Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 28. február 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6CoPr/2/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5123239098
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrej Kekely

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5123239098.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu Mgr. Andreja Kekelyho a členiek

JUDr. Jany Urbanovej a JUDr. Renáty Krajčiovej, v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom C. D. XXXX/XX, XXX XX E., zastúpeného JUDr. Martinom Olosom, advokátom so sídlom Karola
Kašjaka 1, 013 13 Rajecké Teplice, IČO: 42 055 148, proti žalovanému: ODU - trade s. r. o., so
sídlom ul. Športová 8420/21, 010 01 Žilina, IČO: 50 350 421, zastúpenému obchodnou spoločnosťou
MÚDRY & MINÁRIKOVÁ advokátska kancelária s. r. o., so sídlom Palackého 6403, 911 01 Trenčín,
IČO: 52 418 219, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy,
v konaní o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina

č. k. 51Cpr/7/2023-94 zo dňa 19. augusta 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 51Cpr/7/2023-94 zo dňa 19. augusta 2024 potvrdzuje.

II. Žalobcovi proti žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom určil,
že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalovaným žalobcovi listom zo dňa 26.10.2023 je
neplatné (výrok I.) a ďalej žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy za obdobie od
28.11.2023 do 29.02.2024 v sume 1.048,- eur mesačne, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku

(výrok II.). Napokon žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100
% (výrok III.).
2. Na odôvodnenie rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný sa domáhal vyššie uvedených
nárokov na tom skutkovom základe, že so žalovaným ako so zamestnávateľom uzavrel dňa 01.03.2023
pracovnú zmluvu, na základe ktorej mu vznikol u žalovaného dňa 01.03.2023 pracovný pomer na
plný úväzok, pričom pre žalovaného vykonával prácu projektového manažéra. Pracovný pomer bol
dohodnutý na dobu určitú do 29.02.2024. Žalovaný mu listom datovaným dňa 26.10.2023 osobne mu

doručeným na pracovisku dňa 26.10.2023 dal okamžité skončenie pracovného pomeru podľa ust. § 68
ods. 1 písm. b) zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce (ďalej len „ZP“) a jeho pracovný pomer tak
považoval za skončený. Žalobca mal za to, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné, tak
z vecných, ako aj z formálnych dôvodov. V okamžitom skončení plne absentovalo skutkové vymedzenie
a konkretizované dôvody. Navyše žiadne jeho konanie rozhodne nemožno považovať za závažné
porušenie pracovnej disciplíny a za dôvod
na okamžité skončenie pracovného pomeru podľa ust. § 68 ods. 1 písm. b) ZP. Tvrdenie žalovaného,

že minimálne v období od júla 2023 malo z jeho strany údajne dochádzať k nehospodárnym výberom
dodávateľov a k uznávaniu fiktívnych plnení v prospech dodávateľov, je zjavne nepravdivé a v rozpore so
skutočným stavom veci, čo ihneď namietal, preto je toto tvrdenie napokon aj absolútne nekonkretizované
ako aj nepreukázané. Okamžité skončenie pracovného pomeru bolo vykonané zjavne účelovo. Dôvodokamžitého skončenia pracovného pomeru pritom musí byť v okamžitom skončení pracovného pomeru
uvedený tak, aby bolo zrejmé, aké sú skutočné a konkrétne dôvody, ktoré vedú druhého účastníka
pracovnoprávneho vzťahu k tomu, že okamžite rozväzuje pracovný pomer a aby bolo zabezpečené, že

uplatnený dôvod nebude možné dodatočne meniť, upravovať, rozširovať alebo dopĺňať. Z okamžitého
skončenia pracovného pomeru nevyplývalo, čo konkrétne mu bolo vytýkané ako závažné porušenie
pracovnej disciplíny, čo bolo skutkovým základom a skutočným dôvodom okamžitého skončenia
pracovného pomeru a voči čomu sa mohol vôbec konkrétne brániť. Išlo o paušálne a všeobecné
očierňovanie jeho osoby a práce, voči ktorému sa ani objektívne nebolo možné brániť. Forma, ako aj

ultimatívny spôsob doručenia a dania okamžitého skončenia pracovného pomeru boli zjavne účelové,
nátlakové a tzv. nachystané. Okamžitým skončením pracovného pomeru pritom žalovaný sledoval
úplne iné, svoje obchodné a ekonomicko-taktické záujmy. V neposlednom rade vecne ani nemohlo ísť
o závažné porušenie pracovnej disciplíny, keďže nekonal spôsobom, ktorý by bolo možné považovať za
závažné porušenie pracovnej disciplíny a za dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru podľa
§ 68 ods. 1 písm. b) ZP. Okamžité skončenie pracovného pomeru žalovaný s ním pritom ani vôbec

neprejednal, iba mu dňa 26.10.2023 poobede na konci pracovnej zmeny v kancelárii ultimatívnym a
nátlakovým spôsobom doručil okamžité skončenie pracovného pomeru. Žalovanému ihneď namietal
a rozporoval údajne existujúce dôvody, žalovaného však jeho stanovisko nezaujímalo, nič nechcel
počuť a trval iba na tom, aby ihneď a definitívne opustil pracovisko. Okamžité skončenie pracovného
pomeru tak bolo zaťažené aj formálnymi vadami, ktoré sú neodstrániteľné a je nadbytočné vec obsahovo

preskúmavať. Žalovanému listom zo dňa 27.11.2023 doručeným dňa 28.11.2023 oznámil,
že trvá na ďalšom zamestnávaní. Žalovaný nereagoval a pracovný pomer považoval
za skončený. U žalovaného ako zamestnávateľa za 3. štvrťrok 2023 (rozhodné obdobie) dosiahol
priemerný mesačný zárobok minimálne v sume 1.048,- eur brutto. Dohodnutá mesačná mzda podľa
pracovnej zmluvy činila sumu 1.048,- eur brutto (zmluvná mzda). Náhradu mzdy vo výške 1.048,- eur

brutto mesačne žalobca uplatňoval za obdobie
od 28.11.2023 do 29.02.2024 (t. j. určeného dátumu skončenia pracovného pomeru dohodnutého na
dobu určitú).
3. Žalovaný v rámci obrany v spore podrobne popísal konanie žalobcu, ktoré považoval
za úmyselné a poškodzujúce finančné a hospodárske záujmy žalovaného ako zamestnávateľa. Na

preukázanie tvrdení navrhoval dokazovanie výsluchom žalobcu a svedkov A. B., F. F. B. a G. D. H.. K
listine označenej ako „Okamžité skončenie pracovného pomeru“ žalovaný uviedol, že dňa 26.10.2023
doručil žalobcovi dokument s týmto označením a konfrontoval ho so skutočnosťami podrobne opísanými
vo vyjadrení k žalobe. Žalobca po prečítaní obsahu listiny a po uvedenej konfrontácii sám doplnil svojim
písmom nasledovný text: „Súhlasím s okamžitým ukončením pracovného pomeru, ale nesúhlasím s

uvedenoutextáciou“.Vdoplnenomtextežalobcavyjadrilsvojprejavvôleokamžiteukončiťsvojpracovný
pomer so žalovaným, a to priamo v deň jeho podpisu.
Na predmetnom právnom úkone s formálnym názvom „Okamžité skončenie pracovného pomeru“ zo
dňa 26.10.2023 preto podľa žalovaného možno badať celkovo dva prejavy vôle,
a to: prejav vôle žalovaného okamžite skončiť pracovný pomer so žalobcom ku dňu 26.10.2023 a prejav

vôle žalobcu spočívajúci v súhlase okamžite skončiť pracovný pomer
so žalovaným ku dňu 26.10.2023. Na základe uvedeného mal žalovaný za to, že právny úkon
s formálnym názvom „Okamžité skončenie pracovného pomeru“ zo dňa 26.10.2023 obsahuje dva
zrozumiteľné prejavy vôle, ktoré sú vo vzájomnej zhode. Predmetný právny úkon, je teda dvojstranným
právnym úkonom, ktorý podľa svojho obsahu a prejavu vôle jeho strán, treba považovať za

dohodu o skončení pracovného pomeru. Naopak okamžité skončenie pracovného pomeru dané
zamestnávateľom, predstavuje jednostranný právny úkon. Sám žalobca doplnil text so svojím súhlasom
so skončením pracovného pomeru. V prípade ak by bol záujem žalovaného, aby tak vykonal pod
nátlakom, sám žalovaný by predpripravil v texte právneho úkonu súhlas žalobcu, keďže nemohol
predpokladať, čo do textu doplní sám žalobca v čase doručenia.

4. Na podklade vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil nasledovný skutkový stav: Žalobca
ako zamestnanec a žalovaný ako zamestnávateľ uzatvorili dňa 01.03.2023 pracovnú zmluvu s určením
dňa nástupu do práce odo 01.03.2023. Pracovný pomer bol uzatvorený
na dobu určitú do 29.02.2024. Podľa pracovnej zmluvy žalobca vykonával prácu projektového manažéra
s dohodnutou mzdou vo výške 1.048,- eur mesačne brutto. Žalovaný ako zamestnávateľ dňa 26.10.2023

okamžite skončil so žalobcom ako zamestnancom pracovný pomer podľa ust. § 68 ods. 1 písm. b) ZP s
tým, že pracovný pomer skončí ku dňu prevzatia oznámenia. V listine „Okamžité skončenie pracovného
pomeru“ bolo uvedené,že žalobca opakovane povinnosti v ust. § 81 písm. e) ZP porušil, a to tým, že v období minimálne od júla
2023 do súčasnosti podnikal kroky v mene zamestnávateľa, na základe ktorých došlo k nehospodárnym
výberom dodávateľa pre zamestnávateľa a uzatváraniu

a uznávaniu fiktívnych plnení v prospech dodávateľov (napr. reálne neodpracované hodiny), čím
došlo ku škode nezanedbateľného rozsahu na majetku zamestnávateľa, nehospodárnemu nakladaniu
s prostriedkami zamestnávateľa a konaním v rozpore so záujmami zamestnáva-teľa. Vyššie uvedené
konania kvalifikoval zamestnávateľ ako porušenie pracovnej disciplíny závažným spôsobom. Žalobca
na spodnú časť uvedenej listiny po jej prevzatí uviedol,

že súhlasí s okamžitým ukončením pracovného pomeru, ale nesúhlasí s uvedenou textáciou,
k čomu pripojil svoj podpis. Žalobca oznámil žalovanému listom zo dňa 27.11.2023, doručeným mu
dňa 28.11.2023, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 26.10.2023 považuje za neplatné,
trvá na ďalšom zamestnávaní a žiadal, aby mu bola prideľovaná práca v zmysle uzatvorenej pracovnej
zmluvy. Podľa výpisu z osobného bankového účtu žalobcu mu bola vyplatená mzda dňa 11.07.2023
vo výške 879,74 eur, dňa 15.08.2023 vo výške 874,45 eur, dňa 19.09.2023 vo výške 884,14 eur, dňa

10.10.2023
vo výške 851,87 eur a dňa 20.11.2023 vo výške 994,41 eur.
5. Citujúc ďalej ust. § 7 ods. 1, § 11 ods. 1, § 42 ods. 1, § 46, § 59 ods. 1 a 2, § 68 ods. 1 a 2,
§ 70, § 71 ods. 1, § 77, § 79 ods. 1 ZP a ust. § 137 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
(ďalej len „CSP“) súd prvej inštancie uviedol, že predmetom sporu bolo určenie,

že okamžité skončenie pracovného pomeru, založeného pracovnou zmluvou zo dňa 01.03.2023
medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom, zo strany zamestnávateľa je
neplatné. Žalobca sa zároveň domáhal uloženia povinnosti žalovanému vyplatiť mu mzdu za obdobie
od 28.11.2023 do 29.02.2024, t. j. od doručenia Oznámenia zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom
zamestnávaní až do dohodnutej doby trvania pracovného pomeru podľa pracovnej zmluvy. Žalobca

podal žalobu v lehote stanovenej v § 77 Zákonníka práce, t. j. dva mesiace odo dňa, kedy pracovný
pomer skončil. Pracovný pomer na základe okamžitého skončenia sa skončí dňom, v ktorom je druhému
účastníkovi zrušovací prejav doručený, bez ohľadu na to, či je v zrušovacom prejave uvedený iný
konkrétny deň.
Pri okamžitom skončení pracovného pomeru neplatia výpovedné doby, teda ku skončeniu pracovného

pomeru dochádza dňom doručenia zrušovacieho prejavu druhému účastníkovi pracovného pomeru.
Pracovný pomer skončil dňa 26.10.2023 a žaloba bola podaná na súde dňa 21.12.2023, teda v zákonnej
dvojmesačnej lehote.
6.Súdprvejinštancieustálil,ževposudzovanomprípadeprípustnosťžalobyvčastiourčenieneplatnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru, teda o určení právnej skutočnosti podľa ust. § 137 písm. d)

CSP vyplývala z ust. § 77 ZP. Zároveň súd prvej inštancie uviedol, že jedným zo spôsobov skončenia
pracovného pomeru je aj skončenie pracovného pomeru jeho okamžitým skončením v zmysle ust. §
59 ods. 1 písm. c) ZP. Okamžite skončiť pracovný pomer môže tak zamestnanec ako i zamestnávateľ.
OkamžitéskončeniepracovnéhopomeruzostranyzamestnávateľaZPzakotvujeakovýnimočnýspôsob
skončenia pracovného pomeru. Okamžité skončenie pracovného pomeru je jednostranný právny úkon

smerujúci
ku skončeniu pracovného pomeru okamihom doručenia jeho písomného vyhotovenia druhému
účastníkovi. Pretože v prípade okamžitého skončenia pracovného pomeru ide
o veľmi vážny zásah do právneho postavenia oboch účastníkov pracovného pomeru, nielen
zamestnávateľ, ale aj zamestnanec je oprávnený okamžite skončiť pracovný pomer výlučne

z taxatívne uvedených zákonných dôvodov. Okamžité skočenie pracovného pomeru v zmysle ust.
§ 70 ZP musí zamestnávateľ aj zamestnanec urobiť písomne a musia ho v ustanovenej lehote
doručiť druhému účastníkovi, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné
zameniť s iným dôvodom. Dôvod skončenia pracovného pomeru musí byť uvedený nielen tak, aby
bolo zrejmé, ktorý dôvod uvedený v ust. § 68 Zákonníka práce je uplatnený, ale aby bolo nepochybné,

v akom konkrétnom konaní účastníka je naplnený dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru.
Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť. Zákon nepredpokladá možnosť neuvedenia skutkových
dôvodov, pre ktoré zamestnávateľ pristupuje k okamžitému skončeniu pracovného pomeru. Bez
zákonom požadovaných formálnych hmotnoprávnych náležitostí je okamžité skončenie pracovného
pomeru neplatné. V posudzovanej veci považoval súd prvej inštancie medzi stranami nesporné, že

žalovaný bol zamestnávateľom žalobcu na základe pracovnej zmluvy zo dňa 01.03.2023, ktorý bol
dohodnutý ako pracovný pomer na dobu určitú do 29.02.2024, ďalej že dňa 26.10.2023 žalobca na
pracovisku zamestnávateľa prevzal od žalovaného listinu datovanú dňa 26.10.2023 označenú ako
„Okamžité skončenie pracovného pomeru“. Medzi stranami sporu bolo sporné, či sú dôvody okamžitéhoskončeniavymedzenéurčitoazrozumiteľne,čobyzakladaloprípadnúneplatnosťokamžitéhoskončenia
pracovného pomeru. Rovnako sporné bolo, či okamžité skončenie pracovného pomeru možno
považovať za dohodu o skončení pracovného pomeru.

7. V posudzovanom prípade bola splnená písomná forma tohto právneho úkonu, ako aj to,
že okamžité skončenie bolo doručené žalobcovi dňa 26.10.2023. Pokiaľ však ide o obsahové náležitosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru, súd prvej inštancie dospel k záveru,
že z predloženej listiny nevyplýval jednoznačne a nezameniteľne skutkovo vymedzený dôvod
okamžitého skončenia pracovného pomeru. Dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru

zamestnávateľ vymedzil citáciou ust. § 68 ods. 1 písm. b) a § 81 písm. e) ZP, avšak len všeobecne v ňom
zamestnávateľ konštatoval, že zamestnanec porušil povinnosti zamestnanca v zmysle ust. § 81 písm.
e) ZP tým, že minimálne od 07/2023 doposiaľ podnikal kroky v mene zamestnávateľa, ktorým došlo k
nehospodárnym výberom dodávateľa
pre zamestnávateľa, uzatváraniu a uznávaniu fiktívnych plnení v prospech dodávateľov (napr. reálne
neodpracované hodiny), čím došlo ku škode na majetku zamestnávateľa, nehospodárnemu nakladaniu

s jeho prostriedkami a konaním v rozpore s jeho záujmami. Súd prvej inštancie s ohľadom na pracovnú
náplň žalobcu ma za to, že žalovaný mal v okamžitom skončení pracovného pomeru minimálne uviesť,
pri realizácii ktorých stavebných projektov došlo k nehospodárnym výberom dodávateľov, pre ktoré
stavby, vo vzťahu ku ktorým dodávateľom a minimálne stručné uvedenie aké fiktívne plnenia žalobca
uznal a uzatvoril v prospech ktorých dodávateľov. Žalovaný až v priebehu súdneho konania tieto

skutočnosti podrobnejšie špecifikoval, avšak vzhľadom na formuláciu dôvodu okamžitého skončenia
pracovného pomeru v spornom právnom úkone žalovaného si súd prvej inštancie nemohol overiť,
či skutočnosti tvrdené žalovaným v priebehu konania boli tie, ktoré ho ako zamestnávateľa viedli k
okamžitému skončeniu pracovného pomeru so žalobcom. Preto súd prvej inštancie dospel k záveru, že
uvedený dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru bol definovaný iba formálne a všeobecne

bez bližšej špecifikácie, bez toho, aby bolo možné zistiť aj včasnosť uplatnenia okamžitého skončenia
pracovného pomeru. Obsah posudzova-ného okamžitého skončenia pracovného pomeru sám o sebe
tak nevymedzoval úplne určitým spôsobom dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru, a túto
neurčitosť prejavu vôle žalovaného nebolo možné odstrániť ani výkladom. Pokiaľ by súd prvej inštancie
prevzal argumentáciu žalovaného, došlo by tým de facto k dopĺňaniu vôle účastníka právneho úkonu,

čo nie je prípustné.
8. Súd prvej inštancie zaoberajúc sa argumentáciou žalovaného, že listinu s názvom „Okamžité
skončenie pracovného pomeru“ je potrebné považovať za dohodu o skončení pracovného pomeru,
keďže obsahovala dva zhodné prejavy vôle strán smerujúce k zániku pracovnoprávneho vzťahu, sa
s touto argumentáciou nestotožnil. Zdôraznil, že dohoda o skončení pracovného pomeru je dvojstranný

právny úkon pozostávajúci z písomného návrhu a jeho prijatia. Ak by aj zamestnanec v akceptácii
súhlasil s návrhom zamestnávateľa, avšak s výnimkou obsahovej časti, ktorá sa viaže na dôvody
skončenia pracovného pomeru, k dohode o skončení pracovného pomeru nedôjde. V danom prípade
vyplynulo zo skutkových tvrdení strán, že žalovaný ako zamestnávateľ nepredkladal žalobcovi žiaden
návrh

na skončenie pracovného pomeru dohodou a zároveň strany ani netvrdili, že by rokovali o viacerých
možných spôsoboch skončenia pracovného pomeru. Zo skutkových tvrdení strán sporu vyplynulo, že
zamestnávateľ zamestnancovi doručil priamo okamžité skončenie pracovného pomeru. Je zrejmé, že
k žiadnej dohode tento návrh nesmeroval. To, že žalobca do listiny vpísal, že s okamžitým skončením
súhlasí, ale nesúhlasí s jeho textáciou, malo

za následok, že súd prvej inštancie nemohol dospieť k záveru, že ide o dohodu o skončení pracovného
pomeru. Uvedené podľa názoru súdu prvej inštancie preukazovali aj ďalšie kroky zamestnanca, ktorý
následne oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní
a v zákonom stanovenej lehote podal žalobu o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru.
Vzhľadom na to, že uvedené skutočnosti posudzoval a vyhodnocoval zo skutkových tvrdení strán

uvedených v písomných vyjadreniach a jednoznačne nesúhlas žalobcu ako zamestnanca s textáciou
vyplýva z listiny „Okamžité skončenie pracovného pomeru“, súd prvej inštancie považoval za
nadbytočné vypočuť navrhovaného svedka k okolnostiam podpisu okamžitého skončenia pracovného
pomeru F. A. D..
9. V nadväznosti na uvedené súd prvej inštancie určil, že s ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti

súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru založeného medzi žalobcom ako zamestnancom
a žalovaným ako zamestnávateľom pracovnou zmluvou zo dňa 01.03.2023, dané žalobcovi zo strany
žalovaného listom zo dňa 26.10.2023 doručeným žalobcovi dňa 26.10.2023, je neplatné.
10. Pokiaľ ide o žalobcom uplatnený nárok na náhradu mzdy, súd prvej inštancie uviedol,že vzhľadom na to, že žalobca žalovanému písomne listom zo dňa 27.11.2023 oznámil,
že trvá na tom, aby ho žalovaný naďalej zamestnával a žalovaný písomnosť prevzal dňa 28.11.2023,
pracovný pomer žalobcu sa neskončil dňom okamžitého skončenia pracovného pomeru. Keďže

zamestnávateľ v konaní nežiadal rozhodnúť, že nie je možné od neho spravodlivo žiadať, aby
zamestnanca naďalej zamestnával a v danom prípade bol pracovný pomer uzatvorený na dobu určitú
do 29.02.2024, súd prvej inštancie mal za to, že pracovný pomer neskončil dňa 26.10.2023, ale naďalej
trval, a to až do 29.02.2024, keďže pracovná zmluva bola uzatvorená na dobu určitú do 29.02.2024. Za
predpokladu, že zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával

a súd vyslovil neplatnosť skončenia pracovného pomeru, platí zákonná domnienka, že pracovný pomer
sa neskončil a trvá až do momentu, kým neskončí jedným zo spôsobov podľa ust. § 59 ZP, alebo trvá až
do právoplatného rozhodnutia súdu o tom, že pracovný pomer skončil k určitému dátumu z dôvodu, že
zamestnávateľ sa úspešne dovolal toho, že od neho nemožno spravodlivo požadovať, aby zamestnanca
naďalej zamestnával. V nadväznosti na to dospel súd prvej inštancie k záveru o vzniku povinnosti
žalovaného poskytnúť žalobcovi náhradu mzdy, a to v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď

oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní
pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Odo dňa 28.11.2023 patrila
žalobcovi náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku. Žalobca si nárok na zaplatenie náhrady
mzdy uplatnil od 28.11.2023 do 29.02.2024 vo výške 1.048,- eur mesačne. Súd prvej inštancie žalobcovi
nárok na náhradu mzdy za uvedené obdobie priznal, keďže do skončenia pracovného pomeru v zmysle

pracovnej zmluvy, t. j. do 29.02.2024 zamestnávateľ neumožnil zamestnancovi pokračovať v práci.
Pokiaľ ide o priznanú výšku náhrady mzdy v sume 1.048,- eur brutto mesačne, súd prvej inštancie
vychádzal z výpočtu žalobcu, pretože žalovaný vyčíslenú výšku náhrady mzdy v konaní vôbec nepoprel.
Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že žalovaný ako zamestnávateľ disponoval všetkými relevantnými
informáciami, ktoré mu umožňovali v prípade nesúhlasu s výpočtom výšky mesačnej náhrady mzdy

uviesť vlastné tvrdenia o predmetnej okolnosti. Z uvedeného dôvodu, keďže výška náhrady mzdy nebola
medzi stranami sporná, súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie vyžiadaním si mzdových listov a
výplatných pások od žalovaného za mesiace júl až september 2023.
11. Záverom súd prvej inštancie uviedol, že zamietol návrhy na vykonanie dokazovania výsluchom
svedkov F. B., A. B., D. H., konateľa žalobcu G. H., I. D., G. J., A. D., ako aj vyžiadaním si stavebného

denníka a faktúry vystavenej spoločnosťou LUKOTEC s.r.o., pretože vykonanie týchto dôkazov bolo
nadbytočné, tieto dôkazy súd prvej inštancie nepovažoval za relevantné
pre posúdenie veci vzhľadom na právny záver, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné,
pričom ho nemožno považovať za dohodou o skončení pracovného pomeru.
12. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 262 ods. 1 CSP v spojení

s ust. § 255 ods. 1 CSP. Konštatoval, že žalobca bol v konaní v celom rozsahu úspešný, a preto mu
vznikol nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu voči neúspešnému žalovanému. Preto priznal
žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
13.Protirozsudkusúduprvejinštancievcelomjehorozsahupodalvzákonnejlehoteodvolaniežalovaný,
ktorý navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej

inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
14. Žalovaný odvolanie odôvodnil s odkazom na odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e)
a h) CSP. Žalovaný sa nestotožňoval s posúdením jeho argumentácie o uzavretí dohody o skončení
pracovného pomeru medzi stranami súdom prvej inštancie. Žalovaný argumentoval tým, že návrh
na uzatvorenie zmluvy podľa ust. § 43a zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“)

ako prejav vôle možno uskutočniť aj konkludentne, kedy pôjde o tzv. reálnu ofertu (reálny návrh).
K takémuto reálnemu návrhu na uzatvorenie dohody došlo aj v predmetnom prípade, čo vyplýva zo
slovného vyjadrenia žalobcu „súhlasím s okamžitým skončením pracovného pomeru...“. Existencia
návrhu vyplýva aj zo samotného súhlasu, keďže podľa logickej postupnosti bez prvotného návrhu by
nemohol existovať naň nadväzujúci súhlas. Rovnako vykonanie reálneho návrhu zo strany žalovaného

ani jedna strana v konaní nespochybnila. Zároveň právny poriadok nepredpisuje, aby obsah dohody
o skončení pracovného pomeru musel byť na tej istej listine ako návrh na uzatvorenie zmluvy. ZP taktiež
ani nespája nedodržanie písomnej formy dohody o skončení pracovného pomeru s právnym následkom
neplatnosti právneho úkonu. Aj ústna dohoda o skončení pracovného pomeru je platná. S prihliadnutím
na uvedené bol platný aj reálny návrh žalovaného

nauzatvoreniedohodyoskončenípracovnéhopomeru.Napriektýmtoskutočnostiamsúdprvejinštancie
v napadnutom rozsudku uviedol ako jeden z dôvodov, pre ktoré sa nestotožnil s argumentáciou
žalovaného, absenciu návrhu na uzatvorenie dohody. S poukázanímna uvedené žalovaný namietal, že došlo k platnému návrhu a prijatiu dvojstranného úkonu a napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie vychádza v tejto časti z nesprávneho právneho posúdenia veci. Pokiaľ
žalobca nesúhlasil s dôvodmi skončenia pracovného pomeru, žalovaný uviedol, že zamestnávateľ sa

môže so zamestnancom dohodnúť na skončení pracovného pomeru z akýchkoľvek dôvodov. Tieto
dôvody sa môžu, ale aj nemusia uviesť v dohode o skončení pracovného pomeru. Ak sa žalobca so
žalovaným v dohode nedohodli
na dôvodoch skončenia pracovného pomeru, táto skutočnosť nemala za následok neplatnosť dohody
o skončení pracovného pomeru a ani nebola jej podstatnou náležitosťou. Na základe uvedeného

posúdenie súdom prvej inštancie, že vzhľadom na nesúhlas zamestnanca s textáciou, teda s dôvodmi
uvedenými v listine, nebolo možné dospieť k záveru, že ide o dohodu o skončení pracovného pomeru,
napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rovnako tento odvolací
dôvod podľa žalovaného naplnilo aj konštatovanie súdu prvej inštancie, že k uzatvoreniu dohody
o skončení pracovného pomeru nedošlo, keďže strany ani netvrdili, že by rokovali o viacerých možných
spôsoboch skončenia pracovného pomeru. Rokovanie medzi zamestnávateľom a zamestnancom

o iných spôsoboch skončenia pracovného pomeru totiž nie je podstatnou náležitosťou dohody
o skončení pracovného pomeru a žiadne ustanovenie ZP zamestnávateľa nezaväzuje k takémuto
rokovaniu. Podľa názoru žalovaného žalobca v dohode o skončení pracovného pomeru svoju vôľu
vyjadril jasne, a to že súhlasí s okamžitým skončením pracovného pomeru. Zároveň aj vo vyjadrení
zo dňa 02.04.2024 uviedol, že dôvodom, pre ktorý chcel ukončiť pracovný pomer bola strata dôvery v

zamestnávateľa. Žalovaný tak namietal, že použitie zákonných výkladových pravidiel smeruje vždy iba k
tomu, aby obsah právneho úkonu, ktorý účastník urobil, bol vyložený v súlade so stavom, ktorý existoval
v čase, kedy bol úkon robený. Z toho je zrejmé, že v čase podpísania dohody o skončení pracovného
pomeru dňa 26.10.2023 bola vôľa žalobcu ukončiť pracovný pomer so žalovaným. Neskoršie právne
úkony žalobcu ako oznámenia zamestnávateľovi o trvaní na ďalšom zamestnávaní a podanie žaloby

preukazujú vôľu žalobcu až po podpise dohody. Ak potom súd prvej inštancie vyložil vyjadrenú
vôľu žalobcu prostredníctvom jeho neskorších úkonov tak, že nesúhlasil so skončením pracovného
pomeru, nesprávne aplikoval ust. § 35 OZ o výklade právnych úkonov. V kontexte s výkladom právnych
úkonov strán žalovaný poukazoval na uznesenie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 7MCdo/12/2011 zo dňa
20.06.2012. Žalovaný napokon namietal, že všetky skutočnosti uvedené v odvolaní mohli byť objasnené

priamo na pojednávaní dňa 19.08.2024, a to vykonaním výsluchu riadne navrhnutých svedkov F. A. D.
a G. D. H., ktorí boli v deň pojednávania prítomný v budove súdu prvej inštancie. Uvedení svedkovi by
vedeli objasniť celý proces vzniku uzatvorenia dohody o ukončení pracovného pomeru od návrhu po
jeho prijatie. Súd prvej inštancie týmto zamietnutím návrhu
na vykonanie výsluchu prítomných svedkov, sťažil dôkaznú pozíciu žalovaného

a neodôvodnene sa vzdialil od želanej a možnej miery zistenia skutkového stavu.
15. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu považoval toto za nedôvodné, napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie v celom rozsahu za vecne správny, a preto navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
súduprvejinštanciepotvrdilažalovanémuuložilpovinnosťnahradiťžalobcovitrovyodvolaciehokonania
v rozsahu 100 %.

16. Žalobca mal za to, že žalovaný v odvolaní zotrval naďalej na jeho neopodstatnenej argumentácii.
Túto považoval žalobca za špekulatívnu, protichodnú, v rozpore s vykonanými dôkazmi a vnútorne si
odporujúcu. Je zrejmé, že žalovaný použil všetky čo i len teoretické možnosti a interpretoval právnu
úpravu, ako i skutkový stav výlučne podľa jeho potrieb a záujmov, v priamom rozpore s obsahom
spisu a s právnou úpravou. Žalovaný dokonca tvrdil, že v konaní žiadna strana nepoprela, že mal byť

platne vykonaný návrh na skončenie pracovného pomeru dohodou. Plne však opomenul všetky tvrdenia
a argumentáciu žalobcu, ktoré takýto návrh od počiatku popierali a vylučovali. Tvrdenia žalovaného
zjavne neobstoja. Žalovaný v odvolaní už v podstate ani netvrdil, že konanie žalobcu malo byť
závažnýmporušenímpracovnejdisciplíny,rovnakonenamietalanivýškusúdompriznanejnáhradymzdy
a ťažiskovo sa zameral na zjavne nedôvodnú argumentáciu o uzavretí dohody o skončení pracovného

pomeru.Tútoargumentáciužalobcaodmietol.Malzato,žežalovanýsaokamžitéskončeniepracovného
pomeru zo dňa 26.10.2023 snažil pretransformovať na konkludentnú dohodu o skončení pracovného
pomeru s tým, že údajne malo ísť o zhodné prejavy vôle strán. O zhodné prejavy vôle nešlo a nemohlo
ísť, keďže žalovaný vykonal a doručil jednostranný právny úkon - okamžité skončenie pracovného
pomeru podľa ust. § 68 ods. 1 ZP z dôvodu porušenia pracovnej disciplíny (a nie návrh na uzavretie

dohody o skončení pracovného pomeru podľa ust. § 60 ZP), pričom v texte žalobca ihneď výslovne
vyjadril nesúhlas s textáciou, t. j. s jeho obsahom a dôvodmi. Dohoda o okamžitom skončení pracovného
pomeru z dôvodu porušenia pracovnej disciplíny neexistuje a ZP ju ani nepozná. ZP pozná iba dohodu
o skončení pracovného pomeru, ktorá má viaceré podstatné náležitosti, vrátane dohodnutého dňaskončenia pracovného pomeru. Dohoda o skončení pracovného pomeru je dvojstranným právnym
úkonom, ktorým na základe zhodného prejavu vôle zamestnanca a zamestnávateľa dochádza ku
skončeniu pracovného pomeru k určitému dohodnutému dňu. Podmienkou existencie a platnosti dohody

o skončení pracovného pomeru je jednak prejav vôle oboch účastníkov pracovného pomeru smerujúci
ku skončeniu pracovného pomeru a jednak stanovenie určitého dňa, ku ktorému sa má pracovný pomer
skončiť. V danej veci nebol prítomný ani návrh (ponuka), ani akceptácia, ani zhodné prejavy vôle strán,
ani dohoda o termíne skončenia, t. j. dohoda o skončení pracovného pomeru nevznikla a nemohla
vzniknúť. K nevykonaniu dokazovania výsluchom navrhnutých svedkov F. A. D. a G. D. H., sa žalobca

vyjadril tak, že tak bolo plne namieste. Žalobca poukázal v prvom rade na to, že žalovaný (jeho štatutár)
sa na nariadené pojednávanie, kde sa mohol detailne vyjadriť k predmetu sporu a ku skutkovému stavu
veci, vôbec nedostavil. Žalovaný nejaký proces uzatvárania dohody ani relevantne neprodukoval. Súd
za stranu sporu nemôže produkovať vyjadrenia, tieto nahrádzať ani dopĺňať. Takisto svedok nemôže za
stranu produkovať tvrdenia a argumentáciu, strana musí najprv tvrdiť určité skutočnosti a tieto následne
preukazovať. Výsluchy uvedených svedkov nemali relevanciu k predmetu konania a najmä ide o dôkazy

nadbytočné, aj s poukazom na to,
že dôvodom určenia neplatnosti nebolo nepreukázanie tvrdených skutočností žalovaným, ale v prvom
rade objektívne formálne vady okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktoré už žalovaný nemohol
spätne dodatočne odstrániť ani sanovať, a to ani výsluchmi svedkov. Podstatné bolo, že z okamžitého
skončenia pracovného pomeru nevyplýva, čo konkrétne bolo žalobcovi vytýkané ako závažné porušenie

pracovnej disciplíny a čo bolo skutkovým základom a skutočným dôvodom okamžitého skončenia
pracovného pomeru a voči čomu sa mal žalobca vôbec konkrétne brániť. Išlo o paušálne a všeobecné
očierňovanie jeho osoby a práce.
17. V odvolacej replike žalovaný uviedol, že žalobca sa nedostatočne vyjadril k jeho argumentácii
v odvolaní. Na odvolacej argumentácii žalovaný naďalej zotrval a túto zopakoval. K nevykonaným

dôkazom žalovaný zopakoval, že nenavrhol vykonanie výsluchu svedkov F. A. D. a G. D. H. len na pre
preukázanie porušenia pracovnej disciplíny žalobcom, ale na preukázanie procesu uzatvárania dohody
o skončení pracovného pomeru.
18. Žalobca v odvolacej duplike uviedol, že vzhľadom na argumentáciu žalovaného v konaní a obsah
ním vymedzených odvolacích dôvodov je zrejmé, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa

vykonané žalovaným dňa 26.10.2023 je neplatné. Sám žalovaný vo fáze odvolacieho konania už ani
nijakoprocesnenebránilplatnosťnímvykonanéhookamžitéhoskončeniapracovnéhopomeru,alebránil
sa iba tvrdením, že údajne mala byť medzi stranami uzavretá dohoda o skončení pracovného pomeru.
Na túto rezignáciu v rámci procesnej obrany žalovaného (odvolateľa) musí odvolací súd brať zreteľ. Už
len z tohto dôvodu možno konštatovať, že výrok rozsudku o určení okamžitého skončenia pracovného

pomeru bol správny a určovací petit žaloby plne dôvodný. Súd v prípade neplatnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru totiž musí túto neplatnosť vždy vysloviť určovacím výrokom vo veci
samej (inej hmotnoprávnej možnosti niet), a to bez ohľadu na to, či by eventuálne bola alebo nebola
konkludentne či inak uzavretá dohoda o skončení pracovného pomeru. V ostatnom žalobca zotrval na
argumentácii uvedenej v už vo vyjadrení k odvolaniu.

19. Ďalšie podania strán v odvolacom konaní neboli odvolaciemu súdu predložené.
20. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie žalovaného proti rozsudku
súdu prvej inštancie bolo podané včas (§ § 362 CSP), oprávnenou osobou - žalovaným, v neprospech
ktorého bolo rozhodnuté, keďže súd prvej inštancie žalobe v celom rozsahu vyhovel a priznal žalobcovi
proti žalovanému nárok na náhradu konania (§ 359 CSP) a proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento

opravný prostriedok prípustný [§ 355 ods. 1 a 2
a § 357 písm. m) CSP], preskúmal odvolaním žalovaného napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, t. j. v celom rozsahu, viazaný odvolacími dôvodmi podľa ust.
§ 380 CSP a bez nariadenia pojednávania (postupom podľa ust. § 219 ods. 3 v spojení s ust. § 378 a
§ 385 ods. 1 CSP a contrario) rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP vo výrokoch

I. a II., ako aj v závislom výroku III. o nároku
na náhradu trov konania ako vecne správny potvrdil.
21. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené
a stotožnil sa so skutkovými a právnymi závermi, na ktorých svoje rozhodnutie súd prvej inštancie
založil. Pokiaľ tak ide o napadnutý rozsudok, súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti

rozhodné pre rozhodnutie o žalobe žalobcu, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v
súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je vecne správne, pričom
naň poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní obmedzil
iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).22. Vo všeobecnosti odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že je v zmysle ust. § 380 CSP viazaný
odvolacími dôvodmi (ods. 1), s výnimkou vád týkajúcich sa podmienok konania,
na ktoré je povinný prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (ods. 2). Z tohto vyplýva,

že na iné pochybenia súdu prvej inštancie, mimo tých, ktoré namietol odvolateľ v odvolacej lehote, ktoré
by inak mohli byť v zmysle ust. § 365 CSP dôvodom
na podanie odvolania, prihliadať nemôže, aj keď by takéto pochybenia zistil. Vady týkajúce sa
procesných podmienok odvolací súd nezistil.
23. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku

alebo argument vznesený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu
prvejinštancie,ktorésapreskúmavavodvolacomkonaní.Vdvojinštančnomsúdnomkonanírozhodnutia
súdovprvejadruhejinštancietvoriajednotu,apretojenadbytočné,abyodvolacísúdopakovalvosvojom
rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvej inštancie.
24. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolacie námietky žalovaného

formulované v jeho opravnom prostriedku.
25. Zásadnou odvolacou námietkou žalovaného bolo, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil
listinu označenú ako „Okamžité skončenie pracovného pomeru“ zo dňa 26.10.2023 ako jednostranný
právny úkon žalovaného podľa ust. § 68 ods. 1 písm. b) ZP – okamžité skončenie pracovného pomeru
zamestnávateľom z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny zamestnancom (žalobcom), ktorý

však považoval v dôsledku nedostatočného vymedzenia jeho dôvodu za neplatné (§ 70 ZP). Žalovaný
bol toho názoru, že túto listinu v spojení s vyjadrením žalobcu na tejto listine v znení „Súhlasím
s okamžitým skončením pracovného pomeru, ale nesúhlasím s uvedenou textáciou.“ bolo potrebné
vyhodnotiť ako dohodu o skončení pracovného pomeru podľa ust. § 60 ZP. Žalovaný považoval uvedené
vyjadrenie žalobcu za akceptáciu (43c OZ) konkludentného návrhu žalovaného na uzavretie dohody

o skončení pracovného pomeru (§ 43a OZ). Žalovaný sa potom nestotožňoval s dôvodmi súdu prvej
inštancie, ktorými súd prvej inštancie neprijal túto argumentáciu žalovaného (uvedené v odseku č. 29
napadnutého rozsudku).
26. Podľa odvolacieho súdu by bolo možné sa stotožniť s argumentáciou žalovaného potiaľ,
že na predmetnej listine sa nachádzajú dva prejavy vôle strán. Predmetná listina označená ako

„Okamžité skončenie pracovného pomeru“ bola nesporne spísaná žalovaným. Z obsahu tejto listiny
potom vyplýva prejav vôle žalovaného, pričom vôľou žalovaného bolo bez najmenších pochybností
jednostranne okamžite skončiť pracovný pomer so žalobcom ku dňu prevzatia tejto listiny žalobcom.
Prejav vôle žalovaného obsiahnutý v tejto listine v žiadnom prípade nezodpovedá vôli žalovaného
skončiť pracovný pomer so žalobcom na základe dvojstranného právneho úkonu - dohody o skončení

pracovného pomeru. Text, teda jazykové vyjadrenie prejavu vôle žalovaného, na tejto listine je
totiž formulovaný ako jednostranný právny úkon žalovaného podľa ust. § 68 ods. 1 písm. b) ZP,
teda ako jednostranné skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa dané žalobcovi
ako zamestnancovi z dôvodu, že zo strany žalobcu (zamestnanca) došlo k porušeniu povinností
zamestnanca podľa ust. § 81 písm. e) ZP, ktoré kvalifikoval žalovaný (zamestnávateľ) ako porušenie

pracovnej disciplíny závažným spôsobom. Jednostrannosti tohto právneho úkonu (inak povedané, že
nešlo o návrh
na uzavretie dohody o skončení pracovného pomeru medzi stranami sporu ako dvojstranného právneho
úkonu) zodpovedá aj text: „Na základe vyššie uvedených dôvodov s Vami v zmysle ustanovenia § 68
ods. 1 písm. b) Zákonníka práce okamžite ukončujeme pracovný pomer

pre porušenie pracovnej disciplíny závažným spôsobom. Spoločnosť ODU - trade s. r. o. ako
Zamestnávateľ Vám týmto oznamuje okamžité skončenie Vášho pracovného pomeru podľa Pracovnej
zmluvy, a to ku dňu prevzatia tohto oznámenia“. Z uvedeného je teda zrejmé,
žežalovanýpredmetnýlistneadresovalžalobcoviakonávrhnauzavretiedohodyoskončenípracovného
pomeru, ktorý by mohol žalobca prijať alebo neprijať, ale ako formálne oznámenie jeho rozhodnutia

okamžite skončiť so žalobcom pracovný pomer, teda jednostranné danie okamžitého skončenia
pracovného pomeru žalobcovi. Tomuto zodpovedá aj predtlačený text za podpisom listiny zo strany
konateľa žalovaného: „Týmto potvrdzujem prevzatie tohto okamžitého skončenia pracovného pomeru.
V Žiline dňa 26.10.2023.“ Žalovaný tak neočakával od žalobcu súhlas, či nesúhlas s jeho prejavom vôle,
ale len jeho prevzatie, čo mal žalobca potvrdiť podpisom pod uvedeným textom. Žalobcovi tak bol do

jeho dispozície dňa 26.10.2023 doručený jednostranný právny úkon žalovaného podľa ust.
§ 68 ods. 1 písm. b) ZP. Tento právny úkon nadobudol svoje účinky momentom, kedy sa ocitla predmetná
listina označená ako „Okamžité skončenie pracovného pomeru“ v dispozícii žalobcu. V prípade, že by
žalobca nepodal žalobu o neplatnosť sporného okamžitého skončenia pracovného pomeru v lehotepodľa ust. § 77 ZP, došlo by k preklúzii (zániku) jeho práva na uplatnenie neplatnosti tohto okamžitého
skončenia pracovného pomeru zo strany žalovaného. Pracovný pomer žalobcu by potom skončil bez
ohľadu na neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru na základe tohto právneho úkonu

zamestnávateľa dňa 26.10.2023. Otázka ne/platnosti tohto právneho úkonu by potom ani nemohla byť
predmetom prejudiciálneho prieskumu súdu v inom konaní (k tomu viď rozsudok Najvyššieho súdu SSR
spis. zn. 6Cz 5/1968 zo dňa 22.02.1968 publikovaný v Zbierke stanovísk najvyšších súdov a rozhodnutí
súdov ČSSR č. 5, ročník 1969 pod poradovým č. 40). Následne žalobcom prejavená vôľa (rozumej
tým následne potom, ako sa ocitla predmetná listina v jeho dispozícii) v podobe vyjadrenia: „Súhlasím

s okamžitým skončením pracovného pomeru, ale nesúhlasím s uvedenou textáciou.“ tak nemala vo
vzťahu k predmetu sporu - ne/platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany žalovaného
listomzodňa26.10.2023-žiadnuprávnurelevanciu.Spornýprejavvôležalobcupodoručenípredmetnej
listiny nemohol mať za následok ani konvalidáciu neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru
podľa ust. § 70 ZP, ale mohol eventuálne viesť len k následku predpokladanému v ust. § 79 ods. 1 a 4
ZP, teda zákonnej fikcii skončenia pracovného pomeru dohodou a zároveň len za predpokladu, že by ho

žalobca ku dňu vyhlásenia rozhodnutia súdu o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného
pomeru nezmenil.
27. S poukazom na doposiaľ uvedené nepovažoval odvolací súd za potrebné sa vysporiadavať s ďalšou
odvolacou argumentáciou žalovaného uvedenou pod bodmi IV. až VI. odvolania, ktorou žalovaný
namietal záver súdu prvej inštancie o tom, že predmetnú listinu nemožno považovať za dohodu

o skončení pracovného pomeru podľa ust. § 60 ZP. Rovnako z pohľadu správnosti napadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým bola určená neplatnosť okamžitého skončenia
pracovného pomeru, nemá relevanciu ani uznesenie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 7MCdo/12/2011
zo dňa 20.06.2012, ktoré pripúšťa uzavretie dohody o skončení pracovného pomeru aj konkludentným
spôsobom (mlčky).

28.Odvolacísúdspoukazomnauvedenédospelkzáveru,žerozhodnutiesúduprvejinštancievychádza
zo správneho právneho posúdenia veci. Súd prvej inštancie na správne zistený skutkový stav aplikoval
správny právny predpis a tento aj správne interpretoval.
29. Napokon, ak žalovaný namietal nevykonanie dokazovania výsluchom svedkov F. A. D. a G. D.
H., ktorými mali byť objasnené okolnosti procesu uzatvorenia žalovaným tvrdenej dohody o skončení

pracovného pomeru od jej návrhu až
po jeho prijatie, aj odvolací súd bol rovnakého názoru ako súd prvej inštancie, že vykonanie týchto
dôkazov by bolo nadbytočné. Okolnosti, o ktorých svedkovia mali vypovedať, totiž nemohli mať žiaden
vplyv na obsah prejavu vôle žalovaného v texte listiny zo dňa 26.10.2023 označenej ako „Okamžité
skončenie pracovného pomeru“ a na jednoznačnosť záveru o skutočnej vôli žalovaného v čase

jej prejavu na tejto listine. Túto vôľu napokon potvrdzuje aj obsah bodu II. vyjadrenia žalovaného
kžalobe,kdetentoveľmipodrobnerozoberalskutočnosti,ktorémalibyťdôvodomokamžitéhoskončenia
pracovného pomeru so žalobcom. Preto ak súd prvej inštancie namietané dôkazy nevykonal a svoje
rozhodnutie odôvodnil v zmysle ust. § 220 ods. 2 CSP (viď odseky č. 29 a 34 odôvodnenia napadnutého
rozsudku), postupoval plne v súlade s ust. § 185 ods. 1 a čl. 17 CSP. Nebol tak naplnený odvolací dôvod

podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e) CSP, keďže uvedené dôkazy neboli potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností.
30. Pokiaľ ide o odvolanie žalovaného proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výrokoch II. a III., žalovaný
vo vzťahu k týmto výrokom neformuloval v odvolaní žiadne osobitné odvolacie námietky, preto odvolací
súdnapadnutýrozsudoksúduprvejinštancievovýrokochII.aIII.nemalomožnosťpodrobiťodvolaciemu

prieskumu nad rámec doposiaľ zmienených odvolacích námietok, ktoré považoval za nedôvodné a
účelové.
31. V nadväznosti na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne
správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
32. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 262 ods. 1

v spojení s ust. § 255 ods. 1 a ust. § 396 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal proti žalovanému nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, keďže žalobca mal v tomto štádiu konania
plný úspech. Podľa ust. § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd
prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

33. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.
1 CSP)

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods. 1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods. 2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba

oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľaosobitného zákona [zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov].