Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 2. august 2023

Súd: Okresný súd Bardejov
Spisová značka: 1Csp/94/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8218202157
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 08. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivana Hanuščaková

ECLI: ECLI:SK:OSBJ:2023:8218202157.22

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bardejov sudkyňou Mgr. Ivanou Hanuščakovou v spore žalobkyne A. B., nar. X.X.XXXX,

bytom C. XX, D., zast. advokátom Mgr. Matúš Macko, Karpatská 804/10, 089 01 Svidník, proti
žalovanému Slovenská sporiteľňa, a.s., Tomášikova 48, Bratislava 832 37, IČO: 00 151 653, zast.
Advokátska kancelária Mária Grochová a partneri s.r.o., IČO: 36 863 017 so sídlom: Bočná 10, 040
01 Košice, o vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 1.458,22 eur s príslušenstvom a určenie
neprijateľnosti zmluvnej podmienky s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je p o v i n n ý žalobkyni zaplatiť bezdôvodné obohatenie vo výške 1.458,22 eur s úrokom
z omeškania vo výške 5% ročne od 7.7.2020 do zaplatenia, v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto

rozsudku.

Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% vo vzťahu
k uplatnenému nároku o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok, o výške ktorých rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník.

Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % vo vzťahu
k uplatnenému nároku o vydanie bezdôvodného obohatenia, o výške ktorých rozhodne
súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1.Žalobou podanou na tunajšom súde dňa 10.10.2018 sa žalobkyňa domáhala, aby súd zaviazal
žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 778,42 eur s úrokom z omeškania vo výške
5 % ročne odo dňa nasledujúceho po dni doručenia žaloby žalovanému do zaplatenia, vyslovenia
neprijateľnostizmluvnejpodmienky(uvedené vZmluveosplátkovomúvere,č.0452861717,

z 9.2.2010, v časti I. Základné podmienky, bod 1., v znení: „Spracovateľský poplatok: 89,59 EUR,
uhradenýpriuzatvoreníÚverovejzmluvyzprostriedkovÚveru“a„PoplatokzasprávuÚveru:1,99EUR/
mesačne odo dňa uzatvorenia Úverovej zmluvy“ ) a náhrady trov konania. Svoju žalobu odôvodnila
tým, že ide o Zmluvu o splátkovom úvere, č. 0452861717, z 9.2.2010, na základe ktorej mu mala
žalovaná poskytnúť úver vo výške 4.200,- eur, s mesačnou splátkou vo výške 20,19 eura do 28.2.2010,
a od 20.3.2010 vo výške 52,92 eura, ročnou úrokovou sadzbou 7,80 %, RPMN 9,72 %, priemernou
RPMN 18,45 %, konečnou splatnosťou úveru 20.1.2020 a celkovými nákladmi spojenými s úverom vo

výške 2.207,87 eur. Žalovanej doposiaľ na predmetný úver zaplatila sumu 4.888,83 eur. Vzhľadom
na skutočnosť, že sa jedná o spotrebiteľský úver, zmluva o úvere musí obsahovať náležitosti podľa
§ 4 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, platného a účinného v čase uzatvorenia
úverovej zmluvy (ZoSÚ). Konkrétne podľa ZoSÚ, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecnýchnáležitostí musí obsahovať: celkovú výšku a menu poskytnutého spotrebiteľského úveru a podmienky
upravujúce jeho čerpanie (§ 4 ods. 2 písm. e/ ZoSÚ), výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a
iných poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. i/ ZoSÚ). Zmluva o splátkovom úvere, č. 0452861717, z 9.2.2010

obsahuje nesprávny údaj o celkovej výške poskytnutého spotrebiteľského úveru, ktorý je v zmluve
uvedený vo výške 4.200,- eur. Jej však žalovaná v skutočnosti poskytla úver vo výške 4.110,41 eur.
Takéto zavádzanie spotrebiteľa, v tak závažnom údaji akým je výška spotrebiteľského úveru má rovnaké
dôsledky ako jeho neuvedenie. Podľa § 4 ods. 3 ZoSÚ sa poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez
poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa odseku 2 písm. a), b), d)

až j), k) a l). Zmluva o splátkovom úvere, č. 0452861717, z 9.2.2010 neobsahuje náležitosti podľa § 4
ods. 2 písm. e/ a i/ ZoSÚ, preto je predmetný úver podľa § 4 ods. 3 ZoSÚ, bezúročný a bez poplatkov.
Bezdôvodné obohatenie žaluje vo výške rozdielu medzi ňou vykonanými platbami t.j. 4.888,83 eur a
výškou poskytnutého úveru 4.110,41 eur, teda vo výške 778,42 eur. Zmluva o splátkovom úvere, č.
0452861717, z 9.2.2010 obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, v časti I. Základné podmienky,
bod 1., v znení: „Spracovateľský poplatok: 89,59 EUR, uhradený pri uzatvorení Úverovej zmluvy z

prostriedkov Úveru Poplatok za správu Úveru: 1,99 EUR / mesačne odo dňa uzatvorenia Úverovej
zmluvy“. Žalovaná jej neposkytla reálne plnenie za takéto poplatky. Ako súčasť formulára zmluvy neboli
individuálne dojednané a absenciou, zodpovedajúceho protiplnenia, spôsobujú značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a preto predstavujú podľa § 53 ods.
1 OZ neprijateľnú podmienku. Zo zmluvy nie je možné zistiť, o aké plnenia a akého účelu ide. Podľa bodu

70. rozsudku SD EÚ, sp. zn. C-143/13, z 26.2.2015, zmluvné podmienky musia byť v každom prípade
posúdené z hľadiska ich prípadnej nekalej povahy, ak by sa malo konštatovať, že nie sú formulované
jasne a zrozumiteľne. Úver je odplatným právnym úkonom. Odplatu pri úvere, predstavujú za hlavný
predmet plnenia úroky, so synonymami cena úveru, odplata za úver. Je potom otázne, čo je v predmetnej
veci cenou úveru, keď zaň má spotrebiteľ platiť úrok za poskytnutie úveru, poplatok za správu úveru, aj

spracovateľský poplatok. Veď aj úrok je forma poplatku za poskytnutie úveru. Ak úrok predstavuje formu
odplaty, platby za poskytnutie istiny úveru, čo predstavuje dodatočná platba vo forme spracovateľského
poplatku? Aký je účel delenia platby za poskytnutie úveru na úrok a poplatok? Ide o nekalú obchodnú
praktiku, ako opticky znížiť percentuálne ročné vyjadrenie ceny úveru. Nakoľko je vyjadrenie ceny úveru,
v časti spracovateľského poplatku neurčité a nezrozumiteľné, podlieha súdnej kontrole neprijateľnosti a

je podľa jej názoru neprijateľné. Zrozumiteľná je len odplata za poskytnutie úveru, vyjadrená ročným
úrokom. Na podporu tvrdení poukazuje na rozsudok Okresného súdu Komárno, sp. zn. 6C/198/2012 z
31.1.2014. V súvislosti s neprijateľnosťou poplatku za správu úveru poukazuje na rozsudok Okresného
súdu Skalica, sp. zn. 1C/286/2012 z 20.8.2013. Poukázala na ust. zák. č. 258/2001 Z.z., § 451 OZ,
§ 52 a 53 OZ, § 298 CSP.

2. Žalovaný sa k žalobe vyjadril písomne podaním zo dňa 22.11.2018 ( žaloba doručená dňa
7.11.2018 ). Uviedol, že voči žalobnému návrhu, ktorým sa žalobkyňa domáha vydania bezdôvodného
obohatenia vo výške 778,42 EUR s prísl., namieta, že žalobkyňa netvrdí (neuvádza) žiadne konkrétne
plnenia, ktoré mali dať údajne vzniknúť bezdôvodnému obohateniu na strane banky a ktoré majú

byť vrátené. V sporovom konaní, ako je konanie vo veci samej, v ktorom platia zásady dispozičná
a prejednacia, je zásadne vecou strán sporu tvrdiť skutočnosti a označiť dôkazy na preukázanie
svojich skutkových tvrdení. Poukázal na čl. 8 Základných princípov CSP. Žalobca je už v žalobe
povinný, o. i., uviesť pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich
preukázanie a žalobný návrh (§ 132 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Rovnocenné povinnosti

ho zaťažujú aj v ďalšom priebehu konania (najmä § 150 ods. 1 CSP ). Žalobca musí v závislosti od
hypotézy relevantnej právnej normy tvrdiť skutočnosti a označiť dôkazy, na základe ktorých môže súd
rozhodnúť v jeho prospech. Povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkazná sú pritom vo vzájomnej jednote.
Rozsah dôkaznej povinnosti je zásadne určený rozsahom povinnosti tvrdiť skutočnosti, pretože aby
mohla strana nejakú skutočnosť preukázať, musí ju najprv tvrdiť. V tomto zmysle pôsobí bremeno

tvrdenia, ktorým sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní netvrdila všetky
rozhodujúce skutočnosti významné pre rozhodnutie, a z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté vo veci
samej v jej neprospech. Zmyslom bremena tvrdenia je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v
takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva nemôže byť pre nečinnosť
strán preukázaná, pretože nebola tvrdená stranou, ktorú také procesné bremeno zaťažuje. Základnou

procesnou povinnosťou žalobcu je teda predniesť dostatočne konkrétne a určité skutkové tvrdenia
významné podľa hmotného práva, ktorými sa formuje skutkový základ žaloby. Túto povinnosť nemôže
splniť nikto iný ako žalobca a jeho pasivita nemôže byť ani korigovaná zásahom súdu (v sporoch
so spotrebiteľským prvkom prichádza do úvahy iba vykonanie nenavrhnutého dôkazu v zmysle §295 Civilného sporového poriadku, t. j. ingerencia vo vzťahu k dôkaznému bremenu, nie však k
bremenu tvrdenia). Nesplnenie povinnosti relevantne tvrdiť rezultuje do procesnoprávnej sankcie v
podobe prehry sporu. Ako uviedol aj zákonodarca v dôvodovej správe k ustanoveniu § 150 Civilného

sporového poriadku: „Navrhovaná právna úprava zakotvuje tzv. povinnosť tvrdenia, teda procesnú
povinnosť,ktorejnesplneniejesankcionovanéprocesnýmiprostriedkami,predovšetkýmvoformerýchlej
straty sporu.“. Musí zároveň ísť o priame tvrdenia žalobcu. Civilný sporový poriadok neumožňuje
tvrdenia nepriame, prostredníctvom odkazu na označené alebo predložené dôkazné prostriedky, práve
naopak, takéto „zjednodušovanie“ povinnosti tvrdenia výslovne zakazuje v ustanovení § 132 ods.

2 Civilného sporového poriadku: „Opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom
na označené dôkazy.“ Nestačí, že určité skutočnosti prípadne vyplývajú z dôkazných prostriedkov.
Bolo by v rozpore s požiadavkami rovnosti zbraní a kontradiktórnosti sporového procesu, keby mal
žalovaný „hádať“, ktoré skutočnosti tvoria predmet sporu; je preto elementárnou povinnosťou žalobcu
skutkovo vymedziť predmet žaloby prostredníctvom tvrdení, a následne preukázať tvrdené skutočnosti
v rámci dôkazného bremena. Rozsah povinnosti žalobcu na relevantné tvrdenie je určený hypotézou

hmotnoprávnej normy, ktorá má byť použitá na právne posúdenie žaloby. Hypotéza právnej normy
vymedzuje okruh rozhodujúcich skutočností, ktoré je strana sporu povinná tvrdiť a následne preukázať.
V týchto súvislostiach akcentuje, že základným predpokladom, aby bolo možné uvažovať o vzniku
práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, je, že vôbec došlo k nejakému plneniu zo
strany osoby, ktorá tvrdí existenciu svojho oprávnenia, voči osobe, ktorá sa mala na jej úkor obohatiť.

Úplnejednoznačnetovyplývazovšetkýchskutkovýchpodstátbezdôvodnéhoobohatenia,normovaných
ustanoveniami § 451 ods. 2 OZ a § 454 OZ . Jedná sa o bezpodmienečnú požiadavku hypotézy
citovaných právnych noriem – bez existencie plnenia neprichádza rozvinutie zodpovednostného
právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia vonkoncom do úvahy. Zároveň ide o požiadavku, ktorá
predchádza ostatným zložkám hypotézy týchto právnych noriem – ak totiž vôbec nedošlo k plneniu,

nemá význam ďalej skúmať, ktorá zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia mohla byť v
konkrétnom prípade naplnená. Premietajúc uvedené na prebiehajúci spor preto namieta, že žalobkyňa
nesplnila ani len povinnosť tvrdenia k základnému predpokladu práva z bezdôvodného obohatenia a
nešpecifikovala, vrátenia ktorých plnení sa domáha. Nestačí jej totiž tvrdiť, že zaplatila celkovú sumu
4.888,83 EUR, keď je aj z jej podania zjavné, že bola realizovaná viacerými platbami, a nie naraz.

Je teda povinná uviesť, vrátenia ktorých plnení (prípadne ktorých častí plnení) sa domáha, a tvrdiť
rozhodujúce skutočnosti o každom takom plnení (najmä kto, kedy, komu, koľko a ako plnil). Len voči
takým kvalifikovaným tvrdeniam žalobkyne môže následne v postavení žalovaného rozvinúť náležitú
procesnú obranu, napr. preveriť, či skutočne išlo o platby na poskytnutý úver, či išlo o platby žalobkyne
alebo inej osoby, či išlo o platby na tie zložky úverového záväzku, ktorých vrátenia sa domáha, či nešlo

o platby zodpovednostného charakteru, napr. z dôvodu omeškania žalobkyne, a podobne. Rovnako
je taká špecifikácia nevyhnutná z hľadiska ďalšieho prostriedku procesnej obrany, ktorý by mali mať
plne k dispozícii – uplatnenia hmotnoprávnej námietky premlčania. Žiadne tvrdenie tejto kvality však
zo strany žalobkyne nebolo produkované, čo je rozhodne potrebné posúdiť na ťarchu unesenia jej
bremena tvrdenia. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33 Odo 52/2005 zo

dňa 14.12.2006. Voči žalobným návrhom na určenie neprijateľných zmluvných podmienok – v podobe,
v akej boli uplatnené – namieta ich procesnú neprípustnosť s poukazom na ust. § 137 písm. d )
CSP. Ak sa totiž žalobkyňa domáha určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky, domáha sa tým
vlastne určenia jej absolútnej neplatnosti (§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka: „Neprijateľné podmienky
upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.“). Z citovanej normatívnej úpravy, ktorá plne dopadá

aj na podanú žalobu, jednoznačne vyplýva, že žaloba o určenie právnej skutočnosti prichádza do
úvahy výlučne v prípade, ak je výslovne pripustená (dovolená) osobitnou právnou normou. V kontexte
prebiehajúceho sporu však žiadnej normatívnej opory pre žalobkyňou požadované určenie niet. Takáto
možnosť najmä nie je založená ustanovením § 53a ods. 1 OZ. Keďže je ním normovaná povinnosť
dodávateľa generálne – v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi – zdržať sa používania neprijateľnej

podmienky, jeho aplikácia neprichádza do úvahy v individuálnych spotrebiteľských sporoch, ktorých
výsledky sú striktne limitované na sporové strany (§ 228 ods. 1 CSP ). Ustanovenie § 53a ods. 1
Občianskeho zákonníka preto nie je hmotnoprávnym podkladom pre určenie neprijateľnosti zmluvnej
podmienky v individuálnych spotrebiteľských sporoch, ale výlučne v sporoch z abstraktnej kontroly
v spotrebiteľských veciach podľa §§ 301 a nasl. CSP; práve preto našlo toto ustanovenie OZ svoje

zodpovedajúce procesné vyjadrenie v § 305 ods. 3 CSP. Aj procesnoprávna náuka sa v tomto vyjadrila
jasne: „Hoci výpočet § 137 CSP je len demonštratívny, domnievame sa, že žaloba výlučne na určenie
neplatnosti zmluvnej podmienky v individuálnom spotrebiteľskom spore už nebude prichádzať do
úvahy..... Podľa nášho názoru je v tomto zmysle potrebné vykladať aj ustanovenie § 53a OZ, a tedavztiahnuť ho len na tie prípady, v ktorých bola neprijateľnosť zmluvnej podmienky určená v konaní o
abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach. Vo vzťahu k individuálnym spotrebiteľským sporom je
ustanovenie § 53a OZ obsolentným. Okrem systematického výkladu uvedeného vyššie nás k tomuto

záveru vedie aj výkladové pravidlo lex posterior derogat legi priori.“ (Števček, M. Ficová, S., Baricová,
J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha :
C. H. Beck, 2016, str. 1037 a 1038). Rovnako nie je naplnená ani hypotéza podľa § 298 CSP. Žalobný
návrh o určenie údajnej neprijateľnosti zmluvných podmienok však nie je sprevádzaný domáhaním
sa ochrany žiadneho konkrétneho subjektívneho práva žalobkyne, práve naopak, podstata žalobnej

argumentácie je založená na protikladnom presvedčení žalobkyne, že poskytnutý spotrebiteľský úver
má byť stihnutý sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti, takže uplatňovanie akýchkoľvek poplatkov
by v tomto kontexte vôbec neprichádzalo do úvahy. Ide tu teda výlučne o hypotetický, žalobkyňou
umelo konštruovaný spor, ktorý neslúži žiadnej obhájiteľnej potrebe. Na podporu obrany poukazuje na
odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25Co/92/2016 zo dňa 21.06.2017. So zreteľom
na právnu úpravu prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany popierame všetky tvrdenia

žalobkyne s výnimkou skutkového tvrdenia o uzavretí zmluvy o splátkovom úvere č. 0452861717 zo
dňa 09.02.2010. Uzavretá zmluva má všetky náležitosti vyžadované všeobecne záväznými právnymi
predpismi a bola uzavretá spôsobom plne konformným s platným právom. Za procesného stavu, keď
žalobkyňa zlyhala v riadnom tvrdení rozhodujúcich skutočností, avšak vzhľadom na čas, ktorý uplynul
od plnenia, vznáša z opatrnosti námietku premlčania žalobou uplatnenej pohľadávky z dôvodu uplynutia

zákonom stanovenej premlčacej doby. Navrhol, aby súd zamietol žalobu v celom rozsahu a zaviazal
žalobkyňu na náhradu trov.

3. Rozsudkom Okresného súdu Bardejov zo dňa 10.2.2022, č.k. 1Csp/94/2018-276 súd rozhodol takto :
I. Súd u r č u j e, že zmluvné podmienky uvedené v Zmluve o splátkovom úvere č.

0452861717 zo dňa 9.2.2010, v časti I. Základné podmienky, bod 1., v znení: „Spracovateľský poplatok:
89,59 EUR, uhradený pri uzatvorení Úverovej zmluvy z prostriedkov Úveru “ a „ Poplatok za správu
Úveru: 1,99 EUR / mesačne odo dňa uzatvorenia Úverovej zmluvy“ sú n e p r i j a t e ľ n é.
II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.
III. Stranám sporu n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania.

Súd dospel k záveru, že uvedená zmluvná podmienka je neprijateľnou v zmysle zák. ust. upravujúcich
postavenie spotrebiteľa v zmluvných spotrebiteľských vzťahoch. Pri nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia súd poukázal na neunesenie dôkazného bremena žalobkyne a preto tento nárok súd
zamietol.
Súd poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia v bode 61 : Čo sa týka žalobkyňou namietaných poplatkov

– spracovateľského poplatku a poplatku za správu úveru súd poukazuje, že tieto boli súdmi opakovane
vyhlásené za neprijateľné zmluvné podmienky ( značná nerovnováha v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa ), znevýhodňujúce spotrebiteľa a jeho postavenie, tým,
že sa jedná o poplatky, za ktoré banka neposkytuje žiadne protiplnenie, resp. službu spotrebiteľovi.
Priznanie prijateľnosti takéhoto plnenia žalovanému by znamenalo znegovanie významu ochrany

spotrebiteľa v zmysle vyššie cit. ustanovení právnych predpisov. V konečnom dôsledku takéto poplatky
slúžia výhradne potrebám veriteľa, nie spotrebiteľa. Súd nesúhlasí s argumentáciou žalovaného, že
tieto dojednania o týchto poplatkov sa týkajú predmetu plnenia, či ceny plnenia, či že boli individuálne
dojednané. Nemožno považovať za individuálne dojednanie zaplatenie spracovateľského poplatku
( ktorý je uvedený v zmluve, či žiadosti o úver ), pričom spotrebiteľ nemá možnosť takýto poplatok

vôbec odmietnuť ( ak by ho odmietol, tak tým by zrejme nedošlo k podpisu zmluvy a poskytnutiu
finančných prostriedkov, čo je všeobecne známe konanie veriteľov, ako účastníka zmluvného vzťahu so
silnejším postavením ), má totiž len na výber formu zaplatenia poplatku ( či započítam voči istine úveru,
či zaplatenie z prostriedkov klienta ). Na uvedenom názore súdu nič nezmení ani v žiadosti uvedená
možnosť – úver bez poplatku ( keďže uvedené veriteľ nevyužil a poplatok žiadal ). Tvrdiť, že si uvedené

vybral sám dlžník, ktorý je v postavení slabšieho účastníka zmluvného vzťahu ( ktorý naviac potrebuje
finančné prostriedky a nemá na výber ) vyznieva dosť neuveriteľne. Naviac uvedené možnosti sa už
v zmluve nenachádzajú. Cenou úveru ( a odplatou za
jeho poskytnutie ) sú úroky dojednané v zmluve. Poplatky, ktoré by spĺňali definíciu prijateľnej zmluvnej
podmienky by mohli byť v zmysle § 2 písm. c) zák. č. 258/2001 Z.z. nákladmi na úver ( tieto náklady tvorí

oi.ajúrok). Nemožno pretopriznať započítanievykonanýchplatiebžalobkynenaplnenie,ktorévyplýva
z neprijateľných zmluvných podmienok a teda je neplatne dojednané s poukazom na ust. § 53 ods. 1 a 5
OZ. Na uvedenom názore súdu nemení nič ani skutočnosť, že s účinkami od 10.6.2013 došlo k zákazu
oi. bankám požadovať od spotrebiteľa úhrady uvedených poplatkov ( za správu úveru ) a to na základeust. § 37 ods. 21 Zákona o bankách a že ho reálne už neúčtovala, čo vyplýva z predložených výpisov
z účtu. V čase vzniku zmluvného vzťahu totiž táto zmluvná podmienka bola súčasťou ( neprijateľných )
zmluvných dojednaní a reálne tieto poplatky boli účtované a uhrádzané žalobkyňou v rámci platených

splátok. Dôležité je, či uzavretá zmluva o úvere uvedené ustanovenie obsahuje, nie, či ho veriteľ využije
v priebehu existencie zmluvného vzťahu, resp. mu uvedené zakazuje právna norma. Zo súdnej praxe
je známe, že tieto poplatky niektoré subjekty požadovali aj napriek vyslovenému zákonnému zákazu.
S poukazom na cit. ust. § 53 OZ preto súd vyslovil neprijateľnosť týchto dvoch zmluvných podmienok
postupom podľa § 298 ods. 1 CSP a teda v tejto časti žalobe žalobkyne vyhovel.

4. V dôsledku podaných odvolaní strán sporu voči uvedenému rozsudku vo veci rozhodoval Krajský súd
v Prešove, ktorý rozsudkom zo dňa 30.6.2022, č.k. 8CoCsp/17/2022-337 rozhodol takto :
I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku o určení neprijateľnosti zmluvnej podmienky.
II. V prevyšujúcej časti rozsudok zrušuje a v rozsahu zrušenia vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 15.8.2022.
Z odôvodnenia rozsudku oi. vyplýva, že :
41. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34
C.s.p.), vzhľadom na včas podané odvolanie, preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia

pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je opodstatnené,
odvolanie žalobkyne je opodstatnené.
42. K odvolacej námietke žalovaného vo vzťahu k výroku I. o neprijateľnosti zmluvnej podmienky
uvedenej v Zmluve o splátkovom úvere č. 0452861717 zo dňa 9.2.2010 odvolací súd uvádza, že sa v
dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver.

Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo,
odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré
v plnom rozsahu odkazuje.
43. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu
spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká

nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie
ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné
prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo
na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom

svojvoľného postupu a so zákazom odmietnutia spravodlivosti.
44. Na rokovaní Občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR, ktoré sa uskutočnilo 03. decembra
2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia
zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie
rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o

skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) O.s.p.“.
45. Uvedené stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, je potrebné považovať za plne opodstatnené aj v
preskúmavanej veci. Obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila
druhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len

celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napr. vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne
odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém, prípadne ak došlo
k vade tak zásadnej, že mala za následok justičný omyl.
46. Je nevyhnutné poznamenať, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne
a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.
47. Odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančného súdu vo vzťahu k výroku o určení neprijateľnosti

zmluvnej podmienky obsahuje náležité vysvetlenie dôvodov, na ktorých prvoinštančný súd založil svoje
rozhodnutie a jeho postup bol v súlade s ust. § 220 ods. 2 C.s.p.
48. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a zárukyposkytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý proces ale
pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a

predstavami, prebral a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol
v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu
hodnoteniavykonanýchdôkazov.Podprocesnýmpostupomsarozumielenfaktická,vydaniukonečného
rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci

znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti
na konaní. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu
rozhodovaciu činnosť súdu. Postupom súdu možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie
však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.
49. Predmetom konania bolo určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky uvedenej v Zmluve o
splátkovom úvere zo dňa 9.2.2010 a vydanie bezdôvodného obohatenia vyplývajúceho z absencie

obligatórnych náležitostí aj v súvislosti s neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Zmluvná podmienka bola
výslovne uvedená v zmluve o splátkovom úvere a medzi stranami sporu nebolo sporné ich znenie, teda
obsah týchto zmluvných podmienok. Sporným bolo len to, či tieto zmluvné podmienky mali charakter
neprijateľných zmluvných podmienok alebo nie.
50. V spotrebiteľských sporoch Civilný sporový poriadok v ustanovení § 298 umožňuje súdu v

rozsudku, ktorý sa týka spotrebiteľského sporu, aj bez návrhu vysloviť, že určitá zmluvná podmienka
používaná dodávateľom v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich
so spotrebiteľskou zmluvou je neprijateľná; v takom prípade súd uvedie vo výroku rozsudku znenie
tejto zmluvnej podmienky, ako bolo dohodnuté v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných
dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou. Ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v

spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou
za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takej zmluvnej podmienky, nepriznal plnenie dodávateľovi z
dôvodu takej zmluvnej podmienky alebo mu na základe takej zmluvnej podmienky uložil povinnosť
vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné
zadosťučinenie,súdajbeznávrhuvýslovneuvedievovýrokurozsudkuznenietejtozmluvnejpodmienky,

ako bolo dohodnuté v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so
spotrebiteľskou zmluvou. Ak Civilný sporový poriadok v ust. § 298 umožňuje súdu v rozsudku aj bez
návrhu vysloviť neprijateľnosť určitej zmluvnej podmienky a dokonca v prípade uloženia povinnosti
vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie priamo ukladá povinnosť uviesť vo výroku rozsudku
znenie neprijateľnej zmluvnej podmienky, je nepochybné, že žaloba o určenie neprijateľnosti zmluvnej

podmienky je prípustným prostriedkom ochrany práv spotrebiteľa.
51. Medzi stranami sporu bola dňa 09.02.2010 uzatvorená štandardná formulárová zmluva o
spotrebiteľskom úvere v súlade s ustanoveniami v tom čase účinného zákona č. 258/2001 Z.z.
Uvedené je dôvodom k tomu, aby súdnej kontrole boli podrobené aj zmluvné dojednania majúce
charakter podmienok spôsobujúcich značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán

v neprospech spotrebiteľa. Pritom by nemali byť žiadne pochybnosti o tom, že spotrebiteľ je slabšou
zmluvnou stranou, či už z dôvodu neinformovanosti alebo vyjednávacej pozície pri pokuse dosiahnuť
zmenu už vopred naformulovanej zmluvy.
52. Smernica Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ukladá členským
štátom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol viazaný nekalými podmienkami a zvážiť, či spotrebiteľská

zmluva obsahujúca nekalé podmienky obstojí ako celok. Súdny dvor dokonca považuje ochranu
spotrebiteľa podľa čl. 6 Smernice za tak významnú, že sa má klásť principiálne na roveň vnútroštátnym
pravidlám verejného poriadku, a to v záujme vyššej kvality života.
53. Rovnako Občiansky zákonník v ust. § 53 ods. 1 priamo uvádza, že spotrebiteľské zmluvy nesmú
obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných

strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). S akoukoľvek neprijateľnou
podmienkou upravenou v spotrebiteľskej zmluve sa spája sankcia neplatnosti, čo priamo vyplýva z ust.
§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka.
54. Všeobecným právnym predpisom upravujúcim ochranu spotrebiteľa je zákon č. 250/2007 Z. z. o
ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov. Vo vzťahu k tomuto právnemu predpisu aj Občiansky

zákonník má povahu osobitného predpisu a vo svojich ustanoveniach len dopĺňa všeobecnú úpravu
danú zákonom č. 250/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov o ďalšie osobitné ustanovenia zamerané
na ochranu spotrebiteľov. Je to zrejmé z ust. § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. v znení neskorších
predpisov, podľa ktorého každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami vspotrebiteľských zmluvách, pričom v poznámke k tomuto ustanoveniu je daný odkaz na ust. § 52 - § 54
Občianskeho zákonníka. Jedným z prostriedkov súdnej ochrany je i žaloba na určenie neprijateľnosti
zmluvnej podmienky. Ust. § 3 ods. 5 veta prvá zákona č. 250/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov

priamo umožňuje spotrebiteľovi proti porušeniu práv a povinnosti ustanovených zákonom s cieľom
ochrany spotrebiteľa domáhať sa ochrany svojho práva proti porušiteľovi na súde.
55. Možnosť určenia niektorej zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve za neprijateľnú, a teda
neplatnú, priamo vyplýva aj z ust. § 53a Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc z tohto ustanovenia, ak
súdurčilniektorúzmluvnúpodmienkuvspotrebiteľskejzmluve,ktorásauzatváravoviacerýchprípadoch

a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje alebo vo všeobecných
obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takej podmienky alebo nepriznal plnenie
dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky, dodávateľ je povinný zdržať sa používania takejto podmienky
alebo podmienky s rovnakým významom v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi. Dodávateľ má rovnakú
povinnosť aj vtedy, ak mu na základe takejto podmienky súd uložil vydať spotrebiteľovi bezdôvodné
obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie. Rovnakú povinnosť

má aj právny nástupca dodávateľa. Zo znenia tohto ustanovenia nepochybne vyplýva, že predmetom
konania môže byť i žaloba, ktorou sa spotrebiteľ domáha len určenia neprijateľnosti konkrétnej zmluvnej
podmienky. S určením určitej zmluvnej podmienky za neprijateľnú je spojený významný právny následok
spočívajúci v tom, že dodávateľ je povinný zdržať sa používania takejto podmienky alebo podmienky
s rovnakým významom v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi, čo vyplýva z ust. § 53a Občianskeho

zákonníka.Okremuvedenéhotakétourčeniemávýznamajprespotrebiteľa,ktorýmalvkonaníourčenie
neprijateľnosti zmluvnej podmienky úspech a to v tom, že mu vzniká možnosť uplatniť si ďalšie právo
a to právo na primerané finančné zadosťučinenie v zmysle ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. K
uplatneniu tohto práva totiž nemôže dôjsť kedykoľvek, nakoľko vzniká po tom, čo zo strany spotrebiteľa
dôjde k úspešnému uplatneniu porušenia práva alebo povinnosti na súde.

56. Civilný sporový poriadok v ust. § 137 formou demonštratívneho výpočtu uvádza druhy žalôb.
Oproti doterajšej právnej úprave sú v tomto ustanovení zakotvené viaceré zmeny. Ako konštatuje
predkladateľ novej právnej úpravy, žaloby na plnenie upravené v písm. a) sú najčastejším druhom
civilných žalôb. Splnenie povinnosti môže vyplývať zo zákona, z právnych vzťahov, vrátane vzťahov
deliktných, z medzinárodného európskeho práva, atď. Podľa predkladateľa nemalo zmysel špecifikovať

v hypotéze právnej normy, z čoho povinnosť vyplýva tak, ako tomu bolo v predchádzajúcej právnej
úprave. Nóvum spočívajúce v zavedení právnej normy obsiahnutej v písm. b) spočíva v rozlišovaní
žalôb na splnenie povinnosti a žalôb na vyporiadanie práv typu bezpodielové spoluvlastníctvo manželov,
podielové spoluvlastníctvo, neoprávnená stavba atď. Úplne nová koncepcia je zakotvená v písm. c)
a v písm. d), kde sa rozlišuje klasická určovacia žaloba a žaloba o určenie inej právnej skutočnosti

podľa písm. d). Záujmom zákonodarcu bolo vylúčiť všetky nepotrebné a nezmyselné žaloby o určenie
neplatnosti, resp. platnosti právnych úkonov a iných právnych skutočností, ktoré vyvolávajú ďalšie spory
a míňajú sa účelu žaloby určovacej. Pokiaľ ide o naliehavý právny záujem aj tu platilo, že tento nie je
potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.
57. Zákon č. 250/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov, ako aj Občiansky zákonník umožňovali

spotrebiteľovi aj formou žaloby na určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky domáhať sa ochrany
svojich práv v súdnom konaní bez potreby preukazovania naliehavého právneho záujmu na
požadovanom určení, nakoľko tento vyplýval z uvedených právnych predpisov.
58. Vo vzťahu k poplatku za správu úveru je potrebné poukázať na ust. § 53 ods. 4 písm. t) Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú

najmä ustanovenia, ktoré požadujú od spotrebiteľa plnenie za službu, ktorej poskytnutie dodávateľom v
prevažnejmierenesledujezáujmyspotrebiteľa.Ustanovenie§53ods.4písm.t)Občianskehozákonníka
bolo prijaté zákonom č. 102/2014 Z.z. s účinnosťou od 13.06.2014 s prechodným ustanovením § 879p
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ustanovením § 53 ods. 4 písm. t) Občianskeho zákonníka sa
spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 13.06.2014.

59. V danom prípade ustanovenie zmluvy o splátkovom úvere upravujúce poplatok za správu úveru
i po 13.06.2014 zostalo nezmenené a teda bol daný zákonný predpoklad pre určenie neprijateľnosti
takéhoto zmluvného dojednania. Ak dodávateľ využíva spoplatnenie konkrétnych úkonov alebo služieb,
môže na spotrebiteľa prenášať len také nákladové bremeno, ktoré bude sledovať prospech spotrebiteľa
v prevažnej miere. Ak poskytovateľ úveru má riadne s odbornou starostlivosťou poskytovať úvery, teda

podnikať podľa svojho licencovaného predmetu podnikania, nemôže poskytnúť úver bez toho, aby tento
úver následne aj spravoval. Ide teda o činnosť, ktorá je pre poskytovateľa úveru nevyhnutná na to, aby
mohol mať prehľad o realizovaných platbách zo strany spotrebiteľa, a teda o výške svojej pohľadávkyvoči spotrebiteľovi. Správa úveru v prevažnej miere nesleduje záujmy spotrebiteľa, a preto predstavuje
neprijateľnú zmluvnú podmienku.
60. Právne bezvýznamný je poukaz na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C621/17 zo

dňa 03.10.2019. Tento rozsudok sa týkal výkladu Smernice Rady 93/13/EHS vo vzťahu k maďarskému
právu a nie k právu platnému na území Slovenskej republiky. Navyše v tomto rozhodnutí Súdny dvor
EÚ v súvislosti s výkladom článku 4 ods. 2 a článku 5 Smernice Rady 93/13/EHS vyslovil len to, že z
požiadavky, podľa ktorej musí byť zmluvná podmienka formulovaná jasne a zrozumiteľne, nevyplýva
povinnosť, aby také zmluvné podmienky, o aké ide vo veci samej, ktoré neboli individuálne dohodnuté

a sú obsiahnuté v zmluve o úvere uzatvorenej so spotrebiteľmi, pričom presne určujú sumu poplatkov
za správu a poplatku za poskytnutie úveru, ktoré znáša spotrebiteľ, spôsob ich výpočtu a dátum ich
splatnosti, tiež podrobne špecifikovali všetky služby poskytované ako protihodnota dotknutých súm.
Aj z tohto rozhodnutia vyplýva, že musí ísť o služby poskytované spotrebiteľom ako protihodnota
súm obsiahnutých v zmluve o úvere. Teda musí ísť o služby sledujúce záujmy spotrebiteľa a nie
dodávateľa. Explicitne je to vyjadrené v ust. § 53 ods. 4 písm. t) Občianskeho zákonníka, podľa ktorého

za neprijateľné zmluvné podmienky sa považujú najmä ustanovenia, ktoré požadujú od spotrebiteľa
plnenie za službu, ktorej poskytnutie dodávateľom v prevažnej miere nesleduje záujmy spotrebiteľa.
61. Z ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy možno vyvodiť
povinnosť dodávateľa, podľa ktorej nesmie v spotrebiteľských zmluvách používať neprijateľné
podmienky, čomu korešponduje právo spotrebiteľa na ochranu pred neprijateľnými podmienkami

v spotrebiteľských zmluvách. Ako procesný prostriedok ochrany tu slúži práve žaloba o určenie
neprijateľnosti zmluvnej podmienky. V takomto spore je potom nositeľom hmotného oprávnenia, o ktoré
v konaní ide, ten subjekt, ktorý vystupuje v zmluve ako spotrebiteľ a nositeľom povinnosti subjekt
vystupujúci v zmluve ako dodávateľ. Žalobkyňa je tak nositeľom hmotného oprávnenia, o ktoré v konaní
ide a teda má v tomto konaní vecnú aktívnu legitimáciu. V prípade žaloby o určenie neprijateľnosti

zmluvnej podmienky z hľadiska vecnej legitimácie nemá právny význam ani zánik záväzku splnením
dlhu. Podaná žaloba vychádza zo zákonnej požiadavky, podľa ktorej spotrebiteľské zmluvy nesmú
zásadne obsahovať neprijateľné zmluvné podmienky. V tomto prípade nejde o nárok z právneho vzťahu,
ktorého právnym dôvodom je zmluva, teda nárok vyplývajúci o zmluvy, ale o nárok, ktorý vyplýva
priamo zo zákona. V konaní o neprijateľnosť zmluvnej podmienky zánik záväzku splnením nemôže mať

žiadny vplyv na žalobkyňou uplatnený nárok a teda ani na jej vecnú legitimáciu. Opačný názor by v
podstate znamenal odňatie možnosti spotrebiteľovi domáhať sa práva na ochranu pred neprijateľnými
podmienkami v spotrebiteľských zmluvách žalobou na súde, čo odporuje článku 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky ako aj Smernici Rady č. 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách.

62. Podľa ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou
zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže
vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa
priznávajú alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
63. V ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka je obsiahnuté všeobecné pravidlo, podľa ktorého v

prípade uzatvárania spotrebiteľských zmlúv treba dodržiavať právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv.
Toto pravidlo má pôsobiť aj preventívne, teda slúži na vyjadrenie toho, v akom zmysle má dodávateľ
pripravovaťpodmienkyspotrebiteľskejzmluvy,ktorésúvzákonezakotvenépreuzatváraniekonkrétnych
spotrebiteľských zmlúv. Týchto zákonom ustanovených podmienok sa spotrebiteľ nemôže vopred vzdať.
Preto by bolo neplatné aj také dojednanie v spotrebiteľskej zmluve, v ktorej by spotrebiteľ dal súhlas

na neakceptovanie zákonom ustanovenej podmienky, či obchádzanie niektorej neprijateľnej podmienky,
a to by v konečnom dôsledku zhoršilo jeho zmluvné postavenie. Podmienky spotrebiteľských zmlúv
upravené v zákone sú vo vzťahu k spotrebiteľovi kogentné, keďže nepripúšťajú odchýlnu úpravu, ktorou
by sa zhoršilo postavenie spotrebiteľa.
64. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 387 C.s.p. rozsudok vo

výroku o určení neprijateľnosti zmluvnej podmienky ako vecne správny potvrdil.
65. Opodstatneným je odvolanie žalobkyne vo vzťahu k výroku, ktorým súd žalobu v časti vydania
bezdôvodného obohatenia zamietol a vo vzťahu k výroku o trovách konania.
66. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia určil úver za bezúročný a bez poplatkov z
dôvoduabsencienáležitostípodľa§4ods.2písm.j),písm.e)zákonač.258/2001Z.z.ospotrebiteľských

úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej
inšpekcii v znení neskorších predpisov.
67. Vydanie bezdôvodného obohatenia žalobkyni, súd prvej inštancie zamietol z dôvodu, že žalobkyňa
neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie výšky a existencie nároku. Súd prvej inštancie odôvodniltou skutočnosťou, že z hľadiska spravodlivého rozhodovania v spore nemožno pričítať na rub
žalovaného vydanie bezdôvodného obohatenia a zaviazať ho na jeho vydanie (aj keď niet pochýb, že
vzniklo), avšak bez riadneho preukázania jeho výšky a existencie žalobkyňou (aj keď dôkaz listinou -

oboznámenie výpisu z účtu vykonaný súdom bol). Žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno preukázania
tohto nároku, aj keď učiniť mohla a mala už pri podaní žaloby (nejednalo sa o dôkaz, ktorý nevedela
predložiť; súdu sa javí, že sa bezdôvodne totiž spoľahla na súd a charakter tohto sporu a vykonávanie
dokazovania z tohto plynúce.)
68. S týmto záverom podľa názoru odvolacieho súdu nemožno súhlasiť. Z ust. § 132 ods. 3 C.s.p.

vyplýva, že žalobca k žalobe pripojí dôkazy, ktorých povaha to pripúšťa, okrem tých, ktoré nemôže bez
svojej viny pripojiť.
69. Žalobkyňa v podanom návrhu žiadala o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške rozdielu medzi
vykonanými platbami 4888,83 eur a výškou poskytnutého úveru 4110,41 eur, teda vo výške 778,42
eur. K návrhu priložila výpis z účtu (č.l. 6 - 7 spisu), ktorý podľa vyjadrenia žalobkyne (č.l. 79) poskytla
žalobkyni pracovníčka žalovaného SLSP, a.s. na jej pobočke v Bardejove. Žalovaný vo vyjadrení zo

dňa 22.11.2018 namietal, že žalobkyňa nesplnila povinnosť tvrdenia k základnému predpokladu práva
z bezdôvodného obohatenia a nešpecifikovala vrátenie ktorých plnení sa domáha (č.l. 27 zadná strana
spisu). Súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 4.7.2019 uložil povinnosť žalobkyni predložiť vyjadrenie
k argumentom žalovanej strany s návrhmi na doplnenie dokazovania vrátane predloženia vyjadrenia sa
k výške poskytnutého úveru a výške plnení vrátane dôkazov o uvedenom.

70. Vo vyjadrení zo dňa 19.08.2019 (č.l. 79 a nasl. spisu) žalobkyňa navrhla súdu prvej inštancie, aby
vyžiadal prehľad platieb k Zmluve o splátkovom úvere č. 0452861717 z 9.2.2010, nakoľko žalovaný
opakovane odmietol poskytnúť žalobkyni prehľad platieb s odkazom na prebiehajúce súdne konanie.
Žalobkyňa opakovane uviedla súdu, že žalovaný jej odmieta vydať prehľad platieb k predmetnej zmluve
o úvere (vyjadrenie zo dňa 27.8.2019 č.l.92 spisu, Zápisnica o pojednávaní zo dňa 12.11.2019 č.l. 108

spisu).Súdprvejinštancieuznesenímzodňa11.decembra2019č.k.1Csp/94/2018-112uložilpovinnosť
žalovanému súdu predložiť listinné dôkazy, z ktorých bude zrejmá platobná história úveru poskytnutého
zo zmluvy o úvere zo dňa 9.2.2010 č. 0452861717.
71. Podľa § 295 C.s.p., súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné
pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz.

72. V súvislosti s § 295 C.s.p., je v individuálnych spotrebiteľských sporoch potrebné aplikovať aj
ustanovenie § 132 ods. 3 C.s.p.. Nemôže byť na ťarchu spotrebiteľa, ak v žalobe iba označí, ale nepripojí
všetky dôkazy na podporu svojich tvrdení. V dôsledku informačného deficitu, ktorý je pre spotrebiteľa
v spotrebiteľských sporoch obvyklý, musí dôkaznú povinnosť za spotrebiteľa suplovať súd, a to aj v
prípade, ak spotrebiteľ nepredložil alebo nemôže predložiť dôkazy vlastnou vinou. Obdobné platí aj

v prípade, ak je spotrebiteľ žalovaný a nepripojí všetky dôkazy k vyjadreniu k žalobe. (Števček, M.,
Ficová, S., Barícová, J.. Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M.,a kol. Civilný sporový poriadok.
Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016,s. 1032)
73. Podobne aj podľa ust. § 189 C.s.p., súd môže uložiť tomu, kto má vec potrebnú na zistenie
skutkového stavu, aby ju predložil.

74. V záujme spravodlivého rozhodnutia je nevyhnutné, aby súd mal možnosť čo naj dôkladnejšie zistiť
skutkový stav. Za týmto účelom súd vykonáva dôkazné prostriedky, ktoré navrhli strany sporu. Môže sa
stať, že strana sporu síce navrhne vykonanie dôkazného prostriedku (napr. listina, obhliadka hnuteľnej
veci), ale strana túto vec nemá v dispozícii. Práve z tohto dôvodu Civilný sporový poriadok zakotvuje
tzv. edičnú povinnosť ohľadom vecí, ktoré nemá v dispozícii strana, ktorá ich ako dôkazný prostriedok

navrhla. Ďalšou podmienkou na uloženie edičnej povinnosti je to, že táto vec je potrebná na zistenie
skutkového stavu, t. j. súd musí tento dôkazný prostriedok vyhodnotiť ako relevantný a potrebný na
vykonanie. (Števček, M., Ficová, S., Barícová, J.. Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M.,a kol.
Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016,s. 125.
75. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 16. 12. 2011, sp. zn. 22 Cdo 883/2010,

publikovaný v Právních rozhledech, 2012, č. 6, s. 224: „Důkazní břemeno ohledně určitých skutečností
leží na tom účastníku řízení, který z existence těchto skutečností vyvozuje pro sebe příznivé právní
důsledky; jde o toho účastníka, který existenci těchto skutečností také tvrdí. V některých případech
strana zatížená důkazním břemenem však objektivně nemá a nemůže mít k dispozici informace o
skutečnostech významných pro rozhodnutí ve sporu, avšak protistrana má tyto informace k dispozici.

Jestliže pak strana zatížená důkazním břemenem přednese alespoň „opěrné body skutkového stavu
a zvýší tak pravděpodobnost svých skutkových tvrzení, nastupuje vysvětlovací povinnost protistrany;
nesplnění této povinnosti bude mít za následek hodnocení důkazu v neprospěch strany, která
vysvětlovací povinnost nesplnila.“76. Na základe vyššie uvedeného komentára k Civilnému sporovému poriadku a citovaného názoru
najvyššieho súdu je tak záver súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby na vydanie bezdôvodného
obohatenia nepreskúmateľný.

77. Vydaním nepreskúmateľného rozhodnutia sa strane sporu odníma možnosť v odvolacom
konaní brániť svoje práva a oprávnené záujmy, nakoľko je problematické zaujímať stanoviská k
nezrozumiteľnému alebo nedostatočne zdôvodnenému rozhodnutiu.
78. Obsahové náležitosti rozsudku určuje ust. § 220 C.s.p.. Ich správnosť a úplnosť je predpokladom
vykonateľnosti a preskúmateľnosti rozhodnutia. Podľa ustanovenia § 220 ods. 2 C.s.p., v odôvodnení

rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké
prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany
použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty
strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov
vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil,
prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

79. Štruktúra odôvodnenia rozhodnutia je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu
podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ak súd pri odôvodňovaní rozhodnutia nepostupuje
spôsobom,ktorýzáväzneurčujeustanovenie§220ods.2C.s.p.dochádzanielenktomu,žerozhodnutie
je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné
právonasúdnuochranuniejenaplnenéreálnymobsahom.Konaniearozhodovanievšeobecnýchsúdov

sa uskutočňuje v predpísanom ústavnom a zákonnom rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje svojvôľu v
ich postupe, pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami, vrátane ich povinnosti
svoje rozhodnutia odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutí dovoľuje účastníkom konania posúdiť ako súd
v ich veci vyložil a aplikoval príslušné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní
o veci.

80. Dôvodnou je aj odvolacia námietka žalobkyne vo vzťahu k výroku o trovách konania. Podľa
ustanovenia § 255 odsek 1, odsek 2 C.s.p., súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej
úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne
rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
81. Zákonodarca k ust. § 255 C.s.p. poukazuje na to, že pri právach so samostatným skutkovým

základom treba úspech a neúspech strany posudzovať osobitne podľa toho, v ktorom nároku, ktorý by
mohol byť samostatne uplatnený, bola úspešná a v akom rozsahu, a v ktorom zase nie. Trovy potom
treba separovať a osobitne o nich rozhodnúť. Čiastočný úspech sa skúma so zreteľom na uplatnený
nárok z aspektu právneho dôvodu žaloby, t.j. skutkového stavu a právnej normy, ktorá sa mala použiť
alebo sa použila pri rozhodovaní o veci samej. Nie je možné považovať za čiastočný úspech, ak žaloba,

v ktorej sa uplatnili viaceré nároky, bola čiastočne úspešná a čiastočne sa zamietla tak, že úspech i
neúspech sa týkali samostatných nárokov. V takom prípade sa plný úspech alebo čiastočný úspech vo
veci skúma so zreteľom na každý nárok, ktorý by mohol byť samostatne uplatnený. Ak ide o práva so
samostatným skutkovým základom môže dôjsť aj k tomu, že povinnosti na náhradu trov konania sa budú
určovať osobitne vo vzťahu ku každej strane sporu.

82. V danej veci boli predmetom sporu dva uplatnené nároky, a to nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia a nárok na určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky. V súlade s vyššie citovaným ust.
§ 255 ods. 1 C.s.p. bolo potrebné rozhodnúť o trovách konania vo vzťahu ku každému uplatnenému
nároku samostatne.
83. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. rozhodol

tak, že zrušil rozsudok vo výroku, ktorým súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a vo výroku o trovách
konania a v rozsahu zrušenia vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,
nakoľko nedostatočne odôvodnené rozhodnutie je potrebné hodnotiť ako nesprávny procesný postup
súdu, ktorým bolo znemožnené žalobkyni, aby uskutočnila jej patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces.

84. Úlohou súdu prvej inštancie bude po vrátení veci sa vysporiadať so všetkými predloženými dôkazmi
vo vzťahu k výške žalobkyňou uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Súd prvej
inštancie v prvom rade ustáli prípustnosť súdom vykonaného dôkazu v konaní s dôrazom na charakter
sporu a následne rozhodne o žalobkyňou uplatnenom nároku bezdôvodného obohatenia. Súd prvej
inštancie na základe takto zistených skutočností prijme právny záver a vo veci rozhodne tak, aby

rozhodnutím nedošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces tým, že svoje rozhodnutie dostatočne
neodôvodnil. Súd prvej inštancie rozhodne aj o trovách konania vo vzťahu ku každému uplatnenému
nároku samostatne.5. Na pojednávanie vo veci konané 4.7.202 sa dostavili právni zástupcovia strán sporu, ktorí
ospravedlnili neúčasť strán sporu, o odročenie pojednávania nežiadali. Súd preto v zmysle
uvedeného a § 180 CSP vec prejednal a rozhodol v ich neprítomnosti; prihliadol pritom na obsah

spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. Pojednávanie bolo odročené za účelom vyhlásenia rozhodnutia vo
veci samej.

6. Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením vyjadrení strán sporu a ich právnych zástupcov
( písomných a ústnych na pojednávaniach ) a v spise pripojených listinných dôkazov ( tak ako boli

oboznamované na pojednávaniach – návrhom s prílohami, podaniami strán sporu s prílohami,
predloženými súdnymi rozhodnutiami ) a zistil tento skutkový stav veci:

7. Zo Zmluvy o splátkovom úvere č. 0452861717 uzavretej medzi žalovaným Slovenskou sporiteľňou,
a.s. ( banka ) a dlžníkom – žalobkyňou ( a E. B. ) zo dňa 9.2.2010 vyplýva, že dlžníkovi – žalobkyni
bol poskytnutý úver vo výške 4.200,- eur ( uvedené ako výška úveru ), ktorý sa

zaviazala splácať v mesačných splátok od 20.3.2010 vo výške 52,92 eur ( splátka istiny, úrokov,
úrokov z omeškania, poplatkov, nákladov banky spojených s úverom ) k 20. dňu v mesiaci s konečnou
splatnosťou úveru dňa 20.1.2020, od prvého čerpania do 28.2.2020 je splátka vo výške 20,19 eur
( splátka úrokov a poplatkov ). V zmluve sú uvedené údaje : úroková sadzba 7,80 % p.a. fixná
do splatnosti, druh úveru plynoúver, poskytnutý jednorázovo bezhotovostne, spracovateľský poplatok

89,59 eur, uhradený pri uzavretí zmluvy z prostriedkov úveru, počet splátok 119 od 20.3.2010, platby
inkasom z účtu, zdokladovanie účelu úveru 6 mesiacov, RPNM 9,72 %, priemerná hodnota RPNM
18,45 %, celkové náklady spojené s úverom 2.207,67 eur, poplatok za správu úveru 1,99 eur mesačne
odo dňa uzavretia zmluvy, náklady nezahrnuté do výpočtu RPNM – sankcie za porušenie povinnosti
dlžníka vyplývajúce zo zmluvy, výška sankcií je uvedená v Sadzobníku, alebo vo zverejnení, poplatky

spojené s vedením účtu dlžníka uvedené s Sadzobníku alebo vo zverejnení.
V prípade zmeny výšky splátok alebo splátkového plánu je banka oprávnená zmeniť výšku splátky,
ktorú inkasuje na základe súhlasu, s inkasom, tak aby konečná lehota splatnosti úveru dohodnutá
v základných podmienkach bola dodržaná.
Dlžník vyhlásil, že sa oboznámil súčasťami zmluvy - VOP, ÚP, Sadzobníkom a podmienkami určenými

zverejnením, súhlasí s nimi a zaväzuje sa ich dodržiavať. Všetky právne vzťahy neupravené zmluvou
sa budú riadiť ustanoveniami úverových podmienok, VOP, Obchodným zákonníkom a ostatnými
právnymi predpismi a to v tomto poradí. V čl. II bod 5 dohoda o tom, že zmluvné strany sa dohodli, že ich
vzájomné vzťahy sa budú podľa § 262 Obchodného zákonníka spravovať podľa príslušných ustanovení
Obchodného zákonníka. Zmluva podpísaná oboma stranami a nadobúda platnosť a účinnosť dňom

jej podpísania. Zmluva obsahuje ust. o reklamáciách, kontrolnom orgáne atď..
V časti I. Základné podmienky, bod 1. sa nachádza zmluvné dojednanie v znení: „Spracovateľský
poplatok: 89,59 EUR, uhradený pri uzatvorení Úverovej zmluvy z prostriedkov Úveru “ a „ Poplatok za
správu Úveru: 1,99 EUR / mesačne odo dňa uzatvorenia Úverovej zmluvy“.

8. Zo žalobkyňou predloženej Tabuľky k číslu zmluvy 452861712 na meno klienta – žalobkyňa, SLSP,
a.s. ( čl. 6 ) je uvedená suma úveru 6.407,64 eur, reálne vyplatená suma 4.110,41 eur, počet splátok 119,
dátum podpisu zmluvy 2.9.2010; splátky od marca 2010; suma skutočne uhradená 2.983,71 eur ( od
3/2010-10/2017 ); zostatok nezaplatenej istiny ( ak je uvedené mínus, tak je zaplatené viac ) k októbru
2017 je uvedená suma mínus 778,42 eur.

9. Zo žiadosti o poskytnutie úveru zo dňa 9.2.2010 vyplýva, že ho podpísala žiadateľka - žalobkyňa,
kde sa nachádzajú údaje : výška žiadaného úveru 4.200,- eur, výška spracovateľského poplatku 59,59
eur ( uhradí sa prostriedkov úveru – zaškrtnuté ), výška úveru po odpočítaní spracovateľského poplatku
4.110,41 eur, splatnosť úveru 10 rokov, splatnosť splátok k 20. dňu v mesiaci, zabezpečenie žiadne, bez

poistenia úveru, uvedené zamestnanie žiadateľa a údaje o bývaní, mesačnom príjme, súhlas, aby sa
tento úkon riadil VOP SLSP, a.s. a Sadzobníkom, s ktorými sa oboznámila, súhlasí s nimi a zaväzuje
sa ich dodržiavať.

10. Súdu bolo predložené aj oznámenie SLSP, a.s. zo dňa 22.6.2019 o začatí výkonu mandátnej

činnosti na základe uzavretej mandátnej zmluvy uzavretej dňa 2.2.2017 na správu a vymáhanie
Pohľadávky banky spoločnosťou MCGA legal, s.r.o..11. Z výpisu z účtu z úveru č. 0452861717 na meno B. E. ( platby úveru označené ako platby
žalobkyne, tento výpis uvedený aj v zmluve o úvere ) vyplýva, že výška úveru je 4.200,- eur, čerpané
4.200,- eur;

- v období od 1.2.2010 do 15.10.2011 sú uvedené splátky v sume 1.122,68 eur
( zaplatené splátky + spracovateľský poplatok ); čerpanie, úroky a poplatky -4.856,99 eur, konečný
zostatok -3.734,31 eur; spracovateľský poplatok 89,59 eur - zaplatený ako splátka aj ako čerpanie
úveru ( 2 x uvedené ako mínusová položka ); ďalšie čerpanie úveru 4.110,41 eur, dňa 28.2.2010 úhrada
žalobkyňou 20,19 eur ( započítanie na poplatok 1,99 eur a úrok ), následne vykonané úhrady splátok

po 52,92 eur ( od 03/2010 do 2/2011 ) so započítaním na úroky, poplatky za správu úveru 1,99 eur
mesačne a istinu a následne od 03/2012 výška splátky v sume 53,98 eur mesačne so započítaním na
úrok, poplatok za správu úveru 2,99 eur mesačne a istinu; spolu plnenie v danom období 1.033,09 eur
( bez spracovateľského poplatku );
- v období od 15.10.2011 do 31.12.2011 sú vykonané úhrady v sume 161,94 eur so započítaním
na úrok, poplatok za správu úveru 2,99 eur mesačne a istinu; sú uvedené splátky v sume 161,94 eur;

čerpanie, úroky a poplatky -73,06 eur, konečný zostatok -3.645,43 eur;
- vobdobíod1.1.2012do31.12.2012 sú uvedenésplátkyvsume647,86eur;čerpanie,úrokyapoplatky
-312,99 eur, konečný zostatok -3.310,56 eur; vykonané úhrady v sume 647,86 eur;
- vobdobíod1.1.2013do31.12.2013 sú uvedenésplátkyvsume626,95eur;čerpanie,úrokyapoplatky
-263,76 eur, konečný zostatok -2.947,37 eur; vykonané úhrady v sume 626,95 eur; poplatok 2,99 eur

účtovaný do 19.5.2013,
- v období od 1.1.2014 do 31.12.2014 sú uvedené splátky v sume 612 eur; čerpanie, úroky a poplatky
-219,03 eur, konečný zostatok -2.554,40 eur; vykonané úhrady v sume 612 eur;
- v období od 1.1.2015 do 31.12.2015 sú uvedené splátky v sume 612 eur; čerpanie, úroky a poplatky
-186,83 eur, konečný zostatok -2.129,23 eur; vykonané úhrady v sume 612 eur;

- v období od 1.1.2016 do 31.12.2016 sú uvedené splátky v sume 612 eur; čerpanie, úroky a poplatky
-152,40 eur, konečný zostatok -1.669,63 eur; vykonané úhrady v sume 612 eur;
- vobdobíod1.1.2017do31.12.2017 sú uvedenésplátkyvsume612,01eur;čerpanie,úrokyapoplatky
-114,24 eur, konečný zostatok -1.171,86 eur; vykonané úhrady v sume 612 eur + 0,01 eur ako oprava
úroku z omeškania;

- vobdobíod1.1.2018do31.12.2018 sú uvedenésplátkyvsume561,19eur;čerpanie,úrokyapoplatky
-73,72 eur, konečný zostatok -684,39 eur; vykonané úhrady v sume 561 eur + 0,19 eur ako oprava
úroku z omeškania. posledná úhrada vykonaná dňa 30.11.2018.
Spolu úhrady za udávané obdobia 5.479,04 eur. Úhrady vykonané do 31.10.2017 predstavujú sumu
4.815,84 eur. Suma 4.110,41 eur bola uhradená ku dňu 20.9.2016.

Uvedené údaje z výpisov z účtu vôbec nekorešpondujú s údajmi uvedenými v predloženej Tabuľke na
čl. 6 ( čo do výšky splátok, zaplatených splátok a zostatkov ).

12. Na čl. 239 je predložený výpočet RPNM vo výške 9,72 %.

13. Zo súhrnných informácií o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi za 4.
štvrťrok 2009 ( čl. 171, zverejnené na stránke MF SR, súdu známe aj z úradnej činnosti ) je pri zmluvnej
splatnosti od 5 do 10 rokov uvedené RPNM vo výške 19,11 % pri úvere do výšky 6.500,- eur.

14. Zo súhrnných informácií o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi za 3.

štvrťrok 2009 ( čl. 183, zverejnené na stránke MF SR, súdu známe aj z úradnej činnosti ) je pri zmluvnej
splatnosti od 5 do 10 rokov uvedené RPNM vo výške 18,45 % pri úvere do výšky 6.500,- eur.

15. Súdu bola predložená aj listina NBS zo dňa 15.12.2020 ( čl. 235 ) , ktorou sa zaoberala
spracovateľským poplatkom a to spôsobom zohľadnenia pri výpočte RPNM ( dvoma

spôsobmi - osobitne vo vzťahu k hodnote úveru ako nultá splátka, alebo odpočtom poplatku zo sumy
úveru, pri oboch výpočtoch je hodnota RPNM rovnaká. ). Poukazuje sa na rozsudok SD EÚ z 21.4.2016
vo veci C-377/2014 ( podľa uvedeného rozhodnutia by bol správny výpočet č. 2 ).

16. Na pojednávaní dňa 4.7.2019 :

1/ právny zástupca žalobkyne udával, že trvá na podanej žalobe a dôvodoch, ktoré uviedli v písomnom
vyjadrení. Podanou žalobou sa žalobkyňa domáha bezdôvodného obohatenia vo výške 778,42 eur a
určenia neprijateľnosti zmluvných podmienok. V úverovej zmluve absentujú obligatórne náležitosti podľa
§ 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý bol platný a účinný v čase uzatvorenia úverovejzmluvy. Zmluva taktiež obsahuje nesprávny údaj o celkovej výške poskytnutého úveru a vzhľadom na
tieto nedostatky je potrebné považovať predmetný úver za bezúročný a bez poplatkov. Bezdôvodné
obohatenie vo výške 778,42 eur predstavuje rozdiel medzi sumou , ktorá bola poskytnutá žalobkyni a

sumou, ktorú doposiaľ na úver zaplatila. Pokiaľ sa jedná o neprijateľné zmluvné podmienky v celom
rozsahu odkazuje na písomné vyhotovenie žalobného návrhu. K námietke žalovaného s poukazom na
§ 137 CSP, s týmto nesúhlasil, keďže § 137 CSP obsahuje len demonštratívny výpočet žalôb, aké je
možné podľa CSP podať a teda na podporu predkladá súdne rozhodnutie ( body 8 a nasl. ). Žaloba
je dôvodná, preto jej navrhuje vyhovieť. Na otázku súdu, či prípadne vo veci neplatenia úveru nie je

podaná žaloba na plnenie a kým bola vypracovaná tabuľka predložená ako príloha, udával, že nevie
o tom, aby bola podaná žaloba na plnenie, avšak žalobkyni bolo zaslané začatie výkonu mandátnej
činnosti spol. MCGA Legal s.r.o.. Čo sa týka predloženej tabuľky, uvedené zistí, avšak zrejme to
bolo vypracované bankou, nie žalobkyňou. Smernice nemajú priamy účinok. Každý členský štát je
povinný zapracovať znenie smernice do právneho poriadku. V ich prípade smernica 2008/48 bola
zapracovaná do zákona č. 258/2001, ktorý jasne hovorí o tom, že každá úverová zmluva má obsahovať

rozpis splátok a istinu, úrok a iné poplatky. Nedá sa stotožniť s tvrdením, že pri jasnej formulácii právnej
normy použiť eurokomformný výklad, ktorý by bol v z hrubom rozpore so znením zákona, teda by bol
contra legem. Existuje rozsiahla rozhodovacia prax v súvislosti s § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z.,
taktiež rozhodnutia NS SR. Nové rozhodnutia NS SR, na ktoré sa žalovaná strana odvoláva, riešia
problematiku splátok podľa zákona č. 129/2010, ktorý bol výsledkom implementácie odlišnej smernice

ako v danom prípade. Tieto rozhodnutia boli taktiež výsledkom rozhodnutí Európskeho súdneho dvora
a následne bolo zmenené znenie príslušného § v zákone č. 129/2010, aby bolo v súlade. Aj toto je
jedným z dôkazov, že nemožno vykladať zákon, resp. Smernicu v rozpore so zákonom.
2/ právna zástupkyňa žalovaného udávala, že v celom rozsahu zotrváva na všetkých dôvodoch, ktoré
v rámci procesnej obrany uplatnili vo vyjadrení k žalobe. Vo vzťahu k žalobnému návrhu na zaplatenie

bezdôvodného obohatenia, teda naďalej primárne namieta, že žalobkyňa netvrdila ani nepreukázala
rozhodujúce skutočnosti významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia tohto žalobného nároku
titulom údajného bezdôvodného obohatenia. Ak žalobkyňa tvrdí, že jedným z dôvodov, pre ktorý by
spotrebiteľský úver mal byť bezúročný a bezpoplatkový, je absencia rozpísania splátok úveru na istinu
príslušenstvo a ďalšie zložky poukazuje na rozhodovaciu prax najvyššej súdnej autority NS SR, ktorý

sa vyslovil v tom smere, že zo zákona takáto požiadavka nevyplýva. Poukazuje na ust. čl. 2 ods.
3 základných princípov CSP, podľa ktorého ak by malo dôjsť k odklonu od ustálenej rozhodovacej
praxe, musí to byť odôvodnené špecifickými okolnosťami konkrétneho prípadu. Má za to, že v tomto
spore žiadne takéto špecifické okolnosti, pre ktoré by mal byť potrebný odklon, neboli ani tvrdené.
Čo sa týka druhého dôvodu, uvedenie údajne nesprávnej výšky spotrebiteľského úveru, alebo istiny

spotrebiteľskéhoúverupoukazujepredovšetkýmnato,žezáveroprítomnostialeboneprítomnostiurčitej
zmluvnej náležitosti je potrebné posudzovať výlučne v čase uzavretia príslušnej zmluvy. Akékoľvek
neskoršie skutočnosti nasledujúce po uzavretí zmluvy sú podľa ich presvedčenia irelevantné. A
práve v tomto ohľadne zlyháva žalobná argumentácia, keď údajne nesprávnu náležitosť odôvodňuje
skutočnosťami, ktoré nastali až po uzavretí zmluvy konkrétne tým, aká suma bola dlžníkom zo zmluvy

poskytnutá. Ak by aj hypoteticky pripustili, že banka v tejto súvislosti pochybila, tak by to nanajvýš
znamenalo, že žalobkyňa má právo požadovať doplatenie údajne chýbajúcej sumy úveru, nie
však spätne spôsobiť bezúročnosť, bezpoplatkovosť úveru. To, že sa suma finančných prostriedkov
poskytnutá po uzavretí zmluvy znížila o tzv. spracovateľský poplatok bolo výsledkom individuálneho
rozhodnutia samotných dlžníkov, ktorí si mohli vybrať medzi tým, či tento poplatok zaplatia z prostriedkov

úveru, alebo z vlastných prostriedkov a zvolili si sami prvú možnosť. Čo sa týka druhého žalobného
návrhu na určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok, naďalej zotrváva na doterajšej obrane, že v
takejto podobe CSP neumožňuje domáhať sa určenia neprijateľnej zmluvnej podmienky. Tým hlavným
dôvodom je, že žalobkyňa sa spolu s takýmto určením nedomáha žiadneho subjektívneho práva.
Teda ak tvrdí, že či už spracovateľský poplatok alebo poplatok za správu úveru sú údajne neprijateľné

zmluvné podmienky, nedomáha sa vrátenia toho, čo na tieto zmluvné podmienky zaplatila. Podstata ich
obrany spočíva v tom, že určovacia žaloba nikdy nie je sama o sebe prípustná, ak je možné žalovať na
splnenie povinnosti a takúto žalobu žalobkyňa nepodala. V opačnom prípade sa totiž jedná o abstraktný
prieskum, ktorý je nezávislý na okolnostiach konkrétneho prípadu, pričom na takýto abstraktný prieskum
je v zákone upravený úplne iný typ konania, ktoré môže prebiehať len na súdoch, ktoré sú na to

výslovne určené, teda krajské súdy v Bratislave, Košiciach a Banskej Bystrici. Ďalším dôkazom toho,
že žalobný návrh na určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok je výlučne hypotetický a účelový
je to, že žalobkyňa sa prvým žalobným návrhom domáha zaplatenia bezdôvodného obohatenia z
dôvodu údajnej bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, teda inými slovami tvrdí, že žalovaný nemánárok na žiadne poplatky z príslušného úverového vzťahu. Niet preto podľa ich presvedčenia žiadneho
dôvodu na osobitnom určení neprijateľnosti niektorých poplatkov obzvlášť, ak tento žalobný návrh nie
je konštruovaný ako eventuálny. Z vecného hľadiska tento žalobný návrh nemôže obstáť preto, že

v právnom poriadku existujú prekážky pre ktoré príslušné zmluvné podmienky nie je vôbec možné
podrobiť prieskumu prijateľnosti. Prvá prekážka vyplýva z ust. § 53 ods. 1 OZ v znení účinnom dňa
9.2.2010 a rovnako z čl. 4 ods. 2 smernice 93/13 a spočíva v tom, že príslušné zmluvné dojednania
majú charakter cenových dojednaní, a preto sú vylúčené z prieskumu. SD EÚ opakovane judikoval,
že otázka primeranosti cenového dojednania nemôže byť predmetom súdneho prieskumu, pretože

neexistuje záväzný sadzobník, ani iný rámec, podľa ktorého by bolo možné porovnať, či je určitá
cena primeraná alebo nie. Špecificky v prípade tzv. spracovateľského poplatku je druhou výlukou to,
že tento poplatok je zmluvnou podobou kogentnej zákonnej úpravy obsiahnutej v ust. § 499 ObZ,
ktorý takýto typ odplaty výslovne pripúšťa. Z článku 1 ods. 2 smernice 93/13 jednoznačne vyplýva,
že prieskumu nemôžu podliehať zmluvné podmienky, ktoré sú odrazom záväznej regulácie. Pretože
povedať, že zmluvná podmienka je neprijateľná by znamenalo to isté, ako povedať, že neprijateľný

je zákon a to je právomoc, ktorá civilnému súdu neprislúcha. Napokon vo vzťahu k tzv. poplatku za
správu úveru poukazuje na to, že možnosti vyberať tento poplatok bola už pred viacerými rokmi
zakázaná novelizáciou zákona č. 483/2001 Z.z.. Od daného okamihu ho žalovaný nikdy nevyberal a
určiť v r. 2019 neprijateľnosť takejto zmluvnej podmienky by znamenalo porušenie iného ustáleného
pravidla sformulovaného najvyššími súdnymi autoritami a to, že určenie sa nikdy nemôže uskutočňovať

za dobu minulú, ale výlučne v čase rozhodovania súdu. Zo žiadosti o poskytnutie úveru vyplýva, že
spracovateľský poplatok sa uhradí z prostriedkov úveru, čo je individuálne dojednané zo strany klienta,
čo vylučuje argumentáciu zo strany žalobkyne, že uvedené je v zmluve nesprávne. Uvedené vyplýva aj
zo zmluvy pri uvedení spracovateľského poplatku. K otázke podstaty samotného návrhu ako nároku z
bezdôvodného obohatenia poukazuje na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 33 Odo 52/2005 a zdôrazňuje, že

akurčitébezdôvodnéobohateniabolovytvorenéviacerýmiplatbami,takkaždátakátoplatbapredstavuje
samostatné bezdôvodné obohatenia s vlastným právnym osudom. Iste v žalobnom návrhu môže byť
uvedená kumulatívna suma, ale to podľa ich presvedčenia nezbavuje žalujúcu stranu povinnosti tvrdiť
a preukázať presne z čoho táto žalovaná suma pozostáva a vrátenie čoho sa domáha. Aby v tomto
smere neexistovala žiadna pochybnosť, špecifikácia, ktorá bola prílohou žaloby nebola vytvorená ani

žalovaným a netušia, akým spôsobom žalujúca strana prišla na spôsob zúčtovania platieb, ktorý je
v tejto špecifikáciu obsiahnutý. Po druhé na vysvetlenie jednej z jej námietok, o tom, že to, že či
zmluva má alebo nemá nejakú náležitosť, nemožno posudzovať podľa dodatočných skutočností, tak
len spresňuje, že v zmluve príslušná náležitosť uvedená je, avšak žalobkyňa tvrdí, že táto je nesprávna,
pretože po uzavretí zmluvy jej bolo zaplatené údajne menej. Uvedené nemôže obstáť. Môže použiť

analógiu, ak je v kúpnej zmluve dohodnutá cena 10.000 eur a kupujúci zaplatí 9.000 eur neznamená to,
že v zmluve je uvedená nesprávna kúpna cena, ale to, že predávajúci má voči kupujúcemu nárok na
doplatenie tej zostávajúcej časti. Po tretie k tomu čo tu zaznelo, že ustálená rozhodovacia prax k otázke
rozpísania splátky sa týka nového zákona č. 129 /2010 Z.z. uvádza, že podstata rozhodnutí NS SR
nespočíva ani tak v tom, či ide o výklad zákona 129/2010 Z.z., ale v tom, že je potrebné eurokomformne

vykladať smernicu 2008/48, ktorá v čase uzavretia zmluvy t.j. 9.2.2010 už účinná bola. Je úplne jedno,
ktorý zákon platil na území SR, podstatné je, že je potrebné ho vykladať v súlade s touto smernicou.
Znenie tej príslušnej náležitosti, čo má obsahovať zmluva bolo úplne rovnaké v zák. č. 258/2001 Z.z. v
znení účinnom 9.2.2010, ako potom v zák. č. 129/2010 Z.z.. A nie je podľa ich názoru možný prístup,
že tie isté slová a vety v zákone sa budú vykladať časovo diferencovane.

17. Podaním zo dňa 19.8.2019 žalobkyňa uviedla, že predmetnú tabuľku s platbami zabezpečila
od žalovanej spoločnosti, konkrétne na pobočke SLSP, a.s., v Bardejove. Túto tabuľku jej poskytla
pracovníčka žalovanej spoločnosti. Keďže právny zástupca spochybnil tvrdenie, že táto tabuľka s
úhradami je od spoločnosti SLSP, a.s., opätovne si vyžiadala na pobočke SLSP, a.s., v Bardejove

prehľad jednotlivých platieb k úverovému vzťahu, ktorý je predmetom tohto konania. Pracovníci
žalovanej spoločnosti jej však opakovane odmietli poskytnúť prehľad platieb k tomuto úveru, s odkazom
na toto súdne konanie. Vzhľadom na to, že žalovaná odmieta poskytnúť prehľad platieb k Zmluve
o splátkovom úvere č. 0452861717, z 09.02.2010, navrhuje súdu, aby vyžiadal tento prehľad, čím
dôjde k odstráneniu pochybností o vykonaných platbách. K argumentom žalovanej, prezentovaných na

pojednávaní dňa 04.07.2019 uviedol, že podľa žalovanej podľa CSP nemožno sa domáhať určenia
neprijateľnosti zmluvnej podmienky, avšak poukazuje na ustanovenie § 11 ods. 4 zák. č. 129/2010 Z.z.,
v znení zák. č. 279/2017 Z.z., s účinnosťou od 1.1.2018 ( Spotrebiteľ sa môže pred súdom domáhať
určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo určenia bezúročnosti a bezpoplatkovostiposkytnutéhospotrebiteľskéhoúveružalobou.18ba).Poznámkapodčiaroukodkazu18ba)znie:„18ba)
§ 137 ods. c) a d) Civilného sporového poriadku.“ ). Ak ustanovenie § 11 ods. 4 zák. č. 129/2010
Z.z., v platnom znení, práve s odkazom na § 137 CSP, umožňuje spotrebiteľovi domáhať sa určenia

neplatnosti zmluvy žalobou, tak v zmysle zásady, že vo väčšom je obsiahnuté menšie, ak sa spotrebiteľ
môže domáhať žalobou určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, tak sa môže domáhať
žalobou aj určenia neplatnosti ktorejkoľvek neplatnej časti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, teda aj
určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky, lebo určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky, je taktiež
určením neplatnosti zmluvy. Názor žalovanej neguje čl. 169 Lisabonskej zmluvy podľa ktorého:

1. Únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov
prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov spotrebiteľov, ako aj k podpore
ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich záujmov.
2. Únia prispieva k dosiahnutiu cieľov uvedených odseku 1 prostredníctvom: a) opatrení prijatých podľa
článku 114 v kontexte zavŕšenia tvorby vnútorného trhu, b) opatrení, ktoré podporujú, dopĺňajú a sledujú
politiku členských štátov.

3. Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym postupom a po porade s Hospodárskym
a sociálnym výborom prijmú opatrenia uvedené v odseku 2 písm. b).
4. Opatrenia prijaté podľa odseku 3 nebránia žiadnemu členskému štátu zachovať alebo zaviesť
prísnejšie ochranné opatrenia. Takéto opatrenia musia byť zlučiteľné so zmluvami. Komisia o nich bude
upovedomená.“, negujú čl. 38 Charty základných práv EÚ, podľa ktorého: „Postupy Únie zabezpečia

vysokúúroveňochranyspotrebiteľa.“,negujúpríslušnésmerniceEÚ,najmäsmernicuRady93/13/EHSa
negujú celý rad rozsudkov Súdneho dvora EÚ, ktoré prikazujú súdnu kontrolu neprijateľnosti zmluvných
podmienok z úradnej moci.
Medzinárodné záväzky spotrebiteľského práva, sú premietnuté do vnútroštátneho práva. Právny
poriadok evidentne počíta s tým, že súdy budú určovať neprijateľnosť zmluvných podmienok. Poukazuje

na § 53a ods. 1 OZ, § 298 ods. 2 CSP, § 3 ods. 3, 5 zák. č. 250/2007 Z.z.. Zákonodarca teda
počíta, okrem iných alternatív, aj s alternatívou len určovacieho výroku. Už samotný zákon č. 250/2007
Z.z. poskytuje dostatočnú legitimitu na podanie určovacej žaloby na určenie neprijateľnosti zmluvnej
podmienky, ale aj na iné určovacie žaloby, s cieľom ochrany spotrebiteľa. Práve rozhodovanie súdov
o neprijateľnosti zmluvných podmienok, popri posudzovaniu nekalých obchodných praktík, je nosným

pilierom spotrebiteľského práva, tak ako vyplýva z úniového práva a vnútroštátnych noriem. Poukazuje
na uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 Ndc 20/2016, z 23.1.2017. Poukazuje aj na publikáciu:
1/ Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný
sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 1042 s.: „V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť,
že individuálne právo každého sudcu v rámci súdnej sústavy Slovenskej republiky v konkrétnom prípade

vysloviť neprijateľnosť zmluvnej podmienky v spotrebiteľských zmluvách alebo nekalosť obchodnej
praktiky zostáva zachované. Inak povedané, v konkrétnom spore medzi dodávateľom a spotrebiteľom
môže sudca vysloviť neprijateľnosť zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách, prípadne určiť
obchodnú praktiku za nekalú, avšak iba s účinkami inter partes. Špecifikom konania o abstraktnej
kontrole v spotrebiteľských veciach je však to, že prebieha mimo rámca konkrétneho sporu o právo.“

a 2/ Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol.
Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 167 s.: „… Potrebné je však uviesť, že
aj napriek tomu, že zákonodarca zriadil samostatné konanie o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských
veciach, na podanie ktorého návrhu je aktívne vecne legitimovaný len orgán dohľadu, ako aj právnická
osoba založená alebo zriadená na ochranu spotrebiteľa, nevylučuje to a je to aj v súlade s konštantnou

judikatúrou Súdneho dvora EÚ zachovávať možnosti súdu aj v individuálnych konaniach s účinkami
inter partes vysloviť neprijateľnosť zmluvnej podmienky spotrebiteľskej zmluvy alebo v inom zmluvnom
dokumente súvisiaceho so spotrebiteľskou zmluvou. To znamená, že nič nebráni spotrebiteľovi v
prípadnom súdnom konaní sa domáhať neprijateľnosti zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve
alebo v inom zmluvnom dokumente, tak ako to bolo aj doposiaľ.“ Skutočnosť, že došlo k zmene

zákona o bankách a od daného okamihu žalovaná spracovateľský poplatok za poskytnutie úveru od
svojich klientov nevyberá neznamená, že sa nemôže domáhať určenia neprijateľnosti takto formulovanej
zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve, ktorú so žalovanou platne uzatvorila a do dnešného dňa
sa žalovaná prostredníctvom tretích subjektov snaží od nej vymôcť plnenie, na ktoré nemá zákonný
nárok a to z dôvodu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Judikatúra sa už dokonca vyjadrila aj

k možnosti určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky v neplatnej zmluve. Poukazuje na rozsudok
Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Cdo/320/2013, uznesenie Krajského súdu Prešov, sp. zn. 6Co/220/2012,
z 30.8.2013, uznesenie Krajského súdu Prešov, sp. zn. 20Co/295/2014, z 21.4.2016, uznesenie
Krajského súdu Prešov sp. zn. 18Co/120/2017, z 26.10.2017.Pre tento spor je absolútne nepodstatné to, ako sa žalovaná správa k ostatným klientom a voči
komu nepoužíva neprijateľné zmluvné podmienky. V zmluve o splátkovom úvere, ktorú so žalovanou
uzatvorila, tietozmluvnépodmienkysúuvedenéapretománárokdomáhaťsaurčeniaichneprijateľnosti

za akýchkoľvek okolností. Žalovaná prezentuje názor, že ustanovenie zmluvy nemôže byť neprijateľné
keď sa jedná o cenové dojednanie. V danom prípade sa však nejedná o cenové dojednanie hlavného
predmetu plnenia, ale ide o vedľajšie predmet plnenia. Som toho názoru, že cena spracovateľského
poplatku za poskytnutie úveru je len jeho vonkajším vyústením (forma ako sa neprijateľná zmluvná
podmienky prejavuje navonok vo vzťahu k spotrebiteľom). Naviac, aby tu existovala prekážka možnosti

určiť takto formulovanú zmluvnú podmienku za neprijateľnú museli by byť splnené aj ďalšie podmienky
uvedené v § 53 ods. 1 OZ. Z citovaného ustanovenia OZ sa nedajú vyvodiť závery, ktoré prezentuje
žalovaná. Zákon limituje možnosť preskúmavania zmluvných podmienok len v tom prípade, že ide o
hlavný predmet plnenia a primeranosť ceny, a to všetko iba ak sú určité, jasné a zrozumiteľné alebo
individuálne dohodnuté. Zo samotnej formy spotrebiteľskej zmluvy (typický veriteľom vopred pripravený
formulár) je evidentné, že zmluvné podmienky neboli individuálne dojednané. Vo vzťahu k poplatku

za správu úveru poukázala na stanovisko Nejvyššího soudu ČR, sp. zn. Cpjn 203/2013, z 23.4.2014.
Tiež poukazuje na rozsudok SD EÚ, sp. zn. C-26/13 a jeho body 49 a 50 ( 49. Naproti tomu takisto
vzhľadom na povahu článku 4 ods. 2 smernice 93/13 ako výnimky a na požiadavku striktného výkladu
tohto ustanovenia, ktorá z toho vyplýva, zmluvné podmienky vzťahujúce sa na pojem „hlavný predmet
zmluvy“ v zmysle tohto ustanovenia sa musia chápať ako podmienky, ktoré upravujú základné plnenia

tejto zmluvy a ktoré ju ako také charakterizujú. 50. Naopak, na podmienky, ktoré majú vedľajšiu povahu
vo vzťahu k podmienkam vymedzujúcim samotnú podstatu zmluvného vzťahu, by sa nemal vzťahovať
pojem „hlavný predmet zmluvy“ v zmysle článku 4 ods. 2 smernice 93/13. ). Z vyššie citovanej definície
hlavného predmetu plnenia v súvislosti s hrubým vymedzením poplatku za správu úveru (stanovisko
NS ČR) je zrejmé, že spracovateľský poplatok, či poplatok za správu úveru, nevymedzuje samotnú

podstatu zmluvného vzťahu, preto rešpektujúc názor SD EÚ, ide o vedľajší predmet plnenia. Nešla do
zmluvnéhovzťahusožalovanoukvôlispracovateľskémupoplatku,čipoplatkuzasprávuúveru,alepreto,
že potrebovala finančné prostriedky.

18. Podaním zo dňa 30.6.2020 žalovaný uviedol, že namieta postup súdu, keď listinný dôkazný

prostriedok, ktorý má slúžiť výlučne potrebám žalujúcej strany, je zabezpečovaný od ich sporovej
strany. Žalovaný je nútený do napomáhania žalobcom pri vedení ich vlastného sporu. Náprava má
byť dosahovaná na ťarchu a náklady protistrany. Rešpektuje § 295 CSP, ale je potrebné aplikovať
ho v súlade so základnými princípmi CSP. Niet žiadnej pochybnosti, že listinný dôkaz výpisom z
úveru sa týka výlučne tvrdení žalobkyne. Vo vyjadrení k žalobe sme neprodukovali žiadne tvrdenie, na

preukázanie ktorého by bolo potrebné vykonať dôkaz predmetnou listinou (a ani sme tento dôkazný
prostriedok nenavrhli). Preto je nutné aplikovať § 132 ods. 3 CSP. Toto procesné pravidlo nie je pre
oblasť spotrebiteľských sporov nijako modifikované a má pôsobiť bezvýhradne. Znamená to, že ak súd
považuje za potrebné vykonať dôkaz, má zohľadniť, koho procesným záujmom má taký dôkaz slúžiť.
V prípade, ako je tento, keď ide o skutočnosti tvrdené žalobkyňou, má byť na predloženie dôkazu

vyzvaná práve a výlučne ona. Ak žalobkyňa príslušný dôkaz naviac sama navrhla, má ho buď predložiť,
alebo špecifikovať konkrétny a relevantný dôvod, prečo tak bez svojej viny nemôže urobiť. Simplicitné
a ničím nepodložené tvrdenie žalobkyne, že ním nedisponuje alebo že jej ho zamestnanci banky
údajne odmietli dať, nemôže byť vnímané ako postačujúce, je skôr účelovým zbavovaním sa vlastných
procesných povinností (v danom ohľade je prinajmenšom zarážajúce, že v obdobných konaniach

žalobcovia majúci rovnakého právneho zástupcu predmetné listiny súdu predkladajú a riadne nimi
disponujú). Žalobkyňa preto mala uviesť presvedčivé a overiteľné dôvody, prečo je pre ňu objektívne
nemožné („bez svojej viny“) tieto listiny zadovážiť. Len potom je možné uvažovať o procesnom postupe
voči tretím subjektom (napr. edičná povinnosť) alebo voči žalovanému, samozrejme vždy tak, aby sa
vylúčilo preferenčné zaobchádzanie so žalobkyňou, ktoré by bolo jej bezdôvodným zvýhodňovaním

nad rámec špecifickej regulácie spotrebiteľských sporov. V tomto poukazuje na uznesenie Najvyššieho
súdu Českej republiky sp. zn. 23 Odo 1612/2006 zo dňa 18.2.2009. Opakovane poukázal na tvrdenia
uvedené vo vyjadrení k žalobe ( s odkazom na ust. čl. 8 Základných princípov CSP, § 150 CSP,
§ 132 CSP, § 187 CSP, § 215 CSP, § 171 CSP a ďalšie ). Žalobkyňa doposiaľ nekonkretizovala
žiadne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje svoje údajné právo. Opakovane zdôrazňuje, že tvrdenie

žalobkyne, že sa domáha akejsi časti z ňou celkovo zaplatenej sumy rozhodne nepostačuje. Z podania
žalobkyne predsa jasne vyplýva, že celkovú sumu uhradila viacerými platbami, a nie naraz. Stále
preto nie je vôbec zrejmé, čo presne požaduje žalobkyňa vrátiť, bez ktorej špecifikácie nemôže byť
so žalobným návrhom úspešná. Apeluje v danom ohľade na zásadné závery pléna Ústavného súduSlovenskej republiky vyjadrené v náleze spis. zn. PL. ÚS 11/2016 zo dňa 07.02.2018. Bez ujmy
voči vyššie prezentovanej procesnej obrane nemôže žiaden žalobný dôvod obstáť ani meritórne.
K argumentu, že zmluva má obsahovať rozpísanie každej jednotlivej splátky úveru na jej jednotlivé

zložky poukazuje na vývoj judikatúry (najmä rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 3Cdo/146/2017, 3Cdo/56/2018, 3Cdo/126/2018, 4Cdo/187/2017, 4Cdo/211/2017, 7Cdo/98/2018,
6Cdo/113/2018), pričom možno uvedené nepochybne vztiahnuť aj na zmluvu uzavretú medzi stranami
sporu. Rozhodnutia sledovali najmä cieľ riadneho uplatňovania Smernice Európskeho parlamentu a
Rady 2008/48/ES zo dňa 23.04.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady

87/102/EHS, ktorá nadobudla účinnosť dňa 11.06.2008, teda už pred uzavretím zmluvy so žalobkyňou
(09.02.2010). Znenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. bola v istom čase totožná s ust. § 4 ods.
2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z. z.. Pritom poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. PL. ÚS 30/95 zo dňa 02.04.1996. Nemožno obsah ( identických ) právnych pojmov v právnej norme
vykladať odlišne. Aktuálne závery najvyššieho súdu sú preto plne aplikovateľné aj na prejednávanú vec
a aj k ustanoveniu § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom dňa 09.02.2010 je nutné

pristupovaťtak,ženevyžaduješpecifikáciuvnútornejštruktúrysplátokúveru,ktoréslúžianakumulatívne
splácanie istiny aj príslušenstva. Rozhodujúce ustanovenie § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z. z.
v znení účinnom dňa 09.02.2010 je ďalej nevyhnutné vykladať aj v kontexte celého právneho predpisu
a ďalších povinností a požiadaviek ním normovaných. Poukázal na § 3 ods. 5 zákona č. 258/2001
Z. z., § 3 ods. 9 zákona č. 258/2001 Z. z.. Na vykonanie zákonnej úpravy vydalo Ministerstvo financií

Slovenskej republiky vyhlášku č. 620/2007 Z. z., ktorou sa ustanovuje vzor formulára o zmluvných
podmienkach zmluvy o spotrebiteľskom úvere, s účinnosťou odo dňa 01.01.2008, pričom poukázal na
obsahové náležitosti formulára. Už z vizuálnej podoby formulára je zjavné, že nepredpokladá zahrnutie
spravidla značne rozsiahleho plánu členenia (rozpisu) jednotlivých splátok. Ešte jednoznačnejší je však
návod normotvorcu na vyplnenie kolónky 2C (Splácanie spotrebiteľského úveru), najmä jeho prvá veta:

„Uvádza sa výška, počet a termíny splátok ponúkaného spotrebiteľského úveru.“. Je z nej zrejmé, že
informácia, ktorá má byť komunikovaná spotrebiteľovi – v rámci údajov výška, počet a termíny – sa
týka výlučne splátky, ktorá má byť platená (bez špecifikácie jej vnútornej skladby). Ak teda formulár mal
slúžiť na riadne predzmluvné oboznámenie spotrebiteľa so zmluvnými podmienkami podľa § 4 zákona
č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom dňa 09.02.2010, vrátane náležitosti podľa § 4 ods. 2 písm. i), a ak

formulár podľa § 3 ods. 5 a 9 zákona č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom dňa 09.02.2010 predvídal
výlučne uvedenie výšky, počtu a termínov splátok, malo by sa rovnako pristupovať aj ku aplikácii
korešpondujúcej zmluvnej náležitosti. Niet vonkoncom žiadneho dôvodu na diferencovaný prístup a
na expanziu zmluvných náležitostí nad kvantitatívny a kvalitatívny rámec formulára, ktorý navyše plní
možno ešte dôležitejšiu informačnú funkciu než samotná zmluva (funkciu predzmluvného informovania v

čase formovania rozhodnutia spotrebiteľa, či vôbec uzavrie zmluvu). V ďalšom poukázal na rozsudok NS
SR sp. zn. 8 Sžp 1/2010 zo dňa 01.07.2010. Prístup žalobkyne úplne neguje aj požiadavku primeranosti
(proporcionality) dôsledkov sankcie bezúročnosti a bezpoplatkovosti, naopak, presadzuje jej výlučne
dogmatickú aplikáciu bez akéhokoľvek zreteľa na individuálne okolnosti prípadu, predovšetkým celý
komplex zmluvných informácií, ktoré jej boli komunikované. Úroky a poplatky predstavujú, samozrejme,

hlavnýziskpreveriteľazkaždéhoúverovéhoobchodu,nielenspotrebiteľského. ÚstavnýsúdSlovenskej
republiky opakovane zvýraznil, že podstatou a základným zmyslom podnikania – v rámci základného
práva podnikať garantovaného čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky – je dosahovanie zisku (napr.
nález sp. zn. PL. ÚS 3/09 zo dňa 26.01.2011, nález sp. zn. PL. ÚS 50/2015 zo dňa 22.03.2017).
Akýkoľvek zásah do práva na dosiahnutie zisku je preto potrebné vždy hodnotiť ako obmedzenie

ústavného práva podnikať, a teda so zreteľom na ústavnoprávne súvislosti a mantinely, vrátane
kategorickej požiadavky proporcionality (napr. uznesenie sp. zn. PL. ÚS 52/99 zo dňa 04.07.2000).
Rovnaké nároky vyplývajú aj z komunitárneho práva, predovšetkým ustanovenia čl. 52 ods. 1 Charty
základných práv Európskej únie. V posudzovanom prípade je daná úloha výrazne zjednodušená, keďže
rozhodujúce kritériá proporcionality vo sfére spotrebiteľských úverov záväzne zadefinoval Súdny dvor

Európskej únie v rozsudku zo dňa 09.11.2016 vo veci C-42/15 – Home Credit Slovakia. Z výroku i
odôvodnenia rozhodnutia súdneho dvora vyplývajú dva nesmierne dôležité postuláty: - uplatňovanie
sankciebezúročnostiabezpoplatkovostinesmiebyť„automatické“ašablónovité,naopak,musiasavždy
zohľadniť okolnosti konkrétneho prípadu a skúmať najmä možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho
záväzku;-súdnydvorpovažujeaktiváciusankcieúplnejbezúročnostiabezpoplatkovostizaodôvodnenú

iba v prípade absencie údaja o počte a frekvencii splátok (teda nie v prípade neuvedenia vnútornej
štruktúry splátky). V kontexte prejednávaného sporu – ak aj odhliadneme od vyššie popísaného,
značne problematického kontextu, že veriteľ by mal doplácať na nedostatočne kazuistickú legislatívu, a
navyše vo vzťahu k zmluve uzavretej v čase, keď neexistovala vonkoncom žiadna rozhodovacia praxvnútroštátnych súdov, ktorá by forsírovala výklad o rozpise splátok – všetko vyššie uvedené znamená,
že je potrebné venovať pozornosť celému obsahu zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 09.02.2010
a všetkým náležitostiam v nej uvedeným. Poukazuje tu, že hneď v úvodnom ustanovení zmluvy sú

jednoznačným a transparentným spôsobom uvedené aj nasledujúce náležitosti: - počet splátok, - výška
splátky, - konečná splatnosť úveru, - celkové náklady spojené s úverom. Ich prítomnosť zdôrazňujeme
práve z dôvodu, že poskytujú spotrebiteľovi rovnakú informačnú kvalitu ako presadzované rozčlenenie
splátky. K žalobnej výhrade o údajne nesprávnom uvedení celkovej výšky spotrebiteľského úveru najprv
poukazuje, že takto formulovaná okolnosť – ak by aj bola hypoteticky pravdivá – nemôže vyústiť do

sankcie v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Normatívna úprava teda striktne rozlišuje
medzi absenciou určitej obligatórnej zmluvnej náležitosti na jednej strane a jej uvedením v zmluve, avšak
v nesprávnej výške alebo s iným nesprávnym obsahom na strane druhej. Je to úplne zjavné najmä vo
vzťahu k údaju o ročnej percentuálnej miere nákladov, ktorého prípadná neprítomnosť v zmluve spadá
pod ustanovenie § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z., avšak jeho uvedenie v nesprávnej
výške je podriadené inej skutkovej podstate, v § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 129/2010 Z. z. (aj to

iba v kvalifikovanom prípade, ak ide o nesprávnosť na neprospech spotrebiteľa). Takáto diferenciácia
rozhodne nie je samoúčelná. Prípady nesprávnych zmluvných údajov totiž možno spravidla vyriešiť
s využitím iných, proporcionálnejších právnych nástrojov a postupov bez toho, aby bolo nevyhnutné
siahnuť k uplatneniu ultimátnej sankcie bezúročnosti a bezpoplatkovosti, ktorá veriteľa úplne zbavuje
legitímnehoziskuzúverovéhoobchodu.Takjetomuajvprípadeúdajaocelkovejvýškespotrebiteľského

úveru. Ak by aj hypoteticky bol dlžníkovi reálne poskytnutý úver v nižšej ako dohodnutej výške – čo
však nie je prípad zmluvného vzťahu so žalobkyňou – dlžníkovi by nič nebránilo, aby sa voči veriteľovi
domáhal, hoci aj súdnou cestou, doplatenia zostávajúcej časti (a prípadne vyvodil aj sekundárne,
zodpovednostné nároky z neposkytnutia úveru v dohodnutej výške). Je osobitne potrebné zdôrazniť,
že otázka, či zmluva o spotrebiteľskom úvere má alebo nemá všetky vyžadované náležitosti, sa musí

skúmať k rozhodujúcemu okamihu jej uzavretia (podobne ako je to napr. v prípade skúmania platnosti,
resp. neplatnosti právneho úkonu). Akýkoľvek následný vývoj je irelevantný, nemôže totiž so spätnou
účinnosťou privodiť bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru a môže dať vzniknúť iba zodpovednostným
nárokom. Ak preto žalobkyňa tvrdí, že sme jej PO uzavretí zmluvy o splátkovom úvere zo dňa
09.02.2010 neposkytli plnú sumu úveru, nič jej nebránilo, aby požadovala doplatenie zvyšku – to sa

však nikdy nestalo. Čo je však omnoho dôležitejšie, predmetná námietka žalobkyne je založená na
vrcholne nepoctivom zatajení kľúčovej skutkovej okolnosti konkrétneho prípadu, a to že zaplatenie
tzv. spracovateľského poplatku z prostriedkov úveru bolo výsledkom vlastného rozhodnutia žalobkyne.
Práve ona vyníma tento prípad zo záberu rozsudku Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 21.04.2016,
vo veci C-377/14 – Radlinger a Radlingerová, pretože žalobkyni bola daná k dispozícii celá suma úveru

(4.200,- EUR) a iba ona sama sa dobrovoľne rozhodla, že spracovateľský poplatok má byť zaplatený z
prostriedkov úveru, miesto toho, aby ho zaplatila z vlastných zdrojov. Išlo teda o dispozíciu žalobkyne,
nie banky. Toto individuálne rozhodnutie žalobkyne je zrejmé nielen zo znenia samotnej zmluvy o
splátkovom úvere zo dňa 9.2.2010, ale predovšetkým z jej žiadosti o poskytnutie úveru, vo formulári
ktorej mala na výber medzi možnosťami „Spracovateľský poplatok sa uhradí: O z prostriedkov úveru,

O z prostriedkov klienta“, pričom zmluvný výsledok bol odrazom slobodne prejavenej voľby samotnej
žalobkyne. Ak by uprednostnila možnosť „z prostriedkov klienta“ a poplatok zaplatila napr. v hotovosti na
pobočke banky, k žiadnemu inkasu by nedošlo. Žalobný argument o údajne nesprávnom údaji o celkovej
výške úveru je teda nielen vadný so zreteľom na reglementáciu dôvodov rezultujúcich do sankcie
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, ale žalobkyňa sa dokonca neostýcha klásť im za vinu efekt

svojho vlastného rozhodnutia a usiluje sa na ich ujmu ťažiť z niečoho, čo bolo jej vlastnou voľbou. Voči
žalobnému návrhu na určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok upravujúcich poplatky namietame
absenciu akýchkoľvek tvrdení, ktoré sú nevyhnutné pre ich úspech v intenciách individuálneho (ako
opak abstraktného) spotrebiteľského sporu. Poukázal na § 298 CSP, § 301 CSP. Z citovaných
procesných noriem zreteľne vyplýva, že v individuálnom spotrebiteľskom spore iniciovanom žalobou,

ktorá je zásadne prostriedkom slúžiacim na ochranu konkrétneho ohrozeného alebo porušeného práva
žalobcu(čl.1Základnýchprincípov,§131Civilnéhosporovéhoporiadku),prichádzadoúvahyvyslovenie
neprijateľnosti zmluvnej podmienky iba v prípade, ak jej obsah akýmkoľvek spôsobom dopadá alebo
má vplyv na právo, na ochranu ktorého je daný spor vedený. Vyjadrené inak, súd môže posudzovať a
následne prípadne určiť za neprijateľnú iba takú zmluvnú podmienku, ktorá je relevantná pre žalobcom

konkretizované právo, ktorého ochrany sa domáha. V opačnom prípade, ak ide o podmienku nijako
sa nedotýkajúcu okolností vedeného sporu – teda nezávislú od okolnosti konkrétneho prípadu – je
možné iba konanie o abstraktnej kontrole (§§ 301 a nasl. Civilného sporového poriadku), na ktoré
však musia byť splnené úplne iné zákonné podmienky. Žalobkyňa v tomto konaní vo vzťahu k ňouvypočítaným, údajne neprijateľným zmluvným ustanoveniam neuviedla žiadne relevantné skutočnosti
týkajúce sa konkrétneho záväzkového vzťahu s bankou, najmä neprodukovala žiadne tvrdenia, ako sa
tieto majú negatívne premietať do jej právneho postavenia. Miesto toho je jej argumentácia zahltená

množstvom všeobecne formulovaných právnych domnienok a úvah, ktoré sú navyše sprevádzané
odkazmi na rozhodnutia súdov nižších inštancií (t. j. bez kvality ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších
súdnych autorít) v sporoch medzi úplne inými subjektmi, než sú strany prebiehajúceho sporu, a
týkajúcich sa aj iných zmluvných vzťahov. Uvedené znamená, že prieskum spotrebiteľskej prijateľnosti,
ako ho požaduje žalobkyňa, vykazuje všetky parametre prieskumu abstraktného. Je úplne odtrhnutý

od individuálnych okolností konkrétneho prípadu (žalobkyňa netvrdí žiadnu konkrétnu ujmu z údajnej
neprijateľnosti, ani sa nedomáha vrátenia žiadnych plnení prípadne zaplatených na namietané zmluvné
podmienky, na rozdiel od žalobného nároku z bezdôvodného obohatenia z tvrdenej bezúročnosti a
bezpoplatkovosti úveru). V tomto poukazuje na ustálenú judikatúrnu prax Súdneho dvora Európskej
únie [najmä rozsudky Súdneho dvora vo veci C-237/02 – Freiburger Kommunalbauten (bod 22)
a vo veci C-243/08 – Pannon GSM (bod 42)]. V kontexte individuálneho spotrebiteľského sporu

to znamená reflektovať všetky aspekty konkrétneho, individualizovaného zmluvného vzťahu medzi
konkrétnymi osobami, ako i konkrétneho kontraktačného procesu, ktorý viedol k jeho vzniku. To,
samozrejme, následne determinuje rozsah procesných povinností subjektu, ktorý sa domáha súdneho
prieskumu. Je to preto žalobkyňa, ktorá musí predniesť zrozumiteľné a jednoznačné skutočnosti, ktoré
v individuálnom spore prepoja ňou vymenované zmluvné podmienky s predmetom sporu, teda aj s

jej subjektívnym právom, o ktorého ochranu výslovne žiada. Žiadne tvrdenia takejto kvality, ani žiaden
korešpondujúcižalobnýnávrhvšakžalobkyňaneprodukovala. Vrozsahu,vakomsažalobkyňadomáha
určenia neprijateľnosti zmluvného ustanovenia upravujúceho spracovateľský poplatok a poplatok za
správu úveru, namietame neprípustnosť prieskumu ako takého. Samotnému prieskumu spotrebiteľskej
prijateľnosti zmluvného dojednania musí totiž najprv predchádzať ustálenie, či je taký prieskum vôbec

dovolený, teda či nie je prítomná niektorá zo zákonom výslovne aprobovaných okolností, ktorá
vylučuje podrobiť zmluvnú podmienku testu prijateľnosti. V prípade žalobkyňou namietaného zmluvného
dojednania o spracovateľskom poplatku a poplatku za správu úveru tu pritom takáto výluka nepochybne
existuje – ide totiž o cenové dojednanie. Poukazuje na čl. 4 ods. 2 Smernice Rady 93/13/EHS
z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, § 53 ods. 1 OZ. Na

komunitárnej úrovni sa stabilne uznáva, že primeranosť ceny sa radí medzi skutočnosti objektívne
nepreskúmateľné, keďže neexistuje nijaký sadzobník alebo právne kritérium na určenie rámca pre jej
preskúmanie [napr. rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 30.04.2014, C-26/13 – Kásler a
Káslerné Rábai (bod 55)]. V prostredí trhových (ako opak štátno-mocensky regulovaných) ekonomík,
ku ktorým sa hlási aj Slovenská republika (čl. 55 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky), nemôže byť

úlohou súdov, aby paternalistickými zásahmi do súkromnoprávnych vzťahov oktrojovali výšku odplát
za dodávané tovary alebo poskytované služby (ak sa nejedná o extrémne excesy, ktoré je však bez
ťažkostí možné vyporiadať cez korektív dobrých mravov). Ak teda ide o cenu plnenia, ďalší prieskum
už nie je dovolený. Prekážka prieskumu zmluvných podmienok v otázke primeranosti ceny by mohla
byť prelomená iba výslovnou normatívnou úpravou (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo dňa

03.06.2010,C-484/08–CajadeAhorrosyMontedePiedaddeMadrid,bod44),ktorávšakvslovenskom
práve nielen neexistuje, ale naopak, je v ňom potvrdené rovnaké pravidlo, aké platí na komunitárnej
úrovni (o nepreskúmateľnosti primeranosti ceny – už citovaný § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
Neudržateľnosť argumentácie o údajnej neprijateľnosti spracovateľského poplatku a poplatku za správu
úveru možno tiež demonštrovať na jednoduchom, ale pritom neprekonateľnom protirečení, ktoré z nej

vyplýva. Ak by sme ako veriteľ „rozpustili“ sumu poplatku v úrokovej odplate (t. z. o sumu príslušného
poplatku by sme zvýšili úroky), žiaden súd by prijateľnosť dojednania o úrokoch nepreskúmaval a záver
o neprijateľnosti by nemohol byť sformulovaný (nanajvýš by sa mohlo skúmať dodržanie úrokového
stropu podľa § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka). Ak je však poplatok transparentne odčlenený
(článok I. bod 1 zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 09.02.2010), mal by sa stať zrazu predmetom

prieskumu a potenciálne neprijateľnou zmluvnou podmienkou, hoci celkové zaťaženie spotrebiteľa je
úplne rovnaké (a nezmenený je aj kľúčový údaj o tzv. ročnej percentuálnej miere nákladov, do ktorého
sú zahrnuté aj poplatky). Ide o úplne absurdný, logike sa priečiaci nonsens, keď jeden a ten istý
inštitút by vykazoval úplne opozitné, navzájom sa vylučujúce vlastnosti (náklad je prijateľný, ak je
„zahrnutý“ v úroku, ale má byť neprijateľný, ak je odčlenený a samostatne vyjadrený). Nemožnosť

prieskumu dojednania o spracovateľskom poplatku je však dôsledkom aj ďalšej, rovnocennej výluky,
rezultujúcej z ustanovenia článku 1 ods. 2 Smernice 93/13/EHS. Jej jednoznačnou podstatou je, že
ak sa zákonná úprava premietne do úpravy zmluvnej, ak je teda táto využitím práva vyplývajúceho
zo zákona, tak ani teoreticky nemôže mať atribúty neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ratio legis sa tuodvíja od premisy, že vnútroštátny zákonodarca prijíma iba také právne normy, ktoré sú súladné s jej
zamýšľaným cieľom a sú dostatočne vyvážené. Podmienka „značnej nerovnováhy“ tu teda pojmovo
neprichádzadoúvahy.Uvedenézreteľnevyplývanapr.z13.odôvodneniaSmernice93/13,jekonštantne

potvrdzované aj rozhodovacou praxou Súdneho dvora Európskej únie ( rozsudok zo dňa 21.03.2013,
vo veci C-92/11 – RWE Vertrieb, zo dňa 10.09.2014, vo veci C-34/13 – Kušionová ). V popísaných
súvislostiach preto apeluje, že žalobkyňou spochybnená zmluvná podmienka nie je ničím iným ako
premietnutím zákonného pravidla normovaného v ustanovení § 499 zákona č. 513/1991 Zb.. Ide
pritom o ustanovenie kogentné, pri ktorom sa zmluvným stranám neumožňuje odchýliť sa od neho,

prípadne ho vylúčiť (§ 263 ods. 1 Obchodného zákonníka). V rámci regulácie zmluvy o úvere má takúto
povahuužibaustanovenie§497Obchodnéhozákonníka,ktorédefinujezákladnútypovúcharakteristiku
predmetného zmluvného záväzkového typu. Zákonodarca tým zreteľne vymedzil priority v rámci úpravy
úverových záväzkových vzťahov, pričom ako jednu z takýchto priorít zaviedol kogentne garantovanú
možnosť dojednať odplatu za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť úver. Je teda evidentné, že
slovenskýprávnyporiadokinštitútodplatyzadojednaniezáväzkuposkytnúťúvervyslovenepoznáajeho

používanie predpokladá, a túto skutočnosť dlhodobo rešpektuje právna náuka, ako aj aplikačná prax
najvyšších súdnych autorít (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obo 86/99
zo dňa 01.05.2001). Zhodne bola priznaná možnosť takýto poplatok účtovať aj napr. v Českej republike,
ešte počas účinnosti českého Obchodného zákonníka (viď napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej
republiky sp. zn. 29 Odo 813/2001 zo dňa 27.08.2003). U zmluvného dojednania (v tomto prípade o

spracovateľskom poplatku), ktoré je odrazom citovanej normatívnej úpravy, je teda pojmovo vylúčené
uvažovať o jeho neprijateľnosti. Išlo by totiž o vyslovenie „neprijateľnosti“ priamo zákonnej normy (§ 499
Obchodného zákonníka), čo rozhodne nespadá do právomoci všeobecných súdov. Ohľadom poplatku
za správu úveru by naviac požadovaným určovacím petitom došlo k porušeniu najvyššími súdnymi
autoritami opakovane vyjadrenej zásady, že určovacia žaloba zásadne nemá slúžiť na určenie ani za

dobu minulú, ani do budúcnosti (napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2
Cdo 131/2006 alebo 5 Cdo 224/2008), ako aj § 217 ods. 1, prvá veta CSP. Uplatňovanie poplatku
však bolo s účinnosťou odo dňa 10.06.2013 zakázané novelou zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov – zákonom č. 132/2013 Z. z. . Od
daného okamihu banka poplatok za správu úveru nikdy nevyberala, a ani žalobkyňa v danom ohľade

netvrdí ani nepreukazuje opak. Ak aj odhliadneme, že legislatívna zmena bola zrealizovaná predpisom
verejného práva (teda nie na úrovni tzv. spotrebiteľského práva kvalifikáciou príslušného poplatku ako
neprijateľnej zmluvnej podmienky), a navyše vo vzťahu aj k iným subjektom ako spotrebiteľom, nič
to nemení na najhlavnejšej okolnosti, a to že žalobkyňa sa domáha určenia neprijateľnosti zmluvnej
podmienky, ktorá sa odo dňa 10.06.2013 na obsahu záväzkového vzťahu a práv a povinností zmluvných

strán nijako reálne nepodieľala. Alebo, lapidárnejšie vyjadrené, určenia neprijateľnosti niečoho, čo už
neexistuje. Plne aplikovateľné sú aj striktné závery prijaté najvyššími českými súdnymi autoritami,
o to viac, že najmä český najvyšší súd zapojil aj kritériá eurokonformného výkladu a svoje závery
založil aj na reflexii požiadaviek Smernice 93/13/EHS, ktoré by mali byť rovnako uplatňované v
celej Európskej únii. Poukazuje na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III.ÚS 3725/13

zo dňa 10.04.2014. Rovnako poukazuje aj na neprekonateľnú protirečivosť žalobnej argumentácie,
ktorá sa na jednej strane domáha určenia, že napádaný úver je bezpoplatkový, na strane druhej
však žiada aj určenie neprijateľnosti zmluvného ustanovenia o konkrétnom poplatku. Inými slovami,
predmetom sporu je (primárne) bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, z ktorej žalobkyňa vyvodzuje
domnienku o nároku z bezdôvodného obohatenia. Akej praktickej potrebe slúži potom žalobný návrh na

určenie neprijateľnosti dojednania o poplatku, keď výsledkom sporu môže byť záver o bezpoplatkovosti
úveru, ergo neexistencia nároku veriteľa na akýkoľvek poplatok? Ak by bol úver stihnutý sankciou
bezpoplatkovosti, je zbytočné uvažovať o neprijateľnosti akejkoľvek zmluvnej podmienky, ktorá poplatok
zaviedla. Žalobný návrh na určenie neprijateľnosti nie je pritom konštruovaný ako eventuálny, takže má
samostatne pôsobiť popri žalobnom návrhu na zaplatenie. Kým preto nie je nastolená definitívna istota

v otázke oprávnenosti zmluvných poplatkov ako celku, nemôže byť daný ani žiaden osobitný záujem
na separátnom určení neprijateľnosti iba niektorých z poplatkov. Žalobkyňa neprijateľnosť napádaného
zmluvného ustanovenia odôvodňuje výlučne tvrdením, že nemohla zistiť „aké plnenia a akého účelu“
boli za dané poplatky poskytnuté (strana 2 žaloby). Neopodstatnenosť tejto žalobnej argumentácie
však jednoznačne vyplýva z rozhodovacej činnosti Súdneho dvora Európskej únie, ktorý v rozsudku

zo dňa 03.10.2019, vo veci C-621/17 – Kiss a CIB Bank, uviedol, že ustanovenia článku 4 ods. 2 a
článku 5 Smernice Rady 93/13/EHS, podľa ktorých musia byť zmluvné podmienky formulované jasne
a zrozumiteľne, sa majú vykladať v tom zmysle, že z nich nevyplýva povinnosť podrobne špecifikovať
všetky služby poskytované ako ich protihodnotu. Rovnako akcentoval, že článok 3 ods. 1 Smernice93/13/EHS pojednávajúci o neprijateľnosti individuálne nedojednanej podmienky iba v prípade, ak
spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, sa má vykladať tak, že
zmluvná podmienka, ktorá sa týka poplatkov a ktorá neumožňuje jednoznačne určiť konkrétne služby

poskytované ako protihodnotu, v zásade nespôsobuje v rozpore s požiadavkou dobrej viery na úkor
spotrebiteľa značnú nerovnováhu. Navrhol žalobu zamietnuť a priznať nárok na náhradu trov konania.

19. Na pojednávaní dňa 6.7.2020 :
1/ právny zástupca žalobkyne udával, že rozširuje žalobný návrh tak, že žalovaná je povinná vydať

bezdôvodné obohatenie vo výške 1.458,22 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy
1458,22euroddnešnéhodňa dozaplateniataktovšetkodo3dníodprávoplatnostirozsudku,vozvyšku
na všetkom zotrváva. Poukazuje na to, že v úverovej zmluve okrem udávaných náležitostí absentuje –
je nesprávne uvedená priemerná RPNM, ktorá bola za predchádzajúci kvartál vo výške 19,11 a nie
18,45, ako je to uvedené v úverovej zmluve. Vo vzťahu argumentácie o rozpise splátok poukazuje na
rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 10Co/15/2019 z 11.2.2020. Žaloba je dôvodná, navrhuje jej

vyhovieť, v prípade úspechu žiada priznať náhradu trov konania. Viackrát špecifikovali, čím je tvorené
bezdôvodné obohatenie v tomto konaní. Toto je tvorené sumou, ktorá bola zaplatená žalobkyňou na
predmetný úver, teda sumou 5.568,63 eur a od tejto sumy odrátali výšku úveru, ktorá bola reálne
žalobkyni vyplatená teda sumu 4.110,41 eur. Rozdiel medzi tými sumami predstavuje bezdôvodné
obohatenie, ktoré požaduje v tomto konaní a je vo výške 1.458,22 eur. Pokiaľ sa jedná o rozhodovaciu

prax najvyšších súdnych autorít ohľadne rozpisu splátok, táto rozhodovacia prax sa vykladá a vyjadruje
k povinnostiam vyplývajúcich z § 9 ods. 2 zákon č. 129/2010 Z.z. a nie zákona č. 258/2001 pod znenie
ktorého spadá úverová zmluva, teda tieto rozhodnutia nie sú na danú vec aplikovateľné. Pokiaľ sa jedná
o možnosť žalovať neprijateľnú zmluvnú podmienku, tak mu nie je úplne známe, v čom vidí žalovaná
strana rozpor s poukazom na prvý petit žalobného návrhu, žalobkyňa sa predsa nedomáha vydania

bezdôvodného obohatenia na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky, ale z dôvodu, že predmetný
úver považujú za bezúročný a bez poplatkov. Taktiež, čo sa týka druhého petitu žalobného návrhu,
je toho názoru, že sa k tomu vyjadrili v ich vyjadrení z 19.8.2019 a na tam uvedených tvrdeniach
v celom rozsahu trvá. K zmene žaloby došlo až po doručení výpisu z účtu úveru. Na mail ho dostal
až 30.6.2020. Suma 5.568,63 eur je súčet splátok podľa tohto výpisu. Sumu 1.458,22 eur je celková

suma, ktorú žiadajú vydať.
2/ právna zástupkyňa žalovaného udávala, že pokiaľ ide o nové skutkové tvrdenia, ktoré neboli doteraz
do konania prednesené, nebol na to žiaden dôvod. Ak o nich súd procesne relevantne nerozhodne,
nemá sa k čomu vyjadrovať. Bude sa vyjadrovať iba k skutkovému stavu a žalobnému návrhu. Má za to,
že ani na dnešnom pojednávaní zo strany žalobcu nie je prednesená relevantná procesná obrana k ich

námietkam, v zásade sa nevyporiadal zo žiadnych z ich argumentov, ktoré v tomto konaní predniesli, to
znamená stručnosť, stále ohľadom žalobnému návrhu na vydanie bezdôvodného obohatenia, je zrejmé,
čo chce žalobkyňa vrátiť, z čoho žalovaná suma má pozostávať. Ak sa predsa domáha vydania plnenia
titulom bezúročnosti a bezpoplatkovosti, má predsa tvrdiť a preukázať aké poplatky a aké úroky chce
vrátiť. V samotnom právnom základe tieto svoje požiadavky takisto počas tohto konania opakovane

uviedli, prečo žalobný návrh neobstojí. Poukázali na vyriešenú a stabilnú prax najvyšších súdnych
autorít ohľadom právnej normy rozpisu splátok, pričom žalobkyňa to nijako obhájiteľne nereflektovala.
Tu sa zdôrazňujú najvyššie súdne autority, vykonávajú výklad právnej normy a právna norma je
tvorená slovami, to znamená tie najvyššie súdne autority určitým slovám obsiahnutých v právnej
norme jasne vyjadria, aký je ich účel a zmysel, súdy nižších súdov sú týmto viazané. Čo sa týka

druhého potencionálneho dôvodu uvedeného v žalobe - celková výška úveru, podrobne poukázali na
skutočnosť, že táto výška je riadne a správne uvedená a zákon sankcie bezúročnosti a bezpoplatkovosti
v čase uzatvorenia zmluvy ako aj následne sa spája iba s neuvedením, to znamená absenciou návrhu.
Aj zo súdom vyžiadaných výpisov z úveru, konkrétne z výpisu z r. 2010 vyplýva, že úveroví dlžníci
vyčerpali plnú sumu úveru 4.200,- eur. To znamená, že okrem toho, že naozaj nevie, čo je predmetom

sporu,aniprávnyzákladneobstojí,aby prehliadlitúskutočnosť,žalobaneobstojíanipoprávnejstránke.
Následne,čosatýkažalobnýchnávrhov oneprijateľnostizmluvnýchpodmienoktýkajúcichsapoplatkov,
udáva, že ak si aj odmyslí ich rozpornosť s prvotným žalobným návrhom, keď na jednej strane žalobkyne
žiada bezpoplatkovosť úveru a plnenie z toho a na druhej strane žiada určenie neplatnosti týchto
ustanovení. Okremdôvodov,ktoré žpodrobnevysvetlili apoukázali nanemožnosťsúdnehoprieskumu

cenového dojednania, tu osobitne poukazuje na obranu prednesenú na pojednávaní 4.7.2019, ako aj
podrobneznovazopakovanévichvyjadreníz30.6.2020,neprijateľnosťtýchtopodmienokžalobkyňavidí
v tom, že jej nebolo vysvetlené, aké plnenia a akého účelu tieto poplatky mali reflektovať. Túto otázku
však už jasne a zreteľne zodpovedal Súdny dvor EÚ v rozsudku vo veci C – 621/17 z 3.10.2019, jasnevyriekol, výklad smernice 93 13 aj účel a zmysel nie je v tom, aby z nej vyplývala povinnosť špecifikovať
služby poskytnuté ako protihodnotu. Kým je pravdou, že tak ako to bolo v minulých obdobiach, že to
bola rozhodovacia prax ohľadne rozpisu splátok a v minulosti rovnako v otázke týchto poplatkov boli

vydávané nesprávne rozhodnutia, osobne si nie je vedomá, aby po rozhodnutí tohto súdneho dvora sa
tak dialo a súdy rozhodujú v súlade s účelom a v zmysle smernice tak, ako to vyložil súdny dvor, tak ako
citovala. Deje sa to rovnako, ako nastala náprava v rozhodovacej praxi súdom nižších inštancií ohľadom
povinností rozpísania vnútornej štruktúry splátok. Čo sa týka teraz predneseného tvrdenia, odznela
nejaká suma, ktorú ani nezachytila, s takouto sumou sa ani nestretla, v žalobe sú uvedené iné sumy.

Znovu k danej téme opakuje, že im nie je zrejmé, z čoho žalobkyňa odôvodňuje siplicitné presvedčenie,
že niečo zaplatila a zvyšok chce vrátiť. Nie je zrejmé, na základe akej právnej normy by tomu tak
malo byť, tiež nie je zrejmé, že by zmluvná strana mohla jednostranne meniť zmluvné ustanovenia.
V zmluve v prvej časti sa okrem iného jasne uvádza, že každá splátka pozostávala z viacerých zložiek
istiny, úrokov, poplatkov a ďalších. Je tu jasne uvedené v prvom bode výška splátky a jej splatnosť.
To znamená, že opakujúce sa plnenia žalobkyne pozostávali z viacerých zložiek, tak ak sa domáha

sankcie bezúročnosti a bezpoplatkovosti, musí predsa jasne povedať, ktoré poplatky a ktoré úroky chce
vrátiť, pretože tie platila postupne počas celého zmluvného vzťahu. Len preto, že tie isté slová a tie isté
normy boli v rámci systému usporiadané do právneho poriadku poňaté do nového právneho predpisu
neznamená,žezmenilisvojzmysel,obsah,účel.Jepredsamnohoprávnychnoriemvyloženýchsúdnymi
autoritamivOSP,ktorésúdodnesaplikovanévsúdnomprocese.Akbypripustilivýkladžalobcu,takbyto

znamenalo, že máme v podstate neexistujúcu judikatúru k právnym normám civilného konania. Ak teda
NS aplikujúc všetky formy výkonu podal interpretáciu zákonnej dikcie „výška, počet a termín splátok,
istiny, úrokov a iných poplatkov„ teda zákonnej dikcie, ktorá bola úplne rovnaká v čase uzatvárania
zmluvy v tomto prípade a následne v rovnakom znení daná do nasledujúceho právneho predpisu zákona
č. 129/2010 Z.z., to znamená, že táto právna norma bola rovnakého znenia aj v zákone č. 258/2001 Z.z.

v znení účinnom k 9.2.2010, nemôžu mať rovnaké slová a rovnaká vetná skladba právnej normy zo dňa
na deň iný a dokonca opačný význam. Čo sa týka konfliktu právnych nárokov, argumentácia pozostáva
z tvrdenia, že ak sa niekto domáha určenia, že úver je bezpoplatkový, tak nie je ani nemá žiaden zmysel,
aby sa zároveň domáhal určenia neplatnosti zmluvnej podmienky o poplatku, tieto nároky sa prosto
vylučujú. Čo sa týka žalovanej sumy, stále zotrváva na tom, z čoho suma 1.458,22 eur má pozostávať,

kedy presne bola plnená, ako súd chce vyhodnotiť nimi vznesenú námietku premlčania, ktorú vzniesli
z opatrnosti s tým, že ani nevedia zistiť, kedy mala začať plynúť, nepozná dátum plnenia a ich úlohou
to nie je predsa hádať, nech im súd vysvetlí, z čoho táto suma pozostáva, aby sa mohli vyjadriť. Ona
takú platbu nevidí, z čoho daná suma pozostáva. V ostatnom nie je si vedomá, aby bol na poslednom
pojednávaní daný právny názor súdu, ich obrana je vystavená na rozhodnutiach NS SR s kvalitou

ustáleného rozhodovacej praxe a súdneho dvora EÚ. V rámci zásady právnej istoty a predvídateľnosti
práva, ak sa chce všeobecný súd od ustálenej rozhodovacej praxe odkloniť, je to prípustné bez ohľadu
na právne a skutkové osobitosti konkrétneho prípadu a tento odklon musí súd riadne zdôvodniť. Z tohto
pohľadu ich bude zaujímať, na základe akých právnych úvah môžu mať slová „výška, počet a termín
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov„ zmysel a účel, ktorý sa zmení len tak zo dňa na deň a rovnako

ich bude zaujímať, ako pri tvrdení o neprijateľnosti poplatkov žalobkyne vystavanej na repetitívnom
tvrdení, že nevedela akého účelu sú tie poplatky, ak túto problematiku jasne vyriešil súdny dvor EÚ.
3/ zároveň súd uznesením pripustil zmenu žaloby v zmysle podania žalobkyne predneseného na
dnešnom pojednávaní jej právnym zástupcom.

20. Podaním zo dňa 19.8.2020 žalovaný okrem už vyššie udávaných skutočností udával, že ani pri
zmenenej žalobe nesplnila žalobkyňa procesnú povinnosť tvrdenia. K námietke voči výške uvedenej
RPNM v zmluve dodal, že priemerná hodnota RPMN v napádanej zmluve o úvere zo dňa 09.02.2010
vo výške 18,45 % je totiž správna a v súlade s relevantnými právnymi normami. Pozornosti žalobkyne
zrejme ušlo, že zverejňovanie informácií o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úverov

podrobne reguluje Ministerstvo financií Slovenskej republiky vyhláškou, v čase uzatvorenia napádanej
zmluvy išlo konkrétne o vyhlášku č. 660/2007 Z. z. o predkladaní údajov veriteľmi poskytujúcimi
spotrebiteľské úvery (ďalej len „vyhláška č. 660/2007 Z. z.). Poukázal na § 1 ods. 2, § 2 cit. vyhl.
v spojení s § 4 ods. 2 písm. k ) zák. č. 258/2001 Z.z.. Riadna aplikácia citovaných legislatívnych
pravidiel pri uzatváraní zmluvy o úvere dňa 09.02.2010 znamenala, že pre uvedenie výšky priemernej

hodnoty RPMN bola relevantná jej hodnota za 3. štvrťrok 2009, a nie za 4. štvrťrok 2009, ako to mylne
predniesla žalobkyňa. Súhrnné údaje o 4. štvrťroku 2009 boli totiž zverejnené posledný pracovný deň
v mesiaci január 2010 a záväznými sa stali až uplynutím 15 kalendárnych dní. Napádaná zmluva však
spadá do obdobia „prechodných“ 15 kalendárnych dní, počas ktorých je veriteľ viazaný hodnotami zapredchádzajúci kalendárny štvrťrok, teda v tomto konkrétnom prípade hodnotami za 3. štvrťrok 2009.
Priemerná hodnota RPMN pre spotrebiteľské úvery vo výške od 1.500 eur do 6.500 eur (vrátane) za 3.
štvrťrok 2009 bola 18,45 %, a táto hodnota je riadne a správne uvedená v napádanej zmluve o úvere zo

dňa 09.02.2010. Naďalej popiera všetky skutkové a iné tvrdenia žalobkyne a navrhuje žalobu zamietnuť.

21. Podaním zo dňa 4.1.2022 žalovaný zhrnul argumentáciu udávanú v priebehu tohto konania vo
svojich písomných a ústnych vyjadreniach s poukazom na príslušné rozhodnutia SD EÚ, NS SR, ust.
CSP, Smernicu Rady 2008/48/EHS, smernicu Rady 93/13/EHS, zák. č. 258/2001 Z.z.,

22. Na pojednávaní dňa 11.1.2022 :
1/ právny zástupca žalobkyne udával, že zotrváva na podanej žalobe a na dôvodoch, ktoré sme uviedli
doposiaľ v rámci vykonaného konania a dokazovania. Je toho názoru, že zmluva, ktorá je predmetom
konania neobsahuje všetky náležitosti, ktoré v tom čase vyžadovalo zákon o spotrebiteľských úveroch
a z toho dôvodu je predmetný úver bezúročný a bez poplatkov. Námietky žalovanej strany považuje

v celom rozsahu za nedôvodné a vzhľadom na všetko doposiaľ uvedené navrhuje súdu, aby žalobe
v celom rozsahu vyhovel a priznal žalobkyni právo na náhradu trov konania.
2/ právna zástupkyňa žalovaného udávala, že je ťažko reagovať na takúto abstraktnú argumentáciu.
Poukázali konkrétne na znenie právnych noriem a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych
autorít.Zostranyžalobkynenieježiadnareakcia,nijakosanevyporiadalasprávnouúpravouazásadnou

rozhodovacoupraxoutak NSakoajsúdnehodvora. V prvomradenetušímezčohopozostávažalovaná
suma, nebolo to zrejme pri pôvodnej žalovanej sume, už vôbec nie je možné zistiť, z čoho pozostáva
suma po zmene žaloby. Ani dnes zo strany žalobkyne neodznelo, aké náležitosti posudzovaná zmluva
údajne neobsahuje. Dovolí si nad rozsah konkrétnosti výhrady absencie rozpisu splátok na jednotlivé
zložky doplniť aj dnes už ustálenú prax NS SR, ktorý sa k tejto otázke aj vo vzťahu k zák. č. 258/2001

Z.z. jednoznačne a opakovane vyjadril. Poukazuje na rozhodnutie NS SR sp. zn. 7Cdo/112/2019 zo
dňa 17.10.2019 ( na bod 23 rozhodnutia ), rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo/183/2018 zo dňa
25.2.2020, v ktorom sa súd vyslovene odvolal na už citované rozhodnutie v r. 2019 a jednoznačne
ustálil, že toto považuje za otázku definitívne rozhodnutú. Rovnako sa k výhradám voči žalobe
obšírne vyjadrili, analyzovali ju z pohľadu rozhodovacej praxe súdneho dvora, predložili jednoznačné

stanovisko národnej banky, demonštrovali správnosť údajov v zmluve uvedených presnými skutkovými
tvrdeniami, no zo strany žalobkyne nebolo uvedené nič. Za daných okolností nevie, na akých právnych
základoch žaloba stojí, ak nereflektujú právny stav, na ktorý opakovane poukazovali, žiada žalobu
zamietnuť a priznať náhradu trov konania. Namietala predbežné právne posúdenie veci súdom. Aj keď
je pravdou, že v takýchto prípadoch existuje masívna rozhodovacia prax, konkrétne napr. v otázke

rozpisu splátok, avšak najvyššia súdna autorita už definitívne vyhodnotili takéto rozhodnutia súdov
nižších inštancií za nesprávne a nezákonné. Rovnako sa obšírne vyjadrili k povinnosti súdu zohľadniť
zásaduproporcionality,vyplývajúcuzmnohopočetnýchrozhodnutísúdnehodvora, naktoré vovšetkých
písomných podaniach poukazovali a citovali. Nedostalo sa im však zo strany žalobkyne žiadnej reakcie
na túto obranu a rovnako tak im nie je zrejmé, či sa touto otázkou zaoberal súd. Obzvlášť, ak preukázali,

že v posudzovanej zmluve je správne uvedená RPNM, ako aj všetky ostatné náležitosti a obzvlášť
im nie je zrejmé a má za to, že v intenciách spravodlivého konania je ich neodvrátiteľným právom,
aby im súd, ak už to neurobí žalobkyňa vysvetlil, z čoho pozostáva žalovaná suma a čo ju tvorí, alebo
im súd povedal, ktorý deň sumu, ktorá je predmetom sporu, jednorázovo žalobkyňa zaplatila. Netušia
z čoho pozostáva a matematických možností je nekonečne veľa. K otázke zmluvnej podmienky

poplatku poukázal na ich vyjadrenia, vrátane poukazu na súdne rozhodnutia ( Krajského súdu v Prešove
z 11.2.2021 sp.zn.15CoCsp/23/2020, Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co/240/2019 z 13.11.2019,
Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17CoCsp/15/2020 z 27.4.2021. Už len z pohľadu týchto skutočností
a absolútnej pasivity žalobkyne, ktorá sa nevyjadrila k jedinej námietke a za stavu, kedy aj zo strany
súdu im nad rámec k vyjadreniu, že súd vec posúdi podľa nevedno akých rozhodnutí, má za to, že piliere

spravodlivého procesu sú pre ich stranu v tomto spore neexistujúce. Spor má byť diskusiou a polemikou
so stranou súdu s tým, aby strane bola vytvorená reálna možnosť argumentovať, nevie s kým a proti
akým názorom tak má urobiť.

23. Podaním zo dňa 2.12.2022 žalovaný poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 7Cdo/294/2019

publikovaného v zbierke stanovísk pod č. R 12/2022 týkajúceho sa poplatkov za správu úveru
a poplatku za poskytnutie úveru. Uviedol, že nemožno akceptovať ani postoj odvolacieho súdu ( bod
58 odôvodnenia ) s poukazom na zákaz retroaktivity právnych noriem. Riadne tvrdili a preukázali,
že so žalobkyňou dňa 9.2.2010 uzatvorili zmluvu o úvere, ktorá obsahuje všetky zákonné náležitosti.Detailne opísali,akéhodnotyboli bankouzadanédozákonnéhovzorcanavýpočetročnejpercentuálnej
miery nákladov (ďalej len „RPMN“), a že v zmluve uvedená hodnota je správna. S poukazom na
opatrenie, ktoré Národná banka Slovenska vydala pod č. 5/2020 zo dňa 24.11.2020 na úpravu

podrobností o výpočte RPMN pre spotrebiteľské úvery (uverejnené v čiastke 38/2020 Vestníka Národnej
banky Slovenska), ako aj na aplikačnú prax národnej banky v tejto otázke (napr. stanovisko zo
dňa 15.12.2020) preukázali, že v zmluve použitý spôsob výpočtu RPMN je pri nákladoch, ktoré sú
splatné najneskôr v deň prvého čerpania (v prejednávanej veci sa to týka spracovateľského poplatku),
prípustný a správny. Taktiež objasnili, ktoré náklady vstupovali do celkových nákladov spojených

s úverom a vysvetlili správnosť aj tejto zmluvnej náležitosti. Tieto zjavné skutočnosti neboli pritom
nijako relevantne spochybnené ani vyvrátené. Vo svetle vyššie citovanej judikatúry Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, ktorou boli transparentné zmluvné ustanovenia o poplatkoch kvalifikované ako
riadne cenové dojednania plne súladné so zákonom, nie je všeobecný súd oprávnený neprihliadať
na ne pri posudzovaní správnosti zmluvných údajov. A už vôbec aplikáciou aj elementárnej logike
sa priečiaceho nonsensu, založeného na neprípustnom „zmiešaní“ inštitútov spotrebiteľského úveru

a neprijateľnosti zmluvných podmienok, keď sa určenie neprijateľnosti (navyše aj to nesprávne, ako
ukázal najvyšší súd) cenového dojednania stáva účelovou „zámienkou“ pre hodnotenie iných zmluvných
náležitostí ako nesprávnych – z pohľadu relevantných právnych noriem v zákone č. 258/2001 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o
Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 258/2001 Z. z.“) v

znení účinnom dňa 9.2.2010 je však úplne irelevantné, aj keby bol akýkoľvek poplatok neprijateľný,
jedinouprávnevýznamnouokolnosťou,čimápredstavovaťúverovýnákladspotrebiteľa.Vneposlednom
rade je konajúci súd povinný posudzovať prípadnú sankciu bezúročnosti a bezpoplatkovosti aj vo svetle
korektívu proporcionality, a to najmä čo do vzťahu žalujúcou stranou presadzovanej sankcie v korelácii
k dôvodom, z ktorých ju vyvodzuje. V priebehu konania sme pritom poukázali na viaceré zásadné

rozhodnutia najvyšších súdnych autorít, ktoré k tomu súdy explicitne zaväzujú. Nie je možné v danom
kontexte vonkoncom prehliadať, že žalobkyňa nedokázala uviesť žiadnu konkrétnu ujmu, ktorú mala
utrpieť na svojej informovanosti; žiadne nedostatky zmluvy žalobkyňa nepociťovala a nenamietala ani pri
kontraktácii, ani pri čerpaní úveru, a účelovo a vypočítavo ich uplatňuje až s odstupom mnohých rokov po
uzavretí zmluvy, využívajúc aktuálny trend často prepiatej ochrany spotrebiteľa, ktorá sa miesto hľadania

spravodlivej rovnováhy uchyľuje k zjednodušujúcim postupom drakonického trestania podnikateľov, keď
sa aj najbanálnejšia vada zmluvy stáva postačujúcim podkladom pre úplné odňatie legitímneho zisku.
Povinnosť zdržanlivého ukladania sankcie rezultujúcej do úplnej straty práva veriteľa na akýkoľvek
zisk iba v prípade, ak bola preukazne ohrozená možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku,
zdôrazňuje s odvolaním na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie napokon už aj Krajský súd v

Prešove, napríklad v nedávnom rozhodnutí sp. zn. 3CoCsp/2/2022 zo dňa 02. 05. 2022: „Výklad právnej
normy únie, podaný Súdnym dvorom EÚ pri výkone svojej právomoci, objasňuje a spresňuje význam
a dosah právnej normy tak, ako sa musí alebo by sa mala chápať a uplatňovať od okamihu, keď
nadobudla účinnosť. Takto vykladaná právna norma môže a musí byť uplatňovaná súdom aj na právne
vzťahy, ktoré vznikli a boli založené po nadobudnutí účinnosti tejto právnej normy a pred vydaním

rozsudku týkajúceho sa žiadosti o výklad (porov. rozsudok Súdneho dvora EÚ C-331/18). Súdny dvor
Európskej únie v rozhodnutí C-42/15 taktiež konštatoval, že iba porušenie povinnosti veriteľa, ktorá
má podstatný význam v zmysle smernice, môže byť sankcionované podľa vnútroštátnej právnej úpravy
zánikom nároku veriteľa na úroky a poplatky. Musí sa pritom jednať o neuvedenie takej obsahovej
náležitostizmluvyoúvere,ktorámôžespochybniťmožnosťspotrebiteľaposúdiťrozsahsvojhozáväzku.“

Vo vzťahu k vydaniu bezdôvodného obohatenia vo výške 1.458,22 EUR s prísl., uviedol, že naďalej
zotrváva na námietke, že žalobkyňa nesplnila procesnú povinnosť tvrdenia vo vzťahu k základným
predpokladom pre hmotnoprávne posúdenie tohto žalobného nároku. V tejto fáze konania považuje za
irelevantné, ktorá zmluvná strana dobrovoľne predložila alebo bola vyzvaná predložiť listinné dôkazy.
Zásadným je, že žalobkyňa má k dispozícii všetky listiny, ktoré potrebuje k uneseniu jej základného

procesného bremena riadne tvrdiť skutočností podstatné pre uplatnený žalobný návrh, napriek tomu
tak dosiaľ neučinila. Žalobkyňa si uplatňuje právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia
v zmysle ustanovení §§ 451 a nasl. Občianskeho zákonníka. Domáha sa vrátenia plnení, o ktorých
tvrdí, že ich banka prijala, hoci na to údajne nebol právny dôvod. Dovoláva sa sankcie bezúročnosti a
bezpoplatkovosti, teda údajnej straty práva banky na prijaté poplatky a úroky. Zlyháva však v uvedení

aj tých najzákladnejších skutočností o plneniach na poplatky a úroky, ktoré majú byť podľa nej vrátené.
Vyjadrené úplne jednoducho – z doterajších podaní žalobkyne, ako ani z ich príloh nedokáže zistiť,
ktoré zaplatené poplatky a/alebo úroky by jej v hypotetickom prípade opodstatnenosti požadovanej
sankcie bezúročnosti a bezpoplatkovosti mali byť vlastne vrátené. Túto základnú procesnú povinnosťnahrádza žalobkyňa vypočítavou konštrukciou, podľa ktorej žiada vrátenie akéhosi rozdielu medzi ňou
údajne vykonanými platbami bez ich bližšej špecifikácie a ňou tvrdenou výškou úveru. Žalobkyňa však
vonkoncom neuvádza, na základe akej právnej skutočnosti, resp. ustanovenia právneho predpisu, by

mala obstáť takáto jej domnienka o vzniku a výške údajného bezdôvodného obohatenia. Z listinných
dôkazných prostriedkov predložených samotnou žalobkyňou predsa jednoznačne vyplýva, že každé
plnenie bolo plnením na viaceré zložky úverového záväzku – zmluva o splátkovom úvere zo dňa 09. 02.
2010 obsahuje hneď v úvodnom ustanovení článku I bod 1 výslovnú dohodu zmluvných strán, z čoho
pozostáva každá splátka spotrebiteľského úveru („splátka vo výške istiny, úrokov, Úrokov z omeškania,

Poplatkov, nákladov Banky spojených s Úverom“). V nadväznosti na skutočný vývoj splácania úveru
bol potom žalobkyni každoročne zaslaný aj výpis z úveru, z ktorého vyplývalo presné rozúčtovanie jej
platieb (podotýka tu, že v závere každého výpisu z úveru je aj upozornenie na možnosť uplatnenia
výhrad voči vyčíslenému zostatku úveru, pričom žalobkyňa dlhodobo nevytýkala žiadne nezrovnalosti).
Ani zo žiadneho ustanovenia zákona č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom dňa 9.2.2010 nemožno vyvodiť,
že v prípade bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru by dohoda zmluvných strán o

zložení splátok zanikla alebo sa stala neplatnou. Práve naopak, predmetný zákon nemá žiaden osobitný
režim pre úverové vzťahy spojené so sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti, a teda všetky zmluvné
dojednania – samozrejme s výnimkou tých, ktoré priznávajú právo na úroky a poplatky – pôsobia
aj naďalej a nie sú prípadnou bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru dotknuté. Ak preto bolo v
zmluve uzavretej so žalobkyňou dohodnuté, že z každej splátky sa na uspokojenie úverovej istiny

použije iba určitá časť platby dlžníka, táto dohoda platí aj v prípade uplatnenia sankcie bezúročnosti a
bezpoplatkovosti, resp. nie je touto sankciou nijako zmenená (zmena obsahu záväzkového vzťahu by
muselavyplývaťpriamozprávnejnormy,tomuvšakvzákoneč.258/2001Z.z.ničnezodpovedá).Všetko
vyššie uvedené znamená, že žalobkyňa predostrela skutkové tvrdenia o vývoji úverového záväzku,
ktoré nemôžu obstáť v kontexte dohodnutého obsahu zmluvného vzťahu, a naopak, neprodukovala

žiadne tvrdenia, ktoré by zodpovedali aplikovateľnej normatívnej úprave o vzniku jednotlivých záväzkov
z bezdôvodného obohatenia. Takúto pasivitu nemožno hodnotiť inak ako zlyhanie pri splnení povinnosti
tvrdenia,opäťsnevyhnutnýmrezultátomvpodobeprocesnéhoneúspechužalobnéhonároku. Navrhuje
žalobu zamietnuť a zaviazať žalobkyňu na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

24. V priebehu ďalších pojednávaní :
Právny zástupca žalobkyne trval na podanej žalobe aj v časti vydania bezdôvodného obohatenia tak ako
hošpecifikovalidoposiaľ.PoukázalnarozsudokOkresnéhosúduBardejovvovecisp.zn.7Csp/27/2022,
kde bola predmetom konania totožná zmluva o úvere ako v tomto konaní ( žalobca EOS KSI ), kde bol
úver vyhodnotený ako bezúročný a bezpoplatkový a žaloba bola zamietnutá. V zmluve je nesprávne

uvedená výška poskytnutého úveru.
Právny zástupca žalovaného opakovane poukazoval na už udávané tvrdenia v konaní ( viď vyššie ), aj
s poukazom na rozhodnutie odvolacieho súdu, či rozhodnutia Súdneho dvora, opatrenie NBS. Udával,
že nie je možné prihliadať na udávané rozhodnutie, kde nebol žalovaný stranou sporu a nemohol
ovplyvniť výsledok sporu. Opakovane poukazoval na spracovateľský poplatok a argumentáciu k jeho

oprávnenosti a individuálneho dojednania so žalobkyňou. Žalobkyňa neozrejmila svoj nárok, ani sa
nevyjadrila k ich argumentácii. Navrhoval žalobu zamietnuť.

25. Z výpisu z Obchodného registra vyplýva, že žalovaný okrem iného má v predmete
podnikania aj poskytovanie úverov. Uvedené je súdu známe aj z jeho úradnej činnosti.

26.Podľa § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka touto časťou zákona sa spravujú bez ohľadu
na povahu účastníkov záväzkové vzťahy zo zmluvy o predaji podniku alebo jeho častí (§ 476), zmluvy
o úvere (§ 497), zmluvy o kontrolnej činnosti (§ 591), zasielateľskej zmluvy (§ 601), zmluvy o prevádzke
dopravného prostriedku (§ 638), zmluvy o tichom spoločenstve (§ 673), zmluvy o otvorení

akreditívu (§ 682), zmluvy o inkase (§ 692), zmluvy o bankovom uložení veci (§ 700),
zmluvy o bežnom účte (§ 708) a zmluvy o vkladovom účte (§ 716).

27.Podľa § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné

prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

28. Podľa § 499 Obchodného zákonníka za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie
peňažné prostriedky možno dojednať odplatu, ak poskytovanie úveru je predmetom podnikania veriteľa.29.Podľa § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník
povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške.

30.Zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, bola prebratá smernica Rady
č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
(Úradný vestník Európskych spoločenstiev L 095, 21/4/1993, str. 29-34).

31.Túto smernicu je nevyhnutné podľa názoru súdu využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam
právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Toto stanovisko je podporené aj
rozsudkom Európskeho súdneho dvora z 27.06.2000 v spojených prípadoch
C-240/98, C-241/98, C-242/98, C-243/98 a C-244/98, Océano Grupo Editorial SA proti Roció Murciano
Quintero und Salvat Editores SA proti José M. Sánchez Alcón Prades, José Luis F. D., G. D. a H. I.
J., v ktorom sa konštatuje, že účinná ochrana spotrebiteľa sa môže dosiahnuť, len ak národný súd

prehlási, že má právomoc zhodnotiť neprimerané podmienky z úradnej povinnosti. Právomoc súdu
stanoviť z úradnej povinnosti, či je podmienka nečestná, znamená vytvoriť vhodné prostriedky. Znamená
to dosiahnuť výsledok sledovaný čl. 6 Smernice, konkrétne chrániť spotrebiteľa pred záväzkom voči
nečestnej podmienke a dosiahnuť zámer čl. 7 Smernice. Tieto opatrenia môžu pôsobiť ako odstrašujúci
prostriedok a predchádzať nečestným zmluvným podmienkam.

32.Podľa ust. čl. 3 ods. 1, 2, 3 Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993, zmluvná podmienka, ktorá
nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.
Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto

nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou
zmluvou. Skutočnosť, že určité aspekty podmienky alebo jedna konkrétna podmienka boli individuálne
dohodnuté, nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy
naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu. Keď predajca alebo
dodávateľ vznesie námietku, že štandardná podmienka bola individuálne dohodnutá , musí o tom podať

dôkaz. Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať
za nekalé.

33.Podľa ust. čl. 5 Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993, v prípade zmlúv, kde sú všetky
alebo niektoré podmienky ponúkané spotrebiteľovi v písomnej forme, musia byť vždy tieto podmienky

vypracované v jednoduchom zrozumiteľnom jazyku. Kde existuje pochybnosť o zmysle podmienky,
prednosť má interpretácia priaznivejšia pre spotrebiteľa. Toto pravidlo interpretácie neplatí v súvislosti
s postupmi stanovenými v článku 7 (2).

34.Podľa ust. čl. 6 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993, členské štáty zabezpečia,

aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo
dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa
týchtopodmienoknaďalejzáväznáprestrany,akjejejďalšiaexistenciamožnábeznekalýchpodmienok.

35.Podľa ust. čl. 7 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993, členské štáty zabezpečia,

aby v záujme spotrebiteľov a súťažiacich existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili
súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany
predajcov alebo dodávateľov.

36.Podľa § 3 ods. 3 zák. č. 250/2007 Z.z. ( o ochrane spotrebiteľa účinného v čase vzniku právneho

vzťahu ) každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských
zmluvách 9).
Odkaz na § 52- 54 Občianskeho zákonníka.

37. Podľa ods. 5 cit. ust. proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany

spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa
môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil
protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú
len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľskýchpráv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy
spotrebiteľov“).Spotrebiteľ,ktorýnasúdeúspešneuplatníporušenieprávaalebopovinnostiustanovenej
týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto

za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

38. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch účinného v čase vzniku
právneho vzťahu tento zákon upravuje niektoré podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru,
náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojených

s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa.

39. Podľa § 2 cit. zák. na účely tohto zákona sa rozumie
a) spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o
spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme,
b)zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi

spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové
náklady spojené so spotrebiteľským úverom,
c)celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom všetky náklady vrátane úroku
a poplatkov, ktoré sú spojené s poskytnutím spotrebiteľského úveru, s výnimkou
1.sankcií, ktoré je spotrebiteľ povinný zaplatiť za nesplnenie záväzku uvedeného v zmluve o

spotrebiteľskom úvere,
2.poplatkov, ktoré je spotrebiteľ povinný zaplatiť pri kúpe tovaru alebo služby okrem kúpnej ceny tovaru
alebo kúpnej ceny služieb,
3.poplatkov za prevod peňažných prostriedkov a za udržiavanie účtu určeného na získanie platieb na
úhradu spotrebiteľského úveru, platenia úroku a iných poplatkov s výnimkou prípadov, keď spotrebiteľ

nemá možnosť výberu veriteľa a tieto poplatky sú neprimerane vysoké v porovnaní s obvyklými
poplatkami za obdobné úvery. To sa nevzťahuje na poplatky za vyberanie takýchto úhrad alebo platieb
bez ohľadu na to, či sa vykonávajú v hotovosti alebo inak,
4.členských príspevkov pre profesijné a záujmové združenia alebo skupiny,
5.poplatkov za poistenie alebo záruky okrem tých poplatkov, ktoré sú určené na zabezpečenie platby

veriteľovi v prípade smrti, invalidity, choroby alebo nezamestnanosti spotrebiteľa v sume rovnakej
alebo menšej, ako je celková výška spotrebiteľského úveru, úroku a poplatkov, ktoré musia byť určené
veriteľom ako podmienka poskytnutia spotrebiteľského úveru,
d) ročnou percentuálnou mierou nákladov sadzba, ktorá sa aplikuje na výpočet podľa prílohy č. 1 z
hodnoty celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom a výšky poskytnutého

spotrebiteľského úveru,
e)poplatkamiakákoľvekplatba,ktorújespotrebiteľpovinnýzaplatiťveriteľovivsúvislostisposkytovaním
úveru, okrem úrokov.

40. Podľa 3 ods. 1, 2, 5 cit. zák. veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje

spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania;3) v závislosti od formy poskytovaného spotrebiteľského
úveru môže byť veriteľom aj predávajúci. Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý
spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Pred uzavretím
zmluvy o spotrebiteľskom úvere musí byť spotrebiteľ písomne oboznámený so zmluvnými podmienkami
podľa § 4 prostredníctvom ustanoveného vzoru formulára. Na požiadanie musí veriteľ poskytnúť

spotrebiteľovi ďalšie doplňujúce informácie.

41. Podľa § 4 ods. 1, 2 cit. zák. zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu, inak
je neplatná, pričom spotrebiteľ dostane jedno vyhotovenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Zmluva o
spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí6) musí obsahovať

a)obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o právnickú osobu, alebo meno, priezvisko,
miesto podnikania alebo adresu trvalého pobytu a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o fyzickú osobu,
b)meno, priezvisko a adresu trvalého pobytu spotrebiteľa,
c)identifikáciu osoby, ktorej vlastnícke právo k tovaru alebo službe neprechádza na spotrebiteľa v
okamihu odovzdania a prevzatia tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva k

tomuto tovaru alebo službe spotrebiteľom,
d)adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť,
e)celkovú výšku a menu poskytnutého spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie,f)v prípade odloženej platby za tovar alebo poskytnutú službu, opis tovaru alebo služby, na ktoré sa
zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, a cenu tovaru alebo poskytnutej služby,
g)konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru,

h)ročnú úrokovú sadzbu; v prípade variabilnej ročnej úrokovej sadzby zmluva o spotrebiteľskom úvere
musí obsahovať podmienky zmeny variabilnej ročnej úrokovej sadzby, ako aj index alebo referenčnú
sadzbu, ktoré sa vzťahujú na pôvodnú variabilnú ročnú úrokovú sadzbu,
i)výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov,
j)ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom,

vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
k)priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu
podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 7a ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok;
platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver
pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej
hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota

ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny
štvrťrok,
l)veriteľom vyžadované ručenie alebo poistenie,
m)výpočet nákladov uvedených v § 2 písm. c) prvom až piatom bode, ktoré neboli zahrnuté do výpočtu
ročnej percentuálnej miery nákladov; pričom sa uvedie výška týchto nákladov, spôsob výpočtu alebo čo

najpresnejší odhad,
n)oprávnenie spotrebiteľa na zníženie celkových nákladov na spotrebiteľský úver pri jeho splatení pred
lehotou splatnosti podľa § 6 a spôsob určenia výšky poplatku za splatenie spotrebiteľského úveru pred
lehotou splatnosti,
o)upozornenia týkajúce sa následkov nesplácania spotrebiteľského úveru,

p)práva spotrebiteľa podľa § 7,
q)spôsob zániku záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
r)informáciu o možnosti mimosúdneho riešenia sporov zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
s)názov a adresu príslušného kontrolného orgánu podľa § 8 ods. 1.

42. Podľa ods. 3 cit. ust. pri nesplnení podmienok podľa odseku 2 je zmluva o spotrebiteľskom úvere
platná, ak bol spotrebiteľovi na jej základe
a)poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať alebo
b)dodaný tovar, alebo poskytnutá služba.
Ak však zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa odseku 2 písm. a), b), d) až j), k)

a l), poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

43. Podľa ods. 4 cit. ust. od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú
uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere.

44. Podľa § 52 OZ ( účinného v čase vzniku právneho vzťahu) spotrebiteľskou zmluvou je
každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o
spotrebiteľských zmluvách,ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné
zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia,

sú neplatné. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri
uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo
inej podnikateľskej činnosti.

45. Podľa § 53 ods. 1 – 5 OZ spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len
„neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné
podmienky individuálne dojednané. Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú
také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť

ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom
a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. Za neprijateľné podmienky uvedené v
spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré
a)má spotrebiteľ plniť a s ktorými sa nemal možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy,b)dovoľujú dodávateľovi previesť práva a povinnosti zo zmluvy na iného dodávateľa bez súhlasu
spotrebiteľa, ak by prevodom došlo k zhoršeniu vymožiteľnosti alebo zabezpečenia pohľadávky
spotrebiteľa,

c)vylučujú alebo obmedzujú zodpovednosť dodávateľa za konanie alebo opomenutie, ktorým sa
spotrebiteľovi spôsobila smrť alebo ujma na zdraví,
d)vylučujúaleboobmedzujúprávaspotrebiteľapriuplatnenízodpovednostizavadyalebozodpovednosti
za škodu,
e)umožňujú dodávateľovi, aby spotrebiteľovi nevydal ním poskytnuté plnenie aj v prípade, ak spotrebiteľ

neuzavrie s dodávateľom zmluvu alebo od nej odstúpi,
f)umožňujú dodávateľovi odstúpiť od zmluvy bez zmluvného alebo zákonného dôvodu a spotrebiteľovi
to neumožňujú,
g)oprávňujú dodávateľa, aby bez dôvodov hodných osobitného zreteľa vypovedal zmluvu uzavretú na
dobu neurčitú bez primeranej výpovednej lehoty,
h)prikazujú spotrebiteľovi, aby splnil všetky záväzky aj vtedy, ak dodávateľ nesplnil záväzky, ktoré vznikli,

i)umožňujú dodávateľovi jednostranne zmeniť zmluvné podmienky bez dôvodu dohodnutého v zmluve,
j)určujú, že cena tovaru alebo služieb bude určená v čase ich splnenia, alebo dodávateľa oprávňujú na
zvýšenie ceny tovaru alebo služieb bez toho, aby spotrebiteľ mal právo odstúpiť od zmluvy, ak cena
dohodnutá v čase uzavretia zmluvy je podstatne prekročená v čase splnenia,
k)požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako

sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku,
l)obmedzujú prístup k dôkazom alebo ukladajú spotrebiteľovi povinnosti niesť dôkazné bremeno, ktoré
by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, mala niesť iná zmluvná strana,
m)v prípade čiastočného alebo úplného nesplnenia záväzku zo strany dodávateľa neprimerane
obmedzujú alebo vylučujú možnosť spotrebiteľa domáhať sa svojich práv voči dodávateľovi vrátane

práva spotrebiteľa započítať pohľadávku voči dodávateľovi,
n)spôsobujú, že platnosť zmluvy uzatvorenej na dobu určitú sa po uplynutí obdobia, na ktorú bola zmluva
uzavretá, predĺži, pričom spotrebiteľovi priznávajú neprimerane krátke obdobie na prejavenie súhlasu
s predĺžením platnosti zmluvy,
o)ktoré oprávňujú dodávateľa rozhodnúť o tom, že jeho plnenie je v súlade so zmluvou, alebo ktoré

priznávajú právo zmluvu vykladať iba dodávateľovi,
p)obmedzujú zodpovednosť dodávateľa, ak bola zmluva uzavretá sprostredkovateľom, alebo vyžadujú
uzavretie zmluvy prostredníctvom sprostredkovateľa v osobitnej forme,
r)vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil
výlučne v rozhodcovskom konaní.

Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

46.Podľa § 54 ods. 1, 2 OZ zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť
od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv,
ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o

obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

47.Podľa § 559 OZ splnením dlh zanikne. Dlh musí byť splnený riadne a včas.

48. Podľa § 451 OZ kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným

obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného
právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný
z nepoctivých zdrojov.

49. Podľa § 39 OZ neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo

ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

50. Podľa § 3 ods. 1 OZ výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez
právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými
mravmi.

51. Podľa § 517 ods. 1, 2 OZ dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní
ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide
o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení. Akide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z
omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania
a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

52. Podľa § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. v znení platnom ku dňu omeškania žalovaného výška
úrokov z omeškania je o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej
centrálnej banky2) platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

53. Podľa § 11 ods. 4 zák. č. 129/2010 Z.z. spotrebiteľ sa môže pred súdom domáhať určenia
neplatnostizmluvyospotrebiteľskomúverealebourčeniabezúročnostiabezpoplatkovostiposkytnutého
spotrebiteľského úveru žalobou.18ba)
18ba) § 137 ods. c) a d) Civilného sporového poriadku.

54. Na základe vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že medzi žalobkyňou a žalovaným

bol založený záväzkový vzťah, a to zmluvou o splátkovom úvere zo dňa 9.2.2010 uzavretej medzi
žalobkyňou ako dlžníčkou a žalovaným ako veriteľom ( bankou ) za podmienok uvedených
v zmluve ( viď vyššie bod 7 odôvodnenia rozsudku ). Medzi stranami sporu nie je sporná skutočnosť
vzniku zmluvného vzťahu uzavretím zmluvy o splátkovom úvere, sporným ostalo, či zmluva obsahuje
neprijateľné zmluvné dojednania a či úver zo zmluvy je bezúročný a bez poplatkov a či vznikol žalobkyni

nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.

55. Súd vyhodnotil uzavretú Zmluvu s poukazom na povahu účastníkov zmluvy a
spôsobu uzavretia zmluvy, keď žalovaný ako veriteľ je podnikateľský subjekt, ktorý na formulári a v
pevne stanovených obchodných podmienkach určil obsah zmluvy, pričom druhá zmluvná strana –

dlžník – zákazník (žalobca) nemal možnosť obsah zmluvy ovplyvniť, ako spotrebiteľskú, na ktorú sa
vzťahujú aj napriek zákonnej úprave úverovej zmluvy v Obchodnom
zákonníku, všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách uvedené v
Občianskom zákonníku v §§ 52-54 Občianskeho zákonníka zavedené zákonom č. 150/2004 Z.z.,
ktorý zmenil a doplnil Občianky zákonník s účinnosťou od 1.4.2004 a zaviedol do nášho právneho

poriadku inštitút tzv. spotrebiteľských zmlúv, a to v súlade s čl. 69 až 71 Asociačnej dohody,
ktorá vstúpila do platnosti 1. februára 1995, a ktorou sa Slovenská republika zaviazala, že vyvinie
úsilie na zabezpečenie postupnej zlučiteľnosti jej právnych predpisov s predpismi Európskej únie.
Dovtedy obdobný typ zmluvy čiastočne upravoval zákon č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení
neskorších predpisov ako tzv. typovú zmluvu( spotrebiteľskú ). Táto úprava nášho právneho poriadku

bola nevyhnutná v súvislosti so vstupom Slovenska do EÚ v máji 2004 a zosúlaďovala náš právny
poriadok s niektorými právnymi aktmi Európskych spoločenstiev a EÚ. Momentálne uvedené upravuje
zákon o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z.z. a to konkrétne § 3 ods. 3 ( každý spotrebiteľ má právo
na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách 9), odkaz na § 52 až 54
Občianskeho zákonníka ). Súd nespochybňuje aplikáciu Obchodného zákonníka ( ustanovenia

§ 497 a nasledujúce upravujúce úverovú zmluvu ) na vznik Zmluvy, avšak pre celkové posúdenie
právneho vzťahu majú prednosť osobitné ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú súčasťou špeciálnej
právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského práva vrátane ustanovení § 52 až § 54 OZ. Tým pádom súd
použil ustanovenia Občianskeho zákonníka na právne posúdenie právneho vzťahu medzi žalobcom
a žalovaným, ale aj na z toho vyplývajúce účinky neprijateľnosti zmluvných dojednaní, ich platnosť,

premlčanie a pod.. Pričom ako vyplýva z cit. ust. OZ zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou
zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona ( myslí sa Občianskeho zákonníka ) v neprospech
spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva,
alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv
platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Zmluvy nesmú obsahovať dohody, ktoré by stavali

spotrebiteľa do nevýhodnejšieho postavenia ako mu zákon priznáva a to s poukazom na ust. § 54 ods.
1 a 2 Občianskeho zákonníka. Takýto výklad je podľa názoru súdu plne eurokonformný ( t. j. výklad v
súlade s komunitárnym právom ). Aj preto je súd názoru, že je potrebné považovať záväzkovo právny
vzťah vzniknutý medzi účastníkmi za občianskoprávny vzťah, nie vzťah obchodnoprávny. Taktiež
ustanovenia Obchodného zákonníka, v rámci ktorých je zmluva o úvere považovaná za tzv. „absolútny

obchod“, však v čase vzniku daného záväzkového vzťahu neobsahovali špeciálne ustanovenia týkajúce
sa ochrany spotrebiteľa ( OZ, zák. č. 258/2001 Z.z. ), ktoré aj vo vzťahu k Obchodnému zákonníku
pôsobia ako lex specialis. Taktiež vzhľadom k tomu, že žalobkyni bol poskytnutý spotrebiteľský úver,
vzťahuje sa na predmetné zmluvy o úvere aj osobitná právna úprava, a to zákon o spotrebiteľskýchúveroch z. č. 258/2001 Z.z.. Súd v tomto názore ( ohľadne spotrebiteľskej zmluvy ) podporuje aj ust. §
3 ods. 3 zák. č. 250/2007 Z.z.. o ochrane spotrebiteľa s odkazom na použitie ustanovení Občianskeho
zákonníka. Na podporu tejto argumentácie súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 3M Cdo 12/2014 zo dňa 21.04.2015.

56. Je nepochybné, že žalovaný pri uzatváraní úverovej zmluvy vystupoval ako dodávateľ a žalobca
vystupoval ako spotrebiteľ, pretože pri uzatváraní zmluvy nekonal v
rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti /§ 52 Občianskeho zákonníka/. Vzťahy

medzi účastníkmi na základe zmlúv vznikli v dobe, kedy Slovenská republika už transformovala
do právneho poriadku Smernice EÚ v oblasti ochrany spotrebiteľa. Východiskom spotrebiteľskej
ochrany je postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym
dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontraktácii, s ohľadom na
väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a ľahšiu dostupnosť právnych
služieb a konečne so zreteľom na možnosti stanovovať zmluvné

podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet
ku zmluvnému jednaniu prichádza spravidla od dodávateľov, pričom spotrebiteľ nie je na všetky
zmluvné dojednania pripravený a skúsený. Spoločným znakom tejto novej úpravy je teda snaha cestou
práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť, a to formou aj prípadného obmedzenia autonómie vôle. K
základným princípom spotrebiteľských zmlúv je, že nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, teda

také zmluvné dojednanie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa, a to pod sankciou absolútnej neplatnosti takejto podmienky. Z
hľadiska posúdenia nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách Smernica Rady 93/13 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách si stanovila práve za cieľ vyvážiť faktickú nerovnováhu medzi
dodávateľom a spotrebiteľom pozitívnym zásahom štátu. Problematika ochrany spotrebiteľa je inštitút,

ktorýtrebavnímaťkomplexne aktorýsadotýkaviacerýchtypovzmlúv.Európskaúniavenuje
ochrane spotrebiteľa mimoriadnu pozornosť. Vychádzajúc z európskej legislatívy aj zmluvy uzatvorené
podľa iných zákonov ako Občiansky zákonník možno tiež považovať za spotrebiteľské napriek tomu,
že ich zákon priamo ako spotrebiteľské neoznačuje. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným typom
zmluvy (aj keď je v Občianskom zákonníku pomenovaná), ale možno ju označiť ako druh zmluvy, pre

ktorú najmä Občiansky zákonník, ale aj iné právne predpisy ustanovujú osobitné podmienky a určujú,
aké náležitosti zmluva musí obsahovať a naopak, ktoré v nej nesmú byť (neprijateľné podmienky) na
ochranu tzv. slabšej zmluvnej strany. Z ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora je ochrana
zavedená smernicou založená na myšlienke, že spotrebiteľ je v slabšej pozícii, a to vedie k tomu, že
súhlasí s podmienkami pripravenými vopred druhou zmluvnou stranou bez toho, aby mohol ovplyvniť

obsah týchto podmienok. Občiansky zákonník v § 52 v znení od 1.4.2004 vymedzoval zmluvné typy
spotrebiteľských zmlúv len deklaratórne ( išlo o užší výpočet ako je úprava v práve EÚ ). Aktuálna
úprava v Občianskom zákonníku je už súladná s právom EÚ - spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva
bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom ( § 52 ods. 1 OZ ). Podľa
čl.6 ods. 1 Smernice 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, členské štáty

EÚ zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany
predajcualebododávateľapodľaichvnútroštátnehopráva,nebolizáväznéprespotrebiteľaaabyzmluva
bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých
podmienok.

57. Súd sa zaoberal ďalej vecou samou a dospel k záveru, že uzavretá zmluva o úvere je zmluva
spotrebiteľská a zároveň zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavretá v zmysle zák. č. 258/2001 Z.z.. Je
nutné poukázať na skutočnosť a nenechať bez povšimnutia, že zmluvné dojednania a obsah zmluvy
(okremúdajovospotrebiteľoviaposkytnutomúvere) spotrebiteľurčitežiadnymspôsobom individuálne
nedojednával ( neovplyvnil jeho obsah ), keďže sú vopred predtlačené bez možnosti vpisovania nových

údajov, či ich úpravy, a teda absentuje individuálne dojednanie medzi stranami zmluvy ako také.

58. Čo sa týka žalobkyňou namietaných poplatkov – spracovateľského poplatku a poplatku za správu
úveru a argumentáciu žalovaného k uvedenému, súd poukazuje na skutočnosť, že vec je v tejto časti
právoplatne ukončená ( potvrdením správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolacím súdom )

a teda súd sa s touto otázkou v tomto konaní právoplatne vyporiadal tak, že ich vyhlásil za neprijateľné.
Ďalej sa súd zaoberal otázkou zaplatenia – vydania bezdôvodného obohatenia.59. Za poukazu na bod 61 odôvodnenia predchádzajúceho rozsudku zo dňa 10.2.2022 a rozsudku
odvolacieho súdu súd udáva, že reálne poskytnutou sumou úveru dlžníkovi - žalobkyni ( čo vyplýva aj
z predložených listinných dôkazov ) bola suma 4.110,41 eur ( 4.200,- eur – 89,59 eur ).

Suma spracovateľského poplatku 89,59 eur jej nebola daná do dispozície ako suma reálne poskytnutá
na úver, ale bola hneď stiahnutá na úhradu poplatku ( aj keď označená ako čerpanie úveru ). Až
suma 4.110,41 eur bola poskytnutá do dispozície dlžníka ( ako druhé čerpanie ). Naviac spracovateľský
poplatok bol vyhlásený za neprijateľnú zmluvnú podmienku, čo má reálny dopad aj na samotnú výšku
poskytnutého úveru.

60. S poukazom na uvedené súd neakceptuje celkovú čiastku, ktorú má spotrebiteľ podľa cit. ust. §
4 ods. 2 písm. j) zák. č. 258/2001 Z.z., keďže je v zmluve nesprávne uvedená ( vychádzajúc z údajov
uvedených v zmluve, čo tvorí náklady úveru podľa § 2 písm. c ) cit. zák., pri spočítaní súm poplatku
89,59 eur + 20,19 eur + 119*52,92 eur = 6.407,26 eur mínus reálna suma úveru 4.110,41 eur, je
výška nákladov 2.296,85 eur, nie suma uvedená v zmluve 2.207,67 eur ). Zároveň vo výslednej sume

nákladov na úver absentuje aj započítanie nákladu spotrebiteľa predstavujúceho poplatok za správu
úveru v sume 1,99 eur mesačne ( ktorý sa následne zvýšil na sumu 2,99 eur mesačne ), čo predstavuje
ďalšie navýšenie nákladov, ktoré nekorešpondujú s údajom uvedeným v zmluve. Nehovoriac o tom,
že spracovateľský poplatok je na jednej strane započítaný oproti istine úveru ( ako čerpanie úveru,
mínusová položka ) a na strane druhej započítaný ako spracovateľský poplatok ( mínusová

položka ) a zaplatený aj ako splátka ( plusová položka ), t.j. je započítaný ako mínusová položka
dvakrát a raz ako plusová položka ( čo vyplýva z predloženého výpisu z účtu na čl. 130 ), teda je
vykázaná v konečnom dôsledku ako položka mínusová ako náklad spotrebiteľa ( čo sa premietlo aj do
výšky žiadaného bezdôvodného obohatenia ).
S poukazom na vyššie uvedené je potom v úverovej zmluve nesprávne uvedený aj údaj o celkovej výške

poskytnutého úveru žiadaného podľa 4 ods. 2 písm. e) cit. zák., keďže za plnenie úveru sa považuje aj
zaplatenie spracovateľského poplatku, ktorý súd vyhodnotil ako neprijateľný ( čo zrejme právny zástupca
žalovaného opomína skrz jeho argumentácie ). Suma 89,59 eur nebola žalobkyni reálne poskytnutá,
keďže bola automaticky započítaná na daný poplatok ( viď aj konštatovanie súdu vyššie ).
Je nepostačujúce uviesť v zmluve akýkoľvek údaj žiadaný podľa § 4 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z., tento

musí vyplývať zo zmluvných dojednaní a musí im zodpovedať, ale najmä musí byť v súlade so
zákonomatedanesmievyplývaťzneprijateľnýchdojednaní. Pretomásúdzato,žetieto údaje vzmluve
absentujú ( najmä žalobkyňou namietaný údaj o výške poskytnutého úveru ).
V tomto len okrajom súd poukazuje na rozsudok tunajšieho súdu vo veci sp. zn. 7Csp/27/2022 ( aj keď
je záväzný pre strany sporu, ale týka sa tej istej zmluvy o spotrebiteľskom úvere ).

Absenciatýchtonáležitostizmluvymázanásledok,žesa úvervtakomtoprípadepovažujezabezúročný
a bez poplatkov v zmysle § 4 ods. 3 cit. zák.. Z toho vyplýva, že žalovaný mal právo len na vrátenie
skutočne poskytnutého plnenia, teda poskytnutého úveru do sumy 4.110,41 Eur.
Žalobkyňa si plnila svoje povinnosti z úverovej zmluvy a to splácať splátky úveru, podľa jej tvrdení
a predloženého výpisu z účtu vystaveného žalovaným do výšky 5.479,04 eur + plnenie na

spracovateľský poplatok suma 89,59 eur, spolu plnenie 5.568,63 eur. Rozdiel činí suma 1.458,22
eur. Žalovaný tieto plnenia prijímal, bez toho, aby sa správal ako dodávateľ, ktorý sa správa vo vzťahu
korektne a nedbal na ochranu spotrebiteľa. Žalobkyňa ako bežný spotrebiteľ nemusela mať ( a ani
nemala, keď plnila dlh ) pochybnosti o zmluve a jej neprijateľných dojednaniach a mohla sa reálne
spoľahnúť na veriteľa, že zmluva je platné uzavretá v súlade so všetkými zákonnými ustanoveniami,

a že je nutné plniť z nej vyplývajúce povinnosti. V zmysle cit. ust. § 4 ods. 3 zák. č. 258/2001 Z.z.
však žalobkyňa má plniť len to, čo jej bolo reálne poskytnuté zo strany veriteľa, teda sumu 4.110,41
eur. Plnenie naviac teda predstavovalo na strane žalovaného bezdôvodné obohatenie a teda majetkový
prospech získaný plnením bez právneho dôvodu v zmysle § 451 ods. 2 OZ.

61. Nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia bol žalobkyňou odôvodnený s poukazom na ust. 451
OZ a skutkovo vymedzený ako rozdiel sumy zaplatenej žalobkyňou na úver a sumy reálne poskytnutého
úveru žalovaným ( § 150 CSP, § 132 ods. 1 CSP ). Teda nemožno súhlasiť s názorom žalovaného,
že žalobkyňa neuniesla bremeno tvrdenia. Rovnako, čo sa týka argumentácie žalobkyne v spore ( či
navrhovanej zmeny žaloby, ktorú súd pripustil ) súd poukazuje na ust. § 296 CSP a teda, že toto právo

má spotrebiteľ až do vyhlásenia rozhodnutiam vo veci samej.
Čo sa týka vyžiadaného výpisu z účtu od žalovaného súd mohol postupovať podľa § 295
CSP ( avšak žalobkyňa tento dôkaz navrhla vykonať ), keďže mal zato, že sa jedná o dôkaz, ktorý bol
nevyhnutný na rozhodnutie vo veci a to za účelom posúdenia veci súdom, čo do overenia tak tvrdenížalovaného ( čo do jeho procesnej obrany - argumentácie v spore vyplývajúcu z jeho vyjadrení ) ako
aj tvrdení žalobkyne v rámci jej skutkových tvrdení.

62. S ohľadom na vyššie uvedené súd žalobe vyhovel aj v časti o vydanie bezdôvodného obohatenia
do výšky 1.458,22 eur a zaviazal žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia žalobkyni v zmysle
cit. ust. Občianskeho zákonníka a Zákona na ochranu spotrebiteľa v spojení s ust. zák. č. 258/2001
Z.z. v sume 1.458,22 eur ( 5.568,63 eur – 4.110,41 eur ) vrátane úrokov z omeškania v zákonnej
výške počnúc dňom 7.7.2020 do zaplatenia, tak ako to žalobkyňa žiadala pri zmene žaloby, ktorej súd

vyhovel, keďže žalovaný je naďalej v omeškaním so zaplatením, tj. vydaním bezdôvodného obohatenia
( § 517 ods. 1,2 OZ v spojení s § 563 OZ ). Týmto dňom už bol žalovaný v omeškaní s jeho vydaním,
keďže dňom nasledujúcom po zmene žaloby už mal žalovaný reálnu vedomosť o uplatnených nárokoch
žalobkyne a bezdôvodnom obohatení, ktoré žalobkyňa žiada z dôvodu, že zmluva nespĺňa zákonom
stanovené náležitosti a mohol ich reálne plniť aj dobrovoľne.

63. Z vyššie uvedených dôvodov súd vo vzťahu k priznaným nárokom žalobkyne neprihliadal na
argumentáciu žalovaného udávanú v konaní, keďže táto bola v mnohom v rozpore s cit. ust. na ochranu
spotrebiteľa ( okrem ďalej udávaných argumentov ).
Čo sa týka žalobkyňou namietanej absencie náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 4
ods. 2 písm. i) zák. č. 258/2001 Z.z. súd sa v tomto stotožňuje s argumentáciou žalovaného a naviac

v tomto v plnom rozsahu poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/183/2018 zo
dňa 25.2.2020 a tam udávané ďalšie rozhodnutia NS SR týkajúce sa uvedenej problematiky a sp. zn.
7Cdo/17/2020 z 24.2.2021, teda v tomto jej argumentácia udávaná v žalobe neobstojí.
Čo sa týka namietanej absencie náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 4 ods. 2 písm.
k) cit. zák. súd taktiež poukazuje na správnu argumentáciu žalovaného ohľadom uvedeného a teda,

že uvedená náležitosť je uvedená v zmluve správne. Preto v tomto súd neprihliadal na argumentáciu
žalobkyne v konaní.
Čo sa týka námietky žalovaného, že neprijateľnosť zmluvne podmienky bolo možné na súde uplatniť len
podľa § 301 a nasl. CSP ( Konanie o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach ) k uvedenému
súd dodáva, že toto právo voči dodávateľovi môže uplatniť len právnická osoba založená alebo zriadená

na ochranu spotrebiteľa a orgán dohľadu podľa osobitného predpisu ( nie priamo touto podmienkou
dotknutá fyzická osoba ). Naviac v tomto konaní sa rieši konkrétny prípad vyplývajúci z konkrétnej
úverovej zmluvy dotýkajúci sa spotrebiteľských práv žalobkyne v klasickom spotrebiteľskom spore
a teda otázka neprijateľnosti zmluvných podmienok v spojení s riešením otázky udávanej absencie
podstatných náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa ust. § 4 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z.

a z toho plynúci nárok na plnenie bezdôvodného obohatenia ( ktorý argumentačne závisel od vyriešenia
aj otázky neprijateľnosti zmluvných podmienok ). V tomto súd poukazuje aj na ust. § 298 CSP. Preto
túto námietku žalovaného súd neakceptoval. Čo sa týka poukazu na cit. ust. § 137 CSP ( neprijateľnosť
žaloby ) k uvedenému súd poukazuje na ust. zákona o ochrane spotrebiteľa a právo spotrebiteľa
domáhať sa ochrany svojich práv v konaní pred súdom, vrátane poukazu na ust. § 11 ods. 4 zák. č.

129/2010 Z.z. ( súd nevidí dôvod, aby sa aj napriek posúdeniu veci súdom podľa ust. zák. č. 258/2001
Z.z. čo do posúdenia zmluvného vzťahu, vylučovalo podanie žaloby z procesnej stránky aj podľa tohto
ust. ). Spotrebiteľ má záujem na vyriešení otázky neprijateľnosti zmluvných podmienok, či otázke akú
sumu má vlastne zo vzniknutého zmluvného vzťahu veriteľovi plniť. V tomto je naviac vec právoplatne
ukončená.

Čo sa týka námietky premlčania nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia vznesenej žalovaným,
túto súd rovnako neakceptoval s poukazom na ust. § 107 ods. 1, 2 OZ. Žaloba bola podaná na súde
dňa 8.10.2018 a teda v čase, kedy nenastala konečná splatnosť úveru ( až 20.1.2020 ), po je podaní
dochádzalo k plneniu splátok žalobkyňou ( čo vyplýva z predložených výpisov z účtu ), teda žaloba bola
podaná v čase trvania zmluvného vzťahu a teda včas. Súd nesúhlasí s názorom, že každá zaplatená

splátka má svoj vlastný osud čo do premlčania, či vydania bezdôvodného obohatenia čo do jej presnej
špecifikácie ( ako tvrdí žalovaný povinnosťou uvedenia presne, ktorého plnenia – splátky sa žalobkyňa
domáha vydať ). Naviac presný prehľad platieb mala žalobkyňa k dispozícii až po predložení listinného
dôkazu – výpisu z úveru a jeho vykonaní ( § 295 CSP ). K uvedenému zaujal stanovisko aj odvolací
súd vo svojom rozhodnutí zo dňa 30.6.2022, pričom súd z uvedeného vychádzal, keďže jeho právnym

názorom je súd viazaný.
Čo sa týka poukazu na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ ( či rozhodnutí NS SR ) tak s rozhodnutím
C-621/17 sa vysporiadal aj odvolací súd. V ostatnom sa súd snažil vysporiadať v rámci odôvodnenia
tohto rozsudku vyššie.64. Súd tiež dodáva, že nie je jeho povinnosťou reagovať na každý argument strany sporu - konania.
Povinnosťousúdujevšakvysporiadaťsasrelevantnýmiargumentmi,ktorémajúvplyvnarozhodnutievo

veci samej. Pokiaľ sa jedná o ďalšie námietky strán súd v tejto súvislosti pripomína, že podľa uznesenia
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 03. júla 2003: „Všeobecný súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, príp. dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného

súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o
tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces“. Preto sa
súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zameral na skutočnosti podstatné pre rozhodnutie súdu.

65. O trovách konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 255 odsek 1 v spojení s § 262 C.s.p. tak,
že žalobkyni priznal nárok na ich náhradu voči žalovanému v rozsahu 100% vo vzťahu k uplatnenému

nároku o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok aj o vydanie bezdôvodného obohatenia, keďže
žalobkyňa bola úspešná v celom rozsahu v oboch uplatnených nárokoch, pričom o ich výške rozhodne
súd následne samostatným rozhodnutím ( ako uviedol aj odvolací súd vo svojom rozhodnutí ).

66. Súd lehotu na splnenie povinnosti uloženej žalovanému týmto rozsudkom určil v súlade s § 232

ods. 3 C.s.p..

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie na Okresný súd Bardejov v lehote 15 dní odo dňa jeho
doručenia.

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje,

e) podpis,
f) spisová značka tohto konania (§ 127 ods. 1 C.s.p.).

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)

a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 C.s.p.).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a)neboli splnené procesné podmienky,
b)súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c)rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d)konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e)súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f)súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g)zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h)rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
( § 365 ods. 1 C.s.p. ).

Odvolanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden
rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie odvolania
na trovy toho, kto odvolanie podal.Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu
prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto
vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.Odvolaciedôvodyadôkazynaichpreukázaniemožnomeniťadopĺňaťlendouplynutialehoty
na podanie odvolania. Odvolanie len proti odôvodneniu rozsudku nie je prípustné (§ 358 C.s.p.).
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred

súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b)
sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní
došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez
svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 C.s.p.).

Ak podá ten, kto je na to oprávnený, včas odvolanie, nenadobúda rozhodnutie právoplatnosť,

dokiaľ o odvolaní právoplatne nerozhodne odvolací súd. Ak sa rozhodlo o niekoľkých právach
so samostatným skutkovým základom alebo ak sa rozhodnutie týka niekoľkých subjektov a ide o
samostatné spoločenstvo podľa § 76 a odvolanie sa výslovne vzťahuje len na niektoré práva alebo na
niektoré subjekty, nie je právoplatnosť výroku, ktorý nie je napadnutý, odvolaním dotknutá. To neplatí,
ak od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol výslovne dotknutý, alebo

ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu. Právoplatnosť
ostatných výrokov nie je dotknutá ani vtedy, ak odvolanie smeruje len proti výroku o trovách konania, o
príslušenstve pohľadávky, o jej splatnosti alebo o predbežnej vykonateľnosti (§ 367 C.s.p.).

Dokiaľ o odvolaní nebolo rozhodnuté, možno ho vziať späť. Ak odvolateľ vzal odvolanie späť, nemôže

ho podať znova. Ak odvolateľ vezme odvolanie späť, právoplatnosť napadnutého rozhodnutia nastane,
ako keby k podaniu odvolania nedošlo. Lehoty, ktoré majú plynúť od právoplatnosti napadnutého
rozhodnutia, plynú v takom prípade od právoplatnosti uznesenia o zastavení odvolacieho konania. Ak
sa odvolanie, o ktorom nebolo rozhodnuté, vzalo späť, odvolací súd odvolacie konanie zastaví. Ak sa
odvolanie vzalo späť sčasti, použijú sa ustanovenia predchádzajúcich odsekov primerane (§ 369 C.s.p.).

Ak je žaloba vzatá späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale skôr, ako rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť,odvolacísúdrozhodneopripusteníspäťvzatia.Súdspäťvzatiežalobynepripustí,akstým
protistrana z vážnych dôvodov nesúhlasí. Ak späťvzatie žaloby pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie
súdu prvej inštancie a konanie zastaví.

Ak je žaloba vzatá späť sčasti, použijú sa ustanovenia predchádzajúcich odsekov primerane (§ 370
C.s.p.). Žalobu nemožno v odvolacom konaní meniť (§ 371 C.s.p.). V odvolacom konaní nemožno
uplatniť práva voči žalobcovi vzájomnou žalobou (§ 372 C.s.p.).

Ak žalovaný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, žalobca môže podať návrh na
vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona číslo 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.