Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. máj 2025

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: 3S/80/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0724101048
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimíra Slobodová, LL.M

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2025:0724101048.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Vladimíry Slobodovej, LL.M

a členov senátu JUDr. Davida Žáka a JUDr. Daniely Uhríkovej, v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar.
XX.XX.XXXX, D. X, XXX XX E., zast. advokátom Vladimír Šárnik, AK so sídlom Rožňavská 2, Bratislava
proti žalovanému: Ministerstvo financií Slovenskej republiky, Štefanovičova 5, Bratislava, v konaní o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. MF/009619/2024-112 zo dňa 19.04.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd žalobu z a m i e t a.

II. Žalovanému právo na náhradu trov konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Priebeh administratívneho konania

1. Žalobca žiadosťou zo dňa 04.10.2024 požiadal žalovaného o sprístupnenie nasledujúcich informácií:
1. Zoznam zamestnancov ministerstva, ktorí majú pridelené parkovacie miesta v štruktúre: meno,
priezvisko,funkcia,organizačnýútvaračísloparkovaciehomiesta.Nazákladeakéhoprávnehopredpisu
im boli tieto miesta pridelené, žiadal zaslať predmetný predpis.
2. Uvedení zamestnanci užívajú tieto parkovacie miesta zadarmo alebo náklady za ich užívanie

uhrádzajú a v akej výške?
3. V prípade, že tieto parkovacie miesta im ministerstvo poskytuje bezplatne žiadal vyjadrenie sekcie
daňovej a colnej, či je takéto konanie v súlade so zákonom o dani z príjmov.

2. Žalovaný rozhodnutím č. INF/000175/2003-11 zo dňa 17.10.2023 odmietol žiadosť v časti
požadovaných informácií uvedených v bode 3 v zmysle §3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom
prístupe k informáciám s o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o slobode informácií“)

a bode 1 prvá veta podľa § 9 ods. 2 prvá veta zákona o slobode informácií v spojení s § 2 zákona
č. 18/2018 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
„zákon o ochrane osobných údajov“). Zvyšné informácie žalobcovi sprístupnil. Na základe rozkladu
žalobcu voči predmetnému rozhodnutiu Minister financií SR rozhodnutím č. MF/018934/2023-112 zo
dňa 27.12.2023 zrušil rozhodnutie žalovaného a vrátil vec na nové rozhodnutie. Následne žalovaný
listom zo dňa 06.02.2024 sprístupnil žalobcovi informáciu požadovanú v bode 3 žiadosti a rozhodnutím
č. INF/000015/2024-11 zo dňa 06.02.2024 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) odmietol sprístupniť

informáciu žiadanú v bode 1 prvá veta podľa § 9 ods. 2 prvá veta zákona o slobode informácií v spojení
s § 2 zákona o ochrane osobných údajov.3. Minister financií Slovenskej republiky rozhodnutím č. MF/009619/2024-112 zo dňa 19.04.2024
(ďalej len „druhostupňové rozhodnutie“) zamietol rozklad žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie.
Rozhodnutie odôvodnil okrem iného aj tým, že § 78 ods. 3 zákona o ochrane osobných údajov je

osobitným právnym základom na poskytovanie v ňom uvedených osobných údajov zamestnancov
zamestnávateľom, ak je to potrebné v súvislosti s plnením pracovných povinností, služobných
povinností alebo funkčných povinností dotknutej osoby. Prideľovanie parkovacích miest zamestnancom
Ministerstva financií SR síce súvisí s výkonom služobných povinnosti štátneho zamestnanca, ale
informácia o pridelenom parkovacom mieste zamestnancovi nie je informáciou, ktorá je v príčinnej

súvislostisplnenímslužobnýchpovinností.Priprideľovaníparkovacíchmiestsavinformačnomsystéme
spracovávajú prinajmenšom osobné údaje štátneho zamestnanca ako je funkcia, resp. pracovné
zaradenie, meno a priezvisko a číslo prideleného parkovacieho miesta. Tieto údaje umožňujú pri
bežnej obhliadke voľne prístupného parkovacieho miesta identifikáciu konkrétnej fyzickej osoby a jej
súkromných majetkových a rodinných pomerov.

II.
Rozsah a dôvody správnej žaloby (žalobné body)

4. Žalobca sa včas podanou správnou žalobou na tunajšom súde domáhal preskúmania zákonnosti
druhostupňového rozhodnutia o nesprístupnení časti informácie. Žalobca v žalobe odkazuje a cituje

viaceré rozhodnutia, pr.: rozsudok KS v Bratislave sp. zn. 2S/94/05 zo dňa 15.02.2006, rozhodnutie
ESĽP vo veci Brüggemann a Scheuten v. Spolková republika Nemecko zo dňa 12. júla 1977, nálezy
Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 44/00 zo dňa 05.01.2001 a sp. zn. II. ÚS 522/2021 zo dňa 03.02.2022,
rozsudok NS ČR sp. zn. 30 Cdo/64/2004, rozsudok NS SR sp. zn. 6Sži/1/2013 zo dňa 29.01.2014,
rozsudok NS SR sp. zn. 4Sžik/3/2019 zo dňa 02.07.2020.

5. Žaloba v žalobe namieta, že nejde o osobný údaj pri požadovanej informácii ohľadom osoby
identifikovanej menom, priezviskom, pracoviskom, lebo nie je označená všeobecne zrozumiteľným
identifikátorom. Žalobca namieta nesprávnosť názoru žalovaného, že požadované informácie v rozsahu
meno, priezvisko, pracovné zaradenie a číslo parkovacieho miesta predstavujú údaje, ktoré umožňujú

identifikáciu konkrétnej fyzickej osoby a jej súkromných majetkových pomerov. Využívanie štátneho
majetku ako nepeňažnej odmeny má podliehať verejnej kontrole, lebo je to údaj týkajúci využívania
verejného majetku zamestnancom pri výkone jeho štátnozamestnaneckej funkcie vrátane nepeňažných
benefitov.

III.
Vyjadrenie žalovaného

6. Vo vyjadrení k žalobe žalovaný zotrval na odôvodení druhostupňového rozhodnutia, na ktoré sa
odvolal a žiadal žalobu zamietnuť. Podľa § 2 zákona o ochrane osobných údajov z hľadiska obsahu

informácií pojem osobné údaje zahŕňa údaje poskytujúce akýkoľvek druh informácií o fyzickej osobe,
ktorésatýkajúsúkromnéhoarodinnéhoživotajednotlivca,prípadnečinností,ktoréjednotlivecvykonáva,
týkajúce sa napríklad pracovnoprávnych vzťahov alebo jeho ekonomického správania. Pri prideľovaní
parkovacích miest sa v informačnom systéme spracovávajú prinajmenšom tieto osobné údaje štátneho
zamestnanca: funkcia, resp. pracovné zaradenie, meno a priezvisko a číslo prideleného parkovacieho

miesta, ktoré aj žalobca požaduje vo svojej žiadosti. Uvedené údaje umožňujú bežnou obhliadkou
voľne prístupného parkovacieho miesta Ministerstva financií SR identifikáciu konkrétnej fyzickej
osoby využívajúcej možnosť parkovania a identifikáciu jej súkromných majetkových pomerov. Podľa
žalovaného bolo potrebné obmedziť právo žalobcu na sprístupnenie požadovaných informácií, lebo
poskytnutím požadovaných informácií by boli poskytnuté aj informácie o súkromnej sfére zamestnanca

a jeho majetkových pomeroch. Nevyjadril sa k rozhodnutiam, ktoré žalobca uvádzal v žalobe, lebo z
nich nevyplýva záver, že sa požadovaná informácia týka sféry podliehajúcej verejnej kontrole.
IV.
Relevantné právne predpisy

7. Podľa § 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.8. Podľa § 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie
možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv
a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

9. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „SSP“) správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach

ustanovených týmto zákonom.

10. Podľa § 134 ods. 1 SSP správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej

11. Podľa § 3 ods. 1 zákona o slobode informácií každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú
povinné osoby k dispozícii. Právo na prístup k informáciám sa nevzťahuje na informácie, ktoré nie sú k

dispozícii, najmä na vytváranie výkladových stanovísk, rozborov, analýz, referátov, odborných stanovísk,
politických stanovísk, prognóz a výkladov právnych predpisov a na vytváranie názorov.

12. Podľa § 6 ods. 6 zákona o slobode informácii na obmedzenia zverejňovania informácií sa použijú
ustanovenia § 8 až 12.

13. Podľa § 9 ods. 2 zákona o slobode informácii informácie o osobných údajoch fyzickej osoby, ktoré sú
spracúvané v informačnom systéme za podmienok ustanovených osobitným zákonom, povinná osoba
sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje zákon, alebo na základe predchádzajúceho písomného súhlasu
dotknutej osoby.

14. Podľa § 2 zákona o ochrane osobných údajov osobnými údajmi sú údaje týkajúce sa identifikovanej
fyzickej osoby alebo identifikovateľnej fyzickej osoby, ktorú možno identifikovať priamo alebo nepriamo,
najmä na základe všeobecne použiteľného identifikátora, iného identifikátora, ako je napríklad meno,
priezvisko, identifikačné číslo, lokalizačné údaje, alebo online identifikátor, alebo na základe jednej alebo

viacerých charakteristík alebo znakov, ktoré tvoria jej fyzickú identitu, fyziologickú identitu, genetickú
identitu, psychickú identitu, mentálnu identitu, ekonomickú identitu, kultúrnu identitu alebo sociálnu
identitu.
15. Podľa § 78 ods. 3 zákona o ochrane osobných údajov prevádzkovateľ, ktorý je zamestnávateľom
dotknutej osoby, je oprávnený poskytovať jej osobné údaje alebo zverejniť jej osobné údaje v rozsahu

titul, meno, priezvisko, pracovné zaradenie, služobné zaradenie, funkčné zaradenie, osobné číslo
zamestnanca alebo zamestnanecké číslo zamestnanca, odborný útvar, miesto výkonu práce, telefónne
číslo, faxové číslo, adresa elektronickej pošty na pracovisko a identifikačné údaje zamestnávateľa, ak
je to potrebné v súvislosti s plnením pracovných povinností, služobných povinností alebo funkčných
povinností dotknutej osoby. Poskytovanie osobných údajov alebo zverejnenie osobných údajov nesmie

narušiť vážnosť, dôstojnosť a bezpečnosť dotknutej osoby.

V.
Verejné vyhlásenie rozsudku

16. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“), ako súd vecne a miestne príslušný na konanie
vo veci podľa § 10, § 13 ods. 1 SSP preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného vrátane konania,
ktoré mu prechádzalo a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

17. Správny súd rozhodol o žalobe bez nariadenia pojednávania dňa 29. mája 2025, pretože boli splnené

podmienkypodľa§107ods.2vspojenís§137ods.4SSP.Účastnícikonaniaonariadeniepojednávania
vo veci nežiadali. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo dňa 11. apríla 2025 oznámené na
úradnej tabuli súdu a súčasne zadané na zverejnenie na webovom sídle Ministerstva spravodlivosti SR.

VI.

Právne posúdenie veci správnym súdom

18. Predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie žalovaného č. MF/009619/2024-112 zo dňa
19.04.2024, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie o čiastočnom nesprístupnení požadovanejinformácie v časti požadovaného zoznamu zamestnancov ministerstva, ktorí majú pridelené parkovacie
miesta v štruktúre: meno, priezvisko, funkcia, organizačný útvar a číslo parkovacieho miesta.

19.Správnysúdpreskúmalnapadnutérozhodnutiežalovanéhovspojenísrozhodnutímprvostupňového
orgánu verejnej správy a postup, ktorý ich vydaniu predchádzal, pričom rozsah prieskumu bol
stanovený dôvodmi nezákonnosti pre nesprávne právne posúdenie veci. Každý, kto sa cíti dotknutý
na svojich právach alebo právom chránených záujmoch rozhodnutím orgánu verejnej správy, má
Ústavou SR zaručené právo na súdnu ochranu. Je len na ňom, ako svoje právo využije. Správny

súd poskytuje ochranu právam a právom chráneným záujmom účastníkov administratívnych konaní
pred nezákonnosťou rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Správne súdnictvo je ovládané
dispozičnou zásadou, čo znamená, že určenie rozsahu a obsahu prieskumu správneho súdu
patrí žalobcovi (§ 134 ods. 1 SSP). Správny súd je viazaný jednak obsahom a jednak dôvodmi
nezákonnosti, ktoré boli v žalobe uplatnené. Správny súd nie je ďalšou inštanciou v administratívnom
konaní. Nemá oprávnenie dôvody nezákonnosti z obsahu administratívnych rozhodnutí, ani z obsahu

administratívnych spisov, za žalobcu vyhľadávať a tak žalobné dôvody nezákonnosti za žalobcu dopĺňať
a ani všeobecne uplatnené dôvody nezákonnosti podľa obsahu administratívneho spisu a rozhodnutí
na daný prípad konkretizovať (§ 182 ods. 1 SSP). To znamená, že všeobecne uplatnené námietky
nezákonnosti bez ich konkretizácie na daný prípad neumožňujú súdny prieskum zákonnosti.

20. Keďže správny súd preskúmava zákonnosť napadnutého rozhodnutia z dôvodov uvedených v
žalobe, t.j. je viazaný žalobnými bodmi, žalobca je povinný žalobné dôvody uviesť v žalobe tak, aby
boli konkrétne a aby z nich bolo zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov žalobca
považuje napadnuté rozhodnutie za nezákonné (§ 182 ods. 1 písm. e/ SSP). Žalobca v preskúmavanej
vecivžalobeopísalpriebehadministratívnehokonaniavrátanetoho,ktoréinformáciemuboliposkytnuté

v zákonnej lehote, ktoré informácie mu najprv poskytnuté neboli ale až dodatočne a že mu nebola
poskytnutá informácia požadovaná v bode 1 veta prvá jeho žiadosti (uvedená v ods. 1 odôvodnenia
tohto rozsudku). Ďalej žalobca poukázal na prvostupňové rozhodnutie č. INF/000015/2024-11 zo dňa
06.02.2024, ktorým prvostupňový orgán verejnej správy opätovne odmietol sprístupniť informáciu
žiadanú v bode 1 prvá veta žiadosti žalobcu, pričom žalobca v žalobe poukázal na dôvody uvedené v

odvolaní proti tomuto prvostupňovému rozhodnutiu, odcitoval ich a rovnako citoval časti textov z rôznych
iných súdnych rozhodnutí, následne poukázal na druhostupňové rozhodnutie zo dňa 28.12.2020, ktorým
žalovaný prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Z uvedeného vyplýva, že žalobca v žalobe len opísal
priebeh administratívneho konania a postup povinnej osoby, odcitoval podané odvolanie a poukázal na
vydané viaceré súdne rozhodnutia bez toho, aby v žalobe uviedol, či postup orgánov verejnej správy

namieta ako nezákonný a z akých dôvodov, vrátane konkrétnej skutkovej a právnej argumentácie.
Z takto formulovanej žaloby nebolo možné zistiť a ani vyvodiť dôvody nezákonnosti. Správny súd
nie je oprávnený za žalobcu vyhľadávať dôvody nezákonnosti napadnutého rozhodnutia (v spojení s
rozhodnutím prvostupňového orgánu verejnej správy), ani ich konkretizovať, či vyhľadávať z obsahu
administratívnehospisu,resp.zodôvodnenianapadnutéhorozhodnutia.Nakonštatovanienezákonnosti

napadnutého rozhodnutia nepostačuje ani odkaz, resp. poukaz žalobcu na obsah odvolania podaného
proti prvostupňovému rozhodnutiu.

21. Správny súd uvádza, že takto všeobecne formulovaná žaloba, bez uvedenia skutkovej a právnej
argumentácie vzťahujúcej sa k vydanému rozhodnutiu, predstavuje len vyjadrenie nesúhlasu s

rozhodnutím žalovaného. Bez toho, aby žalobca v žalobe vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu
žalovaného konkrétne uviedol, ktoré ustanovenia ktorého právneho predpisu boli takýmto postupom
žalovaného a ním vydaným rozhodnutím porušené a prečo, takto formulované (všeobecné) tvrdenie
samo o sebe neumožňuje súdny prieskum napadnutého rozhodnutia žalovaného.

22. Právo na prístup k informáciám predstavuje ústavné právo každého jednotlivca zakotvené v článku
26 ods. 1 Ústavy SR. Zároveň však článok 26 ods. 4 Ústavy SR ustanovuje, že toto právo možno
obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu verejného
záujmu (konkrétne práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného
zdravia a mravnosti). Ústavný súd SR zároveň k uplatňovaniu článku 26 ods. 4 Ústavy SR zaujal

právny názor, podľa ktorého vo verejnom záujme sa právo na informácie môže obmedziť len zákonom.
Termínom „zákon“ sa však neoznačuje jeden všeobecne záväzný právny predpis so silou zákona, ale
neurčitý počet všeobecne záväzných právnych predpisov s definovaným stupňom právnej sily (II. ÚS
28/96). Podľa Ústavného súdu SR zákon o slobode informácií nepokrýva všetky aspekty základnéhoprávanainformácieaexistujúajinéprávnepredpisysilyzákona,ktorémajúvýznamzhľadiskarealizácie
základného práva na informácie. Tieto môžu pri napĺňaní svojho účelu taktiež predurčiť obmedzenie
práva na prístup k informáciám, avšak len v prípadoch ustanovených článkom 26 ods. 4 Ústavy SR, teda

ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť
štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. Ústavný súd SR preto uzavrel, že
pre obmedzenie základného práva na informácie nie sú relevantné len ustanovenia § 8 až § 11 zákona
o slobode informácií explicitne vymedzujúce obmedzenia v prístupe k informáciám, ale aj ustanovenia
iných zákonných právnych predpisov (uznesenie Ústavného súdu SR III. ÚS 96/2010-14 z 09.03.2010).

Obdobne sa k danej otázke postavil aj Najvyšší súd SR, keď v rozsudku sp. zn. 4Sži/1/2010 zo dňa
15.03.2011 skonštatoval: „Zákon o slobodnom prístupe k informáciám je obecným právnym predpisom
poskytujúcim spoločnú úpravu, ktorá sa použije vždy, keď neexistuje úprava špeciálna, napr. na určitom
úseku verejnej správy. Vo vzťahu k iným zákonom teda pôsobí ako lex generalis; príslušný špeciálny
zákon deroguje jeho postavenie len v takom rozsahu, v ktorom sám problematiku poskytovania
informácií upravuje.“

23. Z obsahu rozhodnutí je zrejmé, že rozhodujúcou normou, pre ktorú sa informácie v danej časti
nesprístupnili, boli ustanovenia § 2, 9 ods. 2 zákona o slobode informácii a § 78 ods. 3 zákon o ochrane
osobných údajov. Aplikujúc uvedené závery na prejednávaný prípad a pri použití § 9 ods. 2 zákona o
slobode informácii v kontexte z osobitným zákonom, ktorý stanovuje limity na prístup k informáciám z

dôvodu ochrany verejného záujmu, je potrebné považovať aj zákon o ochrane osobných údajov, ktorý
v § 78 ods. 3 limituje prístup k informáciám, len ak je to potrebné v súvislosti s plnením pracovných
povinností, služobných povinností alebo funkčných povinností dotknutej osoby a poskytovanie osobných
údajov nenaruší vážnosť, dôstojnosť a bezpečnosť dotknutej osoby. Správnemu súdu teda pripadalo
posúdiť, či požadované informácie bolo možné v celom rozsahu podriadiť pod aplikovateľnú normu §

9 ods. 2 zákona o slobode informácii v spojení s § 78 ods. 3 zákona o ochrane osobných údajov a
odmietnuť ich poskytnutie použitím ústavne konformného výkladu týchto ustanovení, ktorými sa vo
svojej podstate implementuje článok 26 ods. 4 Ústavy SR chrániaci vymedzený verejný záujem.

24. Jedinou kvalifikovanou námietkou v správnej žalobe bola námietka žalobcu o nesprávnom právnom

posúdení veci (o nesprávnom názore žalovaného), že ním požadované informácie v bode 1 veta prvá by
umožnili identifikáciu konkrétnej fyzickej osoby a jej súkromných majetkových pomerov. Súd predmetnú
námietku vyhodnotil za nedôvodnú z nasledovných dôvodov: Všeobecne platí, že údaj v rozsahu
meno, priezvisko a pracovisko zamestnanca nepredstavuje nezameniteľný identifikátor fyzickej osoby,
ale žalobca okrem týchto informácií požadoval v bode 1 veta prvá oznámiť aj funkciu, organizačný

útvar a priradený ďalší identifikátor, ktorým bolo číslo parkovacieho miesta. Súd je toho názoru, že
práve požiadavka na uvedenie pri zamestnancoch aj čísla parkovacieho miesta vytvorilo materiálny
základ na obmedzenie práva na informácie, ako ho vymedzuje čl. 26 ods. 4 Ústavy SR. Súd dospel
k záveru, že identifikátor „číslo parkovacieho miesta“ má takú vypovedaciu schopnosť, hlavne ak
žalovaný sídli na území SR iba na jednej adrese, že by bolo možné fyzickú osobu identifikovať. Je

potrebné rozoznávať dotknutú osobu ako subjekt údaja a informáciu týkajúcu sa dotknutej osoby
ako osobný údaj, ktorým je v tomto prípade číslo parkovacieho miesta, na ktorom osoba parkuje so
súkromným motorovým vozidlom. Táto informácia je osobným údajom, lebo subjekt údaja (dotknutá
osoba) je určiteľný, lebo sa dá dotknutá osoba presne a nezameniteľne identifikovať a odlíšiť od iných
zamestnancov požadovaného zoznamu. Osobným údajom je teda napríklad informácia vo forme meno,

priezvisko, funkcia, organizačný útvar u žalovaného a číslo parkovacieho miesta, na ktorom konkrétna
osoba parkuje s vozidlom. Súd sa stotožnil s argumentáciou žalovaného, že číslo prideleného
parkovacieho miesta napárované na údaje konkrétneho štátneho zamestnanca žalovaného umožňuje
bežnou obhliadkou voľne prístupného parkovacieho miesta Ministerstva financií SR identifikáciu
konkrétnej fyzickej osoby využívajúcej možnosť parkovania a identifikáciu jej súkromných majetkových

pomerov. Cieľom zákona o slobode informácii nie je vytvárať podmienky pre zber osobných informácií o
zamestnancoch štátnych orgánov, ale sprístupniť verejnosti relevantné a prístupné informácie z činnosti
týchto orgánov.

25. Preskúmaním obsahu podanej infožiadosti v časti bodu 1 veta prvá možno konštatovať, že žalobca

požadoval sprístupniť konkrétny zoznam zamestnancov konkrétneho ministerstva s uvedením ich mena,
priezviska, funkcie, organizačný útvar a číslo parkovacieho miesta, ktoré im bolo pridelené. Správny súd
má za to, že informácie o týchto záznamoch vzhľadom na špecifický identifikátor čísla parkovaciehomiesta na parkovisku žalovaného majú charakter osobných údajov, ktoré ako informácie podliehajú
ochrane pred sprístupnením .

26. Vychádzajúc z vyššie uvedených hľadísk má správny súd za to, že správne orgány postupovali pri
vydaní napadnutých rozhodnutí v súlade s príslušnými právnymi normami, v rozhodovaní nevybočili
z rámcov správnej úvahy tak, ako je vymedzená vyššie. V rámci prvostupňového a druhostupňového
konania správne orgány dostatočne zistili skutkový stav veci a tento aj po právnej stránke správne
posúdili, v rozhodnutiach dostatočne odôvodnili. V administratívnom konaní tiež neboli zistené procesné

pochybenia, ktoré by mali za následok zrušenie napadnutých rozhodnutí správnych orgánov. Napadnuté
rozhodnutia správnych orgánov správny súd považuje za vecne správne, a preto žalobu ako nedôvodnú
v súlade s § 190 SSP zamietol.

27. O práve na náhradu trov konania rozhodol správny súd podľa § 168 v spojení s §175 ods. 1 SSP
tak, keďže vo veci úspešnému žalovanému žiadne dôvodne vynaložené trovy konania nevznikli, žiadne

si ani neuplatnil, ide o orgán štátnej správy, správny súd mu právo na náhradu trov konania nepriznal.

28. Toto rozhodnutie prijal senát Správneho súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť do jedného mesiaca od jeho doručenia, na

Správny súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich

skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva
(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len
do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449

ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa
nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za
neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa;
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej

pomoci.