Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 13. máj 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 6To/66/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2316010315
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 05. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Pavol Macháč
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2316010315.4

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Pavla Macháča a členov senátu JUDr.
Kataríny Batisovej a JUDr. Rudolfa Botta, v trestnej veci obžalovanej A. B., nar. XX. XXXXXXX XXXX
v C. D., trvalé bydlisko E. XXXX/XX, C. D., pre zločin marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. a)
Trestného zákona (ďalej len Tr. zák.), o odvolaní obžalovanej voči rozsudku Okresného súdu Galanta
z 27. marca 2024, č. k. 29T/70/2016-457, na verejnom zasadnutí konanom 13. mája 2025 v Trnave, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovanej A. B. zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Galanta (ďalej len okresný súd) rozsudkom z 27. marca 2024, č. k. 29T/70/2016-457,
uznal obžalovanú A. B. (ďalej len obžalovaná) za vinnú zo spáchania zločinu marenia spravodlivosti
podľa § 344 ods. 1 písm. a) Tr. zák. na tom skutkovom základe, že
potom čo B. F. G. v presne nezistenom čase v období od roku 2012 do 18.06.2014, na nezistenom

mieste prostredníctvom počítača vyhotovila nález psychiatrickej ambulancie B. F. G. so sídlom v
Dunajskej Strede, Veľkoblahovská č. 1002/45 o lekárskom vyšetrení, ktoré nebolo vykonané, a ktorý
nález následne A. B., listom zo dňa 18.06.2014, predložila v prípravnom konaní vedenom na Odbore
kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Galante pod ČVS: ORP-739/OVK-
GA-2012 vyšetrovateľovi Policajného zboru ako dôkaz, napriek tomu, že vedela, že predmetný nález
psychiatrickej ambulancie je nepravdivý.

2. Okresný súd zato obžalovanej uložil podľa § 344 ods. 1, § 38 ods. 2 Tr. zák. trest odňatia slobody vo
výmere 1 (jedného) roka, výkon ktorého podľa § 49 ods. 1 písm. a), § 50 ods. 1 Tr. zák. podmienečne
odložil na skúšobnú dobu v trvaní 2 (dvoch) rokov.
3. Po vyhlásení rozsudku na hlavnom pojednávaní a poučení o opravnom prostriedku sa prokurátorka
ani obžalovaná k opravnému prostriedku nevyjadrili.
4. V zákonom stanovenej lehote podala odvolanie obžalovaná prostredníctvom svojho obhajcu JUDr.

Namira Alyasryho, PhD. (ďalej len obhajca), a to osobitným písomným podaním doručeným okresnému
súdu 27. marca 2024. Konkretizovala, že odvolanie je podané proti výroku o vine, treste, ako aj proti
konaniu, ktoré predchádzalo vyhláseniu rozsudku.
5. Podané odvolanie odôvodnila prostredníctvom obhajcu, konkrétne osobitným písomným podaním
doručeným okresnému súdu 15. mája 2024.
5.1. Obhajca argumentoval, že okresný súd vyhlásil v poradí druhý rozsudok, pričom prvým rozsudkom

bola obžalovaná spod obžaloby oslobodená. Na podklade odvolania prokurátora rozhodoval odvolací
súd a uznesením č. k. 6To 10/2022-407 oslobodzujúci rozsudok zrušil a vrátil na znovu – prejednanie
a rozhodnutie. Odvolací súd vytýkal okresnému súdu nedostatočné odôvodnenie rozsudku, ako aj
nesprávny procesný postup pri vykonaní dôkazu svedeckou výpoveďou vykonanou pred vznesením
obvinenia. Tieto argumenty odvolacieho súdu však okresný súd poňal ako príkaz na odsúdenie a tak aj
napriek tomu, že sa skutková a právna situácia fakticky nezmenila, v poradí druhom rozsudku rozhodol

diametrálne odlišne ako prvý krát.5.2. Obhajca primárne vytýkal nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, keď sa súd dôkazom v
prospech obžalovanej vôbec nevenoval. Vo veci vypovedali niekoľkí svedkovia, okrem obžalovanej a
lekárky B. G. aj primárka detského odd. Nemocnice Dunajská Streda B. E., a aj dcéra obžalovanej sv.

B.. Súd však tieto výpovede v odôvodnení rozsudku „obišiel“ a nevenoval sa im tak, ako mu to ukladá
ust. § 168 ods. 1 Trestného poriadku (ďalej len Tr. por.). Obhajca kládol rečnícku otázku, či všetci
títo svedkovia podľa okresného súdu klamali. Na potrebu riadneho odôvodnenia rozhodnutia bol pritom
okresný súd dôrazne upozornený už v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu, v
bode 11 uznesenia.

5.3. Z hľadiska právneho obhajca pristúpil k analýze toho, ako plnil okresný súd pokyny, ktoré mu uložil
odvolací súd v zrušujúcom uznesení. Primárne bolo potrebné vysporiadať sa s výpoveďami svedkýň
– sestier obžalovanej, ktoré vypovedali pred vznesením obvinenia, pričom následne po vznesení
obvinenia vypovedať odmietli. Obžalovaná totiž vypovedala, že na vyšetrenia ju sprevádzala aj jej sestra
F. D.. Konajúci súd tak po zrušení prvého rozsudku vykonal jediný nový dôkaz a to výsluch svedkyne
F. D.. Ďalšia sestra – F. B. sa na súd nedostavila a súd ako odmietnutie výpovede akceptoval iba jej

písomné vyhlásenie – čo považoval za rozpor so zákonom (keďže svedkyňa nebola riadne poučená),
avšak nakoľko obžalovaná explicitne uvádzala, že na vyšetrenia ju doprevádzala jej sestra F., tak obsah
výpovede F. B., hoci vykonaný v rozpore s procesnými normami, považoval za vecne pravdivý. Odvolací
súd v zrušujúcom uznesení jasne opísal zákonu zodpovedajúci procesný postup pri výsluchu svedka,
ktorý vypovedal iba pred vznesením obvinenia. Svedkyňa F. D. bola predvolaná na hlavné pojednávanie,

po poučení odmietla vypovedať a tak na návrh prokurátora bola jej výpoveď spred vznesenia obvinenia
prečítaná. Následne mal však nasledovať procesný postup spočívajúci vo vyhodnocovaní jej výpovede
– najmä toho, či ide o dôkaz zásadného skutkového charakteru (vo významnej miere rozhodujúci
dôkaz). Ak by o taký dôkaz išlo, nemohol by taký dôkaz byť vzatý do úvahy práve z dôvodu, že dôkaz
nebol vykonaný kontradiktórne. Z odôvodnenia odsudzujúceho rozsudku však žiadne také skutkové a

právne úvahy okresného súdu nevyplývajú. Okresný súd iba uviedol, že ide o použiteľný dôkaz, keďže
nejde o jediný dôkaz, avšak bez akejkoľvek bližšej konkretizácie, či vyhodnotenia ostatných dôkazov
a ich dôkaznej sily. Tento procesný postup obhajca považoval za nezákonný. Keďže išlo o jediný po
zrušujúcom uznesení vykonaný nový dôkaz, a na jeho základe súd rozhodol úplne odlišne ako prvý krát,
logicky išlo o dôkaz vo významnej miere rozhodujúci. Keďže bol taký dôkaz vykonaný pred vznesením

obvinenia – nemal naň súd prihliadať. Výpoveď svedkyne D. označila obžalovaná za nepravdivú, pričom
vzťahy medzi sestrami sú mimoriadne zlé. K motivácii tejto svedkyne hovoriť nepravdu proti obžalovanej
treba pripomenúť listinu č.l. 320-329, z ktorej vyplýva, že uvedenej svedkyni bolo vznesené obvinenie
z obzvlášť závažného zločinu majetkového charakteru, ktorého sa mala dopustiť práve na obžalovanej
– ani túto listinu a jej vplyv na dôkaz výpoveďou svedkyne súd v odôvodnení žiadnym spôsobom

nevyhodnocoval.
5.4. V ďalšom obhajca uviedol, že ďalšie procesné úkony po zrušujúcom uznesení predstavovali iba
opätovné prehodnotenie dovtedy známych dôkazov, resp. výlučné dopočutie svedkyne B. G. k otázkam,
pri ktorých bol prokurátor pri jej prvom výsluchu pasívny, čo uznal aj odvolací súd (obhajoba je však
toho názoru, že pomocou prokurátorovi po jeho pasivite pri prvom výsluchu svedkyne G. pokynom

na jeho zopakovanie bola porušená zásada rovnosti strán). Súd môže vykonať aj dôkaz ktoré strany
nenavrhli, avšak pasivitu prokurátora v „prvom kole výsluchu“ podľa obhajcu nemožno odstraňovať/
sanovať nariadením „druhého kola výsluchu“.
5.5. Brojil i takým spôsobom, že okresný súd v odsudzujúcom rozsudku poukazoval najmä na
nezrovnalosti vo vzťahu k adrese ambulancie B. G., k spôsobu výkonu jej povolania cez obchodnú

spoločnosť Mantra AG, a k licenčnej zmluve na evidenčný softvér MEDICOM. Súd však absolútne nebral
do úvahy celkový kontext a vysvetlenie uvedených diskrepancií, ktoré vysvetľovala jednak svedkyňa
B. G. a ktoré vyplývali z dôkazov samotných, pričom toto bolo podporené aj obsahom výpovede
obžalovanej. Z prečítanej výpovede obžalovanej totiž jasne vyplývalo, že o poskytnutie lekárskych správ
požiadala B. G. až s niekoľkoročným (10) odstupom po realizácii samotných psychiatrických sedení,

nakoľko spornú listinu predložila podaním z 18. júna 2014 vyšetrovateľovi PZ v trestnej veci, v ktorej
vystupuje ako poškodená. Medzi časom samotného lekárskeho vyšetrenia 3. mája 2004 a vyžiadaním
si správy o ňom a jeho predložením – 18. júna 2014 tak prešlo cca 10 rokov, počas ktorých ošetrujúca
lekárka B. G. zmenila sídlo ambulancie z ulice Múzejná – kde došlo k reálnemu vyšetreniu na ulicu
Veľkoblahovská v Dunajskej Strede. Je preto prirodzené, že hlavičku lekárskych správ a pečiatku mala

nastavenú na adresu „Veľkoblahovská ulica“ aj napriek tomu, že reálne vyšetrenie obžalovanej bolo
vykonané ešte v čase, keď sídlila na adrese Múzejná ul. Zároveň je nemožné to čo uvádza súd na str. 17
rozsudku, teda že sa obžalovaná „dostavila do ambulancie MANTRA AG s.r.o.“, nakoľko táto obchodná
spoločnosť vznikla podľa obchodného registra (1. októbra 2014) teda až po tom, ako bol sporný lekárskynález vôbec predložený do trestného konania v inej veci, kde vystupuje obžalovaná ako poškodená.
Teda subjekt MANTRA AG s.r.o. získal právnu subjektivitu až po údajnom skutku.
5.6. Následne podotkol, že Spoločnosť MANTRA AG s.r.o. svedkyne B. G. bola dôkazne spomínaná

výlučne v súvislosti s obsahom licenčnej zmluvy a nezrovnalosťou v tom, že ak mala byť licenčná
zmluva podpísaná v roku 2003, tak nemohla byť zmluvnou stranou vtedy ešte neexistujúca obchodná
spoločnosť svedkyne B. G. – MANTRA AG, s.r.o. . Totiž pri výsluchu v prípravnom konaní, ktorý
bol realizovaný už po vzniku uvedenej obchodnej spoločnosti predložila svedkyňa B. G. na žiadosť
policajta licenčnú zmluvu, ktorej zmluvnou stranou bola už spoločnosť MANTRA AG s.r.o.. Z prečítanej

výpovede svedkyne zároveň vyplýva to, že licenčnú zmluvu – originál už nemá a v prípravnom konaní
predložila takú písomnosť, ktorú jej na jej žiadosť nepodpísanú poslala spoločnosť Medicom až ex post
v čase prebiehajúceho prípravného konania a ktorú predložila vyšetrovateľovi po tom, ako ju vytlačila a
podpísala (už s aktuálnou pečiatkou a nie s pečiatkou používanou v roku 2004). Toto zároveň vysvetľuje
aj rozpory medzi uvedeným sídlom spoločnosti Medicom, s.r.o. – kedy svedkyni samotná spoločnosť
zasielala licenčnú zmluvu až oveľa neskôr a svedkyni nebol zasielaný scan originálu licenčnej zmluvy

(podpísanýobomazmluvnýmistranami)alezrejmetakáverzialicenčnejzmluvypodpísanejlenzostrany
jedného účastníka zmluvného vzťahu, akú spoločnosť Medicom aktuálne „mala po ruke a aktuálne
používala“. Zároveň to tiež vysvetľuje to, prečo je na licenčnej zmluve pečiatka spoločnosti svedkyne B.
G. (Mantra AG s.r.o.), ktorá vznikla až o niekoľko rokov neskôr – pretože predkladaná licenčná zmluva
nie je originálom zmluvy, ale iba dodatočným výtlačkom podpísaným zo strany oboch zmluvných strán

až ex post o niekoľko rokov.
5.7. Podľa názoru obhajcu, v konaní bolo teda preukázané, že tak samotná sporná lekárska správa
z 3. mája 2004, ako aj licenčná zmluva ambulancie na používanie softvéru MEDICOM boli vytláčané
s niekoľkoročným odstupom, a preto obsahujú niektoré údaje, ktoré pôsobia rozporuplne. Všetky tieto
okolnosti však svedkyňa G. vysvetlila. Takmer všetky prokurátorom podozrivé okolnosti prípadu sú na

strane svedkyne B. G., ktorá mala naozaj neporiadok vo vedení ambulancie a v evidencii pacientov.
Z jej výpovede však explicitne vyplýva, že ju obžalovaná nikdy nepožiadala, aby do lekárskej správy
niekedy uviedla niečo, čo sa nezakladá na pravde. Obžalovaná po tom, ako začali trestné stíhania v
ktorých vystupuje ako poškodená bola zo strany nového právneho zástupcu v roku 2014 požiadaná, aby
zabezpečila lekárske správy o jej psychickom stave z roku 2004. Z toho dôvodu požiadala svedkyňu

B. G., aby jej ex post poskytla lekárske správy z predmetného obdobia. Obžalovaná však žiadnym
spôsobom nezasahovala do obsahu správ, sama si ani neuvedomila diskrepancie v uvedenej adrese
na lekárskych správach a tak ako lekárske správy od lekárky dostala, tak ich predložila do trestného
konania. Ničím nebol preukázaný úmysel obžalovanej predkladať falošné dôkazy. Nie je sporným to,
že na psychiatriu obžalovaná chodila ani to, že B. E. požiadala B. G., aby nezaevidovala obžalovanú

ako oficiálneho pacienta. Nebolo to jediný krát a takúto požiadavku malo viacero pacientov z dôvodu
stigmatizácie okolia tým, ak niekto navštevuje psychiatrické oddelenie. Obhajoba zároveň predložila
stanovisko Slovenskej Lekárskej komory, ktorá bola prečítaná ako listina na hlavnom pojednávaní
27. júla 2020 bez uvedenia č.l. v zápisnici a z ktorej vyplýva, že lekárom – špecialistom poisťovne
nepreplácajú všetkých ošetrených pacientov, ale že lekárske úkony od určitého množstva pacientov

ostávajú už bez preplatenia. Toto vysvetľuje to, prečo nemala svedkyňa B. G. problém s tým, že
ošetrenia obžalovanej nebudú vedené v jej zdravotnej poisťovni. To, že obžalovaná nenastúpila na
práceneschopnosť je vysvetlené tým, že bola podnikateľkou a teda nemusela nikomu ospravedlňovať
absencie v práci. Je bežné, že podnikatelia práve z tohto dôvodu nevyužívajú inštitút práceneschopnosti.
Obžalovaná nebola PN – počas celého obdobia svojho podnikania nikdy.

5.8. Obhajca podotkol, že odvolací súd ďalej uložil okresnému súdu odstrániť nezrovnalosť týkajúcu
sa lekárskej správy z 18. februára 2004, ktorá bola z množstva predložených lekárskych správ
chronologicky prvou lekárskou správou. V správe sa uvádza, že sa do ambulancie mala obžalovaná
dostaviť so staršou sestrou a teda nie v sprievode B. E., tak ako to o prvom vyšetrení uvádzali jednak
obžalovaná, B. G., ako aj B. E.. Pri vypočúvaní k tejto skutočnosti B. G. po konfrontácii s predmetnou

lekárskou správou si to spočiatku svedkyňa nevedela vysvetliť, avšak následne explicitne uviedla,
že lekárska správa z 18. februára 2004 zrejme nebola tým úplne prvým kontaktom s pacientkou –
obžalovanou a zrejme sa stalo to, že záznam z prvého vyšetrenia neprepísala do počítača. Poukázal na
to, že všetky lekárske správy týkajúce sa obžalovanej boli najprv výlučne v písomnej forme a až ex post
boli prepisované do počítačovej formy. Zároveň je potrebné uvedomiť si, že rekonštruujeme skutkový dej

spred 20 rokov a je prirodzené, že po tak dlhom časovom období už pamäťová stopa svedkyne zákonite
nie je taká čerstvá. Toto však nemožno považovať za nevierohodné a z uvedeného vyvodzovať závery
v neprospech obžalovanej. Aj v tomto prípade ide o neporiadok v evidencii na strane B. G..5.9.Namietal,žepotaktovykonanomdokazovaníjepreukázané,žeobžalovanáolekárskesprávyspred
10 rokov v roku 2014 požiadala, pričom do ich obsahu nijako nezasahovala, to čo dostala od svojej
ošetrujúcej lekárky predložila do trestného konania, pričom z ničoho nie je preukázané, že by malo ísť o

falošný dôkaz, o falošnosti ktorého by obžalovaná vedela. Nemožno akceptovať tvrdenia súdu prvého
stupňa na str. 20 o „nejednoznačnej vierohodnosti lekárskych správ“ a na ich základe uznať obžalovanú
za vinnú. Zásada in dubio pro reo prikazuje, aby v prípade nejednoznačnosti boli dôkazy vyhodnotené
v prospech obžalovaného.
5.10. Rovnako tak tvrdenie súdu na str. 21 rozsudku, že „lekárske správy nevykazujú znaky

vierohodnosti, pretože nemal byť v konaní produkovaný taký dôkaz, ktorý by ich potvrdzoval“, nie
sú vecne správne. Práve svedkovia B. E., B. G., sv. B., ako aj obžalovaná vypovedali o reálnom
absolvovaní vyšetrení na psychiatrickej ambulancii. Zároveň podľa nášho názoru v obdobných
prípadoch súd nemôže uznať vinu na základe nevykazovania vierohodnosti určitej listiny, ale len na
základe neochvejného skutkového záveru o falošnosti listiny.
5.11. Vo vzťahu k formulácii skutku obhajca namietal, že skutok nebol a nie je vyjadrený tak, aby nebol

zameniteľný s iným skutkom. Celé prípravné konanie bolo vykonávané výlučne k spornej lekárskej
správe z 3. mája 2004, pričom ale súd na str. 21 rozsudku uvádza, že „nevierohodnými“ sú všetky
lekárske správy z obdobia 18. februára 2004 do 23. júna 2005. V skutkovej vete nie je konkretizované,
či mala byť falošnou správou tá, z 3. mája 2004, alebo iná. Zároveň odôvodnenie napovedá, akoby
súd za falošné označil všetky správy z obdobia 18. februára 2004 do 23. júna 2005. Namietal teda to,

že skutok nebol opísaný tak, aby nemohol byť zamenený s iným skutkom – keďže predloženie každej
falošnej správy by mohlo byť samostatným skutkom. Ak má byť falošná konkrétna lekárska správa
z konkrétneho dňa, nemožno sa na účely nezameniteľnosti skutku uspokojiť s opisom uvedeným v
skutku, kde sa odkazuje výlučne na sprievodný list z 18. júna 2014. Kritériu nezameniteľnosti skutku
by zodpovedalo jedine také vymedzenie skutku, ktoré presne označí falošnú lekársku správu a nie iba

predkladací dokument.
5.12. V tomto kontexte citoval - Skutok, aby mohol byť podkladom pre uznanie viny obvineného, musí
byť vymedzený jednak tak, aby obsahoval také konkrétne skutkové okolnosti, ktoré by pokrývali všetky
podstatné znaky príslušnej skutkovej podstaty trestného činu, a ktoré by umožňovali podradiť stíhaný
skutok pod konkrétne ustanovenie Trestného zákona (hmotnoprávne hľadisko) a zároveň musí byť

vymedzený (v súlade s ustanovením §163 ods. 3 Trestného poriadku) tak, aby nebol zamenený s iným
skutkom (procesnoprávne hľadisko). Obe tieto podmienky musia byť splnené súčasne. (rozsudok NS
SR z 9. marca 2022, sp. zn. 4Tdo/27/2021). Z ustálenej súdnej praxe najvyššieho súdu totiž plynie,
že vyjadrením zisteného skutkového stavu je skutok obsiahnutý v takzvanej skutkovej vete rozsudku
(primerane napríklad R 13/1997, R 100/2001, R 24/2004, R 32/2007), nie skutkové okolnosti uvedené

v dôvodoch rozhodnutia, vyplývajúce z vykonaného dokazovania, či odvolania obžalovaného, pokiaľ
nie sú v skutkovej vete rozsudku obsiahnuté. Náprava vád skutkovej vety pritom už nie je možná z
dôvodu, že prokurátor nepodal odvolanie čo do výroku o vine a odvolanie podala výlučne obžalovaná. V
zmysle princípu zákaz reformatio in peius podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku, § 327 ods. 2 Trestného
poriadku nemôže byť už skutok menený tak, aby zodpovedal príslušným zákonným ustanoveniam

(Rozsudok NS SR sp. zn. 4Tdo 63/2019 z 21. januára 2020, Rozsudok NS SR sp. zn. 4 Tdo 27/2021
z 9. marca 2022).
5.13. V rámci konečného návrhu v mene obžalovanej žiadal, aby odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm.
a), písm. b), písm. c) Tr. por. zrušil odvolaním napadnutý rozsudok v celom rozsahu a aby následne
podľa § 322 ods. 3 Tr. por. obžalovanú podľa § 285 písm. a) Tr. por. spod obžaloby prokurátora Okresnej

prokuratúry Galanta sp. zn. 3Pv 202/2015 oslobodil, nakoľko nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre
ktorý je obžalovaná stíhaná.
6. Prokurátor sa k písomne odôvodnenému odvolaniu obžalovanej nevyjadril.
7. Spisový materiál bol Krajskému súdu v Trnave (ďalej len krajský súd) riadne predložený na
rozhodnutie o odvolaní obžalovanej 27. júna 2024.

8. Za účelom prejednania odvolania obžalovanej nariadil krajský súd termín verejného zasadnutia na 13.
mája 2025, ktorého sa zúčastnila prokurátor krajskej prokuratúry, obhajca obžalovaného a obžalovaný.
Dokazovanie krajský súd nedopĺňal, nakoľko v tomto smere žiadne návrhy neboli. V rámci konečných
návrhov prokurátor považoval odvolanie za nedôvodné, rozsudok a trest za spravodlivý a zákonný, preto
navrhol odvolanie obžalovanej zamietnuť v zmysle § 319 Tr. por.. Obhajca zhrnul, že obžalovanej sa

kladie za vinu predloženie sfalšovanej lekárskej správy do trestného konania, pričom bolo preukázané,
že ide o správu o vyšetrení, ktoré si vyžiadala od B. G. s odstupom 10 rokov od vyšetrenia. Autenticitu
lekárskej správy však potvrdzuje tak pacient, teda obžalovaná, ako aj pôvodca listiny, teda ošetrujúci
lekár, vzhľadom na tieto dôkazy obhajca bol presvedčený, že rozsudok nie je zákonný a spravodlivý,a preto navrhol, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok a obžalovanú oslobodil spod obžaloby,
nakoľko nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bola podaná obžaloba. Obžalovaná vysvetlila, že
od pani doktorky dostala lekárske správy, ktoré odovzdala vyšetrovateľovi vo veci teraz už obžalovaného

H., ktorý ju vydieral, previedol majetok jej spoločnosti a ten majetok bol vo výške 100 miliónov korún, čo
si sama vybudovala. Vtedy vymenila advokátsku kanceláriu JUDr. Gráčika a tento advokát povedal, aby
priniesla všetky dôkazy, lebo sa vo veci H. a I. 8 rokov nič nekonalo, vec je už teraz na Okresnom súde
Dunajská Streda, pričom išla od lekárky a predložila tieto lekárske správy. Nepotrebovala žiadnu falošnú
lekársku správu, lebo na H. je množstvo dôkazov ohľadom tej trestnej činnosti, pre ktorú je trestne

stíhaný. Nevedela ako pani doktorka evidovala jej sedenie, lebo sama nevedela ani chodiť. Žiadala
o oslobodenie spod obžaloby.
9. Podľa § 315 Tr. por., o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd. O odvolaní
proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd.
Podľa § 316 ods. 1 Tr. por., odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene, osobou
neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré

v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie je
prípustné.
Podľa § 316 ods. 3 Tr. por., odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého stupňa, aby
ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že
a) súd rozhodol v nezákonnom zložení,

b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo
c)hlavnépojednávaniebolovykonanévneprítomnostiobžalovaného,hocinatoneboli splnenézákonné
podmienky.
Podľa § 317 ods. 1 Tr. por., ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší
rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku,

proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na
chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania
podľa § 371 ods. 1.
Podľa § 319 Tr. por. odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.
10. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala obžalovaná ako oprávnená

osoba, proti výrokom, proti ktorým odvolanie podať mohla a urobila tak v zákonom stanovenej lehote,
preskúmal postupom podľa § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov
rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a dospel k záveru, že
odvolanie obžalovanej nie je dôvodné.
K výroku o vine a konaniu, ktoré mu predchádzalo

11. Úvodom je potrebné uviesť, že predmetnou trestnou vecou sa už raz zaoberal, keď rozhodol
uznesením z 22. septembra 2022, č. k. 6To/10/2022-407, ktorým na podklade odvolania prokurátora
podaného v neprospech obžalovanej postupom podľa § 321 ods. 1 písm. b), písm. c) Tr. por. rozsudok
okresného súdu z 20. septembra 2021, č. k. 29T/70-2016-361, ktorým obžalovanú oslobodil spod
obžaloby podľa § 285 písm. a) Tr. por., zrušil v celom rozsahu a vec vrátil okresnému súdu, aby ju

v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Bez nutnosti podrobne rekapitulovať obsah vyššie
spomínaného zrušujúceho uznesenia pripomína, že cit. uznesením krajský súd okresnému súdu vytkol
chyby, ktorých sa dopustil a okrem iného mu uložil povinnosť vypočuť na hlavnom pojednávaní predvolať
a vypočuť svedkyňu F. D. s tým, že ak svedkyňa zotrvá na svojom postoji voči obžalovanej nevypovedať
prepríbuzenskýpomer,súdnazákladeužskôrpodanéhonávrhuprokurátoraoboznámipostupompodľa

§ 263 ods. 4 Tr. por. zápisnicu o jej skoršej výpovedi z prípravného konania zo 14. mája 2015. Rovnako
bude úlohou okresného súdu opätovne predvolať a vypočuť svedkyňu B. F. G., keďže táto nebola
vypočutá k okolnostiam týkajúcim sa zmeny jej sídla ambulancie, zmeny formy podnikania na s.r.o.,
licenčnej zmluvy na používanie softwaru atď. Bez jej bližších zdôvodnení ale podľa názoru krajského
súdunebudemožnédôslednesavyrovnaťslistinnýmidôkazmi,ktoréokresnýsúdopomenulvyhodnotiť.

Nie je pritom vylúčené vykonať aj ďalšie dokazovanie či už v rozsahu dôkazných návrhov procesných
strán alebo také, ktorého potreba vyplynie z doplnenia dokazovania.
12. Odvolacím prieskumom krajský súd zistil, že po vrátení veci okresný súd doplnil dokazovanie
procesne správne a v rozsahu nielen určenom krajským súdom, ale predovšetkým v rozsahu
dostatočnom na spravodlivé, stavu veci a zákonu zodpovedajúce rozhodnutie.

13. Je treba zdôrazniť, že obžalovaná odvolanie podala aj čo do konania, ktoré predchádzalo
napadnutému rozsudku, avšak konkrétne chyby konania v písomne odôvodnenom odvolaní nevytýkala
a krajský súd chyby odvolaním nevytýkané, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods.
1 Tr. por., vlastným prieskumom nezistil. Naopak, preskúmaním obsahu spisového materiálu krajskýsúd zistil, že okresný súd na hlavnom pojednávaní po vrátení veci vykonal dôkazy potrebné k tomu,
aby mohol vo veci objektívne a zákone rozhodnúť, tieto dôkazy vyhodnotil individuálne a v ich súhrne
podľa pravidiel uvedených v § 2 ods. 12 Tr. por. a dospel k správnemu záveru o

vine obžalovanej. Následne v odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd v súlade s ust. § 168
ods. 1 Tr. por. správne uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové
zistenia opiera a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom
odporovali. Krajský súd je toho názoru, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je presvedčivé a spĺňa
kritériá predpokladané ust. § 168 ods. 1 Tr. por., nemá voči odôvodneniu výhrady, preto naň odkazuje

bez potreby na tomto mieste príslušné argumenty opakovať. Súčasne krajský súd na tomto mieste
pripomína, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria
jednotu, preto je nadbytočné, aby krajský súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové závery
okresného súdu. Tiež platí, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať
na každú námietku alebo argument odvolateľa, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov napadnutého

rozsudku, ktorý sa preskúmava v odvolacom konaní.
14. Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovanej, primárne namieta spôsob hodnotenia vykonaných
dôkazov okresným súdom, polemizuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a presadzuje vlastnú
verziuskutkovéhodeja,ktorájezaloženánainom,preňupriaznivejšomhodnotenívykonanýchdôkazov.
Z takéhoto priaznivejšieho hodnotenia dôkazov následne obžalovaná vyvodzuje závery o svojej nevine.

15. Kľúčovú odvolaciu námietku obhajoby, podľa ktorej okresný súd nesprávne vyhodnotil doplnené
dokazovanie, z ktorého podľa obhajoby jasne nevyplynula odlišná dôkazná situácia, teda že by
obžalovaná spáchala žalovanú trestnú činnosť, krajský súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Ku kritike
obžalovanej ohľadne spôsobu hodnotenia dôkazov je potrebné uviesť, že v trestnom konaní platí zásada
voľného hodnotenia dôkazov, podľa ktorej orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy

získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom
uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd,
orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. V súvislosti s hodnotením dôkazov platí aj druhé
pravidlo, podľa ktorého, ak okresný súd postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12
Tr. por., teda že ich hodnotil na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení

všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne a dospel k logicky odôvodneným skutkovým zistenia,
krajský súd nemôže napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že by sám na základe svojho presvedčenia
hodnotil tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom. V takom prípade totiž nie je možné
napadnutému rozsudku vytknúť žiadnu vadu v zmysle uvedeného ustanovenia (porovnaj R 53/1992)
16. Krajský súd tiež v súvislosti s hodnotením vykonaných dôkazov opakovane vo svojich rozhodnutiach

prízvukuje, že právo na spravodlivý proces neznamená právo na to, aby bola strana konania pred
všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, predstavami a
právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak sa neriadi jej výkladom všeobecne
záväzných právnych predpisov. Rovnako súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí
ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov, lebo proces dokazovania (a to nie len z

hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov, ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania) je ovládaný
zásadou voľného hodnotenia, kedy po vykonaní logických úsudkov v kontexte všetkých vo veci
vykonaných dôkazov dochádza k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje a ani
nemôže určiť konkrétne pravidlá, podľa ktorých by sa malo vychádzať v konkrétnom prípade pri určení
rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov, prípadne ich vzájomnej súvislosti. Jediným

všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je zásada vyjadrená v ustanovení § 2 ods.
10 Tr. por., podľa ktorej orgány postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú
dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie (porovnaj uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.08.2015, sp. zn. 4Tdo/36/2015).
17. Podľa názoru krajského súdu okresný súd v procese hodnotenia dôkazov postupoval tentokrát v

súlade s pravidlami rozvedenými vyššie v texte, preto jeho skutkovým záverom nemožno nič vytknúť. Aj
krajský súd je toho názoru, že vina obžalovanej bola bez pochýb preukázaná predovšetkým listinnými
dôkazmi, ktoré po obsahovej stránke okresný súd podrobne rozviedol v napadnutom rozsudku a logicky
vyhodnotil nielen jednotlivo, ale aj vo vzájomných súvislostiach s ostatnými vykonanými dôkazmi, najmä
výpoveďami osôb. Vôbec nejde o situáciu opisovanú obžalovanou v odvolaní, že voči nej neexistujú

usvedčujúce dôkazy. Ide len o zjavnú snahu obžalovanej, aby boli vykonané dôkazy hodnotené
súdmi inak, v jej prospech. Naopak, proti obžalovanej existuje dostatok dôkazov podrobne opísaných
v napadnutom rozsudku, ktoré vytvárajú takú ucelenú, ničím nenarušenú a logickú štruktúru (reťazdôkazov), ktorá smeruje k jedinému záveru a síce, že skutok sa stal a spáchala ho obžalovaná ako
trestne zodpovedný páchateľ konajúci v priamom úmysle.
18. Z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní vyplynulo, že obžalovaná vystupuje ako

poškodená v trestnej veci vedenej na Okresnom súde Dunajská Streda sp. zn. 1T/7/2015, v ktorej je
trestne stíhaný J. K. H. pre trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1, ods. 3 písm. b) Tr.
zák. účinného do 31.12.2005 s ohraničením žalovaného skutku od presne nezisteného dňa 2004 do 21.
mája 2004. Túto trestnú vec vyšetroval vyšetrovateľ Odboru kriminálnej polície Okresného riaditeľstva
Policajného zboru v Galante pod ČVS: ORP-739/OVK-GA-2012, pričom obžalovaná

vyšetrovateľovi sprievodným listom z 18. júna 2014 predložila na radu svojho
obhajcu nález z psychiatrickej ambulancie B. F. G. z 3. mája 2004 o lekárskom vyšetrení, aby ním
preukázala údajné psychické problémy spôsobené údajným nátlakovým konaním zo strany J. K. H..
Oznamovateľom stíhanej trestnej činnosti obžalovanej bol J. K. H..
19. Z listinných dôkazov opísaných v napadnutom rozsudku vyplynulo, že obžalovaná v rokoch
2004 a 2005 nebola oficiálne evidovaná ako pacientka psychiatrickej ambulancie B. G., že až do

decembra 2014 nebola ako poistenec Všeobecnej zdravotnej poisťovne, a.s. vedená v ich evidencii
ako psychiatrický pacient, že od apríla 2004 až júna 2004 nebola PN pre údajné psychické problémy
a nepoberala žiadne nemocenské dávky zo Sociálnej poisťovne, že 3. mája 2004 psychiatrická
ambulancia B. G. nesídlila na adrese Veľkoblahovská 1002/45 v Dunajskej Strede, ktorou pečiatkou je
nález opatrený a že táto psychiatrická ambulancia v tom čase nepoužívala software, ktorým bol lekársky

nález vyhotovený a tiež to, že táto ambulancia nebola v tom čase prevádzkovaná pod obchodnou
spoločnosťou MANTRA-AG s.r.o.
20. Svedkyňa B. G. k tomu uviedla, že všetky v spise založené lekárske nálezy týkajúce sa obžalovanej
vyhotovila nie v rokoch 2004 a 2005, ale až dodatočne, údajne na základe prepisu jej pôvodných
písomných poznámok z tohto obdobia do elektronickej evidencie, avšak na základe pravdivých

údajov, ktoré si mala vlastnoručne značiť do poznámkovej knihy, ktorá sa už nezachovala. Výstupy
z elektronickej evidencie potom odovzdala obžalovanej na jej žiadosť, avšak už opatrené aktuálnou
pečiatkou ambulancie s novým sídlom, vytlačené v novom programe. Týmto jej tvrdeniam ani krajský
súd neuveril, keďže jej údajne verne zachytené poznámky z terapeutických sedení s obžalovanou
sú v rozpore nielen s listinnými dôkazmi označenými v predchádzajúcom bode, ale sa tiež výrazne

rozchádzajú s tým, čo vypovedali o údajných návštevách ambulancie obžalovaná a jej dlhoročná
kamarátka svedkyňa B. E. a dcéra obžalovanej B.. Je potrebné zdôrazniť, že v zmysle vtedy platného
zákona NR SR č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním
zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov išlo zo strany B. G. o poskytovanie
zdravotnej starostlivosti, ktorej neoddeliteľnou súčasťou bolo aj vedenie zdravotnej dokumentácie

pacienta buď písomne alebo elektronicky. Povinnosť evidovať psychiatrického pacienta je elementárna
povinnosť lekára primárne dôležitá pre zabezpečenie kontinuity a kvality starostlivosti o pacienta. Bolo
by teda nielen v rozpore so zákonom, ale aj v rozpore s logikou veci, aby za obžalovanú, ak by skutočne
bola v období od 18. februára 2004 do 23. júna 2005 pacientkou tejto psychiatrickej ambulancie, aby
ju svedkyňa B. G. riadne nezaevidovala ako svoju pacientku a nežiadala od zdravotnej poisťovne na

ňu za rok a štvrť terapie (liečby) ani jednu platbu a aby jej neboli uhradené z verejného zdravotného
poistenia ani jedny B. G. predpísané lieky. Nie je uveriteľné tvrdenie, že by B. G. rok a štvrť poskytovala
lekársku starostlivosť neoficiálne a bezodplatne obžalovanej, majetnej podnikateľke, ktorú predtým
vôbec nepoznala len preto, že ju o to mala požiadať jej kamarátka B. E.. Rovnako nie je uveriteľné, že by
v období po 23. júni 2005 až do roku 2014 obžalovaná už viac žiadnu psychiatrickú pomoc

nepotrebovala, ak by podľa nálezu z 23. júna 2005 mali u nej stále pretrvávať psychické problémy, ktoré
by si vyžadovali tam predpísanú medikamentóznu liečbu s ďalšou kontrolu o 4 týždne (v prípade potreby
ihneď).
21. Pokiaľ obžalovaná v odvolaní namietala spôsob vyhodnotenia jej výpovede z prípravného konania
a svedeckých výpovedí B. G., B. E. a svojej dcéry B., tak krajský súd nevzhliadol dôvodnosť týchto

námietok. Okresný súd v rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku jasne identifikoval diskrepancie vo
výpovediach zmienených osôb, ktoré činia výpovede týchto svedkýň a obžalovanej aj podľa krajského
súdu vo výsledku nevierohodnými. Tieto diskrepancie sa týkajú podstatných okolností, najmä čo do
okolností údajne prvej návštevy psychiatrickej ambulancie obžalovanou, ale aj priebehu údajných
nasledujúcich vyšetrení, pričom ich výpovede nie sú rozporné len navzájom, ale sú aj v rozpore

s tým, čo vyplýva z jednotlivých lekárskych správ vyhotovených B. G.. Okresný súd preto nepochybil,
pokiaľ žiadnej z týchto výpovedí vo výsledku neuveril. Motivácia svedkýň B. E. a B. pomáhať svojimi
výpoveďami obžalovanej zbaviť sa trestnej zodpovednosti je aj podľa názoru krajského súdu zrejmá, keď
svedkyňa B. E. je dlhoročná priateľka obžalovanej a svedkyňa B. je dcérou obžalovanej. A u svedkyneB. G. nejde o lajdáctvo vo vedení evidencie, ako sa snažila prezentovať obhajoba, ale o zjavnú snahu
zakryť svoj podiel na stíhanej trestnej činnosti, za ktorý bola pôvodne aj ona trestne stíhaná, no neskôr
jej bolo obvinenie zrušené.

22. Ako nedôvodnú vyhodnotil krajský súd aj námietku obžalovanej ohľadne nepoužiteľnosti výpovede
svojej staršej sestry - svedkyne F. D. z prípravného konania. Táto výpoveď, hoci bola vykonaná pred
vznesením obvinenia, je použiteľným dôkazom, nakoľko bola realizovaná zákonným spôsobom tzv. vo
veciasvedkyňavypovedalapozákonnompoučení,kedysajasnevyjadrila,žeprávoodoprieťvypovedať
podľa § 130 ods. 1 ods. 2 Tr. por. nevyužíva, hoci vedela, že podozrivá je jej sestra

– obžalovaná. Súčasne nejde o jediný, či vo významnej miere rozhodujúci usvedčujúci dôkaz ako tvrdí
obhajoba, lebo výpoveďou svedkyne F. D. bola iba verifikovaná pravdivosť skutočností, ktoré vyplývajú
z listinných dôkazov a ktoré vyvracajú skutočnosti uvádzané obžalovanou a svedkyňami B. E., B. G.
a dcérou obžalovanej B.. Preto súd výpoveď sestry obžalovanej považoval za pravdivú napriek tomu,
že obhajoba poukazovala na ich veľmi zlé súrodenecké vzťahy. Z uvedeného je tak zrejmé, že nie je
pravdivé tvrdenie obhajoby, že po vrátení veci bola obžalovaná novým rozsudkom odsúdená výhradne

na podklade tejto prečítanej výpovede. Kľúčové vo veci sú listinné dôkazy, ktoré okresný súd v prípade
prvého (oslobodzujúceho) rozsudku úplne opomenul vyhodnotiť, čo bolo jedným z dôvodov pre jeho
zrušenie.
23. Na základe vyššie uvedeného bolo aj podľa krajského súdu v konaní bezpečne preukázané, že
lekárske nálezy vystavené B. G. v období od 18. februára 2004 do 23. júna 2005, teda vrátane

obžalovanou vyšetrovateľovi sprievodným listom z 18. júna 2014 predloženého
nálezu z 3. mája 2004, sú sfalšované, resp. vyfabrikované, nakoľko obžalovaná v danom čase
pacientkou psychiatrickej ambulancie B. G. nebola. Keďže jedno sedenie v psychiatrickej ambulancii by
nezodpovedalo údajne zistenej diagnóze, bola vyfabrikovaná celá terapia za obdobie od 18.2.2004 do
23.6.2005, tak aby začiatkom spadala do obdobia skutku, pre ktorý je stíhaný J. K. H. v inej trestnej veci.

24. Ako nedôvodnú vyhodnotil krajský súd aj odvolaciu námietku obžalovanej ohľadom nesprávne
sformulovanej skutkovej vety výroku o vine pokiaľ ide o nález o lekárskom vyšetrení, ktorý podľa nej
nie je identifikovaný jednoznačne a nezameniteľne, ale len nepriamo odkazom na sprievodný list, spolu
s ktorým bol predložený. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že sprievodným listom
z 18. júna 2014 bol obžalovanou do trestného konania predložený nález o lekárskom vyšetrení z 3. mája

2004 vyhotovený B. F. G., ktorá skutočnosť medzi stranami nebola sporná.
K právnej kvalifikácii skutku
25. Pokiaľ ide o právne úvahy, akými sa okresný súd spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti
podľa príslušných ustanovení zákona, tieto sú zrejmé z odôvodnenia napadnutého rozsudku. Správne
okresný súd ustálil, že skutok ustálený v skutkovej vete výroku o vine napadnutého rozsudku napĺňa

všetky zákonné znaky zločinu marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. a) Tr.
zák., keďže obžalovaná veľmi dobre vedela, že sa žiadnemu psychiatrickému vyšetreniu 3. mája 2004
u B. G. nepodrobila, ergo si bola plne vedomá toho, že ňou do trestného konania predložený lekársky
nález, na účel použiť ho ako pravý, nie je pravdivý. Na dokreslenie celej veci treba upriamiť pozornosť
na fakt, že spomínaný nález obžalovaná predložila do vyšetrovania vedeného na Odbore kriminálnej

polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Galante pod ČVS: ORP-739/OVK-GA-2012, až po
10 rokoch (!!!) prebiehajúceho trestného stíhania skutku, ktorý mal voči nej údajne spáchať J. K. H..
K výroku o treste
26. Podľa § 317 ods. 2 Tr. por., ak bolo podané odvolanie v prospech obžalovaného proti výroku, ktorým
bol uznaný za vinného, a odvolací súd tento výrok nezrušuje, preskúma v celom rozsahu aj zákonnosť

a odôvodnenosť výroku o treste a ďalších výrokov, ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad.
27. Pokiaľ ide o výrok o treste, tento síce nebol zo strany obžalovanej osobitným spôsobom v odvolaní
namietaný, rovnako ani konanie, ktoré tomuto výroku predchádzalo, no krajský súd s poukazom na cit.
ust. § 317 ods. 2 Tr. por. preskúmal v celom rozsahu aj jeho zákonnosť a odôvodnenosť a zistil, že
okresný súd vykonal ohľadom tohto výroku dokazovanie v dostatočnom rozsahu a procesne správne.

28. Pokiaľ ide o samotný výrok, tak pomer a mieru poľahčujúcich a priťažujúcich okolností okresný
súd u obžalovanej postupom podľa § 38 ods. 2 Tr. zák. ustálil správne konštatujúc, že u nej absentuje
akákoľvek poľahčujúca, či priťažujúca okolnosť. Správne preto ustanovenia zákona o modifikácii trestnej
sadzby (§ 38 ods. 3, resp. ods. 4 Tr. zák.) u obžalovanej nepoužil. Pokiaľ ide o samotnú výmeru trestu,
obžalovanej okresný súd uložil trest odňatia slobody jeden rok, čo je z pohľadu správne stanovenej

trestnej sadzby trest zákonný a keďže je ukladaný na samej dolnej hranici zákonom ustanovenej trestnej
sadzby (za zločin marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. a) ustanovuje Tr. zák. v osobitnej
časti trestnú sadzbu trestu odňatia slobody od 1 roka do 6 rokov), tak z povahy veci nie je ani trestnom
neprimeraným. Okresný súd nepochybil ani pri svojom závere, že u obžalovanej výkon trestu odňatiaslobody nie je nevyhnutný a že je možné jej ho podmienečne odložiť, pričom dvojročnú skúšobnú dobu
považoval aj krajský súd za dostatočnú na to, aby obžalovaná spôsobom svojho života preukázala, že
išlo len o ojedinelé vybočenie z medzí zákona, ktoré sa viac nebude opakovať.

29. Uložený trest podľa názoru krajského súdu zodpovedá všetkým zákonným hľadiskám stanoveným
pre jeho ukladanie v zmysle § 34 Tr. zák., je trestom primeraným a spravodlivým, od ktorého možno
dôvodne očakávať, že splní svoju funkciu nielen z hľadiska individuálnej, ale aj generálnej prevencie
a súčasne vyjadruje aj morálne odsúdenie tohto činu spoločnosťou.
30. Zároveň takto individualizovaný trest odňatia slobody zohľadňuje okrem iného aj neprimeranú dĺžku

konania, keďže je ukladaný na samej dolnej hranici trestnej sadzby s podmienečným odkladom jeho
výkonu. Faktom totiž je, že obžalovaná súdený trestný čin spáchala v skúšobnej dobe podmienečného
odsúdenia v trestnej veci vedenej na Okresnom súde Dunajská Streda sp. zn. 1T/155/2006, ktorá jej
plynula od 28. októbra 2010 do 28. októbra 2015, ktoré odsúdenie, ak
by zahladené nebolo, tak by s poukazom na ust. § 49 ods. 2 Tr. zák. obžalovanej
nebolo možné ukladať trest odňatia slobody s podmienečným odkladom jeho výkonu a vzhľadom na

jej osobu a postoj k trestnej činnosti ani trest na samej dolnej hranici trestnej sadzby. S poukazom na
uvedené krajský súd k aplikácii ust. § 39 ods. 1 Tr. zák. ako satisfakcie za neprimeranú dĺžku konania
nepristúpil súc toho názoru, že trest odňatia slobody mimoriadne znížený pod dolnú hranicu jedného
roka by nevedel zabezpečiť riadnu ochranu spoločnosti.
31. Keďže medzi vyhlásením odsudzujúceho rozsudku okresného súdu 27. marca 2024 a konaním

verejného zasadnutia na odvolacom súde došlo k zmene Tr. zák., bolo nevyhnutné v zmysle ust. § 2
ods. 1 Tr. zák. vyriešiť otázku, či aplikácia ust. Tr. zák. účinných od 6.
augusta 2024 nie je pre obžalovanú priaznivejšia. Nakoľko sa trestná sadzba stanovená v osobitnej časti
Tr. zák. za súdený trestný čin predmetnou novelou nezmenila, čin by ani po novele nebol premlčaný a
u obžalovanej nedochádzalo k modifikácii trestnej sadzby v jej neprospech postupom podľa ust. § 38

ods. 4 Tr. zák., tak krajský súd dospel k záveru, že ust. Tr. zák. účinného od 6. augusta 2024 nie sú
v ničom, teda ani v rámci ukladania trestu, pre obžalovanú priaznivejšie, z ktorého dôvodu do výrokovej
časti napadnutého rozsudku nevstupoval.
Záver
32. Keďže krajský súd z dôvodov prezentovaných vyššie v texte žiaden zákonný dôvod na zrušenie, či

prípadnú zmenu napadnutého rozsudku nezistil, tak odvolanie obžalovanej na verejnom zasadnutí ako
nedôvodné postupom podľa § 319 Tr. por. zamietol. Toto uznesenie bolo prijaté jednomyseľne (§ 163
ods. 4, § 180 Tr. por.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.