Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 15. apríl 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Cdo/61/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7713207685
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 04. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Mesiarkinová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:7713207685.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ X. M., narodeného XX. V. XXXX, X., S. H.
XX, 2/ Z. M., narodenej XX. S. XXXX, Q., V. XX, Č. R., oboch zastúpených advokátkou JUDr. Martou
Šuvadovou, Košice, Floriánska 16, proti žalovanému 1/ Q. M., narodenému X. X. XXXX, X., H.. S. XX,
2/ Q. M., narodenému X. L. XXXX, X., H.. S. XX, zastúpeným advokátom JUDr. Radoslavom Sotákom,
Michalovce, Nám. Slobody 7, o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva, vedenom na Okresnom

súde Michalovce pod sp. zn. 7C/124/2013, o dovolaní žalovaných 1/, 2/ proti rozsudku Krajského súdu
v Košiciach z 20. septembra 2023 sp. zn. 6Co/5/2022, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobcovia 1/, 2/ majú nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Michalovce (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom v poradí tretím zo 14. júla 2021 č.
k. 7C/124/2013-514, opätovne zamietol žalobu, ktorou, v spojení s jej zmenou, sa žalobcovia domáhali
určenia, že spoluvlastnícky podiel žalovaného 1/ k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX pre
kat. úz. V. ako parcela CKN XXX zastavané plochy a nádvoria o výmere 490 m2, dom súp. č. XXXX
vo veľkosti 3/12 a spoluvlastnícky podiel žalovaného 2/ k uvedeným nehnuteľnostiam vo veľkosti 3/12
patria do dedičstva po poručiteľke O. M., narodenej XX. XX. XXXX a zomrelej X. X. XXXX (I.). Zrušil

neodkladné opatrenie nariadené uznesením zo dňa 11. 2. 2020 (II.) priznal žalovaným nárok na náhradu
trov prvoinštančného konania (III.), žalobcom 2/ a 3/ priznal nárok na náhradu trov predchádzajúceho
odvolacieho konania a konania o neodkladnom opatrení (IV., V.) s tým, že o výške náhrady trov rozhodne
samostatným uznesením.
1.1. Súd prvej inštancie považoval za preukázané, že poručiteľka ako nevidiaca bola oboznámená so
spornou darovacou zmluvou žalovaným 2/, vedela, o aký prejav vôle sa jedná, zmluva bola upravená v

súvislosti so zápisom do evidencie nehnuteľností pracovníčkou notára Janou Paľovou, ktorá overovala
podpis poručiteľky v jej domácnosti, pred ktorou mala poručiteľka potvrdiť vedomosť o tom, čo podpisuje,
zmluvu riadne podpísala, teda išlo o prejav vôle slobodný, určitý a vážny, nebola preto preukázaná
neplatnosť právneho úkonu pre nedostatok formy v zmysle § 40 ods. 6 Občianskeho zákonníka (OZ).
Súd nezistil ani existenciu žiadneho dôvodu na vrátenie daru podľa § 630 OZ, lebo z vykonaného
dokazovania mu nevyplynulo, aby sa žalovaný 1/ správal k poručiteľke spôsobom, ktorý by bolo možné

kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov.

2. Krajský súd v Košiciach (ďalej aj len ,,odvolací súd“) rozsudkom z 20. septembra 2023 sp. zn.
6Co/5/2022, zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že:

po 1. určil, že spoluvlastnícky podiel žalovaného 1/ k nehnuteľnostiam zapísaným na LV XXXX pre kat.

územie V., obec X., okres X. ako parc. CKN č. XXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 490 m2 ana tejto parcele sa nachádzajúci dom súp. č. XXXX vo veľkosti 3/12 pod B2 k celku patri do dedičstva
po neb. O. M., narodenej XX. XX. XXXX, zomrelej dňa X. X. XXXX,

po 2. určil, že spoluvlastnícky podiel žalovaného 2/ k nehnuteľnostiam zapísaným na LV XXXX pre kat.
územie V.Ň., obec X., okres X. ako parc. CKN č. XXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 490 m2
a na tejto parcele sa nachádzajúci dom súp. č. XXXX vo veľkosti 3/12 pod B5 k celku patri do dedičstva
po neb. O. M., narodenej XX. XX. XXXX, zomrelej dňa X. X. XXXX.

Zrušil výrok o zrušení neodkladného opatrenia, ktoré ostáva v platnosti do uplynutia času, na ktorý bolo
nariadené uznesením Okresného súdu Michalovce 7C/124/2013 zo dňa 11. februára 2020.
Žalobcom 1/, 2/ oprávneným spoločne a nerozdielne priznal proti žalovanému 1/ a žalovanému 2/ v
plnom rozsahu nárok na náhradu trov konania o neodkladnom opatrení, prvoinštančného a odvolacieho
konania.
2.1. Odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádzalo z nesprávneho

právneho názoru, pokiaľ považoval darovaciu zmluvu za uzavretú za zákonom stanovených podmienok
v prepísanej forme tak, ako to predpokladá § 40 ods. 6 OZ vo vzťahu k osobám, ktoré nevedia čítať.
2.2. Odvolací súd uviedol, že primárne súd prvej inštancie riešil otázku platnosti darovacej zmluvy zo
17. 10. 2012, týkajúcej sa podielu poručiteľky 1/2 na sporných nehnuteľnostiach, v prípade ktorého
predmetu právneho úkonu zákon vyžaduje sprísnenú písomnú formu zachovávajúcej jednotu listiny, pod

následkomabsolútnejneplatnosti,(§46OZ).Obsahomtohtopísomnéhoprejavuvôlemusíbyťdohodao
podstatných náležitostiach zmluvy, v danej veci vymedzenie predmetu daru a vyjadrenie bezodplatnosti
prenechania daru obdarovanému, ktorý dar prijíma. Písomný právny úkon sa považuje za platný, ak
je podpísaný konajúcou osobou, v prípade nehnuteľností, u ktorých právna úprava vyžaduje uzavretie
v písomnej forme, to má za následok, že taký právny úkon sa považuje za neplatný (§ 40 ods. 1).

Podpis darcu, musí byť v zmysle predpokladov pre zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností
úradne osvedčený, zákonná úpravu vymedzuje tiež spôsob a rozsah identifikácie nehnuteľností (§ 42
zákona č. 162/95 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv). Osobitná právna
úprava § 40 ods. 6 OZ vyžadujúca splnenie ďalších požiadaviek sa týka osôb, ktoré nemôžu čítať alebo
písať v dôsledku zdravotného postihnutia alebo vady telesnej, či dočasnej, keď zákon predpokladá

úradnú notársku zápisnicu s výnimkou, ak osoba, ktorá taký úkon robí je schopná takýto prejav vôle
potvrdiť svojim podpisom a súčasne má možnosť sa s obsahom právneho úkonu oboznámiť, buď
prostredníctvom na to určených technických pomôcok alebo prostredníctvom osoby, ktorú si zvolila a
ktorá ich s takýmto právnym úkonom oboznámi. Oboznámením sa predpokladá prečítanie listiny tak,
aby bol zachovaný účel sledovaný vyžadovanou právnou formou, teda aby konajúci subjekt prejavujúci

vôľu nakladať s nehnuteľnosťou mal ozrejmené, za akých podmienok tento prejav vôle robí, o akú
nehnuteľnosť sa jedná, aké právne účinky sa s prejavom vôle spájajú. Dôvodom podania žaloby podľa
tvrdení poručiteľky je skutočnosť, že nemala vedomosť o darovaní, darovacou zmluvou nedisponovala
a o darovaní sa dozvedela od príbuzných s odstupom času, v máji 2013, kedy podala aj žalobu.
2.3. Poručiteľka mala darovacou zmluvou darovať svojmu synovi, žalovanému 1/ podiel v rozsahu 1/2

na nehnuteľnostiach (rodinnom dome a pozemku), zapísaných na LV č. XXXX kat. územia V., okres
X.. V konaní bolo nesporné, že poručiteľka vzhľadom na svoje zdravotné postihnutie nebola spôsobilá
čítať. Súd prvej inštancie vo svojich predchádzajúcich rozsudkoch zo 4. februára 2015, a 10. mája 2017
vychádzal zo skutkového zistenia, že to bol žalovaný 1/, kto zabezpečil vyhotovenie zmluvy i overenie
podpisu poručiteľky v domácom prostredí. V preskúmavanom rozsudku tento skutkový záver zmenil na

základe výpovede žalovaného 2/ potom, čo sa tento stal stranou sporu na základe návrhu žalobcov, keď
nadobudol od žalovaného 1/, svojho otca, 3/12 zo sporného podielu poručiteľky darovacou zmluvou z
19. novembra 2015 (vklad povolený 14. decembra 2015). Žalovaný 2/ vypovedal, že to bol on, koho
poručiteľka, jeho stará mama oslovila s tým, že by svoj podiel na rodinnom dome chcela darovať,
preto zabezpečil a prostredníctvom právnika pripravil darovaciu zmluvu, s obsahom ktorej ju oboznámil

prečítaním, odovzdal ju poručiteľke, ktorá ju mala u seba približne dva týždne, a následne ho požiadala,
aby vybavil notára, ktorý príde za ňou, aby nechodila po meste sama, že chce zmluvu podpísať. Išiel za
notárkou, ktorá zistila chybu v zmluve, nevedel či priamo na mieste alebo mu to oznámila telefonicky,
nešlo o nejakú veľkú chybu, ale len o nejakú chybu v číslach, zmluva bola opravená na notárskom úrade,
poučil poručiteľku o tom, že je tam oprava. Svedkyňa Mgr. F. Q., zamestnankyňa notárskeho úradu

uviedla, že za ňou prišiel p. M., ktorého predtým nepoznala, spýtal sa, či by bolo možné overiť podpis
na darovacej zmluve na notárskom úrade, čo mu potvrdila, následne sa spýtal, či je možné k nim prísť
domov, keďže „babka“ na notársky úrad nie je schopná prísť, dohodli si termín, p. M. ju priviezol k nim
domov, na darovacej zmluve, ktorú žalovaný 2/ doniesol s listom vlastníctva na notársky úrad si všimlachybu, išlo o zrejmú nesprávnosť, na to upozornila žalovaného, že je tam chyba a že by to neprešlo cez
kataster, keďže nedisponovala zmluvou, tak tú chybu opravila tak, že prepísala prvú stranu, išlo o údaje,
ktoré boli podstatné pre kataster. Tieto vyhotovenia zmluvy predložila poručiteľke na podpis, poručiteľka

ich podpísala po tom, čo vošla k nej do miestnosti, žalovaný 2/ ostal vonku. Keď vstúpila do miestnosti,
v ktorej bola poručiteľka, tá vstala z postele, sadla si za stôl, opýtala sa jej, či vie, čo podpisuje, ona
povedala, „že áno, starajú sa o ňu“, pýtala si okuliare a podpísala zmluvu.
2.4. Vychádzajúc z právnej úpravy § 40 ods. 6 OZ vyžadujúcej v prípade osôb, ktoré nemôžu čítať alebo
písať formu notárskej zápisnice alebo v prípade, ak sú spôsobilé sa podpísať, tak musia disponovať

schopnosťou (možnosťou) preukázateľne sa oboznámiť s obsahom právneho úkonu samy alebo
prostredníctvom inej osoby, odvolací súd dospel k záveru, že neboli splnené kumulatívne podmienky
stanovené pre platnosť písomného právneho úkonu v prípade poručiteľky ako osoby nevidiacej. Je
zrejmé, že listina - darovacia zmluva, ktorá mala byť pripravená prostredníctvom žalovaného 1/ alebo
žalovaného 2/, a ktorú mala mať k dispozícii poručiteľka dva týždne, bola pre ňu nepoužiteľná, lebo si
nevedela text zmluvy prečítať. Pokiaľ aj žalovaný 2/ vypovedal, že ju s textom zmluvy oboznámil tým,

že ju prečítal, z výpovede svedkyne, pracovníčky notárskeho úradu Mgr. Q. vyplýva, že ním predložené
vyhotovenie zmluvy obsahovalo nesprávne údaje, ktoré ona opravila. S opravenými vyhotoveniami
zmluvy o darovaní odišli z notárskeho úradu motorovým vozidlom na overenie podpisu poručiteľky,
pričom on do domu nevstupoval, zmluvy predložila na podpis poručiteľke svedkyňa, ktorá sa len
opýtala, či si je poručiteľka vedomá, čo podpisuje, na čo dostala odpoveď, že „áno starajú sa“.

Zdravotné postihnutie poručiteľky, ktoré ju činilo nespôsobilou čítať, vyžadovalo pre zachovanie platnosti
právneho úkonu podľa § 40 ods. 6 OZ, aby poručiteľka bola oboznámená s textom darovacej zmluvy,
ktorý bol zmenený. Len podpis zmluvy poručiteľkou pri absencii oboznámenia sa s textom právneho
úkonu, ktorý bol zmenený, a ktorý takáto nevidiaca osoba činí znamená, že nebola dodržaná forma
právneho úkonu vyžadovaná § 40 ods. 6 OZ, čo spôsobuje jeho absolútnu neplatnosť (§ 40 ods.

1 OZ). Ak aj žalovaný 2/, či pracovníčka notárskeho úradu uvádzali, že sa jednalo len o opravu
výmery, z pohľadu identifikácie predmetu darovania, sa nejedná o bezvýznamnú náležitosť. Identifikácia
predmetu darovania je podstatnou náležitosťou zmluvy o darovaní. Nehnuteľnosť je identifikovaná práve
údajmi, ako vyplývajú z evidencie nehnuteľností vymedzením súp. č., druhu stavby, parcely, na ktorej
nehnuteľnosť stojí, rovnako druhu a výmery pozemku, katastrálneho územia a listu vlastníctva, na

ktorom sa nachádza (§ 42 ods. 2 zákona č. 162/95 Z.z.) Akákoľvek aj zrejmá nesprávnosť v tejto
identifikácii nehnuteľnosti môže mať za následok, že právny úkon je neurčitý, či nezrozumiteľný, preto
v zmysle § 42 ods. 5 zákona č. 162/95 Z.z. platí, že ak verejná listina alebo iná listina obsahuje chyby
v písaní alebo počítaní alebo iné zrejmé nesprávnosti, alebo ak neobsahuje náležitosti podľa odsekov
1 a 2, okresný úrad ju vráti vyhotoviteľovi na vykonanie opravy. „Poučenie o oprave“ ako to uvádzal

žalovaný 2/, nenahrádza riadne oboznámenie sa poručiteľky s predmetom právneho úkonu, účelom
a zmyslom ktorého oboznámenia textu, je chrániť tých, ktorí nemôžu čítať, pred ujmou spôsobenou
prípadným nedobromyseľným konaním tretích osôb. Aj v prípade, ak by zmluva po podaní návrhu
na vklad obsahovala chyby v písaní, čítaní alebo iné nesprávnosti, musela by sa vykonať jej oprava
dodatkom alebo doložkou so súhlasom všetkých zmluvných strán, v ktorej by bolo uvedené, v čom

spočívala nesprávnosť i správne znenie textu, čo znamenalo vyhotovenie ďalšieho listinného dokladu,
s ktorým by bolo potrebné poručiteľku oboznámiť.

Nemožno preto vykonaný zásah do zmluvy o prevode nehnuteľností týkajúci sa údajov rozhodných
pre zápis do katastra nehnuteľností považovať len za nepodstatnú opravu, nemajúcu vplyv na platnosť

právneho úkonu ako taký právny záver vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie „že
nebohá O. M. po oboznámení sa s darovacou zmluvou, ktorú jej predložil a oboznámil žalovaný 2/, a
táto bola opravená v súvislosti so zápisom do Katastra nehnuteľnosti svedkyňou F. Q.J. a predložená
jej k podpisu pred samotným overením podpisu vedela, čo ide podpisovať“. Bola to práve poručiteľka
ako osoba prevodcu, ktorá poprela, aby mala v úmysle darovať podiel na nehnuteľnosti žalovanému

1/, z ktorého dôvodu podala žalobu a za svojich závetných dedičov ustanovila svoje ostatné deti,
žalobcu 1/, 2/, pričom v zmysle § 469a ods. 1 písm. a), b), d) OZ vydedila žalovaného 1/ včítane jeho
potomkov. Závet poručiteľky bol uznaný ako platný všetkými dedičmi, žalovaný 1/ listinu o vydedení
nespochybňoval (odôvodnil to nízkou hodnotou dedičstva). Tieto okolnosti v spojitosti s rozpornými
tvrdeniami žalovaných o tom, ktorý z nich mal vykonávať úkony spojené s vyhotovením zmluvy a

overením podpisu rovnako nasvedčujú záveru, že v skutočnosti poručiteľka nebola o obsahu právneho
úkonu upovedomená. Overovanie podpisu, teda legalizácia (§ 58 zákona č. 323/92 Zb. notárskeho
poriadku) v znení účinnom v čase podpisu zmluvy 17. októbra 2012 pritom neosvedčovala pravdivosť
skutočnostíobsiahnutýchvlistine,aleibato,žeosoba,ktorejtotožnosťbolaoverená,listinuvlastnoručnepodpísala. Overenie podpisu poručiteľky nebolo spôsobilé zhojiť nedostatok formálnych náležitostí
predpokladaných zákonnou úpravou u osoby, ktorá nemohla čítať, subjektu, ktorý nevie čítať a písať,
s obsahom právneho úkonu.

2.5. Odvolací súd vychádzajúc zo skutkového stavu, ako bol ustálený súdom prvej inštancie uzavrel, že
nedošlokdodržaniupísomnejformyprávnehoúkonuvyžadovanejzákonompriprevodochnehnuteľnosti
je tento úkon považovaný za absolútne neplatný (§ 40 ods. 1 OZ), na ktorú neplatnosť súd prihliada
aj z úradnej moci. Absolútnou neplatnosťou je právny úkon darovania postihnutý od počiatku, preto
žalovaný 1/ nikdy nedisponoval právom (spolu)vlastníka k podielu 1/2 poručiteľky na nehnuteľnostiach

parc. č. XXX zastavané plochy a nádvoria o výmere 490 m2 a rodinnom dome súp. č. XXXX na parc.
č. XXX zapísaných na LV č. XXXX kat. územie V., okres X., a z tohto dôvodu v súlade so zásadou
„nikto nemôže previesť na iného viac práv ako sám má“ nemohol previesť (spolu)vlastnícke práva v
rozsahu polovice tohto podielu tj v rozsahu 1/4 resp. 3/12 z celku, na žalovaného 2/, v ktorom rozsahu je
neplatná aj zmluva o darovaní nehnuteľností uzavretá medzi žalovaným 1/ a 2/ dňa 19. novembra 2015.
V dôsledku absolútnej neplatnosti darovacej zmluvy zo 17. októbra 2012 poručiteľke ostali zachované

jej práva spoluvlastníka k nehnuteľnosti v podiele 1/2 k celku, čo aktuálne podľa zápisu v katastri
nehnuteľnosti na LV č. XXXX kat. územie V., okres X. zodpovedá podielu každého zo žalovaných 1/ a
2/ v pomere 3/12-iny k celku. Pri konštatovaní neplatnosti darovacej zmluvy sa otázka vrátenia daru v
zmysle § 630 OZ stala právne bezvýznamnou, skúmanie ktorých okolností prichádza do úvahy len vo
vzťahu k darovacej zmluve, ktorá má znaky platného právneho úkonu. Pretože odvolací súd konštatoval

dôvodnosť odvolacej argumentácie žalobcov o neplatnosti právneho úkonu pre nesplnenie formálnych
náležitostí právneho úkonu, rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmenil a žalobe vyhovel.
2.6. V konaní súd prvej inštancie uznesením z 11. februára 2020 č. k. 7C/124/2023-374 nariadil
neodkladné opatrenie ukladajúce žalovaným 1/, 2/ zákaz nakladať s ich spoluvlastníckym podielom k
nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom sporu, ktoré rozhodnutie v spojení s potvrdzujúcim uznesením

Krajského súdu v Košiciach z 24. júla 2020 sp. zn. 5Co/143/20 nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť
17. februára 2020. Neodkladné opatrenie bolo nariadené do právoplatného skončenia konania vo
veci samej, teda bol ním vymedzený čas trvania v zmysle § 333 Civilného sporového poriadku (ďalej
len ,,CSP“), podľa ktorého ustanovenia, neodkladné opatrenie zanikne, ak uplynul čas, na ktorý bolo
nariadené. Vyhovením žalobe odpadli zákonné dôvody pre zrušenie neodkladného opatrenia v zmysle

§ 335 CSP, ktoré rozhodnutie o zrušení prichádza do úvahy len v prípade zamietnutia alebo odmietnutia
žaloby, či zastavenia konania vo veci samej, ktorý prípad v danej veci nenastal. Z uvedených dôvodov
odvolací súd zrušil výrok odvolaním napadnutého rozsudku o zrušení neodkladného opatrenia, ktoré
ostáva v platnosti do uplynutia času, na ktorý bolo nariadené.

3. Proti rozsudku krajského súdu podali dovolanie žalovaní 1/, 2/ pričom za dovolací dôvod označili
ustanovenie § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. b) CSP a navrhli rozsudok krajského súdu zrušiť a
vrátiť na ďalšie konanie. Namietali, že k porušeniu práva na spravodlivý proces došlo tým, že rozsudok
krajskéhosúdunespĺňapožiadavkuriadneodôvodnenéhorozhodnutia,jenezrozumiteľnéavkonečnom
dôsledku arbitrárne. Vytýkali krajskému súdu, že svoje opačné závery, aké vyvodil z dokazovania, súd

prvej inštancie nevysvetlil a to najmä pokiaľ sa týkalo zdravotného stavu poručiteľky. Mali za to, že otázka
výkladu platnosti právneho úkonu v kontexte § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka v rozhodovacej praxi
dovolacieho súdu nebola riešená. Poukázali na to, že platnosť právneho úkonu osoby, ktorá nevie čítať
a písať, ale podpísala listinu vlastnoručne, je daná aj vtedy ak táto osoba mala možnosť oboznámiť
sa s obsahom právneho úkonu prostredníctvom nástrojov, pomôcok alebo inej osoby, nielen, ak sa s

obsahom právneho úkonu skutočne oboznámila, teda pre platnosť právneho úkonu sa vyžaduje buď
oboznámenie alebo aj možnosť oboznámenie s obsahom právneho úkonu a túto možnosť poručiteľka
mala, mohla požiadať o oboznámenie ešte svedkyňu Q.. Uviedli, že vo všeobecnosti je predovšetkým
na zmluvných stranách, aby si boli vedomé rizík spojených s rozhodnutím o určitom právnom úkone bez
tohto, aby vopred dostatočne poznali jeho účinky na svoje práva a povinnosti, skutočnosť, že na jednej

strane zmluvy vystupujú nevidiace osoby, túto okolnosť nepopiera.

4. Žalobcovia 1/, 2/ vo vyjadrení k dovolaniu zopakovali celý priebeh doterajšieho konania a vzťahov
medzi stranami sporu, vrátane postoja nebohej poručiteľky a navrhli dovolanie zamietnuť. Uviedli, že
odvolací súd svoje rozhodnutie riadne a presvedčivo odôvodnil, k prípustnosti dovolania podľa § 421

ods. 1 písm. b) CSP poukázali na to, že v dovolaní absentuje konkrétna právna otázka, a tiež v čom bol
právny záver odvolacieho súdu nesprávny a ako mala byť správne riešená.5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ,,najvyšší súd“, ,,dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35
CSP) po zistení, že dovolanie podala v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v ktorej
neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1

CSP), skúmal, či sú splnené podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania a
bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné.

6. Z hľadiska ústavného posúdenia treba rešpektovať právomoc najvyššieho súdu ústavne konformným
spôsobom vymedzovať si prípustnosť veci v konaní o dovolaní a vychádzať z toho, že v prvom rade

je vecou najvyššieho súdu určovať si koncepciu interpretácie prípustnosti mimoriadnych opravných
prostriedkov, a to za predpokladu, že táto nie je nepriateľská z hľadiska ochrany základných práv a
slobôd.

7. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných
prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a

dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami, ani samotným dovolacím súdom) ako tretia
inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu z
akýchkoľvek dôvodov a hľadísk.

8. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán,

ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými a jasne čitateľnými
podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže
byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať bezbreho;
namieste je skôr zdržanlivý prístup.

9. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu
spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na
opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom
sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých
môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho

konania. Na týchto záveroch zotrváva aj súčasná rozhodovacia prax najvyššieho súdu.

10. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je
poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné
podmienky súdneho konania (I. ÚS 80/09, II. ÚS 79/08, IV. ÚS 476/2012). Dovolací súd preto pristupuje

k podanému dovolaniu tak, že najskôr skúma, či je procesne prípustné; k posúdeniu opodstatnenosti
dovolania (t. j. posúdeniu, či je v ňom opodstatnene uplatnený dovolací dôvod) sa dovolací súd dostáva
len v prípade prijatia záveru, že dovolanie je prípustné.

11. V danom prípade žalovaní 1/, 2/ (ďalej aj ,,dovolatelia“) prípustnosť dovolania vyvodzovali v prvom

rade z ustanovenia § 420 písm. f) CSP, v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

12. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré
tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej
ochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť

sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom
svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio
iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

13. V prvom rade treba uviesť, že z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 CSP nie je
významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto
ustanovenia; rozhodujúce je výlučne záver dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo
(3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017, 8Cdo/73/2017, 9Cdo/213/2021). Dovolací súd pretoskúmal opodstatnenosť argumentácie dovolateľov, že v konaní došlo k nimi tvrdenej vade zmätočnosti,
pričom takúto vadu v procesnom postupe odvolacieho súdu nezistil.

14. Z obsahu dovolania dovolateľov podaného kvalifikovaným právnym zástupcom vyplýva, že sa
nestotožnili s právnymi názormi, výkladom všeobecne záväzných predpisov a spôsobom hodnotenia
dôkazov odvolacieho súdu. Dovolatelia vyvodzovali prípustnosť svojho dovolania s poukazom na § 420
písm. f) CSP, majúc za to že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku nie je dostatočné a nedáva
odpoveď na nimi predostreté argumenty.

14.1. K tomuto dôvodu prípustnosti dovolania treba uviesť, že ustálená judikatúra Európskeho súdu
pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody,
na ktorých založili svoje rozhodnutia, musia sa zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými
stranami sporu (účastníkmi konania) a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov,
a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr.
Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).

14.2. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry
ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie
spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý
proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom

práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa
zaoberávšetkýmiprávnerelevantnýmidôvodmiuplatnenejžaloby,akoajšpecifickýminámietkamistrany
sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej,
sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom)
odníma možnosť náležite skutkovo, aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia

prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho odôvodnenia
súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť
dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.

15. Ak dovolatelia v rámci dovolacieho dôvodu v zmysle § 420 písm. f) CSP namietali nedostatočné

odôvodenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, dovolací súd opakovane vyjadruje záver, že
odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom
konaní (II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať

podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07). O arbitrárnosti (svojvôli) pri
výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak
by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 383/06). K zjavnej neodôvodnenosti (arbitrárnosti) rozhodnutí
všeobecných súdov sa vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky, keď uviedol, že je najčastejšie

daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných prípadov s
pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať
mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl.

127 ods. 1 Ústavy. (II. ÚS 302/2019).
15.1. Obsah spisu v ničom neopodstatňuje tvrdenie dovolateľov, že rozhodnutie odvolacieho súdu nie
je dostatočne odôvodnené. Odvolací súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody,
ktoré ho viedli k rozhodnutiu; pričom odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa
náležitosti riadneho odôvodnenia v zmysle § 393 ods. 2 CSP. Dovolací súd vzhľadom na argumentáciu

dovolateľov zdôrazňuje, že intenzitu porušenia práva na spravodlivý proces a dôvodnosť dovolania v
zmysle § 420 písm. f) v spojení s § 431 CSP zakladá len nesprávny procesný postup súdu spočívajúci
v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj
z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených
procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre

procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi
a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov,
rozhodol v súlade s jej voľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia
ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonanýchdôkazov (viď napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS
50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

16. Vzhľadom na uvedené dovolací súd uzatvára, že z obsahu spisu nevyplýva, že by dovolatelia boli
postupom odvolacieho súdu na svojich procesných právach akokoľvek ukrátený. Za vadu konania v
zmysle § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa
predstáv žalovaných v súlade s ich právnym nazeraním na spor. Z obsahu dovolania je celkom zrejmé,
že žalovaní sa svojou argumentáciou existencie vady zmätočnosti snaží spochybniť právne posúdenie

sporu, ktorá však (v prípade jej opodstatnenosti by mala za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť
napadnutého rozsudku), nezakladala by prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP
(pozri aj judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, napr. IV. ÚS 499/2022, R 24/2017).

17. Vzhľadom na uvedené dovolací súd vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP nezistil, preto je
dovolanie procesne neprípustné, čo je dôvod na jeho odmietnutie podľa § 447 písm. c) CSP.

18. Dovolatelia ďalej vyvodzovali prípustnosť podaného dovolania na základe ustanovenia § 421 ods.
1 písm. b) CSP, v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo
od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.

Pokiaľ dovolatelia zastávajú názor, že ich dovolanie je prípustné podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP,
musia v dovolaní v spojitosti s týmto tvrdením vysvetliť svoje presvedčenie, že odvolací súd riešil dosiaľ
dovolacím súdom neriešenú otázku.
18.1. Ak v dovolaní absentuje vyššie uvedené vymedzenie, súd nevyvíja procesnú iniciatívu smerujúcu
k doplneniu dovolania. Rozhodovacia prax najvyššieho súdu sa ustálila na názore, podľa ktorého

sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo prosté spochybňovanie správnosti rozhodnutia
odvolacieho súdu, či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci, ale významovo
nezodpovedajú kritériám uvedeným v § 421 ods. 1 CSP, resp. § 432 ods. 2 CSP.
18.2. Aby na základe dovolania podaného podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP mohlo byť
rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného

nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), musia byť najskôr splnené predpoklady
prípustnosti dovolania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými
dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP. K posúdeniu
dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom
právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti dovolania. Aj právna

úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP, podobne ako predchádzajúca právna úprava, dôsledne
odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania.
18.3. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP môže byť len otázka právna (nie
skutková otázka). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad
Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o

otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).
Otázkou relevantnou podľa tohto ustanovenia môže byť len právna otázka, na ktorej spočívalo
rozhodnutie odvolacieho súdu. Otázky síce riešené súdmi v priebehu konania, avšak netvoriace
základ ich rozhodnutí, nemajú relevanciu v zmysle tohto ustanovenia. Predmetná otázka musí byť
zároveň procesnou stranou nastolená v dovolaní. Právne otázky, dovolateľom v dovolaní nenastolené

a nepomenované, nemajú relevanciu z hľadiska prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia.

19. Dovolací súd dospel k záveru, že dovolatelia žiadali o výklad platnosti právneho úkonu v kontexte
§ 40 ods. 6 Občianskeho zákonníka, keď predostreli svoj záver, že pre platnosť právneho úkonu
sa vyžaduje buď oboznámenie alebo aj možnosť oboznámenia s obsahom právneho úkonu a túto

možnosť poručiteľka mala a mohla požiadať o oboznámenie ešte inú prítomnú osobu. Ďalej uviedli,
že vo všeobecnosti je predovšetkým na zmluvných stranách, aby si boli vedomé rizík spojených s
rozhodnutím o určitom právnom úkone bez tohto, aby vopred dostatočne poznali jeho účinky na svoje
práva a povinnosti, skutočnosť, že na jednej strane zmluvy vystupujú nevidiace osoby, túto okolnosť
nepopiera.

19.1. Takto uvedená právna otázka však nespĺňa atribúty prípustnosti podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP,
nakoľko odvolací súd posudzoval platnosť právneho úkonu v kontexte celého skutkového stavu, ktorý
vyplynul z dokazovania (ktoré prebiehalo ako súdny spor od roku 2013) a v jednote skutkového stavu a
právneho posúdenia dospel k záveru o absolútnej neplatnosti právneho úkonu. Dovolateľmi nastolenáprávna otázka je v tomto kontexte umelým konštruktom s hypotetickým obsahom, keď sami uvádzajú,
že: „vo všeobecnosti je predovšetkým na zmluvných stranách, aby si boli vedomé rizík spojených s
rozhodnutím o určitom právnom úkone bez tohto, aby vopred dostatočne poznali jeho účinky na svoje

práva a povinnosti, skutočnosť, že na jednej strane zmluvy vystupujú nevidiace osoby, túto okolnosť
nepopiera.“

20. Dovolací súd k uvedenému nad rámec len dodáva, že práve okolnosť, že na strane jedného
účastníka zmluvy vystupuje osoba, ktorá nevie čítať napr. v dôsledku choroby, viedla zákonodarcu k

sprísneniupodmienokpreplatnosťprávnehoúkonu,najmätam,kdesavyžadujepísomnáforma(prevod
nehnuteľností) v § 40 ods. 6 Občianskeho zákonníka, takže úvahy o tom, že poručiteľka (nevidiaca)
mala takúto možnosť, a tým je naplnený zmysel tohto ustanovenia, nie sú na mieste a sú v rozpore s
ochranou osôb, ktoré sú znevýhodnené, čo je úlohou právneho štátu.

21. Z uvedeného je zrejmé, že nebolo možné uskutočniť meritórny dovolací prieskum, Pokiaľ by dovolací

súd za tohto stavu nebral do úvahy absenciu náležitostí prípustnosti dovolania, a napriek tomu by
pristúpil aj k posúdeniu dôvodnosti dovolania, uskutočnil by procesne neprípustný dovolací prieskum
priečiaci sa nielen (všeobecne) koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v
CSP, ale aj (konkrétne) cieľu sledovanému ustanovením § 421 ods. 1 CSP. Postup dovolacieho súdu by
v takom prípade dokonca porušil základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej

strane (II. ÚS 172/03).

22. So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že daná otázka nastolená žalovanými v
dovolaní nemá znaky relevantné v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP, dovolací súd dovolanie v tejto
časti odmietol podľa § 447 písm. f) CSP ako neodôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi.

23. Výrok o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta
druhá CSP).

24. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.