Uznesenie – Spotrebiteľské zmluvy ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 28. február 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21CoCsp/8/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2222203100
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bibiána Ťažiarová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2222203100.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a sudkýň:
JUDr. Zlatica Javorová a Monika Vozárová, v právnej veci žalobcu: R Collectors s. r. o., IČO: 50 094 297,
so sídlom Bratislava, Dvořákovo nábrežie 8A zastúpeného spoločnosťou: Advokátska kancelária
RELEVANSs.r.o.,IČO:47232471,sosídlomBratislava,Dvořákovonábrežie8A,protižalovaným:1.A.
B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXX/XX, E. D., 2. F. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XXX, o zaplatenie

8.139,08 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.
k. 22Csp/62/2022-158 zo dňa 1. decembra 2023, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec v r a c i a na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom žalobu zamietol, II. výrokom priznal žalovaným

voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Prvoinštančný súd rozhodnutie odôvodnil ust. § 9 ods. 1 a 2 písm. a), § 7 ods. 1, ods. 2, ods. 15,
ods. 16 písm. b), § 11 ods. 1 písm. b), ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
ku dňu uzavretia zmluvy (ďalej len ZoSÚ“), čl. 8 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady

2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102 EHS (ďalej len
„Smernica“), § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o spotrebiteľských úveroch“). Vecne mal za to, že pri posudzovaní
obsahu uzavretej úverovej zmluvy dospel k záveru, že zmluva neobsahuje povinnú náležitosť podľa §
9 ods. 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch. V príslušnej kolónke v zmluve nie je druh úveru
uvedený (viď. čl. 3 zmluvy, kolónka Druh spotrebiteľského úveru: úver) a tento údaj nie je uvedený ani

inde v zmluve. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na to, že druh úveru bol uvedený vo formulári pre
štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere, ktorí dlžníci obdržali pred podpisom zmluvy, pričom
v zmysle bodu 3.8 zmluvy dlžníci potvrdili, že sa s obsahom formuláru oboznámili a s jeho obsahom
súhlasia. K tomu súd okresný súd uviedol, že zákon o spotrebiteľských úveroch výslovne ustanovuje, že
označenie druhu úveru je povinná obsahová náležitosť písomnej zmluvy o úvere. Tento údaj teda musí
byť uvedený v zmluve samotnej. Túto požiadavku zákon o spotrebiteľských úveroch ustanovuje bez

ohľadu na to, či informácia o druhu úveru bola alebo nebola spotrebiteľovi poskytnutá pred uzavretím
zmluvy o úvere (§ 4 ods. 1 písm. a/). Formulár pre štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere lepšia
splátka - interná konsolidácia nie je súčasťou zmluvy, a preto jeho obsah nemožno považovať za súčasť
zmluvy o úvere. Ani bod 3.8 zmluvy nehovorí o tom, že by predmetný formulár bol súčasťou zmluvy
samotnej;dlžnícivňomibapotvrdili,ževeriteľsplnilsvojepovinnostipodľa§4zákonaospotrebiteľských
úveroch. Vzhľadom na uvedené prvoinštančný súd dospel k záveru, že zmluva neobsahuje druh

úveru, a preto s poukazom na § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch vyhodnotil
úver ako bezúročný a bez poplatkov. Predmetný úver považoval za bezúročný a bez poplatkov aj spoukazom na § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. V zmysle § 7 ods. 15 a ods. 16 zákona
o spotrebiteľských úveroch je žalobca povinný preukázať, že pri poskytnutí spotrebiteľského úveru
postupovalsodbornoustarostlivosťou,najmäžezodpovedajúcimspôsobomskúmalschopnosťdlžníkov

(žiadateľov o úver) splácať úver. Posudzovanie bonity je proces zhromaždenia a kvalifikovaného
vyhodnotenia relevantných údajov o aktuálnej finančnej situácii konkrétneho klienta, ktorý je veriteľ
povinný vykonať s odbornou starostlivosťou a obozretne a ktorého vykonanie s odbornou starostlivosťou
je veriteľ povinný hodnoverne preukázať. Žalobca nepreukázal, že s odbornou starostlivosťou skúmal
schopnosť dlžníkov splácať úver (§ 7 zákona o spotrebiteľských úveroch). Zo žalobcom predloženej

dokumentácie boli niektoré údaje k skúmaniu bonity uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere, a
to nasledovne: žalovaný 1.: čistý mesačný príjem: 450,- eur, počet vyživovaných detí: 0, rodinný
stav: slobodný, druh bývania: s rodičmi; právna predchodkyňa žalovaného 2.: dôchodok: 321,- eur,
rodinný stav: vydatá. Ďalej boli v zmluve uvedené tri finančné záväzky v podobe dvoch úverov a
debetu. Iné relevantné údaje v zmluve uvedené neboli. Proces skúmania bonity žalobca popísal v
podaní zo dňa 19.10.2023 (odsek 7 rozsudku); nepredložil však žiadne dôkazy na podporu jeho tvrdení

(napr. výpis zo SRBI či SP), a preto okresný súd nemohol mať tvrdenia žalobcu za preukázané. Bez
ohľadu na to, z tvrdení žalobcu je zrejmé, že žalobca vôbec nezisťoval výšku nákladov žiadateľov
o úver na zabezpečenie ich základných životných potrieb. Z podania vyplýva, že žalobca zobral do
úvahy sumy životného minima, poukazujúc na to, že do účinnosti Opatrenia NBS č. 10/2017 nebol
ustanovený záväzný postup pre skúmanie bonity. K tomu okresný súd uviedol, že ani dnes zákon

neumožňuje bez ďalšieho použiť sumy životného minima, bez povinnosti veriteľa vynaložiť primerané
úsilie na zistenie reálnych nákladov žiadateľa o úver na zabezpečenie jeho základných životných
potrieb. Ust. § 7 ods. 27 posledná veta zákona o spotrebiteľských úveroch (v aktuálnom znení) síce
ustanovuje, že náklady na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým
má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť, je nevyhnutné posudzovať s ohľadom na životné minimum

ustanovené osobitným predpisom a na príjem spotrebiteľa, avšak toto podľa názoru okresného súdu
nemožno vykladať tak, že veriteľ vôbec nemusí od žiadateľa o úver zisťovať výšku jeho skutočných
životných nákladov, ale postačí vo výpočtoch zohľadniť len výšku životného minima. Citované zákonné
ustanovenie je potrebné interpretovať tak, že veriteľ nesmie bez ďalšieho vziať do úvahy len žiadateľom
uvedené náklady, ak tieto žiadateľ uviedol v nižšej výške, než je stanovené životné minimum (keďže je

vysoký predpoklad nesprávnosti takého údaju). Ak účelom posúdenia bonity je zistiť, či žiadateľ o úver
bude skutočne schopný splácať poskytnutý úver, potom je vylúčené, aby veriteľ posudzoval bonitu bez
akejkoľvek informácie od žiadateľa o úver o jeho reálnych nákladoch na základné životné potreby. Tento
záver potvrdzuje aj znenie Opatrenia NBS č. 10/2017 Z. z., ktorým sa ustanovujú podrobnosti o posúdení
schopnosti spotrebiteľa splácať úver, ktoré v § 2 ods. 5 uvádza, že výška nákladov na zabezpečenie

základných životných potrieb sa určuje najmenej vo výške sumy životného minima. Posudzovanie
bonity bez elementárnych vstupných údajov o skutočných nákladoch žiadateľa o úver nemožno hodnotiť
ako postup s odbornou starostlivosťou. Je tomu tak aj preto, že náklady priemerného spotrebiteľa na
zabezpečenie jeho základných životných potrieb sú výrazne vyššie, než je životné minimum, čo je
všeobecne známa skutočnosť. Vzhľadom na uvedené prvoinštančný súd dospel k záveru, že žalobca

nepreukázal, že veriteľ postupoval v súlade s § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, a teda
mu i vzniklo právo úver zosplatniť. Okresný súd mal z predložených listinných dôkazov za preukázané,
že veriteľ neskúmal s odbornou starostlivosťou schopnosť dlžníkov splácať úver, a teda veriteľovi s
poukazom na § 11 ods. 2 veta prvá zákona o spotrebiteľských úveroch nemohlo ani vzniknúť právo
vyhlásiť okamžitú splatnosť úveru. Zároveň okresný súd dospel k záveru, že v danom prípade išlo o

hrubé porušenie povinnosti veriteľa posudzovať bonitu s odbornou starostlivosťou (žalobca nezisťoval
žiadne informácie o reálnych životných nákladoch dlžníkov), a teda úver sa s poukazom na § 11 ods. 2
druhá a tretia veta zákona o spotrebiteľských úveroch považuje za bezúročný a bez poplatkov. Keďže
úver sa v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch považuje za bezúročný a bez poplatkov (z dôvodu
hrubého porušenia § 7 ods. 1 a z dôvodu absencie označenia druhu úveru v zmluve), žalovaní sú povinní

vrátiť žalobcovi iba istinu úveru, t.j. vrátiť mu sumu 15.000,- eur. Zároveň platí, že ak žalobcovi nevzniklo
právo úver zosplatniť (pre neskúmanie bonity s odbornou starostlivosťou), naďalej je úver splatný v
splátkach, s poslednou splátkou splatnou k 25.05.2024 (tzn. žalobca v čase podania žaloby a ani v čase
rozhodnutia súdu nemal nárok na zaplatenie celej úverovej istiny). Pre toto konanie je však podstatné
to, že žalovaní dosiaľ uhradili žalobcovi splátky v súhrnnej výške 15.453,73 eur, a teda mu uhradili viac,

ako je úverová istina 15.000,- eur. Vzhľadom na to súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca nemá voči
žalovaným oprávnenú pohľadávku (v súvislosti s predmetnou úverovou zmluvou), ktorú by súd mohol
žalobcovi v tomto konaní priznať, rozhodol tak, že žalobu zamietol (I. výrok).3. O trovách konania prvoinštančný súd rozhodol postupom podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP.
Pri rozhodovaní vychádzal z toho, že žalovaní boli v konaní v plnom rozsahu úspešní, preto im priznal
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (II. výrok). O výške náhrady trov konania rozhodne súd

prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, a to samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

4. Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, resp. vyhovie žalobe s poukazom na odvolací

dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b), f), h) CSP. Argumentoval tým, že postupoval v súlade s platnou
právnou úpravou v čase uzatvorenia zmluvy, ktorá v zákone o spotrebiteľských úveroch ustanovovala
povinnosti, ktoré zodpovedajú naplneniu vynaloženiu odbornej starostlivosti, tak ako to požaduje
zákon: vynaložením odbornej starostlivosti sa rozumie najmä to, že veriteľ a) poskytne spotrebiteľovi
informácie pred uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 4 a 5, b) posúdi schopnosť
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver s ohľadom na získané informácie o spotrebiteľovi. V kontexte

citovaného zákonného ustanovenia žalobca informoval žalovaného o náležitostiach a základných
atribútoch poskytovaného úveru vo Formulári pre štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere, s
ktorými sa žalovaný oboznámil, tak ako všetci veritelia. Žalobca uvedený formulár predložil spolu
s vyjadrením zo dňa 17.10.2023. Pri skúmaní bonity žalovaného žalobca pracoval s informáciami,
ktoré mu boli poskytnuté zo strany žalovaného a vyplývali zo Žiadosti o spotrebiteľský úver a ním

získaných informácií a vyhodnotil finančnou analýzou bonitu žalovaného, tak ako to bolo uvedené
vo vyjadreniach počas konania. Žalobcom predloženú finančnú analýzu potvrdzovali výpisy z registra
bankových informácií, report zo sociálnej poisťovne. Odôvodnenie rozhodnutia, v časti v ktorej okresný
súd namieta nepredloženie uvedených dokumentov považuje žalobca za prekvapivé, nakoľko uvedené
dokumenty predložil spolu s vyjadrením zo dňa 19.10.2023. Preto predkladá ako potvrdenie prinstcreen

o odoslaní podania, z ktorého je zrejmé, čo bolo súčasťou podania žalobcu resp. aké prílohy boli
priložené. Predloženiu reportu zo spoločného registra bankových informácií, sú zrejmé všetky záväzky
žalovaného vrátane ukončených alebo predčasne ukončených výdavkov a aj prípadná delikvencia
žalovaného Žalobca skúmal záväzky žalovaného z dostupných registrov, pričom ďalšie výdavky
žalovaného v čase posúdenia bonity fakticky nebolo možné posúdiť, nakoľko tieto výdavky mohol

deklarovať len žalovaný, ten však dobrovoľne neoznámil žiadne iné ďalšie výdavky. Ak by tak žalovaný
aj dobrovoľne urobil, žalobcu by tieto nemohol objektívne posúdiť, nakoľko by nemal k dispozícii
zdroj, ktorý by tvrdenia žalovaného potvrdili alebo vyvrátili. Dal do pozornosti, že absenciu právnej
úpravy ohľadom metodiky vyhodnotenia bonity, nakoľko táto v čase uzavretia zmluvy v porovnaní s
aktuálnou úpravou poukazujúc na opatrenie č. 10/2017 NBS bola veľmi vágna a jedinou zákonnou

požiadavkou pre poskytnutie úveru v súlade s odbornou starostlivosťou bola požiadavka, aby záväzky
spotrebiteľa nepresahovali príjmy spotrebiteľa. Skutočnosti tvrdené žalobcom preukazuje aj stanovisko
NBS zo dňa 13.09.2022 (predložené spolu s vyjadrením zo dňa 17.10.2023). Žalobca overil údaje o
žalovanom z dostupných informačných zdrojov, ale tieto podľa § 7 zákona o spotrebiteľských úveroch
vyhodnotil v zmysle interných pravidiel veriteľa (tak ako to v konečnom dôsledku uviedla NBS vo svojom

stanovisku) a poskytol žalovanému účelový úver v súlade so zákonnou úpravou. Ak súd prvej inštancie
vytkol žalobcovi nedodržanie podmienok ustanovenia § 7 odsekov 15 a 16, je potrebné uviesť, že
vo vyjadrení zo dňa 17.10.2023 predložil presný výpočet schopnosti ukazovateľa žalovaného splácať
úver a uviedol ďalšie skutočnosti a to, ako a akým spôsobom v čase uzavretia zmluvy pristupoval
k výpočtu ukazovateľa spotrebiteľov a predloženie potvrdenia o skúmaní ďalších výdavkov zo strany

žalovaných, tak ako to vykladá v odôvodnení súd prvej inštancie nie je namieste. Až neskôr zákonodarca
na nedostatočnú zákonnú úpravu reagoval sprísnením postupu pri konaní s odbornou starostlivosťou,
keď bližšie špecifikoval, za ktorých podmienok je veriteľ povinný skúmať platobnú schopnosť, a na ktoré
atribúty má pri skúmaní platobnej schopnosti prihliadať. Odôvodnenie napadnutého rozsudku teda v
kontexte uvedeného možno považovať za nesprávne a v rozpore s právnou úpravou platnou a účinnou

v čase uzatvorenia zmluvy medzi žalobcom a žalovanými. Okresný súd arbitrárne uviedol, že žalobca
nekonal dostatočne a v súlade s ustanovením § 7 zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom uvedený
záver nemal oporu vo vykonanom dokazovaní a odkazoval taktiež na doloženie dôkazov, ktoré žalobca
nebol povinný od žalovaných požadovať. Žalobca má za to, že postupoval v súlade s § 7 zákona
o spotrebiteľských úveroch, keď overil údaje o žalovanom z dostupných informačných zdrojov, ale tieto

podľa § 7 zákona o spotrebiteľských úveroch vyhodnotil v zmysle zákonných a interných pravidiel
veriteľa a poskytol žalovanému účelový úver v súlade so zákonnou úpravou. Okresný súd nemohol
ani dospieť k záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Prezentovaná argumentácia a právne
posúdenie veci súdom prvej inštancie sú teda neudržateľné. Rozhodnutím o zamietnutí žaloby bolžalobca flagrantným spôsobom ukrátený na svojich právach a právom chránených záujmoch. Skutkové
tvrdenia a listinné dôkazné prostriedky, predložené žalobcom v súdnom konaní boli plne spôsobilé
privodiť žalobcovi procesný úspech. Okresný súd rozhodnutím vytvoril pre žalovaného „ideálnu“ pozíciu,

v ktorej mu umožnil zmariť vymoženie pohľadávky, pričom vôbec nezohľadnil zjavne nespravodlivé
dôsledky svojho rozhodnutia vo vzťahu k žalobcovi. Absolútne a nekritické favorizovanie spotrebiteľa,
ktorého sa súd prvej inštancie zjavne dopustil, sa vo všeobecnosti vymyká kontrole, je iracionálne a
nelegitímne. Ochrana spotrebiteľa má medze a v žiadnom prípade ju nemožno pojať ako obranu pred
jeho ľahkomyseľnosťou a nezodpovednosťou (rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 29.6.2010, sp.

zn. 23Cdo/1201/2009; ŠVESTKA, J. - SPÁČIL, J. - ŠKÁROVÁ, M. - HULMÁK, M. a kol.: Občiansky
zákonník I. Komentár. C.H.BECK, Praha 2008, str. 408). Poukázal na nález ÚS SR sp. zn. PL. ÚS
11/2016 a na uznesenie ÚS SR sp. zn. III. ÚS 572/2017. Právne závery súdu prvej inštancie považuje
teda žalobca za zjavne arbitrárne, v dôsledku čoho neudržateľne zasahujú do jeho základného práva
na súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces a práva vlastniť majetok. Okresný súd ďalej namietol
splnenie podmienky podľa § 9 ods. 2 písm. a) v spojení s § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských

úveroch, vzhľadom na to, že má za to, že zmluva neobsahuje označenie druhu spotrebiteľského úveru.
Žalobca odkazuje na bod 3.8 zmluvy, v zmysle ktorého: „..Dlžník/Spoludlžník sa pred uzatvorením ZoÚ
oboznámil s podmienkami úveru uvedenými vo Formulári pre štandardné informácie o spotrebiteľskom
úvere lepšia splátka, ktorý obdržal pred podpisom ZoÚ. Dlžník/Spoludlžník svojim podpisom potvrdzuje,
že bol s príslušnými dokumentami oboznámený a súhlasí s nimi..“ Formulár pre štandardné informácie o

spotrebiteľskom úvere lepšia splátka - interná konsolidácia, kde je jasne uvedený druh spotrebiteľského
úveru (bod 2, písm. A). Pri hodnotení zmluvných podmienok má zvlášť zásadný význam kvalifikácia
tzv. priemerného spotrebiteľa, ktorá podlieha časovým zmenám tak, ako sa úroveň informovanosti
spotrebiteľa logicky postupne zvyšuje. Napriek skutočnosti, že ochrana spotrebiteľa je považovaná za
jedno z nosných hľadísk tak vnútroštátnej ako aj únijnej legislatívy, nie je prijateľné, aby podnikateľ niesol

všetky riziká zmluvného vzťahu a spotrebiteľ neniesol fakticky žiadnu zodpovednosť. Takýto prístup by
bol zneužitím práva v rozpore zo základnými zásadami právnej spoločnosti, podľa ktorých je okrem
iného nevyhnutné požadovať uplatňovanie zodpovedajúcej miery zodpovednosti za vlastné právne –
záväzné konanie (spotrebiteľa).

5. Žalovaní 1. a 2. odvolanie nepodali. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný 2., ktorý uviedol, že
napadnutý rozsudok navrhuje v celom rozsahu potvrdiť, s rozhodnutím sa v plnom rozsahu stotožnil.
Žalobcom poskytnuté finančné prostriedky vo výške 15.000,- eur v celom rozsahu vrátili žalobcovi.
Stotožňujesasprávnymnázoromokresnéhosúduvtom,ževzmyslezákonaospotrebiteľskýchúveroch
sa úver v tomto prípade považuje za bezúročný a bez poplatkov, a to z dôvodu hrubého porušenia §

7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch a z dôvodu absencie označenia druhu úveru v zmluve.
Žalobca podal návrh neoprávnene, pričom okresný súd dospel na základe vykonaného dokazovania k
správnym skutkovým zisteniam.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§

362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie
vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho
podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti
(§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (v § 365 ods. 1 CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutia v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§

380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré
nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie
bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné, v dôsledku
čoho je nevyhnutné rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť (§ 389 ods. 1 písm. b/, c/ CSP) a vec mu vrátiť

na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).

7. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu bolo
posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak I. výrokom žalobu zamietol, II. výrokom
priznal žalovaným voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

8. V priebehu odvolacieho konania bol podaný návrh na zmenu subjektov na strane žalobcu, o ktorej
bolo rozhodnuté uznesením č. k. 21CoCsp/8/2024-226 zo dňa 09.10.2024 (právoplatné dňa 06.11.2024)
tak, že odvolací súd pripúšťa návrh na zmenu subjektov konania tak, že namiesto pôvodného žalobcuXXX.G., H., IČO: 31 340 890, so sídlom Bratislava, Dvořákovo nábrežie 4, do konania vstúpi spoločnosť
R Collectors s. r. o., IČO: 50 094 297, so sídlom Bratislava, Dvořákovo nábrežie 8A, ako nový žalobca.

9. Z obsahu spisu vyplýva, že právny predchodca žalobcu (I. G., H.) a žalovaný 1. ako dlžník
a právna predchodkyňa žalovaného 2. (J. B.) ako spoludlžníčka uzavreli dňa 20.05.2015 Zmluvu o
spotrebiteľskom úvere lepšia splátka č. 7853511284, na základe ktorej žalobca poskytol dlžníkom
spotrebiteľský úver so špecifikáciou: výška úveru: 15.000,- eur, úroková sadzba: 12,90 % ročne, počet
splátok: 108, výška mesačnej splátky: 237,- eur, prvá splátka splatná: 25.06.2015, dátum konečnej

splatnosti úveru: 25.05.2024, celková čiastka úveru: 25.399,15 eur, RPMN banky: 13,70 %, priemerná
RPMN: 11,53 %, druh spotrebiteľského úveru: úver. Podľa prehľadu splátok a úhrad (č.l. 14 – 15), dlžníci
nesplácali úver riadne a včas. Listom zo dňa 11.01.2021 upozornil dlžníka (Upozornenie - výzvu na
splatenie dlžnej časti úveru) na č.l. 20, na omeškanie so splácaním úveru a na možnosť vyhlásenia
okamžitej splatnosti úveru (podací hárok č.l. 21). Listom zo dňa 08.02.2021 (č.l. 20) veriteľ úver zosplatnil
k 08.02.2021 (podací hárok na č.l. 21 a 22, doručenky na č.l. 24). Výzvou zo dňa 08.12.2022 okresný

súd vyzval žalobcu na špecifikáciu spôsobu výpočtu nároku (istiny, vyčíslených úrokov z omeškania,
poplatkov atď.), oznámenie dňa, ktorým sa žalovaní dostali do omeškania s platením dlhu. Na výzvu
okresného súdu žalobca doručil dňa 30.12.2022 podanie na č.l. 92-96 a zároveň dňa 03.01.2023 doručil
žalobca doplnenie vyjadrenia zo dňa 30.12.2022 (na č. l. 103) o údaj o vyhovení žiadosti o odklad
splátok. Dňa 19.10.2023 doručil žalobca (na výzvu okresného súdu zo dňa 22.09.2023 na č.l. 136)

vyjadrenie k výzvu ku ktorej pripojil: Aktuálny stav úveru ku dňu 31.08.2022, Formulár pre štandardné
informácie o spotrebiteľskom úvere lepšia splátka – interná konsolidácia, (e-mailovú) Odpoveď na
žiadosť o poskytnutie informácie od B. E., Národná banka Slovensko, SRBI_SP – Spoločný register
bankových informácii.

10. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl
súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy,aksúdnepoužilsprávnyprávnypredpisaleboaksíceaplikovalsprávnyprávnypredpis,nesprávne
ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

11. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na právnom závere, že mal
preukázané, že veriteľ neskúmal s odbornou starostlivosťou schopnosť dlžníkov splácať úver, teda
veriteľovispoukazomna§11ods.2zákonaospotrebiteľskýchúverochnemohlovzniknúťprávovyhlásiť
okamžitú splatnosť úveru, že v danom prípade išlo o hrubé porušenie povinnosti veriteľa posudzovať

bonitu s odbornou starostlivosťou (žalobca nezisťoval žiadne informácie o reálnych životných nákladoch
dlžníka) a teda úver sa s poukazom na § 11 ods. 2 druhá a tretia veta považuje za bezúročný a bez
poplatkov. S uvedeným právnym záverom sa odvolací súd nestotožnil a nepriznanie žalovanej sumy
považuje prinajmenšom za predčasný s ohľadom na obsah odôvodnenia napadnutého rozsudku. Záver
o bezúročnosti a bezpoplatkovosti z dôvodu, že zmluva neobsahuje povinnú obsahovú náležitosť podľa

§ 9 ods. 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch, konkrétne údaj o druhu spotrebiteľského úveru
nepovažuje odvolací súd za správny.

12. Podľa § 9 ods. 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch zmluva o spotrebiteľskom úvere
okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: druh

spotrebiteľského úveru.

13. Podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch poskytnutý spotrebiteľský úver sa
považujezabezúročnýabezpoplatkov,akzmluvaospotrebiteľskomúvereneobsahujenáležitostipodľa
§ 9 ods. 2 písm. a) až l), s), z) a aa).

14. Podľa § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou
podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského
úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a
bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti

splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa
alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.15. Podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch veriteľ je pred uzavretím zmluvy o
spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru
povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom

berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru,
príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru.

16. Podľa § 7 ods. 15 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch veriteľ je povinný postupovať pri
poskytovaní spotrebiteľského úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere obozretne a ponúkať

a poskytovať spotrebiteľské úvery spôsobom, ktorý nepoškodzuje spotrebiteľov, a písm. b) s odbornou
starostlivosťou; vynaloženie odbornej starostlivosti je veriteľ povinný hodnoverne preukázať.

17. Podľa § 7 ods. 16 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch vynaložením odbornej starostlivosti
sa rozumie najmä to, že veriteľ poskytne spotrebiteľovi informácie pred uzatvorením zmluvy o
spotrebiteľskom úvere podľa § 4 a 5, písm. b) posúdi schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver

s ohľadom na získané informácie o spotrebiteľovi.

18. Podľa odvolacieho súdu žalobca dôvodne nesúhlasil so záverom o bezúročnosti a bezpoplatkovosti
z dôvodu absencie obsahovej náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch.
K uvedenému poukazuje na to, že samotná zmluva je v záhlaví označená ako „zmluva o spotrebiteľskom

úvere lepšia splátka“. Je nevyhnutné konštatovať, že zákon o spotrebiteľských úveroch neurčuje
taxatívny výpočet druhov úverov. Dôvodová správa k zákonu o spotrebiteľských úveroch v osobitnej
časti k § 4 uvádza, že zákon nemá ambíciu vzhľadom na rôznosť spotrebiteľských úverov na trhu
definovať druhy spotrebiteľských úverov, pričom uvedená dôvodová správa len naznačuje niektoré
základné typy: kontokorentný úver, klasicky bezúčelový spotrebiteľsky úver, spotrebiteľský úver vo forme

splátkového predaja, finančný lízing, kreditné karty a ostatné typy. Na základe uvedených skutočností
je zrejmé, že veriteľ môže označiť druh úveru aj vlastným označením. V zmluve o úvere (č.l. 16) je
hneď v záhlaví uvedený druh úveru „zmluva o spotrebiteľskom úvere lepšia splátka, na základe čoho
je splnená náležitosť v zmysle § 9 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch, teda náležitosť
o aký druh úveru ide.

19. Podľa § 132 ods. 1 CSP, v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie
strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a
žalobný návrh.

20. Podľa § 149 CSP, prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmú
skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k
návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

21. Podľa § 150 ods. 1 CSP, strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce

skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu, ods. 2 na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností môže
súd strany požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia.

22. Podľa § 151 ods. 1 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú
za nesporné, ods. 2 ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania,

uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.

23. Podľa § 153 ods. 1 CSP, strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené
včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a

hospodárnosť konania, ods. 2 na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré
strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho
pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu, ods. 3 ak súd na prostriedky procesného útoku
alebo prostriedky procesnej obrany neprihliadne, uvedie to v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej.

24. Podľa § 154 CSP, prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť
najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.25. V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Strana má jednak povinnosť tvrdenia, jednak
dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia
nesie tá strana, ktorá tieto povinnosti nesplnila. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť

dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže
splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná
zodpovednosť strany konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu
muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu
rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné

podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci (či už z dôvodu nečinnosti strany, ktorá nesplnila povinnosť
označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení podľa § 132 ods. 1 CSP, alebo preto, že takáto skutočnosť
nemohla byť preukázaná vôbec).

26. Teória procesného práva podmieňuje úspech strany v spore unesením bremena tvrdenia a
dôkazného bremena (preukázania tvrdených skutočností). Zákon stranám ukladá povinnosť tvrdiť

všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je potom určovaný
hypotézou hmotnoprávnej normy, upravujúcej sporný právny pomer strán. Rozdelenie bremena tvrdenia
a dôkazného bremena medzi stranami v spore je závislé na tom, ako vymedzuje právna norma práva a
povinnosti strán. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ
čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného.

27. Navrhovanie dôkazov v civilnom sporovom konaní má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§
132 ods. 1, § 150 ods. 1 CSP). Povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť môže strana plniť od začiatku
konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania,
pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli

v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti
je okamih vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania (§ 154 CSP). Cieľom povinnosti tvrdenia a
dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva
na strane konania, bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so
sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých

stranou v opačnom procesnom postavení než je ten, kto nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju
dôkaznú povinnosť.

28. Strany majú procesnú dôkaznú povinnosť, t. j. povinnosť uviesť dôkaz na preukázanie tvrdených
skutočností. Procesný dôsledok spojený s dôkaznou povinnosťou môže mať za následok neunesenie

dôkazného bremena. Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie
za predpokladu, že ňou tvrdená skutočnosť nebola inak preukázaná, nepriaznivé následky v podobe
takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe ostatných
vykonaných dôkazov. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností stranou, tzv.
bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba.

Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na
základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie. V sporovom
konaní, kde strany stoja proti sebe a majú opačný záujem na výsledku konania, povinnosť tvrdenia (§
150 CSP) a povinnosť dôkazná (§ 132 CSP) pre obe strany sporu sú teda odlišné a celkom samostatné.

29. Podľa § 191 ods. 1 CSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.

30.Vtejtosúvislostidávaodvolacísúddopozornostiajčl.15ods.2CSP,nemážiadendôkazpredpísanú
dôkaznú silu, t. j. každý dôkaz (tak listina alebo znalecký posudok) má rovnocenné postavenie a

potencionál presvedčivosti. Zákonnú silu (tzv. váhu) prepisuje jednotlivým dôkazom sudca, a to podľa
pravidiel rozumnej a presvedčivej aplikácie princípu voľného hodnotenia dôkazov.

31. Dôkazy súd hodnotí podľa vlastnej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo v konaní najavo /§ 132 OSP znení

platnom do 30.06.2016, § 191 CSP v znení účinnom od 01.07.2016/. Pri hodnotení dôkazov súd v
zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz
hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Po skončení dokazovania teda súd
musí starostlivo zvážiť dôležitosť jednotlivých dôkazov, vykonať selekciu medzi nimi a prípadne vylúčiťtie, ktoré pre rozhodnutie vo veci nemajú žiadny význam a zostávajúce dôkazy hodnotí z hľadiska
pravdivosti. Pričom pri hodnotení svedeckej výpovede je významné, ako sa svedok správal, ako sa jeho
výpoveď odchyľuje od tvrdení strán, či iných subjektov a hodnotí sa celková /ne/zaujatosť svedka. V

kontradiktórnom spore sa zásadne zmenil spôsob zadovažovania dôkazov, ktoré je zverené primárne
procesnej aktivite sporových strán.

32. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že okresný súd v odseku 9 označil listiny,
ktoré žalobca pripojil k podaniu zo dňa 19.10.2023 (aktuálny stav úveru k 31.08.2022 (č.l. 145-146),

Formulár pre štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere lepšia splátka – interná konsolidácia
(č.l. 147). V odseku 10 okresný súd uviedol, že vykonal dokazovanie zo všetkých listinných dôkazov
založených v spise. V odseku 24 odôvodnenia napadnutého uznesenia konštatoval, že proces skúmania
bonity žalobca popísal v podaní zo dňa 19.10.2023 (ktorého obsah označil okresný súd v odseku 7),
nepredložil však žiadne dôkazy na podporu jeho tvrdení (napr. výpis zo SRBI či SP), preto jeho tvrdenia
nemohol mať okresný súd za preukázané. Súd prvej inštancie pochybil, keď opomenul, že žalobca

k podaniu doručenému dňa 19.10.2023 pripojil (okrem iného) SRBI_SP – Spoločný register bankových
informácii. Teda okresný súd uvedený listinný dôkaz zjavne ani nevykonal (postupom podľa § 204
CSP), ale predovšetkým nevyhodnotil (postupom) podľa § 191 CSP, keď odvolaciemu súdu sa javí,
že SRBI môže obsahovať relevantné údaje týkajúce sa skutkových tvrdení žalobcu v podaní zo dňa
19.10.2023, ktoré môžu mať dopad na skúmanie bonity dlžníka a následne na ne/unesenie dôkazného

bremeno o uvedenom. Voľné hodnotenie dôkazov je zákonným právom súdu, na druhej strane však
musí tomu korešpondovať povinnosť riadne, presvedčivo odôvodniť svoju úvahu (§ 220 Civilného
sporového poriadku). S ohľadom na uvedené nemohol (ako predčasný) obstáť záver okresného súdu
o nepreukázaní skúmania bonity žalobcom, keď súd prvej inštancie ustálil skutkové zistenia (o tom, že
žalobca nekonal s odbornou starostlivosťou), ktoré sa nezakladajú na všetkých dôkazoch, založených

v spise.

33. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.

34. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a
v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne
o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

35. Odvolací súd poukazuje i na to, že obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 Ústavy nespočíva
len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní.
Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore
so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/94).

36. Spravodlivým prejednaním veci je súdne konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné zásady a
princípy, ktoré tvoria súčasť štruktúry základných ľudských práv a slobôd. Podľa nálezu Ústavného
súdu I. ÚS 26/94 obsah práva na súdnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy nespočíva len v
tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva na súdnu ochranu alebo ich diskriminovať pri jeho
uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu,

ktoré je v rozpore so zákonom je potom porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu. Pod
odňatím možnosti konať pred súdom treba potom rozumieť závadný procesný postup súdu, ktorým sa
účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za
účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

37. Porušením práva na spravodlivý proces je potrebné podľa odvolacieho súdu chápať i taký postup
súdu v prejednávanej veci, ktorým súd strane znemožní realizáciu tých práv, ktoré jej priznáva Civilný
procesný poriadok za účelom ochrany jej práv a právom chránených záujmov. Táto vada je významná
najmä vtedy, ak súd postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s inými všeobecne záväznými
predpismi. Vady konania vymedzené v § 389 ods. 1 písm. a) až d) CSP sú porušením základného práva

strany sporu (účastníka súdneho konania) na spravodlivý proces, toto právo zaručujú v podmienkach
právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj cit. čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie(napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu
Slovenskejrepubliky(nálezsp.zn.I.ÚS226/03),trebazaporušenieprávanaspravodlivésúdnekonanie
považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

38. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré

dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa odseku 3, ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej
praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.

39. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami

a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky
vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne
závery.Vodôvodnenírozhodnutiamusísúdspôsobomlogickykompaktnýmabezrozporovavnútorných
protirečení vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov
aplikoval a ako ju interpretoval. Účelom odôvodnenia je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo

vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Ak rozhodnutie súdu neobsahuje náležitosti uvedené
v § 220 ods. 2 CSP, je nepreskúmateľné.

40. Vady zakladajúce zmätočnosť súdneho rozhodnutia, ktoré súd zavinil svojím procesným postupom,
spravidla vždy strane odnímajú možnosť konať pred súdom. Tieto vady zakladajú nepreskúmateľnosť

rozhodnutiaakocelku,ktorámôžebyťdôsledkomobsahovejagramatickejnezrozumiteľnosti,neurčitosti
alebo neodôvodnenosti rozhodnutia. V prípade, keď je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné, jedná sa
o zmätočné rozhodnutie. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo strany na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré
jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkové otázky. Samotné rozhodnutie musí

byť logickým a právnym vyústením priebehu konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a
obsahové náležitosti s dôrazom na prvky vykonateľnosti, zrozumiteľnosti a určitosti jeho skutkových a
právnych dôvodov vo vzťahu k výroku rozhodnutia.

41. Odvolací súd z obsahu preskúmavaného rozsudku ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel

k záveru, že súd prvej inštancie nevyhotovil napadnutý rozsudok v súlade s ustanovením § 220 ods.
2 Civilného sporového poriadku. Preskúmavaný rozsudok tak nenaplňuje požiadavku zrozumiteľnosti
a presvedčivosti. Napadnuté rozhodnutie postráda vyhodnotenie výsledkov dokazovania vo vzájomnej
súvislosti s poukazom na uvedené v odseku 32, tak ako to ukladalo súdu prvej inštancie ustanovenie §
191 CSP. Z celkového kontextu odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva absencia presvedčivého

a výstižného vysvetlenia dôvodov rozhodnutia, ktoré považuje odvolací súd za predčasné.

42. Nepreskúmateľnosť, či arbitrárnosť súdneho rozhodnutia musí byť napravená, pretože bráni jeho
vecnému preskúmaniu; konvalidácia tohto nedostatku súdom vyššieho stupňa neprichádza z logických
a systematických dôvodov do úvahy (tiež pre zachovanie princípu dvojinštančnosti). Tomu zodpovedá

aj znenie ust. § 388 CSP, ktoré odvolaciemu súdu umožňuje zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie
len za predpokladu, že nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. Pokiaľ teda
existujú dôvody pre zrušenie rozhodnutia, čo zároveň vylučuje, aby mohlo byť rozhodnutie potvrdené,
nemožno ho ani zmeniť (viď rozhodnutie NS SR 7Cdo 157/2011).

43. Vady konania vymedzené v § 389 ods. 1 písm. a) až d) CSP sú porušením základného práva strany
sporunaspravodlivýproces,totoprávozaručujúvpodmienkachprávnehoporiadkuSlovenskejrepubliky
okrem zákonov aj cit. čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.

44. S poukazom na vyššie vytknuté pochybenie musel odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, keď prvoinštančný súd nepostupoval v súlade s § 191,
(§ 204), § 220 ods. 2 CSP, čím žalobcovi znemožnil uskutočnenie jeho patriacich základných procesných
právatakýmtonesprávnymprocesnýmpostupomdošlokporušeniuprávanaspravodlivýproces,pričomtento nedostatok nie je napraviteľný v odvolacom konaní. Došlo by ním totiž k vykonávaniu základného
dokazovania na rozhodujúce otázky až na súde druhej inštancie a tým znemožneniu stranám plnej
realizácie ich procesných práv, keďže by im bola odopretá možnosť odvolacieho prieskumu nových, z

pohľadu doterajších záverov súdu prvej inštancie dosiaľ bezvýznamných skutočností, čím by stranám
bola odňatá možnosť konať pred súdom.

45. Vychádzajúc zo základného práva na prístup k súdnej ochrane je potrebné zdôrazniť, že
nepreskúmateľnosť, či arbitrárnosť (tiež označovaná ako zmätočnosť) súdneho rozhodnutia, musí byť

v opravnom konaní napravená, pretože bráni jeho vecnému preskúmaniu (§ 389 ods. 1 písm. b/
Civilného sporového poriadku); konvalidácia tohto nedostatku (zmätočného rozhodnutia) súdom vyššej
inštancie neprichádza z logických a systematických dôvodov do úvahy tiež pre zachovanie princípu
dvojinštančnosti. Tomu zodpovedá aj znenie ustanovenia § 388 Civilného sporového poriadku, ktoré
odvolaciemu súdu umožňuje zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie len za predpokladu, že nie sú
splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku), ani na jeho zrušenie

(§ 389 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Pokiaľ existujú dôvody pre zrušenie (kasáciu) rozhodnutia,
čo zároveň vylučuje, aby mohlo byť rozhodnutie potvrdené, nemožno ho ani zmeniť (por. rozhodnutie
NS SR sp.zn. 7 Cdo 157/2011).

46. S poukazom na vyššie uvedené bolo potom nevyhnutným, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej

inštancie v napadnutom vyhovujúcom I. výroku ako aj vo výroku II. o náhrade trov konania zrušiť (§ 389
ods. 1 písm. b/, c/ Civilného sporového poriadku) a vec vrátil súdu prvej inštancie v zrušenom rozsahu
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

47. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude, súc pritom viazaný právnym názorom odvolacieho súdu

podľa § 391 ods. 2 Civilného sporového poriadku, opätovne posúdiť žalobou uplatnený nárok s
poukazom na výsledky vykonaného dokazovania s dôrazom na ich vyhodnotenie postupom podľa § 191
CSP a s poukazom na princíp voľného hodnotenia dôkazov zakotveného v čl. 15 Základných princípov
CSP, a to so sústredením sa aj na SRBI_SP – Spoločný register bankových informácii (ktorý aj vykoná
postupom podľa § 204 CSP), pripojený k podaniu žalobcu zo dňa 19.10.2023, v spojení aj s § 7 ods. 1,

15, 16 (§ 11 ods. 2) Zákona o spotrebiteľských úveroch, na odvolacie argumenty odvolateľa i protistrany,
tieto posúdiť z hľadiska všetkých na vec vzťahujúcich sa zákonných ustanovení a potom vo veci znova
rozhodnúť. Pri vykonávaní dokazovania bude súd prvej inštancie okrem prejednacej zásady a zásady
kontradiktórnosti konania, aplikovať i zásadu predvídateľnosti postupu súdu ako i prihliadať na špecifiká
tzv.spotrebiteľskýchsporovakosporovsochranouslabšejstrany(§290CSPanasl.).Svojezisteniasúd

premietne do rozhodnutia vo veci, pričom bude dbať tiež na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo určité a
presvedčivé, s uvedením obsahových náležitostí podľa § 220 ods. 2 CSP, vrátane uvedenia použitých
prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré
nie, ktoré dôkazy vykonal a ako ich vyhodnotil, prípadne prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a
ako vec právne posúdil. Súd dá odpoveď aj na podstatné a relevantné argumenty žalobcu, vyjadrené

v jeho odvolaní.

48. Podľa § 396 ods. 3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

49. V novom rozhodnutí o veci preto rozhodne súd prvej inštancie i o náhrade trov konania, vrátane trov
tohto odvolacieho konania.

50. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).