Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 16. júl 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27Co/30/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3124207459
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 07. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3124207459.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrenčínevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.ĽubiceBajzovejačlenieksenátu

JUDr. Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom v A., C. XXX/XX, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou Mgr. Karol Vlasák s.r.o., IČO: 52
683 729, so sídlom v Trenčíne, Jilemnického 2, proti žalovanému SR – Generálna prokuratúra SR, so
sídlomvBratislave,Štúrova2,vkonaníonáhraduškody,oodvolanížalovanejprotirozsudkuOkresného
súdu Trenčín zo dňa 9. decembra 2024, č.k. 13C/35/2024-121, v znení opravného uznesenia zo dňa 12.
decembra 2024, č.k. 13C/35/2024-137, spojitosti s dopĺňacím rozsudkom zo dňa 16. decembra 2024,
č.k. 13C/35/2024-140, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej – vyhovujúcej časti (výrok II.) a v súvisiacej časti o trovách
konania medzi stranami sporu (výrok IV.) s dopĺňacím rozsudkom p o t v r d z u j e .

Žalobca m á nárok voči žalovanej na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom zo dňa 9. decembra 2024 súd prvej inštancie
výrokom I. zastavil konanie v časti o zaplatenie sumy vo výške 213,66 eur s 5 % úrokom z omeškania
ročne z tejto sumy od 04.03.2024 do zaplatenia, výrokom II. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu vo výške 8.482,65 eur s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 8.482,65 eur od 03.04.2024

do zaplatenia do 30 dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom III. v ostatnej časti žalobu zamietol
a v konečnom dôsledku výrokom IV. o trovách konania rozhodol tak, že žalobcovi priznal nárok na ich
náhradu v rozsahu 92,72 %. Následne dopĺňacím rozsudkom zo dňa 16. decembra 2024 z dôvodu, že
nerozhodol o celom predmete konania, ešte nad rámec prvotného rozsudku výrokom I. zastavil konanie
v časti o zaplatenie 4,5 % úroku z omeškania ročne zo sumy 213,66 eur od 04.03.2024 do zaplatenia
a zároveň výrokom II. uložil povinnosť žalovanému zaplatiť žalobcovi 4,5 % úrok z omeškania ročne zo
sumy 8.482,65 eur od 03.04.2024 do zaplatenia do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.

2. V odôvodnení svojho primárneho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou podanou na súde dňa
12.06.2024 domáhal náhrady škody vo výške 15.373,82 eur s 9,5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy
15.373,82 eur od 04.03.2024 do zaplatenia. Vo svojej žalobe uviedol, že bol rozsudkom Okresného súdu
Bánovce nad Bebravou sp.zn. 1T/34/2018 - 943 zo dňa 20.06.2022 spolu s ostatnými obžalovanými
podľa § 285 písm. a) Tr. poriadku oslobodený spod obžaloby prokurátorky Krajskej prokuratúry Trenčín
zo dňa 22.06.2018, č.k. 1KV82/17/3300 - 25 pre skutok právne kvalifikovaný ako obzvlášť závažný

zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a
obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. l, písm. c), písm. d), ods. 2 písm. e) Tr. zákona formou účastníctva
podľa § 21 ods. l písm. d) Tr. zákona, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý boli
obžalovaní stíhaní. Podľa obžaloby prokurátorky Krajskej prokuratúry, sa mal skutok stať tak, ako sato uvádza v uznesení o vznesení obvinenia ČVS: KRP-83/1-VYS-TN-2017 zo dňa 07.11.2017. Proti
oslobodzovaciemu rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou krajská prokurátorka ihneď po
jeho vyhlásení na hlavnom pojednávaní dňa 12.06.2022 podala do zápisnice odvolanie. Krajský súd v

Trenčíne ako odvolací súd rozhodol o odvolaní krajskej prokurátorky uznesením sp.zn. 23To/82/2022
- 1052 zo dňa 12.12.2022 tak, že odvolanie krajskej prokurátorky zamietol ako nedôvodné. Počas
celého obdobia trvania trestného stíhania žalobca žil v neistote pred hrozbou trestu odňatia slobody
podľa vtedy platného a účinného Trestného zákona v rozsahu 10 až 15 rokov, bol študentom v tom čase
posledného ročníka strednej odbornej školy, mal pred sebou záverečné skúšky, rozhodovanie o celom

svojom ďalšom živote. Situácia, do ktorej sa však dostal, u neho spôsobovala stresy, neustálu právnu
neistotu, ktorú pociťoval až do rozhodnutia odvolacieho súdu. Samozrejme mu vznikali aj finančné
náklady vo forme platenia trov obhajoby. V zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 514/2023 Z.z. podal dňa
16.01.2024 na MS SR žiadosť o predbežné prejedanie nároku na náhradu škody vo forme účelne
vynaložených trov obhajoby vo výške 6.369,71 eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,-
eur, ktoré ministerstvo postúpilo jeho žiadosť na Generálnu prokuratúru SR, ktorá sa k jeho žiadosti

vyjadrila zamietavo listom zo dňa 26.03.2024, z ktorého dôvodu bol nútený sa so svojím nárokom obrátiť
na súd. Dôvodom zamietnutia bolo podľa názoru žalovanej nesplnenie zákonnej podmienky podania
opravného prostriedku proti nezákonnému rozhodnutiu, keď žalobca ako poškodený, ani jeho obhajca
nepodali proti uzneseniu o vznesení obvinenia sťažnosť. Vyššie uvedený názor žalovanej žalobca
nepovažuje za správny, keďže z okolností veci je zrejmé, že v trestnom konaní sa pokračovalo bez

ohľadu na to, či a kto sťažnosť podal a táto skutočnosť nemala žiaden vplyv na pokračovanie v trestnom
konaní, v súvislosti s čím poukázal na Zbierku stanovísk Najvyššieho súdu SR č. 5/2022, bod 58, ktoré
jednoznačne ako rozhodnutie Veľkého senátu teóriu žalovanej nepodporuje. Štát nemá slobodnú voľbu,
ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej interpretácii tak, aby nespôsobil rozhodnutiami
svojich orgánov škodu, a ak ju spôsobí, nemôže sa zodpovednosti za jej náhradu zbaviť. Poukázal na

všetky negatívne aspekty dopadu trestného stíhania do sféry fyzickej osoby, v konkrétnosti danej veci
na jeho pomery, ktoré u neho vyvolali pretrvávajúcu neistotu, strach, poznačili žalobcov život, vyvolávali
u neho nervozitu, znížila sa jeho schopnosť pripravovať sa na štúdium, zvládať pracovné úlohy, ako aj
nájsť si zamestnanie. Poukázal na to, že žije v malom meste, kde sa veľmi rýchlo roznieslo, že spolu
s ostatnými obvinenými je trestne stíhaný za drogy, ako aj s tým súvisiacu výšku trestu, ktorá mu hrozila,

čo aj spôsobilo podľa jeho názoru, že zamestnávateľ žalobcu, keď sa dozvedel o tejto skutočnosti,
odmietol s ním uzatvoriť pracovnú zmluvu na dobu neurčitú a bez vysvetlenia mu iba oznámil, že
nemá záujem o ďalší pracovný pomer s ním. Žalobca tak zostal bez práce, mnohí z jeho spolužiakov
a kamarátov zredukovali s ním kontakt. Pod vplyvom čakania na rozhodnutie súdu prichádzal tiež do
konfliktov s rodinnými príslušníkmi, najmä rodičmi, ktorí mu vyčítali existujúcu situáciu a celé obdobie

bol poznačený traumou z hroziaceho vysokého trestu. Podľa jeho názoru všetky jeho nároky sú plne
oprávnené, zodpovednosť žalovanej je daná a preto požadoval náhradu hmotnej škody za zaplatené
trovy obhajoby vo výške 5.160,16 eur a nemajetkovú ujmu vo výške 10.000,- eur.

3. Žalovaná žiadala žalobu zamietnuť poukazom na § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v spojitosti

s ods. 2, v zmysle ktorého právo možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému
rozhodnutiu riadny opravný prostriedok, čo v tomto prípade naplnené nebolo, keďže žalobca nepodal
riadny opravný prostriedok (sťažnosť) proti danému nezákonnému uzneseniu. Podľa jej názoru ide tak
o zákonnú prekážku, ktorá ex lege neumožňuje nárok na náhradu škody priznať. Odpustiť splnenie tejto
podmienky možno iba v prípade osobitného zreteľa, ktorý však v tomto prípade nenastal. Namietala

tiež niektoré čiastkové trovy obhajoby, spochybňujúc niektoré úkony, za ktoré boli účtované a vo vzťahu
k požadovanej nemajetkovej ujme mala za to, že v okolnostiach veci neboli preukázané také skutočnosti,
ktoré by nasvedčovali v prospech záveru, že došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu a vznikol
by mu tak opodstatnený nárok na priznanie nemajetkovej ujmy.

4. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v rozsahu ako je identifikované v bode 4 odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia, na skutočnosti ním zistené aplikoval ust. § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1 písm. f/,
§ 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2, § 8 ods. 6, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4, § 17, § 17 ods. 2, 3, 4, § 18 ods.
1, 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení
neskorších predpisov, v znení účinnom v rozhodnom období, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka

(ďalej len „OZ“), § 3 nariadenia vlády č. 87/95 Z.z., § 1 ods. 3, 4, § 12 ods. 3 písm. a/, § 14 ods.
1, § 15, § 16 ods. 3, 4, § 17 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v znení účinnom od 01.07.2013, vo
svetle ktorých dospel k záveru, že žalobe je potrebné čiastočne vyhovieť. Základnou podmienkou
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je okolnosť, že toto rozhodnutiebolo príslušným orgánom zrušené pre nezákonnosť. V tomto prípade po vznesení obvinenia žalobcu
bola pre totožný skutok podaná obžaloba, o ktorej rozhodol súd tak, že žalobcu ako obžalovaného
oslobodil spod obžaloby z dôvodu, že nebolo preukázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol tento

trestne stíhaný. Zákon stanovuje, že nezákonným rozhodnutím je rozhodnutie, ktoré bolo zrušené,
alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. V zmysle ustálenej judikatúry vyšších súdov
sa prijal názor, ktorý si osvojil aj súd v predmetnej veci, a to ten, že proti komu bolo trestné stíhanie
zastavené alebo ten, kto bol oslobodený spod žaloby, má zásadne právo na náhradu škody spôsobenej
uznesením o vznesení obvinenia (viď rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 1CZ/6/1990,

publikovaný ako Rc/35/1991, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo 53/ 1993
zo dňa 08.06.1993, aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikované pod číslom R
35/1991). Na podstate týchto právnych záverov, ku ktorým sa dospelo vo vzťahu k prípadom škôd
vzniknutých za účinnosti predchádzajúceho zákona č. 58/1969 Zb., zotrváva súdna prax aj naďalej, aj
po prijatí zákona č. 514/2003 Z.z. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 3Cdo/194/2010
zo dňa 30.03.2011 ustálil, že ide o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím

a vedením trestného stíhania, pri ktorom treba vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to
z úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Rovnaký význam ako zrušenie
právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má v tomto zmysle tiež oslobodenie
spod obžaloby, skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie, na
tom nič nemení. Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže na (ne)správnosť

postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok
trestného stíhania. Pri vyhodnocovaní žalobcom uplatneného nároku na náhradu škody vyplývajúceho
z nezákonného rozhodnutia v zmysle § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. sa súd zaoberal
aj námietkou žalovanej, že v danom prípade nebola splnená jedna z podmienok pre priznanie nároku
na náhradu škody, a to, že žalobca v pozícii obvineného nepodal sťažnosť proti uzneseniu o vznesení

obvinenia. Žalovaná vo svojom vyjadrení poukázala na rozhodnutia, ktoré splnenie tejto podmienky pre
priznanie nároku na náhradu škody vyžadujú, v reakcii na čo súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie
NS SR sp.zn. 2Cdo/146/2022, v ktorom tento zhrnul ustálenú judikatúru dovolacieho súdu v tejto otázke
a vysporiadaval sa aj s námietkou nutnosti podania sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia, ktoré
sa neskončilo právoplatným odsúdením. I keď jedným zo základných predpokladov zodpovednosti štátu

za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle § 6 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z. z. je
zrušeniealebozmenaprávoplatnéhorozhodnutia,ktorýmbolaspôsobenáškoda,trebamaťnazreteli,že
zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená
nesprávnym či nezákonným zásahom štátu bola odčinená (viď bližšie rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4MCdo/15/2009 uznesením občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo 6. decembra 2010 navrhnuté na uverejnenie v Zbierke stanovísk najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky). V rozhodnutí sp. zn. 9Cdo/65/2020 z 29. septembra
2020 najvyšší súd konštatoval, že „Zákon č. 514/3003 Z. z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu
(bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemôže zbaviť. Neposudzuje sa teda správnosť rozhodnutia jeho
orgánu z hľadiska, či pri rozhodovaní porušil právnu povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom

zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci je výsledok tohto konania. V tomto smere nie
je správny výklad, ktorý poskytol odvolací súd v otázke podmienenia nároku na náhradu škody v
predmetnej veci, podaním opravného prostriedku (sťažnosti) proti uzneseniu o vznesení obvinenia, s
poukazom na § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., keď tento jeho výklad ide proti zmyslu a obsahu
tohto zákona, „...aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu

bola odčinená“ (sp. zn. 4MCdo/15/2009). Rozhodujúci je z hľadiska nároku, ktorý uplatnil žalobca,
výsledok trestného konania. Za správny argument uvedený dovolateľom naopak dovolací súd považuje
poukázanie na skutočnosť, že i v prípade podania sťažnosti a jej zamietnutia, rozhodujúci je z hľadiska
nároku výsledok trestného konania a objektívna zodpovednosť štátu, bez ohľadu na zavinenie, ako je
uvedenévyššie.“TaktiežVeľkýsenátobčianskoprávnehokolégiaNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky

(ďalej aj len „veľký senát“) v rozhodnutí sp. zn. 1VCdo/2/2022 z 24. októbra 2022 sa stotožnil s názorom,
že „zrušenie rozhodnutia (uznesenia o vznesení obvinenia) sa stáva bezpredmetným a nadbytočným
v prípadoch, v ktorých rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti splnenia tejto podmienky je neskorší
výsledok trestného konania. Takéto hodnotenie veci potom legitimizuje právny názor, že právo na
náhradu škody možno priznať aj vtedy, ak poškodený nesplnil podmienku vyžadovanú ustanovením § 6

ods. 2 veta prvá zákona č. 514/2003 Z. z. a nepodal proti uzneseniu o vznesení obvinenia riadny opravný
prostriedok podľa osobitných predpisov (sťažnosť podľa Trestného poriadku), nakoľko je namieste
vychádzať z extenzívneho výkladu ustanovenia § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. vo všetkých
tých prípadoch, ktoré boli zahrnuté do ustanovenia § 6 ods. 1 prostredníctvom extenzívneho výkladu(jedná sa o prípady, ktoré sú posudzované z pohľadu výsledku trestného konania).“ Nezákonnosť
trestného stíhania je spravidla konštatovaná až jeho právoplatným zastavením alebo oslobodením spod
obžaloby, k čomu dochádza zvyčajne po rade procesných úkonov, vrátane dokazovania, preto nie je

možné od poškodeného žalobcu rozumne požadovať, aby namietal nedôvodnosť a v dôsledku toho
i nezákonnosť trestného stíhania už na jeho začiatku. Keďže podstata nároku na náhradu škody v
týchto prípadoch sa neviaže na správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní, ale len na
samotný výsledok trestného stíhania, ktorým je v týchto analogických veciach oslobodzujúci rozsudok,
striktná požiadavka na vyčerpaní tohto opravného prostriedku je prepiatym formalizmom, zakladajúcim

porušenie práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, a ktorý
v týchto prípadoch znamená popretie účelu a zmyslu zákona, aby každá majetková ujma spôsobená
nesprávnym či nezákonným zásahom štátu bola odčinená. Veľký senát preto dospel k záveru, že
splnenie podmienky podať riadny opravný prostriedok v zmysle § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.
z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov sa
nevyžaduje. V zmysle vyššie uvedeného teda ako nesprávne treba vyhodnotiť rozhodnutie odvolacieho

súdu, ktorý konštatoval, že priznanie náhrady škody poškodenému voči štátu (v súvislosti s nezákonným
rozhodnutím - uznesenie o vznesení obvinenia) je podmienené výslovne splnením povinnosti zo strany
poškodeného spočívajúcej vo využití riadnych opravných prostriedkov proti nezákonnému rozhodnutiu.“
Súd vzhľadom na vyššie uvedené mal v tejto veci za to, že z hľadiska priznania nároku za popísanej
situácie nie je rozhodujúcim to, či poškodená osoba využila alebo nevyužila opravné prostriedky, a preto

sa otázkou podania riadneho opravného prostriedku zo strany žalobcu súd ani nezaoberal a bolo preto
aj nadbytočné skúmať existenciu dôvodov, pre ktoré žalobca sťažnosť nepodal (lebo jej podanie sa
nevyžaduje) a toho, či by tieto mohli alebo nemohli byť dôvodmi hodnými osobitného zreteľa. Akokoľvek
v prejednávanom prípade je potrebné poukázať aj na skutočnosť, preukázanú žalobcom, že ani podanie
opravného prostriedku proti uzneseniu o vznesení obvinenia u ostatných žalovaných napriek vysloveniu

názoru o nezákonnom postupe orgánov činných v trestnom konaní, v dôsledku ktorého bol nakoniec
prijatý oslobodzujúci rozsudok, nedošlo voči nim k zastaveniu trestného stíhania, čo v plnom rozsahu
podporuje názor o tom, že trvanie na splnení tejto podmienky by bolo len prílišným formalizmom, pretože
v konečnom dôsledku nemá tento opravný prostriedok za následok zastavenie trestného stíhania.
Ďalším predpokladom pre zodpovednosť štátu, ktorý súd považoval za splnený, je existencia škody

a príčinnej súvislosti. To, že v dôsledku vynaloženia trov obhajoby došlo k zmenšeniu majetkového
stavu u žalobcu mal súd preukázané nielen predloženými faktúrami z č.l. 50-53, ale aj výpisom z účtu
právneho zástupcu žalobcu z č.l. 54-57. Ako vyplýva z citovaného § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkoneverejnejmocivzneníneskoršíchpredpisovsúčasťoutrov
konaniasúajtrovyprávnehozastúpenia,ktorézahŕňajúúčelnevynaloženéhotovévýdavkyaodmenuza

zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná odmena advokáta. Predmetné ustanovenie nevylučuje možnosť
obvineného dohodnúť si so svojím právnym zástupcom advokátom aj zmluvnú odmenu v zmysle § 2
a nasl. vyhl.č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb,
avšak pre účely priznania náhrady škody (ktorá v zmysle citovaného § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov zahŕňa aj

náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané
nezákonné rozhodnutie) sa táto škoda priznáva len vo výške tarifnej odmeny advokáta. Preto súd
úkony obhajcu, ktoré boli vykonané za účelom zrušenia trestného stíhania, považuje za také, ktoré sú
v príčinnej súvislosti s rozhodnutím o vznesení obvinenia. Žalobca si v konaní uplatnil z titulu náhrady
trov obhajoby pôvodne sumu vo výške 5.373,82 eur (predmetná suma bola predbežne prerokovaná

s príslušným orgánom). Následne podaním zo dňa 15.08.2024 túto sumu upravil na 5.160,16 eur. Na
pojednávaní dňa 11.11.2024 žalobca svoju žalobu teda vo zvyšnej časti vo výške 213,66 eur vzal späť,
pričom s týmto späťvzatím žalovaná vyjadrila súhlas, preto súd konanie v časti o zaplatenie 213,66 eur
s príslušenstvom zastavil. Zo spisu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou sp.zn. 1T/34/2018 mal
súd preukázané vykonanie uplatnených 21 úkonov právnej služby, ktoré špecifikoval v odôvodnení

rozhodnutia. Po ich preskúmaní žalobcovi priznal trovy obhajoby vo výške 4.231,41 eur (viď bod 37) +
paušálnu náhradu režijných výdavkov pri úkonoch z roku 2017 vo výške 7,81 eur, pri úkonoch z roku
2018 vo výške 8,04 eur, pri úkonoch z roku 2019 vo výške 8,58 eur, pri úkonoch v roku 2020 vo výške
8,84 eur, pri úkonoch z roku 2021 vo výške 9,21 eur, a pri úkonoch z roku 2022 vo výške 9,80 eur,
t.j. súhrnne vo výške 183,60 eur (4 x 7,81 + 4 x 8,04 + 1 x 8,58 + 5 x 8,84 + 2 x 9,21 + 5 x 9,80).

V ostatnej časti paušálnej náhrady režijných výdavkov žalobu zamietol ako nedôvodnú. V rámci trov
obhajoby si advokát žalobcu vyčíslil aj náhradu za stratu času a cestovné. Súd priznal náhradu za stratu
času pri úkonoch z roku 2019 vo výške 14,30 eur, pri úkonoch v roku 2020 vo výške 14,73 eur, pri
úkonoch z roku 2021 vo výške 15,35 eur, a pri úkonoch z roku 2022 vo výške 16,33 eur za každú začatúpolhodinu, t.j. za každý úkon v rozsahu 2 polhodín (cesta tam aj späť) súhrnne vo výške 335,28 eur (1
x 28,60 + 5 x 29,46 + 2 x 30,70 + 3 x 32,66). V ostatnej časti uplatnenej náhrady za stratu času žalobu
ako nedôvodnú zamietol. Čo sa týka cestovného nárok na náhradu cestovného obhajcovi rovnako

vznikol, a nakoľko žalovaná tento nárok resp. jeho výšku nijakým spôsobom nenamietala, súd žalobcovi
priznal aj cestovné vo výške, ktorú si uplatnil, t.j. celkovo cestovné sumu 232,36 eur. Pokiaľ žalované
namietala najmä účelnosť vykonania úkonu právnej služby zo dňa 15.12.2017 a 11.02.2021, v tejto časti
žalobca svoje podanie upravil a nárok na odmenu svojho advokáta s príslušnými náhradami neuplatňuje,
súd sa preto touto námietkou v rozsudku bližšie nezaoberal. Z dôvodu nezákonného rozhodnutia o

vznesení obvinenia si žalobca uplatnil aj náhradu nemajetkovej ujmy, a to vo výške 10.000,- eur. V
zmysle § 17 ods.2 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, nemajetková
ujma v peniazoch sa uhrádza poškodenému iba v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím a
zároveň ak nie je možné túto ujmu uspokojiť inak. Preto sa súd zaoberal tým, či v danom prípade
iba samotné konštatovanie porušenia práva je dostatočným zadosťučinením a prijal záver, že ujmu,

ktorú utrpel žalobca, nie je možné adekvátne uspokojiť inak, ako priznaním náhrady nemajetkovej ujmy.
Samotné konštatovanie porušenia práva nie je podľa názoru súdu dostatočným zadosťučinením, a
to najmä na dĺžku trvania vedeného trestného stíhania voči žalobcovi pre konania kvalifikované ako
obzvlášť závažný zločin a aj dôvod oslobodenia spod obžaloby (skutok sa nestal). Preto rozhodol aj
o priznaní nemajetkovej ujmy žalobcovi. Už samotné trestné stíhanie jednotlivca výrazne zasahuje do

jeho súkromného a osobného života, jeho cti a dobrej povesti. Skutočnosť, že súdne konanie malo
negatívny vplyv na psychiku žalobcu, vyplýva aj zo skutočnosti, že tesne po dovŕšení plnoletosti žalobcu
a ešte pred skončením jeho sústavnej prípravy na budúce povolanie musel čeliť strachu z hrozby
vysokého trestu (10-15 rokov). Je nepochybné, že prebiehajúce trestné stíhanie so sebou prináša
množstvo povinností v súvislosti s obhajobou (a to tak finančných ako aj časových), ktoré by vytváralo

neprimeraný tlak na každého z nás. Súd preto prijal záver, že po zohľadnení všetkých uvedených
skutočností má za to, že žalobca preukázal vznik nemajetkovej ujmy v rozsahu, ktorá by mala byť krytá
peňažnou satisfakciou, a teda, že len samotné konštatovanie porušenia práva nie je podľa názoru súdu
dostatočným zadosťučinením, a to s prihliadnutím na dĺžku trvania, závažnosť skutku, pre ktoré sa
trestné konanie viedlo a vzhľadom na dôvod oslobodenia spod obžaloby (skutok sa nestal). To, že je

vedenie trestného stíhania voči komukoľvek stresujúca situácia s nepriaznivým dopadom i na psychiku
človeka, je nepochybným faktom. Samotné konštatovanie porušenia práva podľa názoru súdu môže byť
postačujúce tam, kde ide o trestné stíhanie akceptovateľného trvania, pre osobu, ktorá prípadne sťažuje
trestné konanie, vyhýba sa mu, resp. je v trestnom konaní pasívna, alebo ho svojím prístupom marí. O
takýto prípad sa v danej veci podľa názoru súdu nejedná (ako už uviedol vyššie) a s prihliadnutím na tieto

kritériá je súd toho názoru, že z hľadiska všeobecnej spravodlivosti by sa skutočne mala dostať žalobcovi
satisfakcia aj vo forme primeranej náhrady nemajetkovej ujmy. Súd v tomto smere poukázal na závery
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.08.2019 sp. zn. 4Cdo/125/2019, v ktorom sa najvyšší súd
zaoberal otázkou unesenia dôkazného bremena pri uplatnení nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, v
odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval: „Za nesplniteľné dôkazné bremeno (dôkaznú povinnosť) v

takej situácii najvyšší súd označuje požiadavky odvolacieho súdu na preskúmanie finančného ocenenia
nehmotnej ujmy žalobcu, najmä v oblasti osobných, rodinných, pracovných, sociálnych vzťahov či
psychického stavu, pretože nemajetková ujma sa nepreukazuje (porov. 4Cdo/34/2018, bod 4.1.vi.).
Nemajetková ujma vzniká samotným porušením základných práv a slobôd fyzickej osoby nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Ide o stav mysle poškodenej osoby, ktorý sa

preukazuje empaticky, pravda za predpokladu, že sa sudca bude vedieť aspoň elementárne vcítiť do
pozície trestne stíhaného človeka; a to sa sudcom odvolacieho súdu v tomto konaní, žiaľ, nepodarilo,
lebo aj oni postavili žalobcu do úlohy púheho objektu, kedy sa stáva iba prostriedkom v rukách štátnej
moci (orgánov činných v trestnom konaní), ktorý je potom zameniteľný aj so skutočným zločincom, a
tak sa musí podrobovať excesívnym úkonom orgánov činných v trestnom konaní, hoci vo výsledku

bol nevinný, čiže aj uznesenie o vznesení obvinenia nemalo byť vôbec vydané. Takéto bezprávie voči
ľudskej dôstojnosti musí byť v právnom štáte odškodniteľné. Škodu teda treba chápať ako ujmu na
chránenom statku, ako je majetok, osoba, alebo iný chránený záujem, pričom najvyššiu mieru ochrany
požívajú ľudský život, integrita človeka, ľudská dôstojnosť a sloboda. Každé trestné stíhanie negatívne
ovplyvňuje spoločenský, pracovný a osobný život stíhaného, a to bez ohľadu na jeho výsledok, teda aj je

spôsobilé bez ďalšieho vyvolať vznik nemajetkovej ujmy najmä v takom prípade, ak sa preukáže, že bolo
od začiatku nezákonné; ide o zodpovednosť absolútne objektívnu a za výsledok trestného konania vo
vecisamej,čímjezaloženázodpovednosťštátuzaškoduobvinenéhospôsobenúuznesenímovznesení
obvinenia. Pri odškodňovaní nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhanie každej fyzickej osobysudcom nesvedčí bagatelizovanie závažnosti ujmy priznávaním neprimerane nízkych, resp. žiadnych
náhrad; také rozhodovanie treba považovať za obchádzanie zákona i jeho účelu a pôsobí mnohokrát
veľmi cynicky, bez citu pre elementárnu spravodlivosť, alebo absencie postupu podľa pravidla, podľa

ktorého „nerob druhému to, čo nechceš, aby robili tebe“. Za situácie, kedy žalobca nie je schopný
presne určiť a preukázať výšku škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím, pričom však preukáže
a odôvodní, že mu taká škoda vznikla, nemôže odvolací súd rozhodnúť, že mu preto škoda nebude
vôbec priznaná, alebo že medzi protiprávnym konaním a vzniknutou škodou nie je príčinná súvislosť. V
takejto situácii má určiť výšku vzniknutej škody podľa spravodlivého uváženia a jednotlivých okolností

prípadu.“ Vyššie uvedené závery dovolací súd zopakoval aj v rozhodnutí z 21. októbra 2020 sp. zn.
4Cdo/130/2020, v ktorom svoju argumentáciu doplnil o tieto závery: „Žiadne skutkové okolnosti, ktoré
už odzneli, totiž nemožno následne, ex post, preukázať s absolútnou istotou. Vždy pôjde o otázku určitej
miery pravdepodobnosti. Absolútna istota teda nie je dôkazný štandard, ktorý je možné v súdnom konaní
aplikovať, lebo by pri tom dôkazné bremeno prakticky nebolo možné uniesť. Jedným z aspektov práva
na spravodlivý proces je čl. 47 ods. 3 ústavy, podľa ktorého sú si všetky strany sporu v konaní rovné

tak, aby každá zo strán mohla obhajovať svoju vec za podmienok, ktoré ju z pohľadu konania ako
celku, podstatným spôsobom neznevýhodňujú vzhľadom k protistrane. Cieľom zásady rovnosti je potom
dosiahnutie „spravodlivej rovnováhy“ medzi stranami sporu. Pod takto definovanú rovnosť strán sporu
spadá nielen realizácia ich procesných oprávnení, ale aj otázky dôkazného bremena, ktoré je na strany
sporu kladené, a ktoré nesmie byť neprimerané, lebo v opačnom prípade nemožno konanie ako celok

považovať za spravodlivé. Tento všeobecný princíp rovnosti strán bolo potom nutné premietnuť aj do
činnosti nižších súdov pri dokazovaní škody (nemajetkovej ujmy) a jej výšky a príčinnej súvislosti medzi
protiprávnosťou a vznikom škody. Nižšími súdmi uloženie nesplniteľného dôkazného bremena iba na
žalobcov ako jednu stranu civilného sporu, bolo zjavným porušením zásady rovnosti zbraní (čl. 6 CSP)
(porov. Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Metalco Bt. v. Maďarsko z 1. februára

2011, sťažnosť č. 34976/05, § 24). ... už len tvrdenie žalobcu o zásahu do jeho osobnostných práv bolo
dôvodom pre priznanie finančného zadosťučinenia, nemajetkovej ujmy (porov. Rozsudok Európskeho
súdu pre ľudské práva vo veci Danev v. Bulharsko z 2. septembra 2010, sťažnosť č. 9411/05). Súd
preto po prijatí záveru, že ujmu žalobcu je potrebné odčiniť aj priznaním primeranej finančnej náhrady
spôsobenej nemajetkovej ujmy sa sústredil na posúdenie otázky jej výšky. Mal za to, že v prípade

závažnejšej trestnej činnosti, z ktorej je poškodený obvinený resp. obžalovaný, je dopad trestného
stíhania na osobu poškodeného závažnejší, nakoľko mu hrozí závažnejší trest. V tomto prípade nebolo
medzi stranami sporné, že žalobca bol obžalovaný z obzvlášť závažného zločinu, čo je najzávažnejšia
forma trestného činu. K vyššej závažnosti zásahu do osobnostných práv poškodeného dochádza aj
v prípade dlhšie trvajúceho trestného konania. Súd mal z vykonaného dokazovania preukázané, že

trestné stíhanie žalobcu trvalo 61 mesiacov (5 rokov). Hoci predmetné trestné stíhanie nemalo vplyv
na jeho vzťah s priateľkou, ktorá s ním napriek trestnému stíhaniu zostala a s ktorou si založil rodinu
(majú 2 maloleté deti) jeho trestné stíhanie zanechalo stopy na jeho vzťahu ku kamarátom, ktorí od neho
začali bočiť, na vzťahu so susedmi, ktorí začali ich rodinu obchádzať a aj na vzťahoch na pracovisku.
Hoci napätie z prebiehajúceho trestného stíhania sa muselo prenášať aj na rodinu žalobcu, táto bola

žalobcovi oporou nielen počas trvania trestného stíhania, ale aj po ňom, a preto možno konštatovať,
že trestné stíhanie do vzťahov medzi rodinnými príslušníkmi negatívne nezasiahlo. Podľa názoru súdu
negatívny vplyv trestného konania na žalobcu bol znásobený aj tou skutočnosťou, že bolo vykonaných
11 hlavných pojednávaní na súde prvého stupňa a verejné zasadnutie na súde druhého stupňa,
pričom žalovaný je osobou, ktorá dovtedy nebola právoplatne odsúdená za žiadny trestný čin a nebola

uznaná vinnou ani z priestupku. Ako vyplýva zo správy Spojenej školy v Detve (uvedenej v rozsudku
OS BN zo dňa 20.6.2022, č.k. 1T/34/2018-943) žalobca počas svojho štúdia na uvedenej škole bol
posúdený ako bezproblémový študent, ktorý bol na hodinách disciplinovaný, ktorý sa snaží pripravovať
na hodiny podľa svojich možností a schopností, ktorý sa správa k učiteľom a autoritám zdvorilo a úctivo;
bol hodnotený ako priateľský, v triednom kolektíve akceptovaný. Skutočnosťami, ktoré znižujú výšku

primeranej náhrady nemajetkovej ujmy je skutočnosť, že žalobca nepreukázal, že by trestné stíhanie
malo dopad na jeho pracovnú oblasť, keď bývalý zamestnávateľ nevedel potvrdiť dôvod, pre ktorý so
žalovaným nepredĺžil jeho pracovný pomer u neho napriek konštatovaniu jeho dobrej pracovnej morálky.
Súd preto po zohľadnení všetkých vyššie opísaných skutočností (trestné stíhanie pre obzvlášť závažný
zločin trvajúce 5 rokov, bezúhonnosť žalobcu, kladné hodnotenie školy, jeho aktívny prístup k trestnému

konaniu počas celého jeho trvania, všeobecne prijímaný fakt strachu, stresu, neistoty a frustrácie pri
akomkoľvek vedení trestného stíhania, zhoršenie vnímania jeho osoby kamarátmi či susedmi) žalobcovi
priznalnemajetkovúujmuvovýške3.500,-eur,ktorúsúdpovažujezadostatočnúvytrpenejujmežalobcu
avostatnejčastijehožalobuakonedôvodnúzamietol.Žalobcapožadovalspolusnáhradouškodyaj5%úrok z omeškania od 04.03.2024 (bez bližšieho zdôvodnenia). Nakoľko žalobca si v žiadosti o predbežné
prejednanie nároku uplatnil sumu 16.369,71 eur, pričom súd mal za nesporné, že zamietavá odpoveď v
rámci predbežného prejednania nároku mu bola doručená dňa 03.04.2024, súd mu v zmysle § 16 ods.

4 zákona č. 514/2003 Z.z. priznal aj úrok z omeškania v uplatnenej výške t.j. 9,5 % úrok z omeškania
z priznanej sumy od 03.04.2024 do zaplatenia, keďže základná úroková sadzba Európskej centrálnej
banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu bola na úrovni 4,5 %. V ostatnej časti
(úroky z omeškania za obdobie od 04.03.2024 do 02.04.2024) jeho žalobu ako nedôvodnú zamietol.
Súd zaviazal žalovaného na zaplatenie priznanej sumy v lehote 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia,

nakoľko akceptoval námietku žalovanej o tom, že vyplatenie priznanej sumy vzhľadom na formálny
proces vyplácania súm prostredníctvom Justičnej pokladnice si vyžaduje väčší časový rozsah, a preto
nie je v možnostiach žalovaného priznanú sumu vyplatiť v lehote 3 dní tak, ako to požaduje žalobca.

5. Zásadu úspechu vo veci podľa nového procesného predpisu - CSP však tiež treba uplatniť aj na
konanie, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu, alebo od znaleckého posudku. V tomto prípade

nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku,
nakoľko ho nemožno zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy
súdu alebo znaleckého posudku. Žalobca aj v tomto prípade má nárok na náhradu trov konania, keď
úspech vo veci súd bude skúmať čo do právneho základu a nie čo do výšky priznaného nároku. V
prejednávanej veci súd rozhodoval o 2 nárokoch žalobcu. Prvým nárokom bol nárok na náhradu škody,

v ktorom bol žalobca úspešný v rozsahu 85,44 % (jeho neúspech tvorí 213,66 eur - zastavená časť a
177,51 eur zamietnutá časť), pričom druhým nárokom bol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, kde
žalobca bol opäť úspešnou sporovou stranou, nakoľko mu tento nárok čo do právneho základu bol
priznaný. Súd preto priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 92,72 % (§ 255 ods.
1, 2, § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku – ďalej len „CSP“). Pokiaľ ide o doplňujúci rozsudok,

jeho vydanie bolo vychádzajúc z jeho odôvodnenia opodstatnené v dôsledku skutočnosti, že žalobca sa
domáhal náhrady škody vo výške 15.373,82 eur s 9,5 % úrokom z omeškania zo sumy 15.373,82 eur od
04.03.2024 do zaplatenia, súd vo veci rozhodol rozsudkom dňa 09.12.2024, ktorým o.i. konanie v časti
o zaplatenie sumy vo výške 213,66 eur s 5% úrokom z omeškania ročne z tejto sumy od 04.03.2024 do
zaplatenia z dôvodu späťvzatia zastavil a zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy vo výške 8.482,65 eur

spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 8.482,65 eur od 03.04.2024 do zaplatenia, následne
však zistil, že do výroku rozhodnutia nepoňal rozhodnutie o úrokoch z omeškania vo výške 4,5 % z
priznanej sumy od 03.04.2024, keď žalobu zamietol iba v časti uplatnených úrokov za obdobie od
04.03.2024 do 02.04.2024 (viď bod 49 odôvodnenia rozsudku). Súd preto vytýčil na deň 16.12.2024
pojednávanie. Zistil, že vydaný rozsudok neobsahuje výrok o úrokoch z omeškania vo výške 4,5 %,

keďže súd uvažoval o uplatnenom úroku len vo výške 5 %, pričom žalobca si úrok uplatnil vo výške 9,5 %
a keďže tento nedostatok nemožno zhojiť vydaním opravného uznesenia, nakoľko v prejednávanej veci
nemožnoibakonštatovať,ženerozhodnutímočastipríslušenstvauplatnenejpohľadávkydošlokzrejmej
nesprávnosti, preto svoje pochybenie napravil vydaním dopĺňacieho rozsudku. V ostatnej časti (úroky z
omeškania za obdobie od 04.03.2024 do 02.04.2024) jeho žalobu ako nedôvodnú zamietol, o čom bolo

rozhodnuté rozsudkom zo dňa 09.12.2024 (§ 225 ods. 1, 2, 3 CSP).

6. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote v spojitosti s doplňujúcim rozsudkom
odvolaním napadla žalovaná, navrhujúc odvolaciemu súdu jeho zmenu tak, že žaloba bude zamietnutá,
prípadne rozhodnutie bude zrušené a vec bude vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie, a to v rozsahu výrokov II. a IV. napadnutého rozhodnutia. Uplatňujúc dôvody na odvolanie
uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP (existencia inej vady spôsobilej mať za následok
vecnú nesprávnosť rozhodnutia, nesprávne skutkové a právne závery, na ktorých súd prvej inštancie
založil svoje rozhodnutie) v konkrétnosti namietala, že neboli splnené zákonné podmienky pre vznik
zodpovednosti žalovanej za škodu vzniknutú žalobcovi a to z dôvodu, že žalobca ako obvinený ani jeho

obhajca, nepodali sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa o vznesení obvinenia, čím nebol naplnený
zákonný predpoklad uvedený v § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., z ktorého vyplýva, že možnosť
priznania nároku na náhradu škody je podmienená skutočnosťou, že poškodená osoba sa bránila
a podala proti nezákonnému rozhodnutiu aj riadny opravný prostriedok, k naplneniu čoho neprišlo
v okolnostiach tejto veci, keďže proti uzneseniu o vznesení obvinenia táto sťažnosť podaná nebola.

Tým, že žalobca nepodal túto sťažnosť v princípe podľa nej spôsobil, že bolo predĺžené celé trestné
konanie a bolo to dovedené až do štádia súdneho procesu. Poukazuje na to, že v zmysle jej názoru bola
táto právna otázka predmetom riešenia v rozsudku Okresného súdu Ružomberok sp. zn. 9C/13/2016,
tiež v rozsudkoch Okresného súdu Bratislava I, príkladmo č.k. 23C/4/2015-113, ktorý bol potvrdenýrozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 23.01.2018 č.k. 8Co/348/2016-160 a nakoniec podľa nej tiež
v náleze Ústavného súdu z 01.04.2020 sp. zn. IV. ÚS 100/2019. Poukazuje tiež aj na rozhodnutia
českého súdu. Pokiaľ súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí vo vzťahu k odlišnému názoru v tejto

otázke, na ktorom založil svoje rozhodnutie, poukazuje na rozsudok Veľkého senátu zo dňa 24.10.2022,
či ďalšie rozhodnutie NS SR zo dňa 24.01.2024, tak žalovaná poukazuje na uznesenie Najvyššieho
súdu z 30.03.2023 sp. zn. 7Cdo/78/2022, ktoré podľa nej prešlo aj testom ústavnosti, a to rozhodnutím
Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 29/2024 zo dňa 18.01.2024, keďže v okolnostiach danej veci nenastali
okolnosti hodné osobitného zreteľa, ktoré by ospravedlňovali žalobcu pri nepodaní sťažnosti voči

uzneseniu o vznesení obvinenia, je podľa jej názoru zrejmé, že nečinnosť v tomto smere predstavuje
zákonnú prekážku, ktorá ex lege neumožňuje nárok na náhradu škody priznať zákonným spôsobom.
Z uvedených dôvodov preto rozhodnutie súdu prvej inštancie nemôže byť správne. Nad rámec toho, že
žalovaná v odvolaní spochybňuje splnenie podmienok pre vznik zodpovednosti za žalobcovi vzniknutú
škodu v príčinnej súvislosti s uvedeným trestným stíhaním, spochybňuje aj samotný nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy, ktorý žalobca uplatňuje dôvodiac, že tento nijakým spôsobom nepreukázal, že by

došlo k poškodeniu žalobcovho dobrého mena, dobrej povesti a už vôbec nie, že by sa to stalo v príčinnej
súvislosti s konaním žalovanej. Žalobca bol povinný vznik aj tejto ujmy preukázať, vo vzťahu k čomu však
podľa jej názoru dôkazné bremeno neuniesol. Pokiaľ súd prvej inštancie v bode 48/ rozsudku konštatuje
niektoré skutočnosti, ktoré podľa jeho názoru opodstatňujú priznanie nároku, tak žalovaná tvrdí, že
tieto z dokazovania nevyplynuli, naopak z neho vyplynulo, že hoci napätie z prebiehajúceho trestného

stíhania sa muselo prenášať aj na rodinu žalobcu, táto mu bola počas celého trvania trestného stíhania
oporou a že táto skutočnosť do vzťahov medzi rodinnými príslušníkmi nezasiahla, pričom poukazuje tiež
nasprávuSpojenejškolyvA.,ktorájecitovanávrozsudkuOSBNzodňa20.06.2022,zktorejvyplýva,že
žalobca bol počas štúdia bezproblémový, disciplinovaný, priateľský, v triednom kolektíve akceptovaný.
Z uvedených dôvodov preto priznanie tohto nároku nie je správne. Podľa jej názoru súdu prvej inštancie

v rozpore s právom na spravodlivý proces nahrádzal dokazovanie a nedostatok preukázania nároku na
náhradu škody, ktorý by inak opodstatňoval zamietnutie žaloby. Tento nárok mu priznal bez akýchkoľvek
dôkazov vzniku nemajetkovej ujmy na základe vlastných úvah, vcítenia sa do osoby žalobcu, ktorý
postup súdu považuje žalovaná za svojvoľný, negujúci charakter kontradiktórneho súdneho konania
a zakladajúci vážny precedens vo vzťahu k akejkoľvek dôkaznej aktivite žalobcu, ktorý mal procesnú

povinnosť uniesť dôkazné bremeno. V tejto časti preto označuje rozsudok za založený na porušení
ústavných princípov spravodlivosti, svojvoľný, založený na tvrdených domnienkach súdu, nemajúci
oporu vo vykonanom dokazovaní. Podľa jej názoru žalobca v priebehu celého konania nepreukázal
jednoznačnú príčinnú súvislosť medzi vzniknutou nemajetkovou ujmou a trestným stíhaním, ako jediný
predpoklad vzniku škody. Nepreukázal zhoršenie vzťahov so susedmi, v rodine, v pracovnom prostredí,

či kdekoľvek inde. Priznanie tohto nároku nemôže vychádzať len z abstraktných tvrdení a subjektívnych
pocitov žalobcu. Výpovede svedkov žalobcu, otca, matky a jeho bratov nemožno podľa nej považovať za
dôveryhodné. Za nesprávne považuje tiež rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania, keď napriek
tomu, že z uplatňovaného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy 10.000,- eur a priznaniu 3.500,- eur
považoval súd vo vzťahu k tomuto nároku žalobcu za plne úspešného.

7. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu prostredníctvom svojho právneho
zástupcu toto označuje za v plnom rozsahu nedôvodné. V súvislosti s argumentáciou odvolateľky, ktorou
popiera právo žalobcu na náhradu škody absolútne poukazom na ust. § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z.z. a odseku 2 uvedeného ustanovenia, poukazuje na to, že ide o totožnú argumentáciu aká bola

už produkovaná žalovanou pred súdom prvej inštancie, s ktorou sa tento aj v celom rozsahu správne
vysporiadal. K argumentácii žalovanej, podľa ktorej znenie ustanovenia § 6 ods. 2 vylučuje priznať
nárok na náhradu škody v prípade, ak poškodená osoba nepodala opravný prostriedok, v tomto prípade
sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia, opätovne zhodne ako pred súdom prvej inštancie
uvádza, že rozhodnutím Najvyššieho súdu sp. zn. 7Cdo/78/2022 dovolací súd reagoval na odlišný

právny prípad, než aký bol prítomný v okolnostiach tejto veci, kedy išlo o situáciu, kedy žalobca vedel
a bol si v čase začatia jeho trestného stíhania vedomý právnej skutočnosti, ktorá s určitosťou, ak by
na ňu upozornil, mohla prispieť k odstráneniu nezákonného trestného postupu, napriek tomu na túto
skutočnosť neupozornil. V okolnostiach tejto veci však o takýto prípad nejde. V trestnej veci ukončenej
oslobodzujúcim rozsudkom do zápisnice o výsluchu žalobcu vtedy v procesnom postavení obvineného,

a to na strane 3 zo dňa 08.11.2017 jeho obhajca uviedol právny názor o nezákonnosti trestného stíhania
svojho klienta poukazom na príslušné právne predpisy, so zdôraznením nezákonnosti zabezpečenia
dôkazu, na ktorom bolo postavené trestné stíhanie, pričom niektorí obvinení podali sťažnosť práve
z dôvodov, ktoré deklaroval a nadiktoval do zápisnice o výsluchu žalobcu práve jeho obhajca a ktorévšetkysťažnostiokresnáprokuratúrazamietla.Orgányčinnévtrestnomkonanívšakžiadnymspôsobom
nevzali do úvahy tieto výhrady obhajcu žalobcu, ktoré boli prezentované aj neskoršie, a to ani pri
záverečnom úkone prípravného konania preštudovaním spisu, preto je zrejmé, že žalobca ako obvinený

sa aktívne bránil proti obvineniu po celý čas prípravného konania, čo však prokurátor vôbec nevzal
do úvahy a napriek tomu podal na všetkých obvinených obžalobu, ktorú prvoinštančný súd vyhodnotil
ako nezákonnú a obžalovaných spod obžaloby oslobodil práve s poukazom na túto nezákonnosť,
ktorú aj podrobne odôvodnil v oslobodzujúcom rozsudku, s čím sa stotožnil aj odvolací súd. Pokiaľ ide
o rozhodnutia najvyššieho súdu, na ktoré poukazuje žalobca (Veľkého senátu) a na strane druhej na

rozhodnutie najvyššieho súdu, na ktoré poukazuje žalovaná, tak tieto sa týkajú rozdielnych právnych
skutočností sprevádzajúcich jednotlivé posudzované skutky. V prípade žalobcu je evidentné, že orgány
činné v trestnom konaní neprihliadali a nemali ani vôľu prihliadať k právnej argumentácii ktoréhokoľvek
z obvinených v predmetnej trestnej veci, a až do poslednej chvíle zotrvávali na trestnom stíhaní
obvinených vrátane žalobcu, ktorý postup nakoniec konajúce súdy vyhodnotili zhodne s tvrdením
žalobcu ako nezákonný, zdĺhavý a teda v spojitosti s ním aj zbytočne spôsobujúci škodu vo forme

vynaložených trov obhajoby a tiež škody v rozsahu nemajetkovej ujmy, ktorých náhrady sa žalobca
v tomto spore domáha. Preto rozhodnutie, na ktoré poukazuje žalovaná, rozhodne nie je spôsobilé
negovať rozhodnutie Veľkého senátu, na ktoré poukazuje práve žalobca, v ktorom Najvyšší súd vyslovil
jednoznačný názor, že rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre
nezákonnosť má v tomto zmysle tiež zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby.

Vo vzťahu k ďalšej argumentácii produkovanej žalovanou v odvolaní, ktorou popiera preukázanie nároku
žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy pre ňou tvrdené neunesenie dôkazného bremena, ani s touto
sa nemôže stotožniť. Poukazuje na ustálenú judikatúru, podľa ktorej trestné stíhanie predstavuje vážny
zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvoláva aj ďalšie negatívne dopady na jeho osobný život
a životný osud. Zasahuje tak do jeho súkromného života, do jeho cti, dobrej povesti a preto je spôsobilé

okrem porušenia práva na osobnú slobodu garantovaného článkom 17 ods. 1 Ústavy obmedziť či
porušiť aj jeho právo na rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej
cti a dobrej povesti tak, ako to zaručuje článok 19 ods. 1, 2 Ústavy. Je teda nepochybné už len
vo všeobecnej rovine, že realizácia trestného stíhania v rozpore so zákonom je spôsobilá vyvolať
vedľa vzniku materiálnej škody aj vznik nemateriálnej ujmy v dôsledku zásahu do sféry osobnostných

práv. K otázke, či možno priznať osobe, ktorej trestné stíhanie bolo ukončené inak než právoplatným
odsúdením, náhradu nemajetkovej ujmy na základe nezákonného uznesenia o jeho začatí, sa vyjadril
ústavný súd v rozhodnutí z 24.01.2017 sp. zn. III. ÚS 754/2016, v ktorom vyslovil názor, podľa ktorého
vedenie trestného stíhania na základe nezákonného uznesenia o jeho začatí bez ohľadu na to, či bolo
vydané za účinnosti predchádzajúceho zákona, či zákona č. 514/2003 Z.z. odôvodňuje s ohľadom na

článok 46 ods. 3 Ústavy a článok 36 ods. 3 Listiny právo na náhradu nemajetkovej ujmy takto stíhanej
osoby, pokiaľ jej táto v príčinnej súvislosti s vedením trestného stíhania vznikla. Podľa právneho názoru
Veľkého senátu štát musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorými zasiahol
priamo do základných práv jednotlivca. Z ustálenej judikatúry podľa neho teda vyplýva, že ten, proti
komu bolo trestné stíhanie zastavené, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov zásadne právo

na náhradu škody. Oslobodením žalobcu spod obžaloby, ako tomu bolo v tejto veci, je opodstatnené
konštatovanie, že trestné stíhanie žalobcu zasiahlo do jeho osobnostných práv už len tým, že trvalo
5 rokov, žalobca bol 3-krát vypočúvaný, zúčastnil sa 11-tich hlavných pojednávaní, jedenkrát konania
na odvolacom súde, bol nútený počas štúdia žiadať o uvoľnenie zo školského vyučovania, brávať si
dovolenku neskôr v zamestnaní, samozrejme musel aj odôvodniť tieto požiadavky potrebou účasti na

konaniach pred súdom, žil v neustálej frustrácii vyvolanej neistotou z konečného výsledku trestného
stíhania, ako aj hroziacim trestom odňatia slobody vo výmere 10 až 15 rokov, čo poznačilo život žalobcu
vo všetkých jeho sférach. Tieto svoje tvrdenia žalobca preukazoval výsluchom svedkov a nemôže byť
opodstatnené tvrdenie žalovanej, že súd rámec nemajetkovej ujmy, ako aj nárok žalobcu stanovil bez
preukázania akýchkoľvek dôkazov jej vzniku, na základe vlastných úvah a už vôbec neobstojí označenie

tohto rozhodnutia za svojvoľné, negujúce kontradiktórnosť súdneho konania. Z uvedených dôvodov
navrhuje potvrdenie rozhodnutia a priznanie náhrady trov odvolacieho konania žalobcovi.
8. Žalovaná vo svojej replike na vyjadrenie žalobcu opakovane poukazuje na zásadu kontradiktórnosti
a unesenia dôkazného bremena stranou sporu, zdôrazňuje svoj názor, že žalobca neuniesol dôkazné
bremeno pokiaľ ide o preukázanie nemajetkovej ujmy, ktorú by bolo potrebné odškodniť finančne, keď

samotná škoda ani porušenie právnej povinnosti ešte nezakladajú zodpovednosť za škodu a tomu
korelujúce právo na jej náhradu, v súvislosti s čím poukazuje na rozhodnutie ústavného súdu v uznesení
pod sp. zn. IV. ÚS 271/2018. Pokiaľ žalobca opakovane poukazuje na dôvody, ktoré podľa neho
opodstatňujú priznanie nároku na nemajetkovú ujmu, nemožno sa s nimi stotožniť, keďže skutočnostiním tvrdené v tomto smere neboli preukázané. Pokiaľ ide o argumentáciu k nepodaniu sťažnosti proti
uzneseniu o vznesení obvinenia žalobcom, podľa jej názoru jeho vyjadrenie v tomto smere nie je
spôsobilé osvedčiť dôvody hodné osobitného zreteľa. Opakovane poukazuje na to, že sťažnosť proti

uzneseniu o vznesení obvinenia podľa § 206 Trestného poriadku je jednoznačne právne ustanoveným
a garantovaným právnym prostriedkom ochrany práv a nápravy, na podklade ktorého má nadriadený
orgán právomoc okamžite zbaviť osobu trestných obvinení v procesnom zmysle. Z uvedených dôvodov
považuje svoje odvolanie za plne opodstatnené.

9. Žalobca vo svojej duplike na repliku žalovanej prostredníctvom svojho právneho zástupcu poukazuje
na to, že žalovaná v nej naďalej spochybňuje nárok žalobcu priznaný mu súdom prvej inštancie, avšak
z dôvodov, ktoré podľa jeho názoru neobstoja. V princípe vo svojom vyjadrení opakovane duplikuje už
skutočnosti, ktoré uvádza vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu. Navrhuje potvrdenie
rozhodnutia prvostupňového súdu.

10. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana
v spore (žalovaná), v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 CSP, vykonal
preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.

11. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a

dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutom výroku II. (vyhovujúcom)
a v súvisiacom výroku IV. o trovách konania ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.
Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP (a contrario),
keďže v danej veci nebolo potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania
nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. Rozsudok súdu prvej inštancie v jeho zostávajúcich častiach

(v zastavujúcom výroku I. a vo výroku III., ktorým bola zamietnutá žaloba vo zvyšnej, vyhovujúcu
časť presahujúcej časti) nepreskúmaval, keďže v týchto častiach rozhodnutie suspenzívnym účinkom
odvolania dotknuté nebolo (§§ 226,227 ods. 1 CSP, § 379 CSP).

12. Žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd uložil povinnosť žalovanej zaplatiť mu náhradu

škody vzniknutej mu v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím (rozhodnutie o vznesení mu
obvinenia) v skladbe nároku na náhradu zaplatených trov obhajoby a nároku na zaplatenie vzniknutej
mu nemajetkovej ujmy.

13. Súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím výrokom I. zastavil konanie v časti o zaplatenie sumy

vo výške 213,66 eur s 5 % úrokom z omeškania ročne z tejto sumy v znení opravného uznesenia
od 03.04.2024 do zaplatenia, výrokom II. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške
8.482,65 eur s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 8.482,65 eur od 03.04.2024 do zaplatenia do
30 dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom III. v ostatnej časti žalobu zamietol a v konečnom dôsledku
výrokomIV.otrováchkonaniarozhodoltak,žežalobcovipriznalnároknaichnáhraduvrozsahu92,72%.

Následne dopĺňacím rozsudkom zo dňa 16. decembra 2024 z dôvodu, že nerozhodol o celom predmete
konania, ešte nad rámec prvotného rozsudku výrokom I. zastavil konanie v časti o zaplatenie 4,5 %
úroku z omeškania ročne zo sumy 213,66 eur od 04.03.2024 do zaplatenia a zároveň výrokom II. uložil
povinnosť žalovanému zaplatiť žalobcovi 4,5 % úrok z omeškania ročne zo sumy 8.482,65 eur od
03.04.2024 do zaplatenia do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.

14. Odvolateľka (žalovaná) vychádzajúc z obsahu odvolania uplatňuje dôvody na odvolanie uvedené
v ust. § 365 ods. 1 pod písm. d/, f/ a h/ CSP (existencia inej vady spôsobilej mať za následok vecnú
nesprávnosť rozhodnutia, nesprávne skutkové a právne závery na ktorých súd prvej inštancie založil
svoje rozhodnutie). V princípe ťažiskovo produkuje identické námietky ako pred súdom prvej inštancie

(že súd prvej inštancie sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia veci pri výklade podmienok ust. §
6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. a následne nesprávne právne posúdil splnenie podmienok pre vznik
zodpovednosti žalovanej za škodu žalobcu, spochybňuje tiež základ aj výšku priznanej nemajetkovej
ujmy).

15. Preskúmaním rozhodujúcich skutočností odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalovanej
je síce obsahom rozsiahle, avšak argumentačne nespôsobilé k odlišnému, na prospech žalovanej
vydanému rozhodnutiu.16. Odvolací súd za aplikácie ust. § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či
konaniepredsúdomprvejinštancieniejezaťaženévadou/vadami,ktorá/ktorésatýka/týkajúprocesných
podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré prechádzalo

rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu odvolací
súd uvádza, že v konaní pred súdom prvej inštancie procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie
rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ CSP nezistil a odvolateľka ich existenciu ani netvrdila.

17. Následne odvolací súd podrobil odvolaciemu prieskumu rozhodnutie z hľadiska jeho správnosti vo

svetle vecných odvolacích námietok žalovanej, teda možného naplnenia ňou produkovaných odvolacích
dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP (nesprávne skutkové a právne závery na
ktorých je založené rozhodnutie).

18. Nesprávny skutkový záver (dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP) je
spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie nepostupuje pri hodnotení dôkazov

podľa kritérií daných ust. § 191 CSP, vychádzajúc z ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy,
a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na
všetko, čo vyšlo počas konania najavo (§ 191 CSP). Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí
zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie.
Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do

úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v
konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti
alebo vierohodnosti, je logický rozpor. Zistenie skutkového stavu, ktorý objektívne zodpovedá stavu veci

je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom
vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia
správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti,
a to obzvlášť v sporovom konaní (porovnaj nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 350/08 zo dňa
30.09.2010 a primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012).

19. Nesprávne právne posúdenie veci (dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP)
je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne
mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne

interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku
toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy).

20. Vyhodnotením rozhodujúcich skutočností, aj vyššie uvedené odvolacie námietky žalovanej
vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodné. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej

inštancie sa dostatočne zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, vykonal predložené/navrhnuté
dôkazy v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie, tieto vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v
ust. § 191 CSP a zo správne zistených skutočností, vyvodil tiež správne právne závery na ktorých
založil svoje rozhodnutie o splnení zákonných predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú žalobcovi nezákonným rozhodnutím o vznesení mu obvinenia napriek tomu, že žalobca toto

rozhodnutie nenapadol sťažnosťou, upravenej zák. č. 514/2003 Z.z. a v rámci neho tiež opodstatnene
posúdil dôvodnosť nároku na odškodnenie nemajetkovej ujmy v peniazoch, správne v okolnostiach
posudzovanej veci vyhodnotiac, že vzhľadom na rozsah a závažnosť ujmy spôsobenej žalobcovi na
jeho osobnostných právach, je potrebné z hľadiska určujúcich kritérií a špecifických okolností tejto veci,
ktoré v odôvodnení podrobne rozobral, túto stanoviť v celkovej výške ktorú vyhodnotil ako zohľadňujúcu

význam a rozsah ujmy žalobcu, výšku ktorej v okolnostiach danej veci považuje aj odvolací súd za
správnu, keďže zohľadňuje všetky východiská dané ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003, zásady právneho
štátu dané ústavou a tiež kritériá, ako je proporcionalita ochrany práv, tiež komparáciu obdobných
prípadov. Súd prvej inštancie správne vzal do úvahy výsledky vykonaného dokazovania, preukázané
skutkové okolnosti a ich vplyv na osobu žalobcu a vychádzajúc z nich, priznanú výšku nemajetkovej

ujmy v sume za zodpovedajúcu objektívne zistenému skutkovému stavu veci, odzrkadľujúcu skutočnú
intenzitu, rozsah a následky rozhodnutia o vznesení obvinenia do osobnostnej sféry žalobcu. Súd
prvej inštancie teda pri určovaní výšky priznanej nemajetkovej ujmy v peniazoch postupoval v súlade
so zákonom, jej výšku stanovil poukazom na všetky relevantné skutočnosti, ktoré sú považovanénajvyššími súdnymi autoritami za rozhodujúce, s následkom nespôsobilosti odvolania k inému, ako
potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa ust. § 387 ods. 1 CSP v jeho odvolaním dotknutej
tak vyhovujúcej časti (výrok II.), ako aj súvisiacej časti o trovách konania (výrok IV.). Odvolací súd

nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov, spolu so
správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu
prvej inštancie, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre jeho potvrdenie. Súčasne sa odvolací
súd stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku v celom rozsahu, konštatuje správnosť jeho
dôvodov a v podrobnostiach naň odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP), aby nadbytočne neopakoval všetky pre

strany známe fakty spolu so správnou citáciou zákonných ustanovení jednotlivých právnych predpisov.

21. Nad rámec toho, že pre rozhodnutie zásadné otázky boli vyčerpávajúco a správne zodpovedané
už súdom prvej inštancie, odvolací súd považuje za potrebné vo vzťahu k námietkam produkovaným
žalovanou doplniť nasledovné:

22.Akoužbolouvedenévpredchádzajúcichčastiachtohtorozhodnutia,predmetomtohtosporujenárok
žalobcu na náhradu škody vzniknutej mu v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím (rozhodnutím
o vznesení mu obvinenia).

23. Z dokazovania vyplynulo a medzi stranami sporným nebolo, že uznesením vyšetrovateľa Krajského

riaditeľstva Policajného zboru v Trenčíne, Odbor kriminálnej polície zo dňa 7.11.2017, sp. zn.: ČVS:
KRP-83/1-VYS-TN-2017 bol žalobca obvinený z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby
omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa
§ 172 odsek 1 písm. c) d), odsek 2 písm. e) Trestného zákona vo forme pomoci podľa § 21 ods. 1 písm.
d) Trestného zákona, ktorý mal spáchať na skutkovom základe popísanom v uvedenom rozhodnutí,

proti ktorému uzneseniu žalobca sťažnosť nepodal. O podanej obžalobe prokurátorky v uvedenej veci
rozhodol rozsudkom Okresný súd Bánovce nad Bebravou zo dňa 20.6.2022, č.k. 1T/34/2018 - 943,
ktorým bol žalobca spolu s ostatnými obžalovanými podľa § 285 písm. a) Tr. poriadku oslobodený spod
obžaloby prokurátorky Krajskej prokuratúry Trenčín zo dňa 22.06.2018, č.k. 1KV82/17/3300 - 25 pre
vyššie skutok, pričom o odvolaní prokurátorky voči oslobodzujúcemu rozsudku rozhodol Krajský súd v

Trenčíne ako odvolací súd uznesením zo dňa 12.12.2022, č.k. 23To/82/2022 – 1052 tak, že odvolanie
krajskej prokurátorky zamietol ako nedôvodné.

24. Rovnako nie je sporným, že žalobca podal dňa 16.1.2024 žiadosť o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci Ministerstvu

spravodlivosti Slovenskej republiky, a to v rozsahu majetkovej škody vo výške 6.369,71 eur (náhrada
trov obhajoby) a peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,- eur, ktorá žiadosť žalobcu
bola následne odstúpená Generálnej prokuratúre SR, ktorá ju viedla pod č. VI/4 Gc 10/24/1000-5, tejto
nevyhovela o čom bol žalobca upovedomený písomne listom zo dňa 26.3.2024, ktorý mu bol doručený
dňa 3.4.2024.

25. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v znení neskorších predpisov, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za
škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej
moci o.i. aj pod písm. a/ nezákonným rozhodnutím.

26. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v znení neskorších predpisov zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

27. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci v znení neskorších predpisov ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

28. Žalovaná ťažiskovo namieta nesplnenie zákonných podmienok pre vznik zodpovednosti žalovanej
za škodu vzniknutú žalobcovi zakladajúc to na skutočnosti, že žalobca ako obvinený ani jeho obhajca,
nepodali sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa o vznesení obvinenia, čím nebol naplnený zákonný
predpoklad uvedený v § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., z ktorého vyplýva, že možnosť priznanianároku na náhradu škody je podmienená skutočnosťou, že poškodená osoba sa bránila a podala proti
nezákonnému rozhodnutiu aj riadny opravný prostriedok, poukazujúc na to, že rozhodujúca právna
otázka podania opravného prostriedku ako predpokladu pre vznik zodpovednosti bola vyšším súdom

vyriešená aj odlišne, ako v rozsudku Veľkého senátu NS SR zo dňa 24.10.2022, na ktoré sa v rozhodnutí
odvoláva súd prvej inštancie, či v ďalšom rozhodnutí NS SR zo dňa 24.01.2024, a to v uznesení
najvyššieho súdu z 30.03.2023 sp. zn. 7Cdo/78/2022, ktoré podľa nej prešlo aj testom ústavnosti
(rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 29/2024 zo dňa 18.01.2024). V okolnostiach danej veci nie sú okolnosti hodné
osobitného zreteľa, ktoré by nečinnosť žalobcu ospravedlňovali.

29. Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v znení neskorších predpisov právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal
proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto
podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

30. Súd prvej inštancie, vychádzajúc zo skutkových zistení majúcich pôvod vo vykonanom dokazovaní
v rozsahu ako sú uvedené v bodoch 3/ a 4/ odôvodnenia rozsudku a pri posudzovaní výkladu ust.
§ 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. vychádzal zo záverov uvedených v rozhodnutí Veľkého senátu
občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 1VCdo/2/2022 zo dňa
24.10.2022, ktoré sú plne aplikovateľné aj na okolnosti tejto veci, a jeho záver v tomto smere, že napriek

absencii podania opravného prostriedku proti nezákonnému rozhodnutiu žalobcom, sú splnené zákonné
predpokladyprevznikzodpovednostizaškodunastranežalovanej,ajodvolacísúdpovažujezasprávny,
keď neexistuje žiaden udržateľný skutkový ani právny dôvod, pre ktorý by bolo udržateľné sa od týchto
odkloniť. Veľký senát v uvedenom rozhodnutí ako správne uvádza tiež súd prvej inštancie sa stotožnil
s názorom, že „zrušenie rozhodnutia (uznesenia o vznesení obvinenia) sa stáva bezpredmetným a

nadbytočným v prípadoch, v ktorých rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti splnenia tejto podmienky
je neskorší výsledok trestného konania. Takéto hodnotenie veci potom legitimizuje právny názor,
že právo na náhradu škody možno priznať aj vtedy, ak poškodený nesplnil podmienku vyžadovanú
ustanovením § 6 ods. 2 veta prvá zákona č. 514/2003 Z. z. a nepodal proti uzneseniu o vznesení
obvinenia riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov (sťažnosť podľa Trestného poriadku ),

nakoľko je namieste vychádzať z extenzívneho výkladu ustanovenia § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.
vo všetkých tých prípadoch, ktoré boli zahrnuté do ustanovenia § 6 ods. 1 prostredníctvom extenzívneho
výkladu (jedná sa o prípady, ktoré sú posudzované z pohľadu výsledku trestného konania)." Odvolací
súd sa plne stotožňuje s vyslovenými skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie vyjadrenými
v tomto smere v bodoch 32/ až 33/ odôvodnenia rozsudku, ktoré plne korešpondujú so závermi

rozhodnutia Veľkého senátu na ktoré v dôvodoch svojho rozhodnutia odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP), aby
ich nadbytočne všetky nereplikoval.

31. Námietky žalovanej, že súd prvej inštancie sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia veci
pri výklade podmienok ust. § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., tak odvolací súd nepovažuje za

opodstatnené, rovnako bez dopadu na správnosť vyššie uvedeného záveru je poukaz žalovanej na
rozdielnu rozhodovaciu prax vyšších súdov v tejto otázke. Občianske kolégium Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky na zasadnutí 10. októbra 2018 prijalo ako judikát rozhodnutie z 24. januára
2018 sp. zn. 6Cdo/29/2017 (R71/2018), právna veta ktorého znie: „Do ustálenej rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku treba zahrnúť aj

naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia,
stanoviská publikované v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR
a ČSFR, ďalej v Buletine Najvyššieho súdu ČSR a vo výbere rozhodnutia stanovísk Najvyššieho súdu
SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v
Zborníkoch najvyšších súdov č. I., II. a IV. vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980, 1986“.

32. Obdobne tomu zodpovedá aj definícia pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“
uvedená v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/6/2017 zo dňa 06. marca 2017, kde sa
uvádza: „Ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách
alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú ako judikáty publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho

súdu a rozhodnutí súdov SR. Do tohto pojmu možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo
viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj jednotlivo v doposiaľ
nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššiehosúdu názory obsiahnuté v neskoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a
vecne na ne nadviazali“.

33. K problematike namietanej rozdielnosti rozhodovania dovolacieho súdu je potrebné uviesť, že
právny poriadok Slovenskej republiky predvída možnosť existencie rozdielnych právnych názorov súdov
v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach, zároveň však upravuje procedúru, prostriedky a
nástroje zabezpečujúce koherentnosť judikatúry (k tomu viď napríklad ustanovenia § 22 zákona č.
757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Tento mechanizmus [ktorý je v súčasnosti doplnený inštitútom veľkého senátu (§ 48 ods. 1 CSP)]
spočíva najmä vo zverejňovaní súdnych rozhodnutí zásadného významu najvyšším súdom, v prijímaní
stanovísk k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov plénom
najvyššieho súdu alebo príslušným kolégiom najvyššieho súdu. Bolo by bezpochyby v rozpore s účelom
a zmyslom právnej úpravy (zameranej aj na odstraňovanie nejednotnosti rozhodovania dovolacích
senátov), pokiaľ by sa každá minulá aplikačná alebo interpretačná nejednotnosť, ktorá sa v rozhodovaní

najvyššieho súdu vyskytla, a ktorá bola od tohto momentu úspešne prekonaná (napríklad publikovaním
judikátu alebo stanoviska), aj po tomto dni bola naďalej považovaná za existujúcu (pretrvávajúcu)
rozdielnosť rozhodovania dovolacích senátov, t.j. inak povedané, aby bola riešená otázka, ktorá už v
čase posudzovania súdmi „nie je“ (nemá byť) dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

34. Vychádzajúc tak z vyššie uvedeného, pokiaľ súd prvej inštancie pri posudzovaní výkladu § 6 ods.
2 zákona č. 514/2003 Z.z. vychádzal z rozhodnutia veľkého senátu Najvyššieho súdu SR pod sp. zn.
1VCdo/2/2022 zo dňa 24.10.2022, ktoré je z hľadiska atribútov prijímania takéhoto rozhodnutia (ako
zjednocujúceho stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako kasačného súdu), pre súdy
nižšieho stupňa (prvostupňového a odvolacieho) právne záväzné, niet predpokladu pre iný výklad ust.

§ 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v okolnostiach tejto veci a to bez ohľadu na rozhodnutia založené
na odlišných záveroch, pričom niektoré z nich majú pôvod v odlišných okolnostiach, aké sú prítomné
v posudzovanej veci (uznesenie najvyššieho súdu z 30.03.2023 sp. zn. 7Cdo/78/2022, ktoré podľa nej
prešlo aj testom ústavnosti pod sp. zn. I. ÚS 29/2024 zo dňa 18.01.2024).

35.Odvolacianámietkažalovanejonesprávnomvýkladevyššieuvedenéhoustanoveniaavnadväznosti
na to tiež o nesplnení podmienok na vznik zodpovednosti žalovanej za vznik škody žalobcu nie je
dôvodná.

36. Ako nedôvodnú vyhodnotil tiež odvolací súd zostávajúcu ťažiskovú argumentáciu žalovanej,

prostredníctvom ktorej spochybňuje existenciu okolností opodstatňujúcich vznik nároku na peňažnú
náhradu nemajetkovej ujmy, priznanú žalobcovi vo výške 3.500,- eur dôvodiac, že žalobca nijakým
spôsobom nepreukázal, že by došlo k poškodeniu jeho dobrého mena, dobrej povesti a už vôbec nie,
že by sa tak stalo v príčinnej súvislosti s konaním žalovanej a t napriek tomu, že ho v tomto smere
zaťažovalo dôkazné bremeno. Pokiaľ súd prvej inštancie v bode 48/ rozsudku uvádza skutočnosti, ktoré

považuje za podstatné pre priznanie nároku, tak tieto z dokazovania nevyplynuli, naopak z dokazovania
podľa jej názoru vyplynulo, že hoci napätie z prebiehajúceho trestného stíhania sa muselo prenášať
aj na rodinu žalobcu, táto mu bola počas celého trvania trestného stíhania oporou, do vzťahov medzi
rodinnými príslušníkmi trestné stíhanie nezasiahlo, poukazuje tiež na správu Spojenej školy v A., ktorá
je citovaná v rozsudku OS BN zo dňa 20.06.2022, z ktorej vyplýva, že žalobca bol počas štúdia

bezproblémový, disciplinovaný, priateľský, v triednom kolektíve akceptovaný. Z uvedených dôvodov
preto priznanie nároku na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy nepovažuje za správne.

37. V princípe so všetkými rozhodujúcimi námietkami žalovanej smerovanej voči nároku na nemajetkovú
ujmu sa dostatočne a správne vysporiadal už súd prvej inštancie v bodoch 43/ až 48/ odôvodnenia

svojho rozhodnutia, na ktoré v podrobnostiach odvolací súd poukazuje a so závermi v nich obsiahnutými
sa plne stotožňuje.

38. Zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, pod náhradu škody vzniknutej pri výkone verejnej

moci (teda aj spôsobenej v dôsledku nezákonného rozhodnutia – tiež o vznesení obvinenia) v ust. §
17 ods. 2 okrem skutočnej škody a ušlého zisku zahrnul aj náhradu nemajetkovej ujmy, v zmysle ust.
§ 17 ods. 3 citovaného zákona zároveň uvádzajúc kritériá, ktorými je potrebné sa spravovať pri určení
výšky takejto náhrady v peniazoch.39. Nemajetková ujma je taká ujma, ktorá sa premieta do psychickej sféry subjektu a jej zmyslom je
zmiernenie nepriaznivého následku neoprávneného zásahu a poskytnutie účinnej ochrany osobnosti,

najmä jej dôstojnosti, dobrej povesti, súkromia a rodinného života. Náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch môže súd priznať vtedy, ak by sa samotné konštatovanie porušenia práva nejavilo ako
dostatočné zadosťučinenie vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, čo je dané
intenzitou zásahu okolností, za ktorých k nemu došlo, ako aj stupňa negatívnych dôsledkov dopadu
zásahu na chránené práva v individuálnych okolnostiach každého prípadu, pričom vychádzajúc zo

súdnej praxe za závažnú ujmu je možno považovať takú ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na
okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu práva, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky
považuje za ujmu značnú, kedy rozhodujúcim je objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu
takto v danom mieste a v čase (v tej istej situácii, prípadne spoločenskom postavení a pod.) vnímala aj
každáináfyzickáosoba.Inakpovedanéjetedapotrebnézvážiť,čivzhľadomkukonkrétnymokolnostiam
prípadu by sa aj iná osoba v obdobnom postavení mohla cítiť byť dotknutá v zložkách tvoriacich v ich

súhrne nemajetkovú sféru jednotlivca. Nemajetková ujma je ujmou morálnou. Ide teda o zásah a ujmu
na tých nehmotných hodnotách, ktoré sa týkajú morálnej integrity poškodenej osoby, predovšetkým jej
dôstojnosti, cti, dobrej povesti, ale tiež iných hodnôt, ktoré sa spravidla premietajú vo vnútornom živote
človeka, ako je rodinný život, neistota a podobne. Ak ktorákoľvek z týchto zložiek, prípadne kumulatívne
aj všetky, sú negatívne dotknuté, je namieste záver o tom, že k spôsobeniu nemajetkovej (morálnej)

ujmy došlo. Intenzita zásahu do týchto hodnôt priamo ovplyvňuje výšku poskytnutého zadosťučinenia.
Je pritom potrebné vychádzať z toho, že prípadná výška nemajetkovej ujmy nemôže byť v rozpore so
všeobecne zdieľanou predstavou spravodlivosti.

40.Súdprvejinštanciesprávneuvádza,žeužlen samotnétrestnéstíhaniejednotlivcavýraznezasahuje

do jeho súkromného a osobného života, jeho cti a dobrej povesti, o to viac v takých okolnostiach, aké sú
prítomné v tejto veci, spočívajúce v tom, že trestné stíhanie trvalo cca 5 rokov, počas ktorých je zrejmé
a to aj bez toho, aby na túto okolnosť bolo vykonávané osobitné dokazovanie, že nevyhnutne negatívne
to muselo ovplyvniť psychiku žalobcu, ktorý v tomto období musel čeliť strachu z hrozby vysokého trestu
(10-15 rokov), čo by negatívne ovplyvnilo život každého jedinca, ktorý by sa v takejto situácii ocitol a

už len ktorý fakt opodstatňuje záver o vzniku a dôvode priznania mu peňažnej satisfakcie. Vezmúc do
úvahy, že táto pre žalobcu nekonformná situácia ide výlučne na ťarchu žalovanej, je bagatelizovanie
jej dopadov do osobnostnej sféry žalobcu a znevažovanie postupu súdu pri hodnotení týchto dopadov
z jej strany neudržateľné. Súd prvej inštancie správne poukazuje na to, že tieto dopady museli byť
o to intenzívnejšie, že v tejto situácii sa ocitol žalobca po dovŕšení plnoletosti, ešte pred skončením

jeho sústavnej prípravy na budúce povolanie, musel ako každý človek v tejto situácii sa vysporiadať
aj s ekonomickými dopadmi v jeho sfére v súvislosti s obhajobou, čeliť subjektívnemu pocitu možného
negatívneho posudzovania jeho osoby okolím, čo by vytváralo neprimeraný tlak na každého človeka,
ktorý by sa v obdobnej situácii ocitol a opodstatňovalo by to u každého priznanie peňažnej náhrady
majetkovej ujmy. Správnosť týchto záverov nie je spôsobilý narušiť ani poukaz žalovanej na osobnostný

profil žalobcu vyplývajúci zo správy strednej školy, ktorú žalobca navštevoval, ani fakt, že jeho najbližší
rodinní príslušníci ho v tejto situácii podržali, pretože v prípade konkrétneho zistenia odlišného stavu, by
výška náhrady bola určite násobne vyššia. Odvolací súd poznamenáva, že pokiaľ žalovaná odkazuje
na správu strednej školy, pokiaľ by osobnostnému profilu žalobcu z nej vyplývajúcemu bola venovala
prostredníctvom svojich zložiek participujúcich na úkonoch v trestnom konaní čo i len takú pozornosť

ako v tomto konaní, v kumulácii s absenciou dôkazov svedčiacich o spáchaní skutku, ktorý bol žalobcovi
kladený na ťarchu, nemožno vylúčiť, že trvanie aj intenzita dopadov do sféry žalobcu v súvislosti
s trestným stíhaním mohla byť významne menšia.

41. Vo svetle vyššie uvedeného neobstojí teda námietka žalovanej, že by súd prvej inštancie nahrádzal

dokazovanie a nedostatok preukázania nároku na náhradu škody, ktorý by opodstatňoval zamietnutie
žaloby a už vôbec nie, že by postup súdu pri posudzovaní tejto otázky bol svojvoľný, negujúci charakter
kontradiktórneho súdneho konania. Vo vzťahu k tejto námietke odvolací súd dáva do pozornosti
žalovanej, že vyčerpávajúcou odpoveďou na ňu je práve rozhodnutie najvyššieho súdu, na ktoré
poukazuje tiež súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia, závermi ktorého sa súd prvej

inštancie správne pri posudzovaní dotknutej otázky riadil, ktoré pre zdôraznenie jeho významu duplikuje
aj odvolací súd a to rozhodnutie najvyššieho súdu zo dňa 27. augusta 2019 pod sp. zn. 4 Cdo 125/2019
v ktorom sa najvyšší súd zaoberal otázkou (ne)unesenia dôkazného bremena pri uplatnení nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy a v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval, že ...za nesplniteľnédôkazné bremeno (dôkaznú povinnosť) je potrebné posudzovať požiadavku na preskúmanie finančného
ocenenia nehmotnej ujmy poškodeného, najmä v oblasti osobných, rodinných, pracovných, sociálnych
vzťahov, či psychického stavu, pretože nemajetková ujma sa nepreukazuje (porov. tiež 4 Cdo 34/2018),

keďže už len tvrdenie žalobcu o zásahu do jeho osobnostných práv je dôvodom pre priznanie finančného
zadosťučinenia [nemajetkovej ujmy (porov. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Danev
v. Bulharsko z 2. septembra 2010, sťažnosť č. 9411/05)]. V odôvodnení svojho rozhodnutia so zjavným
plnýmrešpektomkrealitepraktickéhoživotaaprávamtaktopoškodenejosoby(tedanielenformalisticky)
najvyšší súd konštatuje, že ide o stav mysle poškodenej osoby, ktorý sa preukazuje empaticky,

samozrejme za predpokladu, že sa konajúci sudca (odvolací súd poznamenáva, že to plne dopadá aj na
zodpovednostný subjekt) bude vedieť aspoň elementárne vcítiť do pozície trestne stíhaného človeka;
ktorého nemožno postaviť do úlohy púheho objektu, kedy sa stáva iba prostriedkom v rukách štátnej
moci (orgánov činných v trestnom konaní), ktorý je potom zameniteľný aj so skutočným zločincom,
a tak sa musí podrobovať excesívnym úkonom orgánov činných v trestnom konaní, hoci vo výsledku
bol nevinný, čiže aj uznesenie o vznesení obvinenia nemalo byť vôbec vydané (v podmienkach danej

veci rozhodnutie o vine a treste s jeho následným čiastočným vykonaním). Každé trestné stíhanie (ako
sa ďalej v rozhodnutí uvádza), negatívne ovplyvňuje spoločenský, pracovný a osobný život stíhaného,
a to bez ohľadu na jeho výsledok, teda aj je spôsobilé bez ďalšieho vyvolať vznik nemajetkovej
ujmy najmä v takom prípade, ak sa preukáže, že bolo od začiatku nezákonné; ide o zodpovednosť
absolútne objektívnu a za výsledok trestného konania vo veci samej, čím je založená zodpovednosť

štátuzaškoduobvinenéhospôsobenúuznesenímovzneseníobvinenia.Priodškodňovanínemajetkovej
ujmy za nezákonné trestné stíhanie každej fyzickej osoby sudcom nesvedčí bagatelizovanie závažnosti
ujmy priznávaním neprimerane nízkych, či žiadnych náhrad; také rozhodovanie treba považovať
za obchádzanie zákona i jeho účelu pretože potom pôsobí mnohokrát veľmi cynicky, bez citu pre
elementárnu spravodlivosť, alebo absencie postupu podľa pravidla, podľa ktorého „nerob druhému to,

čo nechceš, aby robili tebe“. V takejto situácii preto má určiť výšku vzniknutej škody podľa spravodlivého
uváženia a jednotlivých okolností prípadu súd...“. S vyššie uvedeným náhľadom na rozhodovanie
o nemajetkovej ujme sa odvolací súd plne identifikuje, pričom jeho posolstvu zodpovedajú tiež závery
súdu prvej inštancie, ktorý pokiaľ sa s plným rešpektom k situácii s ktorou spája žalobca vznik tejto ujmy
na jeho strane vcítil do pozície žalobcu ako trestne stíhaného človeka, nepostupujúc formalisticky ako

žalovanápripredbežnomprerokovanínárokužalobcuazohľadnilvšetky rezonujúcenuansypraktického
života a rozhodoval tiež pri zjavnom rešpekte k ľudským právam a hodnotám a vo vzťahu k nim
aj porušeným právam žalobcu, nevidiac v ňom len „objekt“, ale reálne existujúcu ľudskú bytosť, do
práv ktorej bolo nezákonným rozhodnutím zásadne zasiahnuté a o dotknutom nároku so zreteľom na
tieto aj rozhodol, nemožno súdu prvej inštancie z hľadiska správnosti záverov na ktorých založil svoje

rozhodnutie nič vytknúť, naopak, možno týmto záverom vyjadriť len plný rešpekt. Je potrebné si totiž
uvedomiť, že žalobca v dôsledku nezákonného rozhodnutia reálne stratil čas päť rokov (ako nemalý
úsek svojho života), ktorý nemožno vrátiť, ktorý nemohol prežívať ako každý iný mladý človek radostne,
s pozitívnou víziou budúcnosti, nútene bol podrobený trestným stíhaním navodenej traumatizujúcej
skúsenosti, ktorý zásah (jeho dôsledky) reálne napraviť prostredníctvom akejkoľvek (tiež peňažnej

satisfakcie) ani nie je dosť dobre možné. Čas je pre fyzickú osobu komoditou najcennejšou a preto
už len z tohto pohľadu akékoľvek bagatelizovanie dopadov príčin takejto zásadnej traumatizujúcej
skúsenosti v jeho živote v podobe nepriznania peňažnej náhrady spôsobenej nemajetkovej ujmy,
nemôže byť vo svetle spravodlivosti a pri rešpekte k jeho osobnostným právam udržateľné. Vezmúc
do úvahy pozitívny osobnostný kredit žalobcu (vyplývajúci zo správy strednej školy na obsah ktorej sa

žalovaná odvoláva), jeho dovtedajšiu bezúhonnosť, dovtedajšie sociálne interakcie, ako aj skutočnosť,
že od počiatku vnímal dôvody, na ktorých bolo trestné konanie voči nemu založené ako bezzákladné,
neopodstatnené a nespravodlivé, nemožno pochybovať, keďže žalobca je „len“ ľudská bytosť, o
intenzívnom negatívnom dopade na jeho vnútorné prežívanie danej situácie, v ktorej by sa každý
jedinec musel cítiť ponížený, diskreditovaný, ohrozený, dôsledkom čoho je nevyhnutne ak čo i len

podvedomá, ale často aj reálna snaha o izoláciu od spoločenských aktivít, priateľov, či nevyhnutná
zmena psychického ladenia dotknutého jedinca. Predstava žalovanej (či už reálna, alebo účelovo
podsúvaná), že život žalobcu trestné stíhanie prakticky v negatívnom slova zmysle neovplyvnilo (keď ho
neopustila rodina, mal pozitívne hodnotenie zo školy), je iluzórna a nerešpektujúca objektívnu realitu.

42. Možno teda uzavrieť, že súd prvej inštancie vznik a primeranosť prisúdenej náhrady posudzoval pri
zohľadnení všetkých kritérií, ktoré považuje súdna prax za rozhodujúce, stanovená výška je aj podľa
názoru odvolacieho súdu primeraná skutkovému stavu zistenému súdom v konaní, pričom odvolací súd
nezistil, že pri rozhodovaní o tomto nároku súdom prvej inštancie by došlo k takým vadám, ktoré byopodstatňovali záver o naplnení dôvodov na odvolanie či už uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/
CSP, ale ani pod písm. b/, či d/ CSP.

43. Tiež odôvodnenie rozhodnutia a to aj vo vzťahu k vyššie uvedenému nároku tvorí rámcovo
dostatočný podklad pre uskutočnenie jeho prieskumu v odvolacom konaní, plne spĺňajúc parametre
zákonného rozhodnutia požiadavkami danými ust. § 220 ods. 2 CSP, vysporiadavajúc sa s rozhodujúcou
argumentáciou tiež žalovanej. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na to, že aj Európsky súd
pre ľudské práva pripomína, že súd v rozsudku nemusí reagovať na každý argument prednesený v

súdnom konaní, vyžaduje sa, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku
súdneho rozhodnutia (či jeho časti) považovaný za významný (napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija
c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č.
303 B), čo dopadá v plnej miere tiež na odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu. Skutočnosť,
že žalovaná sa s priznaním primeranej výšky náhrady súdom prvej inštancie, či dôvodmi na ktorých
rozhodnutie v tejto časti založil súd prvej inštancie subjektívne nestotožňuje, nemôže sama o sebe viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, či arbitrárnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie a tiež nemôže byť
spôsobilá založiť odlišné rozhodnutie, ak súd prvej inštancie pri zisťovaní jej primeranosti vychádzal
z rozhodujúcich kritérií, zadefinovaných ustálenou rozhodovacou praxou vyšších súdov. Závery súdu
prvej inštancie pri posudzovaní nastolenej otázky boli výsledkom procesu komplexného vyhodnotenia
skutkových okolností prejednávanej veci, ktoré v konaní vyšli najavo a ktoré v rámci zásady voľného

hodnotenia dôkazov súd viedli k prijatiu napadnutého rozhodnutia o tomto nároku.

44. Samotná polemika odvolateľky s právnymi závermi súdu prvej inštancie, prosté spochybňovanie
správnosti jeho rozhodnutia, či len kritika toho, ako súd prvej inštancie pristupoval k riešeniu dotknutej
právnej otázky, významovo nie je spôsobilou narušiť dodržanie povinnosti súdu posúdiť vznik náhrady

a určiť jej primeranosť vo svetle spravodlivosti a slušnosti v danom čase a na danom mieste, ktorému
podľa názoru odvolacieho súdu tak, ako ju nastavil súd prvej inštancie táto aj zodpovedá.

45. V konečnom dôsledku ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd tiež námietku žalovanej vo vzťahu
k rozhodnutiu v časti o trovách konania, prostredníctvom ktorej nesúhlasila s tým, že súd prvej inštancie

napriek tomu, že nepriznal žalobcovi v plnej výške uplatňovaný nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy,
vyhodnotil ho ako plne úspešnú stranu v spore. Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa
24.5.2022 č.k. II.ÚS/233/2022-sa plne stotožnil s názorom, že pokiaľ príslušný súd skonštatuje zásah
do osobnostných práv, má žalobca plný úspech v spore a patrí mu plný nárok na náhradu trov konania
v zmysle uplatnenia zásady úspechu a to bez ohľadu na to, či a prípadne v akej výške mu bola priznaná

nemajetková ujma v peniazoch.

46. V posudzovanej veci predmetom konania bol nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy, teda
bez akýchkoľvek pochybností jej výška závisela od úvahy súdu. Civilný sporový poriadok už síce nemá
ustanovenieobdobnéúpraveobsiahnutejvust.§142ods.3,čovšakneznamenánemožnosťosobitného

režimu posudzovania úspechu v konaní o nárokoch na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia
závisí od úvahy súdu, kedy je potrebné rozlišovať, čo je základné a čo je sprevádzajúce (za základné
sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná
a nadväzujúca). Pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je povinnosťou žalobcu v žalobe
uviesť požadovanú výšku tejto ujmy, presné stanovenie výšky plnenia je však závislé od úvahy súdu.

V sporovom konaní je kritérium procesného úspechu prvoradým kritériom posudzovania náhrady trov,
čomu zodpovedá aj systematické začlenenie ustanovenia § 255 CSP, podľa ktorého kritéria môže
súd priznať náhradu trov konania v plnej výške aj vtedy, ak súd priznal nárok úspešnej strane, nie
však v požadovanej výške (v prípadoch keď výška nároku závisí od úvahy súdu), ktorým spôsobom
správne postupoval tiež v tejto otázke aj súd prvej inštancie. Správnosť vyššie uvedeného názoru

vyplýva aj z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS225/2020 z 27. augusta 2020,
zverejnenom v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 31/2020,
v ktorom tento konštatoval cit.: „V týchto prípadoch však žalobcu, ktorému bola priznaná aspoň časť
žalobou uplatneného nároku, nemožno považovať za procesne neúspešného a ad absurdum ho
zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie „presného“ výsledku konania. Pri rozhodovaní o

náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje
rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca.“
Keďže rozhodnutie súdu prvej inštancie v otázke náhrady trov konania plne korešponduje s názorovoulíniou zastávanou najvyššími súdnymi autoritami, nebolo udržateľným aj vo vzťahu k tejto poslednej
námietke konštatovať iné, ako jej nedôvodnosť.

47. Odvolací súd sa záverom plne stotožňuje s názorom žalovanej v tom, že len spravodlivým
rozhodnutím môže byť zabezpečená účinná ochrana záujmu spoločnosti, tiež naplnený princíp právnej
istoty, či legitímne očakávania, avšak a to je potrebné zdôrazniť, nielen samotnej žalovanej, ale oboch
strán sporu. Princíp legitímneho očakávania totiž neznamená, že všeobecný súd sa musí stotožniť
s predstavami a názormi toho-ktorého účastníka, ale povinnosťou súdu je vždy rozhodnúť spravodlivo,

berúc zreteľ na všetkých, ktorých sa rozhodnutie týka. Stabilitu práva a právnu istotu jednotlivca (princíp
legitímnych očakávaní a v konečnom dôsledku aj mieru dôvery osôb v právo či inštitúcie právneho
štátu) ovplyvňuje najmä to, ako súd pristupuje k výkladu právnych noriem, pričom pri výklade noriem
jednoduchého práva musí prevážiť princíp materiálneho právneho štátu nad prepätým formalizmom
(porov. napr. rozhodnutia ESĽP vo veciach Markt Interm Verlag GmbH a Klaus Beermann proti Nemecku
zo dňa 20.11.1989, Kruslin proti Francúzsku zo dňa 24.4.1990). Obdobne v rozhodnutí Ústavného

súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2221/2007, vychádzajúc z ktorého „ Soud musí nejen respektovat
právo, ale aj jeho výklad a aplikace musí směřovat k výsledku spravedlivému. Právo musí být především
nástrojem spravedlivosti, nikoli souborem právních předpisu, které jsou mechanicky a formalisticky
aplikovány bez ohledu na smysl a účel toho kterého zájmu chráneného příslušnou normou“.

48. A práve vyššie uvedené princípy vezmúc do úvahy okolnosti veci, rozhodnutie odvolacieho
súdu a tiež súdu prvej inštancie plne reflektuje. Nebolo totiž možné pri rozhodovaní ponechať bez
povšimnutia, že žalovanou v tomto prípade je štát zastúpený Generálnou prokuratúrou SR, na ktorý
ako subjekt verejného záujmu, sú kladené vyššie nároky a preto ako subjekt sui generis, pri rešpekte
k hodnotám, na ktorých je založený, musí vystupovať tiež ako „vzor“ pre svojich občanov, nevynímajúc

žalobcu, zo strany ktorých je legitímne očakávať v každom procese, ktorý sa ich týka taký postup a také
rozhodnutie, aby mohli disponovať dôverou v spravodlivé usporiadanie.

49. Sumárne tak všetky odvolacie námietky žalovanej neboli dôvodné.

50. Z vyššie uvedených dôvodov, keďže dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie
postupoval pri posúdení rozhodujúcich otázok správne, za súčasného zistenia o správnosti rozhodnutia
tiež v časti o trovách konania medzi stranami sporu, rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne
správne v rozsahu výrokov II. (vyhovujúceho) a IV. (súvisiaceho o trovách konania) v znení opravného
uznesenia a v spojitosti s doplňujúcim rozsudkom podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Žalovaná v odvolaní

proti rozsudku súdu prvej inštancie neuviedla žiadne rozhodujúce skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé
k zmene, či zrušeniu napadnutého rozhodnutia, či s ktorými by sa nebol zaoberal a vysporiadal už súd
prvej inštancie.

51. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255

ods. 1 CSP tak, že žalobca, vzhľadom k jeho plnému úspechu v odvolacom konaní, má nárok voči
žalovanej na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

52. O výške náhrady trov odvolacieho konania žalobcu vzniknutých v odvolacom konaní rozhodne súd
prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

53. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).