Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 15. júl 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16Co/8/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3621201356
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 07. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Čelková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3621201356.2

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Čelkovej a členiek senátu
JUDr. Dariny Legerskej a Mgr. Stanislavy Kollárovej v právnej veci navrhovateľov: 1/ A. A. B., nar.
XX.XX.XXXX, bytom C. D. E. XXX,
XXX XX C. D., 2/ A. F. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. E. XXX, XXX XX C. D., obaja zastúpení
splnomocnenou zástupkyňou: A. G. H.,

I. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. K. XXX, XXX XX J., za účasti: 1/ Slovenský pozemkový fond, so sídlom
Búdková 36, 817 15 Bratislava, IČO: 17 335 345,
2/ LESY Slovenskej republiky, štátny podnik, so sídlom Námestie SNP 8, 975 66 Banská Bystrica,
IČO: 36 038 351, právne zastúpený: Advokátska kancelária JAKUBČO, spol. s r. o., so sídlom Horné
záhrady 2, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 50 570 897, v konaní o potvrdenie vydržania vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti, o odvolaní účastníka 2/ proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza č. k.

PE-3Vyd/1/2021-68 zo dňa 9. februára 2024, v spojení s opravným uznesením č. k. PE-3Vyd/1/2021-97
zo dňa 4. novembra 2024, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie zrušuje a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie výrokom I. potvrdil vydržanie vlastníckeho práva pre

navrhovateľov ku dňu 09.07.2013 k novovytvorenej parcele C KN parc. č. 2010/2 s výmerou 412 m2
– ostatná plocha, k. ú. C. D. v celku 1/1 do ich bezpodielového spoluvlastníctva manželov, vytvorenej
z pôvodnej parcely C KN parc. č. 2010/1 s výmerou 6.498 m2 – lesný pozemok, zapísanej na LV č. XX,
k. ú. C. D., geometrickým plánom č. 50940759-10/2021 vyhotoveným L. M. a autorizačne overeným N.
H. O. dňa 21.01.2021, overeným N. O. H. dňa 02.02.2021 pod č. 18/21, ktorý tvorí súčasť napadnutého
uznesenia. Výrokom II. súd prvej inštancie rozhodol, že žiaden z účastníkov konania nemá nárok na

náhradu trov konania.

2. Navrhovatelia sa podaným návrhom domáhali potvrdenia vydržania ich vlastníckeho práva
k novovytvorenej parcele tak, ako je špecifikovaná v bode 1. tohto rozhodnutia, resp. vo výroku I.
napadnutého uznesenia. Z návrhu a priložených dôkazov vyplýva, že navrhovatelia sú vlastníkmi
nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX, okres Partizánske, obec C. D., k. ú. C. D., a to (i) pozemok

s parc. č. 2011/9 – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 391 m2, (ii) pozemok s parc. č. 2011/15 –
záhradaovýmere709m2a(iii)rodinnýdompostavenýnaparceleč.2011/9,súp.č.XXX.Navrhovateľka
2/ je vlastníčkou vyššie uvedených nehnuteľností v podiele 1/4 na základe Osvedčenia o dedičstve sp.
zn. D 279/98 – Z 1801/00 – 29/1. Obaja navrhovatelia sú v podiele 3/4 bezpodielovými spoluvlastníkmi
vyššie uvedených nehnuteľností, pričom podiel nadobudli na základe kúpnej zmluvy a zmluvy o zriadení
vecného bremena V 799/03 zo dňa 09.09.2003 – 153/03 (kúpna zmluva zo dňa 09.07.2023 – pozn.

odvolacieho súdu). Predmet vydržania je špecifikovaný Geometrickým plánom č. 50940759 - 10/2021
a rodinou navrhovateľky 2/ je užívaný od roku 1970. Navrhovatelia nemali žiadnu vedomosť, že predmetvydržania nie je vo vlastníctve rodičov navrhovateľky 2/, a preto svoje vlastnícke právo k predmetu
vydržania odvodzovali od osvedčenia o dedičstve sp. zn. D 279/98 – Z 1801/00 – 29/1 a kúpnej
zmluvy a zmluvy o zriadení vecného bremena V 799/03 zo dňa 09.09.2003 – 153/03. Navrhovatelia ako

manželia predmet vydržania spoločne a dobromyseľne užívajú po dobu 17 rokov. Predmet vydržania
je riadne oplotený a sú na ňom postavené dve hospodárske budovy. Mali za to, že sú dobromyseľnými
držiteľmi a predmet vydržania majú v držbe nepretržite viac ako desať rokov a preto sú splnené zákonné
podmienky na nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním.

3. Súd prvej inštancie uznesením č. k. 3Vyd/1/2021-23 zo dňa 07.04.2022 vydal vyzývacie uznesenie,
ktorým vyzval na uplatnenie námietok proti vydaniu uznesenia o potvrdení vydržania vlastníckeho práva
k predmetu vydržania, voči ktorému podal účastník 2/ námietky.

4. Súd prvej inštancie v napadnutom uznesení konštatoval, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné,
že navrhovatelia užívajú časť pozemku vo vlastníctve vlastníka predmetu vydržania. Pri rozhodovaní

vychádzal z toho, že zákonom ustanovené podmienky vydržania sú: a) existencia držby veci z toho
hľadiska, či držiteľ s vecou nakladá ako so svojou a či je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný,
že mu vec patrí; b) uplynutie ustanovenej doby,
v ktorej má oprávnený držiteľ vec v držbe (trojročná doba pri hnuteľných veciach, desaťročná doba
pri nehnuteľných veciach); c) spôsobilosť predmetu vydržania. (R 50/1985). Poukázal na rozsudok

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/211/2006 zo dňa 29.04.2008. Prijal záver, že medzi účastníkmi
konania nebolo sporné, že navrhovatelia predmet vydržania užívajú viac ako
10 rokov a že predmet vydržania je spôsobilým predmetom vydržania. Mal za to, že sporné je
splnenie podmienky dobromyseľnej držby navrhovateľov. Pokiaľ ide o dobromyseľnosť poukázal na
rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/260/2008 zo dňa 10.12.2008. Ďalej poukázal na uznesenie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/361/2012 zo dňa 27.01.2015.

5. Súd prvej inštancie považoval za potrebné posúdiť, či navrhovatelia nehnuteľnosti užívali
dobromyseľne v dobrej viere, že predmet vydržania je v ich vlastníctve. Uviedol, že rodinný dom spolu
s oplotením pozemku staval otec navrhovateľky 2/, ktorá v čase stavby rodinného domu mala 11 rokov.

Objektívne od nej teda nemožno požadovať, aby mala vedomosť o skutočnosti, v koho vlastníctve boli
užívané pozemky. Je logické, že navrhovateľka 2/ počas celého života považovala užívané pozemky
jej rodinou za rodinné vlastníctvo. Po smrti otca v roku 1998 zdedila po otcovi svoj podiel. Následne
spolu s navrhovateľom 1/ (manžel navrhovateľky 2/), ktorý sa do rodiny „priženil“ odkúpili podiel matky
navrhovateľky 2/, a to na základe kúpnej zmluvy z roku 2003. Odvtedy predmet vydržania užívajú. Súd

prvej inštancie bol tak presvedčený, že navrhovatelia užívali predmet vydržania v dobrej viere, že tento
je v ich vlastníctve. Opätovne zdôraznil, že rodina navrhovateľky 2/ predmet vydržania užívala od jej 11
rokov, a preto ona nemala objektívne dôvod pochybovať o tom, že predmet vydržania nie je v rodinnom
vlastníctve. Aj v prípade nadobudnutia rodinného majetku, či už na základe dedičského konania alebo
kúpnej zmluvy nemala dôvod prekontrolovávať nadobudnuté pozemky, ich veľkosť, keďže tieto v tom

čase jej rodina už 30 rokov užívala. Bol toho názoru, že v danom prípade by rovnako konal každý
bežný človek. skonštatoval, že v danom prípade nedošlo k porušeniu tzv. „náležitej opatrnosti“ zo strany
navrhovateľky 2/, pretože táto nemala dôvod pochybovať o svojom vlastníctve
k predmetu vydržania. Uviedol, že o to viac dobrá vôľa platí pre navrhovateľa 1/, ktorý sa do rodiny
navrhovateľky 2/ priženil. Pokiaľ mu bolo zo strany manželky povedané, že predmet vydržania je vo

vlastníctve jej rodiny, nemal absolútny dôvod o tejto skutočnosti pochybovať a uvedenú skutočnosť si
preverovať. Ďalším dôvodom, ktorý objektívne môže vzbudiť v navrhovateľoch predpoklad, že predmet
vydržania je v ich vlastníctve je aj skutočnosť, že na predmete vydržania postavil otec navrhovateľky 2/
hospodárske budovy. Samotný vlastník predmetu vydržania sa o predmet vydržania nijakým spôsobom
viac ako 30 rokov nezaujímal a navrhovateľov nijakým spôsobom na svoje vlastnícke právo neupozornil.

Aj z tohto dôvodu o svojom vlastníctve k predmetu vydržania navrhovatelia nemuseli mať dôvodné
pochybnosti.

6. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s tvrdením účastníka 2/, že bežný človek musí vedieť rozoznať
rozdiel medzi výmerou 709 m2 a výmerou 1.121 m2. Uviedol, že navrhovatelia nadobudli do vlastníctva

všetko, čo vlastnili rodičia navrhovateľky 2/. V užívaní im zostali pozemky v rovnakej výmere, ako
boli užívané rodinou navrhovateľky 2/ predtým. Navrhovatelia nemali dôvod sa ďalej nad výmerou
pozemkov zamýšľať. Veľkosť výmery by zistili iba meraním, k čomu nemali dôvod. Tvar pozemkov
vo vlastníctve navrhovateľov spolu s predmetom vydržania má navyše nepravidelný tvar, ako vyplývaz predloženého geometrického plánu. Presné určenie výmery „od oka“ je preto nemožné. Preto bol
súd prvej inštancie toho názoru, že navrhovatelia nemuseli mať podozrenie, že by užívali pozemky vo
väčšom rozsahu ako nadobudli. Súd prvej inštancie mal za to, že v tomto prípade došlo k skutkovému

omylu na strane navrhovateľov, že predmet vydržania je v ich vlastníctve. Z okolností daného prípadu
vyplýva, že navrhovatelia pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti
konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, nemali pochybnosti, že užívajú nehnuteľnosti,
ktorých vlastníctvo nenadobudli. Preto súd prvej inštancie uzavrel, že navrhovatelia splnili podmienky na
vydržanie predmetu vydržania, keďže predmet vydržania mali v držbe 10 rokov, predmet držby užívali

dobromyseľne (v dobrej viere, že je v ich vlastníctve) a predmet vydržania je spôsobilý na vydržanie.

7. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie v súlade s § 52 zákona č. 161/2015
Z.z.Civilnýmimosporovýporiadokvzneníneskoršíchpredpisov(ďalejlen„CMP“),podľaktoréhožiaden
z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak, keď v konaní
neboli tvrdené a ani súdom prvej inštancie zistené žiadne tak špecifické okolnosti prípadu, ktoré by

odôvodňovali priznanie náhrady trov konania niektorému z jeho účastníkov.

8. Proti tomuto uzneseniu v celom rozsahu podal účastník 2/ ako zapísaný vlastník odvolanie uplatniac
odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d/, písm. f/ a písm. h/ CSP a odvolací dôvod podľa
§ 62 ods. 1 CMP. Bol toho názoru, že napadnuté uznesenie vyvodzuje z dokazovania nesprávne

a neúplné skutkové závery, pričom skutkové zistenia súd prvej inštancie podrobil nesprávnemu
právnemu posúdeniu, čo predstavuje zásadný zásah do jeho práv. Uviedol, že je nevyhnutné pri
posudzovaní oprávnenosti vydržania predmetu vydržania vychádzať z toho, že vydržanie je osobitný
originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva zo zákona pri splnení zákonom požadovaných
predpokladov, ktorými súd a) spôsobilý predmet vydržania, b) oprávnená držba, c) splnenie zákonom

ustanovenej doby, počas ktorej je držba nepretržitá, pričom platí, že oprávnená držba musí spĺňať
kumulatívne oba jej pojmové znaky, ktorými sú dobromyseľnosť a skutočnosť, že držiteľ vykonáva držbu
v rovnakom rozsahu ako vlastník. Mal za to, že súd prvej inštancie nesprávne vec posúdil, pretože
neposúdil dobromyseľnosť navrhovateľov so zreteľom na všetky okolnosti. Bol toho názoru, že v danom
prípade ide výlučne o subjektívne predstavy navrhovateľov, ktorí neboli náležite opatrní a mali, alebo

mohli mať pochybnosti, že užívajú nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudli. Ďalej mal za to, že
súd prvej inštancie sa nijakým spôsobom nevysporiadal s jeho argumentáciou uvedenou v podaných
námietkam proti vyzývaciemu uzneseniu týkajúcich sa absencie nadobúdacieho titulu. Zotrval na tom,
že navrhovatelia v konaní nijakým spôsobom neopisujú okolnosti, za akých mali predmet vydržania
nadobudnúť, pričom ani len netvrdia, že im nejaký nadobúdací titul svedčí. Poukázal na rozsudok

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/260/2008 zo dňa 10.12.2008. Zdôraznil, že iba subjektívny pocit
a subjektívna predstava navrhovateľov, bez existencie akéhokoľvek nadobúdacieho titulu, nemôže
za žiadnych okolností zakladať ich právo vydržať predmet vydržania. Ďalej poukázal na rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Co/25/2007 zo dňa 31.03.2009 (v poukazovanom prípade ide o sp.
zn. Krajského súdu v Nitre, správne má byť rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/3/2008 zo

dňa 31.03.2009; ďalej bude uvádzaná už správna sp. zn. - pozn. odvolacieho súdu), ktorý podľa neho
posudzoval obdobnú, až takmer totožnú vec. V ďalšej časti poukázal na priebeh konania pod sp. zn.
2Cdo/3/2008. V tomto smere namietal, že súd prvej inštancie posúdil obdobný skutkový stav odlišne.
Poukázalnato,žesúdprvejinštancierozhodolodobromyseľnostinavrhovateľov,pretoženavrhovateľka
2/ odvádza svoje právo od stavu, za akého užívali predmetné pozemky jej rodičia, a teda vyhlasuje, že

do užívania nehnuteľnosti vstúpili jej rodičia v období, keď mala 11 rokov, pričom ona vstúpila následne
do užívania predmetnej nehnuteľnosti v roku 1998, kedy svoj podiel zdedila po otcovi, odkedy predmet
vydržania nepretržite užíva aj spolu
s manželom, ktorý odkúpil podiel matky navrhovateľky 2/ na základe kúpnej zmluvy z roku 2003. V
rámci rozhodovania Najvyššieho súdu SR v konaní sp. zn. 2Cdo/3/2008 súd teda rovnako posudzoval

situáciu, kedy osoby pokúšajúce sa o vydržanie nehnuteľnosti vyhlasovali a odvodzovali svoje právo
od užívania nehnuteľnosti po svojich rodičoch – v rovnakom rozsahu ako dovtedy užívali ich rodičia.
Tu však súd jednoznačne konštatuje, že týmto nepreukázali svoju dobromyseľnosť. Preto mal za to,
že je nevyhnutné konštatovať, že súd prvej inštancie nerozhodol v súlade s rozhodovacou praxou v
obdobných veciach, pretože navrhovateľom sa nepodarilo preukázať, že by dobromyseľne vstúpili do

užívania spornej nehnuteľnosti, a to ani z dôvodu, že predmetnú nehnuteľnosť užívajú rovnako ako
rodičia navrhovateľky 2/. Pokiaľ ide o argumentáciu súdu prvej inštancie, že nie je možné žiadať od
bežného človeka, aby vedel rozoznať rozdiel medzi výmerou 709 m2 a výmerou 1.121 m2, v tejto
súvislosti s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/3/2008 zo dňa 31.03.2009uviedol, že súd prvej inštancie sa aj v tejto otázke odklonil od rozhodovacej praxe súdov, nakoľko
navrhovateľom sa v tomto konaní nepodarilo preukázať, že by dobromyseľne vstúpili do užívania spornej
nehnuteľnosti, a to ani z dôvodu, že mali a mohli pri bežnej opatrnosti zistiť, že užívajú niečo iné, niečo

naviac, než im vlastnícky patrí. Dodal, že právny omyl vychádzajúci z neznalosti alebo nedokonalej
znalostijeprávnyomylneospravedlniteľný.Navrhol,abyodvolacísúdpostupompodľa§388CSPzmenil
napadnuté uznesenie tak, že návrh v plnom rozsahu zamietne.

9. Navrhovatelia sa v písomnom vyjadrení k odvolaniu účastníka 2/ stotožnili v plnom rozsahu s názorom

súdu prvej inštancie, že bolo nimi riadne preukázané kumulatívne splnenie zákonných predpokladov
na nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, a preto nadobudli originálnym spôsobom vlastnícke
právo k predmetu vydržania dňa 09.07.2013 priamo zo zákona. K tvrdeniu o ich oprávnenej držby, ktorú
účastník 2/ spochybňoval uviedli, že fakticky ovládali predmet vydržania a nakladali s ním ako s vlastným
po dobu 17 rokov, pokým sa na základe ohlasovacej povinnosti nedozvedeli o nesúlade faktického stavu
s právnym. Uviedli, že mali vôľu nakladať s predmetnom vydržania ako s vlastným tým, že danú parcelu

zveľaďovali - postavili si bazén a fakticky parcelu aj užívali, nakoľko je predmet vydržania oplotený
ešte od čias ich právnych predchodcov. Mali za to, že oprávnená držba je taká, ktorá je dobromyseľná,
t. j. nadobúdateľ je v dobrej viere vzhľadom na všetky okolnosti presvedčený, že mu vec patrí. Ďalej
uviedli, že ich dobrá viera je ich vnútorným psychickým stavom, že im predmet vydržania patrí a po
dlhých 17 rokov nekonali bezprávne. Dodali, že z objektívneho hľadiska nie je spravodlivé požadovať od

navrhovateľky, ktorej otec v roku 1970 staval rodinný dom s oplotením, aby mala vedomosť o skutočnom
vlastníctve predmetu vydržania, ktorý tvoril súčasť s ich pozemkom a rovnako ani od jej manžela, ktorý
sa do takéhoto stavu užívania predmetu vydržania priženil. Čo sa týka účastníkom 2/ tvrdenej absencie
nadobúdacieho titulu, z ktorého odvodzovali svoje vlastnícke právo k predmetu vydržania uviedli, že
týmito boli Osvedčenie o dedičstve sp. zn. D 279/98 a kúpna zmluva a zmluva o zriadení vecného

bremena zo dňa 09.07.2003, na základe ktorých nadobudli navrhovatelia do vlastníctva nehnuteľnosti
parc. č. 2011/15 evidovanej na LV č. XXX, k. ú. C. D.. Ďalej poukázali na rozsudok Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 5Cdo/260/2008 zo dňa 10.12.2008. Pokiaľ ide o argumentáciu účastníka 2/, že súd prvej
inštancie sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe prezentovanej rozsudkom Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 2Cdo/3/2008 zo dňa 31.03.2009 uviedli, že každý prípad, hlavne prípady vydržania je

potrebné posudzovať samostatne, od prípadu k prípadu, nakoľko je každý prípad osobitný a majú iný
skutkový základ, vzhľadom na okolnosti nadobudnutia, špecifickosť predmetu vydržania ako je napr.
výmera pozemkov, nepravidelný tvar a svahovitý terén. Ďalej uviedli, že je potrebné prihliadať na princíp
všeobecnej spravodlivosti v súvislosti s plynutím času, ktorý má právny význam a môže viesť k oslabeniu
vlastníckeho práva, pretože čím dlhší čas uplynie od nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním, tým

má ústavnoprávna ochrana princípu právnej istoty väčšiu váhu než ochrana pôvodného (skutočného)
vlastníka. Poukázali na to, že súd prvej inštancie konštatoval nadobudnutie ich vlastníckeho práva k
predmetu vydržaniu dňa 09.07.2013, čo znamená že odvtedy už uplynulo viac ako 10 rokov, pričom
súčasne poukázali na to, že navrhovateľka 2/
v dobrej viere užíva predmet vydržania už od roku 1970. Záverom dodali, že pri zachovaní náležitej

opatrnosti nemali pochybnosť, že užívajú nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudli. V zmysle
ustálenej judikatúry súdov SR má byť v právnom štáte dobromyseľnému nadobúdateľovi vlastníckeho
práva poskytnutá súdna ochrana aj pred pôvodným skutočným vlastníkom. V tomto prípade musíme
postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a vlastnícke právo nadobúdateľov na
základe dobrej viery, že vec nadobudli do ich vlastníctva. Navrhli, aby odvolací súd rozhodol o potvrdení

napadnuté uznesenia.

10. Účastník 2/ sa k vyjadreniu navrhovateľov už bližšie odvolacou replikou nevyjadril.

11. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom

stanovenejlehote(§362ods.1CSP)oprávnenouosobou–účastníkom2/akotým,ktomávčasezačatia
konania o potvrdení vydržania zapísané na liste vlastníctva vlastnícke právo k predmetu vydržania –
zapísaný vlastník (§ 359c ods. 2 písm. b/ CMP)
a v ktorého neprospech bolo napadnuté uznesenie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je tento opravný prostriedok prípustný (§ 59 ods. 1 CMP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má

zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom odvolania (§ 379 CSP v spojení s § 65
CMP), pričom nebol viazaný odvolacími dôvodmi (§ 66 CMP) a ani skutkovým stavom zisteným súdom
prvej inštancie (§ 63 CMP) postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP á contrario) dospelk záveru, že odvolanie účastníka 2/ bolo podané dôvodne, a preto uznesenie súdu prvej inštancie podľa
§ 389 ods. 1 písm. b), c) CSP zrušil a vec mu podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

12.Podľa§2CMPnakonaniapodľatohtozákonasapoužijúustanoveniaCivilnéhosporovéhoporiadku,
ak tento zákon neustanovuje inak.

13. Odvolací súd k meritu veci uvádza, že predmetom prieskumu bolo posúdiť, či súd prvej inštancie

rozhodol vecne správne, keď napadnutým uznesením potvrdil vydržanie vlastníckeho práva pre
navrhovateľov k nimi žiadanej časti pozemku, ktorej hranica bola vymedzená na základe geometrické
plánu č. 50940759-10/2021 vyhotoveným L. M. dňa 21.01.2021, autorizačne overený N. H. O. dňa
21.01.2021 a ktorá bola v ňom označená ako novovzniknutá parcela č. 2010/2 s výmerou 412 m2
– ostatná plocha, k. ú. C. D. (ďalej aj ako „predmet vydržania“), pričom táto by vznikla odčlenením
sa od pôvodnej parcely s parc. č. 2010 s výmerou 6.498 m2 – lesný pozemok, zapísanej na LV

č. XX k. ú. C. D. patriacej do výlučného vlastníctva účastníka 2/. Podľa tvrdení navrhovateľov uvedená
časť pozemku (predmet vydržania) bola oplotená spoločne s pozemkami, ktoré sú v ich vlastníctve
(spoluvlastnícky podiel navrhovateľky 2/ vo veľkosti 1/4 a spoluvlastnícky podiel oboch navrhovateľov
vo veľkosti 3/4 patriaci do ich bezpodielového vlastníctva manželov), a to konkrétne s pozemkami
parc. č. 2011/9 – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 391 m2, na ktorej je postavený rodinný dom

so súp. č. XXX a parc. č. 2011/15 – záhrada o výmere 709 m2, zapísaných na LV č. XXX, k. ú.
C. D.. Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam evidovaným na LV č. XXX mali navrhovatelia nadobudnúť
nasledovne: spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1/4 navrhovateľka 2/ nadobudla na základe Osvedčenia
o dedičstve sp. zn. D 279/98 ako dedičstve po svojom otcovi a spoluvlastnícky podiel o veľkosti 3/4
nadobudli obaja navrhovatelia do BSM na základe kúpnej zmluvy a zmluvy o zriadení vecného bremena

zo dňa 09.07.2003 uzavretej s pani N. D. (matkou navrhovateľky 2/) a A. P. Q. (sestrou navrhovateľky
2/). Na základe uvedených právnych skutočností odvodzovali svoju oprávnenú (dobromyseľnú) držbu vo
vzťahu k predmetu vydržania, t. j. že súčasťou nadobudnutých pozemkov je i časť pozemku označená
ako novovzniknutá parcela č. 2010/2 s výmerou 412 m2 – ostatná plocha, keďže túto užívali právny
predchodcovia navrhovateľky 2/ od roku 1970, bola oplotená spoločne s nehnuteľnosťami evidovanými

na LV č. XXX a boli na nej právnym predchodcom navrhovateľky 2/ (zomrelým otcom) postavené 2
hospodárske budovy.

14. Účastník 2/ v odvolaní namietal najmä absenciu právneho titulu, od ktorého navrhovatelia odvodzujú
svoju oprávnenú (dobromyseľnú) držbu ako aj nesprávne a neúplné zistenie skutočného stavu veci.

15. Podľa § 359d ods. 2 CMP návrh na začatie konania o potvrdení vydržania musí obsahovať
okrem všeobecných náležitostí podania opísanie skutočností, z ktorých vyplýva, že navrhovateľ splnil
predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti alebo práva zodpovedajúceho
vecnému bremenu vydržaním, označenie nehnuteľnosti podľa údajov z katastra nehnuteľností

a označenie dňa, keď navrhovateľ nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti alebo právo
zodpovedajúce vecnému bremenu vydržaním. Skutočnosti podľa prvej vety musí navrhovateľ osvedčiť.

16. Podľa § 359e ods. 1, 2 CMP, ak sa návrh na začatie konania o potvrdení vydržania neodmietne
podľa § 8 ods. 1, súd preskúma, či navrhovateľ osvedčil, že nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti

alebo právo zodpovedajúce vecnému bremenu vydržaním. Súd môže sám vykonať potrebné šetrenia
na overenie správnosti tvrdení navrhovateľa alebo môže vyzvať navrhovateľa, aby označil ďalšie dôkazy
na preukázanie skutočností, z ktorých vyplýva, že splnil predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti alebo práva zodpovedajúceho vecnému bremenu vydržaním (ods. 1). Súd návrh
na začatie konania o potvrdení vydržania uznesením zamietne, ak zistí, že nie sú splnené podmienky

na vydanie vyzývacieho uznesenia podľa § 359f ods. 1 (ods. 2).

17. Podľa § 359f ods. 1 CMP ak navrhovateľ osvedčil, že splnil predpoklady pre nadobudnutie
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti alebo práva zodpovedajúceho vecnému bremenu vydržaním, súd
vydá vyzývacie uznesenie.

18. Podľa § 359j ods. 1 CMP ak súd nezamietol návrh na začatie konania o potvrdení vydržania podľa §
359i ods. 1, vydá uznesenie o potvrdení vydržania; to platí aj vtedy, ak márne uplynula lehota na podanie
námietok alebo ak boli námietky odmietnuté.19. Predmetom konania o potvrdení vydržania je preskúmanie toho, či navrhovateľ osvedčil, že
nadobudol vlastnícke právo vydržaním podľa § 134 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník

vzneníneskoršíchpredpisov(ďalejlen„Občianskyzákonník“).Svojoupovahousajednáomimosporové
konanie. Účelom tohto konania nie je určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, keďže toto môže
byť predmetom len sporového konania podľa civilného sporového poriadku, ak je potrebné v konaní
o potvrdení vydržania skúmať, či navrhovateľ nesporne osvedčil nadobudnutie vlastníckeho práva
vydržaním. Súd prvej inštancie

v mimosporovom konaní o potvrdení vydržania môže síce vykonávať potrebné šetrenia
z vlastnej iniciatívy, avšak zo znenia ustanovenia § 359e CMP jasne vyplýva, že súd môže potrebné
šetrenia vykonať len na overenie správnosti tvrdení navrhovateľa, nie za účelom doplnenia jeho
skutkových tvrdení alebo nahradenia jeho povinnosti osvedčiť ním požadovaný nárok. Konanie o
potvrdenie vydržania je pomerne formálne a má znaky skôr registrového konania (dôvodová správa k
zákonučíslo68/2021Z.z.,ktorýsúčinnosťouod01.05.2021zmeniladoplnilCMP).Vkonaníopotvrdení

vydržania súd nenariaďuje pojednávanie, nevykoná plnohodnotné dokazovanie, ale skúma osvedčenie
relevantných skutočností tvrdených navrhovateľom. Uvedené sa týka najmä prvej fázy tohto konania,
ktorá končí buď odmietnutím návrhu na začatie konania zamietnutím návrhu na začatie konania alebo
vydaním vyzývacieho konania.

20. Vydaním vyzývacieho uznesenia sa končí prvá fáza konania a konanie prechádza do svojej
druhej fázy. Kým prvá fáza konania prebieha len medzi súdom a navrhovateľom, v druhej fáze môžu
v konaní aktívne vystupovať aj ostatní účastníci konania, príp. ďalšie osoby, ktoré zatiaľ účastníkmi
konania neboli, ale stanú sa nimi podaním námietok proti vyzývaciemu uzneseniu. V druhej fáze
konania sa aktivita prenáša z navrhovateľa najmä na ostatných účastníkov konania. Súd bez vyjadrenia

ostatných účastníkov konania a bez nariadenia pojednávania vydá vyzývacie uznesenie, ak dospel
k presvedčeniu, že navrhovateľ osvedčil splnenie všetkých predpokladov pre nadobudnutie vlastníckeho
právaknehnuteľnostivydržaním.Znamenáto,žezoskutočnostíuvedenýchvnávrhunazačatiekonania
a z priložených listinných dôkazov, resp. z ďalších dôkazných prostriedkov označených na výzvu
súdu alebo zo šetrení vykonaných súdom z jeho vlastnej iniciatívy pre potreby overenia správnosti

tvrdení navrhovateľa sa súdu javí ako vysoko pravdepodobné, že navrhovateľ vydržal vlastnícke právo
k nehnuteľnosti. O podaných námietkach následne rozhoduje súd, ktorý môže rozhodnúť nasledovne:
odmietnuť námietky; zamietnuť návrh na začatie konania; alebo vydať uznesenie o potvrdení vydržania.

21. Ak súd neodmietne námietky, pristúpi k vecnému prejednaniu veci a následnému rozhodnutiu vo

veci samej. To znamená, že by mal vykonať dokazovanie, ktoré je typické pre každé konanie (sporové
aj nesporové). Vyplýva to zo základnej zásady zakotvenej v čl. 6 CMP, ako aj z § 35 a § 36 CMP, podľa
ktorých je súd povinný zisťovať skutočný stav veci a za tým účelom vykonať všetky potrebné dôkazy, aj
keď ich účastníci konania nenavrhli. Napriek tomu však zákon v konaní o potvrdení vydržania dáva súdu
len právo, možnosť (teda mu neukladá povinnosť) vykonať potrebné šetrenia na overenie skutočností

uvedených v námietkach a právo vyzvať osobu, ktorá podala námietky, aby predložila ďalšie dôkazy
preukazujúce jej tvrdenia.

22. V tejto súvislosti však je potrebné uviesť, že súd by mal jednoznačne požadovať už od
navrhovateľa, aby dokázal, že splnil všetky zákonné predpoklady vydržania. A to aj v prípade

preukázania dobromyseľnosti, pri ktorej sú podľa súdnej praxe predmetom dokazovania skutočnosti
vonkajšieho sveta, z ktorých možno dôvodiť presvedčenie nadobúdateľa o dobromyseľnosti, že mu
vec patrí. Vyžaduje sa teda dokazovanie, nielen osvedčovanie, právne významných skutočností, a to
napriek prezumpcii oprávnenej držby v prípade pochybností (§ 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
Pri ostatných predpokladoch vydržania už neplatí ani prezumpcia, preto je potreba ich dokázania

nevyhnutným predpokladom úspechu navrhovateľa v konaní. Ak navrhovateľ preukázateľne nedokáže
splnenie všetkých predpokladov vydržania, nemá význam ani právne posudzovanie námietok, pretože
neuniesol dôkazné bremeno. Význam námietok nastupuje až potom, keď vydržateľ na základe ním
predložených dôkazov dokázal všetky potrebné skutočnosti, no osoba, ktorá podala námietky, sa snaží
ich dokázanie vyvrátiť. Až potom dôkazné bremeno zaťažuje túto osobu. Netreba pritom zabúdať na

charakter konania o potvrdení vydržania ako mimosporového konania
a s tým súvisiaci vyšetrovací princíp, zásadu materiálnej pravdy a zisťovanie skutočného stavu veci.23. Podľa § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju
má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o
nehnuteľnosť.

24. Podľa § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa
predpokladá, že držba je oprávnená.

25. Predpokladmi vydržania v zmysle § 134 Občianskeho zákonníka teda sú a) oprávnenosť
držby, b) spôsobilý predmet vydržania, c) nepretržitosť držby a d) dĺžka doby držby (10 rokov pri
nehnuteľnostiach). Ich súčasným splnením dôjde k originárnemu nadobudnutiu vlastníckeho práva
priamo zo zákona (ex lege), teda rozhodnutie súdu má iba deklaratórny (nie konštitutívny) charakter.

26. Pokiaľ ide o predpoklad vydržania, ktorým je oprávnená držba, musí navrhovateľ v konaní podľa

§ 359a a nasl. OZ uviesť skutočnosti, od ktorých odvodzuje svoju dobromyseľnosť. Dobromyseľnosť
spočíva v presvedčení držiteľa, že je vlastníkom veci, teda že nekoná bezprávne, keď si prisvojuje
určitú vec. Nestačí však subjektívne presvedčenie držiteľa, že mu vec patrí. Dobromyseľnosť sa hodnotí
objektívne. Rozhodujúce je, či držiteľ pri normálnej (bežnej) opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na
okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte rozumne požadovať, mal, resp. mohol mať alebo

nemal, príp. nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec patrí (že je jej vlastníkom). Nastúpenie
dobromyseľnosti je potrebné posudzovať predovšetkým podľa okolností, ktoré sprevádzali vznik držby.
Tieto musia vždy súvisieť s nejakým omylom, s ktorým je spojené presvedčenie držiteľa, že nadobudol
vlastníctvo k danej veci. Oprávnená držba sa môže zakladať na domnelom (putatívnom) právnom
dôvode, alebo na neplatnom právnom dôvode.

27. Odvolací súd v prvom rade uvádza, že v danom prípade je potrebné dôsledne rozlišovať oprávnenú
držbu a dobromyseľnosť navrhovateľky 2/ vo vzťahu k jej spoluvlastníckemu podielu o veľkosti 1/4, ktorú
odvodzovala od právnej skutočnosti nadobudnutia vlastníckeho práva na základe dedenia a oprávnenú
držbu a dobromyseľnosť oboch navrhovateľov vo vzťahu k ich spoluvlastníckemu podielu o veľkosti 3/4,

ktorú odvodzovali od nadobudnutia vlastníckeho práva na základe kúpnej zmluvy zo dňa 09.07.2003.

K dobromyseľnosti navrhovateľky 2/ vo vzťahu k jej spoluvlastníckemu podielu
o veľkosti 1/4

28. Odvolací súd po preskúmaní veci konštatuje, že súd prvej inštancie pochybil, keď v rámci šetrenia,
ktoré mohol a mal spraviť na základe ustanovenie § 359e ods. 1 CMP, nezabezpečil dedičské
rozhodnutie, na základe ktorého mala navrhovateľka 2/ nadobudnúť spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1/4
k nehnuteľnostiam evidovaným na LV č. XXX, k. ú. C. D., a to konkrétne Osvedčenie o dedičstve sp. zn.
D 279/98, pričom práve od tejto právnej skutočnosti navrhovateľka 2/ odvodzoval svoju dobromyseľnosť

vo vzťahu k predmetu vydržania v tejto časti jej spoluvlastníckeho podielu, ktorý bol v jej výlučnom
vlastníctve. Súd prvej inštancie teda nesprávne a neúplne zistil skutočný stav veci, keď si nezabezpečil
všetky potrebné a rozhodné podklady týkajúce sa predmetu vydržania. Súd prvej inštancie tak pri svojom
rozhodovaní nemohol riadne posúdiť aké konkrétne nehnuteľnosti (pozemky, budovy) o akej konkrétnej
výmere navrhovateľka 2/ dedením po svojom otcovi nadobudla – či išlo len o parcely s tou istou výmerou

tak, ako sú vymedzené na LV č. XXX; prípadne, či boli predmetom dedenia aj iné pozemky t. j. napr.
pozemok, ktorého hranice by bolo možné stotožniť s hranicami pozemku, ktorý je predmetom vydržania
v tomto konaní alebo hospodárske budovy, na ktoré v návrhu poukazovali navrhovatelia. Odvolací súd
v tejto súvislosti pripomína povinnosť súdu zistiť skutočný stav veci, ako aj na vyšetrovací princíp, ktorým
je konanie podľa CMP vedené (článok 6 základných princípov, § 35 a § 36 CMP). Súd prvej inštancie

tak nesprávne a neúplne zistil skutočný stav veci, čím porušil právo účastníka 2/ na spravodlivý proces,
ktoré nebolo možné napraviť v odvolacom konaní.

29. Odvolací súd v tomto smere uvádza, že dobrá viera sa musí vzťahovať aj na objektívne okolnosti,
za ktorých vôbec mohlo vecné právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu), ktorý by mohol mať

za následok vznik práva. Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod,
stačí, ak tu bol i domnelý (putatívny) právny dôvod, teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky
okolnosti dobromyseľný, že mu taký právny titul svedčí. Domnelým (putatívnym) titulom nadobudnutia
vlastníctva je určitá skutočnosť, ktorá má navonok znaky riadneho nadobúdacieho titulu (v súlade sozákonom zakladajúceho vznik vlastníctva), chýba pri nej ale niektorá stránka, ktorú pre nadobudnutie
vlastníctva vyžaduje objektívne právo. Takýmto domnelým titulom môže byť v praxi napríklad dedičské
rozhodnutie o nadobudnutí veci, ktorá však v čase smrti poručiteľa objektívne nepatrila do jeho majetku,

neprávoplatné rozhodnutie súdu určujúce vlastníctvo veci, či kúpna alebo darovacia zmluva, ktorá je
z niektorého dôvodu neplatná.

30. Odvolací súd má za to, že bez pripojenia rozhodnutia o dedičstve (Osvedčenie o dedičstve sp. zn.
D 279/98) nemožno mať za preukázané, či navrhovateľke 2/ svedčí nejaký nadobúdací titul (oprávnený/

domnelý), od ktorého je možné odvodiť oprávnenosť (dobromyseľnosť) jej držby vo vzťahu k predmetu
vydržania v jej spoluvlastníckom podiely o veľkosti 1/4.

K dobromyseľnosti oboch navrhovateľov vo vzťahu k ich spoluvlastníckemu
podielu o veľkosti 3/4

31. Odvolací súd v tomto smere uvádza, že navrhovatelia ďalej vo vzťahu
k spoluvlastníckemu podielu o veľkosti 3/4 patriacemu do ich BSM odvodzovali svoju oprávnenú
(dobromyseľnú) držbu od kúpnej zmluvy a zmluvy o zriadení vecného bremena zo dňa 09.07.2003
uzavretej s matkou navrhovateľky 2/ a sestrou navrhovateľky 2/, ktorou nadobudli spoluvlastnícky podiel
o veľkosti 3/4 k nehnuteľnostiam evidovaným na LV č. XXX do BSM. Na základe uvedenej kúpnej zmluvy

sa navrhovatelia domnievali, že nadobudli vlastnícke právo i k predmetu vydržania, keďže tento bol
oplotený spoločne s nadobúdanými nehnuteľnosťami a užívaní rodinou navrhovateľky 2/ už od roku
1970, pričom súd prvej inštancie uzavrel, že išlo o skutkový omyl na strane navrhovateľov, že predmet
vydržania je v ich vlastníctve.

32. Odvolací súd považuje v tomto smere za potrebné uviesť, že pri domnelom (putatívnom) dôvode,
ako bolo tvrdené v predmetnej veci, ide o skutkový omyl, to znamená, že oprávnený držiteľ sa domnieva,
že bol urobený právny úkon, hoci tomu tak nebolo. Takým dôvodom môže byť aj zmluva o nadobudnutí
vlastníctva k pozemku susediacemu s pozemkom, ku ktorému má byť právo vydržané (porovnaj
uznesenieNajvyššiehosúduČRsp.zn.22Cdo/2077/1999zodňa28.02.2001).Napríklad,aksakupujúci

ujme držby nielen svojho pozemku, ale aj časti susedného pozemku, ktorú nenadobudol, pričom
dôvodom jeho omylu môže byť nepravidelný tvar pozemku v neprehľadnom teréne alebo uvedenie
do omylu znalcom pri vytýčení hranice pozemku a pod. V ust. § 130 ods. 1 veta druhá Občianskeho
zákonníka je ustanovená vyvrátiteľná právna domnienka, že v pochybnostiach sa predpokladá, že držba
je oprávnená. Judikatúra však pristupuje k posudzovaniu dobromyseľnosti, resp. oprávnenosti držby

pomerne prísne. Predmetom dokazovania nemôže byť dobromyseľnosť ako vnútorné presvedčenie
subjektu, ale len skutočnosti vonkajšieho sveta, z ktorých možno dôvodiť presvedčenie nadobúdateľa
o dobromyseľnosti, že mu vec alebo právo patrí.

33. Jedným z hľadísk pri posudzovaní ospravedlniteľného omylu držiteľa v prípade, ak sa nadobúdateľ

nehnuteľnosti chopí držby parcely, ktorú nekúpil, t. j. jeho držba sa opiera o domnelý (putatívny) titul,
je i pomer plochy kúpeného a skutočne držaného pozemku (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu ČR
sp. zn. 22Cdo/1848/98 zo dňa 09.03.2000). Týmto domnelým titulom je právna skutočnosť, ktorá má
za následok nadobudnutie vlastníckeho práva k skutočne nadobudnutému pozemku. Teda ak niekto
nadobudne pozemok, a pritom sa v dôsledku ospravedlniteľného omylu (vyvolaného napr. tým, že mu

predávajúci odovzdá pozemok v hraniciach ako ho sám užíval) uchopí i držby časti susedného pozemku,
môže byť vzhľadom na okolnosti prípadu oprávneným držiteľom.

34. Ide tu potom o otázku, ako veľkého pozemku (príp. časti pozemku) sa môže držiteľ chopiť, aby
jeho omyl ohľadom rozporu medzi tým, čo skutočne na základe zmluvy nadobudol a čoho sa chopil,

bol ospravedlniteľný a jeho držba tak bola oprávnená. Tu je potrebné zdôrazniť, že ospravedlniteľný
je taký omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že držiteľ postupoval s obvyklou mierou opatrnosti,
ktorú možno „so zreteľom na všetky okolnosti“ konkrétneho prípadu na každom požadovať. Je preto
otázkou, aké prekročenie výmery je potrebné pri zachovaní obvyklej opatrnosti poznať (porovnaj
rozsudky Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo/954/2005 zo dňa 15.06.2006). Podľa judikatúry záleží

aj na ďalších kritériách, ako je tvar pozemku a jeho umiestnenie v teréne, rozsah užívania pozemkov
právnym predchodcom, či spoločné oplotenie pozemkov. Vždy pôjde o posúdenie konkrétnej veci
a dôkladné zváženie všetkých okolností prípadu. Judikatúra podľa okolností konkrétneho prípadu
tolerovala i prekročenie vo výške 50 % výmery nadobudnutého pozemku. Pri posudzovaní pomerunadobudnutej a skutočne držanej plochy pozemkov je tiež podľa judikatúry potrebné vychádzať nie
z parcelnej výmery nadobudnutého pozemku, ale z celkovej výmery pozemku, ktorý tvorí prirodzený
funkčný celok.

35. V predmetnej veci navrhovatelia kúpnou zmluvou zo dňa 09.07.2003 nadobudli spoluvlastnícky
podiel o výmere 3/4 k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXX pre k. ú. C. D., a to pozemok s parc.
č. 2011/9 – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 391 m2, na ktorej je postavený rodinný dom so
súp. č. XXX a parc. č. 2011/15 – záhrada o výmere 709 m2, pričom tieto nadobudli do BSM. Podľa

tvrdení navrhovateľov boli pri predaji predmetných pozemkov ohradené ako celok oplotením, pričom
toto oplatenie siahalo až za predmet vydržania, ktorým má byť pozemok – parc. č. 2010/2 o výmere
412 m2, ktorého právny vzťah nie je evidovaný na liste vlastníctva č. XXX, avšak ktorý tvorí časť
pozemku evidovaného na LV č. XX ako parc. č. 2010 – lesný pozemok o výmere 106.498 m2, vo
vlastníctveúčastníka2/.Navrhovateliapredmetvydržaniaodkúpynepretržitepokojneužívalivdomnení,
že im patrí, pričom na predmete vydržania sa nachádzali 2 hospodárske budovy vybudované otcom

navrhovateľky 2/, vybudovali tam bazén a o predmet vydržania sa starali a zveľaďovali ho. Až v roku
2020 pri ohlasovaní stavebnej povinnosti zistili, že nie sú jeho vlastníkmi.

36. Predovšetkým je potrebné zdôrazniť, ako už bolo uvedené, dobrá viera držiteľa musí byť
posudzovaná aj z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na

okolnosti konkrétneho prípadu od každého subjektu práva vyžadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti
o existencii svojho práva. K naplneniu dobrej viery nestačí, keď tvrdené právo k nehnuteľnosti bolo
dlhodobo vykonávané bez toho, aby sa vlastník nehnuteľnosti v jeho výkone bránil, prípadne, že bolo
vykonávané od nepamäti (viď obdobne uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/12/2010 zo dňa
30.03.2011). Aj keď je držiteľ subjektívne presvedčený o svojom práve, nebude so zreteľom na všetky

okolnosti v dobrej viere, pokiaľ mu sú alebo musia byť známe skutočnosti, z ktorých by pri zachovaní
obvyklej opatrnosti musel poznať, že nie je subjektom práva, o ktorého vydržanie ide.

37. V danom prípade sa navrhovatelia na základe právnej skutočnosti, ktorou bola kúpna zmluva zo
dňa 09.07.2003, chopili i držby pozemku, na ktorý sa táto kúpna zmluva nevzťahovala. Držbu sporného

pozemku teda odvodzovali od domnelého (putatívneho) právneho titulu, pričom o ich dobromyseľnosti
malo svedčať to, že sa na základe danej kúpnej zmluvy ujali držby všetkých pozemkov tvoriacich jeden
funkčný a oplotený celok, ktorý takto užívali aj ich právny predchodcovia. V predmetnej veci je však
podstatné to, že v uzavretej kúpnej zmluve je jednoznačne uvedená skutočnosť, že predmetom prevodu
okrem rodinného domu sú pozemky s parc. č. 2011/9 o výmere 391 m2 a pozemok o výmere 709 m2,

pričom predmet vydržania o výmere 412 m2 sa v zmysle predloženého geometrického plánu
č.XXXXXXXX-XX/2021nachádzavedľapozemkusparc.č.2011/9ovýmere391m2.Vskutočnostivšak
navrhovatelia vstúpili do užívania výmery až 803 m2 (celkovo 1.512 m2, oproti 1.100 m2), teda o 412
m2 väčšej, ako podľa zmluvy kúpili, ktorá skutočnosť, však pri vynaložení bežnej opatrnosti, minimálne
porovnaním kúpnej zmluvy so vzhliadnutým stavom nehnuteľností, musela byť navrhovateľom ako

kupujúcim evidentne zrejmá, pretože ide o nezanedbateľný a zrejmý nepomer nadobudnutej výmery
pozemku a celkovej výmery pozemkov, do užívania ktorej vstúpili (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu
ČR sp. zn. 22Cdo/488/2004 zo dňa 06.10.2004).

38. Podľa navrhovateľmi predloženého geometrického plánu č. 50940759-10/202 je zrejmé, že sporný

pozemok (predmet vydržania o 412 m2) v teréne súvisle nadväzuje na pozemok podľa kúpnej
zmluvy, konkrétne pozemok s parc. č. 2011/9 (s výmerou 391 m2), pričom tvorí súčasť parc. č. 2010
evidovanej na LV č. XX, ktorý je vo vlastníctve účastníka 2/. Ide teda o susedný pozemok s jedným
z kúpených pozemkov, takmer pravidelného obdĺžnikového tvaru, zbežným pohľadom takmer rovnako
veľký (dokonca väčším), ako pozemok podľa kúpnej zmluvy. Na základe uvedeného je preto odvolací

súd toho názoru, že v danom prípade, napriek spoločnému oploteniu pozemkov, ide o nezanedbateľný
rozdiel v pomere plochy kúpeného a skutočne držaného pozemku, a teda prípadný omyl navrhovateľov
nie je ospravedlniteľný. Preto skutočnosť, že sporný pozemok navrhovatelia užívajú a tento tvorí
prirodzený celok s pozemkami v ich vlastníctve, nemôže zmeniť nič na závere, že pri zachovaní náležitej
opatrnosti si mali byť vedomí, že užívajú pozemok podstatne väčší ako kúpili (obdobne rozsudok

NajvyššiehosúduČRsp.zn.22Cdo/1848/98zodňa09.03.2000).Odôvodnenienapadnutéhouznesenia
súdu prvej inštancie nie je preto v tomto smere dostatočne presvedčivé, keď okrem iného súd prvej
inštancienapríkladkonštatoval,že(cit.)„tvarpozemkovvovlastníctvenavrhovateľovspoluspredmetom
vydržania má navyše nepravidelný tvar, ako vyplýva z predloženého geometrického plánu. Presnéurčenie výmery „od oka“ je preto nemožné. Preto je súd toho názoru, že navrhovatelia nemuseli
mať podozrenie, že by užívali pozemky vo väčšom rozsahu ako nadobudli,“ pričom z predmetného
geometrického plánu jasne a zreteľne vyplýva práve jeho (takmer) obdĺžnikový tvar.

39. Odvolací súd v tomto smere považuje za potrebné ďalej uviesť, že ak niekto kupuje pozemok, patrí
k bežným a zachovávaným zvyklostiam, že sa oboznámi s jeho výmerou. Prípad, keď niekto kupuje
pozemok bez toho, aby poznal jeho skutočnú výmeru, je v takomto rozsahu (o 412 m2 viac ako kupovaný
priamo susediaci pozemok s výmerou len 391 m2) skutočne výnimočný a tvrdenie navrhovateľ, či

konštatovanie súdu prvej inštancie, že bežný človek nebol schopný „voľným okom“ zistiť, že výmera
oploteného pozemku nezodpovedá zápisu výmery v katastri nehnuteľností, rozhodne nepredstavuje
zachovanie obvyklej opatrnosti, ktorú možno požadovať od každého, keď v kúpnej zmluve uvádzaná
výmera 391 m2 objektívne nie je porovnateľná s celkovou výmerou 803 m2, čo je aj pre laika – bežného
človeka zrejmý rozdiel. Preto ak sa kupujúci v tomto prípade chopili aj držby pozemku, ktorého výmera
bola viac ako dvojnásobne vyššia ako výmera pozemku, ktorú podľa zmluvy kúpili a s ktorým tvoril

funkčný celok, pretože sa neoboznámili s výmerou kupovaného pozemku, mohli byť síce subjektívne
v dobrej viere, že sú vlastníkmi celého pozemku (a to i z dôvodu, že sporný pozemok bol k ich
pozemkom prirodzeným spôsobom pripojený), táto dobrá viera však nebola daná s prihliadnutím na
všetky okolnosti (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo/2941/2000 zo dňa 02.09.2002).
Dobrá viera je totiž vylúčená tam, kde by aj laik zistil, že užíva násobne vyššiu výmeru, ako podľa

zmluvy kúpenú. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
2Cdo/3/2008 zo dňa 31.03.2009, z ktorého vyplýva, že (cit.) „na položenú otázku dovolateľmi v súvislosti
s dobromyseľnosťou držiteľa vychádzajúc z porovnania výmery pridelenej a skutočne užívanej dovolací
súd zhodne s odvolacím súdom má za to, že žalovaní nemohli byť objektívne dobromyseľní pri vstupe
do užívania spornej nehnuteľnosti, keď či už z geometrického plánu o zakreslení domovej nehnuteľnosti

(parcela č. X.) prípadne i voľným pohľadom museli žalovaní zistiť, že užívajú niečo iné (naviac), než
im vlastnícky patrí. V žiadnom prípade tu neobstoja argumenty dovolateľov „všeobecne sa pripúšťajú
rozdiely okolo 50 % a výnimočne i viac výmery pozemku, ktorého držiteľ je vlastníkom“. Takáto veľkosť
výmery je viditeľná voľným okom a vznikajú pochybnosti o dobrej viere, že im vec právom patrí.“

40. Odvolací súd zdôrazňuje, že na vydržanie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti nepostačuje iba
konštatovanie, že navrhovateľ viac ako desať rokov užíva nehnuteľnosti. Je nevyhnutne potrebné,
aby osvedčil (preukázal), že bol po celý čas dobromyseľným držiteľom, že nehnuteľnosť mu na
základe konkrétneho titulu (napr. darovacej zmluvy, kúpnej zmluvy a pod.), patrí. Odvolací súd je toho
názoru, že vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nemohli navrhovatelia nadobudnúť dobrú vieru

(dobromyseľnosť),žeimpatrívlastníckeprávoajkpredmetuvydržanianazákladekúpnejzmluvazodňa
09.07.2003, keďže je jednoznačné, že predmetom prevodu nebola nimi označená časť pozemku, ktorú
žiadali vydržať. Navrhovatelia tak na základe predloženej kúpnej zmluvy v tomto konaní neosvedčili,
že boli vo vzťahu k predmetnému pozemku dobromyseľnými držiteľmi, keďže nepreukázali právnu
skutočnosť, od ktorej by si mohli odvodzovať svoju dobromyseľnosť.

41.Pokiaľideoargumentáciusúduprvejinštancie,žesamotnývlastník(účastník2/)saviacako30rokov
nijakým spôsobom nezaujímal o predmet vydržania, odvolací súd je toho názoru, že táto argumentácie
nemôže v tomto smere obstáť. Samotné faktické nerušené užívanie spornej časti pozemku bez splnenia
aj kumulatívnej podmienky dobromyseľnosti držby, zákon nespája s právnym následkom nadobudnutia

vlastníctva k nehnuteľnosti vydržaním (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/234/2009 zo dňa
28.09.2010). Navyše v danom prípade má predmetnú časť pozemku vo vlastníctve účastník 2/ (LESY
Slovenskej republiky, štátny podnik), ktorý je nepochybne vlastníkom aj iných mnohopočetných lesných
pozemkov na území Slovenskej republiky. Logicky, tak nie je v možnostiach účastníka 2/ kontrolovať
každý jeden lesný pozemok, ktorý neoprávnene užíva niekto iný. Okrem toho uvedený záver súdu prvej

inštancie by mohol viesť k absurdným situáciám, kedy by si každá osoba mohla neoprávnene oplotiť
určitú časť pozemku, ktorá nie je v ich vlastníctve a po splnení zákonom ustanovenej vydržacej doby
10-rokov, by sa mohli domáhať jeho vydržania s odkazom, že túto časť pozemku riadne užívali a že
oprávnený vlastník na svoje vlastnícke právo neupozorňoval.

42. Úvahy súdu prvej inštancie uvedeného v odôvodnení napadnutého uznesenia nie sú tak vzhľadom
na vyššie uvedené skutočnosti legitímne a právne akceptovateľné a nie sú ani výsledkom logického
uvažovania vo vzťahu k doposiaľ zistenému skutkovému stavu.43. Odvolací súd dáva do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/3/2024 zo
dňa 30. apríla 2025, ktorý v ods. 14 uviedol: „... v konaní o potvrdení vydržania podľa § 359a
CMP sa predpokladá jednoznačné a hodnoverné osvedčenie nadobudnutia vlastníckeho práva k

nehnuteľnostiam vydržaním. Preto ak súdy nižších inštancií dospeli k záveru, že táto podmienka splnená
nebola, pretože účastník 1/ spochybnil vlastnícke právo navrhovateliek k dotknutej nehnuteľnosti, a to
existenciou vlastníctva k nej a namietaním nesprávne určenej hranice susediacich pozemkov, z čoho
vyplýva existencia sporu v danej veci, kde voči sebe stoja dve hodnotovo rovnaké ústavou garantované
vlastnícke práva navrhovateliek a účastníka 1/, ktorý osvedčil, že je podielovým spoluvlastníkom

parcely, z ktorej má byť časť oddelená v prospech navrhovateliek titulom jej vydržania, ktorú časť
navrhovateľky na základe hranice určenej oplotením síce užívajú, ale účastník 1/ spochybňuje ich
dobromyseľnosť, ktorá podľa súdu prvej inštancie musí byť posudzovaná aj z hľadiska, či držiteľ
pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na
každomsubjektepožadovať,malalebomoholmaťpochybnosti,žeužívanehnuteľnosti,ktorývlastníctvo
nenadobudol, nemali inú možnosť, ako návrh navrhovateliek v nesporovom konaní zamietnuť.“

44. Nad rámec vyššie uvedeného odvolací súd zistil, že ani formulácia výroku napadnutého uznesenia
(výrok I.) vo svetle doposiaľ zisteného skutkového stavu neobstojí z formálnych a logických dôvodov
a jeho formulácia nie je vo svojej podstate vecne správna. Je tomu tak z dôvodu, že súd prvej inštancie
rozhodol, že potvrdzuje vydržanie vlastníckeho práva

k predmetu vydržania pre navrhovateľov, ktorý ho nadobúdajú do BSM (veľkosť spoluvlastníckeho
podielu 1/1). Ako už bolo uvedené vyššie (bod 27. tohto rozhodnutia), je podľa odvolacieho súdu
potrebné dôsledne rozlišovať, od akej právnej skutočnosti navrhovatelia odvodzujú splnenie podmienok
pre vydržanie, resp. z akej formy je vlastníctvo jednotlivých navrhovateľov odvodzované (či ide o výlučne
vlastníctvo alebo BSM). V danom prípade z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľka 2/ nadobudla

spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1/4 na základe dedenia, pričom tento je v jej výlučnom vlastníctve,
naproti tomu spoluvlastnícky podiel o veľkosti 3/4 nadobudli obaja navrhovatelia na základe kúpnej
zmluvy zo dňa 09.07.2003 a tento je ich BSM. Z uvedeného tak nemožno konštatovať, že v prípade
splnenia podmienok na vydržanie k predmetu vydržania tento nadobudli do BSM, keď mohli nadobudnúť
do BSM len spoluvlastnícky podiel o veľkosti 3/4, pričom spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1/4 mohla

nadobudnúť len navrhovateľka 2/.

45. Odvolací súd preto napadnuté uznesenie podľa § 389 ods. 1 písm. b/ a písm. c/ CSP zrušil a vec
vrátil v súlade § 391 ods. 1 CSP súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, v ktorom
súd prvej inštancie vo vyššie naznačenom smere doplní dokazovanie

a opätovne rozhodne, pričom svoj záver najmä vo vzťahu k oprávnenosti a dobromyseľnosti držby
navrhovateľov náležite a presvedčivo zdôvodní tak, aby vychádzal zo súdom riadne zisteného
skutočného stavu nezabúdajúc na zásadu materiálnej pravdy, ktorá prevláda v mimosporovom konaní.
V tomto smere je súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP).

46. V novom rozhodnutí vo veci samej súd prvej inštancie opätovne rozhodne o trovách prvoinštančného
konania, ako aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

47. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP) - dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424

CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)

- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolateľ má možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci

(§ 160 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1
CSP).