Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. jún 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27Co/47/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3519200446
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3519200446.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a sudkýň JUDr.
Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci žalobkyne: A. B. C., D., so sídlom E. XX,
XXX XX F., IČO: XX XXX XXX, proti žalovanému: A. E., nar.XX.XX.XXXX, trvale B. G. H. G. H. XXX,
o zaplatenie 451,89 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trenčín
zo dňa 30. septembra 2024, č.k. NM-6C/7/2019-313, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, ktorou zamietol žalobu žalobkyne (výrok I.)
a v súvisiacej časti o trovách konania (výrok IIIp o t v r d z u j e .

Žalovaný m á voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol,
výrokom II. zamietol tiež vzájomný návrh žalovaného a v konečnom dôsledku výrokom III. rozhodol
o trovách konania medzi stranami sporu tak, že žalovanému priznal náhradu trov konania vo výške 100

%.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa žalobou domáhala, aby súd platobným
rozkazom uložil povinnosť žalovanému zaplatiť istinu 451,89 eur, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne
z nezaplatenej istiny 451,89 eur od 18.05.2017 do zaplatenia ako aj trovy konania. Dôvodila tým, že
dňa 16.10.2015 uzatvorila právna predchodkyňa žalobkyne C. C., D., IČO: XX XXX XXX so žalovaným

zmluvu o vydaní a používaní kreditnej karty č. KG2015011406 (ďalej len „zmluva“), na základe ktorej
zriadila žalovanému úverový rámec, t.j. poskytla mu revolvingový úver. Podľa príslušných ustanovení
zmluvy sa táto spravuje aj znením Obchodných podmienok banky na vydanie a používanie kreditnej
karty Mastercard (ďalej len „OP“) a všeobecných obchodných podmienok banky (ďalej len „VOP“),
pričom žalovaný sa ich znením pred podpisom zmluvy riadne oboznámil, čo potvrdil svojím podpisom.
Podľa príslušných ustanovení zmluvy je jej súčasťou aj sadzobník poplatkov, ktorý bola predchodkyňa
žalobkyneoprávnenázmeniť,doplniťalebozrušiťvcelomrozsahuanahradiťnovýmznením.Nazáklade

OP bod 16.2 právna predchodkyňa žalobkyne dňa 27.02.2017 využila svoje oprávnenie a vypovedala
zmluvu, výpoveď nadobudla účinnosť uplynutím výpovednej lehoty, ktorá je 2 mesiace a začína plynúť
dňom doručenia výpovede žalovanému. Výpoveď bola žalovanému doručená v zmysle fikcie doručenia
podľa bodu 19.6 písm. g/ OP účinných ku dňu odoslania výpovede (02.03.2017), podľa ktorého sa
zásielka považuje za doručenú tretím dňom nasledujúcim po dni podania zásielky na poštovú prepravu.
V zmysle uvedeného sa považuje výpoveď odoslaná dňa 27.02.2017 za doručenú dňa 02.03.2017,

ktorým dňom začala plynúť dvojmesačná výpovedná lehota, ktorá uplynula dňa 02.05.2017. Istina dlhu
vo výške 451,89 eur predstavuje rozdiel medzi všetkými debetnými (-) a všetkými kreditnými (+)
obratmi vykonanými na účte žalovaného (debetné obraty spolu vo výške 5.428,40 eur mínus kreditnéobratyspoluvovýške4.976,51eur =451,89eur),vyplývajúcimizpredloženejplatobnejhistórievoforme
Mesačných výpisov kreditnej karty a Zoznamu transakcií na karte žalovaného do účinnosti výpovede.
Žalovaný bol podľa bodu 16.6 OP účinných ku dňu výpovede zmluvy povinný najneskôr v lehote 15

kalendárnych dní od nadobudnutia účinnosti výpovede vyrovnať všetky záväzky vyplývajúce zo zmluvy.
Žalovaný uvedenú povinnosť porušil a svoj dlh nevyrovnal. Žalobkyňa uviedla, že na základe zmluvy sa
rozlišujú režimy debetného úročenia: A/ Sadzba zmluvného úroku bola platná počas trvania platnosti
zmluvy a vyplýva zo zmluvy, pričom jej výška sa mohla meniť a o aktuálnej výške úroku bol žalovaný
informovaný vo výpisoch kreditnej karty, ktoré boli generované mesačne, B/ Zo zmluvy vyplýva aj úrok

z omeškania, ktorý bol účtovaný v zákonnej výške ku dňu vzniku omeškania z dlžnej sumy minimálnej
splátky resp. jej časti, ktorou bol žalovaný v omeškaní, a to až do jej uhradenia, C/ Istinu dlhu od
18.05.2017 žalobca úročí z omeškania v zákonnej výške 5 % ročne, až do zaplatenia.

3. Súd prvej inštancie vo veci vydal dňa 03.05.2019 platobný rozkaz pod č. k. 6C/7/2019 - 139,
ktorým žalovaného zaviazal k povinnosti zaplatiť žalobkyni sumu 451,89 eur, úrok z omeškania vo

výške 5 % ročne z nezaplatenej istiny 451,89 eur od 18.05.2017 do zaplatenia, alebo ho poučil v
tej istej lehote podať odpor s vecným odôvodnením na súde. Súčasne uložil žalovanému povinnosť
nahradiť žalobkyni trovy konania vo výške súdneho poplatku v sume 27,- eur. Žalovaný vydaný
platobný rozkaz napadol v zákonom stanovenej lehote odporom, odmietajúc uplatnený nárok žalobcu
požadujúc, aby súd posúdil, že predmetná zmluva o úvere je bezúročná a bez poplatkov, zároveň sa

domáhajúc voči žalobcovi vydania bezdôvodného obohatenia. Tvrdil absenciu niektorých obligatórnych
náležitostí zmluvy (absenciu matematického výpočtu RPMN, nesprávne použité predpoklady pre
výpočet RPMN, za neprijateľné podmienky označil paušálne stanovené poplatky za upomienky a
iné poplatky – poplatok za vedenie účtu, za vedenie karty a ďalšie), za ktoré nedostal protiplnenia,
spochybnil prehľad transakcií predložených žalobkyňou k úverovému účtu a to tak kreditné, ako aj

debetné operácie, tvrdil, že ich rozdielom by mu mala žalobkyňa zaplatiť 6,51 eur ako bezdôvodné
obohatenie, z čoho vyplýva, že nárok uplatnený žalobou nie je dôvodný. Po zrušení platobného rozkazu
súdom prvej inštancie žalobkyňa písomne reagovala na podaný odpor s tým, že všetky námietky
v ňom vznesené považovala za neopodstatnené. Tvrdila, že zmluva má všetky obligatórne náležitosti
a nie je teda dôvod preto, aby mohla byť posúdená ako bezúročná a bez poplatkov. K poplatkom

uviedla, že tieto predstavujú skutočnú náhradu nákladov banky, ktoré vznikli v súvislosti s omeškaním
dlžníka, nemožno ich považovať za neprijateľné podmienky. K právu predčasného zosplatenia úveru
poukázala na článok 4 bod 4 zmluvy. Uviedla, že je ochotná dohodnúť sa so žalovaným na splátkach
nárokovaného dlhu. Žalovaný v priebehu konania tiež namietal, že právna predchodkyňa žalobkyne, ani
žalobkyňa nepreukázali, že pri posudzovaní schopnosti splácať úver žalovaným by konali s odbornou

starostlivosťou v zmysle § 7 zákona o spotrebiteľských úveroch, ktoré tvrdenie žalovaného spochybnila
žalobkyňa tvrdiac, že jej právna predchodkyňa schopnosť žalovaného splácať úver posudzovala
prostredníctvom dotazníka k poskytnutiu predschváleného úveru/vyhlásenia o úplnosti, správnosti,
pravdivosti, pravosti a aktuálnosti príjmov a výdavkov, pričom spotrebiteľ bol povinný veriteľovi na
jeho žiadosť poskytnúť všetky pravdivé údaje za účelom posúdenia schopnosti spotrebiteľa splácať

spotrebiteľský úver. Žalovaný zotrvával na svojom stanovisku, že zákonnom predpísaným spôsobom
predchodkyňa žalobkyne pri skúmaní jeho bonity nepostupovala.

4. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ďalej vyplýva, že súd prvej inštancie na zistený skutkový
stav aplikoval ust. § 1 ods. 2, § 9 ods. 2, § 7, § 11 zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku

dňu uzatvorenia zmluvy (ďalej len „ZoSpÚ“), § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa,
§ 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 až 5, § 54 ods. 1, 2, § 37 ods. 1, § 39, § 43, § 582 ods. 1, 2, § 517
ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), vo svetle ktorých posúdil zmluvu o úvere uzatvorenú
s právnou predchodkyňou žalobkyne, D. I. C. C. D., ako spotrebiteľskú, podliehajúcu normám na
ochranu spotrebiteľa, pričom išlo o zmluvu formou kreditnej karty uzatvorenú dňa 16.10.2015. Mal za

preukázané, že A. B., D. sa zlúčila so spoločnosťou C. C., D. s účinnosťou od 01.08.2017. Spoločnosť
C. C., D. bola dobrovoľne vymazaná z Obchodného registra dňa 01.08.2017. Právnym nástupcom je A.
B., D. od 01.08.2017. Žaloba bola podaná A. B., D. dňa 13.02.2019, ktorá žiadala zaviazať žalovaného
na zaplatenie sumy 451,89 eur s 5 % úrokom z omeškania ročne od 18.05.2017 do zaplatenia. Žalovaný
žiadal zaviazať žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 6,51 eur. Primárne súd prvej

inštancie posudzoval účinnosť výpovede zo zmluvy, nakoľko táto z hľadiska jej možnej predčasnosti bola
podľa neho kľúčová. Výpoveď bola datovaná dňom 10.02.2017, t.j. bola realizovaná ešte v čase pred
zlúčením A. B., D. so spoločnosťou C., D., bola doručovaná na adresu žalovaného uvedenú v zmluve.
Žalobkyňa však podľa názoru súdu nepreukázala, že zásielka bola skutočne doručená žalovanému,resp. že sa dostala do jeho dispozičnej moci. Žalobkyňa považuje výpoveď za doručenú v zmysle
fikcie doručenia podľa bodu 19.6 písm. g/ OP účinných ku dňu odoslania výpovede (02.03.2017), podľa
ktorého sa zásielka považuje za doručenú tretím dňom nasledujúcim po dni podania zásielky na poštovú

prepravu, teda výpoveď odoslanú dňa 27.02.2017 považuje za doručenú dňa 02.03.2017, ktorým dňom
podľa žalobkyne aj začala plynúť dvojmesačná výpovedná lehota, ktorá uplynula dňa 02.05.2017. Podľa
čl. 11 Zmluvy o spotrebiteľskom úvere formou kreditnej platobnej karty bod 1 zmluva zaniká: dohodou
zmluvných strán o zrušení zmluvy, písomnou výpoveďou zmluvy, neobnovením hlavnej kreditnej
platobnej karty a zatvorením úverového účtu, odstúpením od zmluvy. Podľa čl. 22 písm. e/ Všeobecných

obchodných podmienok C., predložených žalobkyňou, ak sa ktorékoľvek ustanovenie Všeobecných
obchodnýchpodmienok,Sadzobníkapoplatkov,Reklamačnéhoporiadkualeboakejkoľvekzmluvyalebo
iného právneho úkonu medzi bankou a klientom alebo medzi bankou a inou osobou stane neplatným,
neaplikovateľným alebo nevymáhateľným, neovplyvní to platnosť, účinnosť a vymáhateľnosť ostatných
ustanovení Všeobecných obchodných podmienok, Obchodných podmienok, či príslušnej zmluvy, tiež je
tam uvedené Sadzobníka poplatkov a Reklamačného poplatku. Podľa čl. 16 Obchodných podmienok

účinných od 01.12.2016, bod 16.1 zmluva zaniká písomnou výpoveďou zo zmluvy. Podľa čl. 16 bod
2 Obchodných podmienok účinných od 01.12.2016 výpoveď banka a klient sú oprávnení zmluvu
vypovedať aj bez uvedenia dôvodu. Klient výpoveď doručuje banke poštou na adresu jej sídla alebo
osobne na obchodné miesto. Banka doručuje klientovi výpoveď písomne na poslednú známu adresu
klienta. Súd v nadväznosti na vyššie uvedené poukázal na ust. § 43 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho

zákonníka, podľa ktorého účastníci sú povinní dbať, aby sa pri úprave zmluvných vzťahov odstránilo
všetko, čo by mohlo viesť k vzniku rozporov, tiež na všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka
spôsobujúce absolútnu neplatnosť právneho úkonu (§ 37 ods. 1), tiež na to, aby nedochádzalo k rozporu
tohto úkonu s dobrými mravmi (§ 39), keďže takéto úkony nemôžu mať žiadne právne následky. Na
absolútnu neplatnosť právneho úkonu podľa § 39 Občianskeho zákonníka je súd povinný prihliadať ex

offo. Konštatoval, že zmluvu na základe výpovede nemožno požadovať za zaniknutú, keďže žalobkyňa
nepreukázala, že by nastali, resp. že by mohli nastať účinky výpovede. Predpokladom riadnych účinkov
výpovede je okrem splnenia formálnych a materiálnych náležitostí aj jej doručenie druhej zmluvnej
strane. Vyžaduje sa výslovný a adresovaný prejav vôle zmluvnej strany, ktorá zmluvu vypovedá. Zánik
záväzkového vzťahu výpoveďou nie je možné docieliť konkludentne. Výpoveď je spravidla úkonom voči

neprítomnej osobe a pôsobí od okamihu, keď adresátovi dôjde, resp. keď sa preukázateľne dostane
do jeho dispozičnej sféry, v rámci ktorej má adresát objektívnu možnosť oboznámiť sa s jej obsahom.
Účinkom výpovede je zánik zmluvy. Keďže žalobkyňa nepreukázala, ku ktorému dňu zmluva zanikla,
je žaloba podaná predčasne, pre nemožnosť posúdenia opodstatnenosti uplatňovaného nároku, keďže
zmluva bola uzatvorená na dobu neurčitú, minimálna splátka podľa podmienok úveru bola stanovená

na 5 % čerpaného úverového rámca podľa dohodnutého Cyklu C, ktorý má vplyv na posúdenie
poplatkov, ktoré okrem iných skutočností žalovaný namieta. Čo sa týka vzájomného návrhu uplatneného
žalovaným na vydanie bezdôvodného obohatenia, vzhľadom ku skutočnosti, že nebolo preukázané
doručenie výpovede zmluvy žalovanému, zmluva nezanikla, čoho následkom je zamietnutie žaloby,
bolo nevyhnutné zamietnuť i vzájomný návrh, pretože tento priamo nadväzuje na zamietnutie žaloby

žalobkyne. Nad rámec vyššie uvedeného súd prvej inštancie tiež posúdil, že nárok žalobkyni by nebolo
možné priznať ani v prípade odlišného záveru (o účinnosti výpovede) a to s poukazom na skutočnosť, že
to, čo si žalovaný požičal, žalobkyni/jej predchodkyni vrátil a zmluva vzhľadom na absenciu obligatórnej
náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských úveroch (neuvedené predpoklady pre
výpočet, či absencia samotného matematického výpočtu RPMN) je podľa § 11 ods. 1 písm. b/ bezúročná

a bez poplatkov. Ďalším dôvodom, pre ktorý považoval úver za bez úrokov a bez poplatkov, bolo zistenie,
žežalobkyňa,resp.jejprávnypredchodcasinesplnil/hruboporušilpovinnosťdanúust.§7ods.1zákona
o spotrebiteľských úveroch, keď posudzoval schopnosť splácať úver žalovaným bez kvalifikovaných, či
žiadnych údajov o jeho príjmoch, výdavkoch, či prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy, či registra,
keď v tomto prípade za takéto overenie bonity žalovaného podľa jeho názoru nemožno považovať iba

informácie poskytnuté žalovaným v žiadosti o poskytnutie úveru (dotazníku). Takéto konanie potom
rozhodne podľa názoru súdu nemožno hodnotiť ako konanie s odbornou starostlivosťou. Skúmanie
splnenia tejto povinnosti súdom vyplýva podľa neho aj z príslušných ním citovaných smerníc EÚ. Pri
poskytnutí úveru spotrebiteľovi bez náležitého posúdenia jeho bonity, nemožno veriteľovi priznať okrem
istiny iný nárok z predmetnej spotrebiteľskej zmluvy. Z výpisu transakcií vyplýva, že žalovanému boli

poskytnuté finančné prostriedky vo výške 4.970,- eur, žalovaný uhradil 4.976,51 eur. Preto aj v prípade,
ak by výpoveď bola účinná, žalobkyňa porušením vyššie špecifikovaných povinnosti týkajúcich sa
RPMN a tiež skutočnosti, že pri overovaní bonity žalovaného nepostupovala s odbornou starostlivosťou,
spôsobila následok, že spotrebiteľský úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Sohľadom na skutočnosť, že žalovaný preukázal, že titulom zmluvy vyčerpal sumu 4.970,- eur a uhradil
sumu 4.976,51 eur (aj zo samotného výpisu transakcií predloženého žalobkyňou vyplýva, že žalobca
uhradil viac ako vyčerpal), nevyhnutne to muselo aj z tohto dôvodu viesť k zamietnutiu žaloby. Vzhľadom

k tomu, že žalovaný bol neúspešný len v nepatrnej časti, súd mu priznal náhradu trov konania vo
výške 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku
samostatným uznesením (§ 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP).

5. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadla žalobkyňa, smerujúc

svojeodvolanievočizamietajúcemuvýrokuI.asúvisiacemuvýrokuIII.onáhradetrovkonania,navrhujúc
odvolaciemu súdu jeho zmenu tak, že žalobe bude v plnom rozsahu vyhovené a žalovaný bude
zaviazaný tiež nahradiť jej trovy prvoinštančného, ako aj odvolacieho konania. Uplatňujúc dôvody na
odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP (porušenie práva na spravodlivý proces,
nesprávne skutkové a právne závery, na ktorých je založené rozhodnutie), v konkrétnosti nesúhlasila
s názorom súdu prvej inštancie, že nepreukázala doručenie výpovede žalovanému, keďže už v žalobe

tvrdila okolnosti jej doručenia, ktoré žalovaný v priebehu konania nerozporoval (t.j. doručenie mu
výpovede) a napriek tomu si súd tieto tvrdenia o doručovaní výpovede urobil sám spornými, čím podľa
jej názoru porušil právo žalobkyne na spravodlivé súdne konania a postupoval v rozpore so zásadou
kontradiktórnosti súdneho konania, keď napriek § 151 CSP skúmal tvrdenia žalobkyne, ktoré neboli
žalovaným spochybnené. Výslovne nepopreté tvrdenia sa v zmysle tohto ustanovenia považujú za

nesporné. Súd je limitovaný skutkovými tvrdeniami strán sporu, a to aj v spotrebiteľských veciach.
PoukazujevtomtosmerenauznesenieKSvTrnavesp.zn.10Co/6/2018z29.11.2018atiežrozhodnutie
KS v Trnave sp. zn. 10Co/333/2017 z 31.01.2019, tiež rozhodnutie Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS
85/2015 z 12.02.2015. Zastáva názor, že súd prvej inštancie sa neriadil ustanovením § 150 a § 151
CSP, ktorý jeho nepredvídateľný postup bol v rozpore s právom žalobkyne na spravodlivý proces.

Žalobkyňa ako prílohu žaloby predložila podací hárok, ktorý preukazuje, že žalovanému bola zaslaná
na poštovú prepravu dňa 27.02.2017 výpoveď, s čím sa súd v rozhodnutí nevysporiadal. Poukazuje na
článok 11. bod 1. zmluvy a článok 16. Obchodných podmienok pre vydávanie a používanie kreditných
platobných kariet Mastercard účinných ku dňu výpovede, t.j. účinných od 01.12.2026 (zrejme mala na
mysli iný dátum, keďže tento ešte nenastal), v zmysle ktorých bola ako jeden zo spôsobom zániku

zmluvy dohodnutá písomná výpoveď zmluvy, preto právna predchodkyňa žalobkyne svoje oprávnenie
využila a zmluvu vypovedala v súlade s bodom 16.2 OP. Žalovaný súhlas s obsahom zmluvy aj
VOP vyjadril svojim podpisom. V zmysle bodu 19.6. písm. g/ VOP bolo dohodnuté medzi zmluvnými
stranami, že zásielka sa bude považovať za doručenú tretím dňom nasledujúcom po dni podania
zásielky na poštovú prepravu. Nesúhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že toto ustanovenie o fikcii

doručenia nie je platné, ide o bežný spôsob úpravy doručovania. Poukazuje na rakúsky aj nemecký
Občiansky zákonník, tiež na ust. § 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka platného na území SR, vychádzajúc
z ktorého si zmluvné strany majú možnosť upraviť vzájomné práva a povinnosti a v rámci toho aj
odchýlnu úpravu okamihu perfektnosti doručovaného právneho úkonu. V súvislosti s tým poukazuje
na rozhodnutie KS v Banskej Bystrici sp. zn. 41CoCsp/24/2021 zo dňa 20.10.2021, ktorý ustanovenie

o fikcii doručenia nepovažoval za neprijateľnú podmienku, keď mal za to, že žalovaný svojím podpisom
potvrdil, že k návrhu na uzatvorenie zmluvy mu boli tieto predložené. Primárne však za dôvod, pre
ktorý mal súd považovať výpoveď zmluvy za doručenú, je skutočnosť, že žalovaný jej doručenie
nepoprel. V súvislosti s názorom súdu, že zmluvu nemožno považovať pre nedoručenie za zaniknutú,
upriamuje pozornosť na skutočnosť, že ako vyplýva z výpovede, zmluva bola ukončená z dôvodu, že

právna predchodkyňa žalobkyne zaradila kreditnú kartu ako doplnkový produkt mimo hlavnú ponuku.
Nesúhlasí ani s názorom súdu prvej inštancie o chýbajúcej náležitosti RPMN, či predpokladov použitých
na ich výpočet. Vzhľadom k tomu, že predmetom zmluvy o kreditnej karte je vydanie kreditnej karty
a poskytnutie úverového rámca, presná výška RPMN sa nedá vypočítať vopred, keďže nemôže byť
veriteľovi zrejmé, do akej miery bude žalovaný poskytnutý úverový rámec čerpať, v ktorej súvislosti

poukazuje na rozhodnutie KS v Žiline sp. zn. 8Co/189/2019 zo dňa 26.02.2021, v ktorom sa odvolací
súd stotožnil s názorom žalobkyne, že nakoľko pri revolvingovom úvere formou kreditnej karty v čase
uzatvorenia zmluvy sú neznáme niektoré údaje, ktoré sú rozhodujúce pre určenie RPMN (skutočná
výška čerpaných prostriedkov, od nej sa odvíjajúca výška splátok a podobne), nemožno údaj o reálnej
výške RPMN pre daný ešte len budúci úver v čase uzatvorenia úverovej zmluvy určiť, a pokiaľ to nie

je možné, nemožno s jeho absenciou spájať ani sankcie vyplývajúce zo zákona o spotrebiteľských
úveroch. Napriek tomu RPMN v zmluve uvedená bola v článku 2. zmluvy. Žalovaný bol však priamo
v zmluve upozornený na fakt, že s ohľadom na revolvingový charakter úveru nie je možné vypočítať
RPMN a celkové náklady úveru, preto bol upozornený spotrebiteľ, že RPMN a celkové náklady uvedenév zmluve boli vypočítané za predpokladu, že úver je vyčerpaný vo výške maximálneho možného
úverového rámca platbami u obchodníkov a splatí sa v 12-tich rovnakých splátkach v mesačných
intervaloch. Právna predchodkyňa žalobkyne teda celkom jednoznačne a priamo v zmluve uviedla,

ako vypočítala RPMN. Konkrétny matematický výpočet v zmluve nie je potrebné uvádzať, keďže to
zákon nevyžaduje. Aj v článku 2. OP účinného ku dňu uzavretia zmluvy ako súčasť zmluvy bolo
jednoznačne uvedené, aké predpoklady sa použijú na výpočet RPMN a celkových nákladov. V súlade
s tým bola vypočítaná výška RPMN 21,55 % a bola uvedená správne, o čom bol žalovaný informovaný.
Poukazuje na rozhodnutie NS SR č. k. 7Cdo/183/2020 zo dňa 24.02.2021, ktoré je uverejnené v Zbierke

stanovísk NS a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 86/2021, v ktorom bol vyslovený
názor, že zo znenia § 9 ods. 2 písm. j/ zákona o spotrebiteľských úveroch nevyplýva povinnosť veriteľa
uviesť v zmluve konkrétny matematický výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov, pričom zákon
nepožaduje ani predpoklady pre výpočet RPMN špeciálne v zmluve označovať ako predpoklad pre
výpočet RPMN. Na vyššie uvedené nadviazal Najvyšší súd tiež ďalšími rozhodnutiami, príkladmo
1Cdo/42/2020 zo dňa 27.04.2022. Z uvedených dôvodov preto názor súdu prvej inštancie o absencii

týchto údajov nie je správny a ich absencia ani nemohla mať za následok sankciu v podobe bezúročnosti
a bezpoplatkovosti úveru. V konečnom dôsledku nesúhlasí ani s názorom súdu prvej inštancie, že si
právna predchodkyňa žalobkyne nesplnila svoju povinnosť uvedenú v ust. § 7 ods. 1 zákona č.
129/2010 Z.z. Posudzovanie schopnosti dlžníka splácať úver nebolo veriteľovi exaktne určené, nebol
ustanovený presný postup posúdenia bonity, neexistoval na to vzorec a neexistovala ani povinnosť

dopytom zisťovať údaje v konkrétnych registroch. Právna predchodkyňa žalobkyne mala k dispozícii
údaje o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave žalovaného vyplývajúce z dotazníka k poskytnutiu úveru,
na základe čoho posúdila schopnosť žalovaného splácať úver, a preto nemohla hrubo porušiť povinnosti
predpísané § 7 ods. 1, z ktorého dôvodu ani nie je opodstatnený záver, že v dôsledku porušenia takejto
povinnosti by mal byť úver bezúročný a bez poplatkov. Právna predchodkyňa žalobkyne neporušila

hrubo svoje povinnosti v tomto smere, a preto súd nemôže svojvoľne akékoľvek jeho konanie podradiť
pod pojem, ktorého definícii nezodpovedá. Právna predchodkyňa žalobkyne bonitu žalovaného overila
dostatočne, konala s odbornou starostlivosťou a splnila si svoju povinnosť, pričom podľa jej názoru
takúto sankciu by mohol aplikovať súd len vtedy, ak by bonitu spotrebiteľa neskúmala vôbec. Zo strany
veriteľa teda nedošlo k hrubému porušeniu zákonných povinností.

6. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhuje potvrdenie rozsudku súdu
prvej inštancie ako vecne správneho. Rešpektuje rozhodnutie súdu, i keď podľa jeho názoru mu nič
nebránilo, aby vyhovel aj jeho vzájomnej žalobe. Popiera tvrdenie žalobkyne uvedené v odvolaní,
a k výpovedi zo zmluvy zo dňa 10.02.2017 uvádza, že trvá na svojom stanovisku, že žalobkyňa

žiadnym spôsobom pred súdom nepreukázala, že by výpoveď zo zmluvy vôbec žalovanému na základe
akejkoľvek doručenky bola doručená/doručovaná. Podmienka o fikcii doručenia je podľa jeho názoru
posúdená súdom správne ako neprijateľná, spôsobilá poškodiť spotrebiteľa, keď písomnosť považuje
za doručenú, aj keď spotrebiteľ sa z objektívnych dôvodov s ňou neoboznámi/do jeho sféry nedôjde.
Táto sa v neprospech spotrebiteľa odchyľuje od ust. § 45 ods. 1 OZ a zakladá hrubý nepomer v právach

a povinnostiach zmluvných strán. Súd preto postupoval správne, keď toto dojednanie označil za
neprijateľnú podmienku. V dôsledku tohto stavu ani nebolo možné posúdiť okamih zániku zmluvy, keďže
zmluva mala zaniknúť dva mesiace od jej doručenia, pričom moment doručenia žiadnym spôsobom
preukázaný zo strany žalobkyne nebol. V súvislosti s otázkou o správnej výške RPMN a hodnotách k nej
sa vzťahujúcich zotrváva na tvrdeniach, ktoré uvádzal pred súdom prvej inštancie, na ktorých, ako dáva

do pozornosti, sa žalobkyňa nezúčastňovala. Žalovaný sa stotožňuje s odôvodnením uvedeným v bode
49. napadnutého rozsudku. Pokiaľ ide o nenáležité skúmanie bonity žalovaného, opakuje, že aj k tejto
problematike sa vyjadril pred súdom prvej inštancie a aj v tomto smere sa stotožňuje s dôvodmi, na
ktorých súd založil svoje rozhodnutie. Nad rámec toho poukazuje na to, že žalobkyňa voči nemu podala
celkom tri žaloby, pričom aj v rámci ostatných konaní nepostupovala právna predchodkyňa žalobkyne

s náležitou odbornou starostlivosťou pri skúmaní jeho bonity, keď úvery mu poskytnuté predchádzali
dokonca uzatvoreniu úverovej zmluvy, ktorá je predmetom posudzovania v tomto spore.

7. Žalobkyňa vo svojej replike na vyjadrenie žalovaného uvádza, že tento vo svojom podaní neuvádza
žiadne skutočnosti, ku ktorým by sa už nevyjadrovala, a preto zotrváva na všetkých svojich pôvodných

stanoviskách.

8. Žalovaný vo svojej duplike na repliku žalobkyne uvádza v princípe identické skutočnosti ako vo svojom
písomnom vyjadrení k odvolaniu a opätovne zdôrazňuje, že sporným zostáva dôležitý moment, a todeň doručenia výpovede z úverovej zmluvy, pretože až na základe jeho preukázania možno konkrétne
stanoviť, kedy došlo k ukončeniu úverovej zmluvy v dvojmesačnej výpovednej lehote odo dňa doručenia
výpovede zo zmluvy. Žalovaný nemá vedomosť, resp. si nespomína, kedy a či vôbec mu mala byť

výpoveď zo zmluvy konkrétne doručená/doručovaná. Dokonca sám sa pokúšal na základe údajov
z podacieho hárku zo dňa 27.02.2017 zistiť na webovej stránke Slovenskej pošty, kedy a či vôbec mu
takáto výpoveď zo zmluvy bola doručovaná, avšak bez úspechu, ktorá skutočnosť nemôže ísť na jeho
ťarchu, ale výlučne na ťarchu žalobkyne, ktorú zaťažovalo dôkazné bremeno túto skutočnosť preukázať.

9. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana
v spore (žalobkyňa), v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 CSP, vykonal
preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.

10. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1,
2 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutom výroku I.

(žalobu žalobkyne zamietajúcom) a v súvisiacom výroku III. o trovách konania ako vecne správny
podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania
podľa § 385 ods. 1 CSP (a contrario), keďže v danej veci nebolo potrebné zopakovať, alebo doplniť
dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. Rozsudok súdu prvej
inštancie v jeho zostávajúcej časti (vo výroku II., ktorým bola zamietnutá vzájomná žaloba žalovaného)

nepreskúmaval, keďže v tejto časti rozhodnutie suspenzívnym účinkom odvolania dotknuté nebolo.

11. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala, aby súd uložil povinnosť žalovanému zaplatiť jej istinu
451,89 eur, tiež úrok z omeškania vo výške 5 % ročne z tejto nezaplatenej istiny od 18.05.2017 do
zaplatenia, ako aj trovy konania dôvodiac tým, že dňa 16.10.2015 uzatvorila právna predchodkyňa

žalobkyne C. C., D. so žalovaným zmluvu o vydaní a používaní kreditnej karty, na základe ktorej
mu poskytla revolvingový úver, ktorú zmluvu však vypovedala (výpoveď odoslala dňa 27.02.2017 za
doručenú ju považovala podľa OP dňa 02.03.2017 s tým, že dvojmesačná výpovedná lehota uplynula
dňa 02.05.2017), napriek čomu si žalovaný nemal splniť svoju povinnosť vysporiadať záväzky z tejto
zmluvy, keďže istina dlhu v žalovanej výške 451,89 eur predstavuje v neprospech žalovaného rozdiel

medzi všetkými debetnými (-) a všetkými kreditnými (+) obratmi vykonanými na účte žalovaného
(debetné obraty spolu vo výške 5.428,40 eur mínus kreditné obraty spolu vo výške 4.976,51 eur =
451,89 eur), ktorú istinu do dňa žaloby tento neuhradil.

12. Súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím výrokom I. žalobu zamietol, výrokom II. zamietol tiež

vzájomný návrh žalovaného a v konečnom dôsledku výrokom III. rozhodol o trovách konania medzi
stranami sporu tak, že žalovanému priznal náhradu trov konania vo výške 100 %. Svoje rozhodnutie
založil na závere o neunesení dôkazného bremena žalobkyňou o účinnom doručení výpovede zo zmluvy
žalovanému, danej jej právnou predchodkyňou (v dôsledku toho ani o tvrdenom dátume zániku zmluvy),
za súčasného posúdenia bodu 19.6 písm. g/ Obchodných podmienok (ďalej len „OP“ - doručovanie

výpovede fikciou) ako absolútne neplatného pre rozpor s ust. § 39 OZ, ďalej na posúdení úveru ako
bezúročného a bez poplatkov z dôvodu hrubého porušenia povinnosti veriteľa uvedenej v ust. § 7 ods.
1 ZoSpÚ v spojitosti s ust. § 11 ods. 2 veta druhá a tretia ZoSpÚ, ako aj absencie obligatórnej náležitosti
zmluvy uvedenej v ust. § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSpÚ (neuvedenie predpokladov pre výpočet RPMN,
absencia matematického výpočtu RPMN), čo po zistení, že žalovaný na úver zaplatil o 6,51 eur viac, ako

vyčerpal, viedlo k zamietnutiu žaloby žalobkyne a zároveň aj vzájomnej žaloby žalovaného (ktorou tento
práve uvedený preplatok požadoval vrátiť). Náhradu trov konania v plnej výške vzhľadom na úspech
v spore priznal žalovanému (§ 255 ods. 1 CSP).

13. Odvolateľka (žalobkyňa) vychádzajúc z obsahu odvolania uplatňuje dôvody na odvolanie uvedené

v ust. § 365 ods. 1 pod písm. b/, f/ a h/ CSP (porušenie práva na spravodlivý proces, nesprávne skutkové
a právne závery, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie). V konkrétnosti ťažiskovo
nesúhlasí s názorom súdu prvej inštancie o nepreukázaní účinnosti výpovede danej žalovanému
a s tým spojenej neplatnosti bodu 19.6 písm. g/ Obchodných podmienok, považuje za nesprávny
procesný postup súdu prvej inštancie, ktorým tento preskúmaval doručenie výpovede žalovanému

napriek nespornosti tohto tvrdenia a v konečnom dôsledku nesúhlasí ani s posúdením úveru ako
bezúročného a bez poplatkov poukazom na nesprávnu interpretáciu ust. § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSpÚ, ako
aj nesprávny záver o porušení povinnosti veriteľa skúmať s odbornou starostlivosťou bonitu žalovaného
pred uzatvorením zmluvy, ktorá podľa jeho názoru bola dostatočne splnená.14. Odvolací súd za aplikácie ust. § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či
konaniepredsúdomprvejinštancieniejezaťaženévadou/vadami,ktorá/ktorésatýka/týkajúprocesných

podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré prechádzalo
rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací
súd uvádza, že v konaní pred súdom prvej inštancie nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre
zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ CSP a samotná odvolateľka existenciu takýchto vád
ani netvrdila.

15. Následne odvolací súd podrobil odvolaciemu prieskumu rozhodnutie z hľadiska jeho správnosti
vo svetle vecných odvolacích námietok žalobkyne, teda možného naplnenia ňou produkovaných
odvolacích dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP (nesprávne skutkové a právne
závery, na ktorých je založené rozhodnutie).

16. Nesprávny skutkový záver (dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP) je
spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie nepostupuje pri hodnotení dôkazov
podľa kritérií daných ust. § 191 CSP, vychádzajúc z ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej
úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo
prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí

zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie.
Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do
úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v
konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré

vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti
alebo vierohodnosti, je logický rozpor.

17. Nesprávne právne posúdenie veci (dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP)
je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový

stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne
mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne
interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku
toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy).

18. Vyhodnotením rozhodujúcich skutočností, vyššie uvedené odvolacie námietky žalobkyne vyhodnotil
odvolací súd ako ťažiskovo nedôvodné. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej
inštancie sa dostatočne zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, vykonal predložené/navrhnuté
dôkazy v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie, tieto vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v ust. §
191 CSP a zo správne zistených skutočností, vyvodil tiež správne právne závery (s výnimkou záverov

vzťahujúcich sa k absencii obligatórnej náležitosti uvedenej v ust. § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSpÚ), na ktorých
založil svoje rozhodnutie. Odvolací súd sa plne identifikuje s jeho právnym názorom o nepreukázaní
účinného doručenia výpovede zo zmluvy žalovanému a s ním spojeného zániku zmluvy, tiež o absolútnej
neplatnosti zmluvného dojednania uvedeného v bode 19.6 písm. g/ OP (§ 39 OZ) a v konečnom
dôsledku tiež o hrubom porušení povinnosti s odbornou starostlivosťou skúmať bonitu žalovaného pred

uzatvorením úverovej zmluvy zo strany právnej predchodkyne žalobkyne s nástupom sankcie v podobe
bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru (§ 7 ods. 1 ZoSpÚ v spojitosti s ust. § 11 ods. 2 veta
druhá a tretia ZoSpÚ), čo po zistení, že žalovaný na úver zaplatil o 6,51 eur viac ako vyčerpal, viedlo
správne súd prvej inštancie k zamietnutiu žaloby žalobkyne. Súd prvej inštancie správne vzal do úvahy
všetky k vyššie posudzovaným otázkam sa vzťahujúce výsledky dokazovania, preukázané skutkové

okolnosti a ich vplyv na nároky strán, vychádzajúc z nich opodstatnene žalobu zamietol a žalovanému
vzhľadom na jeho úplný úspech v spore priznal plný nárok na náhradu trov konania (§ 262 ods. 1, §
255 ods. 1 CSP). Súd prvej inštancie pri posudzovaní rozhodujúcich skutočností postupoval v súlade so
zákonom, rozhodol o nich poukazom na relevantné skutočnosti, s následkom nespôsobilosti odvolania
k inému, ako potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa ust. § 387 ods. 1 CSP (čo do výrokov

I. a III.). Súčasne sa odvolací súd stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku (s výnimkou bodov
48. a 49. odôvodnenia vzťahujúceho sa k absencii obligatórnej náležitosti zmluvy uvedenej v ust. § 9
ods. 2 písm. k/ ZoSpÚ - neuvedenie predpokladov pre výpočet/či samotného matematického výpočtu
RPMN v zmluve) konštatuje správnosť jeho dôvodov (až na uvedenú výnimku) a v podrobnostiachnaň odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP), aby nadbytočne neopakoval všetky pre strany známe fakty spolu so
správnou citáciou zákonných ustanovení jednotlivých právnych predpisov.

19. Nad rámec toho, že pre rozhodnutie zásadné otázky boli dostatočne zodpovedané už súdom prvej
inštancie, odvolací súd považuje za potrebné vo vzťahu k námietkam produkovaným žalobkyňou
v odvolaní doplniť nasledovné:

20. Z obsahu spisu vyplýva a medzi stranami sporným nebolo, že C., D. uzatvorila so žalovaným dňa

16.10.2015 zmluvu o vydaní a používaní kreditnej karty č. KG2015011406 (ďalej len „zmluva“), na
základe ktorej zriadila žalovanému úverový rámec, t.j. poskytla mu revolvingový úver.

21. Z rozpisu transakcií vyplýva a rovnako sporným nebolo, že žalovaný z úveru vyčerpal sumu vo výške
4.970,- eur a žalobkyni zaplatil na úver sumu 4.976,51 eur, čo je o 6,51 eur viac, ako z úveru vyčerpal.

22. Ďalej bolo z výpisu Obchodného registra preukázané a medzi stranami nespochybnené, že A. B., D.
sa zlúčila so spoločnosťou C. C., D. s účinnosťou od 01.08.2017, spoločnosť C. C., D. bola dobrovoľne
vymazaná z Obchodného registra dňa 01.08.2017 a jej právnym nástupcom je A. B., D. od 01.08.2017.

23. Žaloba bola podaná A. B., D. (ako právnym nástupcom pôvodného veriteľa) dňa 13.02.2019.

Žalobkyňa žiadala zaviazať žalovaného na zaplatenie sumy 451,89 eur s 5 % úrokom z omeškania
ročne od 18.05.2017 do zaplatenia. Tvrdila zánik zmluvy ako dôsledok účinne doručenej výpovede zo
zmluvy žalovanému, pričom nárokovaná čiastka má predstavovať rozdiel medzi debetnými a kreditnými
operáciami na kartovom účte žalovaného.

24. Doručovanie výpovede preukazovala žalobkyňa listom obsahujúcim výpoveď zo zmluvy a poštovým
podacím hárkom. Z predloženej kópie listu datovaného dňom 10.02.2017 vyplýva, že právna
predchodkyňa žalobkyne adresovala žalovanému (na jeho adresu uvedenú v zmluve) výpoveď
zo zmluvy. Z kópie poštového podacieho hárku vyplýva, že dňa 27.02.2017 mala byť právnou
predchodkyňou žalobkyne na poštovú prepravu odovzdaná zásielka adresovaná žalovanému (na jeho

adresu uvedenú v zmluve). Čo bolo obsahom tejto zásielky z podacieho hárku nevyplýva. Nad rámec
uvedeného žalobkyňa nepredložila žiaden iný doklad preukazujúci skutočnosť, že zásielka podaná na
poštovú prepravu dňa 27.02.2017, ktorá mala podľa tvrdenia žalobkyne obsahovať výpoveď, bola reálne
žalovanému doručená, či vôbec doručovaná, kedy a či vôbec sa dostala/bola spôsobilá sa dostať vôbec
do jeho dispozičnej sféry (nebola predložená doručenka, ani vrátená zásielka v úložnej lehote). Žalovaný

tvrdenie žalobkyne v žalobe o spôsobe doručenia mu výpovede fikciou doručenia nespochybňoval
v konaní pred súdom prvej inštancie. V odvolacom konaní vo vzťahu k možnosti reálneho doručenia/
doručovania výpovede uviedol, že si nepamätá, že by mu výpoveď bola doručená, či vôbec niekedy
doručovaná.

25. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinného v čase uzavretia
zmluvy (16.10.2015), spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných
prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo
obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi. Spotrebiteľský úver podľa tohto zákona

nemožno poskytnúť finančnými prostriedkami v hotovosti.

26. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej
národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov v znení účinnom ku
dňu uzatvorenia zmluvy, každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v

spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 až 54 Občianskeho zákonníka.

27. Podľa § 52 ods. 1 až ods. 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom v
čase uzavretia úverovej zmluvy, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu,
ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky

iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je
to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody,
ktorýchobsahomaleboúčelomjeobchádzanietohtoustanovenia,súneplatné.Navšetkyprávnevzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka,aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní
a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci

predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

28. Podľa § 53 ods. 1, 2, 3, 5 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa. To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu

plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo
ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia
sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak
nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi
dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. Neprijateľné podmienky
upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka sa týka

iba podmienok, ktoré zákon označuje za neprijateľné. Ide o podmienky, ktoré sú nečestné, neslušné,
hrubo poškodzujúce spotrebiteľa a preto ich použitie zákon sankcionuje absolútnou neplatnosťou.
Ochrana spotrebiteľa sa týka iba formulárových zmlúv, ktoré sú uzatvárané na základe predbežne
formulovaného zmluvného formulára, ktorý má dodávateľ vopred pripravený a ktorý používa v dvoch
alebo viacerých prípadoch, pričom spotrebiteľ spravidla obsah zmluvy nemení.

29. Podľa § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou
zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže
vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa
priznávajú, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských

zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

30. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

31. Podľa čl. 11 bod 1 Zmluvy o spotrebiteľskom úvere formou kreditnej platobnej karty zmluva
zaniká: dohodou zmluvných strán o zrušení zmluvy, písomnou výpoveďou zmluvy, neobnovením hlavnej
kreditnej platobnej karty a zatvorením úverového účtu, odstúpením od zmluvy.

32. Z Obchodných podmienok účinných od 01.12.2016, čl. 16 bodu 16.1 vyplýva, že zmluva zaniká

písomnou výpoveďou zo zmluvy.

33. Z Obchodných podmienok účinných od 01.12.2016 č.l. 16 bodu 16.2 vyplýva, že Banka a klient sú
oprávnení písomne zmluvu vypovedať aj bez uvedenia dôvodu. Klient výpoveď doručuje banke poštou
na adresu jej sídla alebo osobne na jej Obchodnom mieste. Banka doručuje klientovi výpoveď písomne

na jeho posledne známu adresu klienta.

34. Z Obchodných podmienok účinných od 01.12.2016 čl. 19 bod 19.6 písm. g) vyplýva, že zásielka sa
budepovažovaťzadoručenútretímdňomnasledujúcimpodnipodaniazásielkynapoštovúprepravuajv
prípade, ak klient odmietol prevziať takúto doručovanú zásielku, alebo ak sa zásielka vrátila z dôvodu, že

adresátnebolnaadresezastihnutýazásielkuneprevzalvodbernejlehoteurčenejpoštovýmprepravným
poriadkom príslušného poskytovateľa poštových služieb, alebo že adresát na adrese nie je známy. Pri
doručovaní osobne alebo kuriérom sa zásielka, ktorú klient odmietne prevziať, považuje za doručenú
klientovi dňom odmietnutia prevzatia zásielky.

35. V okolnostiach danej veci nemožno pochybovať a medzi stranami ani sporným nebolo, že zmluva
uzatvorená medzi stranami sporu je spotrebiteľskou zmluvou, podriadenou normám spotrebiteľského
práva (§ 52 a nasl. OZ, ZoSpÚ, Zákonu o ochrane spotrebiteľa). Pre spotrebiteľskú zmluvu je
charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom za zmluvných podmienok,
ktoré si vopred určil dodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť tieto podmienky individuálne

ovplyvniť. Občiansky zákonník podrobnejšie špecifikuje všeobecné pravidlá pre dojednanie podmienok
v spotrebiteľských zmluvách a výslovne ustanovuje, že takéto ustanovenia v zmluvách, ktoré spôsobujú
nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa sú neprijateľné, a preto neplatné.Princíp ochrany spotrebiteľa vyžaduje transparentnosť zmluvných dojednaní, ktoré sú spotrebiteľovi
dodávateľom predkladané k podpisu.

36. Keďže žalobkyňa opodstatnenosť svojho nároku odvodzovala od tvrdeného zániku zmluvy ako
dôsledkuúčinnedanejvýpovedezozmluvyžalovanémuzostranyprávnejpredchodkynežalobkyne,súd
prvej inštancie správne potom, ako zmluvou založený vzťah medzi stranami posúdil ako spotrebiteľský,
považoval za prioritné zodpovedať otázku či vôbec, a ak áno, kedy nastali účinky tvrdenej výpovede
s následkom zániku zmluvy, pričom s jeho záverom, že žalobkyňa nepreukázala, že zásielka, o ktorej

žalobkyňa tvrdí, že mala obsahovať výpoveď (datovanú dňom 10.02.2017) daná na poštovú prepravu
dňa 27.2.2017, bola skutočne doručená/doručovaná žalovanému, resp. sa vôbec mohla dostať reálne/
sa dostala do jeho dispozičnej právomoci (ani kedy), v dôsledku čoho nie je možné uzavrieť, že nastali
účinky výpovede s následkom zániku zmluvy, pri súčasnom závere o neplatnosti zmluvného dojednania
uvedeného v bode 19.6 písm. g/ OP (upravujúceho podmienky fikcie doručenia) sa tiež odvolací súd
v okolnostiach tejto veci plne identifikuje.

37. Nespôsobilé k odlišnému záveru sú námietky žalobkyne, že predložila podací hárok, ktorý
preukazuje, že žalovanému bola zaslaná na poštovú prepravu dňa 27.02.2017 výpoveď, s čím sa súd
podľa nej v rozhodnutí nevysporiadal, že v zmysle platných OP bola ako jeden zo spôsobov zániku
zmluvy dohodnutá aj písomná výpoveď zmluvy, ktoré svoje oprávnenie využila právna predchodkyňa

žalobkyne (v súlade s bodom 16.2. OP), tiež, že v zmysle bodu 19.6. písm. g/ VOP bolo dohodnuté
medzi zmluvnými stranami, že zásielka sa bude považovať za doručenú tretím dňom nasledujúcom po
dni podania zásielky na poštovú prepravu, pričom nesúhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že toto
ustanovenie o fikcii doručenia nie je platné, podľa jej názoru ide o bežný spôsob úpravy doručovania
a odkazuje pritom na rozhodnutie KS v Banskej Bystrici sp. zn. 41CoCsp/24/2021 zo dňa 20.10.2021,

ktorý identické ustanovenie o fikcii doručenia nepovažoval za neprijateľnú podmienku. Primárne však
za dôvod, pre ktorý mal súd považovať výpoveď zmluvy za doručenú, je skutočnosť, že žalovaný jej
doručenie nepoprel.

38. Predovšetkým odvolací súd, ale ani súd prvej inštancie nespochybňujú oprávnenie právnej

predchodkyne žalobkyne ukončiť zmluvu ktorýmkoľvek zo spôsobov zmluvne dojednaných, teda aj
prostredníctvom jednostranného hmotnoprávneho úkonu veriteľa, a to výpovede zo zmluvy podľa
bodu 16.2 OP a skutočnosť, že toto oprávnenie bolo v okolnostiach tejto veci aj využité, nie je
v podmienkach tejto veci problematickým. Ťažisko problému spočíva v tom, či s týmto prejavom vôle
právnej predchodkyne žalobkyne obsiahnutom v liste datovanom dňom 10.02.2017 možno vzhľadom

na okolnosti spájať právne účinky.

39. Režim doručovania hmotnoprávnych úkonov v súkromnom práve sa štandardne spravuje tzv.
teóriou dôjdenia upravenou kogentne (§ 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka), podľa ktorej „Prejav
vôle pôsobí voči neprítomnej osobe od okamihu, keď jej dôjde“, čo je zvlášť významným pri

doručovaní hmotnoprávnych úkonov, akým je tiež výpoveď zo zmluvy, o ktorú v podmienkach tejto
veci ide, vychádzajúc z ktorej teórie sa nevyžaduje (tiež nevylučuje) skutočné doručenie a prevzatie
písomnosti zachytávajúcej právny úkon. Táto úprava je z hľadiska zásady právnej istoty a stability
v súkromnoprávnych vzťahoch veľmi významná z dôvodu, že ak by zákonodarca spojil už s momentom
zavŕšenia vnútorného procesu tvorby vôle subjektu právne následky, v praxi by to napríklad znamenalo,

že odosielateľ listu by už v momente jeho zavŕšenia prejavil vôľu s účinkami voči adresátovi bez toho,
aby adresátovi v liste zachytený prejav vôle došiel, čo neakceptuje nielen slovenský, ale ani český, či
nemeckýprávnyporiadok(tiežaniďalšie,pokiaľsanaprávnuúpravutejtoproblematikyvinýchkrajinách
vo všeobecnosti žalobkyňa odvoláva). Účinnosť adresovaných jednostranných hmotnoprávnych úkonov
v režime Občianskeho zákonníka, resp. celkovo v oblasti súkromného práva predpokladá, že prejav

vôle dôjde, resp. je doručený adresátovi, čo znamená, že sa dostane do sféry jeho dispozície – ktorým
okamihom začína právny úkon pôsobiť voči druhej zmluvnej strane, pod čím je potrebné rozumieť
objektívnu možnosť neprítomnej osoby zoznámiť sa s jej adresovaným právnym úkonom. Právna teória
i súdna prax takou možnosťou chápe nielen samotné prevzatie písomného hmotnoprávneho úkonu
adresátom, ale tiež také prípady, kedy doručením listu obsahujúceho prejav vôle do bydliska alebo

sídla adresáta, či do jeho poštovej schránky, poprípade aj vhodením oznámenia do poštovej schránky
o uložení takej zásielky, nadobudol adresát hmotnoprávneho úkonu objektívnu príležitosť zoznámiť
sa s obsahom zásielky, pričom nie je nevyhnutné, aby sa adresát skutočne zoznámil s obsahom
hmotnoprávneho úkonu, postačujúcim je, že mal objektívnu možnosť spoznať jeho obsah (porovnajrozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 08.06.2011, sp.zn. 26 Cdo 268/2011; tiež uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.01.2011, sp.zn. 5 Cdo 129/2010). Rozhodujúcim
je objektívne hľadisko, t.j. ak sa preukáže, že adresát mal a tiež kedy reálnu možnosť oboznámiť

sa s prejavom vôle, potom nastávajú právne účinky jednostranného právneho úkonu obsahujúceho
takýto prejav bez ohľadu na to, či sa s ním adresát skutočne oboznámil. Dôjdením prejavu vôle do
dispozičnej sféry adresáta sa tak završuje proces účinného doručenia právneho úkonu. Pravdou je, že
v zmluvnej praxi sa v súvislosti s doručovaním právnych úkonov a iných listín v zmluvách vyskytujú
dojednania upravujúce tzv. fikciu doručenia, podľa ktorej sa zásielka považuje za doručenú bez ohľadu

na to, či doručenie (v zmysle faktického prevzatia zásielky) bolo reálne vykonané a to formulované
spôsobom, že buď sa zásielka považuje za doručenú uplynutím xy dní odo dňa jej odoslania (ide
o tzv. teóriu odoslania, ktorým spôsobom je fikcia doručenia formulovaná aj v okolnostiach tejto veci
v bode 19.6 bod g/ OP, alebo spôsobom, že zásielka sa považuje za doručenú dňom jej vrátenia
odosielajúcemu subjektu z dôvodu neprevzatia adresátom. Prvý spôsob dojednania fikcie doručenia
založený na tzv. teórii odoslania nie je vo všeobecnosti súdnou praxou (o to viac v spotrebiteľských

sporoch) akceptovaný s poukazom na záver, že dohodou zmluvných strán nemožno platne dojednať
nevyvrátiteľnú domnienku ani fikciu, že určitá zásielka obsahujúca právny úkon sa považuje za doručenú
len na základe jej odoslania bez toho, aby došla do sféry adresáta (porovnaj Rozsudek Vrchního
soudu v Praze ze dne 16. 11. 2009, sp. zn. 5 Cmo 161/2009). Vychádzajúc z vyššie uvedeného
už len z tohto dôvodu súd prvej inštancie správne posúdil, že zmluvné dojednanie obsahujúce fikciu

doručenia formulovanú na základe teórie tzv. odoslania nie je možné udržateľne považovať za platné
pre rozpor s ust. § 39 OZ a odvolací súd naviac dodáva, že tiež po rozpor s § 45 ods. 1 OZ.
Na správnosti vyššie uvedeného názoru nič nemení poukaz žalobkyne na rozhodnutie iného súdu,
akceptujúceho takto formulovanú fikciu doručenia, pretože ním nie je v konkrétnostiach tejto veci
odvolací súd viazaný. Princíp doručovania právnych úkonov ako podmienka ich účinnosti je jednou

z hlavných zásad súkromného práva a preto je neprípustné, aby k vzniku, zmene alebo zániku práv
a povinností účastníkov právnych vzťahov dochádzalo na základe prejavu vôle konajúceho subjektu
bez toho, aby mal adresát minimálne objektívnu možnosť sa s týmto úkonom oboznámiť – ak má byť
určitý právny úkon uskutočnený jednou osobou významný pre inú osobu, musí mať táto osoba aspoň
príležitosť spoznať jeho obsah (musí dôjsť do jej dispozičnej sféry).

40. Pokiaľ teda účinky prejavu vôle vypovedať zmluvu žalobkyňa zakladala na zmluvnom dojednaní
obsiahnutom v bode 19.6 bod g/ OP, nie je možné pre jeho neplatnosť uzavrieť, že tieto reálne
nastali. Toto dojednanie je neprípustným odklonom od režimu doručovania hmotnoprávnych úkonov
v súkromnom práve, ktorý sa štandardne spravuje tzv. teóriou dôjdenia upravenou kogentne (§ 45

ods. 1 Občianskeho zákonníka), ktoré dojednanie tak vyznieva zásadne na neprospech v tomto
prípade spotrebiteľa, so zreteľom na ktoré dôvody je neudržateľné. Keďže žalobkyňa v konaní
nepreukazovala, dokonca ani netvrdila také skutočnosti, ktoré by vo svetle tzv. teórie dôjdenia
boli spôsobilé k záveru o účinnosti tvrdenej výpovede (nebola predložená doručenka preukazujúca
reálne doručenie žalovanému, tiež nebola predložená zásielka vrátená po uplynutí úložnej lehoty

odosielateľovi, netvrdila žiaden konkrétny časový údaj, kedy zásielka mala byť príkladmo vhodená
do schránky - či oznámenie o jej uložení na adrese žalovaného), čím nie je možné ani v teoretickej
rovine polemizovať o momente, kedy táto bola spôsobilá sa do dispozičnej sféry žalovaného dostať
(zásielka nakoniec sa mohla tiež stratiť, ťarchu čoho nesie odosielateľ), kedy teda nastali/mohli nastať
účinky doručenia a následne aj plynutie výpovednej lehoty, dôsledkom ktorej mal byť zánik zmluvy.

Keďže vo vzťahu k týmto rozhodujúcim skutočnostiam žalobkyňa dôkazné bremeno neuniesla, záver
súdu, že žaloba založená na zániku zmluvy pre jej účinné vypovedanie s formulovaným nárokom na
vyporiadanie vzájomných nárokov po zániku zmluvy je neopodstatnenou, je správny. Bez právneho
významu v tomto smere je námietka žalobkyne, že žalovaný bol s OP obsahujúcimi aj sporné dojednanie
oboznámený, tieto boli súčasťou zmluvy, ktorú podpísal. Nad rámec toho, že OP predložené žalobkyňou

sú účinné až v roku 2016, pričom zmluva bola uzatváraná v roku 2015, je potrebné uviesť, že
v tomto prípade sa jedná o zmluvu aj OP formulárové, bez možnosti individuálneho dojednania zmeny
jednotlivých ustanovení (opak žalobkyňa nepreukázala, tiež nepreukazovala). Nad rámec správnosti
vyššie uvedeného záveru o nepreukázaní účinného doručenia zásielky danej na poštovú prepravu
dňa 27.02.2017 však odvolací súd poukazuje tiež na to, že žalobkyňa naviac ani nepreukázala

nielen hodnoverným, ale prakticky žiadnym spôsobom, že zásielka podaná na poštovú prepravu
dňa 27.02.2017 skutočne reálne aj obsahovala tvrdený prejav vôle právnej predchodkyne žalobkyne
vypovedať zmluvu, pokiaľ žalobkyňa tvrdí, že tento bol obsiahnutý v liste, ktorý v kópii predložila,
keďže tento je datovaný dňom 10.02.2017, čo znamená že jeho odoslanie by sa bolo realizovalo ažtakmer po uplynutí troch týždňov od jeho vyhotovenia, čo vyvoláva významné pochybnosti o pravdivosti
tohto tvrdenia, keďže nie je logicky udržateľné, aby banková inštitúcia, ktorou právna predchodkyňa
žalobkyne nesporne bola, tak významný prejav vôle, s ktorým mala zjavne úmysel reálne spájať účinky

(vychádzajúc aj z dôvodov výpovede), by ponechala bez povšimnutia/odoslania tak dlhú dobu, čo
nevylučuje, že tvrdená podaná zásielka mohla mať úplne iný obsah, preto aj z tohto dôvodu o účinnosti
výpovedehodnovernenemožnouvažovať.Vecnénámietkyodvolateľkytakvtomtosmerenebolomožné
hodnotiť ako spôsobilé k naplneniu dôvodov na odvolanie uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. f/, či
h/ CSP).

41. Vo vzťahu k vyššie uvedenej problematike týkajúcej sa možného zániku zmluvy pre (ne)účinne danú
výpoveď k naplneniu uplatneného odvolacieho dôvodu uvedeného v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP
(porušenie práva na spravodlivý proces) nie je spôsobilou ani ďalšia námietka odvolateľky spočívajúca
v tvrdení o nesprávnom postupe súdu prvej inštancie týkajúcom sa skúmania (ne)preukázania doručenia
výpovede žalovanému právnou predchodkyňou žalobkyne založenej na tom, že žalobkyňa už v žalobe

tvrdila okolnosti doručenia výpovede žalovanému, ktoré tento v priebehu konania nerozporoval (t.j.
doručenie mu výpovede fikciou doručenia) a napriek tomu si súd tieto nesporné skutočnosti urobil sám
spornými, čím podľa jej názoru porušil právo žalobkyne na spravodlivé súdne konanie, postupujúc tak
v rozpore so zásadou kontradiktórnosti súdneho konania, keď napriek ust. § 151 CSP skúmal tvrdenia
žalobkyne, ktoré neboli žalovaným spochybnené, pričom súd bol podľa jej názoru limitovaný skutkovými

tvrdeniami strán sporu aj v tejto spotrebiteľskej veci. Namieta tiež, že súd prvej inštancie sa neriadil
ustanovením § 150 a § 151 CSP, ktorý jeho nepredvídateľný postup bol v rozpore s právom žalobkyne
na spravodlivý súdny proces.

42.Podporušenímprávanaspravodlivýprocesvzmysleuvedenéhoodvolaciehodôvodutrebarozumieť

nesprávny procesný postup súdu spočívajúci v porušení zaručených procesných práv spojených so
súdnou ochranou práva. Nemožno totiž pochybovať, ako to uvádza vo svojom rozhodnutí tiež NS SR
(uznesenie zo dňa 17.10.2011 pod sp.zn. 7Cdo 42/2010), so závermi ktorého sa odvolací súd plne
identifikuje, že konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom
ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Ako však tiež uvádza vo svojom rozhodnutí pod

sp. zn. 8Cdo 84/2017 NS SR ...základné právo na spravodlivé súdne konanie treba chápať ako zásadne
„výsledkové“, z čoho vyplýva, že pri skúmaní, či (ne)došlo k zásahu do tohto práva treba mať na zreteli
proces ako celok (III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Určujúci z tohto hľadiska
nie je jednotlivý úkon súdu, alebo niektorá časť súdneho konania (ako celku), kľúčový význam má jeho
výsledok... Z uvedeného tak vyplýva, že konkrétne pochybenie súdu (ak by aj bolo prítomné, o ktorý

prípad v okolnostiach tejto veci však nejde) musí byť teda hodnotené v kontexte celého konania, t. j.
jeho vplyvu na prípadné ďalšie pochybenia, či možnosť zvrátenia nesprávneho postupu, následky, atď.
Zároveň tiež nie je možné opomenúť, že niektoré čiastkové práva, ktoré tvoria právo na spravodlivý
proces, zákon normuje ako samostatné odvolacie dôvody.

43. Vychádzajúc z čl. 8 základných princípov CSP sú strany sporu povinné
označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to
v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu, vo svetle čoho bolo teda na žalobkyni,
aby predložila vierohodné dôkazy o doručovaní a tiež prípadnom doručení ňou tvrdenej výpovede zo
zmluvy, ktorá mala byť daná žalovanému, a to spoločne s doručenkami, či inými listinami tvrdenú

skutočnosť preukazujúcimi. Strana sporu, v tomto prípade žalobkyňa tak musela preukázať to, čo
tvrdila, pretože len potom bolo možným, aby súd prvej inštancie jej tvrdenie v tomto smere vzal za
základ svojho rozhodnutia. Dôsledkom nesplnenia povinnosti tvrdiť všetky pre rozhodnutie významné
skutočnosti (povinnosť tvrdenia) a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (dôkazná povinnosť),
je rozhodnutie vyznievajúce nepriaznivo pre stranu, ktorá si tieto nesplnila, k naplneniu čoho došlo tiež

v posudzovanej veci.

44. Podľa § 151 ods. 1 CSP skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú
za nesporné.

45. Podľa § 186 ods. 2 CSP súd vychádza zo zhodných tvrdení strán, ak neexistuje dôvod na
pochybnosť o ich pravdivosti. Na zmeny v tvrdeniach o skutočnostiach, na ktorých sa strany dohodli,
súd neprihliada.46. Podľa § 295 CSP súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné
pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará, alebo zabezpečí taký dôkaz.

47. V okolnostiach tejto veci vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobkyne, že súd prvej inštancie jej
nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere,
že malo dôjsť k porušeniu práva na spravodlivý proces tým, že súd prvej inštancie postupoval v rozpore
s ust. § 151 CSP, odvolací súd uvádza, že nemožno pochybovať o tom, že pre ďalší procesný postup
súdu v sporovom konaní má zásadný význam zistenie, ktoré skutkové tvrdenia sú sporné a ktoré nie.

Pravdou síce je, že z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný sa k žalobe síce vyjadril a v rámci svojho
vyjadrenia skutkové tvrdenia žalobkyne obsiahnuté v žalobe o uplynutí výpovednej lehoty v dôsledku
účinnosti výpovede, doručenie ktorej odvodzovala žalobkyňa od fikcie doručenia obsiahnutej v bode
19.6 písm. g/ OP výslovne nepoprel (až v priebehu odvolacieho konania spochybňuje doručovanie
výpovede), z ktorého dôvodu bolo namieste aplikovať ust. § 151 ods. 1 CSP a vychádzať z nesporných
skutkových zistení, avšak povinnosť súdu osvojiť si pri zisťovaní skutkového stavu nesporné skutkové

zistenia neplatí absolútne a to z dôvodu, že ust. § 186 ods. 2 CSP umožňuje súdu, ak existuje
dôvodná obava o pravdivosti zhodných skutkových tvrdení, vykonať ohľadom nich dokazovanie. V
sporovom konaní síce musí strana navrhnúť dôkaz na ich preukázanie, to však neplatí v prípade sporov
s ochranou slabšej strany, medzi ktoré spory nepochybne patrí aj spotrebiteľský spor, o ktorý ide aj
v okolnostiach tejto veci. Preto v zmysle § 295 CSP súd prvej inštancie majúc za to (a odvolací súd

poznamenáva,žedôvodne),žeexistujedôvodnápochybnosťopravdivostizhodnýchskutkovýchtvrdení
strán sporu, preskúmaval existenciu doručenia/doručovania výpovede zo zmluvy žalovanému, vznik
ktorej objektívnej pochybnosti má pôvod nielen v zistení o neudržateľnom (z hľadiska platnosti pre rozpor
s § 39 0Z) nastavení podmienok fikcie doručenia pri tak zásadnom právnom úkone ako je výpoveď
zo zmluvy v ustanovení bodu 19.6 písm. g/ OP, ale nad rámec toho odvolací súd dodáva, že tiež sú

tu prítomné legitímne pochybnosti o tom, či vôbec zásielka adresovaná predchodkyňou žalobkyne,
podaná na poštovú prepravu dňa 27.02.2017, mohla uveriteľne obsahovať tvrdenú výpoveď obsiahnutú
v liste, ktorý bol datovaný už dňom 10.02.2017 (teda mal byť vyhotovený takmer tri týždne predtým),
pretoženemožnovylúčiť,žepodanázásielkamohlaobsahovaťlistodlišnéhoobsahu.Zatýchtookolností
potom súd prvej inštancie nepochybil, ak napriek nepopretiu tvrdení žalovaným týkajúcich sa odoslania

výpovede, pravdivosť takéhoto tvrdenia žalobkyne preskúmaval, čo vo svetle vyššie citovanej právnej
úpravy nie je porušením práva žalobkyne na spravodlivé súdne konanie, nepredstavuje ani rozpor so
zásadou kontradiktórnosti súdneho konania a bol plne vzhľadom na charakter tohto sporu a okolnosti
predvídateľný, na správnosti ktorých záverov nič nemení ani poukaz žalobkyne na niektoré rozhodnutia
iných odvolacích súdov, či ústavného súdu, keďže okolnosti posudzovaných vecí nie sú identické.

48. V ďalšom vzhľadom na spotrebiteľský charakter právneho vzťahu, v ktorom má pôvod v konaní
uplatňovaný nárok žalobkyne voči žalovanému, súd prvej inštancie, vychádzajúc z princípu ochrany
spotrebiteľa v spotrebiteľskom právnom vzťahu, správne podrobil ex offo (tiež vo vzťahu k tvrdeniam
žalovaného) prieskumu jednak obsah zmluvy o dotknutom úvere z hľadiska toho, či obsahovala

všetky obligatórne náležitosti a tiež správne skúmal, či postupom právnej predchodkyne žalobkyne pred
uzatvorením zmluvy (teda v predkontraktačnom procese) nedošlo k hrubému porušeniu jej povinnosti
s odbornou starostlivosťou posudzovať bonitu žalovaného, pričom dospel k záveru (odvolací súd
poznamenáva, že správnemu), že aj v prípade, ak by bolo možné čo i len v teoretickej rovine uvažovať
o zániku zmluvy pre nástup účinkov výpovede danej žalovanému, žalobkyňa by so svojím nárokom

uspieť nemohla ani v takom prípade a to z dôvodu, že úver je potrebné považovať za bezúročný a bez
poplatkov a žalovaný na ňom uhradil na istine viac, ako si požičal.

49. Súd prvej inštancie posúdil, že sú tu dve porušenia povinnosti právnej predchodkyne žalovanej, ktoré
sú sankcionované bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru.

50. Ako prvé pochybenie s nástupom vyššie uvedenej sankcie vyhodnotil v bodoch 48. a 49.
odôvodnenia absenciu obligatórnej náležitosti zmluvy uvedenej v ust. § 9 ods. 2 písm. k) ZoSpÚ v znení
účinnom v čase uzatvorenia zmluvy (v súčasnosti je to ustanovenie § 9 ods. 2 písm. h/ a do 31.03.2015
to bolo ustanovenie § 9 ods. 2 písm. j/, pričom jeho znenie sa po celý čas nezmenilo), keď podľa jeho

názoru mali byť v zmluve označené všetky predpoklady na výpočet RPMN, ako aj matematický výpočet
RPMN, ktorý právny názor súdu prvej inštancie odkazom na názorovú líniu zastávanú najvyššou súdnou
autoritou žalobkyňa v odvolaní namieta a odvolací súd vo vzťahu k tejto námietke jej dáva za pravdu.51. Je totiž pravdou, že uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 7Cdo/183/2020 zo
dňa 24.02.2021 (uverejnené v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov slovenskej republiky pod č.
R 86/2021), na ktoré sa odvoláva tiež žalobkyňa, obsahuje odlišný právny názor, ako ten, na ktorom

súd prvej inštancie založil svoje právne posúdenie dotknutej otázky, a to taký, že zo znenia § 9 ods. 2
písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. nevyplýva povinnosť veriteľa uviesť v zmluve konkrétny matematický
výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov, pričom zákon nepožaduje ani predpoklady pre výpočet
RPMN špeciálne v zmluve označovať ako predpoklady pre výpočet RPMN, vychádzajúc z čoho možno
aj v tejto veci konštatovať, že zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje veličiny, t.j. predpoklady, ktoré

sa používajú pri výpočte RPMN, čím si veriteľ splnil povinnosť, ktorú mu ukladá ustanovenie § 9 ods. 2
písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. a keďže nebola zistená absencia iných náležitostí uvedených v ust. § 9
ods. 2 požadovaných zákonom, nebolo možné posúdiť úver z tohto dôvodu (pre absenciu obligatórnych
náležitostí) ako bezúročný a bez poplatkov.

52. Keďže však pre záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru postačuje čo i len jedno porušenie

povinnosti veriteľom, ani nesprávne posúdenie absencie náležitosti uvedenej v § 9 ods. 2 písm. k/ súdom
prvej inštancie nebolo spôsobilé k odlišnému, na prospech žalobkyne vydanému rozhodnutiu, keďže
súd prvej inštancie v ďalšom správne posúdil, že nástup tejto sankcie má opodstatnenie aj vzhľadom
na zistenie o hrubom porušení povinnosti veriteľa pred uzatvorením zmluvy s odbornou starostlivosťou
skúmať bonitu žalovaného.

53. Žalobkyňa za účelom preukázania splnenia povinnosti skúmať bonitu žalovaného pred uzatvorením
zmluvy predložila žalovaným podpísaný Dotazník k poskytnutiu predschváleného úveru /Vyhlásenia o
úplnosti,správnosti,pravdivosti,pravostiaaktuálnostipríjmov,výdavkovžalovanéhozodňa16.10.2015,
z ktorého vyplýva, že príjem žalovaného mal pochádzať zo zamestnaneckého pomeru, mal byť vo výške

850,- eur, tiež že splátky všetkých jeho úverov a pôžičiek sú v sume 550,- eur mesačne, že je ženatý
(uvádza však výšku vyživovacej povinnosti 0), náklady na bývanie má v sume 100,- eur. Tiež v ňom
žalovanývyhlasuje,žekudňuvyplneniapredmetnéhodotazníkunemáfinančnézáväzkypolehote,nieje
vočinemuvedenéexekučnékonanie,konkurznékonanie,anisúdnekonanieavkonečnomdôsledku,že
jeho príjem postačuje na splácanie predschváleného úveru. Za pozornosť stojí, že uvedené vyhlásenie

je v dotazníku kompletne formulárovo predtlačené.

54. Podľa § 7 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v rozhodnom období (v čase uzatvorenia
zmluvy, t.j. 16.10.2015), veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere, alebo pred zmenou
tejtozmluvy,spočívajúcejvnavýšeníspotrebiteľskéhoúveru,povinnýposúdiťsodbornoustarostlivosťou

schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa
poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel
spotrebiteľského úveru.

55. Podľa § 7 ods. 15 ZoSpÚ v znení účinnom v rozhodnom období, veriteľ je povinný postupovať pri

poskytovaní spotrebiteľského úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere obozretne a ponúkať
a poskytovať spotrebiteľské úvery a) spôsobom, ktorý nepoškodzuje spotrebiteľov, a b) s odbornou
starostlivosťou; vynaloženie odbornej starostlivosti je veriteľ povinný hodnoverne preukázať.

56. Podľa § 7 ods. 16 ZoSpÚ v znení účinnom v rozhodnom období, vynaložením odbornej starostlivosti

sa rozumie najmä to, že veriteľ a) poskytne spotrebiteľovi informácie pred uzatvorením zmluvy o
spotrebiteľskom úvere podľa § 4 a 5, b) posúdi schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver s
ohľadom na získané informácie o spotrebiteľovi; ak je veriteľom veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a), banka,
zahraničná banka a pobočka zahraničnej banky, posúdi schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský
úver najmä s ohľadom na údaje získané z jedného alebo viacerých registrov, do ktorých poskytujú údaje

veritelia, ktorých počet sa rovná aspoň dvojtretinovej väčšine veriteľov, ktorými sú veritelia podľa § 20
ods. 1 písm. a), ktorí sú zverejnení v zozname veriteľov podľa § 8a, banky, zahraničné banky a pobočky
zahraničných bánk, v čase posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.

57. Podľa § 11 ods. 2 veta druhá a tretia ZoSpÚ v znení účinnom v rozhodnom období, v prípade

hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé
porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom
bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa, alebo bez prihliadnutiana údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver.

58. Povinnosť posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa je v našom právnom poriadku zakotvená v § 7
zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom ide o transpozíciu čl. 8 smernice Európskeho parlamentu
a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice
Rady 87/102/EHS (ďalej len „smernica“), podľa ktorého ustanovenia je veriteľ pred uzavretím zmluvy o
spotrebiteľskom úvere, alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru

povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom
berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru,
príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru.

59. Nemožno pochybovať, že dôkazné bremeno pri overení toho, či si veriteľ splnil túto zákonnú
povinnosť, je na strane veriteľa, čo zákonodarca zdôrazňuje priamo v ust. § 7 ods. 15 (aktuálne odsek

16) písm. b) za bodkočiarkou zákona o spotrebiteľských úveroch.

60. Ústavný súd SR zaoberajúci sa vyššie uvedenou povinnosťou veriteľa, ako aj povinnosťou
všeobecných súdov ex offo skúmať jej splnenie vo svojom Náleze pod č.k. II. ÚS 530/2024-39 zo dňa
12. februára 2025 v jeho zásadných jednotlivých častiach uviedol, že......

- „...splnenie tejto povinnosti je potrebné vnímať vo všetkých aspektoch súvisiacich s poskytovaním
úveru. Povinnosť veriteľa posúdiť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu je pre spotrebiteľa nepochybne
viac než podstatná, pretože chráni spotrebiteľa pred rizikami nadmerného zadlženia a platobnej
neschopnosti [pozri rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) LCL Le Crédit
Lyonnais SA proti Fesihovi Kalhanovi z 27. marca 2014, C-565/12, bod 42]. Súdny dvor citovanú

smernicu vykladá tak, že ,,existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že sa spotrebiteľ najmä z dôvodu
nevedomosti nebude dovolávať právnej normy určenej na jeho ochranu (rozsudok z 21. apríla 2016,
Radlinger a Radlingerová, C-377/14, EU:C:2016:283, bod 65, ako aj citovaná judikatúra)“ (rozsudok
Súdneho dvora OPR-Finance s.r.o. proti GK z 5. marca 2020, C-679/18, bod 22). Zjednodušene
povedané, v mnohých prípadoch je dlžník len laik, ktorý má predstavu o tom, koľko si chce požičať, ale

veriteľ je ten, kto má odborné skúsenosti a vedomosti, a vie preto vyhodnotiť aj to, koľko si klient požičať
môže, aby to vedel splácať....

- Práve s ohľadom na dôležitosť tejto povinnosti sú prísne aj sankcie, ktoré postihujú veriteľa,
ktorý túto svoju povinnosť zanedbá (§ 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch) – v prípade

porušenia povinnosti konať s odbornou starostlivosťou nie je veriteľ oprávnený vyžadovať jednorazové
splatenie úveru a v prípade hrubého porušenia tejto povinnosti sa taký úver považuje za bezúročný
a bezpoplatkový. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch
sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch,
výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo

registra na účely posudzovania schopnosti veriteľa splácať spotrebiteľský úver.

- Podľa § 7 ods. 16 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch sa vynaložením odbornej starostlivosti
rozumie, že veriteľ posúdi schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver s ohľadom na získané
informácie o spotrebiteľovi.

- Mohlo by sa teda zdať, že postačuje, ak veriteľ preukáže, že nahliadol do príslušných registrov a
vyžiadal si od spotrebiteľa a ďalších orgánov príslušné podklady. Je ale zrejmé, že na to, aby bolo
možné hovoriť o odbornej starostlivosti, je potrebné preukázať aj odbornosť samu – teda preukázať aj to,
že bola platobná schopnosť posúdená správne (boli vyhodnotené všetky údaje a správnym spôsobom

bolo na nich prihliadnuté). Zhromaždenie podkladov bez ich správneho a odborného posúdenia by
totiž nenaplnilo cieľ, ktorý zavedenie takej povinnosti veriteľa sledovalo – chrániť spotrebiteľa pred
nadmernou zadĺženosťou a platobnou neschopnosťou.

- Napokon je tu tretí aspekt procesu poskytovania úveru, na ktorý je súd povinný prihliadať na účely

posúdenia, či veriteľ konal s odbornou starostlivosťou, a to či na základe odborného posúdenia mal
byť úver poskytnutý. Napriek prieskumu zo strany veriteľa sa môže stať (a je zrejmé, že sa aj stáva),
že dlžník úver splácať nebude. V takom prípade je potrebné vyhodnotiť, či sa tejto situácii nedalo
predísť jednoducho tým, že by veriteľ úver nebol poskytol. Ak totiž veriteľ klientovi úver neposkytne,klient síce finančné prostriedky nezíska, ale ani nič nestratí. V prípade omeškania so splátkami, naopak,
nielenže musí poskytnuté prostriedky vrátiť, ale suma sa (častokrát výrazne) navyšuje o úroky, zmluvné
pokuty a ďalšie poplatky, na ktoré má veriteľ nárok (ak ho má). Aj na platobnej neschopnosti dlžníkov

teda môže veriteľ „zarobiť“, a preto je potrebné vyhodnocovať, či platobnú schopnosť dlžníka mohol už
pri poskytovaní úveru racionálne predpokladať alebo nie – jednoducho povedané, či neposkytol úver
napriek tomu, že bolo už na začiatku zrejmé, že ho dlžník nebude vedieť splácať.

- Uvedené platí napriek tomu, že tieto aspekty poskytovania úveru nevyplývajú z doslovného znenia

§ 7 ods. 17 písm. b)(odvolací súd poznamenáva že v čase uzatvorenia zmluvy ods. 16) zákona o
spotrebiteľských úveroch. Jednak je potrebné vziať do úvahy slovíčko „najmä“ v § 7 ods. 17 zákona o
spotrebiteľských úveroch a jednak je potrebné prihliadať na účel a cieľ čl. 8 smernice, ktorým je nielen
ochrana samotného spotrebiteľa, ale aj posilnenie zodpovednosti veriteľa a zabránenie poskytnutiu
nebonitného spotrebiteľského úveru (rozsudok Súdneho dvora CA Consumer Finance z 18. decembra
2014, C-449/13, bod 43; zvýraznenie pridané ústavným súdom, pozn.).

- Povinnosť posúdiť úverovú bonitu klienta (akokoľvek správne) by nedávala zmysel, ak by mohol veriteľ
poskytovať úvery aj napriek negatívnym výsledkom posúdenia bonity klienta – posúdenie sa predsa
vykonáva preto, aby sa zamedzilo poskytovaniu úverov nebonitným klientom.

- Ustanovené sankcie musia byť účinné, primerané a odrádzajúce. Taká sankcia, ktorá by veriteľovi
hrozila len v prípade nenahliadnutia do príslušných registrov či v prípade úplnej ignorancie akýchkoľvek
podkladov nevyhnutných na posúdenie úverovej bonity klienta, by bola zjavne v rozpore s účelom a
cieľom smernice a nebolo by ju možné považovať ani za účinnú, ani za primeranú a ani za odradzujúcu.

- Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora sú vnútroštátne súdy pri uplatňovaní vnútroštátneho práva
povinné vykladať ho v čo najväčšej možnej miere s ohľadom na znenie a účel smernice tak, aby sa
dosiahol ňou sledovaný výsledok, a takto konať v súlade s čl. 288 tretím odsekom ZFEÚ. Táto povinnosť
konformného výkladu vnútroštátneho práva je totiž vnútorne spätá so systémom ZFEÚ, keďže umožňuje
vnútroštátnym súdom v rámci ich právomocí zaistiť úplnú účinnosť práva únie pri rozhodovaní o sporoch,

ktoré im boli predložené (rozsudok Súdneho dvora Dominguez, vyššie citovaný, bod 24)“.

Sumarizujúc tak vyššie uvedené, ústavný súd zdôrazňuje odkazom na ním identifikované rozhodnutia
súdneho dvora povinnosť vnútroštátneho súdu rozhodujúceho vo veci skúmať ex offo porušenie
niektorých ustanovení spotrebiteľského práva, čo subsumuje aj povinnosť súdu ex offo skúmať tiež

dodržanie povinnosti veriteľa konať nielen s formálnou, ale s odbornou starostlivosťou pri prieskume
úverovej bonity klienta (teda dodržanie povinnosti veriteľa stanovenej v článku 8 vyššie uvedenej
smernice), ktorý postup, ak je správny, zodpovie, ako sa veriteľ so zisteniami získanými v takomto
procese vysporiadal a na základe čoho dospel k záveru, že v jeho prípade nejde o klienta nebonitného
(pokiaľ mu úver poskytol, ako tomu bolo aj v posudzovanej veci), pretože práve zamedzenie

poskytovania úverov nebonitným spotrebiteľom je zmyslom a podstatou vyššie uvedenej zákonnej
povinnosti veriteľa ochraňujúcej záujem slabšieho spotrebiteľa.

61. Úlohou súdu prvej inštancie so zreteľom na vyššie uvedené teoretické východiská a následne
aj odvolacieho súdu tak bolo aj v okolnostiach danej veci posúdiť splnenie povinnosti veriteľa vo

všetkých aspektoch súvisiacich s poskytovaním úveru, vyhodnotiť, či z dostatočného podkladového
materiálu správne veriteľ posúdil, či žalovanému mohol požičať sumu žiadaného/poskytnutého úveru
s predpokladom, že to bude aj splácať, že ho to neuvrhne do ťaživých podmienok (nezhorší jeho
postavenie), a to so zreteľom na právny predpis.

62. So zreteľom na znenie ust. § 7 ods. 1 ZoSpÚ, jeho účel a zmysel, na ktorých zakladá svoje
rozhodnutie tiež ústavný súd vo svojom náleze (špecifikovaný v predchádzajúcej časti), nemožno
pochybovať, že veriteľ je pri posúdení úverovej schopnosti klienta povinný brať na zreteľ tak existujúcu
situáciu klienta (jeho príjmy a výdavky, náklady na bežný život, osobný stav, počet vyživovacích
povinností), ako aj skutočností, ktoré možno na základe informácií dostupných pred uzavretím zmluvy

s vysokou mierou pravdepodobnosti očakávať. Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je tak v zmysle
reálneho naplnenia tejto povinnosti potrebné klásť na pomer medzi reálnymi príjmami a výdavkami
spotrebiteľa a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne
taká čiastka, aká bude potrebná pre splácanie úveru, resp. či vzhľadom na jeho pomery je vôbecreálne očakávať, že pri nákladoch na najzákladnejšie potreby bude vôbec schopný úver splácať
a či sa neocitne v dôsledku povinnosti jeho splácania v ďaleko ťaživejšej životnej situácii ako pred
jeho poskytnutím. Zákonodarca zavedením tejto povinnosti jasne sledoval efektívne zamedzenie

predlžovania spotrebiteľov, ktorí nie sú schopní v čase uzatvorenia zmluvy a reálne ani vo svetle
svojich v tom čase existujúcich pomerov do budúcnosti svoje záväzky riadne splácať, čo ich uvrhne
do ešte ťaživejších podmienok. Tieto informácie si má veriteľ predovšetkým zabezpečiť sám (avšak
tiež v spolupráci so žiadateľom o úver). Jeho povinnosťou je takto získané informácie zhromaždiť,
vyhodnotiť a s odbornou starostlivosťou rozhodnúť, ktoré z nich je nevyhnutné ďalej tiež aj overovať.

Za dostatočné sa považujú iba také informácie o osobnom stave spotrebiteľa, príjmoch a výdavkoch
(v ich zložení a kvalite), z ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej
situácii. Spotrebiteľa síce zaťažuje povinnosť poskytnúť veriteľovi (avšak len na jeho žiadosť) potrebné
údaje, čo však nezbavuje veriteľa povinnosti konať s odbornou starostlivosťou a aktívne si zabezpečovať
ďalšie primerané a objektívne zistiteľné informácie o spotrebiteľovi a takto získané informácie riadne
vyhodnotiť. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver je tak stav (zistenie veriteľa), keď tomuto

v závislosti na frekvencii splácania zostane v jeho osobnom a domácom rozpočte dostatok finančných
prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej
výške, čo vyžaduje zo strany dodávateľa zanalyzovanie tak príjmov, ako aj výdavkov u konkrétneho
žiadateľa o úver. Samostatné analyzovanie príjmov bez analýzy výdavkov, osobného stavu, počtu
vyživovacích povinností, nákladov na najzákladnejšie potreby, či naopak, nie je logicky spôsobilé

k reálnemu posúdeniu úverovej schopnosti (bonity) spotrebiteľa, ako žiadateľa o úver. Dôsledkom
podcenenia bonity veriteľom nie je neplatnosť zmluvy, ale sankciou pre veriteľa pre neposkytnutie
ochrany spotrebiteľovi pred nebonitným úverom, teda pre prípad hrubej nedbanlivosti pri skúmaní
bonity spotrebiteľa, ako porušenie zákonnej povinnosti s odbornou starostlivosťou posúdiť bonitu
spotrebiteľa, je nástup sankcie voči nemu uvedenej v ust. § 11 ods. 2 veta druhá v spojitosti tiež s vetou

treťou ZoSpÚ v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľovi poskytnutého úveru (ako hrubé
porušenie tejto povinnosti pri posudzovaní schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek (odvolací
súd zdôrazňuje, že svojou kvalitou preukazných) údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave
spotrebiteľa, alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania
schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.

63. V konkrétnosti tejto veci, vychádzajúc z listiny predloženej žalobkyňou, tak jej právna predchodkyňa
pred uzatvorením zmluvy určitými informáciami o pomeroch žalovaného disponovala, avšak nie
v rozsahu, ktorý by odôvodňoval záver o skúmaní jeho bonity s odbornou starostlivosťou. Uspokojila
sa len s formulárovým predtlačeným Dotazníkom, v ktorom žalovaný uviedol základné údaje (ktoré si

následne ani neoverovala), ktorý jej dal odpoveď len na to, či bol žalovaný v tom čase zamestnaný, má
mať príjem 850,- eur, pri počte vyživovacích povinností uviedol „0“ i keď zároveň vyznačuje, že je ženatý
(čo znamená že má minimálne jednu vyživovaciu povinnosť), potvrdenie od zamestnávateľa o výške
príjmuabsentuje,rovnakoakozisťovanie,činiejenapríkladvovýpovednejlehote/nemápracovnýpomer
dojednaný na dobu určitú a pod. Nebol žiadaný od neho zjavne ani výpis z účtu za účelom preverenia,

či má nejaké finančné krytie (rezervu). Absolútne absentuje prehľad výdavkov žalovaného s výnimkou
informácie žalovaného, že má náklady na bývanie 100,- eur (žalobkyňa ani netvrdila, že by boli zo
strany jej predchodkyne zisťované), neboli zisťované náklady na jeho základné životné potreby, nedošlo
k overovaniu jeho zaťaženia v úverovom registri (nič také žalobkyňa dokonca ani netvrdila), takže je
potrebné vychádzať z toho, že v čase uzatvorenia zmluvy nedisponovala predchodkyňa žalobkyne

údajmi, potrebnými na seriózne preskúmanie bonity žalovaného v zmysle odbornej starostlivosti.
Absentovali informácie o nákladoch na stravu, prípadne na telefón či cestovné do práce, náklady na
zdravotnú starostlivosť, teda na jeho základné odôvodnené potreby, ktoré musel/mohol vynakladať
vpriemerezamesiac,čímsadiskvalifikovalareálnezmožnostihodnoverneasodbornoustarostlivosťou
bonitu žalovaného analyzovať a v konaní ani nebol predložený dôkaz o tom, že to aj urobila, keďže nie

je jasné, ktoré z dostupných údajov ju viedli k záveru, že úver poskytnutý žalovanému pri nastavenej
mesačnej splátke v rozsahu 5 % z požičanej sumy (po zarátaní poplatkov a úrokov), pri už len žalovaným
uvádzanom ďalšom úverovom zaťažení (550,- eur mesačne) by mohol byť pre neho bonitným. Nemožno
pochybovať, že výška ním uvádzanej mzdy pri existujúcom úverovom zaťažení (ktoré si však veriteľ
zjavne neoveril ani nahliadnutím do príslušného registra - nič také nepreukázal ani netvrdil) v porovnaní

s výškou základných životných potrieb (v zmysle nákladov na bývanie, stravu, ošatenie, zdravotnú
starostlivosťapodobne)nedávarozumnýpredpokladpreto,žebyžalovanýmoholbezohrozeniasvojich
základných životných potrieb predpokladanú splátku na úver platiť, či už v danom momente, alebo
výhľadovo do budúcna, keďže išlo o úver dlhodobý. Nemožno pochybovať o tom, že pokiaľ sa ocitolžalovaný v tak ťaživej ekonomickej situácii, že zažiadal o úver pri už existujúcom úverovom zaťažení, po
jehoposkytnutí sajehosituáciamuselanevyhnutne zhoršiť,pretoženapokrytievšetkýchjehoživotných
a najnevyhnutnejších nákladov po odpočítaní len mesačne už v tom čase splácaných úverov (550,- eur),

nákladu na bývanie (100,- eur) mu zostala len čiastka (vychádzajúc z jeho ním uvádzaného príjmu 850,-
eur) pri splátke len 5 % z požičanej sumy max. poskytnutého úveru (cca 175,- eur) v najlepšom prípade
cca 25,- eur mesačne, čo je pri takomto ďalšom úverovom zaťažení likvidačné, nehovoriac o celkovom
zhoršení jeho situácie v tom, že pri nastavených parametroch by na úvere zaplatil viac, ako si požičal,
čo v jeho pomeroch bolo výslovne na jeho neprospech.

64. Z dostupných dokladov teda vyplýva (opak žalobkyňa nepreukázala), že jej právna predchodkyňa
pri skúmaní bonity žalovaného nepostupovala s odbornou starostlivosťou, prakticky ani nemohla
pre absenciu potrebných, celkový obraz o pomeroch žalovaného dotvárajúcich údajov, ktoré by jej
reálne umožňovali získať objektívny obraz o finančnej situácii žalovaného ako žiadateľa o úver a tak
úver, ktorý mu poskytla, pri parametroch jeho nastavenia v kolízii s jeho pomermi (už len v rozsahu

údajov, ktoré mala k dispozícii od žalovaného) nemohol byť pre neho bonitný, čím hrubo porušila
nielen svoju povinnosť uvedenú v ust. § 7 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch, keďže zmyslom
a účelom zavedenia tejto povinnosti zákonodarcom na vnútroštátnej úrovni ako transpozície smernice,
bolo nastoliť vyšší stupeň obozretnosti a odbornosti dodávateľa pri poskytovaní úverov spotrebiteľom
s cieľom zamedziť nebonitným úverom, v ktorom procese sa rozhodne nemožno, pokiaľ má byť zmysel

a účel tejto povinnosti naplnený, uspokojiť s formalistickým prístupom spočívajúcom v uspokojení sa len
so žiadateľom uvedenými, avšak nekomplexnými informáciami, bez preukázania získavania informácií
o ďalších potrebných relevantných skutočnostiach (životných nákladoch žalovaného, nahliadnutiu
do úverového registra, overenia si jeho príjmu, zisťovania či nie je vo výpovednej lehote) a ich
následnej analýzy a vyhodnotenia, ktorú reálnu činnosť žalobkyňa nepreukázala, keďže za takúto

rozhodne nemožno z hľadiska jej výpovednej hodnoty považovať prítomnosť len zmieňovaných
neúplných údajov, znemožňujúcich seriózny záver o (ne)bonite spotrebiteľa. Pokiaľ by totiž bola
predchodkyňa žalobkyne si svoje povinnosti predpísané zákonom v potrebnom rozsahu splnila, a už
len z prítomných údajov s odbornou starostlivosťou pri posudzovaní bonity žalovaného postupovala, tak
už len zistené dovtedajšie (i keď nekomplexné) pomery žalovaného, by nevyhnutne museli indikovať

na jej strane k vážnym pochybnostiam o tom, či tento vôbec bude môcť bez ohrozenia svojich
základných životných potrieb splácať poskytnutý úver, ktorý už pri existujúcich výdavkoch musel byť
pre neho likvidačný. Zvolený postup predchodkyne žalobkyne nemožno rozhodne posúdiť ako konanie
s odbornou starostlivosťou, ale naopak ako hrubé porušenie tejto povinnosti stanovenej jej zákonom,
s opodstatneným nástupom sankcie v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a so zreteľom

na všetky vyššie uvedené okolnosti indikujúcim len k potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu,
keďže súd prvej inštancie rozhodné okolnosti tejto veci jednoznačne v tomto smere posúdil správne,
neakceptujúc nesprávne formalistický prístup predchodkyne žalobkyne k skúmaniu bonity žalovaného.

65. Keďže nebolo za týchto zistení udržateľným uzavrieť, že žalobkyňa uniesla dôkazné bremeno

spočívajúce v jej povinnosti preukázať splnenie povinnosti danej jej ust. § 7 ods. 1, bonitu posudzovala
bez toho, aby mala k dispozícii potrebné množstvo informácií, čoho dôsledkom je nástup sankcie
v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru (§ 11 ods. 2 veta druhá ZoSpÚ), bolo potrebné
žalobu aj z tohto dôvodu ako neopodstatnenú zamietnuť po zistení, že žalovaný na úver zaplatil viac,
ako si požičal. Súdnou praxou akceptovaný výklad ustanovenia § 11 ods. 2 jednoznačne smeruje k

tomu (z hľadiska objasnenia významu právnych noriem), že týmto ustanovením chcel zákonodarca
postihnúť práve nesplnenie významnej povinnosti dodávateľom so špecifickým následkom v podobe
toho, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, a to pri porušení uvedenom v § 11 ods. 2
veta druhá zák. č. 129/2010 Z. z., ktorý výklad z hľadiska sledovaného cieľa vyplýva aj z neskorších
noviel tohto zákona. Sankcionovanie povinnosti (§ 7 ods. 1, § 11 ods. 2 veta druhá) poskytovateľa

spotrebiteľského úveru vyplývajúcej zo zákona č. 129/2010 Z.z. je primerané vzhľadom k závažnosti
porušenia povinnosti poskytovateľa úveru, ktorým sa zabezpečí cieľ, t.j. ochrana spotrebiteľa a tento
následok odradí poskytovateľa úveru od konania, ktoré nezodpovedá cieľu.

66. Súd prvej inštancie svojím postupom teda správne poskytol ochranu žalovanému ako spotrebiteľovi

ex offo (tiež vo vzťahu k ním namietaným skutočnostiam), ktorá povinnosť mu vyplýva zo zákonnej
úpravy, a vo výsledku jeho skutkové zistenia týkajúce sa hrubého porušenia povinnosti veriteľa skúmať
bonitu spotrebiteľa s odbornou starostlivosťou pred uzatvorením úverovej zmluvy, predpísanej ust. §
7 ods. 1 ZoSpÚ, so zreteľom na zmysel a účel tejto povinnosti aj odvolací súd považuje za správne,spôsobilé k nástupu sankcie v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru (§ 11 ods. 2 veta druhá
a tretia ZoSpÚ) a za súčasného zistenia, že žalovaný na úver zaplatil o 6,51 eur viac, ako mu bolo
na úvere poskytnuté, bolo zamietajúce rozhodnutie súdu prvej inštancie (čo do výroku I.) spôsobilé len

k potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu.

67. Sumárne teda žalobkyňou produkované odvolacie námietky neboli spôsobilé privodiť v prospech
nej priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

68. Z vyššie uvedených dôvodov, keďže dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie postupoval
pri posúdení rozhodujúcich otázok (s výnimkou záverov vzťahujúcich sa k obligatórnej náležitosti
uvedenej v ust. § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSpÚ) správne, za súčasného zistenia o správnosti rozhodnutia tiež
v časti o trovách konania medzi stranami sporu, rozhodnutie súdu prvej inštancie v zamietajúcom výroku
I., ako aj súvisiacom výroku III. o trovách konania, ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
Žalobkyňa v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie neuviedla žiadne rozhodujúce skutočnosti,

ktoré by boli vo výsledku spôsobilé k zmene, či zrušeniu napadnutého rozhodnutia, či s ktorými by sa
nebol zaoberal a vysporiadal už súd prvej inštancie.

69. Odvolacie námietky žalobkyne tak boli posúdené odvolacím súdom ako ťažiskovo nedôvodné.

70. Rozhodovanie o náhrade trov konania tvorí integrálnu súčasť súdneho konania, prostredníctvom
ktorého sa realizuje aj základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej
republiky.

71. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí.

72. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.
73. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

74. V danej veci v odvolacom konaní zaznamenal úspech žalovaný, preto mu odvolací súd podľa §
396 ods. 1, 2, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania
vzniknutých v odvolacom konaní v rozsahu 100 %.

75. O výške náhrady trov odvolacieho konania žalovaného vzniknutých v odvolacom konaní rozhodne
súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

76. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).