Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 7. august 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 43Cob/24/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123413234
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 08. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Holecová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6123413234.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Holecovej,

členov senátu JUDr. Mariána Blahu a Mgr. Miriam Kamenskej, v spore žalobcu Agro Insemas, s.r.o., so
sídlom 985 31 Trebeľovce 153, IČO: 36 018 287, v konaní zastúpený: Mgr. Jozef Mochnacký, advokát,
so sídlom T. G. Masaryka 14/A, 984 01 Lučenec, IČO: 42 002 443, proti žalovanému Babičkin dvor agro
servis a.s., so sídlom J. Kráľa 2661, 990 01 Veľký Krtíš, IČO: 53 686 306, v konaní zastúpený: JUDr.
Ľubomír Ivan, advokát, so sídlom Námestie SNP 41, 960 01 Zvolen, IČO: 42 197 821, o zaplatenie
88.439,60 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozhodnutiu Okresného súdu Banská
Bystrica sp. zn. 65Cb/24/2023-139 zo dňa 30.10.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolanie žalovaného proti výroku I. rozhodnutia Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.
65Cb/24/2023-139 zo dňa 30.10.2024 o d m i e t a .

II. Rozhodnutie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 65Cb/24/2023-139 zo dňa 30.10.2024 v
napadnutej časti II. a III. výrokovej vety p o t v r d z u j e .

III. Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu

100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie vo výroku I. napadnutého rozhodnutia konanie v časti istiny vo výške 56.160,-
Eur zastavil, vo výroku II. rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 32.279,60
Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 13,25 % ročne zo sumy 23.029,20 Eur od 14.07.2023 do
31.01.2024, 13,25 % ročne zo sumy 4.309,20 Eur od 01.02.2024 do zaplatenia, 13,25 % ročne zo sumy
52.409,60 Eur od 21.07.2023 do 10.09.2023, 13,25 % ročne zo sumy 47.000,00 Eur od 11.09.2023
do 18.01.2024, 13,25 % ročne zo sumy 9.560,00 Eur od 19.01.2024 do zaplatenia, 13,25 % ročne zo
sumy 18.410,40 Eur od 28.07.2023 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením

pohľadávky vo výške 40,- Eur, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia, a vo výroku III. rozhodol,
že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % do troch dní od
právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.

2. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou domáhal od
žalovaného zaplatenia istiny vo výške 88.439,60 Eur spolu s príslušenstvom. Podanie žaloby odôvodnil
tým, že na základe objednávok žalovaného a následného dodania tovaru došlo medzi stranami

k uzavretiu kúpnej zmluvy, predmetom ktorej bolo obilie – triticale, pšenica a jačmeň. Kúpna cena za
dodaný tovar bola žalovanému fakturovaná faktúrou č. 2230606 zo dňa 08.07.2023 na sumu 23.029,20
Eur splatnou dňa 13.07.2023, faktúrou č. 2230607 zo dňa 06.07.2023 na sumu 52.409,60 Eur splatnou
dňa 20.07.2023 a faktúrou č. 2230608 zo dňa 06.07.2023 na sumu 18.410,40 Eur splatnou dňa27.07.2023. Žalovaný na základe výzvy žalobcu uhradil na faktúru č. 2230607 dňa 11.09.2023 sumu
9,50 Eur a dňa 11.09.2023 sumu 5.400,10 Eur, neuhradená časť faktúry tak predstavuje sumu 47.000,-
Eur. Zvyšné faktúry do dňa podania žaloby žalovaný neuhradil ani čiastočne.

3. Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť. Uviedol, že neeviduje, že by bol so žalobcom v zmluvnom
vzťahu a neeviduje ani uplatnený nárok. Z uplatneného nároku rozpoznáva len časť, ktorá bola zo
strany žalovaného uhradená, avšak k úhrade došlo len z dôvodu, že na tom žalobca trval a naliehal na
úhradu napriek nedoručeniu faktúry. Nárok uplatnený žalobcom nekorešponduje so znením návrhu, keď

podľa návrhu neuhradená faktúra č. 2230606 má znieť na sumu 223.029,20 Eur. Objednávka zo dňa
09.06.2023 znejúca na pšenicu nie je opatrená podpisom oprávneného štatutára žalovaného a ostatné
objednávky sú podpísané podpisom, ktorý nerozpoznáva. Uplatnil tiež námietku premlčania.

4. V ďalšom priebehu konania žalobca uviedol, že z dôkazov predložených k návrhu na vydanie
platobného rozkazu je nesporné, že žalobca na základe objednávok žalovaného dodal obilie, a to

v množstvách špecifikovaných v podpísaných dodacích listoch. Medzi stranami došlo k uzatvoreniu
kúpnej zmluvy podľa § 409 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka. Vo vzťahu k namietanému
textu návrhu týkajúceho sa sumy fakturovanej faktúrou č. 2230606 žalobca uviedol, že išlo o pisársku
chybu.Tvrdeniatýkajúcesadôvodučiastočnejúhradyžalovanéhosúúčelovéscieľomvyhnúťsaplneniu
svojho záväzku, respektíve oddialiť jeho splnenie. Na preukázanie tvrdení o skutočnom dodaní tovaru,

okrem už predložených dodacích listov, predložil žalobca emailovú komunikáciu medzi stranami, z ktorej
vyplýva správnosť fakturácie dodaného obilia, ako aj skutočnosť, že žalovaný si bol vedomý výšky
svojho záväzku voči žalobcovi. Z predloženej mailovej komunikácie zároveň vyplýva, že žalovanému
boli doručené predmetné faktúry, a že si bol vedomý jeho omeškania s ich úhradou. Obchod sa
začal objednávať telefonicky medzi konateľom žalobcu a členom predstavenstva žalovaného p. A.,

ktorý následne poslal podklady k fakturácií a žalobca oznámil žalovanému stavy obilia v sklade
a prípadného možného množstva na predaj. K dodávke došlo na základe ústnej objednávky a odvoz
obiliazabezpečovalžalovanýprostredníctvomprepravcuCHOVPOLs.r.o..Povykonaníprepravyzaslal
uvedený člen predstavenstva žalovaného dodacie listy k dodaným množstvám na kontrolu a podklady
na fakturáciu. Po ukončení odvozu zaslal žalobca faktúry žalovanému emailom a ohľadom fakturácie

následne prebiehala komunikácia so zamestnankyňou žalovaného, s ktorou bolo prekontrolované
a odsúhlasené dodané množstvo obilia.

5. V ďalšom priebehu konania žalovaný uviedol, že skutočnosti vyplývajúce z listín predložených
žalobcom svedčia v jeho prospech, nakoľko je zrejmé, že na strane žalobcu došlo k zrejmým chybám

vo výpočtoch. Žalobca opomenul uviesť svoje skutkové a právne tvrdenia po tom, ako poprel tvrdenia
žalovaného.Žalobcanepreukázal,nazákladečohoodvodzujesvojnárok,apretonemožnojednoznačne
zaujať stanovisko, že fakturácia by zakladala právo na plnenie. Za spoločnosť žalovaného je oprávnený
konaťlenpredsedapredstavenstva,apretoakákoľvekkomunikáciasodlišnouosobounezakladážiadne
právne účinky.

6. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí konanie v časti o zaplatenie žalovanej istiny 56.160,-
Eur zastavil. Poukázal na to, že dňa 12.09.2024 bolo súdu prvej inštancie zo strany žalobcu
doručené čiastočné späťvzatie žaloby, v ktorom žalobca navrhol, aby súd prvej inštancie konanie
v časti o zaplatenie 56.160,- Eur zastavil. Uviedol, že žalovaný nadobudol na základe zmluvy

o postúpení pohľadávok zo dňa 19.01.2024 pohľadávku voči žalobcovi vo výške 37.440,- Eur splatnú
dňa 19.01.2024. Na základe dohody o započítaní zo dňa 25.01.2024 uzavretej medzi žalobcom
a žalovaným bola predmetná pohľadávka žalovaného voči žalobcovi započítaná na pohľadávku žalobcu
voči žalovanému z titulu nezaplatenia faktúry č. 2230607 zo dňa 06.07.2023 na sumu 52.409,60
Eur (po čiastočnej úhrade zo dňa 11.09.2023 predstavuje dlžná časť sumu 47.000,- Eur) splatnú

dňa 20.07.2023, pričom po uvedenom započítaní predstavuje neuhradená časť predmetnej faktúry
sumu 9.560,- Eur. Žalovaný na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 31.01.2024 nadobudol
pohľadávku voči žalobcovi vo výške 18.720,- Eur splatnú dňa 31.01.2024. Na základe dohody
o započítaní zo dňa 01.02.2024 uzavretej medzi žalobcom a žalovaným bola predmetná pohľadávka
žalovaného voči žalobcovi započítaná na pohľadávku žalobcu voči žalovanému z titulu nezaplatenia

faktúry č. 2230606 zo dňa 08.07.2023 na sumu 23.029,20 Eur splatnú dňa 13.07.2023, pričom po
uvedenom započítaní predstavuje neuhradená časť predmetnej faktúry sumu 4.309,20 Eur. Celkovo sa
po uvedenom započítaní znížila pohľadávka žalobcu voči žalovanému o sumu 56.160,- Eur a aktuálnu
výšku pohľadávky žalobcu voči žalovanému z titulu neuhradenia vyššie uvedených faktúr predstavujesuma 32.279,60 Eur. Ďalej sa domáhal voči žalovanému uloženia povinnosti uhradiť mu istinu vo
výške 32.279,60 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 13,25 % ročne zo sumy 23.029,20 Eur od
14.07.2023 do 31.01.2024, s úrokom z omeškania vo výške 13,25 % ročne zo sumy 4.309,20 Eur od

01.02.2024 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 13,25 % ročne zo sumy 52.409,60 Eur od
21.07.2023 do 10.09.2023, s úrokom z omeškania vo výške 13,25 % ročne zo sumy 47.000,- Eur od
11.09.2023 do 18.01.2024, s úrokom z omeškania vo výške 13,25 % ročne zo sumy 9.560,- Eur od
19.01.2024 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 13.25 % ročne zo sumy 18.410,40 Eur od
28.07.2023 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške

40,- Eur.

7. Vo vzťahu k zostávajúcemu predmetu konania o zaplatenie 32.279,60 Eur súd prvej inštancie
v konaní na základe vyjadrení sporových strán a predložených listinných dôkazov považoval za
zistené, že žalobca na základe objednávky žalovaného dodal žalovanému obilie, za ktoré sa žalovaný
zavial uhradiť kúpnu cenu. Predmetnému dodaniu predchádzala telefonická a emailová komunikácia

medzi stranami zo dňa 30.05.2023 a 31.05.2023, na základe ktorej boli dohodnuté fakturačné
údaje, splatnosť kúpnej ceny a žalovanému boli zároveň oznámené celkové zásoby obilia, ktoré sú
k dispozícii na predaj. Prepravu tovaru vykonala pre žalovaného spoločnosť CHOVPOL s.r.o. (ďalej
aj „prepravca“), čo žalobca preukázal potvrdením o vážení kamiónov a výpisom jednotlivých dodávok
potvrdených prepravcom. Z výpisu jednotlivých dodávok prepravcu súd prvej inštancie zistil, že v dňoch

13.06.2023, 14.06.2023, 15.06.2023, 14.06.2023, 16.06.2023 vykonal prepravu z miesta Trebeľovce do
HontianskychNemiecsoznačenímdodávkyevidenčnýmčíslomB.aB.sjednotnoucenoudopravy285,-
Eur. V dňoch 05.06.2023, 06.06.2023, 07.06.2023, 08.06.2023, 09.06.2023, 13.06.2023, 05.06.2023
vykonal prepravu z miesta Veľká nad Ipľom do Hontianskych Nemiec s označením dodávky evidenčným
číslom B., B. a B. s jednotnou cenou dopravy 285,- Eur. Z predložených dodacích listov vyplynulo, že

žalovanému bolo doručené obilie zo strany žalobcu, prostredníctvom prepravcu, pričom medzi stranami
po dodaní predmetu kúpy a vystavení faktúr prebiehala e-mailová komunikácia, na základe ktorej došlo
k úprave vystavených faktúr na základe vzájomnej kontroly dodaného tovaru. Z predloženej emailovej
komunikácie medzi stranami súd prvej inštancie považoval za zistené, že žalobca dodal žalovanému
tovar v požadovanom množstve a akosti a bola preukázaná aj správnosť samotnej fakturácie, respektíve

ceny tovaru, ktorá bola žalovanému zo strany žalobcu následne fakturovaná. Z predloženej emailovej
komunikácie tiež vyplynulo, že žalobca sa u žalovaného dopytoval už dňa 26.07.2023 na úhradu
vystavených faktúr, ktoré už boli v tom čase po lehote splatnosti, na čo žalovaný odpovedal, že sa
ospravedlňujú za omeškanie, avšak s prihliadnutím na prebiehajúce dovolenkové obdobie po príchode
kompetentných z dovolenky to bude doriešené. Za nespornú medzi stranami súd prvej inštancie

vyhodnotil skutočnosť, že žalovaný čiastočne plnil pohľadávku žalovaného vyplývajúcu z faktúry č.
2230607 dvoma úhradami zo dňa 11.09.2023 a to vo výške 9,50 Eur a 5.400,10 Eur, ktoré označil
variabilným symbolom zhodným s číslom vystavenej faktúry 2230607. Na základe podania žalobcu
obsahujúceho čiastočne späťvzatie žaloby zo dňa 11.09.2024 a pripojených príloh považoval súd
prvej inštancie preukázané i to, že medzi stranami boli uzatvorené celkovo dve dohody o započítaní

vzájomných pohľadávok. Z oznámenia o postúpení pohľadávok zo dňa 19.01.2024 súd prvej inštancie
zistil, že žalovaný nadobudol voči žalobcovi pohľadávku od spoločnosti Babičkin dvor, a.s. v celkovej
výške 37.440,- Eur, ktorú si na základe dohody o započítaní vzájomných pohľadávok uzatvorenej medzi
sporovými stranami dňa 25.01.2024 započítal na pohľadávku žalobcu vyplývajúcu z faktúry č. 2230607
splatnej dňa 20.07.2023. Z oznámenia o postúpení pohľadávok zo dňa 31.01.2024 súd prvej inštancie

zistil, že žalovaný nadobudol voči žalobcovi pohľadávku od spoločnosti Babičkin dvor, a.s. v celkovej
výške 18.720,- Eur, ktorú si na základe dohody o započítaní vzájomných pohľadávok uzatvorenej medzi
sporovými stranami dňa 01.02.2024 započítal na pohľadávku žalobcu vyplývajúcu z faktúry č. 2230606
splatnej dňa 20.07.2023.

8. Súd prvej inštancie na základe takto zisteného skutkového stavu dospel k záveru, že medzi stranami
bola ústne uzatvorená kúpna zmluva, na základe ktorej žalobca dodal žalovanému požadovaný tovar,
za čo mu následne boli vystavené faktúry, keď z predloženej emailovej komunikácie vyplýva, že sporové
strany medzi sebou komunikovali ohľadne fakturácie, pričom následne pristúpili k jej úprave, ktorú si
následne medzi sebou odsúhlasili. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že žalovaný súhlasil

s kúpnou cenou, ktorú následne čiastočnými úhradami i uhrádzal.

9. Procesnú obranu žalovaného uplatnenú počas písomnej fázy konania, ktorá bola založená na
námietkach existencie zmluvného vzťahu medzi stranami, absencie odôvodnenia návrhu na vydanieplatobného rozkazu vo vzťahu k faktúre č. 22306606 zo dňa 08.07.2023 resp. vo vzťahu k sume
223.029,20 Eur, ako aj na tom, že žalovaný nerozpoznáva podpisy na dodacích listoch s tým, že
v mene žalovaného je oprávnený konať len predseda predstavenstva, súd prvej inštancie vyhodnotil

ako neopodstatnenú z dôvodu, že skutkové tvrdenia žalobcu, ktoré boli podložené listinnými dôkazmi,
z ktorých vyplýva dodanie objednaného tovaru, ako aj odsúhlasenie správnosti dodaného množstva
obilia a správnosti fakturácie ceny tovaru, žalovaný nedostatočne poprel.

10. Osobitne k námietke žalovaného týkajúcej sa absencie odôvodnenia návrhu na vydanie platobného

rozkazu vo vzťahu k tam uvedenej faktúre, ktorá mala znieť na sumu 223.029,20 Eur, súd prvej inštancie
uviedol, že išlo o zrejmú pisársku chybu žalobcu, ktorá bola uvedená len v odôvodnení predmetného
návrhu v časti označenia konkrétneho dôkazu, ktorý bol predložený k reálne fakturovanej sume.

11. Vo vzťahu k námietke žalovaného o absencii podpisu oprávnenej osoby na dodacích listoch mal
súd prvej inštancie za to, že žalovaný neuniesol vo vzťahu k tomuto tvrdeniu dôkazné bremeno. Okrem

uvedeného tieto námietky spochybnila existencia emailovej komunikácie medzi sporovými stranami,
ako aj následné správanie žalovaného, ktorý uzatvorením dohody so žalobcom o zápočte vzájomných
pohľadávok čiastočne splnil pohľadávku žalobcu uplatnenú v tomto konaní.

12. Súd prvej inštancie vyhodnotil ako nedôvodnú aj námietku premlčania. S prihliadnutím na charakter

strán súd prvej inštancie uzavrel, že právny vzťah medzi nimi je obchodnoprávneho charakteru.
Splatnosť vystavených faktúr nastala v mesiaci júl kalendárneho roka 2023, premlčacia doba podľa
obchodného zákonníka je štvorročná ročná a keďže žaloba bola podaná dňa 12.10.2023, dospel
k záveru, že k premlčaniu pohľadávky žalobcu dôjsť nemohlo.

13. Podľa súdu prvej inštancie z dohôd o započítaní pohľadávok uzavretých medzi stranami dňa 25.
01. 2024 a 01. 02. 2024 vyplýva, že ide o čiastkové plnenia celkového záväzku žalobcu uplatneného
žalobou v tomto konaní, pričom z nich nevyplýva, že by žalovaný neuznával zostávajúcu žalovanú časť
záväzku. Žalovaný čiastočne plnil záväzok žalobcu už dňa 11.09.2023 a následne aj započítaním svojich
pohľadávok na základe dohôd uzatvorených so žalobcom dňa 25.01.2024 a 01.02.2024 po ukončení

písomnej fázy sporového konania. Podľa súdu prvej inštancie žalovaný uznal svojimi čiastkovými
úhradami aj zostávajúcu časť vymáhanej pohľadávky bez ohľadu na procesnú obranu žalovaného
uplatnenú počas písomnej fázy konania, nakoľko k posledným čiastkovým úhradám došlo až po podaní
dupliky zo strany žalovaného. Počas písomnej fázy konania síce žalovaný namietal, že z uplatnenej
pohľadávky rozpoznával len časť uplatnenej pohľadávky, ktorá zodpovedá jeho prvým čiastočným

úhradám, avšak následne po uplatnení týchto prostriedkov procesnej obrany čiastočnými úhradami
uhradil aj predtým neuznanú časť záväzku. Uvedeným konaním preto žalovaný založil podľa § 407
ods. 3 Obchodného zákonníka existenciu vyvrátiteľnej domnienky trvania zvyšku záväzku v čase jeho
uznania. Žalovaný v konaní neexistenciu záväzku podľa súdu prvej inštancie nepreukázal, keď jeho
námietky a skutkové tvrdenia zostali nepreukázané.

14.Otrováchčiastočnezastavenéhokonaniasúdprvejinštancierozhodolpodľa§256ods.1CSP,podľa
ktorého ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.
Podľa súdu prvej inštancie čiastočné zastavenie konania procesne zavinil žalovaný, ktorý k čiastočnej
úhrade žalovanej pohľadávky pristúpil až po začatí konania, teda je povinný znášať trovy konania,

ktoré v tejto časti konania vznikli žalobcovi. Vo zvyšnej časti o trovách konania vo veci samej súd prvej
inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. Keďže i v tejto časti bol plne úspešný žalobca, súd prvej
inštancie dospel k záveru, že žalobcovi prislúcha nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

15. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal v celom rozsahu odvolanie žalovaný. Navrhol, aby

odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie alebo aby
rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu žalobcu zamietne. Odvolanie žalovaný podal z
dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a), d), f), a h) CSP, teda z dôvodu, že neboli splnené procesné
podmienky, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie

súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

16. Žalovaný v odvolaní namietal, že v posudzovanej veci sa súdne konanie nenieslo v tom duchu,
že žalobca je povinný uniesť dôkazné bremeno, aby preukázal oprávnenosť svojho nároku. Hocižalobca predložil určité dôkazy, tieto neboli dostatočne presvedčivé na to, aby odôvodnili rozhodnutie
v jeho prospech. Vo veci bolo predložených niekoľko tvrdení, ktoré však neboli podložené priamymi
alebo jednoznačnými dôkazmi. Napriek tomu súd prvej inštancie tieto nezrovnalosti nevyhodnotil

ako relevantné, dôkazy boli založené na predpokladoch a odvodeniach, ktoré neboli dostatočne
podložené objektívnymi faktami, tieto nedostatky mohli mať za následok, že skutkový stav nebol
zistený v celom rozsahu, čo mohlo viesť k chybnému vyhodnoteniu situácie, keď pri rozhodovaní
vo veci je potrebné postupovať podľa princípov spravodlivosti a starostlivého posúdenia skutkových
okolností. V súdenej veci zostalo nejasné, či súd dostatočne posúdil základ a výšku uplatneného

nároku z hľadiska jeho zlučiteľnosti so skutkovými okolnosťami, možnosť existencie protinárokov alebo
iných skutočností, ktoré mohli mať vplyv na rozsah priznanej sumy, ktorá skutočnosť sa v konaní
i procesne preukázala, tieto aspekty preto mali byť podrobené dôkladnejšiemu preskúmaniu, aby sa
zabezpečilo, že rozhodnutie bude plne súladné so skutkovým a právnym stavom. Žalobcov nárok bol z
hľadiska dôkazov nedostatočne preukázaný, počas celého konania sa žalobca obmedzil na paušálne
a nepreukázané tvrdenia, ktoré nepodložil relevantnými dôkazmi, viaceré jeho podania obsahovali

zásadné nezrovnalosti, ktoré zásadne znižujú dôveryhodnosť jeho tvrdení, súd prvej inštancie si
tieto nedostatky dostatočne nevšímal a nevenoval im patričnú pozornosť a nevyvodil z nich patričné
následky. Z rozhodnutia nevyplýva, že by súd prvej inštancie dôsledne vyhodnotil, či boli žalobcom
predložené dôkazy skutočne spôsobilé preukázať oprávnenosť jeho nároku. Súd prvej inštancie sa
obmedzil na konštatovanie, že tvrdenia žalobcu sú dostatočne preukázané bez toho, aby sa zaoberal ich

obsahovou kvalitou. Bolo povinnosťou súdu prvej inštancie zaoberať sa detailne jednotlivými dôkazmi
a ich výpovednou hodnotou, keďže tak neurobil, došlo k zjavnej chybe v jeho rozhodovaní, ktorá mala
za následok nesprávne posúdenie veci a tým i nesprávne rozhodnutie v rozsahu priznanej náhrady
trov konania. Žalovaný ďalej vytýkal súdu prvej inštancie, že v súdenej veci nesprávne posúdil mieru
úspechu žalobcu, čo malo za následok nesprávne rozhodnutie o náhrade trov konania. Počas konania

žalobca vzal svoju žalobu v časti nároku vo výške 56.160,- Eur späť, tento krok bol dôsledkom toho,
že došlo k započítaniu pohľadávok žalovaného voči žalobcovi, ktoré žalovaný nadobudol a ktoré boli
riadne oznámené a uplatnené. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca nemohol mať plný úspech vo veci,
pretože svoj nárok v značnej časti vzal späť. Súd prvej inštancie tento dôležitý fakt v rozhodnutí o
trovách konania neuviedol a ani naň nijako nereagoval, čo žalovaný považuje za zásadnú chybu v

jeho rozhodovaní. Navyše konanie žalobcu bolo poznačené nejasnosťami a neúplnosťou predložených
dôkazov, čo malo negatívny vplyv na dĺžku a zložitosť celého konania. Tieto okolnosti bolo potrebné
zohľadniť pri rozhodovaní o náhrade trov konania, avšak súd prvej inštancie ich ignoroval a rozhodol
v rozpore s princípom spravodlivosti, ktorý je zakotvený v § 257 CSP, ktorý súdu umožňuje nepriznať
náhradu trov konania v celom rozsahu, ak by to bolo v rozpore so spravodlivým usporiadaním pomerov

medzi stranami.

17. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie
súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil. Uviedol, že mu nie je zrejmé, prečo žalobca napadol
rozsudok súdu prvej inštancie aj v časti, v ktorej súd konanie čo do sumy 56.160,- Eur zastavil.

Ďalej poukázal na to, že v priebehu konania najmä listinnými dôkazmi preukázal, že na základe
objednávky žalovaného dodal žalovanému obilie, za ktoré sa žalovaný zaviazal uhradiť kúpnu cenu,
predmetnému dodaniu predchádzala telefonická a emailová komunikácia medzi stranami zo dňa
30.05.2023 a 31.05.2023, na základe ktorej boli dohodnuté fakturačné údaje, splatnosť kúpnej ceny a
žalovanému boli zároveň oznámené celkové zásoby obilia, ktoré sú k dispozícii na predaj. Prepravu

tovaru vykonala pre žalovaného spoločnosť CHOVPOL s.r.o. ako prepravca, čo žalobca preukázal
potvrdením o vážení kamiónov a výpisom jednotlivých dodávok potvrdených prepravcom. Z výpisu
jednotlivých dodávok prepravcu vyplýva, že v dňoch 13.06.2023, 14.06.2023, 15.06.2023, 14.06.2023,
16.06.2023 vykonal prepravu z miesta Trebeľovce do Hontianskych Nemiec s označením dodávky
evidenčným číslom B. a B. s jednotnou cenou dopravy 285,- Eur. V dňoch 05.06.2023, 06.06.2023,

07.06.2023, 08.06.2023, 09.06.2023, 13.06.2023, 05.06.2023 vykonal prepravu z miesta Veľká nad
Ipľom do Hontianskych Nemiec s označením dodávky evidenčným číslom B., B. a B. s jednotnou
cenou dopravy 285,- Eur. Z predložených dodacích listov vyplýva, že žalovanému bolo doručené obilie
zo strany žalobcu prostredníctvom prepravcu, pričom medzi stranami po dodaní predmetu kúpy a
vystavení faktúr prebiehala emailová komunikácia, na základe ktorej došlo k úprave vystavených faktúr

na základe vzájomnej kontroly dodaného tovaru. Z predloženej emailovej komunikácie medzi stranami
vyplýva, že žalobca dodal žalovanému tovar v požadovanom množstve a akosti a je preukázaná aj
správnosť samotnej fakturácie, resp. ceny tovaru. Z emailovej komunikácie vyplýva, že žalobca sa u
žalovaného dopytoval na informácie ohľadne úhrady vystavených faktúr, na čo žalovaný odpovedal,že sa ospravedlňuje za omeškanie, avšak s prihliadnutím na prebiehajúce dovolenkové obdobie po
príchode kompetentných z dovolenky to bude doriešené. Žalovaný emailovú komunikáciu, dodacie
listy i ďalšie listinné dôkazy predložené žalobcom nevyvrátil inými dôkazmi a nespochybnil ich ani

v rovine tvrdenia. Žalobca potom dôkazmi jednoznačne preukázal dôvodnosť uplatneného nároku v
celom rozsahu. Naviac žalovaný po dodaní tovaru čiastočne plnil pohľadávku žalovaného vyplývajúcu
z faktúry č. 2230607 dvoma úhradami zo dňa 11.09.2023 vo výške 9,50 Eur a 5.400,10 Eur, ktoré
označil variabilným symbolom zhodným s číslom vystavenej faktúry 2230607, a následne v priebehu
súdneho konania žalovaný inicioval započítanie svojich pohľadávok voči žalobcovi na pohľadávky

žalobcu uplatnené v tomto súdnom konaní a k takémuto započítaniu aj došlo, pričom započítanie
žalovaný v konaní nespochybnil. Toto konanie v podobe čiastočného plnenia žalobcu zakladá v zmysle §
407 ods. 3 Obchodného zákonníka vyvrátiteľnú domnienku trvania zvyšku záväzku v dobe jeho uznania.
Preto v tomto konaní spočívalo dôkazné bremeno ohľadom neexistencie záväzku na žalovanom, pričom
žalovaný žiadny dôkaz v tomto smere nenavrhol.

18. Žalovaný v odvolacej replike nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že svoj nárok riadne preukázal
telefonickou a emailovou komunikáciou. Pokiaľ ide o telefonickú komunikáciu, žalobca nijakým
spôsobom nepreukázal jej obsah, rozsah ani relevantnosť vo vzťahu k uplatnenému nároku. Pokiaľ
žalobca argumentoval emailovou komunikáciou ako dôkazom preukazujúcim jeho nárok, emailová
komunikácia môže byť za určitých okolností podkladom pre posúdenie skutkových okolností, avšak v

tomto prípade nie je zjavne spôsobilá preukázať oprávnenosť nároku, ktorý sa v tomto konaní uplatňuje,
pretože nie každá emailová komunikácia automaticky zakladá právny nárok a v predmetnej veci žalobca
nepreukázal, že by predložené emaily jednoznačne a nespochybniteľne potvrdzovali skutkový stav v
jeho prospech, navyše emaily sú jednostranným tvrdením a bez ich overenia inými objektívnymi dôkazmi
nemôže žalovaný uznať ich obsah za dostatočný dôkaz o oprávnenosti nároku.

19. Žalobca v odvolacej duplike zdôraznil, že žalovaný nárok nebol preukázaný len emailovou
komunikáciou, dôvodnosť nároku bola preukázaná tým, že prepravu tovaru vykonala pre žalovaného
spoločnosť CHOVPOL s.r.o., čo žalobca preukázal potvrdením o vážení kamiónov a výpisom
jednotlivých dodávok potvrdených prepravcom. Z predložených dodacích listov vyplýva, že žalovanému

bolo doručené obilie zo strany žalobcu prostredníctvom prepravcu, medzi stranami po dodaní predmetu
kúpy a vystavení faktúr prebiehala emailová komunikácia, na základe ktorej došlo k úprave vystavených
faktúr na základe vzájomnej kontroly dodaného tovaru. Z predloženej emailovej komunikácie vyplýva,
že žalobca dodal žalovanému tovar v požadovanom množstve a akosti a je preukázaná aj správnosť
fakturácie,resp.cenytovaru,ktorábolažalovanémuzostranyžalobcufakturovaná.Existenciužalovanej

pohľadávky preukazuje aj skutočnosť, že aj keď žalovaný na jednej strane existenciu pohľadávok
žalobcu popieral, na strane druhej bola na základe jeho podnetu uzavretá dohoda o započítaní ním
nadobudnutých pohľadávok voči žalobcovi na žalované pohľadávky v sume 56.160,- Eur. Žalobca sa
nestotožnil s právnym názorom žalovaného ohľadne nesprávnosti výroku napadnutého rozhodnutia o
trovách konania, keď v danom prípade došlo k čiastočnému späťvzatiu žaloby v dôsledku správania

sa žalovaného, ktorý čiastočne plnil žalovanú sumu až po začatí konania, a preto zavinil čiastočné
späťvzatie žaloby čo do sumy, ktorú po začatí konania plnil. Je nesporné, že v časti, v ktorej súd prvej
inštancie konanie zastavil, procesne zavinil zastavenie konania žalovaný, a teda je povinný znášať trovy
konania, ktoré v tejto časti konania vznikli žalobcovi. V zostávajúcej časti bol plne úspešný žalobca,
preto mu prislúcha nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

20. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací (§ 34 CSP) vo vzťahu k odvolaniu žalovaného,
ktorý v odvolaní výslovne uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie napáda odvolaním „v celom
jeho rozsahu“, teda aj v jeho výroku I., ktorým súd prvej inštancie konanie čiastočne zastavil v časti
o zaplatenie istiny 56.160,- Eur, konštatuje, že odvolanie je právny inštitút, ktorý pri súčasnom splnení

všetkých zákonom požadovaných podmienok (zachovanie zákonnej lehoty na podanie odvolania,
procesná legitimácia odvolateľa, spôsobilý predmet odvolania a dodržanie zákonných náležitostí
odvolania), umožňuje odvolaciemu súdu prieskum napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie. Pred
posúdením vecnej správnosti odvolaním napadnutého rozhodnutia je odvolací súd podľa § 359 CSP
povinný vyhodnotiť i to, či odvolanie bolo podané stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Záver o tom, že podané odvolanie je prípustné, predpokladá zaujatie záveru o jeho subjektívnej
prípustnosti, teda posúdenie otázky, či bol odvolateľ napadnutou časťou výroku rozhodnutia súdu
prvej inštancie negatívne dotknutý. Odvolací súd dospel k záveru, že výrok I. rozhodnutia súdu prvej
inštancie napadnutý odvolaním žalovaného nezasiahol do postavenia žalovaného v jeho neprospech.Z obsahu spisu vyplýva, že čiastočné späťvzatie žaloby zo strany žalobcu doručené súdu prvej inštancie
pred pojednávaním bolo zo strany súdu prvej inštancie žalovanému doručené dňa 28.09.2024. Aj
keď na prípadný nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby v tejto časti by súd prvej inštancie

prihliadať nemohol (§ 146 ods. 1 veta druhá CSP), podstatnou pre posúdenie prípustnosti odvolania je
skutočnosť, že súd prvej inštancie vytvoril žalovanému priestor na to, aby prípadne vyjadril nesúhlas s
čiastočným späťvzatím žaloby zo strany žalobcu. Z obsahu súdu prvej inštancie vyplýva, že žalovaný
sa k tomuto procesnému úkonu žalobcu, ktorým vyjadril svoju vôľu, aby sa v tejto časti vo veci meritórne
nerozhodlo, nijak nevyjadril. Ani z obsahu podaného odvolania nevyplýva, že by u žalovaného existovali

dôležité vážne dôvody (právne, morálne, etické, ekonomické či iné), na základe ktorých by bolo možné
usudzovať, že je v prospech žalovaného vecné prejednanie i tejto časti uplatneného nároku žalobcu.
Odvolanie totiž žiadne dôvody nesprávnosti tohto výroku napadnutého rozhodnutia, majúceho procesnú
povahu, ani neobsahuje. Odvolací súd preto dospel k záveru, že napadnutý výrok I. rozhodnutia
súdu prvej inštancie je nutné vyhodnotiť ako v prospech žalovaného, pretože po procesnej stránke
nepredstavuje žiadny negatívny zásah do jeho pomerov. Pretože odvolanie žalovaného proti I. výrokovej

vete napadnutého rozhodnutia nie je prípustné (§ 359 CSP), odvolací súd odvolanie žalovaného proti I.
výrokovej vete napadnutého rozhodnutia podľa § 386 písm. c) CSP odmietol.

21. Vzhľadom na dôvod, pre ktorý bolo potrebné odvolanie žalovaného v tejto časti odmietnuť, sa
odvolací súd nezaoberal vecnou správnosťou odvolaním napadnutého výroku I. rozhodnutia súdu prvej

inštancie.

22. Vo vzťahu k odvolaniu žalovaného proti II. a III. výrokovej vete napadnutého rozhodnutia odvolací
súd po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie

má zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), viazaný rozsahom odvolania, odvolacími dôvodmi a
skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 379, § 380 ods. 1 CSP, § 383 CSP), dospel
k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne. Pretože nebolo potrebné zopakovať
alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem, na prejednanie odvolania odvolací
súd pojednávanie nenariadil (§ 385 ods. 1 CSP) a rozsudok verejne vyhlásil. Miesto a čas verejného

vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke Krajského súdu v Banskej
Bystrici (§ 378 ods. 1 a § 219 ods. 1, ods. 3 CSP) a rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu odvolaním
napadnutých výrokov II. a III. podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

23. Podľa § 409 ods. 1 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej

len „Obchodný zákonník“), kúpnou zmluvou sa predávajúci zaväzuje dodať kupujúcemu hnuteľnú vec
(tovar) určenú jednotlivo alebo čo do množstva a druhu a previesť na neho vlastnícke právo k tejto veci
a kupujúci sa zaväzuje zaplatiť kúpnu cenu.

24. Podľa § 420 ods. 1 Obchodného zákonníka, predávajúci je povinný dodať tovar v množstve, akosti

a vyhotovení, ktoré určuje zmluva, a musí ho zabaliť alebo vybaviť na prepravu spôsobom určeným v
zmluve.

25. Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie, ktorým
žalobe žalobcu vo výroku II. rozhodnutia v celom rozsahu vyhovel, založil na tom, že žalobca svoj

nárok na zaplatenie ceny dodaného tovaru na základe uzavretej kúpnej zmluvy preukázal predloženými
dôkazmi, keď zároveň skutkové tvrdenia žalobcu týkajúce sa existencie zmluvného vzťahu medzi
stranami, ktoré boli podložené listinnými dôkazmi, ktoré preukazovali dodanie objednaného tovaru
(obilia) a tiež odsúhlasenie správnosti dodaného množstva tovaru a správnosti fakturácie ceny tovaru zo
strany žalovaného, žalovaný nedostatočne poprel (v podrobnostiach najmä odseky 14 a 15 rozhodnutia

súdu prvej inštancie). Naviac žalovaný čiastočne plnil záväzok žalobcu už dňa 11.09.2023 a následne
aj započítaním svojich pohľadávok na základe dohôd uzatvorených so žalobcom dňa 25.01.2024
a01.02.2024poukončenípísomnejfázysporovéhokonania,čímzaložilpodľa§407ods. 3Obchodného
zákonníka existenciu vyvrátiteľnej domnienky trvania zvyšku záväzku v čase jeho uznania, pričom
žalovaný v konaní neexistenciu záväzku nepreukázal, keď svoje obranné tvrdenia ani nepodporil

žiadnymi dôkazmi (v podrobnostiach odseky 17, 18, 19 a 20 rozhodnutia súdu prvej inštancie).

26.Žalovanývpodanomodvolanínepredniesolžiadnutakúadresnúargumentáciu,ktorábyvkonkrétnej
rovine spochybňovala prijaté skutkové a právne závery súdu prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí,či jeho procesný postup. V okolnostiach súdenej veci odvolací súd musí konštatovať, že odvolacia
argumentácia žalovaného spočíva vo všeobecných tvrdeniach o nedostatkoch v zisťovaní skutkového
stavu, o tom, že zostalo nejasné, či súd prvej inštancie dostatočne posúdil základ a výšku uplatneného

nároku, existenciu protinárokov alebo iných skutočností, ktoré mohli ovplyvniť rozsah priznanej sumy,
že žalobca sa obmedzil na paušálne a nepreukázané tvrdenia, ktoré nepodložil dôkazmi, podania
žalobcu obsahovali nezrovnalosti, ktoré znižovali dôveryhodnosť jeho tvrdení, súd prvej inštancie si tieto
nedostatky nevšímal a nevyvodil z nich patričné následky, čím došlo k zjavnej chybe v rozhodovaní,
ktorámalazanásledoknesprávneposúdenieveci.Ztaktovšeobecneformulovanýchdôvodovodvolania

neboli zo strany odvolacieho súdu zistiteľné resp. rozpoznateľné konkrétne dôvody nesprávnosti
preskúmavaného rozhodnutia, keď žalovaný neuviedol žiadne konkrétne vady v skutkových zisteniach,
v právnych záveroch alebo v postupe súdu prvej inštancie v súdenej veci. Žalovaný totiž existenciu
odvolacích dôvodov nepodporil žiadnou argumentáciu, ktorá by priamo reagovala na odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia.

27. Vzájomné funkčné väzby súkromného práva hmotného, ktoré je postavené na autonómii vôle
subjektov súkromnoprávneho vzťahu, sa premietajú do sporového procesného práva predovšetkým
dispozičnou zásadou, ktorá ovláda civilný proces. Dispozičná zásada je v oblasti civilného procesu
vyjadrením princípu autonómie vôle a zodpovednosti jednotlivca za presadzovanie svojich vlastných
právnych záujmov. Len stranám je dané, aby slobodne nakladali s konaním a jeho predmetom.

Dispozičná zásada sa prejavuje ako v konaní pred súdom prvej inštancie, tak aj v opravných
prostriedkoch, teda aj v odvolacom konaní, ktorého zahájenie je v rukách odvolateľa, ktorý vymedzuje
i jeho predmet. Dôsledkom dispozičnej zásady v odvolacom konaní je viazanosť odvolacieho súdu
odvolaním a preto odvolacie konanie nepredstavuje všeobecnú kontrolu správnosti preskúmavaného
rozhodnutia súdu prvej inštancie zo strany odvolacieho súdu z úradnej povinnosti, ale jeho zmyslom

je cielený prieskum napadnutého rozhodnutia v rozsahu podaného odvolania. Názor, že za obsahové
vymedzenie odvolania zodpovedá odvolateľ, bol vyslovený aj v rozhodovacej praxi najvyšších súdnych
autorít (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo/47/2022 zo dňa 19.10.2023). Odvolací
súd je preto oprávnený preskúmať napadnuté rozhodnutie len v rozsahu, v ktorom to odvolateľ navrhol,
a zásadne len z dôvodov, ktoré odvolateľ v odvolaní vymedzil. Aj v konaní pred súdmi sa uplatňuje

všeobecná zásada, „každý nech si stráži svoje práva“ (lat. vigilantibus iura scripta sunt), podľa ktorej
je každý účastník zodpovedný za priebeh konania a uplatňovanie svojich práv a oprávnených záujmov,
ktorá vyžaduje od strany sporu i dôslednú úvahu o tom, v akom rozsahu a akým spôsobom podľa noriem
hmotného a procesného práva bude uplatňovať ochranu svojich práv.

28. Rozhodnutie súdu prvej inštancie podlieha prieskumu odvolacím súdom len z odvolacích dôvodov,
ktoré odvolateľ uvedie, resp. doplní v lehote na podanie odvolania, keďže podľa § 380 ods. 1 CSP platí,
že odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný a podľa § 365 ods. 3 CSP platí, že odvolacie dôvody
možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Viazanosť odvolacími dôvodmi
znamená, že odvolací súd pri svojom rozhodovaní môže prihliadať len na také pochybenia súdu prvej

inštancie, ktoré odvolateľom boli uplatnené a zároveň vyšli v odvolacom konaní najavo, s výnimkou vád,
ktoré sa týkajú procesných podmienok a na ktoré odvolací súd podľa § 380 ods. 2 CSP prihliadne, aj keď
nebolivodvolacíchdôvodochuplatnené.Inépochybeniasúduprvejinštancieodvolacísúdnezisťujeaak
by aj v konaní vyšli najavo, nebude na ne prihliadať. Uvedenie dôvodov, z akých sa rozhodnutie považuje
za nesprávne, t.j. uvedenie odvolacích dôvodov je aj zákonnou obsahovou náležitosťou odvolania podľa

§ 363 CSP.

29. Splnenie zákonnej povinnosti uviesť odvolacie dôvody však neznamená, že odvolateľ len uvedie
niektorý z odvolacích dôvodov taxatívne upravených v § 365 ods. 1 CSP, ale povinnosť uviesť odvolacie
dôvody znamená, že odvolateľ musí ním tvrdený dôvod nesprávnosti rozhodnutia aj obsahovo vymedziť,

a teda musí uviesť tvrdenia a argumenty o tom, ktoré zistenia, závery a postupy súdu prvej inštancie
sú nesprávne a z akých dôvodov. Zákonný imperatív vyjadrený v § 373 ods. 1 in fine CSP pritom
neumožňuje súdu vyzvať odvolateľa na doplnenie odvolacích dôvodov a lehota na podanie odvolania
neohraničuje len samotné podanie odvolania, ale aj argumentáciu tvrdenej nesprávnosti rozhodnutia
a konania, ktoré mu predchádzalo. Odvolací súd preto vecnú správnosť odvolaním napadnutého

rozhodnutia posudzuje a vyhodnocuje výlučne podľa odvolacích dôvodov tvrdených a obsahovo
vymedzených odvolateľom do uplynutia lehoty na podanie odvolania.30. Odvolanie žalovaného neobsahovalo konkrétnu formuláciu zohľadňujúcu konkrétne okolnosti
prípadu, v čom podľa žalovaného spočíva naplnenie ním tvrdených odvolacích dôvodov. Všeobecné
dôvody nesprávnosti napadnutého rozhodnutia nedopadajúce na skutkové a právne reálie súdenej veci

uplatnenévodvolanízostranyžalovanéhopretoodvolacísúdnepovažovalzataké,ktorébyposkutkovej
a právnej stránke boli spôsobilé na zrušenie (§ 389 CSP) alebo zmenu (§ 388 CSP) rozhodnutia súdu
prvej inštancie zo strany odvolacieho súdu, pretože odvolaciemu súdu takto obsahovo vymedzené
odvolanie ani neumožnilo vykonať vecný prieskum konkrétnych záverov prijatých súdom prvej inštancie
v napadnutom rozhodnutí, keďže žiadne konkrétne dôvody nesprávnosti preskúmavaného rozhodnutia

žalovaný v odvolaní ani netvrdil. Podporne odvolací súd poukazuje aj na uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky z 05.11.2019, sp. zn. IV. ÚS 90/2019, podľa ktorého: „Iba uvedenie všeobecných
odvolacích dôvodov v odvolaní nie je postačujúce na to, aby odvolací súd mohol o odvolaní rozhodnúť,
resp. uvedením len všeobecných odvolacích dôvodov v odvolaní bez bližšej špecifikácie konkrétnych
okolností prípadu nie je splnená zákonom stanovená náležitosť odvolania spočívajúca v povinnosti
uviesť v odvolaní odvolacie dôvody.“

31. Odvolací súd dodáva, že nie je jeho úlohou nahradiť procesnú aktivitu odvolateľa tým, že sám
vyhľadá dôvody, pre ktoré je nutné považovať napadnuté súdne rozhodnutie za nesprávne. Pokiaľ by
sa odvolací súd odchýlil v podanom odvolaní od skutkových či právnych záverov preskúmavaného
rozhodnutia nahradiac argumentáciu odvolateľa, mohol by tým porušiť zásadu rovnosti strán súdneho

konania a právo na spravodlivý proces. Obsah práva rovnosti ako jedného z určujúcich ústavnoprávnych
princípov civilného procesu spočíva v tom, že strany civilného procesu majú rovnaké procesné práva
a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo
diskriminácie niektorej z procesných strán bez ohľadu na ich procesné postavenie. Preto odvolaciemu
súdu neprináleží, aby bez príslušnej argumentácie, teda bez kvalitatívneho vymedzenia odvolacích

dôvodov, sám vyhľadal, v čom spočívajú dôvody nesprávnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie a
nahrádzal v tomto smere nevyhnutnú procesnú aktivitu odvolateľa, teda aby v rozpore s dispozičnou
zásadou a zásadou rovnosti účastníkov konania ex offo vykonal prieskum správnosti napadnutého
rozhodnutia a zasahoval do sporu v prospech odvolateľa.

32. Odvolací súd preto dospel k záveru, že odvolacia argumentácia zvolená žalovaným nemohla
spochybniť závery súdu prvej inštancie prijaté vo vzťahu k odôvodneniu II. výrokovej vety napadnutého
rozhodnutia. Nedostatok obsahového (kvalitatívneho) vymedzenia odvolania v posudzovanom prípade
malo preto za následok, že podané odvolanie odvolací súd pre absenciu relevantných odvolacích tvrdení
a argumentácie nemohol posúdiť ako dôvodné.

33. Pokiaľ ide o závislú III. výrokovú vetu napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania, žalovaný
podané odvolanie odôvodnil tým, že žalobca vzal žalobu v časti o zaplatenie 56.160,- Eur späť, preto
nemohol byť v konaní úspešný v plnom rozsahu, pričom súd prvej inštancie podľa žalovaného tento fakt
neuviedol a nijako naň v napadnutom rozhodnutí nereagoval.

34. K tejto časti odvolacej argumentácie žalovaného odvolací súd uvádza, že z obsahu napadnutého
rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie zohľadnil čiastočné späťvzatie žaloby zo strany žalobcu
ajehovplyvnarozhodnutieotrováchkonania,keďvodseku21.súdprvejinštanciejasnekonštatoval,že
v časti, v ktorej súd prvej inštancie konanie zastavil, má za to, že v tejto časti procesne zavinil zastavenie

konania žalovaný, ktorý k čiastočnej úhrade žalovanej pohľadávky pristúpil až po začatí konania, teda
je podľa 256 ods. 1 CSP povinný znášať trovy konania, ktoré v tejto časti vznikli žalobcovi. Odvolací súd
preto dospel k záveru, že tvrdenie žalovaného, že súd prvej inštancie na späťvzatie žaloby v odôvodnení
svojho rozhodnutia nereagoval, nie je pravdivé.

35. Zároveň odvolací súd konštatuje, že záver súdu prvej inštancie o zavinení žalovaného na zastavení
konania v časti o zaplatenie 56.160,- Eur z dôvodu úhrady žalovanej pohľadávky po začatí konania zo
strany žalovaného v dôsledku započítania svojich pohľadávok na pohľadávku žalobcu, žalovaný žiadnou
odvolacou argumentáciou nespochybnil, teda neuviedol, prečo v tomto rozsahu považuje rozhodnutie
súdu prvej inštancie za nesprávne. V zmysle § 262 ods. 1 CSP síce platí, že o nároku na náhradu trov

konania súd rozhodne aj bez návrhu v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, to však neznamená, že v
prípade odvolania podaného odvolateľom proti závislému výroku o náhrade trov konania by odvolací súd
mal správnosť rozhodnutia o trovách konania vyhodnocovať ex offo, resp. bez odvolacej argumentácie
odvolateľa.36. Pokiaľ žalobca argumentoval tým, že súd prvej inštancie mal o trovách konania rozhodovať podľa §
257 CSP z dôvodu, že žalobca zobral značnú časť svojho nároku späť a z dôvodu, že konanie žalobcu

bolo poznačené nejasnosťami a neúplnosťou predložených dôkazov, čo malo negatívny vplyv na dĺžku
a zložitosť celého konania, odvolací súd sa s jeho názorom nestotožnil.

37. V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu
v konaní (§ 255 CSP) doplnenou zásadnou zavinenia na zastavení konania (§ 256 CSP). Aplikácia

ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď
síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, ale súd dospeje k záveru,
že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná.
Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Z dôvodu,
že uplatnenie tohto osobitného kritéria na nepriznanie náhrady trov konania prichádza do úvahy len
výnimočne, má sa vykladať prísne reštriktívne. Súd je preto len celkom výnimočne oprávnený zohľadniť

osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch strán, ich postoj v konaní a prípadne iné okolnosti,
na poklade ktorých môže dospieť k záveru o úplnom nepriznaní trov konania úspešnej strane alebo
o nepriznaní čiastočnom, s ohľadom na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa
(porov. uznesenia Ústavného súdu SR z 8. decembra 2011, sp. zn. II. ÚS 563/2011-14, ktorého závery
odvolací súd prispôsobil novej právnej úprave v § 257 CSP).

38. Odvolací súd žiadne takéto výnimočné okolnosti v konaní nezistil. Späťvzatie žaloby zo strany
žalobcu na podklade zániku žalovanej pohľadávky po podaní žaloby na základe dohody strán
o započítaní vzájomných pohľadávok nemá žiadne znaky výnimočnosti. Odvolací súd z obsahu spisu
súdu prvej inštancie nezistil, že by bolo konanie vinou žalobcu tak vážne poznačené nejasnosťami

a neúplnosťou predložených dôkazov, že by to negatívne ovplyvnilo dĺžku a zložitosť celého konania,
ako to tvrdil žalovaný. Žalovaný v konaní neuviedol žiadne také dôvody osobitného zreteľa majúce
výnimočnú povahu, pre ktorú by bolo na mieste na rozhodnutie o trovách aplikovať ust. § 257 CSP.
Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že najvyššie súdne autority vo svojej rozhodovacej praxi
konštatovali, že toto ustanovenie nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú

možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať,
či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné
pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie preto nie je možné
vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o
trovách konania (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. januára 2010, sp. zn. 2 M Cdo 17/2009).

39. Odvolací súd preto dospel k záveru, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel
k správnym skutkovým zisteniam a súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, keď vo výroku II.
vyhovel žalobe žalobcu o zaplatenie 32.279,60 Eur s príslušenstvom a vo výroku III. priznal žalobcovi
proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, keď v konaní na súde prvej inštancie

odvolací súd nezistil ex offo ani vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP).

40. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v II. výrokovej vete vo veci
samej ako aj v závislom III. výroku o náhrade trov konania ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP
potvrdil.

41. Rozhodnutie odvolacieho súdu o odmietnutí odvolania proti napadnutému výroku I. rozhodnutia
súdu prvej inštancie a rozhodnutie odvolacieho súdu o potvrdení rozhodnutia súdu prvej inštancie
v napadnutom výroku II. a III. je rozhodnutím, ktorým sa konanie pred odvolacím súdom končí, a preto
podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP bolo povinnosťou odvolacieho súdu rozhodnúť aj o

trovách odvolacieho konania. Ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa podľa § 396
ods. 1 CSP použijú aj na odvolacie konanie.

42. Vo vzťahu k odmietnutiu odvolania žalovaného smerujúceho proti výroku I. rozhodnutia súdu prvej
inštancie odvolací súd konštatuje, že žiadne z ustanovení § 255 a nasl. CSP o náhrade trov konania pred

súdom prvej inštancie výslovne neupravuje rozhodovanie o náhrade trov konania v prípade odmietnutia
odvolania. Vzhľadom na dôvod, pre ktorý bolo potrebné odvolanie žalovaného odmietnuť, odvolací
súd sa nezaoberal obsahom odvolania a ani vecnou správnosťou odvolaním napadnutého výroku I.
rozhodnutia súdu prvej inštancie, preto rozhodnutie odvolacieho súdu o odmietnutí odvolania je v tejtočasti rozhodnutím procesným a nie rozhodnutím vo veci samej. Ustanovenie § 255 CSP upravuje
rozhodovanie o náhrade trov konania v rozhodnutí vo veci samej, čo nie je daný prípad, na danú
procesnú situáciu tak podľa názoru odvolacieho súdu primerane dopadá ustanovenie § 256 ods. 1 CSP,

ktoré upravuje rozhodovanie o trovách konania v prípade zastavenia konania, kedy súd nerozhoduje vo
veci samej, ale vydáva procesné rozhodnutie (o zastavení konania), ktorým sa končí konanie. O náhrade
trov odvolacieho konania vo vzťahu k napadnutému výroku I. rozhodnutia súdu prvej inštancie preto
odvolací súd pri absencii výslovnej právnej úpravy s využitím čl. 4 ods. 1 CSP rozhodoval podľa § 256
ods. 1 CSP per analogiam, ktoré je čo do obsahu a účelu najbližšie posudzovanej právnej veci. Pretože

žalovaný zavinil odmietnutie odvolania tým, že odvolanie podal voči rozhodnutiu, proti ktorému mu zákon
podanie odvolania nedovoľuje (§ 359 CSP), žalobcovi ako protistrane v časti odmietnutia odvolania
žalovaného proti výroku I. rozhodnutia súdu prvej inštancie patrí proti žalovanému nárok na náhradu
trov odvolacieho konania. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu k napadnutému
výroku II. odvolací súd rozhodoval podľa § 255 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že žalobcovi, ktorý mal v
odvolacom konaní plný úspech, patrí v tejto časti proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho

konania. Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 256 ods.
1 CSP per analogiam žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 %.

43.Podľa§262ods.2CSPovýšketrovodvolaciehokonaniarozhodnesúdprvejinštanciesamostatným

uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

44. Rozhodnutie bolo senátom odvolacieho súdu prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.

1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).