Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. jún 2024

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 17C/1/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3123200053
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erik Kačmár

ECLI: ECLI:SK:OSTN:2024:3123200053.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín v spore žalobcu A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C., D. E. XX/X, zastúpeného

zástupcom: Dentons Europe CS LLP, konajúci prostredníctvom Dentons Europe CS LLP, organizačná
zložka, so sídlom Štefánikova 15, 811 05 Bratislava, IČO: 36 861 391, proti žalovanej: Slovenská
republika, zastúpená Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Štúrova 2,
IČO: 00166481, o náhradu nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu 10.000 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
6,25 % ročne z tejto sumy od 16.09.2022 do zaplatenia, a to do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Súd žalobu vo zvyšnej časti z a m i e t a .

III. Žalobcovi súd p r i z n á v a proti žalovanej náhradu trov konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.1 Žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Trenčín dňa 04.01.2023, v spojení s jej súdom
pripustenou zmenou zo dňa 20.10.2023, domáha rozhodnutia súdu o splnení povinnosti žalovanej
nahradiť žalobcovi nemajetkovú ujmu v sume 32.300 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 6,25
% ročne z tejto sumy od 16.09.2022 do zaplatenia, a to titulom zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ďalej aj ako „zákon č. 514/2003 Z.z“.

1.2 Podanú žalobu odôvodnil žalobca tým, že v trestnom stíhaní bolo žalobcovi vznesené obvinenie
vyšetrovateľom Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Trenčíne uznesením ČVS:ORP-1318/2-
OVK-TN-2004. Proti uzneseniu o vznesení obvinenia podal žalobca sťažnosť, ktorá bola zamietnutá
prokurátorom Okresnej prokuratúry Trenčín. Následne bola na žalobcu podaná obžaloba sp. zn. 2Pv
77/2005. Žalobca bol rozsudkom Okresného súdu Nitra zo dňa 15.10.2013, sp. zn. 1T/29/2010 uznaný

vinným zo spáchania trestného činu krivého obvinenia. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca
odvolanie, pričom tomuto nebolo vyhovené. Rozhodnutím Krajského súdu Nitra sp.zn. 1To/52/2014 mu
boluloženýtrestodňatiaslobodyvtrvaní2rokovspodmienečnýmodkladomaskúšobnoudobouvtrvaní
2 rokov. V roku 2020 bola povolená obnova konania, v ktorom bolo vydané prvostupňové rozhodnutie,
ktorébolonáslednepotvrdenédruhostupňovýmrozhodnutímavecbolavrátenádoprípravnéhokonania.
Trestné stíhanie žalobcu sa následne skončilo zastavením trestného stíhania z dôvodu, že stíhaný
skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Nemajetková ujma bola žalobcovi

spôsobená celým nezákonným trestným stíhaním. Na účely dodržania formálnych podmienok sa
za nezákonné rozhodnutia považujú najmä uznesenie o vznesení obvinenia vydané vyšetrovateľom
Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Trenčíne ČVS:ORP-1318/2-OVK-TN-2004, nadväzujúce
uznesenie dozorujúceho prokurátora o zamietnutí sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvineniaa obžaloba prokurátora Okresnej prokuratúry Trenčín sp.zn. 2Pv 77/2005 zo dňa 3.6.2008. Keďže
ako nezákonné rozhodnutie uvádza najmä rozhodnutia, ktoré boli vydané vyšetrovateľom Okresného
riaditeľstva Policajného zboru v Trenčíne a prokurátormi Okresnej prokuratúry v Trenčíne, tak v mene

štátu koná podľa § 4 ods. 1 písm. f) Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Protiprávnym postupom
žalovanej vznikla žalobcovi nemajetková ujma, pričom žalobca sa vzhľadom na nezákonný charakter,
povahu trestnej veci a následky spôsobené trestným stíhaním na zdraví, následky v súkromnom
a rodinnom živote a pracovnom a spoločenskom uplatnení, domáha zaplatenia uplatnenej náhrady
nemajetkovej ujmy. Zo strany žalobcu bola splnená aj podmienka predbežného prerokovania nároku na

náhradu škody uplatneného touto žalobou.

1.3 Ďalej žalobca podrobnejšie odôvodnil žalobu tým, že dňa 7.1.2006 mu bolo vznesené obvinenie
zo spáchania trestného činu krivého obvinenia spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 v spojení s §
174 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestného zákona (ďalej len „starý trestný zákon“) tým, že dňa
18.04.2004 v sťažnosti pre porušenie zákona podanej Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky

uviedolúdajnenepravdivéskutočnostisúvisiacesvýkonomprávomocísudcuKrajskéhosúduvTrenčíne
B. B. B., ktorý mal od žalobcu a jeho obchodného partnera B. F. požadovať finančnú hotovosť vo
výške 16.597 eur (v prepočte 500.000 SK) za účelom vyhovenia ich odvolaniu v inej trestnej veci
(ďalej len „uznesenie o vznesení obvinenia“). Na základe obžaloby okresnej prokurátorky v Trenčíne
sp. zn. 2Pv 77/2005 podanej dňa 03.06.2008 na Okresný súd Trenčín, ktorá bola na základe návrhu

žalobcu uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5 Ndt 1/2010 zo dňa 28.01.2010
odňatá Okresnému súdu Trenčín a prikázaná Okresnému súdu Nitra, tento vec prejednal a rozhodol
tak, že G. B. F., nar. XX.XX.XXXX (ďalej len „B. F.“) a žalobcu uznal vinných zo spáchania trestného
činu krivého obvinenia spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 v spojení s § 174 ods. 1 starého trestného
zákona (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“). Žalobcovi bol uložený peňažný trest vo výške 5.000

Sk a v prípade B. F. súd upustil od uloženia súhrnného trestu, keďže mal za to, že trest uložený v
skoršom trestnom konaní bol dostatočný. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podali prokurátor a aj obaja
obvinení odvolanie. V odvolacom konaní rozhodol Krajský súd Nitra rozsudkom zo dňa 3.12.2014, sp.
zn. 1To/52/2014 tak, že zrušil výroky o treste týkajúce sa oboch obvinených a uložil B. F. súhrnný trest
odňatia slobody v trvaní 4 rokov a 6 mesiacov a žalobcovi trest odňatia slobody v trvaní 2 rokov s

podmienečným odkladom a skúšobnou dobou v trvaní 2 rokov. Odvolania obvinených súd zamietol
(ďalej len „druhostupňové rozhodnutie“). Dňa 26.07.2017 žalobca a B. F. doručili na Okresný súd Nitra
návrh na povolenie obnovy konania, v ktorom boli právoplatne odsúdení. Návrh na obnovu konania
bol odôvodnený tým, že v rôznych iných trestných konaniach sa objavili nové mimoriadne dôležité
skutočnosti, ktoré boli pri rozhodovaní súdu v pôvodnom konaní neznáme, a ktoré samy o sebe,

ako aj v spojitosti so skutočnosťami a dôkazmi skôr známymi, odôvodňujú iné rozhodnutie o vine.
Uznesením zo dňa 19.10.2020, sp. zn. 5Nt/61/2017 rozhodol Okresný súd Nitra tak, že návrhu na
obnovu konania vyhovel a zrušil prvostupňové aj druhostupňové rozhodnutie (ďalej len „uznesenie o
obnove konania“). Toto rozhodnutie súd odôvodnil tým, že výpovede svedkov E. H. a I. J., ktoré neboli
súdu v pôvodnom konaní známe, majú vzťah k prejednávanej veci a môžu mať vplyv na rozhodnutie

vo veci. Následne uznesením č. k. 2 Pv 672/20/3309-43 zo dňa 27.02.2021 Okresná prokuratúra v
Trenčíne zastavila trestné stíhanie žalobcu a B. F. z dôvodu, že predmetný skutok nie je trestným činom
(ďalej len „uznesenie o zastavení trestného stíhania“). Vzhľadom na skutočnosť, že proti uzneseniu o
zastavení trestného stíhania nebola podaná sťažnosť, uznesenie o zastavení trestného stíhania sa stalo
právoplatným. Žalobca bol trestne stíhaný z dôvodu, že poukazoval na korupčnú trestnú činnosť sudcu

Krajského súdu Trenčín B. B. B. a ďalších osôb, pričom žalobca mal, resp. mohol mať, náležité dôvody,
na základe ktorých sa mohol domnievať, že ním prezentované skutočnosti o korupčnej činnosti týchto
osôb sú pravdivé.

1.4 Žalobca ďalej poukázal na ďalšie jeho trestné stíhania, súvisiace s vtedajšou štátnou tajomníčkou

Ministerstva spravodlivosti SR B. E. B., sudcom Okresného súdu Považská Bystrica B. K. B., ktorých
mal ohovárať, resp. krivo obviniť. Uplatňuje si výlučne náhradu škody spôsobenej nezákonným trestným
stíhaním. Škoda spôsobená vykonaním trestu uloženým druhostupňovým rozhodnutím je samostatným
nárokom uplatneným v inom konaní. Škody spôsobené žalobcovi nezákonnými rozhodnutiami v iných
trestných konaniach boli, resp. budú uplatnené samostatne. V tomto spore si teda uplatňuje nárok na

náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mu bola spôsobená 1/ uznesením o vznesení obvinenia v spojení
s 2/ uznesením o zamietnutí sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia, a 3/ obžalobou podanou
na Okresný súd Trenčín. Má za to, že nie je potrebné uplatňovať nárok na náhradu škody za každé
jedno rozhodnutie vydané v predmetnom trestnom stíhaní. Avšak, je potrebné brať do úvahy, že škodažalobcovi nebola spôsobená izolovane len týmito rozhodnutiami, ale bola mu spôsobovaná kontinuálne
po dobu niekoľkých rokov počas celého vedenia trestného konania. Táto skutočnosť je dôležitá najmä
pri kalkulácií nemajetkovej ujmy.

1.5 V súvislosti zo základom nároku podanej žaloby, teda existenciu nezákonného rozhodnutia citoval
z judikatúry Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu Slovenskej republiky, z ktorej vyplýva, že tým,
že žalobca nespáchal žiaden trestný čin ani žiaden priestupok, bez akýchkoľvek pochybností možno
konštatovať, že trestné stíhanie voči nemu nemalo byť ani začaté, a preto je takéto trestné stíhanie

žalobcu nezákonné.

1.6 Uplatnenú výšku nemajetkovej ujmy odôvodnil tým, celé trestné stíhanie, ktoré je možné označiť
za od začiatku nezákonné, závažne zasiahlo do jeho zdravia, rodinného, pracovného a spoločenského
života, pričom samotný vznik a aj výška sumy nemajetkovej ujmy vyplýva z povahy trestnej veci, v
ktorej bol odsúdený a následkov spôsobených celým trestným stíhaním v jeho súkromnom živote a

spoločenskom uplatnení. Vo vzťahu k nezákonnosti trestného stíhania žalobcu poukázal aj na to, že už
samotné uznesenie o zastavení trestného stíhania znamená, že trestné stíhanie proti žalobcovi nemalo
byť vôbec začaté, pretože skutok, z ktorého bol obvinený, nie je trestným činom. Je úplne nemysliteľné,
že trestné stíhanie bolo nielen začaté, ale za predmetný skutok bol žalobca aj právoplatne odsúdený a
bol na ňom vykonaný trest. Práve povaha trestnej veci charakterizovaná v tejto časti a následky plynúce

z celého nezákonného trestného stíhania odôvodňujú vznik nemajetkovej ujmy.

1.7 Kontext celej trestnej veci má svoje korene už okolo roku 2000, kedy sa začalo úplne prvé trestné
stíhanie žalobcu, v ktorom bol žalobca následne aj odsúdený, pričom v tejto veci rozhodovala B. E. B..
Vývoj súčasných trestných stíhaní v nadväznosti na povolenia obnovy tohto konania v prospech žalobcu

ukazujú, že sa stal obeťou korupčnej činnosti a mafiánskych praktík skupiny okolo B. E. B.. Tento zvrat
udalostí a nezávislé vyšetrovanie a konanie v týchto početných veciach však prišiel až po prakticky 20
rokoch, počas ktorých to bol práve žalobca, kto bol vystavený viacerým trestným stíhaniam. Po vyše 20
rokoch dochádza k zastavovaniu, resp. odloženiu trestných stíhaní vedených voči nemu, a naopak boli
začaté viaceré trestné stíhania a vznesené obvinenia B. E. B. a ďalším osobám, ktoré sa mali podieľať

na tejto trestnej činnosti.

1.8 Druhou významnou skutočnosťou určujúcou kontext a charakter tejto trestnej veci, je osoba žalobcu
ajehomedializácia.B.E.B.zastávalavysokéštátnafunkcie,okremsudkynebolaajštátnoutajomníčkou
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky a pôsobila aj v politike v tom čase vládnucej politickej

strany SMER-SD. Výsledkom tohto bolo, že B. E. B. sa verejne prostredníctvom médií vyjadrovala k
trestným stíhaniam, ako aj k osobe žalobcu, ktorého v médiách vykresľovala ako zločinca či mafiána,
čím došlo k poškodeniu dobrého mena a povesti žalobcu. Obdobné vyjadrenia prebrali aj ďalší najvyšší
predstavitelia strany SMER-SD a vtedajší členovia vlády – B. K. L. a neskôr aj premiér J. J.. Z uvedeného
pre žalobcu vyplýva aj zvýšený tlak, náročnosť a sťaženie možností „brániť sa“ či už pred verejnosťou,

akoajpredorgánmičinnýmvtrestnomkonaní,keďževpozíciipoškodenejbolavtýchtoprípadochosoba
zastávajúca významné verejné funkcie, ktorá disponovala dôležitými kontaktmi a vplyvom v justícii, a
ktorá bola v tom čase považovaná za nedotknuteľnú.

1.9 Treťou dôležitou skutočnosťou je zlyhanie štátu – žalovanej. Z pohľadu vzniku nemajetkovej ujmy

a najmä príčinnej súvislosti je dôležitá predovšetkým spomínaná skutočnosť, že ak by orgány činné v
trestnomkonaníasúdvpredmetnomtrestnomstíhanínestíhaližalobcuúčelovoanáležitebypreverovali
a posudzovali skutky, z ktorých bol obvinený, prihliadali by aj na výpovede svedkov, ktoré boli v prospech
žalobcu a splnili by si svoju povinnosť zistiť skutkový stav veci bez dôvodných pochybností a dokázať
jeho vinu, dospeli by nevyhnutne k záverom, ku ktorým dospel prokurátor v uznesení o zastavení

trestného stíhania – že nešlo o trestný čin, keďže nebola naplnená subjektívna stránka predmetného
trestného činu. OČTK a súd postupovali v predmetnom konaní v rozpore so zásadou prezumpcie neviny,
keď pristupovali ku konaniu tak, že žalobca a B. F. majú dokázať svoju nevinu.

1.10 K následkom spôsobeným trestným konaním v súkromnom živote, pracovnom uplatnení a

následkom na zdraví žalobcu tento uviedol, že negatívne dopady sú v celkovom narušení integrity
osobnosti ako aj profesijného, súkromného a rodinného života. V tomto prípade malo trestné stíhanie
vplyv aj na psychický stav žalobcu a dokonca aj na jeho syna K. B.. Spoločenské vnímanie žalobcu
sa po tejto kauze výrazne zmenilo. Čo sa týka pracovného uplatnenia žalobca stratil podnikateľskúdôveryhodnosť, keď v dôsledku medializácie a verejného označovania za zločinca a mafiána bola
poškodenájehopovesťadobrémeno,vdôsledkučohoprišielvčasejehotrestnéhostíhaniaovýznamnú
časť klientov, aj vzhľadom na to, že podnikal v oblasti služieb a gastronómie. Z dôvodu, že sa stal pre

svojich klientov nedôveryhodným, viacerí klienti odstúpili od zmlúv, čím mu začala vznikať vysoká škoda.
Neustále čelil zo strany kolegov, obchodných partnerov, klientov, ale aj priateľov, otázkam ohľadom
jeho trestných stíhaní a musel vysvetľovať nedôvodnosť a nezákonnosť odsudzujúceho rozsudku,
ako aj viacerých obvinení voči jeho osobe. Dokazovanie svojej neviny a obrana proti účelovým a
vykonštruovaným trestným stíhaniam sa stali pre žalobcu každodennou realitou a prioritou, ktorá mu

bránila venovať sa podnikaniu a iným veciam. V dôsledku uvedených skutočností sa žalobca dostal
do finančných problémov. V bodoch 73 a 74 žaloby žalobca uviedol dopady jeho trestného stíhania
a následného odsúdenia na jeho dve deti a manželku. Žalobca sa z dôvodu ochrany svojej osoby,
majetku a ochrany svojej rodiny musel postaviť korupčným a mafiánskym praktikám, upozorňoval a
podával trestné oznámenia z páchania korupčnej a inej protiprávnej činnosti na najvyšších miestach, s
ktorou mal vlastné skúsenosti, ale aj sprostredkované vedomosti. Namiesto toho, aby boli tieto závažné

podozrenianezávislepreverenéavyšetrenépríslušnýmiorgánmičinnýmivtrestnomkonaní,predmetom
trestného stíhania a perzekúcie zo strany orgánov verejnej moci sa stal sám žalobca. Psychické zdravie
žalobcu nakoniec dospelo až do takého zlého stavu, že sa musel začať liečiť na psychickú poruchu,
ktorá bola podľa lekárskych správ vyvolaná priamo traumatickými zážitkami z minulosti.

1.11 Záverom žaloby uviedol, že keďže vykonával samostatnú zárobkovú činnosť, ušlý zisk v tejto oblasti
saveľmiťažkopreukazuje,ikeďmubezpochybyvznikol.Vdôsledkunemožnostipreukázaniejehovýšky
si žalobca náhradu majetkovej škody nenárokuje. Úrok z omeškania si uplatňuje v zmysle § 16 ods.
4 zák.č. 514/2003 Z.z, pričom dňom oznámenia žalovanej, že neuspokojí nárok žalobcu na náhradu
škody, je deň doručenia odpovede Generálnej prokuratúry SR na žiadosť o predbežné prerokovanie

nároku na náhradu škody, tzn. 16. 9. 2022.

2.1 Žalovanej, ktorá je v konaní zastúpená Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky, bola žaloba
spolu s prílohami doručená dňa 27.02.2023. Na doručenú žalobu reagovala žalovaná podaním zo
dňa 14.03.2023. V ňom argumentovala najmä tým, že žalobca v žalobe odvodzuje vznik škody

od nezákonného trestného konania a za nezákonné rozhodnutia považuje a označuje uznesenie
vyšetrovateľa OR PZ Trenčín zo dňa 07.01.2006 ČVS: ORP-1318/2-OVK-TN-2004 o vznesení
obvinenia, ako aj obžalobu Okresnej prokuratúry Trenčín zo dňa 03.06.2008 sp. zn. 2Pv 77/2005,
a preto podľa žalobcu má v mene štátu podľa § 4 ods. 1 písm. f) konať Generálna prokuratúra
Slovenskej republiky. Žalovaná v tejto súvislosti poukazuje najmä na to, že výsledkom toho konania

(uznesenia vyšetrovateľa o vznesení obvinenia a obžaloby Okresnej prokuratúry Trenčín) však bol
napokon odsudzujúci rozsudok Okresného súdu Nitra sp.zn. 1T/29/2010, ktorý nadobudol právoplatnosť
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1To/52/2014 dňa 03.12.2014. Trestné konanie
je treba chápať ako celok, nie je možné tu rozlišovať fázu trestného konania, ktorá bola pred súdom a
fázu konania na samotnom súde. Výsledkom podanej obžaloby bolo právoplatné rozhodnutie, ktorým

bol žalobca uznaný vinným a aj odsúdený. Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky bola dňa
29.03.2022 doručená žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
32.300 eur, a to z titulu rozhodnutia o treste – rozsudku Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1To/52/2014.
Práve tomuto konaniu na súde predchádzalo vydanie uznesenia vyšetrovateľa o vznesení obvinenia,
ako aj od podanie obžaloby Okresnej prokuratúry Trenčín. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. vo

veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného
súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu. Vzhľadom na skutočnosť,
že ministerstvo prejednalo žiadosť o predbežné prerokovanie, týkajúce sa spôsobenej škody v dôsledku
rozhodnutia Okresného súdu Nitra sp. zn. 1T 29/2010 a Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1To 52/2014,

zaoberalo sa aj zákonnosťou predchádzajúceho konania, samotnou dôvodnosťou uznesenia o začatí
trestného konania, ako aj dôvodnosťou podania obžaloby. Žalovaná je toho názoru, že v tomto prípade
tak nie je však možné, aby za štát vystupovali naraz dva štátne orgány, resp. aby sa delila zodpovednosť
za časť konania po vydaní uznesenia o vznesení obvinenia do konania na súde a následne za konanie
konané pred súdom. Vzhľadom na uvedené by malo na strane žalovaného vystupovať a konať za štát

v konaní Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.

2.3 Ďalej žalovaná uviedla, že ak sa súd nestotožní s vyššie uvedenou argumentáciou, poukazuje aj
na to, že Okresný súd Nitra v konaní sp. zn. 5 Nt/61/2017 o povolení obnovy konania nepreskúmavalzákonnosť pôvodného rozhodnutia, neskonštatoval jeho nezákonnosť a ani rozhodnutie nebolo zrušené
z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci či vady konania. Komentovaná literatúra vzťahujúca
sa k zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím zástava názor, že obnova

konania, podľa ktorej dôvodom bola zmena alebo zrušenie rozhodnutia v dôsledku existencie nových
dôkazov a skutočností, nemôže viesť k naplneniu predpokladov zodpovednosti štátu za nezákonné
rozhodnutie, lebo dôvody obnovy konania neboli spojené s vadami predchádzajúceho konania
(VOJTEK, P., BIČÁK, V. Odpovědnost za škodu při výkonu veřejné moci. 4. vydání. Praha: C. H. Beck,
2017, s. 94, marg. č. 5, a shodně též IŠTVÁNEK, F., SIMON, P., KORBEL, F. Zákon o odpovědnosti

za škodu způsobenou při výkonu veřejné moci rozhodnutím nebo nesprávným úředním postupem:
komentář. Praha: Wolters Kluwer, 2017). Za nezákonné možno považovať iba také rozhodnutie orgánu
verejnej moci, ktoré už v čase jeho vydania nemalo zákonný podklad, čo však nie je daný prípad.
Prípadnú konštrukciu spočívajúcu v tom, že nezákonným je uznesenie o vznesení obvinenia, a to
spätne s poukázaním na to, že v dôsledku obnovy konania bol zrušený pôvodne odsudzujúci rozsudok,
nemožno akceptovať, lebo takáto konštrukcia nemá oporu v žiadnom ustanovení zákona č. 514/2003

Z. z., ktoré sú vymedzené taxatívne, nie príkladmo. Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že v danej
veci chýba jeden zo základných predpokladov pre priznanie náhrady škody, a to existencia rozhodnutia
orgánu verejnej moci , ktoré bolo zrušené pre nezákonnosť.

2.4 K uplatnenej výške nemajetkovej ujmy žalovaná uviedla, že v predmetnej veci nie je naplnená ani

posledná požiadavka zákonného predpokladu na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody, a to
príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom (ktorý chýba) a vznikom škody. Tu je potrebné
poukázať na to, že príčinou vzniku škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím môže byť len také
nezákonné rozhodnutie, bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio
sine qua non), či by škodlivý následok nastal aj bez nezákonného rozhodnutia (uznesenie NS SR z

30. apríla 2013 sp. zn. 6 Cdo 103/2011). Vo viacerých rozhodnutiach Najvyšší súd SR už konštatoval,
že protiprávny úkon nemusí byť jedinou príčinou vzniku škody a môže dôjsť ku kumulatívnej kauzalite.
Treba tiež rozlíšiť, či v konkrétnom prípade viac skutočností v jednom okamihu spolupôsobilo na vznik
toho istého škodlivého následku (konkurenčná kauzalita) alebo či jedna skutočnosť vylučuje druhú
(uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. januára 2012, sp. zn.6 M Cdo 11/2010). Žalobca vo svojej žalobe

okrem iného uvádza, že na neho a jeho rodinu mali zásadný vplyv aj ďalšie trestné stíhania vedené
voči jeho osobe v obdobných veciach týkajúcich sa B. E. B. a B. K. B.. (ČVS:ORP–PPZ-1055/NKA-
PK-ZA-2014, ČVS: ORP-198/4-VYS-B2-2019). S poukazom na uvedené teda v rovnakom časovom
období na žalobcu a jeho rodinu vplývalo aj iné trestné konanie a tak v danom prípade nastali viaceré
skutočnosti, ktoré mohli spôsobiť škodlivý následok uplatnený žalobcom. Škoda ani porušenie právnej

povinnosti samostatne ešte nezakladajú zodpovednosť za škodu a tomu zodpovedajúce právo na
jej náhradu. Príčinná súvislosť musí byť nielen tvrdená, ale musí byť bezpečne preukázaná, pričom
povinnosť tvrdenia, dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno, čo sa týka príčinnej súvislosti, zaťažuje
žalobcu. Žalobca však nijakým spôsobom nepreukázal, že práve postupom orgánov činných v trestnom
konaní vedenom pod sp.zn. 2Pv 77/2005 vznikli následky v jeho súkromnom živote, prípadne v

spoločenskom živote. Priznanie nemajetkovej ujmy pritom nemôže vychádzať iba z abstraktných tvrdení
a subjektívnych pocitov žalobcu. Negatívne mediálne vyjadrenia B. E. B. ako aj predstaviteľov strany
SMER –SD na osobu žalobcu nemôžu byť pripisované na ťarchu orgánov činných v trestnom konaní a
prokuratúre. Vzhľadom na uvedené, žalobca nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy, príčinnú súvislosť
medzi vzniknutou škodou a nezákonným rozhodnutím, resp. konaním zo strany prokuratúry. V tomto

konkrétnom prípade mohol vzniknúť škodlivý následok žalobcovi v dôsledku iného trestné konania.

2.5 Záverom vyjadrenia žalovaná argumentovala aj tým, že podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v
prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj

nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Podľa § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003
Z.z. výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady
poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu. V zmysle
zákona č. 255/1998 Z.z. v znení zákona č. 422/2002 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými
trestnými činmi, celková výška odškodnenia v prípade škody na zdraví poskytnutá podľa tohto zákona

nesmie presiahnuť päťdesiatnásobok minimálnej mzdy ustanovenej osobitným právnym predpisom. V
roku 2006 (uznesenie o vznesení obvinenia) výška minimálnej mzdy predstavovala hodnotu 252 eur.
Teda päťdesiatnásobok by mal byť maximálne 12.600 eur. Žalobca si ale v podanej žiadosti uplatňuje
náhradu nemajetkovej ujmy až vo výške 32.300 eur.3.1 Na vyjadrenie žalovanej k žalobe reagoval žalobca replikou zo dňa 04.05.2023. V nej uviedol
ako podstatné to, že žalobcovi bolo v predmetnom trestnom stíhaní vznesené obvinenie, bola naňho

podaná obžaloba, bol odsúdený, vykonal trest, a následne po obnove konania bolo trestné stíhanie
zastavené z dôvodu, že skutok nie je trestným činom. Žalobca teda disponuje vo veci náhrady škody
spôsobenej pri výkone verejnej moci dvoma samostatnými titulmi, a to: titulom na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ktorým sa domáha
náhrady škody spôsobenej vedením trestného stíhania, ktoré nikdy nemalo byť ani začaté; a titulom

na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o treste podľa § 8 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.,
ktorým sa domáha náhrady škody spôsobenej uložením a vykonaním trestu. Ide teda o dva úplne
samostatné nároky, pri ktorých nemôže byť reč ani o procesnom spoločenstve, ani o dlžníckej solidarite
v hmotnoprávnom ponímaní. Náhrady škody spôsobenej rozhodnutím o treste, ktorý bol na žalobcovi aj
vykonaný, sa žalobca domáha v inom súdnom konaní, kde v mene štátu koná Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky. Ak súd vyhovie návrhu žalovaného a zaobstará si spisový materiál k tomuto

konaniu, bude zrejmé, že predmetom tohto konania je výlučne len časové obdobie po 3.12.2014, teda
po tom, ako bolo vydané druhostupňové rozhodnutie. Rovnako aj ujma, ktorej odškodnenia sa domáha
žalobca, je časovo naviazaná na vydanie druhostupňového rozhodnutia a nastala až po jeho vydaní.
Na druhej strane, v predmetnom konaní sa žalobca domáha náhrady ujmy, ktorá mu vznikla v období
od 7. 1. 2006 do 3.12.2014, teda do vydania druhostupňového rozhodnutia. Ide o ujmu, ktorá nemá

žiadny vecný ani časový súvis s druhostupňovým rozhodnutím a jej jedinou a výlučnou príčinou je
uznesenie o vznesení obvinenia v spojení s obžalobou. Na základe vyššie uvedeného považuje žalobca
túto časť vyjadrenia žalovaného za bezdôvodnú, pretože je zrejmé, že Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky a Generálna prokuratúra Slovenskej republiky netvoria procesné spoločenstvo ani
nemajú postavenie solidárnych dlžníkov, ale konajú v mene Slovenskej republiky v dvoch samostatných

konaniach, predmetom ktorých sú dva samostatné nároky žalobcu na náhradu škody (z dvoch rôznych
právnych titulov).

3.2 K obrane žalovanej ohľadne absencie nezákonného rozhodnutia žalobca v replike uviedol, že
v zmysle dlhodobo ustálenej rozhodovacej praxe súdov sa v prípade zastavenia trestného stíhania

nevyžaduje zrušenie predmetných rozhodnutí pre nezákonnosť, keďže táto sa odvíja od neskoršieho
výsledku trestného konania. Podstata nároku z nezákonného trestného stíhania sa totiž neviaže na
(ne)správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, resp. pri podaní
obžaloby, ale na samotný výsledok trestného stíhania.

3.3 K obrane žalovanej ohľadne absencie príčinnej súvislosti medzi trestným stíhaním a ujmou žalobcu
z dôvodu, že žalobca a jeho rodina (konkrétne syn žalobcu) boli stíhaní aj v iných trestných veciach,
žalobcavreplikeuviedolnajmäto,žetentopredpokladniejesprávnyanemôžeobstáť.Ujmaspôsobená
trestným stíhaním v tejto veci nemôže byť za žiadnych okolností stotožňovaná s prípadnou ujmou z
iného, nesúvisiaceho trestného stíhania. Navyše, iné trestné stíhania žalobcu a trestné stíhanie jeho

syna prebiehali v úplne inom čase, takže nie je možné naplniť ani predpoklad časovej príčinnej súvislosti
medzi ujmou, ktorá žalobcovi vznikla vedením trestného stíhania v tejto veci a inými trestnými stíhaniami
žalobcu. Prvým trestným stíhaním žalobcu bolo trestné konanie vedené na Okresnom súde Trenčín pod
sp. zn. 5T/444/2001, kde bol žalobca uznaný vinným rozsudkom zo dňa 11.03.2002. Druhostupňový súd
rozsudok potvrdil dňa 14.05.2004, sp. zn. 2To 267/02. Toto trestné stíhanie teda nemá žiadnu časovú

súvislosťsujmou,ktorábolažalobcovispôsobenávznesenímobvineniazodňa7.1.2006.Obidvetrestné
stíhania zasiahli do žalobcovho práva na ochranu dobrého mena a dobrej povesti, a rovnako aj do
žalobcovho psychického zdravia a duševnej pohody, avšak tieto zásahy prišli v inom čase, a v inej
intenzite. Náhradu za tieto dva odlišné zásahy si žalobca uplatňuje z rozdielnych titulov, keďže boli
aj rozdielnymi titulmi spôsobené. Skutočnosť, že aj iné trestné stíhanie žalobcu mohlo mať vplyv na

dobré meno, dobrú povesť, pracovné a spoločenské uplatnenie a psychické zdravia žalobcu v žiadnom
prípade nevylučuje možnosť opätovného zásahu do týchto nemajetkových hodnôt. Hoci voči žalobcovi
boli v rôznych časoch vedené viaceré trestné konania, z ktorých každé žalobcovi spôsobilo nemajetkovú
ujmu samo osebe, pričom početnosť týchto trestných konaní (všetky nezákonné) intenzitu a rozsah
nemajetkovej ujmy iba zväčšovala. Záver, že spôsobenie nemajetkovej ujmy trestným stíhaným nie je

vylúčené v prípade, že proti tej istej osobe boli vedené aj iné trestné stíhania potvrdila aj rozhodovacia
prax súdov Českej republiky. V tejto súvislosti poukázal na dve rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp.zn.
30Cdo/4703/2018 a sp.zn. 30Cdo/2584/2016. Žalobca teda trvá na tom, že predchádzajúce trestné
stíhanie nedáva orgánom činným v trestnom konaní ani súdom „priepustku“ na jeho opätovné trestnéstíhanie, a v prípade, že k takému došlo a preukázalo sa, že bolo v rozpore so zákonom, musia tieto
orgány niesť zodpovednosť za negatívne dôsledky, ktoré toto trestné stíhanie malo v živote žalobcu.

3.4 Záverom repliky žalobca uviedol, že požiadavka predloženia dôkazných prostriedkov preukazujúcich
žalobcovu ujmu je neprimeraná a objektívne nesplniteľná. Žalobca totiž nemá ako dokázať
traumatizujúce účinky trestného stíhania, keďže tieto sa odohrávali vo vnútornej sfére žalobcu. Rovnako
nie je objektívne možné preukázať ani strach, v ktorom žalobca žil, a stres, ktorý mu trestné stíhanie
a účasť na úkonoch trestného konania spôsobovali. Opäť ide o vnútorné prežívanie žalobcu, pre ktoré

neexistuje dôkazný prostriedok iný, ako výpoveď samotného žalobcu a jemu blízkych osôb, ktoré jeho
ujmu pociťovali ako svoju vlastnú. Preto sú to práve tvrdenia žalobcu a jeho subjektívne pocity, ktorými
sa nemajetková ujma preukazuje.

3.5 K argumentácii žalovanej ohľadne nesprávneho výpočtu maximálnej možnej výšky nemajetkovej
ujmy, ktorá môže byť žalobcovi priznaná žalobca uviedol, že pri výpočte maximálnej výšky uplatnenej

nemajetkovej ujmy zobral do úvahy minimálnu mzdu platnú v roku, keď dochádza k uplatneniu nároku.
Nie je to nesprávny postup, nakoľko takto postupoval napríklad aj Najvyšší súd Slovenskej republiky
v rozhodnutí zo dňa 11.9.2019, sp. zn. 8Cdo/96/2018, keď prihliadal na minimálnu mzdu za rok, v
ktorom súd rozhodoval o žalobe na náhradu škody a nemajetkovej ujmy. Žalobca je teda presvedčený,
že jeho postup pri výpočte maximálnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy je správny. Nad rámec

uvedeného žalobca uvádza, že napríklad v rozhodnutí Krajského súdu Trenčín zo dňa 20.04.2022,
sp. zn. 24Co/79/2021 bola priznaná nemajetková ujma vo výške 15 eur za jeden deň neväzobného
trestného stíhania. Trestné stíhanie žalobcu trvalo celkovo 3 252 dní (od 7.01.2006 do 03.12. 2014).
Ak by sa zobrala do úvahy suma, ktorú súdy priznávajú za deň nezákonného trestného stíhania, tak by
sa výška nemajetkovej ujmy žalobcu mala rovnať sume 48.780 eur. Vzhľadom na maximálnu možnú

výšku si žalobca uplatnil nárok len vo výške 32.300 eur. Tvrdenie žalovaného, že by mal mať nárok v
maximálnej výške 12.600 eur, pretože zobral do úvahy minimálnu mzdu v roku 2006, sa teda javí nie
len, ako nesprávne, ale aj ako objektívne nespravodlivé.

4.1 Na repliku žalobcu reagovala žalovaná duplikou zo dňa 17.05.2023. V nej uviedla, najmä to, že

vznáša námietku premlčania uplatneného nároku podľa § 19 ods.1, ods.2 zákona č. 514/2003 Z.z..
Desaťročná objektívna premlčacia lehota žalobcovi už uplynula, pričom začala plynúť odo dňa, keď bolo
poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu vznikla škoda. Žalobca v podanej žalobe
a vyjadrení sám poukázal na to, že škoda mu vznikla uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva
Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície, odbor všeobecnej kriminality Trenčín uznesením

ČVS:ORP-1318/2-OVK-TN-2004 zo dňa 07.01.2006 (doručené 11.01.2016) a podaním obžaloby zo dňa
03.06.2008. V danom prípade mal žalobca teda svoj nárok na súde najneskôr do 03.06.2016, čo sa však
nestalo. Žalovaná je toho názoru, že žalobca si neuplatnil svoj nárok ani v rámci trojročnej subjektívnej
premlčacej lehoty.

5.1 Po ukončení postupu podľa § 167 Civilného sporového poriadku bola dňa 23.10.2023 súdu
doručená zmena žaloby, ktorá spočívala v úprave výšky uplatneného úroku z omeškania (zvýšenie
z pôvodnej výšky 5 % na 6,25 %). Súd navrhovanú zmenu žaloby pripustil uznesením vyhláseným na
pojednávaní dňa 18.01.2024 v prítomnosti oboch sporových strán. Okrem toho žalovaná doručila súdu
dňa 06.12.2023 a žalobca dňa 27.12.2023 ďalšie svoje vyjadrenia.

5.2 Žalovaná v ňom poukázala na skutočnosť, že žalobca si uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy
vďalšíchsporoch.JednásaokonanienaOkresnomsúdeNitrapodsp.zn.18C/3/2023,advekonaniana
Okresnom súde Trenčín pod sp.zn. 21C/27/2021 a sp.zn. 28C/43/2022. Bližšie popísala predmety týchto
sporov a uviedla, že ak žalobca preukáže vznik nemajetkovej ujmy, musí aj preukázať, aký vplyv malo

konkrétne nezákonné rozhodnutie na jej vznik a výška náhrady nemajetkovej ujmy musí zodpovedať
podielu jednotlivých nezákonných rozhodnutí na jej vzniku. Nie je možné priznať náhradu za vznik
nemajetkovej ujmy v celom rozsahu v každom konaní, v ktorom si žalobca žalobou o náhradu škody
spôsobenú pri výkone verejnej moci, v takom prípade by bola nemajetková ujma uhradená viacnásobne
z dôvodu viacerých súdnych konaní o žalobe o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci.

5.3 Žalobca vo svojom vyjadrení k vznesenej námietke premlčania uviedol, že žalovaná vykladá
citované ustanovenie zákona č. 314/2003 Z.z. spôsobom, ktorý odporuje účelu a zmyslu tohto zákona
a čl. 46 ods. 3 Ústavy, ako aj samotnej podstate inštitútu premlčania. Faktom je, že k 11. januáru 2016ešte subjektívne právo na náhradu škody žalobcovi ani len nevzniklo, pretože jeho trestné stíhanie sa
k tomuto dňu považovalo za zákonné. Subjektívne právo žalobcu na náhradu škody vzniklo až dňom
právoplatného zastavenia trestného stíhania, keďže týmto dňom bola založená fikcia nezákonnosti

trestného stíhania žalobcu ako to vyžaduje zákon č. 314/2003 Z.z., resp. judikatúra. Subjektívne právo
žalobcu teda mohlo vzniknúť najskôr dňa 27. decembra 2021. Nie je možné, aby sa premlčalo niečo, čo
neexistuje. Preto nie je možné, aby objektívna premlčacia lehota uplynula dňa 11. januára 2016, teda v
čase keď právo žalobcu, ktoré má byť predmetom premlčania, ešte neexistovalo. Opačný výklad by bol
nielenvrozporesúčelomazmyslomzákonač.514/2003Z.z.,akoajčl.46ods.3Ústavy,aleajvrozpore

s čl. 46 ods. 1 Ústavy, keďže žalobca by de facto úplne prišiel o možnosť domáhať sa svojho nároku
na súde, čo sa rovná denegatio iustitiae. V prípade akceptácie výkladu prezentovaného žalovaným by
dochádzalo k situáciám, že ak by len samotné trestné stíhanie trvalo viac ako 10 rokov, poškodené
strany by automaticky prichádzali o nárok na náhradu škody, nakoľko objektívna premlčacia lehota
uplynula ešte počas vedenia nezákonného trestného stíhania. Pritom takáto dĺžka trestných konaní
nie je v podmienkach SR vôbec výnimkou a ukážkovým príkladom toho je aj tento spor, kde prvotné

nezákonné trestné stíhanie voči žalobcovi trvalo od 7. januára 2006 (deň vznesenia obvinenia) do 3.
decembra 2014 - teda 8 rokov a 11 mesiacov, t. j. bez mesiaca 9 rokov). Tí poškodení, voči ktorým by
štát viedol nezákonné trestné stíhania viac ako 10 rokov, by automaticky ex lege nedisponovali žiadnym
nárokom na náhradu škody. Naproti tomu, tí poškodení, voči ktorým by bolo vedené nezákonné trestné
stíhania hoc aj len 1 deň, by týmto nárokom disponovali. Takže tí poškodení, ktorí utrpeli tie najväčšie

ujmy v dôsledku nezákonného trestného stíhania by prišli o nárok na odškodnenie skôr ako by si ho
vôbec mohli uplatniť, zatiaľ čo tí poškodení, ktorí utrpeli hoc aj zanedbateľnú ujmu, by týmto nárokom
disponovali. Nezmyselnosť a disproporcionalita takéhoto výkladu je zjavná už na prvý pohľad. Žalobca
sa o škode dozvedel dňom, keď sa dozvedel o právoplatnom zastavení trestného stíhania, keďže práve
toto vytvorilo fikciu jeho nezákonnosti. Toto bolo vydané dňa 27. decembra 2021. Vzhľadom na to, že ani

k dnešnému dňu ešte 3 roky od uvedeného dátumu neuplynuli, považuje žalobca subjektívnu premlčaciu
lehotu za jednoznačne dodržanú.

6.1 Za účelom rozhodnutia o podanej žalobe súd vykonal dve pojednávania, ktorých sa zúčastnili
sporové strany a právny zástupca žalobcu. Na pojednávaniach súd vypočul žalobcu, svedka K. B. (syna

žalobcu) a E. B. (manželku žalobcu). V rámci dokazovania takisto oboznámil aj listinné dôkazy, a to:
č. l. 11 stanovisko Ministerstva spravodlivosti SR, č.l. 14 žiadosť o predbežné prerokovanie nároku, č.l.
21 odpoveď GPSR z 14.09.2022 na žiadosť o predbežnom prerokovaní nároku, č.l. 22 rozsudok OS
Nitra 1T29/2010, č.l. 30 rozsudok KS Nitra 1To/52/2014, č.l. 38 uznesenie OS Nitra 5Nt/61/2017, č.l.
43 uznesenie Okresnej prokuratúry Trenčín 2Pv672/20/3309, č.l. 74-85 lekárske správy E. M. N., resp.

E. O. P., J., E. N. P., žaloba o náhradu škody zo dňa 09.01.2024, ktorá je predmetom konania sp. zn.
20C/1/2024, zrušený rozsudok OS TN sp.zn. 21C/27/2021 z 20.10.2022, neprávoplatný rozsudok OS
TN sp.zn. 28C/43/2022 z 28.09.2023, právoplatné uznesenie KS TN sp.zn. 19Co/7/2023 z 19.12.2023.

6.2 Právna zástupkyňa žalobcu na pojednávaní uviedla, že k početnosti viacerých trestných stíhaní

poškodeného poukazuje na to, že NSČR v rozhodnutí 30Cdo/4703/2018 judikoval, že v prípade
trestného stíhania, ktoré nasleduje po skoršom inom trestnom stíhaní, dochádza k závažnejším
následkom v rámci subjektívneho prežívania nemajetkovej ujmy takto stíhanej osoby. Tento spor sa týka
trestného stíhania, ktoré trvalo v rokoch 2006-2014 a 2020-2021 po povolení obnovy konania. V rokoch
2006-2014 žalobca nečelil iným trestným stíhaniam a tie spory, ktoré aktuálne prebiehajú na OS TN,

ktoré nie sú právoplatne skončené sp. zn. 21C/27/2021 a 28C/43/2022, sa týkajú trestných stíhaní po
roku 2014. Preto argumentácia žalovanej, že žalobca si duplicitne uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy
za viaceré trestné stíhania, nie je dôvodná. Uvedené konania sú neprávoplatne rozhodnuté a podľa
názoru žalobcu nemajú význam pre tento spor. Čo sa týka obrany žalovanej ohľadne výšky uplatnenej
nemajetkovej ujmy aktuálne poukazuje na rozhodnutie NSSR sp. zn. 5Cdo/169/2021 z januára 2023, v

zmysle ktorého limit náhrady podal § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 pre nezákonné rozhodnutia vydané pred
rokom 2013 sa nemá uplatňovať. Napriek tomu žalobca svoju žalobu nemení, zotrváva na uplatnenej
výške nemajetkovej ujmy. Ak by súd považoval aj túto náhradu za vysokú, apeluje na skutočnosť, že KS
v Košiciach svojím rozhodnutím priznal náhradu nemajetkovej ujmy v jednom medializovanom prípade
sudkyne KS BA vo výške 70 tis. eur za difamujúce výroky voči jej osobe. Žalobca má za to, že ujma

na jeho strane v dôsledku približne 10 ročného trestného stíhania je neporovnateľne vyššia, ako ujma
v dôsledku difamujúcich výrokov, ktorá trvala relatívne krátky čas. Navyše ak v prípade uvádzaného
prípadu došlo aj k ospravedlneniu za tieto výroky. Takisto uvádza, že podľa rozhodnutia KS Banská
Bystrica 15Co/71/2022 tam súd priznal náhradu nemajetkovej ujmy v prípade nezákonného trestnéhostíhania za prvých 24 mesiacov v sume 250,- eur mesačne a za ďalšie trvanie tohto nezákonného
trestného stíhania priznal 300,- eur mesačne do konca stíhania. Týmto výpočtom by mohol žalobca
žalovať o sumu približne 35.000 eur.

6.3 Zástupca žalovanej na oboch pojednávaniach uviedol, že žalovaná namieta kumulatívnosť
uplatneného nároku, kedy nemajetková ujma bola žalobcovi spôsobená viacerými trestnými stíhaniami.
Tie, ktoré sú predmetom sporov v konaniach 21C/27/2021 a 28C/43/2022 začali v rokoch 2014 až 2015.
Trestné stíhanie, ktoré sa týka tohto sporu však neskončilo v roku 2014, ale trvalo aj v rokoch 2020 a

2021. Ako vyplýva z výsluchu žalobcu, resp. z podaných žalôb, najpodstatnejším zásahom pre žalobcu
bolo prvé trestné stíhanie začaté v roku 2000. Odškodnenie za toto trestné stíhanie si uplatnil žalobca
na tunajšom súde v konaní vedenom pod sp. zn. 20C/1/2024. Ujma, ktorá mu mala byť spôsobená
bola popisovaná obdobnými resp. rovnakým skutočnosťami, a preto má žalovaná za to, že je potrebné
prihliadnuť na skutočnosť, že predmetné trestné stíhanie nemohlo byť jedinou príčinou nemajetkovej
ujmy na strane žalobcu, ale pod túto ujmu sa podpísali všetky trestné stíhania, ako to vyplýva z podaných

žalôb žalobcom. Pre tento spor je významné aj konanie pred Okresným súdom Nitra, v ktorom si žalobca
žalobou uplatňuje nemajetkovú ujmu v dôsledku nezákonného potrestania. Táto ujma je opisovaná
rovnako a žalovanej sa javí, že žalobca tým sleduje rozdelenie jedného nároku, teda jednej ujmy do
dvoch konaní v snahe zvýšiť celkové odškodnenie. Ak žalobca poukazuje na svoj zlý psychický stav
a toto jeho tvrdenie je základom vo všetkých žalobách o náhradu nemajetkovej ujmy vyvstáva otázka,

v dôsledku ktorého trestného konania sa zhoršil psychický stav žalobcu? Čo sa týka predložených
lekárskych potvrdení žalobcom, tak rovnaké lekárske potvrdenia boli predložené aj v konaní na tunajšom
súde 28C/43/2022 a preto sa pýta, či zlý psychický stav žalobcu bol spôsobený trestným konaním, na
základe ktorého je uplatnený, nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v tomto konaní alebo v konaní sp.
zn. 28C/43/2022 ? Ak sa jedná o kumulatívny nárok, potom je potrebné špecifikovať, aké účinky mali

jednotlivé trestné konania vo vzťahu k tejto nemajetkovej ujme. Nie je možné spravodlivo spočítavať
alebo viacnásobne uplatňovať jednu ujmu v plnom rozsahu vo viacerých nárokoch.

6.4 V rámci celého konania žalobca navrhol, aby súd vypočul žalobcu a svedkov K. B. a E. B.. Od
pôvodného návrhu na vypočutie svedka B. F. upustil v priebehu konania. Súd vykonal všetky dôkazy,

ktoré označili, resp. predložili sporové strany.

6.5Žalobcavypovedalvovzťahukuplatnenémunárokutak,žeprvýkrátboltrestnestíhanýzainútrestnú
činnosť, ktorá sa neskôr nepreukázala, už v roku 2000. Tam mu bolo kladené za vinu vydieranie, čo
po obnove konania bolo v roku 2022 ukončené, a žalobca bol oslobodený spod obžaloby. Predmetné

trestné stíhanie má súvis s trestným oznámením na B. B. B., ktoré podal v roku 2004. Nakoniec sa v
roku 2006 z poškodeného žalobcu stal obvinený a neskôr aj obžalovaný. Až do odsúdenia v roku 2014
musel čeliť trestnému stíhaniu po dobu 8 rokov. Je zrejmé, že takáto dĺžka konania musela mať vplyv
na jeho rodinný, súkromný a pracovný život rovnako tak aj na jeho psychické zdravie. O tom, že bol
nespravodlivo stíhaný vedeli aj vyšetrovatelia aj prokurátori, avšak nikto mu nepomohol. Ľudia, ktorí mu

mali pomáhať ho nakoniec potopili. Nahrávka získaná zákonným spôsobom, ktorá mala preukazovať
trestnú činnosť sudcu B. B., na ktorú poukazoval, sa nakoniec OČTK stratila. Čelil policajnej šikane, mal
obavu o svoj život a zdravie a aj o život a zdravie svojej rodiny. Musel utekať s malým dieťaťom z domu. V
roku 2004 sa mu narodila dcéra. Syn K. sa narodil v roku XXXX. Na neho sa v tom čase pozerali ako na
nejakú lúzu, že si vymýšľa a podobne. Polícia mu úmyselne nariadila výsluchy na troch miestach v jeden

deň, terorizovala ho. Do roku 2000 bol bezúhonný, mal spokojný život, cestoval, mal rodinu. Podnikal
v oblasti gastronómie, pričom jeho meno bolo takto poškodené. Celé to trvalo osem rokov. Trestné
stíhania boli vymýšľané, opakovane bol stíhaný, pričom to malo nedozerné následky na rodinný život.
Manželka sa bála o deti, chcela, aby to uzavrel v záujme dosiahnutia kľudu. Manželka sa musela pár krát
odsťahovať, aj sestra, ktorá je právnička ho upozorňovala, aby nešiel hlavou proti múru. Celkovo je zo 6

detí,má5súrodencov,pričomjehotrestnéstíhanieresp.stíhaniapoznačiliajvzťahsosúrodencami,ktorí
chceli, aby prestal poukazovať na nezákonnosť a nespravodlivosť. S rodičmi mal dobrý vzťah. Najviac
ho podporoval jeho otec. Je známe, že jeho prípad bol aj široko medializovaný. Bežní ľudia ho spájali
s trestnou činnosťou a mysleli si, že je zločinec. Deti žili v strese. Obdobie po povolení obnovy konania
bolo takisto veľmi ťažké, pričom to súviselo najmä s mohutnejšou medializáciou, ku ktorej čiastočne

prispel aj on, nakoľko sa potreboval brániť. Pomoc odborníka ku vzťahu k psychickému zdraviu vyhľadal
až v roku 2018, dovtedy sa snažil s tým vyporiadať sám. Žiadnym znaleckým posudkom vo vzťahu k
jeho psychickým problémom v tom období nedisponuje.6.6 Svedok K. B., syn žalobcu, vypovedal tak, že si pamätá predmetné trestné stíhanie otca za trestný čin
súvisiacisohováranímsudcuB..Vtomčasemal13apolroka azačalosatovroku2006.Pamätási,keď
bol na Okresnom súde Nitra, kde aj prítomná prokurátorka, ktorá sa zúčastnila hlavného pojednávania

povedala, že podľa nej je toto trestné stíhanie účelové, ale má pokyny od nadriadených takto postupovať
v trestnom konaní. Bol prítomný ako verejnosť na hlavnom pojednávaní, keď sudca Krajského súdu v
Nitre JUDr. Q. uznal otca za vinného, pričom na konci pojednávania ho so zdvihnutým prstom vyzval, aby
sa do budúcna vyvaroval ohováraniam sudcov. Ich rodine toto trestné stíhanie spôsobovalo komplikácie,
napätie a bol poznačený aj vzťah medzi jeho rodičmi. Mama naliehala na otca, aby od všetkého už

upustil. Niekoľko krát sa odsťahovala k svojmu otcovi do Púchova. Otec však ďalej bojoval a čelil
nezákonným trestným stíhaniam. Čo sa týka zmien na jeho správaní, bol psychicky zničený, mal aj
má problémy so spánkom a aj nervové problémy. Bolo spomínané ich meno v médiách, jeho meno
bolo zneužívané, bol vykreslený ako mafián v roku 2002. S tým súviseli aj ekonomické problémy pri
prevádzkovaní reštaurácie. Niektorí klienti, keď sa dozvedeli, kto ju prevádzkuje, svoje akcie zrušili. Verili
tomu, čo sa dozvedeli v médiách, teda, že ak bol otec odsúdený, že je vinníkom. Po povolení obnovy

konania, v ktorom bol odsúdený za ohováranie sudcu B., niekedy v rokoch 2018, 2019 alebo 2020, bol
otec rád, že očistil svoje meno. Čo sa týka ich vzťahu, mali aj konflikty počas jeho trestného stíhania,
hádavali sa, bolo medzi nimi napätie, istý čas sa aj nerozprávali.

6.7 Svedkyňa E. B., manželka žalobcu, vypovedala tak, že so žalobcom sú manželia od roku 1992 až

doposiaľ. Je pre ňu veľký problém aktuálne vypovedať, nakoľko v dôsledku všetkých trestných stíhaní
manžela nemá dôveru v súdy, ani v políciu. Je zablokovaná. Bolo to hrozné obdobie, čím si prešli.
Bojovali s justíciou a nevedeli, či vôbec prežijú. Ak by si príslušné štátne orgány robili svoju prácu riadne,
nemuseli všetko takto trpieť. Manžel bol v dôsledku toho aj vo väzbe, ostala s deťmi na všetko sama,
musela čeliť vyhrážkam od R., čelila H.. Každý deň jej niekto búchal na dvere, bála sa o deti. Vyhrážali sa

jej zabitím ich dcéry, alebo jej únosom. Skrývali sa ako zver. Prišli o majetok, dostali nálepky mafiánov.
Firma, ktorú mali, to ledva udržala. Ich ujma bola obrovská. Manžel mal zdravotné problémy v dôsledku
všetkých týchto udalostí. Psychickú ujmu má každý jeden z nich až doteraz. Obdobie bolo pre nich
ťažké, zvažovala aj rozvod manželstva. Manžel však nechcel prehrať tento boj s nespravodlivosťou
a bil sa ďalej ako bojovník. Bol však v dôsledku toho psychicky zrútený. Bolo to náročné preukázať

voči všetkým inštitúciám pravdu. Na jednotlivé obdobia si detailne nespomína, teda na jednotlivé fázy
trestného stíhania. Detailne si na obnovu konania, čo sa týka trestného stíhania za krivé obvinenie sudcu
B. nepamätá, avšak každé jedno aj drobné víťazstvo vnímali s radosťou.

7.1 Súd po vykonanom dokazovaní a nesporných skutkových okolnostiach zistil tento, pre rozhodnutie

o žalobe podstatný skutkový stav:

7.2 Medzi sporovými stranami nie je sporný priebeh trestného stíhania tak, ako ho opísal žalobca
a predložil o tom čiastočne aj listinné dôkazy. Preto súd v tejto časti odôvodnenia poukazuje na
skutkový stav tak, ako je opísaný v bodoch 1.2 a 1.3 odôvodnenia tohto rozsudku. Vo vzťahu ku

skončeniu trestného stíhania žalobcu a spoluobvineného B. F., resp. k zastaveniu ich trestného stíhania
súd uvádza, že uznesením zo dňa 27.12.2021 Okresnej prokuratúry Trenčín č. 2Pv 672/20/3309-43
bolo konštatované, že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci, a že v
konaní obvinených absentuje vedomostná zložka, pretože obaja konali v omyle, spočívajúcom v osobe
poškodeného, do ktorého boli privedení treťou osobou. Nie je tak možné hovoriť v ich prípade o

úmyselnom konaní, ktoré vyžaduje § 174 ods.1, 2 Trestného zákona, účinného v čase spáchania skutku.
Všetky okolnosti zistené svedeckými výpoveďami nasvedčovali tomu, že obvinení boli jednoznačne
presvedčení o pravdivosti tvrdenia tretej osoby o korupčnej činnosti sudcu Krajského súdu v Trenčíne.

7.3 Medzi sporovými stranami nebolo sporné ani to, že v období od 07.01.2006 do júla 2014 nebol

žalobca trestne stíhaný v inej veci. Od júla 2014 bol trestne stíhaný za prečin ohovárania a prečin krivého
obvinenia týkajúceho sa sudkyne B. E. B.. V období od 23.10.2020 do 27.12.2021 počas trestného
stíhania po povolení obnovy konania až do zastavenia predmetného trestného stíhania, bol obvinený
trestne stíhaný minimálne v štyroch trestných veciach.

7.4 Trestné stíhanie obvineného trvalo, s výnimkou obdobia od jeho právoplatného odsúdenia až
po zrušenie odsudzujúceho rozsudku, v období od 07.01.2006 do 03.12.2014 a od 23.10.2020 do
27.12.2021, teda celkovo 10 rokov a 1 mesiac, t.j. 3.681 dní.7.5 Žalobca listom zo dňa 29.03.2022 požiadal zástupcu žalovanej o predbežné prerokovanie nároku
na odškodnenie, resp. náhradu nemajetkovej ujmy v sume 32.300 eur z dôvodov, na ktorých je založená
aj táto žaloba žalobcu. Listom zo dňa 14.09.2022 oznámil zástupca žalovanej žalobcovi, že túto jeho

žiadosť považuje za nedôvodnú v plnom rozsahu, a preto jej nie je možné vyhovieť.

8.1 Podľa § 488 Občianskeho zákonníka záväzkovým vzťahom je právny vzťah, z ktorého veriteľovi
vzniká právo na plnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok.

8.2 Podľa § 489 Občianskeho zákonníka záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj
zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone.

8.3 Podľa § 494 Občianskeho zákonníka z platného záväzku je dlžník povinný niečo dať, konať, niečoho
sa zdržať alebo niečo trpieť a veriteľ je oprávnený to od neho požadovať.

8.4Podľa§3ods.1,ods.2 zák.č.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkoneverejnej
moci a o zmene niektorých zákonov, ďalej aj ako „zák.č. 514/2003 Z.z.“ štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej
časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím,
zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,

c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym
úradným postupom. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

8.5 Podľa § 4 ods.1 písm.e/ zák.č. 514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom
verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu

spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo
správnom konaní.

8.6 Podľa § 5 ods.1 zák.č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

8.7 Podľa § 15 ods.1 zák.č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti

poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

8.8 Podľa § 16 ods.4 zák.č. 514/2003 Z.z. v súčasnosti účinného ak príslušný orgán neuspokojí nárok
na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak

príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa
poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku
na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný,
a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému
aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že

neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

8.9 Podľa § 17 ods.1, ods.2 zák.č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný
predpis neustanovuje inak. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným

zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

8.10 Podľa § 517 ods.2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má
veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný

platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.8.11 Podľa § 3 ods.1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., v znení účinnom od 01.02.2013, ktorým
sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka výška úrokov z omeškania je o 5
percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému

dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

9.Pozistenípodstatnéhoskutkovéhostavu,naktorýsúdaplikovalvyššiecitovanéustanoveniaprávnych
predpisov, súd vec právne posúdil nasledovne:

10. Pred samotným posúdením dôvodnosti žaloby žalobcu súd skúmal, či si žalobca splnil povinnosť
vopred predbežne prerokovať svoj nárok na náhradu škody podľa § 15 ods.1 zákona o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Na základe vykonaného dokazovania súd konštatuje,
že tomu tak bolo. Preto sa môže podľa § 16 ods.4 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci domáhať uspokojenia nároku na súde. Táto okolnosť nebola zo strany žalovanej
ani rozporovaná.

11.1 Vo vzťahu k tomu, aký právny predpis má súd použiť (aplikovať) na zistený skutkový stav,
teda ako má právne posúdiť tento spor, súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn. 5Cdo/169/2021 z 31.01.2023, ktorý vychádzal z obdobného skutkového stavu, kedy
sa jednalo takisto o priznanie náhrady nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie žalobcu, ktoré neviedlo

k jeho odsúdeniu za trestný čin, a časovo spadalo do obdobia od 15.11.2004 do 24.10.2017,
kedy nadobudol právoplatnosť oslobodzujúci rozsudok. Podľa uvedeného uznesenia NSSR „Dovolací
súd je oboznámený so svojou rozhodovacou činnosťou, v rámci ktorej sa judikatórne ustálilo, že
právo poškodeného na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) vzniká momentom vydania nezákonného
rozhodnutia, vzatia do väzby, či zbytočnými prieťahmi v konaní, bez ohľadu na to, že žalovateľným

nárokom sa stáva až po splnení ďalších podmienok. Preto aplikovať ust. § 17 v zmysle novely (zákona č.
412/2012 Z. z.) na prípady, keď uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané pred 1. januárom 2013, by
znamenalo pripustiť, že hoci v čase pred nadobudnutím účinnosti novely vzniklo poškodenému právo na
náhradu nemajetkovej ujmy vo vyššej výške, toto jeho právo v časti prevyšujúcej horný limit zavedený
novelou (zákon č. 412/2012 Z. z.) zaniklo dňom jej účinnosti. Znamenalo by to popretie princípu úplného

odškodnenia, ale spôsobilo by aj neprípustné odňatie už existujúceho práva, zásah do legitímnej nádeje
poškodeného na satisfakciu a bolo by aj porušením zákazu retroaktivity (Uznesenie 7Cdo/262/2015
zo dňa 16.03.2016, ktoré nadväzuje na skoršie rozhodnutie dovolacieho súdu sp. zn. 7Cdo/145/2011).
Dovolací súd tiež uvádza, že vo svojej rozhodovacej činnosti eviduje rozhodnutia judikujúce primeranú
výšku náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným trestným stíhaním po náležitom zohľadnení

iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie a aj v kontexte s
rozhodnutiami ESĽP a ústavného súdu.“ „Dovolací súd dáva do pozornosti odvolacieho súdu, že trestné
stíhanie žalobcu spadalo do časovej účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2008,
v rámci ktorej nebola v zákonných ustanoveniach limitácia výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Preto
použité vodítko v podobe dnes účinného ust. § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. nebolo v kontexte

prejednávaného prípadu správne použité.“

11.2 Na základe uvedeného a za použitia § 27b zákona č. 514/2003 Z. z. súd aplikoval na rozhodnutie
o nároku žalobcu a o výške uplatnenej náhrady príslušné ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. v znení
účinnom do 31.12.2008.

12. K zodpovednosti žalovanej za vznik nemajetkovej ujmy žalobcu:

12.1 Pre vznik zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá je
objektívnou zodpovednosťou, v danom prípade, musí byť splnená podmienka existencie nezákonného

rozhodnutia. Táto okolnosť bola medzi stranami sporu sporná, pričom žalovaná sa bránila tvrdením, že
v prípade žalobcu nebolo vydané nezákonné rozhodnutie. Súd sa preto zaoberal v prvom rade touto
okolnosťou, resp. dôvodnosťou obrany žalovanej v tejto časti.

12.2 Vo vzťahu k existencii nezákonného rozhodnutia v tomto spore súd uvádza, že v rozhodnutí

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 M Cdo 15/2009 sa konštatuje: "Nárok na náhradu škody spôsobenej
začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením je špecifickým
prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. účinného od 1. júla 2004 a rovnako aj
podľa predtým platného zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutímorgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom účinného do 30. júna 2004. Súdna judikatúra
dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková
ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola

odčinená. Systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu
trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti
a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť
začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti

(zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Pokiaľ teda
trestné konanie nepovedie k odsúdeniu, bude spravidla možné konštatovať, že uznesenie o vznesení
obvinenia bolo nezákonným rozhodnutím z hľadiska posudzovania zodpovednosti za škodu spôsobenú
trestným konaním obvinenému. Podľa neho každé trestné konanie negatívne ovplyvňuje osobný život
trestne stíhaného, na ktorého sa síce do okamihu právoplatnosti meritórneho rozhodnutia prihliada ako
na nevinného, ale už samotný fakt trestného stíhania je záťažou pre každého obvineného. Už samotné

trestnéstíhanievýraznezasahujedosúkromnéhoaosobnéhoživotajednotlivca,jehoctiadobrejpovesti
a to tým skôr, ak sa jedná o obvinenie nepravdivé, ktoré je potvrdené právoplatným oslobodzujúcim
rozsudkom, resp. zastavením trestného stíhania.“ Rovnako judikoval aj ÚS SR v náleze I. ÚS 395/2016.

12.3 Konajúcemu súdu aktuálne nie je známy judikatúrny odklon, resp. posun od týchto záverov, a preto

uzatvára, že obrana žalovanej v tomto smere nie je dôvodná a žalobca preukázal svoje tvrdenie, že
k nezákonnému rozhodnutiu v danom prípade došlo. Žalobca bol v období od 07.01.2006 do 27.12.2021
trestne stíhaný, pričom žiadnej trestnej činnosti sa nedopustil a trestné stíhanie proti nemu nemalo byť
ani začaté. Nie je tak dôvodná argumentácia žalovanej uvedená v bode 2.3 odôvodnenia tohto rozsudku.
Naopak dôvodná je argumentácia žalobcu v zmysle ktorej nárok z nezákonného trestného stíhania sa

totiž neviaže na (ne)správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania,
resp. pri podaní obžaloby, ale na samotný výsledok trestného stíhania.

12.4 Argumentáciu žalovanej, že nie je možné, aby za štát - žalovanú vystupovali naraz dva štátne
orgány, resp. aby sa delila zodpovednosť za časť konania po vydaní uznesenia o vznesení obvinenia

do konania na súde a následne za konanie konané pred súdom, súd nepovažuje za dôvodnú. Naopak
ako dôvodnú vyhodnotil argumentáciu žalobcu, že žalobca disponuje jednak titulom na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ktorým sa domáha
náhrady škody spôsobenej vedením trestného stíhania, ktoré nikdy nemalo byť ani začaté; a takisto
titulom na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o treste podľa § 8 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.,

ktorým sa domáha náhrady škody spôsobenej uložením a vykonaním trestu. Ide o dva úplne samostatné
nároky. Za žalovanú pri oboch týchto nárokoch žalobcu konajú dva rôzne štátne orgány v zmysle § 4
ods.1 zákona č. 514/2003 Z.z..

13. K premlčaniu nároku a námietke premlčania vznesenej žalovanou:

13.1 K žalovanou vznesenej námietke premlčania súd uvádza, že je síce dôvodná, ale jej vznesenie
je podľa názoru súdu výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi, a preto nemá pre uplatnený nárok
žalobcu právny význam. Podľa § 3 ods.1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich
z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov

iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Vznesená námietka premlčania je teda bez právnych
účinkov, ktoré jej súd nepriznal. V tomto smere súd poukazuje napríklad na Nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 44/2017 z 21. novembra 2017, podľa ktorého v obdobnom
prípade (išlo o priznanie náhrady škody, vzniknutej z trestného konania vedeného proti sťažovateľovi,
ktoré prebiehalo viac ako desať rokov a jeho výsledkom bolo zastavenie trestného stíhania, pričom

sťažovateľ objektívne nemohol uplatniť právo na náhradu škody podľa zákona o zodpovednosti za
škodu pred uplynutím desaťročnej lehoty od doručenia (oznámenia) nezákonného rozhodnutia, ktorým
bola spôsobená škoda) ústavný súd judikoval aj to, že : „Keďže sťažovateľ nezavinil márne uplynutie
objektívnej desaťročnej premlčacej doby v zmysle § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, pretože táto

uplynula skôr, ako bolo trestné stíhanie sťažovateľa zastavené, pričom zastavenie trestného stíhania
bolo podmienkou pre uplatnenie nároku na náhradu škody, Ústavný súd Slovenskej republiky dospel
k záveru, že vznesenie námietky premlčania možno v tomto prípade považovať za konanie, ktoré je v
rozpore s dobrými mravmi.“13.2 Súd v tomto ohľade poukazuje na časť odôvodnenia tohto nálezu, podľa ktorého ústavný súd
už vyslovil názor, že vo všeobecnosti nie je vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania žalovaným

mohlo byť považované za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretože výkon žiadneho
práva nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. O takýto prípad však môže ísť iba výnimočne. V
rozpore s dobrými mravmi môže byť však len taký výkon práva účastníkom v občianskom súdnom
konaní, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor druhého účastníka konania, pričom vo vzťahu k
vznesenej námietke premlčania môže o takýto prípad ísť len vtedy, ak druhý účastník konania márne

uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči nemu by za tejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo
neprimerane tvrdým postihom. Pre posúdenie tejto primeranosti je potrebné vychádzať z konkrétnych
okolností prípadu, najmä vziať do úvahy charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré
právo nebolo uplatnené pred uplynutím premlčacej doby (II. ÚS 176/2011, IV. ÚS 542/2013). Došlo až
k absurdnej situácii, keď pre neúspech sťažovateľa s uplatnením nároku na náhradu škody stačilo, aby
trestné stíhanie sťažovateľa trvalo dlhšie než je objektívna desaťročná premlčacia doba. Vychádzajúc z

uvedeného by priznanie účinkov premlčania za daných okolností bolo voči sťažovateľovi neprimerane
tvrdým postihom. Sú tak splnené podmienky na to, aby výnimočne neboli priznané vznesenej námietke
premlčania právne účinky v súlade s právom.

13.3 Od začatia trestného stíhania žalobcu (vydania nezákonného rozhodnutia) do jeho právoplatného

zastavenia uplynulo takmer 16 rokov, toto však žalobca ako je uvedené vyššie nedokázal ovplyvniť, a
preto súd nepriznal vznesenej námietke premlčania právne účinky.

13.4 Vo vzťahu k námietke žalovanej o premlčaní uplatneného nároku žalobcu aj v subjektívnej trojročnej
premlčacej dobe súd uvádza, že predmetné trestné stíhanie začalo uznesením vyšetrovateľa o vznesení

obvinenia zo dňa 07.01.2006. Uznesením zo dňa 27.12.2021 bolo trestné stíhanie žalobcu zastavené.
Žaloba vo veci bola súdu doručená dňa 04.01.2023, teda po približne roku od vzniku nároku.

14. K príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a ujmou žalobcu:

14.1 V zmysle už ustálenej judikatúry súdov platí, že príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným
prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty. Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné
rozhodnutie,nesprávnyúradnýpostup)avznikškodybolivlogickomslede,tedaabyprotiprávnekonanie
bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť
príčinnej súvislosti či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať.

Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy
v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez
ktoréhobyškodnýnásledoknevznikol.Podľateórietzv.adekvátnejpríčinnejsúvislosti,príčinnásúvislosť
je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností adekvátnym
dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané, že škoda by bez tejto príčiny

nebola nastala. Otázka príčinnej súvislosti medzi určitým protiprávnym konaním a konkrétnou škodou
je otázkou skutkovou. Jej existenciu zisťuje súd, ktorý so zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje,
či tu príčinná súvislosť je alebo nie. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci
vymedzenie, medzi akou ujmou a akou skutočnosťou tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná.
Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva

škoda, za ktorú je požadovaná náhrada. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (ak
vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne), prípadne inou skutočnosťou (ak bola tvrdená
a preukázaná), sa zisťuje príčinná súvislosť. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak škoda vznikla
následkom nezákonného rozhodnutia, t.j. vtedy, ak nezákonné rozhodnutie a škoda boli vo vzájomnom
pomere príčiny a následku a ak bolo preukázané, že ak by nebolo nezákonného rozhodnutia, ku škode

by nebolo bývalo došlo.

14.2 Ak žalovaná argumentovala, že žalobcovi mohol vzniknúť škodlivý následok v dôsledku iného
trestné konania (ČVS:ORP–PPZ-1055/NKA-PK-ZA-2014, ČVS: ORP-198/4-VYS-B2-2019), tak súd
k tejto argumentácii uvádza, že je nedôvodná.

14.3 Žalovaná vychádza z predpokladu, že príčinou vzniku škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
môže byť len také nezákonné rozhodnutie, bez ktorého by škodný následok nevznikol (test conditio sine
qua non), resp. že by škodlivý následok nastal aj bez nezákonného rozhodnutia (uznesenie NS SR z 30.apríla 2013 sp. zn. 6 Cdo 103/2011). Protiprávny úkon nemusí byť jedinou príčinou vzniku škody a môže
dôjsť ku kumulatívnej kauzalite. Treba tiež rozlíšiť, či v konkrétnom prípade viac skutočností v jednom
okamihu spolupôsobilo na vznik toho istého škodlivého následku (konkurenčná kauzalita) alebo či jedna

skutočnosť vylučuje druhú.

14.4 Ak by súd vyhodnotil túto úvahu ako správnu, potom by to znamenalo, že osoba, ktorá v rovnakom
čase čelí viacerým trestným stíhaniam, ktoré sa neskončia odsúdením obvineného, resp. aspoň jedno
trestné stíhanie by neviedlo k odsúdeniu, takáto osoba by nikdy nevedela preukázať, či neúspešné

trestné stíhanie bolo jedinou príčinou jeho ujmy. Fakticky, by sa takáto osoba nemohla domôcť náhrady
nemajetkovej ujmy za takéto „neúspešné“ trestné stíhanie, a takýmto výkladom by jej bola odopretá
spravodlivosť,resp.možnosťodškodnenia.Ajztohtozáverupresúdvyplývanedôvodnosťargumentácie
žalovanej. K tomuto súd uvádza aj to, že trestné stíhanie obvineného (akéhokoľvek vo všeobecnosti) súd
vníma ako akési bremeno, ktoré musí táto osoba niesť (či už bude uznaná za vinného alebo nie). Potom
je zjavný rozdiel, či táto osoba nesie týchto bremien jedno alebo viac (či už súčasne alebo opakovane).

V takomto prenesenom význame potom nemožno uzavrieť, že každé ďalšie takéto bremeno zľahčuje
už existujúce, alebo už raz unesené. Objektívne by si zrejme každý želal čeliť „iba“ jednému trestnému
stíhaniu ako viacerým a to aj opakovane, alebo súčasne. Preto má súd za to, že viaceré trestné
stíhania nezľahčujú nemajetkovú ujmu stíhanej osoby, ba práve naopak, túto zväčšujú. Je predsa ľudsky
pochopiteľné, že život človeka, ktorý je opakovane trestne stíhaný (v prípade žalobcu išlo o obdobie

približne 20 rokov, pričom dve jeho právoplatné odsúdenia boli zrušené) je po nemateriálnej stránke
kvalitatívne horší ako toho, ktorý čelí, resp. čelil „iba“ jednému trestnému stíhaniu, resp. menšiemu počtu
trestných stíhaní. Opačne to platí pri osobách, ktoré sa opakovane dopúšťajú trestnej činnosti, teda
pri tzv. recidivistoch. Nie však pri osobách, ktoré sú bezúhonné. Ujmu takýchto recidivistov nemožno
porovnávať s ujmou osôb, ktoré boli trestne stíhané a tieto sa skončili ich oslobodením spod obžaloby

alebo zastavením ich trestného stíhania. U žalobcu sa jedná o bezúhonnú osobu. Vonkoncom už
nemožno uzavrieť, že by ďalším trestným stíhaním žalobcu nebola daná príčinná súvislosť medzi
nezákonným rozhodnutím a vzniknutou nemajetkovou ujmou.

15. K zákonnej limitácii náhrady nemajetkovej ujmy:

15.1 Ako je uvedené vyššie, súd na rozhodnutie o podanej žalobe aplikoval ustanovenia zákona č.
214/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2008, podľa ktorého zákonná limitácia náhrady nemajetkovej
ujmy v zmysle súčasného ustanovenia § 17 zák.č. 514/2003 Z.z. nebola platná. Preto súd limit náhrady
posudzoval iba v zmysle zásady iudex ne eat ultra petita partium – sudca nech nejde nad návrhy strán,

vyjadrenú v ustanovení § 216 ods.1 Civilného sporového poriadku.

15.2 Nad rámec potreby odôvodnenia tohto rozsudku súd uvádza, že argumentácia žalovanej, že limit
náhrady nemajetkovej ujmy v tomto prípade žalobcu je 12.600 eur, nie je dôvodná. Žalovaná vychádza
z premisy, že tento limit je potrebné viazať na rok 2006, kedy bolo žalobcovi vznesené predmetné

obvinenie. Táto premisa žalovanej je nesprávna, pretože k vzniku ujmy nedošlo vydaním predmetného
uznesenia vyšetrovateľa, ale skončením, teda zastavením trestného stíhania, začatého na základe
uznesenia o vznesení obvinenia. To nastalo až v roku 2021, konkrétne 27.12.2021. Rozhodujúcim je
moment „zavŕšenia“ vydaného nezákonného rozhodnutia.

15.3 Naproti tomu poukaz žalobcu na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
11.9.2019, sp. zn. 8Cdo/96/2018, v okolnosti určenia limitu náhrady podľa výšky minimálnej mzdu za
rok, v ktorom súd rozhodoval o žalobe na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, je nenáležitý. Najvyšší
súd v rámci prieskumu v dovolacom konaní túto otázku vôbec neposudzoval. Preto je toto rozhodnutie
v tomto smere žiadnym spôsobom nepoužiteľné. Naopak konajúci súd uvádza, že prístup súdu prvého

stupňa v tam prejednávanom prípade je ojedinelý. Prevažujúcou (nie jednotnou) je prax, ktorá vychádza
z limitu určeného podľa výšky minimálnej mzdy v roku, v ktorom bolo trestné stíhanie skončené, teda
došlo k takpovediac „zavŕšeniu“ vydania nezákonného rozhodnutia.

16. K obdobiu, za ktoré súd žalobcovi priznal náhradu nemajetkovej ujmy:

16.1 V prejednávanom prípade sa jedná o špecifický prípad, kedy žalobca bol ako obvinený trestne
stíhaný a súdom aj právoplatne odsúdený a po vykonaní trestu a uplynutí približne 6 rokov od odsúdeniabola povolená obnova právoplatne skončenej trestnej veci pred súdom, vec bola vrátená do prípravného
konania a neskôr bolo jeho trestné stíhanie v prípravnom konaní zastavené.

16.2 Teda trestné stíhanie žalobcu bolo vedené aj po povolení obnovy konania, teda po dni 23.10.2020,
a to do dňa 27.12.2021. Celkovo bol žalobca stíhaný v období od 07.01.2006 do 03.12.2014 (deň
právoplatnosti odsudzujúceho rozsudku) a následne od 23.10.2020 do 27.12.2021. Súd preto pri
priznaní náhrady nemajetkovej ujmy v dôsledku trestného stíhania žalobcu vzal do úvahy aj obdobie od
23.10.2020 do 27.12.2021, aj keď žalobcu v žalobe a replike toto obdobie neuvádza (až na pojednávaní

zahrnul do náhrady aj toto obdobie). Súd má za to, že keď aj počas tohto obdobia bol žalobca nedôvodne
trestne stíhaný, nemožno toto obdobie nezahrnúť. Avšak pre samotnú výšku priznanej náhrady toto
obdobie nemá pre žalobcu faktický význam. Ako vyplynulo aj zo svedeckých výpovedí svedkov K. B. a E.
B., žalobca po povolení obnovy konania trestné stíhanie po tomto okamihu prežíval pozitívne. Svedok
K. B. vypovedal, že otec bol rád, že očistil svoje meno. Svedkyňa E. B. vypovedala, že si bližšie každé
obdobie trestného stíhania nepamätá, ale každé jedno aj drobné víťazstvo vnímali s radosťou. Teda

v tomto období mu nemajetková ujma v takom rozsahu, aby bolo potrebné ju finančne odškodňovať
podľa názoru súdu žalobcovi nevznikala. Uvedené je racionálnym záverom, pretože po povolení obnovy
konania boli odsudzujúce rozsudky súdov zrušené a bolo dôvodné očakávať zastavenie trestného
stíhania. Nemohlo sa zrušiť aj samotné uznesenie o vznesení obvinenia a muselo sa počkať na výsledky
ďalšieho dokazovania v rámci prípravného konania.

16.3 Nárok na nemajetkovú ujmu, ktorá žalobcovi vznikla odsudzujúcimi rozsudkami súdov, ktoré boli
neskôr zrušené, si žalobca uplatňuje v inom konaní, kde mu v tomto čase bola Okresným súdom Nitra
zatiaľ neprávoplatne priznaná v sume 14.600 eur (ide o obdobie od 03.12.2014 do 23.10.2020).

17. K výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy:

17.1 V zmysle § 17 ods.2 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,

nemajetková ujma v peniazoch sa uhrádza poškodenému iba v prípade, ak iba samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím a zároveň ak nie je možné túto ujmu uspokojiť ju inak. Preto sa súd zaoberal tým, či
v danom prípade iba samotné konštatovanie porušenia práva je dostatočným zadosťučinením. Ujmu,
ktorú utrpel žalobca, nie je možné dobre uspokojiť inak, ako priznaním náhrady nemajetkovej ujmy.

Samotné konštatovanie porušenia práva nie je podľa názoru súdu dostatočným zadosťučinením, a to
s prihliadnutím na trestné stíhanie, ktorému musel žalobca čeliť po dobu približne 10 rokov (bez
započítania obdobia výkonu trestu až po povolenie obnovy konania). Preto rozhodol aj o priznaní
nemajetkovej ujmy žalobcovi.

17.2 Už samotné trestné stíhanie jednotlivca výrazne zasahuje do jeho súkromného a osobného
života, jeho cti a dobrej povesti. Je teda zrejmé, že každá fyzická osoba má právo na ochranu svojej
osobnosti, medzi inými aj na ochranu pred zásahom do jej občianskej cti. Toto právo je nescudziteľné
aneprevoditeľné.Ideoabsolútneprávo,ktorépôsobíprotikaždému.Každýmusítotoprávorešpektovať.
Túto ochranu požíva fyzická osoba dokonca aj po svojej smrti. Občianska česť patrí k významným

právnym, ale aj neprávnym hodnotám, má vplyv na plnohodnotný život fyzickej osoby a jej každodennú
realitu. Táto hodnota je v podstate nevyčísliteľná, je nehmotná a mnohokrát je vzácnejšia ako hmotné
zabezpečenie fyzickej osoby. Predstavuje aj základný predpoklad pre riadne fungovanie v spoločnosti,
rodine, zamestnaní a pod. Je takisto nepopierateľné, že jej hodnota je takisto subjektívna, podľa
osobnostného založenia a preferencií poškodeného a má rôznu hodnotu v porovnaní k iným statkom

(hmotným i nehmotným).

17.3 Žalobca sa v tomto spore domáha jeho odškodnenia za nemajetkovú ujmu, ktorú utrpel jednak
(1.) v jeho súkromnom a rodinnom živote, (2.) pracovnom a spoločenskom uplatnení, a nakoniec (3.)
na zdraví.

17.4 Pri ustálení výšky náhrady súd prihliadal na osobu poškodeného, jeho doterajší život, vek a
prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy v súkromnom živote a v spoločenskom
uplatnení, a na okolnosti, za ktorých k nej došlo.17.5 Náhrada nemajetkovej ujmy aj podľa judikatúry Ústavného súdu SR musí zodpovedať predstavám
spravodlivosti a slušnosti v danom čase a na danom mieste. Z ustálenej judikatúry súdov SR vyplýva,

že primeranosť nemajetkovej ujmy treba vždy posudzovať aj v kontexte s rozhodovacou činnosťou
Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorá sa týka náhrad
nemajetkovejujmy.Uvedenépriznanévýškyodškodnenianemajetkovejujmyvšakniejemožnéprevziať
automaticky do každého iného rozhodnutia. Sú potrebné na určenie určitého rámca, v ktorom by sa mala
priznaná náhrada v konkrétnom prípade pohybovať. V ustálenej judikatúre súdov Slovenskej republiky

takisto naďalej platí, že pri posudzovaní náhrady nemajetkovej ujmy nie sú rozhodujúce subjektívne
pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom čase a mieste vnímala
aj každá iná fyzická osoba. Výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy by mala odzrkadľovať snahu
o spravodlivé rozhodnutie, ktoré zodpovedá realite a môže byť takto prijímané všeobecne. Do popredia
sa však podľa názoru súdu čoraz aktuálnejšie dostáva aj strata reálnej hodnoty peňazí, resp. ich inflácie
oproti nedávnej minulosti.

17.6 Súd pri ustálení výšky nemajetkovej ujmy prihliadal na skutočnosti, ktoré mohli viesť k priznaniu
vyššej náhrady nemajetkovej ujmy a naopak, ktoré túto ujmu, resp. náhradu za ňu znižovali.

17.7 V prípade skutočností, ktoré mohli viesť k priznaniu „nižšej“ náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi

súd poukazuje na skutočnosť, že žalobca 1/ v súvislosti s vedením predmetného trestného stíhania
neprišiel o zamestnanie (ako je to v iných prípadoch priznaných nemajetkových újm, napríklad pri
policajtoch, colných úradníkoch, štátnych zamestnancoch), 2/ nebol väzobne stíhaný, 3/ nemusel a ani
nezmenil svoje bydlisko a zdroj svojich príjmov, 4/ jeho najbližšia rodina sa nerozpadla (aj keď ako
vypovedali žalobca a vypočutí svedkovia, prežívali v ich vzájomných vzťahoch zlé obdobie a krízy),

5/ nebolo preukázané zhoršenie jeho zdravotného stavu v súvislosti s trestným stíhaním, 6/ žalobcovi
nehrozil vysoký trest (horná hranice trestnej sadzby pri treste odňatia slobody bola v trvaní tri roky).

17.8 Čo sa týka dosahovania príjmu žalobcu počas jeho trestného stíhania, tak žalobca aj naďalej
podnikal. Je však objektívne pochopiteľné, že vzhľadom na zverejnenie jeho prípadu, mohlo dôjsť

k „strate kreditu“ v očiach jeho klientov, keďže žalobca podniká a podnikal v gastronómii. Ako však
uviedol v žalobe samotný žalobca, keďže ušlý zisk v tejto oblasti sa veľmi ťažko preukazuje (i keď mu
zrejme vznikol), v dôsledku nemožnosti preukázanie jeho výšky si žalobca náhradu majetkovej škody
nenárokuje. Súd má za to, že táto škoda (v podnikaní) nemôže byť nahrádzaná v rámci nemajetkovej
ujmy a ako taká sa do jej výšky nemohla premietnuť.

17.9 Čo sa týka jeho zdravotného (psychického) stavu, na ktorý objektívne trestné stíhanie má negatívny
dopad, tak je potrebné uviesť, že z vykonaného dokazovania (oboznámené listinné dôkazy na č.l. 74 až
85 a výsluch žalobcu) vyplýva, že žalobca pomoc odborníka na psychické zdravie vyhľadal až v roku
2018 (teda v čase približne 4 rokov od druhostupňového rozhodnutia). Ako vyplýva z predložených

lekárskych správ, tak žalobca bol na prvom komplexnom psychiatrickom vyšetrení prvý krát 04.06.2021
a následne prvý krát na psychologickom vyšetrení dňa 13.07.2021. Žalobca takisto vypovedal, že
žiadnym znaleckým posudkom vo vzťahu k jeho psychickým problémom v tom období nedisponuje.
Preto okolnosti na strane zdravia žalobcu, nie sú hodné náhrady nemajetkovej ujmy a súd ich pri určení
výšky nemajetkovej ujmy nemohol vziať do úvahy (teda premietnuť do vyššej výšky nemajetkovej ujmy).

17.10 Čo sa týka povahy a závažnosti trestnej činnosti, pre ktorú bol trestne stíhaný, súd je toho
názoru, že predmetné obvinenie žalobcu bolo spôsobilé poškodiť dobré meno žalobcu v menšej miere.
Žalobca nebol obvinený z násilnej alebo organizovanej trestnej činnosti. Rovnako tak nebol stíhaný ani
za činnosť, ktorá by súvisela s dosahovaním jeho príjmu (podnikaním) alebo za činnosť, ktorá by ho

difamovala vo vyššej miere. Nemohlo tak podľa názoru súdu dôjsť k tak intenzívnej ujme na cti a dobrom
mene žalobcu, aby bola aj z tohto dôvodu žalobcovi priznaná mimoriadna výška náhrady nemajetkovej
ujmy.

17.11Nadruhejstranevprípadeskutočností,ktorémohliviesťkpriznaniu„vyššej“náhradynemajetkovej

ujmy súd poukazuje na skutočnosť, že 1/ trestné stíhanie žalobcu bolo vedené po dlhší čas (približne 10
rokov, nerátajúc obdobie vykonávania zrušeného trestu), 2/ osoba žalobcu bola predmetom celoštátnej
medializácie (pričom je potrebné uviesť aj to, že žalobca mediálny priestor využíval aj sám), 3/ žalobca
bol opätovne trestne stíhaný a to nielen on, ale aj jeho syn K. (za trestnú činnosť súvisiacu s jehovyjadreniaminapoškodených,ktorýchosobysúviselistrestnýmstíhanímžalobcu),4/všetkyjehotrestné
stíhaniasapreukázaliakonedôvodné,5/včasejehotrestnéhostíhaniaažpopovolenieobnovykonania,
mal žalobca vek 41 rokov až 55 rokov (bol teda v produktívnom a aktívnom veku) a nakoniec, 6/ že

žalovaná sa za nezákonné rozhodnutie žalobcovi neospravedlnila.

17.12 Súd vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a právne úvahy dospel k záveru, že je dôvodným
ustáliť náhradu nemajetkovej ujmy žalobcu vo výške 10.000 eur. Do tejto výšky náhrady sa premietlo
najmä to, že žalobca bol neúmerne dlho vystavený prirodzenému negatívnemu dopadu jeho trestného

stíhania,počasktoréhoboldokoncaajprávoplatneodsúdený(začomubolasúdomzatiaľneprávoplatne
priznaná náhrada nemajetkovej ujmy). V dôsledku predmetného trestného stíhania po túto dobu žalobca
musel znášať psychickú záťaž, obavu z trestu, ktorý mu hrozil, obavu z reakcie jeho rodiny alebo širšieho
okruhu ľudí, či venovať čas a energiu svojej obhajobe. Čas, ktorý žalobca venoval trestnému stíhaniu,
mohol stráviť s rodinou alebo podnikaniu.

17.13 Náhradu vo výške 10.000 eur pritom podľa názoru súdu nemožno považovať za nízke
odškodnenie, ako by sa možno mohlo javiť pri porovnaní s výškou žalovanej náhrady nemajetkovej ujmy.
Je tomu tak pre všetky okolnosti uvádzané v predchádzajúcich odsekoch tohto odôvodnenia rozsudku.
Výška priznanej náhrady je výsledkom súdnej úvahy. Nejde o žiadny exaktný matematický výpočet, ale
o objektívne uváženie toho, aká výška náhrady je v okolnostiach prípadu žalobcu spravodlivá. Táto

úvaha súčasne nemá znamenať priestor na svojvôľu či arbitrárnosť. Podľa názoru súdu priznaná výška
náhrady zohľadňuje aj požiadavku, ktorá vyplýva z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky,
v zmysle ktorej pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju
vlastnúrozhodovaciučinnosť,atedavsúladesprincípomrovnostirozhodovaťvporovnateľnýchveciach
rovnako a v ich judikatúre by tak mal existovať vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a

výškou priznanej náhrady.

17.14 Suma náhrady, ktorú si žalobou uplatnil žalobca, dosahuje sumy náhrad, ktoré sú priznávané
poškodeným, ktorí boli na základe nezákonných rozhodnutí pozbavení osobnej slobody, čo nie je
prípad žalobcu. Je potrebné zvýrazniť to, že pozbavenie osobnej slobody predstavuje najvýznamnejší

zásah do ústavných práv trestne stíhanej osoby. Sudca príkladmo uvádza, že podľa jeho právoplatného
rozsudku sp.zn. 27C/237/2010 zo dňa 20.10.2015 bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy za jeden
deň výkonu väzby v sume 41,20 eur alebo podľa právoplatného rozsudku sp.zn. 17C/94/2014 zo dňa
03.09.2015bolapriznanánáhradanemajetkovejujmyzavykonanienezákonnéhotrestuodňatiaslobody
v období od 21.01.2010 do 23.02.2011 (teda približne 13 mesiacov) v sume 5.000 eur. Podľa v tejto časti

právoplatného rozsudku sp.zn. 17C/336/2013 zo dňa 23.06.2022 sudca priznal žalobcovi (príslušníkovi
Policajného zboru SR, bezúhonnému, ženatému a v tom čase otcovi jedného maloletého dieťaťa), ktorý
vykonal nezákonný trest odňatia slobody v trvaní 525 dní náhradu nemajetkovej ujmy v sume 30.000
eur. Vo všetkých týchto prípadoch sa však jednalo o náhradu ujmy spôsobenej aj pozbavením osobnej
slobody poškodených.

17.15 Vo vzťahu k rozhodnutiam iných súdov, resp. sudcov v tejto oblasti súd uvádza, že napríklad
OkresnýsúdBanskáBystricarozsudkomzodňa27.02.2020sp.zn.20C/268/2014právoplatne(prebehlo
aj dovolacie konanie) priznal náhradu nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie na základe nezákonného
rozhodnutia, trvajúce spolu 104 mesiacov (od 21.07.2004 do 26.03.2013) za každý mesiac trestného

stíhania sumu 300 eur (okrem obdobia výkonu väzby, ktorá bola odškodnená sumou 1.000 eur
mesačne),spoluvsume31.200eur.Vdanomprípadesavšakjednalooväzobnétrestnéstíhanie,pričom
poškodenému hrozil vysoký trest a bol stíhaný pre závažnú trestnú činnosť (založenie, zosnovanie a
podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny), počas trestného stíhania zmenil bydlisko,
prácu, s manželkou žili oddelene, a možno konštatovať, že dopad nezákonného rozhodnutia na

poškodeného bol v tam prejednávanom prípade závažnejší.

17.16 Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 8Co/141/2019 z 26.05.2020 bola bezúhonnému
príslušníkovi vojenskej polície, otcovi rodiny s maloletými deťmi, ktorý bol po dobu 77 mesiacov trestne
stíhaný v súvislosti s výkonom jeho povolania, s hrozbou uloženia nepodmienečného trestu odňatia

slobody v trvaní 5 až 10 rokov, priznaná nemajetková ujma v sume 5.000 eur (približne 65 eur za mesiac
trestného stíhania).17.17 Rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp.zn. 7Co/2/2017 z 22. februára 2017 bola príslušníkovi
Policajného zboru Slovenskej republiky priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v celkovej výške 16.850
eur za 337 dní výkonu väzby, t. j. 50 eur za 1 deň väzby, počas trestného stíhania pre trestný čin

vydierania podľa § 235 ods. 1, 2 písm. e) Trestného zákona a trestný čin výtržníctva § 202 ods. 1
Trestného zákona.

17.18 Rozsudkom Okresného súdu Trenčín sp.zn. 11C/39/2019 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Trenčíne sp.zn. 27Co/41/2022 z 30.06.2022, bola poškodenému, ktorý ako lekár – primár oddelenia

úrazovej chirurgie, bol trestne stíhaný pre prečin ublíženia na zdraví v období od 22.04.2014 až do
21.02.2019 (do právoplatnosti oslobodzujúceho rozsudku súdu), priznaná náhrada nemajetkovej ujmy
za nezákonné rozhodnutie (trestné stíhanie, ktoré neviedlo k odsúdeniu) v sume 5.000 eur. V tomto
prípade poškodeného išlo o bezúhonného občana, ktorý viedol usporiadaný život v kruhu svojej rodiny,
40 rokov vykonával prácu lekára, pričom do začatia trestného stíhania a vznesenia obvinenia voči jeho
osobe v roku 2014 nemal žiadne osobné skúsenosti s vedením trestného konania voči nemu. Dĺžka

trestného stíhania bola približne 5 rokov.

17.19 Rozsudkom Okresného súdu Trenčín sp.zn. 27C/2/2019 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Trenčíne sp.zn. 5Co/31/2023 zo dňa 14.02.2024 bola poškodenej žalobkyni - lekárke priznaná
náhrada nemajetkovej umy v sume 5.000 eur. V tomto spore bola žalobkyňa pôvodne uznaná vinnou zo

spáchaniaprečinuusmrteniaabolaodsúdenánatrestodňatiaslobodyvovýmere30mesiacov,strestom
zákazu vykonávať lekársku prax na dobu šesť rokov. V neskoršom priebehu konania po dovolacom
konaní prvostupňový súd oslobodil obžalovanú spod obžaloby. Trestné stíhaná bola žalobkyňa v období
od 02.07.2010 do 25.01.2016. Jej prípad bol takisto medializovaný, počas trestného stíhania sa z nej
stala psychiatrická pacientka, predtým nebola nikdy trestne stíhaná, žila riadnym životom a trestné

stíhanie zasiahlo priamo aj výkon jej profesie, nakoľko obvinenie voči nej sa týkalo výkonu jej povolania
lekárky.

17.20 Rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 7C/24/2023 zo dňa 20.9.2023 v spojení
s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 14Co/2/2024 zo dňa 14.3.2024, bola

poškodenému žalobcovi priznaná náhrada nemajetkovej ujmy 3.000 eur za 6 rokov trvajúce trestné
stíhanie (500 eur za každý rok trestného stíhania). Žalobca bol oslobodený spod obžaloby podanej pre
zločin skrátenia dane a poistného, pričom mu hrozil trest odňatia slobody v trvaní od 3 do 8 rokov, avšak
nešlo o prvé trestné stíhanie obvineného a trestné stíhanie malo intenzívnejší dopad na obvineného
rodinný život a pracovný život, nakoľko pre tlak okolia sa odsťahoval od manželky a aj jeho pracovný

pomer bol ukončený.

17.21RozsudkomOkresnéhosúduTrnavasp.zn.37C/13/2018zodňa10.8.2022vspojenísrozsudkom
Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10Co/140/2022 zo dňa 15.11.2023 bola žalobcovi priznaná náhrada
nemajetkovej ujmy 10.000 eur (938 eur za každý rok trestného stíhania, ktoré trvalo 10 rokov

a 8 mesiacov). Žalobca bol oslobodený spod obžaloby pre trestný čin marenia výkonu úradného
rozhodnutia, za ktorý mu hrozil trest odňatia slobody až na dva roky. V konaní boli preukázané následky
v pracovnom živote žalobcu, ktorý ako advokát prišiel o advokátskeho partnera, stratil viacerých klientov
a došlo aj k rozchodu s jeho manželkou.

17.22 Rozsudkom Okresného súdu Trenčín sp.zn. 16C/155/2016 z 13.02.2020 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 6Co/44/2020 z 28.04.2021 bola žalobkyni priznaná náhrada
nemajetkovej ujmy v celkovej výške 9.000 eur, pričom trestné konanie trvalo od novembra 2009 do
apríla 2014, t.j. 4,5 roka. Žalobkyňa – pôvodne stredoškolská učiteľka bola oslobodená spod obžaloby,
pričom jej bolo OČTK kladené za vinu spáchanie zločinu pozbavenia osobnej slobody vo forme

spolupáchateľstva a zločinu vydierania vo forme spolupáchateľstva. Počas trestného stíhania bola aj
väzobne stíhaná, za čo jej bola priznaná osobitná náhrada v sume 4.178,20 eur. Uvedený rozsudok bol
preskúmavaný aj v dovolacom konaní v rámci dovolacieho konania.

17.23 Ako už konajúci sudca judikoval aj v rozsudku sp.zn. 17C/336/2013 z 23.06.2022 tak je zrejmé,

že v oblasti náhrad nemajetkových ujm sú súdmi priznávané rôzne výšky týchto náhrad. Vyššie,
ale aj nižšie. Takýto stav je pochopiteľný a súvisí s jedinečnosťou každého prípadu a od osobného
nastavenia konkrétnych sudcov, ktorí v konaniach rozhodujú (či už ide o prvý stupeň, odvolacie konanie,
dovolacie konanie alebo aj konanie pred ústavným súdom). Súd však opakuje to, čo platí pre túto oblasťrozhodovania súdov, a to, že výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy by mala odzrkadľovať snahu
o spravodlivé rozhodnutie, ktoré zodpovedá realite a môže byť takto prijímané všeobecne, bez pocitu
iba symbolického odškodnenia a súčasne bez pocitu, že niekto na nezákonnosti dobre zarobil alebo

pocitu bagatelizovania iných újm. Musí zodpovedať predstavám spravodlivosti a slušnosti v danom čase
a na danom mieste.

17.24 Ak žalovaná argumentovala poukazom na žalobu žalobcu v konaní tunajšieho súdu sp.zn.
20C/1/2024, ktorou sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy v sume 983.656,34 eur za jeho väzobné

trestné stíhanie v rokoch 2000 až 2004, tak súd túto argumentáciu považuje za nedôvodnú. V tomto
spore súd odškodňuje iné trestné stíhanie, vedené v inom období. Je pravdou, že žalobca utrpel
nemajetkovúujmuajvtrestnomstíhanívedenomvrokoch2000až2004,alevzhľadomnačasovýodstup
približne dvoch rokov nemožno ujmu, ktorú utrpel počas následného trestného stíhania v rokoch 2006
až 2014, resp. 2020 až 2021 stotožňovať, resp. podhodnocovať. Ujma vzniknutá skorším trestným
stíhaním je jedinečná a izolovaná v čase a spôsobe jej vzniku.

18. K úrokom z omeškania:

18.1 Pokiaľ ide o výrok ohľadne úroku z omeškania z priznanej náhrady nemajetkovej ujmy súd
poukazuje na rozhodnutia NSSR a to napríklad sp.zn. 7Cdo/243/2019, ktoré bolo tiež predmetom

prieskumu zo strany Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý vo svojom uznesení z 29. júna 2021
sp.zn. I.ÚS 273/2021 označil závery všeobecných súdov za ústavne akceptovateľné. Rovnako tak súd
poukazuje na závery Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovené v náleze z 5. decembra 2023
sp.zn. II.ÚS 236/2023 k otázke priznávania úrokov z omeškania pri náhrade takejto nemajetkovej ujmy.
V zmysle tejto judikatúry patrí úrok z omeškania poškodenému najskôr dňom oznámenia žalovanej, že

neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania
nároku podľa 16 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z..

18.2 Listom zo dňa 14.09.2022, ktorý bol žalobcovi doručený dňa 16.09.2022 oznámila žalovaná
žalobcovi, že jeho nárok neuspokojí ani čiastočne, preto sa od tohto dňa dostala do omeškania

s povinnosťou zaplatiť s priznanou pohľadávkou aj úrok z omeškania vo výške podľa § 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z.. Základná
úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu
bola určená vo výške 1,25 % ročne.

19. Súd lehotu na plnenie pre žalovanú určil do 30 dní od právoplatnosti rozsudku v zmysle § 232 ods.
3 Civilného sporového poriadku vzhľadom na žiadosť žalovanej, s ktorou žalobca neprejavil nesúhlas
a vzhľadom na to, že táto lehota na plnenie nepredstavuje prihliadnuc na jej dĺžku výrazné dotknutie
práva žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy.

20. K náhrade trov konania:

20.1 Podľa § 255 ods. 1, ods.2 Civilného sporového poriadku súd prizná strane náhradu trov konania
podľapomerujejúspechuvoveci.Akmalastranavoveciúspechlenčiastočný,súdnáhradutrovkonania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

20.2 Podľa § 262 ods. 1, ods.2 Civilného sporového poriadku o nároku na náhradu trov konania
rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

20.3 Žalobca sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy 32.300 eur s príslušenstvom, pričom súd vyhovel
žalobe v časti 10.000 eur a vo zvyšku žalobu zamietol. Žalobca tak bol v konaní úspešný na menej ako
50 %, napriek tomu, mu súd priznal právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Civilný sporový
poriadok už neobsahuje ustanovenie obdobné ustanoveniu § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku

účinného do 30.6.2016, podľa ktorého aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd
priznať plnú náhradu trov konania ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo
od úvahy súdu. V prejednávanej veci výška plnenia (výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch)
závisela od úvahy súdu. Žalobca nemohol predvídať výšku plnenia, ktoré mu súd rozsudkom prizná.Rozhodujúca je skutočnosť, že súd konštatoval porušenie osobnostných práv žalobcu, v dôsledku
čoho mu vzniklo právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a žalobca bol úspešný v merite
veci. K rovnakému záveru v obdobných sporoch dospel aj Krajský súd v Trenčíne napr. v rozsudku

sp. zn. 17Co/322/2017 zo dňa 26.07.2018, v rozsudku sp.zn. 6Co/288/2017 zo dňa 08.06.2018 alebo
v rozsudku sp.zn. 5Co/5/2023 z 13.09.2023. Vzhľadom na uvedené skutočnosti mal súd za to, že
žalobcovi patrí podľa čl. 4 ods. 1, ods. 2 Civilného sporového poriadku nárok na náhradu trov konania
v plnom rozsahu, keďže takýto výrok o náhrade trov konania zodpovedá spravodlivému a rozumnému
usporiadaniu procesných vzťahov v prejednávanej veci. Preto súd rozhodol o trovách tohto konania tak,

že žalobca má proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov
konania rozhodne súd podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí. Výška tejto náhrady bude posudzovaná a určená s prihliadnutím na výšku
priznanej náhrady nemajetkovej ujmy.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho

doručenia a to na Okresnom súde Trenčín. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. O odvolaní bude rozhodovať Krajský
súd v Trenčíne. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. V odvolaní
sapoprivšeobecnýchnáležitostiachpodaniauvedie,protiktorémurozhodnutiusmeruje,vakomrozsahu
sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa

odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len
do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť
a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozsudku možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie,
ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vyššie uvedenú vadu, ak táto vada mala vplyv na
rozhodnutie vo veci samej.

Ak žalovaná dobrovoľne nesplní, čo jej ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený žalobca môže podať
návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.