Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. február 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/108/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3819201564
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Šabla

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:3819201564.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra

Šablu a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Dušana Ďuriana ako členov senátu, v spore žalobcu:
A. - B. C., A. B. D. E., A., A. A. D. XX, XXX XX D., IČO: XX XXX XXX, právne zastúpeného Mgr.
Petrom Tomom, advokátom, so sídlom Pribinovo námestie 2, 971 01 Prievidza, proti žalovanému: 1/
LESY Slovenskej republiky, štátny podnik, so sídlom Námestie SNP 8, 975 66 Banská Bystrica, IČO:
36 038 351 a 2/ Poľovnícka organizácia BRALOVKA, so sídlom Andreja Šulgana 2, 949 01 Nitra,
IČO: 52 238 130, právne zastúpenému Mgr. Petrom Mesárošom, advokátom, so sídlom Bottova 34,
949 01 Nitra, za účasti intervenienta na strane žalovaného 1/: F. D., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom

A. G. XXXX/X, XXX XX H. – F. I. C., právne zastúpeného Mgr. Petrom Mesárošom, advokátom, so
sídlom Bottova 34, 949 01 Nitra, o určenie, že uznesenia prijaté zhromaždením vlastníkov poľovných
pozemkov v spoločnom poľovnom revíri C., ktoré sa konalo dňa 12.03.2019 sú neplatné a o určenie, že
Zmluva o užívaní poľovného revíru C. zo dňa 29.04.2019 je neplatná, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 20C/18/2020 - 490 zo dňa 16. mája 2024 ako súdu prvej inštancie,
takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v I. výroku o zamietnutí žaloby potvrdzuje.

II. Rozsudok súdu prvej inštancie v časti II. výroku, ktorou bolo rozhodnuté o nároku žalovaného 1/ na
náhradu trov prvoinštančného konania voči žalobcovi mení tak, že žalovanému 1/ nárok na náhradu trov
prvoinštančného konania nepriznáva a v časti II. výroku, ktorou bolo rozhodnuté o nároku žalovaného
2/ a intervenienta na strane žalovaného 1/ na náhradu trov prvoinštančného konania voči žalobcovi
potvrdzuje.

III. Žalovanému 1/ a intervenientovi na strane žalovaného 1/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania

nepriznáva.

IV. Žalobca je povinný nahradiť žalovanému 2/ trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 % do troch dní
od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu v znení petitu po zmene
žaloby, ktorú súd prvej inštancie pripustil uznesením č. k. 20C/18/2020-250 zo dňa 17.03.2020, ktorou
sa žalobca domáhal určenia, že uznesenia prijaté zhromaždením vlastníkov poľovných pozemkov

v spoločnom poľovnom revíri C., ktoré sa konalo dňa 12.03.2019 (ďalej len „zhromaždenie“) sú neplatné
a určenia, že zmluva o užívaní poľovného revíru C. zo dňa 29.04.2019 (ďalej len „zmluva“) je neplatná
(I. výrok) a žalovaným 1/ a 2/ (ďalej aj „žalovaní“), ako aj a intervenientovi na strane žalovaného 1/ (ďalej
aj „intervenient“) priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 % a uložil žalobcovi povinnosťzaplatiť ich žalovaným a intervenientovi v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia o ich výške
(II. výrok).

2. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že žalobca je jedným z vlastníkov poľovných
pozemkov v katastrálnom území C., ktoré sú súčasťou poľovného revíru C.. Žalovaný 1/ zvolal na
deň 12.03.2019 zhromaždenie s programom, ktorý mal osem bodov a na uvedenom zhromaždení
sa uznesením č. 4 odsúhlasilo užívanie spoločného poľovného revíru C. v prospech žalovaného
2/. Na základe uvedeného uznesenia malo byť užívanie spoločného poľovníckeho revíru postúpené

na žalovaného 2/. Žalobca bol účastníkom zhromaždenia. Žalovaný 1/ bol zvolávateľ zhromaždenia,
intervenient na strane žalovaného 1/ je ďalší z vlastníkov nehnuteľností, ktorý sa zúčastnil zhromaždenia
a realizoval svoje hlasovacie právo a žalovaný 2/ je poľovnícka organizácia, na ktorú bolo postúpené
užívaniespoločnéhopoľovnéhorevíru,sktorouvlastnícipoľovnýchpozemkovuzatvorilizmluvu.Žalobca
mal za to, že príprava, priebeh a závery zhromaždenia neboli vykonané v súlade so zákonom, resp.
odporujú zákonu. Z notárskej zápisnice č. N 145/2019, Nz 7890/2019, NCRIs 8089/2019 zo dňa

14.03.2019(ďalejlen„notárskazápisnica“)zistil,žezhromaždeniasazúčastniliajinéosoby,akojeokruh
sporových strán, stranami sporu teda nie sú všetci (spolu)vlastníci poľovných pozemkov spadajúcich
do poľovného revíru C..

3. Na základe takto vykonaného dokazovania súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol v prvom rade

z dôvodu, že vzhliadol nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ako jedného zo základných predpokladov
úspešnosti žaloby. Súd prvej inštancie bol názoru, že pri rozhodovaní o výkone poľovníctva v uznanom
poľovnom revíri sa posudzuje dané právo ako spoločná vec, o hospodárení so spoločnou vecou
rozhodujú spoluvlastníci väčšinou počítanou podľa veľkosti podielov a stranami v spore musia byť
všetcivlastníci(spoluvlastníci)poľovnéhorevíruvzhľadomnaprávohlasovaťnazhromaždenívlastníkov

a prípadné určenie neplatnosti prijatých uznesení alebo určenie, že zvolení splnomocnenci vlastníkov
poľovných pozemkov nie sú oprávnení konať v ich mene, by sa prejavilo v právnom postavení všetkých
vlastníkov poľovného revíru. Tento záver vyplýva z príslušných ustanovení zákona č. 274/2009 Z. z.
o poľovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (ďalej aj „zákon o poľovníctve“).
Idetakonerozlučnéspoločenstvovzmysle§77ods.1zákonač.160/2015Z.z.Civilnýsporovýporiadok

v platnom znení (ďalej aj „CSP“) a rozsudok sa musí vzťahovať na každého, kto vystupuje ako žalobca
alebo žalovaný, z čoho vyplýva nutnosť (účasti) všetkých subjektov v spore vzhľadom na spoločné práva
a povinnosti a nemožno pripustiť, aby stranou sporu neboli všetci účastníci dotknutého právneho vzťahu,
keďže výrok rozsudku je podľa § 228 CSP záväzný nielen pre strany, ale aj ich právnych nástupcov. Mal
za to, že nutnosť účasti všetkých vlastníkov poľovných pozemkov v spore nemusí vyplývať z výslovného

ustanovenia právneho predpisu, t. j. zákona o poľovníctve, pretože vyplýva z charakteru spoločných práv
a povinností, ktoré sú predmetom konania. Nedostatok pasívnej vecnej legitimácie vedie k zamietnutiu
žaloby žalobcu. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 17Co/425/2016 zo dňa 27.09.2017 a sp. zn. 12Co/59/2020 zo dňa 20.08.2020.

4. Okrem nedostatku pasívnej vecnej legitimácie súd prvej inštancie odôvodnil zamietnutie žaloby
žalobcu aj procesnou neprípustnosťou žaloby. Súd prvej inštancie identifikoval žalobcom vymedzený
predmet konania ako žalobu o určenie, že uznesenia prijaté zhromaždením sú neplatné a o určenie, že
zmluva (uzavretá na podklade jedného z týchto uznesení) je neplatná. Bol názoru, že žalobu o určenie
neplatnosti uznesenia a o určenie neplatnosti zmluvy je potrebné vnímať ako žalobcu o určenie právnej

skutočnostipodľa§137písm.d) CSP,ktorývzásadenepripúšťatakétožalobysvýnimkou,aktovyplýva
z osobitného právneho predpisu. V prípade určenia neplatnosti uznesenia prijatého zhromaždením
nejde o určenie práva ani právneho vzťahu. Pre tieto výnimky je spoločné, že priamo osobitný právny
predpis priznáva oprávnenej osobe právo domáhať sa na súde určenia právnej skutočnosti (minulej
udalosti). V danom prípade však zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva možnosť požadovať určenie

neplatnosti uznesení prijatých zhromaždením. Uznesenie o súhlase s postúpením užívania spoločného
poľovného revíru poľovníckej organizácii je navyše len právnou skutočnosťou, na základe ktorej mohlo
dôjsť k uzavretiu samotnej zmluvy, čo vyplýva z rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
17Co/425/2016 zo dňa 27.09.2017. Vo vzťahu k zmluve súd prvej inštancie konštatoval, že táto obsahuje
všetky náležitosti uvedené v § 14 ods. 3 zákona o poľovníctve a je splnená aj podmienka § 13 ods. 1

zákona o poľovníctve.5. Pri rozhodovaní o nároku strán sporu na náhradu trov konania súd prvej inštancie vychádzal z
ustanovenia § 255 ods. 1 CSP v súvislosti s ustanovením § 262 ods. 1 CSP, t. j. zo zásady úspechu
v konaní, pričom úspešnou stranou v konaní boli žalovaní a intervenient, keďže žaloba bola zamietnutá.

6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca.
Napadnutý rozsudok považoval za nesprávny z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b), d), h)
CSP, t. j. z dôvodu, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

7. Vo vzťahu k porušeniu práva na spravodlivý proces žalobca namietal prekvapivosť napadnutého
rozsudku. Žalobca mal za to, že nedostatok pasívnej vecnej legitimácie zhojil podaním zo dňa
06.10.2020, kedy navrhol pripustenie ďalších subjektov na strane žalovaných do konania. Návrhom

sa súd prvej inštancie nezaoberal, nevedel o ňom. Na návrh na pripustenie subjektov do konania
bol súd prvej inštancie upozornený až právnym zástupcom žalobcu na pojednávaní dňa 30.11.2023.
Preto nie je pravdivou skutočnosť uvedená v napadnutom rozsudku, že žalobca vzal návrh späť na
základe výzvy súdu zo dňa 20.09.2021. V skutočnosti tak urobil až dňa 29.12.2023, a to po naliehaní
a presviedčaní súdu prvej inštancie na pojednávaní dňa 30.11.2023, kedy súd prvej inštancie vyjadril

predbežný právny názor, že žalobca bude aj tak pravdepodobne zamietnutá (z iného dôvodu). Súd prvej
inštancie apeloval na žalobcu, aby vzal uvedený návrh späť vzhľadom na administratívnu náročnosť
ahospodárnosťkonania,akoajtrovykonania,ktorébyvznikli,akbydokonaniapristúpilo2260subjektov
(vlastníkov pozemkov poľovného revíru C.). Žalobca napokon vzal návrh späť. Z uvedených dôvodov je
preto pre žalobcu prekvapivé, že mu súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku vytýka,

resp. konštatuje, že v žalobe nebola splnená podmienka pasívnej vecnej legitimácie strany sporu, keď
súd prvej inštancie k uvedenej procesnej vade sám prispel, a to vlastným presviedčaním žalobcu na
predmetnom pojednávaní, že žaloba bude pravdepodobne aj tak zamietnutá z iného dôvodu, ktorý nebol
explicitne uvedený.

8. Žalobca ďalej považoval odôvodnenie napadnutého rozsudku v časti týkajúcej sa neprípustnosti
žaloby pre neexistenciu osobitného predpisu, z ktorého by vyplývala možnosť podania takejto žaloby
za nedostatočné a strohé konštatovanie bez právnej argumentácie. Súd prvej inštancie sa podľa
názoru žalobcu nezaoberal a riadne nevysporiadal s jeho argumentáciou uvedenou na strane 3 a 4
vyjadrenia zo dňa 11.06.2020, v rámci ktorej sa žalobca zaoberal otázkou prípustnosti žaloby v súvislosti

s ustanovením § 137 písm. d) CSP. Podľa žalobcu je nutné si uvedomiť, že závery súdu prvej inštancie
nutne vedú k porušeniu zákazu odmietnutia spravodlivosti súdom – „denegatio iustitiae“, čo je v právnom
štáte neprípustné.

9. Nesprávne právne posúdenie veci videl žalobca v závere súdu prvej inštancie o neprípustnosti žaloby

pre neexistenciu osobitného predpisu, ktorý by žalobu v zmysle § 137 písm. d) CSP pripúšťal. Poukázal
na to, že súd prvej inštancie sám pri svojej argumentácií v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol,
že nutnosť účasti všetkých vlastníkov poľovných pozemkov v spore nemusí vyplývať z výslovného
ustanovenia právneho predpisu. Pri aplikácii tejto logiky teda rovnako zo zákona o poľovníctve nemusí
priamo vyplývať ani možnosť podať žalobu o určenie právnej skutočnosti. Ďalej žalobca zopakoval

skutočnosti, ktoré uviedol už v prvoinštančnom konaní. Dôvodil, že napriek tomu, že zo zákona
o poľovníctve explicitne nevyplýva možnosť podať určitú žalobu ako právny nástroj ochrany práv
a právom chránených záujmov účastníka zhromaždenia ako vlastníka poľovného pozemku, ktorý bol
dotknutý na svojich právach, nie je vylúčené aj aplikovanie iného osobitného právneho predpisu. Za
takýto osobitný predpis považoval zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení (ďalej

aj „OZ“), konkrétne aplikovanie ust. § 39, resp. § 40 ods. 1 OZ na daný právny stav. Ďalej poukázal
na skutočnosť, že najbližšie ustanovenie aplikovateľné na daný právny stav týkajúci sa zákonnosti
zhromaždeniaaobmedzeniaprávvlastníkapoľovnéhopozemku,jeustanovenie§131ods.1a2zákona
č. 519/1991 Zb. Obchodný zákonník v platnom znení (ďalej len „OBZ“).

10. Inú vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci videl žalobca v tom,
že súd prvej inštancie nerozhodol o celom predmete žaloby. V súvislosti s uvedeným nedostatkom
žalobca badal aj porušenie práva na spravodlivý proces, keď uviedol, že súd prvej inštancie sa nijak
nezaoberal a argumentačne nevysporiadal s tým, že žalobca sa v konaní domáhal aj určenia neplatnostizhromaždenia, čo vyplýva z jeho podaní v prvoinštančnom konaní, pričom podľa čl. 11 ods. 1 základných
princípov CSP sa úkony strán sporu posudzujú s prihliadnutím na ich obsah.

11. Žalobca preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

12. Žalovaný 1/ vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za zákonný, vecne
správny, riadne odôvodnený a v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou okresných aj krajských súdov.

Navrhol, aby odvolací súd odvolanie žalobcu zamietol a napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny.

13. Žalovaný 2/ vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že sa s napadnutým rozsudkom stotožňuje v plnom
rozsahu a navrhol ho potvrdiť. Mal za to, že napadnutý rozsudok bol riadne zdôvodnený, je určitý
a zrozumiteľný, vychádza zo správneho posúdenia veci, je v súlade so zákonom a súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam. Odvolanie označil za

nedôvodné. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku riadne a logicky zdôvodnil nedostatok pasívnej
vecnej legitimácie. Riadne a logicky tiež v napadnutom rozsudku zdôvodnil „nesprávnosť“ žaloby.
Poukázal na § 137 písm. d) CSP, v zmysle ktorého je možné domáhať sa určenia právnej skutočnosti
výlučne v prípade, ak to vyplýva z osobitného právneho predpisu. Možnosť podať žalobu podľa §
137 písm. d) CSP musí vyplývať z konkrétneho hmotnoprávneho vzťahu ako logický dôvod, prečo

je potrebné, aby súd určil platnosť/neplatnosť právnej skutočnosti (a nie teda určenia existencie či
neexistencie práva neplatnosťou právneho úkonu podmieneného). Zo zákona o poľovníctve nevyplýva
možnosť domáhať sa súdnou cestou určenia neplatnosti uznesení zhromaždenia vlastníkov poľovných
pozemkov ani v zmysle ustanovenia § 137 písm. d) CSP. Navyše bol názoru, že uznesenia vlastníkov
prijaté na zhromaždení nie sú právnymi úkonmi, nakoľko ani samotné zhromaždenie takýchto vlastníkov

nemá právnu subjektivitu, aj z tohto dôvodu sa nemožno domáhať určenia ich neplatnosti.

14. Podľa žalovaného neobstojí ani argumentácia žalobcu ohľadom prípustnosti žaloby s poukazom na
§ 39 OZ. Z právneho predpisu musí vyplývať explicitne možnosť (zmocnenie) podať žalobu na určenie
právnej skutočnosti (napr. neplatnosti právneho úkonu). Ustanovenie § 39 OZ je len hmotnoprávnou

úpravou prípadov, kedy je právny úkon (absolútne) neplatný, neobsahuje však zákonné zmocnenie na
(procesnú) možnosť podania žaloby o neplatnosť takéhoto úkonu. Inak povedané, zo samotnej právnej
úpravy o tom, kedy je právny úkon neplatný ešte bez ďalšieho nevyplýva, že je procesne prípustné
(správne) žalovať o neplatnosť právneho úkonu. Opačný výklad by popieral zmysel ustanovenia §
137 písm. d) CSP. V tomto smere žalovaný 2/ poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 6Cdo/48/2020 a sp. zn. 7Cdo/268/2019. Žalovaný 2/ nesúhlasil ani s názorom žalobcu
vychádzajúcim ohľadne prípustnosti žaloby z analógie medzi zákonom o poľovníctve a Obchodným
zákonníkom, nakoľko aplikácia analógie medzi súkromnoprávnymi a verejnoprávnymi predpisom nie je
možná bez osobitného splnomocnenia. Mal za to, že pokiaľ by mal zákonodarca v úmysle odkázať na
ustanovenia Obchodného zákonníka, vykonal by tak osobitnou poznámkou, ako urobil napr. v prípade

ust. § 39 ods. 1 alebo § 13a zákona o poľovníctve. Nakoľko v zákone o poľovníctve neexistuje osobitné
splnomocňovacie ustanovenie s odkazom na Obchodný zákonník, nie je možné aplikovať ustanovenia
Obchodného zákonníka na prípady napadnutia uznesení valného zhromaždenia pri spoločnosti s
ručením obmedzeným.

15. Nad rámec uvedeného žalovaný 2/ považoval žalobný petit vzhľadom na jeho znenie v uznesení
súdu prvej inštancie č. k. 20C/18/2020 – 250 zo dňa 17.03.2020 za nevykonateľný, nakoľko nie je
dostatočne zrejmý a určitý pre absenciu identifikácie jednotlivých uznesení. Podľa žalovaného 2/ je tak
zrejmé, že žalobca nemôže byť v konaní úspešný pre procesné pochybenia a absenciu hmotnoprávneho
zmocnenia, keď žalobu podal v rozpore s príslušnými ustanoveniami zákona.

16. S poukazom na uvedené potom žalovaný 2/ dodal, že v danom prípade ide o bezúspešné
uplatňovanie práva žalobcu nielen v merite veci, ale ani návrh žalobcu na pristúpenie subjektov na strane
žalovaných nemohol prispieť k meritórne úspešnému uplatneniu práv žalobcu. Práve s ohľadom na
túto skutočnosť sa súd prvej inštancie snažil v rámci predbežného právneho posúdenia veci právnemu

zástupcovi žalobcu objasniť, že ani samotné rozšírenie okruhu subjektov na strane žalovaných
neovplyvní výsledok súdneho sporu v prospech žalobcu, nakoľko podaná žaloba trpela aj inými vážnymi
nedostatkami, ktoré nebolo možné zhojiť. Súd prvej inštancie vyčerpávajúcim spôsobom na prvom
pojednávaní logicky a právne zdôvodnil procesnú vadu podanej žaloby. Súd prvej inštancie preto majúcna zreteľ hospodárnosť konania a s ohľadom na predpokladaný výsledok konania, odporučil žalobcovi
vziaťnávrhnapristúpenieďalšíchsubjektovnastranežalovanýchspäť.Právnyzástupcažalobcupostup
súduevidentnepochopilapristúpilkspäťvzatiuuvedenéhonávrhu.Vkontexteuvedeného(okreminého)

ešte žalovaný 2/ poukázal na skutočnosť, že vedenie konania s viac ako 2 000 subjektami by spôsobilo
značné prieťahy a výrazným spôsobom predĺžilo trvanie súdneho konania, a to zbytočne, keďže
podľa názoru žalovaného 2/ je nespochybniteľné, že žalobca týmto konaním nedosiahne spravodlivú
a ani účinnú ochranu jeho práv. Zamietnutie žaloby by s ohľadom na väčšinovú vôľu vlastníkov
poľovných pozemkov korelovalo s uzneseniami prijatými na zhromaždení, v zmysle ktorých žalovaný 2/

uzavrel platnú zmluvu o užívaní poľovného revíru s týmito vlastníkmi poľovných pozemkov. Bezúspešné
uplatňovanie práva v tomto konaní má navyše zásadný vplyv na škodu, ktorá každým dňom narastá na
strane vlastníkov predmetných nehnuteľností, pretože vlastníkom poľovných pozemkov nielenže nie je
uhrádzaný nájom, ale sú tiež zodpovední za škody spôsobené zverou.

17. Ďalšie vyjadrenia v odvolacom konaní podané neboli.

18. Krajský súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalobcu podľa § 34 ods. 1 CSP, preskúmal
vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, len v rozsahu odvolania
podľa§ 379 CSP,z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods. 1 CSP a mimo nich v rozsahu vád
týkajúcich sa procesných podmienok v zmysle § 380 ods. 2 CSP, ktoré vady nezistil a dospel k záveru,

že napadnutý rozsudok je v I. výroku o zamietnutí žaloby vecne správny, preto je ho potrebné podľa §
387 ods. 1, 2 CSP potvrdiť. Preskúmaním predloženého spisu a napadnutého rozsudku však odvolací
súd zistil, že vecne správnym nie je II. výrok napadnutého rozsudku o trovách konania ako výrok závislý.
Odvolací súd pristúpil k zmene tohto výroku podľa § 388 CSP majúc za to, že nie sú splnené podmienky
pre jeho potvrdenie ani zrušenie.

19. Odvolací súd v prvom rade zdôrazňuje, že otázka, či žalobu s určovacím petitom podáva ten, kto je
aktívne vecne legitimovaný, a či takáto žaloba smeruje proti tomu, kto je pasívne vecne legitimovaný, je
otázka hmotnoprávna, riešenie ktorej prichádza do úvahy až v prípade záveru súdu, že podaná žaloba
v zmysle § 137 písm. d) CSP je prípustná. Predpokladom prípustnosti (a úspechu) takejto žaloby je, že

možnosť jej podania explicitne vyplýva z osobitného právneho predpisu.

20. Podľa § 137 písm. d) CSP, žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení právnej
skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného právneho predpisu.

21. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie a žalovaného, že v zmysle § 137
písm. d) CSP možnosť (zmocnenie) podať žalobu o určenie právnej skutočnosti musí explicitne
vyplývať z osobitného právneho predpisu. Skutočnosť, že nutnosť účasti všetkých vlastníkov poľovných
pozemkovvsporenemusívyplývaťzvýslovnéhoustanoveniaprávnehopredpisu(zákonaopoľovníctve)
ešteneznamená,žerovnakozozákonaopoľovníctvenemusípriamovyplývaťanimožnosťpodaťžalobu

o určenie právnej skutočnosti. Žalobca porovnáva dva rozdielne právne inštitúty. Skutočnosť, či sa jedná
o samostatné (§ 76 CSP), nerozlučné (§ 77 CSP) alebo nútené (§ 78 CSP) procesné spoločenstvo
strán sporu vyplýva z povahy veci. Pravidlo pre možnosť uplatnenia žaloby o určenie právnej skutočnosti
je dané ust. § 137 písm. d) CSP. Vo vzťahu k predmetnému sporu, ktorý vyplýva z právnych vzťahov
medzi vlastníkmi pozemkov patriacich do poľovného revíru a osobou, na ktorú bolo postúpené užívanie

poľovníckeho revíru, je právnym predpisom špeciálne upravujúcim tieto vzťahy zákon o poľovníctve,
ktorého predmetom úpravy je (okrem iného) uznávanie, zmena a využitie poľovných revírov (§ 1 ods.
1 písm. c)); v ktorom je obsiahnutá právna úprava týkajúca sa zhromaždenia vlastníkov poľovných
revírov (§ 5); rozsah a možnosti užívania poľovného revíru (§ 11); nadväzujúc na to aj zmluva vlastníkov
spoločného poľovného revíru o jeho užívaní (§ 12); obsahové náležitosti zmluvy vlastníkov spoločného

poľovného revíru o jeho užívaní a podmienky uzavretia zmluvy (§ 13 a § 14) a v neposlednom rade
i náhrada za užívanie poľovného revíru (§ 15). Odvolací súd zastáva názor, že pokiaľ by zákonodarca
mienil zmocniť oprávnenú osobu podať žalobu o určenie neplatnosti uznesenia prijatého zhromaždením
vlastníkov pozemkov v určitom poľovnom revíri alebo o určenie neplatnosti zmluvy o užívaní poľovného
revíru, t. j. právnej skutočnosti, tak by túto možnosť explicitne ustanovil (zakotvil) v zákone o poľovníctve.

Oprávnenie podať žalobu o určenie právnej skutočnosti, (ne)platnosti zmluvy alebo uznesení prijatých
zhromaždením,všaknevyplývaanilenzdôvodovejsprávykpredmetnémuzákonu,nietozdikciezákona
o poľovníctve, ani z iného osobitného právneho predpisu.22. Odvolací súd preto nesúhlasí s názorom žalobcu, že predmetná žaloba je prípustná za aplikácie
ustanovení § 39 a § 40 ods. 1 OZ alebo analogickej aplikácie § 131 OBZ. Ustanovenia § 39 a § 40 ods. 1
OZ sú len všeobecnou hmotnoprávnou úpravou (absolútnej) neplatnosti hmotnoprávnych úkonov, ktorá

však nezmocňuje (procesne) osobu k podaniu žaloby o určenie právnej skutočnosti v zmysle § 137 písm.
d) CSP. Uvedené ustanovenia OZ vymedzujú len podmienky (absolútnej) neplatnosti hmotnoprávneho
úkonu, z uvedených ustanovení OZ nemožno vyvodiť procesnú prípustnosť žaloby o určenie neplatnosti
uznesení prijatých zhromaždením alebo zmluvy. Výklad prezentovaný žalobcom popiera zmysel ust.
§ 137 písm. d) CSP, podmienka tam uvedená, že určenia právne skutočnosti sa možno domáhať, len

ak to vyplýva z osobitného predpisu, by stratila význam, stala sa nadbytočnou, stačilo by vymedziť,
že sa možno domáhať určenia právnej skutočnosti bez ďalšieho, nakoľko na základe ustanovení OZ
o neplatnosti právneho úkonu by bolo potom možné žalovať neplatnosť akéhokoľvek (hmotno)právneho
úkonu z oblasti súkromného práva.

23. Vo vzťahu k ustanoveniu § 131 OBZ, na ktoré žalobca v odvolaní poukazuje a vyvodzuje prípustnosť

predmetnej žaloby za použitia analógie legis, je odvolací súd názoru, že analogické uplatnenie § 131
OBZ na daný spor nie je prípustné. Ako už bolo uvedené vyššie z osobitného predpisu musí výslovne
vyplývať možnosť podania žaloby o určenie určitej právnej skutočnosti. Nemožno dospieť k záveru,
že ak zákonodarca umožnil žalovať neplatnosť uznesení valného zhromaždenia spoločnosti s ručením
obmedzeným, mienil tým automaticky zmocniť oprávnenú osobu žalovať o určenie neplatnosti aj iných

uznesení prijatých napr. zhromaždením alebo neplatnosť zmluvy o užívaní poľovného revíru. Práve
naopak, zákonodarca v ustanovení § 137 písm. d) CSP prípustnosť žaloby obmedzil výlučne na prípady,
keď to ustanovuje osobitný právny predpis. Odvodiť prípustnosť danej žaloby od § 131 OBZ by preto
podľa názoru odvolacieho súdu predstavovalo neprípustné dotváranie práva súdom a zásah do zložky
zákonodarnej moci, kedy by analogicky bolo možné aplikovať pomaly čokoľvek a tým neprípustne

rozširovať okruh žalôb o určenie právnej skutočnosti.

24. Obiter dictum, v odpovedi na tvrdenie žalobcu, že závery súdu prvej inštancie vedú k porušeniu
zákazu odmietnutia spravodlivosti, t. j. denegatio iustitiae, odvolací súd poukazuje na ustanovenie §
17 ods. 1 písm. e) zákona o poľovníctve. Uvedené ustanovenie upravuje podmienky zániku zmluvy

o užívaní poľovného revíru, pričom z písm. e) jednoznačne vyplýva, že zmluva môže zaniknúť aj
rozhodnutímsúdu.Totoustanoveniazároveňodkazujepriamonaustanovenie§137písm.c)CSP.Jetak
zrejmá vôľa zákonodarcu do zákona o poľovníctve zakotviť možnosť oprávnenej osoby žalovať o určenie
(ne)existencie práva vo vzťahu k zmluve o užívaní poľovného revíru. Uznesenia prijaté zhromaždením
a úkony vykonané na zhromaždení vlastníkov spoločného poľovného revíru, ktoré predchádzajú

uzatvoreniu zmluvy o užívaní poľovného revíru, sa posudzujú v klasickom občianskoprávnom konaní
podľa ustanovení Civilné sporového poriadku. Tieto otázky by súd prvej inštancie riešil ako otázky
predbežné,atovkonaníourčenie(neexistencie)právazozmluvyoužívanípoľovnéhorevíru,kdetakéto
konanie priamo predpokladá právny predpis v ustanovení § 17 ods. 1 písm. e) zákona o poľovníctve.

25. V kontexte uvedeného je namieste podotknúť, že civilné sporové konanie ako konanie, ktorého
účelom je poskytovanie ochrany súkromnoprávnym vzťahom (čl. 1 CSP), je ovládané (okrem iného)
dispozičným (čl. 7 CSP) a prejednacím (čl. 8 CSP) princípom. Sporové konanie sa začína výlučne na
základe návrhu oprávnenej osoby (strany sporu), t. j. na základe žaloby. Žalobca vymedzuje v žalobe
predmet sporového konania. Pokiaľ sa teda žalobca mienil domôcť spravodlivosti, mal podľa názoru

odvolacieho súdu žalovať o určenie, či tu právo (napr. užívania revíru) je alebo nie je (§ 137 písm. c)
CSP). Nie o určenie právnej skutočnosti. Nemožno preto konštatovať, že závery súdu prvej inštancie
vedú k odopretiu spravodlivosti, teda k nemožnosti oprávnenej osoby domôcť sa spravodlivosti v konaní
pred súdom, keď zo zákonnej úpravy vyplýva možnosť domáhať sa práva inou procesne prípustnou
žalobou. Skutočnosť, že žalobca podal procesne neprípustnú žalobu, keď žaloval o určenie právnej

skutočnosti (§ 137 písm. d) CSP) namiesto žaloby o určenie (neexistencie) práva (§ 137 písm. c))
ešte neznamená, že mu bolo odopreté právo na súdnu ochranu jeho ohrozených či porušených práv.
Aj v nadväznosti na uvedené, s poukazom na zrejmú vôľu zákonodarcu umožniť žalovať existenciu
práva vo vzťahu k zmluve o užívaní poľovného revíru, podľa názoru odvolacieho súdu zákonodarca
pri normotvorbe nemal záujem pripustiť žalobu o určenie právnej skutočnosti – neplatnosti uznesení

prijatých zhromaždením a zmluvy.

26. Odvolací súd teda ohľadne otázky prípustnosti žaloby uzatvára, že zákon o poľovníctve, ako ani iný
osobitný právny predpis právo domáhať sa neplatnosti uznesenia prijatého zhromaždením nezakotvuje.Nezakotvuje ani právo domáhať sa neplatnosti zmluvy, ktorej podkladom jej uznesenie prijaté na
zhromaždení.

27. Podporne odvolací súd uvádza, že len ak by žaloba bola prípustná (čo nie je), nebola by úspešná
z dôvodu, že stranami sporu nie sú všetci vlastníci poľovných pozemkov, ktorými nimi musia byť,
nakoľko sa žalobou napáda platnosť uznesenia nimi prijatého na zhromaždení. Preto tvoria nútené
spoločenstvo a preto sa rozsudok, ktorý zaväzuje len strany sporu (prípadne ich právnych nástupcov)
musí vzťahovať na všetkých, každého z nich. Žalobca v odvolaní nenamietal právne posúdenie veci

súdom prvej inštancie v tejto otázke, právny záver súdu prvej inštancie o nedostatku pasívnej vecnej
legitimácie z toho vychádzajúci. Namietal právne posúdenie veci súdom prvej inštancie len ohľadom
neprípustnosti žaloby. Dá sa povedať, že žalobca akceptoval záver súdu prvej inštancie o nedostatku
pasívnej vecnej legitimácie v konaní, avšak vyčítal mu v rámci odvolacieho dôvodu - porušenia práva
na spravodlivý proces, že súd prvej inštancie prispel svojim procesným postupom k nedostatku pasívnej
vecnej legitimácie, keď v rámci vysloveného predbežného právneho názoru apeloval na žalobcu, aby

vzal späť návrh na pristúpenie ďalších subjektov do konania (a napokon aj samotnú žalobu – poznámka
odvolacieho súdu) argumentujúc nehospodárnosťou pristúpenia veľkého počtu vlastníkov poľovných
pozemkov ako strán sporu do konania pre procesnú neprípustnosť žaloby, ktorú však podľa názoru
žalobcu dostatočne nezdôvodnil. Súd prvej inštancie podľa žalobcu tak sám prispel k nedostatku
pasívnej vecnej legitimácie tým, že žalobcu presviedčal o tom, že žaloba bude zamietnutá z iného

nekonkretizovaného dôvodu aj keby vyhovel jeho návrhu na pristúpenie ďalších subjektov do konania.

28. K žalobcom namietanému porušeniu práva na spravodlivý proces odvolací súd uvádza nasledovné:

29. Právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto

práva patrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou práva na spravodlivý súdny
proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v
konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou
súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov
Slovenskej republiky. Ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) judikuje,

že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia,
zároveň však nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.
Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument. Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa
účinne námietkami, argumentami a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam

pre rozhodnutie (Ruiz Torija v. Španielsko, Hiro Balani v. Španielsko, Georgiadis v. Grécko, Higgins v.
Francúzsko, napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko; rozhodnutia
ÚS SR sp. zn. II. ÚS 410/06 a sp. zn. I. ÚS 736/2016). Aj Najvyšší súd Slovenskej republiky už v
minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry ESĽP a ústavného súdu
zaujal stanovisko, že za porušenie práva na spravodlivý proces treba považovať aj nedostatok riadneho

a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

30. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie porušil jeho právo na spravodlivý
proces prekvapivým procesným postupom, resp. rozhodnutím, tým, že prispel k nedostatku pasívnej
vecnej legitimácie presviedčaním žalobcu o nedôvodnosti žaloby a nehospodárnosti návrhu na

pristúpenie ďalších subjektov do konania, odvolací súd sa s uvedenou odvolacou argumentáciou
žalobcu nestotožnil. Žalobca zastúpený v konaní advokátom, osobou znalou práva, by mal alebo
prinajmenšom mohol mať vedomosť o tom, že žalobca ako dominus litis (pán sporu), zodpovedá za
vymedzenie okruhu subjektov sporového konania, a to konkrétne v žalobe, čo vyplýva z dispozičného
princípu civilného sporového konania. Z obsahu predloženého spisu odvolací súd zistil, že žalobca

podaním zo dňa 06.10.2020 navrhol pristúpenie ďalších (viac ako 2 000) subjektov do konania (na
strane žalovaných). Je tak zrejmé, že žalobca si bol nedostatku pasívnej vecnej legitimácie vedomý
už v októbri roku 2020, ku ktorému dátumu je podanie datované. Žalobca správne uviedol, že inštitút
pristúpenia do konania (§ 79 CSP) slúži na zhojenie nedostatku vecnej legitimácie. Odvolací súd však
zdôrazňuje, že inštitút pristúpenia do konania slúži na odstránenie počiatočného nedostatku vecnej

legitimácie, t. j. takého, ktorý zo svojej podstaty spôsobil žalobca, ktorý zodpovedá za ustanovenie
okruhu subjektov konania, nie súd prvej inštancie, ktorý v danom spore vo vzťahu k nedostatku pasívnej
vecnej legitimácie nemá ani len manudukčnú (poučovaciu) povinnosť. Súd prvej inštancie napriek
tomu upovedomil žalobcu o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie vo výzve na späťvzatie žalobyzo dňa 20.09.2021 (č. l. 226) po predbežnom právnom posúdení veci (nevyzýval teda žalobcu na
späťvzatie návrhu na pristúpenie ďalších subjektov do konania, o ktorom nedopatrením nemal ani
vedomosť, ale na späťvzatie žaloby ako takej). V tejto výzve súd prvej inštancie vyjadril predbežný

právny názor, že žaloba žalobcu nie je dôvodná, a to jednak z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej
legitimácie, ako aj pre procesnú neprípustnosť žaloby. Skutočnosť, že súd prvej inštancie o návrhu
žalobcu na pristúpenie ďalších subjektov do konania nemal vedomosť a vzhliadol na toto podanie až na
pojednávaní dňa 30.11.2023, kedy ho na podanie upozornil žalobca, vyplýva zo zápisnice a zvukového
záznamu z pojednávania zo dňa 30.11.2023, z ktorých je zrejmé, že predmetné podanie žalobcu nebolo

„žurnalizované“ v súdnom spise. Bolo však evidované v elektronickom súdnom spise. Odvolací súd
považuje za potrebné podotknúť, že návrh na pristúpenie ďalších subjektov do konania je výlučným
dispozičným úkonom žalobcu. To znamená, že záleží výlučne na žalobcovi, či inštitút v zmysle § 79
CSP uplatní alebo nie. Takisto na žalobcovi záleží, či na podanom návrhu zotrvá alebo nie. Súd prvej
inštancie nemohol donútiť žalobcu k späťvzatiu uvedeného návrhu. O to napokon súdu prvej inštancie
ani nešlo, na základe predbežného právneho posúdenia veci vyzval žalobcu na späťvzatie žaloby

v zmysle § 138 CSP, nakoľko sa mu javila ako zjavne nedôvodná. Pokiaľ by žalobca na návrhu na
pristúpenie ďalších subjektov zotrval, súd prvej inštancie by bol povinný o návrhu rozhodnúť. Žalobca
navyše vzal tento návrh späť až takmer mesiac potom, čo súd prvej inštancie odročil pojednávanie
konané dňa 30.11.2023 za účelom doručenia návrhu protistrane a intervenientovi na vyjadrenie (doručil
späťvzatie návrhu súdu až dňa 29.12.2023). Mal teda dostatok času si tento úkon premyslieť, nebol

pod bezprostredným vplyvom predbežného právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie. Súd prvej
inštancie o návrhu žalobcu preto rozhodovať nemusel a v konaní nedošlo k zhojeniu nedostatku pasívnej
vecnej legitimácie. Pravdivým nie je tvrdenie žalobcu, že súd prvej inštancie apeloval na žalobcu, aby
ten vzal späť návrh na pristúpenie ďalších subjektov do konania zo dňa 06.10.2020, a to s poukazom
na administratívnu náročnosť a nehospodárnosť pribratia viac ako 2 000 subjektov do konania. Súd

prvej inštancie (zákonná sudkyňa) na pojednávaní len skonštatoval, že trvá na predbežnom právnom
názore uvedenom vo výzve zo dňa 20.09.2021, t. j. že žaloba je nedôvodná a vyzval žalobcu (opätovne)
k späťvzatiu žaloby, pričom zdôraznil zjavnú nehospodárnosť pribratia viac ako 2 000 subjektov do
konania za stavu, keď žaloba žalobcu nebude dôvodná ani vtedy, ak vyhovie jeho návrhu na pristúpenie
ďalších subjektov do konania. Odvolací súd nesúhlasí ani s tvrdením žalobcu, že súd prvej inštancie

explicitne nepomenoval, nekonkretizoval dôvod, pre ktorý považoval žalobu za nedôvodnú aj v prípade
pripustenia ďalších subjektov do konania a pre ktorý na pojednávaní zotrval na pôvodnom predbežnom
právnom posúdení veci. Tento dôvod bezpochyby v zmysle výzvy na späťvzatie žaloby spočíval v
procesnej neprípustnosti žaloby, ktorú videl súd prvej inštancie v tom, že zákon o poľovníctve podanie
takejto žaloby nepripúšťa.

31. Žalobca ďalej namietal porušenie práva na spravodlivý proces v dôsledku nepreskúmateľnosti
napadnutého rozsudku. Žalobca označil odôvodnenie napadnutého rozsudku týkajúce sa ustanovenia
§ 137 písm. d) CSP za nedostatočné a strohé konštatovanie bez právnej argumentácie. Odvolací
súd sa nestotožnil ani s touto odvolacou argumentáciou žalobcu. Z napadnutého rozsudku je podľa

názoru odvolacieho súdu dostatočne zrejmé, z ktorých skutočností súd prvej inštancie vychádzal,
akými úvahami sa riadil, ako ich posudzoval a aké závery prijal z hľadiska právneho posúdenia veci.
Odôvodnenie napadnutého rozsudku spĺňa náležitosti odôvodnenia vyplývajúce z § 220 ods. 2 CSP,
zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí
odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť. Z napadnutého

rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami, aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej
strane a právnymi závermi na strane druhej. Argumentácia súdu prvej inštancie je koherentná a jeho
rozhodnutie konzistentné, logické a presvedčivé, premisy v ňom zvolené aj závery, ku ktorým na
ich základe dospel, sú prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť. Ani uvedená odvolacia námietka
žalobcu nie je dôvodná. Pokiaľ aj súd prvej inštancie neodpovedal v napadnutom rozsudku na všetky

argumenty žalobcu, tento nedostatok bol napravený postupom odvolacieho súdu podľa § 387 ods. 3
CSP, keď podrobnejšie odpovedal na žalobcove argumenty (uplatnené ešte v prvoinštančnom konaní
a zopakované v odvolaní) ohľadne neprípustnosti predmetnej žaloby v bodoch 20 až 26 odôvodnenia
tohto rozsudku. Taktiež podľa konštantnej judikatúry ESĽP nedostatok pri uplatňovaní niektorých
záruk spravodlivého súdneho konania, napr. prvoinštančným súdom, môže byť korigovaný konaním

na odvolacom súde (viď napr. Le Compte, Van Leuven a De Meyere v. Belgicko, Adolf v. Rakúsko,
Feldbrugge v. Holandsko; rozhodnutie ÚS SR sp. zn. I. ÚS 1/2013). Preto nebol daný dôvod na postup
podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP.32. Navyše nakoľko odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o procesnej
neprípustnosti žaloby ako dostatočného dôvodu pre jej zamietnutie, bolo by nehospodárne, v rozpore
s princípom procesnej ekonómie zakotveným v článku 17 základných princípov CSP a úplne zbytočné

zrušiť napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za účelom vytvorenia možnosti žalobcovi opätovne
podať návrh na pristúpenie ďalších subjektov do konania a rozhodnutia súdu prvej inštancie o tomto
návrhu v podobe ich pripustenia do konania, keď v konečnom dôsledku by žaloba musela byť aj tak
znovu zamietnutá pre jej neprípustnosť.

33. Odvolací súd napokon nesúhlasí ani s odvolacou argumentáciou žalobcu, že súd prvej inštancie
nerozhodol o celom predmete konania. V zmysle petitu pôvodnej žaloby sa žalobca žalobou domáhal
určenia len neplatnosti uznesení prijatých zhromaždením. Tvrdenú neplatnosť odôvodnil okrem iného
tým, že príprava, priebeh a závery zhromaždenia neboli vykonané v súlade so zákonom o poľovníctve.
V žalobe síce žalobca tvrdil, že zhromaždenie považuje za neplatné, ale nepretavil do petitu žaloby,
nežiadal aj o určenie neplatnosti zhromaždenia. Následne ani z návrhu na zmenu žaloby, o ktorej súd

prvej inštancie rozhodol uznesením č. k. 20C/18/2020-250, táto skutočnosť nevyplýva. Ani pri zmene
žaloby sa žalobca nedomáhal určenia neplatnosti zhromaždenia. Žalobca pri zmene žaloby žiadal
v petite, aby súd prvej inštancie určil, že (a) uznesenia prijaté zhromaždením sú neplatné a (b) zmluva
je neplatná. Žalobca síce žalobu formálne označil ako „Žalobca o určenie neplatnosti zhromaždenia
vlastníkov poľovných pozemkov a o určenie neplatnosti uznesení prijatých na tomto zhromaždení“, ale

zobsahujehopodaní,t.j.zjehoprocesnýchúkonovbezdôvodnýchpochybnostívyplýva,žesadomáhal
výlučne určenia neplatnosti uznesení prijatých zhromaždením a zmluvy, a to práve v dôsledku tvrdenej
(neplatnosti) nezákonnosti prípravy, priebehu a záverov zhromaždenia. Právna otázka posúdenia,
či boli alebo neboli dodržané ustanovenia zákona o poľovníctve v procese prijímania uznesenia
zhromaždením, je len otázkou predbežnou, prejudiciálne posúdenie ktorej v prípade prípustnosti žaloby,

by bolo potrebné a rozhodujúce pre správne a spravodlivé rozhodnutie súdu. Pokiaľ potom žalobca tvrdí,
že súd prvej inštancie sa s uvedenou skutočnosťou nezaoberal a nijako argumentačne nevysporiadal
v odôvodnení napadnutého rozsudku, čím taktiež porušil jeho právo na spravodlivý proces, odvolací
súd má za to, že súd prvej inštancie riadne a správne identifikoval žalobcom vymedzený predmet
konania,pričomtenajzrozumiteľneopísalvodôvodnenínapadnutéhorozsudku.Pretoanitútoodvolaciu

námietku žalobcu odvolací súd nevyhodnotil ako dôvodnú.

34. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok v I. výroku o zamietnutí
žaloby ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP.

35. Odvolací súd preskúmal v zmysle § 379 písm. a) CSP aj od I. výroku vo veci samej závislý II.
výrok rozsudku súdu prvej inštancie o nároku žalovaných a intervenienta na náhradu trov konania pred
súdom prvej inštancie. Súd prvej inštancie rozhodol v rozsudku o nároku žalovaných a intervenienta na
náhradu trov prvoinštančného konania vecne správne vo vzťahu k žalovanému 2/ a intervenientovi na
strane žalovaného 1/ podľa pomeru ich úspechu v spore, nakoľko žaloba žalobcu bola v celom rozsahu

zamietnutá a žalovanému 2/, ako aj intervenientovi účelné, resp. odôvodnené výdavky preukázateľne
vznikli, vyplývajú z obsahu spisu. Súd prvej inštancie zároveň rozhodol aj vykonateľným výrokom
ukladajúcim povinnosť a lehotu na plnenie. Vo vzťahu k žalovanému 1/ odvolací súd konštatuje, že
ten bol síce úspešnou stranou v konaní, ale z obsahu spisu nevyplýva, že by mu v konaní vznikli
preukázané výdavky v súvislosti s bránením práva. Žalovaný 1/ nebol v konaní zastúpený advokátom,

iba zamestnancom. O tom svedčí poverenie na zastupovanie v konaní, predložené žalovaným 1/.
Žalovanému 1/ preto nevznikli žiadne trovy súvisiace s právnym zastúpením. V konaní zároveň nebolo
preukázané, že by žalovanému 1/ vznikli hotové výdavky. Zamestnanec žalovaného 1/ poverený
žalovaným 1/ na zastupovanie v predmetnom konaní, sa síce zúčastnil pojednávaní pred súdom prvej
inštancie, avšak v mieste sídla žalovaného 1/, t. j. v Banskej Bystrici. V tomto smere žalovanému 1/

nevznikol ani nárok na cestovné náhrady. Žalovaný 1/ si síce nárok na náhradu trov konania uplatnil
(napr. v podaní datovanom ku dňu 25.02.2020), avšak nie dôvodne. Odvolací súd preto v zmysle § 388
CSP zmenil napadnutý rozsudok v II. výroku v časti ohľadne trov žalovaného 1/ tak, ako to vyplýva
z výrokovej časti tohto rozhodnutia a v časti ohľadne trov žalovaného 2/ a intervenienta potvrdil podľa
§ 387 ods. 1 CSP.

36. Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že aj keď sa odchýlil od skutkového stavu (nesprávne) zisteného
súdom prvej inštancie, nenariadil za tým účelom pojednávanie majúc za to, že pojednávanie je
nutné nariadiť, len ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie vo veci samej, nie v prípaderozhodovania o procesnom nároku – nároku na náhradu trov konania. Na podporu tohto názoru
poukazuje na odbornú literatúru: „Pojednávanie svojou koncepciou zabezpečuje efektívne a precízne
prejednanie a rozhodnutie vo veci samej. Podstata princípu priamosti vychádza z požiadavky, aby súd

rozhodoval vo veci samej na základe bezprostredne získaných poznatkov a opieral sa len o dôkazy
vykonané pred ním.“ (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič,
M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, strana 1285). Navyše skutočnosti
ohľadnetoho,čisistranasporuuplatnilanáhradutrovkonaniaačijetrovyvkonanívzniklisúsúduznáme
z úradnej činnosti, nakoľko vyplývajú z priebehu súdneho konania. Takéto skutočnosti sa v zmysle § 186

ods. 1 CSP nedokazujú. Odvolací súd opätovne poukazuje na odbornú literatúru: „Ide o skutočnosti, o
ktorých sa súd dozvedel v rámci svojej činnosti. Najčastejšie pôjde o skutočnosti, ktoré sú zachytené
v súdnych spisoch; najmä rôzne skutočnosti dôležité pre procesné rozhodnutia.“ (Števček, M., Ficová,
S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Veľký
komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, strana 710).

37. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanému 2/ priznal voči žalobcovi aj nárok na
náhradutrovodvolaciehokonaniavrozsahu100%,pretoževodvolacomkonaníbolžalovaný2/úspešný
a preukázateľne mu vznikli odôvodnené a účelne vynaložené výdavky. Žalovanému 1/ a intervenientovi
však odvolací súd nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Intervenient sa v odvolacom

konaní nevyjadril, preto mu žiadne odôvodnené a účelne vynaložené výdavky v rámci odvolacieho
konania nevznikli. Žalovanému 1/ odôvodnené a účelne vynaložené výdavky v rámci odvolacieho
konania nevznikli, z obsahu spisu nevyplývajú. Vyjadrenie k odvolaniu žalobcu žalovaný 1/ doručoval
súdu prvej inštancie elektronicky.

38. O výške a prijímateľovi náhrady trov odvolacieho konania rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 CSP a
§ 263 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Z tohto dôvodu určil odvolací súd začiatok lehoty na plnenie
náhrady trov odvolacieho konania podľa § 232 ods. 2 CSP od právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej
inštancie o výške náhrady trov konania.

39. Rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa
(§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces
(§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b)
(§ 422 ods. 1 CSP); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci
deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.
1 CSP); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,

d) čo sa ním sleduje a
e) podpis
(§ 127 ods. 1 CSP).

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky

tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

Strany sporu majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou
o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania
lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci (§ 11

ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak jea) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Ak neboli splnené podmienky podľa § 429 CSP, resp. dovolanie má vady podľa § 429 CSP napriek
riadnemu poučeniu dovolateľa o povinnosti podľa § 429 CSP v odvolacom konaní, resp. napriek
výzve súdu prvej inštancie adresovanej dovolateľovi na odstránenie vád a jeho poučení o následkoch
neodstránenia vád dovolania, dovolací súd dovolanie odmietne (§ 447 písm. e/ CSP v spojení s § 436
ods. 1 CSP).