Rozsudok – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. jún 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4Cob/59/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122416911
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Július Tóth

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:6122416911.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Júliusa Tótha a sudcov JUDr.

Mareka Kotoru a JUDr. Moniky Šabľovej v spore žalobcu: Železničná spoločnosť Slovensko, a. s.,
Rožňavská 1, 832 72 Bratislava, IČO: 35 914 939, proti žalovanému: Železnice Slovenskej republiky,
Klemensova 8, 813 61 Bratislava, IČO: 31 364 501, za účasti intervenienta na strane žalovaného:
Allianz – Slovenská poisťovňa, a. s., Pribinova 19, 811 09 Bratislava – mestská časť Staré Mesto,
IČO: 00 151 700, o zaplatenie 8.947,34 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Mestského súdu Košice č. k. K3-10Cb/8/2022–182 zo 16. novembra 2023, takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j erozsudok Mestského súdu Košice č. k. K3-10Cb/8/2022–182 zo 16.

novembra 2023 v napadnutom II. a IV. výroku.

II. Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému náhradu trov odvolacieho konania celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol takto:
I. Konanie v časti o zaplatenie sumy 948,34 eura a úroku z omeškania vo výške 9,00 % ročne zo sumy
948,34 eura od 1. júna 2019 do zaplatenia zastavuje.

II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 7.999,00 eur spolu s úrokom z omeškania

vo výške 8,00 % ročne zo sumy 7.999,00 eur od 1. júna 2019 do zaplatenia, a to do troch dní od
právoplatnosti tohto rozsudku.

III. Žalobu v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 1,00 % ročne zo sumy 7.999,00
eur od 1. júna 2019 do zaplatenia a paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením
pohľadávky vo výške 40,00 eur zamieta.

IV. Žalobcovi priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 96,40 % účelne
vynaložených trov konania s tým, že o výške trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením
súdom prvej inštancie.

2. Súd prvej inštancie toto rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa domáhal, aby súd uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 8.947,34 eura s úrokom z omeškania 9,00 % ročne zo sumy 8.947,34
eura od 1. júna 2019 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky

vo výške 40,00 eur.
2.1. Svoj nárok odôvodnil tým, že 29. augusta 2018 o 12:02 hod. došlo počas jazdy vlaku R 601
k prevádzkovej poruche kategórie D 7 - poškodenie zariadenia železničnej infraštruktúry, koľajového
vozidla alebo prepravovaného nákladu. Pri nehode došlo v dôsledku nárazu do neznámeho predmetuvisiaceho z TV k poškodeniu hnacieho koľajového vozidla (ďalej v rozhodnutí aj len "HKV"). Celá
mimoriadna udalosť bola vyšetrená a uzatvorená Správou o uzatvorení prevádzkovej poruchy kategórie
D 7 č. 18-9/2018/SMSÚ EE TV KE/10102, vypracovanou dňa 15. októbra 2018 príslušným orgánom na

to určeným - Železnicami Slovenskej republiky, Oblastným riaditeľstvom Košice (ďalej v rozhodnutí aj len
"Správa"). V zmysle uvedenej Správy bola predmetná prevádzková porucha uzatvorená bez zavinenia
zamestnancov so záverom o podiele zavinenia technickej poruchy v rozsahu 100 %. Žalovaný uznal
svoju povinnosť nahradiť 100 % škody, ktorú žalobcovi spôsobil, keďže prevádzkovú poruchu uzatvoril
na seba v podiele 100 % ako škodu spôsobenú technickou poruchou. Po oprave poškodených vozňov

sa žalobca dozvedel konečnú škodu na základe faktúry dodávateľa č. 000026 a vystavil žalovanému
faktúru č. 2200001754 zo dňa 17. mája 2019 so splatnosťou 31. mája 2019 na konečnú sumu škody
26.309,46 eura.
2.1.1. Predmetná suma sa v zmysle príloh faktúry skladala z nákladov za opravu poškodeného HKV vo
výške18.149,46eurabezDPHaznákladovzaprestojHKV91566383107-0vovýške8.160,00eurbez
DPH. Listom z 23. mája 2019 žalovaný oznámil žalobcovi, že riešenie škody postúpil na svoju poisťovňu

- na Allianz - Slovenská poisťovňa, a. s., aby ju uhradila z poistnej zmluvy, ktorú má žalovaný uzatvorenú.
Žalobca zdôraznil, že žalovaný uznal všetky náklady uplatnené žalobcom za opravu a nenamietal ani
jednu z vyfakturovaných položiek.
2.2. Žalobca ďalej uviedol, že poisťovňa žalovaného, ktorá škodovú udalosť evidovala pod č.
1860604625, listom z 3. júna 2019, doručeným žalobcovi 10. júna 2019 a označeným ako „Oznámenie

o poistnom plnení“, žalobcovi oznámila, že z celkovej škody 26.309,46 eura uplatnenej žalobcom na
základe faktúry došlo k úhrade výšky poistného plnenia vo výške 17.362,12 eura.
2.2.1. Z oznámenia o likvidácii poistnej udalosti je zrejmé, že Allianz - Slovenská poisťovňa, a. s.
odpočítalazcelkovejsumy26.309,46eurauplatnenejtitulomškodynásledkomtechnickejporuchysumu
vo výške 787,34 eura ako tzv. opotrebenie a sumu 8.160,00 eur ako nelikvidnú položku,

predstavujúcu podľa poisťovne fixný náklad v súvislosti s prenájmom.
2.2.2. Žalobca s predmetným odpočtom nesúhlasil. Zdôraznil, že pri nehodách, ktoré boli spôsobené
proti vôli poškodeného a v dôsledku ktorých bol poškodený nútený vykonať opravu, zaužívaná súdna
prax jednoznačne priznáva náhradu celej sumy za odstránenie škody, ktorá nehodou vznikla. Žalobca
podotkol, že pokiaľ má žalovaný uzatvorenú poistnú zmluvu spôsobom, že poisťovňa zaňho hradí len

časť škody, potom ju mal doplatiť žalovaný. V danom prípade je vzťah náhrady škody vzťahom medzi
žalobcom a žalovaným založeným na základe Zmluvy č. 20/2011 o prístupe k železničnej infraštruktúre,
čo znamená, že aj škoda medzi nimi sa riadi touto zmluvou, a nejde o vzťah žalobcu k poisťovni.
2.2.3. Vo vzťahu k náhrade časti škody uplatnenej vo výške 8.160,00 eur žalobca tvrdil, že na základe
Zmluvy o nájme hnacích koľajových vozidiel č. 4600003407/VS/2017 spoločnosť S Rail Lease, s. r. o.

ako prenajímateľ žalobcovi ako nájomcovi prenechala do nájmu HKV č. 383.107-0 s tým, že v zmysle
bodu 5.1 uvedenej zmluvy predstavuje nájomné za jedno HKV na jeden kalendárny mesiac 48.950,00
eur bez DPH. Keďže poškodené HKV č. 383.107-0 odo dňa nehodovej udalosti až do dňa vykonania
komisionálnej prehliadky stálo bez zavinenia žalobcu päť dní, čím došlo k vzniku stratového času HKV
(prestoja), pričom cena za prestoj HKV je 1.632,00 eur / deň, je výsledná cena za prestoj 8.160,00

eur. Žalobca mal za to, že aj keď ide o náklad súvisiaci s prenájmom, vznikol v príčinnej súvislosti s
technickou poruchou, za ktorú je zodpovedný žalovaný.
2.3. Žalobca si uplatnil aj paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 40,00
eur, ako aj úroky z omeškania, a to v sadzbe zákonných úrokov z omeškania v čase vzniku škody, ako
aj v čase podania žaloby, t. j. vo výške 9,00 % z dlžnej sumy. Tvrdil, že žalovaný sa dostal do omeškania

v deň nasledujúci po dni splatnosti faktúry žalobcu, t. j. 1. júna 2019.

3. Žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu žiadal žalobu zamietnuť ako nedôvodnú.
3.1. Vo vzťahu k uplatnenej sume 8.160,00 eur vyčíslenej ako prestoj poškodeného HKV, pričom
predmetný prestoj predstavuje v zmysle žaloby nájom zaplatený zo strany žalobcu za päť

dní, dokedy bola na vozidle vykonaná oprava uviedol, že nájom je fixným nákladom, ktorý je žalobca
povinný platiť bez ohľadu na to, či došlo alebo nedošlo k poškodeniu HKV. Preto mal žalovaný za to, že
tento náklad nevznikol žalobcovi ako náklad v priamej príčinnej súvislosti s nehodou. Súčasne zastával
názor, že prestoj HKV, ani nájom HKV nemožno subsumovať pod akúkoľvek zložku škody, na ktorej
náhradu by žalovaný mohol byť povinný. Žalovaný tiež poukázal na to, že zo žalobcom predložených

dôkazov nevyplýva žiadna skutočnosť, pre ktorú komisionálna prehliadka poškodeného HKV nemohla
byť vykonaná skôr ako na piaty deň po nehode. Na základe uvedeného považoval žalovaný nárok
žalobcu na úhradu 8.160,00 eur z dôvodu prestoja HKV za nedôvodný.3.2. Žalovaný za nedôvodné označil aj uplatnenie 40,00 eur titulom paušálnej náhrady spojenej
s uplatnením pohľadávky. Dôvodil, že s ohľadom na prechodné ustanovenie § 768k ods. 2 Obchodného
zákonníka nie je možné priznať v prejednávanom spore žalobcom uplatnený nárok na paušálnu náhradu

nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,00 eur.

4. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že spoločnosť Allianz - Slovenská poisťovňa, a. s. oznámením
z 23. januára 2023 vstúpila do konania ako intervenient na strane žalovaného (ďalej len „intervenient
na strane žalovaného,“ prípadne „poisťovňa žalovaného“).

4.1. Svoj vstup do konania odôvodnil existenciou poistno-právneho vzťahu so žalovaným,
založeným poistnou zmluvou č. 411024080, predmetom ktorej je poistenie majetku a všeobecnej
zodpovednosti za škodu, vzhľadom na ktorú bude rozhodnutím súdu v tejto právnej veci dotknuté jeho
právne postavenie, teda jeho práva a povinnosti vyplývajúce z hmotného práva.
4.2. K meritu veci intervenient na strane žalovaného uviedol, že na základe faktúry č. 2200001754 bolo
žalobcovi poskytnuté poistné plnenie vo výške 17.362,12 eura, ktoré bolo po vylúčení nelikvidnej položky

za náklady spojené s prestojom a po vyčíslení amortizácie vo výške 5,01 % (za vek 1,67 roka) z hodnoty
materiálu použitého na opravu HKV vo výške 15.715,28 eura, stanovené ako skutočná škoda.
4.3. Vo vzťahu k nákladom spojeným s prestojom HKV, uplatneným žalobou vo výške
8.160,00 eur, intervenient na strane žalovaného konštatoval, že ide o sumu za nájom HKV za dobu
piatich dní. Žalobcovi vyčítal, že ním uplatnená suma neodzrkadľuje realitu, keďže v zmysle nájomnej

zmluvy predstavuje nájomné za jedno HKV na jeden kalendárny mesiac 48.950,00 eur bez DPH, pričom
žalobca určil cenu za prestoj ako 48.950,00 eur / 30 dní = 1.632,00 eur / deň, a teda výsledná cena za
prestoj predstavuje 1.632,00 eur x 5 dní = 8.160,00 eur, avšak pri tomto výpočte žalobca nezohľadnil
skutočnosť, že k poškodeniu HKV došlo v auguste 2018, ktorý má 31 dní. Odhliadnuc od uvedeného,
intervenient na strane žalovaného argumentoval tým, že ide o fixný náklad, ktorý je nezávislý na objeme

výroby a ktorého cena sa prenáša do ceny finálnych výrobkov, a výška nájmu HKV bola výsledkom
obchodných rokovaní medzi žalobcom a treťou stranou ako prenajímateľom, do ktorých žalovaný nemal
možnosť zasiahnuť, nie je daný náklad škodou, a preto vo vzťahu k nemu nie je daná zodpovednosť
žalovaného.
4.4. Intervenient na strane žalovaného preto žiadal, aby súd žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú

zamietol.

5. Žalobca podaním doručeným 13.11.2023 zobral žalobu v časti o zaplatenie 787,34 eura späť
s odôvodnením, že žalovaný/intervenient na strane žalovaného po podaní žaloby pristúpil na čiastočné
urovnanie predmetu sporu a časť vzniknutej škody v rozsahu odpočítaného opotrebenia v sume 787,34

eura, vrátane príslušného úroku z omeškania, dňa 30. októbra 2023 žalobcovi uhradil.
5.1. Vo zvyšnej časti uplatneného nároku žalobca zotrval na pôvodnom návrhu a žiadal, aby súd uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 7.999,00 eur s úrokom z omeškania vo výške 9,00 % ročne
zo 7.999,00 eur od 1. júna 2019 do zaplatenia.
5.2. Žalovaný a intervenient na strane žalovaného dňa 16.11.2023 so späťvzatím vyslovili súhlas.

5.3. Súd prvej inštancie preto konanie o zaplatenie 948,34 eura so špecifikovaným príslušenstvom
zastavil.

6. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní špecifikovanom v odsekoch 24. až 36. odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia vec právne posúdil podľa ustanovení § 261 ods. 1, § 373, § 378, § 379, §
768k ods. 2, § 365, § 369 ods. 1, § 369c ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka, podľa
ustanovenia § 663 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, podľa § 3 ods. 1 Nariadenia vlády
SR č. 87/1995 Z. z., ustanovení § 27 ods. 1 a 4, § 28 ods. 1 a 3, § 30 ods. 1 písm. i), § 34 ods. 2 a 6
písm. a) zákona č. 513/2009 Z. z. o dráhach (ďalej len zákon o dráhach).

7. Súd prvej inštancie ustálil, že žalobca po čiastočnom späťvzatí žaloby si uplatnil nárok na náhradu
škody, ktorá žalobcovi vznikla v dôsledku porušenia zmluvnej povinnosti žalovaného, žalobca nemohol
po dobu piatich dní používať prenajaté HKV, čím za uvedené obdobie žalobca vynaložil
nájomné za poškodené HKV vo výške 7.999,00 eur.

8. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný rozporoval existenciu príčinnej súvislosti medzi úhradou
nájomného za HKV a nehodou, ako aj existenciu samotnej škody, majúc za to, že prestoj ani nájom
hnacieho koľajového vozidla nemožno podriadiť pod žiadnu zložku škody, na ktorej náhradu by bolžalovaný povinný, a napokon, aj rozsah tejto časti žalobcom uplatnenej škody v nadväznosti na to, že
ku komisionálnej prehliadke poškodeného hnacieho koľajového vozidla došlo až päť dní po nehode, ako
aj na to, že jej vyčíslenie predmetnej sumy zo strany žalobcu nebralo zreteľ na to, že mesiac august

má 31 dní.

9. Súd prvej inštancie za nesporné označil to, že zo strany žalovaného došlo k porušeniu zmluvnej
povinnosti zabezpečiť v rozsahu stanovenom zákonom zjazdnosť železničnej infraštruktúry, a preto súd
prvej inštancie dospel k záveru, že prvý predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu podľa § 373 a nasl.

Obchodného zákonníka (porušenie zmluvnej povinnosti) bol naplnený.

10. Súd prvej inštancie zároveň konštatoval, že vo vzťahu ku vzniku škody, t. j. ujmy v majetkovej
sfére poškodeného (žalobcu) ako druhého predpokladu vzniku zodpovednosti za škodu, žalovaný
nerozporoval, že žalobca uhradil nájomné za poškodené hnacie koľajové vozidlo aj za dobu piatich dní,
počas ktorých HKV nemohol používať, ktorú skutočnosť, rovnako ako aj výšku nájomného uhradeného

za predmetných päť dní žalobca preukázal v spore aj predloženými listinami - faktúrami vystavenými za
mesiace august 2018 a september 2018 a príslušnými výpismi z účtu.
10.1. Súd prvej inštancie mal zároveň za to, že po revidovaní vyčíslenia nároku uplatneného z titulu
nájomného, ku ktorému došlo čiastočným späťvzatím žaloby z 29. septembra 2023 a ktorým žalobca
reflektovalvýhradyžalovanejstrany,výškažalovanéhonároku(7.999,00eur)zodpovedázpredložených

listinných dôkazov vyplývajúcej výške nájomného za dotknuté hnacie koľajové vozidlo za obdobie troch
dní v auguste 2018 (29.-31. augusta 2018) a dvoch dní v septembri 2018 (1.-2. septembra 2018) pri
mesačnom nájomnom 48.950,00 eur bez DPH [(48.950,00 eur / 31 augustových dní x 3 augustové dni)
+ (48.950,00 eur / 30 septembrových dní x 2 septembrové dni).
10.2. Námietku intervenienta na strane žalovaného, že ku komisionálnej prehliadke poškodeného

hnacieho koľajového vozidla došlo až päť dní po nehode, súd prvej inštancie nepovažoval za dôvodnú
a to s ohľadom na zmluvou o nájme a tvrdenia žalobcu o procese sprevádzajúcom zabezpečenie a
zorganizovanie prepravy poškodeného hnacieho koľajového vozidla do miesta údržby, a súčasne pri
absencii akýchkoľvek vlastných tvrdení žalovanej strany smerujúcich ku konkrétnym opatreniam, za
realizácie ktorých by bolo bývalo možné pristúpiť k uskutočneniu komisionálnej prehliadky skôr, prípadne

zabezpečiť prepravu poškodeného hnacieho koľajového vozidla v kratšej dobe.

11. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobcom uhradené nájomné je možné posúdiť ako skutočnú
škodu.

11.1. Dôvodil, že škoda môže spočívať aj v nákladoch, ktoré poškodený márne vynaložil, aby mohol
využívať majetkové práva, ktoré predstavujú určitú majetkovú hodnotu a ktoré v dôsledku porušenia
povinnosti napokon nemohol využívať, pretože za škodu možno považovať aj škodu spočívajúcu v
znemožnení výkonu majetkových práv, ak v dôsledku toho boli márne vynaložené náklady.
11.1.1. Uzavrel, že jednou z foriem skutočnej škody sú aj tzv. márne vynaložené náklady, ktoré

poškodená strana (skôr) uhradila v záujme výkonu svojich majetkových práv. V prejednávanom spore
súd prvej inštancie dospel k záveru, že nájomné je nákladom, za ktorý bola poskytovaná protislužba,
ktorá do času prepravenia hnacieho koľajového vozidla z miesta nehody do určeného miesta údržby
stratila pre nájomcu (žalobcu) ekonomické opodstatnenie.
11.1.2. Súd prvej inštancie dodal, že aj keď vo všeobecnosti sa vychádza z toho, že k

odškodniteľnejujmemôžedôjsťtým,ževdôsledkuneskoršiehoporušeniaprávnejpovinnostisanáklady
už skôr vynaložené za určitým účelom stanú nákladmi vynaloženými zbytočne a tieto potom predstavujú
skutočnú škodu, súd prvej inštancie mal za to, že skutočnosť, že v prejednávanom prípade došlo k
úhrade nájomného za dotknutých päť dní, a teda faktickému márnemu vynaloženiu časti
nájomného až po porušení zmluvnej povinnosti zo strany žalovaného, nemôže žalobcu diskvalifikovať z

nároku na náhradu týchto nákladov, a to s ohľadom na to, že samotný záväzok na úhradu nájomného za
účelom nadobudnutia zodpovedajúcich majetkových práv na seba žalobca prevzal podstatne skôr, na
jeho plnenie bol v zmysle zmluvy o nájme povinný aj za okolností, aké nastali v danej veci, a napokon, to,
že dané náklady fakticky vynaložil až po porušení povinnosti zo strany žalovaného, bolo len dôsledkom
úpravy otázok spojených s fakturáciou a splatnosťou úhrad.

11.2. V prejednávanom spore súd prvej inštancie po dôkladnom zvážení jednotlivých aspektov
súvisiacich s uhradeným nájomným tak, ako to vyplýva z vyššie uvedeného, dospel k jednoznačnému
záveru, že žalobcom vynaložené nájomné predstavuje márne vynaložené náklady, a teda je jednou zforiem skutočnej škody. Považoval totiž za nespochybniteľné, že platenie za niečo, čo pre platiteľa nemá
(hoci len dočasne) žiadnu hodnotu, je ekonomickou ujmou.
11.3. Za nedôvodnú označil obranu žalovaného, že žalobca užíva predmetné hnacie koľajové vozidlo na

základe leasingovej zmluvy, s poukazom na rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 1Co/186/05,
v ktorom Krajský súd v Prešove vyjadril právny názor, že leasingové splátky sa nedajú hodnotiť ako
škoda alebo ušlý zisk.
11.3.1. Dôvodil, že odhliadnuc od toho, že predložená zmluva o nájme podľa názoru súdu nevykazuje
žiadnu z podstatných charakteristík (žiadnej) leasingovej zmluvy, považoval súd prvej inštancie za

významné predovšetkým to, že ustanovenie odseku 8.1, prvej vety, zmluvy o nájme výslovne vylučuje,
že by mal zmluvou o nájme založený vzťah povahu finančného leasingu, výlučne, pri ktorom by (v
konkrétnych prípadoch s ohľadom na ich okolnosti) bolo vôbec možné uvažovať o osvojení si žalovaným
prezentovaného právneho názoru, keďže len pri finančnom leasingu je predmetom leasingových splátok
(a teda ich prostredníctvom obstarávanou majetkovou hodnotou) nielen nájomné (právo na užívanie),
ale aj úhrada časti obstarávacích nákladov (smerujúca k získaniu vlastníckeho práva).

11.4. Súd prvej inštancie nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že nájomné nevzniklo žalobcovi ako náklad
v priamej príčinnej súvislosti s nehodou, poukazujúc na to, že jeho právnym základom je zmluva o nájme,
ktorú žalobca uzavrel s tretím subjektom.
11.4.1. Zdôraznil, že v prejednávanom spore k vzniku škody nedošlo prostým zaplatením nájomného,
ale tým, že predmetné nájomné bolo v dôsledku porušenia zmluvnej povinnosti žalovaného uhradené

márne/zbytočne, bez dosiahnutia, získania sledovaného účelu, keďže nájomcovi (žalobcovi) z dôvodu
škodovej udalosti „neprinieslo“ zamýšľané („kupované“) plnenie, spočívajúce v práve užívať predmet
nájmu. V danom prípade teda nie je rozhodujúca existencia príčinnej súvislosti medzi prevádzkovou
poruchou a zaplateným nájomným, ale medzi nehodovou udalosťou a skutočnosťou, že nájomné za
čas odo dňa nehodovej udalosti až do dňa vykonania komisionálnej prehliadky bolo zaplatené márne,

keďže škoda v danom prípade spočíva v márnosti vynaloženia žalobou uplatneného nájomného. V
tomto kontexte súd prvej inštancie nemal pochybnosti, že pokiaľ by k škodovej udalosti spôsobenej
porušením zmluvnej povinnosti žalovaného nedošlo, žalobca by v období odo dňa nehodovej udalosti až
do dňa vykonania komisionálnej prehliadky nestratil na základe uhradeného nájomného nadobudnuté
oprávnenie poškodené hnacie koľajové vozidlo užívať, a teda by nedošlo k tomu, že uvedené

nájomné bolo vynaložené márne. S ohľadom na uvedené považoval súd prvej inštancie za preukázanú
aj existenciu príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti žalovaného a vznikom škody
žalobcovi.

12. Za nedôvodné označil aj tvrdenie intervenienta na strane žalovaného, že o uhradené nájomné
žalobca si znížil základ dane z príjmu, a teda priznaním nároku na náhradu škody vo výške uhradeného
nájomného dôjde k bezdôvodnému obohateniu žalobcu. Dôvodil, že uvedené tvrdenie presahuje rámec
tohto sporu, keďže správne zistenie dane a zabezpečenie úhrady dane je predmetom správy daní
a príslušných daňových konaní realizovaných správcom dane.

13. Súd prvej inštancie preto konanie o zaplatenie 948,34 eur s príslušenstvom z dôvodu čiastočného
späťvzatia žaloby zastavil (I. výrok), zároveň uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 7.999,00
eur so zákonným úrokom z omeškania vo výške 8,00 % ročne zo sumy 7.999,00 eur od 1.6.2019 do

zaplatenia (II. výrok) a žalobu v prevyšujúcej časti úrokov z omeškania 1,00 % ročne zo 7.999,00 eur
od 1.6.2019 do zaplatenia a paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky 40,00 eur
zamietol ako nedôvodnú (III. výrok).

14. Súd prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 262 ods. 2 C.
s. p. a § 255 ods. 1 a 2 C. s. p. a § 256 ods. 1 C. s. p. tak, že žalobcovi priznal náhradu trov konania
proti žalovanému v rozsahu 96,40 %. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa pôvodne domáhal
zaplatenia sumy 8.947,34 eur s príslušenstvom, pričom v priebehu sporu vzal v reakcii na procesnú
obranu žalovaného po revízii vyčíslenia náhrady škody žalobu späť v časti o zaplatenie sumy vo výške

161,00 eur s príslušenstvom. Súd prvej inštancie zohľadnil zavinenie žalobcu na zastavení konania v
časti o zaplatenie sumy 161,00 eur s príslušenstvom, a preto predmetný rozsah zavinenia vo výške 1,80
% bolo potrebné pričítať žalovanému. Úspech žalobcu v spore predstavoval 98,20 %, keďže doň treba
zahrnúť aj zavinenie žalovaného v časti sporu o zaplatenie 787,34 eur a príslušného úroku, v ktorejžalobca síce taktiež pristúpil k čiastočnému späťvzatiu žaloby, avšak preukázateľne z dôvodov na strane
žalovaného. Žalobcovi preto po odpočítaní 1,80 % vznikol nárok na náhradu trov konania v rozsahu
96,40 % proti žalovanému (výrok IV.).

15. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný v rozsahu
napadnutého II. a IV. výroku z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písmena f) C. s. p.) a rozhodnutie súdu prvej

inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písmena h) C. s. p.).
15.1. Žalovaný zotrval na tvrdení, uvedenom už v konaní pred súdom prvej inštancie, že sa jedná o tzv.
fixné náklady, ktoré žalobcovi vznikli bez ohľadu na škodovú udalosť. Dôvodil, že žalobca si v zmluve
o nájme hnacích koľajových vozidiel dohodol určité zmluvné podmienky nájmu, pričom si dojednal aj
povinnosť platiť nájomné do doby, kedy HDV nemôže užívať (bod 11.14. zmluvy o nájme).
15.2. Nesúhlasil preto so záverom súdu prvej inštancie, že tieto fixné náklady žalobcu možno považovať

za márne vynaložené náklady a teda za škodu v zmysle Obchodného zákonníka.
15.2.1. Dôvodil, že za márne vynaložené náklady je podľa právnej teórie možné považovať náklady,
ktoré boli vynaložené pred škodnou udalosťou a k znehodnoteniu ktorých došlo v príčinnej súvislosti
so škodnou udalosťou. V prejednávanom spore pritom išlo o náklady, ktoré by žalobca vynaložil bez
ohľadu na škodovú udalosť.

15.3. Žalovaný zotrval aj na tvrdení, že na strane žalobcu nedošlo k prenájmu inej veci (iného
náhradného HDV), ktoré mal k dispozícii. Na strane žalovaného teda nevnikla iná škoda, o ktorú by sa
ponížil majetok žalobcu a ktorá by bola v bezprostrednej príčinnej súvislosti s predmetnou škodovou
udalosťou.
15.4. Žalovaný poukázal aj na to, že ním uhradený nájom si uplatnil ako daňovo odpočítateľnú položku

a teda si reálne znížil daňový základ a teda aj daň. Nesúhlasil ani so záverom súdu prvej inštancie,
že „priznaním nároku na náhradu škody žalobcovi nedôjde k jeho bezdôvodnému obohateniu na úkor
žalovaného“.
15.5. Navrhol preto odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

16. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že predmetné odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
16.1. Poukázal na to, že škodu možno vo všeobecnosti definovať ako majetkovú ujmu vyjadriteľnú v
peniazoch. Jednou z foriem, v ktorej sa môže prejaviť skutočná škoda sú aj tzv. márne vynaložené

náklady, ktoré poškodená strana uhradila v záujme výkonu svojich majetkových práv. Škoda teda môže
spočívať aj v nákladoch, ktoré poškodený márne vynaložil, aby mohol využívať majetkové práva, ktoré
predstavujú určitú majetkovú hodnotu a ktoré v dôsledku porušenia povinností žalovaného napokon
nemohol využívať. Škodou sa teda rozumie aj škoda spočívajúca v znemožnení výkonu majetkových
práv, ak v dôsledku toho boli márne vynaložené náklady.

16.1.1. V zásade je možné márne vynaložené náklady považovať za kategóriu nákladov, ktoré
poškodený vynaloží v očakávaní určitého priebehu deja, avšak zásahom škodcu dôjde k tomu, že tento
dej v dôsledku konania škodcu neprebehne. Nezáleží pritom na tom, ako tieto náklady vznikli – či sa
jednalo o porušenie zákonnej alebo zmluvnej povinnosti. Dôležitá je príčinná súvislosť medzi konaním
škodcu a vzniknutou škodou.

16.2. Žalobca trval na tom, že nájomné je takým nákladom, teda nákladom, za ktorý bola poskytovaná
protislužba, ktorá do času prepravenia HDV z miesta nehody do určeného miesta údržby stratila pre
žalobcu ako nájomcu ekonomické opodstatnenie. V majetku žalobcu totiž existovala určitá pohľadávka,
teda právo na plnenie (na užívanie HDV), ktorej ekonomická neopodstatnenosť počas zabezpečovania
prepravy poškodeného HDV do opravy spôsobila pokles jeho majetku. Žalobca sa v plnom rozsahu

stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie vysloveným v odôvodnení napadnutého rozsudku.
16.3. Žalobca zároveň poukázal na to, že Zmluva o nájme hnacích koľajových vozidiel bola uzatvorená
v zmysle § 630 a nasl. Obchodného zákonníka ako typická zmluva o nájme. V zmysle článku 8. bod 8.1
predmetnej zmluvy: „Nájomca sa podľa tejto Zmluvy za žiadnych okolností nestáva vlastníkom Hnacieho
koľajového vozidla a ani mu nevzniká právo na jeho kúpu. Nájomca nie je oprávnený predať alebo zriadiť

záložné právo k Hnaciemu koľajovému vozidlu alebo ho akýmkoľvek iným spôsobom zaťažiť právami
tretích osôb“.16.3.1. Zmluvou o nájme založený vzťah teda nemá povahu finančného leasingu, argumentácia
žalovaného poukazujúca na rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 1Co/186/05, z tohto dôvodu
neobstojí.

16.4. Žalobca zotrval aj na tvrdení, že v prejednávanej veci došlo k vzniku škody tým, že predmetné
nájomné bolo v dôsledku porušenia zmluvnej povinnosti žalovaného uhradené márne, t. z. zbytočne, bez
dosiahnutia sledovaného účelu, keďže žalobcovi ako nájomcovi z dôvodu škodovej udalosti neprinieslo
zamýšľané plnenie, spočívajúce v práve užívať predmet nájmu.
16.4.1. Zdôraznil, že nie je preto rozhodujúca príčinná súvislosť medzi prevádzkovou poruchou a

zaplateným nájomným, ale medzi nehodovou udalosťou a skutočnosťou, že nájomné za čas odo dňa
nehodovej udalosti až do dňa vykonania komisionálnej prehliadky bolo zaplatené márne, keďže škoda
v tomto prípade spočíva v márnosti vynaloženia žalobou uplatneného nájomného. Pokiaľ by k škodovej
udalosti spôsobenej porušením zmluvnej povinnosti žalovaného nedošlo, žalobca by v období odo dňa
nehodovej udalosti až do dňa vykonania komisionálnej prehliadky nestratil na základe uhradeného
nájomného nadobudnuté oprávnenie poškodené HDV užívať, a teda by nedošlo k tomu, že uvedené

nájomné bolo vynaložené márne.
16.5. Žalobca konštatoval, že priznaním nároku na náhradu škody žalobcovi nedôjde k jeho
bezdôvodnému obohateniu na úkor žalovaného. Skutočnosť, že si žalobca uhradený nájom uplatnil ako
daňovo odpočítateľnú položku a prípadná oprava tohto postupu po úhrade tejto čiastky vo forme náhrady
škody je otázkou administratívnoprávnej zodpovednosti žalobcu voči správcovi dane a nie je predmetom

tohto sporu, ani s ním žiadnym spôsobom nesúvisí.
16.6. Navrhol preto odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne
správny.

17. Intervenient na strane žalovaného zotrval na svojom vyjadrení uvedenom už v konaní pred súdom
prvej inštancie, že nárok, ktorý je predmetom tohto sporu nie je krytý poistnou zmluvou, preto sa
nevyjadril ani k priebežne zasielaným výzvam súdu prvej inštancie z 24.1.2024, 1.3.2024 a 27.3.2024.

18. Žalovaný v odvolacej replike zopakoval tvrdenia uvedené v odvolaní.

19. Žalobca v odvolacej duplike zotrval na tvrdeniach uvedených vo vyjadrení k odvolaniu.

20. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného, ktoré bolo podané
v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez
nariadenia pojednávania, pretože nejde o odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je
potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. - Civilného

sporového poriadku (ďalej len „C. s. p.“). Odvolanie prejednal podľa § 379 - § 385 C. s. p. a dospel k
záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

21. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 C. s. p. odvolacím súdom

verejnevyhlásený,čobolopodľa§219ods.3C.s.p.oznámené naúradnejtabulikrajskéhosúdu.

22. Predmetom odvolacieho konania je prejednanie odvolania žalovaného proti rozsudku súdu prvej
inštancie v napadnutom II., IV. výroku. Žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie:

22.1. nesprávne dospel k záveru, že nájomné za päť dní nevyužívania HDV v dôsledku škodovej udalosti
zapríčinenej žalovaným sú fixné náklady žalobcu, ktoré možno považovať za márne vynaložené náklady
a teda za škodu v zmysle Obchodného zákonníka,
22.2. nesprávne dospel k záveru, že na strane žalobcu vznikla iná škoda (okrem majetkovej a zo strany
žalovaného uhradenej škode), o ktorú by sa ponížil majetok žalobcu a ktorá by bola v bezprostrednej

príčinnej súvislosti s predmetnou škodovou udalosťou, pretože na strane žalobcu nedošlo k prenájmu
inej veci (iného náhradného HDV), ale žalobca použil iné HDV, ktoré mal k dispozícii,
22.3. neprihliadol na to, že žalobca uhradený nájom si uplatnil ako daňovo odpočítateľnú položku a teda
si reálne znížil daňový základ a teda aj daň.23. Žalovaný odvolanie odôvodnil dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písmen f) a h) C. s. p. Odvolací súd dospel

k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

24. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písmena f) C. s. p. je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí
ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke,

a ktoré nemali v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 C. s. p., a to vzhľadom
na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov
nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové
zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde

logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré
vyšli inak najavo z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti
alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim
z Civilného sporového poriadku o vykonávaní dokazovania.

25. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písmena h) C. s. p. je daný vtedy, ak súd vec nesprávne
právne posúdil. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, teda vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a
povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením

veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu
právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval
správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne
aplikoval(zpodriadeniaskutkovéhostavupodprávnunormuvyvodilnesprávneprávnezáveryoprávach
a povinnostiach strán sporu). Použitie správneho ustanovenia ale neznamená iba opísanie jeho dikcie,

ale jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo - povedané inak - posúdením veci po
právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ustanovení zákona súd vychádzal.

26. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte

s namietaným nesprávnym skutkovým a právnym posúdením, posúdil, či súd prvej inštancie na zistený
skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to
všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku
alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

27.Žalovanýodvolanímnapadolrozsudoksúduprvejinštancienajmäzdôvodunesprávnychskutkových
zistení a následného nesprávneho právneho vyhodnotenia uskutočneného zo strany súdu prvej
inštancie.

27.1. Odvolací súd vo všeobecnosti k námietke týkajúcej sa nesprávnych skutkových zistení súdu prvej
inštancie uvádza, že ak žalovaný v podanom odvolaní namietal údajne nesprávne skutkové závery
súdu prvej inštancie, jeho námietka vo svojej podstate smeruje proti výsledkom hodnotenia vykonaných
dôkazov zo strany súdu prvej inštancie. Odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo
dňa 14.09.2011, sp. zn. 3Cdo 204/2009, v zmysle ktorého ... „dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy,

a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na
všetko, čo vyšlo za konania najavo (§ 191 ods. 1 C. s. p.)“. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu,
pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie.
Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým
výsledkom má z hľadiska pravdivosti dôkaz hodnotiť, pretože pri hodnotení dôkazov sa uplatňuje zásada

voľného hodnotenia dôkazov. Do práva na spravodlivý proces preto nepatrí právo strany sporu, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a
aby bolo rozhodnuté v súlade s požiadavkami a právnymi názormi strán sporu (I. ÚS 50/04). Do obsahu
tohto základného práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia nímnavrhnutých dôkazov súdom, alebo dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97).
27.2. Odvolací súd zdôrazňuje, že zákon nepredpisuje, a ani predpisovať nemôže pravidlá, z ktorých

by malo vychádzať hodnotenie jednotlivých dôkazov, tak hodnotenie ich vzájomnej súvislosti. Je
tomu tak preto, že hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový postup, ktorého podstatou sú jednak
dielčie, jednak komplexné závery sudcu o vierohodnosti správ získaných vykonaním dôkazov, ktoré
sú potom podkladom pre záver o tom, ktoré skutočnosti stranami tvrdené má sudca za preukázané,
a ktorými tvorí zistený skutkový stav. Základom hodnotiaceho postupu sudcu sú okrem ľudských

a odborných skúseností pravidlá logického myslenia, ktorá tradičná logika formuluje do základných
logických zásad. Je na zvážení súdu, ktorému dôkaznému prostriedku prizná väčšiu vypovedaciu
schopnosť a vierohodnosť. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily
jednotlivých dôkazov.

28. Odvolací súd z obsahu spisu, ani z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nezistil taký
postup súdu prvej inštancie, ktorý by znamenal vybočenie z kritérií vyššie uvedeného hodnotenia
dôkazov.

29. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo
zistených skutočností dospel k správnemu právnemu záveru, keď na zistený skutkový stav správne
aplikoval príslušné právne predpisy, svoje rozhodnutie riadne odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na
to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument strán
sporu, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie. Odvolací súd si osvojil správne

a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutí súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387
ods. 2 C. s. p.).

30. Na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, k predmetnému odvolaniu

žalovaného a k podstatným tvrdeniam strán sporu v tomto odvolacom konaní, odvolací súd udáva:

31. Odvolací súd k tvrdeniu žalovaného, že súd prvej inštancie nesprávne dospel k záveru, že nájomné
za päť dní nevyužívania HDV v dôsledku škodovej udalosti zapríčinenej žalovaným sú fixné náklady

žalobcu, ktoré možno považovať za márne vynaložené náklady a teda za škodu v zmysle Obchodného
zákonníka udáva, že tieto tvrdenia žalovaného nie sú dôvodné.

32. Odvolací súd konštatuje, že v prejednávanom spore nebolo sporné, že žalovaný porušením svojich

zmluvných povinností vyplývajúcich zo Zmluvy č. 20/2011, spôsobil poškodenie HDV, ktoré
nemohol žalobca po dobu piatich dní riadne užívať. V prejednávanom spore bolo zároveň preukázané,
že predmetný HDV bol predmetom nájmu na základe Zmluvy o nájme hnacích koľajových vozidiel,
na základe ktorej žalobca ako nájomca uhradil spoločnosti S Rail Lease, s. r. o. ako prenajímateľovi
zmluvne dohodnuté nájomné za celý mesiac, a to napriek tomu, že predmetný HDV nemohol byť zo

strany žalobcu použitý po dobu piatich dní. Odvolací súd konštatuje, že žalobca nemohol v príčinnej
súvislosti s poškodením HDV z dôvodu porušenia zmluvnej povinnosti žalovaného predmetný HDV
používať, a preto súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že žalobcom vynaložené nájomné
v súdom prvej inštancie priznanej výške predstavuje márne vynaložené náklady, a teda jednu z foriem
skutočnej škody vzniknutej žalobcovi.

32.1. Na uvedenom závere odvolacieho súdu nemení nič ani skutočnosť, že na strane žalobcu nedošlo
k prenájmu inej veci (iného náhradného HDV), ale žalobca použil iné HDV, ktoré mal k dispozícii,
pretože použité iné HDV by žalobca nebol povinný použiť za predpokladu, žeby nedošlo k poškodeniu
predmetného HDV.

33. Odvolací súd za nedôvodné považuje aj tvrdenie žalovaného, že súd prvej inštancie nesprávne
neprihliadol na to, že žalobca uhradený nájom si uplatnil ako daňovo odpočítateľnú položku a teda si
reálne znížil daňový základ a teda aj daň.34. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že správne zistenie dane

a zabezpečenie úhrady dane je predmetom daňového konania a teda posúdenia zo strany správcu
dane a je otázkou administratívnoprávnej zodpovednosti žalobcu voči správcovi dane a preto
s prejednávaným sporom nesúvisí.

35. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne skutkovo a právne posúdil, že žalobca
dôkazmi predloženými v spore preukázal, že žalovaný porušením zmluvnej povinnosti zabezpečiť
v rozsahu stanovenom zákonom o dráhach zjazdnosť železničnej infraštruktúry, v dôsledku ktorej došlo
k poškodeniu HDV, zavinil vznik škody žalobcovi tým, že žalobca márne vynaložil náklady na alikvótnu
časť nájomného za päť dní, počas ktorých žalobca nemohol používať predmetné poškodené HDV, čím
žalobcovi spôsobil škodu v súdom prvej inštancie priznanej výške.

36. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom
II. výroku, ako vecne správny, pretože odvolanie žalovaného nebolo dôvodné. Taktiež potvrdil ako vecne
správny a náležite odôvodnený aj IV. výrok rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania, ktorým

súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 96,40% proti v danom rozsahu
neúspešnému žalovanému.

37. O trovách tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení

s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalobcovi, ktorý bol v tomto odvolacom
konaníplneúspešnýpriznalplnúnáhradutrovodvolaciehokonania,ktoréjepovinnýnahradiťneúspešný
žalovaný.Ovýšketrovtohtoodvolaciehokonaniapodľa§262ods.2C.s.p.rozhodnesúdprvejinštancie
samostatným uznesením.

38.Totorozhodnutie prijalsenátKrajskéhosúduvKošiciachpomeromhlasov3:0(§393ods.2posledná
veta C. s. p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa
v ustanovení § 419 C. s. p.

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na

súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto
rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval,
tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C. s. p.) Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota
plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1
C. s. p.

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom,dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 C. s. p., ak má dovolateľ sám, alebo
jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd
dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) C. s. p.

V dovolaní podľa § 428 C. s. p. sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).