Uznesenie – Ostatné – Pracovné právo ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. január 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Cdo/117/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5920202169
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Adamcová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:5920202169.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu: K. F., nar. D., bývajúceho E., právne zastúpeného
JUDr. Andrejom Garom, advokátom, so sídlom Štefánikova 14, Bratislava, proti žalovanému: Prima
banka Slovensko, a. s., so sídlom Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, zastúpenému SEDLAČKO &
PARTNERS, s. r. o., so sídlom Štefánikova 8, Bratislava, IČO: 36 853 186, o zaplatenie sumy 7.234
eur s príslušenstvom, pôvodne vedenom na Okresnom súde Ružomberok pod sp. zn. 9Cpr/32/2020, o

dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 31. januára 2022 sp. zn. 10CoPr/11/2021,
takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Žiline z 31. januára 2022 sp. zn. 10CoPr/11/2021 z r u š u j e a
vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Ružomberok (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 11. augusta

2021 č. k. 9Cpr/32/2020-250 rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 7.234 eur spolu s
5 % úrokom z omeškania ročne od 01. 01. 2020 až do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku (výrok I.) Žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ktoré mu je
žalovaný povinný zaplatiť vo výške stanovenej samostatným uznesením Okresného súdu Ružomberok
(výrok II.) a zároveň návrh žalovaného na prerušenie konania zamietol (výrok III.).

2. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom z 31. januára 2022
sp. zn. 10CoPr/11/2021, odvolaním žalovaného napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ponechal
nedotknutým vo výroku III. o zamietnutí návrhu žalovaného na prerušenie konania (výrok I.), vo zvyšnej
časti rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (výrok II.) a zároveň žalobcovi priznal voči žalovanému nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % (výrok III.).

2.1. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku (body 1. - 16.) zopakoval závery, ku ktorým dospel
súd prvej inštancie. Predmetnom pracovnoprávneho sporu bol uplatňovaný nárok žalobcu na zaplatenie
odloženej časti bonusu s termínom výplaty v roku 2019 v rozsahu 40 % celkovej schválenej výšky,
t. j. 7.234 eur. Uplatnený mimoriadny výkonnostný bonus (ďalej v texte aj „MVB“) bol posúdený ako
variabilná a nenároková zložka mzdy, na ktorú vzniká zamestnancovi nárok až na základe osobitného
rozhodnutia zamestnávateľa o jeho priznaní. MVB sa odlišuje od pevnej zložky mzdy, t. j. základnej

mesačnej mzdy, ktorej výška bola dojednaná v pracovnej zmluve. Pod nárokovými obligatórnymi
plneniami zamestnávateľa sa rozumie mzda, pri ktorej zamestnancovi vzniká právny nárok na plnenie
podľa § 118 ods. 1 Zákonníka práce (ďalej aj „ZP“). MVB je svojím charakterom motivačnou mzdovou
formou poskytovanou na základe rozhodnutia zamestnávateľa nad rámec dohodnutej základnej mzdy.
Z predložených listinných dôkazov vyplývalo, že v prípade MVB pre kľúčových zamestnancov SBSK
sa jedná o jednorazový program pre vybraných zamestnancov SBSK spojený s kľúčovými indikátormi

výkonnosti, vzťahujúcimi sa na v rozhodnom čase prebiehajúcu transakciu predaja, pričom nebolo
vopred zrejmé, či budú splnené požadované kľúčové indikátory výkonnosti a aké práce, a v akomrozsahu mali byť zo strany žalobcu v tejto súvislosti vykonané. V prejednávanom spore mal súd
preukázané, že zo strany zamestnávateľa, a to konkrétne zo strany predstavenstva právneho
predchodcu žalovaného, došlo k rozhodnutiu o priznaní a vyplatení MVB žalobcovi v celkovej výške

18.084 eur, ktorý mal byť žalobcovi vyplatený v rozsahu 60 %, t. j. v sume 10.850 eur, po zavŕšení
predajnej transakcie a v rozsahu 40 %, t. j. vo výške 7.234 eur, za rok 2015 o tri roky s termínom
výplaty v roku 2019 (viď rozhodnutie Predstavenstva č. 110/2016 v spojení s listom z 28. 07. 2016
na čl. 75 spisu). Uvedený postup bol súladný s § 9 ods. 1 veta prvá Zákonníka práce, v zmysle
ktorého v pracovnoprávnych vzťahoch robí právne úkony za zamestnávateľa, ktorý je právnická osoba,

štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu, v prejednávanom spore Predstavenstvo spoločnosti
Sberbank Slovensko, a. s. Momentom vydania rozhodnutia o priznaní výkonnostného bonusu vznikol
žalobcovi nárok na vyplatenie bonusu vo výške a v lehotách uvedených v tomto rozhodnutí. Pokiaľ sa
žalobca súčasne domáhal úrokov z omeškania od 01. 01. 2020, súd sa stotožnil s jeho argumentáciou,
že žalovaný mu bol povinný vyplatiť predmetnú druhú časť mimoriadneho výkonnostného bonusu
vo výške žalovanej istiny najneskôr do 31. 12. 2019, a teda od 01. 01. 2020 sa dostal s úhradou

uvedenej sumy do omeškania. Oznámenie o priznaní MVB žalobcovi z 28. 07. 2016 bolo podpísané
predsedom predstavenstva E. P. a A. A., členkou predstavenstva, t. j. osobami oprávnenými konať v
mene zamestnávateľa. Uvedený právny úkon bol vážny, určitý a zrozumiteľný, a preto ho súd považoval
za platný právny úkon podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“), keď z tohto úkonu
jednoznačnevyplývalo, žezamestnávateľpriznalžalobcoviMVBzaindividuálneúsilievprocesepredaja

za uvedených podmienok. Súd prvej inštancie nezistil ani rozpor rozhodnutia o priznaní MVB s interným
predpisom zamestnávateľa označeným ako Politika odmeňovania z 20. 07. 2015, keď interná smernica
obsahuje úpravu pohyblivej zložky mzdy. Navyše, povaha prác žalobcu súvisela s predajom majoritného
podielu akcií právneho predchodcu žalovaného, čo z dlhodobého hľadiska zakladalo možnosť vzniku
nároku na pohyblivú zložku odmeny podľa 3.4 písm. c) čl. X tejto Politiky. Podľa okresného súdu

nebol daný rozpor rozhodnutia o priznaní MVB so zákonom č. 483/2001 Z. z. o bankách (ďalej aj
„zákon o bankách“), a to konkrétne s ustanovením § 23b. MVB totiž nemožno považovať za súčasť
základnej zložky mzdy, ktorá je zaručená, má však povahu pohyblivej zložky mzdy vzťahujúcej sa na
motivačnú zložku odmeny, ktorá závisí od hodnotenia výkonnosti dotknutého zamestnanca. Žalobca
bol zahrnutý do predmetného programu MVB z titulu svojej funkcie, keď táto bola posúdená právnym

predchodcom žalovaného ako „kľúčová“ v procese predajnej transakcie. Zamestnávateľ v liste z 28.
07. 2016, ktorým žalobcovi oznámil priznanie bonusu výslovne uviedol, že vplyv žalobcu na úspech
predajnej transakcie bol podstatný, pričom bol zohľadnený kľúčový indikátor - individuálne úsilie žalobcu
v procese predaja na základe kvalitatívneho hodnotenia. Výkon tejto špeciálnej pracovnej činnosti bol
logicky určený vybraným tzv. kľúčovým zamestnancom. Účelom § 23b zákona o bankách je dosiahnutie

zabezpečenia ochrany klientov a ich investícií, avšak na druhej strane nemožno opomenúť povinnosť
zamestnávateľa poskytovať zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu (§ 43 ods. 1 písm. a) ZP a § 118
ods. 1 ZP). Program MVB vychádzal z rozhodnutia zamestnávateľa, na ktoré nemal žalobca titulom
svojej funkcie žiadny vplyv. Program bol vopred prijatý a jasne definovaný a vychádzal z predpokladu
aktívnej motivácie žalobcu zo strany zamestnávateľa, smerujúcej k dosiahnutiu požadovaných cieľov

v procese predajnej transakcie. Je pravdou, že rozhodnutie o priznaní bonusu bolo vydané až dňa
28. 07. 2016, avšak celý proces týkajúci sa programu začal minimálne rok predtým, keď prezentácia
ohľadne vytvorenia programu mimoriadneho výkonnostného bonusu pre kľúčových zamestnancov
Sberbank Slovensko, a. s. je datovaná dňom 20. 07. 2015, pričom náklady predpokladané s týmito
odmenami boli vyčíslené už v predmetnej prezentácii. V kontexte uvedeného procesu potom vyznieva

námietka žalovaného, ktorá prirovnala program mimoriadneho výkonnostného bonusu k tzv. „zlatým
padákom“ pre vybraných vedúcich zamestnancov spoločnosti Sberbank Slovensko, a. s. nepresvedčivo.
Okresný súd sa nestotožnil ani s námietkou nedostatku dobromyseľnosti žalobcu, ktorý mal mať podľa
tvrdenia žalovaného vedomosť o vadnosti rozhodnutia predstavenstva o priznaní bonusu a o rozpore
schvaľovacieho procesu bonusu s internými riadiacimi predpismi spoločnosti. Žalovaný v spore tvrdil,

že absentuje schválenie rozhodnutia predstavenstva o priznaní bonusu žalobcovi zo strany Dozornej
rady, a že žalobca o tom mal, resp. musel mať vedomosť. Uvedená skutočnosť však v konaní nebola
preukázaná, keď dôkazné bremeno ohľadne preukázania tejto skutočnosti zaťažovalo žalovaného.
Žalobca nemal z titulu svojej náplne práce na pracovnej pozícii vedúci oddelenia riadenie aktív a pasív
žiadne kompetencie v rámci riadenia spoločnosti, nebol členom predstavenstva ani Dozornej rady

právneho predchodcu žalovaného. Vedomosť žalobcu o interných riadiacich predpisoch spoločnosti
(príp. o porušení týchto predpisov) môže zakladať právnu relevanciu len v čase, kedy predstavenstvo
rozhodlo o priznaní bonusu ako celku. Vo vzťahu k tvrdeniu o excese ohľadne priznanej výšky bonusu
pre žalobcu v oznámení o priznaní a vyplatení bonusu listom z 28. 07. 2016, t. j. 27 % ročnej základnejodmeny k januáru 2015, čomu v zmysle predmetného listu mala zodpovedať suma 18.084 eur a výšky
uvedenejvlisteoprisľúbeníMVBzo14.12.2015,ktorámalapredstavovať25%ročnejzákladnejmzdyk
januáru 2015, čomu zodpovedala suma 16.500 eur, okresný súd dospel k záveru, že pre uvedený rozdiel

nie je dôvod aplikácie § 10 ods. 2 ZP, t. j. dôvod nedobromyseľnosti žalobcu ohľadne vzniku nároku na
výkonnostný bonus, vo výške ktorej sa domáha v prejednávanom spore. Nedôvodným bol tiež argument
žalovaného o neschválení vyplatenia bonusu Dozornou radou spoločnosti Sberbank Slovensko, a. s.
Opätovne upriamil pozornosť na § 10 ods. 1 ZP, podľa ktorého právne úkony štatutárnych orgánov
zaväzujúzamestnávateľa,ktorýnazákladetýchtoúkonovnadobúdaprávaapovinnostipodľa§191 ods.

1 veta prvá, veta druhá Obchodného zákonníka, je predstavenstvo štatutárnym orgánom spoločnosti,
ktorý riadi činnosť spoločnosti a koná v jej mene. Okresný súd vyhodnotil aj námietku žalovaného,
že rozhodnutie právneho predchodcu žalobcu z 28. 07. 2016 bolo zrušené následným rozhodnutím
predstavenstva z 19. 12. 2016, ako právne nedôvodnú. Tým, že zamestnávateľ, t. j. právny predchodca
žalovaného, svojím rozhodnutím z 28. 07. 2016 priznal žalobcovi nárok na bonus, nemôže (po splnení
požadovaných úloh zo strany zamestnanca a následnom priznaní nároku na bonus) tento prejav vôle

vo vzťahu k žalobcovi vziať jednostranne späť, resp. ho jednostranne meniť. Ako relevantnú otázku
pre posúdenie uplatneného nároku na doplatok MVB vyhodnotil napokon tú skutočnosť, že pre prípad
odloženia časti bonusu v rozsahu 40 % sa na odloženú časť vzťahuje uplatňovanie ustanovení o maluse
& odňatí bonusu v súlade s Politikou odmeňovania, ako je uvedené v liste adresovanom právnym
predchodcom žalovaného žalobcovi z 28. 07. 2016. Žalovaný však súdu v spore ani len netvrdil, že

rozhodol o uplatnení ustanovení o maluse & odňatí bonusu v súlade s Politikou odmeňovania, t. j.
že postupoval v súlade s ustanoveniami III. Časti Pohyblivá zložka mzdy, čl. X Zásady odmeňovania
podľa Smernice CRD III bod 12.3 Politiky odmeňovania. Pokiaľ žalovaný podal návrh na prerušenie
konania do skončenia dovolacieho konania vedeného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k.
8CoPr/6/2019-482 z 22. 12. 2020 podľa § 164 CSP, súd prvej inštancie poukázal na to, že súdom

prvej inštancie (OS Bratislava III) v konaní vedenom pod sp. zn. 24Cpr/22/2016 bol vydaný rozsudok
č. k. 24Cpr/22/2016-361 z 22. 02. 2019, ktorým priznal žalobcovi nárok na vyplatenie prvej časti MVB
vo výške 10.850 eur, pričom toto rozhodnutie bolo potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
č. k. 8CoPr/6/2019-482 z 22. 12. 2020. Predmetom konania v prejednávanom spore je samostatný
nárok na zaplatenie odloženej časti bonusu splatnej v roku 2019 vo výške 7.234 eur, kde sa súd zaoberá

nielen výškou uplatneného nároku, ale aj základom tohto nároku, keď je tu daná síce súvislosť medzi
týmito dvoma konaniami, avšak súd posudzuje nároky na vyplatenie druhej časti výkonnostného bonusu
individuálne (aj s poukazom na čiastočne odlišné podmienky, ktoré musia byť splnené na jeho výplatu).
Okresný súd priznal úspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu
100 %.

2.2. Krajský súd preskúmal vec v rozsahu danom v ustanovení § 379 - § 380 CSP (z titulu čoho
nedotknutým zostal rozsudok okresného súdu v odvolaním nenapadnutom výroku III. o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania) a rozsudok okresného súdu v napadnutej časti potvrdil podľa
§ 387 ods. 1 CSP ako vecne správny. Krajský súd skonštatoval, že zamestnávateľom činným

v prvej fáze daného procesu (od požadovania výkonu prác od zamestnanca až po priznanie
nároku) bol právny predchodca žalovaného, pričom práve inštitút právneho nástupníctva garantuje
istotu v právnych vzťahoch. Nie je prijateľné, aby na zbavenie sa povinností zamestnávateľa plniť
pracovnoprávne nároky postačovalo, aby došlo k prevodu (prípadne prechodu) práv a povinností
z pracovnoprávnych vzťahov na iný (zamestnávateľský) subjekt. Prípadné nedostatky v činnosti

príslušných orgánov právneho predchodcu žalovaného (predovšetkým predstavenstva, ktoré koná/
konalo v pracovnoprávnych vzťahoch - § 9 ods. 1 ZP) nemôžu byť na ťarchu zamestnanca. Okrem
iného v takom zmysle, že zamestnanec ako druhá strana pracovnoprávneho vzťahu bude povinný
preukazovať oprávnenosť a legitímnosť konania zamestnávateľa. Hoci žalovaný je „iba“ právnym
nástupcom zamestnávateľa žalobcu (a nie bezprostredne zamestnávateľom v rozhodnom období), je

v rámci pracovnoprávneho vzťahu jednoznačne tým subjektom, ktorý disponuje všetkými relevantnými
podkladmi. Preto tvrdenie o prípadnom nesplnení požadovaných ukazovateľov na priznanie bonusu
musí byť spôsobilý preukázať. Krajský súd konštatoval, že žalovaný ako zamestnávateľ v podstate
od žalobcu požaduje, aby preukázal splnenie predpokladov na vyplatenie bonusu, ktorý mu už on
sám (prostredníctvom vlastného právneho predchodcu) priznal. Zároveň žalovaný ani netvrdil aké

iné činnosti - než činnosti vykonávané pre vtedajšieho zamestnávateľa - mal žalobca vykonávať. Je
nesporné, že žalobca nebol členom predstavenstva a ani v žiadnej inej pozícii sa nezúčastňoval jeho
rokovaní v otázkach spojených s MVB. Žalovaný neoznačil žiadne konkrétne skutkové okolnosti, ktoré
by boli spôsobilé potvrdiť akúkoľvek osobnú zainteresovanosť žalobcu na žalovaným spochybňovanomprocese rozhodovania o mimoriadnom výkonnostnom bonuse. Žalovaný v okolnostiach súdenej
veci nepreukázal nedostatok dobromyseľnosti žalobcu ako zamestnanca v zmysle § 10 ods. 2 ZP.
Predmetným rozhodnutím predstavenstva právneho predchodcu žalovaného vznikol žalobcovi nárok na

vyplatenie MVB v priznanom rozsahu. Nedobromyseľnosť žalobcu pri (tvrdenom) prekročení oprávnení
predstavenstva SBSK žalovaný nepreukázal. Nadväzne určujúcim z pohľadu zamestnanca je viazanosť
zamestnávateľa (čo v plnej miere platí aj pre jeho právneho nástupcu) právnymi úkonmi štatutárnych
orgánov (§ 10 ods. 1, 2 ZP), ktorý záver je určujúcim i v súvislostiach právnej úpravy zákona o bankách.
Nakoľko odvolacie námietky vymedzené žalovaným, ktorými bol odvolací súd viazaný, neboli dôvodné

a odvolací súd nezistil ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré prihliada z úradnej povinnosti
(§ 380 ods. 2 CSP), v meritórnej časti napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny. O nároku na
náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a
§ 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 %.

3.Protirozsudkuodvolaciehosúdupodalžalovaný(ďalejaj„dovolateľ“)dovolanie zdôvodovuvedených
v § 420 písm. f) a v § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Dovolateľ navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho
súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

3.1. Porušenia práva na spravodlivý proces sa odvolací súd podľa dovolateľa dopustil odôvodnením

rozsudku neadekvátnym a nezákonným spôsobom, keď sa nevysporiadal so všetkými relevantnými
odvolacími dôvodmi. Uviedol, že odvolací súd ignoroval postavenie žalobcu, ktorý nebol radovým
zamestnancom, ale členom vrcholového manažmentu banky s osobitným postavením podľa § 23a ods.
1 zákona o bankách, nezohľadnil, že v spore sa nepreukázala práca nadčas, išlo iba o účelové
tvrdenie žalobcu, ktorý vykonával prácu v prospech prevodcu akcií a muselo mu byť zrejmé, že

ide o výkon práce pre inú osobu ako zamestnávateľa. Z listov zo 14. 12. 2015, 28. 07. 2016 a z
tvrdení žalobcu je zrejmé, že mu bol priznaný MVB v sume prevyšujúcej fixnú cieľovú sumu, ktorá
sa nesmela meniť (pôvodne mal byť MVB žalobcu maximálne 16.500 eur), pričom k zmene cieľovej
sumy došlo 28. 07. 2016 medzi uzavretím transakcie a nadobudnutím jej účinnosti. Žalobca bol v nich
navyše výslovne upozornený, že na bonus sa budú uplatňovať ustanovenia o maluse a odňatí odmeny

v súlade s Politikou odmeňovania. Interpretácia práv a povinností sporovej strany odvolacím súdom,
porušuje princíp rovnosti strán (čl. 6 ods. 1 CSP), pričom v konkrétnom prípade žalovaný uniesol vlastné
dôkazné bremeno, keďže preukázal, že zamestnanec mal vedomosť o obsahu jemu doručených listín
a interných predpisov, z ktorých vyplývajú všetky rozhodujúce skutočnosti. Od zamestnávateľa
sa totiž požaduje preukázať iba to, že zamestnanec disponoval požadovanou informáciou. Žalovaný

sa vôbec nezaoberal rozporom priznaného nároku na MVB so zákonom o bankách, ktorý žalovaný v
rámci odvolania výslovne namietal. K tejto podstatnej otázke sa odvolací súd nevyjadril, ale ani sám ju
neriešil. Nevyjadril sa ani k námietke, že neboli prijaté rozhodnutia dozornej rady ani predstavenstva
podľa časti III čl. 10 bod 12.3 Politiky odmeňovania a na nárok sa mali aplikovať ustanovenia o maluse
a o odňatí odmeny. To je pritom kľúčová otázka procesnej obrany žalovaného, v dôsledku ktorej celý

nárok zamestnanca nevzniká, resp. zaniká. Žalovaný zdôraznil, že ak sa odvolací súd vôbec nevenoval
jeho zásadným argumentom a nevysporiadal sa so všetkými odvolacími dôvodmi, má to za následok
nepreskúmateľnosť rozhodnutia a porušenie jeho práva na spravodlivý proces. Absencia vysporiadania
sa s podstatnými tvrdeniami žalovaného v odvolaní je závažným nedostatkom rozhodnutia, ktorého
intenzita sama osebe zakladá porušenie sťažovateľom namietaného základného práva podľa § 46 ods.

1 ústavy i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (III. ÚS 314/2018).

3.2. Dovolateľ vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP ako právne
otázky, od vyriešenia ktorých záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, a ktoré v rozhodovacej praxi
dovolacieho súdu doposiaľ neboli vyriešené, pričom odvolací súd ich vyriešil nesprávne, špecifikoval

nasledovne: 1/ Zaväzuje zamestnávateľa voči zamestnancovi právny úkon štatutárneho orgánu
vykonaný v priamom rozpore s internými predpismi a inými rozhodnutiami orgánov zamestnávateľa, s
ktorými bol zamestnávateľ oboznámený? 2/ Zaväzuje zamestnávateľa voči zamestnancovi právny úkon
vykonaný štatutárnym orgánom v rozpore s verejnoprávnymi predpismi, vzťahujúcimi sa na výkon práce
zamestnanca? 3/ Možno zamestnancovi priznať odmenu viazanú na splnenie konkrétnej podmienky, ak

táto podmienka nebola splnená? a 4/ Môže zamestnávateľ pred vyplatením zrušiť nárok na pôvodne
priznanú mimoriadnu odmenu vedúceho zamestnanca banky, ktorá nie je upravená v pracovnej zmluve,
mzdovom poriadku ani v zákone o bankách, ak na to bol zamestnanec osobitne upozornený listom o
priznaní tejto odmeny a zároveň bola takáto možnosť upravená v interných predpisoch zamestnávateľa?4. Žalobca sa k dovolaniu nevyjadril.

5.NajvyššísúdSlovenskejrepublikyakosúddovolací(§35CSP;ďalejlen„najvyššísúd“alebo„dovolací
súd“) po zistení, že dovolanie podala v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), skúmal,
či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania.

6. Z ustanovenia § 420 písm. f) CSP vyplýva, že dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že
v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí
tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

7. Jedným z hlavných znakov charakterizujúcich procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP je zásah
súdudoprávanaspravodlivýproces.Podstatouprávanaspravodlivýsúdnyprocesjemožnosťfyzických
a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky
právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo

na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre
procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi
a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych
predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami.

8. K námietkam žalovaného týkajúcim sa nedostatkov odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu treba uviesť, že právo na istú kvalitu súdneho konania, ktorého súčasťou je aj
právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na
spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva aj z rozhodnutí Ústavného súdu
Slovenskej republiky vyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právo podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v sebe zahŕňajú aj právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia (II. ÚS 383/2006). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a
právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné ani prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov. Jedným
z princípov riadneho a spravodlivého procesu predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces a

vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a
svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 220 CSP, I. ÚS 243/2007). Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia
musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane
a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v
odôvodnení rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené

v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na ich základe dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj
laickú)verejnosťprijateľné,racionálne,alevneposlednomradeajspravodlivéapresvedčivé.Všeobecný
súd musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá
ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov - od 01. 07. 2016 strán sporu (IV. ÚS 1/2002, II. ÚS
174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj

povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, že
majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko z 29. apríla
1993, Séria A, č. 254-B, str. 49, § 30). Inak povedané, judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva
nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola
daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,

vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,
séria A, č. 303-A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis
c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

9. Dovolací súd dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu nespĺňa vyššie uvedené kritériá

pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd, ak sa v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, sa môže obmedziť vo svojom odôvodnení len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 387 ods. 2 CSP). Zároveň sa odvolací súd vodôvodnenísvojhorozhodnutiamusízaoberaťajpodstatnýmivyjadreniamistránprednesenýmivkonaní
na súde prvej inštancie, ak sa s nimi v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal súd prvej inštancie a musí
sa v odôvodnení vysporiadať aj s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387 ods. 3 CSP).

Z obsahu odôvodnenia odvolania vyplýva, že odvolateľ namietal napr. správnosť záveru súdu prvej
inštancie o tom, že mimoriadny výkonnostný bonus nie je v rozpore so zákonom o bankách, že žalovaný
nárok nepredstavuje základnú zložku mzdy a nemá ani atribúty negarantovanej pohyblivej zložky mzdy.
Tým sa odvolací súd dostal mimo limitov práva na spravodlivý proces chráneného nielen článkom 46
ods. 1 Ústavy SR, ale aj s článkom 46 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (viď

napr. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/204/2011 alebo 4Cdo/120/2019).

10. Dovolací súd uzatvára, že rozsudok odvolacieho súdu napadnutý dovolaním žalovaného je
nedostatočne odôvodnený v rozsahu porušujúcom právo dovolateľa na spravodlivý proces. Dovolanie
podľa § 420 písm. f) CSP je potom nielen prípustné, ale aj dôvodné a je potrebné napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu zrušiť (§ 449 ods. 1 CSP) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 450 CSP). Odvolací

súd v ďalšom konaní svoje rozhodnutie riadne odôvodní tak, aby obsahová (materiálna) náplň jeho
rozhodnutia založila nielen jeho zrozumiteľnosť, ale aj všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Z
odôvodnenia rozsudku musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri hodnotení
dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení nemôže
chýbať žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, ktoré odvolací súd náležitým spôsobom v celom

súhrne posúdi a náležite vyhodnotí. Rozhodnutie odvolacieho súdu musí obsahovať náležitosti uvedené
v § 393 CSP, musí byť logické a presvedčivé. Osobitnú pozornosť bude odvolací súd venovať pre
sporové súdne konanie relevantným argumentom odvolateľa.

11. Existencia dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP je sama osebe dôvodom pre zrušenie

rozsudku odvolacieho súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie. Dovolací súd sa preto nemohol zaoberať
prípustnosťou (a už vôbec nie dôvodnosťou) dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP.

12. Ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší (§ 449 ods. 1 CSP). Ak dovolací
súd zruší napadnuté rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej

inštancie na ďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí
(§ 450 CSP). Najvyšší súd v súlade s týmito ustanoveniami zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu
vrátil na ďalšie konanie, majúc za to, že náprava zrušením len rozhodnutia odvolacieho súdu je v tomto
prípade možná i postačujúca (§ 449 ods. 2 CSP).

13. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§
453 ods. 3 CSP). O trovách dovolacieho konania preto rozhodne odvolací súd.

14. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.