Rozsudok – Právo duševného vlastníctva ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. marec 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 11Co/78/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6117256729
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ama Odalošová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6117256729.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Amy Odalošovej

a sudcov Mgr. Martina Štubniaka (sudca spravodajca) a Mgr. Kataríny Katkovej, v spore žalobcu
LITA, autorská spoločnosť, so sídlom Mozartova 9, Bratislava, IČO: 00 420 166, právne zastúpeného
JUDr. Dagmar Kubovičovou, advokátkou, so sídlom Námestie Biely kríž 3, 831 02 Bratislava 3, proti
žalovanému Tále, a.s., so sídlom Tále 100, 977 01 Horná Lehota, IČO: 36 028 631, právne zastúpenému
PETKOV & Co s. r. o., so sídlom Šoltésovej 14, 811 08 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 50
430 742, o zaplatenie 1.950,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Ca/18/2017 zo 6. mája 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

II. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % do
troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný
súd“) napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
1.950,- Eur s úrokom z omeškania 5 % ročne z tejto sumy od 15. 12. 2017 do zaplatenia do 3 dní od
právoplatnosti rozhodnutia (I. výrok). Žalovanému tiež uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania

v rozsahu 100 % do 3 dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o určení ich výšky (II. výrok).

2. Súd prvej inštancie takto rozhodol o žalobe na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 1.950,- Eur
s príslušenstvom spočívajúcej na tom základe, že v období od 01. 01. 2016 do 31. 12. 2016 žalovaný ako
prevádzkovateľ Hotela Stupka poskytoval ubytovanie vybavené technickými zariadeniami so signálom,
prostredníctvom ktorých neoprávnene vykonával verejný prenos diel spravovaných v rámci kolektívnej
správy žalobcom.

3. Súd prvej inštancie poukázal na zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu zo dňa 11. 06. 2020
a svoje nové rozhodnutie odôvodnil aplikáciou právnej úpravy z obdobia, za ktoré žalobca požadoval
bezdôvodné obohatenie a konkrétne poukázal na v tom čase účinné ust. § 1 ods. 1 a 2, § 3 ods. 1 a 2,
§ 19 ods. 1 až 3, ods. 4 písm. f) bod 3., § 27 ods. 1 a 2, § 58 ods. 1 písm. i), § 63 ods. 2 písm. d),
§ 79 ods. 1, § 143 ods. 1, § 144 ods. 3, § 165 ods. 1 a 8, §169 ods. 1, 2 a 4 Autorského zákona č.
185/2015 Z. z. (ďalej len ,,Autorský zákon“, resp. ,,AZ“) a § 489, § 458a a § 442a ods. 2 a § 517 ods.

2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) konštatujúc nespornosť toho, že žalovaný bol v uvedenom
období prevádzkovateľom Hotela Stupka v kategórii 3*, ktorý ponúkal na ubytovanie izby vybavené
satelitným televíznym prijímačom s tým, že sporové strany neuzatvorili žiadnu zmluvu podľa ustanovení
Autorského zákona.4. K aktívnej vecnej legitimácii žalobcu a s ňou súvisiacej námietke žalovaného ohľadne tzv. obligatórnej
spoločnej kolektívnej správy práv súd prvej inštancie poukázal na ust. § 175 ods. 1 písm. a) a § 144

ods. 1 Autorského zákona majúc za to, že žalobca ako organizácia kolektívnej správy vzhľadom na
rozsah svojho oprávnenia vydaného MK SR má právo domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia,
lebo z ustanovení Autorského zákona nevyplýva povinnosť všetkých piatich na Slovensku pôsobiacich
organizácii kolektívnej správy spoločne zabezpečovať ochranu záujmov nimi zastupovaných subjektov
k ich predmetom ochrany. Autorský zákon totiž nezakladá procesné spoločenstvo organizácií kolektívnej

správy práv v súdnom konaní, keď tieto organizácie zabezpečujú ochranu iných subjektov a iných
predmetov ochrany a preto nejde o spoločné právo a nedeliteľné plnenie. Nakoľko nedošlo k písomnému
vylúčeniu kolektívnej správy majetkových práv ani zo strany nositeľov práv zastupovaných na zmluvnom
základe, ani zo strany nositeľov práv nezastupovaných na zmluvnom základe a nositelia práv ani sami
neuplatňujú voči žalovanému nároky na vydanie bezdôvodného obohatenia, žalobca ako organizácia
kolektívnej správy je oprávnený aj povinný domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia voči

žalovanému.

5. Ďalej súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že ak žalovaný ako prevádzkovateľ hotela vybavil
izby TV prijímačmi so satelitným príjmom ako je to uvedené aj na jeho webstránke (čo žalovaný
nepoprel), je nesporné, že tieto mali slúžiť na účel zodpovedajúci ich určeniu, a to na sledovanie

televíznych programov ubytovanými hosťami. Pokiaľ ubytovacie zariadenie poskytne prostredníctvom
umiestnených televíznych prijímačov signál svojim klientom ubytovaným v izbách alebo nachádzajúcim
sa v akýchkoľvek priestoroch tohto zariadenia, ide o verejný prenos, a to aj v zmysle čl. 3 ods. 1 smernice
EP a Rady č. 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi
súvisiacich práv v informačnej spoločnosti (ďalej len „smernica“). Súd prvej inštancie potom na podporu

svojich záverov citoval vybrané časti rozhodnutí Súdneho dvora EÚ vo veciach C-136/2009, C-162/10
a C-135/10.

6.Knámietkežalovaného,žežalobcapriurčovanísadzbyautorskýchodmiennezohľadňujeobsadenosť
ubytovacieho zariadenia s tým, že ak tam nie je nikto ubytovaný nie je splnený tretí predpoklad

verejného prenosu, a to existencia verejnosti, poukázal súd prvej inštancie na podstatu licenčnej zmluvy
a licenčnej odmeny, kedy podstatou licencie je právo (nie povinnosť) používať predmety ochrany, pričom
licenčná odmena je odmena za získanie tohto práva. Nejde teda o odmenu za reálne používanie
predmetov ochrany podľa počtu alebo frekvencie ich použití, ale za možnosť ich použitia. Autorský
zákon rozlišuje medzi právami autorov a právami súvisiacimi s autorskými právami, ako aj medzi

licenčnou odmenou a primeranou odmenou, kedy autori vopred udeľujú súhlas na použitie ich diel
licenčnou zmluvou, za licenčnú odmenu, ako je tomu v tomto prípade, pričom nositelia práv súvisiacich
s autorskými právami udeľujú súhlas na použitie ich výkonov a vzniká im nárok na tzv. primeranú
odmenu, teda na odmenu za skutočné použitie predmetov ochrany bez toho, aby udeľovali licenciu.
Licenčná odmena sa týka nositeľov práv zastúpených SOZA a žalobcom, nakoľko títo zastupujú

autorov a preto títo nezohľadňujú obsadenosť ubytovacieho zariadenia. Primeranú odmenu uplatňuje za
nositeľov práv SLOVGRAM a OZIS. Licenčná odmena sa stanovuje paušálnou sumou, kedy iný spôsob
určenia výšky licenčnej odmeny ani objektívne nie je možný vzhľadom na povahu a rozsah používania
predmetov ochrany a rozsah nositeľov práv. Žalobca rozšírenou hromadnou licenčnou zmluvou udeľuje
používateľom licenciu, t. j. právo používať predmety ochrany, ktoré kolektívne spravuje do budúcna,

čoho je zrejmé, že v prípade verejného prenosu predmetov ochrany technickými zariadeniami nemôže
byť vopred známy presný rozsah a obsah vysielania konkrétnych diel a takisto aj počet predmetov
ochrany sa v priebehu licencovaného obdobia môže meniť. Preto bez ohľadu na skutočnosť, aké
predmety ochrany budú použité počas licencovaného obdobia, používateľ je v zmysle hromadnej
licenčnej zmluvy, prípadne rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy, oprávnený používať všetky predmety

ochrany kolektívne spravované danou organizáciou kolektívnej správy. Aj z uvedeného dôvodu súd
prvej inštancie považoval za zvyčajnú odmenu práve odmenu stanovenú paušálnou sumou a navyše,
v žalovanom období obsadenosť (miera využitia) ubytovacieho zariadenia ani nepatrila medzi kritériá
podľa § 169 ods. 2 AZ, ktoré mal žalobca zohľadniť pri stanovení licenčnej odmeny. Vyťaženosť
ubytovacích zariadení sa ako kritérium pri určení výšky odmien v sadzobníku uplatňuje až podľa

uvedeného ustanovenia zákona účinného od 01. 01. 2019. Preto nebolo potrebné vykonať ďalšie
dôkazy navrhnuté žalobcom (vyžiadať mesačné výkazy o činnosti ubytovacieho zariadenia, resp. knihu
ubytovaných za rok 2016). Súd prvej inštancie tiež dodal, že žalovaný v konaní netvrdil, že by televízneprijímače umiestnené na izbách jeho zariadenia boli nefunkčné, resp. by neboli vybavené signálom (t.
j. prvé dva predpoklady verejného prenosu žalovaný nespochybňoval).

7. Súd prvej inštancie nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalovaného o zneužití dominantného
postavenia žalobcom uvádzajúc, že výsledok správneho konania pred Protimonopolným úradom
Slovenskej republiky obsiahnutý v rozhodnutí č. 2022/DOZ/POK/2/12 zo dňa 23. 02. 2022 nemá
relevanciu pre toto súdne konanie, ktorého predmetom je totiž vydanie bezdôvodného obohatenia
odvíjajúceho sa výlučne od výšky zvyčajnej odmeny. Súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutia

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/187/2021 a sp. zn. 1Cdo/259/2021, v ktorom najvyšší súd uvádza, že
Protimonopolný úrad nie je cenovým orgánom, ktorý by určil, aké licenčné odmeny sú primerané alebo
zvyčajné a teda výsledok správneho konania nemá žiadnu relevanciu pre toto súdne konanie.

8. Za tohto stavu potom súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný bol v rozhodnom období
používateľomaudiovizuálnychdielarealizovalvprevádzkovanomubytovacomzariadeníverejnýprenos

diel autorov a nositeľov práv zastupovaných žalobcom a tento verejný prenos vykonával technickými
zariadeniami bez predchádzajúceho súhlasu žalobcu, bez uzatvorenej hromadnej licenčnej zmluvy
a bez dohodnutej výšky licenčnej odmeny. Tento zásah do práv ich nositeľov (autorov) založil na
strane žalovaného majetkový prospech a na strane autorov, ktorých práva sú kolektívne spravované
žalobcom, právo na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalovanému preto vznikla povinnosť vydať

žalobcovi bezdôvodné obohatenie za uvedený verejný prenos daným počtom technických zariadení
v žalovanom období s tým, že pri určení výšky nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia súd
postupoval podľa § 458a v spojení s § 442a ods. 2 OZ. V tomto smere súd vychádzal zo sadzobníka
autorských odmien za použitie literárnych, dramatických, hudobnodramatických, choreografických
a audiovizuálnych diel žalobcu určujúceho za verejný prenos diela prostredníctvom technických

zariadení základnú sadzbu pre ubytovacie zariadenie kategórie hotel 3*, vybavené zvukovoobrazovým
zariadením, čo pri nerozporovanom počte 75 technických zariadení na izbách, predstavuje za sporné
obdobie žalobcom uplatnenú sumu. Súd prvej inštancie zdôraznil, že zvyčajná odmena je taká, za akú v
rozhodnom období boli skutočne poskytované licencie iným používateľom a z predložených licenčných
zmlúv uzatvorených žalobcom v roku 2016 mal preukázané, že iní používatelia považovali sadzobník

žalobcu za primeraný, inak by takéto zmluvy neuzatvárali. Nerešpektovanie takejto odmeny ako obvyklej
odmeny by pritom znamenalo poskytnutie neoprávnenej výhody pre porušovateľov autorských práv
oprotitakýmpoužívateľom,ktorísisvojepovinnostivyplývajúcezAutorskéhozákonaplnili,kedyajpodľa
judikatúry NS ČR možno Sadzobníku organizácie kolektívnej správy v zásade prisúdiť hodnotu meradla
výšky obvyklej autorskej odmeny a rovnako aj s poukazom na uznesenie ÚS SR sp. zn. II. ÚS/101/2011

sa obvyklosť licenčnej odmeny posudzuje podľa toho, za akú odmenu v čase neoprávneného zásahu
do práv autorov orgán kolektívnej správy obvykle poskytoval licenciu iným užívateľom, teda za akú
uzatváral hromadné licenčné zmluvy. Preto nepovažoval za dôvodné tvrdenie žalovaného, že by v
sadzobníkuuvedenáodmenabolavovýške,ktorájevrozporesdobrýmimravmi.Akžalovanýnesúhlasil
s požadovanou výškou odmeny pri jednaní o uzatvorení licenčnej zmluvy, mal možnosť sa domáhať,

aby takúto výšku stanovil súd v zmysle ustanovenia § 165 ods. 8 AZ, nebolo však z jeho strany
dôvodnéodmenuautoromdielnezaplatiťvôbec.Vtýchtosúvislostiachpoukázalsúdprvejinštancieajna
nespornosť minulého správania sa žalovaného, ktorý ešte v roku 2015 uzatvoril príkaznú zmluvu, ktorou
splnomocnil Asociáciu hotelov a reštaurácií k jeho zastupovaniu vo veciach vysporiadania majetkových
práv voči jednotlivým organizáciám kolektívnej správy, teda vo veci vysporiadania práv, ktoré vznikajú

nositeľom práv titulom používania diel formou verejného prenosu technickými zariadeniami. Rovnako
Okresný súd Brezno v konaní sp. zn. 7Cb/27/2016 vyhovel žalobcovi ohľadne uplatňovaného nároku
za iné obdobie a za rok 2017 bol žalobca uspokojený zo strany žalovaného za používanie predmetov
ochrany, a to v rámci dohody o urovnaní, ktorú žalovaný v zastúpení Asociácie hotelov a reštaurácií
uzatvorilsožalobcom,kedyboltakistorešpektovanýsadzobníkžalobcu.Zazačiatokroka2018žalovaný

dlh uhradil až do apríla 2018, kedy podal žalobu o určenie obsahu rozšírenej hromadnej licenčnej
zmluvy, žalovaný začal ukladať financie do notárskej úschovy a stal sa tak oprávneným používateľom.
Súd prvej inštancie potom poznamenal, že žalovaným prv argumentovaná analýza firmy KPMG nebola
správna a použiteľná a uzavrel, že zvyčajná odmena môže byť len taká, za akú v rozhodnom období
skutočne boli poskytované licencie iným používateľom a za akú používatelia získavali licenciu. V konaní

nebolo sporné, že v roku 2016 so žalobcom uzatvorilo 300 používateľov rozšírené hromadné licenčné
zmluvy, v roku 2017 ju uzatvorilo už 645 používateľov, v roku 2018 uzatvorilo 700 používateľov rozšírené
hromadné licenčné zmluvy rovnako za odmeny podľa jeho sadzobníka, v roku 2016 uzavrelo 264používateľov dohody o urovnaní. Preto výšku bezdôvodného obohatenia súd zistil s poukazom na
sadzobník žalobcu účinný v rozhodnom období.

9. Úroky z omeškania súd prvej inštancie priznal žalobcovi s odkazom na § 517 ods. 2 OZ v spojení s §
3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. vo výške 5 % ročne od 15. 12. 2019 do zaplatenia, keďže žalovaný
nereagoval na výzvu žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia, v ktorej bola určená 5-dňová lehota
na plnenie od doručenia výzvy, pričom žalobca uplatnil úrok z omeškania až od spísania žaloby, čo
nasledovalo po márnom uplynutí lehoty určenej vo výzve.

10.Onáhradetrovkonaniarozhodolsúdprvejinštanciepodľa§255ods.1Civilnéhosporovéhoporiadku
(ďalej len „CSP“) vzhľadom na plný úspech žalobcu v spore.

11. V zákonnej lehote podal proti rozsudku odvolanie žalovaný, ktorý navrhol rozsudok zmeniť a žalobu
zamietnuť. Podstatu odvolacích námietok žalovaného možno zhrnúť tak, že okrem toho, že napadnutý

rozsudok je nedostatočne odôvodnený, súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil otázku aktívnej
vecnej legitimácie žalobcu, keď žalovaného nároku sa mohli domáhať len všetky organizácie kolektívnej
správy spoločne (t. j. SOZA, LITA, SLOVGRAM, SAPA a OZIS) v rámci obligatórnej spoločnej správy.
Nesprávne právne posúdenie veci tiež spočíva v tom, že súd prvej inštancie nezobral do úvahy pri
posudzovaní nároku obsadenosť ubytovacieho zariadenia, t. j. existenciu novej verejnosti. Súčasne

napadnuté rozhodnutie nezohľadňuje výsledky správneho konania vedeného na Protimonopolnom
úrade SR voči žalobcovi, ktorý aj v roku 2018 zneužil dominantné postavenie a vo vzťahu k tejto
skutočnosti potom súd prvej inštancie opomenul aplikovať § 3 ods. 1 OZ, v zmysle ktorého nemôže
požívať výkon práva žalobcu právnu ochranu.

12. Žalobca vo svojom vyjadrení navrhol rozsudok potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania.
Uviedol, že uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za verejný prenos použitím predmetov
ochrany, ktoré spravuje a nie za verejný prenos predmetov ochrany spravovaných inými organizáciami
kolektívnej správy práv, pričom právna úprava dohody o spoločnej správe v prípade jej uzavretia
neobmedzuje organizáciu kolektívnej správy, aby vykonávala kolektívnu správu aj samostatne vo

vlastnom mene. Pokiaľ ide o výsledok konania na PMÚ SR, tento nemá relevanciu pre toto súdne
konanie, ktorého predmetom je bezdôvodné obohatenie odvíjajúce sa od zvyčajnej licenčnej odmeny.
Dôvody na použitie § 3 ods. 1 OZ neboli dané, nakoľko sám žalovaný dlhodobo vedome porušoval dobré
mravy poškodzovaním práv žalobcu a ním zastupovaných subjektov. Žalobca nesúhlasil ani s tým, že
nepreukázal uskutočňovanie verejného prenosu žalovaným, resp. existenciu tzv. novej verejnosti.

13. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379
a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario s použitím § 219 ods. 3
CSP a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil ako vecne správny.

14 Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

15 Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

16. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím súdu prvej inštancie
odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie prvoinštančného súdu je vecne správne. Súd prvej inštancie

odstránil nedostatky, ktoré mu boli vytknuté v uznesení odvolacieho súdu, ktorým bol zrušený prvý
jeho rozsudok a vec mu vrátená na ďalšie konanie. V novom, teraz preskúmavanom rozhodnutí súd
prvej inštancie postupoval v súlade s usmerneniami odvolacieho súdu. Odvolací súd (v súlade s
vyššie citovaným ustanovením § 387 ods. 2 CSP) sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením
jeho rozhodnutia, ktoré je dostatočne podrobné, ale i jasné, zrozumiteľné, presvedčivé a logickým

spôsobom sa vysporiadava so všetkými relevantnými otázkami a aspektmi, a teda spĺňa zákonné kritéria
odôvodnenia uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 CSP.17. Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia je dostatočné a presvedčivé a súd prvej inštancie sa v ňom vysporiadal
so všetkými relevantnými skutočnosťami, pričom jeho myšlienkový postup je dostatočne vysvetlený

nie len s poukazom na skutkové zistenia, ale aj na prijaté právne závery. Okresný súd svoje závery
primerane vysvetlil, pričom dal odpoveď na podstatné otázky a námietky strán konania. Z odôvodnenia
jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani aplikácia príslušných ustanovení zákonov, ktorá by bola
popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sa žalovaný s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí
prvoinštančného súdu nestotožňuje ešte neznamená, že ním prijaté závery sú nesprávne. Podľa názoru

odvolacieho súd okresný súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobe vo veci samej
vyhovel. Napadnutý rozsudok tak nie je postihnutý vadou nepreskúmateľnosti z dôvodu nedostatočného
odôvodnenia. Na jednej strane z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami
a úvahami súdu prvej inštancie pri hodnotení dôkazov a právnymi závermi na strane druhej. Odvolací
súd je toho názoru, že okresný súd žiadnym spôsobom nezasiahol do práv strán sporu na spravodlivý
súdny proces, z ktorého pre procesnú stranu nevyplýva právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej

právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne
záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať
sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov (pozri rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS
252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie

sa vyjadril aj Ústavný súd SR napr. v náleze sp. zn. III. ÚS 119/03. V súlade s § 220 ods. 2 CSP musí
súd v odôvodnení rozhodnutia podať výklad opodstatnenosti a zákonnosti výroku rozhodnutia a musí sa
vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami; jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení
dostatočne vysvetlený s poukazom na zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním
prijaté právne závery. Súd teda nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale

len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných jeho stranami.
Rozhodnutie prvoinštančného nie je možné považovať za „neočakávané“, keďže toto nebolo založené
na dôvodoch, ktoré by nebolo možné predpokladať. S odôvodnením rozhodnutia súdom prvej inštancie
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a jeho rozhodnutie považuje za správne.

18. K ďalším odvolacím námietkam žalovaného odvolací súd uvádza, že pod pojmom vecná legitimácia
je potrebné rozumieť stav vyplývajúci z hmotného práva, podľa ktorého je strana sporu subjektom práva,
o ktoré v súdnom konaní ide. Nedostatok vecnej legitimácie znamená, že niekto, kto o sebe tvrdí, že je
nositeľom hmotno-právneho oprávnenia, alebo o ktorom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej

povinnosti, nie je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (hmotno-právnej povinnosti), o ktoré v konaní
ide, pričom súd ex offo skúma vecnú legitimáciu strán sporu.

19. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie sa otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu
zaoberal dostatočne a svoj správny právny záver riadne odôvodnil. Odvolací súd sa stotožňuje s tým,

že ustanovenia Autorského zákona a konkrétne ani ust. § 175 ods. 1 písm. a) AZ samotné, či v spojení
s § 160 ods. 2 písm. c) AZ nezakladajú povinnosť organizáciám kolektívnej správy práv obligatórne
spoločne zabezpečovať ochranu práv nimi zastupovaných subjektov. Zo ust. § 175 ods. 1 písm. a) AZ
vyplývalenpovinnosťorganizáciikolektívnejsprávyuzavrieťdohoduospoločnejsprávevdanomodbore
kolektívnej správy a zasa ust. § 160 ods. 2 písm. c) AZ upravuje pôsobnosť valného zhromaždenia

organizácie kolektívnej správy, ktorému zveruje schvaľovanie príjmov z výkonu kolektívnej správy práv.
Ztýchtožalovanýmnamietanýchustanovenížiadnymvýkladomnemožnovyvodiťkreovanieprocesného
spoločenstva príslušných organizácií kolektívnej správy práv v sporovom konaní (§ 75 a nasl. CSP).
Odvolací súd je toho názoru, že účelom obligatórnej spoločnej správy podľa § 175 ods. 1 AZ je
len uľahčiť situáciu „prevádzkárňam“ tým, že stačí im uzavrieť príslušnú zmluvu ohľadne používania

predmetov ochrany s jednou organizáciou kolektívnej správy a nie s každou z nich. Z tohto hľadiska
potom odvolací súd nevidí žiaden racionálny argument svedčiaci v prospech toho, že namiesto jednej
organizácie kolektívnej správy, by sa mali v súdnom konaní domáhať vydania bezdôvodného obohatenia
ibavšetkyspoločne,čobybolonavyšeopatreniezvlášťnepraktické(vsmerezbytočnéhozvýšeniapočtu
žalujúcich subjektov). Autorský zákon v tomto smere totiž v žiadnom ustanovení nekonštruuje práva

nedeliteľného charakteru, ktorých uplatnenie by bolo viazané na ich spoločné uplatnenie viacerými, či
všetkými organizáciami kolektívnej správy v danom odbore. Odvolací súd preto uzatvára, že žalobca je
nositeľom aktívnej vecnej legitimácie vo vzťahu k ním uplatnenému nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia a na podporu svojho záveru poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.1Cdo/259/2021zodňa28.02.2023týkajúcesaskutkovoaprávneobdobnejvecitunajšiehoodvolacieho
súdu sp. zn. 12Co/177/2019, v ktorom rozhodnutí najvyšší súd dospel k záveru, že „Povaha nároku
na vydanie bezdôvodného obohatenia súvisiaca s právom individuálnych autorov na poskytnutie

odmeny, ktorá nebola v zmysle zákona uhradená, nijako nezakladá existenciu núteného procesného
spoločenstva. Nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vyplývajúci z autorského zákona nezakladá
žiadne také hmotnoprávne postavenie autorov, či organizácií kolektívnych správ zastupujúcich autorov
vo vzájomnom pomere medzi autormi alebo medzi organizáciami kolektívnej správy, ktoré by zakladali
nemožnosť samostatného uplatňovania nárokov. Zo svojej povahy ide o nárok deliteľný, a pokiaľ nie je

preukázaný opak, správu majetkového práva autorov vykonáva organizácia kolektívnej správy príslušná
podľadruhuchránenéhoautorskéhopráva,ktorájeoprávnenátentonároksamostatnevymáhať.Právna
úprava dohody o spoločnej správe v zmysle § 175 autorského zákona neobmedzuje žalobcu ako
organizáciu kolektívnej správy v tom, aby popri existencii spoločnej dohody, vykonával aj kolektívnu
správu samostatne vo vlastnom mene. Existencia dohody o spoločnej správe má uľahčiť vyjednávaciu
pozíciu subjektov povinných z ochrany autorských práv, nezakladá však pre oprávnené osoby nútené

spoločenstvo pri uplatňovaní nárokov na vydanie bezdôvodného obohatenia za porušenie autorských
práv.“

20. Žalovaný tiež namietal, že v konaní nebolo riadne preukázané vykonanie verejného prenosu z
hľadiska obsadenosti ubytovacieho zariadenia, lebo podľa neho ak niet na izbe ubytovaných hostí,

nemôže na izbe dochádzať k verejnému prenosu. Odvolací súd uvádza, že verejný prenos diela je
definovanýv§27ods.1a2AZakoverejnéšíreniedielaakýmikoľvektechnickýmiprostriedkamipodrôte
alebo bezdrôtovo tak, že toto dielo môžu vnímať osoby na miestach, kde by ho bez tohto prenosu vnímať
nemohli; vysielanie diela, retransmisia diela a sprístupňovanie diela verejnosti je verejným prenosom
diela. Vo vzťahu k verejnému prenosu diela Súdny dvor Európskej únie už vo veci C-306/05 konštatoval,

že „z článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 a z článku 8 zmluvy WIPO o autorských právach vyplýva, že na
účely verejného prenosu stačí, aby sa dielo sprístupnilo verejnosti tak, aby osoby, ktoré ju tvoria, mali k
nemu prístup. Preto nie je v tomto ohľade rozhodujúce na rozdiel od tvrdenia spoločnosti Rafael a Írska,
že klienti, ktorí si televízny prijímač nezapli, nemali v skutočnosti k dielam prístup.“ a aj v nadväznosti
na to potom na jednu z položených prejudiciálnych otázok odpovedal, že „Hoci samotné zabezpečenie

fyzických zariadení nepredstavuje ako také verejný prenos v zmysle smernice Európskeho parlamentu
a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi
súvisiacich práv v informačnej spoločnosti, poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom
televíznych prijímačov klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách tohto zariadenia, predstavuje nezávisle
od používanej techniky prenosu signálu verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1 tejto smernice.“

Ako správne poukázal súd prvej inštancie, v rozhodnutí vo veci C-136/09 Súdny dvor EÚ uviedol, že
„Prevádzkovateľ hotela tým, že umiestni do izieb svojho zariadenia televízory a napojí ich na centrálnu
anténu, uskutočňuje na základe tejto samotnej skutočnosti verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1
smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov
autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti.“. Odvolací súd poukazuje aj na

rozhodnutieSúdnehodvoreEÚvoveciC-162/10,podľaktorého„Prevádzkovateľhotelovéhozariadenia,
ktorý poskytuje v izbách svojich hostí televízne a/alebo rozhlasové prijímače, do ktorých prenáša
vysielanýsignál,je"používateľom",ktorýuskutočňuje"verejnýprenos"vysielanéhozvukovéhozáznamu
v zmysle článku 8 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/115/ES z 12. decembra 2006
o nájomnom práve a výpožičnom práve a o určitých právach súvisiacich s autorskými právami v oblasti

duševného vlastníctva.“ Podľa odvolacieho súdu je z uvedeného zrejmé, že znaky verejného prenosu
spĺňa už samotná objektívna možnosť verejného prenosu umiestnením zvukovo-obrazového zariadenia
v ubytovacom zariadení a nie je rozhodujúce, či takto šírené diela skutočne aj vnímala určitá konkrétna
osoba, ale rozhodujúce je, že ich mohla vnímať.

21. Nie je preto podstatná ani obsadenosť ubytovacieho zariadenia, ako to namietal žalovaný a teda
ani okolnosť, či prevádzkovateľom ubytovania realizovaný verejný prenos diela aj skutočne niekto
z ubytovaných hostí využil (t. j. či si prijímač zapol alebo nie a čo konkrétne sledoval). V zmysle
uvedených rozhodnutí Súdneho dvora EÚ je totiž tzv. nová verejnosť chápaná nie ako konkrétni v izbách
ubytovaní hostia, ale v predmetnom prípade ako potenciálne osoby, ku ktorým sa v dôsledku činnosti

prevádzkovateľa môžu vysielané diela dostať. Súdny dvor to v už spomínanom rozhodnutí C-306/05
vysvetlil nasledovne: „41. Ako to totiž vysvetľuje sprievodca Bernského dohovoru - výkladový dokument
vypracovaný WIPO, ktorý nie je právne záväzný, avšak prispieva k výkladu uvedeného dohovoru - tým,
že autor udelí súhlas na vysielanie svojho diela rozhlasom alebo televíziou, zohľadňuje iba priamychužívateľov, to znamená držiteľov prijímačov, ktorí jednotlivo alebo v súkromnom a rodinnom kruhu
prijímajú jednotlivé programy. Podľa tohto sprievodcu akonáhle tento druh prenosu prijíma širší okruh
poslucháčov, a niekedy aj na účely dosiahnutia zisku, teda počúvanie alebo sledovanie diela môže

využívať nová časť verejnosti, ktorá prijíma program prostredníctvom reproduktorov alebo podobných
zariadení, nejde už o príjem samotného programu, ale o samostatný akt, ktorý predstavuje prenos
vysielaného diela novej verejnosti. Ako uvádza spomínaný sprievodca, tento verejný príjem podnecuje
využitie výlučného práva autora udeliť súhlas s týmto príjmom. 42. Klienti hotelového zariadenia pritom
predstavujú takúto novú verejnosť. Rozširovanie diela vysielaného rozhlasom alebo televíziou týmto

klientom prostredníctvom televíznych prijímačov totiž nepredstavuje iba technický prostriedok smerujúci
k zabezpečeniu alebo zlepšeniu príjmu pôvodného programu v oblasti pokrytia signálom. Naopak,
hotelové zariadenie je subjektom, ktorý s vedomím dôsledkov svojho konania sprostredkúva svojim
klientom prístup k chránenému dielu. Ak by totiž toto sprostredkovanie neexistovalo, klienti by v zásade
nemohli mať úžitok z vysielaného diela napriek tomu, že by sa nachádzali vo vnútri uvedenej oblasti.“

22. Otázka obsadenosti žalovaným prevádzkovaného ubytovacieho zariadenia tak nemala právny
význam nielen vo vzťahu k naplneniu podmienok verejného prenosu, ale ani vo vzťahu k posúdeniu
výšky žalovaného bezdôvodného obohatenia. Už súd prvej inštancie správne poukázal, že vyťaženosť
ubytovaciehozariadeniaakokritériumurčeniavýškyodmienvsadzobníkubolorelevantnépodľaprávnej
úpravy § 169 ods. 2 AZ účinnej až od 01. 01. 2019 (t. j. nie v žalovanom období) a že podstatou licenčnej

odmeny (licencie) je oprávnenie a nie povinnosť používať predmet ochrany a teda nejde o odmenu za
skutočné použitie predmetov ochrany, ale o odmenu za možnosť ich používania. Odvolací súd v tomto
smere zdôrazňuje, že licencia sa poskytuje ako oprávnenie používať predmety ochrany do budúcnosti,
čo znamená, že nie je možné vopred presne určiť obsadenosť ubytovacieho zariadenia. Preto pri
bezdôvodnom obohatení, ktorého výška sa určuje podľa § 458a v spojení s § 442a ods. 2 OZ v závislosti

od zvyčajnej licenčnej odmeny, nemožno prihliadať na obsadenosť ubytovacieho zariadenia. Súd prvej
inštancie preto správne v otázke výšky prisúdeného bezdôvodného obohatenia vychádzal z uzavretých
licenčných zmlúv s inými používateľmi v roku 2016, ktorých podkladom bol sadzobník žalobcu.

23. S uvedeným súvisí aj žalovaného odvolacia námietka, podľa ktorej súd prvej inštancie nezobral do

úvahy právoplatné rozhodnutie Protimonopolného úradu SR o tom, že v rokoch 2015 až 2019 žalobca
zneužil dominantné postavenie uplatňovaním neprimeraných cien. Odvolací súd v zhode so súdom prvej
inštancie uvádza, že výsledok správneho konania vedeného proti žalobcovi protimonopolným úradom
nemal relevanciu pre toto konanie. Najvyšší súd SR sa totiž otázkou vplyvu predmetného správneho
konania na súdne konanie o vydanie bezdôvodného obohatenia zaoberal (ešte v štádiu, kedy správne

konanie pred PMÚ SR prebiehalo) v právne a skutkovo obdobných veciach tunajšieho odvolacieho
súdu sp. zn. 12Co/62/2019 a sp. zn. 12Co/177/2019, kedy tak v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/187/2021, ako
aj v rozhodnutí sp. zn. 1Cdo/259/2021 najvyšší súd dospel k záveru, že „Licenčné odmeny, tak ako
vyplývajú v relevantnom období z predložených licenčných zmlúv, sú zvyčajnými odmenami, nakoľko
za zvyčajné licenčné odmeny možno považovať len také licenčné odmeny, za aké boli v relevantnom

období skutočne udeľované licencie používateľom predmetov ochrany. Nakoľko Protimonopolný úrad
SR nie je cenovým orgánom, ktorý určí aké licenčné odmeny sú primerané alebo zvyčajné, výsledkom
konaniapredProtimonopolnýmúradomSRbudelenrozhodnutieotom,čisažalobcadopustilsprávneho
deliktu, ergo výsledok správneho konania nemá žiadnu relevanciu pre toto súdne konanie.“ Preto podľa
odvolacieho súdu žalovaný z predmetného rozhodnutia PMÚ SR vo väzbe na ust. § 193 CSP nesprávne

vyvodzoval potrebu korekcie výšky bezdôvodného obohatenia, resp. jeho úplné nepriznanie žalobcovi
cez aplikáciu § 3 ods. 1 OZ. Odvolací súd okrem toho konštatuje, že predmetné právoplatné rozhodnutie
PMÚ SR zo dňa 23. 02. 2022 má primárne verejnoprávny význam, lebo jeho podstatou je postih žalobcu
za spáchaný správny delikt a až sekundárne možno tomuto rozhodnutiu pripísať dôsledky týkajúce
sa súkromnoprávnych vzťahov, a aj to podľa odvolacieho súdu prípadne len do budúcnosti, pričom

v tomto kontexte treba chápať aj žalovaným označené ust. § 8 ods. 3 zákona č. 136/2001 Z. z., podľa
ktoréhojezneužívaniedominantnéhopostavenianarelevantnomtrhuzakázané.Dôsledkomuvedeného
rozhodnutia v súkromnoprávnej rovine totiž nie je žiadna priama zmena, resp. zníženie výšky v minulosti
(t. j. i v roku 2016) platených licenčných odmien, lebo ich výška sa z objektívneho hľadiska nijak
nezmenila. To podľa odvolacieho súdu znamená, že iba samotná existencia predmetného rozhodnutia

PMÚ SR nebola spôsobilá zmeniť záver, podľa ktorého bolo treba určiť výšku bezdôvodného obohatenia
podľa licenčných zmlúv uzavretých s inými používateľmi v roku 201624. Záverom odvolací súd uvádza, že nebolo dôvodným ani tvrdenie žalovaného, že súd prvej inštancie
neposúdil vec cez prizmu dobrých mravov, keď síce skutočne ust. § 3 ods. 1 OZ nikde necitoval, ale
jeho použitie je zrejmé zo 42. odseku odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom súd prvej inštancie

uzavrel, že sadzobníkom stanovená výška odmeny neodporuje dobrým mravom. V nadväznosti na to
súd prvej inštancie v 43. odseku odôvodnenia rozsudku poukázal na konanie žalovaného v rokoch
predchádzajúcich teraz žalovanému obdobiu i v čase po ňom a v týchto okolnostiach práve aj odvolací
súdvidítakésprávaniesažalovanéhorozpornésozákonom,vdôsledkuktoréhoneprichádzalodoúvahy
aplikovať vo vzťahu k uplatnenému nároku § 3 ods. 1 OZ a tento žalobcovi nepriznať. Žalovaný totiž

vedel, že na použitie predmetov ochrany v rámci verejného prenosu vo svojom ubytovacom zariadení
potrebuje oprávnenie (licenciu), čo si síce okrem žalovaného roku 2016 riadne vysporiadal, ale predmety
ochrany napriek tomu v tom čase vedome používal neoprávnene. Ani odvolací súd preto nevidel dôvod
na to, aby právo na vydanie bezdôvodného obohatenia žalobcovi sčasti, resp. úplne nepriznal podľa §
3 ods. 1 OZ ako výkon práva nesúladného s dobrými mravmi.

25. Odvolací súd z uvedených dôvodov dospel k záveru o neopodstatnenosti žalovaným podaného
odvolaniaapretorozsudoksúduprvejinštanciepotvrdil,atovrátanezávisléhovýrokuotrováchkonania,
voči ktorému žalovaný neuviedol žiadnu odvolaciu argumentáciu.

26. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ust. § 396 ods. 1 v spojení

s § 262 ods. 1 CSP a aplikoval zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ust.
§ 255 ods. 1 CSP. V tomto prípade bol v odvolacom konaní plne úspešný žalobca a preto mu odvolací
súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %. O výške
náhradytrovodvolaciehokonaniarozhodnepodľa§262ods.2CSPsúdprvejinštanciepoprávoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

27. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ust. § 396 ods. 1 CSP v
spojení s ust. § 262 ods. 1 CSP. Odvolací súd pri svojom rozhodnutí aplikoval zásadu zodpovednosti za
výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ust. § 255 ods. 1 CSP. V tomto prípade bol v odvolacom konaní
plne úspešný žalovaný a preto mu odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči

žalobcom 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov odvolacieho konania
rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,

pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za neho koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.