzuje
určená služobná pohotovosť), možno jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti
Smernice 89/391/EHS v článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Oproti štandardným pracovnoprávnym

vzťahom, štátna služba príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykazuje aj špecifiká štátnej
služby príslušníkov Policajného zboru ako aj profesionálnych vojakov (napr. v osobitnom systéme
sociálneho zabezpečenia, prísnej subordinácie podobne). Rovnako úlohy, ktoré príslušníci Hasičského
a záchranného zboru plnia, možno podľa súvisiacich právnych predpisov týkajúcich sa civilnej ochrany,
integrovaného záchranného systému, ako aj právnej úpravy samotného Hasičského a záchranného

zboru, bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem „osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“
v zmysle článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Žalovaný taktiež neosvedčil, že by mu vznikol nárok na
náhradu škody. V čase služobnej pohotovosti sa od žalobcu nevyžaduje „aktívna činnosť“ a teda mimo
časuskutočnéhovýkonuprácemôžežalobcaodpočívať,alebosavenovaťinejčinnosti.Počasslužobnej
pohotovosti žalobca nemusí uskutočňovať žiaden výkon práce z vlastnej iniciatívy, len na základe

pokynu svojho zamestnávateľa. V zhrnutí to znamená, že žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas
celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti. Napriek tomu zamestnávateľ žalobcovi vypláca dohodnutú
odmenu za takto strávený čas, t.j. nie len za vykonanú prácu, ale aj za takúto neaktívnu časť práce.
Žalobca dostáva za takto stanovený čas pracovnú odmenu, ktorou mu zamestnávateľ kompenzuje to,že v prípade potreby (zásahu) bude k dispozícii. Pokiaľ súd prvej inštancie napriek všetkým doteraz
uvedeným skutočnostiam dospel k záveru, že služobná pohotovosť, ktorú vykonáva žalobca a za ktorú
je riadne odmeňovaný, je pracovným časom, a teda má sa zarátavať do pracovného času, samo o sebe

to ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody. Poukazuje na rozhodnutie Súdneho
dvora C-46/93 Brasserie du Pěcheur (bod 84) vychádzajúc z ktorého by mal teda vnútroštátny súd
preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu, alebo obmedziť jej
rozsah a či včas využila všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu. Žalobca nevyvinul snahu,
aby vzniku škody(ujmy) predišiel. Neoznámil svojmu zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú

pohotovosť a do dňa podania žaloby zamestnávateľ žalobcu ani nemal vedomosť o tom, že by výkon
služobnej pohotovosti (za ktorú každý mesiac žalobca dostáva odmenu), pociťoval ako výraznú ujmu. Z
vyššie uvedeného dôvodu nebolo tak ani možné, aby zamestnávateľ včas zamedzil prípadnému vzniku
takejto ujmy, či obmedzil jej rozsah. To, či v prípade žalobcu došlo k porušeniu práva nad maximálny
48 hodinový týždenný pracovný čas, bolo potrebné zo strany žalobcu preukázať. Nie všetky hodiny
odpracovanej pohotovosti sú totiž hodinami nad maximálny limit pracovného času. Takisto je potrebné

zohľadniť nerovnomerné rozvrhnutie služobného času u hasičov v referenčnom období 6 mesiacov
na ktoré súd prvej inštancie neprihliadal. Súdom prvej inštancie priznaná výška nemajetkovej ujmy je
neprimeraná a to aj v porovnaní s výškou náhrad priznávaných obetiam trestných činov, ktorých ujma
je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu podstatne vyššia. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva náhrada nemajetkovej ujmy musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti, pričom

pri určovaní výšky náhrady ujmy je potrebné vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy, pričom
žalobca podľa názoru odvolateľky doposiaľ nepreukázal zásahy do súkromného, rodinného života, či
neoprávnený zásah, ktorý by sa odrazil napr. v medziľudských vzťahoch, či nepriaznivosť zdravotného
stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej výraznej miere, ktorá by odôvodňovala výšku
priznanej sumy súdom prvej inštancie. Zo strany žalobcu nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by

utrpel ujmu, ktorá by v značnej miere znížila jeho dôslednosť, resp. vážnosť v spoločnosti. Poukázala
tiež na to, že žalobca sa žalobou nedomáha, aby sa „upustilo od neoprávneného zásahu“ do jeho
práva na ochranu osobnosti, ani aby sa odstránili následky takéhoto zásahu, podaná žaloba tak vôbec
nerieši (údajný protiprávny) stav do budúcnosti, ale naopak vytvára priestor pre opätovné čiastkové
žaloby. Z obsahu podanej žaloby vyplýva, že žalobca vidí problém predovšetkým vo svojom finančnom

ohodnotení počas služobnej pohotovosti, keď sa žalobou domáha len finančného plnenia od žalovanej.
Na mieste je potom otázka, akú inú činnosť by chcel žalobca vykonávať v čase služobnej pohotovosti,
kedy musí byť prítomný na pracovisku, keď tento čas pripadá na nočné hodiny, ktoré každá fyzická
osoba využíva na spanie a je objektívne vylúčené, aby sa tento čas mohol využívať nejakou inou
zmysluplnou činnosťou, prípadne ho plnohodnotne tráviť s rodinou. V zmysle zásady kontradiktórnosti

je však povinnosťou žalobcu preukázať vznik, ako aj intenzitu zásahu do jeho osobnostných práv, ak
taký zásah na strane žalobcu existuje. Žalovaná má za to, že uvedené riadne preukázané nebolo
a v konečnom dôsledku namieta, že ani neboli splnené zákonné predpoklady pre vznik zodpovednosti
žalovanej podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Súd prvej inštancie podľa jej názoru nesprávne procesne
postupoval, keď nárok prejednal napriek tomu, že nebol dodržaný predpísaný postup podľa § 15 ods.

1 a § 16 ods. 4 (predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody). Má za to, že žalobu je dôvodné
zamietnuť (odkazuje na „novšie“ rozhodnutia rôznych súdov prvej inštancie, ktoré v kópii k odvolaniu
prikladá).

7. Žalobca nevyužil svoje právo písomne sa vyjadriť k podanému odvolaniu.

8. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana
v spore (žalovaná), v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 CSP, vykonal
preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.

9. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1,
2 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutom výroku
I. (vyhovujúcom) a v súvisiacom výroku III. o trovách konania ako vecne správny podľa § 387
ods. 1 CSP potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385
ods. 1 CSP (a contrario), keďže v danej veci nebolo potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie

a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. Rozsudok súdu prvej inštancie
v jeho zostávajúcej časti (vo výroku II., ktorým bola zamietnutá žaloba vo zvyšnej, vyhovujúcu časť
presahujúcej časti) nepreskúmaval, keďže v tejto časti rozhodnutie suspenzívnym účinkom odvolania
dotknuté nebolo (§§ 226,227 ods. 1 CSP, § 379 CSP).10. Žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd uložil povinnosť žalovanej zaplatiť mu nemajetkovú
ujmu vo výške 2.904,99 eur spolu s príslušenstvom, spôsobenej mu v dôsledku odpracovania

priemerného týždenného pracovného času presahujúceho limit stanovený v čl.6 písm. b) Smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4.1.2003 o niektorých aspektoch organizácie
pracovného času.

11. Súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím výrokom I. uložil povinnosť žalovanej zaplatiť žalobcovi

nemajetkovú ujmu v sume 2.000,- eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku, zároveň vo zvyšnej
časti výrokom II. žalobu zamietol a v konečnom dôsledku výrokom III. rozhodol o trovách konania medzi
stranami sporu tak, že žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

12. Odvolateľka (žalovaná) vychádzajúc z obsahu odvolania uplatňuje dôvody na odvolanie uvedené
v ust. § 365 ods. 1 pod písm. a/, b/, d/, f/ a h/ CSP (vada procesných podmienok, porušenie práva na

spravodlivý proces, existencia inej vady spôsobilej mať za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia,
nesprávne skutkové a právne závery na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie). V princípe
ťažiskovo produkuje identické námietky ako pred súdom prvej inštancie (nedostatok právomoci,
pasívnej legitimácie, nesplnenie podmienok pre vznik zodpovednosti za škodu žalobcu, neaplikovanie
referenčného obdobia, neprimeranosť výšky požadovanej/priznanej ujmy), naviac namieta nedostatky

odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.

13. Preskúmaním rozhodujúcich skutočností odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalovanej
je síce obsahom rozsiahle, avšak argumentačne nespôsobilé k odlišnému, na prospech žalovanej
vydanému rozhodnutiu.

14. Odvolací súd za aplikácie ust. § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti, ako aj so zreteľom na
námietkužalovanejonedostatkuprávomoci(produkovanúužpredsúdomprvejinštancie)predovšetkým
posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/
týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré

prechádzalo rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu
odvolací súd uvádza, že v konaní pred súdom prvej inštancie procesné vady zakladajúce dôvody pre
zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ CSP nezistil.

15. Podľa § 161 ods. 1 CSP, ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada

na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len "procesné podmienky").

16. Podľa § 161 ods. 2 CSP, ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd
konanie zastaví.

17. Procesné podmienky (podmienky konania) predstavujú základné procesné predpoklady na to, aby
súdmoholautoritatívnevovecirozhodnúť. Ichexistenciaasplneniejepredpokladomposkytnutiasúdnej
ochranyohrozeným,alebopoškodenýmsubjektívnymprávamvrozsahučl.1ZákladnýchprincípovCSP,
čo je cieľom civilného konania. Procesný kódex ich definuje ako podmienky, za ktorých môže súd konať
a rozhodnúť. Skúmanie splnenia procesných podmienok je úradnou povinnosťou súdu počas celého

konania (§ 161 CSP). Vadou predpokladanou v ust. § 365 ods. 1 písm. a/ CSP trpí konanie v prípade,
ak súd vec prejednal a rozhodol, napriek existujúcim nedostatkom týkajúcim sa procesných podmienok.

18. Právomoc sa všeobecne posudzuje ako oprávnenie určitého štátneho orgánu riešiť otázky, ktoré
sú zákonom zverené do jeho kompetencie. Civilný sporový poriadok vymedzuje právomoc súdov v §

3 a 4. Ustanovenie § 3 CSP určuje, že súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné
súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. Súkromnoprávne
vzťahy, z ktorých vychádzajú súkromnoprávne spory a iné veci, sú charakterizované najmä právnou
rovnosťou a vôľovou autonómiou ich účastníkov. Ich postavenie je rovnocenné, čo znamená, že
jeden z účastníkov súkromnoprávneho vzťahu nie je oprávnený jednostranne ukladať povinnosti

druhému účastníkovi a ani sám autoritatívne vynucovať splnenie povinnosti druhého účastníka
súkromnoprávneho vzťahu. Nad rámec súboru vzťahov uvedených v § 3 CSP súdy prejednávajú a
rozhodujú aj iné veci, ktoré sa už nezakladajú priamo na práve súkromnom, ale len vtedy, ak to
ustanovuje zákon - čo vyplýva z § 4 CSP. Právomoc súdu je základnou procesnou podmienkou, ktorejsplnenie súd skúma z úradnej povinnosti v každom štádiu konania a na každej inštancii (§ 161 ods. 1
CSP). Jej nedostatok je neodstrániteľný a vedie k zastaveniu konania (§ 161 ods. 2 CSP v spojení s
§ 9, resp. § 10 ods. 1 CSP).

19.Vosvetleust.§161ods.1CSPtaknepochybneovaduprocesnýchpodmienok(atoneodstrániteľnú)
ideajvprípade,aksúdzistí,ženemáprávomocvovecikonaťarozhodnúť.Vokolnostiachposudzovanej
veci však o takýto prípad nejde.

20. Nad rámec toho, že súd prvej inštancie sa s touto námietkou žalovanej vysporiadal dostatočne
a správne v bode 29/ odôvodnenia svojho rozhodnutia odvolací súd uvádza, že vo vzťahu k námietke
o nedostatku právomoci všeobecných súdov na posudzovanie súladu vnútroštátneho práva s
právom únie správne súd prvej inštancie akcentoval ust. § 3 ods. 1 CSP, podľa ktorého súdy
prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona
neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. V zmysle § 21 Občianskeho zákonníka, pokiaľ je účastníkom

občianskoprávnych vzťahov štát, je právnickou osobou. Z ustanovenia § 73 CSP vyplýva potreba
určiť subjekt, ktorý za štát koná pred súdom. Aj za súčasného použitia ustanovenia § 135 ods.1 CSP
preto správne v predmetnom konaní je označený aj ústredný orgán štátnej správy, ktorý za štát v
predmetnej veci koná. Spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva únie v dôsledku
nesprávneho prebratia - transpozície smernice Európskej únie do vnútroštátneho právneho poriadku,

je potrebné zaradiť medzi súkromnoprávne spory, pričom odvolací súd poukazuje na to, že z judikatúry
Súdnehodvoravyplýva,žesporyonáhraduškodyspôsobenejporušenímprávaúniemedzijednotlivcom
a štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy. S poukazom na to, súd prvej inštancie mal
právomoc prejednať a rozhodnúť prejednávaný spor žalobcu a žalovanej o náhradu škody, ktorej sa
domáhal ako nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie pri posudzovaní predmetu sporu musel posudzovať

zodpovednosť žalovanej za škodu žalobcovi, ktorá mu bola spôsobená porušením práva únie, pričom
jedným z predpokladov zodpovednosti je „dostatočne závažné porušenie právnej normy únie, ktorej
cieľom je priznanie práv jednotlivcom“, súd prvej inštancie bol v rámci svojej právomoci v posudzovanom
spore oprávnený a povinný skúmať, či zo strany žalovanej došlo k tvrdenému porušeniu práva únie pri
preberaní Smernice 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky, a to konkrétne vo vzťahu

k zákonu č. 315/2001 Z. z. čo znamená, že v jednotlivostiach bol oprávnený a povinný skúmať, či zák.
č. 315/2001 Z. z. zodpovedá cieľom čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES z ktorých dôvodov námietka
žalovanej, že súd prvej inštancie nie je/nebol oprávnený, a teda nemal právomoc posudzovať súlad
zákona č. 315/2001 Z. z. so Smernicou 2003/88/ES nie je dôvodná.

21. Súd prvej inštancie v odôvodnení správne poukazuje na rozsudok Súdneho dvora C-29/09 zo
dňa 25.11.2010 vo veci GünterFuß, ktorý sa zaoberal práve otázkou výkladu Smernice Európskeho
parlamentuaRady2003/88/ESzodňa04.11.2003oniektorýchaspektoch organizáciepracovnéhočasu
v súvislosti s porušením čl. 6 Smernice, ustanovujúceho maximálny týždenný pracovný čas. Uvedené
konanie sa týkalo pracovníka, ktorý bol ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby spadajúcej

do verejného sektora a jeho rozpis služieb stanovoval v priemernej dĺžke 54 hodín týždenne a zahŕňal
24-hodinové zmeny, pričom každá 24-hodinová zmena, v rámci ktorej musel byť hasič prítomný na
pracovisku, pozostávala z aktívnej služby a pohotovostnej služby, ktorá môže byť prerušená zásahovou
činnosťou. V tejto veci ESD rozhodol, že spory o náhrady škody spôsobenej porušením práva EÚ
vdôsledkunesprávneprebratej,čiuplatňovanejSmernicevovnútroštátnomporiadkujepotrebnézaradiť

medzi spory súkromnoprávne, ktoré aj medzi jednotlivcom a štátom majú rozhodovať vnútroštátne súdy,
keďže predmetná Smernica má priamy účinok.

22. V ďalšom sa odvolací súd zaoberal námietkou žalovanej o nedostatkoch odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia z pohľadu ňou tvrdených dôvodov odvolania uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. b/, príp.

d/ CSP.

23. Je pravdou, že odôvodňovanie súdnych rozhodnutí je súčasťou práva na spravodlivý súdny proces
v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a článku 46 ods. 1 Ústavy
SR, avšak len v situácii, keď z odôvodnenia rozhodnutia nemožno zistiť dôvody, pre ktoré nebolo

vyhovené uplatnenému nároku, či obrannej argumentácii nemožno vylúčiť, že rozhodnutie, z ktorého
nie je možné aspoň v základných rysoch zistiť, akými úvahami sa súd pri formulovaní výroku spravoval,
treba považovať za nepreskúmateľné. V tomto smere odvolací súd poukazuje na to, že na rokovaní
Občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR dňa 03. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúcestanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v
zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje
zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá

prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.“, ktoré stanovisko bolo publikované v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016.

24. Odôvodnenie rozhodnutia v tomto prípade však tvorí rámcovo dostatočný podklad pre uskutočnenie
jeho prieskumu v odvolacom konaní, spĺňajúc parametre zákonného rozhodnutia požiadavkami danými

ust. § 220 ods. 2 CSP a nie je žiaden dôvod na to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá veta uvedeného
stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne ojedinelých prípadov, ktoré
majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. V praxi ide o prípady, keď
rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli vady najzákladnejšej
dôležitosti pre súdny systém, prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok justičný omyl.
Odvolací súd poukazuje na to, že aj Európsky súd pre ľudské práva pripomína, že súd v rozsudku

nemusí reagovať na každý argument prednesený v súdnom konaní, vyžaduje sa, aby reagoval na ten
argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia (či jeho časti) považovaný
za významný (napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, obidva z 9.
decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B), čo dopadá v plnej miere tiež na odôvodnenie
rozhodnutia odvolacieho súdu. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a

jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je
plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04,
I. ÚS 117/05), k naplneniu čoho v posudzovanej veci aj došlo. Súd prvej inštancie sa vysporiadal
so všetkou významnou argumentáciou strán sporu, všetky ťažiskové otázky v odôvodnení svojho
rozhodnutia podrobne zdôvodnil, preto nie je možné konštatovať, žeby jeho rozhodnutie vykazovalo

znaky arbitrárnosti.

25. Skutočnosť, že žalovaná sa so spôsobom posúdenia nastolených otázok súdom prvej inštancie, či
dôvodmi na ktorých rozhodnutie založil súd prvej inštancie subjektívne nestotožňuje a považuje ich za
nesprávne, nemôže sama o sebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, či arbitrárnosti rozhodnutia

súdu prvej inštancie a tiež nemôže byť spôsobilá založiť odlišné rozhodnutie, ak súd prvej inštancie
pri posudzovaní esenciálnych otázok vychádzal z platnej právnej úpravy. Závery súdu prvej inštancie
pri posudzovaní rozhodujúcich otázok boli výsledkom procesu komplexného vyhodnotenia skutkových
okolností prejednávanej veci, ktoré v konaní vyšli najavo a ktoré v rámci zásady voľného hodnotenia
dôkazov súd viedli k prijatiu napadnutého rozhodnutia o uplatnenom nároku.

26. Samotná polemika odvolateľky s právnymi závermi súdu prvej inštancie, či len všeobecné
spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia a kritika toho, ako súd prvej inštancie pristupoval k riešeniu
ťažiskových právnych otázok, či kritika toho, že súd neriešil otázky ktoré však pre rozhodnutie o nároku
nie sú rozhodujúce, významovo nie je spôsobilou narušiť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.

27. Z uvedených dôvodov tak nebolo možné konštatovať pre tvrdené vady odôvodnenia rozhodnutia
naplnenie odvolacieho dôvodu uvedeného tak v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, ako ani pod písm.
d/ CSP.

28. K naplneniu odvolacieho dôvodu uvedeného v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP (porušenie práva na
spravodlivý proces) nie je spôsobilou ani ďalšia námietka odvolateľky spočívajúca v tom, že súd prvej
inštancie zvolil nesprávny procesný postup, keď žalobu vecne preskúmal napriek tomu, že nebola
splnená podmienka predbežného prerokovania nároku podľa § 15 ods. 1 a § 16 ods. 4 zákona č.
514/2003 z.z.. V posudzovanej veci totiž nejde o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy majúci svoj

základ v zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorý
v ustanovení § 16 ods. 4 podmieňuje uplatnenie nároku na súde rozhodnutím príslušného orgánu
o neuspokojení nároku na náhradu škody po jeho predbežnom prerokovaní.

29.Podporušenímprávanaspravodlivýprocesvzmysleuvedenéhoodvolaciehodôvodutrebarozumieť

nesprávny procesný postup súdu spočívajúci v porušení zaručených procesných práv spojených so
súdnou ochranou práva. Nemožno totiž pochybovať, ako to uvádza vo svojom rozhodnutí tiež NS SR
(uznesenie zo dňa 17.10.2011 pod sp.zn. 7Cdo 42/2010) so závermi ktorého sa odvolací súd plne
identifikuje, že konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnomponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Ako však tiež uvádza vo svojom rozhodnutí
pod sp. zn. 8Cdo 84/2017 NS SR základné právo na spravodlivé súdne konanie treba chápať
ako zásadne „výsledkové“, z čoho vyplýva, že pri skúmaní, či (ne)došlo k zásahu do tohto práva

treba mať na zreteli proces ako celok (III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08).
Určujúci z tohto hľadiska nie je jednotlivý úkon súdu, alebo niektorá časť súdneho konania (ako celku),
kľúčový význam má jeho výsledok. Vo svetle uvedeného je potrebné teda skúmať, či účastník mohol
uplatniť svoj vplyv na výsledok konania v okolnostiach posudzovanej veci napríklad tým, že mohol
produkovať tvrdenia, či dôkazy, či mal priestor vyjadrovať sa k tvrdeným skutočnostiam, navrhovať

dôkazy, vyjadrovať sa aj k právnym dôsledkom z nich vyplývajúcich, v neposlednom rade aj právo na
zachovanie rovnosti strán v konaní tiež prostredníctvom práva zúčastniť sa pojednávania a v rámci
neho uplatňovať tiež procesné oprávnenia. Z práva na spravodlivý proces ale pre procesnú stranu
nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, prebral
a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a
požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu

hodnoteniavykonanýchdôkazov.Podprocesnýmpostupomsarozumielenfaktická,vydaniukonečného
rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, postupom súdu možno teda rozumieť iba
samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou
uplatneného nároku.

30. V okolnostiach posudzovanej veci však odvolateľka nekonkretizovala žiadne také skutočnosti, ktoré
bolispôsobilékzáveruotakomvadnomprocesnompostupesúduprvejinštancie,ktorýbyboludržateľne
subsumovateľný pod vyššie uvedený odvolací dôvod a schopný privodiť záver o porušení práva na
spravodlivý proces.

31. Následne odvolací súd podrobil odvolaciemu prieskumu rozhodnutie z hľadiska jeho správnosti vo
svetle vecných odvolacích námietok žalovanej, teda možného naplnenia ňou produkovaných odvolacích
dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP (nesprávne skutkové a právne závery na
ktorých je založené rozhodnutie).

32. Nesprávny skutkový záver (dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP) je
spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie nepostupuje pri hodnotení dôkazov
podľa kritérií daných ust. § 191 CSP, vychádzajúc z ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy,
a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na
všetko, čo vyšlo počas konania najavo (§ 191 CSP). Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí

zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie.
Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do
úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v
konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré

vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti
alebo vierohodnosti, je logický rozpor. Zistenie skutkového stavu, ktorý objektívne zodpovedá stavu veci
je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom
vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia
správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti,

a to obzvlášť v sporovom konaní (porovnaj nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 350/08 zo dňa
30.09.2010 a primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012).

33. Nesprávne právne posúdenie veci (dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP)
je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový

stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne
mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne
interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku
toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy).

34. Vyhodnotením rozhodujúcich skutočností, aj vyššie uvedené odvolacie námietky žalovanej
vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodné. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej
inštancie sa dostatočne zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, vykonal predložené/navrhnuté
dôkazy v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie, tieto vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými vust. § 191 CSP a zo správne zistených skutočností, vyvodil tiež správne právne závery. Súd prvej
inštancie správne vzal do úvahy všetky k posudzovaným otázkam sa vzťahujúce výsledky dokazovania,
preukázané skutkové okolnosti a ich vplyv na nároky strán, vychádzajúc z nich opodstatnene žalobe

vyhovel a žalobcovi vzhľadom na jeho úplný úspech v spore, priznal plný nárok na náhradu trov konania.
Súd prvej inštancie pri posudzovaní rozhodujúcich skutočností postupoval v súlade so zákonom,
rozhodol o nich poukazom na relevantné skutočnosti, s následkom nespôsobilosti odvolania k inému,
ako potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa ust. § 387 ods. 1 CSP (čo do výrokov I. a III.).
Súčasne sa odvolací súd stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho

dôvodov a v podrobnostiach naň odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP), aby nadbytočne neopakoval všetky pre
strany známe fakty spolu so správnou citáciou zákonných ustanovení jednotlivých právnych predpisov.

35. Nad rámec toho, že pre rozhodnutie zásadné otázky boli vyčerpávajúco a správne zodpovedané
už súdom prvej inštancie, odvolací súd považuje za potrebné vo vzťahu k námietkam produkovaným
žalovanou doplniť nasledovné:

36.Akoužbolouvedenévpredchádzajúcichčastiachtohtorozhodnutia,predmetomtohtosporujenárok
žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej v dôsledku odpracovania priemerného týždenného
pracovného času presahujúceho limit stanovený v čl. 6 písm. b/ Smernice Európskeho parlamentu a
Rady 2003/88/ES zo 4.1.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času.

37. Z obsahu spisu vyplýva a medzi stranami sporným nebolo, že žalobca pracoval u žalovanej ako hasič
vo funkcii vedúci technik špecialista v žalovanom období od 01.05.2021 do 01.02.2023. Podľa prehľadu
odpracovaných hodín predložených žalovanou, v rozhodnom období odpracoval 4.565,7 hodín.

38. Žalovaná spochybňuje danosť vecnej pasívnej legitimácie Slovenskej republiky v spore tvrdiac, že
uvedená Smernica sa nevzťahuje na hasičov, resp. na žalobcu ako príslušníka Hasičského záchranného
zboru SR. S vyššie uvedenou námietkou sa ako s nedôvodnou správne vysporiadal už súd prvej
inštancie a odvolací súd sumarizuje:

39. Článok 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným
významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou
na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48-
hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že
zahŕňa tak nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť, a od ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť,

pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu
dotknutého pracovníka. Súdny dvor vo svojich rozhodnutiach konštatoval, že členské štáty nemôžu
jednostranneurčiťrozsahpôsobnostičlánku6písm.b/Smernice2003/88tak,žeuplatnenietohtonároku
pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú
viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia.

40. Vnútroštátna právna úprava v zmysle zákona č. 315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore
umožňuje zamestnávateľovi, resp. služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný čas tak,
že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú v čl. 6 písm. b/ cit. Smernice Európskeho parlamentu a
rady 2003/88/ES. Povinnosťou členských štátov vyplývajúcou zo Smernice je však dosiahnuť výsledok

stanovený Smernicou, ako aj ich povinnosť prijať všetky opatrenia všeobecnej, alebo osobitnej povahy
na zabezpečenie splnenia tejto povinnosti, ktorá povinnosť sa vzťahuje na všetky orgány členských
štátov.

41. Zákon o hasičskom a záchrannom zbore č. 315/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov (ďalej len

„Zákon“) v § 85 až § 94 upravuje podmienky výkonu štátnej služby so zameraním na pojmy týždenný
služobný čas, nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, prestávky v štátnej službe, nepretržitý
odpočinok medzi služobnými dňami, dĺžka nepretržitého odpočinku v týždni, dni služobného pokoja,
štátna služba nadčas, služobná pohotovosť a dovolenka. Podľa prílohy č. 4 bod 6 cit. zákona bola
do jeho znenia prebratá Smernica č. 2003/88/ES. Napriek zdaniu, že vnútroštátna právna úprava je v

súlade s právom Únie, z ustanovenia citovaného zákona nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov
v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času, v čom spočíva rozpor s právom
Únie. Súdny dvor opakovane konštatoval, že pojem „pracovný čas“ uvedený v Smernici 2003/88/ES
je autonómnym pojmom práva EÚ, ktorý treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom nasystém a účel tejto Smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov.
Čl. 2ods. 1 a 2 Smernice 2003/88/ES vymedzuje „pracovný čas“ ako „akýkoľvek čas, počas ktorého
pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti…“ a

„čas odpočinku“ ako „akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom“. Súdny dvor v rozsudku vo veci
C-518/15 Villede Nivelles/Rudy Matzak zdôraznil, že členské štáty sa nemôžu, pokiaľ ide o určité
kategórie hasičov prijatých do verejných hasičských služieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich
z ustanovení Smernice vrátane pojmov „pracovný čas“ a „čas odpočinku“. Smernica neumožňuje ani to,
aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia

uvedená v tejto Smernici. To potvrdzuje aj účel tejto Smernice, ktorým je neprekročenie maximálnej
hranice priemerného týždenného pracovného času, stanovenej v čl. 6 písm. b/ cit. Smernice.

42. Súdny dvor Európskej únie opakovane k výkladu čl. 2 bod 1 Smernice konštatoval:

43. Podľa rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci D. J. proti Radiotelevizija Slovenija, sp. zn.

C-344/19 z 09.03.2021, tak článok 2 bod 1 Smernice 2003/88 sa má vykladať v tom zmysle, že
„čas pracovnej pohotovosti vo forme nepretržitej dostupnosti, počas ktorého musí byť pracovník len
telefonicky zastihnuteľný a ak je to potrebné, dostaviť sa na pracovisko v lehote jednej hodiny, pričom
môže bývať v služobnom byte, ktorý mu dal k dispozícii jeho zamestnávateľ v mieste tohto pracoviska,
ale nemusí sa v ňom zdržiavať, predstavuje v celom rozsahu pracovný čas v zmysle tohto ustanovenia,

len pokiaľ z celkového posúdenia všetkých okolností veci, predovšetkým z dôsledkov takej lehoty, a
prípadne z priemernej pravidelnosti zásahov počas tejto doby vyplýva, že obmedzenia uložené tomuto
pracovníkovipočasuvedenejdobysútakejpovahy,žeobjektívneaveľmivýznamneovplyvňujúmožnosť
tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon práce
nepožaduje a venovať tento čas svojim vlastným záujmom.“

44. V rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-214/20 z 11.01.12020 (MG a Dublin City Council
(mestská rada v Dubline, Írsko) súdny dvor odpovedal na položené otázky cit.: „článok 2 bod 1
Smernice 2003/88 sa má vykladať v tom zmysle, že doba pracovnej pohotovosti vo forme nepretržitej
dostupnosti zabezpečovanej hasičom v zálohe, počas ktorej tento pracovník vykonáva so súhlasom

svojho zamestnávateľa samostatnú zárobkovú činnosť, ale v prípade tiesňového volania sa musí
dostaviť na hasičskú stanicu, na ktorú je pridelený, v lehote najviac desiatich minút, nepredstavuje
„pracovný čas“ v zmysle tohto ustanovenia, ak z celkového posúdenia všetkých okolností prejednávanej
veci, najmä z rozsahu a spôsobu, akým môže pracovník vykonávať inú zárobkovú činnosť, a skutočnosti,
že nie je povinný zúčastniť sa na všetkých zásahoch zabezpečovaných z tejto hasičskej stanice vyplýva,

že obmedzenia kladené na pracovníka počas tejto doby nemajú takú povahu, aby objektívne a vo veľmi
významnej miere ovplyvnili schopnosť tohto pracovníka slobodne nakladať počas danej doby s časom,
v rámci ktorého sa od neho výkon profesionálnej služby hasiča v zálohe nevyžaduje.“

45. Súdny dvor EÚ na položené otázky vo veci C-580/19 z 09.03.2021, RJ a Stadt Offenbach am

Main (mesto Offenbach am Main, Nemecko) odpovedal cit.: „článok 2 bod 1 Smernice 2003/88 sa má
vykladať v tom zmysle, že čas pracovnej pohotovosti vo forme nepretržitej dostupnosti, počas ktorého
pracovník musí byť schopný so svojou zásahovou uniformou a služobným vozidlom, ktoré mu poskytol
zamestnávateľ, s využitím oprávnení spočívajúcich vo výnimkách zo Zákona o cestnej premávke a
v práve prednosti viažucich sa na toto vozidlo dostaviť sa na hranice mesta, v ktorom sa nachádza

jeho služobný útvar, v lehote 20 minút, predstavuje v celom rozsahu „pracovný čas“ v zmysle tohto
ustanovenia, len pokiaľ z celkového posúdenia všetkých okolností veci, predovšetkým z dôsledkov takej
lehoty, a prípadne z priemernej pravidelnosti zásahov počas tejto doby vyplýva, že obmedzenia uložené
tomuto pracovníkovi počas uvedenej doby sú takej povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú
možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon

práce nepožaduje, a venovať tento čas svojim vlastným záujmom.“

46. Obdobne Súdny dvor EÚ vo veci C-107/19 z 09.09.2021 (XR proti Dopravní podnik hl. m. Prahy,
akciová společnost) rozhodol tak, že „článok 2 Smernice 2003/88/ES Európskeho parlamentu a Rady zo
04. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času sa má vykladať v tom zmysle,

že prestávka v práci, ktorá sa poskytuje pracovníkovi počas jeho denného pracovného času a počas
ktorej musí byť v prípade potreby schopný do dvoch minút odísť na výjazd, je „pracovným časom“ v
zmysle uvedeného ustanovenia, ak z celkového posúdenia všetkých okolností vyplýva, že obmedzenia
uložené tomuto pracovníkovi počas uvedenej prestávky v práci majú takú povahu, že objektívne a veľmivýznamne ovplyvňujú možnosť pracovníka slobodne nakladať s časom, v rámci ktorého sa od neho
výkon práce nepožaduje, a venovať sa vlastným záujmom.“

47. Pokiaľ ide o pôsobnosť dotknutej Smernice na žalobcu, t.j. na hasičov, resp. príslušníkov
Záchranného a hasičského zboru, jej výklad bol uvedený aj v rozsudku Súdneho dvora v spojených
veciach C-397/01až C-403/01 zo dňa 5.10.2004 Pfeiffer a i., ako aj v uznesení Súdneho dvora vo veci
C-52/04 zo dňa 14.7.2005 Personalrat der Feuerwehr Hamburg. V prejednávanom spore sa na činnosť,
vykonávanú žalobcom v rámci služobného pomeru, táto výnimka nevzťahuje. Cieľom Smernice 89/391

je podpora zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci. Z čl. 2 ods. 1 vyplýva, že
rozsah pôsobnosti je nutné chápať širšie, teda výnimky z pôsobnosti uvedené v čl. 2 ods. 2 v prvom
pododseku je potrebné vykladať zužujúco. Čl. 2 ods. 2 v prvom pododseku nevylučuje z pôsobnosti
Smernice služby civilnej ochrany en bloc, ale len „určité osobitné činnosti“ týchto služieb. Rozsah
pôsobnosti sa obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov, ktoré dovoľuje Smernica členským
štátom chrániť. Jej účelom bolo zabezpečenie riadneho fungovania služieb nevyhnutných na ochranu

verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného
rozsahu - napríklad katastrofa, pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre
zásahové a záchranné tímy. Taká služba civilnej ochrany v užšom zmysle sa odlišuje od štandardnej,
základnej náplne činnosti a plnenia úloh žalobcu ako príslušníka Záchranného a hasičského zboru.
Nevyznačuje sa žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali použitiu právnych noriem Spoločenstva v

oblasti ochrany bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov, takže sa na ňu nevzťahuje vylúčenie z
pôsobnostiuvedenévčlánku2ods.2prvompododsekuSmernice89/391.Najednejstranezákonodarca
SpoločenstvasícevychádzalzozásadypoužiteľnostiSmernice2003/88/ESnatakétočinnosti,nastrane
druhej, dal možnosť členským štátom odchýliť sa za určitých podmienok od jednotlivých ustanovení
Smernice (článok 17). V článku 17 ods. 3 písm. b) iii) Smernice 2003/88/ES sa uvádza, že v súlade

s odsekom 2 tohto článku sa môžu vykonať odchýlky článkov 3, 4, 5, 8 až 16 v prípade činností
spojených spotrebou nepretržitej služby alebo výroby, najmä protipožiarne služby a služby civilnej
ochrany. Odchýlku od článku 6 však Smernica nepripúšťa ani v prípade takéhoto charakteru činností.

48. Zo záverov uznesenia Súdneho dvora vo veci C-52/04 Personalrat der Feuerwehr Hamburg vyplýva,

že článok 2 Smernice Rady 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a
ochrany zdravia pracovníkov pri práci, ako aj článok 1 ods. 3 Smernice Rady 2003/88/ES o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času, sa majú vykladať v tom zmysle, že činnosti vykonávané
zásahovými silami takej verejnej požiarnej služby, ako je verejná služba, o ktorú ide v konaní vo veci
samej, obvykle patria do pôsobnosti uvedených smerníc, takže článok 6 bod 2 Smernice2003/88/ES

v zásade bráni prekročeniu maximálnej hranice 48 hodín určenej ako maximálny týždenný pracovný
čas, vzťahujúci sa aj na služby hliadky. Jeho prekročenie je však možné v prípade výnimočných
okolností takej závažnosti a rozsahu, ktoré dočasne prevážia cieľ smerujúci k zabezpečeniu riadneho
fungovania služieb nevyhnutných pre ochranu takých verejných záujmov, ako sú verejný poriadok,
zdravie, bezpečnosť, nad cieľom spočívajúcim v zabezpečení bezpečnosti a zdravia pracovníkov

pridelených do zásahových a záchranných jednotiek; aj v takejto výnimočnej situácii však musia byť v
čo najväčšom rozsahu zachované ciele Smernice 89/391. Čl. 1 ods. 3 Smernice 2003/88/EHS definuje
svoj rozsah pôsobnosti na všetky odvetvia činností, verejné i súkromné, pričom výslovne odkazuje na
článok 2 Smernice 89/391/EHS. Smernica 89/391 sa v zmysle čl. 2 ods. 1 uplatňuje „na všetky odvetvia
činnosti a to verejné aj súkromné“, ku ktorým okrem iného patria všeobecne uvedené činnosti služieb

(priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratíva, služby, vzdelávanie, kultúra, voľný čas atď.) Ako
vyplýva z ods. 2 prvého pododseku, neuplatňuje sa uvedená smernica tam, kde sú s ňou nevyhnutne v
rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, napríklad v oblasti služieb
civilnej ochrany.

49. Na činnosť, vykonávanú žalobcom v rámci služobného pomeru v okolnostiach posudzovanej veci,
sa táto výnimka nevzťahuje. Cieľom Smernice 89/391 je podpora zlepšenia bezpečnosti a ochrany
zdravia pracovníkov pri práci. Rovnako aj zo znenia jeho čl. 2 ods. 1 vyplýva, že rozsah jej pôsobnosti
je nutné chápať širšie, z čoho vyplýva, že výnimky z pôsobnosti uvedené v čl. 2 ods. 2 v prvom
pododseku, je potrebné vykladať zužujúco. Čl. 2 ods. 2 prvý pododsek Smernice 89/391 nevylučuje z

pôsobnosti smernice služby civilnej ochrany ako také, ale len „určité osobitné činnosti“ týchto služieb,
ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení tejto smernice. Táto
výnimka zo široko vymedzeného rozsahu pôsobnosti Smernice 89/391 sa musí vykladať tak, že jej
rozsah pôsobnosti sa obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov, ktoré dovoľuje smernicačlenským štátom chrániť. Z tohto hľadiska bola výnimka uvedená v čl. 2 ods. 2 prvom pododseku
Smernice 89/391 prijatá len na účel zabezpečiť riadne fungovanie služieb nevyhnutných na ochranu
verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného

rozsahu - napríklad katastrofa - pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre
zásahové a záchranné tímy. Takto popísaná služba civilnej ochrany v užšom zmysle slova, na ktorú sa
vzťahuje uvedené ustanovenie, sa jasne odlišuje od štandardnej, základnej obsahovej náplne činnosti
a plnenia úloh žalobcu ako príslušníka Záchranného a hasičského zboru.

50. Aj keď služba žalobcu okrem plnenia úloh pri zdolávaní požiarov zahŕňa aj úlohy na úseku civilnej
ochrany obyvateľstva, najmä pri poskytovaní priameho výkonu záchranárskych činností pri haváriách,
živelných pohromách a iných mimoriadnych udalostiach, aj v takejto výnimočnej situácii však musia byť
v čo najväčšom rozsahu zachované ciele Smernice 89/391. Súdny dvor dospel k záveru, že jediným
cieľom výnimky, ktorá je uvedená v článku 2 ods. 2 prvom pododseku Smernice 89/391, je zabezpečenie
riadnej činnosti služieb nevyhnutných na účely ochrany bezpečnosti, zdravia, ako aj verejného poriadku

v prípade závažných a svojim rozsahom mimoriadnych okolností - napríklad v prípade katastrofy.
Na základe vyššie uvedeného tak odvolací súd nemá pochybnosť o tom, že služobná činnosť žalobcu
patrí do pôsobnosti Smernice 2003/88/ES, ako to správne posúdil tiež súd prvej inštancie.

51. Nedôvodnou je námietka nedostatku vecnej pasívnej legitimácie štátu, keďže Súdny dvor tiež

rozhodol,žečlánok6písm.b/Smernice2003/88mápriamyúčinok,pretožepriznávajednotlivcompráva,
ktorémôžupriamouplatniťvkonanípredvnútroštátnymisúdmi.ZjudikatúrySúdnehodvoravyplýva,žev
prípade, ak by nebolo možné vykladať a uplatňovať vnútroštátnu právnu úpravu v súlade s požiadavkami
práva Únie, vnútroštátne súdy a správne orgány majú povinnosť uplatňovať právo Únie v celom rozsahu
a chrániť práva, ktoré toto právo Únie priznáva jednotlivcom, pričom v prípade potreby neuplatnia

nijaké vnútroštátne ustanovenie, ktoré by bolo v rozpore s právom Únie. Je nevyhnutné vziať na zreteľ
aj ustálenú judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené
jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých
je Únia založená. Z uvedenej judikatúry vyplýva, že táto povinnosť platí v prípade každého porušenia
práva Únie členským štátom, a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil, a

bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť
túto škodu nahradiť. Uplatnenie podmienok dovoľujúcich konštatovať zodpovednosť členských štátov
za škody spôsobené jednotlivcom porušeniami práva Únie musia vnútroštátne súdy v zásade vykonať
podľa usmernení Súdneho dvora na ich vykonanie. Náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi môže
zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt, ale aj štát. Právo Únie nebráni tomu, aby mohla zodpovednosť

verejnoprávneho subjektu za škodu spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú má
samotný členský štát.

52. Poškodení jednotlivci vychádzajúc z judikatúry súdneho dvora majú právo na náhradu škody, ak
sú splnené tri predpoklady: 1/ že cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva a

porušenie je dostatočne závažné, 2/ existencia škody a 3/ priama príčinná súvislosť medzi porušením a
škodou, spôsobenou poškodeným jednotlivcom. Za splnenia týchto troch podmienok musí štát napraviť
následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú
škodu, pričom podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nemôžu byť
menej výhodné, ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada

ekvivalencie) a nemôže byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti, alebo nadmernému
sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity).

53. Žalobca ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora,
odpracoval priemerný týždenný pracovný čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený

v článku 6 písm. b/ Smernice 2003/88 z ktorého dôvodu sa môže dovolávať práva Únie na vyvodenie
zodpovednostiorgánovdotknutéhočlenskéhoštátuscieľomzískaťnáhraduškodyvzniknutejvdôsledku
porušenia tohto ustanovenia.

54. Prvá podmienka priznania uplatneného nároku je v danom prípade splnená, pretože článok 6 písm.

b/ Smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má
mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti
a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48 hodinovú hranicu pre
priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy,a od ktorej sa v prípade neprebratia čl. 22 ods. 1 tejto smernice do vnútroštátneho práva nemožno
v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej,
hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka. Uvedené dôležité pravidlo

sociálneho práva nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu. Judikatúra
Súdneho dvora za dostatočne závažné porušenie práva Únie považuje zjavné a závažné prekročenie
hraníc voľnej úvahy členským štátom, pričom zložky, ktoré majú byť v tejto súvislosti zohľadnené, sú
predovšetkým stupeň jasnosti a presnosti porušenej právnej normy, ako aj rozsah miery voľnej úvahy,
ktorý porušená norma ponecháva vnútroštátnym orgánom. Porušenie práva Únie dostatočne závažné,

pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti. Súd prvej inštancie mal správne
za splnené tiež zostávajúce dve podmienky a to existenciu škody a priamej príčinnej súvislosti medzi
porušením práva EÚ a škodou vzniknutou žalobcovi, čo v podrobnostiach a odvolací súd uvádza, že
správne zdôvodňuje v bodoch 36/ a 37/ odôvodnenia napadnutého rozsudku na ktoré odvolací súd
v podrobnostiach odkazuje.

55. V okolnostiach tejto veci je zrejmé, že žalobcovi boli rozvrhované služby takým spôsobom, že na
16 hodinovú riadnu službu v služobný deň nadväzovala určená 8 hodinová služobná pohotovosť na
pracovisku takže na pracovisku žalobca strávil sústavne 24 hodín. Čo sa týka rozhodného obdobia
v žalobe, tak žaloba smerovala voči žalovanej za obdobie od mája 2021 do februára 2023, pričom
súdom prvej inštancie bolo zohľadňované obdobie troch rokov spätne od podania žaloby. Výkon

služobnej pohotovosti bol rozdelený na aktívnu časť služobnej pohotovosti, ktorá bola odmeňovaná
ako nadčasová práca a neaktívnu časť služobnej pohotovosti. Súčet týždňov v sledovanom období
tvorí podľa tabuľky výpočtu priemerného týždenného služobného času predloženého žalovanou na
pojednávaní 93,4 týždňov. Pri dodržaní obmedzenia vyplývajúceho z čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/
ES, teda maximálnych týždenných pracovných časov a nadčasov po 48 hodín, na uvedené rozhodné

obdobie pripadá maximálny pracovný čas 4.483 hodín (93,4 týždňov x 48 hod.), z dokazovania
však vyplynulo, že žalobca v posudzovanom období po zohľadnení skutočne odslúžených hodín
realizoval výkon práce v rozsahu 4.565,7 hodín (čo vyplýva z prehľadu tabuľky o počte odslúžených
hodín dokladovanej žalovanou, ktorá skutočnosť v konaní nebola spornou), čo znamená, že oproti
maximálnemu prípustnému času za dané obdobie vyplývajúcemu zo Smernice pri spriemerovaní

prakticky každý týždeň žalobca pracoval nad zákonný rozsah odpracovaných hodín. Je potrebné pritom
zdôrazniť, že sa jedná o maximálny prípustný čas stanovený právom EÚ, ktoré malo byť prebraté aj do
slovenskej vnútroštátnej právnej úpravy, pričom žalobca realizoval výkon práce nielen zjavne nad rámec
zákonom určeného služobného času 40 hodín týždenne, ale aj nad rámec maximálneho prípustného
pracovného času 48 hodín týždenne vyplývajúceho zo Smernice.

56. Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd námietku žalovanej, že súd prvej inštancie sa nezaoberal
žalovanou uvádzanými referenčnými obdobiami pre posudzovanie priemerného odpracovaného času,
keďže tento správne dôvodí, že rozhodné obdobie viac ako 3 rokov, z ktorého súd v tomto konaní
vychádzal na základe predložených dokladov, je dostatočne dlhé na to, aby bolo možné konštatovať,

že vo vzťahu k žalobcovi požiadavka vyplývajúca z čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES nie je
dodržiavanáatakýmtoporušovanímprávaEÚdochádzakzásahomdosféryjehooprávnenýchzáujmov.
Avšak aj so žalovanou predloženej tabuľky výpočtu priemerného týždenného služobného času v
sledovaných referenčných obdobiach, na ktorú v odvolaní odkazuje, je zrejmé, že do tohto výpočtu
nebola zapracovaná pracovná pohotovosť, keď v prípade zahrnutia pracovnej pohotovosti by sa jednalo

ešte o vyššie navýšenie pracovného času nad 48 h. Správne v tejto súvislosti súd prvej inštancie
poukazujenarozsudokSDEÚvoveciC-429/09Fuß,podľaktoréhoreferenčnéobdobiaupravenévčl.16
až 19 Smernice 2003/88/ES na uplatnenie čl. 6 písm. b/ tejto Smernice na účely stanovenia týždenného
priemerného pracovného času, aj keď tieto ustanovenia majú v tejto súvislosti priamy účinok, vo veci
samej nemôžu byť relevantné, keďže je nesporné, že všetky dotknuté referenčné obdobia uplynuli,

pokiaľ ide o obdobie uvedené v návrhu, ktorý vo veci samej uviedol žalobca.

57. Bez dopadu na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia je tiež poukaz žalovanej na rozsudok
Súdneho dvora C-46/93 a C-48/93 vo veci Brasserie du pecher a Factortame s odkazom na ktorý tvrdí,
že žalobca nepreukázal, že vyvinul primerané úsilie, aby sa vyhol škode, alebo obmedzil jej rozsah,

resp. že by využil dostupné prostriedky na svoju ochranu, ktoré mal k dispozícii, žiadnym spôsobom
neoznámil svojmu zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, že výkon služobnej
pohotovosti pociťuje ako výraznú ujmu.58. Aj vo vzťahu k tejto námietke je potrebné poukázať na neskoršiu judikatúru Súdneho dvora, vo
veci G. Fuß v spojení s rozsudkom C-445/06 vo veci Danske Slagterier z ktorej vyplýva, že by bolo
v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky

právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, aj keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti, alebo by to
od nich nebolo možné rozumne vyžadovať. Súdny dvor už teda rozhodol, že výkon práv priznaných
jednotlivcom priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva Únie by bol znemožnený, alebo nadmerne
sťažený, ak by ich návrhy na náhradu škody založené na porušení práva Únie museli byť zamietnuté
alebo čiastočne zamietnuté iba z toho dôvodu, že sa jednotlivci nedomáhali práva, ktoré im priznáva

právo Únie a ktoré im vnútroštátny zákon odoprel. Pracovník sa má považovať za slabšiu stranu v rámci
pracovnoprávneho vzťahu, takže je nutné zabrániť tomu, aby ho mal zamestnávateľ možnosť v jeho
právach obmedzovať. Vzhľadom na toto slabšie postavenie môže byť totiž takýto pracovník odradený od
otvoreného uplatňovania svojich práv voči zamestnávateľovi, keďže uplatňovanie týchto práv ho môže
vystaviť opatreniam zamestnávateľa, ktoré môžu mať vplyv na pracovnoprávny vzťah v neprospech
tohto pracovníka. Okrem toho treba zdôrazniť, že v takej veci ako vo veci samej, ktorá sa týka porušenia

ustanoveniaprávaÚniespriamymúčinkomzostranyzamestnávateľavoverejnomsektore,vyžadovanie
splnenia podmienky, aby dotknutí pracovníci najprv požiadali svojho zamestnávateľa o skončenie
porušovania práva Únie na účely získania náhrady škody vzniknutej v dôsledku tohto porušenia by
malo za následok, že orgánom dotknutého členského štátu by sa umožnilo, aby bola povinnosť dbať
o dodržovanie takýchto noriem systematicky prenášaná na jednotlivca, čím sa týmto orgánom môže

umožniť, aby boli v prípade nepodania takejto žiadosti vyňaté z ich dodržovania. Vyžadovanie takejto
podmienky by znamenalo spochybnenie práva na náhradu škody, ktoré má základ v právnom poriadku
Únie a povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho dodržovanie bez toho, aby ju mohli preniesť na
jednotlivcov. Článok 6 písm. b/ Smernice 2003/88 nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho
zamestnávateľa o dodržovanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením, ale naopak,

zamestnávateľovi nariaďuje, aby v prípade, ak je do vnútroštátneho práva prebratá výnimka upravená v
článku 22 tej istej smernice, získal osobný, výslovný a slobodne vyjadrený súhlas uvedeného pracovníka
s tým, že sa vzdáva práv priznaných týmto článkom 6 písm. b/, čo v danom prípade preukázané nebolo.

59. V konkrétnostiach tejto veci odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie konštatuje, že žalobcovi

vznikla nemajetková ujma, ktorú je možné posúdiť podľa zásad uvedených v § 11 a nasl. Občianskeho
zákonníka, vzťahujúcich sa na právo na ochranu osobnosti, keďže predmetom ochrany podľa tohto
ustanovenia sú osobné práva občana, ktoré ovplyvňujú rozvoj jeho osobnosti a sú s ním úzko späté.

60. Nemožno pochybovať, že jedným z najvýznamnejších osobnostných práv je aj právo na súkromný

a rodinný život, ako aj právo na ochranu zdravia. Súd prvej inštancie vo vzťahu k vzniku nemajetkovej
ujmy u žalobcu správne posudzuje, že jej podstatou je fakt, že žalobca namiesto času, ktorý mohol tráviť
s rodinou, prípadne inak ako v zamestnaní, dotknutý čas trávil práve v zamestnaní. Naviac tu je prítomné
aj právo žalobcu na ochranu zdravia podľa čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky, ktoré je v pracovnoprávnej
oblasti zabezpečované predovšetkým zavádzaním opatrení na zlepšenie bezpečnosti a ochrany zdravia

pracovníkov, vrátane úpravy pracovných podmienok, medzi ktoré patrí aj organizácia pracovného času
a odpočinku (každý má právo na odpočinok a zotavenie vrátane rozumného vymedzenia pracovného
času a pravidelnej platenej dovolenky podľa článku 24 Všeobecnej Deklarácie ľudských práv). Tiež z
úvodných ust. Smernice Rady 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti
a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, ako aj Smernice Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch

organizácie pracovného času vyplýva, že je potrebné bezodkladne zaviesť alebo zlepšiť preventívne
opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší stupeň ich ochrany,
všetci pracovníci by mali mať primeranú dobu odpočinku, pričom pojem „odpočinok“ sa musí vyjadriť v
jednotkách času, t.j. v dňoch, hodinách, resp. ich častí. Pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť
minimálny denný, týždenný a ročný čas odpočinku a primerané prestávky v práci. V tejto súvislosti je

potrebné tiež zaviesť maximálnu hranicu týždenného pracovného času; primeraný odpočinok znamená,
že pracovníci majú pravidelný čas odpočinku, trvanie ktorého je vyjadrené v jednotkách času a ktorý je
dostatočne dlhý a nepretržitý, aby sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného
rozvrhnutia práce nespôsobia úraz ani sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a že si ani
krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia zdravie.

61. Vo svetle vyššie uvedeného je tak záver súdu prvej inštancie, že žalobcovi vznikla nemajetková ujma
jednoznačne správny. Spočíva v porušení jeho základného osobnostného práva - práva na súkromnýa rodinný život, práva na ochranu zdravia, telesnej a psychickej integrity, spočívajúceho predovšetkým
v porušení práva na primeranú dobu odpočinku.

62. Neobstojí argumentácia žalovanej o nesplnení podmienky pre uplatnenie nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka založená na tom, že v
zmysle uvedeného ustanovenia je možné žiadať peňažné odškodnenie len vtedy, ak nie je postačujúce
zadosťučinenie podľa ods. 1 § 13 a zároveň ak neoprávneným zásahom bola v značnej miere znížená
dôstojnosť, resp. vážnosť žalobcu v spoločnosti.

63. Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, aby
boli odstránené následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie, pričom
týmto zadosťučinením sa rozumie morálna satisfakcia. Peňažná satisfakcia prichádza do úvahy
tam, kde by sa satisfakcia podľa odseku 1 nejavila ako postačujúca. Vychádzajúc však z povahy
porušeného práva v konkrétnostiach tejto veci a okolností, za ktorých k porušeniu došlo, t.j., že

žalovaná ako členský štát Únie neprijala opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola
prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času, resp. prijala vnútroštátnu
právnu úpravu v zmysle zák. č. 315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore, ktorý umožňuje
zamestnávateľovi resp. služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný čas tak, že tento
presiahne maximálnu hranicu stanovenú v článku 6 písm. b/ Smernice Európskeho parlamentu a

rady 2003/88/ES, neprichádza do úvahy morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie
predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie difamujúcich výrokov a pod., keďže takéto prostriedky nápravy
podľa § 13 ods.1 Občianskeho zákonníka za takýchto okolností strácajú svoju účinnosť a funkčnosť
a v takomto prípade súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť a tiež priznať finančné
zadosťučinenie, ako to správne aj v tomto prípade posúdil súd prvej inštancie.

64. V nadväznosti na uvedené neobstojí tiež odvolacia argumentácia žalovanej, že priznaním takéhoto
nároku za stavu, že žaloba nebola formulovaná a teda ani vôbec podľa jej názoru nerieši (údajný
protiprávny) stav do budúcnosti, súd vytvoril priestor pre opätovné čiastkové žaloby (rozmnožovanie
sporov). Odvolací súd vo vzťahu k tejto námietke uvádza, že to nie je súd, ani žalobca, ale žalovaná,

ktorá vznik tohto, a ďalších skutkovo a právne obdobných sporov zapríčinila, keďže ako členský štát Únie
neprijala opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica
priemerného týždenného pracovného času, resp. prijala vnútroštátnu právnu úpravu v zmysle zák. č.
315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore, ktorý umožňuje zamestnávateľovi resp. služobnému
úradu rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú

v článku 6 písm. b/ Smernice Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES a na jej ťarchu ide aj
vznik obdobných sporov do budúcnosti, pokiaľ nezosúladí vnútroštátnu úpravu v tomto smere so
Smernicou.Niejemožnétiežponechaťbezpovšimnutia,žežalovanouvtomtoprípadeještát zastúpený
ministerstvom vnútra, na ktorý ako subjekt verejného záujmu, sú kladené vyššie nároky a preto ako
subjekt sui generis, pri rešpekte k hodnotám, na ktorých je založený, musí vystupovať tiež ako „vzor“ pre

svojich občanov, o to viac pre tých, ktorí v jeho záchranných zložkách na prospech všetkých občanov,
teda aj štátu ako celku pôsobia, ako je tomu aj v prípade žalobcu, keď žalobcom uplatňovaný nárok má
pôvod a súvisí priamo s výkonom jeho činnosti ako príslušníka záchranných zložiek.

65. Neudržateľnou je tiež ďalšia argumentácia žalovanej spočívajúcej v tom, že pokiaľ nie je nariadený

služobný zásah, môže žalobca odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, že pri nariadenej služobnej
pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený, resp. vymedzený priestor na odpočinok
zamestnanca a teda, sa od neho nevyžaduje aktívna činnosť, že žalobca nemusí byť bdelý a aktívny
počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti a pod.. Odvolací súd v tomto smere odkazuje na
opakované konštatovanie Súdneho dvora, že pojem „pracovný čas“ treba definovať podľa objektívnych

vlastností s odkazom na systém a účel smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok
pracovníkov. Vyžaduje si splnenie troch podmienok. Po prvé pracovník musí byť „v práci“, po druhé
musí byť zamestnávateľovi k dispozícii a po tretie musí vykonávať svoju činnosť, alebo svoje povinnosti.
Rozhodujúcim faktorom pri určovaní toho, čo je a čo nie je pracovný čas, je teda požiadavka prítomnosti
na mieste určenom zamestnávateľom a okamžitého poskytovania príslušných služieb. Dôležité je aj

zohľadnenie kvality času, ktorý pracovník môže tráviť počas plnenia tohto typu povinností, napríklad to,
či sa môže venovať vlastným záujmom a rodine.66. Nemožno pochybovať o tom, že pracovná pozícia žalobcu je vysoko zodpovedná, riziková, náročná
a nenahraditeľná. Vzhľadom na odpracované hodiny nad limit dovolený právom Európskej únie
za dotknuté obdobie, výšku priznanej nemajetkovej ujmy 2.000,- eur nie je možné považovať za

neprimeranú. Vzhľadom na náročnosť a významnosť charakteru práce žalobcu je nepochybne potrebné
zabezpečiť, aby tento mal dostatok času na odpočinok, regeneráciu, súkromie, rodinný život. Žalobca
vykonáva službu na mieste určenom zamestnávateľom, musí tam byť fyzicky prítomný a bez ohľadu na
to, že nemusí byť „aktívny“ počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti a že má vytvorené podmienky
na oddych, resp. spánok, musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite poskytnúť príslušné služby a

plniť si svoje povinnosti. Je oddelený od svojho vlastného sociálneho súkromného prostredia, rodinných
a spoločenských väzieb a jeho možnosť organizovať si svoj súkromný čas a program, venovať sa svojim
vlastným potrebám, je nielen výrazne obmedzená, ale prakticky v tom čase vylúčená.

67. Fakt, že žalobca plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadujú aj nasadenie
vlastného života, je preto o to viac dôležité, aby mal možnosť si po práci aj odpočinúť, venovať sa

svojím záľubám, rodine, prípadne aj vykonávaniu aktivít, ktoré priamo, či nepriamo súvisia s výkonom
jeho povolania, neumožňuje iný záver ako ten (vezmúc do úvahy aj fakt, že dotknuté práva žalobcu boli
porušované dlhodobo), že výška priznanej nemajetkovej ujmy je stanovená vo svetle jej primeranosti
správne, pričom zjavne nevybočujúca z pravidiel odškodňovania.

68. Nedôvodne žalovaná tiež namieta, že súd prvej inštancie sa svojim rozhodnutím odchýlil od
rozhodovacej praxe v obdobných veciach, keďže práve naopak tento je s ustálenou rozhodovacou
praxou odvolacích súdov v ťažiskových otázkach plne kompatibilný. Na dôkaz toho odvolací súd
poukazuje na konkrétnu rozhodovaciu činnosť odvolacích súdov Slovenskej republiky v skutkovo
a právne totožných prípadoch náhrady nemajetkovej ujmy požadovanej príslušníkmi hasičského a

záchranného zboru z ktorých vyplývajú nasledujúce závery s ktorými sa odvolací súd aj v okolnostiach
tejto veci identifikuje:

69. Krajský súd v Košiciach v odôvodnení rozsudku sp.zn. 6Co/24/2024 zo dňa 5.3.2024 uviedol, cit.:
„ Žalobca v dôsledku takého rozvrhu pracovného času, ktorý bol v rozpore s právom EÚ, prišiel o hodiny

voľného času, ktorý by inak venoval rozvíjaniu osobných, rodinných, priateľských vzťahov i fyzickej a
psychickej relaxácii. Nerešpektovaním čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní pracovného
času žalobcu došlo k zásahu do práv žalobcu na vedenie súkromného, rodinného života i do práva na
ochranu jeho zdravia, za ktorý zásah mu patrí nárok na primerané odškodnenie. Vzhľadom na formu
zásahu, ktorá sa považuje v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ za závažný zásah do práv, keď

ide o nevratný stav straty niekoľkých stoviek hodín voľného času a času potrebného na regeneráciu
pracovných síl, len samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením,
a práve peňažná náhrada predstavuje spôsobilé odškodnenie takto vzniknutej ujmy. Peňažná náhrada
by mala byť taká vysoká, aby mohla splniť úlohu odškodňovaciu, nielen symbolickú, na druhej
strane však nemôže byť táto náhrada ani neprimerane vysoká. Pokiaľ súd prvej inštancie rozsah

peňažnej náhrady vo výške 3.000,- eur odvodil od charakteru zásahu, jeho trvania, následkoch na
živote žalobcu, nemožno týmto jeho úvahám vytknúť žiadne nedostatky. Svoje rozhodnutie založil na
právom predvídaných okolnostiach, prihliadajúc podľa povahy veci k porovnateľným kritériám, a ním
stanovený rozsah nemajetkovej ujmy spĺňa podmienku primeranosti. Rozhodnutie je konzistentné aj
s výškou náhrad priznaných v obdobných súdnych sporoch (porovnaj napr. rozhodnutia Krajského

súdu v Košiciach sp. zn. 9CoPr/1/2019, 6CoPr/2/2019, 3CoPr/229/2019, 6Co/244/2019, 1CoPr/8/2019,
6Co/60/2022,6Co/69/2022, 6Co/102/2022 a 6Co/129/2022).“

70. „Žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy v sume 5.427,13 eur, ktorú vyčíslil
ako súčet odpracovaných hodín služobnej povinnosti za obdobie od X.X.XXXX do XX.X.XXXX vrátane

a rozdielu peňažnej náhrady vyplácanej za určenú služobnú pohotovosť podľa § 122 ods. 1 zákona
č. 315/2001 Z. z. a náhrady za nariadenú služobnú pohotovosť podľa § 122 ods. 2 písm. a) zákona
č. 315/2001 Z. z., pričom v konaní pred súdom prvej inštancie výpoveďou v spojení s listinnými
dôkazmi, ktoré má žalobca k dispozícii od svojho zamestnávateľa preukázal, tak ako to vyhodnotil
súd prvej inštancie, že pri takomto rozvrhnutí pracovného času, ktorý je v rozpore s právom EÚ

prichádza o voľný čas, ktorý by inak mohol venovať rozvoju osobných, rodinných, priateľských vzťahov,
fyzickej a psychickej relaxácii. Domáhal sa náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej
podľa počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil, a ktoré mu neboli započítané do
služobného času (čo je rozpor s čl. 2 ods. 1 smernice), nedomáhal sa nemajetkovej ujmy vyčíslenejza presný počet odpracovaných hodín nad limit 48 hodín týždenne. .......Náhrada škody spôsobená
jednotlivcovi (občanovi členského štátu EÚ) porušením práva únie musí byť primeraná vzniknutej škode,
aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu práv jednotlivca. Vnútroštátne právo členských štátov musí

určiť, aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektívnosti bolo stanovené, či sa náhrada škody musí
poskytnúť vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia
a tiež definovať pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Právny poriadok SR tiež nemá
výslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca na náhradu škody proti štátu spôsobenej porušením práva
únie. Ani zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

takúto právnu úpravu neobsahuje, preto súd prvej inštancie správne ustálil, že vzhľadom na zistený
skutkový stav má ujma žalobcu najbližšie k zásahu do osobnosti žalobcu (analógia podľa § 11 až 13
Občianskeho zákonníka). Žalovaného odvolacia námietka, že žalobca nepreukázal spôsobenú ujmu
nie je dôvodná, pretože z vykonaného dokazovania v konaní pred súdom prvej inštancie vyplynulo, že
žalobca v žalovanom období od marca XXXX do februára XXXX odpracoval celkovo XXXX,XX hodín
služobnej pohotovosti, ktoré mu v rozpore s čl. 2 ods. 1 smernice č. 2003/88/ES neboli započítané

do pracovného času a zároveň opakovane dochádzalo u žalobcu k prekračovaniu limitu 48-
hodinového týždenného služobného odpracovaného času.“ (Rozsudok Krajského súdu v Banskej
Bystrici, sp.zn. 15Co/161/2023zo dňa 31.01.2024).

71.„Žalobcavdôsledkutakéhorozvrhupracovnéhočasu,ktorýbolvrozporesprávomEÚ,prišieloveľký

počet hodín voľného času, ktorý by inak venoval rozvíjaniu osobných, rodinných, priateľských vzťahov
i fyzickej a psychickej relaxácii. Nerešpektovaním čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní
pracovného času žalobcu došlo k zásahu do práv žalobcu na vedenie súkromného, rodinného života i
do práva na ochranu jeho zdravia, za ktorý zásah mu patrí nárok na primerané odškodnenie. Vzhľadom
na formu zásahu, ktorá sa považuje v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ za závažný zásah do práv,

keď ide o nevratný stav straty niekoľkých stoviek hodín voľného času a času potrebného na regeneráciu
pracovných síl, len samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, a práve
peňažná náhrada predstavuje spôsobilé odškodnenie takto vzniknutej ujmy. Peňažná náhrada by mala
byť taká vysoká, aby mohla splniť úlohu odškodňovaciu, nielen symbolickú, na druhej strane však
nemôže byť táto náhrada ani neprimerane vysoká. Pokiaľ súd prvej inštancie rozsah peňažnej náhrady

vo výške 2.000,- eur odvodil od charakteru zásahu, jeho trvania, následkoch na živote žalobcu, nemožno
týmto jeho úvahám vytknúť žiadne nedostatky. Svoje rozhodnutie založil na právom predvídaných
okolnostiach, prihliadajúc podľa povahy veci k porovnateľným kritériám, a ním stanovený rozsah
nemajetkovej ujmy spĺňa podmienku primeranosti. Rozhodnutie je konzistentné aj s výškou náhrad
priznaných v obdobných súdnych sporoch (porovnaj napr. rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach

sp.zn. 9CoPr/1/2019, 6CoPr/2/2019, 3CoPr/229/2019,6Co/244/2019 a 1CoPr/8/2019, 6Co/89/2022,
6Co/60/2022 a 6Co/35/2022).“ (Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 6Co/113/2023 zo dňa
17.10.2023).

72. „Nerešpektovaním čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní pracovného času žalobcu,

došlo k zásahu do práv žalobcu na vedenie súkromného, rodinného života i do práva na ochranu
jeho zdravia, za ktorý zásah mu patrí nárok na primerané odškodnenie. Vzhľadom na formu
zásahu, ktorá sa považuje v zmysle judikatúry Súdneho dvora za závažný zásah do práv, keď ide
o nevratný stav straty niekoľkých stoviek hodín voľného času a času potrebného na regeneráciu
pracovných síl, len samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, a

práve peňažná náhrada predstavuje spôsobilé odškodnenie takto vzniknutej ujmy. Pokiaľ súd prvej
inštancie rozsah peňažnej náhrady stanovil vo výške 2.750,- eur, svoje rozhodnutie založil na právom
predvídaných okolnostiach prihliadajúc podľa povahy veci k porovnateľným kritériám, a stanovený
rozsah nemajetkovej ujmy spĺňa podmienku primeranosti. Rozhodnutie je konzistentné aj s výškou
náhrad priznaných v obdobných súdnych sporoch (porovnaj napr. rozhodnutia Krajského súdu v

Košiciach sp. zn. 9CoPr/1/2019, 6CoPr/2/2019, 3CoPr/229/2019, 1CoPr/8/2019). (Rozsudok Krajského
súdu v Košiciach, sp.zn. 2Co/152/2022 zo dňa 17.8.2023).

73. „Nemajetkovú ujmu nie je ani podľa názoru odvolacieho súdu možné nahradiť inak z dôvodu, že
uplynutý čas žalobcovi vrátiť možné nie je a nemôže ho stráviť inak. Vzhľadom na špecifickosť zásahu

do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva Únie a trvanie zásahu nie je dobre možné porovnanie
s inými obdobnými prípadmi zásahov ako to namietal žalovaný v podanom odvolaní (v prípade zásahov
do osobnosti neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením člena rodiny ide o rozdielne skutkové okolnosti).
Prisúdená náhrada nemajetkovej ujmy neprevyšuje ani náhrady priznávané v týchto prípadoch, resp.obetiam trestných činov. Neobstojí ani argumentácia žalovaného, že nemôže byť stranou sporu o
ochranu osobnosti, pretože ustanovenia o ochrane osobnosti boli aplikované len na základe analógie
ako podklad pre určenie výšky nemajetkovej ujmy žalobcu, kým predpoklady zodpovednosti žalovaného

za spôsobenú škodu (nemajetkovú ujmu) boli aplikované na základe judikatúry SD EÚ.“ (Rozsudok
Krajského súdu v Banskej Bystrici , sp. zn. 17Co/82/2022 zo dňa 13.12.2022).

74. „Žalobca v dôsledku takého rozvrhu pracovného času, ktorý bol v rozpore s právom EÚ,
prišiel o XXXX,XX hodín voľného času, ktorý by inak venoval rozvíjaniu osobných, rodinných,

priateľských vzťahov i fyzickej a psychickej relaxácii. Nerešpektovaním čl. 6 písm. b) Smernice
2003/88/ES pri rozvrhovaní pracovného času žalobcu došlo k zásahu do práv žalobcu na vedenie
súkromného, rodinného života i do práva na ochranu jeho zdravia, za ktorý zásah mu patrí nárok
na primerané odškodnenie. Vzhľadom na formu zásahu, ktorá sa považuje v zmysle judikatúry
Súdneho dvora EÚ za závažný zásah do práv, keď ide o nevratný stav straty niekoľkých stoviek
hodín voľného času a času potrebného na regeneráciu pracovných síl, len samotné konštatovanie

porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, a práve peňažná náhrada predstavuje spôsobilé
odškodnenie takto vzniknutej ujmy. Peňažná náhrada by mala byť taká vysoká, aby mohla splniť úlohu
odškodňovaciu, nielen symbolickú, na druhej strane však nemôže byť táto náhrada ani neprimerane
vysoká. Pokiaľ súd prvej inštancie rozsah peňažnej náhrady vo výške 2.500,- eur odvodil od
charakteru zásahu, jeho trvania, následkoch na živote žalobcu, nemožno týmto jeho úvahám vytknúť

žiadne nedostatky. Svoje rozhodnutie založil na právom predvídaných okolnostiach, prihliadajúc podľa
povahy veci k porovnateľným kritériám, a ním stanovený rozsah nemajetkovej ujmy spĺňa podmienku
primeranosti. Rozhodnutie je konzistentné aj s výškou náhrad priznaných v obdobných súdnych
sporoch (porovnaj napr. rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9CoPr/1/2019, 6CoPr/2/2019,
3CoPr/229/2019,6Co/244/2019, 1CoPr/8/2019 a 6Co/60/2022, 6Co/69/2022).“ (Rozsudok Krajského

súdu v Košiciach, sp.zn. 6Co/129/2022 zo dňa 10.10.2022).

75. „Odvolací súd nepovažuje za dôvodné ani výhrady odvolateľa k spôsobu, akým súd prvej
inštancie zdôvodnil svoje závery o forme a rozsahu odškodnenia nemajetkovej ujmy. Svoje úvahy v
týchto otázkach súd prvej inštancie podrobne vysvetlil v bodoch 70 až 75 odôvodnenia napadnutého

rozsudku, pričom v kontexte odvolacej argumentácie žalovaného možno v tejto súvislosti konštatovať,
že zdôvodnil, aká ujma žalobcovi vznikla a prečo ju považoval za vážnu (viď. body 74 a 75 odôvodnenia
napadnutéhorozsudku)aozrejmiltieždôvody,napodkladektorýchdospelkzáveruoprimeranostivýšky
priznanéhopeňažnéhoodškodnenia(viďbod75odôvodnenianapadnutéhorozsudku).Odvolacísúdmá
v zhode s názorom prvoinštančného súdu za to, že všeobecné okolnosti, za ktorých k porušeniu práva

Európskej únie došlo, ktoré aj ESD v rozhodnutí vo veci C-429/09 Fuss považoval za vážne, zakladajú
v spojitosti s objektom zásahu (vnútorné prežívanie dôsledkov nerešpektovania limitu pracovného
času žalobcom), intenzitou porušenia (prekračovanie limitu pravidelne viac ako 10 hodín týždenne)
a jeho trvanie (len v posudzovanom období viac ako 3 roky), potrebu odškodniť tým vzniknutú ujmu
peňažnou náhradou. Súd prvej inštancie správne posudzoval výšku priznanej nemajetkovej ujmy tiež

v kontexte hierarchie iných osobnostných hodnôt a jeho predstava o primeranosti odškodnenia je
konzistentná s výškou náhrad, ktoré súdy priznali v obdobných (kolegovia žalobcu) veciach (por. napr.
rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11CoPr/1/2020, 11CoPr/4/2019, 3CoPr/229/2019, sp.
zn. 9CoPr/1/2019, 6CoPr/2/2019).“,(Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp.zn. 11Co/222/2020 zo
dňa 16.12.2020).

76. „Je predovšetkým potrebné prihliadnuť na to, že právo na odpočinok u žalobcu je permanentne
niekoľko rokov porušované, že žalobca plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadujú
aj nasadenie vlastného života, že je o to viac dôležité, aby mal možnosť si po práci aj odpočinúť, venovať
sa svojím záľubám, rodine, resp. aj vykonávaniu aktivít, ktoré priamo, či nepriamo súvisia s výkonom

jeho povolania. Jeho pracovná pozícia je vysoko zodpovedná, riziková, náročná a nenahraditeľná.
Odpracované hodiny nad týždenný limit dovolený právom EÚ za obdobie 02/2014-02/2017 hodín
(špecifikované v odôvodnení rozsudku) 429,97 týždenne a výška priznanej nemajetkovej ujmy 2.089,60
eur a s tým súvisiaca náhrada nie je neprimeraná, vzhľadom už na predchádzajúcu úvahu. Práca
žalobcu ako hasiča je nielen náročná, riziková, nezameniteľná a veľmi dôležitá, nakoľko v súčasnosti

okrem požiarov zasahujú hasiči aj pri dopravných nehodách, hromadných haváriách, živelných
pohromách, úniku nebezpečných, rádioaktívnych látok, množstve rôznych technických zásahov a
rôznych záchranných prácach, pričom nezanedbateľná je aj ich osvetová činnosť ohľadom poučenia
obyvateľstva a kontroly požiarneho zabezpečenia budov. O to viac sa javí potreba, aby žalobca akohasič mal dostatok času na odpočinok, regeneráciu, súkromie, rodinný život, a keďže porušením práva
Únie bolo žalobcovi do tejto sféry zasiahnuté, odvolací súd požadovanú výšku peňažnej náhrady
považuje za minimálne primeranú. Vzhľadom na špecifickosť uplatňovaného nároku, spôsob výpočtu

nemajetkovej ujmy, aj s prihliadnutím na skutočnosť, že predstavuje vyčíslenie ujmy v sume 2.089,60
eur za 429,97 hodín týždenne služobnej pohotovosti, ktorá nebola žalobcovi započítaná do fondu
pracovného času, t.j. času, ktorý nestrávil odpočinkom, nevenoval sa svojím záľubám, rodine, resp. aj
vykonávaniu aktivít, ktoré priamo, či nepriamo súvisia s výkonom jeho povolania, nemožno považovať za
nesprávny. Súd totiž pri posudzovaní tejto výšky je viazaný právnym predpisom len v tom , že má posúdiť

primeranosť uplatňovanej výšky ujme, ktorú v dôsledku nesprávnej implementácie normy Európskej
únie utrpel. T.j., spôsob určenia je na úvahe súdu a táto úvaha nie je podľa záveru odvolacieho súdu
neprimeraná.“ (Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp.zn. 9CoCsp/4/2020 zo dňa 4.5.2021).

77. Obdobné závery k priznaniu nárokov podobných ako v tejto a vyššie uvedených veciach, boli
prijaté Krajským súdom v Prešove tiež v rozsudkoch pod č.k. 14Co/5/2024-162 zo dňa 23.5.2024,

pod sp.zn. 3Co 39/2024 zo dňa 4.2.2025, tiež 25Co 44/2024 zo dňa 10.12.2024, ako aj 7Co 23/2024
zo dňa 29.1.2025, pričom minimálne posledné tri sú na časovej osi vydané neskoršie, ako tie, na
ktoré poukazuje v odvolaní žalovaná (pokiaľ tie ňou predložené označuje za „novšie“), naviac všetky
žalovanou predložené rozhodnutia sú vydané súdmi prvej inštancie.

78. So zreteľom na vyššie uvedené rozhodnutia všeobecných súdov Slovenskej republiky a závery na
ktorých sú založené, nebol dôvod ani v tejto veci mať relevantné pochybnosti o správnosti záverov na
ktorých je založené rozhodnutie tiež v tejto veci.

79. V konečnom dôsledku ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd tiež námietku žalovanej vo vzťahu

k rozhodnutiu v časti o trovách konania, prostredníctvom ktorej nesúhlasila s tým, že súd prvej inštancie
napriek tomu, že nepriznal žalobcovi v plnej výške uplatňovaný nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy,
vyhodnotil ho ako plne úspešnú stranu v spore. Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa
24.5.2022 č.k. II.ÚS/233/2022-18 sa plne stotožnil s názorom, že pokiaľ príslušný súd skonštatuje zásah
do osobnostných práv, má žalobca plný úspech v spore a patrí mu plný nárok na náhradu trov konania

v zmysle uplatnenia zásady úspechu a to bez ohľadu na to, či a prípadne v akej výške mu bola priznaná
nemajetková ujma v peniazoch.

80. V posudzovanej veci predmetom konania bol nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy, teda
bez akýchkoľvek pochybností jej výška závisela od úvahy súdu. Civilný sporový poriadok už síce nemá

ustanovenieobdobnéúpraveobsiahnutejvust.§142ods.3čovšakneznamená,nemožnosťosobitného
režimu posudzovania úspechu v konaní o nárokoch na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia
závisí od úvahy súdu, kedy je potrebné rozlišovať, čo je základné a čo je sprevádzajúce (za základné
sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná
a nadväzujúca). Pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je povinnosťou žalobcu v žalobe

uviesť požadovanú výšku tejto ujmy, presné stanovenie výšky plnenia je však závislé od úvahy súdu.
V sporovom konaní je kritérium procesného úspechu prvoradým kritériom posudzovania náhrady trov,
čomu zodpovedá aj systematické začlenenie ustanovenia § 255 CSP, podľa ktorého kritéria môže
súd priznať náhradu trov konania v plnej výške aj vtedy, ak súd priznal nárok úspešnej strane, nie
však v požadovanej výške (v prípadoch keď výška nároku závisí od úvahy súdu), ktorým spôsobom

správne postupoval tiež v tejto otázke aj súd prvej inštancie. Správnosť vyššie uvedeného názoru
vyplýva aj z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS225/2020 z 27. augusta 2020,
zverejnenom v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 31/2020,
v ktorom tento konštatoval cit.: „V týchto prípadoch však žalobcu, ktorému bola priznaná aspoň časť
žalobou uplatneného nároku, nemožno považovať za procesne neúspešného a ad absurdum ho

zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie „presného“ výsledku konania. Pri rozhodovaní o
náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje
rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca.“

81. Sumárne tak všetky odvolacie námietky žalovanej neboli dôvodné.

82. Z vyššie uvedených dôvodov, keďže dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie postupoval
pri posúdení rozhodujúcich otázok správne, za súčasného zistenia o správnosti rozhodnutia tiež v časti
o trovách konania medzi stranami sporu, rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne v rozsahuvýrokov I. a III. podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Žalovaná v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie
neuviedla žiadne rozhodujúce skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé k zmene, či zrušeniu napadnutého
rozhodnutia, či s ktorými by sa nebol zaoberal a vysporiadal už súd prvej inštancie.

83. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1
CSP tak, že žalobcovi, i keď vzhľadom k jeho plnému úspechu v odvolacom konaní by mu prináležalo
právo na náhradu trov konania, mu túto nepriznal, keďže mu trovy v odvolacom konaní nevznikli.
84. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).