Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 22. júl 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3To/68/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2223010262
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 07. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Kresl
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2223010262.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Kresla a sudcov JUDr.
Kataríny Stanislavskej a JUDr. Juraja Dziaka, v trestnej veci obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX, pre
prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 139
ods. 1 písm. c) Trestného zákona, o sťažnosti prokurátorky Okresnej prokuratúry Dunajská Streda proti
uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 4T/23/2023-356 zo dňa 13.12.2024, na neverejnom

zasadnutí konanom dňa 22.07.2025 v Trnave, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 193 odsek 1 písm. c) Trestného poriadku sa sťažnosť okresného prokurátora z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 4T/23/2023-356 zo dňa 13.12.2024
okresný súd postupom podľa § 280 ods. 2 Trestného poriadku trestnú vec obžalovaného A. B., nar.
XX.XX.XXXX v C. D., trvale bytom C. XXX/X, C., stíhaného pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156

ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona,
ktorého sa mal dopustiť tak,

že

dňa 25.10.2021 v čase okolo 19:30 hod v obci E. F. XXX, okres Dunajská Streda v predsieni bytu,

v ktorom býval v spoločnej domácnosti s družkou poškodenou G. H., narodená XX.XX.XXXX, trvale
bytom E. XXX, okres Dunajská Streda ju fyzicky napadol takým spôsobom, že po predchádzajúcej
slovnej hádke ju obidvoma rukami chytil za ramená a veľkou silou ju odsotil od seba na vzdialenosť troch
metrov, následkom čoho poškodená po strate rovnováhy celou váhou chrbtom narazila o hranatú časť
zárubnekúpeľňovýchdveríaspadlanazem,následkomčohopoškodenáG.H.utrpelazranenieťažkého
charakteru, a to zlomeninu hornej krycej platničky štvrtého driekového stavca L4A1 s adekvátnou dobou

liečenia do 42 dní, pričom jej obmedzenie v obvyklom spôsobe života spočívalo v nutnosti dodržiavať
kľudový režim, telesne sa šetriť, užívať analgetiká proti bolesti a injekcie na riedenie krvi a v nutnosti
nosiť korzet, počas celej doby liečenia, ktorý ju obmedzoval vo voľnom pohybe a mal ju chrániť pred
prudkými pohybmi, ktorými by si mohla ublížiť,

postúpil Okresnému úradu Dunajská Streda na prejednanie priestupku.

Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v rozsahu č.l. 356-360.

Proti tomuto uzneseniu bezprostredne po jeho vyhlásení na hlavnom pojednávaní zahlásila sťažnosť
prokurátorka Okresnej prokuratúry Dunajská Streda, ktorú písomne odôvodnila na č.l. 364.

Prokurátorka sa nestotožnila so záverom okresného súdu o tom, že z vykonaného dokazovania nebolo
možné ustáliť, že obžalovaný mohol v priamom či nepriamom úmysle chcieť poškodenej spôsobiťpoškodeniezdraviaazároveňvedieťabyťstýmuzrozumený.Obžalovanýspôsobilpoškodenejzranenie
platničky,ktorúmalapoškodenáoperovanúužvroku2018.Pokiaľideozáveryznalca,ktorýkonštatoval,
že sotením o zárubňu nemohlo dôjsť k zraneniu platničky, zranenie poškodenej nebolo spôsobené

obžalovaným, podľa prokurátorky však za pád nesie vinu obžalovaný, keďže z vykonaného dokazovania
bolo zrejmé, že poškodenú sotil práve obžalovaný po vzájomnej hádke. Obžalovaný tiež vedel o jej
problémoch s chrbticou. Konanie obžalovaného možno vyhodnotiť minimálne ako nepriamy úmysel,
keďže vedel, že svojim konaním môže spôsobiť poškodenie zdravia u poškodenej. V prejednávanej
veci bolo potrebné prihliadať aj na okolnosti, za ktorých došlo ku skutku, keď obžalovaný konal

v hneve, poškodená ho nevedela utíšiť, cítila z neho strach. V žiadnom prípade sa nemohlo jednať
o nedbanlivostné konanie. Výsledkom konania obžalovaného bolo poškodenie zdravia poškodenej,
ktorá bola obmedzená v obvyklom spôsobe života. Znalecký posudok a výpoveď znalca má rovnakú
váhu ako akýkoľvek iný dôkaz a bolo potrebné ho hodnotiť v kontexte všetkých dôkazov, pričom súd
jeho závermi nie je viazaný. Ťažkosti, ktoré poškodená pociťovala pri skutku boli v príčinnej súvislosti
s konaním obžalovaného. Ak mal súd za to, že konanie obžalovaného je priestupkom, mal adekvátne

tomuto záveru prispôsobiť skutkovú vetu, alternatívne sa zamyslieť nad tým, či konanie nie je možné
považovať za konanie bezprostredne smerujúce k dokonaniu trestného činu. Vzhľadom na odvolaciu
argumentáciu navrhla, aby odvolací súd sťažnosti vyhovel, napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil
a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Obžalovaný sa k sťažnosti prokurátorky vyjadril prostredníctvom svojho obhajcu. V plnej miere sa
stotožnil s napadnutým uznesením, okresný súd správne vyhodnotil dôkaznú situáciu a vec správne
právne posúdil. Priebeh skutkového deja, ktorý opísala prokurátorka v sťažnosti vyplýva výlučne
z výpovede poškodenej, pričom táto výpoveď je jediným dôkazom, ktorý opisuje skutom takýmto
spôsobom. Pokiaľ ide o spochybňovanie záverov znalca, obžalovaný má za to, že v prípade znaleckého

posudku ide o odborné posúdenie veci znalcom, a teda jeho závery nemožno spochybňovať. Okresná
prokurátorka odôvodnila sťažnosť rôznymi hypotézami, ktoré však nie sú v súlade s vykonaným
dokazovaním a nie sú verifikovateľné. Pri sťažnosti sa prokurátorka držala len výpovede poškodenej,
pričom úplne ignorovala relevantné závery znalca, ktorý jasne príčinnú súvislosť medzi konaním
obžalovaného a zraneniami poškodenej vylúčil. Znalec na hlavnom pojednávaní výslovne uviedol, že

sotením o zárubňu nemohlo vzniknúť poškodenej poškodenie platničky. Je veľmi ťažké zistiť čo je staré
zranenie a čo nové. Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by obžalovaný spáchal skutok,
ktorý sa mu kladie za vinu obžalobou. Obžalovaný odmieta, že by mal úmysel spôsobiť poškodenej
akúkoľvek ujmu na zdraví. Jediným dôkazom o vine obžalovaného bola výpoveď poškodenej, ktorá však
bola vyvrátená ďalšími dôkazmi. Obžalovaný navrhol, aby odvolací súd sťažnosť okresnej prokurátorky

zamietol ako nedôvodnú.

Krajský súd na neverejnom zasadnutí konanom dňa 22.07.2025 na podklade podanej sťažnosti podľa §
192 ods. 1 písm. a), písm. b) Trestného poriadku preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia,
protiktorémupodalaprokurátorkasťažnosťadospelkzáveru,ženapadnutéuzneseniejevecnesprávne

asťažnosťprokurátorkyjepotrebnézamietnuť.Vdanomprípadebolisplnenépodmienkyprepostúpenie
veci podľa § 280 ods. 2 Trestného poriadku.

Krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil tak s výrokovou časťou napadnutého uznesenia okresného
súdu ako aj s jeho odôvodnením. Stotožnil sa s právnym názorom okresného súdu o tom, že v konaní

vyvstali jednak pochybnosti o príčinnej súvislosti medzi konaním obžalovaného a následkom v podobe
ujmy na zdraví poškodenej, a jednak nebol preukázaný priamy či nepriamy úmysel obžalovaného
privodiť poškodenej ujmu na zdraví.

Preskúmaním vykonaného dokazovania, v kontexte odvolacích námietok okresnej prokurátorky, a tiež

argumentácie obžalovaného prezentovanej vo vyjadrení k sťažnosti prokurátorky, nebolo možné dospieť
k inému záveru, než k akému dospel okresný súd.

Podľa § 17 Trestného zákona pre trestnosť činu spáchaného fyzickou osobou treba úmyselné zavinenie,
ak tento zákon výslovne neustanovuje, že stačí zavinenie z nedbanlivosti.

Ustanovenie § 17 Trestného zákona upravuje princíp zodpovednosti za zavinenie. Zavinenie je
predpokladom naplnenia každej skutkovej podstaty trestného činu zo strany fyzickej osoby, a
teda pri akomkoľvek trestnom čine spáchanom fyzickou osobou predstavuje zavinenie obligatórnyznak skutkovej podstaty trestného činu, pričom bez existencie zavinenia, či už úmyselného, alebo
nedbanlivostného nemožno skutok fyzickej osoby posudzovať ako trestný čin.

Zavinenie možno definovať ako "vnútorný psychický vzťah páchateľa k porušeniu alebo ohrozeniu
záujmu chránenému Trestným zákonom, vyvolanému spôsobom uvedeným v Trestnom zákone".
Zavinenie pozostáva z vedomostnej a vôľovej zložky. Vedomostná zložka zavinenia je prítomná v
tom prípade, ak si páchateľ uvedomuje, že konaním predpokladaným skutkovou podstatou trestného
činu, môže ohroziť alebo porušiť záujem chránený skutkovou podstatou trestného činu. Vôľovú zložku

zavinenia možno definovať ako vnútorný postoj potenciálneho páchateľa k ohrozeniu alebo porušeniu
zákonom chráneného záujmu v dôsledku svojho konania. Vôľová zložka môže mať podobu chcenia
alebo uzrozumenia. Od prítomnosti vedomostnej zložky, prítomnosti a obsahu vôľovej zložky je závislá
existencia konkrétnej formy zavinenia.

Subjektívnastránkatrestnéhočinupredstavujevnútornývzťahpáchateľakspáchanémutrestnémučinu,

ktorý nie je možné skúmať priamo, ale len sprostredkovane, t. j. tak ako sa navonok prejavuje v jeho
konaní (rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v Zbierke pod číslom 3/2011).

Skutková podstata trestného činu ublíženia na zdraví v zmysle § 156 Trestného zákona je postavená na
úmyselnom zavinení páchateľa. Pre kvalifikáciu skutku ako prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods.

1, ods. 2 Trestného zákona je teda podstatný predovšetkým spôsob vykonania útoku, jeho intenzita ako
i ďalšie okolnosti, za ktorých k nemu došlo, nakoľko na podklade týchto zistení je možné urobiť záver o
úmysle (hoci aj eventuálnom) páchateľa spôsobiť následok v podobe ťažkej ujmy na zdraví.

Z hľadiska úmyslu spôsobiť ujmu na zdraví pritom postačuje zistenie, že páchateľ vedel, že svojím

konaním môže takýto ťažký následok spôsobiť a bol s tým uzrozumený (ide o takzvaný eventuálny
úmysel). Z dôkazného hľadiska možno takéto uzrozumenie odvodzovať napr. z povahy použitej zbrane,
zo spôsobu vykonania útoku a jeho intenzity, no najmä z toho, proti ktorej časti tela útok smeroval ako
aj z pohnútky činu a z okolností, ktoré násilnému konaniu zo strany páchateľa predchádzali, okolností,
za ktorých sa skutok stal a tiež z toho, aké nebezpečenstvo pre napadnutého z útoku hrozilo. (judikát

R 16/1964)

Záver o zavinení páchateľa musí byť preukázaný výsledkami dokazovania. Z vykonaného dokazovania
musí logicky vyplynúť zistenie, či v prejednávanej veci je/nie je prítomné zavinenie v zmysle
trestnoprávnom a v akej forme, čo je síce záver právny, ale aj právny záver o subjektívnych

znakoch trestného činu sa musí zakladať na skutkových zisteniach súdu vyplývajúcich z vykonaného
dokazovania, rovnako ako záver o objektívnych znakoch trestného činu. Skutočnosti psychického
života významné pre právny záver o tom, či tu je/nie je zavinenie a v akej forme, sú predmetom
dokazovania práve tak, ako všetky ostatné okolnosti napĺňajúce znaky trestného činu. (primerane
napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Tdo/22/2013, 6Tdo/49/2015, R 60/1972)

V zmysle ustálenej súdnej praxe pritom platí, že motív páchateľa a subjektívna stránka trestného činu
sú znaky, ktoré sa síce týkajú psychiky páchateľa, ale prejavujú sa navonok v spáchanom skutku a
dokazujú sa rovnako ako objektívne znaky trestného činu (konanie, následok a príčinný vzťah).

Vo svetle sprítomnených záverov neobstojí argumentácia prokurátorky o tom, že úmyselné zavinenie
bolo preukázané, nakoľko obžalovaný mal vedieť, aké následky môže svojim konaním poškodenej
spôsobiť, keďže poznal jej zdravotný stav, vedel, že v minulosti bola operovaná kvôli platničkám.

Tak ako už krajský súd uviedol vyššie, zavinenie treba skúmať rovnako ako iný znak trestného činu,

a samozrejme, pri vyvodení záveru je nutné prihliadať na všetky okolnosti, za ktorých ku skutku došlo.
Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že soteniu poškodenej obžalovaným predchádzala hádka
a vzájomný, najmenej jednu hodinu trvajúci konflikt medzi poškodenou a obžalovaným. Obžalovaný
bol pod vplyvom alkoholu, uviedol (hoci táto skutočnosť nebola objektivizovaná lekárskou správou),
že alkohol pred skutkom požila aj sama poškodená, spoločne popíjali víno. Obaja sa zhodli na tom,

že v spoločnej domácnosti došlo k hádke, výmene názorov, obžalovaný bol hlučný, poškodená sa
ho snažila spacifikovať (utíšiť) tak, že sa mu snažila samovoľne a z vlastnej iniciatívy zakryť ústa.
Práve tento počin poškodenej u obžalovaného vyvolal reakciu, keď poškodenú od seba odsotil, tá
následne spadla na hranu zárubne. Z uvedeného možno vyvodiť jedine to, že v prejednávanej veci išloo situačný konflikt, výmenu názorov, pričom obžalovaný sám uviedol, že netušil, čo sa v uvedený deň po
príchode z prace poškodenej udeje. Ani jeden zo svedkov neuviedol žiadnu skutočnosť, a ani z iného
dôkazu nevyplynulo, že by sa obžalovaný vopred chystal poškodenej ublížiť, mal v úmysle jej spôsobiť

ujmu na zdraví, mal dôvod zaútočiť na poškodenú, mstiť sa jej, či jej čokoľvek iné oplácať. Odsotenie
poškodenej obžalovaným prišlo ako reakcia na to, keď sa poškodená snažila obžalovanému zakryť ústa,
a obžalovaný sa voči tomuto počinu bránil. Skutočnosť, že obžalovaný poškodenú odsotí tak, že táto
stratí rovnováhu, spadne na roh zárubne, pričom si poraní už predtým citlivé miesto možno v tomto
prípade označiť za skutočnú náhodilosť.

Pri vedomej nedbanlivosti páchateľ vie, že môže spôsobiť následok predpokladaný skutkovou podstatou
trestného činu. Nechce ho však spôsobiť a ani s jeho spôsobením nie je uzrozumený a naopak,
spolieha sa, že ho nespôsobí, no bez toho, aby na takéto spoliehanie sa existovali primerané dôvody.
Vedománedbanlivosťvždyvyžaduje,abyokolnosti,naktorésapáchateľspoliehal,malipovahureálnych
okolností, ktoré podľa mienky subjektu boli prekážkou spôsobilou zabrániť ohrozeniu alebo porušeniu

záujmu chráneného Trestným zákonom aj keď objektívne na to dostačujúce neboli. Podľa právnej
teórie a praxe je páchateľ povinný zachovávať určitú mieru opatrnosti. Táto sa určuje na základe
súhrnu objektívnych a subjektívnych kritérií. Pokiaľ potenciálny páchateľ dodrží takto určenú mieru
opatrnostianapriektomunastanenásledokpredpokladanýskutkovoupodstatoutrestnéhočinu,jenutné
konštatovať, že sa na základe primeraných dôvodov spoliehal, že nespôsobí porušenie alebo ohrozenie

Trestným zákonom chráneného záujmu. Skutok je potom páchateľom nezavinený.

Záver o tom, že obžalovaný mal vedieť čo môže poškodenej spôsobiť nemožno z dokazovania
vyvodzovať. Primárne obžalovaný nemohol vedieť, že k takejto situácií dôjde, nemohol vedieť
a predvídať, že poškodená sa bude snažiť priložiť mu ruku k ústam, aby ho utíšila, on ju odsotí tak,

že poškodená stratí rovnováhu a dopadne spôsobom, akým dopadla. Obžalovaný nepoužil žiaden
predmet, nepôsobil na poškodenú spôsobom, ktorý by jeho útok urobil dôraznejším či intenzívnejším,
ani počas hádky na poškodenú nezaútočil, neurobil tak ani po tom, ako poškodená spadla, nevyhrážal
sa jej útokom, nezamýšľal jej ublížiť, nesnažil sa o to ani po skutku. V predmetnej veci možno skutočne
obžalovanému pričítať výlučne vedomú nedbanlivosť vo vzťahu k následku, v žiadnom prípade však

úmysel či už priamy alebo nepriamy. Práve pre absenciu úmyslu, ktorý pri žalovanom skutku musí
pokrývať každý znak, nebolo možné kvalifikovať skutok ako trestný čin.

Ďalej krajský súd súhlasí aj s tým, že vykonaným dokazovaním vznikli významné pochybnosti o tom,
čí následok ktorý nastal v podobe ujmy na zdraví bol spôsobený výlučne konaním obžalovaného

a následným pádom poškodenej. Krajský súd sa pokiaľ ide o ujmu na zdraví musel spoľahnúť na
závery znalca ako odborníka, ktorý konštatoval, že v danom prípade je ťažko posúdiť, či zranenia
poškodenej boli následkom predchádzajúcej operácie a ťažkostí alebo ako následok pádu. Poranenie
bolo kvalifikované ako ľahké zranenie, aj kvôli tomu, že nedošlo k poškodeniu stavca, ale len doštičky,
ktorá je bezvýznamná. Podľa znalca zranenie nebolo spôsobené konaním poškodeného, a ak by

aj poškodená spadla, nebolo zrejmé, že išlo o výlučnú reakciu na odsotenie poškodeného, alebo
kombináciu napr. požitia alkoholu a straty rovnováhy. Znalec tiež uviedol, že zdraví jedinec pri takomto
páde nemôže v žiadnom prípade utrpieť zranenie tohto charakteru, čo značí, že k zranenia zrejme
došlo práve kvôli tomu, že poškodená mala na dotknutom mieste už bez pádu zranenie z minulosti.
Poškodená mala už pre úrazom ťažké degeneratívne poškodenie platničky L4, rtg zmeny po úraze mohli

byť prítomné už predtým, a teda pred pádom v inkriminovaný deň.

Pokiaľ ide o tvrdenie prokurátorky o tom, že súd sa môže od záverov znalca aj odkloniť, v tomto smere
nemožno súhlasiť. Záver znalca je pre súd určujúci, nakoľko je to práve osoba znalca, ktorá disponuje
odbornosťou, ktorou súd nedisponuje. Súd ako laik nemôže účelovo vyňať závery znalca a neprihliadať

na ne o to viac, že v tomto prípade boli a aj museli byť zranenia poškodenej objektivizované, či ich
nahradiť svojimi laickými závermi a tým dotvárať dokazovanie.

Je pravdou, že záver, či v konkrétnom prípade došlo k ublíženiu na zdraví je záverom právnym, ktorý
je príslušný podať súd a nie znalec. Pri právnom posudzovaní konania páchateľa, ktorým útočil proti

zdraviučloveka,sanemôževychádzaťlenztoho,akáujmanazdravípoškodenéhobolatakýmtoútokom
spôsobená, ale je treba prihliadnuť i k okolnostiam, za ktorých sa útok stal, akým predmetom bolo útok
vedený a aké nebezpečie pre napadnutého z útoku hrozilo. Súd však v tomto prípade záver o ujme na
zdraví vyvodil sám, avšak bezpodmienečne k tomu mohol dôjsť len na základe znaleckého dokazovania.Ujma na zdraví sporná nebola, bola objektivizovaná a verifikovaná nielen znaleckým posudkom č.
187/2021 znalca Prof. MUDr. Petra Labaša, ale aj jednotlivými lekárskymi správami. Podstatné pre
otázku či došlo k naplneniu všetkých zákonných znakov skutkovej podstaty bola okrem iného aj otázka

príčinnej súvislosti, ktorá bola znaleckým dokazovaním prinajmenšom spochybnená, ak nie vylúčená.

Naplnenie objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu predpokladá tiež existenciu príčinnej
súvislosti medzi konaním a následkom. Každé konanie, ktoré je príčinou následku potrebného na
naplnenie skutkovej podstaty trestného činu, však nezakladá trestnú zodpovednosť. Na založenie

trestnej zodpovednosti musí existovať príčinná súvislosť medzi konaním a následkom pokrytá formou
zavinenia požadovanou konkrétnou skutkovou podstatou trestného činu. S týmto úzko súvisí otázka
naplnenia znakov subjektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu, z ktorej vychádza zavinenie.
V trestnom práve platí zásada, že bez zavinenia niet trestného činu.

Absencia ktoréhokoľvek zo zákonných znakov skutkovej podstaty toho - ktorého trestného činu pritom

tvorí objektívnu prekážku ako v možnosti konanie páchateľa právne kvalifikovať ako trestný čin.

Spravodlivé meritórne rozhodnutie súdu, ktoré má komplexné (obojsmerné) dokazovanie orgánov
činnýchvtrestnomkonanívzmysle§2ods.10Trestnéhoporiadkuumožniť,jevprípadedôkaznejnúdze
rozhodnutie podľa zásady dôkazného bremena, teda pri pochybnostiach v prospech obžalovaného,

čo znamená v neprospech obžaloby. Spravodlivé je, aby každý, kto spáchal trestný čin, bol za jeho
spáchanie odsúdený a primerane potrestaný, ale len vtedy, resp. v tom rozsahu, v ktorom mu je vina
dokázaná v konaní pred súdom. V tomto konaní rozhoduje súd ako nestranný orgán a zodpovednosť
za dokázanie skutku, ktorý sa obžalovanému kladie za vinu, nesie prokurátor (ako žalujúca strana).
Ak má prokurátor niesť zodpovednosť za dokázanie viny obžalovaného v konaní pred súdom a ak

má súd v tomto konaní vystupovať ako nestranný orgán, nemožno požadovať, aby súd vo vzťahu
k prípravnému konaniu plnil úlohu „prieskumného vyšetrovateľa", ktorá v zásade patrí prokurátorovi.
(rozhodnutie Najvyššieho súdu SR publikované v Zbierke pod číslom 118/2014)

Nie je úlohou súdu na hlavnom pojednávaní napomáhať dokazovaniu tvoriacemu podklad pre uznanie

viny, a to vo vzťahu k pochybnostiam o ktoromkoľvek kvalifikačnom momente či naplnení všetkých
zákonných znakov žalovaného trestného činu. Tým zároveň odvolací súd odpovedá na námietku,
ktorou sa prokurátorka domáhala zamyslenia sa nad prípadnou inou skutkovou podstatou, ktorú mohol
a podľa jej argumentácie mal okresný súd uplatniť v prvostupňovom konaní. Nad úvahou o inej
právnej kvalifikácií sa nebolo relevantné zamýšľať ani v rámci sťažnostného konania, keďže dôvod pre

postúpenie veci na prejednanie priestupku nebola len absencia priameho či nepriameho úmyslu, ale aj
významné pochybnosti o príčinnej súvislosti medzi konaním obžalovaného a následkom v podobe ujmy
na zdraví poškodenej.

Z vyššie uvedených dôvodov potom krajský súd sťažnosť prokurátorky v zmysle § 193 ods. 1 písm. c)

Trestného poriadku zamietol ako nedôvodnú.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, čiže jednomyseľne podľa § 163 ods. 4 Trestného
poriadku v spojení s § 170 ods. 6 Trestného poriadku.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.