Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. jún 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27Co/39/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3123200505
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3123200505.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a členiek

senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom C. D. XXXX, právne zastúpeneho: Advokátska kancelária JUDr. Danica Birošová, s.r.o. so sídlom
Piaristická 46/276, Trenčín, IČO: 36 837 857, proti žalovaným: 1/ E. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D.
XXXX, 2/ G. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXXX, 3/ H. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom J., D. XXX/
XX, 4/ K. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXXX, 5/ L. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXXX,
6/ K. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXXX, 7/ B. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXXX, 8/ C.
N., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXXX, 9/ B. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXXX, 10/ A. D.,

nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXXX, o určenie neexistencie práva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Trenčín zo dňa 13. novembra 2024, č.k. 27C/4/2023-74, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaní 1/ - 9/ m a j ú voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom súd prvej inštancie žalobu o určenie neexistencie
práva zamietol (výrok I.) a o trovách konania medzi stranami sporu rozhodol výrokom II. tak, že
žalovaným spoločne a nerozdielne priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100

%.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 25.01.2023 doručenou
tamojšiemu súdu dňa 26.01.2023 domáhal proti žalovaným 1/ - 10/ určenia, že na pozemkoch ním
v žalobe identifikovaných, zapísaných na LV č. XXXX pre k.ú. C. D., právo užívania pre žalovaných,
vyplývajúce z vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z.z. nie je. Podanú žalobu odôvodnil
tým, že je vlastníkom týchto pozemkov, konkrétne CKN parc. č. 2921/32 a č. 2921/33, EKN 2954,

2955, 2956 zapísaných na LV č. XXXX vedenom pre kat. úz. C. D., ku ktorým je na LV v prospech
žalovaných zapísané právo užívania podľa § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a
nebytových priestorov (ďalej len „bytový zákon“). Žalobca žalovaným nebráni, aby sa po pozemkoch
žalobcu pohybovali za účelom vstupu do bytového domu. Títo však ako vlastníci bytov v bytovom dome
súp. č. XXXX zapísanom na LV č. XXXX pre kat. úz. C. D. majú so žalobcom aj ďalší spor pod sp. zn.
11C/32/2018, týkajúci sa rozsahu výkonu vecného bremena zriadeného podľa § 23 ods. 5 bytového
zákona na týchto pozemkoch, ktorý iniciovali, domáhajú sa užívania pozemkov tiež spôsobom, že si na

zaťažených pozemkoch nárokujú parkovanie a prejazd motorovými vozidlami, odvodzujúc to od práva
užívania, ktoré je zapísané na LV č. XXXX v časti C „Ťarchy“, ktorý spôsob užívania považuje žalobca
ako vlastník nehnuteľnosti za nezodpovedajúci obsahu vecného bremena v zmysle bytového zákona.
Zákonné vecné bremeno môže slúžiť iba v nevyhnutnej miere pre vstup do bytového domu. Pokiaľ ideo parcely EKN č. 2954, č. 2955 a č. 2956 zapísané na LV č. XXXX, tieto ani už nie sú priľahlé k
bytovémudomu,nemôžuslúžiťnavstupdobytovéhodomu.Naliehavýprávnyzáujemnapodanejžalobe
žalobca zakladá na jeho neistote ako vlastníka pozemkov, ohľadom ne(existencie) takého vecného

bremena, ako je zapísané v evidencii nehnuteľností. Podaním zo dňa 22.03.2023 žalobca navrhol,
aby súd pripustil rozšírenie žaloby o totožné určenia aj na pozemky CKN parc. č. 2921/45 a 2921/43
zapísané na LV č. XXXX pre kat. úz. C. D., nakoľko rovnaké právo užívania pre žalovaných vyplývajúce
z vecného bremena je zapísané aj pre tieto parcely, o ktorom návrhu súd rozhodol uznesením pod
sp. zn. 27C/4/2023 zo dňa 19.04.2023 tak, že pripustil navrhovanú zmenu žaloby. K žalobe sa vyjadrili

žalobcovia spoločným podaním zo dňa 14.03.2023, vychádzajúc z obsahu ktorého žiadali žalobu ako
nedôvodnúzamietnuťdôvodiac,žezapísanévecnébremenokšpecifikovanýmpozemkomvzniklopodľa
bytového zákona, nakoľko sa jedná o priľahlé pozemky v zmysle katastrálneho zákona a tiež dôvodili,
že žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Opakovane zdôrazňovali,
že dotknuté pozemky užívajú iba v rozsahu prechodu cez ne k bytovému domu, v ktorom sa nachádzajú
byty v ich vlastníctve. Akýkoľvek prejazd im žalobca znemožňuje vytváraním prekážok v podobe

rôznych „zátarasov“. Uloženia povinnosti odstrániť tieto prekážky sa domáhajú v inom spore vedenom
na tamojšom súde, o iný spôsob užívania pozemkov ani nemajú záujem, chcú sa len pešo, alebo
motorovými vozidlami dostať k bytovke, v ktorej bývajú. K vyjadreniu žalovaných žalobca uviedol, že síce
právo žalovaných vyplývajúce z vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve
bytov a nebytových priestorov je zapísané v katastri nehnuteľností, ale spôsob, akým je zapísané,

t.j. „právo užívania“, nie je v súlade so zákonom, samotný bytový zákon nedostatočne konkretizuje
príslušný právny inštitút práva zodpovedajúceho vecnému bremenu v zmysle § 23 ods. 5 zákona č.
182/1993 Z.z. Užívacie právo, na ktoré znie zápis na LV, je „bezbrehé“ a nemôže zodpovedať obsahovo
vecnému bremenu podľa bytového zákona, vzbudzuje u neho stav neistoty z možnosti jeho nadužívania
žalovanými.

3. Primárne súd prvej inštancie skúmal existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom
určení, ktorý žalobca odvodzoval od tvrdenia o jeho neistom postavení, keď žalovaní majú zapísané v
katastri nehnuteľností „bezbrehé užívacie právo“ k pozemkom v jeho vlastníctve, čo podľa jeho názoru
nezodpovedá právu podľa § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z.z. Poukazom na ustálený právny názor tento

musí byť kvalifikovaný a musí existovať v čase rozhodovania súdu (Najvyšší súd SR, 4Obdo/82/2020,
zo dňa 29.10.2021). Pokiaľ chcel žalobca, ktorého v tomto smere zaťažuje dôkazné bremeno, tento
osvedčiť, musel na jednej strane poukázať na určité skutkové okolnosti prejednávanej veci vedúce
k sporu medzi stranami a k potrebe určenia súdom, či tu právny vzťah alebo právo je, alebo nie je, na
druhej strane vysvetliť, že práve podaná žaloba je procesne vhodným nástrojom, ktorý tento spor rieši

(odstraňuje neistotu vzťahu sporových strán, alebo vytvára pevný základ pre jeho usporiadanie), a to
podľa § 137 c/ Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). V prípade jeho nepreukázania ide o
samostatný a prvoradý dôvod pre zamietnutie žaloby. Po vyhodnotení rozhodujúcich skutočností súd
prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, že týmto sporom môže dosiahnuť odstránenie
spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov, pretože požadovaným určením sa neodstráni

ani neistota žalobcu, ani žalovaných, ohľadom obsahu zákonného vecného bremena podľa § 23 ods. 5
zák. č. 182/1993 Z.z., ktorá neistota v podstate ani reálne neexistuje, pričom teoretické východiská, na
ktorých založil svoj názor, odvodzoval od rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/31/2011, tiež
1Cdo/103/2018, so zreteľom na ktoré tak z tvrdení žalobcu, ani ním predložených listinných dôkazov
nezistil také skutočnosti, ktoré by svedčali v prospech odlišného záveru, tiež nezistil, že žalovaní reálne

„bezbreho“ užívajú predmetné okolité priľahlé pozemky okolo bytového domu (v tom zmysle, že by
si tam mali zriaďovať rôzne drobné stavby hospodárskeho charakteru, vytvárať si tam parkovacie
miesta, alebo záhradky), žalobca dokonca nepreukázal ani len teoretický záujem žalovaných na takomto
užívaní predmetných pozemkov sa podieľať, ani čokoľvek, čím by jeho právo ako vlastníka pozemkov
reálne mohlo byť (čo i len potencionálne) žalovanými ohrozované a už vôbec nie, že títo zasahujú

do vlastníckych oprávnení žalobcu dokonca čo i len nad rozsah bežného prechodu cez predmetné
pozemky za účelom vstupu do bytového domu. Naopak, z predloženej fotodokumentácie vyplynulo,
že je to práve žalobca, ktorý znehodnocuje okolie bytového domu vytváraním rôznych prístreškov,
skládok a prekážok v podobe nákladu dreva a pod., čím sťažuje takto žalovaným aj samotný prístup
do bytového domu najmä motorovými vozidlami napr. za účelom vyloženia väčšieho nákupu, ťažších

väčších spotrebičov alebo nábytku, nehovoriac o potrebe v prípade zdravotného obmedzenia priamo
pred vchodom nastúpiť do motorového vozidla. Súd tiež poukázal na to, že pojem užívania nehnuteľnosti
je širším pojmom a zahŕňa v sebe viaceré oprávnenia, okrem pešieho prechodu aj právo prejazdu a
určením, že tu takéto právo v prospech žalovaných nie je, by došlo k odňatiu im akéhokoľvek právapohybovať sa po predmetných pozemkoch, čo by bolo v priamom rozpore s účelom ust. § 23 ods. 5
bytového zákona. V prípade, ak by zo strany žalovaných došlo ku konaniu, ktoré by presahovalo ich
oprávnenia, nič žalobcovi nebráni, domáhať sa ochrany. Na základe záveru o nedostatku naliehavého

právneho záujmu sa súd prvej inštancie už nezaoberal vecnou stránkou podanej žaloby. O nároku na
náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením §
255 ods. 1 CSP. Žalobca bol v danej veci neúspešný, preto sú to žalovaní, ktorí ako úspešná strana
sporu majú nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi, a to v plnom rozsahu.

4. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadol žalobca
prostredníctvom svojho právneho zástupcu, navrhujúc odvolaciemu súdu zrušenie napadnutého
rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V odvolaní
uvádza, že uplatňuje dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. b/, c/, d/, e/ a f/ CSP
(pod písm. b/ porušenie práva na spravodlivý proces, d/ existencia inej vady, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e/ súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností, f/ súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam
a h/ rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Pokiaľ
označujeakodôvododvolaniatieždôvoduvedenýpodpísm.c/,takzobsahuodvolaniaanivnajmenšom
nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by bolo možné subsumovať pod tento odvolací dôvod (vo veci
rozhodoval zaujatý sudca/nesprávne obsadený súd). V konkrétnosti ťažiskovo nesúhlasí s názorom

súdu prvej inštancie o absencii naliehavého právneho záujmu na podanej žalobe (neunesení dôkazného
bremena z jeho strany v tomto smere), keď podľa jeho názoru už samotný zápis v časti „C“ oboch listov
vlastníctva odporuje objektívnemu právu, čo samo osebe je naliehavým dôvodom pre to, aby sa súd
meritórne určovacou žalobou zaoberal a o tejto aj vecne rozhodol. Ďalej argumentuje, že užívacie právo
tak, ako je zapísané pre žalovaných, ani len nevzniklo, pretože on im ho zmluvne nezriadil, na jeho

ťarchu tak nikdy neprešlo a tiež nevzišlo zo žiadneho individuálneho právneho aktu. Pokiaľ súd prvej
inštancie tvrdil, že vzniklo priamo zo zákona, evidentne prehliadol, že § 23 ods. 5 bytového zákona
upravuje iba vznik práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. Právo užívania, tak ako je zapísané
v katastri, z uvedeného ustanovenia nevyplýva a takýto obsah práv nikdy ani v úmysle zákonodarcu
nebol. Tým, že súd prvej inštancie sa odmietol zaoberať vecou samou, neposkytol ochranu jeho právam,

ukrátil ho na tom, aby jeho vec bola v riadnom spravodlivom procese prejednaná, čo považuje za
vadu prvoinštančného konania. Tiež tvrdí vady odôvodnenia rozhodnutia, pretože súd zrozumiteľne
nevysvetlil, akým iným spôsobom sa má žalobca ako vlastník domáhať ochrany proti tomu, aby nejaké
vecné práva tretích osôb nepôsobili voči jeho vlastníctvu pokiaľ z ničoho nevyplývajú. Neobstojí, aby mal
vyčkávať na prípadné budúce javy (napríklad, ak by si žalovaní stavali nejaké prístrešky, či iné prekážky

na dotknutých pozemkoch), aby potom mal príležitosť podávať žaloby na vypratanie. Určovacia žaloba
nemá odkazovať na to, čo sa môže stať, ale aktuálne riešiť existujúcu situáciu. Súd prvej inštancie
tým, že takúto rétoriku zvolil, v princípe podľa neho priznal, že žalovaní užívacie právo nemajú. Úlohou
určovacej žaloby je preventívna funkcia, vyjasnenie hmotnoprávnych pomerov dotknutých subjektov
a nie ich konzervovanie, či ponechanie ďalšieho vývoja na budúcnosť, čím žalobca potom nemá žiadnu

právnu istotu, že by mohol byť prípadne aj v budúcnosti úspešný. Pri existujúcom právnom stave je
žalovaným poskytovaný prostriedok, aby zasahovali do jeho práva. Podľa neho práve ním podanou
žaloboubysaodstránilaneistotadotknutýchstránapôsobilabytátožalobaajpreventívnenažalovaných
v tom, aby eliminovala akékoľvek možnosti protiprávneho konania z ich strany. Vydané rozhodnutie je
potenciálom na rozmnožovanie možných sporov. Analogicky, ak by sa nejakým podivným spôsobom

dostalo na LV záložné právo nejakej banky nemajúce v ničom oporu, tiež by mal podľa súdu vlastník
vyčkávať, ak by došlo k realizácii takto nezákonného výkonu zapísaného práva. Už len tým, že právo
v prospech žalovaných je zapísané v rozpore so zákonom, je spôsobilé ho kedykoľvek obmedzovať,
má za následok danosť naliehavého právneho záujmu na jeho strane na podanej žalobe. Neobstojí
ani názor, že právo príjazdu a prechodu cez pozemky je istou formou užívacieho práva. Ide o dve

rozličné práva a nie je povinnosťou žalobcu, aby sa podriaďoval záujmu tretích osôb a vystavoval
sa neustálej hrozbe jeho nezákonnému výkonu. Ak dotknuté ustanovenie bytového zákona užívacie
právo neupravuje, rovná sa to tomu, že tu užívacie právo ani nie je a závery súdu prvej inštancie sú
neudržateľné. Pre užívacie právo je typický ten znak, že pri ňom ten, kto prenecháva niečo na užívanie,
z užívania je vylúčený. Vyvstáva tak otázka, či on ako vlastník užívacie právo vôbec má. Ďalej namieta,

že súd prvej inštancie nielenže nevykonal dôkazy, ktoré v žalobe navrhoval, ani sa s ich nevykonaním
v odôvodnení nevysporiadal. Minimálne nezisťoval, že pozemky zapísané ako EKN č. 2954, EKN č.
2955 a EKN 2956 už nie sú priľahlé k bytovému domu a už vôbec nie sú pozemkami pod ním, takže voči
nim nemôže dotknutý vecno-právny inštitút pôsobiť ani teoreticky. Zistený skutkový stav vo vzťahu k nimtak neobstojí. Vzhľadom na povahu týchto pozemkov je tak naliehavosť právneho záujmu žalobcu vo
vzťahu k nim dvojnásobná. Považuje za zarážajúce, že súd prvej inštancie nechcel zisťovať, či vyčkať
na to, ako rozhodne o kritickom ustanovení bytového zákona Ústavný súd Slovenskej republiky napriek

tomu, že mu priebeh takéhoto konania žalobca v priebehu konania pred súdom prvej inštancie avizoval
z dôvodu, že bývalý Okresný súd Bratislava II, teraz Mestský súd Bratislava II podal na ústavný súd
návrh na začatie ústavného konania o súlade právnych predpisov, a to konkrétne návrh na vyslovenie
nesúladu ust. § 23 ods. 5 bytového zákona s niektorými článkami ústavy, keď právne východisko tohto
podania spočíva práve na tom, čo presadzuje žalobca, teda na konflikte vzniku vecného práva tretích

osôb na nehnuteľnostiach s vlastníctvom žalobcu, právny názor predkladajúceho súdu spočíva aj v tom,
že nútené obmedzenie vlastníckeho práva aplikáciou daného zákona nespĺňa podmienky vymedzené
ústavou, výsledok ktorého konania mohol mať vplyv na rozhodnutie v tejto veci.

5. Žalovaní 1/ - 9/ vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu uviedli, že toto považujú
za nedôvodné a účelové, rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny a navrhujú ho potvrdiť.

Nie je im zrejmé, na základe čoho odvolateľ tvrdí, že rozsudok odporuje právu, prípadne že ho súd
mal ukrátiť na jeho právach, či zvyšovať jeho právnu neistotu, nehovoriac o tvrdení o nezákonnom
zápise práva v prospech nich do katastra nehnuteľností. Naopak, rozsudok je spravodlivý a tiež
riadne zdôvodnený, súd sa v ňom vysporiadal podrobne s tvrdeniami a námietkami žalobcu a tiež
pre rozhodnutie potrebné dôkazy vysvetlil jasným a zrozumiteľným spôsobom. Zdôrazňujú, že žalobca

žalobu podal výsostne účelovo v roku 2023 v situácii, kedy malo byť rozhodnuté v inom súdnom konaní,
v ktorom on vystupuje v procesnom postavení žalovaného a ktoré je vedené pred Okresným súdom
Trenčín pod sp. zn. 11C/32/2018, predmetom ktorého je ich žaloba (rozumej podaná žalovanými),
ktorou sa domáhajú uloženia povinnosti v tomto konaní vystupujúcemu žalobcovi v ich prospech ako
vlastníkov bytov v dotknutom bytovom dome, rešpektovať výkon ich práva vecného bremena z dôvodu,

že žalobca dlhodobo v rozpore so zákonom a tiež dobrými mravmi, im znepríjemňuje život rôznymi
schválnosťami, blokovaním prejazdu k bytovému domu, umiestňovaním rôznych vecí, prehnitého dreva,
vlečky s drevom, ktoré umiestňuje pred vchodovými dverami domu, drevenou búdou postavenou priamo
pod okami bytového domu a ďalšími spôsobmi. V dôsledku žaloby, ktorú podal žalobca a je predmetom
posudzovania v tomto konaní, nemohol súd prvej inštancie o ich žalobe doposiaľ rozhodnúť, pretože

tento tvrdil, že táto jeho žaloba má zásadný význam pre rozhodnutie o žalobe žalobcov voči nemu, čím
navodil účelovo stav, že žalovaní takmer sedem rokov sa nemôžu domôcť spravodlivosti a pokojného,
nerušeného užívania bytového domu (bytov v ich vlastníctve). S ohľadom na doterajšie správanie sa
žalobcu, či už v medziľudských vzťahoch, alebo súdnych konaniach, v ktorých boli vypočutí a predložili
všetky im dostupné dôkazy, trvajú na všetkých skutočnostiach, ktoré doposiaľ aj v tomto konaní uviedli.

6. Žalobca vo svojej písomnej replike na vyjadrenie žalovaných prostredníctvom svojho právneho
zástupcu v princípe replikuje tie skutočnosti, ktoré už uvádzal v odvolaní, vyslovuje len nesúhlas
s tvrdením žalovaných o účelovosti jeho žaloby, ktoré tvrdenie považuje len za nepodloženú domnienku,
naviac podľa neho vyvrátenú práve prerušením konania vo veci sp. zn. 11C/32/2018, keď aj konajúci súd

o uvedenej žalobe žalovaných dospel k záveru, že práve v tomto konaní sa rieši podstatná právna otázka
pre rozhodnutie predchádzajúceho sporu. Pokiaľ žalovaní uvádzajú, že boli v konaní vypočutí, žalobca
to neeviduje a má za to, že nevykonaním výsluchu strán, ktorý bol žalobcom navrhnutý v žalobe, došlo
kvadevpostupeprvoinštančnéhosúduanemoholsatakžalovanýchdopytovať,akovnímajúsvojpomer
k jeho pozemkom. Duplikuje svoje tvrdenia o právnej neistote a potenciálnej možnosti rozmnožovania

sporov do budúcnosti pre prípad ponechania v platnosti súdom prvej inštancie vydaného rozhodnutia.

7. Žalovaní 1/ - 9/ nevyužili svoje právo písomnej dupliky na repliku žalobcu.

8. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana

v spore (žalobca), v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 CSP, vykonal
preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.

9. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a
dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1

CSP potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP
(a contrario), keďže v danej veci nebolo potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie a nariadenie
pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.10.Žalobcasapodanoužaloboudomáhalurčenianeexistencieužívaciehoprávazapísanéhovprospech
žalovanýchnaniektorýchparceláchidentifikovanýchžalobcom,zapísanýchnaLVč.XXXXaLVč.XXXX
pre k.ú. C. D., ktoré sú v jeho vlastníctve dôvodiac, že toto nezodpovedá zákonnému vecnému bremenu

formulovanému v ust. § 23 ods. 5 bytového zákona, pričom on ako vlastník je v neistote, že vzhľadom
k tomuto zápisu môže dôjsť k „bezbrehému“ nadužívaniu týchto parciel žalovanými.

11. Súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím žalobu o určenie neexistencie užívacieho práva
v prospech žalovaných na parcelách identifikovaných žalobcom zamietol (výrok I.), pokiaľ ide o trovy

konania vzniknuté stranám sporu, žalovaným ako úspešnej strane ich náhradu priznal v plnom rozsahu
voči žalobcovi (výrok II.). Svoje rozhodnutie založil na závere o neexistencii naliehavého právneho
záujmu na jej podaní (§ 137 písm. c/ CSP v spojitosti s § 23 ods. 5 bytového zákona).

12. Odvolateľ (žalobca) vychádzajúc z obsahu odvolania uplatňuje dôvody na odvolanie uvedené v ust.
§ 365 ods. 1 pod písm. b/, d/, e/, f/ a h/ CSP (porušenie práva na spravodlivý proces/existencia inej

vady spôsobilej mať za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia, nevykonanie navrhovaných dôkazov,
nesprávne skutkové a právne závery, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie). Pokiaľ vo
výpočte dôvodov odvolania označuje aj písm. c/, tak z obsahu odvolania ani v najmenšom nevyplývajú
také skutočnosti, ktoré by bolo možné subsumovať pod tento odvolací dôvod (vo veci rozhodoval
zaujatý sudca/nesprávne obsadený súd), z ktorého dôvodu tento nie je spôsobilý k preskúmaniu jeho

naplnenia odvolacím súdom (možno sa len domnievať, že jeho označenie v odvolaní bolo len zrejmou
nesprávnosťou v písaní). V konkrétnosti ťažiskovo nesúhlasí s právnym názorom súdu prvej inštancie
o absencii naliehavého právneho záujmu na ním podanej žalobe, považuje za nesprávny procesný
postup súdu prvej inštancie, ktorým tento bez vecného prejednania žaloby a vykonania ním v žalobe
navrhovaných dôkazov žalobu zamietol. Tvrdí tiež vady odôvodnenia rozhodnutia (označuje ho za

nezrozumiteľné).

13. Odvolací súd za aplikácie ust. § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či
konaniepredsúdomprvejinštancieniejezaťaženévadou/vadami,ktorá/ktorésatýka/týkajúprocesných
podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré prechádzalo

rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd
uvádza, že v konaní pred súdom prvej inštancie nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie
rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ CSP a samotný odvolateľ existenciu takýchto vád ani netvrdil.

14. Následne odvolací súd podrobil odvolaciemu prieskumu rozhodnutie z hľadiska jeho správnosti vo

svetle vecných odvolacích námietok žalobcu, teda možného naplnenia ním produkovaných odvolacích
dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP (nesprávne skutkové a právne závery, na
ktorých je založené rozhodnutie).

15. Nesprávny skutkový záver (dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP) je

spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie nepostupuje pri hodnotení dôkazov
podľa kritérií daných ust. § 191 CSP, vychádzajúc z ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej
úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo
prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí
zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie.

Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do
úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v
konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti

alebo vierohodnosti, je logický rozpor.

16. Nesprávne právne posúdenie veci (dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP)
je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne

mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne
interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku
toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy).17. Vyhodnotením rozhodujúcich skutočností vyššie uvedené odvolacie námietky žalobcu vyhodnotil
odvolací súd ako nedôvodné. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie
sa dostatočne zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, vykonal predložené/navrhnuté dôkazy v

rozsahu potrebnom pre rozhodnutie, tieto vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v ust. § 191
CSP a zo správne zistených skutočností vyvodil tiež správne právne závery, na ktorých založil svoje
rozhodnutie. Odvolací súd sa plne identifikuje s jeho právnym názorom o neexistencii naliehavého
právneho záujmu na podanej žalobe (neunesení dôkazného bremena žalobcom o jeho danosti)
v okolnostiach posudzovanej veci, vo svetle ust. § 137 písm. c/ CSP so zreteľom na ust. § 23

ods. 5 bytového zákona. Súd prvej inštancie správne vzal do úvahy všetky k posudzovanej otázke
sa vzťahujúce výsledky dokazovania, preukázané skutkové okolnosti a ich vplyv na nároky strán,
vychádzajúc z nich opodstatnene žalobu bez jej vecného prejednania s poukazom na absenciu danosti
naliehavého právneho záujmu na jej podaní zamietol a žalovaným vzhľadom na ich úplný úspech
v spore, priznal plný nárok na náhradu trov konania (§ 262 ods. 1, § 255 ods. 1 CSP). Súd prvej inštancie
pri posudzovaní rozhodujúcich skutočností postupoval v súlade so zákonom, rozhodol o nich poukazom

na relevantné skutočnosti, s následkom nespôsobilosti odvolania k inému, ako potvrdzujúcemu
rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa ust. § 387 ods. 1 CSP. Súčasne sa odvolací súd stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov a v podrobnostiach naň
odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP), aby nadbytočne neopakoval všetky pre strany známe fakty spolu so
správnou citáciou zákonných ustanovení jednotlivých právnych predpisov.

18. Nad rámec toho, že zásadná otázka (ne)existencie naliehavého právneho záujmu na podanej žalobe
bola dostatočne zodpovedaná už súdom prvej inštancie, odvolací súd považuje za potrebné vo vzťahu
k námietkam produkovaným žalobcom v odvolaní doplniť nasledovné:

19. Z obsahu žaloby a jej následnej zmeny (v zmysle rozšírenia pozemkov, na ktoré sa požadované
určenie neexistencie práva má vzťahovať), ktorú súd prvej inštancie tiež pripustil (uznesením pod sp. zn.
27C/4/2023 zo dňa 19.04.2023), vyplýva, že žalobca požaduje určiť, že v konkrétnosti na pozemkoch -
parc. EKN č. 2954, 2955, 2956, tiež CKN č. 2921/32, 2921/33 zapísaných na LV č. XXXX pre k.ú. C. D.,
ďalej na CKN parc. č. 2921/45 a 2921/43 zapísaných na LV č. XXXX pre kat. úz. C. D. právo užívania

vyplývajúce z vecného bremena podľa § 23 ods. 5 bytového zákona v prospech žalovaných tak, ako je
zapísané na príslušných LV v časti C „Ťarchy“, neexistuje.

20. Z výpisu z LV č. XXXX pre k.ú. a obec C. D., okres O. vyplýva, že žalobca je výlučným vlastníkom
pozemkov a to CKN parc. č. 2921/23, 2921/24, 2921/25, 2921/26, 2921/32, 2921/33, 2921/34, 2921/35,

2955/2, 2956/2, 2958/2, 2959/2, tiež pozemkov EKN parciel č. 2954, 2955, 2953, 2958, 2959. Na
uvedenom LV v jeho časti C „Ťarchy“ je zapísané vecné bremeno: právo užívania EKN p. č. 2954, 2955,
2956 v zmysle § 23 zák. č. 182/93 Z.z. v prospech vlastníkov bytov č. 2 až 6 v bytovom dome s. č.XXXX
(LV XXXX), podľa geometrického plánu 31041833-002-11, ako aj pod zn. Z-4900/2022 vecné bremeno:
právo užívania pozemkov registra CKN parc. č. 2921/32, 2921/33 v zmysle § 23 ods. 5 zák. č. 182/93

Z.z. v prospech vlastníkov bytov č. 2, 3, 4, 5, 6 v bytovom dome so súpisným číslom XXXX (LV XXXX).

21. Z výpisu z LV č. XXXX pre k.ú. a obec C. D., okres O. vyplýva, že žalobca je výlučným vlastníkom
bytu č. 1 v bytovom dome súp. č. XXXX postavenom na pozemkoch parc. č. 2921/9 a 2921/45 v C.
D.. Žalovaní 1/ a 2/ sú bezpodielovými (1/1) spoluvlastníkmi bytu č. 3 v bytovom dome súp. č. XXXX.

Žalovaní 3/ a 4/ sú podielovými spoluvlastníkmi bytu č. 2 v bytovom dome súp. č. XXXX, každý v podiele
1. Žalovaní 9/ a 10/ sú bezpodielovými (1/1) spoluvlastníkmi bytu č. 4 v bytovom dome súp. č. XXXX.
Žalovaní 7/ a 8/ sú bezpodielovými (1/1) spoluvlastníkmi bytu č. 5 v bytovom dome súp. č. XXXX.
Žalovaní 5/ a 6/ sú bezpodielovými (1/1) spoluvlastníkmi bytu č. 6 v bytovom dome súp. č. XXXX.

22. Z kópie žaloby (podanej v tomto konaní vystupujúcimi žalovanými) zo dňa 27.06.2018 evidovanej
na súde prvej inštancie pod sp. zn. 11C/32/2018 vyplýva a medzi stranami ani sporným nie je, že
prostredníctvom nej sa domáhajú títo v postavení žalobcov voči žalovanému (v tomto konaní žalobcovi)
uloženia mu povinnosti odstrániť zábrany z pozemkov priľahlých k bytovému domu, a to konkrétne z
parc. č. 2954, 2955, 2956 a 2957 pre k. ú. C. D., strpieť právo prejazdu motorovými vozidlami a právo

pešieho prechodu vlastníkov bytov č. 2 až 6 bytového domu súp. č. XXXX v C. D., zakladajúc tento
nárok na existencii zákonného vecného bremena, ktoré vzniklo zo zákona podľa § 23 ods. 5 bytového
zákona a tvrdeniach, že žalobca im rôznymi spôsobmi jeho výkon zámerne znemožňuje. Rovnakonebolo sporným, že konanie v uvedenej veci je právoplatne prerušené do doby právoplatného skončenia
konania v tejto veci.

23. Z výpisu z LV č. XXXX pre k.ú. a obec C. D., okres O. vyplýva, že žalobca je výlučným vlastníkom
aj pozemkov CKN, a to parc. č. 2921/43 a 2921/45. Na uvedenom LV v časti C „Ťarchy“ je zapísané
vecné bremeno: právo užívania CKN p.č. 2921/45 a p.č. 2921/43 v zmysle § 23 ods. 5 zák. č. 182/93
Z.z. v prospech vlastníkov bytov č. 2-6 v bytovom dome s. č.XXXX (LV XXXX), podľa geometrického
plánu 31041833-002-11, ako aj pod zm. č. 5918/20 a zm. č. 125/23. Z oznámenia Okresného úradu

Trenčín zo dňa 08.03.2023 vyplýva, že žalobcovi bol oznámené vykonanie zápisu vecného bremena
pod Z-37/2023 k priľahlému pozemku CKN parc. č. 2921/43.

24.Zosnímkykatastrálnejmapynač.l.25vyplýva,žepozemkyparc.č.2954/2,2955/2,2956/2,2931/32,
2921/45, 2921/33, 2921/43 sú priľahlými pozemkami k pozemku parc. č. 2921/9, na ktorom je postavený
bytový dom súp. č. XXXX v C. D..

25. Z fotografií na čl. 46 – 48 predložených žalovanými je zrejmé (a žalobca to ani nepoprel), že tieto
zachytávajú okolie bytového domu súp. č. XXXX v C. D. (v ktorom sa nachádzajú byty vo vlastníctve
žalovaných, tiež žalobcu), pričom tak pred, ako aj za bytovým domom sú umiestnené rôzne prekážky,
ako kopy dreva, drevené klady, rôzne skládky náradia, miešačky a veľké nádrže na vodu (žalovaní tvrdia

ich umiestnenie žalobcom, ktorý toto ich tvrdenie nielenže účinne, ale vôbec nepoprel).

26. Žalobca sa prostredníctvom ťažiskových odvolacích námietok dovoláva odlišného posúdenia
danosti jeho naliehavého právneho záujmu na podanej žalobe.

27. (Ne)existencia naliehavého právneho záujmu je vecou právneho posúdenia.

28. Základným predpokladom prípustnosti a následne tiež aj úspešnosti určovacej žaloby, o ktorú ide
tiež v posudzovanej veci, je záver o existencii naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení
z hľadiska ustanovenia § 137 CSP, ako základnej podmienky prípustnosti prikročenia k posudzovaniu

vecnej stránky žalobného návrhu, keďže v prípade záveru o jeho nedostatku je bez ďalšieho daný dôvod
zamietnutia žaloby ako celku.

29. V posudzovanej veci sa žalobca domáha ochrany prostredníctvom žaloby na určenie neexistencie
ním formulovaného práva.

30. Podľa § 137 písm. c/ CSP žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo
je, alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem, tento nie je potrebné preukazovať, ak to vyplýva
z osobitného predpisu.

31. Pri skúmaní danosti naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe podľa § 137 písm. c/ CSP,
tak ako to správne uvádza tiež súd prvej inštancie, ide o posúdenie, či zvolená žaloba je vhodný
(účinný a správne zvolený) nástroj ochrany práva žalobcu, pozitívny záver o čom je spravidla daný
v prípade, ak by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené, alebo by sa jeho právne postavenie
stalo neistým (porovnaj R 17/1972), teda záver o užitočnosti požadovaného rozhodnutia pre potreby

praktického života. Takýto návrh sa uplatní najmä v prípade, keď určovací výrok je potrebný z hľadiska
občianskoprávnej prevencie (predchádzanie ďalším sporom), ale nemožno ho vylúčiť ani v prípadoch
už porušeného práva. Za nedovolenú je potrebné považovať určovaciu žalobu, ak táto neslúži reálne
potrebám praktického života, či môže založiť zbytočné rozmnožovanie sporov. Procesná povinnosť
preukázať, že v čase rozhodovania súdu je naliehavý právny záujem na určení práva, zaťažuje toho, kto

sa tohto určenia domáha (žalobcu). Pokiaľ chce žalobca osvedčiť svoj naliehavý právny záujem, musí na
jednejstranepoukázaťnaurčitéskutkovéokolnostiprejednávanejvecivedúceksporumedziúčastníkmi
a k potrebe určiť súdom, či tu právo je, alebo nie je, na druhej strane vysvetliť, že práve podaná žaloba
je procesne vhodným nástrojom, ktorý tento spor rieši (odstraňuje neistotu vzťahu účastníkov konania,
alebo vytvára pevný základ pre jeho usporiadanie). Naliehavý právny záujem sa viaže teda na konkrétny

určovací petit (to, čoho sa žalobca v konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s daným
petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva, alebo právnej neistoty. Poukazom na ustálený
právny názor, tento musí byť kvalifikovaný a musí existovať v čase rozhodovania súdu (Najvyšší súd
SR, 4Obdo/82/2020, zo dňa 29.10.2021).32. Vyhodnotením rozhodujúcich skutočností odvolací súd nemá pochybnosti o tom, že súd prvej
inštancie posudzoval správne (ne)existenciu právneho záujmu na strane žalobcu na ním podanej

žalobe vo svetle vyššie uvedených teoretických východísk (rovnako správne čerpajúc z názorovej línie
zastávanej najvyššou súdnou autoritou, konkrétne v rozhodnutiach NS SR pod sp. zn. 5Cdo/31/2011,
či 1Cdo 103/2018, tiež ďalších) a s jeho názorom, že v okolnostiach posudzovanej veci nie je zvolená
žaloba procesne prípustnou pre neexistenciu naliehavého právneho záujmu na strane žalobcu na jej
podaní, sa odvolací súd tiež plne stotožňuje.

33. Primárne je potrebné uviesť, že ani jeden z dôvodov, od ktorých odvodzuje žalobca existenciu
naliehavého právneho záujmu na podanej žalobe, nie je spôsobilý k odlišnému, na prospech žalobcu
vyznievajúcemu posúdeniu tejto právnej otázky.

34. Pokiaľ v konkrétnosti žalobca tvrdí, že formulácia zápisu vecného bremena na oba LV vo vzťahu

k dotknutým parcelám za použitia spojenia „právo užívania“ v zmysle § 23 ods. 5 zák. č. 182/93 Z.z.
v prospech vlastníkov bytov vytvára priestor na „bezbrehé nadužívanie“ jeho pozemkov žalovanými,
teda v rozsahu a spôsobom, ktorý presahuje právo žalovaných vyplývajúce z bytového zákona, čo
v ňom má vyvolávať neistotu o potencionálnej možnosti ohrozenia jeho práv, ktorú chce odstrániť práve
podanou žalobou, tieto jeho tvrdenia nie sú spôsobilé záver o existencii naliehavého právneho záujmu

na jeho žalobe privodiť. Zápis vecného bremena je jasne formulovaný spôsobom, že nepripúšťa žiadnu
inú interpretáciu výkonu práva žalovaných, ako tú, ktorú im priamo zákon konštituuje ustanovením §
23 ods. 5 bytového zákona, na ktoré ustanovenie zápisy v katastri nehnuteľností na príslušných LV
priamoodkazujú.Správnostivyššieuvedenéhonázorujednoznačnenasvedčujefakt,ževkonanínebolo
preukázané,aleanitvrdené,žebysažalovaníčoilenpokúšalidotknuténehnuteľnostiužívaťspôsobom,

ktorý by nerešpektoval limity výkonu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, preto tvrdenie žalobcu
o jeho „neistote“ je výsostne účelovým, nemajúcim oporu v skutkových okolnostiach danej veci. Sú
to naopak žalovaní, ktorí napriek tomu, že sú nositeľmi oprávnenia vykonávať zákonom im zriadené
vecné bremeno, minimálne sedem rokov odkedy prebieha spor o uloženie povinnosti žalovanému toto
v podstate rešpektovať, sú v absolútnej neistote pokiaľ ide o jeho reálny výkon, a to práve v dôsledku

konania žalovaného, ktorý sa ani nesnažil poprieť, že prekážky sťažujúce žalovaným prístup do domu,
umiestnené v jeho okolí (opoznateľné z predloženej fotodokumentácie), tam umiestnil práve on. Výkon
vecného bremena v jeho reálnom naplnení, ako správne uvádza tiež súd prvej inštancie, znamená
právo užívať dotknuté nehnuteľnosti v limitoch zmyslu a účelu vecného bremena zodpovedajúcich,
pretože inak ako ich užívaním takýmto spôsobom nie je predstaviteľné výkon tohto práva realizovať.

Dezinterpretačné konštrukcie žalobcu v tomto smere sú tak neudržateľné. Pokiaľ ide o tvrdený cieľ
žalobcu mať jednoznačne vymedzené limity výkonu vecného bremena a nebyť v neistote o jeho
nadužívaní, presne k tomuto výsledku, i keď z dôvodov na strane žalovaných, je spôsobilý prebiehajúci
spor vyvolanými žalovanými, ktorého priebeh a výsledok dočasne zmaril práve žalobca podaním tejto
žaloby, ktorá z hľadiska praktického života, vzhľadom tiež na spôsob, akým je konštruovaná, nemá

potenciál byť pozitívnym prínosom do vzťahov medzi stranami, ani prostriedkom na zamedzenie sporov
medzi nimi. Neobstojí ani námietka žalobcu, že zápis o vecnom/užívacom práve nezodpovedá zákonu,
pretože nebolo zriadené zmluvou, ktorú by bol so žalovanými uzatvoril, jeho podkladom nebola žiadna
listina a pod., pretože vecné bremeno podľa § 23 ods. 5 bytového zákona vzniká priamo zo zákona,
čo znamená, že k jeho zápisu nie je potrebná ani žiadna zmluva, ani žiadna listina a samotný zápis

o jeho existencii na LV má len deklaratórny charakter. Z uvedeného dôvodu preto naviac ani so zreteľom
na konštrukciu zvoleného žalobného návrhu, ktorým je požadované určenie, že na dotknutých LV vo
vzťahu k identifikovaným pozemkom toto vecné právo nie je (teda nie je vôbec bez ohľadu na jeho
rozsah), napriek tomu, že vzniklo priamo zo zákona, neprichádza do úvahy iný záver, ako o nedostatku
naliehavého právneho záujmu na takomto určení, pokiaľ je takto formulovaný žalobný návrh naviac

sprevádzaný tvrdeniami o obavách, že bude vecné bremeno vykonávané nad limit, ktorý tomuto inštitútu
zodpovedá, pretože tieto skutkové tvrdenia smerujú k opodstatnenosti rozsahu a nie absolútnemu
popretiu tohto práva, ku ktorému však zvolený petit smeruje. V konečnom dôsledku pokiaľ naliehavý
záujem na žalobe zakladá tiež na námietke, že niektoré parcely (EKN č. 2954, EKN č. 2955 a EKN 2956)
naviac už nemajú charakter priľahlých pozemkov, tak túto nesprevádza žiadnymi konkrétnymi tvrdeniami

v tom zmysle, či, kedy a aká okolnosť mala zmeniť charakter využitia týchto pozemkov, preto nie je toto
tvrdenie už len z tohto dôvodu spôsobilé k tomu, aby bolo možné sa s ním seriózne zaoberať (nehovoriac
o dôkaznej nečinnosti žalobcu). Ťažiskovým dôvodom však, pre ktorý ani vo vzťahu k týmto parcelám
(a predovšetkým k nim) nemožno žalobu udržateľne považovať za procesne prípustnú, je fakt, že právetieto z hľadiska rozsahu výkonu vecného bremena na nich sú/budú predmetom posudzovania súdom
prvej inštancie v spore, ktorý práve za týmto účelom iniciovali žalovaní, ktorí sa cítia byť v každodennom
živote, pokiaľ ide o prístup k ich bytovému domu, šikanovaní žalobcom.

35. Sumárne tak možno konštatovať, že všetky vyššie uvedené námietky produkované odvolateľom
neboli spôsobilé k záveru o naplnení dôvodov na odvolanie uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/
CSP.

36. Bez dopadu na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia je tiež námietka o naplnení dôvodu na
odvolanie uvedeného v ust. § 365 ods. 1 písm. e/ CSP (nevykonanie navrhovaných dôkazov), ktorú
zakladá odvolateľ na tvrdení, že súd prvej inštancie nevykonal ním v žalobe navrhované dôkazy (ani
nezdôvodnil prečo), ktoré dôkazy však v odvolaní nekonkretizuje, čo už samo osebe diskvalifikuje toto
jeho tvrdenie z odvolacieho prieskumu vo svetle naplnenia vyššie uvedeného odvolacieho dôvodu.
Napriek tomu odvolací súd považoval za potrebné sa jej v konkrétnosti (i keď za týchto okolností

nemusel) venovať.

37. I keď vyhodnotenie potenciálnej relevancie navrhovaného dôkazu je jednoznačne doménou súdu,
tento pochybí, ak zamietne návrh na vykonanie dôkazu, ktorý je spôsobilý priniesť ďalšie relevantné
skutkové zistenia, pretože tak sťaží dôkaznú pozíciu dotknutej strany a môže spôsobiť vo vzťahu k nej

vydanie nepriaznivého rozhodnutia pre neunesenie dôkazného bremena, keďže sa takto môže vzdialiť
od želanej a možnej miery zistenia skutkového stavu, ktorý postup je spôsobilý k záveru o naplnení
odvolacieho dôvodu uvedeného v ust. § 365 ods. 1 písm. e/ CSP.

38. Ako už bolo uvedené vyššie, k preskúmaniu správnosti postupu súdu prvej inštancie z hľadiska

vyššie uvedených (avšak nekonkretizovaných tvrdení) nie je táto námietka spôsobilou, keďže odvolateľ
nekonkretizuje v zákonom stanovenej lehote v podanom odvolaní jednak dôkaz(y), ktoré mal navrhnúť
a súdom prvej inštancie nemali byť vykonané a už vôbec nie, aké relevantné skutkové zistenia mali byť
spôsobilé do konania priniesť, teda akým spôsobom by tieto mali potenciu ovplyvniť rozhodnutie vo veci
na prospech jeho požiadaviek, pričom úlohou ani povinnosťou odvolacieho súdu nie je tieto dohľadávať

v spise/žalobe. Napriek tomu však odvolací súd považuje za potrebné poukázať na nepravdivosť tvrdení
žalobcu, na ktorých zakladá námietku. Zo žaloby totiž vyplýva, že ako dôkaz na svoje tvrdenia žalobca
navrhoval len LV č. XXXX, P. XXXX, žalobu vo veci 11C 32/2018 a pripojiť podľa vlastnej úvahy súdu
spis vedený pod sp.zn. 11C 32/2018, pričom oba LV súd prvej inštancie na pojednávaní oboznámil,
kópia žaloby je súčasťou spisu, bola oboznámená, jej obsah nie je medzi stranami sporný, ako ani

stav označeného konania - prerušené, do doby rozhodnutia v tejto veci. Pokiaľ žalobca (aj to až po
uplynutí lehoty na podanie odvolania) namieta tiež nevykonanie výsluchu žalovaných, tak takýto návrh
na dokazovanie z jeho strany z obsahu žaloby nevyplýva. Na poslednom pojednávaní vo veci dokonca
obe strany v reakcii na dotaz súdu zhodne uviedli, že návrhy na doplnenie dokazovania nemajú, na čo
bolo súdom prvej inštancie vyhlásené dokazovanie za skončené. Je tak zrejmá z dôvodov uvedených

vyššie, nad rámec toho, že odvolací súd sa s ňou nemusel vôbec v konkrétnosti zaoberať, nepravdivosť,
účelovosť a neopodstatnenosť tejto námietky, nespôsobilej za týchto okolností k naplneniu odvolacieho
dôvodu uvedeného v ust. § 365 ods. 1 písm. e/ CSP.

39. V ďalšom sa odvolací súd zaoberal zostávajúcimi odvolacími námietkami žalobcu vo svetle ním

produkovaných dôvodov na odvolanie uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. b/, resp. d/ CSP.

40. Žalobca v odvolaní formuluje v princípe nedostatky odôvodnenia súdneho rozhodnutia, tvrdí jeho
nezrozumiteľnosť, nedostatočnosť, čo možno subsumovať jednak pod dôvod na odvolanie uvedený
v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP (porušenie práva na spravodlivý proces), ako aj pod písm. d/ (existencia

inej vady spôsobilej mať za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia).

41. Je pravdou, že odôvodňovanie súdnych rozhodnutí je súčasťou práva na spravodlivý súdny proces
v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a článku 46 ods. 1 Ústavy
SR, avšak len v situácii, keď z odôvodnenia rozhodnutia nemožno zistiť dôvody, pre ktoré nebolo

vyhovené uplatnenému nároku, či obrannej argumentácii nemožno vylúčiť, že rozhodnutie, z ktorého
nie je možné aspoň v základných rysoch zistiť, akými úvahami sa súd pri formulovaní výroku spravoval,
treba považovať za nepreskúmateľné.42. Odôvodnenie rozhodnutia v tomto prípade v intenciách vzťahujúcich sa k ťažiskovo riešenej otázke
však tvorí rámcovo dostatočný podklad pre uskutočnenie jeho prieskumu v odvolacom konaní, spĺňajúc
parametrezákonnéhorozhodnutiapožiadavkamidanýmiust.§220ods.2CSP. Odvolacísúdpoukazuje

na to, že aj Európsky súd pre ľudské práva pripomína, že súd v rozsudku nemusí reagovať na každý
argument prednesený v súdnom konaní, vyžaduje sa, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý
je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia (či jeho časti) považovaný za významný (napr. rozsudok
vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, obidva z 9. decembra 1994, Annuaire, séria
A č. 303 A a č. 303 B), čo dopadá v plnej miere tiež na odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu.

Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny
základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05), k naplneniu čoho
v posudzovanej veci aj došlo.

43. Skutočnosť, že žalobca sa so spôsobom posúdenia nastolených otázok súdom prvej inštancie,

či dôvodmi, na ktorých rozhodnutie založil súd prvej inštancie, subjektívne nestotožňuje a považuje
ich za nesprávne, nemôže sama o sebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, či arbitrárnosti
rozhodnutia súdu prvej inštancie a tiež nemôže byť spôsobilá založiť odlišné rozhodnutie, ak súd
prvej inštancie pri posudzovaní esenciálnych otázok vychádzal z platnej právnej úpravy. Závery súdu
prvej inštancie pri posudzovaní rozhodujúcej otázky boli výsledkom procesu komplexného vyhodnotenia

skutkových okolností prejednávanej veci, ktoré v konaní vyšli najavo a ktoré v rámci zásady voľného
hodnotenia dôkazov súd viedli k prijatiu napadnutého rozhodnutia o uplatnenom nároku. Bez dopadu
na správnosť vyššie uvedeného názoru v tomto smere je tiež námietka žalobcu, že súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia zrozumiteľne nevysvetlil, akým iným spôsobom sa má žalobca ako vlastník domáhať
ochrany proti tomu, aby nejaké vecné práva tretích osôb nepôsobili voči jeho vlastníctvu pokiaľ z ničoho

nevyplývajú, keďže takáto poučovacia povinnosť súdu zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, je to
otázka, ktorú má možnosť adresovať svojmu kvalifikovanému právnemu zástupcovi.

44. Samotná polemika odvolateľa s právnymi závermi súdu prvej inštancie, či len všeobecné
spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia a kritika toho, ako súd prvej inštancie pristupoval k riešeniu

ťažiskovej právnej otázky, či kritika toho, že súd neriešil otázky, ktoré však pre rozhodnutie o nároku nie
sú rozhodujúce, významovo nie je spôsobilou narušiť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.

45. Z uvedených dôvodov tak nebolo možné konštatovať pre tvrdené vady odôvodnenia rozhodnutia
naplnenie odvolacieho dôvodu uvedeného tak v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, ako ani pod písm.

d/ CSP.

46. K naplneniu odvolacieho dôvodu uvedeného v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP (porušenie práva na
spravodlivý proces) nie je spôsobilou ani ďalšia námietka odvolateľa spočívajúca v tom, že súd prvej
inštancie zvolil nesprávny procesný postup, keď jeho žalobu bez jej vecného prejednania zamietol,

pretože tým, že sa odmietol zaoberať vecou samou, neposkytol ochranu jeho právam a ukrátil ho na
tom, aby jeho vec bola v riadnom spravodlivom procese prejednaná.

47.Podporušenímprávanaspravodlivýprocesvzmysleuvedenéhoodvolaciehodôvodutrebarozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci v porušení zaručených procesných práv spojených so

súdnou ochranou práva. Nemožno totiž pochybovať, ako to uvádza vo svojom rozhodnutí tiež NS SR
(uznesenie zo dňa 17.10.2011 pod sp.zn. 7Cdo 42/2010), so závermi ktorého sa odvolací súd plne
identifikuje, že konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom
ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Ako však tiež uvádza vo svojom rozhodnutí pod
sp. zn. 8Cdo 84/2017 NS SR základné právo na spravodlivé súdne konanie treba chápať ako zásadne

„výsledkové“, z čoho vyplýva, že pri skúmaní, či (ne)došlo k zásahu do tohto práva treba mať na zreteli
proces ako celok (III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Určujúci z tohto hľadiska
nie je jednotlivý úkon súdu, alebo niektorá časť súdneho konania (ako celku), kľúčový význam má jeho
výsledok. Vo svetle uvedeného je potrebné teda skúmať, či účastník (aj v prípade možného procesného
pochybenia súdu o ktoré však v okolnostiach danej veci nejde) mohol uplatniť svoj vplyv na výsledok

konania v okolnostiach posudzovanej veci napríklad tým, že mohol produkovať tvrdenia, či dôkazy, či
mal priestor vyjadrovať sa k tvrdeným skutočnostiam, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa aj k právnym
dôsledkom z nich vyplývajúcich, v neposlednom rade aj právo na zachovanie rovnosti strán v konaní tiež
prostredníctvom práva zúčastniť sa pojednávania a v rámci neho uplatňovať tiež procesné oprávnenia.48. V okolnostiach posudzovanej veci však odvolací súd taký vadný procesný postup súdu prvej
inštancie, ktorý by znemožnil výsledkovo žalobcovi realizovať jeho práva priznané mu zákonom,

nezistil. Žalobca mal v období od podania žaloby (26.01.2023) do dňa rozhodnutia súdu prvej inštancie
(13.11.2024) komfortný časový priestor (takmer dva roky) na realizáciu svojich oprávnení a to či už
prostredníctvom podaní, vyjadrovaní sa k nim, navrhovaniu dôkazov, tiež účasti na pojednávaní
(ktoré tiež aj v miere, akú uznal za vhodnú, využil), pričom rozsah ich realizácie bol výlučne vecou
jeho racionálneho zváženia. Pokiaľ vadnosť postupu/porušenie svojich práv tomto smere vzhliada

v konkrétnosti v tom, že súd prvej inštancie vecne jeho žalobu neprejednal, táto jeho námietka je
bez dopadu na vecnú správnosť preskúmavaného rozhodnutia, keďže záver o tom, že na jej podaní
nie je naliehavý právny záujem, bez ďalšieho nepripúšťa jej vecné prejednanie a pokiaľ sa v týchto
okolnostiach žalobca cíti byť ukrátený na svojich právach týmto zákonným postupom, ide to plne na jeho
ťarchu, keďže je to on, kto si ako prostriedok ochrany svojich práv zvolil zjavne nevhodnú (procesne
neprípustnú) žalobu. Súd prvej inštancie preto v okolnostiach danej veci postupoval správne, keď žalobu

bez jej vecného prejednania po zistení absencie naliehavého právneho záujmu na jej podaní zamietol.

49. Pod vyššie uvedený odvolací dôvod v konečnom dôsledku možno subsumovať aj zostávajúcu
námietku žalobcu formulovanú spôsobom, že súd prvej inštancie mal „vyčkať“ do doby ako ústavný
súd naloží s podaním Okresného (teraz Mestského) súdu Bratislava II, ktorý na ústavný súd predložil

podanie na posúdenie možného nesúladu ust. § 23 ods. 5 bytového zákona s ústavou. Nad rámec
toho, že inštitút „vyčkania“ procesný poriadok nepozná, svojim zmyslom by bol spôsobilý zodpovedať
procesnému inštitútu prerušenia konania, avšak z obsahu spisu nevyplýva, že by takýto návrh bol súdu
prvej inštancie žalobcom predložený. Pravdou je, že súd môže aj bez návrhu prerušiť konanie, musia
k tomu však byť splnené zákonné predpoklady. Civilný sporový poriadok diferencuje medzi obligatórnym

prerušením konania (§ 162 ods. 1 CSP) a fakultatívnym prerušením konania (§ 164 CSP). Ako jediný
dôvod fakultatívneho prerušenia konania, normuje zákon v ust. § 164 CSP prebiehajúce súdne alebo
správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd
samotný dal na takéto konanie podnet. Ide však o také prerušenie konania, ktoré nie je pre konanie
nevyhnutné, rozhodujúcim hľadiskom je však posúdenie toho, či vzhľadom na okolnosti je prerušenie

konania vhodné vo svetle tak hospodárnosti konania a či obstojí tiež v strete záujmu na spravodlivom
rozhodnutí veci a záujmu na konaní bez zbytočných prieťahov. V podmienkach tejto veci však neboli
prítomné predpoklady ani na postup podľa § 162 ods. 1 CSP (rozhodnutie v tejto veci nezávisí od
otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť, pred rozhodnutím v tejto veci súd prvej inštancie
nepodal ústavnému súdu návrh na začatie konania o nesúlade právnych predpisov, ani na začatie

prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je
Slovenská republika viazaná), ani na postup podľa § 164 CSP, keďže ust. § 23 ods. 5 bytového zákona je
stáleplatnousúčasťouplatnéhoprávnehoporiadkusplnohodnotnoumožnosťoujehoaplikácieavstrete
s rozhodujúcimi záujmami na konaní bez prieťahov a spravodlivom rozhodnutí v konkrétnostiach tejto
veci, by prerušenie konania vo vzťahu k žalovaným, ktorí sa viac ako sedem rokov nemôžu domôcť

seriózneho výkonu zákonom im garantovaného vecného práva (ktorý im rôznym spôsobom znemožňuje
práve žalobca, o čom svedčí aj priložená fotodokumentácia, ktorej autentickosť z hľadiska toho, čo
zachytáva, ani žalobca nepoprel) bolo neudržateľným, pretože by reťazilo a konzervovalo zjavnú snahu
žalobcu vytvárať prekážky (obštrukcie) pre rozhodnutie vo veci pod sp. zn. 11C 32/2018, premietnutím
ktorej snahy do praktického života bolo aj podanie tejto žaloby, ktorá v praktickom živote z hľadiska

dôvodov, na ktorých bola založená, nesledovala spravodlivý výsledok, či reálne riešenie problému.
Pokiaľ sa odvolateľ vo vzťahu k tejto poslednej námietke odvoláva na prebiehajúce konanie pred
ústavným súdom, zjavne z podania, ktorým bolo iniciované, kompiluje len tie skutočnosti, ktoré mu
vyhovujú,dezinterpretujúctakskutočnédôvody,naktorýchjezaložené.Opomenulsatotižzmieniťotom,
že podanie Okresného (teraz Mestského) súdu Bratislava II adresované ústavnému súdu na posúdenie

možného nesúladu ust. § 23 ods. 5 bytového zákona s ústavou (odvolací súd poznamenáva, že
evidované na ústavnom súde pod sp.zn. PL. ÚS 3/2022 zo dňa 08.06.2020), bolo motivované absenciou
potrebnej úpravy v bytovom zákone o včasnej a spravodlivej náhrade za obmedzenie vlastníckeho
práva, ktoré zo zákona vzniká na základe dotknutého ustanovenia, keďže to v aplikačnej praxi
spôsobuje pri vznášaní nárokov vlastníkmi na jej vyplatenie problémy, o ktorý prípad však v okolnostiach

danej veci nejde. Súd prvej inštancie preto so zreteľom na všetky vyššie uvedené skutočnosti ani
v najmenšom nepochybil, keď „nevyčkal“ na to, akým spôsobom naloží ústavný súd s vyššie uvedeným,
či obdobným v tomto duchu vyprodukovaným podaním. Reálne teda namietaná, ale reálne neexistujúca
vada procesného postupu súdu prvej inštancie nebola spôsobilá výsledok sporu, či možnosť realizovaťprocesné oprávnenia žalobcu ovplyvniť a udržateľne viesť k záveru o naplnení dôvodu na odvolanie
uvedeného v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP z pohľadu ani jednej z produkovaných námietok.

50. Sumárne teda žalobcom produkované odvolacie námietky neboli spôsobilé privodiť v prospech neho
priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

51. Odvolací súd záverom považuje za potrebné upriamiť pozornosť na to, že len spravodlivým
rozhodnutím môže byť zabezpečená účinná ochrana záujmu spoločnosti, tiež naplnený princíp právnej

istoty, či legitímne očakávania, avšak, a to je potrebné zdôrazniť, nielen žalobcu, ale oboch strán sporu.
Princíp legitímneho očakávania totiž neznamená, že všeobecný súd sa musí stotožniť s predstavami
a názormi žalobcu, ale povinnosťou súdu je vždy rozhodnúť spravodlivo, berúc zreteľ na všetkých,
ktorých sa rozhodnutie týka. Stabilitu práva a právnu istotu jednotlivca (princíp legitímnych očakávaní
a v konečnom dôsledku aj mieru dôvery osôb v právo či inštitúcie právneho štátu) ovplyvňuje najmä
to, ako súd pristupuje k výkladu právnych noriem, pričom pri výklade noriem jednoduchého práva musí

prevážiťprincípmateriálnehoprávnehoštátunadprepätýmformalizmom(porov.napr.rozhodnutiaESĽP
vo veciach Markt Interm Verlag GmbH a Klaus Beermann proti Nemecku zo dňa 20.11.1989, Kruslin proti
Francúzsku zo dňa 24.4.1990). Obdobne v rozhodnutí Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS
2221/2007, vychádzajúc z ktorého „ Soud musí nejen respektovat právo, ale aj jeho výklad a aplikace
musí směřovat k výsledku spravedlivému. Právo musí být především nástrojem spravedlivosti, nikoli

souborem právních předpisu, které jsou mechanicky a formalisticky aplikovány bez ohledu na smysl a
účel toho kterého zájmu chráneného příslušnou normou“.

52. A práve vyššie uvedené princípy, vezmúc do úvahy okolnosti veci, svojim rozhodnutím odvolací
súd sa snažil naplniť.

53. Z vyššie uvedených dôvodov, keďže dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie postupoval
pri posúdení rozhodujúcich otázok správne, za súčasného zistenia o správnosti rozhodnutia tiež v časti
o trovách konania medzi stranami sporu, rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne podľa
§ 387 ods. 1 CSP potvrdil. Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie neuviedol žiadne

rozhodujúce skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé k zmene, či zrušeniu napadnutého rozhodnutia, či
s ktorými by sa nebol zaoberal a vysporiadal už súd prvej inštancie.
54. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods.
1 CSP tak, že žalovaným vzhľadom k ich plnému úspechu v odvolacom konaní priznal plný nárok na
náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi ako odvolateľovi.

55. O výške náhrady trov konania žalovaných rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

56. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).