Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 27. jún 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 13CoP/69/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1224200775
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Šefčíková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:1224200775.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Šefčíkovej a sudcov

JUDr. Daniela Ilavského a JUDr. Petra Kalatu, vo veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa: A. B.,
narodená XX.XX.XXXX, zastúpená kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny
Bratislava, dieťa matky: C. D. B. E., narodená XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXXXX/XX, F. a otca: G.
B., narodený XX.XX.XXXX, štátny občan Rakúskej republiky, trvale bytom H. XXXX/XX, F., zastúpený
splnomocnencom: Weis & Partners s.r.o., so sídlom Priemyselná 1/A, Bratislava, o nezhode rodičov,
o odvolaní otca proti rozsudku Mestského súdu Bratislava II č.k. 69P/35/2024-339 zo dňa 25.11.2024,
takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom napadnutým odvolaním udelil súhlas matke za otca s vykonaním
povinného očkovania u maloletého dieťaťa, po zvážení aktuálneho zdravotného stavu maloletého
dieťaťa ošetrujúcim lekárom, a to proti ochoreniam: záškrt, tetanus, čierny kašeľ, vírusový zápal pečene
typu B, prenosná detská obrna, osýpky, mumps a ružienka (výrok I.). O trovách konania rozhodol tak,
že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu (výrok II.).

2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil aplikáciou čl. 18, čl. 24 Dohovoru o právach dieťaťa, čl. 40 Ústavy
Slovenskej republiky, § 51 ods. 1 písm. d), § 62 písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore
a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj ako ,,Zákon o ochrane
zdravia“), § 5 ods. 1 písm. a), ods. 4, § 6 ods. 1, ods. 2, § 13 ods. 1 prvá veta vyhlášky Ministerstva
zdravotníctva Slovenskej republiky č. 585/2008 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o prevencii a
kontrole prenosných ochorení (ďalej aj ako „Vyhláška“), § 6 ods. 6 písm. a), b) zákona č. 576/2004 Z.

z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj ako ,,Zákon o zdravotnej starostlivosti“), § 28 ods. 1, ods. 2, § 30
ods. 3, § 35 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoR“).

3. Zistil, že matka sa domáhala udeleniu súhlasu namiesto otca s povinným očkovaním maloletej.
Otec sa domnieva, že očkovanie spôsobuje autizmus, očkovacie látky obsahujú ťažké kovy, ako
napríklad ortuť alebo hliník. Má za to, že jeho ochorenie hrubého čreva (ulcerózna kolitída) bolo

spôsobené následkom podania očkovacej látky proti kliešťovej encefalitíde. Maloletá doposiaľ dostala
iba jednu dávku vakcíny Infanrix Polio, ktorá sa podáva proti tetanu, záškrtu a čiernemu kašľu. Iné
očkovania od narodenia neabsolvovala. Otec adresoval pediatričke maloletej list, následkom, ktorého
lekárka z opatrnosti odmietla maloletú očkovať. Matka bola názoru, že povinné očkovanie je zákonnoupovinnosťou, čo potvrdilo aj uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 99/2021 zo dňa 25.02.2021.
PoukázalaajnarozhodnutieNajvyššiehosúduSRsp.zn.2Cdo/139/2020zodňa30.07.2020arozsudok
Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 15CoP/32/2019 zo dňa 30.10.2019. Zdôraznila, že súd

rozhodnutím nerozhoduje o očkovaní maloletého dieťaťa, rozhoduje len o nahradení súhlasu (namiesto
rodiča) s povinným očkovaním maloletého dieťaťa. Tvrdenie otca, že očkovanie spôsobuje autizmus a
tvrdenie, že jeho diagnóza - ulcerózna kolitída, zápalové ochorenie koncovej časti hrubého čreva, má
spojenie s očkovaním proti kliešťovej encefalitíde, sú z medicínskeho hľadiska nepreukázané. Presná
príčina vzniku ulceróznej kolitídy nebola doposiaľ plne objasnená, predpokladá sa súhrn viacerých

faktorovvedúcichknarušeniuimunitnejodpovedevčrevesvyvolanímzápaluhrubéhočrevaugeneticky
predisponovaných jedincov. Otec maloletej nie je povolaním lekár, ani nemá medicínske vzdelanie a ako
taký nie je odborne spôsobilou osobou na posudzovanie vhodnosti či nevhodnosti očkovania. Keďže
maloletá mala toho času 6 rokov, v prípade, že súd súhlas otca s povinným očkovaním nahradí, mala by
byťočkovanávzmysleindividuálnehoočkovaciehoplánu,ktorýjej„namieru“stanovíazostavíošetrujúci
lekár v čase započatia očkovania, v rozsahu podľa (v tom čase platného) očkovacieho kalendára

Úradu verejného zdravotníctva SR, s prihliadnutím na ďalšie okolnosti v danom čase (zdravotný stav
maloletej, dostupnosť jednotlivých vakcín v danom čase a pod.). Otec súhlasil s tým, že súd rozhoduje
o nezhode rodičov aj v prípadoch povinného očkovania, a to, keď je daná kontraindikácia pre konkrétne
očkovanie. Ak by malo povinné očkovanie spôsobiť maloletej zdravotné problémy, ktoré presahujú
benefity takéhoto očkovania a matka by napriek tomu trvala na vykonaní povinného očkovania maloletej,

súd by mal takémuto očkovaniu zabrániť. Na základe uvedeného žiadal vykonanie skríningových testov
a genetického testu u maloletej pre potvrdenie/vylúčenie kontraindikácie, resp. zistenie farmakologickej
kompatibility. Jeho obavy nateraz vychádzajú z empirického pozorovania. Maloletá je od absolvovania
prvého očkovania neustále chorá, čo matka pripisuje pobytu maloletej v škole. Podľa otca nemožno
vylúčiť, že zistená Celiakia u maloletej má spojitosť s absolvovaním prvého očkovania. Maloletá tiež trpí

od očkovania alergiou, sťažuje sa na bolesti brucha, je bledá a má riedke a lámavé vlasy. Poukázal
na nálezy Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 449/06 (náboženská výhrada svedomia) a
sp. zn. I. ÚS 1253/14 (svetská výhrada svedomia), v zmysle ktorých odmietnutie povinného očkovania
nemôže automaticky znamenať uloženie sankcie zo strany štátu, keďže vo výnimočných prípadoch je
nesankcionovanie odmietnutia povinného očkovania akceptovateľné. V uvedenom konaní sa bráni voči

očkovaniu maloletej preočkovanosťou populácie (bezvýznamnosťou absencie očkovania u maloletej vo
vzťahu ku kolektívnej imunite), jeho svetskou výhradou vo svedomí spočívajúcou v opodstatnených
obaváchohľadommožnýchnepriaznivýchdôsledkovočkovanianazdraviemaloletej,akoajzdravotnými
kontraindikáciami maloletej a jej predispozíciami vzhľadom na viaceré rodinné anamnézy. Navrhol
zamietnutie návrhu matky. Kolízny opatrovník sa priklonil k tomu, aby bola maloletá očkovaná, aj napriek

nešpecifikovanému strachu otca.

4. Ďalej zistil, že o úprave práv a povinností rodičov k maloletej bolo rozhodované rozsudkom Okresného
súdu Bratislava V č.k. 68P/25/2020 - 217 zo dňa 08.02.2021 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Trnave č.k. 15CoP/25/2023 - 948 zo dňa 13.03.2024 (právoplatným dňa 21.04.2024), ktorým súd

rozviedol manželstvo rodičov, maloletú zveril na čas po rozvode do osobnej starostlivosti matky, určil,
že obaja rodičia sú oprávnení maloletú zastupovať a spravovať jej majetok, otca zaviazal prispievať na
výživu maloletej bežným výživným vo výške 600,- eur mesačne a výživným určeným na tvorbu úspor vo
výške60,-eurmesačne.Uvedenýmrozhodnutímbolozároveňupravenéstretávaniesaotcasmaloletou.
ZvýsluchusvedkyneG.I.G.zistil,žemaloletájejejpacientkouvimuno-alergologickejambulancii.Podľa

výsledkov maloletej toho času neexistuje kontraindikácia k povinnému očkovaniu (uvedené aj v správe
zo dňa 31.05.2022). Svedkyňa G. G. J. uviedla, že maloletá je jej pacientkou v gastroenterologickej
ambulancii. Maloletej bola diagnostikovaná Celiakia. Uvedená diagnóza nie je žiadnou kontraindikáciou
pre očkovanie (uvedené aj v správe z 12.06.2024). Povinné očkovanie je naopak veľmi potrebné kvôli
zníženej imunite. Pri otázkach pravdepodobnosti výskytu ochorenia - Crohnova choroba v súvislosti s

očkovaním, svedkyňa uviedla, že sa nedá vylúčiť, že maloletá v budúcnosti takéto ochorenie môže mať,
keďže je to geneticky podmienené ochorenie, nedostane ho však v súvislosti s očkovaním. Svedkyňa
G. H. G., ktorá je ošetrujúcim pediatrom maloletej potvrdila, že maloletá mala podané len prvé základné
očkovanie z dôvodu nesúhlasu otca. K otázkam pravdepodobnosti, či očkovanie spustilo u maloletej
Celiakiu, poukázala na to, že by nemalo ísť o príčinnú súvislosť, avšak príčinnú súvislosť nemôže úplne

vylúčiť. Rovnako nemôže úplne vylúčiť, že maloletá môže po očkovaní dostať Crochnovu chorobu.
Podľa veku dieťaťa by k dnešnému dňu malo byť z povinného očkovania očkované proti ochoreniam
záškrt, tetanus, čierny kašeľ, vírusová hepatitída B, detská obrna, osýpky, mums a rubeola. Vzhľadom
na závažnosť ochorení uviedla, že pri očkovaní nie je o čom diskutovať. Podľa potvrdenia pediatra G.D. K. zo dňa 05.03.2024 maloletá nebude očkovaná vzhľadom na nesúhlas otca. Zo správy G. L. M.
(pediatrickáimunológiaaalergológia)zodňa02.06.2022,akoajzosprávyG.D.J.(imunológaalergológ)
zo dňa 07.06.2022 vyplýva, že u maloletej nie je z imunoalergologického hľadiska kontraindikácia k

povinnej vakcinácii. (pozn. pozri podrobnejšie v odsekoch 12 až 18 rozsudku)

5. Dospel k záveru, že povinnú vakcináciu vyžaduje tak verejný záujem, teda ochrana verejného zdravia
z dôvodu predchádzania nákazy a šírenia pre ľudí nebezpečných ochorení (tzv. pozitívny záväzok
štátu chrániť životy obyvateľov a ich zdravie), ako aj záujem samotného maloletého dieťaťa a ochrana

jeho zdravia. Súd prvej inštancie udelil súhlas s povinnou vakcináciou voči ochoreniam záškrt, tetanus,
čierny kašeľ, prenosná detská obrna, vírusový zápal pečene typu B, osýpky, mumps a ružienka. Súd
prvej inštancie nepoňal presné označenie vakcín, ktoré sa podľa aktuálnej dostupnosti na trhu môžu
meniť, keďže voľba najvhodnejšej vakcíny pre maloleté dieťa je na ošetrujúcom lekárovi. Rovnako
nevymedzoval časový harmonogram očkovania, ktorý podlieha podľa Vyhlášky osobitnému režimu. Z
výpovede ošetrujúcich lekárok maloletého dieťaťa, ako aj doložených lekárskych správ jednoznačne

vyplynulo, že neexistuje kontraindikácia k povinnému očkovaniu maloletého dieťaťa. Svedkyňa G. J.
dokonca poukázala na to, že pri pacientoch s auto-imunitným ochorením platí potreba očkovania
dvojnásobne. Hoci otec argumentoval tým, že aj G. G. aj G. G. odporučili počkať s očkovaním, je
zrejmé, že svedkyňa G. G. (rovnako aj G. J.) hovorili o odklade očkovania nie z dôvodu, že to vyžaduje
zdravotný stav dieťaťa, ale z dôvodu hľadania určitého konsenzu a aby došlo k odstráneniu pochybností

otca. Pri otázke povinnej vakcinácie však treba odlišovať absolútne kontraindikácie k očkovaniu, ktoré
vylúčili všetky svedkyne (ak by totižto existovali, prejavili by sa už po prvom očkovaní maloletého dieťa v
roku 2022) a dočasné kontraindikácie (ktoré môžu nastať kedykoľvek na krátke časové obdobie - napr.
nezastabilizované chronické ochorenie alebo akútny infekt u maloletého dieťaťa). Hoci svedkyňa G. G.
odporúčala počkať s očkovaním do kontroly odberov dieťaťa, keď bude IgA nulové, uvedené nemohlo

viesť k zamietnutiu návrhu matky. Z vyjadrenia svedkyne vyplýva, že hovorí z jej pohľadu o relatívnej
kontraindikácii (pozn. uvedenú kontraindikáciu však nevzhliadli ani svedkyňa G. G. - pediater maloletého
dieťaťa, ani G. J. - gastroenterológ maloletého dieťaťa), táto svedkyňa rovnako v zhode s ostatnými,
absolútnu kontraindikáciu k povinnému očkovaniu nevzhliadla. Ak by aj existovala nejaká dočasná
kontraindikácia k očkovaniu (ktorá sa môže vyskytnúť u maloletého dieťaťa kedykoľvek), uvedené

nemôže viesť k zamietnutiu návrhu, keďže v zmysle § 13 ods. 1 vyhlášky, očkovanie osôb vykonáva
lekár po posúdení aktuálneho zdravotného stavu očkovanej osoby a po zhodnotení možných dočasných
alebo trvalých kontraindikácií očkovania, a toto rozhodnutie o dočasnom odklade nerobí teda súd.
Otec v konaní uvádzal, že odmieta povinné očkovanie maloletej pre jeho svetskú výhradu vo svedomí
spočívajúcu v jeho opodstatnených obavách ohľadom možných nepriaznivých dôsledkov očkovania na

zdravie maloletej dcéry. Rozhodne v tomto konaní, nemožno považovať za „opodstatnené obavy“ otca,
obavy človeka-laika bez príslušného vzdelania, ktoré vychádzajú len zo samoštúdia problematiky, z
jeho empirickej skúsenosti, z pozorovania dôsledkov očkovania (bez dokázania akejkoľvek príčinnej
súvislosti odborníkom z príslušného odvetvia medicíny). Otec nemá medicínske vzdelanie, nie je
odborníkom v danej oblasti, preto súd nemohol prihliadnuť na jeho nepodložené a nepreukázané laické

vyjadrenia o škodlivosti očkovania, ktoré sú zjavne ovplyvnené sociálnymi sieťami. K uvedenému je
potrebné uviesť, že je na zamyslenie, že otec hovorí o obavách z možných nepriaznivých následkov
povinného očkovania, ale vôbec sa neobáva a nereflektuje na varovanie ošetrujúcich lekárov, čo všetko
sa môže stať jeho maloletej dcére, ak ochorie na niektoré ochorenia, ktoré spôsobujú závažne následky
na zdraví (napr. rubeola), prípadne na niektoré smrteľné ochorenia (napr. záškrt, tetanus) voči ktorým by

mohla byť chránená v rámci povinnej vakcinácie. S poukazom na aktuálnu právnu úpravu, čl. 40 Ústavy
Slovenskej republiky, rozhodovaciu prax všeobecných súdov a Ústavného súdu Slovenskej republiky
(vrátane nálezu PL. ÚS 10/2013) nie je pochýb o tom, že očkovanie je nielen v záujme jednotlivca, ale
aj širšej spoločnosti, teda vo verejnom záujme. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 52 zákona
č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“).

6. Proti rozsudku podal odvolanie otec, a to z dôvodov podľa ustanovení § 365 ods. 1 písm. b),
c), d), e), f) a h) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). Navrhol
rozsudok zrušiť (pozn. odvolacieho súdu: zrejme „zmeniť“) a návrh matky na nahradenie súhlasu otca
s povinným očkovaním ich maloletého dieťaťa zamietnuť, eventuálne rozsudok zrušiť a vec vrátiť

súdu prvej inštancie. (Otec napadol prvý výrok rozsudku, avšak výrok o trovách je závislým výrokom
a v prípade zmeny, resp. zrušenia rozsudku súd rozhoduje aj o trovách konania podľa § 396 ods. 2
a 3 CSP.) Uviedol, že absolvoval všetky povinné očkovania. Bezprostredne po absolvovaní očkovania
proti kliešťovej encefalitíde sa u neho prejavili zdravotné komplikácie. Podobne sa prejavili zdravotnékomplikácie aj u jeho synovca, ktorému bol diagnostikovaný Autizmus bezprostredne do 24 hodín
po absolvovaní očkovania MMR hexavakcínou vo veku 1,5 roka. Predmetné skúsenosti dôvodne
u neho vyvolali prirodzenú obozretnosť. Matka trvá na nahradení súhlasu s očkovaním maloletej bez

vykonania nevyhnutných vyšetrení na zistenie zdravotného stavu maloletej. Návrh matky na nahradenie
jeho súhlasu s očkovaním maloletej prišiel bezprostredne po rozvode, kedy matka dala maloletú dňa
14.10.2022 zaočkovať jednou dávkou vakcíny Infanrix Polio podávanej proti tetanu, záškrtu a čiernemu
kašľu. Matka tak pritom vykonala bez vedomia a proti jeho vôli napriek predchádzajúcej dohode oboch
rodičov, v zmysle ktorej maloletú nedajú zaočkovať žiadnou vakcínou. Vzhľadom na uvedené mal za

to, že návrh matky je len určitou formou protestu. Súd prvej inštancie preto prejednal návrh matky
na dvoch pojednávaniach, pričom na druhom pojednávaní vypočul odborníkov z viacerých odborov
lekárstva, a to G. H. G., pediatričku, G. I. G., imunologičku a G. G. J., N., gastroenteorologičku.
Vzhľadom na výpovede týchto odborníkov sa nemožno čudovať, že názory rodičov na dobro maloletej
sa líšia, keďže aj názory vypočutých odborníkov na predmetnú problematiku sa líšia. Dve z troch
vypočutých odborníčok (G. H. G. a G. I. G.) nedokázali vylúčiť možnosť trvalých následkov očkovania

na zdravie maloletej, jedine G. G. J., N. dokázala vylúčiť možnosť trvalých následkov očkovania na
zdraví maloletej, avšak iba vo vzťahu k neživým vakcínam, keďže podľa jej vlastných slov síce nemá
vyštudovaný príslušný odbor lekárstva, ale vo voľnom čase sa tomu venuje, pričom ani ona vo vzťahu
k živým vakcínam typu MMR nedokázala vylúčiť trvalé následky očkovania na zdravie maloletej (v
predmetnom smere tak teda neurobila ani jedna svedkyňa). Podľa G. H. G. až v prípade, ak by

klesla zaočkovanosť populácie SR pod úroveň 90%, až v takom prípade by bola kolektívna imunita
nedostatočná. Súd prvej inštancie sa však v napadnutom rozsudku s predmetným tvrdením svedkyne
nijako nevysporiadal, rovnako ako sa v napadnutom rozsudku nijako nevysporiadal ani s výsledkami
vyhodnotenia administratívnej kontroly zaočkovanosti obyvateľstva SR povinnými očkovacími látkami ku
dňu 31.08.2023. Na webovej stránke úradu verejného zdravotníctva sú uvedené presné údaje ohľadom

očkovania v EÚ a rôzny prístup krajín k očkovaniu. Až 15 krajín v rámci EÚ nemá zavedené žiadne
povinné očkovanie a 14 krajín má zavedené aspoň 1 očkovanie. V SR máme v rámci povinného
očkovania 10 očkovaní. Ani s uvedenými skutočnosťami uvádzanými v konaní zo strany otca sa súd
prvej inštancie nijako nevysporiadal. Aj zdravotný stav maloletej sa od absolvovania prvého očkovania
zhoršil, keďže maloletej bolo po absolvovaní prvého očkovania jednou dávkou vakcíny Infanrix Polio

podávanej proti tetanu, záškrtu a čiernemu kašľu diagnostikované autoimunitné ochorenie Celiakia.
Maloletá je zároveň od absolvovania prvého očkovania neustále chorá, čo matka pripisuje pobytu
maloletej v škole. K úvahám súdu prvej inštancie o tom, čo sa stane v prípade, ak maloletá ochorie na
niektoré z ochorení, proti ktorým ju chce matka zaočkovať, uviedol, že zo strany súdu prvej inštancie
ide o špekuláciu, na ktorej nemôže byť založené jeho rozhodnutie nahradiť súhlas otca s očkovaním

maloletej. Je rozdiel pripustiť možnosť nákazy maloletej, ku ktorej ani len nemusí nikdy dôjsť, pričom je
otázna aj pravdepodobnosť takejto nákazy pri tak vysokej zaočkovanosti populácie, a je rozdiel vystaviť
maloletú priamemu riziku z možných negatívnych dôsledkov očkovania. Navyše, ani očkovanie 100%
nezabráni nákaze, ale ak, tak iba zmierni symptómy ochorenia. Úvahy súdu v predmetnom smere preto
nie sú na mieste. Súd prvej inštancie bez vykonania nevyhnutných vyšetrení na zistenie zdravotného

stavu maloletej napadnutým rozsudkom udelil matke namiesto neho súhlas s vykonaním povinného
očkovania u maloletej. Mal za to, že matka neprejavuje (a ani v skutočnosti nemá) záujem hlbšie skúmať
a spoznávať zdravotný stav maloletej, v predmetnom smere nehľadá žiadnu alternatívu, či vyšetrenie,
ktoré by mohlo rodičov maloletej uistiť, že ďalšie očkovanie maloletej nespôsobí viac ťažkostí než úžitku.
Jeho obavy a vyše dvoch rokov trvajúce upozornenia na časté choroby maloletej, na časté branie

antibiotík, bolesť brucha, chudosť, bledosť, riedke lámavé vlasy, kruhy pod očami, alergie, svrbenie
chrbta, škrípanie zubov v noci, či stolicu maloletej v intervaloch raz za štyri dni, matka po celý čas
bagatelizuje s tvrdením, že maloletá je zdravé dieťa s bežnými detskými chorobami ako kašeľ a soplík.
Počas trvania konania sa od maloletej dozvedel, že matka s ňou bola na ORL vyšetrení a zvažuje výber
nosných mandlí. Bol názoru, že vznik Celiakie u maloletej je dôsledkom nezdravej stravy poskytovanej

zo strany matky, ktorá bola nedostatočne vnímavá voči zdravotnému stavu maloletej a aj napriek
viacerým upozorneniam ignorovala zjavné príznaky a svojím konaním roky zhoršovala zdravotný stav
maloletej, keď jej dávala na konzumáciu samé pečivo namiesto zdravšej alternatívy stravy. Vyšetrenie
maloletej u imunologičky, na ktorom jej bola diagnostikovaná Celiakia, bolo výsledkom jeho naliehania,
ktorý nesúhlasí s očkovaním maloletej, kým komplexné vyšetrenia maloletej nevylúčia ohrozenie už

tak nalomeného zdravia maloletej v dôsledku absolvovania ďalšej dávky očkovania. Výsledky testov
odhaľujúcich Celiakiu maloletej preukázali, že mal pravdu ohľadom zlého stravovania maloletej u
matky, na ktoré matku dlhodobo upozorňoval, pričom matka tieto upozornenia dlhodobo ignorovala,
bagatelizovala a pre jeho úzkostlivý prístup k zdraviu maloletej zosmiešňovala. Existujú aj pediatri, ktorípreferujú alternatívnu medicínu pred očkovaním a liekmi O.. Vždy sa však nájde lekár, ktorému to bude
jedno, alebo ktorý vykoná úkon pre peniaze, prípadne ktorý má toho príliš veľa na to, aby sa dôsledne
zaoberal možnými dôsledkami očkovania maloletej. Súd prvej inštancie sa v konaní nevysporiadal ani

s jeho návrhom pripojiť do konania spisy vedené Okresným súdom Bratislava V pod sp. zn. 68P/25/2020
a Krajským súdom v Trnave pod sp. zn. 15CoP/25/2023, ktoré navrhoval pripojiť do konania z dôvodu,
že tieto obsahujú detailný popis rodinnej anamnézy. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku ani len
nezakázal použiť pri očkovaní maloletej MMR vakcínu a aj výber vakcín nechal plne na pediatra, teda
súd prvej inštancie nebral do úvahy ani rodinnú anamnézu maloletej, resp. ani s ňou sa v odôvodnení

napadnutého rozsudku nijako nevysporiadal. Súd prvej inštancie ho teda nepoškodil iba samotným
napadnutým rozsudkom, ale aj celkovým vedením konania napríklad aj tým, že vylúčil verejnosť z
pojednávania napriek predchádzajúcemu písomnému vyjadreniu k návrhu matky na vylúčenie verejnosti
zpojednávaniaanávrhnapovolenieprítomnostijehopartnerky,ktorámázáujemozdravotnýstavaosud
maloletej. Súd prvej inštancie ho nepoučil o možnosti podať odvolanie voči uzneseniu, ktorým vylúčil
verejnosť. Nie je ani zrejmé, odkiaľ súd prvej inštancie vzal presvedčenie, že zdrojom jeho informácií

sú práve sociálne siete, no tento nepodložený záver súdu prvej inštancie iba svedčí o zaujatosti
sudkyne voči jeho osobe, na ktorého súd prvej inštancie nazerá ako na odporcu očkovania, pričom
je zjavné, že takýmto odporcom nie je, ale naopak sám je očkovaný všetkými povinnými vakcínami.
Zaujatosť nevidí vo vzťahu sudkyne k účastníkom konania a voči prejednávanej veci, ale v osobnom
názore sudkyne k otázke povinného očkovania. Súd prvej inštancie sa tiež nevysporiadal s tým, že

matka navrhla zaočkovať maloletú aj proti ochoreniam pneumokokové invazívne ochorenia, či invazívne
nákazy a ponechal výber vakcín na lekára. Poukázal na nálezy Ústavného súdu Českej republiky sp.
zn. III. ÚS 449/06 a sp. zn. I. ÚS 1253/14.

7. K odvolaniu sa vyjadrila matka. Uviedla, že maloletá nebýva tak často chorá ako uviedol otec.

Otec tvrdí, že nie je odporca očkovania, pričom zo súdneho spisu je zrejmé, že takéto tvrdenie otca
je aj fakticky neudržateľné vďaka tvrdeniam a postojom, ktoré otec vyjadril vo svojich podaniach
a na pojednávaniach pred súdom prvej inštancie a naďalej vyjadruje aj v odvolaní. Pokým „bežní“
odporcovia očkovania sa len rozhodnú svoje deti (alebo seba) neočkovať, otec ide vo svojich krokoch
podstatne ďalej. Maloletá sa počas pobytu u otca nestravuje v školskej jedálni (nakoľko otec je odporcom

prihrievaného jedla, nenavštevuje školskú družinu (nakoľko podľa otca keď dieťa nebude v kolektíve,
nenakazí sa chorobami, voči ktorým chce dieťa zaočkovať), dokonca sa otec na pojednávaní zmienil o
(ním preferovanej) možnosti homeschoolingu. Keď ostatné deti prišli na vyučovanie v haloweenskych
kostýmoch, maloletá kostým nemala, „aby sa nepotila v plastoch“. Dodala, že u dieťaťa bola testovaním
preukázaná genetická predispozícia na Celiakiu. Otec navrhuje, aby odvolací súd rozsudok „zrušil“

a vydal rozsudok, že návrh „zamieta“. Mala za to, že otec má na mysli, aby odvolací súd rozsudok
„zmenil“, a to tak, že návrh zamieta. Ak otec uvádza, že navrhuje rozsudok „zrušiť“, znamenalo by
to vrátenie veci na opätovné prejednanie súdom prvej inštancie. V tomto je petit odvolania nejasný a
zmätočný. Otec opieral svoje odvolanie o § 365 ods. 1 písm. b), c), d) e), f) a h) CSP, avšak odvolanie
iba veľmi neprehľadne uvádza podporné argumenty pre každý jeden z uvedených odvolacích dôvodov,

ktoré sa v istých častiach odvolania zlievajú, alebo nie je možné ustáliť, ktoré argumenty patria pod
ktorý konkrétny odvolací dôvod. Otec ako jeden z odvolacích dôvodov uvádza, že súd prvej inštancie
nedôvodne vylúčil verejnosť z pojednávania, na základe čoho sa pojednávania nemohla zúčastniť
„dlhoročná“ partnerka otca. Otec mal za to, že vylúčenie verejnosti je následok osobnej antipatie
navrhovateľky, ako aj súdu, voči jeho osobe. Neprítomnosť tejto osoby na pojednávaní otec vníma

dokoncatakzásadne,žeúdajnevyústiladoporušeniajehoprávanaspravodlivýproces,pritomnámietku
zaujatosti nepodal. Súčasťou konania boli informácie zo súkromného osobného života účastníkov
konania, zdravotného stavu účastníkov, ako aj zdravotného stavu maloletého dieťaťa. Takéto informácie
predstavujú „citlivé“ informácie v zmysle §176 ods. 2 CSP a zároveň mala za to, že tieto údaje zahŕňajú
„údaje chránené podľa osobitného predpisu“, a to konkrétne údaje týkajúce sa zdravia a genetické

údaje v zmysle nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 2016/679 všeobecné nariadenie o ochrane
údajov (GDPR), ktorých zverejnenie je podmienené súhlasom dotknutej osoby. Na základe vyššie
uvedeného nevzhliadla žiaden dôvod, prečo by mala tretia osoba byť prítomná na pojednávaní. Navrhla
rozsudok potvrdiť.

8. K vyjadreniu matky k odvolaniu zaslal otec odvolaciu repliku. V súvislosti s matkiným vyjadrením
poukázal na skutočnosť, že riziká spojené s očkovaním sú rovnako reálne ako riziká spojené s
neočkovaním, pričom zdôrazňuje, že v prípade neočkovania nemusí u maloletej vôbec dôjsť ku kontaktu
s ochorením, proti ktorému je očkovanie určené. Oproti tomu očkovanie predstavuje zásah, ktorý môžemať priame a bezprostredné následky na zdravie maloletej. Považoval za neprimerané, ak matka bez
ohľadu na uvedené riziká jednostranne interpretuje svoje stanovisko ako jediné legitímne a jeho stavia
do pozície osoby, ktorá údajne koná v rozpore so záujmami dieťaťa. Podľa jeho názoru však riziko

negatívnych následkov pri oboch alternatívach (očkovanie / neočkovanie) existuje a preto nie je dôvod
uprednostňovať jeden postoj len na základe toho, že je spoločensky, či odborne preferovaný, najmä
ak sa odborné názory v tejto oblasti líšia. Poukázal aj na medializovaný prípad z Českej republiky,
v ktorom štát priznal pozostalým po dieťati, ktoré zomrelo krátko po očkovaní, náhradu nemajetkovej
ujmy. Z tohto prípadu vyvodil záver, že ani povinné očkovanie nie je bez rizika. Jeho postoj k očkovaniu

je výsledkom osobných skúseností so zdravotnými následkami po očkovaní, ktoré zažil on sám aj
ďalší členovia jeho rodiny. Tvrdil, že na rozdiel od matky sa aktívne zaoberá otázkami súvisiacimi s
očkovaním a svoju argumentáciu podopiera odbornými článkami a vedeckými štúdiami, ktoré však
neboli súdom zohľadnené z dôvodu ich nepreloženia do slovenského jazyka. Považoval tento postup za
neprimeraný, najmä vzhľadom na odborný charakter a relevantnosť týchto materiálov pre rozhodovanie
vo veci. Uviedol, že v Slovenskej republike podľa jeho názoru pretrváva prostredie, ktoré znemožňuje

otvorenú odbornú diskusiu o možných negatívnych dôsledkoch očkovania, čo podľa neho vedie k
autocenzúre odborníkov a k obavám z vyjadrenia odlišného názoru. Aj preto sa podľa neho nepodarilo
zabezpečiťpísomnéstanoviskoodborníka,ktorýmuústnetlmočilobavyzočkovaniavprípademaloletej.
Spochybnil úroveň záujmu matky o zdravotný stav maloletej a jej motiváciu, pričom uviedol, že matka
môže svoje rozhodnutia formovať skôr na základe osobných animozít voči nemu než z objektívneho

posúdenia zdravotných záujmov maloletej. V tejto súvislosti uviedol aj pochybnosti o psychickom stave
matky, ktoré podľa neho zazneli aj v konaniach pred odvolacím súdom. Záverom namietal, že napriek
pozitívnej genetickej predispozícii maloletej na autoimunitné ochorenie (Celiakiu) sa matka dostatočne
nezaoberá otázkou, či práve očkovanie nemohlo pôsobiť ako spúšťač tohto ochorenia. Poukázal na
to, že predispozícia znamená možnosť, nie istotu vzniku ochorenia, a že práve vonkajšie faktory ako

očkovanie môžu spôsobiť jeho spúšťanie.

9.Kodvolacejreplikezaslalamatkaodvolaciudupliku.Uviedla,žeotecniejeodbornespôsobilouosobou
na posudzovanie otázok očkovania, vhodnosti očkovania, následkov očkovania, resp. voľbe vakcín.
Otec má neukončené vysokoškolské vzdelanie, nemá medicínske vzdelanie, profesionálne pôsobí vo

finančnomsektore,nikdyprofesionálnenepôsobilvzdravotníckomaniambulantnomzariadení,aninikdy
nevykonával akúkoľvek medicínsku (alebo medicíne príbuznú) prax ani výskum. Informácie získava
najmä prostredníctvom internetu a sociálnych sietí, a teda otec ani nemôže hĺbkovo a komplexne
porozumieť odborným článkom publikovaným na tému očkovania, zloženiu vakcín alebo posudzovať
následky očkovania. Ak otec hovorí o „spúšťačoch“ ochorenia, kde uvádza, že vďaka spúšťaču sa

ochorenie, ktoré by sa inak neprejavilo, prejaví, k tomuto uviedla aj to, že spúšťačom samozrejme
môže (a nemusí) byť očkovanie, avšak spúšťačom môže byť aj stres alebo emocionálna záťaž. Ak otec
vystavuje dieťa neprimeranému stresu a nedôvodnej emocionálnej záťaži (kde napríklad dieťa vylučuje
z kolektívu, dáva mu pocítiť že je „iné), aj to môže zaiste byť spúšťačom rôznych ochorení.

10. Krajský súd v Trnave, ako súd odvolací (§ 3 ods. 5 písm. b) CMP), po zistení, že odvolanie
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“),
oprávneným subjektom - otcom, v ktorého neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti
rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po
skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP), a že odvolateľ použil

zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP v spojení s § 62 ods. 1 CMP), preskúmal
napadnuté rozhodnutie bez viazanosti rozsahom (§ 65 CMP) a dôvodmi odvolania (§ 66 CMP), s
prihliadnutím na prípadné vady konania iba ak by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktoré
ale nezistil (§ 67 CMP), bez potreby zopakovania alebo doplnenia dokazovania (§ 68 CMP), postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného

vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred
jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie otca nie je dôvodné.

11.Predmetomodvolaciehokonaniajepreskúmaniesprávnostipostupuarozsudkusúduprvejinštancie,
ktorý udelil súhlas matke za otca s vykonaním povinného očkovania u maloletej po zvážení aktuálneho

zdravotného stavu maloletej ošetrujúcim lekárom, a to proti ochoreniam: záškrt, tetanus, čierny kašeľ,
vírusový zápal pečene typu B, prenosná detská obrna, osýpky, mumps a ružienka (výrok I.) a zároveň
rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania (výrok II.).12. Podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

13. Po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu odvolací súd
dospel záveru, že súd prvej inštancie zistil skutočný stav veci, na základe vykonaných dôkazov
dospel k správnym zisteniam a vec i správne právne posúdil, pričom svoje rozhodnutie presvedčivo,

zrozumiteľne a logicky zdôvodnil. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými
zisteniami a právnymi závermi súdu prvej inštancie obsiahnutými v odôvodnení napadnutého rozsudku
podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP a na zdôraznenie správnosti tohto rozhodnutia dopĺňa nasledovné:

14. Námietky otca k procesnému postupu sudkyne v konaní pred súdom prvej inštancie sú podľa
odvolacieho súdu neopodstatnené.

15. Sudkyňa mala svoj nesúhlas s názormi otca prezentovať spôsobom (verbálne i neverbálne),
z ktorého bolo zrejmé, že je vo veci zaujatá, a to pre jej osobný názor na otázku povinného očkovania.
Konkrétne namietal označenie údajného zdroja informácií, z ktorého mal otec čerpať (sociálne siete).
Sudkyňa zároveň nevykonala ním navrhované dôkazy, resp. tieto nevykonala z úradnej povinnosti,

za účelom potvrdenia, resp. vylúčenia kontraindikácií u maloletej vo vzťahu k povinnému očkovaniu.
Vylúčila verejnosť, vrátane jeho partnerky, ktorá sa zaujíma o zdravotný stav a osud maloletej.

16. Otec, zastúpený kvalifikovaným právny zástupcom, je isto oboznámený s právnou úpravu ohľadne
uplatnenia námietky zaujatosti v § 49 a nasl. CSP.

17. Podľa § 49 ods. 1 a 3 CSP sudca je vylúčený z prejednávania a rozhodovania sporu, ak so zreteľom
na jeho pomer k sporu, k stranám, ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní možno mať
odôvodnené pochybnosti o jeho nezaujatosti. Dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré
spočívajú v procesnom postupe sudcu a v jeho rozhodovacej činnosti.

18. Podľa § 52 ods. 1 a 2 CSP strana má právo z dôvodov uvedených v § 49 uplatniť námietku zaujatosti.
V námietke zaujatosti musí byť okrem všeobecných náležitostí podania uvedené, proti komu smeruje,
dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, kedy sa strana uplatňujúca si námietku o dôvode vylúčenia
dozvedela a dôkazy na preukázanie svojho tvrdenia, ktorých povaha to pripúšťa, okrem tých, ktoré

nemôže bez svojej viny pripojiť. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti podľa prvej vety, súd neprihliada;
v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. Ustanovenia o odstraňovaní vád podania sa
nepoužijú.

19.Podľa§53ods.1a3CSPnámietkuzaujatostijepotrebnéuplatniťnajneskôrdosiedmichdní,odkedy

sa strana dozvedela o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený. Na neskôr uplatnenú námietku zaujatosti
súd neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. Ak sa námietka zaujatosti
týka len okolností, ktoré spočívajú v procesnom postupe sudcu alebo jeho rozhodovacej činnosti, súd
na námietku zaujatosti neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.

20. Podľa § 185 ods. 1 CSP súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná.

21. Podľa § 176 ods. 1, 2 a 4 CSP pojednávanie je zásadne verejné. Verejnosť možno na celé
pojednávanie alebo na jeho časť vylúčiť, len ak by verejné prejednanie sporu ohrozilo ochranu
utajovaných skutočností, citlivých informácií a skutočností chránených podľa osobitného predpisu (ďalej

len „údaje chránené podľa osobitného predpisu“) alebo dôležitý záujem strany alebo svedka. Vylúčenie
verejnosti súd vhodným spôsobom oznámi. Ak bola verejnosť vylúčená, súd môže na návrh strany
povoliť jednotlivým osobám, aby boli prítomné na pojednávaní alebo jeho časti a zároveň ich poučí o
povinnosti zachovávať mlčanlivosť o všetkých skutočnostiach podľa odseku 2.

22. Z vyššie uvedenej právnej úpravy vyplýva, že námietka zaujatosti uplatnená otcom voči sudkyni
súdu prvej inštancie nespĺňa zákonné náležitosti. Údajné prejavy sudkyne mali byť realizované na
pojednávaniach (posledné 25.11.2024), z čoho jednoznačne vyplýva, že otec túto námietku neuplatnil
včas, t. j. v sedemdňovej lehote odkedy sa o dôvode dozvedel. Na neskôr uplatnenú námietkuzaujatosti súd neprihliada. Zároveň, námietky vo vzťahu k vylúčeniu verejnosti, či nevykonaniu otcom
navrhovaných dôkazov smerujú voči procesnému postupu súdu prvej inštancie, na ktoré námietky súd
tiežneprihliada.Otecsanemoholcítiťdiskriminovanýtým,žesúdprvejinštancierozhodol,žepredmetné

navrhnuté dôkazy nevykoná, keď toto právo prináleží výlučne súdu s odkazom na § 185 ods. 1 CSP.

23. Vo všeobecnosti, aj sudca, tak ako každý človek, má právo na svoj vlastný názor na určitú tému, ktorý
nemusí byť totožný s osobným názorom účastníka konania, je však dôležité, aby sudca dokázal oddeliť
svoj osobný názor od objektívneho posúdenia veci a aby pri rozhodovaní vychádzal výlučne z právnych

noriem a dôkazov, ktoré sú mu predložené. Osobný názor sudcu na vec nie je dôvodom pre vylúčenie
sudcu z prejednávania a rozhodovania veci, keď z priebehu konania nevyplývajú žiadne pochybnosti
o nezaujatosti sudcu so zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom, ich zástupcom, resp. k osobám
zúčastneným na konaní. Tak ako opakovane vyslovil Najvyšší súd Slovenskej republiky (napr. sp. zn.
6 Cdo 260/2013, sp. zn. 3 Cdo 207/2013) samotný subjektívny názor účastníka konania, že v osobe
určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte

bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania. Aj sám otec
vodvolanínapokonuviedol,žezaujatosťsudkynenevzhliadolvjejpomerekveci,čiúčastníkomkonania.
Odvolaciemu súdu nie je zároveň celkom zrozumiteľné, aký osobný názor, či a kedy, mala sudkyňa
prezentovať, keď z odvolania tieto informácie jednoznačne nevyplývajú. Pokiaľ sa táto námietka týka
časti odôvodnenia rozsudku „Otec nemá medicínske vzdelanie, nie je odborníkom v danej oblasti, preto

súd nemohol prihliadnuť na jeho nepodložené a nepreukázané laické vyjadrenia o škodlivosti očkovania,
ktoré sú zjavne ovplyvnené sociálnymi sieťami.“, tak táto úvaha je súčasťou hodnotenia dôkazov
súdom prvej inštancie, keď ho nepresvedčili vyjadrenia otca, ktorý nemá medicínske vzdelanie, k téme
povinného očkovania, a to vo vzájomnej súvislosti s ostatnými dôkazmi vykonanými v konaní, najmä
výsluchmi odborníkov, pri aplikácii zákonnej úpravy povinného očkovania. Aj Ústavný súd Slovenskej

republiky v tomto smere v náleze (PL. ÚS 10/2013) uviedol, že „Rovnako nie je možné ustáliť a mať
za preukázaný všeobecný negatívny vplyv očkovania na ľudí. Naopak, ako už ústavný súd prezentoval,
je preukázaný pozitívny vplyv povinného očkovania na predchádzanie vzniku a šírenia prenosných a
smrteľných ochorení, napr. aj úplnou eradikáciou pravých kiahní. Čo sa týka bezpečnosti očkovacích
látok pre zdravie ľudí, ich neškodnosti a predchádzania nežiaducich účinkov liekov, nad uvedeným drží

ochrannú ruku štát v podobe úpravy štátnej kontroly liečiv prostredníctvom Štátneho ústavu na kontrolu
liečiv v zmysle zákona č. 362/2011 Z. z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.“ Pokiaľ teda otec prezentoval iné názory, a tieto
súd následne hodnotil, tak ani nepotrebný dohad zdroja informácií v rámci tohto hodnotenia dôkazov,
nesvedčí o zaujatosti sudkyne.

24. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 5Ndz/1/2014 zo dňa 12.08.2014, v ktorom zdôraznil, že základného práva účastníka konania
na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy je možné sa na súde domáhať zákonom
stanoveným spôsobom, čo taktiež znamená, že pre úspešné uplatnenie nároku (práva) musí mať tento

nárok oporu v hmotnom práve a musí byť uplatnený spôsobom zodpovedajúcim právu procesnému
a že ...sú účastníci konania povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že
pravdivo a úplne (čo znamená tiež zrozumiteľne) opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné
prostriedky a že dbajú na pokyny súdu. V zmysle zásady, ktorá platila už v rímskom práve a podľa ktorej
„práva patria len bdelým“ („vigilantibus iura scripta sunt“), je predovšetkým vecou nositeľov práv, aby

svoje práva adekvátne bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením či zanedbaním môžu strácať, čo
platí nielen o využívaní práv vyplývajúcich z hmotnoprávnych predpisov ale aj o využívaní zákonných
práv procesných, včítane rešpektovaní príslušných procesných ustanovení. Otec jednak neuplatnil
námietku zaujatosti včas, namietal skutočnosti týkajúce sa procesného postupu, vrátane osobného
názoru sudkyne na prejednávanú vec, pričom z priebehu konania žiadne pochybnosti o nezaujatosti

sudkyne nevyplynuli. Vzhľadom na všetky uvedené dôvody, keď ani otec napokon nevzhliadol zaujatosť
sudkyne k účastníkom konania, či k prejednávanej veci, je námietka otca, že vec rozhodol vylúčený
sudca nedôvodná.

25. Vo vzťahu k otcom namietanému vylúčeniu verejnosti (vrátane partnerky otca) odvolací súd nezistil

porušenie zásady verejnosti pojednávania (čl. 9 CMP), keď zákon pripúšťa vylúčenie verejnosti, ak
by to ohrozilo citlivé informácie v súlade s článkom 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Za tieto
je potrebné označiť aj údaje týkajúce sa zdravia účastníkov, keď matka v jej návrhu na vylúčenie
verejnosti doručenom súdu prvej inštancie dňa 02.07.2024 nesúhlasila s poskytnutím týchto informáciíohľadne zdravia účastníkov verejnosti. „Právo byť na pojednávaní ako verejnosť nie je základným a
ani nárokovateľným právom. Princíp verejnosti konania, ktorý je ústavnou procesnou zárukou práva
na súdnu ochranu, nie je princípom absolútnym, t. j. neobmedzeným. Výnimky z princípu verejnosti

pojednávania sa však vzťahujú iba na súdne pojednávanie, resp. na jeho priebeh, nie však na vyhlásenie
rozsudku, ktorý musí byť vyhlásený vždy verejne. Jednou z výnimiek z princípu verejnosti pojednávania
je ochrana súkromného života účastníkov konania (čl. 6 ods. 1 dohovoru) alebo dôležitý záujem
účastníkov konania...“ (z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 260/09 zo dňa
01.07.2009; pozri aj nález Ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 92/2020 z 14.12.2021) O vylúčení verejnosti

rozhoduje súd uznesením, ktoré treba považovať za uznesenie o úprave vedenia konania podľa § 237
ods. 2 CSP, voči ktorému nie je odvolanie prípustné (pozri § 357 CSP), preto aj absencia poučenia
o tom, že odvolanie voči predmetnému uzneseniu nie je prípustné nemohla zasiahnuť do práva otca
uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Odvolací súd rovnako nevzhliadol dôvod pre povolenie prístupu partnerky otca do pojednávacej
miestnosti, vzhľadom k tomu, že pri kolízii práv je potrebné uplatniť test proporcionality a napriek otcom

uvádzanému záujmu partnerky na zdravotnom stave a osude maloletej (teda ani nie s ohľadom na ním
tvrdený záujem), tento nemožno povýšiť nad záujem matky na ochrane citlivých údajov týkajúcich sa jej
osoby, či maloletej. Podľa názoru odvolacieho súdu postup súdu prvej inštancie pri vylúčení verejnosti
z predmetného pojednávania v záujme ochrany súkromného života a dôležitých záujmov účastníkov
konania sa nejaví ako nezákonný, zjavne neopodstatnený alebo svojvoľný. Vzhľadom na uvedené je aj

táto odvolacia námietka nedôvodná.

26. Odvolací súd po preskúmaní procesného postupu súdu prvej inštancie dospel k záveru, že tento
svedčí nielen o právne odbornom, ale i ľudskom a empatickom vnímaní citlivosti témy povinného
očkovania, keď súd prvej inštancie sa v konaní najprv zameral na zmierenie účastníkov a vykonával

dôkazy smerujúce k zodpovedaniu otázok otca zo strany odborníkov vo vzťahu k jeho obavám
z povinného očkovania.

27. Na tomto mieste je preto potrebné súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie (odsek 35 rozsudku),
že súd nerozhoduje o očkovaní, nevyhodnocuje dočasnú, či trvalú kontraindikáciu, ale rozhoduje

o nahradení súhlasu (namiesto rodiča) s povinným očkovaním maloletého dieťaťa. Preto otcom
navrhované doplnenie dokazovania zameraného na posúdenie zdravotného stavu a prípadných
komplikácií spojených s očkovaním maloletej nie je opodstatnené. Ani odvolací súd nemieni zľahčovať
obavy otca z možných kontraindikácií plynúcich z povinného očkovania, avšak na tieto právna úprava
povinného očkovania v Slovenskej republike reflektuje:

28. V zmysle čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri
akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami
sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.

29. Podľa článku 5 ZoR záujem maloletého dieťaťa je prvoradým hľadiskom pri rozhodovaní vo všetkých
veciach,ktorésahotýkajú.Priurčovaníaposudzovanízáujmumaloletéhodieťaťasazohľadnianajmäa)
úroveň starostlivosti o dieťa, b) bezpečie dieťaťa ako aj bezpečie a stabilita prostredia, v ktorom sa dieťa
zdržiava, c) ochrana dôstojnosti, ako aj duševného, telesného a citového vývinu dieťaťa, d) okolnosti,
ktoré súvisia so zdravotným stavom dieťaťa alebo so zdravotným postihnutím dieťaťa, e) ohrozenie

vývinu dieťaťa zásahmi do jeho dôstojnosti a ohrozenie vývinu dieťaťa zásahmi do duševnej, telesnej a
citovej integrity osoby, ktorá je dieťaťu blízkou osobou, f) podmienky na zachovanie identity dieťaťa a na
rozvoj schopností vlôh dieťaťa, g) názor dieťaťa a jeho možné vystavenie konfliktu lojality a následnému
pocitu viny, h) podmienky na vytváranie a rozvoj vzťahových väzieb s obidvoma rodičmi, súrodencami a
s inými blízkymi osobami, i) využitie možných prostriedkov na zachovanie rodinného prostredia dieťaťa,

ak sa zvažuje zásah do rodičovských práv a povinností.

30. V zmysle čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky starostlivosť o deti a ich výchova je právom
rodičov; deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť a
maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu na základe zákona.

31. V čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa je zakotvená zásada, že obaja rodičia majú spoločnú
zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa, táto zásada je vyjadrená aj v § 28 ods. 1 a 2 ZoR.32. Podľa článku 40 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky každý má právo na ochranu zdravia.

33. Podľa článku 24 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru,

uznávajú právo dieťaťa na dosiahnutie najvyššie dosiahnuteľnej úrovne zdravotného stavu a na
využívanie liečebných a rehabilitačných zariadení. Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, sa
usilujú o zabezpečenie toho, aby žiadne dieťa nebolo pozbavené svojho práva na prístup k takým
zdravotníckym službám.

34. Podľa § 28 ods. 1 a 2 ZoR súčasťou rodičovských práv a povinností sú najmä a) sústavná a
dôslednástarostlivosťovýchovu,zdravie,výživuavšestrannývývojmaloletéhodieťaťa,b)zastupovanie
maloletého dieťaťa, c) správa majetku maloletého dieťaťa. Rodičovské práva a povinnosti majú obaja
rodičia. Pri ich výkone sú povinní chrániť záujmy maloletého dieťaťa.

35. Podľa § 35 ZoR ak sa rodičia nedohodnú o podstatných veciach súvisiacich s výkonom rodičovských

práv a povinností, najmä o vysťahovaní maloletého dieťaťa do cudziny, o správe majetku maloletého
dieťaťa, o štátnom občianstve maloletého dieťaťa, o udelení súhlasu na poskytovanie zdravotnej
starostlivosti a o príprave na budúce povolanie, rozhodne na návrh niektorého z rodičov súd.

36. Podľa článku 26 ods. 1 Dohovoru u ľudských právach a biomedicíne (zverejnený ako oznámenie pod

č. 40/2000 Z. z.) výkon práv a ochranných ustanovení uvedených v tomto dohovore nebude podliehať
iným obmedzeniam ako tým, ktoré predpisuje zákon a ktoré sú potrebné v demokratickej spoločnosti v
záujme verejnej bezpečnosti, predchádzania trestnej činnosti, ochrany verejného zdravia alebo ochrany
práv a slobôd iných.

37. Podľa § 6 ods. 7 Zákona o zdravotnej starostlivosti ak zákonný zástupca odmietne dať informovaný
súhlas, poskytovateľ môže dať návrh na súd, ak je to v záujme osoby nespôsobilej dať informovaný
súhlas, ktorej sa má zdravotná starostlivosť poskytnúť. V tomto prípade súhlas súdu s poskytnutím
zdravotnejstarostlivostinahrádzainformovanýsúhlaszákonnéhozástupcu.Dorozhodnutiasúdumožno
vykonávať len také zdravotné výkony, ktoré sú nevyhnutné na záchranu života tejto osoby.

38.Podľa§51ods.1písm.d)Zákonaoochranezdraviafyzickéosobysúpovinnépodrobiťsavsúvislosti
s predchádzaním prenosným ochoreniam lekárskym vyšetreniam a diagnostickým skúškam, ktoré nie
sú spojené s nebezpečenstvom pre zdravie, preventívnemu podávaniu protilátok a iných prípravkov,
povinnému očkovaniu, liečeniu prenosných ochorení, izolácii, karanténe, zvýšenému zdravotnému

dozoru a lekárskemu dohľadu.

39. Podľa § 62 písm. a) Zákona o ochrane zdravia Ministerstvo ustanoví všeobecne záväznými právnymi
predpismi podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení.

40. Podľa § 13 ods. 1 prvá veta Vyhlášky očkovanie osôb vykonáva lekár na základe preskripčného
obmedzenia alebo ním poverená sestra po posúdení aktuálneho zdravotného stavu očkovanej osoby a
po zhodnotení možných dočasných alebo trvalých kontraindikácií očkovania podľa písomnej informácie
pre používateľa lieku a súhrnu charakteristických vlastností lieku.

41. Ako už bolo uvedené, postupu súdu prvej inštancie a jeho záverom obsiahnutým v rozsudku
niet čo vytknúť, keď aplikovaním ustanovenia § 118 ods. 1 CMP viedol účastníkov v prvom rade
k zmiernemu riešeniu, a to aj napriek jeho jednoznačnému záveru, že výhrady otca nemohli viesť
k zamietnutiu návrhu matky, keďže v zmysle § 13 ods. 1 Vyhlášky, očkovanie osôb vykonáva lekár
po posúdení aktuálneho zdravotného stavu očkovanej osoby a po zhodnotení možných dočasných

alebo trvalých kontraindikácií očkovania. Následne súd prvej inštancie správne poukázal na právny
základ ochrany zdravia v Slovenskej republike a význam očkovania z pohľadu záujmu jednotlivca i
spoločnosti, povinnosť súdu rozhodnúť o nezhode rodičov na návrh jedného z rodičov a povinnosť
zohľadniť predovšetkým prvoradý záujem maloletej spočívajúci v prístupe k zdravotnej starostlivosti,
založenej na vedeckých poznaní. Odvolací súd nezistil nesúlad takýchto záverov s aktuálnou právnou

úpravou, či rozhodovacou praxou všeobecných súdov a Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj
„ústavný súd“).42. Pokiaľ otec poukazoval na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 449/06 zo dňa
08.02.20211, ktorého všeobecné závery boli prevzaté do nálezu Ústavného súdu Českej republiky sp.
zn. I. ÚS 1253/14 zo dňa 22.12.2015), tak uvedené nálezy nemožno aplikovať na prejednávaný prípad,

keďže tieto sa týkajú výnimočného neuloženia sankcie za nepodrobenie sa očkovaniu pri zohľadnení
verejného záujmu, pričom v prejednávanom prípade je prvoradým hľadiskom záujem maloletej, tak ako
vo všetkých konaniach vo veci starostlivosti súdu o maloletých (teda aj vo veciach maloletého dieťaťa, o
ktorých sa rodičia nevedia dohodnúť). Verejný záujem bol zohľadnený zákonodarcom, pričom ústavný
súd v náleze PL. ÚS 10/2013 z 10.12.2014 konštatoval ústavnú súladnosť ustanovení § 51 ods. 1 písm.

d) a § 62 písm. a) Zákona o ochrane verejného zdravia a ustanovení § 6 Vyhlášky. V danom prípade
bol záujem maloletej na udelení súhlasu namiesto otca s povinným očkovaním správne konštatovaný
súdom prvej inštancie, keď tento spočíva na prístupe k zdravotnej starostlivosti, a teda na ochrane života
a zdravia maloletej pred ochoreniami, ktoré spôsobujú závažné následky na zdraví, voči ktorým má byť
maloletá chránená v rámci povinnej vakcinácie.

43. Odvolací súd na tomto mieste naviac pripomína, že pod pojem ustálenej rozhodovacej praxe
najvyšších súdnych autorít podľa článku 2 ods. 2 CSP nemožno zaradiť rozhodnutia Ústavného súdu
Českej republiky, preto prípadný odklon od takýchto rozhodnutí je z pohľadu právnej istoty irelevantný,
ku ktorému, vzhľadom na rozdielne východiská, ani nedošlo. V tomto smere aj odvolací súd poukazuje
na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 99/2021 zo dňa 25.02.2021, ktorým

bola odmietnutá ústavná sťažnosť sťažovateľky (matky) vo veci namietaného porušenia jej základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky zo strany súdov
Slovenskej republiky. V predmetnej veci bol súdom udelený súhlas namiesto matky s povinným
očkovaním maloletého dieťaťa, keďže sa rodičia nedohodli na podstatnej veci súvisiacej s výkonom
rodičovských práv a povinností. Z odôvodnenia vyplýva nespochybniteľný záver, že inštitút povinného

očkovania sa opiera o zákonnú platformu, a to o jednoznačné znenie § 51 ods. 1 písm. d) Zákona o
ochrane verejného zdravia. Ďalej ústavný súd poukázal na závery nálezu ústavného súdu sp. zn. PL.
ÚS 10/2013 z 10.12.2014, v ktorom bola konštatovaná súladnosť Zákonom o ochrane verejného zdravia
stanovenej očkovacej povinnosti s obsahom čl. 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky garantujúceho
osobnostné práva jednotlivca. V uvedenom náleze ústavný súd jasne poukázal na to, že cieľom právnej

úpravy povinného očkovania, ktorá povinnosť je samozrejme nevyhnutne spojená so zásahom do práva
jednotlivca na súkromie, je naplnenie verejného záujmu na ochrane obyvateľstva, resp. života a zdravia
obyvateľstva pred vznikom a šírením prenosných smrteľných ochorení. Úkon povinného očkovania
je aj v zmysle záverov ústavného súdu úkonom poskytovania zdravotnej starostlivosti smerujúcim
k cielenému predĺženiu pacientovho života alebo zlepšenia jeho kvality. Námietku sťažovateľky, že

vydaniu rozhodnutia súdu o nahradení súhlasu sťažovateľky s očkovaním jej maloletého dieťaťa
malo predchádzať dokazovanie zamerané na posúdenie zdravotného stavu a prípadných komplikácií
spojených s očkovaním jej maloletého dieťaťa považoval za neopodstatnenú, keď s poukazom na druhý
odsek na s. 40 nálezu uviedol, že na zákonom uloženú povinnosť podrobiť sa očkovaniu nadväzuje §
13 vyhlášky č. 585/2008 Z. z., podľa ktorého je vždy na lekárovi vykonávajúcom očkovanie, aby vykonal

pred očkovaním lekárske vyšetrenie, posúdil jeho vhodnosť vo vzťahu k zdravotnému stavu očkovanej
osoby a zhodnotil a poučil fyzickú osobu (resp. rodičov dieťaťa) o možných kontraindikáciách očkovania.

44. Odvolací súd nenachádza dôvod pre odklon od všeobecných záverov ústavného súdu v rozhodnutí
sp. zn. II. ÚS 99/2021 zo dňa 25.02.2021, aplikovateľných aj na prejednávaný prípad. Citujúc z nálezu

ústavného súdu PL. ÚS 10/2013: „Právna úprava povinného očkovania na zákonnej úrovni v spojení
s podzákonným vykonávacím právnym predpisov však pamätá na zdravotné kontraindikácie dieťaťa
(resp. osoby povinnej podrobiť sa povinnému očkovaniu). V týchto prípadoch § 12 ods. 2 písm. d) v
spojení s § 51 ods. 1 písm. a) zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia v spojení s §
13 ods. 1 a 2 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných ochorení neupravuje povinnosť

podrobiť sa povinnému očkovaniu, resp. ukladá povinnosť lekára vykonávajúceho povinné očkovanie
zohľadňovať pred povinným očkovaním prípadné známe zdravotné kontraindikácie.“...“Avšak tento
zásah nie je za každých okolností vždy nevyhnutný, keďže právna úprava povinného očkovania ukladá
povinnosť lekára pred vykonaním očkovania vykonať lekárske vyšetrenia očkovaného, ďalej povinnosť
zohľadniť zdravotné kontraindikácie a poučiť fyzickú osobu (očkovaného, resp. rodičov dieťaťa) o

všetkých aspektoch očkovania a dopadu na zdravotný stav. Navyše, v zmysle § 12 ods. 2 písm. d)
v spojení s § 51 ods. 1 písm. a) zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia v spojení
s § 13 ods. 1 a 2 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných ochorení legislatíva upúšťa
od povinnosti podrobiť sa povinnému očkovaniu v prípade výskytu zdravotných kontraindikácií osoby,ktorá má byť očkovaná, resp. ukladá povinnosť lekára vykonávajúceho povinné očkovanie vykonať pred
povinným očkovaním lekárske vyšetrenie a zohľadňovať pred povinným očkovaním prípadné známe
zdravotné kontraindikácie. Ďalej, v prípade nesprávneho postupu zo strany poskytovateľa zdravotnej

starostlivosti a prípadnej škode na zdraví očkovaného, právny poriadok upravuje inštitút zodpovednosti
za škodu spôsobenú postupom non lege artis [riadne poskytovanie zdravotnej starostlivosti (lege
artis) upravuje najmä zákon č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s
poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov] a rovnako upravuje právo na odškodnenie bolesti poškodeného a za sťaženie spoločenského

uplatnenia (porov. všeobecnú zodpovednosť v zmysle § 420 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník v znení neskorších predpisov, ako aj absolútnu objektívnu zodpovednosť podľa § 421a
ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 444 a nasl. Občianskeho zákonníka a v spojení
so zákonom č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského
uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o
zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne

a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení
neskorších predpisov).“

45. Na základe uvedeného, posúdenie zdravotného stavu maloletej a prípadných komplikácií spojených
s jej očkovaním, vrátane výberu vhodnej vakcíny a určenia časového harmonogramu, je v kompetencii

lekára a nie súdu, preto za týmto účelom zamerané doplnenie dokazovania by bolo nehospodárne
s poukazom na článok 12 CMP. Hodnotenie výsledkov administratívnej kontroly zaočkovanosti
obyvateľstva Slovenskej republiky povinnými očkovacími látkami ku dňu 31.08.2023, či údajov ohľadom
očkovania v rámci Európskej únie nemá žiaden význam vo vzťahu k prejednávanej veci, ktorým je
nezhoda rodičov, resp. udelenie súhlasu namiesto otca s povinným očkovaním maloletej, keď táto

povinnosť vyplýva priamo zo zákona, ktorého ústavnú súladnosť konštatoval ústavný súd, tak ako je
bližšie vysvetlené v odseku 42 tohto rozhodnutia.

46. Námietka otca smerujúca k tomu, že súd prvej inštancie nerozhodol o povinnom očkovaní na ďalšie
ochorenia uvádzané matkou rovnako nie je dôvodná, keď súd prvej inštancie v odseku 39 rozsudku

vysvetlil, že udelil súhlas s povinnou vakcináciou voči ochoreniam vymedzeným v § 6 ods. 1 a 2
Vyhlášky s ohľadom na vyjadrenie pediatra maloletej v konaní. Vyhovel návrhu matky na udelenie
súhlasu namiesto otca s povinným očkovaním maloletej a dbal o to, aby bol výrok rozsudku dostatočne
určitý a vykonateľný, pričom vykonanie povinného očkovania podmienil zvážením zdravotného stavu
maloletej ošetrujúcim lekárom. Keďže súd neudelil matke súhlas namiesto otca s vykonaním povinného

očkovania aj proti iným ochoreniam, odvolaciemu súdu nie je zrejmé, akým spôsobom mal súd
prvej inštancie zvoleným postupom zasiahnuť do práv otca, pričom matka ako navrhovateľka sa voči
rozsudku neodvolala a navrhla odvolaciemu súdu ho potvrdiť. Voči zamietajúcemu výroku by otec nebol
oprávnenou osobou na podanie odvolania, keďže podľa § 359 CSP odvolanie môže podať strana, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

47. Z uvedených dôvodov odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie za použitia ustanovenia
§ 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny a spolu s ním aj odvolaním dotknutý závislý výrok o trovách
konania potvrdil a v podrobnostiach odkazuje na jeho odôvodnenie, keďže rozhodnutie súdu prvej
inštancie a odvolacieho súdu tvoria jeden celok.

48. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 52 a § 55 CMP v spojení
s § 396 ods. 1 CSP, tak, že žiadnemu z účastníkov konania náhradu trov konania nepriznal.

49. Ďalšie odvolacie argumenty odvolateľa odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej

za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak
národných,akoajnadnárodnýchsúdov,súdnemusídaťodpoveďnavšetkyotázkynastolenéúčastníkmi
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku

účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné
argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II.
ÚS 200/09 a podobne).50. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona
č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).