Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. júl 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2CoZm/7/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1515218922
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 07. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Nora Vladová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1515218922.2

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Nory Vladovej a členiek senátu
JUDr. Ľubice Kriškovej a JUDr. Viery Malinowskej v právnej veci žalobcu: PROFI CREDIT Slovakia,
s.r.o., Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpeného: Advokátska kancelária JUDr.
Andrea Cviková, s. r. o., Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, proti žalovaným: 1/ Y. T., nar.
XX.X.XXXX, bytom M. XXX/XX, XXX XX L., 2/ Y. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. XXX/XX, XXX XX L.,

3/ A. M., nar. X.X.XXXX, bytom Š. XXX/XX, XXX XX L. (právni nástupcovia po neb. Ľ. T., nar. XX. L.
XXXX, bytom M. XXX/XX, XXX XX L.), v konaní o zaplatenie 18.286,80 Eur s príslušenstvom a odmeny
zo zmenky, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č. k. 3CbZm/974/2015 -
230 zo dňa 5.5.2022 takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava V č. k. 3CbZm/974/2015 - 230 zo dňa
5.5.2022 v napadnutých výrokoch II. a IV. z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie

konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava V rozsudkom č. k. 3CbZm/974/2015 - 230 zo dňa 5.5.2022 rozhodol vo výroku
I. tak, že konanie v časti zmenkovej sumy 6.624,- Eur, spolu so zmenkovým úrokom vo výške 6% ročne
zosumy6.624,-Eurazmenkovouodmenouvovýške22,08Eurzastavil,vovýrokuII.vprevyšujúcejčasti
žalobu zamietol, vo výroku III. návrh na prerušenie konania zamietol a vo výroku IV. priznal žalovanému

voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa
8.9.2015 domáhal voči žalovanému uloženia povinnosti zaplatiť žalobcovi zmenkovú sumu 18.286,80
Eur spolu so 6% ročným úrokom zo zmenkovej sumy od 2. septembra 2015 do zaplatenia, zmenkovej
odmeny vo výške 60,96 Eur a na náhradu trov konania. Žaloba bola odôvodnená tým, že žalobca

zmluvu o úvere uzatváral so žalovaným ako s podnikateľským subjektom, keďže právny predchodca
žalovaného vystupoval ako podnikateľský subjekt zapísaný v živnostenskom registri v Rakúsku, už pri
podaní žiadosti o úver, pripojil potrebné listiny na schválenie úveru, ktorými sa rovnako preukazoval
ako podnikateľ. Predchodca žalovaného do podania svojho vyjadrenia nikdy nespochybnil, akú zmluvu
uzavrel a s akým obsahom, rovnako neuviedol žiadne právne relevantné skutočnosti, pre ktoré by sa
mal obsah ňou slobodne a dobrovoľne vykonaného úkonu interpretovať inak a spôsobom, ktorý je v

rozpore s prejavom vôle, okrem údajného zámerného nastavenia podmienok úveru žalobcom a použití
úverových prostriedkov na osobné účely. Pred uzavretím zmluvy predložil žalobcovi Živnostenský list a
súčasne vyplnil kolónku odbor podnikania - opatrovanie. Obsah zmluvy ani následne nespochybňoval,
pričom správanie zmluvných strán po uzavretí zmluvy je tiež určitým dôkazom o tom, čo strany pri
uzavretí zmluvy zamýšľali a čo jej uzavretím sledovali. Vo vzťahu k námietke neprijateľnosti zmluvnej
odmeny poukázal na ust. § 502 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej tiež „ObZ“). Právny

predchodca žalovaného mal za to, že sa stal obeťou úžery a nekalých obchodných praktík. Ustanovenie
zmluvy o úvere v článku 1, ods. 1.1 považoval za neplatné pre rozpor s dobrými mravmi, nakoľkomu žalobca neposkytol úver vo výške 13.248,- Eur, ale len vo výške 4.000,- Eur (uvedená suma
žalovanému došla na účet dňa 17. júla 2014) a žalobca neposkytol úver žalovanému za účelom výkonu
podnikateľskej činnosti. Žalovaný považoval zmluvu o úvere za neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi

aj vzhľadom na ustanovenia v článku 4, ods. 4.1, ods. 4.2, v ktorých si žalobca určil zmluvnú odmenu
vo výške 9.248,- Eur, splatnú ku dňu poskytnutia úveru. Za neplatné pre rozpor s dobrými mravmi
považovalajďalšieustanovenia,atovčlánku9,ods.9.1,ods.9.2,ods.9.3,vktorýchsižalobcazapočítal
vzájomné pohľadávky vyplývajúce z článku 1, ods. 1.1 a článku 4. Žalovaná poukázala aj na článok
12 zmluvy o revolvingovom úvere, v ktorom si žalobca určil úžernícke sankcie a považuje ustanovenia

v uvedenom článku za neplatné pre rozpor s dobrými mravmi. Poukázal aj na ustanovenia článku 5
zmluvy o revolvingovom úvere.

3. Súd prvej inštancie z prvopisu zmenky zistil, že žalovaný vystavil v Michalovciach 15. júla 2014 na
rad žalobcu vlastnú zmenku s doložkou „bez protestu“, na sumu 18.286,80 Eur, splatnú 1. septembra
2015 v ČSOB, a.s., pobočka Námestie SNP 28, Bratislava. Na zmenke je uvedené číslo zmluvy:

197013-71318. Zo zmenky vyplýva, že na nej boli predtlačené údaje o mieste plnenia, vystaviteľovi
zmenky a o remitentovi. Údaj o mieste a dátume vystavenia, dátume splatnosti a zmenkovej sume
boli doplnené perom. Na rubovej strane zmenky sa nenachádza indosament a ani žiaden iný údaj.
Zmenka obsahuje všetky náležitosti predpísané v čl. I. § 75 zákona č. 191/1950 Zb. Zákon zmenkový
a šekový (ďalej len „ZZŠ“) pre vlastnú zmenku. Jej prvopisom žalobca preukázal, že je riadny majiteľ

a má právo postihom žiadať zmenkovú sumu, ak zmenka nebola zaplatená, šesťpercentné úroky od
dňa splatnosti a odmenu vo výške jednej tretiny percenta zmenkovej sumy (čl. I. § 48 ods. 1 ZZŠ).
Žalobca prvopisom preukázal, že je jej riadny majiteľ a má právo postihom žiadať zmenkovú sumu,
ak zmenka nebola zaplatená. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie ako nesporné ustálil,
že príčinným vzťahom zmenky je zmluva o revolvingovom úvere, v ktorej bolo v bodoch 5.2. až

5.4. dojednané zabezpečenie záväzku žalovaného blankozmenkou a dohoda oprávňujúca vyplnenie
blankozmenky. Súd prvej inštancie skúmal charakter kauzálneho vzťahu sporových strán a dospel
k záveru, že zaviazanosť žalovaného zmenkou nevznikla v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou.
Kauzálnym vzťahom zmenky bola Zmluva o revolvingovom úvere č.197013-71318, ktorú žalobca
uzavrel so žalovaným ako dlžníkom v postavení fyzickej osoby - podnikateľa na základe živnostenského

oprávnenia. Predmetom zmluvy bolo poskytnutie úveru na výkon podnikateľskej činnosti dlžníka, v
žiadosti o poskytnutie úveru zo 14.7.2015 žalovaný uviedol účel čerpania úveru. Podľa bodu 1.1 zmluvy
o revolvingovom úvere sa veriteľ zaviazal poskytnúť dlžníkovi peňažné prostriedky na účely výkonu
jeho podnikateľskej činnosti, tieto sa dlžník zaviazal splatiť veriteľovi v splátkach podľa splátkového
kalendára, podpisom zmluvy žalovaný podnikateľský účel úveru schválil a s takto pripraveným obsahom

zmluvy vyslovil súhlas.

4. Súd prvej inštancie potom posúdil procesnú obranu žalovaného, ktorý v konaní namietal nepomer
výšky zmluvnej odmeny 9.248,- Eur a reálne poskytnutej sumy úveru 4.000,- Eur. Námietka
spochybňujúca výšku úroku, t.j. odmeny za poskytnutie úveru dojednanej v zmluve o úvere patrí k tzv.

kauzálnym námietkam. Za poskytnutie úveru bola v bode 4.1 zmluvy dojednaná zmluvná odmena vo
výške 9.248,- Eur, ktorú sa žalovaný zaviazal zaplatiť žalobcovi ku dňu poskytnutia úveru. Vzájomné
pohľadávky zmluvných strán sa v zmysle bodu 9.1 zmluvy započítali ku dňu poskytnutia úveru tak, že
proti pohľadávke žalovaného za poskytnutie úveru vo výške 13.248,- Eur sa započítala pohľadávka
žalobcu na zmluvnú odmenu vo výške 9.248,- Eur. Súd prvej inštancie vychádzal z princípu zmluvnej

voľnosti, kedy ustanovenia Obchodného zákonníka o záväzkových vzťahoch majú dispozitívnu povahu
a účastníci zmluvného vzťahu sa od nich môžu odchýliť, pokiaľ z § 263 Obchodného zákonníka
nevyplýva opak, preto sa mohli účastníci zmluvy odchýliť od úpravy uvedenej v § 503 Obchodného
zákonníka a dojednať, že sa úroky stávajú splatnými ku dňu poskytnutia peňažných prostriedkov a budú
zaplatené započítaním. Napriek uvedenému princípu dospel súd prvej inštancie k záveru, že účelom

tohto dojednania bolo obísť zákon, nakoľko v dôsledku započítania úroku ku dňu poskytnutia úveru
žalobca reálne poskytol žalovanému peňažné prostriedky len vo výške 4.000,- Eur. Podľa názoru súdu
prvejinštanciedôvodytakejtokonštrukciesúzjavné:ročnýúrok9.248,-Eurzúveru13.248,-Eurpridobe
splácania 48 mesiacov predstavuje 17,45%, ale z úveru 4.000,- Eur už takýto úrok predstavuje 57,80%,
teda viacnásobne prevyšuje obvyklé úroky požadované bankami za úvery. Takýto úrok je nedovolený,

označovaný tiež ako úžernícky a sankcionovaný neplatnosťou jeho dojednania. Súd prvej inštancie
uviedol, že žalobca si bol vedomý, že dojednaná výška úveru nezodpovedá jeho reálnej hodnote, keďže
sám v článku 12. zmluvy zaviedol pojem „nominálna výška úveru“, ktorá má byť základom pre výpočet
zmluvných pokút. Dojednanie určitej peňažnej sumy, ktorú veriteľ poskytne dlžníkovi a výška úrokusú podstatné náležitosti úverovej zmluvy. Žalobca zámerne pri ich dojednávaní využil princíp zmluvnej
voľnosti, do zmluvy zakomponoval ustanovenia, ktoré sú síce zákonom dovolené, ale v konečnom
dôsledku tým sledoval, aby zákon dodržaný nebol. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že zmluva

o revolvingovom úvere obsahom a účelom obchádza zákon a je s poukazom na § 39 Občianskeho
zákonníka absolútne neplatná a keďže zmenka zabezpečovala záväzky žalovaného z neplatnej zmluvy,
súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalobu vo zvyšku zamietol.

5. Vo vzťahu k výroku I. o zastavení konania z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že podaním,

označeným ako doplnenie a zmena návrhu na začatie konania z 21. apríla 2016, žalobca vzal žalobu
späť v časti zmenkovej sumy 6.624,- Eur (predstavujúcej zmluvné sankcie), spolu so zmenkovým
úrokom a zmenkovou odmenou vo výške 22,08 Eur. Súd prvej inštancie výrokom II. rozhodnutia, ktorý
nebol napadnutý odvolaním, podľa § 145 ods. 2 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
„CSP“) konanie v časti zmenkovej sumy 6.624,- Eur, spolu so zmenkovým úrokom vo výške 6% ročne zo
sumy 6.624,- Eur a zmenkovej odmeny 22,08 Eur zastavil. Vo výroku III. návrh žalovaného na prerušenie

konania zamietol, keďže konanie vedené na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn. 11C/414/2015 bolo
medzičasom právoplatne skončené zamietnutím žaloby z dôvodu nepreukázania naliehavého právneho
záujmužalobcu(tužalovaný)napožadovanomurčení.VýsledkykonanianaOkresnomsúdeMichalovce
teda nemohli byť podkladom pre rozhodnutie súdu v prejednávanom spore. Okrem toho, otázku platnosti
zmluvy o úvere si tunajší súd prejudiciálne vyhodnotil sám pri rozhodovaní o podanej žalobe tak, ako

je uvedené vyššie.

6.OnárokunanáhradutrovkonaniasúdprvejinštancierozhodolvovýrokuIV.napadnutéhorozhodnutia
podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 256 ods. 1 CSP. Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca vzal žalobu
späť v časti zmenkovej sumy pozostávajúcej z uplatňovaných zmluvných sankcií vo výške 6.624,- Eur

bez odôvodnenia, v tejto časti teda nesie zodpovednosť na zastavení konania žalobca. Vo zvyšnej časti
mal úspech žalovaný, keďže súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. V konečnom dôsledku tak možno
konštatovať, že žalovaný mal v spore plný úspech, preto mu priznal nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 100%.

7. Proti výroku II. a výroku IV. podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov podľa § 365
ods. 1 písm. f) a h) CSP, odvolacím návrhom žiada, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutom rozsahu zmenil tak, že žalobe v zamietnutej časti vyhovie a prizná žalobcovi nárok
na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania, alternatívne, aby odvolací súd rozsudok v
napadnutom rozsahu zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na nové konanie.

8. Žalobca nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že účelom dojednania o započítaní pohľadávky
na vyplatenie peňažných prostriedkov s pohľadávkou na zaplatenie zmluvnej odmeny podľa bodu
9.1 Zmluvy o revolvingovom úvere č. 197013-71318 zo dňa 15.07.2014 bolo obísť zákon, skutočným
dôvodom započítania bolo podľa odvolateľa zabezpečenie efektívneho zaplatenia zmluvnej odmeny

a eliminovanie podnikateľského rizika spojeného s možným neplnením záväzkov dlžníka. Súd prvej
inštancie vychádzal vo svojej argumentácii z toho, že žalobca poskytol žalovanému reálne sumu 4.000,-
Eur a túto sumu následne dáva do pomeru so zmluvnou odmenou (úrokom) vo výške 9.248,- Eur, v
dôsledku čoho vyvodil záver o ročnom úroku 57,80% pri dobe splácania 48 mesiacov. Žalobca má
za to, že takéto posúdenie veci je nesprávne a nemajúce oporu vo vykonaných dôkazoch. V Zmluve

o revolvingovom úvere č. 197013-71318 je v bode 1.1 definovaná výška poskytovaných peňažných
prostriedkov (úveru) v sume 13.248,- Eur, ktorá je potom relevantná aj vo vzťahu k zmluvnej odmene
na účely výpočtu ročného úroku a na túto skutočnosť nemá vplyv ustanovenie o započítaní pohľadávok
podľa bodu 9.1 zmluvy a následné vyplatenie sumy 4.000,- Eur na účet žalovaného. Ročný úrok potom
správne predstavuje 34,90% p.a., vychádzajúc z pomeru úveru 13.248,- Eur a zmluvnej odmeny 9.248,-

Eur, nie je možné ho považovať za neprimeraný (ani v oblasti spotrebiteľských vzťahov, pričom v
prejednávanej veci ide o obchodnoprávny vzťah), nedovolený a úžernícky. Započítanie nemá vplyv na
rozsah zmluvne dohodnutých záväzkov žalovaného, pretože bol povinný platiť žalobcovi výšku úveru
(13.248,- Eur) a úrok vo forme zmluvnej odmeny (9.248,- Eur) a po započítaní bola povinnosť platiť
dlh znížená len na výšku úveru, keďže zmluvná odmena bola započítaním zaplatená. Podľa žalobcu

je základná povinnosť žalovaného platiť úver, t.j. 13.248,- Eur s úrokom, t.j. 9.248,- Eur jednoznačná a
nesporná. Žalobca konštatovanie súdu prvej inštancie v bode 24. odôvodnenia, že výška dojednaného
úveru nezodpovedá jeho reálnej hodnote, považuje za nesprávne skutkové zistenie. K záveru súdu prvej
inštancie o „nominálnej výške úveru“ žalobca uvádza, že podstatným je bod 1.1 zmluvy, kde je ako „úver“definovaná suma 13.248,- Eur, pojem „nominálna výška úveru“ je podporne použitý v článku 12 zmluvy
len ako technické označenie v záujme nesporného výkladu, vzhľadom na predchádzajúce ustanovenie
o započítaní (bod 9.1 zmluvy).

9. Žalobca ďalej poukazuje na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútnym záväzkom, z právnej úpravy
vyplýva, že nemôže byť dojednaný ako bezúročný, pretože záväzok platiť úrok ako odplatu za dočasné
prenechanie peňažných prostriedkov do užívania je pojmovým znakom úverovej zmluvy a jej podstatnou
časťou. Špecifickým znakom obchodnoprávnych záväzkových vzťahov je zmluvná voľnosť strán.

Zmluvné strany si v prejednávanej veci dohodli úrok v podobe zmluvnej odmeny, t.j. fixnej sadzby za
poskytnutie úveru, čo bolo obsahom slobodne prejavenej vôle oboch zmluvných strán. Rovnako sa
dohodli, aká bude výška úrokov a kedy nastáva ich splatnosť. Ak si veriteľ a dlžník nedohodnú výšku
úrokov v zmluve, je dlžník povinný platiť úrok vo výške stanovenej Obchodným zákonníkom, táto je
závislá na tom, aké úroky obvykle požadujú banky v mieste dlžníka v dobe uzavretia zmluvy za úvery
nimi poskytované. Prípadná dohoda o úroku vo výške prevyšujúcej povolenú hodnotu nespôsobuje

neplatnosť úverovej zmluvy ako celku, ani neplatnosť dojednania o úrokoch, ale právny dôsledok
vyjadrený v § 502 Obchodného zákonníka. Žalobca poukazuje na rozdiel právnej úpravy zmluvy o
úvere a zmluvy o pôžičke. Ustanovenie § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka priznáva veriteľovi právo
požadovať úroky aj vtedy, ak nie je ich výška v úverovej zmluve dojednaná alebo prevyšuje najvyššiu
prípustnú hodnotu úrokov a v poslednej vete výslovne i riešenie situácie, ak strany dojednajú úroky

vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, vtedy má dlžník povinnosť platiť úrok
v najvyššie prípustnej výške. Podľa žalobcu právna úprava pre vzťahy založené úverovou zmluvou
uzavretou podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka posilňuje princíp obsahovej oddeliteľnosti časti
právneho úkonu (zmluvy o úvere), ktorá sa týka úrokov. Žalobca preto konštatuje, že právna úprava
teda jednoznačne vylučuje záver o neplatnosti dojednania o úrokoch, preto súd prvej inštancie dospel k

nesprávnemu záveru o neplatnosti dojednania o úrokoch (v prejednávanej veci predstavujúcej zmluvnú
odmenu). Podľa názoru žalobcu napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vychádzajúci z posúdenia
celej úverovej zmluvy ako absolútne neplatnej zakladá neprijateľný stav bezdôvodného obohatenia na
stranežalovaného,nakoľkodoposiaľnebolazaplatenáanisumapozapočítanívzmyslebodu9.1zmluvy
vo výške 4.000,- Eur, žalovaný celkovo zaplatil žalobcovi len sumu vo výške 2.910,- Eur. Zároveň je

takým rozhodnutím súdu vylúčený nárok žalobcu na zmluvnú pokutu podľa bodu 12.1 zmluvy napriek
tomu,žežalovanýbolvomeškanísúhradousplátokúveruoviacako15dní.Postupsúdujetakvrozpore
aj s jeho vlastnou rozhodovacou činnosťou v obdobných veciach (napr. rozsudok č. k. 3CbZm/899/2015
- 349 zo dňa 21.3.2022, rozsudok č. k. 3CbZm/831/2015 - 127 zo dňa 25.4.2022). Žalobca preto odmieta
aj záver súdu, že pri uplatňovaní nárokov na odmenu v podobe úrokov zneužil svoje práva na úkor

dlžníka.

10. Žalovaný sa k odvolaniu vyjadril, opätovne poukázal na to, že pri uzatváraní zmluvy vystupoval
ako súkromná osoba a nie ako podnikateľský subjekt. Potvrdil, že bol živnostníkom, avšak úver nebol
žiadaný v súvislosti s podnikateľskou činnosťou, považuje konanie žalobcu za neakceptovateľné a v

rozpore s dobrými mravmi. Ďalšie vyjadrenia strán neboli súdu doručené.

11. V priebehu odvolacieho konania žalovaný zomrel, teda stratil spôsobilosť mať práva a povinnosti,
dedičské konanie bolo právoplatne ukončené a odvolací súd v zmysle uznesenia 2CoZm/7/2023 - 296
zo dňa 19.5.2025 pokračoval v konaní s právnymi nástupcami poručiteľa - žalovaného.

12. Podľa § 497 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy
o revolvingovom úvere (ďalej len „Obchodný zákonník“), sa zmluvou o úvere zaväzuje veriteľ, že na
požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje
poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

13. Podľa § 499 Obchodného zákonníka, za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie
peňažné prostriedky možno dojednať odplatu, ak poskytovanie úveru je predmetom podnikania veriteľa.

14. Podľa § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník

povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom
alebonazákladezákona.Akúrokyniesútaktourčené,jedlžníkpovinnýplatiťobvykléúrokypožadované
zaúvery,ktoréposkytujúbankyvmiestesídladlžníkavčaseuzavretiazmluvy.Akstranydojednajúúrokyvyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie
prípustnej výške.

15. Podľa § 263 ods. 1 Obchodného zákonníka, strany sa môžu odchýliť od ustanovení tejto časti zákona
alebo jej jednotlivé ustanovenia vylúčiť s výnimkou ustanovení § 261 a
§ 262 ods. 2, § 263 až 272, § 273 ods. 1, § 276 až 289, 301, 303, 304, § 306 ods. 2 a 3, § 308, § 311
ods. 1, § 312, 313, § 321 ods. 4, § 324, 340a, 340b, 341, 365, 369 až 369d, 370, 371, 376, 382, 384,
386 až 408, 408a, 444, 458, 459, 477, 478, § 479 ods. 2, § 480, 481, § 483 ods. 3, § 488, 493, 499, §

509 ods. 1, § 592, 597, § 655 ods. 1, § 655a, § 660 ods. 2 až 4, § 668 ods. 3, § 668a, 669, 669a, 672a,
675, 676 ods. 1 a 2, § 711, 720, 725, 729, 743 a 771c.

16. Podľa § 265 Obchodného zákonníka, výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého
obchodného styku, nepožíva právnu ochranu.

17. Podľa § 266 ods. 1 Obchodného zákonníka, prejav vôle sa vykladá podľa úmyslu konajúcej osoby,
ak tento úmysel bol strane, ktorej je prejav vôle určený, známy alebo jej musel byť známy.

18. Podľa § 266 ods. 2 Obchodného zákonníka, v prípadoch, keď prejav vôle nemožno vyložiť podľa
odseku 1, vykladá sa prejav vôle podľa významu, ktorý by mu spravidla prikladala osoba v postavení

osoby, ktorej bol prejav vôle určený. Výrazy používané v obchodnom styku sa vykladajú podľa významu,
ktorý sa im spravidla v tomto styku prikladá.

19. Podľa § 266 ods. 3 Obchodného zákonníka, pri výklade vôle podľa odsekov 1 a 2 sa vezme náležitý
zreteľ na všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle, včítane rokovania o uzavretí zmluvy a praxe, ktorú

strany medzi sebou zaviedli, ako aj následného správania strán, pokiaľ to pripúšťa povaha vecí.

20. Podľa § 266 ods. 4 Obchodného zákonníka, prejav vôle, ktorý obsahuje výraz pripúšťajúci rôzny
výklad, treba pri pochybnostiach vykladať na ťarchu strany, ktorá ako prvá v konaní tento výraz použila.

21. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

22. Podľa § 41 Občianskeho zákonníka: ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu,
je neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za

ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu.

23. Podľa § 389 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno
napraviť v konaní pred odvolacím súdom,
c) súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy,
ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom, alebo
d) nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody

neexistovali.

24. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd v zmysle § 34 CSP prejednal vec podľa
§ 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania a
dospelkzáveru,žeodvolaniežalobcujedôvodnéažeodvolanímnapadnutýrozsudokjepotrebnézrušiť.

25. Žalobca v odvolaní uplatňuje odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a písm. h) CSP a
namieta, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Za rešpektovania
zásady viazanosti odvolacími dôvodmi vyplývajúcej z ustanovenia § 380 CSP sa odvolací súd zaoberal

žalobcom uvádzanými odvolacími dôvodmi a s tým súvisiacou argumentáciou obsiahnutou v odvolaní.
K odvolacím dôvodom uplatneným žalobcom odvolací súd uvádza nasledovné:26. Odvolací súd v prvom rade zdôrazňuje, že predmetom konania je zaplatenie zmenky. Predmetom
sporu je peňažný zmenkový nárok žalobcu ako prvého majiteľa (remitenta) zmenky, uplatnený voči
žalovanému ako zmenkovému dlžníkovi, ktorý je vystaviteľom (emitentom) vlastnej zmenky, pričom

zaviazanosť žalovaného zo zmenky nevznikla v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou, predmetom
zmluvy bolo poskytnutie úveru na výkon podnikateľskej činnosti dlžníka, ako správne vyhodnotil súd
prvej inštancie (body 9 a 10 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia). Čl. I. § 75, čl. I. § 48 ods. 1
zákona č. 191/1950 Zb. zmenkového a šekového predstavuje osobitnú právnu úpravu, v čl. I obsahuje
úpravu zmenky a ako osobitná právna úprava má prednosť pred všeobecnou úpravou Občianskeho

zákonníka. Zmenku je možné posúdiť ako neplatnú len pre jej rozpor s predpismi zmenkového práva.
To však nepredstavuje daný prípad a žalovaný netvrdil neplatnosť predloženého prvopisu zmenky, ale
jeho procesná obrana spočívala v námietkach voči kauze zmenky. Obrana proti plateniu zmenky teda
môže spočívať v tzv. absolútnych alebo relatívnych námietkach. Absolútne námietky proti plateniu
zmenky vyplývajú zo zmenky a majú pôvod najmä v predpisoch zmenkového práva (nejde o námietky
neplatnosti zmenky podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom alebo obchádzanie

zákona, túto neplatnosť predpisy zmenkového práva neupravujú), relatívne námietky sa týkajú kauzy
zmenky. Z hľadiska teoretického je zmenka spravidla vždy previazaná s určitou kauzou a vystaviteľ,
resp. dlžník zmenku nevystavuje bezdôvodne. Medzi stranami nebolo sporné, že príčinným vzťahom
zmenky je Zmluva o revolvingovom úvere č. 197013-71318 zo dňa 15.07.2014, v posudzovanej veci
ide o zmenku zabezpečovaciu, zabezpečenie záväzku žalovaného blankozmenkou je dojednané v čl.

5 zmluvy, obsahom ktorého je aj dohoda oprávňujúca na vyplnenie blankozmenky, v zmysle ktorej je
veriteľ ako údaj sumy zmenky oprávnený vyplniť ľubovoľnú sumu zahŕňajúcu, ale neprekračujúcu všetky
pohľadávky veriteľa z tejto zmluvy spolu s príslušenstvom a zmluvnými pokutami uloženými podľa čl. 12
tejto zmluvy, ktoré budú splatné ku dňu splatnosti zmenky.

27. Odvolateľ považuje za nesprávne a bez opory vo vykonaných dôkazoch posúdenie súdu prvej
inštancie, ktorý v rámci svojej argumentácie vychádza z toho, že žalobca poskytol žalovanému
reálne sumu 4.000,- Eur a túto sumu následne dáva do pomeru so zmluvnou odmenou (úrokom)
vo výške 9.248,- Eur, v dôsledku čoho vyvodil záver o ročnom úroku 57,80% pri dobe splácania
48 mesiacov. Podľa žalobcu je v bode 1.1 Zmluvy o revolvingovom úvere jednoznačne definovaná

výška poskytovaných peňažných prostriedkov (úveru) v sume 13.248,- Eur, ktorá je potom relevantná
aj vo vzťahu k zmluvnej odmene na účely výpočtu ročného úroku, ktorý pri použití štandardného
vzorca na výpočet úrokovej sadzby správne podľa žalobcu predstavuje 34,90% p. a., ktorý nie je
nedovolený a úžernícky, na čo nemá vplyv dojednanie o započítaní pohľadávok podľa bodu 9.1 zmluvy a
následné vyplatenie sumy 4.000,- Eur žalovanému. Žalobca preto považuje skutkové zistenia súdu prvej

inštancie, že výška dojednaného úveru nezodpovedá jeho reálnej hodnote, za nesprávne, poukazuje na
jednoznačne formulované ustanovenia zmluvy o výške úveru (bod 1.1), zmluvnej odmene (bod 4.1) a
započítaní (bod 9.1), v bode 1.1 zmluvy je ako „úver“ definovaná suma 13.248,- Eur a pojem „nominálna
výška úveru“ je podporne použitý v článku 12 zmluvy len ako technické označenie v záujme nesporného
výkladu vzhľadom na predchádzajúce ustanovenie o započítaní (bod 9.1 zmluvy).

28. Odvolací súd sa s touto odvolacou námietkou žalobcu nestotožňuje. Odvolací súd poukazuje na
základné ustanovenie § 497 Obchodného zákonníka, ktoré vymedzuje podstatné časti úverovej zmluvy,
ktoré sú z hľadiska vzniku zmluvy kogentné (§ 263 ods. 2 Obchodného zákonníka), a to: a) určenie
zmluvných strán, b) určenie sumy, do ktorej budú peňažné prostriedky poskytnuté, c) záväzok veriteľa

poskytnúť na požiadanie dlžníka peňažné prostriedky, d) záväzok dlžníka vrátiť poskytnuté prostriedky
a zaplatiť úroky. Odvolací súd odvolaciu námietku žalobcu, že v bode 1.1 Zmluvy o revolvingovom úvere
č. 197013-71318 je jednoznačne definovaná výška poskytovaných peňažných prostriedkov (úveru) v
sume 13.248,- Eur považuje za nerelevantnú vo vzťahu ku skutkovým zisteniam súdu prvej inštancie. Z
bodu 1.1 zmluvy nevyplýva totiž výška žalobcom skutočne poskytnutého úveru. Zo žiadosti žalovaného

o poskytnutie úveru vyplýva výška požadovaného úveru („čiastka k výplate“) 4.000,- Eur a obsahom
nedefinovaný údaj „nominálna výška úveru“ 13.248,- Eur. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na
skutkovézisteniasúduprvejinštancie,ktorévyplývajúz dokazovaniavykonanéhosúdomprvejinštancie
vo vzťahu k procesnej obrane žalovaného, z ktorej vyplynulo, že žalobca poskytol žalovanému úver
len vo výške 4.000,- Eur. Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom odvolateľa o jednoznačnosti a

nespornosti základnej povinnosti žalovaného platiť úver, t. j. 13.248,- Eur s úrokom, t. j. 9.248,- Eur.
Základnou povinnosťou dlžníka z úverovej zmluvy je záväzok vrátiť poskytnuté prostriedky a zaplatiť
úroky. Rovnako tak je nesprávne právne posúdenie žalobcu v prejednávanej veci, že žalovaný bol
povinný platiť žalobcovi výšku úveru (13.248,- Eur) a úrok vo forme zmluvnej odmeny (9.248,- Eur),v konaní nebolo preukázané, že žalovanému bol skutočne poskytnutý úver vo výške 13.248,- Eur a
takýto záver ani nekorešponduje s listinnými dôkazmi predloženými samotným žalobcom. Zo žiadosti
žalovaného o úver, z ktorej z časti V. Údaje o požadovanom úvere (v EUR) vyplýva údaj „Poskytnutá

čiastka (čiastka k výplate): 4.000.-“. Z vyjadrenia žalovaného k žalobe vyplýva, že dňa 15.04.2015 si
zobral úver vo výške 4.000,- Eur. Ak žalobca tvrdí, že žalovanému skutočne poskytol sumu 13.248,- Eur,
ku ktorej povinnosti sa zaviazal, toto nevyplýva z doposiaľ vykonaného dokazovania. Ak žalovaný tvrdí,
že to bola suma 4.000,- Eur, uvedené vyplýva zo Žiadosti o úver.

29. Odvolací súd vo vzťahu ku skutočne poskytnutej výške úveru preto ako dôvodnú neposúdil ani
argumentáciu žalobcu, že pojem „nominálna výška úveru“ je len podporne použitý v článku 12 zmluvy
ako „technické označenie“ v záujme nesporného výkladu vzhľadom na predchádzajúce ustanovenie o
započítaní (bod 9.1 Zmluvy). Pojem „nominálna výška úveru“ zmluva nepoužíva v žiadnom dojednaní,
s výnimkou ustanovenia o spôsobe určenia výšky zmluvnej pokuty v článku 12, avšak bez uvedenia,
čo tvorí obsah pojmu „nominálna výška úveru“. Odvolací súd poukazuje na § 35 ods. 2 Občianskeho

zákonníka, z ktorého vyplýva, že ak je sporný obsah právneho úkonu, tento treba interpretovať podľa
zmyslu použitých slov s osobitným zreteľom na vôľu konajúceho za predpokladu, že táto vôľa nie
je v rozpore s jazykovým prejavom. Prihliada sa predovšetkým na to, čo konajúci chcel použitými
slovami vyjadriť. Ak vzniknú v tomto smere pochybnosti, potom zaťažujú toho účastníka, ktorý prvý
použil nejednoznačné slová. V obchodno-záväzkových vzťahoch ustanovenie § 266 ods. 4 Obchodného

zákonníka upravuje spôsob vkladu nejednoznačných výrazov tak, že prejav vôle, ktorý obsahuje výraz
pripúšťajúci rôzny výklad, treba pri pochybnostiach vykladať na ťarchu strany, ktorá ako prvá v konaní
tento výraz použila, teda neurčitosť pojmu „nominálna výška úveru“ 13.248,- Eur je potrebné vykladať
na ťarchu žalobcu, ktorý všetku zmluvnú dokumentáciu, vrátane žiadosti o úver na predtlači vypracoval
a žalovanému predložil.

30. Odvolací súd zdôrazňuje, že v posudzovanej veci sú zmluvné strany podnikatelia, podnikaním je
sústavnáčinnosťvykonávanásamostatnepodnikateľomvovlastnommeneanavlastnúzodpovednosťa
je dôvodné vyžadovať určitú mieru odbornej spôsobilosti v obchodno-záväzkových vzťahoch a konanie v
súlade s poctivým obchodným stykom. Uvedené platí v prejednávanej veci pre obe zmluvné strany, teda

aj pre žalobcu, ktorého predmetom činnosti je poskytovanie pôžičiek a úverov nebankovým spôsobom z
vlastných zdrojov. Zmluvou o revolvingovom úvere sa žalobca formálne zaviazal poskytnúť žalovanému
peňažné prostriedky vo výške 13.248,- Eur a za poskytnutie úveru sa žalovaný zaviazal zaplatiť
žalobcovi zmluvnú odmenu vo výške 9.248,- Eur, ktorá predstavuje úroky z poskytnutého úveru (bod
4.1 zmluvy), splatnú ku dňu poskytnutia úveru a vzájomné pohľadávky zmluvných strán (úver 13.248,-

Eur a odmena 9.248,- Eur) sa v zmysle bodu 9.1. započítali ku dňu poskytnutia úveru, avšak zo Zmluvy
o revolvingovom úvere a Žiadosti o poskytnutie úveru je zrejmé, že splatnosť odmeny a započítanie
nároku na odmenu mali byť nastavené tak, aby žalobca reálne poskytol žalovanému iba sumu 4.000,-
Eur, ktorú úročil úrokmi dohodnutými pevnou sumou vo výške 9.248,- Eur. Skutočným cieľom zmluvných
dojednaní a vôľou strán bol (v dôsledku nastavenia splatnosti odmeny a započítania pohľadávok) vznik

záväzku žalovaného ako dlžníka vrátiť poskytnuté prostriedky a zaplatiť úroky, t. j. že žalovaný mal
splácať sumu, ktorá pozostáva zo sumy 4.000,- Eur (ktorá je poskytnutou výškou úveru) a sumy 9.248,-
Eur (ktorej výška zodpovedá odmene/zmluvným úrokom), z vykonaného dokazovania nevyplýva, že
by voľou strán bolo založiť záväzok žalovaného vo výške 22.496,- Eur (13.248,- Eur a 9.248,- Eur) Ak
teda žalobca namieta, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam podľa § 365

ods. 1 písm. f) CSP, odvolací súd túto odvolaciu námietku z vyššie vysvetlených dôvodov posúdil ako
neopodstatnenú.

31. Odvolací súd v tejto súvislosti vychádza z právneho názoru vysloveného v rozhodovacej činnosti,
s ktorým sa stotožňuje, že text zmluvy je prvotným priblížením sa k významu zmluvy, ktorý si chceli

jej účastníci svojím konaním stanoviť, avšak doslovný výklad textu zmluvy môže, ale nemusí byť v
súlade s vôľou konajúcich strán. Ak vôľa zmluvných strán smeruje k inému významu a ak sa podarí vôľu
účastníkov procesom hodnotenia skutkových a právnych otázok ozrejmiť, má zhodná vôľa účastníkov
zmluvy prednosť pred doslovným významom textu nimi formulovanej zmluvy. Vôľa je vnútorným stavom
konajúcej osoby, ktorý nie je bezprostredne prístupný interpretovi právneho úkonu, a nie je interpretom

tohto právneho úkonu poznateľný. Na vôľu je preto nutné hľadieť (usudzovať) z vonkajších okolností
spojených s podpisom a realizáciou zmluvného vzťahu, hlavne na okolnosti spojené s podpisom zmluvy
a následne na konanie účastníkov po podpise zmluvy (I. ÚS 243/2007).32. Žalobca ďalej namieta, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď celú úverovú
zmluvu posúdil ako absolútne neplatnú, čo podľa neho zakladá neprijateľný stav bezdôvodného
obohatenia na strane žalovaného, pretože žalovaný celkovo zaplatil žalobcovi len sumu vo výške

2.910,- Eur. Z obsahu napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie dospel v napadnutom
rozhodnutí k záveru o neplatnosti Zmluvy o revolvingovom úvere č. 197013-71318, nakoľko obsahom
a účelom obchádza zákon a je s poukazom na § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná
a zmenka potom zabezpečovala záväzky žalovaného z neplatnej zmluvy. Podľa názoru súdu prvej
inštancie žalobca zámerne využil princíp zmluvnej voľnosti, do zmluvy zakomponoval ustanovenia, ktoré

sú síce zákonom dovolené, ale v konečnom dôsledku tým sledoval, aby zákon dodržaný nebol (o
započítaní pohľadávky žalobcu na zmluvnú odmenu vo výške 9.248,- Eur proti pohľadávke žalovaného
za poskytnutie úveru vo výške 13.248,- Eur ku dňu poskytnutia úveru bodu 9.1 zmluvy). Podľa názoru
súdu prvej inštancie dôvody takejto konštrukcie sú zjavné: ročný úrok 9.248,- Eur z úveru 13.248,-
Eur pri dobe splácania 48 mesiacov predstavuje 17,45%, ale z úveru 4.000,- Eur už takýto úrok
predstavuje 57,80%, teda viacnásobne prevyšuje obvyklé úroky požadované bankami za úvery, takýto

úrok je nedovolený, označovaný tiež ako úžernícky a sankcionovaný neplatnosťou jeho dojednania. Z
odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie teda nevyplýva, že dojednanie o započítaní a splatnosti
odmeny za poskytnutie úveru nevyhodnotil ako neplatné pre rozpor so zákonom, naopak, s ohľadom na
princíp zmluvnej voľnosti, tieto posúdil ako zákonom dovolené, ktorých účelom ale má byť obchádzanie
zákona vo vzťahu k výške úrokov z úveru.

33. Z podstaty zmluvy o úvere vyplýva, že poskytnutie úveru je viazané na odplatu, ale úrok sa viaže
len na prostriedky, ktoré sú skutočne čerpané. Odvolací súd zdôrazňuje, že v posudzovanej veci bol
skutočne čerpaný úver 4.000,- Eur. Odvolací súd sa potom stotožnil so záverom súdu prvej inštancie,
že ročný úrok 9.248,- Eur z úveru 4.000,- Eur predstavuje 57,80%, teda viacnásobne prevyšuje obvyklé

úroky požadované bankami za úvery a takýto úrok je potrebné hodnotiť ako neprimeraný a nedovolený,
v rozpore s poctivým obchodným stykom § 265 Obchodného zákonníka a dobrými mravmi, avšak záver
súdu prvej inštancie o absolútnej neplatnosti celého kauzálneho vzťahu z tohto dôvodu, je nesprávny.

34. Záväzok dlžníka zaplatiť veriteľovi úroky je v zmysle základného ustanovenia § 497 Obchodného

zákonníka podstatnou náležitosťou zmluvy o úvere. Z uvedenej podstaty inštitútu úrokov z úveru a účelu
úverovej zmluvy vyplýva, že tieto sú neoddeliteľne spojené s istinou v tom zmysle, že ak dlžník užíva
istinu, platí úroky z tejto istiny. Medzi stranami nebolo sporné, že zmluvná odmena v posudzovanej
veci predstavuje úroky za poskytnutie úveru (bod. 4.1 zmluvy), nie odplatu za rezerváciu peňazí (ktorú
upravuje kogentné ustanovenie § 499 Obchodného zákonníka). Právna úprava nezakotvuje maximálnu

výšku úrokov z úveru, táto je limitovaná iba zásadami poctivého obchodného styku a dobrých mravov.
Z ustanovenia § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka vyplýva, že od doby poskytnutia peňažných
prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške
ustanovenej zákonom alebo na základe zákona. Ak úroky nie sú takto určené, je dlžník povinný platiť
obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia

zmluvy. Ak strany dojednajú úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník
povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej výške. Prípadná neplatnosť dohody o výške úrokov z úveru
teda nespôsobuje neplatnosť zmluvy o úvere ako celku, ale nastupujú právne dôsledky predpokladané
v § 502 ods. 1 veta tretia Obchodného zákonníka, t.j. dlžník povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej
výške. Právna úprava tak zvýrazňuje obsahovú oddeliteľnosť časti úverovej zmluvy, týkajúcej sa výšky

úrokov z úveru od ostatného obsahu zmluvy.

35. Odvolací súd zdôrazňuje, že neplatnosť právneho úkonu môže byť úplná alebo čiastočná. V prípade,
ak sa dôvod neplatnosti týka len časti právneho úkonu, je neplatná len táto jeho časť (§ 41 Občianskeho
zákonníka). Podmienkou je iba to, že po oddelení neplatnej časti musí zvyšok právneho úkonu sám

o sebe právne obstáť a zostať tak v platnosti. Ustanovenie § 41 Občianskeho zákonníka o čiastočnej
neplatnosti je aplikovateľné v prípade všetkých právnych úkonov, z hľadiska posudzovania platnosti/
neplatnosti zmluvy o úvere ako celku je teda rozhodujúce skúmať, či sa dôvod neplatnosti právneho
úkonu týka celého právneho úkonu alebo len jeho časti a či táto časť je oddeliteľná a spôsobilá na
samostatnú existenciu.

36. Ako vyplýva z rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR, jedným zo základných princípov výkladu
zmlúv je priorita výkladu, ktorý nevedie k neplatnosti zmluvy, pred takým výkladom, ktorý vedie k
neplatnosti, ak do úvahy prichádzajú obidva výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómiezmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním spojená spoločenská a hospodárska funkcia
zmluvy (sp. zn. I. ÚS 625/03). Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, a nie zásadou. Taká prax,
keď všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu, uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy

pred výkladom nezakladajúcim jej neplatnosť, preto nie je ústavne konformná a je v rozpore s princípmi
právneho štátu vyplývajúcimi z čl. 1 ústavy (I. ÚS 242/07, I. ÚS 243/07, IV. ÚS 340/2012). Primát
autonómie vôle zmluvných strán je primárnym dôvodom preferencie čiastočnej neplatnosti zmluvy. Ak
súd prvej inštancie pri posúdení dohodnutej výšky úrokov dospel k záveru o nedovolenosti zmluvného
dojednania z dôvodu rozporu s poctivým obchodným stykom a dobrými mravmi, odvolací súd má za

to, že ochrana oprávnených záujmov dotknutých subjektov ingerenciou súdu do súkromného vzťahu
je limitovaná účelom tejto ochrany, preto neplatnosťou môže byť dotknutá len časť právneho úkonu
(týkajúca sa nedovolenej výšky úroku z úveru) a ostatné časti je potrebné ponechať v platnosti.

37. Pokiaľ ide o neplatnosť právneho úkonu, súd túto skúma ex offo, a to aj v prípade neplatnosti
čiastočnej. Súd prvej inštancie sa však čiastočnou neplatnosťou kauzálneho vzťahu zabezpečeného

zmenkou vôbec nezaoberal a žalobu zamietol v celom rozsahu, postup a dôvody, prečo na
čiastočnú neplatnosť zmluvy neprihliadol v napadnutom rozhodnutí neodôvodnil, v dôsledku čoho je pre
nedostatok dôvodov rozhodnutie nepreskúmateľné, neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov, ktoré sú
podstatné pre rozhodnutie súdu, ako aj realizáciu procesných práv strán sporu.

38. Odvolací súd preto podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,
v ktorom súd prvej inštancie vec opätovne prejedná. Úlohou súdu prvej inštancie bude vysporiadať sa
s čiastočnou neplatnosťou zmluvy o revolvingovom úvere, riadne ustáliť nárok žalobcu z kauzálneho
vzťahu zabezpečeného zmenkou v súvislosti s poskytnutím úveru vo výške 4.000,- Eur so zohľadnením

plnenia žalovaného po splatnosti zmenky, (vyčísliť) a zistiť výšku oprávnenej odplaty za poskytnutie
úveru, nakoľko v prípade neplatnosti dohody zmluvných strán o výške zmluvných úrokov z úveru platí, že
odplatnosť úveru musí byť obvyklá (§ 502 ods. 1 veta tretia, § 499 ObZ), nie v rozpore s dobrými mravmi
(§ 39 Občianskeho zákonníka) a zohľadňujúca riziko poskytovania nebankových úverov klientom, ktorí
zvyčajne podmienky pre poskytnutie úveru s ohľadom na ich finančnú spoľahlivosť nespĺňajú. Súd prvej

inštancie vo veci opätovne meritórne rozhodne, pričom je podľa § 391 ods. 2 CSP viazaný právnym
názorom odvolacieho súdu a nové rozhodnutie riadne odôvodní.

39. Podľa § 396 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

40. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii.
Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v
rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ
nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh),

(§ 428 CSP).