Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. január 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Obdo/3/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7119211017
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Soňa Pekarčíková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:7119211017.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Sone Pekarčíkovej
a členiek senátu JUDr. Beaty Miničovej a JUDr. Jaroslavy Fúrovej, v spore žalobcu Peter Hocko -
OAMTA servis, Solivarská 14489/46A, 080 05 Prešov, IČO: 14 433 460, zastúpeného JUDr. Ľubou
Berezňaninovou, PhD., advokátkou, Hlavná 45, 080 01 Prešov, IČO: 42 249 384, proti žalovanému Hotel
Bankov, a.s., Dolný Bankov 2, 040 01 Košice, IČO: 31 701 931, zastúpenému Advokátska kancelária

Geško s.r.o., Velehradská 33, 821 08 Bratislava, IČO: 36 740 101, v konaní o určenie neplatnosti
výpovede a o zaplatenie 1 029 eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn.
31Cb/72/2019, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 31. januára 2023
č. k. 3Cob/15/2022-137, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie žalobcu o d m i e t a.

II. Žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd G. I, ako súd prvej inštancie, rozsudkom zo dňa XX. augusta 2021 č. k.
31Cb/72/2019-102, žalobu zamietol a žalovanému priznal náhradu trov konania v plnej výške 100%,
ktorú je povinný zaplatiť žalobca.

2. V odôvodnení rozhodnutia okresný súd uviedol, že žalobca navrhol, aby súd (i) určil, že výpoveď
zmluvy o poskytovaní služieb zo dňa 7. februára 2019 zo strany žalovaného adresovaná žalobcovi je
neplatná, (ii) uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1 029 eur s úrokom z omeškania vo výške
9% ročne zo sumy 495 eur od 3. apríla 2019 do zaplatenia, zo sumy 534 eur od 11. marca 2019 do
zaplatenia, paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur a nahradiť
mu trovy konania. V žalobe uviedol, že ako poskytovateľ uzavrel so žalovaným ako objednávateľom dňa

14. decembra 2018 zmluvu o poskytovaní služieb (ďalej len „zmluva"), na základe ktorej sa zaviazal
poskytovať pre žalovaného masérske služby a starostlivosť o wellness zariadenie. Dňa 7. februára 2019
mu bola doručená výpoveď zmluvy žalovaným, ktorú prevzal s výhradou, že nesúhlasí s dôvodmi v nej
uvedenými, čo na výpovedi aj písomne poznamenal. Dôvody výpovede považoval za vykonštruované,
obzvlášť pokiaľ ide o domnelé sexuálne obťažovanie. Pokiaľ ide o formálnu stránku výpovede a jej
právne účinky poukázal, že žalovaný vypovedal zmluvu ku dňu 7. decembra 2019, preto mal za to,

že právny vzťah založený medzi ním a žalovaným predmetnou zmluvou naďalej trvá. Ďalšie trvanie
právneho vzťahu vyvodzoval aj z toho, že podľa článku V. zmluvy je výpovedná doba dva mesiace.
Žalovanému preto vystavil faktúru č. F2019016 splatnú dňa 10. marca 2019, ktorou ho vyzval na
zaplateniesumy534eurafaktúruč.F2019024splatnúdňa2.apríla2019,ktorouhovyzvalnazaplatenie
sumy 495 eur, no žalovaný mu ich neuhradil a to ani na predžalobnú výzvu, na ktorú žalovaný reagoval
listom, v ktorom mu dal na vedomie, že neuznáva právny základ týchto faktúr. Žalovaný to zdôvodnil

tým, že žalobca sa mal dopustiť voči zákazníčkam hotela sexuálneho obťažovania, na preukázanie
čoho pripojil k svojej odpovedi na predžalobnú výzvu dve písomné sťažnosti (jednu napísanú rukou anepodpísanú a druhú podpísanú p. N. A.). Žalobca argumentoval, že o týchto sťažnostiach sa dozvedel
až z odpovede žalovaného na jeho predžalobnú výzvu. Zdôraznil, že k skutočnostiam opísaným v
sťažnostiach nikdy nedošlo a obvinenia voči nemu v nich obsiahnuté ho urážajú. Uviedol, že žiaden

zákazník/zákazníčka sa nikdy nesťažoval na ním poskytované služby a počas jeho krátkeho pôsobenia
u žalovaného mal od zákazníkov veľmi pozitívnu spätnú väzbu. Vylúčil, že by kohokoľvek pri masírovaní
sexuálne obťažoval. Trval na tom, že masáže vykonáva odborne a profesionálne. K ďalšiemu tvrdeniu
žalovaného uvedeného vo výpovedi, že mal porušiť pracovné postupy vyžadované pri evidencii služieb
poskytnutých klientom v pracovnej dobe, kde údajne poskytnuté služby riadne nezaúčtoval na pokladni

recepcie s vystavením daňového dokladu žalobca uviedol, že odmieta, že by akýmkoľvek spôsobom
porušil svoje povinnosti, ktoré mu žalovaný vytýka. O vykonaných masážach viedol osobitnú evidenciu,
ktorú doložil k žalobe. Navyše dodal, že tvrdenie o porušení povinností uvedené v článku I., odseku
2 výpovede je iba všeobecné a nepopisuje konkrétne prípady a okolnosti porušenia povinností z jeho
strany. Argumentoval aj tým, že z obsahu spornej výpovede vyplýva, že by sa mohlo jednať aj o
odstúpenie, no ani to nie je isté, nakoľko ako dátum ukončenia zmluvy je uvedený 7. december 2019,

no výpoveď je datovaná k 7. februáru 2019, kedy mu bola aj doručená.

3. Ďalej žalobca uviedol, že v článku I. bode 4. zmluvy sa objednávateľ zaviazal zabezpečiť
poskytovateľovi podmienky na riadny výkon masérskych služieb a obsluhu wellness zariadenia a prístup
k ovládaniu jeho technickej časti s možnosťou technického spravovania uvedeného zariadenia, ako aj

prevádzkového materiálu potrebného k plnej prevádzke zariadenia. Mal za to, že je zrejmé, že žalovaný
mu neumožnil riadne poskytovať masérske služby podľa zmluvy, a to minimálne v dvojmesačnej
výpovednej dobe nasledujúcej po doručení výpovede dňa 7. februára 2019, resp. až do 7. decembra
2019. Uzavrel, že kvôli zmätočnému zneniu výpovede bol v právnej neistote ohľadne svojho právneho
postavenia voči žalovanému. Po doručení výpovede zaslal žalovanému na úhradu dve faktúry, ktorými

ho vyzval na zaplatenie sumy spolu vo výške 1 029 eur, ktorá predstavuje škodu v zmysle § 268
Obchodného zákonníka, ktorú mu žalovaný spôsobil. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že nárok
žalobcu popiera, čo do právneho dôvodu aj výšky.

4. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané, že žalobca, ako poskytovateľ a

žalovaný, ako objednávateľ uzavreli dňa 14. decembra 2018 na dobu neurčitú zmluvu o poskytovaní
služieb, predmetom ktorej bola úprava vzájomných práv a povinností jej strán pri poskytovaní
masérskych služieb a starostlivosť o prevádzku J. N. v C. N.. Cena za služby bola medzi stranami
dohodnutá v zmysle zákona č. 19/1996 Z. z. o cenách tak, že poskytovateľ bude fakturovať
objednávateľovi za každú odpracovanú hodinu 5 eur (článok III. bod 1 písm. c) zmluvy). Objednávateľ

sa zaviazal platiť poskytovateľovi za vykonané služby na základe faktúry vystavenej poskytovateľom.
Prílohou každej faktúry mal byť výkaz masérskych služieb, externých vstupov a kurzov wellness
zariadení, ktorý musel obsahovať počet odpracovaných hodín a ostatné náležitosti podľa požiadaviek
objednávateľa (článok III. bod 2 zmluvy). Strany sa dohodli, že zmluva zaniká: a) písomnou dohodou,
b) písomnou výpoveďou, pričom výpovedná doba je dva mesiace pre obe zmluvné strany, c) písomným

odstúpením od zmluvy - zo strany objednávateľa v prípade opätovného porušovania povinností
poskytovateľom (článok V. bod 2 zmluvy). Ďalej mal súd prvej inštancie preukázané, že faktúrou č.
F2019024vyzvalžalobcažalovanéhonazaplateniesumy495eurtitulompeňažnejnáhradyzapracovné
voľno za mesiac marec 2019 a faktúrou č. 2019016 na zaplatenie sumy 534 eur rovnakým titulom za
mesiacfebruár2019.Ďalejsúdprvejinštancieuviedol,žežalobcaakolistinnédôkazypredložile-mailovú

komunikáciu medzi stranami z obdobia od 8. februára 2019 do 11. februára 2019, sťažnosti zákazníčok
na žalobcu, výpoveď zo zmluvy o poskytovaní služieb zo 7. februára 2019, predžalobnú výzvu žalobcu
adresovanú žalovanému a odpoveď žalovaného na ňu.

5. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 261 ods. 1, § 269 ods. 2, § 264 ods. 1 Obchodného

zákonníka, ktoré obsahujú úpravu obligatórnej pôsobnosti Obchodného zákonníka, nepomenovaných
zmlúv a určovania ich obsahu a významu obchodných zvyklostí.

6. Okresný súd dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno v konaní na vyvrátenie
námietok žalovaného, preto žalobu zamietol. Poukázal, že žalobca sa domáhal určenia neplatnosti

výpovede. K uvedenému súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný splnil všetky dohodnuté ustanovenia
zmluvy, ktorú vypovedal písomne dňa 7. februára 2019 a žalobca túto jeho výpoveď v tento deň aj
prevzal. Mal za to, že žalovaný súdu, aj žalobcovi ozrejmil, že dátum uvedený v článku I. výpovede, v
zmysle ktorého objednávateľ vypovedá zmluvu k 7. decembru 2019 je preklep a samotná výpoveď jedatovaná dňom 7. decembra 2019. Dodal, že aj z následnej e-mailovej komunikácie medzi stranami je
zrejmé, že žalobca akceptoval výpoveď doručenú mu k dátumu 7. februára 2019. K dôvodom výpovede
namietaným žalovaným uviedol, že tieto sú nepodstatné pre rozhodnutie o jej platnosti/neplatnosti,

keďže zmluva mohla byť vypovedaná aj bez udania dôvodu. To ale nevylučuje, aby bol dôvod vo
výpovedi výslovne uvedený. Zároveň súd prvej inštancie uviedol, že žalobca musí naliehavý právny
záujem na určení práva preukázať. Dôvodil, že žalobca (v zásade) nemá právny záujem na určení,
či tu právo je, alebo nie je, ak už k porušeniu práva došlo. Ochranu už porušeného práva môže
dosiahnuť žalobou na plnenie. Iba v zriedkavých prípadoch obstojí určovacia žaloba, ak možno žalovať

na plnenie. Argumentoval, že doktrína preventívneho charakteru určovacej žaloby vychádza z toho,
že žalobca má naliehavý právny záujem vtedy, ak k porušeniu jeho práva (zatiaľ) nedošlo, avšak jeho
právo je neisté, alebo ohrozené. Vo vzťahu k nároku žalobcu na peňažné plnenie vo výške 1 029 eur s
príslušenstvom dospel súd prvej inštancie k záveru, že tento nárok žalobcovi nevznikol. Poukázal, že v
zmysle zmluvy o poskytovaní služieb mal žalobca nárok na dohodnutú cenu za riadne poskytnuté služby
pre žalovaného. Ako vyplynulo z dokazovania, žalobca pre žalovaného neposkytoval žiadne služby v

období mesiacov február a marec 2019, preto mu nárok na odmenu nevznikol. Dodal, že žalobca vo
faktúrach odkazuje na nárok ako pracovné voľno za mesiace február a marec 2019, pričom v zmluvných
podmienkach je uvedené, že cena za služby je dohodnutá takto: a) za masáž z plnej ceny s DPH
masáže účtovanej zákazníkovi, poskytovateľovi prináleží 40%, b) za každý externý vstup do wellness
zariadenia poskytovateľovi prináleží 5% z ceny vstupu účtovanej s DPH, c) poskytovateľ bude fakturovať

objednávateľovi za každú odpracovanú hodinu 5 eur v účelovom zariadení. Z uvedeného je podľa súdu
prvej inštancie zrejmé, že žalobca žiadne služby pre žalovaného nevykonal.

7.Onárokunanáhradutrovkonaniarozhodolsúdprvejinštanciepodľa§255ods.1,§262ods.1,2CSP.

8. Na odvolanie žalobcu, Krajský súd v Košiciach, ako odvolací súd, napadnutým rozsudkom zo dňa
31. januára 2023 č. k. 3Cob/15/2022-137 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie s tým, že žalovanému
náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

9. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolací súd uviedol, že v odvolaní žalobca nesúhlasí

so záverom súdu prvej inštancie, že nepreukázal naliehavý právny záujem na požadovanom určení
neplatnosti výpovede, a že súd prvej inštancie sa nedostatočne vysporiadal aj s jeho nárokom na
peňažné plnenie, keď nezohľadnil, že nároku na peňažné plnenie sa nedomáha podľa článku III. ods.
1 zmluvy, ktorý upravuje cenu za služby, ale podľa článku II. ods. 5 zmluvy titulom peňažnej náhrady
za pracovné voľno.

10. Odvolací súd poukázal, že z obsahu zápisnice z pojednávania zo dňa 11. augusta 2021 vyplýva, že
žalobca zastúpený na tomto pojednávaní splnomocnenou zástupkyňou mal vo vzťahu k dokazovaniu za
to, že všetky listinné dôkazy už doložil a ďalšie návrhy nemal. Nakoľko listinné dôkazy boli vykonané v
súlade s ust. § 204 CSP a ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania v zmysle prednesu na označenom

pojednávaní žalobca nemal, súd prvej inštancie vyhlásil dokazovanie za skončené a vec rozhodol.

11. Ďalej krajský súd uviedol, že ust. § 137 CSP rozlišuje v písm. c) a d) medzi určovacími žalobami
na určenie, či tu právo je alebo nie je (napr. vlastnícke právo, užívacie právo a pod.) a žalobami na
určenie právnej skutočnosti, kam patria aj žaloby o určenie neplatnosti právneho úkonu. Pri prvom type

určovacej žaloby (či tu právo je alebo nie je) je procesnou podmienkou jej prípustnosti preukázanie
naliehavého právneho záujmu, ktorého obsah a význam je v súdnej praxi pomerne ustálený. Civilný
sporový poriadok zároveň výslovne upravuje, že naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať,
ak vyplýva z osobitného predpisu. Ďalej podľa § 137 písm. d) CSP sa rozpoznávajú žaloby o určení
právnej skutočnosti. V prípade, že sa jedná o určenie právnej skutočnosti podľa § 137 písm. d) CSP,

musí takéto určenie vyplývať z osobitného predpisu. Určenie právnej skutočnosti, pod ktorú je potrebné
subsumovať aj žaloby o neplatnosť právneho úkonu, možno preto žalovať podľa ust. § 137 písm. d)
CSP iba v prípadoch, ak na súdne konanie odkazuje priamo konkrétny právny predpis (napr. Zákonník
práce v ust. § 77, Zákon o dobrovoľných dražbách v ust. § 21 ods. 2, Občiansky zákonník v ust. § 711
ods. 6, atď.). Pod takéto žaloby ale nespadajú prípady neplatnosti právnych úkonov predpokladané vo

všeobecnej občianskoprávnej rovine podľa ust. § 37, § 39 Občianskeho zákonníka, akou je aj podaná
žaloba o neplatnosť právneho úkonu - výpovede zmluvy o poskytovaní služieb. Odvolací súd preto
uzavrel, že ust. § 37 a § 39 Občianskeho zákonníka nie sú ustanoveniami osobitného hmotnoprávneho
predpisu, z ktorého by vyplývala možnosť žalobcu domáhať sa určenia neplatnosti výpovede zmluvy oposkytovaní služieb. Preto je rozhodnutie súdu prvej inštancie vo vzťahu k určeniu neplatnosti výpovede
podľa odvolacieho súdu vecne správne.

12. Pre úplnosť odvolací súd dodal, že napriek tomu, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní nepoužil
ust. § 137 písm. d) CSP, nepovažoval odvolací súd za potrebné pred rozhodnutím postupovať podľa
§ 382 CSP a vyzvať strany, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili. Je tomu tak preto,
lebo jeho aplikácie sa v skoršom štádiu konania (v replike zo dňa 16. marca 2020) domáhal žalobca
a zároveň mal žalovaný procesnú možnosť sa k jeho použitiu vyjadriť (odvolací súd pri tomto svojom

postupe vychádzal zo záverov uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26. februára
2019 sp. zn. 3Obdo/1/2019, ktoré bolo publikované aj v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky).

13. Pokiaľ ide o nárok žalobcu na peňažné plnenie, nebolo podľa odvolacieho súdu preukázané, že
vzhľadom na dĺžku trvania zmluvného vzťahu medzi stranami vznikol žalobcovi nárok na čerpanie

pracovného voľna (7,5 hod. denne s nárokom na 5 eur/hod.). Zmluvný vzťah medzi stranami trval iba
56 dní, pričom faktúrou č. F2019016 žalobca vyzval žalovaného na zaplatenie peňažnej náhrady za
89 hodín pracovného voľna (12 dní) za mesiac február 2019 vo výške 534 eur a faktúrou č. 2019025
na zaplatenie peňažnej náhrady za 82,5 hodín pracovného voľna (11 dní) za mesiac marec 2019 s
tým, že za každú hodinu pracovného voľna si nárokoval 5 eur. To, že nárok na platené pracovné voľno

v takomto rozsahu (23 dní) žalobcovi vzhľadom na dĺžku trvania zmluvného vzťahu (56 dní) vznikol,
žalobca nepreukázal. Preto aj pokiaľ ide o nárok žalobcu na peňažné plnenie, považoval odvolací súd
rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne správne.

14. Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu odvolací súd rozhodnutie okresného súdu

ako vecne správne potvrdil a rozhodol o náhrade trov odvolacieho konania.

15. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal v zákonom stanovenej lehote dovolanie žalobca (č.l. 168
spisu), prípustnosť ktorého odôvodnil podľa § 420 písm. f) CSP, keďže má za to, že postupom
odvolacieho súdu došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa žalobcu ďalej napadnuté

rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci, pričom rozhodnutie odvolacieho súdu
záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP).

16. Žalobca (v ďalšom texte tiež ako „dovolateľ") vzhliadol vadu zmätočnosti v tom, že krajský súd a ani

súd prvej inštancie, sa nezaoberali dôvodmi ním podanej žaloby, vo veci nevykonali absolútne žiadne
dokazovanie, a to napriek tomu, že v odôvodnení oboch rozsudkov konštatujú opak. Žaloba žalobcu tak
mala ostať bez akéhokoľvek relevantného právneho posúdenia (hmotnoprávneho, či procesného) a bola
zamietnutá iba z toho dôvodu, že podľa názoru súdov oboch inštancií žalobca nepreukázal naliehavý
právny záujem na požadovanom určení neplatnosti právneho úkonu - výpovede Zmluvy o poskytovaní

služieb uzavretej medzi žalobcom a žalovaným dňa 14. decembra 2018.

17. Dovolateľ uviedol, že jeho žaloba bola koncipovaná tak, že prvým petitom navrhoval určiť neplatnosť
výpovede zmluvy, ktorú považoval za absolútne neplatný právny úkon. Druhým návrhom (petitom)
žiadal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 1 029 eur s príslušenstvom, na základe

priložených faktúr, ktoré mu žalovaný, po doručení predmetnej výpovede, už neuhradil.

18. Pokiaľ súdy oboch inštancií návrh žalobcu na určenie neplatnosti výpovede zmluvy posúdili iba a
výlučne s ohľadom na § 137 písm. c) CSP dôvodiac, že žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem
na požadovanom určení, tento postup je podľa dovolateľa nesprávny. Nakoľko absolútna neplatnosť

právneho úkonu robí tento úkon neplatným ex lege a ex tunc (od počiatku), t.j. takýto právny úkon
nevyvoláva ním sledované právne účinky a hľadí sa naň ako keby vôbec urobený nebol. Z uvedeného
dôvodu, jednak súdy na dôvody tejto neplatnosti prihliadajú ex offo, t.j. aj bez návrhu a tiež bez
toho, aby bol na požadovanom určení preukazovaný, či dokonca tvrdený naliehavý právny záujem. Pri
skúmaní neplatnosti právneho úkonu je možný aj taký postup súdu, že túto otázku preskúma ako otázku

prejudiciálnu (predbežnú) a až po vyriešení tejto otázky rozhodne o ďalšom, nadväzujúcom nároku,
zväčša na plnenie.19. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, ako i z odôvodnenia potvrdeného rozsudku
súduprvejinštancievyplýva,žežiadenzvovecikonajúcichsúdov,sažalobcom,odpočiatkunamietanou
absolútnou neplatnosťou výpovede zmluvy, vôbec nezaoberali. Podmienka preukázania naliehavého

právneho záujmu na požadovanom určení je však podľa dovolateľa pri ním namietanej absolútnej
neplatnosti právneho úkonu, irelevantná, a ako taká sa neskúma práve z dôvodu jej charakteru
spočívajúceho v neprijateľnosti existencie absolútne neplatného právneho úkonu. Uvedený postup sa
v prípade absolútnej neplatnosti právneho úkonu uplatňuje z dôvodu, že existuje verejný záujem na
tom, aby právne úkony, ktoré sa svojím obsahom, účelom, či zmyslom priečia zákonu, prípadne dobrým

mravom, nevyvolávali žiadne právne účinky a boli postavené mimo zákon, bez ohľadu na naliehavý
právny záujem. Absolútna neplatnosť právneho úkonu totiž pôsobí voči každému. Na uvedenom roky
pretraktovanom a rešpektovanom právnom závere nič nezmenila ani právna úprava obsiahnutá v ust. §
137 CSP. Zároveň tento právny záver nie je ani v rozpore s týmto ustanovením.

20. V prejednávanej veci došlo podľa dovolateľa tiež k porušeniu zásady dvojinštančnosti súdneho

konania, keď až odvolací súd, hoci len okrajovo, sa vyjadril k fakturácii, tzv. pracovného voľna v zmysle
čl. II. bodu 5. zmluvy zo dňa 14. decembra 2018. Súd prvej inštancie sa týmto vôbec nezaoberal.
Neoprávnenosť fakturácie, a teda neoprávnenosť žalobcom požadovaného peňažného plnenia videl
iba v tom, že v období marec 2019 a apríl 2019 žalobca pre žalovaného už neposkytol žiadne služby,
keďže výpoveď mu bola doručená už dňa 7. februára 2019 a podľa jej textu malo ku skončeniu

právneho vzťahu dôjsť okamžite, t.j. už dňa 7. februára 2019. Uvedené skutočnosti však neboli
predmetom dokazovania ani v konaní pred súdom prvej inštancie, ani pre odvolacím súdom. Ďalej
dovolateľ poznamenal, že zmluva v žiadnom zo svojich ustanovení neupravuje dĺžku minimálnej doby
poskytovania služieb po odpracovaní, ktorej je poskytovateľ oprávnený uplatniť si, tzv. platené voľno
v zmysle čl. čl. II. bodu 5. zmluvy zo dňa 14. decembra 2018. Skutočnosť, že až odvolací súd sa po

prvý raz zaoberal otázkou fakturácie, tzv. pracovného voľna založila procesný postup, ktorým došlo k
porušeniu základného práva žalobcu na spravodlivý proces z dôvodu, že mu bolo odňaté 2-inštančné
civilné sporové konanie. Žalobca nemal žiadnu možnosť vyjadriť sa a namietať bod 32. odôvodnenia
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu. Po prvý raz tak môže urobiť až v dovolacom konaní, ktoré
však predstavuje mimoriadny opravný prostriedok. Žalobca rovnako namieta, že už v písomnom podaní

- Stanovisko k vyjadreniu žalovaného zo dňa 16. marca 2020 k námietke žalovaného o nedostatku
naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení neplatnosti výpovede uviedol, že
namieta absolútnu neplatnosť výpovede, ktorá zakladá jej neplatnosť od počiatku a ex lege, t.j. aj bez
nutnosti preukazovania naliehavého právneho záujmu. Súd prvej inštancie, ani odvolací súd sa však k
tomuto argumentu nijako nevyjadrili. Odignorovali rozdiel medzi absolútnou a relatívnou neplatnosťou

právneho úkonu, hoci oba v odôvodnení uvádzajú, že žalobca namietal platnosť výpovede poukazujúc
na ust. § 37 a § 39 OZ.

21. Podľa dovolateľa vyššie namietaným procesným postupom mu odvolací súd nevytvoril ako žalobcovi
podmienky na riadne bránenie ním uplatneného práva. Práve naopak, v celom rozsahu mu odňal

možnosť konať pred súdom, čím len pokračoval v porušovaní jeho procesných práv, ktoré začalo už v
konaní pred súdom prvej inštancie. V prejednávanej právnej veci žalobcu tak išlo o striktne formalistický
prístup súdov t.j. taký, aby na ich strane nevznikla nutnosť sa vecne a dôsledne zaoberať dôvodmi
žaloby. Takýto postup je podľa dovolateľa neudržateľný a v prostredí materiálneho právneho štátu
neprijateľný.

22. Dovolateľ ostatný dovolací dôvod vyvodený ust. § 421 ods. 1 písm. a) CSP vzhliadol nesprávnym
právnym posúdením preukázanie naliehavého právneho záujmu na určení absolútnej neplatnosti
výpovede, čím sa mali odkloniť rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn.
4Cdo/56/2009, 1Cdo/96/1995, 3Cdo/144/2010).

23. Ku vzťahu naliehavého právneho záujmu a absolútnej neplatnosti právneho úkonu dlhodobo v
právnej teórii i súdnej praxi platí, že samotný pôvod a dôvody absolútnej neplatnosti, ktoré nastávajú
priamo zo zákona, t.j. bez toho, aby o nej osobitne rozhodoval súd, zakladá neúčinnosť takéhoto
právneho úkonu. Súdy sú povinné skúmať dôvody absolútnej neplatnosti právneho úkonu z úradnej

moci (t.j. aj bez návrhu). Ak však žalobca tvrdil absolútnu neplatnosť právneho úkonu, bolo jednoznačne
úlohou, už súdu prvej inštancie, sa týmito dôvodmi zaoberať, a to bez ohľadu na to, či žalobca tvrdil, či
dokonca preukázal, existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení.24. Vyriešenie otázky platnosti alebo neplatnosti výpovede má podľa dovolateľa zásadný význam
pre konečné posúdenie oprávnenosti peňažného nároku uplatneného žalobcom. Tento by bol totiž
opodstatnený iba v tom prípade, že súdy by ustálili dátum, ku ktorému došlo k riadnemu ukončeniu

právneho vzťahu medzi stranami sporu. Z odôvodnení rozsudkov súdov oboch inštancií sa však javí, že
ani jeden z týchto súdov sa nijako nevyjadril k dôvodom absolútnej neplatnosti výpovede, ktoré žalobca
vo svojich podaniach uviedol. Už táto samotná skutočnosť podľa dovolateľa nasvedčuje tomu, že súdy
sa žalobou žalobcu vôbec nezaoberali a ani to nemali v úmysle.

25. Rovnako pokiaľ ide o skutkovo vymedzený dôvod výpovede, žalobca napadol aj ten. Trvá na tom, že
žalovaným predložené listy o údajnom sexuálnom obťažovaní dvoch klientiek pri vykonávaní masáže,
je nepravdivé a nikdy sa nestalo. Súd prvej inštancie k tomu uviedol iba toľko, že táto námietka je
irelevantná, pretože k výpovedi zmluvy mohlo dôjsť aj bez udania dôvodu. Žalobca v tejto súvislosti
zdôraznil, že predmetnú výpoveď koncipoval sám žalovaný a výlučne on rozhodol, že ju podá práve
z dôvodu, ktorý v nej je uvedený. Preto akékoľvek dodatočné modifikácie tejto výpovede, dokonca zo

strany súdu, sú vylúčené. Súd má posudzovať právnu vec a zistený skutkový stav tak, ako vznikol a
žalobca ho vymedzil, nie ho upravovať v prospech niektorej zo strán sporu (v prejednávanej veci zjavne v
prospech žalovaného). Takýto postup súdu potom mal u žalobcu vyvolať pochybnosti o jeho nezávislosti
a nestrannosti.

26.Záveromdovolaniažalobcauviedol,žejehožalobajekoncipovanáakokombináciažalobynaurčenie
a žaloby na plnenie. Teda aj v prípade, že súdy zistili nedostatok naliehavého záujmu na žalobcom
požadovanom určení, boli podľa názoru dovolateľa povinné vykonať náležité dokazovanie a vysporiadať
sa so všetkými dôkazmi a tvrdeniami žalobcu v rámci rozhodovania o časti žaloby na plnenie. A práve
pri náležitom procesnom postupe mohli zistiť, že na to, aby predmetná vec mohla byť riadne meritórne

prejednaná a rozhodnutá, je nevyhnutne potrebné zistiť, či doručená výpoveď (či odstúpenie) je platným
právnym úkonom a teda, či vyvolala ňou sledované účinky. Až na základe vyriešenia tejto predbežnej
otázky, bolo možné meritórne rozhodnúť o tom, či nárok na peňažné plnenie, uplatnený žalobcom
je dôvodný. Žalobca vo svojich podaniach už súdu prvej inštancie jasne vysvetlil prečo žalovanému
vyhotovil a doručil ešte dve faktúry, a to za mesiace február 2019 a marec 2019. Išlo o riadny postup, v

súlade so zmluvou o poskytovaní služieb zo dňa 14. decembra 2018, podľa ktorej mal nárok na platené
voľno. Konajúce súdy však vyššie naznačeným spôsobom nepostupovali a ani to nijako neodôvodnili.
Strohé konštatovanie, že žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem na tej časti žaloby, ktorou sa
domáhal určenia neplatnosti výpovede, je nepostačujúce a nijakým spôsobom neodôvodňuje to, že
následne sa už súdy riadne nezaoberali ani žalobou na plnenie.

27. Na základe všetkých vyššie uvedených tvrdení žalobca dovolaciemu súdu navrhol, aby napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu (prípadne aj súdu prvej inštancie) zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

28. Žalovaný sa k dovolaniu nevyjadril.

29. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd"), ako súd dovolací (§ 35 zákona č.
160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok [(ďalej aj „CSP")], po zistení, že dovolanie podala včas žalobca
v neprospech, ktorého bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpený podľa § 429 ods. 1
CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie žalobcu nie je dôvodné.

30. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu
spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je nepochybne tiež právo
domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie,
sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za

splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá
konaniapredobčianskoprávnymsúdom,vrátanedovolaciehokonania(I.ÚS4/2011).Otázkaposúdenia,
či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do
výlučnej právomoci dovolacieho súdu.

31. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

32. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť
samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník,d)vtejistejvecisaužprvprávoplatnerozhodlo,alebovtejistejvecisaužprvzačalokonanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd alebo f) súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

33. Podľa § 428 CSP, dovolateľ musí v dovolaní popri všeobecných náležitostiach podania uviesť,

proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

34. Podľa § 431 ods. 1 CSP, dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní
došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (ods. 2).

35. Predmetom dovolacieho prieskumu je napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým
rozhodnutím bol potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie. Z tohto dôvodu je dovolanie voči
napadnutému rozhodnutiu prípustné podľa § 420 CSP, pretože ide o rozhodnutie odvolacieho súdu,
ktorým sa konanie v danom procesnom štádiu končí.

36. Podľa názoru žalobcu je jeho mimoriadny opravný prostriedok prípustný podľa § 420 písm. f) CSP, v
zmyslektoréhoustanoveniajedovolanieprípustné,aksúdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú túto procesnú vadu, sú: a) zásah súdu do

práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby
(procesnou aktivitou) uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.

37. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky

poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.

38. Z obsahu dovolania je zrejmé, že vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP, vidí dovolateľ v
tom, že konajúce súdy nevykonali absolútne žiadne dokazovanie vo veci samej, a to napriek tomu,

že v odôvodnení oboch rozsudkov konštatujú opak. Žaloba žalobcu tak mala ostať bez akéhokoľvek
relevantného právneho posúdenia (hmotnoprávneho, či procesného) a bola zamietnutá iba z toho
dôvodu, že podľa názoru súdov oboch inštancií žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem na
požadovanom určení neplatnosti právneho úkonu - výpovede Zmluvy o poskytovaní služieb uzavretej
medzi žalobcom a žalovaným dňa 14. decembra 2018. Dovolateľ zdôraznil, že jeho žaloba je

koncipovaná ako kombinácia žaloby na určenie a žaloby na plnenie s tým, že až na základe vyriešenia
predbežnej otázky - platného odstúpenia od zmluvy, bolo možné meritórne rozhodnúť o tom, či nárok na
peňažné plnenie je dôvodný. Konajúce súdy však takýmto spôsobom podľa dovolateľa nepostupovali
a ani to nijako neodôvodnili.

39. V súvislosti s vyššie uvedenou námietkou súvisiacou s dokazovaním, dovolací súd pripomína,
že už podľa predchádzajúcej právnej úpravy nebolo dôvodom znemožňujúcim realizáciu procesných
oprávnení strany sporu (a zakladajúcim prípustnosť dovolania), nedostatočné zistenie rozhodujúcich
skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie
niektoréhodôkazu(R37/1993,R125/1999,R42/1993).NajvyššísúdSlovenskejrepublikyajvrozhodnutí

uverejnenom v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 125/1999, dospel k
záveru, že ak súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy
na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f) OSP
nie je prípustné, lebo to nemožno považovať za odňatie možnosti konať pred súdom. V tejto súvislosti
dovolací súd uvádza, že nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov nie je uvedené medzi prípustnými

dôvodmi dovolania, ktoré sú vymedzené v § 241 ods. 1 písm. a) až c) OSP. Pre tento záver svedčí aj
§ 243a ods. 2 druhá veta OSP, ktorý upravuje, že dovolací súd nevykonáva dokazovanie (uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 7. novembra 2013 sp. zn. 5Cdo/275/2013). Nová právna
úprava na podstate uvedeného nič nezmenila.40. Podľa § 185 ods. 1 CSP súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Dôkazy súd hodnotí
podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom

starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo (§ 191 ods. 1 CSP).

41. Pri uplatnení zásady voľného hodnotenia dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi
predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten, ktorý dôkaz hodnotiť. Iba výnimočne zákon súdu ukladá
určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov (napr. § 192, § 193, § 205 CSP).

42. Ťažisko dokazovania je v konaní na súde prvej inštancie; skutkové závery tohto súdu je oprávnený
dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže vykonávať dokazovanie (§ 384
CSP).

43. Súd rozhodujúci o dovolaní nepreskúmava správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to už len z toho

dôvodu, že v konaní o tomto opravnom prostriedku nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy;
na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu totiž nemá možnosť dôkazy sám vykonávať (§
442 CSP).

44. Keď Najvyšší súd Slovenskej republiky nemôže vykonávať dokazovanie, tak nemôže iba na základe

súdnych spisov preskúmať správnosť hodnotenia dôkazov súdom, lebo si nemôže pre svoje rozhodnutie
zabezpečiť rovnaké podklady a predpoklady doplnením, alebo zopakovaním dokazovania, aké mal
súd, ktorý dôkazy hodnotil. Zároveň dovolací súd poukazuje na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.
1Obdo/46/2017 a obdobne aj sp. zn. 4Obdo/41/2017, v ktorom uviedol, že „súd v konaní nie je viazaný
návrhmistránnavykonaniedokazovaniaaniejepovinnývykonaťvšetkynavrhovanédôkazy.Posúdenie

návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je
vždy vecou súdu (§ 185 ods. 1 CSP) a nie sporových strán.

45. Dovolací súd ďalej uvádza, že pokiaľ súd nevykonal v priebehu civilného konania všetky navrhované
dôkazy alebo nevykonal iné dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností, nedostatočne zistil skutkový

stav alebo nesprávne vyhodnotil niektorý dôkaz, nemožno to v zásade považovať za procesnú vadu
konania znemožňujúcu realizáciu procesných oprávnení strany, čo v súlade s ustálenou judikatúrou
najvyššieho súdu nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle ust. § 420 písm. f) CSP
(I. ÚS 65/2020, III. ÚS 171/2018, II. ÚS 202/2020, II. ÚS 108/2020, IV. ÚS 511/2020). V súvislosti s
uvedeným však dovolací súd považuje za potrebné upozorniť, že Ústavný súd Slovenskej republiky vo

svojich rozhodnutiach tiež vyslovil názor, že nevykonanie navrhovaného dôkazu, ktorý by mohol mať
vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť,
možno kvalifikovať ako porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR (III. ÚS 332/2009).

46. Ako vyplýva z obsahu súdneho spisu, konajúce súdy vzhľadom na žalobu, ktorá je koncipovaná
ako kombinácia žaloby na určenie a žaloby na plnenie procesne postupovali tak, že po sumarizácii
skutkových zistení pristúpili k právnemu posúdeniu riešenia predbežnej otázky - platného odstúpenia od
zmluvy,ktorévyhodnotiliakoplatnéstým,žeokreminéhožalobcanepreukázalnaliehavýprávnyzáujem
na určení neplatnosti odstúpenia od zmluvy, nakoľko v konaní žaluje aj peňažné plnenie ním vyčíslenej

škody v zmysle § 268 Obchodného zákonníka. Následne oba konajúce súdy pristúpili k posúdeniu
nároku žalobcu na peňažné plnenie, ktoré nepovažovali za dôvodné, čo viedlo k zamietnutiu žalovaného
nároku. Vo vzťahu k nároku žalobcu na peňažné plnenie vo výške 1 029 eur s príslušenstvom súd prvej
inštancie uzavrel, že tento nárok žalobcovi nevznikol, a to ani s odkazom na nárok ako pracovné voľno
za mesiace február a marec 2019. Odvolací súd v napádanom rozhodnutí závery súdu prvej inštancie

v plnom rozsahu potvrdil.

47. Je zrejmé, že konajúce súdy venovali v odôvodneniach svojich rozhodnutí značný priestor
naliehavému právnemu záujmu pri určujúcej žalobe a vzťahu takejto žaloby na určenie k žalobe na
plnenie, čo však neznamená, že by žaloba vo veci samej, resp. na plnenie ostala bez povšimnutia a

zamietnutá bez ďalšieho pre absenciu naliehavého právneho záujmu. Zároveň je nutné poukázať na
skutočnosť, že dovolateľ už v podanom odvolaní komparoval absolútnu neplatnosť právneho úkonu v
zmysle § 37 a § 39 Občianskeho zákonníka s ust. § 137 písm. c) CSP, kedy k tomuto odvolaciemu
argumentu zaujal odvolací súd svoj právny záver v bodoch 29. až 31. napádaného rozhodnutia.48. Týmto nie je možné prisvedčiť tej dovolacej námietke žalobcu, že by konajúce súdy nevykonali
dokazovanie vo veci samej, čím žaloba žalobcu mala ostať bez akéhokoľvek relevantného právneho

posúdenia (hmotnoprávneho, či procesného) a bola zamietnutá iba z toho dôvodu, že podľa názoru
súdov oboch inštancií žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem na požadovanom určení.

49. Ďalej v prejednávanej veci malo dôjsť podľa dovolateľa tiež k porušeniu zásady dvojinštančnosti
súdneho konania, keď až odvolací súd, hoci len okrajovo sa vyjadril k fakturácii, tzv. pracovného voľna v

zmyslečl.II.bodu5.zmluvyzodňa14.decembra2018,pričomsasúdprvejinštancietýmtovôbecnemal
zaoberať. Žalobca dodal, že nemal žiadnu možnosť vyjadriť sa a ani namietať bod 32. odôvodnenia
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu. Po prvý raz tak podľa jeho vyjadrenia mohol urobiť až v
dovolacom konaní, ktoré však predstavuje mimoriadny opravný prostriedok.

50. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu nedošlo v danom odvolacom konaní k porušeniu

ústavného princípu dvojinštančnosti konania. Odvolací súd, ako vyplýva z obsahu spisu, nevychádzal
z iných skutkových zistení ako súd prvej inštancie a svoje rozhodnutie nezaložil na skutočnosti, ktorou
by sa už pred ním nezaoberal súd nižšej inštancie. Z odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku
vyplýva opakované konštatovanie odvolacieho súdu, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav.
Aj právne posúdenie rozhodujúcich skutkových zistení, na ktorých založili súdy svoje rozhodnutia vo

veci samej, je zhodné. Tak prvoinštančný súd, ako aj odvolací súd, výpoveď žalovaného od zmluvy o
poskytovaní služieb zo dňa 14. decembra 2018, ktorá výpoveď bola doručená žalobcovi dňa 7. februára
2019, vyhodnotili ako platné, a to z rovnakých dôvodov, čo viedlo k zamietnutiu žaloby v konaní pred
súdom prvej inštancie a tak isto k potvrdeniu vyhovujúceho výroku rozsudku súdu prvej inštancie zo
strany odvolacieho súdu. Nešlo preto o porušenie dvojinštančnosti súdneho konania a žalobcovi z tohto

dôvodu nebolo ani odňaté právo na konanie pred súdom.

51. Dovolací súd k dôvodom, z ktorých žalobca vyvodzoval porušenie zásady dvojinštančnosti konania,
považuje naviac za potrebné uviesť, že jeho tvrdenie, že až odvolací súd, hoci len okrajovo sa vyjadril
k fakturácii, tzv. pracovného voľna v zmysle čl. II. bodu 5. zmluvy zo dňa 14. decembra 2018, je

neopodstatnené, nakoľko aj z obsahu rozhodnutia súdu prvej inštancie je možné zistiť, že konajúci súd
podrobil skúmaniu aj fakturácie žalobcu za pracovné voľno za mesiace február a marec 2019, ku ktorým
sa opakovane vyjadroval aj odvolací súd v napádanom rozsudku. Preto skutočnosť, že odvolací súd sa
opakovane zaoberal otázkou fakturácie, tzv. pracovného voľna nemohla založiť taký procesný postup,
ktorým malo dôjsť k porušeniu základného práva žalobcu na spravodlivý proces z dôvodu, že mu malo

byť odňaté dvojinštančné civilné sporové konanie.

52. Dovolací súd pre úplnosť uvádza, že o tom, ako v te, ktorej veci prebiehalo dokazovanie a
pojednávanie, môže dovolací súd usudzovať len z obsahu spisu. V preskúmavanom spore je v spise
na č.l. 99 založená zápisnica o pojednávaní pred súdom prvej inštancie, ktoré sa uskutočnilo dňa

11. augusta 2021, z ktorej vyplýva, že na pojednávaní sa zúčastnila právna zástupkyňa žalobcu. Zo
zápisnice je zrejmé, že pred vyhlásením dokazovania za skončené, právna zástupkyňa žalobcu uviedla,
že nemá žiadne ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania. Uvedený procesný úkon vykonaný na záver
pojednávania je možné považovať za záverečné zhrnutie, resp. záverečnú reč. Obsah tejto zápisnice
preto v ničom nesvedčí o tom, že súd prvej inštancie stranám sporu nevytvoril procesnú možnosť

realizovať procesné práva, ktoré im z Civilného sporového poriadku vyplývajú. Vzhľadom na uvedené
dospel dovolací súd k záveru, že dovolateľom namietaná vada (právo na prejednanie veci samej, resp.
navrhovať a aj vykonať dôkazy) sa neprejavila v správnosti napadnutého rozhodnutia, z ktorého dôvodu
dovolateľ neopodstatnene namieta procesný postup odvolacieho súdu vo veci navrhovania dôkazov,
ktoré podľa jeho názoru mohli prispieť k náležitému objasneniu veci. Týmto je možné konštatovať, že

postupom odvolacieho súdu nedošlo k odňatiu žalobcovi patriacim procesným právam, a že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

53. V súvislosti s dovolacou námietkou žalobcu ohľadom nedostatočného odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu dovolací súd zdôrazňuje, že povinnosť súdu svoje rozhodnutie náležite

odôvodniť je jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 46
ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.54. Štruktúra práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia je rámcovo upravená v § 220 ods. 2
CSP, pričom táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 387 ods. 2 CSP). Z odôvodnenia
súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení

dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej
argumentácii, obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia, dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť.
Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej ustálenej judikatúre zdôraznil, že odôvodnenia rozhodnutí
prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (napr. II. ÚS 78/05, III.
ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok (IV. ÚS 489/2011). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku
komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvoinštančného súdu, ako aj
súdu odvolacieho, prípadne aj dovolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania.

55. Dovolací súd po preskúmaní oboch vo veci vydaných rozhodnutí, tak prvoinštančného, ako aj
odvolacieho, dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu v spojení s potvrdeným rozsudkom

súdu prvej inštancie vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 220 ods. 2
CSP spĺňa, a preto ho možno považovať za preskúmateľný a ústavne akceptovateľný. Dovolací súd
poukazuje na odôvodnenie rozsudku prvoinštančného súdu, v ktorom sa súd vysporiadal s otázkou
existencie naliehavého právneho záujmu a následne s posúdením dôvodnosti podanej žaloby na
plnenie. S odôvodnením prvoinštančného rozsudku sa v celom rozsahu stotožnil aj súd odvolací, ktorý

v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvod, pre ktorý mal za správny
postup prvoinštančného súdu. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu rešpektuje
úpravu zakotvenú v § 387 ods. 2 CSP, podľa ktorej odvolací súd v prípade, ak sa v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení svojho rozhodnutia
obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na

zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Uvedené je reakciou na súdnu prax
v prípadoch úplných a presvedčivých rozhodnutí súdov prvej inštancie, kedy odôvodnenie rozhodnutia
odvolacích súdov je len kopírovaním vecne správnych dôvodov. V takých prípadoch rozhodnutia
obsahujú stranám sporu známe podania, známy napadnutý rozsudok a v závere obsahujú už len
stručné konštatovania o správnosti a presvedčivosti napádaného rozhodnutia, s ktorým sa odvolací

súd stotožňuje. Je tomu tak aj v posudzovanom spore, preto rozhodnutie odvolacieho súdu nemožno
považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, nepreskúmateľné, resp. ústavne nekonformné. Za
porušenie základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a
naplnenie dovolacieho dôvodu v zmysle § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcu (viď napr. I. ÚS 673/2014, II. ÚS 27/2008, III.

ÚS 167/2013).

56. Dovolací súd preto konštatuje, že odvolací súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom
uviedol dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu; jeho postup nemožno považovať za neodôvodnený.
Myšlienkový postup odvolacieho súdu je v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na

všetkyrozhodujúceskutočnostizistenévykonanýmdokazovaním,aletiežspoukazomnaprávnezávery,
ktoré prijal. Zároveň sa v odôvodnení rozhodnutia vysporiadal s podstatnými odvolacími námietkami.
Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa náležitosti riadneho odôvodnenia v zmysle § 393 ods. 2
CSP.

57. Procesný postup súdov sa zároveň dôsledne riadil princípom kontradiktórnosti a koncentračnou
zásadou, čím námietka dovolateľa spočívajúca nesprávnym postupom v zmysle § 420 písm. f) CSP,
nie je daná.

58. Dovolateľom načrtnutá procesná nesprávnosť mala mať zároveň dopad na nesprávne právne

posúdenie pri preukázaní naliehavého právneho záujmu na určení absolútnej neplatnosti výpovede, čím
sa mali konajúce súdy odkloniť od rozhodovacej praxe najvyššieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 písm.
a) CSP (sp. zn. 4Cdo/56/2009, 1Cdo/96/1995 a 3Cdo/144/2010).

59. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v

nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).60. Dovolací súd s ohľadom na aspekt súdenej veci uvádza, že skutkový stav veci ustálený súdmi
nižšejinštancie(resp.žalobcomuvádzanéskutkovétvrdenia)jevýznamnýpreposúdenieprávnejotázky
existencie, resp. neexistencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení (k tomu viď aj R

22/2017).

61. Pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba je vhodný
(účinný a správne zvolený) procesný nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť
odstránenie spornosti práva, a či snáď len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj

tak nasledovať iné (ďalšie) súdne konanie alebo konania. Naliehavý právny záujem je spravidla daný v
prípade,akbybeztohtourčeniaboloprávožalobcuohrozené,aleboakbysabeztohtourčeniastalojeho
právne postavenie neistým (porovnaj R 17/1972). Za nedovolenú možno považovať určovaciu žalobu,
pokiaľ neslúži potrebám praktického života, ale len k zbytočnému rozmnožovaniu sporov; ak však
určovacia žaloba vytvára pevný právny základ pre právny vzťah účastníkov sporu, je prípustná aj napriek
tomu, že je možná (prípadne) i iná žaloba (k tomu viď 5Cdo/31/2011 a obdobne aj 4Cdo/89/2007).

62. Z vyššie uvedeného vyplýva, že povinnosťou súdu pri skúmaní naliehavého právneho záujmu je
posúdiť, či určovací žalobný návrh je vhodným a správne zvoleným nástrojom ochrany jeho práva,
t.j., ak neistotu žalobcu v právnom vzťahu je možné odstrániť navrhovaným určovacím výrokom (tu
ide predovšetkým o prípady, kedy určovací výrok vytvorí pevný právny základ vzťahu medzi stranami

sporu, ktorým sa predíde prípadným sporom o splnenie povinnosti). Určovacia žaloba je tak neprípustná
vtedy, ak rozhodnutie o merite sporu by predstavovalo len rozhodnutie o predbežnej otázke podstatnej
pre rozhodnutie iného (žalobcom následne iniciovaného) súdneho sporu. Otázku existencie, resp.
neexistencie naliehavého právneho záujmu treba posudzovať výlučne s ohľadom na právny záujem
žalobcu, záujem žalovaného je pri posudzovaní tejto otázky súdom irelevantný.

63. Dovolací súd zisťuje, že súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí po sumarizácii skutkových
okolností konštatoval, že žalovaný splnil všetky dohodnuté ustanovenia zmluvy, ktorú vypovedal
písomne dňa 7. februára 2019 a žalobca túto jeho výpoveď v tento deň aj prevzal. Mal za to, že žalovaný
súdu aj žalobcovi ozrejmil, že dátum uvedený v článku I. výpovede, v zmysle ktorého objednávateľ

vypovedá zmluvu k 7. decembru 2019 je preklep a samotná výpoveď je datovaná dňom 7. februára
2019. Zároveň súd prvej inštancie uviedol, že žalobca musí naliehavý právny záujem na určení práva
preukázať pričom žalobca (v zásade) nemá právny záujem na určení, či tu právo je, alebo nie je, ak
už k porušeniu práva došlo, kedy ochranu už porušeného práva môže dosiahnuť žalobou na plnenie.
Preto súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca svoj naliehavý právny záujem nepreukázal a vo

vzťahu k jeho nároku na peňažné plnenie vo výške 1 029 eur s príslušenstvom súd prvej inštancie
uzavrel, že tento nárok žalobcovi nevznikol, a to ani s odkazom na nárok ako pracovné voľno za mesiace
február a marec 2019. Odvolací súd v napádanom rozhodnutí závery súdu prvej inštancie potvrdil a
dodal, že skúmanie naliehavého právneho záujmu posudzoval podľa § 137 písm. d) CSP dôvodiac, že
na posúdenie tohto záujmu v zmysle uvedeného ustanovenia nebolo potrebné strany vyzvať v zmysle

§ 382 CSP, nakoľko bolo prípadné použitie tohto ustanovenia v konaní obom stranám známe (viď bod
31. napádaného rozhodnutia).

64. Dovolací súd pri prieskume dovolacej námietky nesprávneho právneho posúdenia uvádza, že
kľúčovým zistením konajúcich súdov bolo určenie, že výpoveď zmluvy o poskytovaní služieb je platná.

V tejto súvislosti súdy dospeli k záveru, že dátum uvedený v článku I. výpovede, v zmysle ktorého
objednávateľ vypovedá zmluvu k 7. decembru 2019 je preklep s tým, že zmluva bola vypovedaná
písomne dňa 7. februára 2019 a žalobca túto výpoveď v tento deň aj prevzal. Tento právny záver
konajúcich súdov je opretý aj o následnú komunikáciu strán sporu. V ostatnom súdy nižších inštancií
zhodne uviedli, že žalobca musí naliehavý právny záujem na určení práva preukázať, čo sa v súdenej

veci nestalo. Preto ani z obsahu dovolania nie je dostatočne zrejmé, ako sa v tejto časti konajúce
súdy mali odkloniť od žalobcom označenej a ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a v čom
prípadný odklon spočíval, keďže tento je v podanom dovolaní uvedený len všeobecne s poukazom na
§ 39 OZ, podľa ktorého mali súdy skúmať absolútnu neplatnosť z úradnej moci, a to bez ohľadu na to,
či žalobca tvrdil, alebo preukázal naliehavý právny záujem na ním požadovanom určení. V uvedenom

rozsahu vymedzené nesprávne právne posúdenie dovolateľom nemožno považovať za súladné podľa
§ 421 ods. 1 písm. a) CSP v spojení s § 432 ods. 1 a 2 CSP, nakoľko kľúčové a rozhodujúce právne
posúdenie oboch konajúcich súdov sa zakladá na posudzovaní relatívnej neplatnosti a preukazovaní
naliehavého právneho záujmu pri kumulovanej žalobe na určenie a na plnenie. Zároveň nie je možnéprisvedčiť tej námietke dovolateľa, že by súdy nechali jeho námietku absolútnej neplatnosti výpovede
bez povšimnutia, ak uviedli, že dátum uvedený v článku I. výpovede, v zmysle ktorého objednávateľ
vypovedá zmluvu k 7. decembru 2019 je preklep a samotná výpoveď je datovaná dňom 7. februára 2019.

Z uvedeného právneho záveru je možné logicky vyvodiť, že namietaná absolútna neplatnosť výpovede
pre jej nezrozumiteľnosť, či neurčiťosť (preklep dátumu výpovede), nezakladá absolútnu neplatnosť
tohto právneho úkonu, čím súdy pristúpili k posúdeniu neplatnosti relatívnej. Dovolací súd preto v
súdenej veci nezistil žiadny odklon od ustálenej praxe dovolacieho súdu v časti posúdenia neplatnosti
právneho úkonu tak, ako je uvedené vyššie.

65. Pre úplnosť dovolací súd dodáva, že k vyhodnoteniu dovolacej námietky nesprávneho právneho
posúdenia pristúpil len z dôvodu podania kumulovanej žaloby o určenie a na plnenie, nakoľko v časti
žalovaného plnenia vo výške 1 029 eur s príslušenstvom je prítomný, tzv. majetkový cenzus, ktorý
predstavuje obmedzenie prípustnosti dovolania na výšku sumy, ktorá má byť predmetom dovolacieho
prieskumu. V posudzovanom prípade tak ide v časti žaloby na plnenie o bagateľnú vec vylúčenú z

meritórneho dovolacieho prieskumu.

66. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti, keďže prípustnosť dovolania žalobcu nie je daná podľa
ustanovenia § 420 písm. f) CSP a ani podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, dovolací súd dovolanie žalobcu
podľa § 447 písm. c) CSP odmietol, a to bez toho, aby sa zaoberal otázkou vecnej správnosti dovolaním

napadnutého rozhodnutia.

67. O trovách dovolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 453 ods. 1 CSP v spojení s ust. §
255 ods. 1 CSP tak, že ich náhradu žalovanému nepriznal, nakoľko mu v dovolacom konaní žiadne
trovy nevznikli.

68. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok