Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. marec 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Obdo/13/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0021201513
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Hullová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:0021201513.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Hullovej a
členiek senátu JUDr. Miroslavy Janečkovej a JUDr. Eriky Čanádyovej, v spore žalobkyne Allianz -
Slovenská poisťovňa, a.s., Bratislava, Pribinova 19, IČO: 00 151 700, zastúpenej BAJO LEGAL s. r.
o., Bratislava, Landererova 8, IČO: 36 860 581, proti žalovanej E. U., narodenej XX. W. XXXX, L. XX,
o zaplatenie 2 026,03 eura s príslušenstvom, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v

Košiciach č. k. 3Cob/59/2022-150 z 31. júla 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie o d m i e t a .

II. Žalovanej n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Michalovce (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 30Cb/13/2021-64 z 19.

novembra 2021 zamietol žalobu a žalovanej nepriznal nárok na náhradu trov konania.

2. Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom č. k.
3Cob/59/2022-150 z 31. júla 2023 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanej priznal proti
žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

3. Po prejednaní odvolania žalobkyne bez nariadenia odvolacieho pojednávania odvolací súd dospel k
záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Pozornosť upriamil predovšetkým na ustanovenie § 150 zákona č.
160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“), zakotvujúce
jednu zo základných procesných povinností strán sporu, a to povinnosť tvrdiť a na svoje tvrdenie
predložiť dôkazy preukazujúce jeho pravdivosť (dôkazné bremeno). Zdôraznil, že povinnosť strany
sporu uviesť skutkové tvrdenia a označiť dôkazy preukazujúce jeho pravdivosť sa vzťahuje na všetky

skutočnosti, ktoré sú na základe hmotného práva spôsobilé privodiť úspech v spore. Ide teda o tie
právne skutočnosti, ktoré spôsobia vznik nároku alebo zánik povinnosti (skutkové tvrdenia žalobkyne
sú prostriedkami procesného útoku a skutkové tvrdenia žalovanej sú prostriedkami procesnej obrany).
Dôsledkom toho, že tvrdenie nie je preukázané, resp. súd ho nepovažuje za pravdivé, je pre stranu
sporu nepriaznivé rozhodnutie. Z uvedeného vyplýva, že rozhodnutie vo veci samej je ovplyvnené
aktivitou strán sporu, t. j. ich tvrdeniami a označením dôkazov na preukázanie ich pravdivosti, ktoré sú

súdom následne v zmysle princípu voľného hodnotenia dôkazov vyhodnocované ako preukázané alebo
nepreukázané.

4. Ďalej odvolací súd poukázal na zákonnú koncentráciu konania, ktorá sa uplatňuje v konaní pred
súdom prvej inštancie, ako aj v opravných konaniach. Uvedená zásada znamená, že strany sporu
nemôžu vykonávať niektoré procesné úkony kedykoľvek počas konania, ale len v jeho určitom štádiu.

Procesnými úkonmi strán sporu, ktoré podliehajú koncentrácii konania, sú prostriedky procesného útoku
a procesnej obrany (skutkové tvrdenie, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonaniedôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky - § 149
CSP). O prostriedkoch procesného útoku a prostriedkoch procesnej obrany platí, že ich možno uplatniť
najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí (§ 154 CSP). Po tomto úkone súdu

sa na ďalšie prostriedky procesného útoku, resp. procesnej obrany strán sporu neprihliada.

5. Prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany možno za určitých okolností, ak neboli
uplatnené pred súdom prvej inštancie (tzv. novoty), uplatniť aj v odvolacom konaní, a to za podmienok
uvedených v § 366 CSP vtedy, ak sa týkajú procesných podmienok, vylúčenia sudcu alebo nesprávneho

obsadenia súdu, ak má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci alebo ak ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť pred súdom prvej
inštancie.

6. Porušenie procesných práv (a to až takej intenzity, že ním došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces) v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP žalobkyňa ako odvolateľka videla v tom, že súd prvej

inštancie jej „neodpovedal“ na jej žiadosť o predĺženie lehoty na podanie vyjadrenia k odporu žalovanej,
v dôsledku čoho nepovažovala za potrebné sa dostaviť ani na pojednávanie.

7. Dňa 2. júla 2021 bol žalobkyni doručený odpor žalovanej s výzvou, aby sa k nemu vyjadrila v lehote
10 dní odo dňa jej doručenia, pričom žalobkyňa na výzvu súdu nereagovala. Dňa 7. septembra 2021

bolo žalobkyni doručené predvolanie na pojednávanie vytýčené na deň 19. novembra 2021. Dňa 10.
novembra 2021 bola súdu prvej inštancie doručená žiadosť žalobkyne o predĺženie lehoty na podanie
vyjadrenia k odporu do 30. novembra 2021. Súd prvej inštancie na žiadosť žalobkyne nereagoval a na
pojednávaní dňa 19. novembra 2021 vo veci meritórne rozhodol.

8. Podľa názoru odvolacieho súdu za situácie, keď žalobkyňa žiadala o predĺženie lehoty na vyjadrenie
k odporu takmer štyri mesiace po tom, čo jej táto lehota uplynula, dva mesiace po tom, ako jej bolo
doručené predvolanie na pojednávanie a 9.-ty deň pred konaním pojednávania s tým, že lehotu žiadala
predĺžiť do 30. novembra 2021 (čím by došlo k zmareniu pojednávania), nebolo v súlade so zásadou
vyjadrenou v článku 8 a v článku 5 CSP takejto žiadosti vyhovieť, aj keby bolo povinnosťou súdu

o žiadosti rozhodnúť. Nič predsa nebránilo žalobkyni zaslať vyjadrenie tak, aby konajúci sudca mal
priestor do termínu pojednávania sa s argumentáciou žalobkyne oboznámiť a skutočnosť, že súd na
žiadosťžalobkynenereagoval,nezbavovalažalobkyňupovinnostisapojednávaniazúčastniť,resp.svoju
neúčasť na pojednávaní včas ospravedlniť a požiadať o odročenie pojednávania. Odvolací súd poukázal
na to, že žalobkyňa je právnickou osobou s personálne a odborne zdatným tímom, preto žiadosť o

predĺženie lehoty na vyjadrenie k odporu o takmer šesť mesiacov nie je namieste. Je síce pravdou,
že na túto žiadosť mohol konajúci súd reagovať, no pokiaľ tak neurobil, neporušil tým procesné právo
žalobkyne v takej intenzite, že došlo k porušeniu práva žalobkyne na spravodlivý proces. Žalobkyni totiž
bolo umožnené k odporu sa vyjadriť, bolo jej umožnené zúčastniť sa na pojednávaní súdu a uplatniť tak
prostriedky procesného útoku. Preto, ak súd prvej inštancie považoval za nesporné skutkové tvrdenia

žalovanej uvedené v odpore proti platobnému rozkazu, postupoval v súlade s § 151 CSP a jeho postupu
niet čo vytknúť.

9. Vovzťahukskutkovýmtvrdeniamuvedenýmvodvolaníaklistinámpredloženýmvodvolacomkonaní,
ktoré majú preukazovať ich pravdivosť, odvolací súd uviedol, že ide o tzv. novoty, na uplatnenie ktorých

v odvolacom konaní neboli splnené zákonné podmienky, pričom ich splnenie žalobkyňa ako odvolateľka
ani netvrdila. S poukazom na uvedené odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne
správne (§ 387 ods. 1 CSP). O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 369 ods. 1 v spojení s
§ 255 ods. 1 CSP a zásady úspechu v konaní.

10. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie podľa § 420
písm. f) CSP s návrhom, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „NS SR“ alebo „dovolací súd“)
zrušil rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvej inštancie a vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie.

11. Na odôvodnenie dovolateľka uviedla, že dňa 10. novembra 2021 podala na súd prvej inštancie
žiadosť o predĺženie lehoty na podanie vyjadrenia k odporu žalovanej, na ktorú súd prvej inštancie vôbec
nereagoval, hoci reagovať mal, či už kladne alebo záporne. Tým, že súd prvej inštancie nereagoval
na predmetnú žiadosť žalobkyne, ktorou žiadala o predĺženie lehoty na podanie vyjadrenia k odporudo 30. novembra 2021, logicky - podľa jej názoru - žiadala aj o odročenie nariadeného pojednávania
dňa 19. novembra 2021. Dôsledkom nesprávneho procesného postupu súdu bolo to, že žalobkyňa,
čakajúc na odpoveď súdu prvej inštancie na jej žiadosť, sa nevyjadrila k odporu žalovanej, pričom

následne súd prvej inštancie vo veci rozhodol, čím žalobkyni odňal právo vyjadriť sa k predmetnému
odporu. Žalobkyňa v lehote, ktorú uviedla v žiadosti, predložila vyjadrenie k odporu, nevediac však, že
súd prvej inštancie medzitým o veci už rozhodol. Žalobkyňa sa ospravedlnila za nedodržanie pôvodnej
lehoty stanovenej súdom na podanie vyjadrenia k odporu z dôvodu interného pochybenia zamestnanca
žalobkyne. Nedodržanie súdom stanovenej lehoty zo strany žalobkyne nemôže byť dôvodom na

zhojenie nesprávneho procesného postupu súdu prvej inštancie. Aj v judikatúre bol vyslovený názor, že
ak súd návrhu strany na predĺženie lehoty nehodlá vyhovieť, vydá uznesenie, ktorým návrh zamietne. V
opačnom prípade by došlo zo strany súdu k porušeniu práva dotknutej strany na spravodlivý proces (viď
uznesenie NS SR sp. zn. 2Sžo/200/2010 zo 6. júla 2011 a uznesenie NS ČR sp. zn. 20Cdo/1588/2003).
S poukazom na uvedené súdy oboch inštancií svojím nesprávnym procesným postupom znemožnili
žalobkyni, aby sa vyjadrila k odporu, čím došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces podľa § 420

písm. f) CSP.

12. Ďalej dovolateľka namietala arbitrárnosť záverov, podľa ktorých neuniesla dôkazné bremeno s
poukazom na to, že dôkazné bremeno neplatnosti zmluvy zaťažovalo žalovanú. Skutkové tvrdenie o
neplatnosti zmluvy uviedla žalovaná, ktorá z tohto tvrdenia pre seba odvodzovala priaznivé právne

dôsledky v podobe zamietnutia žaloby. Žalovaná mohla navrhnúť vykonanie dokazovania uložením
povinnosti žalobkyni predložiť dokumentáciu, či osoby konajúce za žalobkyňu boli alebo neboli
oprávnené podpísať zmluvu, či dokonca navrhnúť vypočuť tieto osoby. Žalovaná však žiadny návrh na
dokazovanie v tomto smere nepredložila. Žalobkyňa ešte v podanej žalobe uviedla skutkové tvrdenia,
že strany zmluvu uzavreli v súlade so zákonom, pričom doložila túto zmluvu podpísanú oboma stranami,

čím uniesla svoje dôkazné bremeno. Zmluva trvala určitú dobu, počas ktorej žalovaná jej neplatnosť
nikdy nenamietala a naopak, poberala z nej odplatu. Súdy oboch inštancií úplne rezignovali, pokiaľ ide o
hodnotenie argumentácie žalovanej vo vzťahu k argumentácii žalobkyne v podanej žalobe a k dôkazom
k nej pripojeným. Výklad práva týkajúci sa otázky unesenia dôkazného bremena žalobkyňou a s tým
spojeným záverom týkajúcim sa neplatnosti zmluvy z dôvodu absencie podpisu štatutárov, ktorý zvolili

súdy, vedie k prehnanému formalizmu. Aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj
„ÚS SR“) vyplýva preferencia výkladu zmlúv v prospech ich platnosti, a nie neplatnosti právneho úkonu
(nález sp. zn. I. ÚS 640/2014 z 1. apríla 2015).

13. Dovolateľka nesúhlasila ani so záverom odvolacieho súdu, že skutkové tvrdenia žalobkyne v

odvolaní predstavovali tzv. novoty, na ktorých uplatnenie v odvolacom konaní neboli splnené zákonné
podmienky. Poukázala na to, že už v žalobe uviedla skutkové tvrdenia, že strany zmluvu uzavreli
slobodne a vážne, ako aj v súlade so zákonom. V odvolaní v časti II, ktorá sa týkala nesprávneho
právnehoposúdeniazostranysúduprvejinštancieohľadomneplatnostizmluvy,predložilaargumentáciu
vo vzťahu k už skôr uvedeným tvrdeniam v žalobe, s ktorou sa odvolací súd nevysporiadal, preto

v rozsudku odvolacieho súdu absentuje riadne odôvodnenie, čo tiež predstavuje porušenie práva
žalobkyne na spravodlivý proces podľa § 420 písm. f) CSP.

14. K dovolaniu žalobkyne sa žalovaná písomne nevyjadrila.

15. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala
včas strana sporu, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v
dovolacom konaní v súlade s § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP
a contrario) sa najskôr zaoberal tým, či je dovolanie žalobkyne procesne prípustné.

16. Dovolateľka vyvodzovala prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP, podľa ktorého
je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Túto vadu
dovolateľkavidelavtom,žesúdomprvejinštancienebolorozhodnutéojejžiadostiopredĺženielehotyna

podanie vyjadrenia k odporu žalovanej, čo odvolací súd nepovažoval za porušenie práva na spravodlivý
proces a ďalej tiež v tom, že v rozhodnutí odvolacieho súdu absentuje riadne odôvodnenie vo vzťahu
k podstatnej argumentácii žalobkyne, týkajúcej sa platnosti zmluvy. Dovolateľka namietala nesprávnyprocesný postup súdov oboch inštancií, v dôsledku ktorého jej súdy znemožnili, aby sa vyjadrila k odporu
žalovanej proti platobnému rozkazu, čím malo dôjsť k porušeniu jej práva na spravodlivý proces.

17. Relevantnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP sú
zásah súdu do práva na spravodlivý proces a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces sa rozumie
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných

ustanovení,ktorýsavymykázozákonného,aleajústavnoprávnehorámca,aktorýtakzároveňznamená
porušenie Ústavou Slovenskej republiky zaručených procesných práv, spojených so súdnou ochranou
práva. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a dôvodnosť dovolania len v tom prípade,
ak miera porušenia procesných práv strany práve v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu
dosiahla značnú, resp. výraznú intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces.

18. Jedným z komponentov práva na spravodlivý súdny proces je aj princíp rovnosti zbraní (resp. princíp
rovnosti príležitostí účastníkov konania). Princíp rovnosti zbraní znamená, že v civilnom procese má
byť každej procesnej strane daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť, vrátane dôkazov, a
to za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, než v ktorej sa nachádza
protistrana. Tento princíp garantuje Listina základných práv a slobôd v článku 37, Ústava Slovenskej

republiky (ďalej aj „Ústava SR“) v článkoch 46 a 48 a Dohovor o ochrane ľudských práv a základných
slobôd v článku 6. Explicitne je tento princíp garantovaný aj vnútroštátne, a to najmä na úrovni
procesných predpisov. V CSP sa konkrétne jedná o článok 6 Základných princípov, z ktorého vyplýva,
že strany sporu majú v konaní rovné postavenie, spočívajúce v rovnakej miere možností uplatňovať
prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, okrem prípadu, ak povaha prejednávanej

veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie
strán sporu (o taký prípad sa však v predmetnom spore nejedná). Zásada rovnosti sa teda prejavuje
vytváraním rovnakých procesných podmienok pre subjekty, o ktorých právach a povinnostiach súd
rozhoduje, pričom žiaden z účastníkov nemôže byť procesne zvýhodnený. Realizáciou tejto zásady je,
že súd je povinný zabezpečiť stranám sporu rovnaké možnosti na uplatnenie ich procesných práv.

19. Z obsahu spisového materiálu dovolací súd zistil, že dňa 24. mája 2021 súd prvej inštancie
vydal platobný rozkaz, proti ktorému žalovaná podala v zákonom stanovenej lehote odpor s vecným
odôvodnením, z ktorého dôvodu súd prvej inštancie uznesením z 25. júna 2021 zrušil ním vydaný
platobný rozkaz. Odpor proti platobnému rozkazu bol žalobkyni doručený dňa 2. júla 2021 spolu s

výzvou, aby sa k nemu v lehote 10 dní vyjadrila. Žalobkyňa na výzvu súdu prvej inštancie žiadnym
spôsobom nereagovala a vyjadrenie k odporu nezaslala v rámci stanovenej sudcovskej lehoty 10 dní,
ale ani neskôr po jej uplynutí. Následne cca o 2 mesiace od doručenia výzvy súd prvej inštancie
vytýčil pojednávanie na deň 19. novembra 2021, pričom predvolanie na pojednávanie bolo žalobkyni
doručené 7. septembra 2021. Termín pojednávania bol vytýčený cca o ďalšie 2 mesiace po tom,

ako bolo žalobkyni doručené predvolanie na pojednávanie. Pred konaním pojednávania (konkrétne
10. novembra 2021) bola súdu prvej inštancie doručená žiadosť žalobkyne o predĺženie lehoty na
podanie vyjadrenia k odporu proti platobnému rozkazu do 30. novembra 2021, pričom žalobkyňa sa
zaviazala poskytnúť vyjadrenie v čo najkratšom možnom čase. O žiadosti na predĺženie lehoty do 30.
novembra 2021 (určenej žalobkyňou) súd prvej inštancie nerozhodol. Deň pred pojednávaním, t. j. 18.

novembra 2021 žalobkyňa zaslala súdu ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní dňa 19. novembra
2021,avšaknepožiadalaoodročeniepojednávania.Súdprvejinštancienauvedenompojednávanípreto
vec prejednal v neprítomnosti sporových strán a meritórne rozhodol tak, že žalobu zamietol. Konštatoval,
že vo vzťahu k námietke žalovanej o neplatnosti zmluvy o obchodnom zastúpení pri sprostredkovaní
poistenia zo dňa 6. augusta 2019 (ďalej aj len „zmluva“) žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, keď

nepredložila žiaden dôkaz o oprávnenosti podpisov žalobkyne na zmluve, a tým aj platnosti zmluvy (čl.
8, § 151 ods. 1 CSP), pričom žalobkyňa sa nedostavila ani na pojednávanie súdu, na ktoré bola riadne
predvolaná, a na ktorom mohla reagovať na tvrdenia žalovanej v odpore proti platobnému rozkazu.
Poukázal tiež na to, že ak je žalobkyňa v spore pasívna, žalovaná unesie jej prislúchajúce dôkazné
bremeno ľahšie, keďže jej v zásade stačí vierohodne spochybniť skutkové tvrdenia žalobkyne.

20. Po vydaní rozsudku súdu prvej inštancie žalobkyňa zaslala súdu prvej inštancie podanie datované
dňa 7. decembra 2021, označené ako zmena návrhu na začatie konania zo dňa 31. marca 2021
o zaplatenie dlžnej sumy 2 026,03 eura s prísl. v zmysle § 139 CSP a vyjadrenie k odporužalovanej datované dňa 8. decembra 2021, pričom obidve podania s prílohami (doplnenými dôkaznými
prostriedkami), boli súdu prvej inštancie doručené dňa 13. decembra 2021, teda po uplynutí lehoty
stanovenej samotnou žalobkyňou v žiadosti o predĺženie lehoty na podanie vyjadrenia k odporu (30.

novembra 2021), ale predovšetkým cca 5 mesiacov po uplynutí sudcovskej lehoty 10 dní, určenej
žalobkyni na vyjadrenie k odporu žalovanej proti platobnému rozkazu. Odvolanie žalobkyne proti
rozsudku súdu prvej inštancie bolo doručené tomuto súdu dňa 30. decembra 2021 a žalobkyňa v ňom
namietala nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP, ako
aj nesprávne právne posúdenie veci v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP ohľadne neplatnosti zmluvy

o obchodnom zastúpení pri sprostredkovaní poistenia. Vyššie uvedené skutočnosti vyplývajú z obsahu
spisového materiálu a nie sú medzi stranami ani sporné.

21. Spornou skutočnosťou je, či tým, že súd prvej inštancie nerozhodol o žiadosti žalobkyne o
predĺženie lehoty na vyjadrenie k odporu žalovanej do 30. novembra 2021, došlo k takému nesprávnemu
procesnému postupu súdu prvej inštancie, ktorým sa žalobkyni znemožnilo, aby uskutočňovala jej

patriace procesné práva sporovej strany v takej miere, resp. intenzite, že tým došlo k porušeniu práva
žalobkyne na spravodlivý proces. Teda, že to bol práve nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie,
ktorý viedol k odňatiu procesných práv žalobkyne v spore (ako tvrdí v dovolaní), v dôsledku ktorého
žalobkyňa nemohla uplatniť prostriedky procesného útoku (na preukázanie oprávnenosti podanej
žaloby, predovšetkým vo väzbe k námietke žalovanej o neplatnosti zmluvy o obchodnom zastúpení pri

sprostredkovaní poistenia), z dôvodu ktorého súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 19. novembra
2021 vychádzal zo skutkových tvrdení o neplatnosti zmluvy, ktoré v rámci svojej obrany uviedla žalovaná
v odpore proti platobnému rozkazu.

22. Dovolací súd upriamuje pozornosť na to, že aj v posudzovanom prípade je potrebné vychádzať

z konkrétnych okolností individuálneho prípadu. Dovolací súd po preskúmaní a dôslednom zvážení
všetkých okolností posudzovaného prípadu súhlasí so záverom odvolacieho súdu, že to nebol procesný
postup súdu prvej inštancie, ktorý žalobkyni zabránil zaslať tomuto súdu vyjadrenie k odporu žalovanej
(hoci je pravdou, že súd prvej inštancie o žiadosti žalobkyne zo dňa 10. novembra 2021 o predĺženie
lehoty na podanie vyjadrenia k odporu nerozhodol, či už kladne alebo záporne), a teda že výlučne

tento nesprávny procesný postup súdu žalobkyni neznemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva (vrátane včasného uplatnenia prostriedkov procesného útoku), v dôsledku čoho nedošlo k
porušeniu práva žalobkyne na spravodlivý proces. Rovnakú námietku žalobkyňa uplatnila aj v podanom
odvolaní, pričom odvolací súd sa touto odvolacou námietkou podrobne zaoberal v odôvodnení svojho
rozhodnutia (najmä odseky 16 a 17). Dovolací súd sa stotožnil s názorom odvolacieho súdu, že

žalobkyňa mala dostatok času, aby súdu prvej inštancie doručila vyjadrenie k odporu žalovanej, a tým
uplatnilaprostriedkyprocesnéhoútokuvovzťahukprostriedkomprocesnejobranyžalovanej.Žalobkyňa
nielenže nerešpektovala sudcovskú lehotu na podanie vyjadrenia k odporu proti platobnému rozkazu
(10 dní odo dňa doručenia výzvy, ktorá jej bola doručená 2. júla 2021), ale toto vyjadrenie nezaslala súdu
prvej inštancie ani ďalších cca 5 mesiacov (nedodržala dokonca ani ňou určenú lehotu do 30. novembra

2021), pričom sa nedostavila ani na pojednávanie súdu prvej inštancie dňa 19. novembra 2021 (o
ktorého odročenie ani nepožiadala), kde ešte mohla uplatniť prostriedky procesného útoku (a v rámci
toho uviesť svoje vyjadrenie k procesnej obrane žalovanej), za dodržania a rešpektovania zákonnej
koncentrácie konania. Na súde prvej inštancie je v zásade možné prostriedky procesného útoku a
prostriedky procesnej obrany uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania, resp.

do vyhlásenia rozsudku, ak by súd rozhodoval bez nariadenia pojednávania a nevydával uznesenie o
skončení dokazovania (§ 154 CSP).

23. Zo spisu vyplýva, že žalobkyňa svoje vyjadrenie k odporu žalovanej spolu s návrhom na zmenu
návrhu na začatie konania a s pripojenými dôkaznými prostriedkami doručila súdu prvej inštancie až

dňa 13. decembra 2021, t. j. po uplynutí ňou určenej lehoty na vyjadrenie k odporu žalovanej, najmä
však po vyhlásení rozsudku súdu prvej inštancie na pojednávaní dňa 19. novembra 2021, teda v rozpore
s ustanovením § 154 CSP (zákonná koncentrácia konania), ktoré koncentruje uplatnenie prostriedkov
procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany na súde prvej inštancie do momentu vyhlásenia
uznesenia o skončení dokazovania. Dovolací súd súhlasí s konštatovaním odvolacieho súdu, že

žalobkyni (ktorá je právnickou osobou s personálne a právne odborne zdatným tímom, keďže sa jedná o
poisťovňu) nič nebránilo včas zaslať súdu prvej inštancie vyjadrenie k odporu žalovanej proti platobnému
rozkazu,atonielenvsúdomurčenejlehote,aležetakmohlaurobiťeštevpriebehuccaštyrochmesiacov
až do pojednávania súdu prvej inštancie dňa 19. novembra 2021, resp. najneskôr na tomto pojednávanído vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania (rešpektujúc zákonnú koncentráciu konania v zmysle
§ 154 CSP). Pokiaľ sa aj žalobkyňa (z dôležitého dôvodu) nemohla zúčastniť pojednávania na súde
prvej inštancie a nechcela, aby sa pojednávalo v jej neprítomnosti, nestačilo len ospravedlniť svoju

neúčasť na pojednávaní, ale jej povinnosťou bolo požiadať súd o odročenie pojednávania (§ 183
CSP). Pokiaľ žalobkyňa takto nepostupovala, nekonala v spore starostlivo a obozretne. Dôsledkom toho
bolo, že v neprospech žalobkyne nastúpila procesná sankcia, a to že súd prvej inštancie vychádzal z
rozhodujúcehoskutkovéhostavuzistenéhovčasevyhláseniarozsudku,keďžežalobkyňavpredmetnom
spore včas neuplatnila prostriedky procesného útoku, pričom aj podľa názoru dovolacieho súdu tak

mohla urobiť, ak by konala starostlivo a obozretne (mala na to čas fakticky od doručenia výzvy súdu
prvej inštancie na vyjadrenie k odporu až do vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania na súde
prvej inštancie, teda od 12. júla 2021 do 19. novembra 2021). Dovolací súd nesúhlasí s názorom
dovolateľky, že žalovaná, ktorá v odpore spochybnila platnosť zmluvy, mala povinnosť navrhnúť súdu
prvej inštancie dôkazy na preukázanie platnosti zmluvy, t. j. v prospech žalobkyne a vo svoj neprospech.
Takáto povinnosť zaťažovala žalobkyňu, ktorá z platnej zmluvy vyvodzovala pre seba žalobou uplatnené

právo.

24. Rozhodnutia, na ktoré dovolateľka poukázala v dovolaní (uznesenie správneho kolégia NS SR
sp. zn. 2Sžo/200/2010 zo 6. júla 2011 a českého Najvyššieho súdu sp. zn. 20Cdo/1588/2003 z 25.
septembra 2003) dovolací súd pri svojom rozhodovaní nemohol vziať do úvahy, pretože prípady v nich

riešené, nie sú identické s posudzovaným prípadom, keď tieto vychádzali z právnej úpravy obsiahnutej
v predchádzajúcom procesnom predpise (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
účinnom do 30. júna 2016 - ďalej len „OSP“), ktorý sa - pokiaľ ide o koncentráciu konania - zásadným
spôsobom odlišoval od právnej úpravy CSP. Civilný sporový poriadok (na rozdiel od OSP) upravuje
zásadne iným a striktným spôsobom otázky týkajúce sa sudcovskej a zákonnej koncentrácie konania

a s tým súvisiace lehoty na včasné uplatnenie prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej
obrany. Dôkazom toho je aj prechodné ustanovenie § 470 ods. 2 veta druhá CSP, podľa ktorého
na konania začaté pred nadobudnutím účinnosti CSP (t. j. pred 1. júlom 2016) nemožno aplikovať
ustanovenia tohto zákona o sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. Predmetný
spor sa však začal a celý prebiehal už v režime CSP, v dôsledku čoho sa naň v plnej miere aplikujú

ustanovenia týkajúce sa nielen zákonnej (§ 154 CSP), ale aj sudcovskej koncentrácie konania (§ 153
CSP).

25. Dovolací súd sa stotožnil aj s názorom odvolacieho súdu, že v posudzovanom prípade nebolo možné
použiť v odvolacom konaní prostriedky procesného útoku (v odvolaní uplatnené argumenty žalobkyne

týkajúce sa platnosti zmluvy a navrhované dôkazné prostriedky na preukázanie skutkových tvrdení),
pretože išlo o tzv. novoty, ktoré žalobkyňa neuplatnila včas v konaní pred súdom prvej inštancie (do
vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania) a na ich uplatnenie až v odvolacom konaní neboli
splnené zákonné podmienky v zmysle § 366 písm. a) až písm. d) CSP, pretože žalobkyňa nepreukázala,
že ich nemohla bez svojej viny uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie, resp. nepreukázala, že v

konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, alebo že sa týkajú
procesných podmienok konania, alebo sa týkajú vylúčenia sudcu, či nesprávneho obsadenia súdu.
Vychádzajúc z uvedeného záveru sa potom odvolací súd vo svojom rozsudku nemohol zaoberať ani
argumentáciou žalobkyne vo vzťahu k ňou tvrdenej platnosti zmluvy, keďže išlo o neprípustné uplatnenie
tzv. novôt v odvolacom konaní.

26. S poukazom na vyššie uvedené konkrétne okolnosti posudzovaného prípadu dovolací súd dospel k
záveru, že postupom súdu prvej inštancie a ani odvolacieho súdu nedošlo k porušeniu práva žalobkyne
(dovolateľky) na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP z dôvodov, ktoré tvrdila v dovolaní.
Dovolací súd preto dovolanie odmietol podľa § 447 písm. c) CSP.

27. V dovolacom konaní bola úspešnou stranou žalovaná, ktorej síce vznikol nárok na náhradu trov
dovolacieho konania proti žalobkyni, avšak dovolací súd jej nárok na náhradu trov dovolacieho konania
nepriznal, pretože (ako vyplýva z obsahu spisu) jej žiadne trovy v tomto konaní nevznikli (viď R 72/2018).

28. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.