Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 17. jún 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Cob/157/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1209201121
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Nora Vladová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1209201121.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Nory Vladovej a členiek senátu

JUDr. Ľubice Kriškovej a JUDr. Viery Malinowskej v právnej veci žalobcu: V.. C. K., nar. X.X.XXXX, bytom
I. XXXX/XX, XXX XX H. - G. I., zastúpeného: JUDr. Ľubomír Hlbočan, advokát so sídlom Vajnorská 20,
831 03 Bratislava 3, proti žalovanému: Slovenská sporiteľňa, a.s., so sídlom Tomášikova 48, 832 37
Bratislava, IČO: 00 151 653, zastúpenému: JUDr. Irena Sopková, s.r.o., so sídlom Dvořákovo nábrežie
7529/4E, 811 02 Bratislava, IČO: 48 301 728, v konaní o zaplatenie 20.751,99 Eur s príslušenstvom,
o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č. k. 25Cb/88/2010 - 724 zo dňa
21.2.2022 takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III č. k. 25Cb/88/2010 - 724 zo dňa
21.2.2022 p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava III rozsudkom č. k. 25Cb/88/2010 - 724 zo dňa 21.2.2022 rozhodol vo výroku
I. tak, že uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 20.751,99 Eur spolu s úrokom z
omeškania vo výške 14,24% ročne zo sumy 10.915,37 Eur od 9.8.2007 do zaplatenia, zo sumy 2.261,01
Eur od 26.1.2008 do zaplatenia, zo sumy 7.575,61 Eur od 26.1.2008 do zaplatenia a to všetko do 3 dní

odo dňa právoplatnosti rozsudku a vo výroku II. súd priznal žalobcovi právo na náhradu trov konania
v rozsahu 100%.

2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobou zo dňa 6.2.2009 sa
žalobca domáhal, aby súd zaviazal pôvodne označeného žalovaného - spoločnosť Factoring Slovenskej
sporiteľne, a.s., IČO: 35 849 665 zaplatiť mu 20.751,99 Eur s príslušenstvom titulom plnenia v
zmysle uzatvorenej Zmluvy o obchodnom zastúpení zo dňa 2.1.2007 (ďalej len „Zmluva“). Žalobca ako

obchodný zástupca vykonával pre žalovaného práce podľa čl. I Zmluvy a následne podľa čl. II Zmluvy
svoju províziu fakturoval žalovanému. Predmetom žaloby sú neuhradené faktúry č. 7/00007 na sumu
328.836,30 Sk/10.915,37 Eur za služby v mesiaci júl 2007, č. 8/00007 na sumu 228.222,78 Sk/7.575,61
Eur za služby v mesiaci august 2007 a č. 9/00007 na sumu 68.115,27 Sk/2.261,01 Eur za služby za 14
dní v mesiaci september 2007. Súd prvej inštancie rozhodol vo veci dňa 19.3.2009 platobným rozkazom
č.k. 33Rob 181/2009-48.

3. Žalovaný podal voči uvedenému platobnému rozkazu odpor a v rámci procesnej obrany uviedol, že
dňa 14.8.2007 zaslal žalobcovi „Odstúpenie od zmluvy o obchodnom zastúpení“, ktoré žalobca prevzal
dňa 22.8.2007. Dôvodom odstúpenia bolo závažné porušenie záväzkov žalobcu ako obchodného
zástupcu uvedených v čl. III ods. 2 Zmluvy a to najmä písm. a), e), f) a i). S poukazom na ustanovenie §349 ods. 1 Obchodného zákonníka Zmluva zanikla a preto je nárok žalobcu uplatnený na základe faktúry
za mesiac september 2007 na sumu 2.261,01 Eur v celom rozsahu neoprávnený. Rovnako nárok na
zaplatenie provízie za mesiac august 2007 nie je uplatnený v správnej výške, nakoľko Zmluva zanikla už

dňa 22.8.2007. Žalovaný ďalej uviedol, že uznesením Úradu boja proti korupcii, odbor boja proti korupcii
Západ, ČVS: PPZ-133/BPK-Z-2008 bolo žalobcovi vznesené obvinenie za obzvlášť závažný zločin
podvodu formou spolupáchateľstva s V.. N. Y., ktorý ako konateľ v uznesení vymenovaných spoločností
vystavil fiktívne dodávateľské faktúry, ktoré v spolupráci so žalobcom postúpil ako pohľadávku na
FSLSP, a.s. Po úhrade záloh z postúpených pohľadávok časť peňazí, ktoré prišli na účty vymenovaných

spoločností odovzdával V.. Y. v hotovosti práve žalobcovi. Žalobcom uplatnený nárok na vyplatenie
provízií je neoprávnený aj z toho dôvodu, že podľa čl. II bod 1 Zmluvy mal žalobca províziu počítať
z čistého úrokového a poplatkového výnosu, teda z „marže“ dosiahnutej žalovaným v tom ktorom
kalendárnom mesiaci. Celková marža, z ktorej si žalobca svoju províziu vypočítal sa však skladá z
čiastkových marží dosiahnutých pri jednotlivých klientoch, medzi ktorými sa nachádzajú aj spoločnosti
vyšetrované pre podozrenie z podvodu. V priebehu konania žalovaný objasňoval súdu prvej inštancie

systém faktoringu a žalobca poukazoval na to, že činnosť pre žalovaného vykonával cca 3,5 roka za
jasne stanovených podmienok. Marže neboli účtované z obratov klientov, ale z výnosov, t.j. z poplatkov
a úrokov, ktoré klient zaplatil.

4. Súd prvej inštancie poukázal na ustanovenia § 344, § 345 ods. 1, § 349 ods. 1, § 351 ods. 1 a ods.

2., § 358, § 369 ods. 1, § 652 ods. 1 a § 659 ods. 1 z. č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len
„ObZ“) v spojení s § 580 z. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a uviedol, že mal za
preukázané, že žalobca, ako zástupca, uzavrel so žalovaným, ako zastúpeným, dňa 2.1.2007 Zmluvu
o obchodnom zastúpení, ktorá upravovala vzájomné práva a povinnosti zmluvných strán. Žalobca mal
nárok na províziu vo výške 15% z čistého úrokového a poplatkového výnosu na základe podkladov zo

systémuHOCstým,žeprovíziubudefakturovaťmesačne,vždydo15.dňanasledujúcehokalendárneho
mesiaca. V súlade so Zmluvou vystavil žalobca dňa 8.8.2007 faktúru č. 7/00007 na sumu 328.836,30
Sk/10.915,37 Eur, s dátumom splatnosti 8.8.2007 za služby poskytnuté v mesiaci júl 2007. Prílohou
faktúry bol prehľad obratu a marže. Faktúra bola skontrolovaná a V.. T. svojím podpisom vyjadril súhlas
s jej úhradou. Právny predchodca žalovaného v lehote splatnosti faktúru neuhradil a písomne listom zo

dňa 14.8.2007 odstúpil od Zmluvy o obchodnom zastúpení s odkazom na ustanovenie § 344 a 345 ods.
2 ObZ z dôvodu závažného porušenia povinností obchodného zástupcu uvedených v článku III ods. 2
Zmluvy, ktorých porušenie sa považuje za podstatné. Odstúpenie od zmluvy bolo žalobcovi doručené
dňa 22.8.2007.

5. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že je nepochybné, že plnenie
žalobcu v danom prípade spočívalo vo výkonoch a preto žalobcovi prislúcha peňažná náhrada.
Žalovaný, resp. jeho právny predchodca faktúru č. 7/00007 neuhradil, žalobca ho listom zo dňa
25.9.2007 požiadal o úhradu a zároveň o zaslanie podkladov pre výpočet provízie za mesiac august
2007. Napriek tomu, že žalovaný od Zmluvy odstúpil, listom zo dňa 5.11.2007 poukázal na svoj

predchádzajúci list, v ktorom ako prílohu zaslal žalobcovi podklady potrebné pre vystavenie faktúry za
mesiac august 2007 a oznámil, že s odkazom na ukončenie spolupráce bude plnenie v zmysle faktúry
číslo 7/00007 predmetom zápočtu. Sám žalovaný uviedol, že na základe spracovaného kompletného
vyúčtovania za obdobie od 1.1.2007 do 14.9.2007 má voči žalobcovi pohľadávku vo výške 1.180.587,-
Sk bez DPH, ktorú si započítava voči pohľadávke žalobcu za mesiace júl, august a september (do

14.9.2007) v celkovej výške 525.357,- Sk bez DPH a svoju pohľadávku vyúčtoval žalobcovi faktúrou
č. 217084, vystavenou dňa 7.11.2007, s dátumom splatnosti 21.11.2007. Súd prvej inštancie ďalej
konštatoval, že hoci sa v spise reakcia žalobcu na zápočet nenachádza, z následného listu žalovaného
zo dňa 10.1.2008 je zrejmé, že týmto listom reagoval na námietky žalobcu ohľadne nepreukázateľnosti
a nezrozumiteľnosti vystavenej faktúry č. 217084. Žalovaný uznal, že faktúra bola vystavená chybne a

preto zaslal žalobcovi dobropis č. 217090 s dátumom splatnosti 11.1.2008, ktorým bola dobropisovaná
faktúra číslo 217084. Zároveň list obsahoval návrh na zápočet pohľadávky žalobcu v celkovej sume
525.356,57 Sk bez DPH oproti pohľadávke žalobcu vo výške 919.136,14 Sk bez DPH. V poslednom
odseku bolo vyslovené presvedčenie, že žalobca predložený návrh záverečného vysporiadania bude
akceptovať. V uvedenom liste zároveň žalovaný uviedol, že faktúry za mesiace august a september ešte

od žalobcu neobdržal. Žalobca vystavil faktúry č. 8/00007 za poskytnuté služby v mesiaci august 2017
a č. 9/00007 za poskytnuté služby v mesiaci september 2007 až dňa 31.12.2007 s lehotou splatnosti
25.1.2008. Z uvedeného súdu prvej inštancie vyplýva, že žalovaný pri zápočte zo dňa 5.11.2007, ako aj
pri návrhu na zápočet pohľadávok zo dňa 10.01.2008 vychádzal zo svojich interných údajov uvedenýchv systéme HOC, keďže nedisponoval faktúrami od žalobcu. Z popísaného skutkového stavu mal súd
za preukázané, že hoci žalovaný odstúpil od Zmluvy o obchodnom zastúpení, ktorá tak zanikla dňa
22.08.2007 doručením odstúpenia žalobcovi, uznal nárok žalobcu na vyplatenie provízie, respektíve

vzniknutých nákladov za mesiace júl, august a september 2007. Sám žalovaný iniciatívne oslovoval
písomne žalobcu s návrhmi na zápočet pohľadávok.

6.Vprejednávanejveciuskutočniljednostrannézapočítaniepohľadávokprávnypredchodcažalovaného
listom zo dňa 5.11.2007, pričom súd prvej inštancie má zato, že žalovaným uskutočnený právny úkon

jednostranného započítania nespĺňa požiadavky stanovené zákonom, keďže žalovaný v rozpore s
ustanovením§359ObZprotipohľadávkežalobcuzapočítalsvojupohľadávku,ktoráeštenebolasplatná.
Uvedeným jednostranným zápočtom žalovaného teda k zániku pohľadávky žalobcu započítaním
nemohlo dôjsť a k zániku pohľadávky žalobcu nedošlo ani na základe listu žalovaného zo dňa 10.1.2008,
ktorý súd prvej inštancie posúdil ako návrh na vysporiadanie vzájomných pohľadávok zápočtom.
Prijatie návrhu zo strany žalobcu v konaní preukázané nebolo, čiže žalovaný neuniesol dôkazné

bremeno a nepreukázal, že k zániku pohľadávky žalobcu došlo na základe dohody o vzájomnom
započítaní pohľadávok. Žalovaný tým, že dva krát prejavil vôľu započítať voči pohľadávke žalobcu
svoju pohľadávku, prakticky uznal pohľadávku žalobcu a svojim postupom uznal existenciu pohľadávky
žalobcu. Súd prvej inštancie tiež dáva do pozornosti aj časové súvislosti prípadu, keď v čase prejavov
vôle žalovaného smerujúcich k zápočtu pohľadávky už žalovaný musel mať vedomosť o konaní žalobcu,

ktoré možno charakterizovať ako konanie v rozpore so zmluvou o obchodnom zastúpení, nakoľko
žalovaný od zmluvy odstúpil práve s poukazom na tie ustanovenia zmluvy, ktoré zavádzajú povinnosť
zástupcu konať v súlade s pokynmi zastúpeného a dbať na jeho záujmy. Napriek uvedenej vedomosti
žalovaný k zápočtom pristúpil a preto neobstojí jeho tvrdenie, že v tom čase nemal vedomosť o tom,
že žalobca konal v rozpore so záujmami spoločnosti žalovaného. Hoci bolo v konaní svedeckými

výpoveďami preukázané, že žalobca mal na základe nadštandardného vzťahu s generálnym riaditeľom
a zároveň predsedom predstavenstva V.. T. ako jediný z externých obchodných zástupcov prístup do
interného systému spoločnosti HOC, táto skutočnosť je pre posúdenie nároku žalobcu irelevantná,
lebo rovnako bolo tými istými svedeckými výpoveďami preukázané, že do údajov v tomto systéme
žalobca zasahovať nemohol. Žalovaný akceptoval nárok žalobcu na provízie na základe podkladov z

uvedeného systému, o čom svedčí tá skutočnosť, že k prejavu vôle započítať svoju tvrdenú pohľadávku
voči pohľadávke žalobcu pristúpil v čase, kedy nemal ešte k dispozícii faktúry žalobcu za mesiace
august a september. Pokiaľ bol spochybňovaný nárok žalobcu s odôvodnením, že dochádzalo k tzv.
„prebaľovaniu“ pohľadávok, resp. k zápočtu (nahrádzaniu) nezaplatených pohľadávok novými, väčšími
pohľadávkami, tak v konaní nebolo preukázané, že zápočty povolené neboli, súdu prvej inštancie nebola

predložená žiadna interná smernica spoločnosti žalovaného, ktorá by takéto postupy zakazovala. V
prípade, ak činnosťou žalobcu bola spoločnosti žalovaného spôsobená škoda, žalovaný mal možnosť
náhradu škody od neho vymáhať a to aj súdnou cestou, čo však neurobil. Na základe výsledkov auditu
žalovaný inicioval voči žalobcovi trestné stíhanie, žalobca bol po rozsiahlom dokazovaní spod obžaloby
v celom rozsahu oslobodený. Z výsledkov dokazovania, posúdiac jednotlivé dôkazy samostatne ako

aj v ich vzájomnej súvislosti mal súd prvej inštancie za preukázané, že nárok žalobcu je dôvodný a
preukázaný, nakoľko žalovaný napriek odstúpeniu od zmluvy nárok žalobcu akceptoval a uznal tým, že
prejavil vôľu voči tomuto nároku započítať svoje vlastné pohľadávky, hoci k platnému zápočtu a teda
zániku pohľadávky žalobcu nedošlo a preto vyhovel žalobe.

7. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods.
1 z. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len “CSP”), súd prvej inštancie priznal žalobcovi
náhradu trov konania v plnom rozsahu, nakoľko bol v konaní ako procesná strana úspešný.

8. Proti napadnutému rozsudku v celom rozsahu podal odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. 1

písm. f) a písm. h) CSP a teda z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a tiež, že rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Žalovaný vo svojom odvolaní sumarizoval skutkový a právny stav zistený a konštatovaný súdom
prvej inštancie a uviedol, že právne zhodnotenie súdu prvej inštancie v tom smere, že prijatie návrhu
zo strany žalobcu zo dňa 10.1.2008 preukázané nebolo a tým žalovaný neuniesol dôkazné bremeno

a nepreukázal, že k zániku pohľadávky žalobcu došlo na základe dohody o vzájomnom započítaní
pohľadávok, nemôže obstáť. Podľa žalovaného je úplne v rozpore so zisteným skutkovým stavom a
následným právnym hodnotením súdu prvej inštancie tvrdenie, že tým, že žalovaný dvakrát prejavil vôľu
započítať voči pohľadávke žalobcu svoju pohľadávku, prakticky uznal pohľadávku žalobcu, čo vyplývaz právnej podstaty inštitútu započítania. Takéto tvrdenie súdu prvej inštancie nemá oporu priamo v
ustanovení§580OZ,akoajvplatnejjudikatúresúdov(napr.NSČR,sp.zn.23Cdo/3549/2007).Vdanom
prípade sa v spise nachádza doklad zo dňa 10.1.2008, kde žalovaný oznamuje žalobcovi, že následnou

kontrolou bolo zistené, že faktúra vo výške 1.404.898,50 Sk bola zo strany žalobcu vystavená chybne
a z toho dôvodu žalobcovi bol dňa 28.12.2007 zaslaný dobropis. V tomto smere nemôže obstáť preto
tvrdenie súdu v tom smere, že žalovaný uznal svoj nárok na zaplatenie žalovanej provízie zo strany
žalobcu. Takisto nemôže obstáť tvrdenie súdu, že zápočet pohľadávok zo dňa 10.1.2008 vychádzal
z interných údajov uvedených v systéme HOC, keďže nedisponoval faktúrami od žalobcu. Takéto

konštatovanie súdu prvej inštancie nemá oporu vo vykonaných dôkazoch, pretože zo samotného listu
zo dňa 10.1.2008, ktorý považujeme za jednostranný zápočet je zrejmé, že tento zápočet vychádzal z
predloženýchfaktúr,ktorézaslalžalovanýžalobcovitak,akotoonsámuviedolnapojednávaní.Žalovaný
následne v ďalšej časti odvolania poukazoval na právnu teóriu a judikatúru týkajúcu sa započítania a
ustanovenia § 580 OZ a uzavrel, že neobstojí tvrdenie súdu v tom smere, že prijatie návrhu zo strany
žalobcu v konaní preukázané nebolo, čiže žalovaný neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že k

zániku pohľadávky žalobcu došlo na základe dohody o vzájomnom započítaní. Žalovaný uviedol, že v
spise sa nachádza listinný doklad o tom, že žalobca predmetný prejav vôle ku kompenzácii prevzal,
pričom vychádzajúc zo samotného ust. § 580 OZ sa nevyžaduje súhlas žalobcu a poukazuje na samotný
list žalobcu zo dňa 21.1.2008, ktorý adresoval žalovanému a v ktorom tvrdí, že nesúhlasí so zápočtom.
Takýto jeho prejav svedčí iba o jednom, že prevzal list žalovaného označený ako jednostranný zápočet

- kompenzácia, teda že sa dostal tento list do jeho sféry vôle, a to že on s ním nesúhlasil, nemá z
hľadiska právneho posúdenia žiaden vplyv na zánik záväzku zápočtom. Zánik vzájomných pohľadávok,
ktoré uplatňuje žalobca, teda nastal započítaním, a preto žaloba mala byť jednoznačne zamietnutá. V
konaní na súde bolo preukazované aj to, že žalobca konal v rozpore s poctivým obchodným stykom
a jednoznačne porušil zmluvu o obchodnom zastúpení, pretože konal proti záujmom zastúpeného.

Napriektomu,žežalovanývpriebehujednotlivýchpojednávanípredložilsúdudôkazy,atojednaklistinné
vrátane právoplatných rozsudkov súdu, ako aj z výpovedí svedkov, z ktorých jednoznačne vyplynulo, že
žalobca porušil tieto ustanovenia zmluvy, konal v hrubom rozpore so záujmami žalovaného. Tvrdenie
súdu nemôže v žiadnom prípade obstáť, pretože je v priamom rozpore s podstatou factoringu a úplne
v rozpore s výpoveďami svedkov na pojednávaní, a to svedkyne N.. D. Š., ako aj N.. Ľ. Ď., ktorý

objasnili podstatu factoringu a uviedli akého protiprávneho konania v rozpore so Zmluvou o obchodnom
zastúpení sa žalobca dopustil. Žalovaný namietal, že súd prvej inštancie bez uvedenia dôvodu výpoveď
N.. S. a N.. Š. neakceptoval, neoboznámil sa ani so samotnou podstatou factoringu, pričom takéto
konštatovanie súdu je v rozpore so samotnou podstatou factoringového financovania. Žalovanému nie
je zrejmé, z akého dôvodu súd nevychádzal z predložených listinných dokladov, či už z audítorských

správ, znaleckého posudku, svedeckých výpovedí, zo Zmluvy o obchodnom zastúpení, ale skonštatoval
skutkový stav, ktorý nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Na základe uvedeného preto žalovaný
žiada, aby odvolací súd takýto nezákonný a neodôvodnený napadnutý rozsudok zmenil a to tak, že
žalobu zamietne a žalovanému prizná 100% trov právneho zastúpenia.

9. K tomuto odvolaniu sa vyjadril žalobca, ktorý podaním zo dňa 22.4.2022 uviedol, že napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie je správne právne posúdený a vychádza zo zisteného skutkového stavu.
Tvrdenia žalovaného v odvolaní sú neudržateľné a sú vyvrátené vykonaným dokazovaním. Súd prvej
inštancievbode41odôvodnenianapadnutéhorozsudkusprávneuvádza,žezapočítaniejeprávnyúkon,
ktorý musí spĺňať požiadavky stanovené zákonom. V konaní bolo preukázané, že žalovaný jednostranný

zákonný zápočet nevykonal, naopak bolo preukázané, že navrhol zápočet údajných vzájomných
pohľadávok. Sám žalovaný tým, že navrhol vzájomný zápočet pohľadávok potvrdil, že k jednostrannému
započítaniuúdajnýchvzájomnýchpohľadávoknedošlo,keďženavrholdvojstrannézapočítanieúdajných
vzájomnýchpohľadávok.Vkonaníbolo,podľažalobcu,jednoznačnepreukázané,žežalovanýneuniesol
dôkazné bremeno a nepreukázal, že došlo k zániku pohľadávky na základe dohody, ktorú navrhol právny

predchodca žalovaného na vzájomné započítanie pohľadávok. Bolo preukázané, že túto navrhovanú
dohodu žalobca odmietol listom zo dňa 21.1.2008. Po tomto návrhu dohody už žiadny jednostranný
zákonný zápočet právny predchodca žalovaného nevykonal a žalobcovi nikdy nedoručil v súlade s §
358 ObZ a § 580 OZ. Nie je pravdivé tvrdenie žalovaného, že v konaní bolo preukázané, že by žalobca
konal v rozpore s poctivým obchodným stykom a že by porušil zmluvu o obchodnom zastúpení. Žalobca

je názoru, že toto sú len výmysly a tvrdenia žalovaného, ktoré boli vyvrátené aj oslobodzujúcim trestným
rozsudkom, ktorý sa nachádza v spise a to rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3To/l/2019 zo dňa
23.10.2019. Žiadneho porušenia zmluvy o obchodnom zastúpení sa žalobca nedopustil a táto otázkanebola predmetom konania. Na základe uvedeného preto žalobca žiada, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a aby mu priznal trovy odvolacieho konania v rozsahu 100%.

10. Na vyššie uvedené vyjadrenie žalobcu reagoval žalovaný, ktorý zhrnul a citoval vyjadrenia a názory
žalobcu v jeho vyjadrení a poukázal na články III. ods. 2, článok II. bod 3 a článok II bod. 4 zmluvy
s odkazom na to, že žalobca závažne porušil povinnosti obchodného zástupcu a konal v rozpore so
záujami zastúpeného (v tomto smere žalovaný odkazoval na rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II
sp. zn. 42Cb/240/2008 zo dňa 12.4.2022 a citoval pasáže z odôvodnenia tohto rozhodnutia). Žalovaný

opätovne uviedol, že žalobca neustále opakuje svoje tvrdenia, ktoré prevzal aj súd prvej inštancie,
že nedošlo k zápočtu vzájomných pohľadávok, a to jednostranným zápočtom, keďže bol to žalovaný,
ktorý navrhol dvojstranné započítanie údajných vzájomných pohľadávok. Takéto tvrdenie nezodpovedá
vykonaným dôkazom. Žalovaný následne poukázal na listiny predložené v konaní pred súdom prvej
inštancie a vyjadril, čo podľa neho z týchto listín vyplýva a dospel k záveru, že žalobca hrubým
spôsobomporušilzmluvuoobchodnomzastúpení.Žalovanýopätovnevyjadrilnázor,žeuplatnenýnárok

navrhovateľa je splnený započítaním a predložil jednoznačný prejav smerujúci k započítaniu. K splneniu
dlhu došlo najneskôr ku dňu 10.1.2008 a preto je potrebné, aby súd žalobu zamietol, čo však v rozpore
s vykonaným dokazovaním nevykonal. Osobitným dôvodom hodným zreteľa je samotná skutočnosť, že
V.. K., teda žalobca nemal nárok na províziu, ktorú si touto žalobu uplatňuje a ktorá mu bola uznaná
započítacím prejavom, a to iba preto, že v januári 2008 ešte FSLSP, a.s. nemala dostatočné dôkazy o

protiprávnom konaní hrubo poškodzujúce záujmy FSLSP, a.s.

11. Žalobca doručil súdu prvej inštancie svoje vyjadrenie zo dňa 4.8.2022, ktorým reagoval na vyššie
uvedené vyjadrenie žalovaného, poukazuje, že odvolanie podané právnou zástupkyňou žalovaného zo
dňa 7.3.2022 proti napadnutému rozsudku nebolo elektronicky autorizované podľa osobitného predpisu

(§ 23 ods. 1 zákona č. 305/2013 Z.z. o
e-Govemmente), ale bolo zaslané súdu v neautorizovanom súbore PDF, v ktorom toto podanie súd
zaslal na vyjadrenie aj žalobcovi. Toto odvolanie podané právnou zástupkyňou žalovaného nebolo
právnou zástupkyňou žalovaného ani do 10 dní od jeho podania dodatočne doručené súdu v listinnej
podobe alebo elektronickej podobe autorizované a preto nemohol naň súd podľa ust. § 125 ods. 2

CSP prihliadať, pretože za takéhoto stavu sa naň hľadí tak, ako keby ani nikdy nevzniklo, nakoľko na
vznik podania vo veci samej zákon vyžaduje obligatórne jeho autorizáciu podľa osobitného predpisu
(zákona č. 305/2013 Z.z. o e-Govemmente). Vo vzťahu k autorizácii odvolania nemôže prihliadať ani
na to, že sprievodná správa, ktorou právna zástupkyňa žalovaného podala neautorizované odvolanie
zo dňa 7.3.2022 proti napadnutému rozsudku bola autorizovaná a podpísaná zaručeným elektronickým

podpisom (v súbore .asice), pokiaľ jej obsahom nie je samotné odvolanie. Sprievodná správa právnej
zástupkyne žalovaného, ktorou zaslala súdu neautorizované odvolanie však neobsahuje vôbec žiadne
náležitosti odvolania (ani všeobecné náležitosti podania). Za takéhoto stavu súd nesprávne postupoval,
pokiaľ prihliadal na neautorizované odvolanie zo dňa 7.3.2022 proti napadnutému rozsudku a začal
postupovať podľa § 373 a 374 CSP, hoci podľa ust. § 125 ods. 2 CSP nemal a nemohol už na odvolanie

prihliadať, nakoľko nebolo autorizované podľa osobitného predpisu, čo bolo možné vyhodnotiť len tak
akoby nebolo podané resp. nevzniklo. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky II. ÚS 442/2021-41 zo dňa 3.2.2022 a uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp.zn. I. ÚS 223/2021-15 zo dňa 25.05.2021. Žalobca tiež poukázal na to, že z obsahu
odvolania nevyplýva, že by ho podával žalovaný, toto sa v ňom nikde neuvádza, práve naopak zo

záverečnej strany odvolania, kde je uvedené meno JUDr. Irena Sopková, advokátka, ako osoba ktorá
podanie - odvolanie urobila vyplýva, že toto odvolanie urobila právna zástupkyňa žalovaného vo svojom
mene a nie konajúc za žalovaného. Žalobca je názoru, že v odvolaní nie je uvedené ani to, v akom
rozsahunapádanapadnutýrozsudokaiztohtodôvoduodvolanienespĺňanáležitostipodľa§363CSP.Z
vyššie uvedených dôvodov sa vecne žalobca týmto podaním nemá dôvod vyjadrovať k obsahu podania

právnej zástupkyne žalovaného zo dňa 8.6.2022. Vzhľadom k tomu, že žalovaný podal neautorizované
odvolanie, toto nemohlo vyvolať a nevyvolalo vo vzťahu k právoplatnosti rozsudku súdu prvej inštancie
sp.zn. 25Cb/88/2010-724 suspenzívny účinok podľa ust. § 367 ods. 1 CSP a preto žalobca žiada
súd, aby vydal k tomuto rozsudku elektronickú doložku právoplatnosti a vykonateľnosti rozsudku (ktorý
nadobudol právoplatnosť dňom nasledujúcim po uplynutí lehoty na podanie odvolania poslednej zo strán

sporu) a túto následne doručil stranám sporu.

12. Žalovaný vo svojom vyjadrení na vyššie uvedené podanie žalobcu reagoval, uviedol, že sprievodná
správa, ale predovšetkým odvolanie žalovaného zo dňa 7.3.2022 bolo riadne autorizované, tak, ako tomá na zreteli zákon č. 305/2013. Ide o zjavne zavádzajúce tvrdenia žalobcu, ktoré je preukázateľne
nepravdivé, o čom predložil súdu listinný dôkaz - výsledok informatívneho overenia podaného odvolania,
ako prílohu č. 1, z ktorého je úplne zrejme, že odvolanie bolo riadne podané s kvalifikovaným

podpisom, s mandátnym certifikátom a k tomu predkladá výsledok informatívneho overenia, všeobecná
agenda.asice. Z výpisu z elektronickej schránky právnej zástupkyne, ktorú pripája, je tiež zrejmé, že
názov Galla-SLSP-25Cb/88/2010-odvolanie-PDF je podpis autorizovaný, o čom svedčí slovo „áno“,
7.3.2022. V tomto smere Nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 442/2021 zo dňa 3.2.2022 a uznesenie ÚS
SR sp. zn. I. ÚS 223/2021, zo dňa 25.5.2021 na daný prípad nemožno vzťahovať aj nepoužiteľný. V

prípade dalšieho argumentu žalobcu žalovaný uviedol, že z obsahu podaného odvolania vyplýva, že
toto odvolanie podpísala právna zástupkyňa žalovaného, pričom v úvode odvolania je uvedená hlavička
s označením žalovaného. Z daného vyplýva, že odvolanie právna zástupkyňa podala ako zástupkyňa
žalovaného. Plná moc na zastupovanie v tomto súdnom konaní a na vykonávanie všetkých úkonov v
tomto súdnom konaní bolo súdu predložené a nachádza sa v súdnom spise. Splnomocnenie v mene
žalovaného podpísali na to oprávnené osoby, čo vyplýva z prílohy tohto plnomocenstva a žalovaný

tiež poukázal na § 89 v spojení s § 92 ods. 1 až ods. 3 CSP. Z vyššie uvedeného vyplýva, že JUDr.
Irena Sopková, ako advokátka, na základe plnomocenstva žalovaného v konaní riadne zastupuje a
zastupovala aj v čase podania predmetného odvolania. Vychádzajúc z uvedeného námietka žalobcu,
že predmetné odvolanie nebolo podané oprávnenou osobou je nedôvodná.

13. Ďalšie vyjadrenia neboli vo veci súdu doručené.

14. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

15. Podľa § 470 ods. 2 CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

16. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

17.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

18. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec bez nariadenia pojednávania,
pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s § 219 ods. 3 CSP oznámený na úradnej

tabuli a na webovej stránke Krajského súdu v Bratislave v zákonnej lehote najmenej päť dní pred
jeho vyhlásením. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie, preskúmaní napadnutého
rozhodnutia v medziach daných rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi v zmysle § 379 a § 380
ods. 1 CSP a oboznámení sa s následnými vyjadreniami strán sporu dospel súd k záveru, že odvolanie
žalovaného nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny. Odvolací súd sa v celom

rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie, preto v súlade s § 387 ods. 2 CSP
konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav,
zrozumiteľným spôsobom vysvetlil, z ktorých dôkazov vychádzal, aké skutočnosti mal za preukázané,
vykonané dôkazy správne vyhodnotil a zistený skutkový stav správne právne posúdil. Na dôvody
uvedené v rozsudku odvolací súd v celom rozsahu odkazuje.

19.Vovzťahukuskutočnostiam,uvádzanýmžalobcomvovyjadreníohľadomnesprávnehopostupu,keď
súd ma prihliadať na neautorizované odvolanie zo dňa 7.3.2022 proti napadnutému rozsudku a začal
postupovať podľa § 373 a 374 CSP, hoci nebolo autorizované podľa osobitného predpisu, odvolací súd
uvádza, že uvedené tvrdenia nie sú pravdivé, podané odvolanie bolo podpísané platným elektronickým

podpisom právnej zástupkyne žalobcu a overené ( č. l. 748 spisu).

20. V prejednávanej veci si žalobca uplatnil voči žalovanému nárok na zaplatenie 20.751,99 Eur s
príslušenstvom titulom plnenia v zmysle uzatvorenej Zmluvy o obchodnom zastúpení, pričom žalovanýv rámci procesnej obrany v konaní ako i v podanom odvolaní mal za to, že žalobcom uplatnený nárok na
vyplatenie provízií je neoprávnený, pričom poukazoval na to, že na základe spracovaného kompletného
vyúčtovania za obdobie od 1.1.2007 do 14.9.2007 má voči žalobcovi pohľadávku vo výške 1.180.587 Sk

bez DPH, ktorú si započítal voči pohľadávke žalobcu za mesiace júl, august a september (do 14.9.2007)
v celkovej výške 525.357,- Sk bez DPH a svoju pohľadávku vyúčtoval žalobcovi faktúrou č. 217084,
vystavenou dňa 7.11.2007, s dátumom splatnosti 21.11.2007. Súd prvej inštancie konštatoval, že hoci
sa v spise reakcia žalobcu na zápočet nenachádza, z následného listu žalovaného zo dňa 10.1.2008 je
zrejmé, že týmto listom reagoval na námietky žalobcu ohľadne nepreukázateľnosti a nezrozumiteľnosti

vystavenej faktúry č. 217084. Žalovaný uznal, že faktúra bola vystavená chybne a preto zaslal žalobcovi
dobropis, ktorým bola dobropisovaná faktúra číslo 217084. Zároveň list obsahoval návrh na zápočet
pohľadávky žalobcu v celkovej sume 525.356,57 Sk bez DPH oproti pohľadávke žalobcu vo výške
919.136,14 Sk bez DPH. V poslednom odseku bolo vyslovené presvedčenie, že žalobca predložený
návrh záverečného vysporiadania bude akceptovať. V uvedenom liste zároveň žalovaný uviedol, že
faktúry za mesiace august a september ešte od žalobcu neobdržal. Žalobca vystavil faktúry č. 8/00007

za poskytnuté služby v mesiaci august 2017 a č. 9/00007 za poskytnuté služby v mesiaci september
2007 až dňa 31.12.2007 s lehotou splatnosti 25.1.2008. Z uvedeného súdu prvej inštancie vyplývalo,
že žalovaný pri zápočte zo dňa 5.11.2007, ako aj pri návrhu na zápočet pohľadávok zo dňa 10.01.2008
vychádzal zo svojich interných údajov uvedených v systéme HOC, keďže nedisponoval faktúrami od
žalobcu. Z popísaného skutkového stavu mal súd za preukázané, že hoci žalovaný odstúpil od Zmluvy o

obchodnom zastúpení, ktorá tak zanikla dňa 22.08.2007 doručením odstúpenia žalobcovi, uznal nárok
žalobcu na vyplatenie provízie, respektíve vzniknutých nákladov za mesiace júl, august a september
2007. Sám žalovaný iniciatívne oslovoval písomne žalobcu s návrhmi na zápočet pohľadávok. Právny
predchodca žalovaného uskutočnil jednostranné započítanie pohľadávok listom zo dňa 5.11.2007,
pričomsúdprvejinštanciemalzato,žežalovanýmuskutočnenýprávnyúkonjednostrannéhozapočítania

nespĺňa požiadavky stanovené zákonom, keďže žalovaný v rozpore s ustanovením § 359 ObZ proti
pohľadávke žalobcu započítal svoju pohľadávku, ktorá ešte nebola splatná. Uvedeným jednostranným
zápočtom žalovaného teda k zániku pohľadávky žalobcu započítaním nemohlo dôjsť a k zániku
pohľadávky žalobcu nedošlo ani na základe listu žalovaného zo dňa 10.1.2008, ktorý súd prvej inštancie
posúdilakonávrhnavysporiadanievzájomnýchpohľadávokzápočtom.Prijatienávrhuzostranyžalobcu

v konaní preukázané nebolo, čiže žalovaný neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že k zániku
pohľadávky žalobcu došlo na základe dohody o vzájomnom započítaní pohľadávok. Žalovaný tým, že
dva krát prejavil vôľu započítať voči pohľadávke žalobcu svoju pohľadávku, prakticky uznal pohľadávku
žalobcu a svojim postupom uznal existenciu pohľadávky žalobcu.

21. Žalovaný v podanom odvolaní má za to, že súd neposudzoval každý jeden dôkaz vo vzájomnej
súvislosti, dospel tak k nesprávnym skutkovým zisteniam, čo malo za následok nesprávne vyhodnotenie
dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov a porušil tým aj pravidlo formálnej logiky, čím založil vadu konania
podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP. V dôsledku nesprávne zisteného skutkového stavu súd nesprávne
právne posúdil vec, pretože obsah správnej právnej normy nesprávne interpretoval, resp. správne

zvolenú a správne interpretovanú právnu normu nesprávne aplikoval. Tým založil aj ďalšiu vadu konania
uvedenú v ustanovení podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Zhodnotenie súdu v tom smere, že prijatie
návrhu zo strany žalobcu zo dňa 10.1.2008 preukázané nebolo, a tým žalovaný neuniesol dôkazné
bremeno a nepreukázal, že k zániku pohľadávky žalobcu došlo na základe dohody o vzájomnom
započítaní pohľadávok, podľa žalovaného neobstojí a považuje v rozpore so zisteným skutkovým

stavom a následným právnym hodnotením súdu tvrdenie, že tým, že žalovaný dvakrát prejavil vôľu
započítať voči pohľadávke žalobcu svoju pohľadávku, prakticky uznal pohľadávku žalobcu, čo vyplýva
z právnej podstaty inštitútu započítania.

22. Odvolací súd má za to, že odvolacia argumentácia žalovaného je rozporuplná a nekonzistentná,

keď na jednej starne má za to, že sporná pohľadávka zanikla započítaním a na druhej strane tvrdí
že dlh voči žalobcovi neuznal. Zhodne s prvoinštančným súdom i odvolací súd má za to, že žalovaný
neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že k zániku pohľadávky žalobcu došlo na základe dohody
o vzájomnom započítaní pohľadávok. Žalovaný však nepoprel, a z listinných dôkazov vyplýva, že dva
krát prejavil vôľu započítať voči pohľadávke žalobcu svoju pohľadávku a teda tým uznal pohľadávku

žalobcu, voči pohľadávke žalobcu nič nenamietal a svojim postupom uznal jej existenciu. Žalovaný
teda akceptoval nárok žalobcu na provízie na základe podkladov zo systému, o čom svedčí tá
skutočnosť, že k prejavu vôle započítať svoju tvrdenú pohľadávku voči pohľadávke žalobcu pristúpil
v čase, kedy nemal ešte k dispozícii faktúry žalobcu za mesiace august a september. Pokiaľ bolspochybňovaný nárok žalobcu s odôvodnením, že dochádzalo k tzv. „prebaľovaniu“ pohľadávok, resp.
k zápočtu nezaplatených pohľadávok novými, väčšími pohľadávkami, tak v konaní nebolo preukázané,
že zápočty povolené neboli, súdu prvej inštancie nebola predložená žiadna interná smernica spoločnosti

žalovaného, ktorá by takéto postupy zakazovala. V prípade, ak činnosťou žalobcu bola spoločnosti
žalovaného spôsobená škoda, žalovaný mal možnosť náhradu škody od neho vymáhať a to aj súdnou
cestou, čo však neurobil. Odvolací súd má za preukázané, že nárok žalobcu je dôvodný a preukázaný,
nakoľko žalovaný napriek odstúpeniu od zmluvy nárok žalobcu akceptoval a uznal tým, že prejavil
vôľu voči tomuto nároku započítať svoje vlastné pohľadávky, hoci k platnému zápočtu a teda zániku

pohľadávky žalobcu nedošlo.

23. V súvislosti so započítaním pohľadávok odvolací súd ďalej uvádza, že započítaním svojej
pohľadávky žalovaný teda vlastne uznal dôvodnosť a správnosť žalovanej pohľadávky žalobcu, a
to nielen do samotného základu, ale aj výšky. K započítaniu odvolací súd uvádza, že započítanie
predstavuje prejav vôle veriteľa započítať pohľadávku, ktorú má voči svojmu dlžníkovi, voči pohľadávke

tejto osoby, ktorú má ona ako veriteľ voči nemu (compensatio necessaria). Započítanie, ako každý
právny úkon musí byť zrozumiteľný a určitý. Z prejavu vôle veriteľa musí predovšetkým vyplývať,
ktorú určitú pohľadávku alebo viac pohľadávok a v akej výške chce započítať voči iným pohľadávkam,
ktoré má dlžník v právnej pozícii veriteľa voči nemu. K zániku pohľadávky dochádza vtedy, keď sa
pohľadávky stretnú. Pohľadávky sa stretnú vtedy, keď sú splatné. Obchodný zákonník v zhode s

Občianskym zákonníkom, i keď inou terminológiou, za pohľadávky spôsobilé na započítanie považuje
len tie pohľadávky, ktoré je možné uplatniť na súde. Jedným z právnych predpokladov pre započítanie
je splatnosť pohľadávok, ktoré majú byť predmetom započítania. Obchodný zákonník opakuje zásadu
vyjadrenú v Občianskom zákonníku, podľa ktorej proti pohľadávke splatnej nie je možné započítať
pohľadávku nesplatnú., ibaže ide o pohľadávku voči dlžníkovi, ktorý nie je schopný plniť svoje peňažné

záväzky.

24. V predmetnej sporovej veci nebolo preukázané, že by došlo k nejakému započítaciemu prejavu
(kompenzačnej námietke) adresovanej žalobcovi, teda právnemu úkonu, pre platnosť ktorého sa
vyžadujú náležitosti v zmysle § 34 a nasl. OZ. Z jeho obsahu malo byť zrejmé najmä, ktoré pohľadávky

sa uplatňujú na započítanie, v akej výške, proti ktorej pohľadávke. Započítací prejav pred začatím
súdneho konania zo strany žalovaného preukázaný nebol, žalovaný platný jednostranný zápočet
nevykonal, naopak bolo preukázané, že iba navrhol zápočet údajných vzájomných pohľadávok. Sám
žalovaný tým, že následne navrhol vzájomný zápočet pohľadávok, potvrdil, že k jednostrannému
započítaniuúdajnýchvzájomnýchpohľadávoknedošlo,keďženavrholdvojstrannézapočítanieúdajných

vzájomných pohľadávok, v konaní však ďalej už žalovaný nepreukázal, že došlo k zániku pohľadávky
na základe dohody, ktorú navrhol právny predchodca žalovaného na vzájomné započítanie pohľadávok.
Bolo preukázané, že túto navrhovanú dohodu žalobca odmietol listom zo dňa 21.1.2008. Po tomto
návrhu dohody už žiadny jednostranný zákonný zápočet právny predchodca žalovaného nevykonal a
žalobcovi nedoručil. V zmysle základného procesného pravidla, podľa ktorého je každá strana povinná

dokazovať skutočnosti zodpovedajúce znakom právnej normy, ktorá je pre ňu priaznivá a ktorej sa
domáha, žalovaný dôkazné bremeno vo vzťahu k započítaniu nepreukázal. Z uvedeného zároveň
vyplýva, že strana domáhajúca sa určitých právnych následkov, musí znášať aj nepriaznivé dôsledky
stavu non liquet - neobjasneného skutkového stavu, resp. určitej relevantnej skutočnosti.

25. V súvislosti s uznaním záväzku odvolací súd poukazuje na konštantnú rozhodovaciu prax súdov, z
ktorej vyplýva, že uznanie záväzku (§ 323 ObZ) urobené spôsobom požadovaným zákonom zakladá
vyvrátiteľnú právnu domnienku, že záväzok v uznanom rozsahu v čase uznania trval. Požiadavka
určitosti prejavu uznania je splnená aj bez výslovného použitia výrazu „uznanie dlhu“ (R 25/1993).
Uznanie záväzku zlepšuje procesné postavenie veriteľa tým, že mu uľahčuje vymôcť plnenie svojej

pohľadávky,nakoľkoexistenciazáväzkusavčaseuznaniapredpokladá.Prisúdnomsporetedadôkazné
bremeno o neexistencii uznaného záväzku zaťažuje dlžníka. Uznanie záväzku je jednostranný právny
úkon urobený dlžníkom adresovaný veriteľovi. Pre uznanie záväzku zákon vyžaduje písomnú formu.
Dôsledkomuznaniazáväzkujevznikvyvrátiteľnejprávnejdomnienkyotom,žezáväzokvčaseuznaniaa
v uznanom rozsahu trvá. Vzhľadom na vyvrátiteľnosť domnienky má dlžník naďalej možnosť preukázať,

že záväzok nevznikol, prípadne, že v čase uznania už netrval. Dôkazné bremeno o tejto skutočnosti
prešlo na dlžníka. Vznik vyvrátiteľnej právnej domnienky zaväzuje aj súd pri hodnotení dôkazov, a
to v tom zmysle, že skutočnosť, pre ktorú je v zákone ustanovená domnienka, ktorá pripúšťa dôkaz
opaku, má súd za preukázanú, pokiaľ v konaní nevyšiel najavo opak (§ 192 CSP). Splnenie predpokladu„možno usudzovať“ môže vyplynúť z rôznych okolností, napríklad z korešpondencie medzi dlžníkom a
veriteľom, že zvyšok dlhu ne/uznáva, prípadne sám dlžník pri čiastočnom plnení uvedie, že zvyšok dlhu
neuznáva a pod. Pre posúdenie splnenia tejto zákonnej podmienky je potrebné vziať do úvahy konkrétne

okolnosti prípadu. Bolo teda vecou žalovaného - dlžníka, aby dokazoval neexistenciu záväzku, ktorý
uznal a popr. niesol i všetky dôsledky z toho, že túto skutočnosť v súdnom konaní nepreukázal. Odvolací
súd zdôrazňuje, že nestačí určitú skutočnosť len poprieť, ale strana musí uviesť aj vlastné tvrdenia o
predmetných skutkových okolnostiach, na čo nadväzuje povinnosť označiť dôkazy na ich preukázanie.

26. Ak žalovaný ako dlžník nechcel uznať pohľadávku žalobcu, bolo jeho povinnosťou to dať žalobcovi
ako svojmu veriteľovi výslovne najavo, a musel mu to výslovne vyhlásiť v rozhodnom čase, či už vo
vzájomnej korešpondencii alebo v účtovných dokladoch. Procesná obrana žalovaného v súdnom konaní
niekoľko rokov po snahe o realizáciu započítania založená na tom, že nechcel uznať pohľadávku, nemá
žiadnu právnu relevanciu, keďže v tomto čase v dôsledku uplynutia času bola založená nevyvrátiteľná
domnienka uznania záväzku žalovaným. Bolo na žalovanom, aby v súdnom konaní dokázal, že uznaný

záväzok v čase uskutočnenia aktu uznania (v čase návrhov o započítanie) v skutočnosti neexistoval, či
už preto, lebo nikdy nevznikol, alebo preto, že ešte pred jeho uznaním zanikol. Dôkazné bremeno tak
bolo v okolnostiach rozhodovaného sporu na žalovanom ako dlžníkovi. Žalovaný napriek uvedenému
dôkazné bremeno v rozhodovanom spore neuniesol, na vyvrátenie existencie nároku žalobcu žalovaný
nenavrhol žiadne relevantné dôkazné návrhy.

27. Odvolací súd preto odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP posúdil ako
neopodstatnené, keď súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým
zisteniam a vec správne právne vec posúdil. Odvolací súd v tejto súvislosti tiež dodáva, že sa nestotožnil
anisnámietkouarbitrárnosti napadnutéhorozhodnutia.Súdprvejinštanciesvojerozhodnutiespôsobom

súladným s dikciou ustanovenia § 220 ods. 2 CSP presvedčivo a náležite odôvodnil, v odôvodnení
rozsudku poskytol odpovede k otázkam vystavším z procesnej obrany žalovaného a vysporiadal sa so
všetkýmiskutočnosťamipodstatnýmiprerozhodnutievovecisamej,pričomzodôvodnenianapadnutého
rozsudku je zrejmý myšlienkový postup súdu prvej inštancie vedúci ku v ňom ustáleným skutkovým a
právnym záverom. Žalovaný v odvolaní v zásade len zopakoval argumentáciu prezentovanú v rámci

procesnej obrany už v konaní pred súdom prvej inštancie, s ktorou sa však súd prvej inštancie
vysporiadal. Žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne vecne a právne relevantné dôvody, ktoré by boli
spôsobilé privodiť pre neho priaznivé rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie
v súlade so zásadou kontradiktórnosti civilného súdneho procesu, z vykonaného dokazovania vyvodil
správne skutkové závery a napokon aj vec správne rozhodol po právnej stránke. Odvolací súd preto

dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny a preto ho v zmysle §
387 ods. 1 CSP potvrdil.

28. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

29. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

30. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

31. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255
ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP, keďže žalobca bol v odvolacom konaní úspešný, odvolací súd mu priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške trov tohto odvolacieho konania
podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

32. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá
CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii.

Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v
rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).