Rozsudok – Oddĺženie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. júl 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 43CoKR/4/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122273235
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Holecová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6122273235.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny

Holecovej, členov senátu JUDr. Mariána Blahu a Mgr. Miriam Kamenskej, v spore žalobcu BENCONT
COLLECTION,a.s.,sosídlomVajnorská100/A,83104Bratislava,IČO:47967692,vkonanízastúpený:
Advokátska kancelária JUDr. Veronika Doláková, PhD., s.r.o., so sídlom Martinčekova 13, 821 01
Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 50 361 368 a KASATKIN & PARTNERS s. r. o., so sídlom
Záhradnícka 29, 811 07 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 47 255 021, proti žalovanému A.
B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. XXX, XXX XX D., o zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer,
o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 7Odi/4/2022-104 zo dňa

30. októbra 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozhodnutie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 7Odi/4/2022-104 zo dňa 30. októbra 2024 p
o t v r d z u j e .

II. Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí vo výroku I. žalobu zamietol a vo výroku II. rozhodol,
že žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške trov

konania bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa
29.3.2022 domáhal zrušenia oddlženia žalovaného z dôvodu, že žalovaný nemal pri oddlžení resp.
po oddlžení poctivý zámer, keď po oddlžení naplnil zákonné predpoklady „nepoctivého zámeru“
podľa § 166g ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len „ZKR“) tým, že nevynaložil úprimnú snahu riešiť svoj dlh v rámci svojich

možností a schopností, keď po oddlžení nadobudol dedičstvo nie nepatrnej hodnoty a z tohto dedičstva
svojim veriteľom neposkytol polovicu jeho hodnoty. Ku svojej aktívnej vecnej legitimácii uviedol, že
právny predchodca žalobcu Poštová banka, a.s. a žalovaný uzatvorili dňa 4.11.2009 Zmluvu o úvere
č. 2393160609, z ktorej vyplýva pohľadávka žalobcu, pričom Zmluvou o postúpení pohľadávok č.
2/2014 zo dňa 8.12.2014 došlo k postúpeniu pohľadávky právneho predchodcu žalobcu Poštová
banka, a.s. na spoločnosť BOSSNUT INVESTMENTS LIMITED ako postupníka a následne Zmluvou
o postúpení pohľadávok č. 3/2014 zo dňa 9.12.2014 došlo k postúpeniu pohľadávky zo spoločnosti

BOSSNUT INVESTMENTS LIMITED ako postupcu na spoločnosť PRO CIVITAS s.r.o. ako postupníka.
Na základe Zmluvy o zlúčení došlo dňa 09.08.2017 k zlúčeniu spoločnosti PRO CIVITAS s.r.o. a
spoločnosti BENCONT COLLECTION, a. s., pričom spoločnosť BENCONT COLLECTION, a. s. sa
stala nástupníckou spoločnosťou zaniknutej spoločnosti PRO CIVITAS s.r.o. a veriteľom pohľadávky.Žalobcanavrholvykonaťvýsluchžalovaného,pripojiťkonkurznýspisžalovanéhosp.zn.4OdK/199/2017
a uznesenie o dedičstve sp. zn. 1D/281/2019.

3. Žalovaný navrhol žalobu žalobcu zamietnuť. Uviedol, že keď sa dostal do zlej finančnej situácie,
rozhodol sa prostredníctvom CPP podať návrh na vyhlásenie konkurzu na jeho majetok. Ten bol
vyhlásený dňa 24.7.2017, kedy mu bol ustanovený správca, ktorému žalovaný predložil zoznam
všetkého majetku, ktorý vtedy vlastnil, správca ho speňažil, výťažok rozdelil medzi veriteľov a tak sa
konkurz po dvoch rokoch dňa 24.6.2019 ukončil. Počas konkurzu vrátil CPP pôžičku vo výške 500,-

Eur, ktorú mu poskytli na úhradu preddavku správcovi. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že mal nepoctivý
zámer a že zneužil inštitút oddlženia, pretože po podaní návrhu a vyhlásení konkurzu mal úprimnú snahu
riešiť svoje dlhy v medziach svojich možností, pretože správca speňažil jeho majetok a po oddlžení
konkurzom zostal bez majetku. Keďže prišiel o prácu v odbore, ktorý vyštudoval, urobil si opatrovateľský
kurz a okrem starostlivosti o chorú matku sa zamestnal v DSS Betonika, kde pracuje 5 rokov ako
opatrovateľ. Po smrti matky nadobudol dňa 12.6.2020 dedičstvo, ktorého čistú hodnotu určil notár v

sume 11.408,78 Eur a v uznesení o dedičstve vyslovil povinnosť žalovaného uhradiť 1 zo získaných
prípadných peňažných príjmov z dedičstva bratovi. Keďže išlo o podiely na majetku, notár už uvedený
majetok nechcel ďalej deliť a tak bol po vzájomnej dohode podiel prepísaný na žalovaného. Z uvedeného
dedičstva nebolo nič speňažené. Nebol v tom nepoctivý zámer, keby chcel špekulovať, tak sa dedičstvo
prepíše na brata. Poukázal na to, že pred oddlžením bol vo veľmi zlej životnej situácii a po oddlžení sa

mu postupne podarilo opätovne zaradiť do spoločnosti, má 55 rokov, pracuje ako opatrovateľ v DSS za
minimálnu mzdu, čo mu postačuje na pokrytie výdavkov a obyčajný normálny život.

4. Žalobca v ďalšom priebehu konania uviedol, že okolnosti, ktoré žalovaný uviedol, nie sú relevantné,
nakoľko dôvodom, pre ktorý sa žalobca domáha zrušenia oddlženia žalovaného je, že žalovaný

po oddlžení nadobudol dedičstvo, z ktorého neposkytol žalobcovi žiadnu sumu titulom oprávnenej
pohľadávky žalobcu, čím vyvrátil skutkovú podstatu poctivého zámeru, pretože si nesplnil povinnosť
podľa § 166g ods. 1 ZKR. Žalovaný nepoprel nadobudnutie dedičstva po zosnulej matke po oddlžení
a ani neuviedol, z akého dôvodu neposkytol žalobcovi žiadnu sumu po nadobudnutí spomenutého
dedičstva, a teda prečo si nesplnil svoju povinnosť vyplývajúcu mu z ust. § 166g ods. 1 ZKR. Skutočnosť,

že v rámci konkurzného konania bol žalobca čiastočne uspokojený, nevylučuje nepoctivý zámer
žalovaného, nakoľko ust. § 166g ods. 1 ZKR jednoznačne uvádza, že ak dlžník po oddlžení nadobudne
dedičstvo, z toho má svojim veriteľom poskytnúť aspoň polovicu, pričom pohľadávka žalobcu nebola
v celosti v rámci konkurzného konania uspokojená. Žalobca nespochybňoval správanie dlžníka pri
oddlžení, ale jeho následné správanie, keď poukázal na to, že ust. § 166g ods. 1 ZKR prijal zákonodarca

na ochranu veriteľov a vníma ho tak, že je potrebné hodnotiť správanie dlžníka po oddlžení, nie v čase
oddlženia, pričom v prípade, ak v čase po podaní návrhu ohraničenom horizontom 6 rokov nastanú v
správaní alebo v živote dlžníka určité skutočnosti a jednou z nich je dedenie nie nepatrného majetku,
zákonodarca hovorí, že dlžník musí urobiť gesto smerom k prejavu ponuky, kedy aspoň polovicu zdroja
má poskytnúť veriteľom na splnenie neuspokojených záväzkov z oddlženia. V danom konaní žalobca

vidí splnenie oboch predpokladov, kedy dlžník po oddlžení zdedil majetok nie nepatrnej hodnoty a dlžník
neponúkol aspoň polovicu tohto zdroja veriteľom. Žalovaný mal v spolupráci s veriteľmi hľadať riešenie,
ako premeniť zdedený majetok na peniaze, napríklad osloviť ostatných podielových spoluvlastníkov.
Žalovaný mal urobiť viac pre to, aby jeho poctivosť nebola spochybnená. Zdôraznil, že zákon neurčuje
žiadne podmienky týkajúce sa nadobudnutého dedičstva, teda či dlžník vie alebo chce dedičstvo predať,

že nemá iné prostriedky na úhradu a podobne. Žalobca tiež poukázal na to, že žalovaný síce zdedil
majetok v dedičskom konaní v hodnote 11.408,78 Eur, ale reálne mal zdedený majetok vyššiu hodnotu.
Napríklad 1 podiel žalovaného na byte bol ocenený sumou 10.000,- Eur, čo nezodpovedá hodnote
nehnuteľností v danej lokalite, k čomu predložil inzerát na predaj 2-izbového bytu v obci D. za 75.000,-
Eur. Rovnako 1 podiel žalovaného na rodinnom dome v katastrálnom území E. určený na hodnotu

2.500,- Eur považoval za podhodnotený, nemajúci oporu v reálnych trhových hodnotách vzhľadom na
lokalitu E., ktorá je vyhľadávanou rekreačnou oblasťou nachádzajúcou sa pod Donovalmi. Nemôže ísť
o nepredajné nehnuteľnosti. O podiely by mohli mať záujem ostatní spoluvlastníci alebo aj iné subjekty
na trhu, dôkazom čoho je aj oddlženie žalovaného, kde žalovaný bol podielovým spoluvlastníkom iných
nehnuteľností v lokalite F. – E. a tie sa podarilo v konkurze speňažiť. Mal za to, že súd pri posudzovaní

a rozhodovaní o nepoctivom zámere má mantinely vyjadrené v odseku 3 a 4 § 166g ZKR, kedy
má súd povinnosť prihliadať aj na určité okolnosti týkajúce sa samotnej osoby dlžníka. Žalovaný má
vysokoškolské vzdelanie lesníckeho smeru, nie je v dôchodkovom veku alebo blízko takéhoto veku,
nemá vážne zdravotné problémy, nestratil svoje obydlie, nepostihla ho ani iná udalosť. Poukázal nato, že do tohto konania neboli ku skutkovým tvrdeniam žalovaného z jeho strany predložené dôkazy
o stave bytu, domu, ani o zdravotnom stave žalovaného, všetko považuje len za tvrdenia žalovaného
nepodložené dôkazmi. Poukázal na to, že žalovaný je aktívne ekonomicky činný, poberá príjem a

pravdepodobne sa aj znížili jeho výdavky oproti tým, ktoré deklaroval vo svojom životopise pri podaní
návrhu na oddlženie, lebo časť výdavkov bola prispievaná na domácnosť matke a teda vzhľadom na
dedičské konanie po poručiteľke určitá časť výdavkov mohla odpadnúť. Dodal, že z LV č. XXXX vyplýva,
že druhým spoluvlastníkom bytu je brat žalovaného E. C., ktorý bol aj účastníkom dedičského konania
a ktorý sa mal zriecť tohto podielu alebo jeho pripadajúcej časti v prospech svojho brata – žalovaného,

pričom z listu vlastníctva vyplýva, že jemu bola druhá polovica bytu darovaná ešte v roku 2001. Odkázal
na ust. § 484 Občianskeho zákonníka, kde pri dedení zo zákona sa prihliada na to, čo nadobudol
jednotlivý dedič počas života od poručiteľa.

5. Žalovaný v ďalšom priebehu konania uviedol, že od podania návrhu prišiel o veľký majetok - pozemky
na F., vychádzal v ústrety každému, čo mal, to mu predali a začal od nuly. Preto sa nechal oddlžiť, aby sa

postavil na nohy, pracuje, aby nejako žil. Namietal tvrdenie žalobcu, že po vyhlásení konkurzu nevykonal
v prospech žalobcu žiadne úhrady, pretože žalobca bol v rámci konkurzu čiastočne uspokojený. K
tvrdeniu žalobcu, že mu žalovaný po nadobudnutí dedičstva neposkytol žiadnu sumu a že neuviedol
žiadny dôvod neposkytnutia žalovaný uviedol, že predmetom dedičstva nebola veľká suma peňazí,
pričomvyslovilotázku,čisimalpožičaťpeniaze,abyichdalžalobcoviaostatnýmveriteľomapooddlžení

sa znovu zadlžiť, kedy by celé oddlženie stratilo zmysel. Nikdy pri oddlžení ani po ňom nemal nepoctivý
zámer, nezneužil inštitút oddlženia, zrušenie oddlženia by bolo pre neho likvidačné, znova by sa dostal
do zlej životnej situácie tak, ako tomu bolo pred oddlžením. V minulosti urobil chyby, no oddlženie
mu pomohlo zaradiť sa znova do spoločnosti a začať žiť normálny život. Je blízko dôchodkového
veku, má veľké zdravotné problémy, lieči sa na vysoký tlak, na cukrovku, má problémy so zápästím

a s chrbticou, s vypätím všetkých síl pracuje, aby vôbec prežil. Nevie do kedy bude môcť robiť a na
dôchodok ide o chvíľu, keďže do dôchodku sa dá ísť aj po 40 odpracovaných rokoch, čo sa za chvíľu
bude snažiť realizovať, poľahčujúce okolnosti sú na jeho strane splnené. Byt v D. je schátraný, nie je
tam žiadna rekonštrukcia, nie je tam urobená ani elektrina, nie je tam urobené nič. K nehnuteľnosti
uvedenej v inzeráte, na ktorú poukázal žalobca uviedol, že takýto pekne prerobený byt súhlasí, že

sa môže predávať za 70.000,- Eur, ale treba sa prísť pozrieť zdedený byt po mame a potom žalobca
zistí, v akom je schátranom stave, byt bol presne tak ocenený, ako mal byť. Dom na E. v časti B. je
schátraná zbúranina, ktorá padá. Jej cena, ktorú stanovil notár je pravdivá a relevantná, susedia sa
sťažujú, že im dom narušuje ich statiku, takže tam nebudú zisky, ale náklady, keď sa dom bude musieť
búrať. Do domu nechodil, bol to podiel jeho mamy, kde sa narodila, nemá možnosť ho predať, sú tam

ďalší traja spoluvlastníci. Z domu žiadny výnos nebude, tak isto z bytu. Dedením neprišiel k žiadnemu
významnému dedičstvu, nezískal žiadne peniaze, získal 17,- Eur od Coop Jednoty vo forme poukážky,
podiely na pozemkoch, ktoré nemal ako speňažiť, takže nemal ani čo komu ponúknuť a s niekým dačo
konzultovať a komunikovať. Zopakoval, že ho notár zaviazal vyplatiť bratovi peniaze, ak by sa niečo
speňažilo, ale nespeňažilo sa nič. Po nadobudnutí dedičstva ho neponúkol veriteľom preto, lebo nemal

z čoho ponúknuť, nezískal peniaze, poukázal na to, že žalobca vo vyjadreniach uvádza, že žalovaný
neponúkol sumu, ale žiadna suma nebola. Poukázal na to, že v ust. § 166g ods. 1 ZKR je k poctivému
zámeru uvedené „po podaní návrhu“ a v tom čase po podaní návrhu bol všetok jeho majetok speňažený,
v zákone nie je uvedené, že sa to má diať po skončení oddlženia ako tvrdí žalobca, v zákone nie je
napísané, či to je pred oddlžením, počas alebo po oddlžení, je tam napísané po podaní návrhu.

6. Z obsahu napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie pristúpil v rámci sporu k
posudzovaniu podmienok, za splnenia ktorých sa môže veriteľ úspešne domáhať zrušenia oddlženia
dlžníka pre nepoctivosť jeho zámeru. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca disponuje aktívnou
vecnou legitimáciou na podanie návrhu na zrušenie oddlženia žalovaného, ktorú žalobca preukázal

Zmluvou o úvere č. 2393160609 zo dňa 4.11.2009, Zmluvami o postúpení pohľadávok č. 2/2014 zo
dňa 8.12.2014 s prílohou, č. 3/2014 zo dňa 9.12.2014, výpisom z Obchodného registra žalobcu, ako
aj tým, že si pohľadávku prihlásil do konkurzu na majetok žalovaného, v ktorom bol uspokojený len
sčasti svojho nároku, teda je veriteľom žalovaného, ktorý bol oddlžením žalovaného dotknutý. Súd prvej
inštanciekonštatoval,ženávrhsmerujevočidlžníkovi,ktorýjevkonanípasívnelegitimovaný.Uznesenie

o vyhlásení konkurzu na majetok žalovaného č.k. 4OdK/199/2017-19 zo dňa 24.7.2017 bolo zverejnené
vObchodnomvestníkuč.145/2017dňa31.7.2017aprávoplatnosťnadobudlodňa15.8.2017.Šesťročná
lehotanapodaniežalobynazrušenieoddlženiazačalaplynúťdňom16.8.2017auplynuladňa16.8.2023.
Žalobca podal žalobu dňa 29.3.2022, teda v zákonnej lehote.7. Zo skutkového stavu zisteného súdu prvej inštancie vyplýva, že po oddlžení žalovaného, ku
ktorému došlo dňa 1.8.2017, ako aj po zrušení konkurzu na majetok žalovaného dňa 25.6.2019,

žalovaný nadobudol dedením na základe uznesenia Okresného súdu Brezno č.k. 1D/281/2019-44 zo
dňa 12.6.2020 vlastnícke právo k nehnuteľnostiam s čistou hodnotou dedičstva v sume 11.408,78
Eur a s povinnosťou žalovaného uhradiť 1 zo získaných prípadných peňažných príjmov z dedičstva
bratovi. Z dedičstva nebolo nič speňažené. Žalovaný neponúkol aspoň polovicu tohto zdroja (dedičstva)
dobrovoľne veriteľom na uspokojenie ich nevymáhateľných dlhov.

8. Rozpor medzi stranami podľa súdu prvej inštancie spočíval v interpretácii ust. § 166g ods. 1 ZKR
stranami sporu. Kým žalobca predmetné ustanovenie vykladal tak, že v prípade, ak dlžník v prípade nie
nepatrného dedenia neponúkol aspoň polovicu takéhoto zdroja dobrovoľne veriteľom na uspokojenie
nevymáhateľného dlhu v priebehu šiestich rokov od vyhlásenia konkurzu, nemá poctivý zámer, podľa
žalovaného je v § 166g ods. 1 ZKR zakotvené slovné spojenie „po podaní návrhu“ a po podaní návrhu

bol všetok jeho majetok speňažený, z čoho vyplýva poctivosť jeho zámeru pri oddlžení.

9. Súd prvej inštancie prijatie napadnutého rozhodnutia odôvodnil tým, že v ustanovení § 166g ods.
1 ZKR zákon určuje poctivý zámer len na základe správania dlžníka po podaní návrhu na vyhlásenie
oddlžovacieho konkurzu. Dlžník má podľa uvedeného ustanovenia poctivý zámer okrem iného vtedy,

ak v prípade nie nepatrného daru, dedenia alebo výhry zo stávky alebo z hry ponúkol aspoň polovicu
takéhoto zdroja veriteľom na splnenie nevymáhateľného dlhu. Súd prvej inštancie dal do pozornosti, že
právna úprava účinná od 01.03.2017, ktorá sa vzťahuje aj na tento prípad, nepozná skúšobné obdobie
žalovaných po ich oddlžení, pričom lehota 6 rokov stanovená v ust. § 166f ods. 1 ZKR nemá charakter
skúšobného obdobia dlžníka vo vzťahu k jeho poctivému zámeru, ale ide len o procesnú lehotu určenú

pre veriteľa, v ktorej sa môže domáhať zrušenia oddlženia. Zákonodarca v ust. § 166g ods. 1 ZKR
zakotvil prípady, kedy dlžník v čase blízkom rozhodnutiu súdu o jeho oddlžení, získal dedičstvom, či
darom alebo výhrou prostriedky, z ktorých by mohol uhradiť aspoň čiastočne svoje nevymáhateľné
dlhy. Poctivosť zámeru dlžníka ako vnútornej psychickej kategórie dlžníka sa má v súlade so znením
ust. § 166g ods. 1 ZKR skúmať pri oddlžení, teda v čase, kedy nadobudlo účinky rozhodnutie súdu

o zbavení dlžníka všetkých jeho dlhov. Na to, aby nadobudnutie dedičstva dlžníkom po vyhlásení
konkurzu mohlo mať relevanciu vo vzťahu k poctivosti jeho zámeru pri oddlžení, musí k nemu dôjsť v
čase blízkom rozhodnutiu súdu o vyhlásení konkurzu, a nie tri roky po podaní návrhu na vyhlásenie
konkurzu a rok po zrušení konkurzu. Súd prvej inštancie v súdenej veci preto zohľadnil skutočnosť,
že k prechodu majetku na žalovaného nedošlo tesne pred podaním návrhu na oddlženie konkurzom,

v priebehu konkurzu na majetok žalovaného, ani bezprostredne po zrušení konkurzu, čo by mohlo
vyvolávať pochybnosti o poctivom zámere žalovaného, či účelovosti jeho konania. Súd prvej inštancie
preto nevzhliadol nepoctivý zámer žalovaného po podaní návrhu v tom, že žalovaný tri roky po podaní
návrhu na vyhlásenie konkurzu a vyhlásení konkurzu a rok po zrušení konkurzu zdedil nehnuteľnosti v
konkrétnych spoluvlastníckych podieloch a následne polovicu z dedičstva neponúkol svojim veriteľom

na uspokojenie ich nevymáhateľných pohľadávok, pretože dedenie, o ktorom sa žalovaný dozvedel až
v takomto čase, už nemôže mať relevanciu pri posudzovaní poctivosti zámeru žalovaného pri oddlžení
a preto tento dôvod sám o sebe nezakladá dôvod na zrušenie oddlženia.

10. Súd prvej inštancie tiež poukázal na obranu žalovaného, podľa ktorej ak by žalovaný chcel

„špekulovať“,taksadedičstvoprepíšenabrata.Ponadobudnutídedičstvahoneponúkolveriteľompreto,
lebo nemal z čoho ponúknuť, nezískal peniaze, a hoci žalobca vo vyjadreniach uvádza, že žalovaný
neponúkol sumu z dedičstva, tak získanie nejakej sumy z čistej hodnoty dedičstva v konaní preukázané
nebolo. Súd prvej inštancie zohľadnil tiež to, že žalovaný síce po smrti matky nadobudol dňa 12.6.2020
dedičstvo, ktorého čistú hodnotu určil notár v sume 11.408,78 Eur, súčasne ale bola v uznesení o

dedičstve vyslovená povinnosť žalovaného uhradiť 1 zo získaných prípadných peňažných príjmov z
dedičstva bratovi, pričom z uvedeného dedičstva nebolo nič speňažené.

11. Súd prvej inštancie ďalej poukázal i na to, že žalovaný v konaní uviedol také skutkové tvrdenia,
ktoré preukazovali, že v konaní o oddlžení poctivý zámer mal. Žalovaný správcovi konkurznej podstaty

predložil zoznam všetkého majetku, ktorý vtedy vlastnil, komunikoval so správcom, počas konkurzu vrátil
CPP pôžičku vo výške 500,- Eur, ktorú mu poskytli na úhradu preddavku správcovi, správca celý majetok
žalovaného speňažil, výťažok rozdelil medzi veriteľov vrátane žalobcu, pričom konkurz sa následne
po dvoch rokoch od jeho vyhlásenia ukončil dňa 24.6.2019. Po oddlžení konkurzom zostal žalovanýbez majetku. Z uvedeného konania podľa súdu prvej inštancie vyplýva, že žalovaný po podaní návrhu
a vyhlásení konkurzu riešil svoje dlhy v medziach jeho možností a schopností s poctivým zámerom.
Zohľadnil tiež, že žalovaný v rámci svojej procesnej obrany uviedol tiež to, že pred oddlžením bol vo

veľmizlejživotnejsituáciiapooddlženísamupostupnepodariloopätovnezaradiťdospoločnostiazačať
žiť normálny život, v minulosti prišiel o prácu v odbore lesný inžinier a napriek zdravotným ťažkostiam
pracuje ako opatrovateľ v DSS za minimálnu mzdu, čo mu postačuje na pokrytie výdavkov a obyčajný
normálny život, zrušenie oddlženia by bolo pre neho likvidačné, znova by sa dostal do zlej životnej
situácie tak, ako tomu bolo pred oddlžením.

12. Súd prvej inštancie zohľadniac osobitné okolnosti súdenej veci nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že
je preukázaný nepoctivý zámer žalovaného tým, že po podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu žiadnym
spôsobom neprejavil úprimnú snahu riešiť svoje dlhy, pretože súd prvej inštancie po podaní návrhu
videl snahu žalovaného riešiť svoje dlhy práve v konkurze, kde bol speňažený jeho majetok a kde boli
pomerne uspokojení jeho veritelia vrátane žalobcu. Okolnosti, za ktorých došlo k získaniu dedičstva,

ako aj skutočnosť, že žalovaný neponúkol aspoň polovicu takéhoto zdroja nie nepatrnej hodnoty –
veriteľom, bez ďalšieho podľa názoru súdu prvej inštancie nesvedčili o nepoctivom zámere žalovaného,
nakoľkosúdprvejinštancievzaldoúvahycelkovésprávaniežalovaného,pričomdospelkzáveru,žejeho
správanie neindikovalo snahu zneužiť inštitút oddlženia. Podľa súdu prvej inštancie žalobca vychádzal z
prísne formálneho výkladu ust. § 166g ods. 1 ZKR, ktorý je nielen v rozpore so zámerom zákonodarcu,

ale nespĺňa ani požiadavku ústavne súladného výkladu tohto ustanovenia.

13. Súd prvej inštancie ďalej v napadnutom rozhodnutí tiež dospel k záveru, že poľahčujúce resp.
priťažujúce okolnosti sa v konaní pri posudzovaní poctivého zámeru uplatňujú vtedy, keď je daný dôvod
na vyslovenie nepoctivého zámeru, avšak keďže zo strany žalobcu nebol preukázaný u žalovaného

nepoctivý zámer, nepovažoval súd prvej inštancie za potrebné vykonávať dokazovanie smerom k
preukazovaniu poľahčujúcich okolností na strane žalovaného a z tohto dôvodu súd ako nehospodárny
a nadbytočný zamietol návrh žalobcu na preukazovanie zdravotného stavu žalovaného predložením
lekárskych správ. Súd prvej inštancie na návrh žalobcu nevykonal ako nadbytočné a nehospodárne ani
dokazovanie výsluchom žalovaného za účelom posúdenia celkovej ekonomickej situácie žalovaného,

t.j. na zistenie jeho aktuálnych príjmov, výdavkov a sumy, ktorá mu z príjmov zostane po odpočítaní
výdavkov, pretože dlžník po podaní návrhu na oddlženie zásadne nie je povinný veriteľovi z platu
splácať jeho pohľadávku, a tiež z dôvodu, že pri podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu už boli výdavky
žalovaného skúmané správcom. Súd prvej inštancie taktiež pripomenul, že jediným dôvodom podania
žaloby bolo nadobudnutie dedičstva a jeho neposkytnutie veriteľom a pri tomto dôvode nie je potrebné

preukazovať aktuálne výdavky žalovaného a preto nepripustil ani dokazovanie v tomto rozširujúcom
smere, keďže uvedený návrh súdu prvej inštancie evokoval, že sa žalobca snaží výsluchom žalovaného
zistiť, či by bola možná existencia aj iného dôvodu nepoctivého zámeru žalovaného.

14. Podľa súdu prvej inštancie nebolo napriek námietkam žalobcu potrebné osobitne sa v konaní

vysporiadať so samotnou výškou hodnoty dedičstva, ktorú súd prvej inštancie vyhodnotil na podklade
uznesenia o dedičstve ako nie nepatrnú, pretože o jej výške rozhodol notár ako súdom ustanovený
súdny komisár.

15.Otrováchkonaniasúdprvejinštancierozhodoltak,žeúspešnémužalovanémupriznalvočižalobcovi

náhradu trov konania v rozsahu 100%.

16. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm.
b), d), f) a h) CSP, teda z dôvodu, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na

spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol, aby
odvolací súd napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie alebo aby napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu

vyhovie.

17. Podľa žalobcu súd prvej inštancie nesprávne vyložil ustanovenie § 166g ods. 1 ZKR. Ustanovenie §
166g ods. 1 ZKR jednoznačne stanovuje dlžníkom povinnosť, že v prípade, ak po oddlžení nadobudnúdar, dedičstvo alebo výhru nie nepatrnej hodnoty, majú aspoň polovicu ponúknuť svojim veriteľom na
úhradu ich nevymáhateľných pohľadávok, pričom odborný výklad jednoznačne stanovuje, že dôkazné
bremeno ohľadom splnenia si tejto povinnosti je na strane dlžníka. Vykonaným dokazovaním bolo

preukázané, že žalovaný si svoju povinnosť v zmysle ustanovenia § 166g ods. 1 ZKR nesplnil, pričom
žiadne tvrdenia či okolnosti, ktoré uviedol žalovaný a na ktoré odkázal súd prvej inštancie, nemôžu
žalovaného ospravedlniť a zbaviť jeho zodpovednosti za nesplnenie si jeho zákonnej povinnosti. Dlžník,
ktorý sa chce vyhnúť prípadnému zrušeniu rozhodnutia o oddlžení, musí takéto plnenie poskytnúť
veriteľom na splnenie tých záväzkov, ktoré sa stali v dôsledku oddlženia nevymáhateľnými. Žalobca

sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že presadzuje prísne formálny výklad ustanovenia §
166g ods. 1 ZKR, ktorý je v rozpore so zámerom zákonodarcu a nie je ústavne konformný. Žalovaný
sám potvrdil, že dedičstvo neponúkol svojim veriteľom, súd prvej inštancie nevyhodnotil nesplnenie
si tejto zákonnej povinnosti ako nepoctivý zámer žalovaného, čím súd prvej inštancie postupoval v
rozpore so zákonom, keď ustanovenie § 166g ods. 1 ZKR stanovuje legálnu definíciu poctivého zámeru,
ktorú nie je možné žiadnym výkladom pozmeňovať. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní vzal do úvahy,

že žalovaný počas konkurzu spolupracoval so správcom, rozdelil svoj majetok medzi veriteľov, vrátil
pôžičku CPP, z čoho súd prvej inštancie vyvodil, že žalovaný po podaní návrhu a vyhlásení konkurzu
riešil svoje dlhy v medziach jeho možností a schopností s poctivým zámerom. Spolupráca so správcom
konkurznej podstaty, uvedenie zoznamu majetku alebo postup speňaženia majetku počas konkurzu nie
sú skutočnosti, ktoré by svedčali v prospech poctivého zámeru žalovaného, ale jedná sa o skutočnosti,

ktoré sú v rámci konkurzného konania obligatórne. Správanie či konanie žalovaného počas konkurzného
konania nebolo vôbec relevantné pri hodnotení poctivého, resp. nepoctivého zámeru žalovaného s
poukazom na ustanovenie § 166g ods. 1 ZKR. Žalobca vytýkal súdu prvej inštancie, že vychádzal zo
skutočností deklarovaných žalovaným bez toho, aby žalovaný tieto skutočnosti relevantne preukázal.
Arbitrárny výklad ustanovenia § 166g ods. 1 ZKR zo strany konajúceho súdu sťažil, resp. úplne zmaril

možnosť uplatnenia žalobcovho práva na súde, čím došlo aj k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu
v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(žalobca mal pravdepodobne na mysli Dohovor, pozn. odv. súdu). Poukázal na nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky označený ako ÚS 570/16, v ktorom ústavný súd uviedol, že pri rozhodovaní o
oddlžení je hlavnou úlohou konajúceho súdu spravodlivo vyvažovať primárny účel oddlženia (záujem

na strane dlžníka - fyzickej osoby) a záujmy stále neuspokojených veriteľov.

18. Žalobca tiež poukázal na to, že žalovaný svoje dlhy voči veriteľom mohol splatiť v malých mesačných
splátkach, ktoré by nezaťažili jeho životnú a majetkovú situáciu.

19. Podľa názoru žalobcu súd prvej inštancie svoje rozhodnutie vo veci samej aj nenáležite,
nedostatočne a najmä nie relevantne odôvodnil, pričom svoje zdôvodnenie a rozhodnutie nezdôvodnil
s poukazom na žiadnu rozhodovaciu prax, či odborný výklad alebo zámer zákonodarcu. Rozhodnutie
súdu prvej inštancie je subjektívne, v rozpore so zákonnou úpravou a cieľom zákonodarcu ohľadom
ustanovenia § 166g ods. 1 ZKR. Podľa názoru žalobcu je preto predmetné rozhodnutie vo svojom

odôvodnení nepreskúmateľné. V tejto súvislosti žalobca poukázal aj na rozhodnutie II. ÚS 117/07, III.
ÚS 311/01, III. ÚS 107/07, IV. ÚS 14/07, III. ÚS 311/07, I. ÚS 265/05, I. ÚS 33/2012, III. ÚS 199/09, nález
Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 1551/08, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4 Cdo/25/2007 a taktiež nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS
114/08, IV. ÚS 252/04, II. ÚS 85/06, I. ÚS 96/94 a II. ÚS 380/213, z ktorých citoval vybrané časti.

20. Podľa žalobcu súd prvej inštancie nepostupoval správne a zákonne, keď na jeho návrh nevykonal
výsluch žalovaného, z ktorého by si súd objasnil, preveril a následne preukázal nepoctivý zámer
žalovaného.

21. Žalovaný s odvolaním žalobcu nesúhlasil. Zopakoval, že zákon určuje poctivý zámer len na základe
správania dlžníka po podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu. On po podaní návrhu v roku 2017 mal
poctivý zámer a vynaložil úprimnú snahu riešiť dlhy v rámci svojich možností a schopností. Správca
v konkurze speňažil všetok jeho majetok a 24.06.2019 ho ukončil. Po oddlžení zostal bez majetku
a nemal určený žiadny splátkový kalendár ako uvádza žalobca, keď uviedol, že mal dlhy voči veriteľom

riešiť v mesačných splátkach. Po smrti matky 12.06.2020 nadobudol dedičstvo v hodnote 11.408,78 Eur
s povinnosťou úhrady jednej polovice zo získaných prípadných peňažných príjmov z tohto dedičstva
bratovi. Keďže išlo o podiely na majetku, notár už majetok nechcel ďalej deliť, a tak bol po vzájomnej
dohode prepísaný na neho s povinnosťou úhrady jednej polovice jeho bratovi. Nebol v tom nepoctivýzámer, pokiaľ by chcel žalovaný špekulovať, tak to prepíše na brata, mal už ukončený konkurz, tak
dedičstvo prijal. Počas konkurzu jeho matka ešte žila, nemohol tušiť, kedy zomrie. K dedičstvu neprišlo
počas konkurzu, ale až po dlhšom čase po jeho oddlžení. Predmetom dedičstva nebola veľká suma

peňazí, v majetku z dedičstva nebolo nič speňažené, ani sa nedalo nič speňažiť, to bol aj dôvod,
prečo s veriteľmi nekomunikoval, neposkytol polovicu dedičstva, pretože nebolo čo poskytnúť. Pokiaľ
žalobca spochybňoval jeho zdravotný stav, žalovaný uviedol, že má cukrovku, vysoký tlak, bolesti
zápästia, kĺbov a chrbtice, chorobu hrubého čreva, chodí na pravidelné kontroly. Lekárske správy, kde
sú uvedené aj lieky, ktoré užíva, priložil k podanému vyjadreniu. Uviedol, že aktuálne je doma na PN

s boľavým zápästím a lekár mu odporučil zmenu zamestnania, čo je uvedené aj v lekárskej správe.
Pokiaľ žalobca namietal, že nebol vykonaný jeho výsluch, z ktorého by bol preukázaný jeho nepoctivý
zámer, pripomenul, že žalobca chcel zisťovať jeho aktuálne príjmy a výdavky v roku 2024. Poukázal
na skutočnosť, že nie je relevantné zisťovať tieto údaje v roku 2024, pretože to nemá nič spoločné s
jeho poctivým zámerom pri oddlžení konkurzom v rokoch 2017 až 2019, ktorý žiada žalobca zrušiť pre
nepoctivý zámer. V rámci konkurzu boli tieto údaje zisťované v relevantnom období. Pracuje 11 rokov

ako opatrovateľ v DSS za minimálnu mzdu, má 58 rokov, zlý zdravotný stav, lekár mu odporučil zmenu
zamestnania, ktoré sa v jeho veku veľmi ťažko hľadá, preto sa bude snažiť odísť na dôchodok. Pred
oddlžením bol vo veľmi zlej životnej situácii, jeho zrušenie by bolo pre neho likvidačné. Zdôraznil, že
v minulosti spravil chyby a práve oddlženie mu pomohlo zaradiť sa znova do spoločnosti a začať žiť
normálny život.

22. Žalobca, ktorému bolo doručené vyjadrenie žalovaného k odvolaniu dňa 12.02.2025 do elektronickej
schránky jeho právneho zástupcu (§ 110 ods. 1, ods. 2 CSP) sa k vyjadreniu žalovaného nevyjadril.

23. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362

CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), po
skonštatovaní,žepodanéodvolaniemázákonompredpísanénáležitosti(§363CSP),viazanýrozsahom
odvolania, odvolacími dôvodmi a skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 379, § 380
ods. 1 CSP, § 383 CSP), dospel k záveru, že odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je
vecnesprávne.Pretoženebolopotrebnézopakovaťalebodoplniťdokazovanieanevyžadovaltodôležitý

verejný záujem, na prejednanie odvolania odvolací súd pojednávanie nenariadil (§ 385 ods. 1 CSP a
contrario) a rozsudok verejne vyhlásil. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej
tabuli súdu a na webovej stránke Krajského súdu v Banskej Bystrici (§ 378 ods. 1 a § 219 ods. 1, ods.
3 CSP) a rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

24. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo, zistil,
že odvolacie námietky žalobcu nie sú dôvodné. Odvolací súd z obsahu súdneho spisu a dôvodov
napadnutého rozhodnutia zistil, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav z nesporných tvrdení strán
a z vykonaného dokazovania a zároveň tieto skutkové zistenia správne právne posúdil, pričom v
odôvodnení rozsudku uviedol dostatočnú argumentáciu k hodnoteniu zisteného skutkového stavu a tiež

svoje úvahy, ktoré ho viedli k prijatiu napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd na základe odvolania
žalobcu nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logickej argumentácie a relevantných právnych záverov
súdu prvej inštancie prijatých v preskúmavanom rozhodnutí. Odvolací súd sa preto podľa § 387 ods.
2 CSP s odôvodnením napadnutého rozhodnutia stotožnil a konštatuje správnosť jeho dôvodov, na
ktoré odkazuje, a s poukazom na obsahové vymedzenie podaného odvolania dopĺňa ďalšie dôvody na

zdôraznenie jeho vecnej správnosti.

25. Žalobca v podanom odvolaní vytýkal súdu prvej inštancie nesprávny a arbitrárny výklad ustanovenia
§ 166g ods. 1 ZKR.

26. Podľa § 166f ods. 1 ZKR, veriteľ, ktorý bol dotknutý oddlžením má právo domáhať sa zrušenia
oddlženia návrhom na zrušenie oddlženia podaným voči dlžníkovi alebo jeho dedičom do šiestich rokov
od vyhlásenia konkurzu alebo určenia splátkového kalendára na súde, ktorý rozhodol o oddlžení, ak
preukáže, že dlžník nemal pri oddlžení poctivý zámer.

27. Podľa § 166g ods. 1 ZKR, dlžník má poctivý zámer, ak z jeho správania po podaní návrhu možno
usudzovať, že vynaložil úprimnú snahu riešiť svoj dlh v medziach svojich možností a schopností,
najmä ak poskytoval správcovi a veriteľom potrebnú súčinnosť, vynaložil snahu získať zamestnanie,
zamestnal sa alebo si zabezpečil iný zdroj príjmov, pokračoval vo výkone podnikateľskej činnosti aleboinej obdobnej činnosti alebo začal podnikať, v prípade nie nepatrného dedenia, daru alebo výhry
zo stávky alebo hry ponúkol aspoň polovicu takéhoto zdroja dobrovoľne veriteľom na uspokojenie
nevymáhateľného dlhu, prípadne vynaložil snahu o zaradenie sa do spoločnosti alebo sa do spoločnosti

opätovne zaradil.

28. Podľa § 166g ods. 2 ZKR dlžník nemá poctivý zámer najmä, ak
a) v zozname majetku ani na dopyt správcu neuviedol časť svojho majetku, aj keď o ňom vedel alebo s
prihliadnutím na okolnosti musel vedieť, na majetok nepatrnej hodnoty sa neprihliada,

b) v zozname veriteľov ani na dopyt správcu neuviedol veriteľa fyzickú osobu, v čoho dôsledku veriteľ
neprihlásil svoju pohľadávku, aj keď o ňom vedel alebo s prihliadnutím na okolnosti musel vedieť, na
drobných veriteľov sa neprihliada,
c) v návrhu alebo v prílohe návrhu alebo na dopyt správcu uviedol nepravdivú dôležitú informáciu alebo
neuviedol dôležitú informáciu, aj keď vedel alebo s prihliadnutím na okolnosti musel vedieť, že ide o
dôležitú informáciu,

d) bez vážneho dôvodu neposkytol správcovi potrebnú súčinnosť, ktorú možno od neho spravodlivo
vyžadovať,
e) zo správania sa dlžníka pred podaním návrhu možno usudzovať, že sa úmyselne priviedol do
platobnej neschopnosti, aby bol oprávnený podať návrh,
f) v čase podania návrhu dlžník nebol platobne neschopný, aj keď o tom vedel alebo s prihliadnutím na

okolnosti musel vedieť,
g) zo správania sa dlžníka pred podaním návrhu možno usudzovať, že pri preberaní záväzkov sa
spoliehal na to, že svoje dlhy bude riešiť konkurzom alebo splátkovým kalendárom,
h) zo správania sa dlžníka pred podaním návrhu možno usudzovať, že mal snahu poškodiť svojho
veriteľa alebo zvýhodniť niektorého veriteľa,

i) bez vážneho dôvodu riadne a včas neplní súdom určený splátkový kalendár,
j) bez vážneho dôvodu riadne a včas neplní výživné pre dieťa, na ktoré vznikol nárok po rozhodujúcom
dni; tohto dôvodu sa môže dovolávať iba dieťa alebo zákonný zástupca dieťaťa,
k) bez vážneho dôvodu riadne a včas neplní povinnosť vrátiť Centru právnej pomoci hodnotu
poskytnutého preddavku na úhradu paušálnej odmeny správcu; tohto dôvodu sa môže dovolávať iba

Centrum právnej pomoci alebo poverená osoba podľa osobitného predpisu,8aa)
l) dlžník sa domáhal zbavenia dlhov napriek tomu, že na území Slovenskej republiky nemal v čase
podania návrhu centrum hlavných záujmov.

29. Podľa § 166g ods. 3 ZKR, súd prihliada prísnejšie na skutočnosti ovplyvňujúce poctivý zámer u

dlžníka, ktorý v minulosti mal alebo stále má významnejší majetok, má skúsenosti s podnikaním, pôsobí
alebo pôsobil ako vedúci zamestnanec alebo pôsobí alebo pôsobil v orgánoch právnickej osoby alebo
má iné osobitné životné skúsenosti.

30. Podľa § 166g ods. 4 ZKR, súd prihliada miernejšie na skutočnosti ovplyvňujúce poctivý zámer u

dlžníka, ktorý dosiahol iba základné vzdelanie, je v dôchodkovom veku alebo blízko takéhoto veku, má
vážne zdravotné problémy, na čas alebo trvalo stratil obydlie alebo ho v živote postihla iná udalosť, ktorá
mu sťažila uplatnenie v spoločnosti.

31. Podľa § 166g ods. 5 ZKR poctivý zámer dlžníka súd skúma iba v konaní o návrhu na zrušenie

oddlženia pre nepoctivý zámer. V konkurznom konaní ani v konaní o určení splátkového kalendára súd
poctivý zámer dlžníka neskúma.

32. Odvolací súd uvádza, že z rozhodnutia II. ÚS 493/2020 vyplýva, že podľa ustálenej judikatúry
ústavného súdu súčasťou základného práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy je ústavne súladný výklad

právnych noriem. Každý má právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej
právnej normy, pričom k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav
použije ústavne súladne interpretovaná právna norma (II. ÚS 249/04, IV. ÚS 77/02). Požiadavka na
ústavne súladný výklad právnych noriem zahŕňa i to, že všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii
obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako

ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, bol pre širšiu právnickú ale i laickú verejnosť
prijateľne racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecné súdy musia
súčasne vychádzať z toho, že práve ony majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnuochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov
účastníkov konania (IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04).

33. Súd prvej inštancie založil preskúmavané rozhodnutie na zistení, že po oddlžení žalovaného, ku
ktorému došlo dňa 01.08.2017, ako aj po zrušení konkurzu na majetok žalovaného dňa 25.06.2019,
žalovaný nadobudol dedením na základe uznesenia Okresného súdu Brezno č.k. 1D/281/2019-44 zo
dňa 12.06.2020 vlastnícke právo v podobe podielov na nehnuteľnostiach s čistou hodnotou dedičstva
v sume 11.408,78 Eur s povinnosťou žalovaného uhradiť jednu polovicu zo získaných prípadných

peňažných príjmov z dedičstva jeho bratovi, keď v konaní nebolo sporné, že z dedičstva nebolo doteraz
nič speňažené a tiež to, že žalovaný neponúkol aspoň polovicu tohto zdroja (dedičstvo) dobrovoľne
veriteľom na uspokojenie ich nevymáhateľných dlhov. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že poctivosť
zámeru dlžníka ako vnútornej psychickej kategórie sa má v súlade so znením ustanovenia § 166g ods.
1 ZKR skúmať pri oddlžení, teda v čase, kedy nadobudlo účinky rozhodnutie súdu o zbavení dlžníka
všetkýchjehodlhov,atedaabymalonadobudnutiededičstvadlžníkompovyhláseníkonkurzurelevanciu

vovzťahukpoctivostijehozámeruprioddlžení,muselobyknemudôjsťvčaseblízkomrozhodnutiusúdu
o vyhlásení konkurzu, a nie 3 roky po podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu a samotnom vyhlásení a
rok po zrušení konkurzu. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie nevzhliadol nepoctivý zámer žalovaného po
podaní návrhu, pretože vzhľadom na časové súvislosti dedenie nemohlo mať relevanciu pri posudzovaní
poctivosti jeho zámeru pri oddlžení, keď súd prvej inštancie zohľadnil i celkové správanie dlžníka po

podaní návrhu na oddlženie.

34. Odvolací súd sa s týmto názorom súdu prvej inštancie stotožnil, považuje ho za správny,
závery prijaté súdom prvej inštancie v okolnostiach súdenej veci nepopierajú princípy spravodlivosti,
racionálnosti a presvedčivosti súdneho rozhodnutia a nie sú ani v rozpore so zámerom zákonodarcu

pri prijímaní zákonnej úpravy oddlženia, ktorú je možné vyvodiť zo samotnej právnej úpravy
oddlženia, dôvodovej správy a aktuálnej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít.

35. V rozhodnutiach najvyšších súdnych autorít (napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4Obdo/44/2022, sp. zn. 5Obdo/18/2022) bolo opakovane konštatované, že

zámerom zákonodarcu úpravou oddlženia fyzických osôb v IV. časti ZKR bolo priaznivé riešenie
sociálnoekonomických problémov dlžníkov, ktorí majú málo majetku, nízke príjmy a hodnota ich
záväzkov spravidla významne presahuje hodnotu ich majetku. Veritelia takýchto dlžníkov vymáhajú
svoje pohľadávky v exekučných konaniach, ktoré sú vedené neefektívne a dlhodobo s minimálnou alebo
žiadnou možnosťou vymoženia pohľadávok. Všetkým veriteľom dlžníka, ktorí boli dotknutí oddlžením

dlžníka, zákonodarca dal možnosť domáhať sa v sporovom konaní zrušenia oddlženia pre nepoctivý
zámerdlžníka,pričomdôkaznébremenovtakomtosporeznášažalobca(veriteľ).Skutočnosť,ževspore
o zrušenie oddlženia má dôkazné bremeno veriteľ, vyplýva z obsahu zákonného ustanovenia § 166f
ods. 1 ZKR, v ktorom zákonodarca výslovne uviedol, že veriteľ, ktorý bol dotknutý oddlžením dlžníka,
má právo domáhať sa zrušenia oddlženia návrhom na zrušenie oddlženia v prípade, ak preukáže, že

dlžník nemal pri oddlžení poctivý zámer. Dôkazné bremeno v spore o zrušení oddlženia preto spočíva na
veriteľovi, ktorý v spore o zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer dlžníka tento nepoctivý zámer musí
preukázať, pričom kritériá pre určenie nepoctivého zámeru sa týkajú najmä ekonomického správania
dlžníka pred podaním návrhu na oddlženie a po jeho podaní. Záver konajúceho súdu o tom, že návrhom
na povolenie oddlženia nesledoval dlžník poctivý zámer, je tak z hľadiska časových súvislostí výsledkom

hodnotenia konania a správania sa dlžníka zo strany súdu pri oddlžení.

36. Keďže žalobca ako rozhodujúcu skutočnosť, ktorou preukazoval nepoctivosť zámeru žalovaného
pri oddlžení, uvádzal, že po oddlžení žalovaný nadobudol dedičstvo nie nepatrnej hodnoty a neposkytol
aspoň jeho polovicu svojim veriteľom a iné konkrétne skutočnosti odôvodňujúce nepoctivosť zámeru

žalovaného pri oddlžení žalobca netvrdil, vo vzťahu k tvrdeným dôvodom nepoctivého zámeru dlžníka
bolo pre posúdenie tohto sporu zásadné vyriešenie otázky, v akom časovom horizonte po oddlžení môže
dôjsť k dedeniu majetku oddlženým dlžníkom, aby to malo relevanciu pre posúdenie poctivosti zámeru
dlžníka pri oddlžení. Čo je nepoctivý zámer dlžníka pri tom zákonodarca vymedzil v ustanovení § 166g
ods. 2 ZKR demonštratívnym spôsobom, keď uvádza osobitné skutkové podstaty nepoctivého zámeru

a keďže ide o demonštratívny výpočet, je možné, aby sa veriteľ domáhal zrušenia oddlženia aj z iného
dôvodu, teda aj tých, ktoré vyplývajú a contrario z ust. § 166g ods. 1 ZKR, ako to žiadal aj žalobca v tomto
súdnom konaní, pričom však stále platí, že posúdenie, či dlžník nesleduje, resp. nesledoval podaním
návrhu na oddlženie nepoctivý zámer vzhľadom na svoje konanie popísané v § 166g ods. 1 ZKR acontrario, je logicky naviazané na hodnotenie skutočností, ktoré sa stali v určitom časovom rámci pred
podaním návrhu, resp. v súvislosti s podaním návrhu na oddlženie. Súd v konaní o zrušenie oddlženia
najskôr vyhodnocuje unesenie dôkazného bremena žalobcom a až následne môže vyhodnocovať, či

žalovaný preukázal skutočnosti, ktoré žalované právo vylučujú a ktoré sú upravené v § 166g ods. 1 ZKR
(napr. roz. NS SR sp. zn. 5Obdo/18/2022).

37. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že najvyššie súdne autority v publikovaných
rozhodnutiach neriešili otázku obdobia pri podaní návrhu, resp. otázku obdobia po podaní návrhu

v publikovaných a ani v nepublikovaných rozhodnutiach, ktoré odvolací súd mal možnosť objektívne
dohľadať, odpoveď na túto otázku nepodáva ani odborný doktrinálny výklad zákona č. 7/2005 Z.z. a
rovnako zodpovedanie tejto otázky nemožno vyvodiť ani z dôvodovej správy k zákonu č. 377/2016 Z.z.,
ktorým s účinnosťou od 01.03.2017 došlo k zásadnej zmene inštitútu oddlženia. Odvolací súd poukazuje
tiež na skutočnosť, že ani žalobca vo svojom odvolaní vo vzťahu k tejto otázke nepoukázal na žiadne
konkrétne rozhodnutie najvyšších súdnych autorít, ktoré by túto otázku v praxi zodpovedalo. V tejto

súvislosti odvolací súd potom poukazuje tiež na to, že žalobca v odvolaní neodôvodnene v tomto smere
vytýkal súdu prvej inštancie, že svoje závery nepodporil odkazom na aktuálnu súdnu prax, odborný
výklad či obsah dôvodovej správy.

38. Ako na to správne poukázal aj súd prvej inštancie, jedinou lehotou, ktorú normuje zákonodarca v

súvislosti s konaním o zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer, je lehota v ustanovení § 166f ods. 1 veta
prvá ZKR, podľa ktorého veriteľ, ktorý bol dotknutý oddlžením má právo domáhať sa zrušenia oddlženia
návrhom na zrušenie oddlženia podaným voči dlžníkovi alebo jeho dedičom do 6 rokov od vyhlásenia
konkurzu. Táto lehota je však aj podľa názoru odvolacieho súdu ustanovená na uplatnenie žaloby
dotknutého veriteľa na zrušenie oddlženia, a preto ju nie je možné stotožňovať s časovým obdobím

pre hodnotenie poctivého, resp. nepoctivého zámeru dlžníka pri oddlžení. Žalobca napokon tieto závery
nespochybnil žiadnou odvolacou argumentáciou.

39. Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že v inej obdobnej veci (rozhodnutie sp. zn. 43CoKR/8/2024
zo dňa 31. októbra 2024) vyslovil právny názor, od ktorého sa nemá dôvod odchýliť ani v súdenej

veci, že na to, aby nadobudnutie dedičstva dlžníkom po vyhlásení konkurzu mohlo mať relevanciu vo
vzťahu k poctivosti jeho zámeru pri oddlžení, musí k nemu dôjsť v čase blízkom rozhodnutiu súdu
o vyhlásení konkurzu, keď v každej veci je potrebné vždy zohľadniť i individuálne okolnosti prípadu,
ako to správne uviedol aj súd prvej inštancie. Pokiaľ zákonodarca ako predpoklad úspešnosti žaloby
dotknutého veriteľa v zmysle § 166f ods. 1 ZKR vyžaduje, aby veriteľ preukázal, že dlžník nemal „pri

oddlžení“ poctivý zámer, pokiaľ sa dlžník pred podaním návrhu a v čase podania návrhu nesprával
a nekonal spôsobom, ktorý by bolo možné hodnotiť ako nepoctivý (žalobca žiadne takéto nepoctivé
správanie dlžníka v konaní netvrdil, resp. výslovne uviedol, že nespochybňuje správanie dlžníka pri
oddlžení), ani odvolací súd v okolnostiach súdenej veci nenachádza zákonný a ani žiaden logický dôvod
na to, aby sa správanie a konanie dlžníka po podaní návrhu posudzovalo v časovom horizonte značne

vzdialenom rozhodnutiu konkurzného súdu o vyhlásení konkurzu na majetok dlžníka, alebo dokonca v
horizonte značne vzdialenom po ukončení oddlženia. Tento názor sa odvíja práve od skutočnosti, že
platná právna úprava inštitútu oddlženia nepozná žiadne skúšobné obdobie pre dlžníka po oddlžení,
počas ktorého by bol dlžník povinný dodržiavať konkrétne povinnosti.

40. Odvolací súd sa nestotožnil ani s tým odvolacím tvrdením žalobcu, že zrušenie oddlženia má
predstavovať sankciu za porušenie povinnosti podľa § 166g ods. 1 ZKR, keďže v tomto zákonnom
ustanovení nie sú určené pre žalovaného povinnosti, ktoré by bol povinný dodržiavať, ale toto
ustanovenie vymedzuje obsahovú definíciu poctivého zámeru dlžníka, a to príkladným výpočtom
jeho správania po podaní návrhu, na podklade ktorého je možné posúdiť, či po podaní návrhu na

svoje oddlženie vynaložil úprimnú snahu riešiť svoj dlh v medziach svojich možností a schopností,
ktorého dopadom je neuspokojenie pohľadávok veriteľov z vážnych akceptovateľných dôvodov (napr.
že uspokojenie veriteľov majetkové pomery a možnosti dlžníka neumožňovali ani napriek jeho úprimnej
snahe). Zo samotného jazykového výkladu pojmu poctivý, resp. nepoctivý zámer je možné vyvodiť, že
obsahuje objektívnu dobrú vieru ako mravnú kategóriu, ktorú nie je možné presne definovať či stanoviť

jej obsah, a preto sú súdy v konaní o žalobe žalobcu o zrušenie oddlženia povinné skúmať, či žalobcom
namietané správanie dlžníka po oddlžení z materiálnej stránky napĺňa obsah pojmu nepoctivý zámer.41. Odvolací súd zdôrazňuje, že aj podľa rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít pri hodnotení
poctivosti zámeru dlžníka je potrebné zohľadniť všetky okolnosti spočívajúce v majetkových aj osobných
pomeroch dlžníka (napr. roz. NS SR sp. zn. 5Obdo/18/2022). Nájsť hranicu pre posúdenie, či zo strany

dlžníka išlo o využitie inštitútu oddlženie s nepoctivým zámerom je totiž v niektorých situáciách obtiažne
aj z pohľadu konajúceho súdu, pretože ústredným pojmom, od ktorého sa odvíja možnosť dlžníka
prijímať dobrodenie zákonnej úpravy oddlženia, je poctivý zámer dlžníka ako mravná kategória, ktorú
nie je možné presne definovať či stanoviť jej obsah. Preto právne normy obsahujúce pojem poctivý
zámer sú právnymi normami s tzv. neurčitou hypotézou, pri ktorej je práve na uvážení súdu, aby jej

obsah vymedzil vzhľadom na konkrétne okolnosti posudzovaného prípadu a preto je odvolací súd toho
názoru, že práve v tomto type konania sa právne posúdenie veci zo strany konajúcich súdov nemôže
obmedziť len na mechanickú aplikáciu zákonných ustanovení, ale súd musí v každom jednotlivom
spore uplatniť individuálny prístup (napr. roz. NS SR sp. zn. 5Obdo/18/2022). Odvolací súd preto
nesúhlasí ani s odvolacím tvrdením žalobcu, podľa ktorého spolupráca žalovaného so správcom,
či postup speňaženia, ktoré sú v rámci konania obligatórne, a ani iné skutočnosti uvedené dlžníkom,

neboli relevantné pre túto vec. Posudzovanie poctivosti zámeru dlžníka je v každej veci individuálne a
závislé na všetkých okolnostiach konkrétneho prípadu, a to i vo väzbe na následné kroky a správanie
dlžníka smerom k náprave jeho nepriaznivej ekonomickej situácie, ktorá ho viedla k využitiu inštitútu
oddlženia. Práve z obsahového vymedzenia ustanovenia § 166g ods. 1 ZKR totiž vyplýva, že nie je
vylúčené ani to, aby sa dlžníkove kroky po podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu zohľadnili v konaní

o zrušení jeho oddlženia, teda aby súd zohľadnil aj prípadnú nápravu dlžníka a jeho životnej situácie,
keď priamo v tomto ustanovení je uvedené i to, že dlžník má poctivý zámer, ak z jeho správania po
podaní návrhu možno usudzovať, že vynaložil úprimnú snahu riešiť svoj dlh v medziach svojich možností
a schopností, najmä ak poskytoval správcovi a veriteľom potrebnú súčinnosť, vynaložil snahu získať
zamestnanie, zamestnal sa alebo si zabezpečil iný zdroj príjmov, prípadne vynaložil snahu o zaradenie

sa do spoločnosti alebo sa do spoločnosti opätovne zaradil.

42.Zobsahuspisuakoajzobsahovéhovymedzeniaodvolaniažalobcuvyplýva,ževýkladpresadzovaný
žalobcom v tejto veci je taký, že ustanovenie § 166g ods. 1 ZKR stanovuje jednoznačne dlžníkom
povinnosť, že v prípade, ak po oddlžení nadobudnú dedičstvo, majú aspoň polovicu ponúknuť svojim

veriteľom na úhradu ich nevymáhateľných pohľadávok, keď dôkazné bremeno ohľadom splnenia si tejto
povinnosti je na strane dlžníka, pričom žiadne tvrdenia alebo okolnosti, ktoré uviedol žalovaný v súdenej
veci a na ktoré odkázal i súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia, nemohli žalovaného
ospravedlniť, resp. zbaviť jeho zodpovednosti za nesplnenie si tejto povinnosti. Odvolací súd takýto
výklad ust. § 166g ods. 1 ZKR nepovažuje za správny, pretože ust. § 166g ods. 1 ZKR nestanovuje

dlžníkovi žiadne povinnosti, ktorých nesplnenie by trestal sankciou v podobe zrušenia oddlženia, ale len
príkladmo vymedzuje, čo sa považuje za poctivé správanie dlžníka, resp. a contrario ktoré správanie
poctivé nie je, pričom posúdenie (ne)nepoctivosti zámer je vždy na úvahe súdu, ktorý musí zvážiť všetky
okolnosti na strane dlžníka. Preto napriek tomu, že žalobca sa domáhal toho, aby sa súdy konajúce
v tejto veci sústredili bez ohľadu na časové okolnosti ukončenia konkurzu z formálneho hľadiska jedine

na skutočnosť, či žalovaný ponúkol aspoň polovicu jeho dedičského podielu dobrovoľne veriteľom, podľa
názoru odvolacieho súdu bolo potrebné zohľadniť aj iné skutočnosti, ktoré sú uvedené v paragrafe
166g ods. 1 ZKR, na podklade ktorých bolo možné zodpovedať otázku, či žalovaný v súdenej vynaložil
úprimnú snahu riešiť svoj dlh v medziach svojich možností a schopností

43. Správne potom súd prvej inštancie zohľadnil i to, že žalovaný poskytoval správcovi súčinnosť,
jeho celý majetok, ktorý mal k dispozícii, bol v konkurznom konaní speňažený a slúžil na pomerné
uspokojenie jeho veriteľov, po oddlžení zostal nemajetný. Podľa nepopretých tvrdení žalovaného sa
žalovaný následne úspešne zaradil do spoločnosti, má stabilné zamestnanie v DSS, príjem z ktorého mu
postačuje na slušný život. Odvolací súd preto dospel k záveru, že priebeh súdneho konania nasvedčuje

tomu,žedlžníkpotom,čojehocelýmajetokposlúžilnauspokojeniejehoveriteľov,poukončeníkonkurzu
svoj nepriaznivý majetkový stav vďaka oddlženiu zvrátil, aktívne sa zaradil do spoločnosti, čím prejavil
úprimnú snahu o nápravu, ako na to poukázal aj súd prvej inštancie. Odvolací súd presadzujúc zámer
zákonodarcu zastáva názor, že oddlženie si zaslúži výlučne poctivý dlžník, ktorým je v zmysle § 166g
ods. 1 ZKR i dlžník, ktorý úplne a pravdivo informuje insolvenčného správcu o svojich pomeroch,

poskytne v relevantnom čase všetok svoj majetok na úhradu svojich dlhov a následne sa po ukončení
konkurzu úspešne začlení do spoločnosti, pre ktorú je prínosom.44. Nebolo možné prehliadnuť ani to, že žalovaný nezdedil finančnú hotovosť, alebo iné jednoducho
deliteľné plnenie, ktoré by bolo možné priamo rozdeliť medzi svojich veriteľov, ale podiely na
nehnuteľnostiach v celkovej hodnote určenej notárom ako súdnym komisárom 11.408,78 Eur s

povinnosťou žalovaného uhradiť jednu polovicu zo získaných prípadných peňažných príjmov z dedičstva
jeho bratovi. Odvolací súd dopĺňa, že určenie hodnoty dedičstva v dedičskom konaní musí zodpovedať
§ 200 ods. 2 zák. č. 161/2015 Z.z. Civilného mimosporového poriadku (ďalej len „CMP“), podľa ktorého
všeobecnou hodnotou majetku je cena, ktorá by sa mala dosiahnuť na trhu v podmienkach voľnej súťaže
pri poctivom predaji, keď kupujúci i predávajúci budú konať s náležitou informovanosťou a opatrnosťou a

s predpokladom, že cena nie je ovplyvnená neprimeranou pohnútkou. Z ocenenia týchto nehnuteľností
zo strany notára v súlade s § 200 ods. 2 CMP je možné usudzovať, že sa nejedná o taký majetok,
ktorý by žalovanému bez ohľadu na časové súvislosti zabezpečil takú výšku životného štandardu, kedy
by to za situácie, že pohľadávky jeho veriteľov neboli v konkurze na jeho majetok uspokojené v celom
rozsahu, mohlo indikovať záver, že neposkytnutie dedičstva by bolo možné v okolnostiach súdenej veci
považovať za nepoctivý zámer dlžníka.

45. Odvolací súd preto považuje za správny záver súdu prvej inštancie, že v individuálnych okolnostiach
súdenej veci správanie žalovaného neindikuje akúkoľvek snahu zneužiť inštitút oddlženia. Aj odvolací
súd je toho názoru, že žalobca netvrdil a nepreukázal žiadne také skutočnosti, z ktorých by bolo možné
vyvodiť, že v záujme dosiahnutia spravodlivej rovnováhy medzi právami veriteľov a právami oddlženého

dlžníka bolo v súdenej veci dôvodné zvrátiť oddlženie žalovaného, zbaviť dlžníka ďalšieho pôsobenia
jeho právnych účinkov a navrátiť nepriaznivý majetkový stav dlžníka, ktorý ho viedol k využitiu tohto
inštitútu.

46. Pokiaľ žalobca súdu prvej inštancie vytýkal, že vychádzal zo skutočností deklarovaných žalovaným

bez toho, aby ich žalovaný preukázal, v podanom odvolaní tieto skutočnosti žiadnym spôsobom
nešpecifikoval a neuviedol ani to, akým spôsobom prípadne tento nedostatok v konaní súdu prvej
inštancie mohol ovplyvniť výsledok tohto konania. Z odvolacej argumentácie žalobcu teda nie je zrejmé,
aké konkrétne nepreukázané skutočnosti významné pre rozhodnutie súd prvej inštancie zohľadnil a s
akým významom pre prijaté rozhodnutie.

47. Žalobca vytýkal súdu prvej inštancie tiež to, že svoje rozhodnutie nedostatočne a arbitrárne
odôvodnil. Žalobca existenciu odvolacieho dôvodu v podobe nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia
súdu prvej inštancie ale nepodporil žiadnou takou konkrétnou argumentáciou, ktorá by priamo reagovala
na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia a ktorá by obsahovala v konkrétnej rovine porovnanie toho,

ktorýminámietkamiaprávnevýznamnýmiskutočnosťami,ktorémohlimaťvýznamprerozhodnutietohto
sporu, sa súd prvej inštancie nezaoberal alebo dostatočne nevysvetlil dôvody svojho rozhodnutia.

48. Rozhodnutie súdu prvej inštancie podlieha prieskumu odvolacím súdom len z dôvodov, ktoré
odvolateľ uvedie v podanom odvolaní, prípadne ktoré doplní podľa § 365 ods. 3 CSP do uplynutia lehoty

na podanie odvolania, keďže podľa § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.
Viazanosť odvolacími dôvodmi znamená, že odvolací súd pri svojom rozhodovaní môže prihliadať len na
také pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré boli odvolateľom v podanom odvolaní uplatnené s výnimkou
vád, ktoré sa týkajú procesných podmienok a na ktoré odvolací súd podľa § 380 ods. 2 CSP prihliadne,
aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. Iné pochybenia súdu prvej inštancie odvolací súd z

vlastnejiniciatívynezisťuje,akbyajvodvolacomkonanívyšlinajavo,nemôženaneprihliadať.Uvedenie
dôvodov, za akých sa rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za nesprávne, t.j. uvedenie odvolacích
dôvodov je zákonnou obsahovou náležitosťou odvolania podľa § 363 CSP.

49.Preodvolacísúdnebolivšeobecnéodvolacietvrdeniažalobcuonedostatkochvzistenomskutkovom

stave a v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nijako významné, pretože takto formulované odvolanie
neumožňovalo odvolaciemu súdu v súdenej veci preskúmať správnosť napadnutého rozhodnutia
z hľadiska zisteného skutkového stavu a dostatočnosti jeho odôvodnenia, keďže mu nie je známe
stanovisko odvolateľa, z akých konkrétnych nepreukázaných skutočností významných pre rozhodnutie
mal súd prvej inštancie vychádzať a z akých konkrétnych dôvodov ho nepovažuje za dostatočne

preskúmateľné. Odvolací súd je preto nútený konštatovať, že v tomto smere žalobca odvolaciu
argumentáciu neuviedol tak, aby umožnil odvolaciemu súdu cielený prieskum napadnutého rozhodnutia
na podklade konkrétnych odvolacích dôvodov.50. Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že z obsahu preskúmavaného rozhodnutia je zistiteľné, že súd
prvej inštancie uviedol, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké
prostriedky procesného útoku použil a ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej

obranypoužil.Súdprvejinštanciedostatočnevysvetlil,akoposúdilpodstatnéskutkovétvrdeniaaprávne
argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov
vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a rovnako jeho rozhodnutie
obsahuje aj právne posúdenie veci, preto odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia spĺňa náležitosti odôvodnenia v zmysle § 220 ods. 2 CSP.

51. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že žalovaný ani neprejavil žiadnu snahu splatiť veriteľom jeho
dlhy v malých mesačných splátkach, ktoré by nezaťažili jeho životnú a majetkovú situáciu, odvolací súd
zdôrazňuje, že sa jedná o takzvanú neprípustnú novotu v odvolacom konaní tak, ako to predpokladá
§ 366 CSP. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené
v konaní pred súdom prvej inštancie možno v odvolaní použiť len vtedy, ak sa týkajú procesných

podmienok vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, má byť nimi preukázané, že v konaní
došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo ich odvolateľ bez
svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Uplatňovanie novôt je v systéme
neúplnej apelácie nastavené ako reštriktívne vnímaná výnimka z pravidla, že v odvolacom konaní
spravidla nie sú prípustné tie prostriedky procesného útoku alebo obrany, ktoré neboli procesnou

stranou uplatnené pred súdom prvej inštancie. V zmysle § 149 CSP medzi prostriedky procesného
útoku patria aj skutkové tvrdenia. Pokiaľ žalobca týmito skutkovými tvrdeniami neargumentoval v
priebehu vedenia sporu pred súdom prvej inštancie, v odvolaní tieto tvrdenia už použiť nemohol, keďže
neuviedol žiadne dôvody, pre ktoré ich bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej
inštancie. Odvolací súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že ako už bolo zo strany odvolacieho súdu

uvedené, dôkazné bremeno preukázať nepoctivý zámer bolo na žalobcovi a pokiaľ žalobca poukázal
na možnosť žalovaného aspoň čiastočne v malých splátkach uhrádzať jeho naturálne záväzky, tieto
skutkové tvrdenia žalobcu nenachádzajú podklad v žalobcom predložených a označených dôkazných
prostriedkoch. Zároveň ak by aj bola preukázaná pravdivosť týchto tvrdení, mohlo by to viesť k záveru,
že žalovaný nedisponuje žiadnym takým finančným majetkom, na základe ktorého by bol spôsobilý

uhradiťvšetkysvojepohľadávkyapretosúnaďalejsplnenépodmienkynastranežalovanéhoprevyužitie
inštitútu oddlženia (§ 166 ods. 1 ZKR).

52. Pokiaľ žalobca vytýkal súdu prvej inštancie, že nevykonal výsluch žalovaného, odvolací súd
poukazuje na skutočnosť, že v súlade s rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít (čl. 2 ods.

2 CSP) nevykonanie navrhnutého dôkazu, ktorý by mohlo mať vplyv na posúdenie skutkového stavu,
ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, možno kvalifikovať ako porušenie
práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (III. ÚS
332/09). Z práva na spravodlivý súdny proces vyplýva aj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva
povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán,

avšak s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska C. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, II. ÚS 410/06).
Odvolací súd považuje tiež za potrebné pripomenúť, že procesnému právu účastníka navrhovať dôkazy
zodpovedá povinnosť súdu o vznesených návrhoch rozhodnúť a tiež, pokiaľ im nevyhovie, vo svojom
rozhodnutí odôvodniť, prečo a z akých dôvodov tak neurobil. Nevyhovenie dôkaznému návrhu strany
sporu možno založiť len troma dôvodmi. Prvým je argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, ku ktorej

overeniu alebo vyvráteniu je navrhnutý dôkaz, je bez relevantnej súvislosti s predmetom konania, ďalším
je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí alebo nevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto
tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou. Nakoniec tretím je argument, podľa ktorého tvrdenie, ku
ktorému overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už doterajším konaním bez dôvodných
pochybností overené alebo vyvrátené. Vykonanie takéhoto dokazovania je potrebné vyhodnotiť ako

nadbytočné, v rozpore so základným princípom civilného sporového konania v zmysle čl. 17 CSP, podľa
ktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza
zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu
a iných osôb.

53. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na odsek 23. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia,
v ktorom súd prvej inštancie žalobcovi dostatočne vysvetli, z akých dôvodov vo vzťahu k jeho žalobným
tvrdeniam nedoplnil dokazovanie výsluchom žalovaného za účelom preukázanie jeho aktuálnych
majetkovým pomerov, pretože tieto nemajú žiadnu výpovednú hodnotu k tvrdenému dôvodu oddlženia,ktorým bolo neposkytnutie aspoň polovice dedičstva veriteľom žalovaného. Súd prvej inštancie poukázal
i na to, že nie je účelom vykonania dokazovanie zistenie prípadného ďalšieho dôvodu na zrušenie
oddlženia. Žalobca v podanom odvolaní argumentoval len tým, že týmto výsluchom by súd „objasnil,

preveril a následne preukázal nepoctivý zámer žalovaného“, ale neuviedol, aké konkrétne skutočnosti
relevantné pre správne posúdenie tohto sporu by sa mali výsluchom žalovaného preukázať. Preto
odvolacia argumentácia žalobcu týkajúca sa nevykonania dôkazu výsluchom žalovaného nemohla
byť zo strany odvolacieho súdu posúdená ako opodstatnená, pretože vykonanie tohto dôkazu bolo
nielen irelevantné vzhľadom na tvrdený dôvod nepoctivosti zámeru žalovaného, ale žalobca v podanom

odvolaní ani neuviedol konkrétne skutočnosti významné pre predmet tohto sporu, ktoré mali byť týmto
dôkazným prostriedkom preukázané.

54. Žalobca podal odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie v celom rozsahu, teda aj v rozsahu
závislej druhej výrokovej vete o náhrade trov konania, avšak žalobca neuviedol žiadnu odvolaciu
argumentáciu, prečo v tomto rozsahu považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za nesprávne. V zmysle

§ 262 ods. 1 CSP síce platí, že o nároku na náhradu trov konania súd rozhodne aj bez návrhu v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, to však neznamená, že v prípade odvolania podaného odvolateľom
proti závislému výroku o náhrade trov konania by odvolací súd mal správnosť rozhodnutia o trovách
konania vyhodnocovať ex offo, t.j. bez odvolacej argumentácie odvolateľa. Odvolací súd bol preto toho
názoru, že súd prvej inštancie správne rozhodol o trovách tohto konania, keď v zmysle znenia § 255

ods. 1 CSP žalovanému ako úspešnej strane priznal proti žalobcovi plnú náhradu trov konania.

55. Odvolací súd zároveň pripomína, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá
(nemusí) odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku ale iba na tie, ktoré
majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie

dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Právo
na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý
argument strany konania, keď z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé len všetky pre rozhodnutie
podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/07). Odvolací súd sa
preto zaoberal len tými skutočnosťami, ktorých posúdenie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie o odvolaní,

keď odvolací súd bol odvolacími dôvodmi v zmysle § 380 ods. 1 CSP viazaný a preto rozhodnutie súdu
prvej inštancie preskúmal výlučne v zmysle dôvodov uvedených žalobcom v podanom odvolaní, ktorými
sa žalobcovi vecnú správnosť preskúmavaného rozhodnutia súdu prvej inštancie v jeho výrokoch II. a
III. spochybniť nepodarilo. Odvolací súd zároveň konštatuje, že v konaní nezistil také vady procesných
podmienok, na ktoré odvolací súd prihliada aj vtedy, ak neboli stranami uplatnené (§ 380 ods. 2 CSP).

56. Vzhľadom na konštatované skutočnosti odvolací súd na základe obsahového vymedzenia odvolania
žalobcu dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v prvej výrokovej vete vo veci samej,
ako aj v závislej druhej výrokovej vete o náhrade trov konania, vecne správne, preto ho podľa § 387
ods. 1 CSP potvrdil.

57. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodoval podľa § 396 ods. 1, § 262
ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal proti
žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

58. O výške trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

59. Rozhodnutie odvolacieho senátu bolo prijaté v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).