Uznesenie – Ostatné ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. jún 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Cdo/126/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119202422
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Klenková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:6119202422.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne Mgr. Aleny Mikudovej, advokátky, Poprad, Orlická
2698/16, IČO: 31 815 766, proti žalovaným 1/ T.. T. L., narodenému XX. H. XXXX, Š., T.. Y. XXX/XX,
2/ T.. I. L., narodenej XX. Y. XXXX, Š.O., T.. Y. XXX/XX, obidvom zastúpeným Advokátskou kanceláriou
JUDr. Karol Orolín, s.r.o., Poprad, Nám. sv. Egídia 42, o zaplatenie 11 077,75 eura s príslušenstvom,
vedenom na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 17Csp/81/2019, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku

Krajského súdu v Prešove z 25. augusta 2022 sp. zn. 20CoCsp/8/2021, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Prešove z 25. augusta 2022 sp. zn. 20CoCsp/8/2021 z r u š u j e a vec
mu v r a c i a na ďalšie konanie.

Uznesenia Okresného súdu Poprad č. k. 17Csp/81/2019-1466 z 2. decembra 2022 a č. k.
17Csp/81/2019-1510 z 30. mája 2023 z r u š u j e.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 17Csp/81/2019-1370 z 29.
septembra 2020 uložil žalovanému 1/ povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1 609,03 eura s úrokom z
omeškania 5 % p.a. od 3. septembra 2016 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku
(výrok I.); uložil žalovanej 2/ povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 74,58 eura s úrokom z omeškania 5 %
p.a. od 3. septembra 2016 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok II.); v

prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok III.) a priznal žalovaným 1/ a 2/ voči žalobkyni náhradu trov
konania v rozsahu 70 % (výrok IV.). V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa uplatnila voči žalovaným nárok
na zaplatenie odmeny za poskytnuté právne služby, ako aj vyúčtované náhrady, spolu v celkovej výške
11 077,75 eura vrátane dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“). Na základe vyúčtovania žalobkyňa
vystavila žalovaným faktúru č. 00082016 z 15. augusta 2016, splatnú 2. septembra 2016, znejúcu na
sumu 11 077,75 eura.

1.1 Súd prvej inštancie konštatoval, že medzi stranami sporu nebola uzatvorená dohoda o odmene
advokáta v zmysle § 1 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004
Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č.
655/2004 Z. z.“). Vo vzťahu k úkonom, ktoré žalobkyňa realizovala na základe plných mocí udelených
jej žalovanými ako fyzickými osobami, však súd prvej inštancie mal za preukázanú existenciu dohody
o poskytovaní právnych služieb, keďže prijatím plnomocenstva splnomocnencom došlo k akceptácii

splnomocnenia na realizáciu uvedených úkonov právnej služby. Za tieto úkony, špecifikované v bode 35
rozhodnutia, preto priznal žalobkyni sumu zodpovedajúcu tarifnej odmene advokáta podľa § 9 a nasl.
vyhlášky č. 655/2004 Z. z. Žalovaných 1/ a 2/ zaviazal na zaplatenie priznanej sumy samostatne, pretože
v zmysle § 145 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka nešlo o spoločné veci žalovaných. Úrok z omeškania
priznal v zmysle § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej
republiky č. 87/1995 Z. z., a to odo dňa nasledujúceho po splatnosti žalobkyňou vystavenej faktúry za

poskytnuté právne služby.1.2 Vo vzťahu k odmene za poskytnuté právne služby za úkony špecifikované v bode 39 rozhodnutia súd
prvej inštancie žalobe nevyhovel pre neunesenie dôkazného bremena žalobkyňou. Vo vzťahu k úkonom
špecifikovaným v bode 37 rozhodnutia dospel k záveru, že nebola daná pasívna legitimácia žalovaných,

nakoľko tieto úkony žalobkyňa nevykonala pre žalovaných ako fyzické osoby, ale pre podnikateľské
subjekty, v ktorých bol žalovaný 1/ konateľom a spoločníkom, najmä EuroPharm Slovakia s.r.o. V tejto
časti preto žalobu zamietol. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania odôvodnil ustanovením §
255 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„CSP“) a priznal náhradu trov konania žalovaným v rozsahu ich úspechu v spore, ktorý bol 70 %.

2. Krajský súd v Prešove (ďalej aj ako „odvolací súd“) na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 25. augusta
2022 sp. zn. 20CoCsp/8/2021 rozhodnutie súdu prvej inštancie v zamietavom výroku a vo výroku o
trovách konania (výroky III. a IV.) ako vecne správne potvrdil (§ 387 ods. 1 a 2 CSP) a žalovaným 1/
a 2/ priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni v plnom rozsahu (§ 396 ods.
1, § 262 ods. 1 CSP). Odvolací súd preskúmal podanie žalobkyne zo 6. októbra 2020 označené ako

námietka zaujatosti, pričom dospel k záveru, že toto podanie sa týkalo výlučne len procesného postupu
sudkyne a jej rozhodovacej činnosti, a preto naň s poukazom na § 53 ods. 3 CSP neprihliadol. Následne
pristúpil k preskúmaniu odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie. Konštatoval, že
súd nie je povinný pátrať po významných skutočnostiach, naopak, v sporovom konaní platí zásada
kontradiktórnosti. Pokiaľ žalobkyňa opomenula predložiť potvrdenie o svojej registrácii ako subjektu

platiaceho DPH, nemohla legitímne očakávať aktivitu zo strany súdu. Neuneseniu dôkazného bremena
žalobkyňou nasvedčuje samotné uplatnenie nároku za jednotlivé úkony právnej služby, z ktorého bez
akýchkoľvek pochybností nemožno vyvodiť, že jednotlivé úkony boli vykonané v prospech fyzických
osôb a nie obchodných spoločností, v ktorých žalovaní pôsobili. Za bezpečné preukázanie nemohlo
byť považované len označenie klienta, keď absentovala odpoveď na otázku, aký konkrétny súvis s

poskytnutouprávnouslužbouačinnosťouadvokátky-žalobkynemáoznačeniežalovaných,ajvovzťahu
ku prípadnej kolízii záujmov osôb, či sú podnikatelia, spotrebitelia alebo osoby konajúce za právnické
osoby.
2.1 Odvolací súd poukázal na spotrebiteľský charakter sporu a skutočnosť, že žalobkyňa ako dodávateľ
nepreukázala splnenie povinnosti vyplývajúcej jej z ustanovenia § 18 ods. 2, 4 a 5 zákona č. 586/2003 Z.

z. o advokácii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“), teda informačnej povinnosti
pred začatím vykonávania spotrebiteľskej služby. Dôsledkom nesplnenia tejto zákonnej požiadavky
je podľa § 12 ods. 4 zákona o advokácii (pozn. dovolacieho súdu: správne má byť § 18 ods. 4
zákona o advokácii), že žalobkyni odmena za poskytnuté právne služby nepatrila. Odvolací súd však
za stavu, že odvolanie nepodali žalovaní, vychádzajúc zo zákazu reformatio in peius, výroky rozsudku

súdu prvej inštancie o čiastočnom vyhovení žalobe nezmenil. Vo vzťahu ku konkrétnym odvolacím
námietkam, týkajúcim sa zistenia skutkového stavu súdom prvej inštancie, odvolací súd uviedol, že
žalobkyňa neidentifikovala, ktorých právnych úkonov sa jej návrh na vykonanie dôkazov týka (výsluch
T.. U. a žalovaného 1/ v spojení s telekomunikačnými záznamami). Pokiaľ išlo o námietku, že T.. X.
mala vlastné záznamy o úkonoch advokátky - žalobkyne, tieto záznamy neboli obsahom spisu ani po

podaní odvolania. Výsluch svedkov, potvrdenie o poskytnutí právnej služby a telefonické záznamy neboli
spôsobilé prispieť k preukázaniu skutočnosti, či právna služba bola poskytovaná fyzickým osobám,
podnikateľom alebo spotrebiteľom. Žalobkyňa ako dôkaz uskutočnenia porady s klientom nepredložila
súdu ani záznam o tomto úkone verifikovaný klientom, ktorý by jej tvrdenia preukazoval.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj ako „dovolateľka“) dovolanie, prípustnosť
ktorého vyvodzovala z § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Navrhla, aby dovolací súd zrušil
rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
3.1 Dovolací dôvod v zmysle § 420 písm. f) CSP spočíval podľa dovolateľky v nesprávnom
a nedostatočnom zistení skutkového stavu súdmi oboch inštancií, v prekvapivosti rozhodnutia, v

nedostatočnom a zmätočnom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu a v nesprávnom vyhodnotení
ňou podanej námietky zaujatosti. Súčasne namietala aj nesprávne obsadenie odvolacieho súdu.
Vytýkala súdom, že nevykonali výsluch žalovaných, neumožnili jej vyjadriť sa na pojednávaní podrobne
k úkonom právnych služieb, za ktoré si uplatňovala odmenu a náhradu hotových výdavkov, nevykonali
anivýsluchnavrhovanýchsvedkýň.Namietala,ževspiseniesúvšetkylistinnédôkazy,ktorépredkladala

súdu. Odvolací súd podľa nej postupoval svojvoľne, keď sa obmedzil len na prípustnosť písomných
dôkazov a nepresvedčivo odôvodnil selekciu dôkazov na také, ktoré mohli prispieť k preukázaniu, že
právne služby poskytla fyzickým osobám, a na tie, ktoré takým dôkazom nie sú, a to bez riadneho
odôvodnenia tohto postupu. Dôkaz výsluchom T.. X. súd vylúčil, písomné záznamy tejto svedkyne ojednotlivých úkonoch právnych služieb však už nie. K vyhotovovaniu záznamov o poradách s klientom,
ktorých nepredloženie jej odvolací súd vytýkal, uviedla, že zákon advokátom takúto povinnosť neukladá
a takýto postup odporuje obvyklej advokátskej praxi. Poukázala tiež, že v spise boli od počiatku založené

dôkazy o písomnej komunikácii dovolateľky so žalovanými, v ktorých vzájomné porady potvrdili.
3.2 Rozhodnutie odvolacieho súdu označila dovolateľka ako prekvapivé, nakoľko sa o dôvode
zamietnutia svojho nároku v časti uplatnenej DPH dozvedela až z jeho odôvodnenia. Súd prvej inštancie
neurčil ako spornú skutočnosť jej registrácie platiteľa DPH a v odôvodnení jeho rozhodnutia chýba
akékoľvek skutkové a právne posúdenie tejto skutočnosti. Uviedla, že konaniu o žalobe na súde prvej

inštancie predchádzalo upomínacie konanie, pričom podľa § 3 ods. 4 a 5 zákona č. 307/2016 Z. z. o
upomínacom konaní v znení účinnom od 1. februára 2017 do 30. júna 2021 stačilo, ak sa k návrhu
pripojila faktúra a zo strany navrhovateľa došlo k vyhláseniu, že nárok je evidovaný v účtovníctve
a údaje o uplatňovanom nároku bol uvedený v kontrolnom výkaze podľa zákona č. 222/2004 Z. z.
o dani z pridanej hodnoty, čo žalobkyňa aj urobila. Upomínací súd po preskúmaní obsahových a
formálnych náležitostí návrhu vydal platobný rozkaz, ktorým uložil žalovaným uhradiť nárok spolu s

DPH. Skutočnosť, že žalobkyňa je platiteľkou DPH, bola súdom známa, keďže opakovane predkladala
v minulosti v iných právnych veciach osvedčenie o registrácii pre DPH a túto skutočnosť je možné si
overiť prostredníctvom príslušnej webovej stránky, preto ju nebolo potrebné preukazovať. Nešlo pritom
ani o spornú otázku, keďže ju žalovaní nenamietali ani nepopreli.
3.3 Ďalej dovolateľka namietala, že odvolací súd postupoval v rozpore s § 382 CSP, keď na vec

aplikoval ustanovenie § 18 ods. 4 prvá veta zákona o advokácii napriek tomu, že súd prvej inštancie
toto ustanovenie nepoužil a bez toho, aby vykonal či zopakoval akékoľvek dokazovanie a umožnil tak
žalobkyni vyjadriť sa k aplikácii citovaného ustanovenia. Odvolací súd tiež nevysvetlil, prečo na danú
vec neaplikoval aj druhú vetu citovaného ustanovenia a neposudzoval jednotlivé úkony právnych služieb
z hľadiska ich bezodkladnosti. Navyše tento záver odvolacieho súdu je v rozpore s ňou predloženými

listinnými dôkazmi (e-maily z 20. decembra 2015, 14. januára 2016, 15. januára 2016, písomné
vyhlásenie T.. X. z 21. septembra 2020).
3.4Odôvodnenierozhodnutiaodvolaciehosúdubolopodľadovolateľkynezrozumiteľné,nebolomožnéz
neho identifikovať skutkové zistenia odvolacieho súdu a ani právne normy, ktoré odvolací súd aplikoval.
Odvolací súd nedal odpoveď na základnú otázku sporu, komu poskytovala právne služby. Odôvodnenie

rozhodnutia odvolacieho súdu uvádza navzájom protirečivé dôvody a prenáša na ňu dôkazné bremeno.
Odvolací súd jej pripisuje procesnú zodpovednosť za postup súdu prvej inštancie, ktorý jej žalobný nárok
rozdelil na jednotlivé úkony právnej služby bez posudzovania vzájomných súvislostí a navrhovaných
dôkazov, kým ona si uplatnila nárok na celý súbor úkonov, ktoré vykonala na základe ústnej a neskôr
aj písomnej dohody o poskytovaní právnych služieb medzi oboma žalovanými ako fyzickými osobami

a nie podnikateľským subjektom. Oba súdy v konaní posudzovali len jej nárok na odmenu, pričom sa
nezaoberali jej nárokom na náhradu výdavkov a náhradu za stratu času.
3.5 Dovolateľka ďalej namietala porušenie čl. 16 ods. 3 Základných princípov CSP odvolacím súdom,
ktorý nerozhodol o vyhovujúcich výrokoch (výrokoch I. a II.) rozsudku súdu prvej inštancie. Za nesprávne
považovala aj posúdenie námietky zaujatosti podanej proti sudkyni súdu prvej inštancie. Námietka

sa podľa jej názoru netýkala výhradne okolností spočívajúcich v procesnom postupe sudkyne a
rozhodovacej činnosti. Sudkyňa si v konaní osvojila subjektívny názor právneho zástupcu žalovaných,
prezentovaný na pojednávaní 29. septembra 2020, bez tohto, aby tento názor uplatnili ako prostriedok
procesného útoku alebo obrany. Zamietnutie žaloby odôvodnila sudkyňa tým, že ide o odmenu za úkony
právnej služby týkajúce sa spoločnosti EuroPharm Slovakia, s.r.o. Kritérium, ktoré sudkyňa deklarovala

ako dôvod zamietnutia časti žaloby, nemohlo byť dôvodom, na základe ktorého dospela k svojmu
rozhodnutiu vo veci. Z uvedeného vyvodila dovolateľka záver, že skutočné dôvody pre zamietnutie
žaloby sudkyňa neuviedla. Napokon dovolateľka namietala, že senát odvolacieho súdu nebol správne
obsadený, pretože potvrdenie odvolacieho súdu z 24. marca 2021 neumožňuje túto skutočnosť preveriť.
3.6 Dovolací dôvod v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP podľa dovolateľky spočíva v nesprávnom

právnom posúdení sporu odvolacím súdom, ktorý pripúšťa, že konanie žalovaných, ktorí dovolateľku
požiadali o právne služby a na tento účel jej udelili vo vlastnom mene splnomocnenia na zastupovanie
a na vykonávanie úkonov právnych služieb v neobmedzenom rozsahu a tiež jej na tento účel adresovali
ústne a písomné pokyny, bez ďalšieho môže oprávňovať či zaväzovať obchodné spoločnosti, v ktorých
žalovaní pôsobili, a to aj napriek tomu, že žalovaní neboli štatutárnym orgánom spoločnosti ALAIN,

s.r.o., a žalovaný 1/ bol len jedným z dvoch konateľov spoločnosti EuroPharm Slovakia, s.r.o., ktorí boli
oprávnení konať v mene tejto spoločnosti v rozhodnom období iba spoločne. Uvedený právny záver
odvolacieho súdu je v rozpore s § 40 ods. 3, § 44 ods. 3, § 46 ods. 2 a § 50 ods. 3 Občianskeho
zákonníka a tiež v rozpore s § 18 ods. 1 v spojení s § 1 ods. 2, § 24 ods. 1 až 3 zákona o advokácii, keďžeodvolací súd predpokladá, že pokyny žalovaných na vykonanie úkonov právnych služieb bez ďalšieho
zaväzujú právnické osoby, v ktorých mali žalovaní pôsobiť. Pokiaľ odvolací súd nezisťoval, či medzi
ňou a žalovanými, resp. tretími osobami došlo k uzatvoreniu zmluvy o poskytovaní právnych služieb,

nedokáže posúdiť právnu otázku, či medzi nimi vznikol právny vzťah advokáta a klienta a či jej vznikol
nárok na odmenu voči žalovaným alebo nie. Súdy oboch inštancií tak však neurobili a v tomto smere
preniesli dôkazné bremeno zo žalovaných na dovolateľku.

4. Žalovaní sa k dovolaniu žalobkyne nevyjadrili.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (ďalej len „dovolací súd“ alebo „najvyšší súd“),
príslušný na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala v zákonnej lehote (§
427 ods. 1 CSP) strana sporu, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP),
po zistení spĺňania predpokladov pre aplikáciu výnimky z povinného zastúpenia (§ 429 ods. 2 písm.
a) CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), po preskúmaní zákonom predpísaných náležitostí

dovolania(§428CSP)asplneniaďalšíchpodmienokdovolaciehokonaniadospelk záveru,žedovolanie
je prípustné a vzhľadom na uplatnený dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP aj dôvodné.

6. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných
prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a

dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami, ani samotným dovolacím súdom) ako tretia
inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu z
akýchkoľvek dôvodov a hľadísk. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie
princípu právnej istoty strán, ktorých vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými a
jasne čitateľnými podmienkami prípustnosti.

7. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je
poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné
podmienky súdneho konania (napr. rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 80/09, II. ÚS 79/08, IV. ÚS
476/2012). Dovolací súd preto pristupuje k podanému dovolaniu tak, že najskôr skúma, či je procesne

prípustné; k posúdeniu opodstatnenosti dovolania (t. j. posúdeniu, či je v ňom opodstatnene uplatnený
dovolací dôvod) sa dovolací súd dostáva len v prípade prijatia záveru, že dovolanie je prípustné.

8. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu

odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.

9. Dovolateľka vyvodzovala prípustnosť dovolania primárne z ustanovenia § 420 písm. f) CSP. V rámci

tohto dovolacieho dôvodu okrem iného namietala, že odvolací súd nesprávne vyhodnotil jej námietku
zaujatosti podanú proti sudkyni súdu prvej inštancie. Súčasne dovolateľka tvrdila, že odvolací súd
bol nesprávne obsadený. Tieto dovolacie námietky však z obsahového hľadiska (§ 124 ods. 1 CSP)
bolo potrebné subsumovať pod dovolací dôvod podľa § 420 písm. e) CSP, podľa ktorého je dovolanie
prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí,

ak rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd.

10. Otázku (ne)vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania sporu je dovolací súd oprávnený
posúdiť samostatne, nezávisle od prípadnej existencie rozhodnutia nadriadeného súdu (R 59/1997).

11. V zmysle § 49 ods. 1 CSP je právne významný vzťah sudcu buď k veci (kedy sudca má alebo
môže mať svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci), alebo k
stranám sporu, ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní (o taký vzťah ide vtedy, ak sudca
má k danej osobe určitý osobný vzťah, so zreteľom na ktorý je možné pochybovať o jeho nezaujatosti).
Ustanovenie § 49 ods. 3 CSP ale jednoznačne vylučuje z dôvodov zakladajúcich zaujatosť sudcu také

okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovacej
činnosti.12. Dovolateľka v dovolaní neuviedla a ani netvrdila také skutkové okolnosti, ktoré by mohol dovolací
súd podrobiť prieskumu z hľadiska objektívnych pochybností o zaujatosti sudkyne súdu prvej inštancie
(§ 49 ods.1 CSP). Prípadné pochybnosti strany sporu o nezaujatosti sudcu nie sú určujúce; rozhodujúce

je, či reálne existujú okolnosti, ktoré by mohli objektívne zakladať legitímne pochybnosti o nezaujatosti
sudcu. Dovolateľka v danom prípade uvádzala také okolnosti, ktoré ustanovenie § 49 ods. 3 CSP
jednoznačne vylučuje z dôvodov zakladajúcich zaujatosť sudcu, keď nezaujatosť sudkyne vyvodzovala
z jej rozhodovania a jej postupu v konaní. Podstatou každého súdneho sporu sú dve proti sebe
stojace strany, ktorých tvrdenia a právny názor na prejednávanú vec sú opačné a je prirodzené, že

sudca v konaní môže dospieť k záveru, ktorý sa zhoduje s tvrdeniami či právnym hodnotením sporu
úspešnou procesnou stranou. Pochybnosti o správnosti právneho názoru sudcu na prejednávaný spor,
či preverenie existencie pochybení sudcu v konaní, sú zákonnými dôvodmi pre podanie opravného
prostriedku, samé o sebe však bez ďalšieho nezakladajú dôvod pre vylúčenie sudcu z konania.

13.Dovolateľkatiežnamietala,žeodvolacísúdbolnesprávneobsadený,pretožezpotvrdeniaopridelení

veci na rozhodnutie z 24. marca 2021, uvedenú skutočnosť nebolo možné preveriť.

14. Koho treba považovať za zákonného sudcu a akým spôsobom možno vykonať jeho zmenu, upravujú
ustanovenia § 3 ods. 3 a 4 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), podľa ktorého zákonný sudca je sudca, ktorý

vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na
konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci; ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci
sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte; zmenu v osobe zákonného
sudcu možno vykonať len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce.

15. Z potvrdenia o prijatí návrhu na začatie konania z 24. marca 2021 (č. l. 1429 spisu) vyplýva, že
odvolaniežalobkynebolonaKrajskomsúdevPrešovepridelenévelektronickejpodateľninarozhodnutie
senátu 20CoCsp. Podľa rozvrhu práce Krajského súdu v Prešove na rok 2021 senát 20CoCsp pôsobil
v čase pridelenia veci na rozhodnutie v zložení predseda senátu JUDr. Michal Boroň a členovia senátu
JUDr. Viera Kandriková, JUDr. Daniela Babinová. V tomto zložení bol senát aj v čase vyhlásenia

dovolaním napadnutého rozsudku. Dovolací súd tak konštatuje, že odvolací súd bol v prejednávanej
veci obsadený správne, v súlade s rozvrhom práce krajského súdu platným v danom čase. Potvrdenie o
pridelení veci senátu je v spise založené v štandardnom obsahovom formáte generovanom automaticky
zo systému súdneho manažmentu. Tento formát potvrdenia je rovnaký na každom súde Slovenskej
republiky a dovolateľke ako advokátke by mali byť obsahové náležitosti tohto potvrdenia známe z jej

činnosti. Zloženie senátu si dovolateľka mala možnosť overiť podľa rozvrhu práce Krajského súdu
Prešov, ktorý je verejne dostupný na internetových stranách Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky.

16. Na základe uvedeného dovolací súd konštatuje, že nebola naplnená podstata dovolacieho dôvodu

v zmysle § 420 písm. e) CSP.

17. Ďalšie dovolacie námietky žalobkyne smerovali k dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP,
v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby

uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

18. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných

ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie)
tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku
všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné

konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie
spravodlivosti).19. Dovolateľka tvrdila, že rozhodnutie odvolacieho súdu bolo pre ňu prekvapivé, keďže sa o dôvode
zamietnutia jej nároku v časti uplatnenej DPH dozvedela až z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu.
Súd prvej inštancie totiž neurčil ako spornú skutočnosť jej registráciu platiteľa DPH a v odôvodnení

rozhodnutia súdu prvej inštancie chýbalo akékoľvek skutkové a právne posúdenie tejto skutočnosti.

20. Pod „prekvapivým rozhodnutím“ sa v rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu rozumie rozhodnutie,
ktorým odvolací súd, na rozdiel od súdu prvej inštancie, za rozhodujúcu považoval skutočnosť, ktorú
nikto netvrdil alebo nepopieral, resp. ktorá nebola predmetom posudzovania súdom prvej inštancie.

Prekvapivým je rozhodnutie odvolacieho súdu, nečakane založené na iných právnych záveroch než
rozhodnutie súdu prvej inštancie (porovnaj 3Cdo/102/2008), resp. rozhodnutie z pohľadu výsledkov
konania na súde prvej inštancie nepredvídateľne založené na iných dôvodoch, než na ktorých
založil svoje rozhodnutie súd prvej inštancie, pričom strana sporu v danej procesnej situácii nemala
možnosť namietať nesprávnosť nového právneho názoru, zaujatého až v odvolacom konaní (porovnaj
5Cdo/46/2011).

21.AjÚstavnýsúdSlovenskejrepublikydefinoval,žeprekvapivosťrozhodnutiamôžespočívaťvaplikácii
právnej normy, ktorá dosiaľ v konaní nebola použitá sporovými stranami ani súdom, alebo v zmene
právneho názoru súdu vyvolanej dôkazom vykonaným alebo skutočnosťou zistenou až v odvolacom
konaní, ku ktorým sa účastník nemal možnosť vyjadriť (porovnaj III. ÚS 52/2019).

22. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobkyni bola priznaná odmena za
poskytnuté právne služby bez ich zvýšenia o DPH. Žalobkyňa si nárok na DPH uplatnila v žalobe, čo
súd prvej inštancie v bode 1 svojho rozhodnutia aj výslovne konštatoval. Obsah spisu nepreukazuje, že
by žalobkyňa vzala žalobu v tejto časti späť. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie neuvádza

žiadne skutkové a ani právne argumenty zamietnutia žaloby v časti uplatnenej DPH. V priebehu
konania žalobkyňa podaním z 29. februára 2020 (č.l. 1166-1169 spisu) na výzvu súdu prvej inštancie
špecifikovala jednotlivé úkony právnych služieb, pričom v rámci tejto špecifikácie vyčíslila odmenu za
úkony podľa tarify v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v sume 24 431,88 eura, cestovné náhrady v sume
173,35eura,náhradustratyčasu407,55euraavýdavok(kopírovanie)75,56eura.Uvedenépodaniesúd

prvej inštancie nevyhodnotil ako zmenu žaloby v zmysle jej rozšírenia nad rámec dovtedy uplatňovanej
sumy 11 077,75 eura s príslušenstvom a aj z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že ho považoval len
za špecifikáciu jednotlivých úkonov právnej služby, ktoré si žalobkyňa v spore uplatňovala. Pokiaľ súd
prvej inštancie mal za to, že podaním žalobkyne z 29. februára 2020 došlo k späťvzatiu žaloby v časti
týkajúcej sa nároku na DPH, bol povinný túto situáciu procesne riešiť (§ 145 ods. 2 CSP) tak, aby bolo

zrejmé, že nárok žalobkyne na DPH už nie je predmetom súdneho konania. Keďže tak neurobil, nárok
na DPH zostal predmetom konania a súd prvej inštancie bol povinný, ak žalobu v tejto časti zamietol,
zdôvodniť, prečo uplatnenie nároku na DPH považoval za nedôvodné.

23. Žalobkyňa v odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie namietala, že súd prvej inštancie jej

odmietol priznať DPH v rozpore s ustanovením § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., resp. že súd bez
uvedenia dôvodov nezaviazal žalovaných na zaplatenie DPH v zákonom predpísanej výške. Odvolací
súd na túto odvolaciu argumentáciu reagoval tým, že námietku vyhodnotil ako nedôvodnú s poukazom
na zásadu kontradiktórnosti konania, keďže žalobkyňa opomenula v konaní na súde prvej inštancie
predložiť potvrdenie o svojej registrácii ako subjektu platiaceho DPH. Argumentácia nepredložením

osvedčenia o registrácii platcu DPH žalobkyňou však nebola v rozhodnutí súdu prvej inštancie uvedená,
súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozsudku vôbec nevyjadril k nároku na DPH. Zo súdneho spisu
vyplýva, že ani v rámci označenia sporných a nesporných skutočností (§ 181 ods. 2 CSP), ktoré uviedol
na pojednávaní dňa 29. 9. 2020, súd prvej inštancie neuviedol ako spornú otázku registráciu žalobkyne
ako platiteľky DPH.

24.Dovolateľkapoukázalanato,ževnávrhunavydanieplatobnéhorozkazuvsúlades§3ods.5zákona
č. 307/2016 Z. z. o upomínacom konaní v znení účinnom do 31.10.2022 (v súčasnosti odsek 4) vyhlásila,
že údaje o uplatňovanom nároku voči žalovaným uviedla v kontrolnom výkaze podľa zákona o DPH.
Toto vyhlásenie v spojení s uvedením identifikačného čísla pre DPH v návrhu na vydanie platobného

rozkazu je potrebné považovať za rovnocenné tvrdeniu, že je platiteľkou DPH. Ak súd prvej inštancie
(napriek tomu, že toto tvrdenie žalovaní nerozporovali) mal pochybnosti o tejto skutočnosti, mohol si
buď sám overiť platnosť registrácii pre DPH v evidencii Finančnej správy Slovenskej republiky, alebo
požiadať žalobkyňu o doplnenie skutkových tvrdení (§ 150 ods. 2 CSP). Pokiaľ tak neurobil, a napriektomužalobuvčastitýkajúcejsanárokunaDPHzamietol,išloonesprávnyprocesnýpostup.Navyšetým,
že zamietnutie žaloby v tejto časti ani nezdôvodnil, znemožnil žalobkyni namietanie tohto nesprávneho
postupu v odvolaní.

25. Keďže žalobkyňa v odvolaní namietala nepriznanie nároku na DPH (aj keď nepoznala jeho dôvod),
odvolací súd sa snažil tento nedostatok reparovať poukazom na zásadu kontradiktórnosti konania a
chýbajúce osvedčenie o registrácii žalobkyne ako platcu DPH. Táto argumentácia odvolacieho súdu
však nemôže obstáť práve z dôvodov uvedených vyššie, keďže žalobkyňa vyhlásila, že uplatňovaný

nárok uviedla v kontrolnom výkaze DPH (z čoho vyplýva, že je resp. v tom čase bola platiteľkou DPH)
a toto jej tvrdenie nikto nerozporoval a ani súd prvej inštancie ho neoznačil za sporné. Ak mal odvolací
súd o tejto skutkovej okolnosti pochybnosti, mal ju ešte pred vyhlásením rozhodnutia označiť ako spornú
(keďže tak neurobil súd prvej inštancie), a tak umožniť žalobkyni, aby na vzniknutú procesnú situáciu
zareagovala. Ak tak neurobil, bolo jeho rozhodnutie v tejto časti založené na nových dôvodoch, na
ktorých súd prvej inštancie svoje rozhodnutie nezaložil, pričom žalobkyňa nemala v danej procesnej

situácii možnosť namietať nesprávnosť takéhoto skutkového záveru odvolacieho súdu, čím odvolací súd
znemožnil žalobkyni, aby uskutočňovala svoje procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jej
práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP.

26.Vzhľadomnazistenie,ževkonanídošlokprocesnejvadepodľa§420písm.f)CSP,čojeokolnosťou,

pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní
postihnutomtakzávažnouprocesnouvadounemôžebyťpovažovanézasprávne,najvyššísúdrozsudok
odvolacieho súdu v celom rozsahu zrušil (§ 449 ods. 1 CSP) a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 450
CSP).

27. Vzhľadom na zrušenie rozhodnutia odvolacieho súdu vo veci samej a výroku o nároku na náhradu
trov odvolacieho konania bolo potrebné zrušiť aj naň nadväzujúce uznesenia Okresného súdu Poprad
č. k. 17Csp/81/2019-1466 z 2. decembra 2022 (uznesenie o výške náhrady trov, vydané vyšším
súdnym úradníkom) a č. k. 17Csp/81/2019-1510 z 30. mája 2023 (rozhodnutie sudkyne o sťažnosti proti
uzneseniu o výške náhrady trov), keďže išlo o rozhodnutia závislé od rozhodnutia vo veci samej (§ 439

písm. a) CSP). Závislým výrokom pritom môže byť nielen dovolaním nedotknutý výrok, tvoriaci súčasť
napadnutého rozhodnutia, ale aj výrok, ktorý je obsahom iného, samostatného rozhodnutia v danej veci
(R 73/2004).

28. V ďalšom konaní sa súd prvej inštancie bude dôsledne zaoberať otázkou, či bola dovolateľka v čase

vystavenia faktúry za predmetné úkony právnej služby platiteľkou DPH, teda či má nárok na odmeny
a náhrady zvýšené o DPH. Posúdi tiež nárok žalobkyne na cestovné náhrady, náhradu za stratu času
a ďalšie výdavky a bude dbať na to, aby odôvodnenie jeho rozhodnutia obsahovalo náležitosti podľa §
220 ods. 2 CSP, vrátane dôvodov nevykonania dôkazov navrhovaných stranami.

29. Pre úplnosť dovolací súd uvádza, že ďalším procesným pochybením, ktoré dovolateľka vyčítala
odvolaciemu súdu bolo, že nerozhodol o celom rozsahu podaného odvolania. Žalobkyňa totiž odvolaním
napadla rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu, teda vo všetkých jeho výrokoch, pričom o
jej odvolaní vo vzťahu k výrokom I. a II. odvolací súd nerozhodol. Dovolací súd k tomu uvádza, že
výrokmi I. a II. súd prvej inštancie čiastočne vyhovel žalobe a žalobkyňa tak bola v tomto rozsahu v

spore úspešná. Odvolanie žalobkyne smerujúce proti týmto výrokom preto bolo subjektívne neprípustné
(§ 359 CSP). Odvolací súd pravdepodobne posudzoval odvolanie žalobkyne podľa jeho obsahu (keď
jej argumentácia logicky smerovala proti zamietajúcej, nie proti vyhovujúcej časti rozsudku súdu prvej
inštancie) a považoval za zbytočne formalistické, aby osobitným výrokom odmietal odvolanie žalobkyne
vo vzťahu k vyhovujúcej časti rozsudku súdu prvej inštancie, keďže takýto výrok by nemal žiaden

praktický význam (to však možno len predpokladať, takáto úvaha sa v odôvodnení rozsudku odvolacieho
súdu nenachádza). Dovolací súd nepodporuje zbytočný formalizmus, avšak vzhľadom na uvedenú
námietku dovolateľky je potrebné, aby sa odvolací súd v novom rozhodnutí buď vo výroku alebo aspoň
v odôvodnení vysporiadal aj s otázkou rozsahu podaného odvolania.

30. Rozhodovacia prax najvyššieho súdu je ustálená v tom, že ak v konaní došlo k procesnej vade
uvedenej v § 420 CSP, dovolaním napadnuté rozhodnutie je potrebné zrušiť bez toho, aby sa dovolací
súd zaoberal správnosťou právnych záverov, na ktorých spočívalo zrušované rozhodnutie odvolacieho
súdu (t. j. námietkami dovolateľky o nesprávnom právnom posúdení veci v zmysle § 421 ods. 1CSP). Totiž v prípade dôvodne namietanej vady zmätočnosti ide o procesnú nesprávnosť zásadného
charakteru,priktorejjepredčasnépodrobiťnapadnutérozhodnutiemeritórnemudovolaciemuprieskumu
z hľadiska právneho posúdenia veci (pozri rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/166/2017,

2Cdo/88/2017, 3Cdo/146/2018, 4Cdo/191/2018, 5Cdo/29/2016, 8Cdo/70/2017).

31. Ak bolo rozhodnutie zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie, súd prvej inštancie a odvolací súd
sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak
vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách

pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453
ods. 3 CSP).

32. Toto uznesenie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.