Rozhodnutie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 5. august 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1VCdo/4/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7118207795
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 08. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Bajánková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:7118207795.1

Rozhodnutie

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veľkom senáte občianskoprávneho kolégia zloženom z
predsedníčkysenátuJUDr.JanyBajánkovejasudcovJUDr.Ing.MariaDubaňa,JUDr.AlenySvetlovskej,
JUDr. Nory Halmovej, Mgr. Dušana Čima, JUDr. Ivana Rumanu a JUDr. Martina Vladika, v spore
žalobkyne obchodnej spoločnosti EOS KSI Slovensko, s. r. o., Bratislava, Prievozská 2, IČO: 35 724
803, zastúpenej advokátskou kanceláriou Remedium Legal, s. r. o., Bratislava, Prievozská 2, IČO: 53

255 739, proti žalovanému Q. R.H., narodenému XX. N. XXXX, R., V. XX, o zaplatenie 47 300,30 eura s
príslušenstvom, vedenom na Mestskom súde Košice pod sp. zn. 42Csp/31/2018, o dovolaní žalobkyne
proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 26. apríla 2023 sp. zn. 6CoCsp/27/2022, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie zamieta.

Žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

Súd nie je pri rozhodovaní vo veci samej z hľadiska posúdenia aktívnej vecnej legitimácie viazaný svojím
procesným rozhodnutím o zmene žalobcu (§ 80 ods. 2 CSP).

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) v poradí druhým
rozsudkomz28.januára2022č.k.42Csp/31/2018-487zamietolžalobu,ktorousaprávnapredchodkyňa

žalobkyne (Československá obchodná banka, a. s., Žižkova 11, 811 02 Bratislava, IČO: 36 854 140)
domáhala, aby súd zaviazal žalovaného k zaplateniu sumy 47 300,30 eura spolu so zmluvným úrokom
do zosplatnenia vo výške 1 055,22 eura, zákonným úrokom z omeškania do zosplatnenia vo výške
56,88 eura, a po zosplatnení zmluvným úrokom vo výške 4,12 % ročne zo súm v zmysle petitu žaloby,
a to titulom plnenia zo spotrebiteľskej zmluvy o poskytnutí úveru. Zároveň vyslovil, že žiadnej zo strán
nepriznáva nárok na náhradu trov konania.

1.1. Československá obchodná banka, a. s. v priebehu konania navrhla zmenu na strane žalobkyne
z dôvodu postúpenia pohľadávky; konajúci súd procesným uznesením č. k. 42Csp/31/2018-230 z 03.
októbra 2019 pripustil, aby z konania vystúpila žalobkyňa Československá obchodná banka, a. s. a na
jej miesto vstúpila EOS KSI Slovensko, s. r. o., Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803.

1.2. Súd prvej inštancie k aktívnej legitimácii žalobkyne uviedol, že nespornou skutočnosťou bolo
postúpeniepohľadávkybanky(pôvodnejžalobkyne)nanebankovýsubjekt(žalobkyňu).Priposudzovaní
platnosti tohto postúpenia pohľadávky zistil, že žalovaný, ktorý bol minimálne 90 dní v omeškaní,
po zosplatnení dlhu, ešte pred postúpením pohľadávky na nebankový subjekt, nebol účinne vyzvaný
bankou na zaplatenie celej splatnej pohľadávky. Keďže žalobkyňa nepreukázala zaslanie tejto osobitnej
výzvy v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách (v čase po zosplatnení a pred

postúpením), podľa súdu prvej inštancie pri postúpení bankovej pohľadávky na nebankový subjekt išlo
o postúpenie v rozpore so zákonom č. 483/2001 Z. z. o bankách. Nakoľko postúpenie pohľadávky vzmysle § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) je zakázané, išlo by o neplatný právny
úkon v zmysle § 39 OZ. Z tohto dôvodu prvoinštančný súd uzavrel, že žalobkyňa v spore nie je aktívne
vecne legitimovaná a preto žalobu zamietol.

1.3. Súd prvej inštancie tiež doplnil, že Oznámenie pôvodnej žalobkyne o začatí výkonu záložného práva
podľa § 151l OZ z 22. februára 2017 neposúdil ako výzvu v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001
Z. z. o bankách, keďže v nej nie je špecifikovaná výška splatnej pohľadávky, ktorá sa postupuje a tiež
v nej absentuje samotná výzva na zaplatenie. Formuláciu v oznámení - „nemožno vylúčiť uplatnenie

ďalších právnych nástrojov smerujúcich k uspokojeniu pohľadávky banky, prípadné aj jej postúpenie
tretej strane“ - vyhodnotil ako oznámenie iba jednej z možnosti postupu, ktoré nie je možné označiť za
určitú a jasnú výzvu pôvodnej žalobkyne (banky) žalovanému v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001
Z. z. o bankách. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 a
§ 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov
(ďalej len „CSP“).

2. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobkyne v poradí druhým rozsudkom
z 26. apríla 2023 sp. zn. 6CoCsp/27/2022 rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil a stranám nepriznal
náhradu trov odvolacieho konania. Mal za to, že podstata sporu spočívala v posúdení, či žalovaný
dlžník bol (nebol) úverujúcou bankou, ako postupcom pred postúpením svojej od 15. júla 2015 splatnej

pohľadávky na nebankový subjekt účinne vyzvaný na jej zaplatenie, a teda či bol platne naplnený
zámer banky, svoju už zosplatnenú pohľadávku bez súhlasu žalovaného ako klienta, zmluvne postúpiť
na žalujúci nebankový subjekt. V tejto súvislosti sa stotožnil s postupom prvoinštančného súdu, ktorý
pristúpil k posudzovaniu, či pred danou cesiou banka dodržala literu ustanovenia § 92 ods. 8 zákona
č. 483/2001 Z. z. o bankách.

2.1. Splnenie zákonnej podmienky v podobe existencie výzvy banky žalobkyňa tvrdila a preukazovala
výzvou banky z 18. novembra 2014, jej oznámením zo 17. júla 2015 o zosplatnení úveru a napokon aj
samotnou žalobou v tejto veci. Pokiaľ išlo o list banky z 18. novembra 2014 označený ako „posledná
výzva na úhradu pohľadávky“, odvolací súd pripomenul, že tento nevznikol v relevantnom čase, ale

ešte pred zosplatnením a preto pre účely posudzovania, či prostredníctvom neho bol dodržaný zákonný
postup banky ustanovený v § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, bol bezpredmetným. Ani
odvolateľom namietané oznámenie banky zo 17. júla 2015 o zosplatnení úveru podľa odvolacieho súdu
kvalifikovanú výzvu veriteľa na zaplatenie neobsahovalo, nakoľko banka ním dlžníka len usmernila,
aby v ďalšom kontaktoval správcu pohľadávky a s ním sa dohodol na ďalšom postupe, zároveň však

ponechala úplne a výlučne len na jeho vôli, kedy a či vôbec takúto iniciatívu vyvinie. Pokiaľ išlo o žalobu
vo veci samej, ani táto neobsahovala výzvu ako hmotnoprávny úkon žalujúceho veriteľa na plnenie voči
dlžníkovi, a preto ani samotnú žalobu v tejto veci nemožno považovať za výzvu žalovanému na splnenie
jeho dlhu voči veriteľovi. Podľa odvolacieho súdu preto žiaden z namietaných listinných dôkazov nebol
spôsobilý preukázať písomnú výzvu banky v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách

dlžníkovi v omeškaní, ako jednu z nevyhnutných zákonných predpokladov pre platnú cesiu bankovej
pohľadávky na nebankový subjekt bez súhlasu žalovaného ako klienta banky.

2.2. Odvolací súd ďalej v odôvodnení poznamenal, že zmluva o postúpení pohľadávky banky na
nebankový subjekt bez súhlasu klienta pod následkom absolútnej neplatnosti (§ 39 OZ) musí spĺňať

zákonné podmienky ustanovené v § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách. Neplatnosť takejto
cesie, na ktorú súd prihliada ex offo, spôsobuje nemožnosť vymáhania dlžných súm postupníkom pre
nedostatokjehoaktívnejvecnejlegitimácie.Vnadväznostinatoakcentoval,žektakémutoprípadudošlo
v posudzovanom spore, kedy žalobkyňa sa domáhala od žalovaného peňažného plnenia titulom jeho
záväzku z úverovej zmluvy voči banke, hoci v dôsledku neplatného postúpenia pohľadávky banky na

žalobkyňu ako postupníka zmluvou z 30. júla 2019 (pre absenciu výzvy banky) vymáhala toto plnenie
od žalovaného neoprávnene. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s
§ 255 ods. 1 a § 262 CSP.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala včas dovolanie žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“), ktoré

odôvodnila poukazom na ustanovenia § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a), resp. b) CSP.

3.1. Žalobkyňa namietala nesprávne právne posúdenie veci v otázke, pri ktorej riešení sa odvolací
súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu - či je žaloba podaná postupcomkvalifikovanou výzvou na zaplatenie dlžnej sumy, preukazujúcou splnenie podmienok podľa § 92 ods.
8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách. Podrobila kritike svojvoľnú interpretáciu ustanovenia § 92 ods.
8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách odvolacím súdom, ktorou sa odklonil od rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu (sp. zn. 6MCdo/22/2011, 16Cb/297/1997). Zdôraznila, že samotné ustanovenie § 92
ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách nedefinuje náležitosti výzvy, ale len určuje jej formu, ktorá
má byť písomná. Predmetné ustanovenie nepojednáva ani o forme doručovania písomnosti účastníkovi
právneho vzťahu. Uviedla, že v danom prípade postupca vyzval žalovaného na splnenie jeho dlhu o. i.
prostredníctvom viacerých výziev a podanej žaloby na príslušnom súde o zaplatenie pohľadávky, ktoré

sú svojim obsahom výzvami v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách.
Z predmetnej žaloby vyplýva, kto podanie robí, komu je určené a predovšetkým čoho sa žalobkyňa
domáha, t. j. žalobný petit na zaviazanie žalovaného na úhradu dlžnej sumy v tam uvedenej výške,
v stanovenej lehote a označenie osôb kto-komu má toto plnenie poskytnúť. Práve pre tieto dôvody aj
súdna prax zastáva stanovisko, že aj žaloba na plnenie, resp. na zaplatenie dlžnej sumy, môže byť
považovaná za výzvu na zaplatenie pohľadávky, pričom výzvu na zaplatenie reprezentuje sám žalobný

petit, ktorý je následne premietnutý do výroku rozhodnutia. Pretože ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č.
483/2001 Z. z. o bankách pojednáva len o písomnej výzve banky (bez akýchkoľvek osobitých náležitostí
tejto výzvy) voči svojmu klientovi, t. j. výzve banky k úhrade omeškaných splátok úveru, resp. akejkoľvek
časti peňažného záväzku klienta, ktorá môže byť vykonaná kedykoľvek za trvania omeškania dlžníka,
dovolateľka považovala napadnutý rozsudok v tejto časti za nepreskúmateľný.

3.2. Odklon odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu videla žalobkyňa aj v
otázke „Či je súd viazaný svojím procesným rozhodnutím o zmene žalobcu - a teda či je súd oprávnený
rozhodnúť o zmene žalobcu (kedy musí mať za preukázanú aktívnu vecnú legitimáciu) a následne
za nezmeneného skutkového a právneho stavu v rozhodnutí vo veci samej zmeniť svoje pôvodné

právne posúdenie a žalobu zamietnuť z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu (ako
nástupníckeho subjektu po pôvodnom žalobcovi), alebo je súd svojím právnym záverom o platnosti
postúpenia pohľadávky (pretavenom do rozhodnutia o zmene žalobcu) viazaný.“ Konajúce súdy túto
otázku vyriešili v priamom rozpore s právnymi závermi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp.
zn. 3Cdo/57/2020), kedy najprv pripustili zmenu žalobkyne (a teda posúdili, že postúpenie pohľadávky

bolo platné), aby následne žalobu zamietli pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne pre
neplatnosť postúpenia pohľadávky. Uviedla, že rozhodnutie konajúcich súdov vo veci samej nemôže
odporovať jeho skorším (procesným) rozhodnutiam, lebo by bolo nepreskúmateľné, v rozpore s jeho
predchádzajúcimzáverom,čímbysúdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstranámsporu,aby
uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces. Navrhla rozhodnutia nižších súdov zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

4. Žalovaný sa k podanému dovolaniu písomne nevyjadril.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35

CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade
so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP),
bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) preskúmal vec a postúpil ju na prejednanie a rozhodnutie
veľkému senátu občianskoprávneho kolégia (§ 48 ods. 1 CSP).

6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.

7. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

8. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).9. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ

uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

10. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v

konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť
dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §
431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva
dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

Dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP

11. Žalobkyňa formálne vyvodzovala prípustnosť dovolania (okrem iného) z ustanovenia § 420 písm.
f) CSP, pričom z obsahu dovolania (aplikujúc § 124 ods. 1 CSP) vyplynuli námietky súvisiace s (i)
nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia a (ii) posúdením aktívnej vecnej legitimácie v spore.

12. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a
záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné,
zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom

sa uplatnia všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných
princípov. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie)
tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou

práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa
ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom
svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio
iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

13. So zreteľom na to dovolací súd pristúpil k posúdeniu opodstatnenosti argumentácie dovolateľky,
že procesne nesprávnym postupom súdov bolo zasiahnuté do jej práva na spravodlivý proces. Zistil, že
v danom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil
spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. Napadnuté

rozhodnutie nemožno považovať za nepreskúmateľné či nedostatočne odôvodnené. Odôvodnenie
rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých
častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj
všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými
zisteniami aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V

hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Argumentácia
odvolacieho súdu je koherentná a jeho rozhodnutie konzistentné, logické a presvedčivé, premisy v ňom
zvolené, aj závery, ku ktorým na ich základe dospel, sú prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť.
Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu je zrejmé, na základe čoho dospel k záveru o nedostatku
aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne.

14. Odvolací súd v odôvodnení náležite zadefinoval podstatu sporu, ktorú predstavovalo posúdenie,
či žalovaný dlžník úverujúcou bankou ako postupcom pred postúpením svojej splatnej pohľadávky na
nebankový subjekt (ne)bol účinne vyzvaný na jej zaplatenie v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001
Z. z. o bankách, a teda či bol (ne)platne naplnený zámer banky svoju už zosplatnenú pohľadávku bez

súhlasu žalovaného ako klienta zmluvne postúpiť na žalujúci nebankový subjekt. V nadväznosti na to sa
výslovne stotožnil s postupom prvoinštančného súdu, ktorý primárne posudzoval, či pred predmetnou
cesiou dodržala banka literu spomenutého zákonného ustanovenia.14.1. Ďalej odvolací súd po interpretácii ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o
bankách náležite ozrejmil, že splnenie uvedenej zákonnej podmienky v podobe existencie výzvy banky
žalobkyňa v danom prípade tvrdila a preukazovala odvolávajúc sa na výzvu banky z 18. novembra

2014, na jej oznámenie zo 17. júla 2015 o zosplatnení úveru a napokon aj na samotnú žalobu
v tejto veci. Následne podrobujúc každý z označených právnych úkonov dôslednému posúdeniu z
hľadiska splnenia podmienky stanovenej § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách odvolací súd
konštatoval, že list banky z 18. novembra 2014 označený ako „posledná výzva na úhradu pohľadávky“
vznikol ešte pred zosplatnením, a preto pre účely posudzovania, či prostredníctvom neho (ne)bol

dodržaný zákonný postup banky upravený v predmetnom ustanovení bol bezpredmetným. Pokiaľ
išlo o odvolateľkou namietané oznámenie banky zo 17. júla 2015 o zosplatnení úveru, odvolací súd
presvedčivo argumentoval, že toto oznámenie kvalifikovanú výzvu veriteľa na zaplatenie neobsahuje,
nakoľko banka ním dlžníka len usmernila, aby v ďalšom kontaktoval správcu pohľadávky a s ním
sa dohodol na ďalšom postupe, zároveň však ponechala úplne a výlučne len na jeho vôli, kedy a
či vôbec takúto iniciatívu vyvinie. Napokon, pokiaľ išlo o žalobu vo veci samej, odvolací súd sčasti

uznal opodstatnenosť odvolacej námietky žalobkyne, keď poznamenal, že aj samotná žaloba môže byť
považovaná za kvalifikovanú výzvu veriteľa voči dlžníkovi na zaplatenie jeho dlhu, avšak jedine za tej
podmienky,ževžalobejeobsiahnutýajspornýhmotnoprávnyúkon,t.j.žejevnejobsiahnutáajsamotná
výzva žalujúceho veriteľa na zaplatenie žalovaného dlhu. Odvolací súd takúto obsahovú podmienku
žaloby nepovažoval za naplnenú, nakoľko predmetná žaloba výzvu ako hmotnoprávny úkon veriteľa na

plnenie voči dlžníkovi neobsahovala, a preto v danom prípade nakoniec ani samotnú žalobu v tejto veci
nepovažoval za výzvu žalovanému na splnenie jeho dlhu voči veriteľovi.

14.2. Odvolací súd na dôvažok, opierajúc sa o rozhodovaciu prax najvyššieho súdu v odôvodnení
konštatoval, že zmluva o postúpení pohľadávky banky na nebankový subjekt bez súhlasu klienta pod

následkom absolútnej neplatnosti (§ 39 OZ) musí spĺňať (aj) zákonné podmienky stanovené v § 92
ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a neplatnosť takejto cesie, na ktorú súd prihliada ex offo,
spôsobuje nemožnosť vymáhania dlžných súm postupníkom, a to pre nedostatok jeho aktívnej vecnej
legitimácie.Nakoľkopodľaodvolaciehosúduktakejtosituáciidošloajvprejednávanomprípade,uzavrel,
že žalobkyňa sa od žalovaného domáha peňažného plnenia titulom jeho záväzku z úverovej zmluvy voči

banke, hoci v dôsledku neplatného postúpenia pohľadávky banky na žalobkyňu ako postupníka zmluvou
z 30. júla 2019, pre absenciu výzvy banky, toto plnenie vymáha neoprávnene. Inými slovami mal za to,
že žalobkyňa nedisponuje aktívnou vecnou legitimáciou v konaní.

14.3. Na základe uvedeného možno konštatovať, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé,

z akých skutkových zistení a právnych úvah vychádzal, keď potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie a
podľa názoru dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu (ktoré treba v spojení s
rozhodnutím súdu prvej inštancie chápať ako jeden vecný celok) všetky náležitosti v zmysle § 393 CSP.
Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že žalobkyňa
sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožňuje a že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa

jej predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľka so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v
odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi, nemôže sama osebe
viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, pretože do práva na spravodlivý
proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným

výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani
právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97,
II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

15. Neostáva preto iné, než konštatovať, že v prejednávanej veci boli z tohto pohľadu odvolacím súdom
splnené všetky zákonné ale aj ústavnoprávne nároky kladené na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

16. Pokiaľ dovolateľka spájala porušenie jej práva na spravodlivý proces so záverom súdov o nedostatku
aktívnejvecnejlegitimáciežalobkyne,ktorýodporovalichpredošlémuprocesnémurozhodnutiu,rovnakú

námietku (po obsahovej stránke) uplatnila aj prostredníctvom dovolacieho dôvodu, že rozhodnutie
spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 CSP). Dovolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje,
že nemožno pripustiť, aby pojem porušenia práva na spravodlivý proces podľa § 420 písm. f) CSP
bol interpretovaný a uplatňovaný tak extenzívne, že zahŕňa aj vecnú legitimáciu, pretože by sadovolanie podľa § 420 písm. f) CSP zamerané na odstraňovanie vád zmätočnosti bez náležitého
zákonného základu stalo dovolaním podľa § 421 CSP, ktorého cieľom je náprava nesprávneho právneho
posúdenia veci odvolacím súdom, a aj to výlučne v druhovo definovanej otázke vecnej legitimácie.

Popísaný koncept nezodpovedá vôli zákonodarcu vyjadrenej v systematike právnej úpravy dovolania,
ako aj v podstate taxatívne vymenovaných dôvodov prípustnosti dovolania a dovolacích dôvodov.
Okrem toho najvyšší súd stabilne judikuje, že prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP
nezakladá skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (prípadne) spočíva na nesprávnych
právnych záveroch, nakoľko nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle

§ 420 písm. f) CSP (porov. R 24/2017). Najvyšší súd už podľa predchádzajúcej úpravy dospel k
záveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením (viď R
54/2012 a 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011, 4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011,
7Cdo/26/2010 a 8ECdo/70/2014). Skutočnosť, že dovolateľka má odlišný právny názor než odvolací
súd, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje ňou tvrdenú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP.

17. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd konštatuje, že vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP
v posudzovanom prípade nezistil, a preto je dovolanie v tejto časti procesne neprípustné.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP

18. Žalobkyňa ďalej vyvodzuje prípustnosť dovolania aj z § 421 ods. 1 písm. a), resp. b) CSP.

19. Podľa ustanovenia § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho
súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej

rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (písm. a/), ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte
nebola vyriešená (písm. b/), alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (písm. c/).

20. Dovolateľka v súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 CSP vymedzila
nasledovné právne otázky:

a) Či je žaloba podaná postupcom kvalifikovanou výzvou na zaplatenie dlžnej sumy, preukazujúcou
splnenie podmienok podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách;
b) Či je súd pri rozhodovaní vo veci samej z hľadiska posúdenia aktívnej vecnej legitimácie viazaný
svojím procesným rozhodnutím o zmene žalobcu.

21. Dovolací súd vo vzťahu k prvej nastolenej právnej otázke [sub a)] pripomína, že dôvody prípustnosti
dovolania podľa § 421 CSP sa vzťahujú výlučne na právnu otázku, riešenie ktorej viedlo k právnym
záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu (t. j. právnu otázku, ktorá bola rozhodujúca pre
rozhodnutie vo veci samej). Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho
súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k právnym záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby

bolaprípadnevpriebehukonaniasúdmiposudzovaná,nemôžebyťpovažovanázavýznamnúzhľadiska
tohto ustanovenia. Pre posúdenie, či ide o právnu otázku kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej a pre
posúdenie prípustnosti dovolania, nie je rozhodujúci subjektívny názor strany sporu, že daná právna
otázka môže byť pre ňu rozhodujúca, ale významný je výlučne záver dovolacieho súdu rozhodujúceho
o jej dovolaní. Pri otázke, „či je žaloba podaná postupcom kvalifikovanou výzvou na zaplatenie dlžnej

sumy, preukazujúcou splnenie podmienok podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách“, možno
bez potreby hlbších analýz konštatovať, že je formulovaná všeobecne, bez zohľadnenia konkrétnych
osobitostí podanej žaloby v predmetnej veci a jej zodpovedanie by nemalo účinok na prehodnotenie
konečného rozhodnutia vo veci samej.

22. Odhliadnuc od uvedeného, odvolací súd sa v konkrétnostiach skúmanej veci touto otázkou zaoberal
a zodpovedal ju kladne; vyslovil názor (parafrázujúc), že i keď samotná žaloba môže byť považovaná
za kvalifikovanú výzvu veriteľa voči dlžníkovi na zaplatenie jeho dlhu, v tomto prípade žaloba žalobkyne
výzvu ako hmotnoprávny úkon veriteľa na plnenie voči dlžníkovi neobsahovala, a preto ani samotnú
žalobu v tejto veci nebolo možné považovať za výzvu žalovanému na splnenie jeho dlhu voči veriteľovi.

Inými slovami, aj napriek kladnému zodpovedaniu na dovolateľkou položenú otázku odvolacím súdom
to neviedlo k úspechu žalobkyne v spore, preto ani jej zodpovedanie dovolacím súdom by pre meritórne
rozhodnutie nemalo právnu relevanciu. Takto koncipovaná otázka nemá potenciál zmeniť napadnuté
rozhodnutie a je preto iba hypotetická. Cieľom civilného sporového konania (aj pred dovolacím súdom) jepritom poskytnúť reálnu ochranu právam, nie riešiť teoretické či hypotetické otázky, ktorých výsledok sa
nijako nepremietne do právnej sféry procesných strán. Predložená dovolacia argumentácia žalobkyne
v tejto časti tak nepredstavuje vymedzenie kardinálnej právnej otázky spôsobom predpokladaným v §

421 ods. 1 písm. a) CSP v spojení s § 432 ods. 2 CSP.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP

23. Žalobkyňa v otázke [sub b)] - Či je súd pri rozhodovaní vo veci samej z hľadiska posúdenia aktívnej

vecnej legitimácie viazaný svojím procesným rozhodnutím o zmene žalobcu - vyvodzuje prípustnosť
dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP.

24. Dovolací súd je viazaný iba vymedzením právnej otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho
súdu, ktoré považuje dovolateľ za nesprávne, nie však už určením, pod ktorý prípad prípustnosti
jej riešenia (§ 421 ods. 1 CSP) táto otázka spadá. Z uvedeného dôvodu dovolací súd z hľadiska

prípustnosti dovolania posudzuje (iba) materiálny substrát samotného dovolacieho konania spočívajúci
vo vymedzení právnej otázky a predostretí vlastnej argumentácie dovolateľa v zmysle § 432 ods. 2 CSP,
súčasne zohľadňujúc vlastnú rozhodovaciu prax (iura novit curia, 4Cdo/11/2021, 8Cdo/54/2018, I. ÚS
51/2020).

25. Dovolateľka odklon odvolacieho súdu od uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/57/2020 založila
na argumente, že záver o zamietnutí žaloby pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne
neprípustne odporuje rozhodnutiu o pripustení zmeny žalobkyne z dôvodu postúpenia pohľadávky.

26. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/57/2020, akcentujúc rozdielnosť úprav rozhodovania o

návrhoch na zmeny v okruhu účastníkov konania (dnes strán sporu) podľa Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“) a Civilného sporového poriadku, uvažoval tak, že kým podmienkou
pozitívneho rozhodnutia o zmene podľa § 92 ods. 2 a 3 OSP bolo preukázanie nástupu právnej
skutočnostispôsobilejprivodiťprevodaleboprechodprávačipovinnosti,predstavujúcichpredmetsporu,
z pôvodného účastníka konania na inú osobu - podmienkou vyhovenia návrhu na zmenu strany sporu

podľa § 80 ods. 1 a 2 CSP je preukázanie prevodu alebo prechodu práva (nielen, že k nemu malo
dôjsť, ale že k nemu skutočne došlo). Doplnil, že cit.: „Práve takáto zmena právnej úpravy spôsobuje,
že súd sa má k otázke nadobudnutia práva alebo povinnosti, o ktoré v konaní ide, subjektom ešte len
majúcim do konania vstúpiť, vyjadriť už v rozhodnutí o zmene a konečnému rozhodnutiu tak nový civilný
sporový kódex zveruje prakticky len posúdenie otázky existencie žalovaného práva, resp. povinnosti

u pôvodného žalobcu, resp. žalovaného (pokiaľ sa návrhu na zmenu nevyhovie), resp. podržania si
žalobcom či žalovaným práva, resp. povinnosti aj k času rozhodovania vo veci samej (pokiaľ sa naopak
návrhu na zmenu vyhovie)“.

27. Vec prejednávajúci senát 4C sa s právnym názorom prezentovaným v rozhodnutí sp. zn.

3Cdo/57/2020 nestotožnil; hodnotil ho ako následok uplatnenia prílišného formalizmu (textualizmu)
a striktného gramatického výkladu ustanovenia § 80 ods. 1, 2 CSP, bez zohľadnenia jeho zmyslu
a účelu. Zastával názor, že súd procesným rozhodnutím, ktorým (iba) ustaľuje existenciu dvoch so
záujmom na výsledku sporu kontradiktórnych protistrán, neprejudikuje tento výsledok sporu, ktorý
má vzísť až z riadne vykonaného dokazovania. O tom, že zákonodarca mal zámer riešiť (len)

okruh subjektov bez konečného prisúdenia hmotnoprávnych práv a povinností svedčí aj systematické
zaradenie posudzovaných ustanovení v rámci štruktúry Civilného sporového poriadku. Úprava zmeny
subjektov je zaradená do prvej časti („Všeobecné ustanovenia“) venovanej úprave základných inštitútov
či predpokladov potrebných pre jadro meritórneho rozhodovania, ktoré našlo svoje miesto až v následnej
druhej časti („Konanie v prvej inštancii“). Skonštatoval, že interpretačný posun dotknutých ustanovení od

prijatia nového procesného kódexu nemá žiadnu oporu ani v dôvodovej správe k Civilnému sporovému
poriadku. Len ťažko možno predpokladať, že tak výrazne očividné odchýlenie (aké nastolil najvyšší súd
v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/57/2020) vo výklade obdobného ustanovenia od predošlej procesnej úpravy
by nenašlo svoj prejav v dôvodovej správe ako dokumentu obsahujúceho práve dôvody potreby novej
zákonnej úpravy.

28. Uznesením z 30. októbra 2023 sp. zn. 9Cdo/143/2023 senát 4C preto postúpil vec na prejednanie a
rozhodnutie veľkému senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (§ 48
ods. 1 CSP veta prvá) a sám prípustnosť predmetného dovolania posudzoval z ustanovenia § 421 ods.1 písm. c) CSP, nakoľko rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľkou vymedzenej
právnej otázky, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Keďže jeho právne posúdenie otázky
interpretácieustanovenia§80ods.1a2CSPboloodlišnéodprávnehonázoruvyslovenéhovrozhodnutí

iného dovolacieho senátu najvyššieho súdu (3Cdo/57/2020), nebolo pochýb, že sa jedná o spor o
interpretáciu právnej normy.

29. Veľký senát občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „veľký
senát“) si pred rozhodnutím vo veci vyžiadal stanoviská od ministra spravodlivosti Slovenskej republiky,

generálneho prokurátora Slovenskej republiky a verejných právnických fakúlt (§ 48 ods. 4 CSP).
Subjekty, ktoré vyhoveli žiadosti o vyjadrenie (minister spravodlivosti Slovenskej republiky, generálny
prokurátor Slovenskej republiky, Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave a Právnická
fakulta Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici) sa vo svojich stanoviskách stotožnili s právnym
názorom vec postupujúceho senátu 4C. Priklonili sa k teleologickému výkladu ustanovenia § 80 ods.
1, ods. 2 CSP s tým, že zámerom právnej úpravy zmeny subjektov v Civilnom sporovom konaní

bolo nadviazať a nie zásadne meniť alebo odkloniť sa od doterajšej právnej úpravy - OSP (minister
spravodlivosti Slovenskej republiky). Bez ohľadu na úvahy o procesnej možnosti zrušenia právoplatného
uznesenia o zmene na strane žalobcu, právnu otázku interpretovali tak, že súd nie je pri rozhodovaní vo
veci samej z hľadiska posúdenia aktívnej vecnej legitimácie viazaný svojím procesným rozhodnutím o
zmene žalobcu (generálny prokurátor Slovenskej republiky). Uznesením o zmene strany sporu v súlade

s § 80 CSP je súd viazaný len v takom rozsahu, že na základe tohto procesného rozhodnutia koná
s novou stranou sporu; pri rozhodovaní o zmene strany sporu je vedľajšie, či je preukázaná primárna
hmotnoprávna skutočnosť, ktorá má zakladať žalobný nárok (Právnická fakulta Univerzity Komenského
v Bratislave). Opačný výklad by znamenal, že prípadné námietky o skutočnostiach, že k prevodu alebo
prechodu nedošlo, by sa koncentrovali len do štádia do rozhodovania súdu o pripustení zmeny v zmysle

§ 80 ods. 1, 2 CSP, avšak takáto koncentrácia z právnej úpravy nevyplýva a strany môžu vznášať
námietky a predkladať dôkazy o nich za podmienok stanovených zákonom aj po tomto rozhodnutí
(Právnická fakulta Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici).

30. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací konajúci vo veľkom senáte (§ 35 v spojení s §

48 ods. 1 a 4 CSP) po zistení, že dovolanie spĺňa zákonom požadované náležitosti, vrátane riadneho
vymedzenia dovolacieho dôvodu, pristúpil k skúmaniu splnenia podmienok prípustnosti dovolania.
Dovolateľka namietala nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom v otázke, či je súd pri
rozhodovaní vo veci samej z hľadiska posúdenia aktívnej vecnej legitimácie viazaný svojím procesným
rozhodnutím o zmene žalobcu. Vec predkladajúci senát 4C prípustnosť dovolania odôvodnil rozdielnou

rozhodovacou praxou dovolacieho súdu. Dovolací súd dospel k záveru, že bol splnený predpoklad
prípustnosti dovolania vyplývajúci z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. c) CSP, t. j. v dovolaní vymedzená
právna otázka je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Jedná sa o spor o interpretáciu právnej
normy, ktorý je judikatórnym rozporom.

31. Po konštatovaní prípustnosti dovolania veľký senát pristúpil k meritórnemu dovolaciemu prieskumu
a posúdeniu dôvodnosti dovolania z hľadiska uplatneného dovolacieho dôvodu, t. j. z hľadiska právneho
posúdeniaveciodvolacímsúdomvovymedzenejprávnejotázke.Jeobjektívnedané,ževdvochrôznych
rozhodnutiach najvyššieho súdu boli vyslovené právne názory, ktoré odlišným spôsobom vykladajú
(interpretujú) rovnaké ustanovenie § 80 ods. 1, 2 CSP v otázke „či je súd pri rozhodovaní vo veci

samej z hľadiska posúdenia aktívnej vecnej legitimácie viazaný svojím procesným rozhodnutím o zmene
žalobcu.“

32. Podľa § 80 ods. 1 CSP ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou sa spája prevod
alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná, môže žalobca navrhnúť, aby do konania na

jeho miesto alebo na miesto žalovaného vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené
alebo na koho prešli. Podľa odseku 2 vety prvej tohto ustanovenia súd vyhovie návrhu podľa odseku 1,
ak sa preukáže, že po začatí konania došlo k prevodu alebo prechodu práva alebo povinnosti, a ak s
tým súhlasí ten, kto má vstúpiť na miesto žalobcu.

33. Základom interpretácie a aplikácie každej právnej normy v materiálnom právnom štáte je určenie
účelu právnej úpravy, vymedzenie jej rozsahu a identifikácia jej obsahu (m. m. II. ÚS 171/05).
Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti všeobecných súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných
právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnejnormy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci
ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy
by sa mali navzájom dopĺňať a viest' k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu

právneho predpisu.

34. Odlišnýprávnynázor(§48ods.1CSPvetadruhá)odprávnehonázoruvyslovenéhovrozhodnutísp.
zn.3Cdo/57/2020vecpredkladajúcisenát4Czrekapitulovalvprávnejargumentácii:Súdprirozhodovaní
o zmene subjektu podľa § 80 ods. 1 a 2 CSP skúma, či v danom prípade ide o takú právnu skutočnosť, s

ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv alebo povinností (teda či nejde o takú právnu
skutočnosť, ktorá podľa právnych predpisov nemôže mať za následok prevod alebo prechod práv alebo
povinností), či skutočne nastala (teda napr. že zmluva o postúpení pohľadávky bola skutočne uzavretá)
a či je v konkrétnom prípade spôsobilá mať za následok prevod alebo prechod práv alebo povinností, o
ktorých sa koná. Otázkou, či tvrdené právo (povinnosť), ktoré malo byť prevedené alebo malo prejsť na
iného, tu naozaj je alebo či skutočne bolo prevedené, sa súd nezaoberá, lebo sa týka už posúdenia veci

samej, ku ktorému sa vyjadruje len v rozhodnutí o veci samej. Inými slovami, otázku vecnej legitimácie
posudzuje súd až v rozhodnutí o veci samej na základe riadne vykonaného dokazovania a právneho
posúdenia veci. K rovnakému právnemu názoru sa prikláňa aj odborná literatúra, ktorá uvádza, že
súd vyhovie návrhu (na zmenu subjektu), za predpokladu, že kumulatívne nastanú tieto skutočnosti: a/
zmenu strán sporu navrhne oprávnený subjekt (žalobca); b/ súhlasí s tým ten, kto má vstúpiť na miesto

žalobcu (ak sa má nástupníctvo týkať strany žalovaného, táto podmienka odpadá); c/ preukáže sa, že
došlo k právnej skutočnosti podľa odseku 1 citovaného ustanovenia. V tejto súvislosti je žalobca, ktorý
navrhuje zmenu strán sporu, povinný predložiť konkrétne (najmä listinné) dôkazy o existencii skutočnosti
spôsobujúcej prevod alebo prechod práv alebo povinností tvoriacich predmet konania. Súd je oprávnený
skúmať, či povedzme zmluva o postúpení pohľadávky či prevzatie dlhu je platné, a teda či skutočne

spôsobujú zamýšľané právne účinky. Samozrejme, takéto rozhodovanie v žiadnom smere neprejudikuje
rozhodnutie súdu vo veci samej (porovnaj Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S.,
Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol., Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2022, 1752
s., s. 303 - 307).

35. Veľký senát sa stotožňuje s vec postupujúcim senátom v jeho právnych záveroch, ktoré sú
zrozumiteľné, legitímne a ústavne akceptovateľné. Dodáva, že všeobecný súd pri svojom rozhodovaní
nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, dokonca sa musí od neho
(od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, ak to vyžaduje účel zákona, systematická
súvislosť alebo požiadavka ústavou súladného výkladu zákonov a obdobných všeobecne záväzných

právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, i v týchto prípadoch sa musí vyvarovať svojvôle
(arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii (m. m. III.
ÚS 72/2010). Potrebu priorizácie účelu právnej normy ako výkladového pravidla vo svojej rozhodovacej
praxi zvýraznil Ústavný súd Slovenskej republiky aj v náleze z 08. decembra 2010 sp. zn. I. ÚS 306/2010:
„Nemôže platiť absolútna viazanosť doslovným znením zákona, ale orgán aplikácie práva môže a musí

sa od neho odchýliť, pokiaľ to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo
niektorý z ústavnoprávnych princípov.“

36. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu alebo v
prípade rozporu znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet

pochybností, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým)
výkladom. Viazanosť štátnych orgánov v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a
bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení
(II. ÚS 5/2020).

37. Pomerované touto optikou potom platí, že v prípade interpretácie ustanovenia § 80 ods. 1 a 2
CSP je potrebné uprednostniť teleologický (e ratione legis) a systematický výklad pred jeho doslovným
gramatickým výkladom. Primárnym účelom predmetného ustanovenia je úprava rozhodovania súdu o
zmene strany sporu, ktorého výsledkom je rozhodnutie vymedzujúce okruh subjektov konania. Z povahy
tohto rozhodnutia je zrejmé, že ide o procesné rozhodnutie. Právna náuka charakterizuje procesné

rozhodnutie ako rozhodnutie, ktorým súd upravuje svoj postup, ktorý (ešte len) smeruje k vydaniu
meritórneho rozhodnutia. Rozhodnutie vo veci samej následne predstavuje výsledok celej činnosti súdu,
inkorporujúceho všetky dôkazy a námietky, ktoré boli vznesené počas celého konania.38. Summa summarum vyššie uvedené oprávňuje dovolací súd vysloviť názor, že pri rozhodovaní o
zmene subjektu podľa § 80 ods. 1 a 2 CSP súd skúma, či v danom prípade ide o takú právnu skutočnosť,
sktorouprávnepredpisyspájajúprevodaleboprechodprávalebopovinností(tedačinejdeotakúprávnu

skutočnosť, ktorá podľa právnych predpisov nemôže mať za následok prevod alebo prechod práv alebo
povinností), či skutočne nastala (teda napr. že zmluva o postúpení pohľadávky bola skutočne uzavretá)
a či je v konkrétnom prípade spôsobilá mať za následok prevod alebo prechod práv alebo povinností, o
ktorých sa koná. Otázkou, či tvrdené právo (povinnosť), ktoré malo byť prevedené alebo malo prejsť na
iného, tu naozaj je alebo či skutočne bolo prevedené, sa súd nezaoberá, lebo sa týka už posúdenia veci

samej, ku ktorému sa vyjadruje len v rozhodnutí o veci samej. Inými slovami, otázku vecnej legitimácie
posudzuje súd až v rozhodnutí o veci samej na základe riadne vykonaného dokazovania a právneho
posúdenia veci.

39. Práve s akcentom na účel, ktorý je sledovaný zákonom vyjadrila zhodný názor aj právna doktrína v
obidvoch stanoviskách právnických fakúlt v tom smere, že pri kolízii formalistického výkladu zákonného

ustanovenia (§ 80 ods. 1, 2 CSP) a účelu samotného ustanovenia, je potrebné predovšetkým zachovať
v čo najširšom možnom rozsahu hodnotu, na ktorej príslušný účel právnej normy spočíva a ktorej je
výrazom. Trvanie na výklade preferovanom v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/57/2020, že „(...)
kým podmienkou pozitívneho rozhodnutia o zmene podľa § 92 ods. 2 a 3 OSP bolo preukázanie nástupu
právnej skutočnosti spôsobilej privodiť prevod alebo prechod práva či povinnosti, predstavujúcich

predmet sporu, z pôvodného účastníka konania na inú osobu - podmienkou vyhovenia návrhu na zmenu
strany sporu podľa § 80 ods. 1 a 2 CSP je preukázanie prevodu alebo prechodu práva (nielen, že k
nemu malo dôjsť, ale že k nemu skutočne došlo)“, by bolo prejavom uprednostnenia formalizmu pred
účelom a teleologickým cieľom dotknutej regulácie. Aj napriek formulačnej zmene § 80 ods. 2 CSP oproti
zneniu § 92 ods. 3 OSP totiž nedošlo k zmene samotnej podstaty rozhodnutia o pripustení zmeny, ktorá

má len a výlučne procesnoprávne dôsledky ako výsledok rozhodovania o procesnom postupe. Takéto
právoplatné rozhodnutie nezakladá prekážku rozhodnutej veci (§ 230 CSP) a nezakladá ani právoplatné
vyriešenie prejudiciálnej otázky vo vzťahu k uplatnenému nároku.

40. Nie nepodstatným aspektom bolo aj zohľadnenie tzv. historického výkladového cieľa, ktorý je zrejmý

z dôvodovej správy, ktorá bola súčasťou legislatívneho procesu prijatia Civilného sporového poriadku; k
§ 76 (v schválenom znení k § 80) sa uvádza: Predkladaná právna úprava pokračuje v línii nastolenej už v
OSP z roku 1950, podľa ktorej je pre súd rozhodujúci skutkový a právny stav nie v čase začatia konania,
ale zásadne v čase vydania meritórneho rozhodnutia. Súd preto musí procesne reflektovať zmeny v
potenciálnej vecnej legitimácii, na čo slúži inštitút zmeny subjektov podľa § 76. Navrhovaná právna

úprava sa prispôsobila terminológii novej koncepcii sporového konania, vypustil sa inštitút zámeny
účastníctva, pretože v dôsledne kontradiktórnom spore má byť nedostatok vecnej legitimácie v čase
začatia konania riešený výlučne novým sporom, nie „pokračovaním“ pôvodného sporu. Z uvedeného
vyplýva, že zámerom právnej úpravy zmeny subjektov v Civilnom sporovom poriadku bolo nadviazať a
nie zásadne meniť alebo odkloniť sa od doterajšej právnej úpravy.

41. Dôsledkom teleologickej (e ratione legis), historickej a systematickej interpretácie ustanovenia § 80
ods. 1, 2 CSP pred jeho doslovným gramatickým výkladom je preto jednoznačný záver obsiahnutý v
tretej výrokovej vete rozsudku veľkého senátu, že súd nie je pri rozhodovaní vo veci samej z hľadiska
posúdenia aktívnej vecnej legitimácie viazaný svojím procesným rozhodnutím o zmene žalobcu (§ 80

ods. 2 CSP).

42. Pokiaľ odvolací súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie o zamietnutí
žaloby pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne z dôvodu, že žiaden z listinných dôkazov
nebol spôsobilý preukázať písomnú výzvu banky dlžníkovi v omeškaní v zmysle § 92 ods. 8 zákona

č. 483/2001 Z. z. o bankách a tomuto meritórnemu rozhodnutiu predchádzalo procesné uznesenie
o pripustení vstupu žalobkyne do konania z dôvodu jej aktívnej legitimácie predložením zmluvy o
postúpení pohľadávky (§ 80 CSP), spor z hľadiska právneho posúdenia veci vo vymedzenej právnej
otázke rozhodol vecne správne.

43. Z uvedených dôvodov veľký senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu dovolanie
žalobkyne ako nedôvodné zamietol (§ 448 CSP). Právny názor vyjadrený veľkým senátom je pre senáty
najvyššieho súdu záväzný (§ 48 ods. 3 veta prvá CSP).44. Aj keď bol žalovaný v dovolacom konaní v plnom rozsahu úspešný (§ 453 ods. 1 CSP v spojení s
§ 255 ods. 1 CSP), v záujme rozumného usporiadania procesných nárokov strán v súlade so zásadou
procesnejekonómie(článok4ods.2vspojenísčlánkom17ZákladnýchprincípovCSP)mudovolacísúd

náhradu trov dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že mu žiadne trovy nevznikli, ani mu nevyplývajú
z obsahu spisu (R 72/2018).

45. Toto rozhodnutie prijal veľký senát občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky pomerom hlasov 7 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.