Rozsudok ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 6. máj 2024

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Ca/18/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6117256729
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 05. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Soňa Sura PhD.

ECLI: ECLI:SK:OSBB:2024:6117256729.9

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

2 16Ca/18/2017

Okresný súd Banská Bystrica v konaní pred sudkyňou JUDr. Ing. Soňou Sura, PhD., v právnej veci
žalobcu LITA, autorská spoločnosť, so sídlom Mozartova 4093/9, 811 02 Bratislava - mestská časť Staré
Mesto, IČO: 00 420 166, zastúpeného JUDr. Dagmar Kubovičová, advokátka, so sídlom Námestie Biely
kríž 3, 831 02 Bratislava - mestská časť Nové Mesto, IČO: 30 853 290, proti žalovanému Tále, a.s., so
sídlom Tále 100, 977 01 Horná Lehota, IČO: 36 028 631, zastúpenému PETKOV & Co s. r. o., so sídlom
Šoltésovej 14, 811 08 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 50 430 742, o zaplatenie 1.950,00

Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

2 16Ca/18/2017

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 1.950,00 Eur spolu s úrokom z omeškania vo
výške 5 % ročne zo sumy 1.950,00 Eur odo dňa 15. 12. 2017 do zaplatenia, a to v lehote 3 dní od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.

II. Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 100 %, a to v lehote 3 dní od
právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie o výške trov konania žalobcu.

o d ô v o d n e n i e :

12 16Ca/18/2017

1. Žalobca sa prostredníctvom právneho zástupcu žalobou doručenou Okresnému súdu Banská
Bystrica dňa 19. 12. 2017 domáhal od žalovaného zaplatenia istiny vo výške 1.950,00 Eur spolu
s príslušenstvom a náhrady trov konania, a to titulom bezdôvodného obohatenia žalovaného za
neoprávnený zásah do autorských práv uvedením autorských diel na verejnosti bez súhlasu ich autorov

(resp. žalobcu ako ich zástupcu, ktorý vykonáva správu ich práv získaným rozšírenou hromadnou
licenčnou zmluvou) iným spôsobom verejného prenosu – prostredníctvom technických zariadení v
období od 01. 01. 2016 do 31. 12. 2016 v *** hoteli pri zvyčajnej licenčnej odmene za rok v sume 26,- Eur.

2. Žalobu odôvodnil tým, že na základe oprávnenia Ministerstva kultúry SR č. k. MK – 1587/2016 –
232/10421 vydaného dňa 18. 08. 2016 má postavenie organizácie kolektívnej správy v zmysle § 144
ods. 1 Autorského zákona, pričom postavenie organizácie kolektívnej správy mal žalobca aj na základe

Oprávnenia na výkon kolektívnej správy práv č. 2/2004, vydaným Ministerstvom kultúry SR dňa 11. 05.
2010 pod č. k. MK-663/2010-70/6165. V zmysle oprávnenia vykonával a vykonáva kolektívnu správu
majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobno-dramatickým,
choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, k dielam výtvarného umenia, architektonickýmdielam a dielam úžitkového umenia. Taktiež vykonáva kolektívnu správu uvedením diel na verejnosť
iným spôsobom verejného prenosu. Žalovaný bol v roku 2016 prevádzkovateľom ubytovacieho
zariadenia A. B., C. A. D., kedy sa jedná o zariadenie zaradené do kategórie hotel ***. Mal za to, že

žalovaný v roku 2016 realizoval v ňom prevádzkovanom ubytovacom zariadení verejný prenos, a to
prostredníctvom 75 ks zvukovo-obrazových zariadení umiestnených v izbách ubytovacieho zariadenia.
Z tohto dôvodu zo strany žalovaného došlo k zásahu do výhradných autorských práv, a to neoprávneným
vykonávaním verejného prenosu, keď žalovaný realizoval verejný prenos uvedenými technickými
prostriedkami, bez súhlasu autorov diel, ktoré boli obsahom verejného prenosu, a ku ktorým vykonáva

správu žalobca. Žalovaný ako prevádzkovateľ ubytovacieho zariadenia poskytoval v roku 2016 svojim
zákazníkom ubytovacie služby, kedy v izbách určených pre hostí v danom časovom období poskytoval
zákazníkom v rámci vybavenia ubytovacích jednotiek aj zvukovo-obrazové zariadenie (TV). Žalobca
je organizáciou kolektívnej správy, ktorá je oprávnená uzatvárať rozšírené hromadné licenčné zmluvy
o. i. aj na použitie diel - “verejný prenos diela v prevádzkarni, alebo v inom priestore prostredníctvom
technického zariadenia“. Je tak nesporné, že bolo povinnosťou žalovaného disponovať pri používaní

žalobcomspravovanýchdielverejnýmprenosomtechnickýmiprostriedkamisúhlasomautorovzískaným
rozšírenouhromadnoulicenčnouzmluvouuzatvorenousožalobcom.Vroku2016žalobcazastupovalna
základe zmluvy o zastupovaní 3.370 slovenských nositeľov práv. Žalovaný nezískal súhlas autorov diel
literárnych, dramatických, hudobno-dramatických, choreografických, audiovizuálnych, fotografických,
výtvarných, architektonických a diel úžitkového umenia, a napriek tomu s týmito dielami nakladal formou

verejného prenosu technickými prostriedkami. Žalovaný sa tak dopúšťal neoprávneného používania
diel a tým zasahoval do práv autorov bez súhlasu autorov alebo nositeľov práv, resp. žalobcu ako ich
zástupcu. S touto skutočnosťou je priamo splnená povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie. Pre vznik
nároku organizácie kolektívnej správy na domáhanie sa vydania bezdôvodného obohatenia je potrebné
preukázanie povinnosti používateľa mať uzatvorenú rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu, čo žalobca

preukázal. Žalobca ďalej poukázal na smernicu Európskeho parlamentu a Rady č. 2001/29/ES z 22. 05.
2001. Vydanie bezdôvodného obohatenia požadoval v sume, akú požaduje podľa svojho sadzobníka,
čo ju robí obvyklou. Zvyčajná licenčná odmena v súlade so sadzobníkom licenčných odmien (za 1
rok) zvukovo-obrazové zariadenia umiestnené na izbách hotel *** 26,- Eur, Hotel Stupka, dependance
Hotel Golf, zvyčajná licenčná odmena za 1 rok zvukovo-obrazové zariadenie na izbách 75 ks – 1.950,-

Eur, po prepočte na rozhodné obdobie od 01. 01. 2016 do 31. 12. 2016 – 1.950,- Eur. Žalobca pred
podaním žaloby opakovane vyzýval žalovaného k uzatvoreniu rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy a
vyzýval žalovaného k vydaniu bezdôvodného obohatenia, avšak žalovaný dobrovoľne nevydal žalobcovi
bezdôvodné obohatenie. Na základe uvedeného sa domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 1.950,-
Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.950,- Eur odo dňa 15. 12. 2017 až do

zaplatenia a náhrady trov konania.

3. Žalovaný so žalobou nesúhlasil, žiadal, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol. V prípade, že by
súd dospel k záveru, že základ nároku je daný, poprel výšku obvyklej odmeny v zmysle Sadzobníka
licenčných odmien žalobcu, nakoľko v uvedenom prípade sa nejedná o obvyklú odmenu, ale o odmenu

stanovenú žalobcom, ktorá je neprimeraná.

4. Okresný súd Banská Bystrica ako súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 17. 10. 2018 uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 486,00 Eur s 5 % ročným úrokom z omeškania od 15. 12.
2017 do zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia (prvý výrok). Vo zvyšku žalobu zamietol

(druhý výrok). O náhrade trov prvoinštančného konania rozhodol tak, že žalobca je povinný zaplatiť
žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 50,16 % do 3 dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým vyšší
súdny úradník rozhodne o ich výške (tretí výrok).

5. Uvedený rozsudok súdu prvej inštancie bol napadnutý odvolaním žalobcu a aj žalovaného, keď

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací Uznesením sp. zn. 12Co/71/2019 zo dňa 11. 06.
2020 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
V odôvodnení zrušujúceho uznesenia odvolací súd uviedol, že dáva okresnému súdu do pozornosti,
že v skutkovo a právne totožných veciach už boli riešené spory, v ktorých odvolacie súdy taktiež
dospeli k oprávnenosti nároku žalobcu, ide napr. o rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.

zn. 12Co/71/2019, sp. zn. 41Cob/131/2017, sp. zn. 16Co/168/2017, sp. zn. 12Co/339/2017, sp. zn.
14Co/74/2019, Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4Co/103/2017, sp. zn. 19Co/84/2018, Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 6Co/232/2017, sp. zn. 4Cob/231/2017, Krajského súdu v Prešove sp. zn.
1Cob/58/2017, sp. zn. 25Co/80/2017. Odvolací súd taktiež uviedol, že úlohou prvoinštančného súduje zabezpečiť kompletný spis, a to najmä celé znenie odporu žalovaného v počte 33 strán, oboznámiť
sa s podaným odporom, najmä s tým, či jeho obsahom je aj návrh žalovaného na prerušenie konania.
Za predpokladu, že žalovaný navrhoval počas sporu prerušenie konania, je povinnosťou súdu prvej

inštancie sa s ním oboznámiť a následne o ňom rozhodnúť. Povinnosťou súdu prvej inštancie, pokiaľ
ide o merito veci, je aplikovať na prejednávanú vec správny právny predpis, t. j. zák. č. 185/2015 Z. z.,
zo skutkových záverov vyvodiť správny právny záver, teda sa náležite vysporiadať s nárokom žalobcu,
ktorým je bezdôvodné obohatenie vo výške zvyčajnej odmeny za dané používanie predmetov ochrany,
a nie poplatok za výkon správy ako konštatoval. Odvolací súd pritom dodáva, že záver prvoinštančného

súdu, podľa ktorého je žalobcom uplatnená suma titulom zvyčajnej odmeny neprimeraná, sa javí byť
nesprávny.Prvoinštančnýsúdsaprirozhodovanívysporiadasovšetkýmirelevantnýmiargumentmistrán
sporu, najmä s argumentáciou žalobcu k analýze, ale aj s ďalšími podstatnými tvrdeniami a náležite
posúdi dôvodnosť nároku žalobcu. Svoje rozhodnutie riadne odôvodní, a to aj ohľadne výroku o trovách
konania tak, aby spĺňalo náležitosti riadneho rozhodnutia podľa § 220 ods. 2 CSP.

6. V súvislosti s návrhom žalovaného na prerušenie konania konajúci súd Uznesením sp. zn.
16Ca/18/2017-288 zo dňa 18. 11. 2020 rozhodol o prerušení konania do právoplatného skončenia
správneho konania vedeného proti žalobcovi na Protimonopolnom úrade Slovenskej republiky pod č. SK
0011/OZDPaVD/2020, ktoré uznesenie však po napadnutí odvolaním zo strany žalobcu bolo Uznesením
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12Co/24/2021-320 zo dňa 02. 09. 2021 zmenené tak, že

odvolací súd návrh žalovaného na prerušenie konania zamietol.
7. Žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu v rámci procesnej obrany uviedol, že považuje celý
nárok žalobcu za neopodstatnený a s podanou žalobou nesúhlasil, a to predovšetkým s výškou
uplatneného nároku, ako aj jeho samotným základom. Uviedol, že na strane žalobcu absentuje aktívna
vecná legitimácia, namietal nedôvodnosť uplatneného nároku, nepreukázanie rozsahu bezdôvodného

obohatenia, argumentáciu oprel aj o tvrdenia o neobsadenosti izieb v hoteli žalovaného v plnom
rozsahu, pričom poukázal aj na závery právoplatného rozhodnutia PMÚ SR a Rady PMÚ SR, v ktorom
bolo konštatované, že žalobca v rozhodnom období zneužil dominantné postavenie uplatňovaním
neprimeraných cien, pričom žalovaný označil konanie žalobcu za konanie v rozpore s dobrými mravmi.
Žalovaný žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť a zaviazať žalobcu na náhradu trov konania

žalovaného.

8. Po zmene zákonného sudcu opatrením predsedu Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 26. 01.
2022 súd nariadil na prejednanie veci samej na deň 06. 05. 2024 pojednávanie, na ktoré sa len dostavil
právnyzástupcažalobcu,nakoľkoprávnyzástupcažalovanéhosvojuneprítomnosť,akoajneprítomnosť

žalovaného na vytýčenom pojednávaní ospravedlnil a udelili súhlas na konanie bez ich prítomnosti, a to
v záujme zachovania zásady hospodárnosti konania.

9. Súd vo veci konal a rozhodoval v zmysle § 180 CSP v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho
zástupcu.

10. Po právnej stránke posúdil súd zmluvný vzťah v súlade s právnou úpravou platnou v čase vzniku
bezdôvodného obohatenia, t. j. v období od 01. 01. 2016 do 31. 12. 2016, teda podľa citovaných
ustanovení Autorského zákona v znení účinnom v rozhodnom období, a to § 1 ods. 1, 2, § 3 ods. 1,
2, § 19 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 4 písm. f) bod. 3, § 27 ods. 1, 2, § 58 ods. 1 písm. i), § 63 ods. 2

písm. d), § 79 ods. 1, § 143 ods. 1, § 144 ods. 1, § 144 ods. 3 , § 165 ods. 1, § 165 ods. 8, § 169
ods. 1, § 169 ods. 2, § 169 ods. 4. Podľa čl. 3 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č.
2001/29/ESz22.mája2001ozosúladeníniektorýchaspektovautorskýchprávasnimisúvisiacichprávv
informačnej spoločnosti, podľa § 489, § 442a ods. 2, § 458a, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa
§ 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia

Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov a podľa § 149, § 151 ods. 1, 2, § 153 od. 1, 2,
§ 255 ods. 1 CSP.

11. Súd na pojednávaní vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, ktoré doložili do spisu v priebehu
konania strany sporu, pričom z predložených listinných dôkazov, ako aj z obsahu spisu a z prednesov

prítomných právnych zástupcov strán sporu na pojednávaní, súd zistil nasledovný skutkový stav veci:12. Predmetom ochrany sú literárne, dramatické, hudobnodramatické, choreografické, audiovizuálne,
fotografické diela, diela výtvarného umenia, architektonické diela a diela úžitkového umenia a autori
týchto diel.

13. Predmetom sporu bol nárok žalobcu na zaplatenie sumy 1.950,- Eur s príslušenstvom,
predstavujúcej bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného z dôvodu jeho neoprávneného zásahu
do autorských práv používaním diel bez uzatvorenia licenčnej zmluvy, teda bez súhlasu autorov alebo
nositeľov práv, resp. žalobcu ako ich zástupcu, a to neoprávneným vykonávaním verejného prenosu

prostredníctvom technických zariadení v období od 01. 01. 2016 do 31. 12. 2016.
14. V konaní nebolo sporné, že na strane žalovaného vystupuje subjekt, ktorý bol v období od 01. 01.
2016 do 31. 12. 2016 prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia A. B., C. A. D., na adrese E. XXX,
A. F., so zaradením do kategórie hotel 3*, ktorý v rozhodujúcom období ponúkal na ubytovanie izby
vybavené satelitným televíznym prijímačom.

15. V konaní nebolo sporné ani to, že strany sporu neuzatvorili žiadnu zmluvu podľa ustanovení
Autorského zákona a že žalobca, ako organizácia kolektívnej správy, si uplatnil nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia z dôvodu neoprávneného zásahu žalovaného do autorských práv
používaním diel bez súhlasu autorov. Bezdôvodným obohatením v tomto prípade je suma, o ktorú sa
používateľ diela obohatil tým, že v rozpore so zákonom nezaplatil oprávnenému subjektu za použitie

diela odmenu, najmenej vo výške odmeny, ktorá by za získanie takej licencie bola zvyčajná v čase
neoprávneného zásahu do tohto práva.

16. V konaní bola sporná aktívna vecná legitimácia žalobcu.

17. Spornou bola aj existencia a výška uplatneného bezdôvodného obohatenia, a to predovšetkým
pokiaľ ide o existenciu novej verejnosti v hotelových izbách, teda obsadenosť hotela prevádzkovaného
žalovaným.

18. K sporným skutočnostiam súd uvádza, že pokiaľ ide o aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu, táto bola

sporná, pokiaľ ide o žalovaným tvrdenú tzv. obligatórnu spoločnú kolektívnu správu práv a nedielne
práva ochrany autorov diel. Podľa tvrdení žalovaného majú byť účastníkmi tohto konania na strane
žalobcu všetky organizácie kolektívnej správy práv pôsobiace na území SR (a to LITA, SAPA, SOZA,
SLOVGRAM a OZIS), ktoré podľa hmotného práva tvoria tzv. nerozlučné nútené spoločenstvo na
strane žalobcu (§ 175 ods. 1 písm. a) Autorského zákona), keď zákonodarca uložil organizáciám

kolektívnej správy povinnosť vykonávať kolektívnu správu práv k predmetom ochrany spoločne,
a teda práva ochrany autorov môžu uplatňovať výlučne všetky oprávnené subjekty spoločne a súčasne.
Žalobca tvrdil, že v danom prípade nejde o nedielne práva. Na úspešné uplatnenie nároku na
vydanie bezdôvodného obohatenia, vyplývajúceho z neoprávneného používania predmetov ochrany
spravovaných žalobcom, nie je potrebná dohoda o spoločnej správe ani nie je relevantná skutočnosť,

že nároky si voči žalovanému neuplatnili ostatní nositelia práv. Nárokov na vydanie bezdôvodného
obohatenia sa môže domáhať každý jednotlivý nositeľ práv voči žalovanému samostatne.

19. V konaní nebolo sporné, že kolektívnu správu práv vykonávajú na Slovensku organizácie
kolektívnej správy práv, a to: SOZA - Slovenský ochranný zväz autorský pre práva k hudobným dielam

(majetkové práva autorov k hudobným dielam), LITA, autorská spoločnosť (majetkové práva autorov
k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým
dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickému dielu a dielam úžitkového umenia), SLOVGRAM,
nezávislá spoločnosť výkonných umelcov, výrobcov zvukových a zvukovo-obrazových záznamov
(majetkové práva výkonných umelcov a výrobcov záznamov), OZIS, ochranné združenie interpretov

(majetkové práva interpretov) a SAPA - Slovenská asociácia producentov v audiovízii (majetkové práva
producentov). Každá z organizácií kolektívnej správy práv tak zabezpečuje ochranu iných subjektov
a iných predmetov ochrany.

20. Súd z oprávnení na výkon kolektívnej správy práv, vydaných Ministerstvom kultúry Slovenskej

republiky, zistil, že žalobca je oprávnený na výkon kolektívnej správy práv k literárnemu, dramatickému,
hudobnodramatickému, choreografickému, audiovizuálnemu a fotografickému dielu, dielu výtvarného
umenia, architektonickému dielu a dielu úžitkového umenia, a to v odboroch kolektívnej správy právuvedených v tomto oprávnení vrátane odboru použitia predmetov ochrany uvedením na verejnosti iným
spôsobom verejného prenosu.

21. Z vykonaného dokazovania a poukazom na zákonnú úpravu, citované ustanovenia Autorského
zákona mal súd v otázke aktívnej vecnej legitimácie žalobcu za preukázané, že žalobca je aktívne
legitimovaný na domáhanie sa vydania bezdôvodného obohatenia ako organizácia kolektívnej správy
v zmysle § 144 ods. 1 Autorského zákona, oprávnená na výkon kolektívnej správy práv k literárnemu,
dramatickému, hudobnodramatickému, choreografickému, audiovizuálnemu a fotografickému dielu,

dielu výtvarného umenia, architektonickému dielu a dielu úžitkového umenia. Z ustanovení Autorského
zákona nevyplýva povinnosť (vyššie uvedených) organizácií kolektívnej správy práv zabezpečovať
ochranu záujmov nimi zastupovaných subjektov k nimi chrániacim predmetom ochrany obligatórne
spoločne tak, ako to tvrdil žalovaný, pričom poukazoval na to, že v danom prípade podal žalobu iba jeden
z piatich nerozlučných spoločníkov. Tu súd poukazuje na to, že Autorský zákon nezakladá procesné
spoločenstvo organizácií kolektívnej správy práv v súdnom konaní. Ako už súd uviedol, organizácie

kolektívnej správy práv zabezpečujú ochranu iných subjektov a iných predmetov ochrany, a preto
v danom prípade nejde o spoločné právo a nedeliteľné plnenie žalovaného vo vzťahu k uvedeným
organizáciám kolektívnej ochrany práv. Tvrdenia žalovaného v tomto smere súd preto považoval za
nepreukázané a účelové.

22. Žalobca je ako organizácia kolektívnej správy oprávnený, a zároveň aj povinný domáhať sa vydania
bezdôvodného obohatenia voči žalovanému aj vzhľadom na skutočnosť, že nedošlo k písomnému
vylúčeniu kolektívnej správy majetkových práv ani zo strany nositeľov práv zastupovaných na zmluvnom
základe, ani zo strany nositeľov práv nezastupovaných na zmluvnom základe a nositelia práv ani sami
neuplatňujú voči žalovanému nároky na vydanie bezdôvodného obohatenia.

23. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že na strane žalobcu vystupuje
aktívne legitimovaný subjekt, ktorý je podľa oprávnení na výkon kolektívnej správy práv, vydaných
Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky, oprávnený na výkon kolektívnej správy práv k literárnemu,
dramatickému, hudobnodramatickému, choreografickému, audiovizuálnemu a fotografickému dielu,

dielu výtvarného umenia, architektonickému dielu a dielu úžitkového umenia, a to aj pokiaľ ide o použitie
predmetov ochrany uvedením na verejnosti iným spôsobom verejného prenosu.

24. Súd na podporu svojich záverov poukazuje aj na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici,
sp. zn. 15Co/214/2018 – 203 zo dňa 03. 04. 2019, keď krajský súd konštatoval, že „žalobca ako

organizácia kolektívnej správy v zmysle § 141 ods. 1, 2 Autorského zákona vykonáva za nositeľa
práv správu práv, ktorou sa rozumie správa výkonu majetkových práv k dielu, umeleckému výkonu,
zvukovému záznamu, audiovizuálnemu záznamu, vysielaniu a databáze podľa § 131 (teda k predmetu
ochrany). Žalobca tak vykonáva kolektívnu správu aj na použitie majetkových práv zastúpených
autorov prostredníctvom ďalšieho verejného prenosu vysielania, pričom ide predovšetkým o použitie

diel prostredníctvom zvukovoobrazových alebo zvukových zariadení, ktoré sú umiestnené v izbách a
iných priestoroch ubytovacích zariadení, pokiaľ takýto používateľ (žalovaný) neuzavrel licenčnú zmluvu
alebo hromadnú licenčnú zmluvu, ktorou je udelený súhlas na použitie predmetov ochrany, ku ktorým
organizácia kolektívnej správy spravuje práva podľa Autorského zákona. Takáto organizácia kolektívnej
správy je aktívne legitimovaná na domáhanie sa vydania bezdôvodného obohatenia podľa § 58 ods.

1 písm. i) Autorského zákona... Výkon kolektívnej správy je službou poskytovanou podľa Autorského
zákona.Organizáciakolektívnejsprávyzastupujeviacerýchnositeľovprávvovlastnommene,navlastnú
zodpovednosť a na účet nositeľov práv tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 144 ods. 3 Autorského
zákona.“

25. K spornej otázke existencie a výšky bezdôvodného obohatenia súd uvádza:

26. Obrana žalovaného spočívala v tom, že žalobca podľa jeho názoru nepreukázal, že žalovaný
vykonával verejný prenos, resp. existenciu verejného prenosu. Nevyhnutnými prvkami verejného
prenosu, tak ako ho vykladá ESD, sú totiž umiestnenie funkčného rozhlasového prijímača na izbu

hotelového zariadenia, napojenie rozhlasového prijímača na signál umožňujúci vnímať vysielanie a
existencianovejverejnosti,t.j.ubytovaniehostínaizbe,ktorémusiabyťsplnenékumulatívne.Vzhľadom
na obranu žalovaného sa súd zaoberal skúmaním, či ide v danom prípade a za daných okolností
o verejný prenos zaznamenaných výkonov a zvukových záznamov, alebo nie.27. Tu súd poukazuje na skutočnosť, že pokiaľ žalovaný ako prevádzkovateľ hotela *** vybavil izby
pre hostí TV prijímačmi so satelitným príjmom, tak ako to je uvedené aj na jeho webstránke (žalovaný

túto skutočnosť v konaní nepoprel), je nesporné, že tieto mali slúžiť na účel zodpovedajúci ich
určeniu a to, na sledovanie televíznych programov ubytovanými hosťami. S poukazom na uvedené
súd potom dospel k záveru, že pokiaľ poskytne hotelové zariadenie prostredníctvom umiestnených
televíznych prijímačov signál svojim klientom ubytovaným v hotelových izbách alebo nachádzajúcim
sa v akýchkoľvek priestoroch tohto zariadenia, ide o verejný prenos ako taký. Hotelové zariadenie je

totiž subjektom, ktorý s vedomím dôsledkov svojho konania sprostredkúva svojim klientom prístup k
predmetom ochrany podľa Autorského zákona. Teda v prípade, ak poskytoval žalovaný prostredníctvom
svojho ubytovacieho zariadenia na ubytovanie izby vybavené televíznym prijímačom zabezpečené
signálom, je zrejmé, že sa jednalo o verejný prenos, a to aj v zmysle čl. 3 ods. 1 smernice.

28. Súd v tomto smere poukazuje aj na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci Organismos Sillogikis

Diacheirisis Theatrikon kai Optikoakoustikon Ergon c/a Divani Akkropolis AnonimiXenocheaki kai
Touristiki Etairai, C-136/2009, v ktorom prijal záver, že: „Prevádzkovateľ hotela tým, že umiestni do
izieb svojho zariadenia televízory a napojí ich na centrálnu anténu, uskutočňuje na základe tejto
samotnej skutočnosti verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady
2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich

práv v informačnej spoločnosti.“ Potom už vzhľadom na uvedené, vyššie uvedená obrana žalovaného
neobstojí.

29. K verejnému prenosu zaznamenaných záznamov autorských diel v posudzovanom prípade došlo
aj s poukazom na rozsudok Súdneho dvora EÚ, vo veci vo veci Phonographic Performance (Ireland)

limited proti Írsku, C-162/10, v zmysle ktorého: „Prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje
v izbách svojich hostí televízne alebo rozhlasové prijímače, do ktorých prenáša vysielaný signál, je
„používateľom“, ktorý uskutočňuje „verejný prenos“ vysielaného zvukového záznamu v zmysle článku
8 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/115/ES z 12. decembra 2006 o nájomnom
práve a výpožičnom práve a o určitých právach súvisiacich s autorskými právami v oblasti duševného

vlastníctva. Prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje v izbách svojich hostí televízne alebo
rozhlasové prijímače, do ktorých prenáša vysielaný signál, má popri primeranej odmene od vysielateľa
povinnosť zaplatiť podľa článku 8 ods. 2 smernice 2006/115 primeranú odmenu za vysielanie zvukových
záznamov.“

30. Tu súd pre úplnosť konštatuje, že nie každý prenos diela na verejne prístupnom mieste je súčasne
aj verejným prenosom diela v zmysle ochrany autorských práv autorov diel. Súd poukazuje na rozsudok
Súdneho dvora EÚ vo veci Societa Consortile Fonografici (SCF c/a G. C. H., C-135/10, podľa ktorého,
pojem verejný prenos treba posudzovať individuálne a pri zohľadnení viacerých kritérií, ktoré sa
posudzujú jednotlivo ako aj vo vzájomných súvislostiach. O verejný prenos autorských diel ide vtedy,

keď ide o sprístupnenie diela neurčitému počtu potenciálnych adresátov akýmkoľvek spôsobom, teda
osobám vo všeobecnosti, nielen konkrétnym jednotlivcom patriacim k súkromnej skupine, pričom ale
verejnosť ktorej je určený prenos, predstavuje cieľovú skupinu tohto prenosu a súčasne je aj (vedomým)
prijímateľom tohto prenosu, t. j. nie je „zachytená“ iba náhodou. Z uvedeného vyplýva, že o verejný
prenos diela ide vtedy, ak prevádzkovateľ vedome sprostredkúva svojim zákazníkom (verejnosti) prístup

k vysielaniu za účelom získania benefitu pre svoju prevádzku. V uvedenom rozhodnutí Súdny dvor
zdôraznil nezastupiteľnú úlohu používateľa, keď výslovne rozhodol, že pokiaľ ide o prevádzkovateľa
hotelovéhozariadeniaakaviarne,tenuskutočňujeprenosvzmyslečlánku3ods.1smernice2001/29,ak
s vedomím dôsledkov svojho konania sprostredkúva svojim zákazníkom prístup k rádiovému vysielaniu
obsahujúcemu chránené dielo. Bez tohto zásahu by totiž títo zákazníci nemohli počúvať vysielané dielo,

hoci sa nachádzajú vnútri oblasti pokrytej uvedeným vysielaním. V tomto smere ESD poukázal aj na
rozsudky Súdneho dvora EÚ, vo veci SGAE, C-306/05, bod 42, ako aj zo 4. októbra 2011, Football
Association Premier League a i., C 403/08 a C 429/08.

31. Vo vzťahu k námietke žalovaného, že žalobca pri určovaní sadzby autorských odmien nezohľadňuje

obsadenosť hotela, pričom v prípade, ak v izbe nie je nikto ubytovaný, nie je pre takú izbu splnený tretí
predpoklad verejného prenosu, a to existencia verejnosti, a teda nemôže dochádzať ani k verejnému
prenosu, súd poukazuje na podstatu licenčnej zmluvy a licenčnej odmeny. Podstatou licencie je právo
(nie povinnosť) používať predmety ochrany. Licenčná odmena je odmena za získanie tohto práva. Nejdeteda o odmenu za reálne používanie predmetov ochrany podľa počtu alebo frekvencie ich použití, ale
za možnosť použiť ich ako takú. Autorský zákon rozlišuje medzi právami autorov a právami súvisiacimi
s autorskými právami, ako aj medzi licenčnou odmenou a primeranou odmenou. Autori vopred udeľujú

súhlas na použitie ich diel licenčnou zmluvou, za licenčnú odmenu, ako je tomu v tomto prípade, pričom
nositelia práv súvisiacich s autorskými právami udeľujú súhlas na použitie ich výkonov a vzniká im nárok
na tzv. primeranú odmenu, teda na odmenu za skutočné použitie predmetov ochrany bez toho, aby
udeľovali licenciu. Licenčná odmena sa týka nositeľov práv zastúpených SOZA a žalobcom, nakoľko títo
zastupujú autorov, a preto títo nezohľadňujú obsadenosť ubytovacieho zariadenia. Primeranú odmenu

uplatňuje za nositeľov práv SLOVGRAM a OZIS.

32. Licenčná odmena sa stanovuje paušálnou sumou, kedy iný spôsob určenia výšky licenčnej odmeny
ani objektívne nie je možný vzhľadom na povahu a rozsah používania predmetov ochrany a rozsah
nositeľov práv. Žalobca rozšírenou hromadnou licenčnou zmluvou udeľuje používateľom licenciu, t. j.
právo používať predmety ochrany, ktoré kolektívne spravuje do budúcna. Z uvedeného je zrejmé, že

v prípade verejného prenosu predmetov ochrany technickými zariadeniami nemôže byť vopred známy
presný rozsah a obsah vysielania konkrétnych diel. Rovnako aj počet predmetov ochrany sa v priebehu
licencovaného obdobia môže meniť. Preto, bez ohľadu na to, aké predmety ochrany budú použité
počas licencovaného obdobia, používateľ je v zmysle hromadnej licenčnej zmluvy, prípadne rozšírenej
hromadnej licenčnej zmluvy, oprávnený používať všetky predmety ochrany, kolektívne spravované

danou organizáciou kolektívnej správy. Aj z uvedeného dôvodu súd považuje za zvyčajnú odmenu práve
odmenu stanovenú paušálnou sumou. V tomto smere súd poukazuje aj na uznesenie Krajského súdu
v Banskej Bystrici, sp. zn. 5Co/214/2018, ktorý zdôraznil, že: „Dôležitá je skutočnosť, že zo strany
žalovaného mala byť uzatvorená rozšírená hromadná licenčná zmluva, za ktorú by používateľ platil
zvyčajnú licenčnú odmenu na základe sadzobníka žalobcu a pokiaľ žalovaný si takúto povinnosť nesplnil

a neuzatvoril licenčnú zmluvu (hromadnú licenčnú zmluvu), žalobca ako organizácia kolektívnej správy
má nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške odvodenej od zvyčajnej licenčnej odmeny.
Už v uznesení Ústavného súdu SR II. ÚS 101/2011-7 zo dňa 24.03.2011, Ústavný súd poukázal na
to, že „ak by autori diel nemali zaručené právo na udelenie súhlasu na použitie autorských diel pre
používateľov alebo pre právnické osoby združujúce používateľov iba za „rovnakú a primeranú“ odmenu,

nepochybne by to pre nich znamenalo, najmä pokiaľ ide o určovanie výšky odmien za používanie
autorských - hudobných diel, úplné vystavenie sa svojvôli používateľov a práve tým by dochádzalo k
popretiu významu a účelu autorskoprávnej ochrany“.

33. Okrem uvedenej skutočnosti v žalovanom období (rok 2016) obsadenosť (miera využitia)

ubytovaciehozariadeniaaninepatrilamedzikritériápodľa§169ods.2Autorskéhozákona,ktoréžalobca
mal zohľadniť pri stanovení licenčnej odmeny. Vyťaženosť ubytovacích zariadení sa ako kritérium pri
určení výšky odmien v sadzobníku uplatňuje až podľa uvedeného ustanovenia zákona účinného od 01.
01. 2019.

34. Súd uvedené kritérium neposudzoval, a preto nepovažoval za potrebné vykonať ďalšie dôkazy
navrhnuté žalobcom, a to vyžiadať od žalovaného mesačné výkazy o činnosti ubytovacieho zariadenia
za rok 2016 a knihu ubytovaných hostí za rok 2016, od vykonania ktorých napokon upustil aj samotný
žalobca a tieto v konaní už ďalej nenavrhoval.

35. Pokiaľ ide o ďalšie kritériá verejného prenosu, žalovaný v konaní netvrdil, že by televízne prijímače
umiestnené na izbách v hoteli, ktorý prevádzkuje, boli nefunkčné, prípadne, že by neboli vybavené
signálom (prvé dva predpoklady verejného prenosu nespochybňoval).

36. K námietke žalovaného ohľadne údajného zneužitia monopolného postavenia žalobcu súd uvádza,

že výsledok správneho konania pred Protimonopolným úradom Slovenskej republiky (rozhodnutie č.
2022/DOZ/POK/2/12 z 23. 02. 2022) nemá relevanciu pre predmetné súdne konanie. Predmetom tohto
súdneho konania je totiž vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré sa odvíja výlučne od výšky zvyčajnej
odmeny. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR 4Cdo/187/2021,
ako aj rozsudok Najvyššieho súdu č. k. 1Cdo/259/2021, kedy v tomto rozsudku v bode 10.1 Najvyšší

súd SR výslovne uvádza, že Protimonopolný úrad nie je cenovým orgánom, ktorý by určil, aké licenčné
odmeny sú primerané alebo zvyčajné, a že teda výsledok správneho konania nemá žiadnu relevanciu
pre toto súdne konanie.37. Súd na základe uvedeného skutkového a právneho stavu dospel k záveru, že žalovaný bol
v rozhodnom období (01. 01. 2016 – 31. 12. 2016) používateľom audiovizuálnych diel a realizoval v ním
prevádzkovanom ubytovacom zariadení verejný prenos diel autorov a nositeľov práv zastupovaných

žalobcom. Verejný prenos vykonával technickými zariadeniami bez predchádzajúceho súhlasu žalobcu,
bez uzatvorenej hromadnej licenčnej zmluvy a bez dohodnutej výšky licenčnej odmeny. Tým, že z jeho
strany došlo k zásahu do výhradných autorských práv, bol povinný plniť svoje povinnosti vyplývajúce
z použitia týchto predmetov ochrany, a to prostredníctvom žalobcu ako organizácie kolektívnej správy,
ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy vo vymedzenom odbore použitia predmetov

ochrany.Tentozásahdoprávnositeľovpráv(autorov)nastranežalovanéhozakladámajetkovýprospech
a na strane autorov, ktorých práva sú kolektívne spravované žalobcom, právo na jeho vydanie, t. j.
na vydanie bezdôvodného obohatenia. Skutočnosť, že žalovaný v rozhodnom období nemal uzavretú
hromadnú licenčnú zmluvu so žalobcom, nebola v konaní sporná (s poukazom na ustanovenie § 151
ods. 1 CSP). Žalovanému tak vznikla povinnosť vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie za uvedený
verejný prenos daným počtom technických zariadení v danom období.

38. Nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, uplatnený v konaní žalobcom, súd považoval za daný.
Nárok žalobcu vyplýva priamo zo špeciálnej právnej úpravy bezdôvodného obohatenia v Autorskom
zákone.

39. Pri určení výšky nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia súd postupoval podľa § 458a
v spojení s § 442a ods. 2 Občianskeho zákonníka, na ktoré Autorský zákon odkazuje, pokiaľ ide
ovýškubezdôvodnéhoobohatenia.Nároknavydaniebezdôvodnéhoobohateniaurčínajmenejvovýške
odmeny, ktorá by za získanie takej licencie bola zvyčajná v čase neoprávneného zásahu do tohto práva.

40. Zo sadzobníka autorských odmien za použitie literárnych, dramatických, hudobno- dramatických,
choreografických a audiovizuálnych diel žalobcu súd zistil, že za verejný prenos diela prostredníctvom
technických zariadení je uvedená základná sadzba pre ubytovacie zariadenia: izby - hotel ***, vybavené
zvukovoobrazovým zariadením vo výške 26,- Eur.

41. Z printscreenu webovej stránky žalovaného súd zistil, že žalovaný ponúkal ubytovanie v izbách
vybavených televíziou so satelitným príjmom, t. j. zvukovoobrazovým zariadením. Žalobca si v konaní
uplatňoval bezdôvodné obohatenie pri počte 75 technických zariadení (na izbách), čo žalovaný
nerozporoval. Uvedenú skutočnosť súd preto považoval medzi sporovými stranami za nespornú (s
poukazom na ustanovenie § 151 ods. 1 CSP).

42. V posudzovanej veci si žalobca uplatňuje nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške
zvyčajnej odmeny s tým, že pri jej určení vychádzal zo sadzobníka a z počtu technických zariadení
podľa údajov žalovaného zverejnených na jeho stránke. Žalovaný tieto skutočnosti nerozporoval. Súd
v posudzovanej veci mal za to, že zvyčajná odmena je taká, za akú v rozhodnom období boli skutočne

poskytované licencie iným používateľom. Z predložených licenčných zmlúv uzatvorených žalobcom
v roku 2016 mal súd preukázané, že iní používatelia považovali sadzobník žalobcu za primeraný, inak by
takéto zmluvy neuzatvárali. Potom nerešpektovanie takejto odmeny ako obvyklej odmeny by znamenalo
poskytnutie neoprávnenej výhody pre porušovateľov autorských práv oproti takým používateľom, ktorí
si svoje povinnosti vyplývajúce z autorského zákona plnia (napr. rozsudok Krajského súdu v Trenčíne,

sp. zn. 19Co/84/2018 zo dňa 12. 07. 2018). Aj podľa judikatúry NS ČR, napríklad rozhodnutia 30Cdo
2715/2015 z 27. 01. 2016, možno Sadzobníku organizácie kolektívnej správy v zásade prisúdiť hodnotu
meradla výšky obvyklej autorskej odmeny. Rovnako aj s poukazom na uznesenie Ústavného súdu
SR, sp. zn. II. ÚS/101/2011 sa obvyklosť licenčnej odmeny posudzuje podľa toho, za akú odmenu v
čase neoprávneného zásahu do práv autorov orgán kolektívnej správy obvykle poskytoval licenciu iným

užívateľom, teda za akú uzatváral hromadné licenčné zmluvy. Už vzhľadom na uvedené závery, ako
aj s poukazom na zákonnú úpravu (§ 442 ods. 2 Občianskeho zákonníka), súd nemohol považovať za
dôvodné tvrdenie žalovaného, že by v sadzobníku uvedená odmena bola vo výške, ktorá je v rozpore
s dobrými mravmi. Ak žalovaný nesúhlasil s požadovanou výškou odmeny pri jednaní o uzatvorení
licenčnej zmluvy, mal možnosť sa domáhať, aby takúto výšku stanovil súd v zmysle ustanovenia § 165

ods. 8 Autorského zákona. Nebolo však z jeho strany dôvodné odmenu autorom diel nezaplatiť vôbec.

43. Súd v súvislosti s neúčinnosťou procesnej obrany žalovaného poukazuje aj na samotné správanie
sa žalovaného v prípade uplatňovania obdobných nárokov žalobcu voči nemu v iných predchádzajúcichalebo nasledujúcich rozhodných obdobiach. V konaní totiž nebolo sporné, že žalovaný ešte v roku 2015
uzatvoril príkaznú zmluvu, ktorou splnomocnil Asociáciu hotelov a reštaurácií k jeho zastupovaniu vo
veciach vysporiadania majetkových práv voči jednotlivým organizáciám kolektívnej správy, teda vo veci

vysporiadania práv, ktoré vznikajú, ktoré vznikli nositeľom práv titulom používania diel formou verejného
prenosu technickými zariadeniami. Rovnako v roku 2015, kde Okresný súd Brezno v konaní sp. zn.
7Cb/27/2016 vyhovel v súvislosti s uplatňovaným nárokom za iné rozhodné obdobie žalobcovi v plnom
rozsahu. Tento rozsudok bol po odvolaní žalovaného potvrdený Krajským súdom Banská Bystrica,
sp. zn. 41Co/83/2018. Za rok 2017 žalovaný prostredníctvom Asociácie hotelov a reštaurácií uzatvoril

so žalobcom dohodu o urovnaní, kedy uhradil sumu dokonca v rozsahu väčšom, ako je predmetom
tohto konania, keď bolo priznaných dokonca viac zvukovoobrazových zariadení a takisto bol žalovaným
rešpektovaný sadzobník žalobcu. Za rok 2018 tam došlo k takej skutočnosti, že v apríli v roku 2018
Asociácia hotelov a reštaurácií podala žalobu o určenie obsahu rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy
a žalovaný následne začal ukladať finančné prostriedky do notárskej úschovy, to znamená, stal sa
oprávneným používateľom. Ukladal ich a ukladajú sa dodnes. Za rok 2018 teda žalobca podal žalobu

len za obdobie dovtedy, pokiaľ žalovaný nenadobudol postavenie oprávneného používateľa. Konajúci
súd vydal platobný rozkaz v konaní 14Ca/77/2019. Tento nadobudol právoplatnosť a žalovaný ho taktiež
dobrovoľne uhradil.

44. Procesná obrana žalovaného bola v konaní ešte pred zrušujúcim uznesením odvolacieho súdu

postavená na argumentácii odvolávajúcej sa na Analýzu spoločnosti KPMG, ktorá bola zadaná Zväzom
hotelov a reštaurácií SR, z ktorej záverov pôvodne vychádzal aj konajúci súd ešte v prvom (odvolacím
súdom zrušenom) rozsudku. Na tomto mieste je potrebné uviesť, že po zrušení rozsudku a vrátení veci
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie žalovaný už upustil od uvedenej argumentácie odvolávaním sa
na závery predmetnej analýzy. Súd však dáva do pozornosti, že uvádzané závery analýzy v prípade

stanovenia výšky bezdôvodného obohatenia v tomto konaní nemôžu obstáť. Žalobca si totiž uplatnil
nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia s poukazom na § 19, § 58 ods. 1 písm. i), § 63
ods. 2 písm. d), § 79, § 164 Autorského zákona, a tiež § 458a a § 442a ods. 2 Občianskeho
zákonníka, ku ktorému malo dôjsť tým, že žalovaný za obdobie roku 2016 používal predmety ochrany
formou verejného prenosu bez jeho súhlasu, čím porušoval výhradné autorské práva. V dotknutej

analýze totiž jej autori konštatovali, že „vykonali určité analytické procedúry na základe dostupných
informácií“, a preto nemožno vylúčiť prípadné nezrovnalosti či skreslenie informácií spôsobené
zámerným poskytnutím nepravdivých údajov zdrojovými subjektami.“ Autori analýzy nezisťovali, či a
za akých podmienok používatelia skutočne uzatvárali licenčné zmluvy a ani si nekládli za cieľ zisťovať
skutočnú výšku zvyčajnej licenčnej odmeny, za akú v nimi vybraných krajinách získavali v roku 2016

používatelia súhlas od rovnakého rozsahu autorov na používanie rovnakého rozsahu a rovnakého druhu
kolektívne spravovaných predmetov ochrany formou verejného prenosu technickými zariadeniami.
Analýza vykazuje množstvo nedostatkov, a to malý a účelovo vybraný počet porovnávaných krajín,
ignorovanie odlišnej autorskoprávnej úpravy v porovnávaných krajinách, neúplnosť a nesprávnosť
údajov, z ktorých vychádzala a porovnávanie sadzieb na nerovnakom základe. Analýza nezahŕňa pri

porovnávaných krajinách všetky organizácie kolektívnej správy, a to obzvlášť nie tie, ktoré vykonávajú
práva autorov audiovizuálnych diel a diel v audiovizuálnych dielach použitých. Autori analýzy pri
porovnávaníopomenulizahrnúťdoanalýzyvšetkydotknutéorganizáciekolektívnejsprávyvjednotlivých
porovnávaných krajinách, ktorá skutočnosť má za dôsledok, že analýza vykonáva porovnanie odmien,
ktoré majú odlišný základ, preto je nepoužiteľná na určenie výšky zvyčajnej licenčnej odmeny, ako aj

na určenie primeranej výšky licenčnej odmeny, ako to pôvodne v rámci procesnej obrany navrhoval
žalovaný.

45. Súd je toho názoru, že zvyčajná odmena môže byť len taká, za akú v rozhodnom období skutočne
boli poskytované licencie iným používateľom a za akú používatelia získavali licenciu. V konaní totiž

nebolo sporné, že v roku 2016 so žalobcom uzatvorilo 300 používateľov rozšírené hromadné licenčné
zmluvy, v roku 2017 ju uzatvorilo už 645 používateľov, v roku 2018 uzatvorilo 700 používateľov
rozšírené hromadné licenčné zmluvy rovnako za odmeny podľa jeho sadzobníka, v roku 2016 uzatvorilo
264 používateľov dohody o urovnaní. Preto výšku bezdôvodného obohatenia súd zistil s poukazom
na sadzobník predložený žalobcom, účinný v rozhodnom období, pričom ako uviedol odvolací súd

v zrušujúcom uznesení, sadzobník žalobcu ešte sám o sebe nie je dôkazom zvyčajnej licenčnej odmeny,
ale skutočne uzavreté licenčné zmluvy sú relevantným dôkazom o nej.46. Teda vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti, zistený skutkový a právny stav, súd považoval
žalobu za dôvodnú, keď výška žalovanej sumy za obdobie od 01. 01. 2016 do 31. 12. 2016 bola určená
podľa sadzobníka licenčných odmien žalobcu (účinného v rozhodnom období) s tým, že odmena za

jedno zvukovoobrazové zariadenie v hoteli kategórie *** bola vo výške 26,- Eur, čo pri počte 75 izieb
predstavuje sumu 1.950,- Eur.

47. Okrem istiny žiadal žalobca priznať aj úroky z omeškania. Nakoľko sa žalovaný preukázateľne dostal
do omeškania s plnením peňažného dlhu, súd vychádzajúc z ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho

zákonníka v spojení s ustanovením § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. priznal žalobcovi aj zákonný
úrokzomeškaniavovýške5,00%ročnezožalovanejsumyod15.12.2019dozaplatenia, keďžalovaný
nereagoval na výzvu žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia, v ktorej bola určená lehota na
plnenie 5 dní od doručenia výzvy, pričom žalobca si úrok z omeškania uplatnil až odo dňa spísania
žaloby, ktorý deň nasledoval po márnom uplynutí lehoty v uvedenej výzve.

48. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, podľa zásady pomeru úspechu
vo veci. Žalobca mal v konaní úspech v rozsahu 100 %, a preto mu súd priznal náhradu trov konania
v rozsahu 100 %. V súlade s ust. § 262 ods. 1 CSP súd rozhodol len o nároku na náhradu trov konania.
O výške tejto náhrady bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku (§
262 ods. 2 CSP).

Poučenie:

2 16Ca/18/2017

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia
prostredníctvom Okresného súdu Banská Bystrica na Krajský súd v Banskej Bystrici, písomne vo

vyhotovení dvojmo.
V odvolaní musí byť uvedené, ktorému súdu je určené, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, kto ho robí
– odvolateľ, ktorej veci sa týka, v akom rozsahu odvolateľ napáda rozhodnutie, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody), čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh),
odvolanie musí byť podpísané (§ 363 v spojení s § 127 CSP).

Odvolanie treba predložiť v dvoch rovnopisoch, inak súd zhotoví kópie na trovy odvolateľa. Odvolanie
možno odôvodniť (odvolacie dôvody) len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesúprípustnéďalšieprostriedkyprocesnejobranyaleboďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
CSP).

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa Zákona č. 233/95 Z. z. a noviel – Exekučný poriadok.