Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. november 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20Co/51/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6111222135
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:6111222135.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členiek senátu

JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Viery Kandrikovej v spore žalobcu: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C.
A. XX/XX, XXX XX D., právne zastúpeného: URBÁNI & Partners, s.r.o., Skuteckého 17, 974 01 Banská
Bystrica, IČO: 36 646 181, proti žalovanému: E. A., nar. X.XX.XXXX, bytom F. G. XXXX/XX, XXX XX
H., právne zastúpenému: SOUKENÍK - ŠTRPKA, s.r.o., Šoltésovej 14, 811 08 Bratislava, IČO: 36 862
711, o zaplatenie 6.250,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Poprad č.k. 21C/40/2012-333 zo dňa 6. marca 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

III. Žalobcovi priznáva voči žalovanému náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad ako súd prvej inštancie (ďalej aj ako „súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol
tak, že:
„I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 6.250,- eur do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.
II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 63,40 %. O výške

náhrady trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.“

2. Svoje rozhodnutie okrem iného súd odôvodnil tým, že žalobca sa žalobou doručenou Okresnému
súdu Banská Bystrica dňa 04.10.2011, postúpenou tunajšiemu súdu 13.03.2012, domáhal uloženia
povinnosti žalovanému zaplatiť mu sumu 7.650,- eur s 10 % zmluvnou pokutou z dlžnej sumy mesačne
od 04.12.2010 do zaplatenia a náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil nasledujúcimi skutočnosťami.
Vzájomný právny vzťah bol založený na základe zmluvy o bezúročnej pôžičke, uzavretej dňa 30.09.2010

aj s uvedením dátumu, kedy mal byť splnený, t.j. do 03.12.2010. Do dnešného dňa nedošlo k úhrade
pôžičky žalovaným. Dlh ku dňu podania žaloby predstavoval sumu 7.650,- eur, ktorá bola poskytnutá
dňa 30.09.2010 žalovanému, ako to vyplýva zo zmluvy. Keďže žalovaný porušil svoju povinnosť splatiť
pôžičku včas, žalobca si uplatnil dohodnutú zmluvnú pokutu 10 % za každý začatý mesiac omeškania
s plnením.

3. Na pojednávaní dňa 13.09.2017 žalobca uviedol, že poskytoval finančné prostriedky svojím známym

ako bolo spomenuté, či p. I. alebo p. J.. Tiež poskytol finančné prostriedky p. A., p. K., ktorý poskytol
finančné prostriedky aj jemu. Pár rokov dozadu mal záložňu, tak poskytol ešte nejakým ďalším osobám
v rámci podnikania so záložňou. Na vysvetlenie uviedol, že je to v rámci podnikania v záložni, teda oni
mu dali napr. do zálohy zlatú retiazku, telefón, on to s nimi spísal a po určitom čase mu oni vrátilipeniaze a on im tovar. S podnikaním so záložňou skončil, kedy presne uviesť nevedel, v rozmedzí rokov
2005 až 2007.
Na otázku sudcu, či mal žalobca na túto činnosť, teda na požičiavanie finančných prostriedkov

akoukoľvek formou nejaké povolenie, či bol registrovaný v príslušnom registri centrálnej banky alebo
živnostenskom registri, žalobca uviedol, že požičiavanie peňazí nebola jeho podnikateľská činnosť.
Požičiaval len fyzickým osobám tiež ako fyzická osoba. Živnosť mal, ale na podnikanie so záložňou.
Na otázku sudcu, aby sa žalobca vyjadril k okolnostiam požičiavania finančných prostriedkov iným
osobám, z akých dôvodov ich požičiaval a či ich požičiaval bezúročne, žalobca uviedol, že požičiaval po

kamarátskej línii. Až keď došlo k nejakým problémom, dal to na súd a v rámci konania tam bola zmluvná
pokuta alebo čo tam bolo, už nevie.
Na otázky právneho zástupcu žalovaného ďalej uviedol, že p. J. požičal asi raz, p. I. raz, p. K. to bolo
niekoľkokrát, požičali si navzájom niekoľkokrát. Žalovanému túto hlavnú pôžičku, ktorá je predmetom
tohto konania a potom mal také menšie pôžičky. So žalovaným ho zoznámil p. K. a keďže s p. K.
mal výborný vzťah, tak to fungovalo bez papierov, bolo to len na slovo. Takže také menšie pôžičky

žalovanému poskytoval aj pred touto pôžičkou, ktorá je predmetom tohto konania aj po nej, kde on mu
dával v priebehu toho času veci do zálohu, napr. zlatú retiazku, s tým, že žalobca vedel zlato rozpoznať,
vedel akú má cenu, tak to bola dostatočná zábezpeka pre neho. Nebol žiaden problém, až do času,
keď mu prestal dvíhať telefón a iba sľuboval a naťahoval čas, až skončili na súde. Peniaze požičiaval
týmto osobám bezúročne.

Na otázku sudcu k žalobcovi, či mal presnú evidenciu pôžičiek, ktoré poskytol žalovanému a spôsob ich
splácania, žalobca uviedol, že presnú evidenciu nemá. Tak ako uviedol, bolo to v rámci kamarátskeho
vzťahu aj tým, že to bolo cez p. K., s ktorým mal výborný vzťah, takže to bolo bez papierov. Postupne mu
niečo platil, vždy, keď mu dal niečo do zálohu, tak žalobca mu dal finančné prostriedky, ktoré mu požičal
a keď mu vrátil peniaze, žalobca mu zas vrátil vec naspäť. S p. K. mal výborný vzťah a so žalovaným

kamarátsky, preto tam boli brané aj veci do zálohy. V prípade tejto pôžičky, ktorá je predmetom žaloby,
žalovaný nemal čo dať do zálohu, preto sa spísala zmluva o pôžičke.
Podnikal, keď mal oprávnenie, na to mal živnosť. Bol riadne zapísaný v živnostenskom registri, aj je
zapísaný v živnostenskom registri a určite mal zapísané aj oprávnenie na výkon podnikateľskej činnosti
ohľadne záložne, aj ju reálne vykonával. V súčasnosti ju už reálne nevykonáva, ale či toto oprávnenie

ešte stále v živnostenskom registri má zapísané nevie, pretože ďalej podniká ako živnostník. Nestaral
sa o to, či to bolo vymazané zo živnostenského registra, ale prevádzku fakticky zrušil. Je zapísaný v
živnostenskom registri v D. J. L..

4. Na pojednávaní dňa 13.9.2017 žalovaný uviedol, že čo povedal žalobca ohľadne K. a prvých pôžičiek,

to je pravda, to si požičiavali spoločne s p. K.. Čo sa týka tých malých pôžičiek, kde tvrdí, že mu dával do
zálohy nejakú zlatú retiazku, tak to nie je pravda. Žiadnu retiazku zlatú nikdy nevlastnil v takej hodnote.
Čo sa týka tej veľkej pôžičky, tak tá veľká pôžička nebola vôbec veľká, lebo na začiatku si od žalobcu
požičal nejakých 500,- eur s tým, že tam bol týždeň úrok 250,- eur, čo mu dával 250,- eur do ruky a bol
problém s tým, že keď prítomný niekedy nebol, tak mu to dával na účet. S tým, že tá výška peňazí,

ktoré dokladoval vkladmi, je len výška peňazí, ktorú mohol dokladovať papierovo, ale fyzicky čo mu dal
peniaze, nemá ako dokladovať.
V odpovediach na otázky ďalej uviedol, že v rokoch 2010-2011 mal nejaké finančné problémy. Mohol
byť dlžný aj iným veriteľom, požičal si na to, aby vrátil p. B.. Momentálne je nezamestnaný. V rokoch
2010-2011 bol zamestnaný. Podnikal, ale bolo to také slabé, že s tým skončil a následne sa zamestnal.

Sú voči nemu momentálne vedené exekúcie pre neplnenie.

5. Vykonaným dokazovaním súd zistil, že žalobca so žalovaným uzavreli zmluvu o pôžičke, v ktorej je
vyslovene uvedené, že žalobca poskytuje pôžičku a žalovaný pôžičku prijíma dňa 30.09.2010 v celkovej
výške 7.650,- eur s tým, že sa zaväzuje, že prijatú pôžičku 7.650 eur uhradí žalobcovi v lehote do

03.12.2010. V závere zmluvy je pri podpisoch uvedené „pôžičku poskytol“, nasleduje podpis žalobcu,
„pôžičku prevzal“, nasleduje podpis žalovaného a podpis prítomného svedka I. G..

6. Žalovaný uhradil žalobcovi prostredníctvom účtu sumu 1.000,- eur k 24.06.2009, sumu 250,- eur k
31.03.2010, sumu 250,- eur k 23.04.2010, sumu 250,- eur k 20.05.2010, sumu 250,- eur k 27.05.2010,

sumu 1.100,- eur k 03.06.2010, sumu 250,- eur k 20.08.2010, sumu 200,- eur k 25.08.2010, sumu
250,- eur k 22.09.2010, sumu 500,- eur k 03.12.2010, sumu 250,- eur k 30.12.2010, sumu 250,- eur k
23.05.2011 a sumu 400,- eur k 21.06.2011.7. Rozsudkom súdu prvej inštancie zo dňa 31. mája 2012 bolo právoplatne rozhodnuté, čo do výroku
o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, t.j. ohľadne sumy 1.400,- eur (jedná sa o 4 platby uvedené v
rozsudku - „Súd prvého stupňa zistil, že po uzavretí zmluvy o pôžičke dňa 03.12.2010 žalovaný uhradil

platby dňa 30.12.2010 v sume 250,- eur, dňa 23.05.2011 v sume 250,- eur, dňa 03.12.2010 v sume
500,- eur a 21.06.2011 v sume 400,- eur. Táto suma celkovo predstavovala 1.400,- eur“), ako aj ohľadne
zmluvnej pokuty 10 % zo sumy 7.650,- eur mesačne od 04.12.2010 do zaplatenia. Predmetom konania
teda zostalo zaplatenie sumy 6.250,- eur, ako aj rozhodnutie o náhrade trov konania.

8. Súd prvej inštancie zisťoval tiež existenciu súdnych sporov vedených so žalobcom na ostatných
okresných súdoch. Pozitívna odpoveď prišla pritom len v dvoch prípadoch, a to konania vedené na
Okresnom súde Žiar nad Hronom, ktoré spisy boli vyžiadané. Ide o vec, ktorá bola vedená pod sp.zn.
4Ro/204/2011vprávnejvecižalobcuA.B.protižalovanémuI.J.,ktorékonaniesaskončiloprávoplatným
platobným rozkazom č.k. 4Ro/204/201 -11 zo dňa 19.07.2011, právoplatným 21.09.2011. Žalovaný I. J.
bol v tomto konaní vypočutý ako svedok. Ďalšia vec bola vedená pod sp.zn. 9C/150/2006, kde žalobcom

bol A. B. a žalovaným M. I., ktorá bola skončená rozsudkom č.k. 9C/150/2006-22 zo dňa 11.07.2006,
právoplatným 29.07.2006, ktorým bolo žalobe v celom rozsahu vyhovené. Žalovanému bol v konaní
ustanovený opatrovník. M. I. bol v tomto konaní predvolaný ako svedok, písomným podaním doručeným
súdu 15.02.2018 (č.l. 326) však oznámil, že sa nemôže zúčastniť pojednávania z dôvodu, že pracuje
ako vodič kamiónu a jazdí na turnusy. Zároveň uviedol, že žalovaného nepozná, nevie, aký majú títo

páni medzi sebou problém, ale nemôže byť ako svedok, keď pri tom probléme nebol a ani ich poriadne
nepozná. Nechápe, prečo ho navrhli ako svedka a toto by povedal aj na súde. Vzhľadom na uvedené
súd nepovažoval za potrebné, aj vzhľadom na hospodárnosť konania, svedka ďalej predvolávať.

9. Podľa výpisu zo živnostenského registra žalobca je zapísaný pod obchodným menom A. B., IČO:

XX XXX XXX, miesto podnikania XXX XX D., C. A. XX/XX s nasledujúcimi predmetmi podnikania:
Záložňa, Kúpa tovaru za účelom jeho predaja konečnému spotrebiteľovi (maloobchod) v rozsahu
voľnej živnosti, Kúpa tovaru za účelom jeho predaja iným prevádzkovateľom živnosti (veľkoobchod)
v rozsahu voľnej živnosti, Sprostredkovateľská činnosť v rozsahu voľnej živnosti, Predaj na priamu
konzumáciu nealkoholických a priemyselne vyrábaných mliečnych nápojov, koktailov, vína a destilátov.

Predaj na priamu konzumáciu tepelne rýchlo upravovaných mäsových výrobkov a obvyklých príloh ako
aj bezmäsitých jedál, ak k ich priamej konzumácii nie je k dispozícii viac ako 8 miest, Usporadúvanie
spoločenských podujatí, Reklamná činnosť, Činnosť astrológov a numerológov, Veštenie z karát a iných
podkladov, Nepravidelná osobná cestná doprava vykonávaná cestnými osobnými vozidlami, ktoré majú
okrem miesta pre vodiča najviac 8 miest na sedenie.

10. V nadväznosti na vykonané dokazovanie súd považoval za preukázané, že medzi sporovými
stranami bola uzavretá zmluva o pôžičke. V zmysle zmluvy o pôžičke žalobca požičal žalovanému
sumu 7.650,- eur. Zmluva o pôžičke obsahovala podstatné náležitosti, a to prenechanie veci, ktorá bola
prejavenápodpisomžalovaného,žepôžičkuprevzal,druhovéurčenieveci,ktorýmbolasuma7.650,-eur

s povinnosťou vrátiť vec rovnakého druhu s určením času vrátenia, na ktorú sa zaviazal vrátiť žalovaný
do 03.12.2010. Čas vrátenia bol určený konkrétnym dňom 03.12.2010. Právny zástupca žalovaného
poukázal na rozsudok NS SR sp.zn. 5Cdo/238/2010, v ktorom konaní však bola riešená vec na inom
skutkovom základe, kde žalobca pred podpisom zmluvy poskytol žalovanému v celosti a v hotovosti
250.000,-Sk,pretožetuabsentovalmomentfaktickéhoodovzdaniapredmetupôžičkyžalovanému,ktorý

v konaní žalobca nepreukázal. V tomto konaní však práve samotná zmluva o pôžičke je dokladom o
odovzdaní a prevzatí v nej uvedenej sumy (inak by zmluvné strany pri uzatváraní tohto typu zmluvy, kde
sa nevyžaduje ani písomná forma, boli nútené zabezpečovať nejaké ďalšie nespochybniteľné dôkazy o
poskytnutí finančných prostriedkov) čo bolo potvrdené aj výpoveďou svedka I. G.. Výpoveďami svedkov
bolo preukázané, že sporové strany sa poznali, žalobca mal viac krát žalovanému požičať hotovosť,

ktorú mu, až na tento prípad žalovaný aj vrátil.

11. Naopak, nebol preukázaný spotrebiteľský charakter vzťahu sporových strán, tieto vystupovali ako
fyzické osoby. Nebolo preukázané protispoločenské konanie pri poskytovaní úverov žalobcom do takej
miery, aby bola naplnená skutková podstata akejkoľvek trestnoprávnej normy, ani rozpor s dobrými

mravmi. Žalobca síce poskytol finančné prostriedky (pôžičky) aj iným osobám, ako však vyplýva z
vykonaného dokazovania, neprekročilo to mieru zodpovedajúcu charakteru súkromnoprávnych vzťahov
medzi fyzickými osobami danú právnym rámcom zmluvy o pôžičke. Preto nemožno konštatovať, že byišlo o činnosť, na ktorú by mal mať žalobca nejaké povolenie. Súd preto žalobe v časti, ktorá zostala
predmetom konania, vyhovel.

12. O trovách konania rozhodol podľa § 255 Civilného sporového poriadku.

13. Proti rozsudku podal odvolanie žalovaný, navrhujúc odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok zmeniť a
žalobu zamietnuť, alternatívne, napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť prvoinštančnému súdu na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie, s povinnosťou žalobcu nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 100 %.

Odvolateľ v odvolaní poukázal na to, že žalobca žalobu odôvodnil tým, že ide o vzájomný právny vzťah
založený na základe zmluvy o bezúročnej pôžičke. Keďže odo dňa podania žaloby nedošlo ani len k
čiastočnej úhrade žalovaným, mala dlžná suma predstavovať sumu vo výške 7.650 eur, z čoho žalobcovi
vznikol aj nárok na dohodnutú zmluvnú pokutu vo výške 10 % za každý mesiac omeškania s plnením.
Prvoinštančný súd (predošlým rozsudkom) zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu vo výške
6.250,- eur a trovy konania a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Vo svojom predošlom rozsudku

prvoinštančnýsúdvyhodnotilvýpoveďsvedkaI.G.akoúčelovúvprospechžalobcukeďžeI.G.ažalobca
sú dlhoroční spoločníci.
Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Prešove uznesením zrušil predošlý rozsudok prvoinštančného
súdu okrem výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolací súd konštatoval, že má pochybnosti o poskytnutí pôžičiek

žalobcom, nakoľko je tu podozrenie na faktické podnikanie pri poskytovaní peňazí bez oprávnenia.
Taktiež konštatoval, že prvoinštančný súd sa nevyrovnal s otázkou či nejde o protispoločenské konanie
pri poskytovaní úveru do takej miery, že by napĺňal skutkovú podstatu trestnoprávnej roviny. Podľa
odvolacieho súdu je táto otázka osobitne dôležitá, pretože pri naplnení skutkovej podstaty trestnoprávnej
normy by išlo o neplatnosť právneho úkonu buď pre rozpor s trestným zákonom a pri nedostatku

subjektívnej stránky pre rozpor s dobrými mravmi. Podľa názoru odvolacieho súdu je nepravdepodobné,
že žalobca poskytoval pôžičky bezodplatne.
Doplnenímdokazovaniavýsluchomsvedkovžalobcauviedol,žesožalovanýmsapoznalniekoľkorokov,
nakoľko tejto pôžičke predchádzali aj iné pôžičky. Do 30.09.2010 so žalovaným neuzavrel písomnú
zmluvu o pôžičke, pretože dovtedy za pôžičky ručil zálohom zlatou retiazkou, žalovaný mu prevádzal

peniaze na jeho účet ak bol mimo D. J. L.. Zmluva bola podpísaná osobne pred žalobcovým vchodom
okolo 15.00 hod., keď čakali so svedkom v aute K. N., peniaze mu odovzdal v 500-eurových papierových
bankovkách, zmluvu následne podal dozadu svedkovi I. G., ktorý ju podpísal.
Na pojednávaní konanom dňa 31.05.2012 žalovaný vypovedal, že zmluvu podpísal v aute, v ktorom
nebol prítomný svedok, k odovzdaniu peňazí zo strany žalobcu nedošlo, suma 7.650,- eur mala

predstavovať úroky, ktoré nevrátil žalobcovi do uvedeného dátumu, so žalobcom uzavrel pôžičku aj v
roku 2009, ktorá bola uzatvorená písomne s rovnakým znením na výšku 1.000,- eur a na úrok vo výške
250,- eur, ktorú splatil v celej výške 1.250,- eur, dlh má na papieri 5.200,- eur ale minimálne 5.000,- eur
už žalobcovi splatil osobne, vedel, že žalobca požičiava peniaze jeho kamarátovi a tak ho požiadal o
požičanie sumy 200,- eur, 300,- eur až do výšky 1.000,- eur, tieto peniaze mu splatil do výšky 1.000,-

eur a zvyšok postupne splácal, na žalobcu nepodal trestné oznámenie, pretože žalobca mal v tej dobe
dobré kontakty a neodvážil sa.
Odvolateľvďalšomsavodvolanívenovalrozporomvovzájomnýchvýpovediachžalobcuažalovanéhoa
poukázal na výpoveď svedka I. G., ktorý taktiež vypovedal na pojednávaní 31.5.2012, ale súd vyhodnotil
jeho výpoveď ako účelovú v prospech žalobcu keďže so žalobcom sú dlhoroční spoločníci. V súvislosti

s výpoveďou tohto svedka ho upozornil odvolateľ na nasledujúce skutočnosti. Žalobca i svedok veľmi
podrobne, úplne zhodne a do najmenších detailov opísali priebeh stretnutia pri ktorom malo dôjsť k
odovzdaniu peňažných prostriedkov žalovanému, čo vzhľadom k dobe, ktorá od stretnutia uplynula
vyvoláva dojem, že na znení svojich výpovedí boli vopred dohodnutí, napriek tomu, že svedok do
najmenších podrobností opísal priebeh celého stretnutia ohľadom sumy, ktorá mala byť na osobnom

stretnutí odovzdaná žalovanému sa vyjadril, že si ju pamätá len matne. Malo ísť o sumu asi 7.500,-
eur pričom o presnej sume sa vraj dozvedel až pri predvolaní na pojednávanie. Odvolateľ naďalej trvá
na skutočnosti, že žiaden svedok pri podpise zmluvy prítomný nebol a podpis svedka na zmluve bol
doplnený dodatočne. Zároveň opätovne zdôrazňuje fakt, že v zmluve absentujú akékoľvek identifikačné
údaje údajného svedka, pričom tvrdenie žalobcu, že znenie zmluvy zodpovedá skutočnosti, že zmluvu

podpisovali dvaja laici v tomto prípade neobstojí, nakoľko napriek tomu, že šlo o laikov, zmluva obsahuje
úplné, presné a podrobné identifikačné údaje žalobcu a žalovaného, avšak ani len meno a priezvisko
údajného svedka. Práve výpoveď svedka I. G., aj keď ju prvoinštančný súd vyhodnotil za účelovú
odvolateľ dal do pozornosti odvolaciemu súdu pretože má podozrenie, že sa svedok svojou výpoveďoudopustil krivej výpovede v zmysle príslušných ustanovení trestného zákona a v znení neskorších
predpisov. Odvolateľ v ďalšom vyhodnocoval výsluchy svedkov na pojednávaní dňa 07.12.2015 a dňa
13.09.2017 po vrátení veci odvolacím súdom na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pričom zvýraznil

žalobcovu výpoveď ktorý uviedol, že poskytoval finančné prostriedky svojim známym s tým, že v
čase keď mal ešte záložňu tak poskytol finančné prostriedky aj nejakým ďalším osobám, ale v rámci
podnikania v záložni a to tak, že oni mu to dali do zálohy (zlatú retiazku, telefón), on to s nimi spísal
a po určitom čase mu oni vrátili peniaze a on im tovar. Na otázku sudcu, či mal na túto činnosť,
teda na požičiavanie finančných prostriedkov akoukoľvek formou nejaké povolenie, či bol registrovaný

v príslušnom registri centrálnej banky alebo živnostenskom registri žalobca uviedol, že požičiavanie
peňazí nebola jeho podnikateľská činnosť. Živnosť mal, ale len na podnikanie so záložňou. Ďalej tvrdil,
že požičiaval len po kamarátskej línii a až keď došlo k nejakým problémom dal to na súd a v rámci
konania tam bola zmluvná pokuta alebo niečo, ale nevie čo. Menšie pôžičky žalovanému poskytoval aj
pred touto pôžičkou, ktorá je predmetom konania aj po nej, kde on mu dávala v priebehu času veci do
zálohu s tým, že žalobca vedel rozoznať zlato, vedel akú má cenu, takto bola dostatočná zábezpeka

pre neho. Peniaze týmto osobám požičiaval bezúročne, keďže pri poslednej pôžičke nemal žalovaný čo
dať do zálohu, spísala sa zmluva o pôžičke.
Žalovaný tieto tvrdenia žalobcu poprel tým, že žiadnu zlatú retiazku nikdy nevlastnil a na začiatku si od
žalobcu požičal nejakých 500,- eur s tým, že tam bol týždenný úrok 250,- eur s tým, že tých 250,- eur mu
dával do ruky a bol problém s tým, že keď žalobca niekedy prítomný nebol, musel mu to posielať na účet.

Na základe všetkého uvedeného odvolateľ má za to, že žalobca podnikal v oblasti poskytovania
finančných prostriedkov bez akéhokoľvek povolenia, bez registrácie v príslušnom registri centrálnej
banky alebo živnostenskom registri. Jeho neoprávnené podnikanie vyplýva z tvrdení, že peniaze
požičiaval viacerým osobám (mená niektorých si nespomína, nakoľko im peniaze požičiaval keď
prevádzkoval záložňu). Nemal problém požičať aj vyššie sumy napriek tomu, že údajne požičiaval týmto

osobám finančné prostriedky na úrovni kamarátskeho vzťahu a bezúročne nielen žalovaný potvrdil, že
bolo potrebné vždy žalobcovi vrátiť viac peňazí ako si osoba požičala.
V tejto súvislosti poukázal na svoje tvrdenia, že žalobca mu poskytol pôžičku, avšak v roku 2009 pričom
i po jej vrátení od neho požadoval platenie „úrokov z omeškania“ a to pod hrozbou, že o transakciách,
ktoré medzi žalobcom a žalovaným prebiehali bude informovať manželku žalovaného, pričom práve

dodatočné zaplatenie týchto nezaplatených úrokov z omeškania malo byť pokryté a zabezpečené
predmetnou zmluvou o pôžičke.
Odvolateľ ďalej namietal, že prvoinštančný súd sa vôbec nezaoberal reálnosťou tohto kontraktu
s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Cdo/238/2010 s tým, že
odvolateľ má za to, že dokázal, že žalobca podnikal v oblasti požičiavania finančných prostriedkov bez

akéhokoľvek povolenia či registrácie v príslušnom registri centrálnej banky alebo živnostenskom registri
a nepreukázal reálne odovzdanie finančných prostriedkov žalovanému napriek tomu, že na ňom spočíva
dôkazné bremeno.

14. K odvolaniu žalovaného sa žalobca nevyjadril.

15. Krajský súd v Prešove (ďalej aj ako „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34
CSP), vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania
(§ 385 CSP a contrario) po rozhodnutí dovolacieho súdu a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je

vecne správny.

16. S ohľadom na obsah preskúmavaného spisu, najmä v kontexte doterajšieho procesného postupu
a rozhodovacej činnosti súdov, sa zdá byť priliehavé v prvom rade uviesť, že dôvodnosť podaného
odvolania žalovaného odvolací súd prvotne preskúmaval v konaní vedenom pod spisovou značkou

20Co/79/2018. Rozsudkom zo dňa 25.06.2020 napadnutý rozsudok zmenil a žalobu zamietol.
Žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
Z výsledkov vykonaného dokazovania odvolací súd skutkovo uzavrel, že žalobcovi sa v priebehu celého
konania nepodarilo preukázať reálne odovzdanie finančných prostriedkov - peňazí žalovanému, a to
vzhľadomnanedôveryhodnosťsvedeckejvýpovedesvedkaI.G..Žalobcaneuniesoldôkaznébremenov

tomsmere,abynadvšetkypochybnostipreukázal,žedňa30.09.2010osobneodovzdalžalovanémuako
dlžníkovi predmet pôžičky 7.650,- eur. Absencia momentu faktického odovzdania predmetnej pôžičky
žalovanému bola zásadným dôvodom pre zmenu napadnutého rozsudku a zamietnutie žaloby. Naopak,odvolaciemu súdu sa javilo, že suma pôžičky predstavovala úroky z iných pôžičiek. Žalobca totižto
nepreukázal osobitný motív alebo vzťah k žalovanému odôvodňujúci bezplatnosť pôžičky.
Z vykonaného dokazovania bolo zároveň zrejmé, že žalobca poskytoval finančné prostriedky

neobmedzenému okruhu osôb mimo svojej podnikateľskej činnosti, a to ešte „bez úroku bezodplatne“.
Žalobca teda uplatňoval práva ako fyzická osoba nepodnikateľ poskytujúci úvery - pôžičky ďalšiemu
neobmedzenému okruhu osôb mimo svojej podnikateľskej činnosti s efektom vyhnúť sa spotrebiteľskej
kontrole zmluvných podmienok, čo tiež podľa názoru súdu predstavovalo výkon práva v rozpore s
dobrými mravmi.

17. Proti predchádzajúcemu rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie. Na jeho základe
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd uznesením sp.zn. 5Cdo/137/2022 zo dňa
27.04.2023 rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 20Co/79/2018 zo dňa 25.06.2020 zrušil a vec
vrátil na ďalšie konanie.
Z odôvodnenia predmetného uznesenia vyplýva, že odvolací súd hodnotením nedôveryhodnosti

svedeckej výpovede I. G. iba z hľadiska jeho podnikateľského vzťahu so žalobcom porušil právo
žalobcu na spravodlivý súdny proces. Odvolací súd zároveň dospel k záveru, že suma pôžičky
predstavovala úroky z iných pôžičiek. Z obsahu spisu ani odôvodnenia rozsudkov však nevyplynulo,
na základe ktorých vykonaných dôkazov odvolací súd dospel k tomuto záveru, keď púhe tvrdenie o
vysokej nepravdepodobnosti bezplatného požičiavania nepostačovalo. Rovnako nebolo z odôvodnenia

rozsudku zrejmé, na základe ktorých vykonaných dôkazov dospel odvolací súd k záveru, že žalobca
poskytoval finančné prostriedky neobmedzenému okruhu osôb mimo jeho podnikateľskej činnosti.

19. Odvolací súd po vrátení veci, viazaný právnym názorom dovolacieho súdu v súlade s ustanovením
§ 455 CSP, opätovne posúdil svoje predchádzajúce skutkové a právne závery v kontexte výsledkov

dokazovania vykonaného v predmetnom prípade.
Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na
preukázanietvrdení,jedanýhypotézouhmotnoprávnejnormy,ktoráupravujespornýprávnypomerstrán
sporu. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré museli byť
preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Tak napríklad v konaní o zaplatenie dlhu z určitej

zmluvy má žalobca (veriteľ) povinnosť bremeno tvrdenia o tom, že s žalovaným (dlžníkom) uzavrel
zmluvu, že na jej základe poskytol žalovanému určité plnenie a že žalovaný za toto plnenie neposkytol
riadne a včas dohodnutú náhradu (odplatu). Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy
preukazujúce tvrdené skutočnosti žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno preukázať, uzavretie zmluvy a
poskytnutie plnenia podľa nej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak bremeno

tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu.

20. Podľa názoru odvolacieho súdu je potrebné a priori uzavrieť, či medzi sporovými stranami vznikol
právny vzťah zo zmluvy o pôžičke.
V zmysle rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Cdo/238/2010) je podstatnou

náležitosťou obsahu takejto dohody (t.j. zmluvy o pôžičke) okrem označenia zmluvných strán
predovšetkým určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť
veci rovnakého druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu
zákon vyžaduje jej skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Ak k odovzdaniu peňazí
nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne.

V preskúmavanom prípade vzhľadom na viazanosť s názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sa odvolací súd stotožnil so skutkovým záverom súdu prvej inštancie, ktorý považoval uzavretie zmluvy
medzi sporovými stranami za preukázané. V zmysle predloženej zmluvy o pôžičke žalobca požičal
žalovanému sumu 7.650,- eur. Zmluva pritom obsahovala podstatné náležitosti, a to prenechanie veci,
ktorá bola prejavená podpisom žalovaného, že pôžičku prevzal, druhové určenie veci, ktorým bola suma

7.650,- eur s povinnosťou vrátiť vec rovnakého druhu s určením času vrátenia, na ktorú sa zaviazal vrátiť
žalovaný do 03.12.2010. Čas vrátenia bol určený konkrétnym dňom 03.12.2010. Napokon, uzavretie
zmluvy o pôžičke nebolo v konaní sporné.
Odovzdanie sumy pôžičky sa stalo spornou skutočnosťou. Žalovaný túto skutočnosť popieral, napriek
tomu, že na zmluve písomne potvrdil nielen uzavretie zmluvy o pôžičke, ale aj prevzatie sumy

pôžičky. Odvolací súd tak usudzuje najmä z jazykovej formulácie zmluvy „Pôžičku prevzal“. Procesnú
obranu žalovaného, že zmluvu uzavrel pod nátlakom nepovažoval odvolací súd za opodstatnenú.
Uvedené tvrdenie žalovaný nepreukázal, zároveň ním tvrdené skutočnosti nepovažuje odvolací súd za
opodstatnené pre spochybnenie slobodnej vôle žalovaného zmluvu podpísať. Prípadné upovedomeniemanželky žalovaného má svoje opodstatnenie v ustanovení § 147 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
keďže dlhy žalovaného, ktoré vznikli za trvania manželstva by pri výkone rozhodnutia mohli byť za
splnenia zákonom stanovených podmienok uspokojené i z majetku patriaceho do bezpodielového

spoluvlastníctva manželov. Z uvedeného dôvodu preto samotná snaha žalovaného utajiť pred
manželkou možnú hrozbu vo vzťahu k ich spoločnému majetku nebola objektívne spôsobilá poprieť jeho
slobodnú vôľu a ostala bez vplyvu na platnosť zmluvy o pôžičke.

21. Nad rámec predloženej zmluvy o pôžičke žalobca navrhol v konaní vypočuť svedka I. G., ktorý mal

byť účastný procesu odovzdania požičanej sumy peňazí žalovanému, zároveň jeho podpis ako svedka
pôžičky je uvedený na písomnom vyhotovení zmluvy.
Svedeckú výpoveď I. G. považoval žalovaný za nehodnovernú a účelovú s ohľadom na podnikateľský
vzťah svedka so žalobcom. Predovšetkým žalovaný tvrdil, že pri uzavieraní zmluvy o pôžičke nebol
prítomný žiaden svedok, jeho identifikačné údaje zmluva o pôžičke ani neobsahovala.
Pri hodnotení dokazovania súd prvej inštancie vzal svedeckú výpoveď I. G. do úvahy a v kontexte

s predloženým písomným vyhotovením zmluvy o pôžičke považoval reálne odovzdanie sumy pôžičky
žalovanému za preukázané. V zmysle zrušujúceho uznesenia dovolacieho súdu zo dňa 27.04.2023
dôvod pre odklon od hodnotenia dokazovania zo strany súdu prvej inštancie odvolací súd nevzhliadol.
Svedok je každá fyzická osoba odlišná od súdu, strán alebo ich zástupcov schopná vypovedať.
Predmetom svedeckej výpovede sú skutočnosti, ktoré svedok vnímal svojimi zmyslami. Pri dôkaze

výpoveďou svedka musí súd vyhodnotiť vierohodnosť výpovede s prihliadnutím na to, aký má svedok
vzťah k stranám sporu a predmetu konania. Rovnako je potrebné prihliadať na rozumovú a duševnú
úroveň svedka, na okolnosti sprevádzajúce jeho vnímania skutočností, o ktorých vypovedá vzhľadom k
spôsobu ich reprodukcie a správaniu sa pri výsluchu (presvedčivosť, istota a plynulosť výpovede, ochota
odpovedať na otázky a pod.). Rovnako je potrebné prihliadať na poznatky získané hodnotením iných

dôkazov (či dôkaz výpoveďou svedka je v súlade s nimi alebo im odporuje, alebo sa vzájomne dopĺňajú).
Celkové posúdenie z uvedených hľadísk poskytuje záver o pravdivosti alebo nepravdivosti tvrdených
(preukazovaných) skutočností.
Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp.zn. III. ÚS 276/2014 dospel k záveru, že „spochybňovanie
objektívnosti výpovedí svedkov a účastníkov konania iba na základe ich kolegiálneho alebo iného

rodinného či spoločenského vzťahu bez toho, aby vierohodnosť výpovedí spochybňovali aj iné,
objektívne zadokumentované skutočnosti a dôkazy, by v prípadoch, kedy jediným dostupným dôkazom
je práve iba výpoveď účastníkov konania či svedkov majúcich medzi sebou takýto vzťah, viedlo k
nemožnostiuniesťdôkaznébremenonavrhovateľomazároveňbyviedlokvytvoreniuneakceptovateľnej
„prezumpcie nepravdivosti“ svedeckých výpovedí či tvrdení účastníkov konania“.

Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli
účastníci. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska
ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný
právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť.

Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14.9.2011,
sp.zn. 3Cdo204/2009).
V preskúmavanom prípade odvolací súd dospel k záveru, že výpoveď svedka neodporuje ostatne
vykonaným dôkazom ani vyjadreniam sporovým strán, čo ju činí dostatočne hodnovernou na
preukázanie žalobcom uvádzaných skutočností. Spoločná podnikateľská činnosť svedka a žalobcu

každopádne bola pri hodnotení dokazovania vzatá do úvahy. Vyjadrenia svedka preto neboli prebraté
súdom automaticky, ale ich pravdivosť bola kriticky posúdená s ohľadom na všetky skutočnosti, ktoré
v konaní vyšli najavo. Naopak, účelová sa javí byť obrana žalovaného, ktorý prítomnosť svedka pri
podpise zmluvy popieral.
Aj keď v zmluve o pôžičke bol uvedený len podpis svedka, bez jeho identifikačných údajov, v konaní

bolo objasnené, že podpísaným svedkom je pán I. G., ktorý o skutočnostiach súvisiacich s poskytnutím
pôžičky vypovedal. Z obsahu spisu zároveň odvolací súd zistil, že v obdobnom prípade poskytnutia
pôžičky tretej osobe použil žalovaný rovnaký formulár zmluvy o pôžičke. Pohľadávka z pôžičky sa stala
predmetom súdneho konania, pritom v žalobcom predloženej zmluve podpis svedka absentoval, napriek
tomu, že bolo pre ten účel vytvorené samostatné podpisové miesto. Z uvedeného preto možno dospieť

k záveru, že žalobca v predmetnom prípade účelovo podpis svedka v rozpore so skutočnosťou ex post
nedoplnillenpreto,abyzlepšilsvojedôkaznúpozíciu.Procesnáobranažalovanéhonebolavyhodnotená
ako dôvodná.22. Odvolací súd považuje za relevantné, že žalobca podľa vlastných vyjadrení mal so žalobcom
predchádzajúce zmluvné vzťahy o poskytnutí pôžičky. V rôznych sumách si žalovaný od žalobcu
požičiaval a pôžičky následne vracal žalobcovi hotovostne i bezhotovostne, čo vyplynulo z predložených

bankových prevodov.
V ďalšom ohľade má svoju relevanciu tvrdenie žalobcu, že v rozhodnom období pre poskytnutie
pôžičkybolžalovanýnezamestnaný,malfinančnéproblémy,viacerýchveriteľoviprebiehajúceexekúcie.
Rozumne preto možno dospieť k záveru, že žalovaný svoje finančné problémy usiloval preklenúť
krátkodobými pôžičkami, ktoré však nezvládol splácať.

Napokon, žalovaný svoju obranu podložil na tvrdení, že žalovaná suma 7.650,- eur mala v skutočnosti
predstavovať nezaplatené úroky z predchádzajúcich zmluvných vzťahov. Na preukázanie týchto tvrdení
však žalobca nepredložil žiaden dôkaz. Konkrétne neidentifikoval žiaden právny vzťah, z ktorého by bolo
možné vyvodiť jeho dlh voči žalobcovi v žalovanej sume. Jeho procesná obrana preto bola vyhodnotená
ako účelová, prezentovaná zrejme len v snahe vyhnúť sa plateniu dlhu.
Suma sumarum možno zhodnotiť vykonané dokazovanie tak, že predloženou zmluvou o pôžičke

sporové strany pokračovali vo svojich vzájomných zmluvných vzťahoch. Žalobca si na základe dobrých
vzťahov so žalobcom požičal sumu 7.650,- eur, aby preklenul finančné problémy, no pôžičku nebol
schopný splatiť. Uvedeným konaním mu vznikol dlh, ktorý je uplatnený v predmetnom konaní.

23. Keďže v spise bolo prezentované opakované požičiavanie peňazí zo strany žalobcu viacerým

osobám, natisla sa otázka, čí žalobca nepodnikal v predmete poskytovania pôžičiek bez prislúchajúceho
podnikateľského oprávnenia, v snahe vyhnúť sa spotrebiteľskej ochrane svojich dlžníkov.
Súd prvej inštancie sa v tejto súvislosti oboznámil s výpisom zo živnostenského registra žalobca,
zároveň si vyžiadal od ostatných okresných súdov lustráciu konaní, v ktorých by vystupoval žalobca.
Výsledkom takto vykonaného dokazovania bolo zistenie, že: a) žalobca podnikateľským oprávnením na

poskytovanie pôžičiek nedisponoval, b) pozitívna odpoveď na lustráciu konaní žalobcu prišla v dvoch
prípadoch, a to konania vedené na Okresnom súde Žiar nad Hronom, ktoré spisy boli vyžiadané. Ide
o vec, ktorá bola vedená pod sp.zn. 4Ro/204/2011 v právnej veci žalobcu A. B. proti žalovanému I. J.,
ktoré konanie sa skončilo právoplatným platobným rozkazom č.k. 4Ro/204/2011-11 zo dňa 19.07.2011,
právoplatným21.09.2011.ŽalovanýI.J.bolvtomtokonanívypočutýakosvedok.Ďalšiavecbolavedená

pod sp.zn. 9C/150/2006, kde žalobcom bol A. B. a žalovaným M. I., ktorá bola skončená rozsudkom
č.k. 9C/150/2006-22 zo dňa 11.7.2006, právoplatným 29.7.2006, ktorým bolo žalobe v celom rozsahu
vyhovené.
Z listinných dôkazov, ktoré sú obsahom preskúmavaného spisu možno dospieť k záveru, že úvahy
o možnom spotrebiteľskom charaktere právneho vzťahu medzi sporovými stranami sa nepotvrdili.

V konaní nebolo preukázané, aby žalobca poskytoval pôžičky tretím osobám v takom rozsahu, aby
sa z toho dal vyvodiť záver o faktickej podnikateľskej činnosti. Poskytnuté pôžičky voči konkrétnym
osobám boli zväčša jednorazového charakteru alebo boli poskytované opakovane, avšak na základe
kamarátskeho vzťahu zmluvných strán.
Sohľadomnauvedenéokolnostipredmetnejveciodvolacísúdprehodnotilsvojepredchádzajúceprávne

posúdenie a od aplikácie ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka upustil. Rozpor uplatneného
nároku s dobrými mravmi nebol náležite preukázaný.

24. S ohľadom na doposiaľ uvedené odvolací súd zopakúva svoje vyjadrenia o neopodstatnenosti
podaného odvolania žalovaného. Napadnutý rozsudok je vecne správny, preto ho odvolací súd

postupom podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

25.Onárokunanáhradutrovodvolaciehokonaniarozhodolodvolacísúdvzmysleust.§396ods.1CSP,
§ 255 ods. 1 CSP. Odvolanie žalovaného nebolo dôvodné, keďže napadnutý rozsudok bol potvrdený
ako vecne správny. S ohľadom na procesný úspech žalobcu v odvolacom konaní by mu preto patril voči

žalovanémunároknanáhradutrovodvolaciehokonaniavplnomrozsahu.Zobsahuspisujevšakzrejmé,
že v priebehu odvolacieho konania sa žalobca k odvolaniu žalovaného písomne nevyjadril, pritom iné
preukázané trovy odvolacieho konania mu nevznikli. Vychádzajúc z čl. 17 základných princípov CSP,
odvolací súd za daného stavu náhradu trov odvolacieho konania žalobcovi nepriznal. Rozhodovanie
postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na

náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania za situácie, keď
oprávnenej strane žiadne trovy konania nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so
zásadou hospodárnosti civilného súdneho konania.26. O trovách dovolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 453 ods. 3 CSP, § 255 ods. 1 CSP.
Dovolanie žalobcu bolo dôvodné, keďže dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie. Správnosť dovolacích úvah žalobcu bola potvrdená v odvolacom konaní,

vychádzajúc z toho, že odvolací súd pristúpil k zmene skutkových i právnych záverov, a rozsudok súdu
prvej inštancie potvrdil. S ohľadom na procesný úspech žalobcu v dovolacom konaní mu preto odvolací
súd priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu, 100 %.

27. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona číslo

757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov § 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).