Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami… Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 16. október 2023

Súd: Okresný súd Trebišov
Spisová značka: 12Csp/65/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7923201408
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 10. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Pajtášová

ECLI: ECLI:SK:OSTV:2023:7923201408.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trebišov sudkyňou JUDr. Zuzanou Pajtášovou v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX,

bytom C. XXX/XX, XXX XX D., zast.: Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Rybár, s.r.o., IČO:
47 234 466, so sídlom Kuzmányho 29, 040 01 Košice, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so
sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: XXXXXXXX, o zaplatenie sumy 480,00 Eur, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 150,-Eur, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti
tohto rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.
III. Žalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou súdu dňa 06.04.2023 sa žalobkyňa domáhal na žalovanom zaplatenia
primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 480,00 Eur a náhrady trov konania.

2. Žalobkyňa žalobu odôvodnila tým, že dňa 10.07.2006 žalovaný ako veriteľ poskytol žalobkyni ako
spotrebiteľovi na základe zmluvy o úvere č. 9040880 spotrebiteľský úver. Žalovaný za použitia nekalých
obchodných praktík inkorporoval rozhodcovskú doložku do Všeobecných podmienok poskytnutia úveru.
Rozhodcovská doložka bola výrazne v neprospech žalobkyne ako spotrebiteľky a žalobkyňa nemala

možnosť ovplyvniť jej obsah. Rozhodcovská doložka bola neprijateľnou zmluvnou podmienkou, a preto
bola neplatná. Žalovaný inicioval na podklade neplatnej rozhodcovskej doložky rozhodcovské konanie,
ktoré malo za následok vydanie nulitného rozhodcovského rozsudku. Na podklade rozhodcovského
rozsudku sp. zn. SR 6774/06 zo dňa 05.01.2007 žalovaný inicioval exekučné konanie voči spotrebiteľke,
ktoré sa viedlo na Okresnom súde Trebišov pod sp. zn. 18Er/751/2007. Uznesením Okresného súdu
Trebišov sp. zn. 18Er/751/2007-42 zo dňa 28.06.2013, ktoré nadobudlo právoplatnosť 26.01.2023,
v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 13CoE/160/2022-90 zo dňa 20.12.2022,

vydaným v odvolacom konaní, došlo na podklade žalobcovho návrhu na zastavenie exekúcie k
právoplatnému zastaveniu exekúcie z dôvodu, že súd v rozhodnutí konštatoval, že rozhodcovská
doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Nakoľko súd deklaroval, že postupom žalovaného
bližšie popísanom v predmetnom rozhodnutí porušil práva spotrebiteľa, ktorých integrálnou súčasťou
je ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, nekalými obchodnými praktikami, právo
na pravdivé a úplné informácie o zmluvnom vzťahu, právo na konanie s odbornou starostlivosťou
zo strany veriteľa garantovaných ustanoveniami § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, zákona č.

258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch ako aj zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa,
bližšie špecifikovaných v predmetnom rozhodnutí, súd rozhodol v prospech žalobcu. Vzhľadom na
tieto skutočnosti a na nižšie citované ustanovenie zákona vznikol žalobkyni ako spotrebiteľke nárok na
primerané finančné zadosťučinenie, ktorého sa podanou žalobou domáha. Podľa zákona č. 250/2007Z. z. o ochrane spotrebiteľa (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“) § 3 ods. 5) Proti porušeniu práv a
povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi
na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby

sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto
konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov
jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa
uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý
na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými

predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo
povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. Vyššie citované ustanovenie
§ 3 ods. 5) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa upravuje právo spotrebiteľa, ktorý na
súde úspešne uplatnil porušenie svojho práva alebo povinnosti vyplývajúceho zo zákona na ochranu
spotrebiteľa či z osobitných predpisov upravujúcich postavenie spotrebiteľa a spotrebiteľské právne
vzťahy, na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za toto porušenie zodpovedá. V otázke,

kedy je možné hovoriť o splnení podmienok na vznik nároku spotrebiteľa na primerané finančné
zadosťučineniepoukazujemenanižšieuvádzanérozhodnutia:-RozsudokNajvyššiehosúduSlovenskej
republiky, sp. zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.01.2019: „Aplikujúc režim zákona č. 250/2007 Z. z. je
potom nutné použiť jeho § 3 ods. 5, podľa ktorého spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie
práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané

finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom
a osobitnými predpismi zodpovedá. Citované ustanovenie má plniť jednak funkciu satisfakčnú a jednak
funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť dodávateľov od protiprávneho konania voči
spotrebiteľom. Možno ho však chápať aj ako prostriedok na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať
sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch, kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom

porušujú. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako
slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie
vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že
spotrebiteľ, na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom
a osobitnými predpismi. Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto

ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva
alebo povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia, alebo vo výroku
rozsudku určí neprijateľnosť konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej
zmluve (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/389/2015). Žiadnu inú podmienku,
t. j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola

privodená konkrétna ujma, nevyžaduje. Zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom
dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné
bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické preukazovanie či už výšky
škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej
výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia,

neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným
kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia. Bude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom
na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu, stanovil rozsah finančného zadosťučinenia. 19. V
preskúmavanej veci je z obsahu spisu zrejmé, že žalobcovia ako spotrebitelia úspešne uplatnili na
súde porušenie svojich práv na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách,

keď ich žalobe súd vo vzťahu k tomuto nároku v celom rozsahu vyhovel. Splnili tak predpoklad, ktorý
zákon č. 250/2007 Z. z. v ustanovení § 3 ods. 5 vyžaduje pre vznik práva na primerané finančné
zadosťučinenie. Pre úspešné uplatnenie tohto nároku zákon nevyžaduje, aby bol medzi stranami spor
zo spotrebiteľskej zmluvy a ani to, aby žalobcovia preukazovali existenciu a výšku vzniknutej ujmy.
Odvolací súd v tejto časti žaloby správne vec po právnej stránke posúdil, keď vychádzal zo záveru, že

zákon pre priznanie finančného zadosťučinenia žiadne osobitné podmienky nestanovuje.“ - Rozsudok
Krajského súdu Banská Bystrica vydaný pod sp. zn. 11Co/177/2018 dňa 31.01.2019: „Nemožno sa
stotožniť s tvrdením odvolateľa, že spotrebiteľ v zmysle § 3 ods. 5 zák. č.250/2007 Z. z. musí namietať
porušenie svojich práv žalobou. Prvá veta uvedeného ustanovenia zákona dáva spotrebiteľovi možnosť
domáhať sa na súde ochrany svojho práva napr. aj použitím prostriedkov procesnej obrany v spore,

ktorý nevyvolal, tak ako to urobil 5/7 žalovaný proti žalobcovi. Nakoľko bol žalovaný so svojou obranou
voči žalobcovi úspešný, domáhal sa potom proti nemu dôvodnou protižalobou priznania primeraného
zadosťučinenia. Zo záveru rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 15Co/9/2015, podľa ktorého
je potrebné finančné zadosťučinenie vnímať ako satisfakciu za psychickú ujmu spôsobenú dlžníkoviv období splácania úveru nemožno vyvodiť, že ide o jediné kritérium pre priznanie primeraného
zadosťučinenia. Odvolateľ priznal, že jeho právny predchodca si ako veriteľ riadne neoveril solventnosť
dlžníka, keď sa sústredil na skupiny spotrebiteľov, ktoré by kvôli solventnosti pôžičku nezískali napr. od

banky. Takéto porušenie povinnosti veriteľa postupovať pri poskytovaní úveru so všetkou obozretnosťou
je podľa odvolacieho súdu ďalším dôvodom priznania primeraného zadosťučinenia spotrebiteľovi.“
- Rozsudok Krajského súdu v Prešove vydaný pod sp. zn. 7Co/23/2017 dňa 04.08.2017: „Čo sa
týka úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti ako predpokladu pre priznanie práva na
primerané finančné zadosťučinenie tento je naplnený nielen vtedy, ak si spotrebiteľ uplatní porušenie

práva alebo povinnosti žalobou proti dodávateľovi, ale aj vtedy, ak tak urobí v rámci svojej obrany
proti dodávateľom uplatnenému nároku.“ Na základe vyššie uvedených záverov Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky ako aj všeobecných súdov možno konštatovať, že úspešným uplatnením práva
na súde je nutné rozumieť právoplatné rozhodnutie súdu o priznaní nároku zo spotrebiteľskej zmluvy,
alebo určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky, či zrušenie rozhodcovského rozsudku, ak vychádza
z neprijateľnej rozhodcovskej doložky (zmluvy) ako aj úspešná obrana spotrebiteľa proti nárokom

uplatneným veriteľom proti spotrebiteľovi a pod. V prejednávanom prípade je táto podmienka splnená
právoplatným rozhodnutím Okresného súdu Trebišov, sp. zn. 18Er/751/2007-42 zo dňa 28.06.2013,
v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 13CoE/160/2022-90 zo dňa 20.12.2022,
ktorým súd exekúciu zastavil, a to najmä z dôvodov porušenia predpisov na ochranu spotrebiteľa ako aj
ďalších podstatných skutočností deklarovaných súdom v prejednávanom prípade. Vzhľadom na to, že

žalobkyňa úspešne uplatnila porušenie svojich práv v exekučnom konaní a podanou žalobou uplatňuje
právo na primerané finančné zadosťučinenie zo strany žalovaného, ktorý sa voči spotrebiteľovi tohto
porušenia dopustil, máme za to, že sú splnené podmienky na priznanie nároku na primerané finančné
zadosťučinenia zo strany súdu. Vzhľadom na vyššie popísané skutočnosti v spojení s ustanovením
§ 3 ods. 5) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, žalobcovi vzniklo právo na primerané

finančné zadosťučinenie, ktorého sa podanou žalobou domáha, nakoľko postupom žalovaného došlo k
porušeniu práv vyplývajúcich mu z predpisov na ochranu spotrebiteľa ako aj vzhľadom na to, že z jeho
strany došlo aj k naplneniu podmienky úspešného uplatnenia porušeného práva na súde. Žalobkyňa
si touto žalobou uplatňuje nárok na vydanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 480,-
EUR zo strany žalovaného. S prihliadnutím na vyššie citované rozhodnutie ako aj na samotné znenie

§ 3 ods. 5) zákona o ochrane spotrebiteľa, vznik ujmy v konaní o priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia nie je potrebné skúmať a zo strany žalobcu preukazovať, nakoľko na vznik tohto
práva postačuje samotné porušenie práva alebo povinnosti, čo v prejednávanom prípade je naplnené
a potvrdené právoplatným rozhodnutím Okresného súdu Trebišov, sp. zn 18Er/751/2007-42 zo dňa
28.06.2013, v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 13CoE/160/2022-90 zo dňa

20.12.2022.Jedinýmkritériomposúdeniavýškyprimeranéhofinančnéhozadosťučineniajeprimeranosť.
Vzhľadom na to, že z dôvodu zneužitia slabšieho postavenia spotrebiteľa sa žalovaný snažil získať
majetkový prospech za použitia nekalých obchodných praktík, neprijateľných zmluvných podmienok a
iniciovaním časovo aj psychicky náročného konania pred exekučným súdom, čím výrazným spôsobom
ohrozil majetkové pomery žalobcu, ktorý úspešne hájil svoje porušené práva, nakoľko súd toto porušenie

právoplatne deklaroval, domnievame sa že suma vo výške 480,- EUR je primeraná v porovnaní s
masívnym zásahom do ekonomickej stability spotrebiteľa. Vzhľadom na vyššie uvedené si spotrebiteľ
uplatňuje finančné zadosťučinenie v sume 480,- EUR, ktorú sumu považuje za primeranú vo vzťahu
k neprijateľnému postupu žalovaného. Žalobkyňa k žalobe pripojila: Predžalobnú výzvu na zaplatenie
primeraného finančného zadosťučinenia, Uznesenie pod sp.zn. 18Er/751/2007-42, zo dňa 28.06.2013.

Uznesenie Krajského súdu v Košiciach pod sp.zn. 13CoE/160/2022-90, zo dňa 20.12.2022.

3. Uznesením pod sp.zn. 12 E.- 81 zo dňa 13.04.2023 súd v zmysle ust. §167 ods. 2 zákona č. 160/2015
Z.z. Civilný sporový poriadok, (ďalej len „CSP“) vyzval žalovaného aby sa vyjadril k žalobe a jej prílohám.

4. Podaním doručeným súdu dňa 11.05.2023 sa žalovaný vyjadril k podaniu žalobcu. Vo vyjadrení
uviedol, že podľa ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (ďalej len
„ZoS“) druhá veta „Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie

od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi
zodpovedá.“ Predmetné ustanovenie síce priznáva spotrebiteľovi právo domáhať sa primeraného
finančného zadosťučinenia, avšak toto ustanovenie je potrebné vykladať reštriktívne. Pri rozhodovaní
o tom či sa prizná primerané finančné zadosťučinenie a v akej výške je potrebné zohľadniť nielenúspešnosť toho ktorého účastníka, ale aj iné okolnosti, ktoré majú vplyv na konkrétny prípad. Primerané
finančné zadosťučinenie je nutné chápať ako náhradu za spôsobenú nemajetkovú ujmu vyjadrenú
v rôznych formách. Priznanie požadovaných finančných prostriedkov prichádza do úvahy len v tých

prípadoch, keď porušenie práva nie je možné už napraviť inak. Cieľom primeraného finančného
zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu
došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušení.
Žalovaný má za to, že predmetné rozhodnutie súdu, ktoré uvádza žalobca má dostatočný sankčný
charakter v zmysle individuálnej a generálnej prevencie. Žalovaný považuje vzhľadom na okolnosti

prejednávaného prípadu prípadne priznanú náhradu finančného zadosťučinenia za neprimerane prísnu
a založenú na svojvoľnom a arbitrárnom výklade práva. V tomto kontexte je dôležitý gramatický
výklad slova „primerane“. Krátky slovník slovenského jazyka (štvrté, doplnené a upravené vydanie.
Redigovali: J. Kačala – M. Pisárčiková – M. Považaj. Bratislava: Veda 2003) príslovku primerane
spája so slovom vhodne. Takisto synonymický slovník slovenčiny (tretie, nezmenené vydanie, Veda
2004) spája slovo primerane s významom vhodne, vyhovujúc požiadavkám, spĺňajúc požiadavky,

náležitým spôsobom. Slovník slovenského jazyka z rokov 1959-1968 (hlavný redaktor dr. F. G., CSc.
Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1959 – 1968) vykladal pojem prídavného 4/6 mena
„primeraný“ ako hodiaci sa do nejakých okolností, do istého prostredia; vhodný, príhodný, náležitý. Ako
bolo uvedené vyššie priznanie požadovaných finančných prostriedkov prichádza do úvahy len v tých
prípadoch, keď porušenie práva nie je možné už napraviť inak. Porušenie práve by nebolo možné

napraviť inak napríklad v tom prípade, ak by žalobcovo právo na vydanie bezdôvodného obohatenia
bolo premlčané. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie
vyššieho stupňa ochranu nie len jeho deklaráciu. Žalobca má za to, že opätovné sankcionovanie
by bolo vzhľadom na prechádzajúce konanie neprimerane prísne. Žalovaný je ďalej toho názoru,

že žalobcovi žiadna ujma, ktorá by odôvodňovala priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
nevznikla a preto jeho priznanie by malo za následok spôsobenie hrubej nerovnováhy medzi právami
a povinnosťami veriteľa a spotrebiteľa, a to bez akéhokoľvek právneho dôvodu. Primerané finančné
zadosťučinenie je nutné chápať ako náhradu za spôsobenú nemajetkovú ujmu vyjadrenú v rôznych
formách. Primerané finančné zadosťučinenie predstavuje peňažnú protihodnotu nemajetkovej ujmy,

no nepredstavuje náhradu za uplatnené finančné plnenie alebo prípadnú náhradu škody. Priznanie
žalobkyne požadovaných finančných prostriedkov by prichádzalo do úvahy v tých prípadoch, keď
porušenie práva už nie je možné napraviť inak. Žalobca bol vo svojich konaniach úspešný, a preto už raz
došlo k náprave porušeného práva. Žalovaný si na tomto mieste dovoľuje úctivo požiadať príslušný súd,
aby pri posudzovaní žalobcom uplatneného práva posudzoval konkrétne okolnosti týkajúce sa vzťahu

žalobcu a žalovaného a pri rozhodovaní vzal do úvahy aj konanie žalobcu, ktorý sa domáha vydania
finančného zadosťučinenia napriek tomu, že sám konal v rámci kontraktačného postupu ľahostajne, keď
svojim podpisom vyhlásil, že súhlasí s obsahom Zmluvy, bol oboznámený so všeobecnými podmienkami
poskytnutia úveru; nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať. Žalobca svojim podpisom
na Zmluve ďalej prehlásil, že si Zmluvu prečítal, že ju uzatvoril vážne, zrozumiteľne, nie v tiesni ani

za nápadne nevýhodných podmienok. Žalobca mal možnosť si Zmluvu pred jej podpisom prečítať.
Žalovaný teda poskytol žalobcovi úver v dobrej viere, že sú mu známe zmluvné dojednania. Za spornú
považuje žalovaný aj výšku požadovanej náhrady finančného zadosťučinenia. Žalobca nijako relevantne
neodôvodnil výšku požadovaného finančného zadosťučinenia (odhadom určené), ktoré určite nie je
primerané a čo teda považuje za primeranosť. Ust. § 3 ods. 5 ZoS je zákonným ustanovením s relatívne

vágnou hypotézou. Predpoklady priznania finančného zadosťučinenia sú nasledujúce: - porušenie práva
alebopovinnostiustanovenejZoSaosobitnýmipredpismi,-úspešnéuplatnenieporušenéhoprávaalebo
povinnosti, - primeranosť zadosťučinenia, - zodpovedná osoba. Všetky vyššie uvedené predpoklady
priznania finančného zadosťučinenia musia byť naplnené kumulatívne, t. j. nepostačuje naplnenie len
niektorých z nich, ale musia byť naplnené všetky súčasne. Vágnosť pojmu „primeranosť“ umožňuje

subjektívny výklad a v praxi spôsobuje aplikačné problémy. V zákone nie je bližšie konkretizované
podľa akých kritérií sa má posudzovať, či je priznanie finančného zadosťučinenia primerané. Účelom
predmetného ustanovenia je často deklarovaná generálna prevencia, ponímaná najčastejšie ako
prostriedok zamedzenia zneužívania silnejšieho postavenia dodávateľa v spotrebiteľskom právnom
vzťahu. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia však nemá a nesmie slúžiť ako prostriedok

ospravedlňujúci ľahostajnosť spotrebiteľa, ktorý vstupuje do právneho vzťahu s dodávateľom bez toho,
aby sa sám zaujímal o svoje povinnosti plynúce mu z existujúceho záväzkovo – právneho vzťahu.
Dodávateľ spotrebiteľa (v danom prípade Žalovaný Žalobcu) nijakým spôsobom nenútil vstúpiť do
záväzkovo – právneho vzťahu a vo väčšine prípadov mu umožní sa so zmluvnými dojednaniamioboznámiť. Skutočnosť, že spotrebiteľ (Žalobca) neprejavuje absolútne žiaden záujem oboznámiť sa
so zmluvnými ustanoveniami a pochopiť ich obsah nemôže byť automaticky na ujmu dodávateľa.
Primerané finančné zadosťučinenie ako inštitút súkromného práva v podmienkach Slovenskej republiky

a konštantnej judikatúry nesleduje reparačnú funkciu, tak ako je to v prípade náhrady škody. „Přiměřené
zadostiučinení je chápáno jako nástroj k odstránění újmy nemateriálního charakteru, tedy nikoliv jako
náhrada za způsobenou materiální škodu.“ K tomuto Najvyššíe súd Českej republiky uviedol: „Právní
praxe i teorie jsou zajedno v tom, že nárok na přiměřené zadostiučinění je nárokem, jímž se reparuje
újma nemateriální povahy. Tento aspekt vyvěrá již 5/6 z podstaty tohoto nároku,který se označuje jako

zadostiučinění neboli satisfakce, aby se již v názvu zdůraznila jeho imateriální povaha.“ Primerané
finančné zadosťučinenie má nesporne sankčnú funkciu a jeho cieľom nie je kompenzovať žalobcu,
ale skôr potrestať žalovaného za protiprávne konanie, ktorého sa dopustil vo vzťahu k žalobcovi
a odradiť odporcu alebo akúkoľvek tretiu osobu od opakovania takéhoto konania v budúcnosti (v
zmysle generálnej prevencie). Sankčná funkcia primeraného finančného zadosťučinenia teda trestá
a súčasne pôsobí preventívne. Jazyk európskych predpisov a judikatúry akcentuje najmä druhú

funkčnú zložku sankčnej funkcie, teda funkciu preventívnu. Nemožno však opomenúť, že práve inštitút
primeraného finančného zadosťučinenia môže byť prostriedkom ochrany na doplnenie o preventívne
účinky pred diskrimináciou. Preventívna funkcia primeraného finančného zadosťučinenia má pôsobiť
naprieč existujúcich spotrebiteľských prácnych vzťahov, t. j. má pôsobiť aj na dodávateľa ale aj na
spotrebiteľa. Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia každému subjektu, t. j. aj subjektu

správajúcemu sa ľahostajne v žiadnom prípade nemožno chápať ako pozitívne preventívne pôsobenie.
Práve naopak, takýto postup v aplikačnej praxi súdov by mal za následok ľahostajnosť každého
spotrebiteľa, ktorý dôverujúc bezhraničnej ochrane súdov, bude vstupovať do akéhokoľvek právneho
vzťahu bez toho, aby sa spoliehal aj na vlastný úsudok. V prípade, ak bola spotrebiteľovi skutočne
spôsobená ujma sa do popredia dostáva kompenzačná funkcia (restitutio in integrum), t. j. navrátenia

do predošlého stavu. V danom prípade bolo Žalobcovi priznané právo na vydanie bezdôvodného
obohatenia, a teda nie je čo kompenzovať. Žalobca považuje finančné zadosťučinenie, uplatnené
Žalobcom (vo výške 480,- EUR) za poskytujúce ochranu a ospravedlňujúce ľahostajnosť Žalobcu.
Takto priznané finančné zadosťučinenie nie je možné považovať za žiadnych okolností za primerané a
spravodlivé, pretože ide len o niekoľkonásobné uplatnenie a priznanie sumy bezdôvodného obohatenia.

Určenie konkrétnej výšky je síce vo výlučnej kompetencii všeobecných súdov, ktoré sú povinné
individuálne posúdiť každý jednotlivý prípad s ohľadom na kritériá stanovené v zákone, avšak tieto sú
povinné priznanú výšku finančného zadosťučinenia aj riadne odôvodniť s poukazom na nemateriálnu
ujmu, ktorá spotrebiteľovi vznikla. Vo vnútroštátnom prostredí môže byť teda vytvorený a aplikovaný
vlastný model sankcionovania tak, aby bola možná náprava súladná s právnym poriadkom. Žalovaný

preto poukazuje na nasledovné rozhodnutie: „Právní praxe i právní teorie jsou zajedno v tom, že nárok
na přiměřené zadostiučinění je nárokem, jímž se reparuje újma nemateriální povahy. Tento aspekt
vyvěrá již z podstaty tohoto nároku, který se označuje jako zadostiučinění neboli satisfakce, aby se
již v názvu zdůraznila jeho imateriální povaha. Ve formě zadostiučinění, jako prostředku satisfakčního,
není možno proto brát ohled na prvky, které mají materiální povahu, poněvadž materiální reparaci

tento právní prostředek ochrany proti nekalé soutěži neslouží. Nárok na přiměřené zadostiučinění je
dále nárokem, který má převážně, popř. výlučně objektivní charakter. Dovozuje se, že je nárokem
„objektivním, který není vázán na naplnění jakýchkoli subjektivních podmínek“ (Štenglová, I., Plíva,
S., Tomsa, M. a kol.: Obchodní zákoník, komentář, 7. vydání, C. H. Beck 2002, str. 148). V rozsudku
ze dne 25. 3. 1998 sp. zn. I. Odon 45/97 Nejvyšší soud dovodil, že „přiměřenost výše peněžního

zadostiučinění musí být posuzována jak z objektivních, tak subjektivních hledisek“ (srov. též Faldyna,
F. a kol – autor příslušné části Hajn, P.: Obchodní zákoník s komentářem, I. díl, Codex 2000, str.
143.) V každém případě jsou subjektivní momenty z hlediska výše přiměřeného zadostiučinění pouze
momenty doplňkovými.“ (Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 29 Odo 652/2001, zo dňa
18.09.2002). „Výše soudem přiznaného zadostiučinění musí odpovídat výši přiznaného zadostiučinění

v případech, které se v podstatných znacích shodují a významnější odchylka je v tomto směru možná
jen tehdy, bude-li též soudem řádně a přesvědčivě zdůvodněna. Neshledá-li soud takový případ, který
by se v podstatných znacích shodoval s projednávanou věcí, je třeba provést srovnání s jinými případy
náhrad nemajetkové újmy. Soud přitom neopomene uvést podstatné společné a rozdílné znaky a v
odůvodnění svého rozhodnutí vysvětlit, jakým způsobem se tyto společné a rozdílné znaky promítly do

výše stanoveného zadostiučinění, tj. z jakého důvodu je přiznané zadostiučinění přiměřené ve srovnání
s jiným zadostiučiněním přiznaným z jiného právního důvodu. Nebude-li možné postupovat ani podle
jiného případu náhrady nemajetkové újmy, je třeba stanovit přiměřené zadostiučinění v takové výši,
která bude odpovídat ekonomické realitě České republiky a tomu, co by obecně bylo vnímáno jakospravedlivé (např. s ohledem na cenovou úroveň nebo výši průměrné mzdy).“ (Rozsudok Najvyššieho
súdu Českej republiky sp. zn. 30 Cdo 1747/2014). Ako ale špecifikoval Najvyšší súd Českej republiky
nebezpečie vzniku ujmy musí byť reálne, nie vyšpekulované a zároveň rozsah tejto ujmy by nemal

byť zanedbateľný. (Rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 32 Cdo 139/2008 zo dňa
29.04.2008). Konanie žalobcu formou podania žaloby na priznanie finančného zadosťučinenia nie je
adekvátneokolnostiam,nakoľkožalobcamalmožnosťbrániťsaužvpočiatkochkontraktačnéhopostupu
a napriek tomu bol absolútne ľahostajný. Žalobca sa teda mohol brániť primerane aj iným spôsobom, než
zľahčovaním svojho neobozretného a ľahostajného konania. Vo vzťahu k zisťovaniu skutkového stavu

je výstižným české rozhodnutie (C. H. Beck č. C 201/2001) , citované takmer vo všetkých slovenských
komentároch k Občianskemu súdnemu poriadku: „Je- li ke správnému rozhodnutí o věci samé zapotřebí
podstatných (pro rozhodnutí zásadně významných) skutkových zjištení, která neučinil soud prvního
stupně, popřípadě která tento soud učinil, ale vzhledem k nesprávnému právnímu názoru, který zaujal,
na nich své rozhodnutí nezaložil, nejsou podmínky ani pro potvrzení, ani pro změnu rozhodnutí soudu
prvního stupně; odvolací soud proto rozhodnutí zruší a věc vrátí soudu prvního stupně k dalšímu řízení.“

Návrhrozhodnutia|Návrhrozhodnutiasúdu(petit)II.Vzhľadomnavyššieuvedenéskutočnostižalovaný
navrhuje aby tunajší súd po vykonanom dokazovaní žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol.

5. Uznesením pod sp. zn. 12Csp/65/2023 zo dňa 26.05.2023 súd vyzval žalobkyňu v zmysle ust. §167
ods. 3 CSP aby sa vyjadrila k vyjadreniu žalovaného.

6. Podaním doručeným súdu sa žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadrila k
vyjadreniu žalovaného. Uviedla, že naďalej trvá na svojej žalobe a žiada, aby konajúci súd jej v celom
rozsahu vyhovel a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Žalobca uvádza,
že s tvrdeniami žalovaného obsiahnutými v tomto vyjadrení nesúhlasí a uvádza nasledovné. Čl. I.

žalobca si k podanému vyjadreniu žalovaného dovoľuje uviesť, že s argumentáciou v podanom vyjadrení
nesúhlasí,nakoľkotútoargumentáciujepotrebnépovažovaťzazavádzajúcuanezohľadňujúcuaktuálnu
právnu úpravu ani rozhodovaciu prax v obdobných konaniach o priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia. K jednotlivým argumentom žalovaného uvádzame naše nasledujúce stanovisko. 1.
Žalovaný v podanom vyjadrení uvádza, že: „Priznanie požadovaných finančných prostriedkov prichádza

do úvahy len v tých prípadoch, keď porušenie práva nie je možné už napraviť inak...Porušenie
práva by nebolo možné napraviť inak napríklad v tom prípade, ak by žalobcovo právo na vydanie
bezdôvodného obohatenia bolo premlčané.“ Uvedené tvrdenia žalovaného je potrebné považovať za
zavádzajúce, pretože žiaden právny predpis nikde nedefinuje ako podmienku vzniku nároku spotrebiteľa
na primerané finančné zadosťučinenie skutočnosť deklarovanú žalovaným, a to tú, že „porušenie práva

nie je už možné napraviť inak“. Uvedené si žalovaný buď iba domyslel alebo prebral z právneho
ustanovenia, ktoré na daný právny vzťah nie je možné aplikovať, a ktoré upravuje odlišný nárok z
iného záväzkového vzťahu, 2 kde z rozhodovacej praxe súdov vyplýva prednosť napríklad vydania
bezdôvodného obohatenia zo strany veriteľa, pred náhradou škody zo strany štátu (porovnaj zákon č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci), alebo napríklad prednosť

iného zadosťučinenia, napríklad ospravedlnenia pred nemajetkovou ujmou pri porušení alebo ohrození
práva duševného vlastníctva (porovnaj ustanovenie § 442a zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho
zákonníka). Argumentácia žalovaného nápadne navodzuje dojem o výklade týchto právnych noriem,
ktoré však s prejednávaným prípadom nesúvisia. Je nutné konštatovať, že tvrdenie o tom, že právo na
primerané finančné zadosťučinenie patrí spotrebiteľovi napríklad, ak právo na vydanie bezdôvodného

obohatenia bolo premlčané, je v priamom rozpore s ustanovením § 3 ods. 5) zákona č. 250/2007 Z.
z. o ochrane spotrebiteľa, nakoľko v zmysle tam stanovených podmienok, sa na vznik takého práva
explicitne vyžaduje jedine úspešné uplatnenie práva alebo povinnosti na súde, ktoré predchádza vzniku
práva na primerané finančné zadosťučinenie, pričom pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo
povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny

nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napríklad nárok zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného
obohatenia, zruší rozhodcovský rozsudok, určí neprijateľnú zmluvnú podmienku, zastaví exekúciu a
pod. 2. Žalovaný v podanom vyjadrení tiež uvádza: „Žalovaný má za to, že predmetné rozhodnutie
súdu, ktoré uvádza žalobca majú dostatočný sankčný charakter v zmysle individuálnej a generálnej
prevencie.“ Žalobca nesúhlasí s uvedeným názorom, nakoľko účelom predmetného ustanovenia § 3

ods. 5) zákona č. 250/2007 Z. z. ochrane spotrebiteľa je odradiť podnikateľov od porušovania práv
spotrebiteľa (preventívna funkcia), ako aj potrestať za už dokonané porušenie spotrebiteľských práv
(sankčnáfunkcia).Súdkonajúcivtejtovecideklarovalporušeniežalobcovhoprávažalovanýmavmerite
veci rozhodli o jeho ochrane spôsobom vyplývajúcim z právnych noriem, najmä z príslušných ustanovenízákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní
a zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Predmetné rozhodnutie teda nepredstavovalo
sankciu ako to žalovaný nesprávne uvádza. Bolo nájdením práva - uvedením (spotrebiteľského)

vzťahu do právneho súladu. Odôvodnenie uvedeného súdneho rozhodnutia v plnom rozsahu podporuje
argumentáciužalobcu,nakoľkodeklaruje,ževeriteľnerešpektovalprávnuúpravuoochranespotrebiteľa
pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami, nepostupoval s odbornou starostlivosťou a pod. 3.
Žalovaný vo svojom vyjadrení uvádza, že: „Žalovaný je ďalej toho názoru, že žalobcovi žiadna ujma,
ktorá by odôvodňovala priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nevznikla, a preto by jeho

priznanie malo za následok spôsobenie hrubej nerovnováhy medzi právami a povinnosťami veriteľa
a spotrebiteľa, a to bez akéhokoľvek právneho dôvodu.“ Vo vzťahu k vyššie uvedenému tvrdeniu
žalovaného je potrebné v prvom rade poukázať na nasledujúce skutočnosti: 3 Podľa zákona č. 250/2007
Z.z. o ochrane spotrebiteľa – platného a účinného do 10.06.2013: §3 ods. 5 „Proti porušeniu práv a
povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi
na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa

porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, vrátane vydania bezdôvodného
obohatenia, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú
len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských
práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy
spotrebiteľov“). Osoba, ktorá na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej

týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, koho
porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi je spôsobilé
privodiť ujmu spotrebiteľovi.“ – na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sa vyžadoval vznik
a preukázanie ujmy. Podľa zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa – platného a účinného od
10.06.2013: §3 ods. 5 „Proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany

spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa
môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil
protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú
len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských
práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy

spotrebiteľov“).Spotrebiteľ,ktorýnasúdeúspešneuplatníporušenieprávaalebopovinnostiustanovenej
týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za
porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.“ – na
priznanieprimeranéhofinančnéhozadosťučineniasanevyžadujevznikapreukázanieujmy,dostačujúce
je ak spotrebiteľ úspešne uplatní porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom na súde.

Z vyššie uvedeného opäť vyplýva, že žalovaný takýmto spôsobom uvádza vyfabulované podmienky, pre
ktorých nesplnenie nemá mať žalobca nárok na primerané finančné zadosťučinenie, čo je v rozpore s
toho času platným a účinným ustanovením § 3 ods. 5) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa,
keďže platná a účinná právna úprava preukázanie vzniku a existencie takejto ujmy ako podmienky pre
priznanie tohto nároku nevyžaduje. Napriek tomu si žalobca dovoľuje tvrdiť, že ako spotrebiteľ utrpel

ujmu minimálne v psychickej rovine, a to neprimeranou záťažou spôsobenou nezákonným postupom
veriteľa, ktorý mu predložil zmluvu o spotrebiteľskom úvere v rozpore so zákonom, zneužíval svoje
silnejšiepostavenie,započalprotinemurozhodcovskékonanieanapodkladenulitnéhorozhodcovského
rozsudku inicioval exekučné konanie, čo výrazne narušilo ekonomickú a majetkovú stabilitu žalobcu.
Exekučné konanie bolo vedené dlhých 16 rokov, počas ktorých bol žalobca nútený brániť svoje

práva. Celý tento zdĺhavý a náročný postup trvajúci roky, bol pre žalobcu ako spotrebiteľa nesmiernou
psychickou záťažou, ktorá napriek tomu, že ujma nie je v súčasnej právnej úprave jedným z definičných
znakov práva na primerané finančné zadosťučinenie, iba umocňuje vznik a existenciu tohto práva
žalobcu. Z uvedeného dôvodu trváme na tom, že suma vo výške 480,- EUR je vo vzťahu k porušeniu
práv spotrebiteľa, dlhotrvajúceho procesu 4 hájenia jeho práv, ekonomickej a majetkovej neistote v

dôsledku neprijateľného konania zo strany žalovaného, primeraná. V otázke k preukazovaniu ujmy
si dovolíme poukázať aj na nižšie uvedené rozhodnutie. - Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo
dňa 24.06.2021, sp. zn. 3CoCsp/5/2021: „Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany
porušeného práva spôsobom, ktorý´ vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Hypotéza tejto
právnej normy vyžaduje splnenie predpokladu, ktorým je úspesˇne´ uplatnenie porusˇenia práv alebo

povinnosti´ ustanovených zákonom cˇ. 250/2007 Z.z. alebo osobitnými predpismi. Zákon pre vznik tohto
práva nevyžaduje, aby bola spotrebiteľovi privodená ujma, materiálna cˇi nemateriálna, ale postacˇuje,
že k take´mu porusˇeniu práva alebo povinnosti len dôjde. Priznanie finančného zadosťučinenia
neplní len funkciu satisfakčnú, ale i sankčnú, aby dostatočne odradilo žalovaného ako dodávateľa odzískania plnení vyplývajúcich z neplatných úverových zmlúv a neprijateľných zmluvných podmienok.“
4. Žalovaný vo svojom vyjadrení uvádza aj nasledovné: „Žalobca nijako relevantne nezdôvodnil výšku
požadovaného finančného zadosťučinenia (odhadom určené), ktoré určite nie je primerané a čo teda

považuje za primeranosť.“ Jediným kritériom pre priznanie finančného zadosťučinenia je primeranosť,
ktorej posúdenie je dané do kompetencie súdu. Žalobca vymedzil už v podanej žalobe celkom logicky a
odôvodnene od čoho odvodzuje výšku primeraného finančného zadosťučinenia, a to aj s prihliadnutím
na to, že si uplatňuje primerané finančné zadosťučinenie iba v sume 480,- EUR, nakoľko žalovaný na
podklade nulitného rozhodcovského rozsudku sa v rámci exekučného konania snažil od spotrebiteľa

vymôcť omnoho vyššiu sumu. Nulitným rozhodcovským rozsudkom, na základe ktorého bola vedená
exekúciamalbyťžalovanýzaviazanýkúhradesumyminimálnevrozsahu1.322,34EUR(atobez0,25%
úrokuzomeškaniadenneod09.01.2007zosumy553,67EUR,ktorébysadoprávoplatnostirozhodnutia
o zastavení exekúcie dňa 26.01.2023 rovnali sume 8.088,18 EUR). Ak by spotrebiteľ nehájil svoje práva
v rámci exekučného konania táto suma by neustále narastala, a žalovaný by sa na úkor spotrebiteľa
snažil vymôcť ešte omnoho vyššiu sumu. Žalobca si uplatňuje primerané finančné zadosťučinenie

predstavujúce len časť tejto sumy, o ktorú sa na jeho úkor snažil obohatiť žalovaný, a ktorá mu vzhľadom
na závery súdov v konaní vedenom pod sp. zn. 18Er/751/2007. Primerané finančné zadosťučinenie
má plniť jednak funkciu satisfakčnú, ale aj funkciu sankčnú tak, aby odradilo dodávateľov od nekalého
konania, ktorého sa dopustili voči úspešným spotrebiteľom, ktorí uplatnili svoje práva súdnou cestou.
Spomínané ustanovenie preto treba chápať ako satisfakciu spotrebiteľovi za to, že vstúpil do sporu s

nepochybne ekonomicky a právne silnejšou stranou, ktorou je dodávateľ, a tým priniesol prospech aj pre
ostatnýchspotrebiteľovvtom,žemožnopredpokladať,žedodávateľsakonania,ktoréhosadopustilvoči
nemu, už voči ďalším spotrebiteľom nedopustí, prípadne sa ho nedopustí v takej intenzite. Primeranosť
je subjektívnou kategóriou, ku ktorej dospeje súd na základe jedinej objektívnej skutočnosti, ktorou je
porušenie práva alebo povinnosti, ktorú však nie je možné osobitne 5 vypočítať. Uvedené vyplýva z

povahy pojmu primeranosť. Rovnako neexistujú iné dôkazy (než tie na ktoré žalobca odkázal) ktoré by
"primeranosť" preukazovali, a preto o jej výške rozhoduje na základe voľnej úvahy súd s prihliadnutím
na návrh žalobcu. Tieto možno vyčítať z rozhodovacej praxe. Medzi základné z nich podľa názoru
žalobcu patrí napríklad - rozsah v akom dodávateľ porušil svoje povinnosti, použitie neprijateľných
podmienok a nekalých obchodných praktík, - výška majetkového plnenia, ktorú sa dodávateľ snažil

získať na úkor spotrebiteľa, - doba trvania protiprávneho stavu (od samotného uzatvorenia zmluvy
až doposiaľ, kedy uplatnením nároku na primerané finančné zadosťučinenie dochádza k dovŕšeniu
ochrany práv spotrebiteľa), - nevyhnutnosť hájenia svojich práv v súdnom konaní a tým spôsobený
zásah do súkromného života spotrebiteľa (spotrebiteľ bol nútený hájiť svoje práva v rámci exekučného
konania), - miera úspešnosti v súdnom konaní (v prejednávanom prípade 100 %) atď. V súvislosti

s posudzovaním výšky primeranosti priznaného finančného zadosťučinenia nemožno opomenúť ani
realitu znehodnocovania peňazí, na ktorú je potrebné prihliadať o to viac, že v prejednávanom prípade
ide o nárok, ktorý nie je úročený. Od roku, v ktorom prvostupňový súd rozhodol o zastavení exekúcie
– t.j. od roku 2013 do momentu pravdepodobného vydania rozhodnutia o primeranom finančnom
zadosťučinení – t.j. rok 2023, predstavuje takéto znehodnotenie mieru 24,90 % (súčet inflácií za

roky 2013 až 2023 - inflácia za rok 2013 vo výške 1,4 %, inflácia za rok 2014 vo výške -0,1 %,
inflácia za rok 2015 vo výške -0,3%, inflácia za rok 2016 vo výške -0,5%, inflácia za rok 2017
vo výške 1,3%, inflácia za rok 2018 vo výške 2,5%, inflácia za rok 2019 vo výške 2,7%, inflácia
za rok 2020 vo výške 1,9%, inflácia za rok 2021 vo výške 3,2% a inflácia za rok 2023 vo výške
12,8%), z čoho vyplýva, že suma priznaného finančného zadosťučinenia vo výške 480,- EUR by

mala v čase priznania tohto nároku o 24,90 % nižšiu hodnotu, než by ju mala v roku 2013, kedy
došlo k prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým súd exekúciu zastavil. Na základe uvedeného je tak
možné dospieť k záveru, že v prípade priznania finančného zadosťučinenia vo výške 480,- EUR,
má suma vzhľadom na danú infláciu menšiu hodnotu prakticky o 119,52 EUR, než ju mala v čase
prvostupňového rozhodnutia o zastavení exekúcie (v súčasnosti sa tak suma 480,- EUR rovná sume

360,48 EUR z roku 2013). Domnievame sa, že zhrnutím všetkých vyššie uvedených kritérií možno
dospieť k záveru, že suma uplatňovaná podanou žalobou vo výške 480,- EUR je v celom rozsahu
primeraná. Tento záver je podporený aj rozhodovacou praxou, kde niektoré súdy priznávajú výšku
finančného zadosťučinenia zhodnú s výškou bezdôvodného obohatenia, alebo s výškou sumy, ktorú sa
snažil veriteľ vymôcť od spotrebiteľa napríklad nulitným rozhodcovským rozsudkom alebo neprijateľnou

a neplatnou dohodou o zrážkach zo mzdy. V tejto súvislosti poukazujeme príkladom na rozhodnutia
KrajskéhosúduvPrešovesp.zn.,6Co/104/2017,7Co/23/2017,19Co/30/2018a21Co/31/2018.Žalobou
uplatňovaná suma primeraného finančného zadosťučinenia je tak plne v súlade s právnou úpravou ako
aj s rozhodovacou praxou. V otázke kritérií slúžiacich pre posúdenie primeranosti výšky finančnéhozadosťučinenie poukazujeme napríklad na nasledovné rozhodnutia: - Rozsudok Krajského súdu v
Bratislave zo dňa 24.06.2021, sp. zn. 3CoCsp/5/2021: „Podľa odvolacieho súdu žalovaný v odvolaní
neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti alebo argumenty, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť

rozsudku súdu prvej inštancie. Odvolací súd sa nestotožnil so žalovaným, že aj keď zákon č. 250/2007
Z.z. neviaže vznik nároku na zadosťucˇinenie preukázani´m ujmy, toto sa neaplikuje na určenie výšky
primeraného zadosťučinenia, ktorá sa musí preukázať konkrétnymi skutočnosťami. K tomuto odvolací
súd uvádza, že zákon cˇ. 250/2007 Z.z. nestanovuje žiadne krite´riá pre urcˇenie výsˇky primerane
´ho zadosťucˇinenia, a preto tu´to su´d urcˇi´ na základe konkre´tnych okolnosti´ danej veci vlastným

posúdením. V danej veci súd prvej inštancie zohľadnil nezákonné konanie a postup žalovaného ako
veriteľa, ktorý žalobkyni predkladal zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktoré boli v rozpore so zákonom,
zahájil proti nej rozhodcovské konanie a hrozil jej exekučným konaním, čo žalobkyňu zbytočne a citeľne
zaťažovalo. Prihliadol aj na sumu, žalovaný od žalobkyne v predchádzajúcich konaniach žiadal, a teda,
že žalobkyňa od neho v predmetnom konaní žiada sumu podstatne nižšiu. Uvedené konanie žalovaného
malo význam pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia, najmä z dôvodu psychickej

záťaže žalobkyne, ktorú by v prípade, ak by sa nebránila žalobou podanou na Okresnom súde Žiar
nad Hronom, zaväzoval rozhodcovský rozsudok na zaplatenie žalovaným uplatnenej sumy, čo by malo
zásadnývplyvajnaekonomickúsituáciuastabilitužalobkyne.Odvolacísúdnepovažovalzadôvodnúani
námietku žalovaného, že presná identifikácia porušeného práva má význam aj pre posudzovanie výšky
primeraného finančného zadosťučinenia. Porušenie konkrétneho práva žalobkyne bolo preukázané

v konaní vedenom na Okresnom súde Žiar nad Hronom vedenom pod sp. zn. 10Csr/1/2015 a pre
predmetne´ konanie je podstatne´ len to, že k porusˇeniu práv žalobkyne dosˇlo a toto u´spesˇne
uplatnila na su´de. Žiadna iná skutocˇnosť nemá pre predmetné konanie zásadný význam. Žalobkyňa
teda v konaní dostatočne preukázala nárok na finančné zadosťučinenie, keď preukázala porušenie
povinností žalovaného, ktoré bolo dôvodom zrušenia rozhodcovského rozsudku, na základe ktorého

bola voči žalobkyni vedená exekúcia.“ - Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 12.05.2022, sp.
zn. 3CoCsp/67/2021: „Zákon nestanovuje krite´riá, ktorými by sa mal su´d riadiť pri priznani´ financˇne
´ho zadosťucˇinenia. Preto treba vychádzať z toho, že spomi´nane´ ust. § 3 ods. 5 zák. cˇ. 250/2007
Z.z. má plniť jednak funkciu satisfakcˇnu´, ale aj funkciu sankcˇnu´ tak, aby odradilo dodávateľov od
nekale´ho konania, ktore´ho sa dopustili vocˇi u´spesˇným spotrebiteľom, ktorí uplatnili svoje práva

súdnoucestou.Spomínanéustanoveniepretotrebachápaťakosatisfakciuspotrebiteľovizato,ževstúpil
do sporu s nepochybne ekonomicky a právne silnejšou stranou, ktorou je dodávateľ, a tým priniesol
prospech aj pre ostatných spotrebiteľov v tom, že možno predpokladať, že dodávateľ sa konania,
ktorého sa dopustil voči nemu, už voči ďalším spotrebiteľom nedopustí, prípadne sa ho nedopustí v
takej intenzite.“ 7 - Rozsudok Krajského súdu v Kosˇiciach zo dňa 30.09.2021, sp. zn. 2CoCsp/40/2021:

„Odvolací súd v súlade s judikatúrou (napr. 6Cdo/127/2017 NS SR) konštatuje, že možno priznať
primerané finančné zadosťučinenie spotrebiteľovi podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. bez toho,
aby bola v konaní preukázaná existencia a výška vzniknutej ujmy a bez toho, aby bol medzi stranami
spor zo spotrebiteľskej zmluvy. Citované ustanovenie má plniť jednak funkciu satisfakčnú a jednak
funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť dodávateľov od protiprávneho konania voči

spotrebiteľom. Možno ho však chápať aj ako prostriedok na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať
sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch, kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom
porušujú. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako
slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie
vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že

spotrebiteľ, na su´de u´spesˇne uplatni´ porusˇenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom
a osobitnými predpismi. Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto
ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia
práva alebo povinnosti, alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť konkrétne vymedzenej zmluvnej
podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve Žiadnu inu´ podmienku, t. j. ani podmienku, aby bol

medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola privodená konkre´tna ujma,
nevyžaduje. Pokiaľ ide o rozsah financˇne´ho zadosťucˇinenia, neustanovuje zákon žiadne krite´riá,
ktore´ by bolo potrebne´ pri urcˇeni´ výsˇky zadosťucˇinenia zohľadniť, len primeranosť. Je na úvahe
súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu, stanovil rozsah finančného
zadosťučinenia. V preskúmavanej veci je z obsahu spisu zrejmé, že žalobkyňa ako spotrebiteľka

úspešne uplatnila na súde porušenie svojich práv na ochranu pred neprijateľnou podmienkou v
spotrebiteľskej zmluve, keď jej žalobe súd vo vzťahu k tomuto nároku v celom rozsahu vyhovel. Splnila
tak predpoklad, ktorý zákon č. 250/2007 Z. z. v ustanovení § 3 ods. 5 vyžaduje pre vznik práva na
primerané finančné zadosťučinenie. Prvostupňový súd v tejto časti žaloby správne vec po právnejstránke posúdil, keď vychádzal zo záveru, že zákon pre priznanie finančného zadosťučinenia žiadne
osobitné podmienky nestanovuje.“ 5. Žalovaný ďalej vo vyjadrení tiež uvádza, že: „Žalovaný si na
tomto mieste dovoľuje úctivo požiadať príslušný súd, aby pri posudzovaní otázky Žalobcom uplatneného

práva posudzoval konkrétne okolnosti týkajúce sa vzťahu Žalobcu a Žalovaného a pri rozhodovaní
vzal do úvahy aj konanie Žalobcu, ktorý sa domáha vydania finančného zadosťučinenia napriek tomu,
že sám konal v rámci kontraktačného postupu ľahostajne, keď svojím podpisom vyhlásil, že súhlasí
s obsahom Zmluvy, bol oboznámený so všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru.“ Predmetné
tvrdenia žalovaného by mohli mať svoje miesto v pôvodnom konaní, v ktorom sa dokazovali okolnosti

uzavretia samotnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ako aj opomenutie povinností zo strany veriteľa
dodržiavať obligatórne ustanovenia vyššie citovaných právnych predpisov (okrem toho vzhľadom
na skutočnosť „ex lege“ neplatnosti kogentných právnych noriem je odkaz na zavinenie žalobcu
bezpredmetný). Ak žalovaný mal za to, že má voči žalobcovi nevysporiadané nároky (žalobca akékoľvek
údajné nároky žalovaného popiera) mohol sa s ich uplatnením obrátiť na všeobecný súd. To, že tak
neurobil môže byť signálom, že ide len o tendenčné tvrdenia bez reálneho základu a pre prejednávané

konanie nepodstatné. V tomto konaní je vyššie uvedené tvrdenie žalovaného nadbytočné okrem iného
z dôvodu, že v pôvodnom konaní už bolo deklarované porušenie práva žalobcu ako spotrebiteľa,
ku ktorému došlo predovšetkým tým, že žalobca aktívne konal, a teda hájil svoje práva, nakoľko sa
žalovaný snažil vymôcť od spotrebiteľa plnenie, ktoré mu podľa spotrebiteľského práva nepatrilo, čo
viedlo k vzniku súdneho konania, v ktorom bolo porušenie spotrebiteľovho práva deklarované. Celá

obrana žalovaného je preto zovšeobecnená, bezpredmetná pričom názory žalovaného sú niekoľkokrát
opakované a predstavujú skôr len akýsi názor – pocit nesúladu s pre neho prísnou právnou normou.
Odkaznarozhodnutiečeskéhosúduzroku1998vydanénavyševobchodnejveciuvedenélenumocňuje
a nemá význam sa k tomu bližšie vyjadrovať. Žiadne z tvrdení žalovaného nekorešponduje s danou
konkrétnou právnou normou (ust. § 3 ods. 5) zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa), o ktorú

žalobca opiera svoj nárok ako ani s rozhodovacou praxou súdov v obdobných veciach, a to aj vo vzťahu
k samotnému žalovanému. Vzhľadom na vyššie uvedené možno konštatovať, že zo strany spotrebiteľa
právo na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vyplýva zo splnenia všetkých podmienok
na priznanie žalobou požadovaného nároku zo strany súdu v zmysle ustanovenia § 3 ods. 5) zákona
č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, ktorými sú: 1. žalobca musí mať postavenie spotrebiteľa – v

predmetnom prípade žalobca postavenie spotrebiteľa má, ako to konštatoval aj Okresný súd Trebišov
v konaní vedenom pod sp. zn. 18Er/751/2007, 2. zo strany porušiteľa došlo k porušeniu práva alebo
povinnosti zo zákona o ochrane spotrebiteľa alebo z osobitných predpisov na ochranu spotrebiteľa, 3.
spotrebiteľ musel porušenie práva alebo povinnosti úspešne uplatniť na súde, 4. právo na primerané
finančné zadosťučinenie mu prináleží od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti zodpovedá. V

uvedenej otázke odkazujeme na niektoré rozhodnutia súdov, ktoré potvrdzujú argumentáciu žalobcu,
a to najmä: - Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, zo dňa 30.01.2019, vydaný v konaní
vedenom pod sp. zn.: 6Cdo/127/2017, v ktorom sa uvádza: „Aplikujúc režim zákona č. 250/2007 Z.
z. je potom nutné použiť jeho § 3 ods. 5, podľa ktorého spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní
porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na

primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto
zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. Citované ustanovenie má plniť jednak funkciu satisfakčnú
a jednak funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť dodávateľov od protiprávneho konania
vočispotrebiteľom.Možnohovšakchápaťajakoprostriedoknavyvolanieaktivityspotrebiteľovdomáhať
sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch, kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom

porušujú. 9 Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako
slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie
vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že
spotrebiteľ, na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a
osobitnými predpismi. Pod u´spesˇným uplatneni´m porusˇenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto

ustanovenia treba rozumieť, že su´d judikuje v prospech spotrebiteľa konkre´tny nárok z porusˇenia
práva alebo povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za sˇkodu, z bezdôvodne´ho obohatenia, alebo
vo výroku rozsudku urcˇi´ neprijateľnosť konkre´tne vymedzenej zmluvnej podmienky použi´vanej v
spotrebiteľskej zmluve (porovnaj rozhodnutie Najvysˇsˇieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/389/2015). Žiadnu
inú podmienku, t. j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby

spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, nevyžaduje. Zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku
uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu škody (bezdôvodného
obohatenia), je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické
preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu druhej strany.Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne. Pokiaľ ide o rozsah finančného
zadosťučinenia, neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia
zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia. Bude preto vecou úvahy

súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu, stanovil rozsah finančného
zadosťučinenia. V presku´mavanej veci je z obsahu spisu zrejme´, že žalobcovia ako spotrebitelia u
´spesˇne uplatnili na su´de porusˇenie svojich práv na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v
spotrebiteľských zmluvách, keď ich žalobe su´d vo vzťahu k tomuto nároku v celom rozsahu vyhovel.
Splnili tak predpoklad, ktorý zákon cˇ. 250/2007 Z. z. v ustanovení § 3 ods. 5 vyžaduje pre vznik práva na

primerane´ financˇne´ zadosťucˇinenie. Pre úspešné uplatnenie tohto nároku zákon nevyžaduje, aby bol
medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a ani to, aby žalobcovia preukazovali existenciu a výšku
vzniknutej ujmy. Odvolací súd v tejto časti žaloby správne vec po právnej stránke posúdil, keď vychádzal
zo záveru, že zákon pre priznanie finančného zadosťučinenia žiadne osobitné podmienky nestanovuje.“
- Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 9Cdo/324/2020 zo dňa 13.12.2022: „11.5.
Z formulácie súdmi aplikovaného ustanovenia § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa nevyplýva,

že spotrebiteľ musí uplatniť porušenie svojho práva len podaním žaloby a že uplatnením práva už
nie je obrana spotrebiteľa ako žalovaného v súdom spore. Dovolací súd i v tomto prípade považuje
za správne nadviazať na metodológiu výkladu práv spotrebiteľa v uznesení najvyššieho súdu sp. zn.
3Cdo/31/2020 o eurokonformnom výklade práva zohľadňujúcom postavenie spotrebiteľa ako slabšej
strany spotrebiteľského vzťahu. Dovolací su´d preto vychádza z take´ho výkladu slovne´ho spojenia

„u´spesˇne´ho uplatnenia porusˇenia práva“ v ustanoveni´ § 3 ods. 5 vety tretej, ktore´ je v prospech
spotrebiteľa a pri ktorom preto nezáleži´, v akom procesnom postaveni´ sa spotrebiteľ nachádza, t.j. cˇi
je v spore žalobcom alebo žalovaným. Zároveň v su´vislosti s druhou právnou otázkou najvysˇsˇi´ su´d
nepovažuje pre vznik práva na primerane´ financˇne´ zadosťucˇinenie v zmysle ustanovenia § 3 ods.
5 vety tretej za rozhodujúce, v akej miere bol spotrebiteľ v spore u´spesˇný, postacˇuje jeho cˇo i len

10 cˇiastocˇný u´spech, napr. u´spech v uplatneni´ niektore´ho z viacerých práv. V ustanoveni´ § 3 ods.
5 vety tretej zákona o ochrane spotrebiteľa sa u´spech spotrebiteľa viaže na uplatnenie porusˇene´ho
práva alebo povinnosti z tohto alebo osobitne´ho zákona, miera u´spesˇnosti (neu´spesˇnosti) sporovej
strany nie je pre vznik nároku rozhoduju´ca. Dovolaci´ su´d považuje za dôležite´ pripomenu´ť, že cieľom
tohto ustanovenia je predovsˇetkým odradiť dodávateľov od protiprávneho konania vocˇi spotrebiteľom,

nezáleži´ na tom, cˇi aj spotrebiteľ pri´padne (ne)porusˇil niektore´ svoje povinnosti vocˇi dodávateľovi
a pri´padne, v akej miere sa tak stalo.“ Čl. II Na základe vyššie uvedeného žalobca trvá na podanej
žalobe v celom rozsahu a žiada, aby jej konajúci súd v celom rozsahu vyhovel a priznal žalobcovi nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Žalobkyňa k svojmu vyjadreniu pripojila potvrdenie o miere
inflácie za roky 2013-2022, ktoré sú verejne dostupné na webovom sídle Štatistického úradu Slovenskej

republiky (teda ide o všeobecne známe skutočnosti, ktoré sa nepreukazujú), no z dôvodu právnej istoty
ich predkladáme v prílohe tohto podania

7.Uznesením pod sp.zn. 12Csp/65/2023 zo dňa 27.06.2023 súd v zmysle ust. §167 ods. 4 CSP vyzval
žalovaného aby sa vyjadril k vyjadreniu žalobkyne.

8.Podanímdoručenýmsúdudňa21.08.2023savyjadrilžalovanýkpodaniužalobkyne.Vpodaníuviedol,
že žalovaný má za to, že sa dostatočne vyjadril ku všetkým relevantným skutočnostiam prostredníctvom
svojichpredošlýchpodaní,naktorýchtrvávcelomrozsahu.KonanieŽalobcuformoužalobynapriznanie
finančného zadosťučinenia nie je adekvátne okolnostiam. Žalobca sa teda mohol brániť primerane aj

iným spôsobom, než zľahčovaním svojho neobozretného a ľahostajného konania. Žalovaný má za to,
že domáhanie Žalobcu primeraného finančného zadosťučinenia, nezodpovedá požiadavke všeobecnej
spravodlivosti, nebolo by vhodné ju priznať. Žalovaný považuje vzhľadom na okolnosti prejednávaného
prípadu prípadne priznanie náhrady finančného zadosťučinenia za neprimerane.

9. Súd nariadil pojednávanie na deň 16.10.2023, ktoré vykonal za účasti právneho zástupcu žalobcu
a v neprítomnosti riadne ospravedlneného žalovaného.

10. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní súdu uviedol, že podanou žalobou sa žalobkyňa domáha
nároku na primerané finančné zadosťučinenie v zmysle § 3 ods.5 zákona č.250/2007, nakoľko

konaním, vedeným OS Trebišov sp. zn. 18Er/751/2007 v spojení s konaním vedeným Krajským súdom
v Košiciach pod sp. zn. 13CoE/160/2022, sa úspešne domohla porušenia svojich práv, čím splnila jednu
z kľúčových podmienok pre vznik nároku na primerané finančné zadosťučinenie. V zmysle citovaného
ustanovenia zákon nepredpokladá splnenie žiadnych osobitných kvalifikačných predpokladov, ktoréby bolo potrebné splniť na vznik takéhoto nároku, ale týmto predpokladom je úspešné uplatnenie
porušenia spotrebiteľských práv. K tomu došlo práve v predmetnom konaní, aj keď išlo o konanie,
ktoré bolo exekučného charakteru, jednalo sa o exekučné konanie. Samotné ustanovenie § 3 ods.5

zákona č.250/2007 nevylučuje, že tým úspešným uplatnením porušenia práv môže byť aj uplatnenie
si práv v exekučnom konaní, a to obranou spotrebiteľa, nakoľko aj z tej pozície povinného a z tej
pozície obrannej môže dôjsť k úspešnému uplatneniu, a teda k úspešnej obrane proti veriteľovi.
V tejto súvislosti poukazujeme na skutočnosť, že v predmetnom exekučnom konaní súd konštatoval
porušenie práv spotrebiteľa, a to hlavne nedodržanie obligatórnych náležitostí, neprijateľné zmluvné

podmienky, ktoré uplatnil veriteľ proti spotrebiteľovi, pričom ide najmä o rozhodcovskú doložku, ale
potom sú to samozrejme aj iné práva spotrebiteľa, ktoré boli porušené, a to je napríklad právo na
to, aby veriteľ konal so spotrebiteľom s odbornou starostlivosťou, aby voči nemu neuplatňoval nekalé
obchodné praktiky, aby dodržal strop maximálnej výšky odplaty, čo v daných prípadoch nebolo splnené.
V ostatnom plnom rozsahu odkazujeme na znenie samotných rozhodnutí, ktoré sme súdu pripojili
k žalobe. Zároveň zdôrazňujeme, ako sme už uviedli, že pre naplnenie podmienky vzniku nároku na

primerané finančné zadosťučinenie, nie je potrebné preukazovanie vzniku ujmy, ako to nesprávne
uvádza vo svojich vyjadreniach žalovaný, nakoľko táto podmienka bola vypustená novelou citovaného
ustanovenia. Zákonodarca pre vznik nároku na primerané finančné zadosťučinenie preukazovanie ujmy
nevyžaduje. Aj napriek tomu poukazujeme na to, že spotrebiteľke vznikla ujma minimálne v psychickej
rovine, pretože musela čeliť realite exekučného konania a musela sa aktívne brániť, samotný zásah do

jejmajetkovejsféryvextrémnomrozsahu,akojenapríkladajsamotnéexekučnékonanie,zobjektívneho
hľadiskamôžemaťamánegatívnyvplyvnapsychikuosoby,vočiktorejsadanéexekučnékonanievedie.
Primeranéfinančnézadosťučineniemáplniťjednakfunkciusatisfakčnúajednajfunkciusankčnú,takaby
odradilo dodávateľov od nekalého konania, ktoré sa dopustili voči úspešným spotrebiteľom, ktorí uplatnili
svoje práva súdnou cestou. Čo sa týka jednotlivých kritérií pre posúdenie primeranosti a teda samotnej

výšky primeraného finančného zadosťučinenia, z dikcie predmetného ustanovenia § 3 ods.5 vyplýva, že
táto je daná do kompetencie súdu, nakoľko samotný zákonodarca žiadne osobitné kritéria pre posúdenie
primeranosti finančného zadosťučinenie neuvádza. Tieto však možno vyčítať z rozhodovacej praxe,
z judikatúry. Tu odkazujeme na jeden z posledných judikátov vo vzťahu k nároku na primerané finančné
zadosťučinenie. Je to rozhodnutie NS SR sp.zn. 7Cdo/92/2021 zo dňa 30.03.2022, kde argumentácia

a závery prijaté najvyšším súdom sa zhodujú aj s argumentáciou, ktorú prednáša spotrebiteľ v tomto
konaní. K jednotlivým kritériám si dovolíme poukázať na to, že judikatúra vyselektovala niektoré z nich,
napríklad je to intenzita závadného konania v prejednávanej veci, samotná existencia exekučného
konania, exekučného titulu, je takým intenzívnym zásahom, ktorý je potrebné brať na zreteľ pri skúmaní
primeranosti primeraného finančného zadosťučinenia. Potom je to samotný čas závadného konania

vzhľadom na konanie, ktoré bolo vedené od r.2007 a k právoplatnému skončeniu exekučného konania
došlo v r.2023, je dôkazom, že ten zásah a ten čas toho závadného konania bol rozsiahly. Potom je to
samotná skutočnosť bránenia sa alebo potreba obrany spotrebiteľa v danom konaní. Intenzita právnej
neistoty vo vzťahu k majetkovej sfére spotrebiteľa. Samotná skutočnosť, že bolo zasiahnuté do jeho
ekonomickej stability skrze exekučné konanie, no a v neposlednom rade je to aj výška majetkového

plnenia, ktoré sa snažil získať takýmto nekalým spôsobom za použitia neprijateľných zmluvných
podmienok veriteľ. V prejednávanej veci je to nielen výška istiny, ktorá sa vymáhala v exekučnom
konaní, ale aj ostatné nároky, ktoré sa snažil veriteľ vymôcť, ktoré spolu dosahovali až do právoplatného
skončenia približne 8.000,-Eur. Z uvedeného vyplýva, že primerané finančné zadosťučinenie, ktorého
sa domáha spotrebiteľka v tomto konaní, tvorí len nepatrný zlomok sumy, o ktorú sa chcel obohatiť

veriteľ. Z tohto dôvodu je podľa názoru žalobkyne primeraná. V neposlednom rade poukazujeme aj na
skutočnosť, že sú konania, v ktorých súdy priznávajú až 100 % sumy či už získanej nekalým spôsobom
vo forme bezdôvodného obohatenia, alebo o ktorú sa snažil obohatiť veriteľ, ktoré dosahujú až 100%
takejto sumy. Poukazujeme napr. na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp.zn. 6Co/104/2017 alebo
21Co/31/2018. V neposlednom rade medzi kritériá, ktoré môžu slúžiť pre súd k posúdeniu primeranosti

výšky primeraného finančného zadosťučinenia je miera úspešnosti v súdnom konaní, v ktorom sa
úspešne domohlo porušenia svojich práv, v tomto prípade je to 100 %, nakoľko spotrebiteľ bol úspešný
v celom rozsahu v predmetnom konaní. Ako kritérium môže súdu slúžiť aj miera inflácie, na ktorú sme
poukazovali aj v podanom vyjadrení zo dňa 15.06.2023, kde vzhľadom na mieru inflácie suma 480,-Eur
a dnes rovná cca 360,48 Eur a vzhľadom na to, že ide o nárok, ktorý nie je úročený, aj toto je hľadisko,

ktoré by súd pri posúdení primeranosti mal brať na zreteľ. V neposlednom rade poukazujeme aj na
rozsiahlujudikatúru,atočiužnatejnajvyššejúrovni,akojeNSSR,konkrétnedávamdopozornostinapr.
rozhodnutie 4Cdo/298/2020 zo dňa 30.11.2022 alebo rozhodnutie 9Cdo/324/2020 zo dňa 13.12.2022,
kde samotný NS SR uvádza, že pre vznik nároku na primerané finančné zadosťučinenie sa nevyžadujúžiadne ďalšie dôvody, ktoré by mal spotrebiteľ preukazovať. Samotné úspešné uplatnenie porušenia
jeho práv je tým dôvodom, pre ktorý mu takýto nárok vzniká a tá primeranosť sa odzrkadľuje práve
s ohľadom na kritériá, ktoré som aj uviedla. Vzhľadom na tieto skutočnosti navrhujeme, aby súd žalobe

v celom rozsahu vyhovel a priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania 100%. Poprosím zápisnicu
z dnešného pojednávania.

11. Po predbežnom právnom posúdení právny zástupca žalobcu uviedol, že v tejto súvislosti by som
si dovolila uviesť, že v zmysle rozhodovacej praxe, aj na ktorú som poukazovala, sú to práve tie

skutočnosti, ktorá som uvádzala, ktoré môžu slúžiť pre posúdenie primeranosti a tu poukazujem aj na
rozhodovaciu prax Krajského súdu v Košiciach, kde tieto sumy sú ďaleko vyššie ako uvádzal vo svojom
predbežnom právnom posúdení súd. Rozhodne sa nepohybujú od 100 do 150,-Eur. S týmto názorom
súdu súhlasiť nemôžeme, nakoľko nejde len o samotnú skutočnosť, že bol použitá nejaká neprijateľné
podmienka zo strany veriteľa vo vzťahu k spotrebiteľovi, ale aj samotná skutočnosť, že sa musela brániť
v tomto konaní, že to konanie prebiehalo počas dlhého časového obdobia, počas ktorého ten spotrebiteľ

bol v rámci nejakej právnej neistoty. Máme za to, že suma nejakých 100 alebo 150,-Eur nie je primeraná
vo vzťahu k tomu porušeniu práv spotrebiteľa, pretože aj samotné exekučné konanie a ešte vedené
na základe nejakého nulitného exekučného titulu, je takým zásahom, dá sa povedať že ešte omnoho
väčším zásahom ako klasické sporové konanie, kedy sa domáha napríklad zaplatenia len nejakej sumy,
nakoľko tu priamo dochádza k tomu, že môže ten exekučný súd a exekútor samotný siahnuť na majetok

toho povinného. Takže toto sú aspekty, ktoré podľa nášho názoru by súd mal zohľadniť a práve tieto
aspekty sú odzrkadlené v žalovanej sume, tých 480,-Eur, ktorých sa domáha žalobkyňa. Okrem toho
žalovaný tu nepreukázal, žeby vo vzťahu k žalobkyni mal akýkoľvek nárok, ktorý by si vedel nejakým
spôsobom uplatniť alebo, žeby mu ona mala byť niečo dlžná a pod. , toto úplne odmietame a žalovaný
nepreukázal žiadnu takúto skutočnosť. Tu máme aj za to, že je to práve žalovaný, ktorý ak tvrdí alebo

ak by tvrdil, že žalobkyňa má voči nemu nejaký záväzok, je to on, ktorý by to mal preukázať a žalobkyňa
akýkoľvek záväzok voči žalovanému popiera. Okrem toho poukazujeme aj na to, že zo zmluvy o úvere
vyplývam že tá výška úveru mala byť nejakých 10.000,-Sk plus zvýšená o nejaký poplatok 9.680,-Sk,
ale tu si dovolím poukázať na to, že to sú v porovnaní so sumou 8.000,-Eur, to je úplne nemysliteľná
suma vo vzťahu k samotnému úveru. Čiže zásah zo strany a tá vôľa žalovaného bezdôvodne sa obohatiť

na úkor žalobkyne, tu bola enormná. Aj vzhľadom na tú výšku tej samotnej sumy úveru. Čiže v tejto
súvislosti máme za to, že súd by pri rozhodovaní mal zohľadniť tieto aspekty, a to aj s ohľadom na už
uvádzajú judikatúru, ako aj na kritériá, ktoré boli vyselektované z tejto rozhodovacej praxe a na ktoré
som už poukázala aj v prednese.

12. Súd vykonal dokazovanie vyššie špecifikovanými vyjadreniami strán sporu, vyššie uvedenými
vyjadreniami právneho zástupcu žalobcu na pojednávaní, predloženými listinnými dôkazmi:
Predžalobná výzvu zo dňa 30.03.2023, Uznesenie č. k. 18 Er/751/2017- 42, zo dňa 28.06.2013,
Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 13CoE/160/2022- 90 zo dňa 20.12.2022, Potvrdenie
o miere inflácie v SR a zistil nasledovný skutkový a právny stav veci.

13. Okresný súd Trebišov uznesením č. k. 18Er/751/2007-42 zo dňa 28.06.2013 exekúciu vedenú voči
žalobcovi zastavil. Súd posúdil, že rozhodcovská doložka upravená v predmetnej úverovej zmluve je
neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle ustanovenia § 53 Občianskeho zákonníka a spôsobuje
hrubý nepomer v právach a povinnostiach na strane spotrebiteľa. Súd rozhodcovskú doložku tak, ako

bola dojednaná v zmluvných podmienkach. vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku napriek
tomu, že v čase uzavretia úverovej zmluvy táto podmienka nebola uvedená v príkladmom výpočte
neprijateľnýchpodmienokustanovenia§53ods.3Občianskehozákonníka.Ažsúčinnosťouod1.1.2008
bol zákonom č. 568/2007 Z.z. rozšírený indikatívny výpočet neprijateľných podmienok uvedených v §
53 Občianskeho zákonníka, ktorý v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka výslovne

uviedol ako neprijateľnú podmienku aj požadovanie od spotrebiteľa v rámci rozhodcovskej doložky, aby
spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Súd považoval výkon práv oprávneného
podľa predmetnej rozhodcovskej doložky za nezlučiteľný s normami na ochranu spotrebiteľa, ako aj
s dobrými mravmi. Pri závere o neprijatelnosti zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, ak sa
má podľa nej vydaný rozhodcovský rozsudok vykonať na návrh dodávateľa, je dôvodné zastavenie

exekúcie, pretože pri nekalej povahe rozhodcovskej doložky nie je možné v takomto prípade rozdeliť
exekúciu na dovolenú a nedovolenú. Na rozdiel od iných zmluvných podmienok (napr. neprimeraná
sankcia za porušenie povinnosti zo zmluvy) nekalá povaha rozhodcovskej doložky dopadá na celé
exekučné konanie vyvolané oprávneným. Ak teda exekučným titulom je rozhodcovský rozsudokrozhodcu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy, súd musí zastaviť'
exekúciu v celom rozsahu.

14. Krajský súd v Košiciach uznesením pod sp.zn. 13CoE/160/2022-93, zo dňa 20.12.2022
predmetné uznesenie Okresného súdu Trebišov potvrdil, pričom v odôvodnení rozhodnutia uviedol,
že Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z bodu 17 Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru, správne súd právne posúdil ako neprijateľnú, a s poukazom na
ustanovenie § 54 Občianskeho zákonníka ako absolútne neplatnú (spotrebiteľa nezaväzujúcu) zmluvnú

podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu medzi
právami a povinnosťami zmluvných strán, a to výrazne v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd
nespochybňuje právne stanovisko oprávneného, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve
bola platne so spotrebiteľkou dojednaná rozhodcovská doložka. Podstatnou z hľadiska vyslovenia
absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľkou
vopred individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ' reálnu možnosť obsah predloženej

formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Rozhodcovská doložka
nebola, napriek jej formulácii, skutočne alternatívnou, ako to namieta oprávnený. Veriteľ podaním návrhu
v rozhodcovskom konaní uskutočnil výber predpokladaný v čl. 17 zmluvných dojednaní. Po tomto
výbere už povinná nemala faktickú možnosť podať návrh na začatie konania pred všeobecným súdom,
čím došlo k porušeniu Ústavou SR garantovaného práva každého na spravodlivý súdny proces pred

nezávislým a nestranným súdom. Spornosť vo vyváženosti vzájomného zmluvného vzťahu, pokiaľ ide
o rozhodcovskú doložku, navyše vyvoláva i skutočnosť, že priamo v predtlači Všeobecných obchodných
podmienok v rozhodcovskej doložke je vopred určený konkrétny jediný rozhodcovský súd, ktorý je
oprávnený v rozhodcovskom konaní spory vyplývajúce z danej zmluvy rozhodnúť. Takouto formuláciou
rozhodcovskej doložky bolo dlžníkovi - povinnému absolútne odňaté právo slobodnej voľby uplatnenia

či bránenia svojho práva nielen medzi všeobecným súdom a rozhodcovským konaním, no aj právo
slobodného výberu konkrétneho rozhodcu či rozhodcovského súdu, ktorý by spor z danej spotrebiteľskej
zmluvy podľa voľby spotrebiteľa rozhodol. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že množstvo
exekučných vecí s obdobným skutkovým základom, kde rozhodcovské rozsudky ako exekučné tituly
vykazujú značnú dávku podobnosti, naznačuje istú väzbu medzi rozhodcovskou spoločnosťou a

jednou zo zmluvných strán (oprávneným), čo už samo osebe vedie k pochybnostiam o dostatočnom
individuálnom prístupe k ochrane práv spotrebiteľa zo strany rozhodcov. Po posúdení rozhodcovskej
doložky ako neplatnej zmluvnej podmienky prvostupňový súd vyslovil právny záver, že rozhodcovské
konanie, ktorého výsledkom bol exekučný titul sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany
zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní nemôže byť riadnym exekučným

titulom na vykonanie exekúcie. Exekučný titul považoval za materiálne nevykonateľný a absenciu tejto
jeho vlastnosti za neodstrániteľnú prekážku brániacu vo vykonaní exekúcie.

15. Z predžalobnej výzvy na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia zo dňa 30.03.2023
vyplýva, že právny zástupca žalobkyne sa obrátil na žalovaného so žiadosťou o zaplatenie primeraného

finančného zadosťučinenia vo výške 480,00Eur.

16. Vyššie zistený skutkový stav súd právne posudzoval nasledujúco:
Podľa § 3 ods. 5 posledná veta zákona č. 250/2007 Z.z. v znení účinnom do 09.06.2013 - Osoba, ktorá
na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými

predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, koho porušenie práva alebo
povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi je spôsobilé privodiť spotrebiteľovi ujmu.
Podľa§3ods.5poslednávetazákonač.250/2007Z.z.vzneníúčinnomod10.6.2013-Spotrebiteľ,ktorý
na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými
predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo

povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

17. Vo vzťahu k vyššie citovanému ustanoveniu zákona č. 250/2007 Z.z., či už v pôvodnom alebo
terajšom znení, možno uviesť, že ide o ustanovenie s tzv. relatívne neurčitou hypotézou, ktorá
neustanovuje žiadne kritéria na vymedzenie toho, čo predstavuje primerané finančné zadosťučinenie

a ako treba určiť jeho výšku. Zároveň treba uviesť, že novšie znenie Zákona o ochrane spotrebiteľa
dokonca ešte zmiernilo podmienky poskytnutia primeraného finančného zadosťučinenia, pretože toto
sa v súčasnosti poskytuje aj bez toho, aby porušenie práva alebo povinnosti spotrebiteľa ustanovenéZákonom o ochrane spotrebiteľa alebo osobitným predpisom, bolo spôsobilé čo i len privodiť ujmu
spotrebiteľovi.

18. V prejednávanom prípade zo strany žalobkyne došlo k iniciovaniu súdneho konania z dôvodu
neprijateľnosti zmluvnej podmienky, v ktorom bol úspešná. Úspešne teda uplatnila porušenie jeho práva
garantovaného ako zákonom o ochrane spotrebiteľa, tak aj Občianskym zákonníkom.

19. Pri výklade § 3 ods.5 zákona č. 250/2007 Z.z. treba akcentovať, že súčasné znenie § 3 ods.5

zákona č. 250/2007 Z.z. a zakladá nárok na finančné zadosťučinenie už pri úspešnom uplatnení
porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi bez toho, žeby
sa vyžadovala, čo len potenciálna ujma. Ani analogicky nemožno aplikovať § 13 ods.2 Občianskeho
zákonníka (Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola
v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická
osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.), keďže zákon č. 250/2007 Z.z. žiadnu

postupnosť satisfakčných prostriedkov neustanovuje a rovnako neustanovuje, že k právu na finančné
zadosťučinenie za porušenie spotrebiteľského práva je potrebná určitá intenzita. Týmto je daná aj
odpoveď na obvyklú argumentáciu žalovaných dodávateľov, ktorej podstata spočíva v tvrdení, že právo
na primerané finančné zadosťučinenie dané až „vtedy, keď porušenie práva nie je možné napraviť inak“.
Podľa názoru súdu dotknuté zákonné ustanovenie žiadnu takúto podmienku nestanovuje a naopak

dovršuje sa ním ochrana spotrebiteľa v dodávateľom spôsobenom závadnom spotrebiteľskom vzťahu.
Primerané zadosťučinenie podľa § 3 ods.5 zákona č. 250/2007 Z.z. nemá napriek svojmu názvu nič
spoločné s obdobným inštitútom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, preto nie je potrebné skúmať,
či a ako bolo zasiahnuté do osobnostnej sféry spotrebiteľa.

20.Súd má za to, že aj bez stanovenia kritérií výšky primeraného finančného zadosťučinenia treba
pri určovaní jeho výšky vychádzať z toho, že toto má plniť funkciu satisfakčnú a primerane aj funkciu
preventívno - sankčnú (pričom však táto funkcia sama o sebe nespôsobuje zvýšenie sumy priznávaného
primeraného finančného zadosťučinenia) tak, aby dostatočne odradilo dodávateľa od nekalého konania,
ktorého sa dopustil voči úspešnému spotrebiteľovi a jednak podľa názoru súdu ho treba chápať

predovšetkým ako odmenu za to, že sa spotrebiteľ pustil do sporu s nepochybne ekonomicky a
právne silnejším dodávateľom a svojím úspechom priniesol benefit aj pre ostatných spotrebiteľov v
tom, že možno predpokladať, že dodávateľ sa konania, ktorého sa dopustil voči nemu, už voči ďalším
spotrebiteľom nedopustí, prípadne sa ho nedopustí v takej intenzite.

21. Podľa NS SR sp. zn. 6 Cdo/127/2017 - Citované ustanovenie má plniť jednak funkciu satisfakčnú
a jednak funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť dodávateľov od protiprávneho konania
vočispotrebiteľom.Možnohovšakchápaťajakoprostriedoknavyvolanieaktivityspotrebiteľovdomáhať
sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch, kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom
porušujú. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako

slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie
vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že
spotrebiteľ, na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom
a osobitnými predpismi. Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto
ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva

alebo povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia, alebo vo výroku
rozsudku určí neprijateľnosť konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej
zmluve (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/389/2015). Žiadnu inú podmienku,
t. j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola
privodená konkrétna ujma, nevyžaduje. Zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom

dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné
bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické preukazovanie či už výšky
škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej
výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia,
neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným

kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia. Bude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na
všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu, stanovil rozsah finančného zadosťučinenia.22. Súd musel riešiť otázku, či dôvodom na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia je aj
zastavenie exekúcie.

23. Podľa § 44 Exekučného poriadku (v znení účinnom do 31.03.2017) (2) Súd preskúma žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak
súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie
exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí
exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2

písm. c) a d) a § 39 ods. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so
zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Súd žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne aj vtedy, ak sa navrhuje vykonanie
exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorý bol vydaný v konaní, v ktorom sa uplatňoval nárok
zo zmenky a vyšlo najavo, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou a
nebolo prihliadnuté na neprijateľné zmluvné podmienky, obmedzenie alebo neprípustnosť použitia

zmenky, alebo rozpor s dobrými mravmi. Proti uzneseniu o zamietnutí žiadosti je prípustné odvolanie.
(3) Súd pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozhodnutia
vydaného v spotrebiteľskom spore preskúma okrem súladu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie a návrhu na vykonanie exekúcie so zákonom, či spotrebiteľská rozhodcovská zmluva spĺňa
podmienky ustanovené právnymi predpismi, či bolo rozhodcovské rozhodnutie v spotrebiteľskom spore

vydané rozhodcom, ktorý bol v čase spotrebiteľského rozhodcovského konania zapísaný v zozname
rozhodcov oprávnených rozhodovať spotrebiteľské spory, a pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý
v čase spotrebiteľského rozhodcovského konania mal povolenie rozhodovať spotrebiteľské spory,
rozhodcovské rozhodnutie spĺňa náležitosti podľa osobitného predpisu a či je vykonateľné. Ak súd
dospeje k záveru, že nie je splnená ktorákoľvek z podmienok podľa prvej vety, žiadosť o udelenie

poverenia zamietne.

24. Podľa § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (v znení účinnom ku dňu uzavretia
rozhodcovskej zmluvy) (1) Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných
predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku,

konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví
a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený
v § 40 písm. a) a b) alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania
na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. (2)
Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo

exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b)
alebo c). (3) Proti rozhodnutiu súdu podľa odsekov 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok. 5.2. Ak teda
Exekučný poriadok resp. zákon o rozhodcovskom konaní umožnil súdu v exekučnom konaní nahrádzať
činnosť inak vykonávanú v rámci tzv. základného konania, je potrebné prijať záver, že zastavenie
exekúcie alebo zamietnutie vydania poverenia pre neprijateľnú zmluvnú podmienku - rozhodcovskú

zmluvu je postavené na roveň, takémuto rozhodnutiu v základnom konaní a spotrebiteľ tak má nárok
na primerané finančné zadosťučinenie.

25. Žalovaný vo vzťahu k žalobkyni porušil minimálne nasledujúce zákonné povinnosti:
Podľa § 53 ods.1 OZ - Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú

značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len
"neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu
plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo
ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

26. Na základe vyššie uvedeného bolo preukázané naplnenie základného predpokladu pre priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia, keďže žalobkyňa sa voči žalovanému svojich práv úspešne
domohla.

27. Súd prvej inštancie akcentuje, že aj bez stanovenia kritérií výšky primeraného finančného

zadosťučinenia, treba vychádzať z toho, že toto má plniť jednak funkciu satisfakčnú, jednak funkciu
sankčnú tak, aby dostatočne odradilo dodávateľa od nekalého konania, ktorého sa dopustil voči
úspešnému spotrebiteľovi a jednak podľa názoru súdu ho treba chápať aj ako odmenu za to, že
sa spotrebiteľ pustil do sporu s nepochybne ekonomicky a právne silnejším dodávateľom a svojímúspechom priniesol benefit aj pre ostatných spotrebiteľov v tom, že možno predpokladať, že dodávateľ
sa konania, ktorého sa dopustil voči nemu, už voči ďalším spotrebiteľom nedopustí, prípadne sa ho
nedopustí v takej intenzite.

28. Je potrebné tiež zdôrazniť, že nemožno „ukracovať“ v tomto konaní žalobcu (v kontraktačnom
procese dlžníka) od možnosti domáhať sa primeraného finančného zadosťučinenia. Napokon bol to v
tomto konaní žalovaný (v kontraktačnom procese veriteľ), kto porušil spotrebiteľské práva, preto musí
znášať aj riziko žalobného efektu, všetko vo svetle toho faktu, že je to žalobca, kto je pri iniciácii sporu

tzv. dominus litis. Úspešnosť žalobkyne v exekučnom konaní, kde súd zastavil exekúciu z dôvodu
neprijateľnosti rozhodcovskej doložky nebola sporná, teda došlo k naplneniu hypotézy právnej normy
viazanej na inštitút primeraného zadosťučinenia.

29. Žalobkyňa jasne deklarovala, že bola nútená sa brániť v pôvodnom konaní s oprávneným, pričom,
ak chcela dosiahnuť zadosťučinenie, musela zniesť a pustiť sa do konfrontácie s ekonomicky i právne

bezpochyby silnejšou stranou v spore.

30. V ďalšom sa súd zaoberal posúdením výšky finančného zadosťučinenia, pričom základom pre
určenie tejto sumy je primeranosť a súd túto sumu určuje na základe vlastnej úvahy. Je teda
posudzovaná podľa subjektívnej povahy a zohľadňuje všetky skutočnosti, ktoré viedli spotrebiteľa k

podaniu žaloby o priznanie finančného zadosťučinenia. Súd prvej inštancie zaoberal otázkou, aké
konkrétne práva žalobkyne boli porušené. Je potrebné zdôrazniť, že práva žalobkyne boli bezpochyby
porušené, keďže o tom svedčí úspech v spore v základnom konaní. Už toto základné konanie vytvára
právny rámec pre uplatnenie si nároku na primerané finančné zadosťučinenie, keďže vychádza priamo
zo znenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Je preto možné vyvodiť, že

samotné úspešné uplatnenie porušenia práva vytvára rámcový právny základ pre uplatnenie si práva
na primerané finančné zadosťučinenie, ktorého výška je už na posúdení súdu.

31. Súd prvej inštancie podrobil priznanú sumu aj v kontexte princípu primeranosti, poukazujúc aj na tzv.
Paretovo optimum. Jedná sa z ekonomického pohľadu o taký stav spoločnosti, kedy žiadny jednotlivec,

alebo skupina už nemôže dosiahnuť lepšie postavenie bez toho, aby sa postavenie iného subjektu
zhoršilo. Ide o rovnovážny stav, kedy ak sa chce mať niekto lepšie než ako sa má, môže tak urobiť
len na úkor iného. Súd má zato, že negatívny dopad na žalovaného je ďaleko menší, prihliadajúc na
princíp proporcionality, ako pozitívy dopad na žalobkyňu, všetko vo svetle tej skutočnosti, že to bol
práve žalovaný, ktorý za použitia nekalých obchodných praktík inkorporoval rozhodcovskú doložku do

Všeobecných podmienok poskytnutia úveru a porušil práva v tomto konaní žalobkyne ako spotrebiteľky.

32. Súd považuje výšku primeraného zadosťučinenia 150,00Eur za adekvátnu a primeranú okolnostiam
prípadu. Žalobkyňa čiastočne uniesla dôkazné bremeno v časti preukázania takej ujmy ( najmä
psychickej), ktorá by odôvodňovala nárok na požadované primerané finančné zadosťučinenie v sume

480,00 Eur. Súd konštatuje, že žalobkyňa v konaní bližšie nešpecifikovala ujmu, ktorá jej mala byť
spôsobená nezákonným konaním žalovaného, okrem toho , že v osobitnom konaní sa musela obrátiť
na súd proti ekonomicky a právne silnejšiemu subjektu a že v danom konaní spor vyhrala. Jej ujma
ani nepriamo nevyplýva z podaní adresovaných súdu, pričom sa na pojednávaní na súde osobne
nezúčastnila a celú argumentáciu nechala na svojho právneho zástupcu, sama v konaní neprejavila

žiadnu aktivitu, záujem o priebeh konania. Vzhľadom na vyššie uvedené považoval súd priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 150,00Eur za primerané, a to aj vzhľadom na dĺžku
trvania nezákonného stavu od uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere - dňa 10.07.2006 do
07.12.2021, t. j. do právoplatnosti rozhodnutia vo veci pod sp. zn. 18Er/751/2007 v spojení s uznesením
Krajského súdu v Košiciach pod sp. zn. 13CoE/160/2022. Tiež vzhľadom na existenciu objektívnej

spôsobilosti vyvolať negatívne dôsledky v súkromnom živote žalobkyne, napr. znížením životnej úrovne
žalobkyne po dobu trvania nezákonného stavu. Súd priznal žalobkyni reflektujúc zásadu primeranosti
a spravodlivosti primerané zadosťučinenie za porušenie jej spotrebiteľských práv vo výške 150,00Eur
po zohľadnení všetkých okolností prípadu. Dospel k záveru, že takéto finančné zadosťučinenie bude
vo vzťahu k žalovanému pôsobiť dostatočne odradzujúco a na strane žalobkyne nebude plniť funkciu

finančného obohatenia, alebo majetkovej škody, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, lebo v porovnaní
s tým, čo žalobkyňa požadovala jej súd priznal menej. Tiež súd poukazuje aj na rozhodovaciu prax
súdov, kde v obdobných veciach súd obvykle priznáva sumu 100 € -150 € a robí tak aj teraz. Primerané finančné zadosťučinenie nemôže byť ovplyvnené výškou vymoženej
sumy ( nebolo preukázané, že dlžná nebola) a trov exekučného konania, keďže na reparáciu takejto
tvrdenej ujmy slúžia iné právne inštitúty.

33. Podľa § 251 CSP, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

34. Podľa § 255 ods.1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

35.Podľa § 262 ods.1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

36. Žalobkyňa v konaní bola plne úspešná (výška plnenia závisela od úvahy súdu, preto plný úspech je
daný úspechom v základe nároku) a má tak nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia odvolanie na Okresný súd
Trebišov (§ 362 ods.1 CSP).

Podľa ust. § 363 CSP, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach uvedie, proti ktorému rozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa ust. § 364 CSP, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania.

Podľa ust. § 365 ods. 1 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu

uvedenú v ods. 1, ak táto vada má vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak nebude povinnosť uložená týmto rozhodnutím splnená v stanovenej lehote, možno sa jej splnenia
domáhať návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu.