Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. január 2025

Súd: Okresný súd Námestovo
Spisová značka: 4T/40/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5823010241
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Vanda Mikulášová

ECLI: ECLI:SK:OSNO:2025:5823010241.9

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Námestovo, samosudkyňou Mgr. Vandou Mikulášovou, v trestnej veci proti obžalovanému:

A. B., nar. XX.XX.XXXX, pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 Trestného zákona,
na hlavnom pojednávaní konanom dňa 30.01.2025 v Námestove, takto

r o z h o d o l :

Obžalovaný A. B., nar. XX.XX.XXXX vo C. D., trvale bytom C. D., E. F. XXX/XX, rozvedený, na slobode,

s a u z n á v a z a v i n n é h o, ž e

ako rodič v meste C. D. a všade tam, kde sa zdržiaval v období od 01.07.2022 do 30.09.2023, napriek

zákonnej povinnosti vyživovať svoje dieťa, ktorá mu ako rodičovi vyplýva priamo zo Zákona o rodine
č. 36/2005 Z.z. v platnom znení, ako i napriek tomu, že rozsudkom Okresného súdu Námestovo
sp. zn. 12P/21/2020-115 zo dňa 26.11.2020 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn.
9CoP/9/2021-155 zo dňa 25.03.2021, právoplatným a vykonateľným dňa 19.04.2021 bol zaviazaný
prispievať na výživu svojho syna A. B., nar. XX.XX.XXXX sumou vo výške 130,- eur mesačne a na výživu
svojej dcéry G. H. B., nar. XX.XX.XXXX sumou vo výške 120,- eur mesačne vždy do každého 15. dňa
v mesiaci vopred k rukám oprávnenej matky, tak túto svoju vyživovaciu povinnosť si zo subjektívnych

dôvodov v uvedenom období neplnil včas a v plnej výške, počas skúmaného obdobia zaplatil výživné
v mesiaci júl 2022 vo výške 60,- eur, v mesiaci august 2022 vo výške 60,- eur, v mesiaci september 2022
vo výške 60,- eur, v mesiaci október 2022 vo výške 60,- eur, v mesiaci november 2022 vo výške 60,- eur,
v mesiaci december 2022 vo výške 250,- eur, v mesiaci január 2023 vo výške 60,- eur, v mesiaci február
2023 vo výške 60,- eur, v mesiaci marec 2023 vo výške 60,- eur, v mesiaci apríl 2023 vo výške 60,- eur,
v mesiaci máj 2023 vo výške 60,- eur, v mesiaci jún 2023 vo výške 60,- eur, v mesiaci júl 2023 vo výške
60,- eur, v mesiaci august 2023 vo výške 60,- eur a v mesiaci september 2023 vo výške 60,- eur, čím
mu takto vznikol dlh na výžinom voči oprávnenej matke I. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom J. K. XXX

vo výške 2.452,82 eur a takto konal aj napriek tomu, že v rozhodnom období pracoval v obchodných
spoločnostiach - od 30.08.2022 do 16.09.2022 v spoločnosti D. A. L., od 01.10.2022 do 22.10.2022
v spoločnosti M. N. L., od 24.10.2022 do 07.11.2022 v spoločnosti O. L., od 14.11.2022 do polovice
februára 2023 brigádnicky pracoval v O., od 28.02.2023 do 28.03.2023 v spoločnosti I. L., od 21.03.2023
do 25.03.2023 v spoločnosti O. L., a od 01.04.2023 do 11.05.2023 v spoločnosti P. L., a od mája 2023
pracuje pre spoločnosť G. a mal príjem, pričom v období od 28.09.2022 do 23.10.2022 bol evidovaný
na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny C. D., z ktorého bol pre nespoluprácu s úradom vyradený,

t e d a

najmenej dva mesiace v období dvoch rokov úmyselne neplnil zákonnú povinnosť vyživovať iného,

t ý m s p á c h a l

prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 Trestného zákona.Z a t o s a o d s u d z u j e

Podľa § 207 ods. 1 Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere 8 (osem) mesiacov.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona súd výkon trestu podmienečne odkladá.

Podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona určuje skúšobnú dobu na 24 (dvadsaťštyri) mesiacov.

o d ô v o d n e n i e :

Prokurátorka Okresnej prokuratúry Námestovo podala dňa 04.07.2023 na A. B. obžalobu pre prečin

zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 Trestného zákona, na tom skutkovom základe, ako je
vyššie uvedené.

Rozsudkom Okresného súdu Námestovo sp. zn. 4T/40/2023 zo dňa 24.10.2023 bol uznaný za vinného
z prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest

odňatia slobody vo výmere 8 mesiacov, výkon ktorého mu súd podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Trestného
zákona podmienečne odložil a podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona mu určil skúšobnú dobu na 24
mesiacov.

V zákonom stanovenej lehote podal obžalovaný proti rozsudku odvolanie.

Uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1To/8/2024 zo dňa 06.02.2024 bol rozsudok okresného súdu
zrušený a vec mu bola vrátená, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

V intenciách odvolacieho súdu bolo nariadené hlavné pojednávanie, na ktorom sa obžalovaný vyjadril,

že od 01.07.2022 pracoval vo firme D. A.. Pracoval tam 2 alebo 3 týždne. V podstate to bolo tak, že raz
za týždeň platil dispečingu 120,- eur a za používanie firemného vozidla 140,- eur. Platil si ubytovňu, ktorá
ho stála 10,- eur na deň a stravu. Po zaplatení týchto výdavkov mu ostalo 20 až 25,- eur na deň. Po 3
týždňoch nastúpil do M. v Q. L.. Taktiež tam pracoval na dohodu a to od augusta do novembra. Mesačne
tam zarobil okolo 400 až 500,- eur. Býval u známych. Mesačne im platil 100,- eur a platil si stravu.

Potom si našiel prácu v inej taxislužbe Q. O. L.. Tam pracoval týždeň, ale či to bolo na dohodu, alebo
na pracovnú zmluvu, to nevedel. Zarábal 40,- eur na deň, čo už boli peniaze po odpočítaní nákladov
na pohonné hmoty, poplatkov za firemné auto. Pracoval tam týždeň. Býval v motoreste, kde platil 10,-
eur na deň. Asi v polovici novembra odcestoval do O., kde mal dohodnutú prácu v tlačiarni. Bol tam od
polovice novembra do polovice decembra. Tam zarábal priemerne 250,- eur týždenne, čo boli peniaze

po odrátaní ubytovania. Od januára do polovice februára pracoval v sklade, kde zarobil okolo 250 až
300,- eur na týždeň, záležalo na tom, či pracoval len od pondelka do piatku alebo aj počas víkendu.
Potom vo februári odišiel na dovolenku ale po ceste domov sa rozhodol, že sa do toho zamestnania už
nevráti, lebo mu nevyhovovalo ubytovanie. Od konca februára do konca marca pracoval vo firme I., L..
Tam mal po odpočítaní nákladov 25 až 30,- eur na deň. Býval u rodičov. Pracoval 24 hodín a potom mal

deň voľna. To bolo jeden týždeň a potom ten ďalší týždeň pracoval dva razy. Mali dve autá a 7 šoférov.
Od konca marca pracoval pre spoločnosť I.. Tam pracoval 6 týždňov a mal 25,- eur na deň. Tam nebol
obmedzovaný smenami, mohol robiť ako mu to vyhovovalo. Pracoval tam do 15.05.2023. Od 15.05.2023
si otvoril živnosť, ktorú ukončil z dôvodu, že zistil, že náklady sú oveľa vyššie ako si myslel.

Od novembra bol však bol zamestnaný v spoločnosti I., L. ako taxikár, kde pracuje dodnes. Výška jeho
mesačného príjmu je okolo 750,- eur. Z tohto platí mesačne 350,- eur na ubytovanie, od októbra 2023
platí 250,- eur výživné na deti. Taktiež platí paušál. Toto je už jeho čistý príjem s tým, že mesačne dáva
25% z tržby G., čo je okolo 1.200,- eur. Firme platí 240,- eur týždenne za auto. Taktiež platí 80,- eur
týždenne firme za to, že tam je zamestnaný. Ku dňu pojednávania má dlh na výživnom okolo 2.900,-

eur. Uviedol, že má vyštudované bakalárstvo v odbore majster odborného výcviku, ale na výkon tohto
povolanie nemá potrebné vzdelanie. Musel by si dokončiť magisterské štúdium alebo dorobiť SOŠ.
Ďalej uviedol, že pred tým 01.07.2022 pracoval v Írsku ako smetiar. Pracoval tam 3 a pol roka a potom
mu odišla platnička. Následne pracoval v O., ako skladník a neskôr ako manažér. Pracoval tam rok.
Potom pracoval 8 mesiacov pre spoločnosti I.. Pracoval na základe telefonických zákazok a komunikoval

výhradne v anglickom jazyku. Pracovný pomer bol ukončený dohodou, pričom zo strany zamestnávateľamu bolo povedané, že nezvláda technicky závažnejšie telefonáty. Následne pracoval v O. a to od roku
2020 do júla 2022, kde mal príjem 250 až 300,- eur týždenne. Jeho najdlhšie zamestnanie bolo v R.,
kde pracoval ako smetiar. Iné zamestnanie, ktoré by trvalo dlhšie, nemal.

Z výsluchu svedkyne I. B. vyplynulo, že od októbra 2023 jej obžalovaný platí pravidelne mesačne na
výživu detí 250,- eur s tým, že ona do októbra 2023 poberala náhradné výživné. Výška jej mesačného
príjmu je tak 1.000,- eur, v ktorej sume sú už zahrnuté aj prídavky, aj výživné. Náhradné výživné poberala
od doby, kedy jej prestal platiť výživné. V podstate platil len minimum a to 30,- eur. O potreby detí bolo

postarané za pomoci rodiny. Okrem výživného neprispieva deťom nijakou inou formou. V kontakte s ním
nie je a s deťmi telefonoval asi pred rokom.

Súd na hlavnom pojednávaní vykonal dokazovanie prečítaním listinných dôkazov a to správy ÚPSVaR,
podania svedkyne I. B., podania súdneho exekútora S. T. S. U., K., aktuálneho výpisu z registra
priestupkov, aktuálneho odpisu RT, podania súdneho exekútora S. T. S. U., K. a podania svedkyne I. B..

Prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 Trestného zákona, sa dopustí ten, kto najmenej
dva mesiace v období dvoch rokov úmyselne neplnil zákonnú povinnosť vyživovať iného.

Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že obžalovaný konal spôsobom popísaným

v obžalobe. Na základe vyjadrenia obžalovaného a svedkyne I. B., súd ustálil obdobie, počas ktorého
si obžalovaný neplnil riadne svoju vyživovaciu povinnosť a to od 01.07.2022 do 30.09.2023, keďže od
01.10.2023 preukázateľne platí výživné na maloleté deti vo výške 250,- eur mesačne.

Súd mal za preukázané, že obžalovaný od 01.07.2022 do 30.09.2023 pracoval a mal aj pravidelný

mesačný príjem. Z jeho výpovede vyplynulo, že od 30.08.2022 do 16.09.2022 pracoval vo firme D.
A., kde pracoval zhruba tri týždne, kde mu po zaplatení výdavkov platba pre dispečing mesačne 480,-
eur/4x120,- eur/, ubytovanie 300,- eur mesačne/10,- eur x 30 dní/ + náklady na stravu, ktoré bližšie
nešpecifikoval. Po zaplatení týchto nákladov mu ostávalo 25-30,- eur na deň. Následne od 01.10.2022
do 22.10.2022 pracoval v spoločnosti M. v Q. L., kde bola výška jeho mesačného príjmu 400-500,-

eur a keďže obžalovaný pokladal za svoj čistý príjem to, čo mu ostalo po odrátaní všetkých platieb,
stravy a poplatku za bývanie, preto súd pokladá túto sumu za jeho príjem, resp. finančnú hotovosť,
ktorú mal k dispozícii po odrátaní svojich bežných mesačných nákladov. Následne od 24.10.2022 do
07.11.2022 pracoval v spoločnosti Q. O. L., kde mal denný príjem po odpočítaní nákladov na pohonné
hmoty a poplatkov za firemné auto vo výške 40,- eur. V polovici novembra 2022 odcestoval do O., kde

pracoval od 14.11.2022 novembra do polovice decembra 2022 v tlačiarni, s príjmom vo výške 250,-
eur týždenne /príjem po odrátaní poplatku za ubytovanie/. Od januára do polovice februára roku 2023
pracoval v O. v sklade, kde zarobil okolo 250 až 300,- eur na týždeň, záležalo na tom, či pracoval len
od pondelka do piatku alebo aj počas víkendu. Od 28.02.2023 do 28.03.2023 pracoval vo firme I., L.,
kde mal opäť po odpočítaní mesačných nákladov 25 až 30,- eur na deň. Od 01.04.2023 do 11.05.2023

pracoval pre spoločnosť P. L., s príjmom 25,- eur na deň. Od 15.05.2023 si otvoril živnosť, ktorú koncom
roka 2023 ukončil, avšak od mája 2023 pracuje v spoločnosti I., L. ako taxikár.

Z týchto dôkazov mal súd za preukázané, že obžalovaný mal za obdobie od 01.07.2022 do 30.09.2023
pravidelný mesačný príjem, z ktorého bol schopný uhrádzať súdom určené výživné. To, že obžalovaný

menil za toto obdobie zamestnania z rôznych dôvodov, hoci z nich mal príjem, nie je možné
vyhodnotiť v jeho prospech, keďže si mal uvedomiť existenciu vyživovacej povinnosti. Obžalovaný
nepreukázalžiadenzdravotnýproblém,prektorýbysinapr.nemoholnájsťprácuinéhodruhu.Vyjadrenie
obžalovaného, že počas práce v R. mu odišla platnička, nie je možné považovať za zdravotný
hendikep, keďže obžalovaný nepredložil žiaden lekársky doklad preukazujúci mieru obmedzenia v jeho

zamestnaní.

Z listinných dôkazov, ktoré súd oboznámil v rámci dokazovania nevyplynuli žiadne podstatné skutočnosti
ovplyvňujúce toto konanie, keďže sa týkali platieb výživného zo strany obžalovaného za obdobie po
30.9.2023.

Preto súd ustálil, že vina obžalovaného bola spoľahlivo preukázaná nakoľko v mesiaci júl 2022 zaplatil
výživné vo výške 60,- eur, v mesiaci august 2022 vo výške 60,- eur, v mesiaci september 2022 vo výške
60,- eur, v mesiaci október 2022 vo výške 60,- eur, v mesiaci november 2022 vo výške 60,- eur, v mesiacidecember 2022 vo výške 250,- eur, v mesiaci január 2023 vo výške 60,- eur, v mesiaci február 2023 vo
výške 60,- eur, v mesiaci marec 2023 vo výške 60,- eur, v mesiaci apríl 2023 vo výške 60,- eur, mesiaci
máj 2023 vo výške 60,- eur, v mesiaci jún 2023 vo výške 60,- eur, v mesiaci júl 2023 vo výške 60,- eur,

v mesiaci august 2023 vo výške 60,- eur a v mesiaci september 2023 vo výške 60,- eur.

V dôsledku riadneho neplnenia vyživovacej povinnosti mu tak vznikol dlh na výživnom vo výške 2.452,82
eur.

Túto skutočnosť potvrdila aj svedkyňa I. B., ktorá sa vyjadrila, že poberala náhradné výživné v období,
keď jej obžalovaný neplatil výživné. Od októbra 2023 náhradné výživné nepoberá. Tieto skutočnosti
ohľadom výplaty náhradného výživného potvrdila aj svedkyňa a aj svedkyňa V. V. P..

S poukazom na tieto skutočnosti, súd nemal pochybnosti o vine obžalovaného a uznal ho vinným z
prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 Trestného zákona.

Trest plní funkciu ochrany spoločnosti jednak pred páchateľom trestného činu, voči ktorému sa prejavuje
prvok represie (zabránenie v trestnej činnosti), a prvok individuálnej prevencie (výchovy k riadnemu
životu), a jednak aj voči ďalším občanom - potenciálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok
generálnej prevencie (výchovné pôsobenie trestu na ostatných členov spoločnosti).

Už Európsky súd pre ľudské práva, Ústavný súd Slovenskej republiky ako aj Najvyšší súd
Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach pri uplatňovaní požiadavky primeranosti trestu uplatňuje
princíp proporcionality, vyjadrujúci požiadavku zachovania spravodlivej rovnováhy medzi všeobecnými
záujmami spoločnosti a garanciami základných práv jednotlivcov, resp. požiadavku proporcionálnosti

medzi zásahom do práva a sledovaným cieľom, pričom nevyhnutnosť rešpektovania tohto princípu
zdôrazňuje aj pri zásahoch do práv chránených dohovorom majúcich podobu trestných sankcií. Aj
keď trestnou sadzbou zákonodarca v súlade so zásadou nulla poena sine lege stanovuje súdu isté
mantinely pri jeho rozhodovaní, zároveň mu ponecháva dostatočný priestor pre individualizáciu trestu
podľa okolností konkrétneho prípadu. Trest (osobitne trest odňatia slobody) ako sankcia predstavuje

najcitlivejší a najtvrdší prostriedok štátneho donútenia. Z hodnotového systému právneho štátu je nutné
vyvodiť, že sloboda môže byť zachovaná jedine tak, že sa s ňou bude nakladať ako s najväčším
princípom, ktorý nesmie byť obetovaný účelnosti a jednotlivým výhodám. Trest realizuje svoje poslanie -
ochranu spoločnosti niekoľkými funkciami, ako sú represia, resocializácia páchateľov trestných činov, a
výchovným pôsobením na ostatných členov spoločnosti. Vychádzajúc zo zásady humanity treba dodržať

princíp úmernosti represie, aby táto neprekročila mieru nevyhnutnú pre splnenie účelu trestu. Teoretické
východiská penológie poukazujú na potrebu zvoliť optimálnu mieru represie, keďže ani príliš mierny
ani príliš prísny trest podľa nej nepôsobia výchovne, ale demoralizujúco a zároveň varujú pred tzv.
exemplárnym trestaním spočívajúcim v tom, že sa konkrétna prísnosť trestu neodôvodňuje hľadiskom
individuálnej prevencie, ale potrebou odstrašiť verejnosť ustanovením prehnane prísnych trestov, kde

je zintenzívnením represie potlačený moment prevencie. Moderné humanistické teórie zaoberajúce sa
účelom trestu a trestného práva vôbec sú založené na myšlienke, že trestné konanie má sledovať
rovnako preventívny a resocializačný cieľ, má totiž prispieť k polepšeniu a náprave páchateľa. Cieľom
trestného konania má byť dosiahnutie toho, aby obvinený páchateľ zaujal ku spáchaniu trestného činu
sebakritický a kajúcny postoj, ktorý sľubuje možnosť jeho nápravy. V takom prípade je dobré, že páchateľ

trest považuje za adekvátny, spravodlivý a súhlasí s ním. V trestnom zákonodarstve právneho štátu nie
je trest sám osebe účelom, nepredstavuje odplatu za spáchaný trestný čin. Takéto ponímanie trestu
sa líši od absolútnych teórií trestu vychádzajúc zo zásady „punitur, ne pecce tur“, teda, „trestá sa, aby
nebolo páchané zlo“. Preto možno nepochybne konštatovať, že páchateľa môže so spravodlivosťou, a
teda aj so spoločnosťou, zmieriť len spravodlivý trest. Trest sa musí rovnať spôsobenému bezpráviu.

Z uvedeného vyplýva, že v prípade, ak bude trest, resp. odplata obsiahnutá v treste, prísnejšia ako
bezprávie spôsobené trestným činom, nedôjde len k negácii tohto bezprávia, ale zároveň uloženým
trestom vznikne nové bezprávie - bezprávie voči neprimerane potrestanému páchateľovi trestného
činu. Neprimeraný trest je teda negáciou práva, ktorá sa svojou podstatou (negovaním práva) ničím
nelíši od trestného činu, pričom páchateľ, ktorému toto bezprávie spôsobil štát, nebude mať možnosť

dosiahnuť negáciu štátom spôsobenej negácie práva, keďže monopol na trestanie má v rukách štát. V
zmysle zákonnej požiadavky primeranosti trestu má byť uložený trest úmerný aj škode, ktorú páchateľ
trestným činom spôsobil a nemá páchateľovi spôsobiť zbytočné útrapy. Trest ako najzávažnejší zásah
štátu do základných ľudských práv páchateľa nesmie byť ukladaný mechanicky, bez zváženia všetkýchokolností konkrétneho prípadu a pomerov páchateľa. Z požiadavky primeranosti trestu jednoznačne
vyplýva zákaz akéhokoľvek exemplárneho trestania. Trestnú represiu je preto nutné uplatňovať len
v nevyhnutne nutnej miere. Trest nesmie byť prejavom neprimeraného inštitucionalizovaného násilia

spoločnosti voči jednotlivcovi. Trest, ktorým štát a spoločnosť reaguje na spáchaný trestný čin ako na
nespravodlivé konanie, by mal nespravodlivosť spôsobenú trestným činom napraviť, a nie ešte viac
rozmnožiť. Neprimeraný trest nemožno považovať za spravodlivý, spravodlivým je vždy len primeraný
trest. U páchateľa neprimerane prísne tresty vedú k zatrpknutosti, pretože takéto tresty páchateľ
oprávnene nemôže považovať za spravodlivé. Páchateľ je súdom odsudzovaný za nespravodlivosť

(bezprávie), ktoré trestným činom spáchal, a preto má právo očakávať spravodlivosť zo strany súdu.
Primeranosť trestu je zároveň nevyhnutným predpokladom dosiahnutia výchovných účinkov trestu,
keďže nevyhnutným predpokladom prevýchovy páchateľa je jeho akceptovanie trestu ako spravodlivého
následku jeho protiprávneho konania, pričom v prípade nespravodlivého trestu k takejto akceptácii
trestu zo strany páchateľa pochopiteľne nemôže dôjsť. Spravodlivosť trestu tak možno považovať aj za
predpoklad prerastania represívneho pôsobenia trestu do pôsobenia výchovného. V rámci požiadavky

primeranosti trestu zohráva významnú úlohu sudcovská individualizácia trestu, ktorá fakticky umožňuje
naplnenie tejto požiadavky v konkrétnych prípadoch. Individualizácia trestu je prostriedkom dosiahnutia
primeranosti trestu. Druh a výmera trestu musia byť súdom v každom konkrétnom prípade stanovené
tak, aby zodpovedali všetkým zvláštnostiam daného prípadu. Medzi skutočnosti, na ktoré by v záujme
individualizácie trestu mal súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliadať, patria napríklad spôsob

spáchaniačinuajehonásledok,mierazavinenia,pohnútka,priťažujúceokolnosti,poľahčujúceokolnosti,
osoba páchateľa, pomery páchateľa (majetkové, osobné, rodinné pomery, zdravotný stav páchateľa
a jeho rodiny) či možnosť jeho nápravy. Nevyhnutné je celkové posúdenie osobnosti obžalovaného,
jeho osobnostného profilu, charakterových a psychických vlastností, veku a podobne, ako i individuálne
posúdenie pohnútok a dôvodov, ktoré viedli k spáchaniu trestného činu. Tak ako pri rozhodovaní o

vine i pri rozhodovaní o treste sa vnútorné presvedčenie súdu vytvára na základe logického úsudku,
na zodpovednom a starostlivom zhodnotení každej z jednotlivých okolností prípadu individuálne i v ich
vzájomných súvislostiach a v súhrne. Len dôsledné a dôkladné poznanie veci a všetkých okolností
prípadu umožňuje, aby súd v zmysle zásad voľného uváženia, objektívnosti a diferencovanosti rozhodol
o spravodlivej výmere konkrétneho trestu. Pri hodnotení jednotlivých okolností prípadu individuálne i v

ich vzájomných súvislostiach sa uplatňujú predovšetkým analytické a syntetické metódy poznávania,
indukcia, dedukcia, ako aj metódy formálnej i dialektickej logiky, ale aj ďalšie bežné metódy poznávania,
aby ich výsledkom mohlo byť spravodlivé, jasné zrozumiteľné a presvedčivé rozhodnutie. Požiadavka
primeranosti trestu a jeho individualizácie tak núti súd prihliadať na okolnosti konkrétneho prípadu, na
jeho zvláštnosti, a teda bráni mechanickému postupovaniu súdu pri rozhodovaní o treste.

Súd v rámci všeobecných zásad platných pre ukladanie trestov pri určovaní druhu trestu a jeho výmery
následne vyhodnotil všetky okolnosti, ako aj momenty, ktoré ovplyvňujú požiadavku ochrany spoločnosti
a občanov pred páchaním takejto trestnej činnosti, pričom zvážil aj okolnosti na strane obžalovaného,
ktorý nebol doteraz súdom trestaný, čo súd vyhodnotil ako poľahčujúcu okolnosť v zmysle § 36 písm.

j/ Trestného zákona.

Priťažujúce okolnosti v zmysle § 37 Trestného zákona zistené neboli.

V danom prípade vychádzajúc z vyššie uvedeného súd dospel k záveru, že na nápravu páchateľa,

je primeraným trestom trest vo výmere 8 mesiacov, s podmienečným odkladom a určením skúšobnej
doby na 24 mesiacov, ktorý podľa názoru súdu v plnej miere zodpovedá zásadám pre ukladanie trestov
vzhľadom na vyššie uvedené a to aj z hľadiska individuálnej a generálnej prevencie.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré možno podať na tunajší súd do 15 dní od oznámenia

rozsudku. Odvolanie má odkladný účinok. ( § 306/2 Tr. por. )

Odvolanie môžu podať:- prokurátor pre nesprávnosť ktoréhokoľvek výroku (§ 307/1a Tr. por.) a to v neprospech i v prospech
obžalovaného (§ 308/1,2 Tr. por.). V prospech obžalovaného môže podať odvolanie aj proti vôli
obžalovaného (§ 308/2 Tr. por.)

-obžalovanýprenesprávnosťvýroku,ktorýsahopriamotýka(§307/1bTr.por.)atolenvosvojprospech
(§ 308/2 Tr. por.)

- príbuzný obžalovaného v priamom rade, jeho súrodenci, osvojiteľ, osvojenec, manžel a druh (pre

nesprávnosť výroku, ktorý sa priamo týka obžalovaného), a to len v jeho prospech (§ 308/2 Tr. por.)

- zákonný zástupca obž., opatrovník obž. a obhajca obžalovaného pre nesprávnosť výroku, ktorý sa
priamo týka obžalovaného, a to len v jeho prospech. Ak je obž. pozbavený spôsobilosti na právne úkony
alebo ak je jeho spôsobilosť na právne úkony obmedzená, môžu podať odvolanie v prospech obž. i proti
jeho vôli (§ 308/2 Tr. por.)

- štátny orgán starostlivosti o mládež pre nesprávnosť výroku, ktorý sa priamo týka mladistvého
obžalovaného a to len v jeho prospech a to aj proti jeho vôli (§ 345/1 Tr. por.)

- poškodený, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody, pre nesprávnosť výroku o náhrade škody (§

307/1c Tr. por.), a to v neprospech obžalovaného (§ 308/1 Tr. por.). Ak je poškodeným právnická osoba,
odvolanie môže podať len osoba oprávnená konať za právnickú osobu (§ 68 Tr. por.)

- zúčastnená osoba pre nesprávnosť výroku o zhabaní veci (§ 307/1d Tr. por.), (§ 45/1 Tr.por.)

Osoby oprávnené podať odvolanie proti niektorému výroku rozsudku ho môžu napadnúť aj preto, že
taký výrok nebol urobený, ako aj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo rozsudku, ak
toto porušenie mohlo spôsobiť, že výrok je nesprávny alebo že chýba.