Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. apríl 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8CdoPr/5/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2313229727
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Klenková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:2313229727.7

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne C.. U.. B.. C.. D.. I. H., narodenej XX. Z. XXXX,
Q., Z. XXXX/XX, proti žalovanej Vysoká škola Danubius s. r. o., Sládkovičovo, Fučíkova 269, IČO:
36 264 113, zastúpenej advokátkou JUDr. Slávkou Winkler Gajdošovou, Bratislava, Májkova 1, o
neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, vedenom na Okresnom súde Galanta pod sp.
zn. 30Cpr/2/2013, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 31. januára 2024 sp.

zn. 26CoPr/3/2022, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania proti žalovanej v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Galanta (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 30Cpr/2/2013-358 z 18.

júla 2017 určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo 18. septembra 2013, je neplatné a
pracovný pomer trvá; žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %; žalovanej uložil
povinnosť zaplatiť súdny poplatok v sume 99,50 eura na účet Okresného súdu Galanta do troch dní od
právoplatnosti tohto rozsudku.

1.1. Právne vec posúdil v súlade s ustanoveniami § 13 ods. 3, § 68 ods. 1 písm. b), § 68 ods. 2, §

70, § 74, § 77 a § 79 ods. 1 veta prvá zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších
zmienadoplnení(ďalejlen ,,Zákonníkpráce“).Nazákladevýsledkovvykonanéhodokazovaniadospelk
záveru, že žaloba je dôvodná. Žalobkyni bolo doručené okamžité skončenie pracovného pomeru poštou
dňa 23. septembra 2013 a pracovný pomer mal skončiť týmto dňom. Žalobkyňa zákonnú lehotu na
uplatnenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru v zmysle § 77 Zákonníka práce dodržala, lebo
žalobný návrh podala na súde dňa 12. novembra 2013. Následne ustálil, že žalovaná listom z 18.

septembra 2013 dala žalobkyni okamžité skončenie pracovného pomeru dané pre závažné porušenie
pracovnej disciplíny z dôvodu, že v pracovných dňoch 19. augusta 2013, 20. augusta 2013, 21. augusta
2013, 22. augusta 2013, 23. augusta 2013, 26. augusta 2013, 27. augusta 2013, 30. augusta 2013,
2. septembra 2013, 3. septembra 2013, 4. septembra 2013, 5. septembra 2013, 6. septembra 2013,
9. septembra 2013, 10. septembra 2013, 11. septembra 2013, 12. septembra 2013, 13. septembra
2013, 16. septembra 2013 a 17. septembra 2013 sa ako zamestnanec bezdôvodne nedostavila na

miesto výkonu práce, na pracovisko nedochádzala ani v dopoludňajších hodinách, ani popoludní, jej
prítomnosťnapracovisku,vmiestevýkonuprácebolavovyššieuvedenýchdňochkontrolovanáviackrát,
a to v priestoroch celej fakulty, teda nielen v kabinete a bezprostrednom okolí, o čom boli spísané
úradné záznamy, podpísané kontrolujúcou osobou i svedkami (inými zamestnancami), pričom ústne, ani
písomne nereagovala na výzvy zamestnávateľa (telefonicky a e- mailom z 27. augusta 2013), ktorými
boli vyzvaná dostaviť sa na rektorát 28. augusta 2013 o 13.00 hod. Žalobkyňa okamžité skončenie

pracovného pomeru zamestnávateľom prevzala dňa 23. septembra 2013.1.2. Súd prvej inštancie konštatoval, že okamžité zrušenie pracovného pomeru je výnimočným
spôsobom rozviazania pracovného pomeru, preto týmto disciplinárnym opatrením možno postihnúť
iba zavinené porušenie pracovnej disciplíny, teda úmysel chcieť porušiť pracovnú disciplínu. Nestačí

zistenie, že napr. nebol dodržaný určitý pracovný postup či proces a pod. a to prinajmenšom z
nedbanlivosti zamestnanca (Zo súdnej praxe č. 2/1998, s. 35 ). Poukazujúc na ustanovenie § 68
ods. 1 písm. b) Zákonníka práce a doterajšiu jednotnú súdnu prax, súd prvej inštancie následne
dôvodil, že uvedená právna norma je neurčitou, abstraktnou hypotézou, preto je vždy úlohou súdu,
aby podľa svojho uváženia s ohľadom na okolnosti prípadu sama túto hypotézu vymedzila. V danom

prípade nebolo preukázané závažné porušenie pracovnej disciplíny žalobkyňou a teda nebola splnená
skutková podstata závažného porušenia pracovnej disciplíny, s ktorou zákon spája právne následky
v podobe sankcie okamžitého skončenia pracovného pomeru. V kontexte uvedeného zdôraznil, že
dôkazné bremeno na preukázanie závažného porušenia pracovnej disciplíny žalobkyňou mala v spore
žalovaná ako zamestnávateľ. Žalovaná počas konania nepreukázala závažné porušenie pracovnej
disciplíny a teda neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie dôvodnosti okamžitého skončenia

pracovného pomeru so žalobkyňou. Ďalej konštatoval, že medzi stranami nebolo sporné, že žalovaná
ako zamestnávateľ určila žalobkyni čerpanie dovolenky od 1. júla 2013 do 16. augusta 2013 a
dekan fakulty vyhlásil skúškové obdobie pre všetky ročníky od 19. augusta 2013 do 30. augusta
2013 vrátane. Z výpovede žalobkyne, svedkov, ako aj zo všetkých ďalších okolností súvisiacich s
činnosťou žalovanej, súd prvej inštancie považoval za dostatočne preukázané, že u žalovanej nebol

zavedený denný zápis dochádzky v prípade vysokoškolských pedagógov počas akademického roka
a počas prázdnin a pedagógovia na konci mesiaca odovzdávali vyplnené dochádzkové listy pani W.,
ktorá ich sústreďovala, dávala podpísať dekanovi a následne odovzdala mzdárke, pričom niektorí
pedagógovia vrátane žalobkyne si dochádzku robili sami, odovzdávali na podpis dekanovi a následne
do mzdovej učtárne. Z výpovede svedkyne W. vyplynulo, že pedagógovia sa nechodili ohlasovať

či v ten ktorý deň sú na pracovisku, učili podľa rozvrhu, hodiny dodržiavali a mali aj konzultačné
hodiny. Z výpovede svedka C.. D.. E. E., H.. vyplynulo, že konateľ žalovanej do marca - apríla
2013 nezasahoval do výučbovej, ani iných častí pedagogického procesu, neurčoval časové rozvrhové
preferencie, neovplyvňoval rozvrh hodín, náplň predmetov či obsah prednášok, trval predovšetkým na
tom, aby perfektne prebiehal pedagogický proces. Svedok ako vedúci katedry síce nebol oprávnený

kontrolovať prítomnosť pedagogických zamestnancov, individuálne nedohadoval písomne prácu v
domácomprostredísnikým,avšakpotvrdil,žesavychádzalozakademickéhoúzusu,žepokiaľvyučujúci
odviedol profesionálnu prácu, čo sa týka výučby, skúšania a konzultácií, tak príprava v domácom
prostredí aj bez špeciálnej dohody bola akceptovaná, a to aj vo vzťahu k žalobkyni. Z jeho výpovede
vyplynulo i to, že predmetom zasadnutia katedry v máji 2013 boli aj výsledky publikačnej činnosti, plány

budúcej publikačnej činnosti a vedecko-výskumných aktivít bez určenia miesta výkonu tejto činnosti.
Súd prvej inštancie prisvedčil žalobkyni, že žalovaná nepreukázala skutočnosť, že ju oboznámila so
zmenou organizačnej štruktúry a zmenou doposiaľ akceptovaných pravidiel, pokiaľ ide o jej prítomnosť
na pracovisku mimo dní výučby, skúšok, konzultačných hodín, ani o povinnosti vykonávať prácu iba
v mieste výkonu práce vyplývajúceho z pracovnej zmluvy, keď žiadnym tvrdením nereagovala na

argumentáciu žalobkyne o nedostatku vhodných podmienok pre pedagógov, keďže viacerí zdieľali jednu
kanceláriu s jedným písacím stolom bez funkčného počítača. Navyše, pokiaľ žalovaná mala za to,
že žalobkyňa porušuje pracovnú disciplínu práve neprítomnosťou na pracovisku už od 19. augusta
2013, mohla či mala žalobkyňu na porušenie tejto povinnosti upozorniť. Žalovaná tak neurobila, i keď v
okamžitom skončení pracovného pomeru konštatovala, že k porušeniu pracovnej disciplíny žalobkyňou

došlo opakovane, a to počas dvadsiatich dní. Z výpovede svedkyne O.. D. vyplynulo, že organizačný
poriadok a pracovný poriadok je všeobecný a konkrétne pokyny pre zamestnancov prichádzali od
nadriadených, t. j. od vedúceho katedry, dekana alebo konateľa spoločnosti, ako i to, že od konateľa ani
iného nadriadeného nedostala pokyn, aby s novou organizačnou štruktúrou oboznámila zamestnancov.
Z jej výpovede súd prvej inštancie usúdil, že žalovaná ako zamestnávateľ mala v úmysle po porade

s právnym oddelením spísať upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny, ktoré chcela žalobkyni
osobne doručiť dňa 30. augusta 2013, avšak v daný deň žalobkyňu na pracovisku nenašli a neskôr
uviedla, že žalobkyni chceli priamo na pracovisku doručiť okamžité skončenie pracovného pomeru. V
tejto súvislosti súd prvej inštancie považoval za nelogickú výzvu žalobkyni, aby sa dostavila dňa 28.
augusta 2013 na rektorát žalovanej, ako aj jej konanie, ktorá síce počas 20 dní kontrolovaná prítomnosť

žalobkyne na pracovisku nebola zo strany žalobkyne vyvolaná úmyselne, ale na základe objektívnych
okolností s poukazom na závery zo zasadnutia katedry v máji 2013 a v súlade so zaužívanou praxou
žalovanej ako zamestnávateľa. Na základe zhodnotenia vykonaných dôkazov súd prvej inštancie
preto dospel k záveru, že v spore nebola preukázaná existencia dôvodov pre okamžité skončeniepracovného pomeru a teda také porušenie pracovnej disciplíny, s ktorou zákon spája právne následky v
podobe sankcie okamžitého skončenia pracovného pomeru s prihliadnutím na konkrétne okolnosti, po
zohľadnení dovtedajšej práce žalobkyne u žalovanej, absencie akéhokoľvek negatívneho hodnotenia

žalobkyne, ako i s prihliadnutím ku skutočnosti, že nedošlo k ujme na strane žalovanej, či už majetkovej,
resp. k inej ujme na právach a oprávnených záujmoch, keď žalobkyňa nepoškodila dobré meno
žalovanej ako vzdelávacej inštitúcie. Okamžité skončenie pracovného pomeru, preto súd prvej inštancie
nepovažoval za nevyhnutné a potrebné. Z dôvodu nepreukázania závažného porušenia pracovnej
disciplíny konaním uvedeným v okamžitom skončení pracovného pomeru, súd prvej inštancie žalobe

vyhovel a určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalovanou žalobkyni je neplatné a
pracovný pomer trvá. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s §
262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej
len ,,CSP“). O povinnosti žalovanej zaplatiť súdny poplatok za žalobu rozhodol v súlade s § 2 ods. 2
zákona č. 71/1992 Z. z. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších
predpisov.

2. Krajský súd v Trnave (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 31. januára 2024 sp. zn. 26CoPr/3/2022
rozsudok súdu prvej inštancie v časti ktorej určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru z 18.
septembra 2013 je neplatné potvrdil a v časti ktorej súd prvej inštancie vyslovil, že pracovný pomer trvá
zmenil tak, že žalobu zamietol; vyslovil, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov prvoinštančného

a odvolacieho konania.

2.1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 30. júna 2022 sp. zn. 6Cdo/228/2019 zrušil
rozsudok odvolacieho súdu z 11. decembra 2018 sp. zn. 26CoPr/1/2018 a vec vrátil odvolaciemu súdu
na ďalšie konanie. Uložil odvolaciemu súdu opätovne prejednať a rozhodnúť o podanom odvolaní

žalovanej a zákonu zodpovedajúcim spôsobom sa vysporiadať s uplatneným odvolacími námietkami,
ako zohľadniť skutočnosť, že pracovný pomer žalobkyne u žalovanej skončil dňa 31. júla 2015.

2.2. Následne odvolací súd v súlade s ustanovením § 384 ods. 1 a 2 CSP zopakoval a doplnil
dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie, na nariadenom odvolacom pojednávaní, keďže podľa

názoru dovolacieho súdu v rozpore s listinnými dôkazmi, dospel k odlišným skutkovým záverom, ako súd
prvej inštancie, ktorý posudzoval len intenzitu porušenia pracovnej disciplíny v kontexte dojednaných
pracovných podmienok, bez bližšieho odôvodnenia zaužívanej praxe u žalovanej, týkajúcej sa plnenia
pracovných povinností vysokoškolských učiteľov na pracovisku, resp. na inom ako dohodnutom mieste
výkonu práce, ako aj bez vyhodnotenia všetkých relevantných dôkazov. Ustálil, že žalobkyňa bola

zamestnankyňou žalovanej, jej pracovný pomer vznikol na základe pracovnej zmluvy z 30. septembra
2006 a bol uzavretý na dobu neurčitú, ktorý bol dohodou o zmene pracovnej zmluvy z 23. júna
2010 dohodnutý na dobu určitú na funkčné obdobie od 1. augusta 2010 do 31. júla 2015. V období
od 19. augusta 2013 do 17. septembra 2013 mala žalobkyňa porušiť závažným spôsobom pracovnú
disciplínu, pretože sa nenachádzala v mieste výkonu práce, ktoré bolo dohodnuté v zmysle dohody

o zmene pracovnej zmluvy z 1. februára 2008 na adrese J., S. K.. XXXX a ul. M. XXX, čo malo mať
za následok jej neospravedlnenú absenciu. K porušeniu pracovnej disciplíny žalobkyňou uvedenému
v okamžitom skončení pracovného pomeru odvolací súd uviedol, že povinnosť dodržiavať pracovnú
disciplínu patrí k základným povinnostiam zamestnanca vyplývajúcim z pracovného pomeru (§ 47
ods. l písm. b) Zákonníka práce) a spočíva v plnení povinností stanovených právnymi predpismi,

najmä ustanoveniami § 81 a § 82 Zákonníka práce, pracovným poriadkom, pracovnou zmluvou alebo
pokynom nadriadeného vedúceho zamestnanca. Ak má byť porušenie pracovnej disciplíny právne
postihnuteľné ako dôvod na skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, musí byť toto
porušenie pracovných povinností zo strany zamestnanca zavinené aspoň z nedbanlivosti a musí
dosahovať určitý stupeň intenzity. Zákonník práce pre účely skončenia pracovného pomeru rozlišuje

medzi menej závažným porušením pracovnej disciplíny a závažným porušením pracovnej disciplíny.
Porušenie pracovnej disciplíny najvyššej intenzity - závažné porušenie, je dôvodom pre okamžité
skončenie pracovného pomeru alebo pre výpoveď z pracovného pomeru (§ 68 ods. l písm. b) a § 63 ods.
l písm. e) časť vety pred bodkočiarkou Zákonníka práce). Musí ísť o porušenie pracovných povinností zo
strany zamestnanca zavinené aspoň z nedbanlivosti a musí dosahovať určitý stupeň intenzity. Zákonník

práce pre účely skončenia pracovného pomeru rozlišuje medzi menej závažným porušením pracovnej
disciplíny a závažným porušením pracovnej disciplíny. Porušenie pracovnej disciplíny najvyššej intenzity
hodnotené ako závažné porušenie, je dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru alebo prevýpoveď z pracovného pomeru (§ 68 ods. l písm. b) a § 63 ods. l písm. e) časť vety pred bodkočiarkou
Zákonníka práce).

2.3. Žalovaná ako právnická osoba zapísaná v obchodnom registri má v predmete činnosti okrem iného
aj prevádzkovanie vysokej školy, pričom z vykonaného dokazovania vyplynulo, že jedine štatutárny
orgán právnickej osoby, konateľ, ako vyplýva z obchodného registra vykonáva zamestnávateľské práva
a povinnosti vo vzťahu k zamestnancom na základe uzavretých pracovných zmlúv (napr. aj zmena
miesta výkonu práce). Zo štatútu súkromnej vysokej školy vyplývajú aj právomoci rektora a dekana

súkromnej vysokej školy pri obsadzovaní miest zamestnancov pôsobiacich na súkromnej vysokej škole
(v spise na čl. 16 a čl. 20). Konštatoval, že nebolo sporné, že žalobkyňa sa v dňoch od 20. augusta
2013 do 17. septembra 2013 nenachádzala v mieste výkonu práce, pričom dňa 19. augusta 2013
sa nachádzala v mieste výkonu práce dohodnutom v pracovnej zmluve, keď v ranných hodinách
realizovala skúšanie študentov, ako to vyplýva aj z listinných dôkazov (hodnotiaci hárok študentov
finančné právo I. a II.). Žalobkyňa ako zamestnankyňa vysokej školy na nej pôsobila ako vysokoškolská

učiteľka pôsobiaca na funkčnom mieste rektorky, ako vyplýva z pracovnej zmluvy z 30. septembra
2006, a v zmysle dohody o zmene pracovnej zmluvy z 23. júna 2010 pôsobila na funkčnom mieste
docentky na funkčné obdobie od 1. augusta 2010 do 31. júla 2015, kde prispievala vo vymedzenej
oblasti vzdelávania svojou výskumnou, pedagogickou a organizačnou činnosťou k rozvoju poznania
vo vymedzenej oblasti vzdelávania, kde najmä viedla prednášky a semináre, skúšala a hodnotila

študentov na skúškach, viedla doktorandov, viedla a oponovala záverečné práce a podieľala sa na
tvorbe študijných materiálov pričom výsledky svojej výskumnej činnosti zverejňovala v časopisoch a na
odborných podujatiach. Odvolací súd považoval za nepochybne preukázané, že žalobkyňa v období od
19. augusta 2013 do 17. septembra 2013 nevykonávala priamu pedagogickú činnosť t. j. nevyučovala,
neprednášala, neskúšala a nekonzultovala, okrem dňa 19. augusta 2013 v ranných hodinách, kedy v

časeo7.00hod.a8.00hod.skúšalaštudentov,pretoniejemožnékonštatovať,žepokiaľsanezdržiavala
v uvedených dňoch v mieste výkonu práce, malo by sa jednať z jej strany o porušenie povinností
vyplývajúcich z právnych predpisov vzťahujúcich sa ňou vykonávanej práci závažným porušením
pracovnej disciplíny. Žalobkyňa svojim konaním nespôsobila zamestnávateľovi žiadne problémy napr.
pri zabezpečovaní náhradnej výučby, resp. výdavky v súvislosti so zabezpečovaním náhradnej výučby.

V kontexte uvedeného odvolací súd bol toho názoru, že nemuselo dôjsť k zmene pracovnej zmluvy resp.
dodatku upravujúceho miesto výkonu práce samotným zamestnávateľom - jeho štatutárnym orgánom,
ak žalobkyňa vykonávala prácu v domácom prostredí, ale stačilo, ak o tom vedel jej nadriadený,
ktorým bol v jednej osobe dekan fakulty práva Janka Jesenského, a zároveň aj vedúcim katedry
obchodného, hospodárskeho a finančného práva u žalovanej (viď. štatút súkromnej vysokej školy a §

9 ods. 3 Zákonníka práce ). Uvedené vyplynulo aj z čestných prehlásení vysokoškolských učiteľov v
rozhodnom období C.. E.. O.. S. D.Z., H.. I. H.. O.. P. H., C.. L. C..U..B.., rektora. To znamená, že s
nástupom prázdnin na vysokej škole sa vyhlasovala celozávodná dovolenka a po jej skončení sa každý
zamestnanec v pozícii pedagogického pracovníka venoval práci na doma (príprava na vyučovanie,
vedecko-výskumná a publikačná činnosť ) a do školy fyzicky nastupoval až koncom septembra. Jedná

sa prakticky o akademický rok, čo je vlastne školský rok na vysokej škole, ktorý sa prakticky začína po
zápise, čo obvykle býva koncom septembra. Napokon k námietke žalovanej, že v domácom prostredí
žalobkyňa nevykonávala žiadnu prácu, odvolací súd poznamenal, že je potrebné si položiť otázku, akú
prácu by vykonávala u žalovanej v mieste výkonu práce v zmysle dohody o zmene pracovnej zmluvy zo
dňa 1. februára 2008 , na adrese J., S. K.. XXXX a ul. M. XXX, ak sa jednalo o obdobie, kedy žalobkyňa

nevykonávala priamu pedagogickú činnosť, stačilo len to, že by bola fyzicky prítomná v mieste výkonu
práce. Žalovaná totiž ani netvrdila, že by mala v úmysle žalobkyni prideľovať vykonať nejakú prácu.
Na základe uvedených dôvodov odvolací súd skonštatoval správnosť záveru súdu prvej inštancie o
nenaplnení skutkovej podstaty dôvodu v zmysle § 68 ods.1 písm. b) Zákonníka práce, pretože ak by
na danú vec bol tento aplikovaný, malo by to za následok vzhľadom na okolnosti za ktorých malo dôjsť

k neospravedlnenej absencii žalobkyne v práci, k porušeniu práva žalobkyne na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy z dôvodu zrejmej nespravodlivosti. Vo vzťahu k tomu výroku, preto odvolací súd
potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v súlade s § 387 ods. 1 CSP.
2.4. K výroku rozsudku súdu prvej inštancie o určení, že pracovný pomer trvá, odvolací súd akcentoval,
že pracovnoprávne vzťahy akademických pracovníkov vysokých škôl, medzi ktoré patrila aj žalobkyňa,

sa spravujú Zákonníkom práce, len ak osobitný právny predpis neustanovuje inak. Osobitným právnym
predpisom týkajúcim sa pracovnoprávnych vzťahov akademických pracovníkov vysokých škôl je zákon
č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení ďalších zákonov, ktorý stanovil, že miesto
vysokoškolského učiteľa, alebo funkčné miesto docenta alebo funkčné miesto profesora možno obsadiťnazákladejednéhovýberovéhokonanianajviacnapäťrokov?(§77ods.5a6).Vzhľadomkuvedenému
pracovný pomer žalobkyne u žalovanej skončil uplynutím času dňa 31. júla 2015, vychádzajúc z dohody
o zmene pracovnej zmluvy z 23. júna 2010, ktorá reflektovala na uvedenú právnu úpravu, preto bol

pracovný pomer dohodnutý na dobu určitú na funkčné obdobie od 1. augusta 2010 do 31. júla 2015.
Na základe uvedeného dôvodu preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o určení
trvania pracovného pomeru zmenil v súlade s § 388 CSP a žalobu v tejto časti zamietol. O nároku na
náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade § 396 ods. 1 v
spojení s § 255 ods. 2 CSP.

3. Proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu podala dovolanie žalovaná (ďalej len
,,dovolateľka“), uplatnením dovolacieho dôvodu v zmysle § 420 písm. f) CSP. Po zrekapitulovaní
priebehu predchádzajúceho konania, namietala záver odvolacieho súdu týkajúci zmeny miesta výkonu
práce, ktorý považovalo za rozporný s ustanovením § 52 ods. 4 Zákonníka práce. V tejto súvislosti
podotkla, že predmetom sporu nebolo posudzovanie otázky, či by žalovaná prácu žalobkyni prideľovala,
keby chodila do práce alebo nie. Rozhodujúcou otázkou bolo posúdenie namietanej (ne)platnosti

okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobkyňou pre závažné porušenie pracovnej disciplíny.
Podľa názoru dovolateľky, žalobkyňa v spore nepreukázala, akú prácu pre žalovanú vykonávala počas
jej neprítomnosti na pracovisku, s poukazom na predložené dôkazy týkajúce nepreukázania publikačnej
činnosti žalobkyne v období rokov 2013 a 2014. V tejto súvislosti zdôraznila, že dokazovaním nebolo
preukázané, že by existovala akákoľvek dohoda aj len konkludentná o dojednaní iného miesta výkonu

práce žalobkyne. Vytkla odvolaciemu súdu, že sa opätovne nevysporiadal s jej uplatnenými námietkami.
Dôvodila, že netvrdila, že by mala v úmysle žalobkyni prideľovať nejakú prácu. Žalobkyňa do konania
predkladala dôkazy, na základe ktorých chcela preukázať, že vykonávala publikačnú činnosť v mene
žalovanej,avšaknazákladedôkazovpredloženýchzostranyžalovanejbolojednoznačné,žeaniplnenie
tejto činnosti nevedela žalobkyňa v období reťazovej absencie preukázať. Dovolateľka nesúhlasila

s názorom odvolacieho súdu, že by žalobkyňa u žalovanej v mieste výkonu práce, nevykonávala
inú činnosť akú by vykonávala v domácom prostredí, keďže v danom období nevykonávala priamu
pedagogickú činnosť. Napokon podotkla, že žalobkyňa v konaní ani preukázala ňou tvrdenú skutočnosť,
že by mala v dňoch 27. augusta do 1. septembra 2013 pokazený počítať. Podľa presvedčenia
dovolateľka sa odvolací súd opätovne odchýlil od skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie

bez toho, aby rešpektoval povinnosť zopakovania a doplnenia dokazovania, čím jej zasiahol do ústavne
zaručeného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Uvedeným nesprávnym procesným
postupomdošlopretokporušeniujejprávanaspravodlivýproces atýmknaplneniupredpokladudôvodu
zmätočnosti napadnutého rozhodnutia. Navrhla napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu
súdu na ďalšie konanie.

4. Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu nesúhlasila s argumentmi žalovanej. Zdôraznila, že spor trvá už
11 rokov a žalovaná mala dosť času navrhovať dôkazy, avšak ktoré navrhla, boli vykonané. Poukázala
na výpoveď svedkyne O.. L. D., ktorá konštatovala, že viacerí pedagógovia pracovali doma, ale nikto
nemal písomný súhlas, resp. písomnú dohodu na prácu na doma. Uviedla, že vykonávala prácu po celú

dobu, ako uviedla v žalobe, všetky dôkazy sú v spise. Z uvedeného dôvodu už k tomu nemala čo dodať.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,dovolací súd“) príslušný na rozhodnutie o dovolaní
(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v
neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§

443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú
splnené podmienky podľa § 429 CSP, v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie
je potrebné odmietnuť.
6. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
7. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421

CSP. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie
je proti tomu ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne
napadnúť dovolaním.
8. Podľa § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť
samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesnýmpostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.
9. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k

vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada.

10. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP sú zásah súdu
do práva strany sporu a nesprávny procesný postup súdu reprezentujúci takýto zásah znemožňujúci

procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere (intenzite), v
dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstata práva na spravodlivý súdny
proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v
konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou
súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov
Slovenskej republiky a ich spravodlivé rozhodnutie (I. ÚS 26/94).

11. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých
prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na
spravodlivý proces. V zmysle uvedeného ustanovenia treba za nesprávny procesný postup považovať
postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré

sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnoprávnemu rámcu, a tak zároveň znamená aj porušenie
ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné
prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo
nazastúpeniezvolenýmzástupcom,právonapredvídateľnosťrozhodnutia,nazachovanierovnostistrán
v konaní, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom

svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).
12. Pod porušením práva na spravodlivý proces vo všeobecnosti treba rozumieť taký postup súdu,
ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava
priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov v tom
- ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia znamená porušenie práva na spravodlivý

proces; jeho súčasťou je aj náležité odôvodnenie rozhodnutia (sp. zn. II. ÚS 559/2018, III. ÚS 47/2019,
4Cdo/140/2019, 4Cdo/120/2019).
13. Z okolností preskúmavanej veci vyplýva, že odvolací súd viazaný vysloveným právnym názorom,
vyplývajúcim z kasačného uznesenia dovolacieho súdu z 30. júna 2022 sp. zn. 6Cdo/228/2019, v
konaní postupoval v súlade s § 384 a § 385 CSP. Zhodnotením skutkových záverov súdom prvej

inštancie vo vzťahu k namietanej neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobkyne u
žalovanej z 18. septembra 2013, skonštatoval správnosť ustálenia skutkového stavu, ako aj právneho
posúdenia nesplnenia predpokladov pre okamžité skončenie pracovného pomeru v zmysle § 68
ods. 1 písm. b) Zákonníka práce z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny. Považoval
za nepochybne preukázané, že žalobkyňa v období od 19. augusta 2013 do 17. septembra 2013

nevykonávala priamu pedagogickú činnosť t. j. nevyučovala, neprednášala, neskúšala a nekonzultovala,
okrem dňa 19. augusta 2013 v ranných hodinách, kedy v čase po 7.00 hod. a 8.00 hod. skúšala
študentov, preto nie je možné konštatovať, že pokiaľ sa nezdržiavala v uvedených dňoch v mieste
výkonu práce, malo by sa jednať z jej strany o porušenie povinností vyplývajúcich z právnych predpisov
vzťahujúcich sa k ňou vykonávanej práci závažným porušením pracovnej disciplíny. Žalobkyňa svojim

konaním nespôsobila zamestnávateľovi žiadne problémy napr. pri zabezpečovaní náhradnej výučby,
resp. výdavky v súvislosti so zabezpečovaním náhradnej výučby. Odvolací súd k otázke miesta výkonu
práce tiež uviedol, že nemuselo dôjsť k zmene pracovnej zmluvy resp. dodatku upravujúceho miesto
výkonu práce štatutárnym orgánom zamestnávateľa, ak žalobkyňa vykonávala prácu v domácom
prostredí, ale stačilo, ak o tom vedel jej nadriadený, ktorým bol v jednej osobe dekan fakulty práva Janka

Jesenského, a zároveň aj vedúcim katedry obchodného, hospodárskeho a finančného práva u žalovanej
(štatút súkromnej vysokej školy a § 9 ods. 3 Zákonníka práce ). Napokon aj z čestných prehlásení
vysokoškolských učiteľov v rozhodnom období a to C.. E.. O.. S. D., H.. I. H.. O.. P. H., C.. L. C..U..B..,
rektora, vyplynulo, že s nástupom prázdnin na vysokej škole sa vyhlasovala celozávodná dovolenka a po
jejskončenísakaždýzamestnanecvpozíciipedagogickéhopracovníkavenovalprácinadoma(príprava

na vyučovanie, vedecko-výskumná a publikačná činnosť ) a do školy fyzicky nastupoval až koncom
septembra. Jedná sa prakticky o akademický rok, čo je vlastne školský rok na vysokej škole, ktorý
sa prakticky začína po zápise, čo obvykle býva koncom septembra. V danom prípade nestotožneniesa dovolateľky s uvedeným záverom súdmi nižšej inštancie predstavuje porušenie jej procesných práv,
ktoré by vykazovalo existenciu vady zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP.

14. V danom prípade odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny vo
vyhovujúcom výroku v súlade s § 387 CSP, pričom sa stotožnil s jeho odôvodnením. Z jeho obsahu
je zrejmé, že vychádzal z ustáleného skutkového stavu súdom prvej inštancie a v súlade s § 387 ods.
3 CSP sa vysporiadal zákonným a vyčerpávajúcim spôsobom aj s podstatnou uplatnenou odvolacou
argumentáciou žalovanej. Vychádzajúc z uvedených dôvodov súdmi nižšej inštancie chápaných v

ich organickej, kompletizujúcej jednote (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), je dostatočne
zrejmé, z ktorých skutočností a dôkazov súdy vychádzali, akými úvahami sa riadil prvoinštančný súd,
ako ich posudzoval odvolací súd a aké závery zaujal k jeho právnemu posúdeniu. Argumentácia
odvolacieho súdu je koherentná a jeho rozhodnutie konzistentné, logické a presvedčivé. Vysporiadanie
sa s uplatnenými podstatnými odvolacími námietkami možno považovať za dostatočné aj v súlade s §
387 ods. 3 CSP.

15. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Nie
je porušením práva na spravodlivý proces iné hodnotenie vykonaných dôkazov, skutkových tvrdení
účastníkov, ako aj iný právny názor súdu na dôvodnosť podaného nároku, resp. uplatnených námietok.

Právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom účastníka, z čoho vyplýva, že
všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania,
vrátane ich dôvodov a námietok (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010). Je však povinný na
zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne
akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (II. ÚS 675/2014, IV. ÚS

252/04, IV. ÚS 329/04, III. ÚS 32/07).

16. Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) stabilne judikuje, že súdne rozhodnutia
musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, zároveň však nevyžaduje, aby na každý argument strany
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija proti Španielsku z
9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani proti Španielsku z 9. decembra 1994,
séria A, č. 303 - B, Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, Higgins proti Francúzsku z 19. februára
1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,
argumentmianávrhminavykonaniedôkazovstránsvýhradou,žemajúvýznamprerozhodnutie(Kraska

proti Španielsku z 29. apríla 1993; m. m. II. ÚS 410/06, I. ÚS 736/2016).

17. Vzhľadom na uvedené dôvody dovolací súd konštatuje, že z procesného postupu súdov nižšej
inštancie nebola zistená existencia vady zmätočnosti, preto prípustnosť a ani dôvodnosť uplatneného
dovolacieho dôvodu v zmysle § 420 písm. f) CSP nie je daná. Dovolaním sa nemožno úspešne

domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižšej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného
dokazovania. Na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú teda povolané súdy
prvej inštancie a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP
viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva
v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (I.

ÚS 6/2018).

18. Na základe uvedených dôvodov dovolací súd odmietol dovolanie ako neprípustné v súlade s §
447 písm. c) CSP.

19. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v súlade s § 453 ods. 1 v
spojení s § 262 ods. 1 CSP a zásadou úspechu žalobkyne, ktorej priznal nárok na ich náhradu proti
žalovanej v plnom rozsahu v súlade s § 255 ods. 1 CSP. O výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie
v súlade s § 262 ods. 2 CSP.

20. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.