Rozsudok – Zodpovednosť za škodu ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. júl 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15Co/120/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6722201249
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Klaudia Kosková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6722201249.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Klaudie Koskovej

a členov senátu JUDr. Jaroslava Mikulaja a JUDr. Jaroslava Galla, v právnej veci žalobkyne: A. B., nar.
XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXXX/XX, XXX XX E., zastúpená: Centrum právnej pomoci – Kancelária
Banská Bystrica, Skuteckého 30, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 30 798 841, proti žalovanému: 1./
METROGroupPropertiesSRs.r.o.,sosídlomF.G.XXXX,XXXXXH.I.J.,IČO:45951594,2./METRO
Cash & Carry SR s. r. o., so sídlom F. G. XXXX, XXX XX H. I. J., IČO: 45 952 671, obidvaja zastúpení
advokátskou kanceláriou: alianciaadvokátov ak, s.r.o., so sídlom Vlčkova 8/A, 811 05 Bratislava, IČO:
36 679 771, za účasti intervenienta na strane žalovaného 1./ a 2./ Generali Česká pojišťovna a.s., so

sídlom Spálená 75/16, Nové Město, 110 00 Praha 1, Česká republika, IČO: 452 72 956, podnikajúca
na Slovensku prostredníctvom organizačnej zložky: Generali Poisťovňa, pobočka poisťovne z iného
členského štátu, so sídlom Lamačská cesta 3/A, 841 04 Bratislava – mestská časť Karlova Ves, IČO: 54
228 573, zastúpený: Advokátska kancelária ABELOVSKÝ – PETRUŇO, s.r.o., so sídlom Tehelná 189,
960 01 Zvolen, IČO: 56 542 623, o zaplatenie 23.027,01 EUR s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne
a intervenienta na strane žalovaného 1./, 2./ proti rozsudku Okresného súdu Zvolen zo dňa 10.06.2024,
č. k. 13C/15/2022-584, takto

r o z h o d o l :

I. Zmenu žaloby n e p r i p ú š ť a.

II. Rozsudok okresného súdu v I., II. a IV. výroku p o t v r d z u j e.

III. Rozsudok okresného súdu v III. výroku m e n í tak, že intervenient na strane žalovaných 1./, 2./ má
voči žalobkyni nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 %.

IV. Žalovaní 1./, 2./ a intervenient na strane žalovaných 1./, 2./ majú voči žalobkyni nárok na náhradu

trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol tak, že:
„I. Súd žalobu z a m i e t a .
II. Súd žalovaným v 1. a 2. rade náhradu trov konania voči žalobkyni n e p r i z n á v a .
III. Súd intervenientovi na strane žalovaných v 1. a 2. rade náhradu trov konania voči žalobkyni n
e p r i z n á v a .
IV. Žalobkyňa je p o v i n n á zaplatiť štátu na účet Okresného súdu Zvolen náhradu trov konania v

rozsahu 100% do 3 dní od právoplatnosti uznesenia súdu I. inštancie o výške náhrady trov konania“.

2. Predmetom sporu je nárok žalobkyne na zaplatenie sumy 23.027,01 EUR s príslušenstvom, a to
titulom náhrady škody na zdraví v zmysle § 420a OZ.3. Na základe vykonaného dokazovania a právneho posúdenia mal okresný súd preukázané, že pasívna
legitimácia žalovaného 1./ v predmetnej veci nie je daná, a preto voči nemu žalobu zamietol v celom

rozsahu. Žalovaný 2./ po doručení žaloby, t. j. pri prvom úkone vzniesol námietku premlčania nároku
žalobkyne, ktorú okresný súd po zistení jeho pasívnej vecnej legitimácie prioritne skúmal v predmetnom
konaní. Poukázal na to, že predmetnú žalobu žalobkyňa na okresný súd voči žalovanému 1./ podala dňa
31.03.2022 a až následne podala na okresný súd návrh na pripustenie ďalšieho subjektu do konania
na strane žalovaného, a to žalovaného 2./ dňa 26.02.2024, a až týmto dňom si uplatnila predmetný

nárok v celkovej výške 23.027,01 EUR aj voči žalovanému 2./. Súd ustálil, že žalobkyňa sa dozvedela
o výške škody súvisiacej s úrazom zo dňa 11.04.2020 pri uplatnenom nároku vo výške 21.977,67 EUR
v čase podania žaloby na súd najneskôr dňa 13.08.2021. Pokiaľ ide o vedomosť žalobkyne o tom,
kto za vzniknutú škodu zodpovedá, súd z vykonaného dokazovania ustálil, že o tom, že za predmetnú
škodu zodpovedá práve žalovaný 2./, sa žalobkyňa najneskôr dozvedela tiež ku dňu 13.08.2021, keď
z vykonaného dokazovania vyplynulo, že samotná žalobkyňa ešte pred podaním žaloby na okresný

súd sa obracala so žiadosťami o uspokojenie jej nároku v súvislosti s udalosťou zo dňa 11.04.2020
práve na žalovaného 2./, čo vyplynulo z predložených listinných dôkazov. Súd potom ustálil, že nárok
žalobkyne uplatnený žalobkyňou voči žalovanému 2./ dňa 26.02.2024 vo výške 21.977,67 EUR sa
premlčal v subjektívnej premlčacej dobe dvoch rokov, a to uplynutím dňa 13.08.2023 (dva roky odo dňa
13.08.2021), pričom žalobkyňa si predmetný nárok voči pasívne legitimovanému subjektu – žalovanému

2./ uplatnila až dňa 26.02.2024, teda po uplynutí 2-ročnej subjektívnej premlčacej doby. Súčasne sa
nárok na náhradu škody uplatnený žalobkyňou, čo sa týka vecí v hodnote 842,46 EUR (okuliare,
kožená bunda B. a nohavice) premlčal aj v objektívnej premlčacej dobe troch rokov, uplynutím dňa
11.04.2023(trirokyododňa11.04.2020).Nazákladevyššieuvedenéhovzhľadomnadôvodnevznesenú
námietku premlčania okresný súd nárok žalobkyne vo výške 21.977,67 EUR s príslušenstvom zamietol

ako nedôvodný. Zároveň zamietol aj posledný nárok žalobkyne, čo sa týka uplatnenia náhrady škody
v celkovej výške 1.049,34 EUR, nakoľko žalobkyňa v rozsahu tohto nároku neuniesla dôkazné bremeno
ohľadne skutočností tvrdených v žalobnom návrhu, pričom tento nárok si žalobkyňa uplatnila rozšírením
pôvodnej žaloby, ktorá znela na sumu 21.977,67 EUR podaním návrhu na súd dňa 11.04.2022 a nárok
v celkovej výške 1.049,34 pozostával z nákladov, ktoré sa mali udiať v marci 2022 v súvislosti s jej cestou

za pokračujúcou stomatologickou starostlivosťou na klinike v K., pričom z dôvodu ochorenia žalobkyne
na covid-19 sa táto cesta uskutočniť nemohla, s čím jej vznikli náklady práve vo výške 1.049,34 EUR.
V tejto časti súd nepovažoval vznesenú námietku premlčania žalovaného 2./ a intervenienta na strane
žalovaného 2./ za dôvodnú, keďže predmetný nárok bol uplatnený v 2-ročnej subjektívnej lehote. Súd
však dospel k záveru, že žalobkyňa neuniesla v tejto časti dôkazné bremeno ohľadne preukázania

nevyhnutnosti nákladov súvisiacich s pokračujúcou stomatologickou starostlivosťou na stomatologickej
klinike v K. v priebehu mesiaca marec 2022, keďže žalobkyňa v konaní neprodukovala ani neoznačila
taký dôkaz, z ktorého by vyplynulo, že predmetná cesta, ktorá sa mala uskutočniť, ale neuskutočnila
sa z dôvodu choroby na strane žalobkyne, bola nevyhnutná v súvislosti s uplatneným nárokom na
náhradu škody práve vo výške 1.049,34 EUR v súvislosti so škodou na zdraví, ktorá jej mala vzniknúť

dňa 11.04.2020. Preto súd aj v tejto časti žalobu voči žalovanému 2./ zamietol. Rozhodnutie oprel
o ustanovenia § 420a ods. 1, § 420a ods. 2 písm. a), ods. 3, § 100 ods. 1, § 106 ods. 1, 2 ZO; § 132 ods.
1, § 149, § 150 ods. 1, § 191 ods. 1 CSP. O trovách konania rozhodol s poukazom na § 255 ods. 1 CSP a
§ 257 CSP s tým, že výnimočne nepriznal náhradu trov konania žalovaným 1./, 2./, ako aj intervenientovi
na strane žalovaných 1./, 2./ nakoľko videl dôvody hodné osobitného zreteľa v tom, že žalovaný 1./, ako

aj v tom čase intervenient na strane žalovaného 1./ ešte pred pripustením do konania žalovaného 2./ sa
aktívne bránil v tom zmysle, že poukazoval na zákonné ustanovenia § 420a ods. 3 OZ a produkoval aj
dôkaz, na základe ktorého si uplatňoval liberačný dôvod s tým, že došlo k predmetnej udalosti vlastným
konaním poškodeného. Následne žalobkyňa predložila znalecký posudok svedčiaci v jej prospech. Po
pripustení žalovaného 2./ tento pri prvom úkone vzniesol námietku premlčania. Žalovaný 1./ v konaní

najskôr predložil nájomnú zmluvu v anglickom jazyku a v slovenskom jazyku až v priebehu ďalšieho
konania a až zo slovenského znenia zmluvy sa dala ustáliť pasívna legitimácia, súd dospel k záveru, že
je dôvod na aplikáciu vyššie citovaného zákonného ustanovenia § 257 CSP. Podľa § 259 CSP rozhodol
o trovách štátu tak, že žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť štátu na účet okresného súdu náhradu trov
konania v rozsahu 100 %.

4. Proti tomuto rozhodnutiu podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa, ako aj intervenient na strane
žalovaných 1./, 2./.5. Žalobkyňa sa domáhala zmeny rozhodnutia tak, že súd jej žalobe v plnom rozsahu vyhovie. Zároveň
žiadala pripustenie zmeny žaloby a rozšírila žalovanú sumu o 3.225,15 EUR. Žiadala teda priznať sumu
26.252,12 EUR s tým, že celková liečba bola ukončená až v roku 2023, pričom posledná faktúra od

zubnej kliniky je vystavená s dátumom 21.11.2023. Namietala, že bola podvedená zo strany žalovaného
2./ a poisťovne. Uviedla, že sa opiera aj „o články nájomnej zmluvy č. .........“, kde žalovaný v bode I.
a žalovaný v bode II. sú tie isté osoby a obidvaja majú rovnako jednu spoločnú poisťovňu. Namietala,
že nerozumie dôvodu, pre ktorý sa musí s týmito korporátnymi spoločnosťami doťahovať o náhradu
škody, pre nich v smiešnej výške, 26.252,16 EUR. Ďalej namietala zaujatosť sudcu s poukazom na to,

že sudca zmaril možnosť vypočutia svedkov a dôkazov, ktoré by boli na jej strane, a tiež na poslednom
pojednávaní súdu navrhla, aby žalovaný 1./, ako aj žalovaný 2./ predložili poistné zmluvy, ktorými by sa
preukázalo, na akú výšku škody majú uzatvorené poistenie. Sudca jej to zámerne zamietol, kde uviedol,
abysataknepredlžovalozbytočnesúdnekonanie,čímzmarilďalšímožnýpreukázateľnýdôkaz,ktorýby
bol v jej prospech. Namietala, že poisťovňa, rovnako ako aj škodca, nespochybňovali škodovú udalosť
v termínoch od 11.04.2020 do 21.09.2020 a spochybňovať to začali až po tom, ako im doručila vyčíslenie

škody. Permanentne urgovala u poisťovni škodovú udalosť. Viackrát si pýtala od likvidátora písomné
vyjadrenie, ktoré poisťovni akože údajne poslal poistený – žalovaný 2./ a žalovaný 1./. Sú to doklady,
ktoré má právo ako poškodená vidieť, napriek tomu jej likvidátor odmietol doručiť zamietavé vyjadrenie
poisteného. Poukázala na e-maily a listy, v ktorých poisťovňa tvrdí, že žalovaný 2./, ako aj žalovaný 1./
im poslali vyjadrenie, v ktorom odmietajú zodpovednosť za vzniknutú poistnú udalosť, a že kamerový

záznam nie je dostatočne viditeľný a že je nepreukázané, že k poistnej udalosti došlo zavinením
poisteného alebo poškodenej nedbanlivosťou. Uviedla, že predvolaný súdny znalec poškodenej L. H.
D. si obhájil znalecký posudok, ktorý vypracoval. Znalec priblížil celý dej a zároveň zväčšil, urobil z toho
videozáznam, ako aj fotografie. Preto je tu ďalší dôvod k plneniu poistnej udalosti. Žiadala, aby odvolací
súdvypočulH.M.N.–konateľaspoločnostiL-TRADEZvolenaO.P.,bývalúriaditeľkužalovaného 2./

- ako svedkov v odvolacom konaní. Žalovaný 1./, 2./ ju zámerne uviedli do omylu, a tým spáchali na nej
podvod, pričom jej vznikla škoda vo výške 26.200,- EUR. Podala na začiatku sporu trestné oznámenie
na PZ Zvolen – na žalovaného 2./ pre prečin ublíženia na zdraví z nedbanlivosti, ktoré vyšetrovateľ
odmietol. Voči tomuto uzneseniu podala sťažnosť, ktorá dňa 23.11.2020 podľa § 230 ods. 2 písm. e)
Trestného poriadku zrušila ako nezákonné toto rozhodnutie a policajtovi bolo toho istého dňa pokynom

uložené vo veci ďalej konať. Uviedla, že urobila niekoľko pokusov o zmier na vysporiadanie poistnej
udalosti so žalovaným 2./ Namietala znalecký posudok protistrany znalca H. L. B., ktorý vypracoval
zámerne nepravdivý znalecký posudok. Dňa 10.06.2024 predložila na súdnom pojednávaní vyjadrenie
k námietkam žalovaného 1./, 2./, na ktorom trvá. Namietala nájomnú zmluvu medzi žalovaným 1./
a žalovaným2./, kde sú presne napísané články, v ktorých je zahrnutá zodpovednosť prenajímateľa ako

nájomcu čl. 9 – „Stav objektu“, kde je jasne napísané, že za stav parkoviska je zodpovedný žalovaný
1./, keďže sa tu jedná o úmyselnú nedbanlivosť. Takto rozbité parkovisko mali dlhé roky. Poukázala
aj na čl. 10 – „Stav objektu, opravy a údržba“ – 10.4, 10.2, čl. 16, - kde citovala bod 16.1, 16.2. a na
záver poukázala aj na čl. 17 – „Poistenie“, kde citovala bod 17.1 s tým, že je to dôkazom toho, že vo
všetkých štyroch uvedených článkoch je napísané, že za jej úraz nesie priamo zodpovednosť žalovaný

1./ Na záver uviedla, že „uznesenie okresného súdu OS Zvolen sp. zn. 13C/15/2022 má § 127 CSP,
má: d) konanie má inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie veci, e) súd prvej inštancie
nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností, h) rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci“.

6. Intervenient podal odvolanie proti tretiemu výroku napadnutého rozhodnutia s tým, že tento výrok
ohľadom náhrady trov konania považuje za nesprávny a nezákonný. Zdôraznil, že v predmetnom
sporovom konaní bol intervenient procesne úspešný v rozsahu 100 %, keďže žaloba žalobkyne bola
v celom rozsahu zamietnutá. Okresný súd mal preto pri náhrade trov konania postupovať podľa § 255
CSP. Poukázal na to, že z hľadiska rozhodovania podľa § 257 CSP neboli zo strany okresného súdu

vôbec skúmané osobné, majetkové, sociálne a ďalšie pomery všetkých účastníkov konania, ako aj
okolnosti priebehu konania, pričom tieto okolnosti zásadným (až rozhodujúcim) spôsobom ovplyvňujú
úvahu súdu o tom, či ide o výnimočný prípad a či sú skutočne dané dôvody hodné osobitného zreteľa.
Skúmanie vecnej legitimácie je imanentnou súčasťou každého súdneho konania a súd ju skúma ex
offo. Nebol teda povinný čakať na potvrdenia prezentované zo strany žalovaných či intervenienta, a

teda argumentáciu okresného súdu o tom, že žalovaný 1./ nenamietal svoju pasívnu vecnú legitimáciu
bezodkladne, považuje intervenient za nedôvodnú. Poukázal na to, že žalovaný 1./ nedostatok svojej
pasívnej vecnej legitimácie konštatoval už vo svojom prvom písomnom vyjadrení. Je pravdou, že
žalovaný 1./ uplatnil aj ďalšiu obranu proti žalobkyni, a teda poprel žalobou uplatnený nárok, pričomprodukoval aj dôkaz, na základe ktorého si uplatňoval liberačný dôvod (znalecké dokazovanie), avšak, v
zmysle zásady koncentrácie súdneho konania, tak žalovaný bol povinný uskutočniť. Z obsahu súdneho
spisu vyplýva, že žalobkyňa mala vedomosť o tom, kto za škodu zodpovedá minimálne už odo dňa

14.05.2020, kedy sa uskutočnila obhliadka, počas ktorej bolo žalobkyni jednoznačne deklarované, že
osobou/subjektom zodpovedajúcim za škodu je žalovaný 2./. Tak to konštatoval aj okresný súd, že
žalobkyňa pred súdnym konaním komunikovala výlučne so žalovaným 2./, no napriek tomu podala
žalobu na súd voči nesprávnemu subjektu - žalovanému 1./, čím sa sama svojím pričinením dostala do
situácie, že jej nárok bol voči žalovanému 1./ nedôvodný a voči žalovanému 2./ sa premlčal. Intervenient

zastáva názor, že ak by žalobkyňa, ktorá bola zastúpená právne kvalifikovanou osobou - advokátom,
konala s náležitou starostlivosťou a obozretnosťou, nemuseli na strane intervenienta vznikať
ďalšie a ďalšie trovy konania. Navrhol tretí výrok rozsudku zmeniť tak, že intervenientovi súd
prizná náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 100 %, nakoľko voči intervenientovi - ako procesne
úspešnému účastníkovi konania, nebol dôvod na aplikáciu ust. § 257 CSP.

7. Intervenient vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že žiada, aby odvolací súd v zmysle
§ 386 písm. d) CSP odvolanie odmietol, respektíve, ak nevzhliadne dôvod na odmietnutie odvolania,
žiada, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil v prvom výroku a v treťom výroku, voči, ktorému
podal intervenient odvolanie, rozhodnutie okresného súdu zmenil a intervenientovi priznal náhradu
trov konania v rozsahu 100 %. Poukázal na ust. § 371 CSP, podľa ktorého zákon zmenu žaloby v

odvolacom konaní nepripúšťa tak, ako to navrhuje žalobkyňa. Ďalej uviedol, že „odvolanie“ neobsahuje
elementárne náležitosti odvolania predpokladané v § 363 CSP. Jej písomné podanie je obsahom iba
prezentácia subjektívnych názorov či pocitov žalobkyne, avšak bez ich interakcie na predmet sporu
či odvolacie dôvody. Žalobkyňa odvolacie dôvody nijako nevymedzuje konkrétnymi okolnosťami, v
ktorých majú spočívať, nakoľko nešpecifikuje, prečo považuje napadnutý rozsudok okresného súdu za

nesprávny. Z uvedeného dôvodu nie je intervenient objektívne schopný vyjadriť sa ani k
„odvolacej“ argumentácii žalobkyne. Poukázal na to, že absencia relevantných odvolacích dôvodov je
vadouodvolania,prektorúnemožnovodvolacomkonanípokračovať,keďžepreskúmanímnapadnutého
rozsudku by odvolací súd neprípustne narušil rovnosť strán civilného sporového konania. Z uvedeného
dôvodu žiadal, aby odvolací súd odvolanie žalobkyne odmietol, a to pre absenciu odvolacích dôvodov.

Bez ohľadu na vyššie uvedené, na rozdiel od žalobkyne, intervenient napadnuté rozhodnutie vo výroku
I. považuje za vecne správne, zákonné, spravodlivé a súladné s aktuálnou rozhodovacou praxou
najvyšších súdnych autorít. Súd dospel k správnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza
zo správneho právneho posúdenia veci, pričom v odôvodnení sa súd vysporiadal podrobne so všetkými
podstatnými a rozhodujúcimi skutočnosťami. Z vykonaného dokazovania nesporne

vyplýva, že nárok na náhradu škody je voči žalovanému 1./ nedôvodný a voči žalovanému 2./ premlčaný.
Pasívna vecná legitimácia žalovaného 1./ v predmetnej veci daná nie je. Poukázal opätovne na obsah
nájomnej zmluvy zo dňa 16.02.2011, z ktorej vyplýva, že pozemky predstavujúce parkovaciu plochu,
na ktorom došlo k pádu žalobkyne, žalovaný 1./ odovzdal do užívania žalovanému 2./, čím sa žalovaný
2./ stal užívateľom a prevádzkovateľom predmetných pozemkov/parkoviska. Následne si žalovaný 1./

a žalovaný 2./ v čl. 16 nájomnej zmluvy upravili otázku zodpovednosti za škodu, keď si v bode 16.2
dohodli tzv. prevzatie rizika. Preto, pokiaľ vznikla žalobkyni v súvislosti s pádom na pozemkoch,
ktoré tvoria predmet nájmu podľa nájomnej zmluvy, škoda, zodpovedá za ňu výlučne žalovaný 2./.
Žalobkyňa mala vedomosť o tom, kto za škodu zodpovedá minimálne už odo dňa 14.05.2020, kedy
sa uskutočnila obhliadka, počas ktorej bolo žalobkyni jednoznačne deklarované, že osobou/subjektom

zodpovedným za škodu je žalovaný 2./. Čo sa týka vedomostí o rozsahu škody, z listinných dôkazov
vyplýva, že žalobkyňa sa najneskôr dňa 13.08.2021 dozvedela o rozsahu škody, pričom uvedený deň
mala zároveň s určitosťou aj vedomosť o zodpovednom subjekte. Z uvedeného dôvodu
nárok na náhradu škody uplatnený žalobkyňou sa premlčal v subjektívnej premlčacej dobe dvoch rokov
uplynutím dňa 13.08.2023 (2 roky odo dňa 13.08.2021). Súčasne sa nárok na náhradu škody uplatnený

žalobkyňou premlčal v objektívnej premlčacej dobe troch rokov uplynutím dňa 11.04.2023 (3 roky
odo dňa 11.04.2020, t. j. odo dňa, kedy nastala udalosť, z ktorej škoda vznikla). Žalobkyňa si nárok
na náhradu škody mohla v súdnom konaní uplatniť voči žalovanému 2./ najneskôr dňa 11.04.2023. Z
obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa si nárok na náhradu škody voči žalovanému 2./ uplatnila na súde
písomným podaním doručeným súdu dňa 26.02.2024, teda po uplynutí premlčacej doby. Jej nárok voči

žalovanému 2./ je preto premlčaný. Vykonanie navrhnutých dôkazov zo strany žalobkyne, a to výsluch
svedkov či predloženie poistných zmlúv považuje intervenient za nadbytočné. Poukázal na ust. § 185
ods. 1 druhá veta CSP s tým, že výhradným právom súdu je rozhodnúť, ktoré zo stranami označených
dôkazov, resp. v akom rozsahu samotné dokazovanie vykoná.8. Žalovaní 1./, 2./ k odvolaniu žalobkyne uviedli, že rozsudok považujú za vecne správny a
navrhli ho potvrdiť, a zároveň zaviazať žalobkyňu k náhrade trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

Uviedli, že rozsudok nie je arbitrárny, nakoľko okresný súd dôsledne zodpovedal všetky otázky dôležité
pre rozhodnutie vo veci a vysporiadal sa so všetkými podstatnými námietkami žalobkyne. Pokiaľ sa
žalobkyňa domáha zmeny výšky žalovanej sumy v odvolacom konaní o sumu 3.225,15 EUR, poukázal
na ust. § 371 CSP s tým, že žalobu nemožno v odvolacom konaní meniť. Navrhli, aby odvolací
súdzmenužalobynepripustil.Pokiaľsatýkanavrhovanéhodokazovaniazostranyžalobkyne,predmetní

svedkovia nemali žiadny význam, nakoľko súd žalobu zamietol voči žalovanému 1./ z dôvodu nedostatku
pasívnejvecnejlegitimácieavočižalovanému2./zdôvodupremlčania.Rovnakopredkladaniepoistných
zmlúv s intervenientom nemalo zmysel, vzhľadom na právnu kvalifikáciu veci a neopodstatnenosť tohto
dôkazuvovzťahukrozhodnutiusúdu.Okresnýsúddôkladnevysvetlil,prečonevykonaltietonavrhované
dôkazy, takže žalovaní opätovne zdôrazňujú, že nemôže ísť o arbitrárne procesné rozhodnutie súdu, a
súd tiež zohľadnil hospodárnosť konania. Žalovaný 1/. označil nájomnú zmluvu vo svojom prvom podaní

ako dôkaz a zároveň výslovne informoval súd, ako aj žalobkyňu (v tom čase zastúpenú advokátom),
že žaloba smeruje na subjekt, ktorý neprevádzkuje predajňu a parkovisko Q. vo E.. Napriek tomu
žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu trvala vyslovene na žalobe voči žalovanému 1./
Žalobkyňa interpretuje nájomnú zmluvu v odvolaní nesprávne, pravdepodobne z dôvodu, že ako právny
laik nerozumie jednotlivým právnym formuláciám v nájomnej zmluve.

9. Žalovaní 1./, 2./ vo svojom vyjadrení k vyjadreniu intervenienta zo dňa 21.08.2014 uviedli, že žalovaní
1./, 2./ na pojednávaniach pred okresným súdom viackrát vyjadrili súhlas s prezentovanými
prostriedkami procesnej obrany, resp. procesného útoku, ktoré prezentoval intervenient pred okresným
súdom v zmysle § 85 CSP, a rovnako žalovaní týmto súhlasia s vyjadrením intervenienta a v

ňom uvedenými prostriedkami procesnej obrany, resp. procesného útoku.

10. Intervenient vo svojom vyjadrení zo dňa 12.09.2024 k vyjadreniu žalovaných 1./, a 2./ uviedol,
že sa plne stotožňuje s tvrdeniami žalovaných 1./, 2./, ktoré následne vo svojom vyjadrení bližšie
zosumarizoval.

11. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení zo dňa 13.10.2024 uviedla, že odmieta vyjadrenie intervenienta a
súhlasí s rozhodnutím okresného súdu, kedy nepriznal nárok na náhradu trov konania intervenientovi.
Sudca bez toho, aby jej dal priestor na doloženie dokladov a odročenie, tak šikovne jej žalobu zamietol,
čím ju tak priamo úmyselne finančne poškodil a bolo vidieť zaujatosť sudcu voči nej. Uviedla, že má

nového právneho zástupcu, ktorý sa k tomuto článku a aj k ostatným veciam k jej odvolaniu vyjadrí a
doručí súdu vyjadrenie, doplní odvolanie, odstráni vady v odvolaní. Na odvolaní žalobkyňa naďalej trvá.
Vyvracia pochybné, nezmyselné a neoprávnené tvrdenia advokátov žalovaného 1./, 2./. Okresný súd
dospel k nesprávnym zisteniam, kedy jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci, pričom sa nevysporiadal so všetkými podstatnými a rozhodujúcimi skutočnosťami a súdne konanie

tak šikovne ukončil rozsudkom, kde jej žalobu zamietol. Nie je pravdou, čo uvádza advokát žalovaných,
že sa dozvedela o celkovej výške škody najneskôr dňa 13.08.2021, už to viackrát vysvetlila, že tento
dátum, to bola len a len predbežná, odhadovaná cenová ponuka, ktorá sa v konečnom dôsledku
zmenila.Pretožalobkyňanebolaaniejepovinnánikomudokazovaťaanisúdu,ktojevinnýzaúraz,ktorý
sa jej stal u žalovaných na parkovisku ich obchodného domu. Ten ďalší krok bol a aj zostáva na poisťovni

Generali, ktorá je povinná uhradiť poistné plnenie za škodu spôsobenú jej klientmi. Uviedla, že namieta
námietku premlčania zo strany žalovaného 2./. Poukázala na to, že ukončenie liečby a operačné zákroky
u stomatológa sa ukončili z dôvodov komplikácií, ktoré nastali až minulý rok 2023, o čom prikladá faktúru
z 21.11.2023 a k tomu plán liečby. Žalobkyňa má vypracovaný znalecký posudok súdnym znalcom L. H.
D., ktorý urobil priblíženie videozáznamu, kde vidieť detaily ako pri zatvorení zadných dverí z

dôvodu omylom vstúpila do výmoľa a na ďalší výmoľ dopadla všetkými hornými zubami. Tým preukázala
jednoznačne zavinenie žalovaného 1./. Namieta znalecký posudok, ktorý dal vypracovať žalovaný 1./
H. L. B..

12. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako odvolací súd, viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP), viazaný

odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1, 2 CSP), prejednal odvolanie žalobkyne bez nariadenia pojednávania
(a contrario § 385 ods. 1 CSP) a rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods.
1, 2 CSP v I., II., IV. výroku a v III. výroku podľa § 388 CSP zmenil.13. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne. Podľa ods. 2, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

14. Okresný súd zrozumiteľným a vyčerpávajúcim spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobu
žalobkyne zamietol. Náležite zistil skutkový stav a vec správne právne posúdil. Odvolací súd sa

preto v celom rozsahu stotožňuje odôvodnením napadnutého rozhodnutia a obmedzuje sa len na
skonštatovanie správnosti týchto dôvodov, so zdôraznením ďalších dôvodov vzhľadom na odvolacie
námietky žalobkyne. Konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok
a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú
(kompletizujúcim) jednotu. V tomto zmysle rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po
obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie.

15. Odvolací súd sa v prvom rade zaoberal skutočnosťou, či je vôbec možné odvolanie žalobkyne
podrobiť odvolaciemu prieskumu z dôvodu, že žalobkyňa v odvolaní neuviedla žiadny odvolací dôvod v
nadväznosti na § 365 ods. 1 písm. a) až h) CSP, resp. § 365 ods. 2 CSP, na čo poukázal intervenient vo
svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne a navrhol odmietnuť jej odvolanie podľa § 386 písm. d) CSP.

16. V zmysle § 363 CSP sa v odvolaní popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolacie dôvody v
zmysle § 363 CSP sú tak obligatórnou náležitosťou odvolania. Uvedenie danej náležitosti odvolania

(odvolacieho dôvodu) je dôležité v odvolacom konaní práve preto, že v zmysle § 380 ods. 1 CSP
odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný. Pokiaľ odvolanie neobsahuje odvolacie dôvody, ale má
podstatnénáležitosti,neuplatňujesaprocesnýpostupvýzvyodvolateľa,abychýbajúcenáležitostidoplnil
s poučením o následkoch neodstránenia vád odvolania, pretože v zmysle § 373 ods. 1 druhá veta CSP
súd nevyzýva na doplnenie odvolacích dôvodov.

17. Podľa § 386 písm. d) CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak nemá náležitosti podľa § 363,
ak pre vady odvolania nemožno v odvolacom konaní pokračovať.

18. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že civilné sporové konanie je založené na princípe

bezformálnosti (Čl. 11 Základných princípov CSP), a preto je úlohou odvolacieho súdu v takýchto
prípadoch citlivo uvážiť, či prípadné rozhodnutie o odmietnutí odvolania z dôvodu vád odvolania by
nebolo ovplyvnené nadmerným formalizmom či odmietnutím spravodlivosti.

19. Nakoľko neuvedenie odvolacích dôvodov v odvolaní žalobkyne nie je takou vadou, pre ktorú by

mi nebolo možné v odvolacom konaní pokračovať a odvolanie žalobkyne prejednať, odvolací súd sa
zaoberal odvolaním žalobkyne (bez odmietnutia odvolania v zmysle § 386 písm. d) CSP), avšak sa
zaoberal len odvolacími námietkami žalobkyne uvedenými v odvolaní.

20. Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa hneď v úvode svojho odvolania podala návrh na zmenu žaloby tak,

že žiadala rozšírenie žaloby o sumu 3.225,15 EUR keď namiesto sumy 23.027,01 EUR žiadala priznať
sumu 26.252,16 EUR, odvolací súd sa musel v prvom rade zaoberať aj týmto návrhom žalobkyne.

21. Podľa § 371 CSP žalobu nemožno v odvolacom konaní meniť.

22. Zmenou žaloby je zmysle § 140 CSP rozšírenie uplatneného práva, ako aj uplatnenie iného
práva a podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe. Nová úprava
sporového procesu zmenu žaloby v odvolacom konaní nepripúšťa. Civilný sporový poriadok vychádza
totiž z toho, že vec sa nachádza v opravnom konaní, ktorého cieľom a úlohou je prieskum rozhodnutia
a konania, ktoré rozhodnutiu predchádzalo. Ide teda o preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia

v konaní o predmete konania tak, ako bol vymedzený v čase vydania napadnutého rozhodnutia súdom
prvej inštancie. Ak by bolo možné pripustiť zmenu žaloby v štádiu odvolacieho konania, odvolací súd
by takúto zmenu pripustil, znamenalo by to, že prieskum, ktorý má uskutočniť odvolací súd sa stáva
irelevantným, nakoľko irelevantným sa stal doterajší procesný postup, prípadne jeho časť, ako aj jehorozhodnutie. Umožnenie zmeny žaloby v odvolacom konaní by malo za následok zrušenie rozhodnutia
a vrátenie veci na opätovné prejednanie súdu prvej inštancie. Takýto postup odporuje základnému
účelu civilného sporového konania a zodpovednosti strán sporu za výsledok konania. Nakoľko žalobu

nemožno v odvolacom konaní meniť, odvolaciemu súdu nezostala iná možnosť, než
zmenu žaloby v odvolacom konaní na základe podania žalobkyne zo dňa 05.08.2024 (súčasť
odvolania) nepripustiť.

23. Žalobkyňa ďalej namietala zaujatosť zákonného sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie

sporu. Odvolací súd túto jej námietku subsumoval pod odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. c)
CSP. Žalobkyňa namietala v odvolaní, že sudca zmaril možnosť vypočutia žalobkyňou navrhnutých
svedkov a dôkazov, ktoré boli na jej strane, pričom sa ani nezmienil, z akého dôvodu tak neurobil
a zámerne zamietol jej návrhy. Podľa § 49 ods. 1 CSP sudca je vylúčený z prejednávania a rozhodovania
sporu, ak so zreteľom na jeho pomer k sporu, k stranám, ich zástupcom alebo osobám
zúčastneným na konaní možno mať odôvodnené pochybnosti o jeho nezaujatosti. V danom prípade

však zo strany žalobkyne neboli predložené žiadne objektívne skutočnosti, ktoré by mohli zakladať
dôvodnú pochybnosť o zaujatosti zákonného sudcu. Samotné subjektívne presvedčenie žalobkyne
o nejakej predpojatosti založenej na nejakých domnienkach ohľadom nevykonaného navrhnutého
dokazovania, nezakladá zákonný dôvod pre vylúčenie zákonného sudcu. Okresný súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol, prečo navrhnuté dôkazy nevykonal (bod 30. odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia). Z obsahu tohto podania však jednoznačne vyplýva, že ide o tvrdenie žalobkyne, ktoré
sa zakladá len na jej osobných názoroch, postojoch, hodnoteniach a domnienkach, pričom v nich
absentujú akékoľvek konkrétne a vecné dôkazy o tom, že by zákonný sudca bol v osobnom alebo inom
pomere k stranám sporu alebo by mal priamy záujem na výsledku konania. Uvedené námietky
nespĺňajú zákonné podmienky na to, aby nadriadený súd o nich rozhodoval. Nemožno preto hovoriť

o reálne existujúcej pochybnosti o nezaujatosti, ktorá by z pohľadu objektívneho pozorovateľa bola
dôvodná a oprávnená. Na základe uvedeného odvolací súd ani túto námietku žalobkyne nepovažoval
za dôvodnú.

24. Preskúmaním merita veci odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je nedôvodné.

Odvolací súd ďalej konštatuje, že žalobkyňa v odvolaní neuviedla žiadne skutočnosti, okolnosti alebo
argumenty, ktoré by neboli predmetom skúmania prvoinštančného súdu a s ktorými by
sa prvoinštančný súd náležite nevysporiadal. Dokonca možno konštatovať, že neuviedla ani žiadny
konkrétny relevantný právny dôvod a ani žiadny konkrétny relevantný skutkový dôvod, spochybňujúci
správnosť napadnutého rozhodnutia.

25. Okresný súd správne postupoval, keď v prvom rade skúmal pasívnu vecnú legitimáciu v
predmetnom konaní. Na základe vykonaného dokazovania dospel k správnemu záveru, že nárok na
náhradu škody uplatnený žalobkyňou voči žalovanému 1./ je nedôvodný, nakoľko žalovanému 1./
nesvedčí pasívna vecná legitimácia, ktorá skutočnosť vyplynula z vykonaného dokazovania. Z obsahu

nájomnej zmluvy zo dňa 16.02.2011, ktorá bola uzatvorená medzi žalovaným 1./ ako prenajímateľom
a žalovaným 2./ a ako nájomcom jednoznačne vyplýva, že pozemky evidované na LV č. XXXX k. ú.
E., ktoré predstavujú okrem iného aj parkovaciu plochu, na ktorej došlo k škodnej udalosti tvrdenej
žalobkyňou dňa 11.04.2020 odovzdal žalovaný 1./ do užívania žalovanému 2./. Žalovaný 1./ a žalovaný
2./ si v predmetnej nájomnej zmluve v článku 16. upravili otázku zodpovednosti za škodu, kde konkrétne

vbode16.2 vpredmetnejnájomnejzmluvesizmluvnéstranydohodliotázkutzv.„prevzatiarizika“,
podľa ktorého bodu nájomca preberá všetky riziká za škody na majetku alebo zranenia osôb v objekte
počas trvania nájmu z dôvodu akejkoľvek príčiny, ako je nedbanlivosť alebo úmyselné pochybenie
zmluvných strán prenajímateľa. Správne potom okresný súd s poukazom na obsah článku 16. bod 16.2
nájomnej zmluvy konštatoval, že pokiaľ vznikla žalobkyni v súvislosti s pádom na pozemkoch,

ktoré tvoria predmet nájmu podľa nájomnej zmluvy škoda, mohol by za túto škodu zodpovedať výlučne
žalovaný 2./. Odvolací súd sa teda v celom rozsahu stotožňuje so záverom okresného súdu, že žalovaný
1./ nie je v danom spore pasívne vecne legitimovaný, a preto správne okresný súd voči nemu
žalobu zamietol v celom rozsahu ako nedôvodne podanú.

26. Odvolací súd preskúmaním spisu zistil, že žalovaný 2./ po doručení žaloby, t. j. pri svojom prvom
úkone vzniesol námietku premlčania nároku žalobkyne vo výške 23.027,01 EUR s príslušenstvom.27. Pretože žalobkyňa uplatnila nárok - náhradu škody, okresný súd správne aplikoval ustanovenie
§ 106 ods. 1 OZ, podľa ktorého právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa
poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Subjektívna premlčacia doba je dvojročná

a na začatie jej plynutia vždy treba rešpektovať subjektívnu stránku poškodeného, týkajúcu sa jeho a)
vedomosti o škode (teda nie o protiprávnom úkone či o škodnej udalosti) ako o určitej majetkovej alebo
nemajetkovej ujme určitého druhu a rozsahu, ktorú možno objektívne vyčísliť v peniazoch do takej miery,
aby poškodený mohol svoj nárok na náhradu škody uplatniť aj na súde. Okamih vzniku škody, resp.
vedomosť poškodeného o tejto škode sa pritom nemusí zhodovať s okamihom škodnej udalosti či s

protiprávnym konaním; b) vedomosti o tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá, teda o zodpovednom
subjekte. Za škodu bude obvykle zodpovedať priamo škodca, ktorý ju spôsobil. Pri posudzovaní otázky,
kedy sa poškodený dozvedel o škode a kto za ňu zodpovedá, treba vychádzať z preukázanej skutočnej
vedomosti poškodeného o týchto prvkoch (nestačí teda len možnosť dozvedieť sa o nich) a len vtedy
začne poškodenému plynúť subjektívna premlčacia doba.

28. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na niektoré rozhodnutia zo súdnej praxe, napr. judikát
pod č. R 16/2014, podľa ktorého poškodený sa dozvie o tom, kto za škodu zodpovedá (§ 106
ods. 1 OZ), v okamihu preukázateľného získania informácie o skutkových okolnostiach, na základe
ktorýchsimôžeurobiťdostatočnýúsudokotom,konkrétnektoráfyzickáaleboprávnickáosobazaškodu
zodpovedá; v uvedenom okamihu nemusí byť daná z rozhodnutia súdu vyplývajúca nespochybniteľná

istota poškodeného o zodpovednom subjekte a o jeho zodpovednosti. Na doplnenie odvolací súd
poukazuje napr. na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR 25 Cdo 2917/2012, v zmysle ktorého o škode sa
poškodený dozvie, akonáhle zistí skutkové okolnosti, z ktorých možno odvodiť vznik škody a orientačne
jej rozsah, a o zodpovednej osobe sa dozvie, akonáhle získa vedomosť o skutkových okolnostiach,
na základe ktorých je možné urobiť záver o osobe konkrétneho škodcu. Nemusí pritom ísť o zistenie,

postačuje, aby skutkové okolnosti, ktorými poškodený disponuje, boli oprávnené urobiť záver o tom, kto
zodpovedá za škodu, ktorá mu vznikla.

29. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR 25Cdo 2782/2013 podľa ustálenej judikatúry sa poškodený
dozvie o škode vtedy, keď (preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, z ktorých možno odvodiť pre vznik

majetkovej ujmy určitého druhu a rozsahu, ktorú možno natoľko objektívne vyčísliť v peniazoch, že
možno právo na ich náhradu dôvodne uplatniť na súde. Znalosť poškodeného o osobe škodcu sa viaže
k okamihu, keď dostal informáciu, na základe ktorej si môže urobiť úsudok, ktorá konkrétna osoba je
za škodu zodpovedná. Hoci nie je nevyhnutné, aby poškodený poznal rozsah (výšku) škody presne
(napr. na základe odborného posudku), nie je vedomosť poškodeného o tom, kto za škodu zodpovedá,

naplnená len na základe oznámenia o podozrení alebo predpokladu. Na druhej strane však tiež
nie je rozhodujúce, kedy na základe konkrétnych skutkových okolností, o ktorých preukázateľne vedel,
si poškodený utvoril právny záver o zodpovednosti určitej osoby.

30. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR 25Cdo 557/2013 subjektívne vedomosť poškodeného

o osobe zodpovedajúcej za škodu, s ktorou zákon v ustanovení § 106 ods. 1 OZ spája začiatok plynutia
subjektívnej premlčacej doby, nepredpokladá nespochybniteľnú istotu v určení osoby zodpovednej za
vznik škody. Naisto možno zodpovednosť určitej osoby postaviť až na základe dokazovania v súdnom
konaní, ktoré je ešte len podaním žaloby, teda uplatnením nároku na súde, začatej. Zákon preto
vychádza z predpokladu, že po osobe, ktorá vie o vzniku škody, možno požadovať, aby nárok na súde

tvrdila, akonáhle má k dispozícii také informácie o okolnostiach vzniku škody, v ktorých svetle sa javí
zodpovednosť určitej konkrétnej osoby dostatočne pravdepodobná. Podľa rozhodnutia 25Cdo 90/2013
(Najvyšší súd ČR) poškodený sa dozvie o škode vtedy, keď zistí skutkové okolnosti, z ktorých možno
odvodiť vznik škody a orientačne (približne) aj jej rozsah a nie je potrebné, aby poznal rozsah
(výšku) škody presne.

31. V zmysle rozhodovacej praxe poškodený sa teda dozvie o škode, akonáhle zistí skutkové okolnosti,
s ktorým možno odvodiť vznik škody a orientačne aj jej rozsah, nie je potrebné, aby poznal rozsah
(výšku) škody presne. K znalosti osoby škodcu postačuje informácia, na základe ktorej si môže urobiť
úsudok, ktorý konkrétny subjekt je za škodu zodpovedný. Postačuje, aby poškodenému boli známe také

skutkové okolnosti, ktoré oprávňujú na záver o finančnom vyjadrení spôsobenej majetkovej ujmy.

32. Okresný súd riešil, kedy sa žalobkyňa dozvedela o tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá.
Žalobkyňa podala na okresný súd predmetnú žalobu o náhradu škody dňa 31.03.2022,pričom zažalovaného najprv označila len žalovaného 1./. Až návrhom na pripustenie ďalšieho subjektu do konania
na strane žalovaného, a to žalovaného 2./ svojim podaním zo dňa 26.02.2024 si uplatnila predmetný
nárok v celkovej výške 23.027,01 EUR aj voči žalovanému 2./. Z vykonaného dokazovania nepochybne

vyplynulo, že žalobkyňa sa dozvedela o výške škody, ktorá jej vznikla v súvislosti s úrazom zo dňa
11.04.2020 na parkovisku (výške škody 21.977,67 EUR) v čase podania žaloby na súd najneskôr dňa
13.08.2021, ktorá skutočnosť vyplýva aj z toho, že už od tejto doby žiadala žalobkyňa priznať úrok z
omeškania zo sumy 21.977,67 EUR, teda od 14.08.2021 až do zaplatenia.

33. Pretože došlo k pádu z dôvodu, že na parkovisku bol výtlk, žalobkyňa si tak mohla urobiť úsudok
o osobe, ktorá za škodu zodpovedá, čo aj urobila, keďže z vykonaného dokazovania vyplynulo, že
samotná žalobkyňa ešte pred podaním žaloby na okresný súd sa obracala so žiadosťami o uspokojenie
jej nároku v súvislosti s predmetnou škodovou udalosťou zo dňa 11.04.2020 práve na žalovaného
2./, ktoré skutočnosti z pripojených dôkazov boli potvrdené, pričom uvedené listinné dôkazy predložila
samotná žalobkyňa (faktúra na opravu výtlkov zo dňa 29.04.2020, zápis z ohliadky zo dňa 14.05.2020,

uznesenie OO PZ Zvolen, ČVS:ORP-777/ZV-ZV-2020 zo dňa 11.11.2020). Z hľadiska skutkových
okolností teda nešlo o stav, kedy by osoba zodpovedná nebola zistiteľná alebo neznáma. Z uvedeného
teda vyplýva, že žalobkyňa mala vedomosť o tom, kto za škodu zodpovedá minimálne v ten istý
deň, kedy sa dozvedela aj o výške škody ohľadne jej nároku vo výške 21.977,67 EUR, teda ku dňu
13.08.2021. Správne potom okresný súd dospel k záveru, že nárok žalobkyne voči žalovanému 2./

vo výške 21.977,67 EUR sa premlčal v subjektívnej premlčacej dobe dvoch rokov, teda uplynutím
dňa 13.08.2023, keď žalobkyňa si predmetný nárok voči žalovanému 2./ uplatnila až dňa 26.02.2024.
Zároveň sa je premlčal aj nárok na náhradu škody, čo sa týka hodnoty veci v sume 842,46 EUR (okuliare,
kožená bunda B. a nohavice), ktorý sa premlčal aj v objektívnej premlčacej dobe troch rokov uplynutím
dňa 11.04.2023 (tri roky odo dňa 11.04.2020), t.j. odo dňa, ako kedy nastala udalosť, pri ktorej škoda

vznikla.

34. Vo vzťahu k námietke žalobkyne, že okresný súd nevykonal ňou navrhnuté dôkazy - výsluch svedkov
a predloženie poistných zmlúv, odvolací súd uvádza, že ani táto námietka nie je dôvodná. Podľa §
185 CSP môže súd vykonať len tie dôkazy, ktoré navrhli strany sporu, pričom sám rozhodne, ktoré

z navrhnutých dôkazov vykoná. Vyhodnotenie potenciálnej relevancie navrhovaného dôkazu, ako aj
prípustnosti jeho vykonania, je úlohou a doménou súdu. Odvolací súd považuje záver okresného súdu
o nevykonaní žalobkyňou navrhovaného dokazovania za správny a logický, a preto túto odvolaciu
námietku žalobkyne nepovažuje za opodstatnenú. Nemožno sa stotožniť s názorom žalobkyne, že
okresný súd nevykonal dôkazy potrebné pre objasnenie skutkového stavu, ktoré by boli nevyhnutné pre

rozhodnutie veci. Okresný súd jasne a zrozumiteľne uviedol, ktoré dôkazy vykonal, aký skutkový stav
zistil, a k akému záveru došiel ohľadne žalobou uplatnených nárokov žalobkyne. V odôvodnení rozsudku
sa okresný súd riadne vysporiadal s vykonanými dôkazmi, výslovne označil, ktoré skutočnosti považoval
za preukázané, ktoré dôkazy hodnotil ako rozhodujúce k predmetu sporu, a prečo ďalšie návrhy
dôkazov zo strany žalobkyne neboli vykonané. V odôvodnení rozhodnutia sa okresný súd vysporiadal

so všetkými v odvolaní namietanými skutočnosťami, detailne sa venoval vyhodnoteniu jednotlivých
dôkazov jednotlivo, ale aj vo vzájomných súvislostiach. Odvolací súd sa s postupom okresného súdu
v plnom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia
ohľadom namietaných skutočností žalobkyňou. Aj podľa názoru odvolacieho súdu výsluch svedkov,
ako aj vyžiadanie poistných zmlúv, neboli dôkazy, ktoré by boli potrebné na zistenie skutkového stavu,

keď žaloba bola zamietnutá z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie voči žalovanému 1./ a
voči žalovanému 2./ z dôvodu premlčania nároku, preto okresný súd správne tieto dôkazy nevykonal a
vyhodnotil ich ako nerelevantné.

35. Odvolací súd teda stotožniac sa so závermi okresného súdu jeho rozsudok potvrdil v I., II. a IV.

výroku ako vecne správny.

36. Pokiaľ sa týka odvolania intervenienta proti III. výroku, ktorým mu súd nepriznal trovy konania, toto
odvolanie odvolací súd považoval za dôvodné.

37. V rozhodovanej veci boli v konaní v celom rozsahu úspešní žalovaní 1./, 2./ a intervenient na strane
žalovaných 1./, 2./. Žaloba žalobkyne bola v plnom rozsahu vo veci samej zamietnutá okresným súdom.
V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu
vkonaní.Aplikáciacitovanéhoustanovenia§257CSPprirozhodovaníonáhradetrovkonaniaprichádzado úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, ak súd
dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti
neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený.

38. Ustanovenie § 257 CSP nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť
aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v
prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné
pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Dané ustanovenie preto nie

je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady
rozhodovania o trovách konania (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. januára 2010, č. k. 2 M
Cdo 17/2009).

39. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva uvedenie výnimočných okolností tak, ako
na to správne poukazuje intervenient vo svojom odvolaní, na základe ktorých by sa intervenientovi

na strane žalovaných 1./, 2./ nemala priznať náhrada trov konania pre existenciu dôvodov hodných
osobitného zreteľa. Ustanovenie § 257 CSP slúži na riešenie situácie, v ktorej by bolo nespravodlivé,
aby strana, ktorá dôvodne bránila svoje porušené alebo ohrozené práva alebo právom chránené záujmy,
dostala náhradu trov, ktoré pri tejto činnosti účelne vynaložila, teda toto ustanovenie by malo slúžiť na
odstránenie neprimeranej tvrdosti a dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie

súdneho konania a jeho výsledok. V danom prípade však neboli uvedené žiadne výnimočné okolnosti
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ohľadom trov konania, ako dôvody hodné osobitného zreteľa,
na základe ktorých by bolo možné dôjsť k záveru, že rozhodnutie o trovách konania je nespravodlivé
a že intervenientovi na strane žalovaných 1./, 2./ ako strane by náhrada trov konania nemala patriť.
Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 vyžaduje kumulatívne splnenie

dvoch podmienok, a to preukázanie dôvodov hodných osobitného zreteľa a výnimočných okolností. Čo
sa týka samotnej veci, ide zo strany žalobkyne o bežne žalovaný nárok, z ktorého nevyplývajú žiadne
výnimočné okolnosti, pre ktoré by bolo možné aplikovať ust. § 257 CSP. Uplatnenie liberačného dôvodu,
vznesenie námietky premlčania a predloženie nájomnej zmluvy odstupom času, vzhľadom na zistené
skutkové okolnosti daného prípadu nie sú dôvodmi hodnými osobitného zreteľa, ako ani výnimočnými

okolnosťami. Jednalo sa len o obranu žalovaných 1./, 2./ v predmetnom konaní, ktorú boli v zmysle § 149
a nasl. CSP povinní uplatniť hneď pri svojom prvom úkone. Naviac, žalobkyňa mala vedomosť o tom, kto
za škodu zodpovedá, ktorý subjekt je pasívne vecne legitimovaný v danom prípade, a to už minimálne
odo dňa 14.05.2020, kedy bola uskutočnená obhliadka, na ktorej bolo žalobkyni dané na vedomie, že
pasívne vecne legitimovaným je žalovaný 2./, ktorú skutočnosť okresný súd tiež konštatoval vo svojom

odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd tak vo vzťahu k III. výroku dospel k záveru, že nie
sú splnené podmienky na aplikáciu ust. § 257 CSP pre absenciu výnimočnosti prípadu, ako aj dôvodov
hodných osobitného zreteľa, a preto v tejto časti rozsudok okresného súdu zmenil podľa § 388 CSP.

40. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle § 396 ods. 1 CSP (ustanovenia

o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie) v nadväznosti na §
255 ods. 1 CSP (súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru ich úspechu vo veci), a nakoľko
žalovaný 1./, 2./ a intervenient na strane žalovaných boli v odvolacom konaní úspešní, majú nárok
na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným

uznesením, ktoré vydá súdny úradník v súlade s ust. § 262 ods. 2 CSP.

41. O veci senát krajského súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,

c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.
(§ 127 ods. 1 CSP)
Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky

tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).
Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so
žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo
zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej
pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa predchádzajúceho odseku neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád

neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.