Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 12. júl 2023

Súd: Mestský súd Košice
Spisová značka: 36C/3/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7119200362
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 07. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Mazúrová

ECLI: ECLI:SK:MSKE:2023:7119200362.14

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Košice sudkyňou JUDr. Alenou Mazúrovou v spore žalobcu: A. B. C., nar. XX.X.XXXX,

bytom D. X, XXX XX C., zastúpený AK Weis & Partners s.r.o., so sídlom Priemyselná 1/A, 821 09
Bratislava, IČO: 47 234 776 proti žalovanému: Slovenská republika - Generálna prokuratúra Slovenskej
republiky, o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci a nemajetkovej ujmy

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 8.200 EUR, majetkovú škodu vo
výške 4.926,70 EUR a úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 13.126,70 EUR od 8.8.2018 do
zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

III. Priznáva žalobcovi nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 % zo súdom
priznanej nemajetkovej ujmy 8.200 EUR.

IV. Priznáva žalobcovi nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 69,72 % zo súdom
priznanej majetkovej škody 4.926,70 EUR.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou došlou tunajšiemu súdu dňa 14.1.2019 domáha, aby súd zaviazal žalovaného

k povinnosti zaplatiť mu titulom nemajetkovej ujmy sumu 30.000 EUR, náhradu škody pozostávajúcej
z vynaložených trov obhajoby v súvislosti s jeho trestným stíhaním vo výške 5.805 EUR a úroku z
omeškania vo výške 5 % z dlžnej sumy, t. j. 35. 805 EUR do 1. 3. 2018 do zaplatenia a náhrady trov
konania.

2. Žalobu odôvodnil nasledovnými skutočnosťami: uznesením zo dňa 13. 4. 2012 ČVS: ORP-221/
OVK-MI-2012 OR PZ Michalovce bolo začaté trestné stíhanie vo veci zločinu podvodu podľa § 221

ods. 1 ods. 3 písm. a) Trestného zákona a dňa 1. 8. 2012 bolo voči nemu vznesené obvinenie pre
zločin podvodu podľa vyššie citovaného ustanovenia Trestného zákona. Voči uzneseniu podal sťažnosť,
o ktorej rozhodovala Okresná prokuratúra Michalovce dňa 10. 9. 2012, ktorá uznesenie o vznesení
obvinenia zo dňa 1. 8. 2012 zrušila. Uznesením o vznesení obvinenia zo dňa 6. 12. 2012 ČVS: ORP
- 221/OVK-MI-2012 bolo opätovne voči nemu vznesené obvinenie pre rovnaký skutok, voči ktorému
bola z jeho strany podaná sťažnosť, ktorá bola Okresnou prokuratúrou Michalovce dňa 15. 1. 2013
zamietnutá. Dňa 28. 5. 2014 bola podaná obžaloba na Okresný súd Michalovce. Dňa 29. 10. 2014

Okresný súd Rožňava vydal trestný rozkaz, ktorým ho uznal za vinného zo spáchania skutku, pre ktorý
bola vznesená obžaloba. Rozsudkom Okresného súdu Rožňava sp. zn. 3T/156/2014 zo dňa 20. 11.
2015 bol spod obžaloby oslobodený. Na základe prokurátorom podaného odvolania Krajský súd Košice
uznesením zo dňa 26. 5. 2016 sp. zn. 7To/24/2016 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil nanové konanie. Okresný súd Rožňava rozsudkom (v poradí druhým) sp. zn. 3T/156/2014 zo dňa 12. 8.
2016 ho uznal vinným zo spáchania skutku. Na základe odvolania Krajský súd v Košiciach uznesením zo
dňa 10. 11. 2016 sp. zn. 7To/97/2016 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na nové konanie.

Okresný súd Rožňava v poradí tretím rozsudkom sp. zn. 3T/156/2016 zo dňa 24. 2. 2017 opätovne
uznal žalobcu za vinného. Na základe odvolania Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 14. 9. 2017
sp. zn. 7To/26/2017 žalobcu oslobodil spod obžaloby, pretože skutok, ktorý sa mu kládol za vinu, nie je
trestným činom. Uvedené rozhodnutie je konečné, je právoplatné a vykonateľné. Tvrdil, že keďže bol
spod obžaloby po vyše piatich rokoch oslobodený, je potrebné, v zmysle judikatúry súdov, považovať

uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 6. 12. 2012 za nezákonné, keďže predpoklad o spáchaní
skutku uvedený vo výroku predmetného uznesenia sa nepotvrdil. K výške skutočnej škody poukázal na
jeho zastupovanie v trestnom konaní advokátom JUDr. Jánom Vrbom, ktorému za poskytnuté právne
služby zaplatil celkovo sumu 5.805 EUR za fakturovaných 35 úkonov právnej pomoci po 110,50 EUR
+ cestovné náhrady vyčíslené vo faktúre č. 01/18 Vr zo dňa 8. 1. 2018 vo výške 970 EUR. K nároku
na zaplatenie nemajetkovej ujmy poukázal na skutočnosť, že vedením nezákonného trestného konania

bola poškodená jeho osobná česť, jeho ľudská dôstojnosť v značnej intenzite, keďže je v regióne
Michalovce všeobecne známe, že jeho rodina vždy zastávala dôležité a najmä vážené postavenie v
spoločnosti, pričom za svoje služby pre spoločnosť bola aj náležite ocenená. Poukazujúc na to, že starý
otecžalobcubolvyznamenanýpovojneakohrdina,bolvMichalovciachstarostom,jehostrýkobolsvojho
času popredným architektom regiónu mesta Michalovce a napokon otec žalobcu zabezpečil realizáciu

výstavby michalovskej nemocnice. Dôvodil, že je verejne známou osobou v mieste svojho bydliska, ako
aj v širšom okolí, a to najmä v dôsledku jeho celospoločenských aktivít, ktoré organizoval, resp. sa ich
zúčastňoval a tak podporoval ich organizáciu. Dodal, že musel znášať emocionálne útrapy, ktoré boli
spôsobené pocitmi krivdy a nespravodlivosti, trpel pocitom straty dôvery v súdne orgány, ktoré mali
podľa jeho názoru stáť na jeho strane ako bezúhonného občana, bol vystavený vedeniu nezákonného

trestného konania, vrátane niekoľkým rozsudkom, v ktorých bol uznaný vinným zo spáchania trestného
činu, ktorého sa nedopustil. Tiež bol vystavený vysokému emočnému tlaku a stresu, keď musel
vysvetľovať nielen členom svojej rodiny, ale aj priateľom a známym, že prečo je trestne stíhaný a prečo
bol vo veci odsúdený. Spôsobené emočné vypätie, tlak a stres v dôsledku neustáleho obhajovania
jednoznačných, logických záverov a vyvracanie špekulácií v prebiehajúcom trestnom konaní, ako aj

neustále odmietanie podania jeho objektívnych vysvetlení príslušným orgánom, sa významne odrazili
na jeho zdravotnom stave a tieto negatívne dôsledky trvajú dodnes (depresia a apatia). V dôsledku
nezákonného a dlhotrvajúceho vedenia trestného konania došlo taktiež aj k vážnym následkom v
spoločenskom uplatnení žalobcu, keď viaceré obchodné a spoločenské vzťahy sa zhoršili, najmä v
oblasti stavebno-projekčnej činnosti a aktivít, tiež v oblasti historických vozidiel - veteránov, nakoľko

bola naštrbená jeho dôveryhodnosť, čo je kľúčovou skutočnosťou v jeho spoločenskom uplatnení.
Dodal, že nebol schopný sa zúčastňovať ani na rodinných akciách, upadol do hlbokej depresívnej
nálady. Mal za to, že v danom prípade existuje priama príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným
rozhodnutím, pretože, ak by nebolo vydané uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 6. 12. 2006, resp. ak
by bolo zrušené na základe sťažnosti, nevznikla by žalobcovi škoda spočívajúca vo vyplatenej odmene

za právne služby a taktiež by nevznikli negatívne dôsledky, ktoré opísal vyššie, a ktoré odôvodňujú
priznanie nemajetkovej ujmy. Uviedol, že dňa 27.2.2018 podal na Ministerstvo spravodlivosti SR žiadosť
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy. Dňa 13. 4. 2018 Ministerstvo
spravodlivosti SR postúpilo túto žiadosť Generálnej prokuratúre SR, ktorá listom č. IV/4 Gc 68/18/1000-4
zo dňa 7. 8. 2018 nárok neuznala. K úroku z omeškania uviedol, že keďže už 1. 3. 2018 mal žalovaný

možnosť uspokojiť jeho nárok, od uvedeného dňa sa so splnením žalovaný dostáva do omeškania.

2. Spolu so žalobou na preukázanie svojho nároku doručil faktúru č. 01/18Vr zo dňa 8. 1. 2018 na sumu
5.805 EUR zaplatenú JUDr. Jánovi Vrbovi v hotovosti dňa 9. 1. 2012, žiadosť o predbežné prerokovanie
nároku na náhrady škody a nemajetkovej ujmy zo dňa 13. 4. 2018 - postúpenie žiadosti Ministerstva

spravodlivosti SR Generálnej prokuratúre SR, žiadosť o predbežné prerokovanie nároku - odpoveď
GenerálnejprokuratúrySRzodňa7.8.2018,uznesenieozačatítrestnéhostíhaniadňa13.4.2012,ČVS:
ORP-221/OVK-MI-2012, uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 6. 12. 2012 ČVS:ORP-221/OVK-MI-
2012 vydané ORPZ odbor kriminálnej polície, oddelenie všeobecnej kriminality Michalovce, rozsudok
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7To/26/2017. V priebehu konania žalobca súdu doručil tzv. históriu

rodu Melcer – Meltzer a dôkaz – čestné vyhlásenie E. E. F. zo dňa 29. 3. 2023 o prevzatí sumy vo výške
5.805 EUR dňa 9. 1. 2012 na základe faktúry č. 01/18 Vr, ktoré predstavujú tarifný výpočet odmeny
a náhrady za stratu času za poskytovanie právnej služby v konaní vedenom pred Okresným súdom
Rožňava pod sp. zn. 3T/156/2014.3. Žalovaný sa k žalobe vyjadril písomným podaním zo dňa 3. 4. 2019, v ktorom neuznal nárok žalobcu
v celom rozsahu a svoju obranu založil na tvrdení o nepreukázaní existencie nezákonného rozhodnutia

majúc zato, že v čase vydania uznesenia o vznesení obvinenia voči žalobcovi boli splnené všetky
zákonné podmienky upravené Trestným poriadkom na jeho vydanie, dodajúc, že skutočnosť, že žalobca
bol spod obžaloby prokurátora súdom právoplatne oslobodený, automaticky a bez ďalšieho neznamená,
že by uznesenie o vznesení obvinenia bolo, resp. sa stalo nezákonné. K výške uplatneného nároku
konštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno pri preukázaní ním uplatňovanej výšky náhrady

škody, nakoľko nepredložil všetky písomnosti týkajúce sa opodstatnenosti a účelnosti vynaloženia
deklarovaných nákladov a tieto okolnosti nie sú žalovanému z predloženej faktúry známe. Dôvodil, že
žalobca nepripojil žiadne podklady týkajúce sa rozpisu úkonov právnych služieb s uvedením zákonných
ustanovení a dátumu, miesta a prípadne aj čas vykonania úkonov, ktoré by potvrdzovali reálne
uskutočnenie týchto úkonov právnej služby a taktiež nie je zrejmé, či reálne uhradil odmenu za úkony
právnych služieb, prípadne, či táto bola zahrnutá do účtovníctva advokáta. K výške nemajetkovej ujmy

uviedol, že je toho názoru, že žalobca nepreukázal, aby došlo tak závažnému zásahu do jeho práv,
a aby konštatovanie porušenia práva nebolo dostatočným zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú
ujmu. Dôvodil, že žalobca vo všeobecnej rovine tvrdí, že bola poškodená jeho osobná česť a ľudská
dôstojnosť, znášal emocionálne útrapy a stres pri vysvetľovaní toho, prečo je trestne stíhaný, čo sa malo
prejaviť na jeho zdravotnom stave. Dodal, absentuje vzťah príčinnej súvislosti. Žiadal žalobu zamietnuť

v celom rozsahu.

4. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca písomným podaním zo dňa 19. 7. 2019, v ktorom
poukázal na judikatúru SR vo vzťahu k nezákonnému rozhodnutiu, dodajúc, že jeho trestné stíhanie
sa skončilo vydaním oslobodzujúceho rozsudku, a preto uznesenie, ktorým bolo vznesené obvinenie je

potrebné považovať vždy za nezákonné.

5. Na preukázanie tvrdených skutočnosti v žalobe vo vzťahu k nemajetkovej ujme žalobca súdu doručil
lekárskusprávuzodňa26.11.2013,zodňa25.1.2019,zodňa9.11.2018, dôkazopriznaníinvalidného
dôchodku.

6. V priebehu konania žalobca súdu doručil rozpis úkonov právnej služby zrealizovaných JUDr. Jánom
Vrbom v rámci trestnej veci vedenej na Okresným súdom Rožňava pod sp. zn. 3T/156/2014 celkovo
na sumu 4.736,69 EUR. Tvrdil, že rozdiel medzi vystavenou faktúrou vo výške 5.805 EUR a vyššie
uvedenou sumou predstavuje sumu pohonných hmôt v súvislosti s pracovnými cestami JUDr. Vrbu

na jednotlivé úkony obhajoby žalobcu mimo sídla advokátskej kancelárie JUDr. Vrbu. K preukázaniu
nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla v súvislosti s nezákonným trestným stíhaním proti jeho osobe tiež
poukázal na článok denníka Korzár, ktorý dňa 2. 8. 2012 publikoval článok o ňom, v obsahu ktorého
bolo uvedené, že mal spôsobiť poškodenej organizácie, resp. košickej spoločnosti celkovú škodu vo
výške takmer 15.300 EUR. Dôvodil, že tento článok s informáciami, ktoré sa nezakladali na pravde, sa

dostali do dispozície jeho rodinných príslušníkov, ako aj obchodných partnerov a známych, v dôsledku
čoho musel žalobca vysvetľovať nielen rodine, ale aj obchodným partnerom a známym, prečo je trestne
stíhaný. Dodal, že práve v čase vedenia trestného stíhania proti jeho osobe sa mu zhoršili vzťahy s
obchodnými partnermi a už nikdy sa mu nepodarilo mnohé projekty a činnosti rozbehnúť. Tiež súdu
doručil výňatky z úkonov realizovaných v rámci trestného stíhania – zápisnice o výsluchu obvineného,

svedkov, o hlavnom pojednávaní.

7. K vyššie uvedeným tvrdeným skutočnostiam zaujal stanovisko žalovaný v písomnom podaní zo
dňa 12.3.2020, v ktorom vo vzťahu k trovám obhajoby vo výške 4. 736,69 EUR nemal námietky voči
ich vyčísleniu a špecifikácii jednotlivých úkonov. Zotrval však na tvrdení o nepreukázaní skutočného,

reálneho vynaloženia týchto nákladov v prospech E. E. F. a teda, či žalobcovi takto vyčíslená majetková
ujma aj reálne vznikla. Vo vzťahu k článku publikovanému denníkom Korzár dňa 2. 8. 2012 uviedol,
že z obsahu predmetného článku žiadnym spôsobom nevyplýva tá skutočnosť, že sa má jednať práve
o žalobcu a taktiež nie sú stotožnené a špecifikované nehnuteľnosti, ktorých sa mal trestný čin dotýkať.
Článok je formulovaný všeobecným spôsobom, bez konkretizácie akýchkoľvek osôb a dokonca ani za

použitia ich iniciálok. Dodal však, že zodpovednosť za obsah zverejneného článku nesie jeho vydavateľ
a takúto zodpovednosť nemožno prenášať na iný subjekt.8.Súdvykonaldokazovanievýsluchomžalobcu,prednesomzástupcovstránsporu,výsluchomsvedkov,
oboznámením s listinnými dôkazmi tvoriacimi obsah spisu a pripojeným spisom Okresného súdu
Rožňava, sp. zn. 3T/156/2014.

9. V konaní nebolo sporné, že uznesením zo dňa 6. 12. 2012 ČVS: ORP-221/OVK-MI-2012 vydaného
OR PZ, odborom kriminálnej polície, oddelenie všeobecnej kriminality Michalovce bolo vznesené
obvinenie žalobcovi pre zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 ods. 3 písm. c) Trestného zákona s
poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona preto, že od dňa 1. 12. 2002 do 31.1.2012 v katastri obce

G. H. I. J., B. C., H. K. L. XXX/X, súpisné číslo 515, budova lodenice a ostatné plochy, ktoré sú zapísané
na LV č. XXXX potom, ako predmetnú nehnuteľnosť nadobudol kúpou, na škodu cudzieho majetku seba
sa po dlhší čas obohacoval tým, že v období od 1. 12. 2002 do 31.1.2012 odoberal elektrickú energiu
z rozvodov budovy v susedstve v katastri obce G. H. I. J., B. C. na parcelnom č. 559/1 a 559/2, súpisné
číslo 269, D. D. M. N., H. O. P., ktoré mali spoločné rozvody energií, pričom využil omyl vlastníkov a
nájomcov budovy spočívajúci v tom, že nevedeli, že majú spoločný rozvod elektriny a platby za elektrickú

energiu uhrádzali nájomcovia, neskôr vlastník predmetnej budovy bývalej M. N., H. O. P., čím takto
spôsobil v období od 1. 12. 2002 do 31. 1.2008 na majetku spoločnosti Melex Eurobus, a.s. Staničné
námestie 9, Košice, IČO: 36 211 079 škodu vo výške 8.023,52 EUR a v období od 1. 2. 2008 do 31. 1.
2012 na majetku spoločnosti hotel Eurobus, s.r.o. Q. XX, G., IČO: 43 957 366 škodu vo výške 14.213,70
EUR.

10. Nespornou skutočnosťou bolo aj to, že voči uzneseniu bola zo strany žalobcu podaná sťažnosť, o
ktorej rozhodol prokurátor Okresnej prokuratúry Michalovce uznesením zo dňa 15. 1. 2013, sp. zn. Pv
306/12-20 tak, že sťažnosť zamietol ako nedôvodnú. Nespornou skutočnosťou bolo aj podanie obžaloby
prokurátorom Okresnej prokuratúry Michalovce na Okresný súd Michalovce dňa 28. 5. 2014. O obžalobe

bolo rozhodnuté Okresným súdom Rožňava rozsudkom (v poradí tretím) zo dňa 24. 2. 2017 sp. zn.
3T/156/2014, ktorým bol žalobca ako obžalovaný uznaný vinným zo spáchania skutkov, pre ktorý bola
podaná obžaloba. Voči predmetnému rozsudku žalobca podal odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský
súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 14. 9. 2017 sp. zn. 7To/26/2017 tak, že žalobca bol spod obžaloby
Okresnej prokuratúry Michalovce sp. zn. Pv 306/12/8807 zo dňa 22. 5. 2014 oslobodený, pretože skutok,

ktorý mu bol kladený na vinu nie je trestným činom. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 14.9.2017.
Nespornou skutočnosťou bolo aj to, že žalobca podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na
náhraduškody,ktorúnajprvadresovalMinisterstvuspravodlivostiSR,ktoréžiadosťpostúpiloGenerálnej
prokuratúre SR, pričom jeho žiadosti vyhovené nebolo, o čom svedčí stanovisko Generálnej prokuratúry
SR zo dňa 7. 8. 2018 č. VI./4/Gc 68/18/1000-4.

11. Z výpovede žalobu vyplynulo, že v súvislosti s trestným stíhaním bol nútený v roku 2012 pozastaviť
výkon podnikateľskej činnosti, resp. živnosti, narušili sa mu akékoľvek vzťahy s jeho obchodnými
partnermi, s ktorými spolupracoval pri projekcii stavieb. Tiež sa k tomu pridružili zlé duševné stavy, bol v
zlom psychickom rozpoložení, nastúpili u neho úzkostné a depresívne stavy. Zhoršili sa aj vzťahy v rámci

jeho rodiny, keď po vznesení obvinenia ho prestali navštevovať jeho deti, nebol pozývaný na rodinné
oslavy a najväčšie výčitky, resp. výhrady mala voči nemu jeho sestra. Celé trestné stíhanie sa odzrkadlilo
aj v ukončení jeho záľuby (koníčka) ohľadom veteránov - historických vozidiel. Dôvodil, že musel svojej
rodineneustálevysvetľovaťzakéhodôvodualeboprečobolovočinemuvznesenéobvinenie,akýskutok
sa mu kladie za vinu. Celá rodina bola týmto pohoršená a rezonovala v nich hanba. Tvrdil, že so svojimi

najbližšími sa pred začatím trestného stíhania stretával pravidelne, po vznesení obvinenia vzťahy v
rodine ochladli a aj keď sa stretol so svojimi deťmi alebo so sestrou, stretnutie charakterizoval skôr ako
vypäté, v ktorom vládlo prevažne ticho. Tiež tvrdil, že pred vznesením obvinenia mal veľkú zákazku
ohľadne tepelnej elektrárne v Trebišove, mal predbežné ústne jednania a napokon však k podpísaniu
zmluvného vzťahu nedošlo aj napriek tomu, že bolo v jeho záujme túto prácu vykonávať.

12. Na podporu svojich skutkových tvrdení žalobca v spore navrhol vypočuť svoje deti C. D., C. M. C.
a F. C., ktorí zhodne vo svojej výpovedi uviedli, že obdobie, počas ktorého bol ich otec trestne stíhaný,
bolo tak pre otca, ako aj pre nich a pre celú rodinu veľmi ťažkým obdobím. Zhodne uviedli, že ich otec
bol v Michalovciach a v širšom okolí známy architekt a tvrdili, že v dôsledku trestného stíhania prišiel o

niektoré zákazky, vzťahy v rodine sa pokazili a širšie okolie si o ňom myslelo, že je podvodník. Rodina
celé trestné stíhanie vnímala ako krivdu a vo vzťahu k žalobcovi uviedli, že zhoršil sa jeho psychický
stav. V tom období sa uzavrel do seba, prestal prijímať akékoľvek návštevy a na návštevy k iným ľuďom
nechodil. Tiež poukázali na článok, ktorý vyšiel v denníku Korzár, ktorý spôsobil to, že o trestnom stíhanížalobcu sa dozvedelo aj širšie okolie. Svedkovia uviedli, že po vznesení obvinenia, vzhľadom na zlý
psychický stav žalobcu, sa s ním nestretávali, boli v telefonickom kontakte, uvedené potvrdila dcéra
C. D.. C. M. C. tiež potvrdil, že v súvislosti so začatím trestného stíhania žalobca prvé 2-3 roky vôbec

nikde nechodil, zdržiaval sa iba doma, stal sa nervóznejším, podráždenejším. Uviedol, že má za to, že v
súvislosti s vydaním článku v denníku Korzár bolo veľmi jednoduché stotožniť osobu žalobcu. Svedok F.
C. tiež potvrdil obmedzenie stretávania sa s otcom z dôvodu jeho nervozity v období trestného stíhania
a dodal, že to, že voči jeho otcovi bolo vznesené obvinenie, bolo pre neho veľkým šokom, a to už len z
toho dôvodu, že vedel o tom, že skutok, ktorý mu bol kladený za vinu, sa nezakladá na pravde. To, že

voči jeho otcovi bolo vznesené obvinenie sa dozvedel jednak od svojho otca a tiež sa na túto skutočnosť,
či je pravdivá, pýtali aj jeho známy a obchodní partneri.

13. Žalobca na podporu svojich tvrdení ohľadom zhoršenia zdravotného stavu súdu predložil dôkaz
– písomné vyjadrenie ošetrujúceho lekára - psychiatra C. K. H., z ktorého vyplýva, že žalobca
bolo psychiatricky liečený od roku 2011 v ambulantnej liečbe pre depresívnu poruchu recidivujúcu v

ťažkú formu. Do roku 2012 žalobca pociťoval stav vyčerpanosti a po roku 2012 nastali závažnejšie
symptómy, bol zistených stres, stále susedské spory, vyhrážky, policajné vyšetrovania, súdy, boj o
pravdu, obmedzovanie osobnej slobody, pričom po psychickej stránke mal zúfalé myšlienky, pocit
krivdy, pociťoval stratu dôvery v rodine, nezáujem o výsledky v práci, bol v duševnej nepohode. Z
predchádzajúcich lekárskych správ, konkrétne zo dňa 26. 11. 2013 vydanej ošetrujúcou lekárkou MUDr.

Máriou Fedorovou pre posúdenie dlhodobo nepriaznivého zdravotného stavu pre účely invalidného
dôchodku vyplýva, že je liečený na psychiatrickej ambulancii pre depresívnu poruchu, v tom čase sa cítil
smutný, depresívny. Psychiatrické vyšetrenie prebehlo dňa 16. 7. 2013 s výsledkom ťažkej depresívnej
poruchy, ľahké poruchy poznávania, emočne nestabilná osobnosť, ťažká forma, dekompenzovaná,
pričom objektívne v popredí bolo depresívne myslenie, nálada melancholická, apatia, prítomný

depresívny syndróm, pesimistické myšlienky, strata energie. V rámci psychologického vyšetrenia zo dňa
11.10.2013 bolo konštatované vo vzťahu k žalobcovi, že ide o emočne nestabilnú poruchu osobnosti
s nepriaznivou prognózou v dôsledku depresívnej poruchy ťažkého stupňa. Rozhodujúcim zdravotným
postihnutím pre priznanie invalidného dôchodku bola aj recidivujúca depresívna porucha ťažká, ktorá
percentuálnou mierou o 10 % vplývala na rozhodujúce zdravotné postihnutie, pre ktoré bol žalobcovi

priznaný invalidný dôchodok - reumatologické ochorenie.

14. Podľa ust. § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“), štát zodpovedá za
podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem

tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.

15. Podľa ust.§ 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

16. Podľa ust. § 4 ods.1 písm. a) bod 1 zákona č. 514/2003 Z.z., vo veci náhrady škody, ktorá bola
spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti

Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola
spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu.

17. Podľa ust. § 5 ods.1 zákona č. 514/2003 z.z., právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto

konaní.

18. Podľa ust. § 6 ods.1 zákona č. 514/2003 Z. z., ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie,
ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom.

Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

19. Podľa ust.§ 15 ods.1 a 2 zákona č. 514/2003 Z.z., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutímo treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4

a 11. Ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento orgán povinný bezodkladne ju postúpiť
príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky podania žiadosti zostávajú zachované.

20. V predmetnej veci sa žalobca domáha náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím

- uznesenie OR PZ, odbor kriminálnej polície, oddelenie všeobecnej kriminality Michalovce, ČVS:
ORP-221/OVK-MI-2012 zo dňa 6.12.2012.

21. Základnými predpokladmi zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci v prípade
nezákonného rozhodnutia sú: 1. Existencia nezákonného rozhodnutia vydaného orgánom verejnej moci
pri výkone verejnej moci, 2. Existencia škody, 3. Príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím

a vznikom škody.

22. Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je
predovšetkým existencia nezákonného rozhodnutia, t.j. takého rozhodnutia, ktoré je v rozpore s
objektívnym právom. Zodpovednosť štátu je podmienená využitím riadnych opravných prostriedkov

smerujúcich proti nezákonnému rozhodnutiu. Vznik tejto zodpovednosti ďalej predpokladá, že sa
nezákonné rozhodnutie zrušilo, teda zbavilo právoplatnosti. Pojem nezákonnosti nie je v zákone č.
514/2003 Z.z. definovaný. Zákonnosť či nezákonnosť rozhodnutia vo všeobecnosti je otázkou súladu
rozhodnutia s objektívnym právom. Je možné konštatovať, že pod nezákonným rozhodnutím sa rozumie
akékoľvek rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom SR alebo

záväzkami SR, vyplývajúcimi z platnej medzinárodnej zmluvy, ktorou je SR viazaná. Právna úprava
osobitne ani neupravuje, či nezákonnosť rozhodnutia musí byť výslovne konštatovaná v zrušujúcom
rozhodnutí, ale možno uzavrieť, ak príslušný orgán určité rozhodnutie zrušil (zmenil) z dôvodov
uvedených v odôvodnení rozhodnutia, mohlo sa tak stať jedine z dôvodu jeho rozporu s platnými
predpismi, teda z dôvodu jeho nezákonnosti. Ak by sme došli k opačnému záveru, tento záver by bol

nesprávny.

23. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí zo dňa 7.7.2016 sp. zn. I.ÚS 320/2016
mimo iného konštatoval, že „nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa
posudzujeakonároknanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutím.Rozhodujúcimmeradlom

opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného
konania“, a že „ pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia, resp. postupu orgánu činného v trestnom
konaní, nie je rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale
to, či sa i podozrenie v trestnom konaní potvrdilo.“ Súd tiež odkazuje na výstižné závery Ústavného
súdu Českej republiky prezentované v jeho náleze sp. zn. I.US 554/04 zo dňa 31. marca 2005, v zmysle

ktorých je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej
strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ukážu ich predpoklady
neskôr ako mylné a nesprávne. Ak má byť jednotlivec povinný sa takýmto úkonom vôbec podrobiť, musí
v právnom štáte existovať garancia, že v prípade preukázania, že trestnú činnosť nespáchal, dostane sa
mu odškodnenie za všetky úkony, ktorým bol zo strany štátu podrobeným. Nie je pritom rozhodné, ako

orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie potvrdilo.

24. Zákon č.514/2003 Z.z. výslovne neupravuje nárok na náhradu škody v prípade oslobodenia
obžalovaného spod obžaloby. Judikatúra dospela k záveru, že ide o špecifický prípad zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, pri ktorom treba vychádzať

z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenej
nezákonným rozhodnutím. Rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení
obvinenia pre nezákonnosť má v tomto zmysle tiež zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie
spod obžaloby. Skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie, na
tom nič nemení. Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže na (ne)správnosť

postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok
trestného stíhania.25. Súd upriamuje pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu z 18. augusta 2010 sp. zn. 4 MCdo
15/2009. Toto rozhodnutie, ktoré sa týkalo náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., bolo po
jeho prerokovaní občianskoprávnym kolégiom publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a

rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 37/2014, právna veta ktorého znie: „Zmyslu a účelu
§ 6 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov zodpovedá interpretácia tohto ustanovenia, v zmysle ktorej rovnaké
dôsledky ako zrušenie nezákonného uznesenia o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia,
má tiež rozhodnutie o zastavení trestného stíhania vydané z dôvodu, že sa nepotvrdil predpoklad o

spáchaní trestného činu obvineným". V čase po rozhodnutí Najvyššieho súdu sp. zn. 4 MCdo 15/2009
Najvyšší súd nevydal rozhodnutie, ktoré by v porovnaní s týmto rozhodnutím bolo založené na odlišných
právnych záveroch. Od publikovania judikátu R 37/2014 sa rozhodovacia prax najvyššieho súdu ustálila
(nie je rozdielna) v tom, že vtedy, keď došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod
obžaloby(prejednávanýprípad),trebasprihliadnutímnakonkrétneokolnostiadôvodyvychádzaťztoho,
že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody

spôsobenej začatím trestného stíhania sa preto posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom zákonnosti začatia vedenia) trestného stíhania je
neskorší výsledok trestného konania.

26. Nezákonné rozhodnutie, na podklade ktorého bolo proti žalobcovi vedené trestné stíhanie bolo

vydané dňa 6. 12. 2012. Je nepochybné a nesporné, že rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa
14. 9. 2017, sp. zn. 7To/26/2017 bol žalobca ako obžalovaný spod obžaloby prokurátora oslobodený,
pretože skutok, ktorý mu bol kladený za vinu nie je trestným činom. Rozsudok nadobudol právoplatnosť
dňa 14.9.2017.

27. Poukazujúc na vyššie citované rozhodnutia bez akejkoľvek pochybnosti možno uzavrieť, že
uznesenie, ktorým bolo vznesené obvinenie voči žalobcovi je nezákonným rozhodnutím. Vynesenie
oslobodzujúceho rozsudku má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a
vznesení obvinenia pre nezákonnosť, čo je základná podmienka pre uplatnenie práva na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím tak, ako to vyplýva z dikcie ustanovenia § 6 ods. 1 citovaného

zákona. Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
je predovšetkým existencia nezákonného rozhodnutia, t. j. takého rozhodnutia, ktoré je v rozpore s
objektívnym právom. Zodpovednosť štátu je podmienená využitím riadnych opravných prostriedkov
smerujúcich proti nezákonnému rozhodnutiu. Vznik tejto zodpovednosti ďalej predpokladá, že sa
nezákonné rozhodnutie zrušila, teda zbavilo právoplatnosti.

28. Pokiaľ žalovaný poukazuje na súlad procesného postupu a rozhodnutí orgánov činných v trestnom
konaní s Trestným poriadkom súd poukazuje na výstižné závery Ústavného súdu ČR prezentované
v jeho Náleze sp. zn. I. ÚS 554/04 zo dňa 31. 3. 2005, v zmysle ktorých je povinnosťou orgánov
činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť; na druhej strane sa štát nemôže zbaviť

zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ukážu ich predpoklady neskôr ako mylné a nesprávne.
Ak má byť jednotlivec povinný sa takýmto úkonom vôbec podrobiť, musí v právnom štáte existovať
garancia, že v prípade preukázania, že trestnú činnosť nespáchal, dostane sa mu odškodnenia za všetky
úkony, ktorým bol zo strany štátu podrobený. Nie je pritom rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní
vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie potvrdilo.

29. Aj Najvyšší súd SR v rozsudku zo dňa 30. 9. 2020 sp. zn. 6 Cdo 152/2018 vyslovil, že vedenie
trestného stíhania na základe nezákonného uznesenia o jeho začatí bez ohľadu na to, či bolo vydané,
odôvodňujesohľadomnajmänačl.46ods.3Ústavyačl.36ods.3listinyprávonanáhradunemajetkovej
ujmy takto stíhanej osoby, pokiaľ jej táto v príčinnej súvislosti s vedením trestného stíhania vznikla.

30.Súdvzmyslevyššieuvedenéhodospelkdanostizákladnéhopredpokladuprezáverozodpovednosti
štátu a následne súd zaoberal ďalšími predpokladmi zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím, ktorými sú existencia škody a príčinná súvislosť.

31. Zmysel právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu má spočívať v tom, aby každá škoda
spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu, bola primerane odčinená. Ustanovenie § 17
ods. 2 zákona č.514/2003 Z.z. zakladá nárok poškodeného na náhradu nemajetkovej ujmy a to bez
ohľadu na to, či mu zároveň vznikla škoda (skutočná škoda či ušlý zisk). Nemajetková ujma predstavujezásah do inej, než majetkovej sféry poškodeného (nie je spojená so znížením majetkového stavu, či
jeho nezvýšením, hoci bolo predpokladané), najmä do osobnostnej integrity poškodeného. Peňažná
kompenzácia je v zákone označená za spôsob subsidiárneho odškodnenia, ktoré nastupuje vtedy, ak

nie je možné vzniknutú nemajetkovú ujmu nahradiť inak, t.j. kedy dostačujúcim prostriedkom nápravy
by nebolo len obyčajné konštatovanie porušenia práva.

32. Podľa ust. § 17 ods.1 zákona č. 514/2003 Z.z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný
predpis neustanovuje inak.

33. Podľa ust. § 17 ods.2 zákona č. 514/2003 Z.z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

34. Podľa ust. § 17 ods.3 zákona č. 514/2003 Z.z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2
sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije
a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov,
ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v
spoločenskom uplatnení.

35. Podľa ust. § 17 ods.4 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2013, výška náhrady
nemajetkovejujmypriznanápodľaodseku2nemôžebyťvyššiaakovýškanáhradyposkytovanáosobám
poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu.

36. Podľa ust. § 27 zákona č. 514/2003 Z.z. (1) Zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje
na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a
na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.
(2) Zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti
tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto

zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.

37. Pre potreby náhrady za ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím treba vychádzať z momentu,
kedy došlo k neoprávnenému zásahu a teda momentu, kedy bolo nezákonné rozhodnutie oznámené
žalobcovi. Je nesporné, že nezákonné rozhodnutie bolo vydané dňa 6.12.2012. .

38. Poukazujúc na ust. § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. na daný právny vzťah je potrebné aplikovať
ustanovenia citovaného zákona v znení účinnom do 31.12.2012.

39. Je nepochybné, že trestné stíhanie fyzickej osoby, najmä pozbavenie jej osobnej slobody väzbou,

predstavuje závažný zásah do osobnostných práv fyzickej osoby chránených ustanovením § 11 Obč.
zákonníka. Každé trestné stíhanie predstavuje obmedzenie súhrnu osobnostných práv vymenovaných
v článku 10 Listiny základných práv a slobôd a to napriek tomu, že vo všeobecnosti platí, že takéto
obmedzenie je legitimované verejným záujmom na ochrane spoločnosti pred páchateľmi trestnej
činnosti.Súdnajudikatúraužviackrátvyslovilanázor,žetrestnéstíhanie,akoajvýkonväzbypredstavujú

vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvolávajú aj ďalšie negatívne dôsledky pre osobný život
a životný osud jednotlivca. Na tohto je okamihom oslobodenia spod obžaloby síce potrebné pozerať
ako na nevinného, avšak samotný fakt trestného stíhania ako aj výkonu väzby je záťažou pre každého
obvineného. Trestné stíhanie tak zasahuje do súkromného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti
a rovnako ako porušenie práva na osobnú slobodu garantovaného článkom 8 ods. 1 Listiny základných

práv a slobôd je spôsobilé obmedziť či porušiť právo jednotlivca na rešpektovanie a ochranu jeho
súkromného a rodinného života, dôstojnosti osobnej cti a dobrej povesti tak, ako je garantované v čl.
10 Listiny.

40. Ľudská dôstojnosť predstavuje najvyššiu hodnotu v základoch celého právneho systému i ústavného

poriadku a je možné ju preto považovať za konečný účel právneho poriadku. Tým sa stáva objektívnou
ústavnou kategóriou a pôsobí vo vzťahu k ostatným inak nehierarchicky usporiadaným základným
právam ako hodnota nadradená a s ohľadom na to je potrebné akýkoľvek zásah či zníženie ľudskej
dôstojnosti vnímať ako zásah veľmi závažný a teda, ťažko reparovateľný. Ľudská dôstojnosť je totižhodnotou horizontálne neporovnateľnou s ostatnými ústavnými hodnotami či spoločenskými normami,
je úplne nenahraditeľná iným statkom a tým menej hodnotou vyčísliteľnou v peniazoch.

41. Trestné konanie už len tým, že vnáša do života obvineného značnú neistotu, znamená pre neho
významnú psychickú záťaž. Výrazne zasahuje do súkromného a osobného života jednotlivca, do
jeho cti a dobrej povesti. Takýto zásah je potom citeľnejší o to viac, ak trestné konanie následne
skončené oslobodzujúcim rozsudkom, prípadne zastavením trestného stíhania, kedy je konštatované,
že skutok, z ktorého bol jednotlivec obvinený a obžalovaný sa nestal, prípadne nebol trestným

činom. Pochopiteľné pocity frustrácie môžu viesť k psychickému aj fyzickému poškodeniu takéhoto
jednotlivca. Navyše tam, kde je v stávke osobný, rodinný a pracovný život, občianska česť a doterajšia
bezúhonnosť, sú dôsledky o to závažnejšie a vedú niekedy k úplnej osobnej spoločenskej a profesijnej
likvidáciipríslušnéhočloveka.Zadosťučineniezanemajetkovúujmuspôsobenútrestnýmstíhaním,ktoré
neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozsudkom, sa poskytuje poškodeným podľa kritérií, ktoré musia
byť vzaté do úvahy pri rozhodovaní pri zadosťučinení nemajetkovej ujmy a súdy pri stanovení formy, či

výšky zadosťučinenia vychádzajú predovšetkým z povahy trestnej veci, tiež z dĺžky trestného stíhania
a predovšetkým dopadov trestného stíhania do osobnostnej sféry poškodenej osoby. Forma a prípadná
výška zadosťučinenia nesmie byť v rozpore so všeobecne zdieľanou predstavou spravodlivosti, t. j. jej
priznanie je nad rámec konštatovania porušenia práva na mieste len vtedy, ak by z hľadiska všeobecnej
slušnosti, poškodenému satisfakcie skutočne malo dostať. Primárnou funkciou náhrady nemajetkovej

ujmy je funkcia satisfakčná, čo znamená primerané, s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu,
optimálne a tým účinné vyváženie a zmiernenie nepriaznivého následku neoprávneného zásahu.
Vzhľadom na to, že nemajetková ujma vzniknutá porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom
zmysle slova ani nedá odškodniť a jej rozsah nie je možné ani exaktne kvantifikovať a vyčísliť, namiesto
nej je možné len poskytnutie zadosťučinenia. Pokiaľ ide o vyjadrenie miery, ako bola zásahom znížená

dôstojnosť alebo vážnosť osoby spoločnosti, treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal
v rodinnom, pracovnom, či inom prostredí fyzickej osoby. Túto mieru treba zisťovať dokazovaním
a posúdiť na základe poznania a vyhodnotenia tejto reakcie.

42. Nemajetková ujma je kategóriou čisto subjektívnou, ktorú je možné preukázať iba so značnými

obtiažmi, a preto vo svojej podstate súd neposudzuje formu a rozsah odškodnenia podľa toho ako sa
poškodený cítil, ale či mal vzhľadom na všetky okolnosti dôvod cítiť sa byť na nehmotných hodnotách
poškodený. Ide o psychickú kategóriu, ktorej hĺbka a rozsah sú ako rozhodné skutočnosti náročne
preukázateľné. Aj preto by bolo tiež v tomto prípade nadbytočné zisťovať ich prostredníctvom výsluchu
účastníka. Pri posudzovaní nárokov na zadosťučinenie na nemajetkovú ujmu treba mať na zreteli, že

vznik nemajetkovej ujmy spravidla nemožno dokazovať, pretože prakticky, ide o stav mysle poškodenej
osoby. Ide o utrpenie na tých nehmotných hodnotách, ktoré sa dotýkajú morálnej integrity poškodenej
osoby. Predovšetkým na dôstojnosti, cti dobrej povesti, ale aj na iných hodnotách, ktoré sa spravidla
premietajú vo vnútornom živote človeka; napr. tiež na osobnej slobode, súkromí, rodinnom živote
a pod. (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30 Cdo 3731/2011 z 27. 6. 2012). Tieto

úvahy v konečnom dôsledku v právnej praxi vyústili do záveru, že vznik nemajetkovej ujmy nie je
potrebné dokazovať v situáciách, kedy je zjavné, že by rovnakú ujmu utrpela akákoľvek osoba, ktorá
by bola danou skutočnosťou postihnutá a šlo by teda o notorietu, ktorú dokazovať netreba (porovnaj
napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30 Cdo 2555/2010 zo dňa 15. 3. 2012). Vlastný zásah
do osobnostných práv je potrebné hodnotiť vždy objektívne s prihliadnutím na konkrétnu situáciu, za

ktorej k neoprávnenému zásahu došlo, tzv. konkrétne uplatnenie objektívneho kritéria, ako i na osobu
postihnutej fyzickej osoby, tzv. diferencované uplatnenie objektívneho kritéria. Uplatnenie konkrétneho
a diferencovaného objektívneho hodnotenia znamená, že o zásah do osobnosti fyzickej osoby v značnej
miere pôjde len tam, kde za konkrétnej situácie, za ktorej k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej
osoby došlo, ako i s prihliadnutím na dotknutú osobu, je možné spoľahlivo vyvodiť, že by vzniknutú

nemajetkovú ujmu vzhľadom na intenzitu a trvanie nepriaznivého následku, pociťovala ako závažnú
spravidla každá fyzická osoba nachádzajúca sa na mieste a postavení postihnutej osoby (rozsudok
Najvyššieho súdu ČR z 27.10.2012 sp. zn. sp. zn. 30Cdo/83/2011). Aj Ústavný súd SR vo svojom
náleze sp. zn. III. ÚS 754/2016 z 24. januára 2017 formuloval záver, „... priznanie náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch za vedenie trestného stíhania, ktoré sa právoplatne skončilo inak než odsúdením (a to

aj v prípade, ak nebolo realizované väzobne) je ústavne akceptovateľným a ústavou predpokladaným
spôsobom poskytnutia satisfakcie, takto stíhanej osobe...“. V úvahách ohľadne výšky odškodnenia
nemajetkovej ujmy je samozrejme potrebné vychádzať z náležite zisteného skutkového stavu, pokiaľ
ide o kritéria, na ktoré je potrebné prihliadať podľa zákona č. 514/2003 Z. z. ust.§ 17 ods. 3. Je potrebnéuviesť, že akokoľvek sa tieto parametre vymedzené v citovanom ustanovení odkryjú sami o sebe,
neposkytujeobjektívnyobrazoprimeranejvýškeodškodnenia,nakoľkojednakniesúexaktnemerateľné
a jednak medzi nimi a nemajetkovou ujmou nie je matematicky vyjadriteľná kvantitatívna súvislosť.

Preto tieto kritéria rovnako ako aj iné skutočnosti ovplyvňujúce závažnosť vzniknutej nemajetkovej
ujmy, v myšlienkovom procese pri stanovení primeranej výšky odškodnenia majú význam predovšetkým
pri porovnaní s obvykle prisudzovanou výškou peňažných náhrad v obdobných prípadoch, ktoré je v
sudcovskej úvahe obvykle jediným transparentným a objektívne preskúmateľným momentom.
43. Na podklade týchto právno - teoretických východísk je potrebné v úvahách o primeranosti

výšky odškodnenia vyjsť ťažiskovo z toho, že objektívne vzaté trestné stíhanie vždy negatívne
ovplyvňuje osobný, pracovný i spoločenský život obvineného bez toho, aby táto skutočnosť musela
byť konfrontovaná s dôkazmi. Z tohto pohľadu boli úplne nadbytočnými svedectvá majúce preukazovať
skutočnosť, že trestné stíhanie žalobcovi spôsobovalo psychickú nepohodu a vyvolalo pochybnosti
o jeho bezúhonnosti z ľudí, medzi ktorými sa pohyboval a ktorý o jeho trestnom stíhaní vedeli. Súd
už len opakuje a zdôrazňuje, že istú intenzitu dopadu na jednotné všeobecné právo osobnostné je

potrebné prisudzovať obdobným zásahom bez potreby preukázania, že k tomu aj došlo, keďže stav
mysle prakticky dokázať priamo ani nemožno (porovnaj tiež rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
11Co/152/2020 zo dňa 21. 7. 2021).

44. Faktom je, že v zmysle ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. platí, že v prípade, ak samotné

konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v
peniazoch, ak nie je možné ju uspokojiť inak. Zmyslom právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu
má spočívať v tom, aby každá škoda spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu bola
primerane odčinená. Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej než majetkovej sféry poškodeného

a vedľa nepriaznivých dôsledkov môže zahŕňať aj iné negatívne dopady nesprávneho úradného
postupu, či nezákonného konania, ktoré môže zasahovať do osobnostnej integrity poškodeného.
Peňažná kompenzácia je v zákone označená ako spôsob subsidiárneho odškodnenia, ktoré nastupuje
až vtedy, ak nie je možné vzniknutú nemajetkovú ujmu uhradiť inak. Je nepochybné, že trestné
stíhanie fyzickej osoby predstavuje zásah do osobnostných práv fyzickej osoby s tým, že každé

trestné stíhanie predstavuje obmedzenie súhrnu osobnostných práv vymenovaných v čl. 10 Listiny
základných práv a slobôd a to s prihliadnutím k tomu, že vo všeobecnosti platí, že takéto obmedzenie
je legitimované verejným záujmom na ochrane spoločnosti pred páchateľmi trestnej činnosti. Trestné
stíhanie predstavuje vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvoláva ďalšie negatívne dôsledky.
Vzhľadom na to, že nemajetková ujma vzniknutá porušením osobnostných práv sa ani nedá odškodniť

a jej rozsah nie je možné kvantifikovať a vyčísliť, namiesto nej je možné poskytnutie zadosťučinenia s
tým, že pokiaľ ide o vyjadrenie miery akou bola zákonom znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby v
spoločnosti, treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom, či v inom
prostredífyzickejosoby.Pretojepotrebnéprihliadaťnadopadnezákonnéhorozhodnutiadoosobnostnej
sféry poškodeného, nepriaznivosť jeho vplyvu na povesť poškodeného a doterajší spôsob života a pod.

(porovnaj rozsudok Krajského súdu Trenčín sp,. zn. 5Co/84/2016 z 23.11.2016).

45. Zadosťučinenie v peňažnej forme je v zákone upravené ako spôsob subsidiárny, nastupujúci
vtedy, ak dostačujúcim prostriedkom nápravy sa nejaví samotné konštatovanie porušenia práva,
resp. ak nie je možné nemajetkovú ujmu uspokojiť inak (typické v trestnom konaní, a to vo forme

zmiernenia ukladaného trestu). To znamená, že aj v prípade, ak je žalobou uplatnená náhrada
nemajetkovej ujmy v peniazoch, je súd povinný v spore skúmať, či nie je postačujúce poskytnutie
zadosťučinenia len vo forme konštatovania porušenia práva. Zákon neuvádza v súvislosti s určením
vhodnej formy zadosťučinenia žiadne okolnosti, podľa ktorých sa zadosťučinenie určuje. Aj pri úvahe
o forme zadosťučinenia je preto potrebné vychádzať predovšetkým z kritérií uvedených v § 17 ods. 3

zákona o zodpovednosti za škodu. V citovanom ustanovení sú síce vymenované viaceré kritériá, ale
ide o výpočet len demonštratívny. Vzhľadom na rozmanitosť jednotlivých prípadov treba túto normu
považovať za normu s relatívne neurčitou hypotézou, ktorá vyžaduje, aby súd vzhľadom na konkrétne
okolnosti každého individuálneho prípadu sám vymedzil okolnosti významné pre určenie formy, resp.
výšky zadosťučinenia. V prípade nemajetkovej ujmy spôsobenej trestným stíhaním, ktoré sa skončilo

oslobodením spod obžaloby, je potrebné popri povahe a dĺžke trestného konania prihliadnuť najmä na
závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo, a na závažnosť následkov spôsobených trestným
stíhaním v osobnostnej sfére poškodeného. Posúdenie okolností, za ktorých k ujme došlo, zahrňuje
aj správanie sa samotného poškodeného. Pri úvahe o forme zadosťučinenia treba preto zohľadniť ajjeho konanie, ak ním k vzniku nemajetkovej ujmy prispel. Za okolnosť dôležitú pre stanovenie formy
zadosťučinenia (výšky nemajetkovej ujmy) treba považovať aj zistenie, že poškodený sa dopustil skutku,
za ktorý bol následne trestne stíhaný (dôsledkom nie je strata zodpovednosti štátu za ujmu, ktorá

poškodenému trestným stíhaním vznikla). V tomto kontexte možno prihliadnuť aj na dôvody, pre ktoré
k oslobodeniu spod obžaloby došlo. Nemožno vylúčiť, že tieto okolnosti budú dôležité aj z hľadiska
závažnosti konkrétnej ujmy v osobnostnej sfére poškodeného, napr. morálnej sfére poškodeného
(porovnaj rozsudok Krajského súdu Nitra, sp. zn. 12Co/19/2020 z 1.12.2020).

46. Pri odškodňovaní nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhanie každej fyzickej osoby sudcom
nesvedčí bagatelizovanie závažnosti ujmy priznávaním neprimerane nízkych, resp. žiadnych náhrad;
také rozhodovanie treba považovať za obchádzanie zákona i jeho účelu a pôsobí mnohokrát veľmi
cynicky, bez citu pre elementárnu spravodlivosť, alebo absencie postupu podľa pravidla, podľa ktorého
„nerob druhému to, čo nechceš, aby robili tebe“(porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo
125/2019 z 27. 8. 2019).

47. Pokiaľ ide o závažnosť následkov, ktoré vznikli žalobcovi v súkromnom živote v súvislosti s jeho
trestným stíhaním je nesporné, že žalobca v čase vznesenia obvinenia pracoval ako SZČO v oblasti
stavebných a projekčných aktivít, dovtedy viedol bezúhonný život, nebol trestne stíhaný. Už len fakt,
že žalobca žil doposiaľ usporiadaným životom, bol bezúhonným človekom, riadne vykonávajúcim

podnikateľskú činnosť, zásah spočívajúci v začatí trestného stíhania viedol k pocitom neistoty, stresu,
úzkosti, frustrácie, k úzkostným stavom.

48. Pokiaľ ide o závažnosť následkov, ktoré vznikli žalobcovi v spoločenskom uplatnení tiež bolo
nesporným, že trestné stíhanie malo za následok morálne odsúdenie žalobcu jeho známymi, priateľmi,

navyše za situácie, keď dňa 2.8.2012 v denníku G. v článku s názvom „Za podvod s elektrinou hrozí
mužovi 10 rokov“, pod ktorým bolo uvedené: „vlastník nehnuteľnosti na Zemplínskej Šírave odoberal
elektrickú energiu od vlastníkov budovy bývalej liečebne, neskôr hotela v susedstve“ a ďalej bolo
uvedené, že „ vyšetrovateľ odboru kriminálnej polície B. R. K. F. C. obvinil 54 – ročného muža zo zločinu
podvodu. C. mal spôsobiť košickej firme škodu vyše 15 000 EUR. Obvinený muž sa mal ako vlastník

nehnuteľnosti na Zemplínskej Šírave, konkrétne v katastri obce Kaluža, neoprávnene obohatiť tým, že v
uplynulých rokoch mal odoberať elektrickú energiu od vlastníkov budovy bývalej liečebne neskôr hotela
v susedstve liečebne a poškodenej organizácii mal spôsobiť celkovú škodu takmer vo výške 15.300
EUR. Obvinený C. je stíhaný na slobode a v prípade dokázania viny mu hrozí trest odňatia slobody
na tri až desať rokov“. Aj keď v článku neboli použité iniciály obvineného muža, článok informoval

o ňom – mužovi s uvedením veku a aj, že ide o vlastníka nehnuteľnosti na Zemplínskej Šírave v
katastri obce Kaluža, ktorý sa mal neoprávnene obohatiť odoberaním elektrickej energie od vlastníkov
budovy bývalej liečebne neskôr hotela v susedstve v uplynulých rokoch, čím mal spôsobiť celkovú
škodu takmer vo výške 15.300 EUR, je potrebné uviesť, že širšie okolie si túto osobu mohlo stotožniť
práve s ostatnými skutočnosťami uvedenými v článku, kedy si mohla široká verejnosť pospájať kto je

vlastníkom nehnuteľnosti v blízkosti budovy bývalej liečebne neskôr hotel. Tento článok prispel k tomu,
aby sa tak širšia verejnosť dozvedela o trestnom stíhaní žalobcu. A práve spojením tejto medializovanej
informácie došlo k morálnemu „odsúdeniu“ žalobcu v očiach verejnosti, jeho známych, obyvateľov mesta
Michalovce, susedov v katastri obce Kaluža, čo určite neprispelo k duševnej pohode žalobcu.

49. V tejto súvislosti súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní výšky nemajetkovej ujmy neprihliadol na
medializáciu prípadu vo forme uverejnenia článku v denníku Korzár, pretože zodpovednosť za obsah
článku uverejneného v denníku totiž nesie jeho vydavateľ a takúto zodpovednosť teda nemožno
prenášať na iný subjekt, teda ani žalovaného. Medializovanie má však dopad práve na morálne
odsúdenie žalobcu verejnosťou, keď medializácia prípadu prispela k nadobudnutiu vedomosti širšou

verejnosťou.

50. V neposlednom rade pri hodnotení následkov z nezákonného trestného stíhania v osobnej sfére
poškodeného je nutné vychádzať z toho, že už samotné trestné stíhanie má z povahy veci negatívne
dopady na ochranu dobrého mena, cti, dôstojnosti a dobrej povesti.

51. Súd nepochybuje o tom, že celé trestné stíhanie na žalobcu vplývalo negatívne, a to vo všetkých
jeho oblastiach, čo sa odrazilo napokon aj na jeho zdraví. Žalobca preukázal negatívny dopad nazdraví správami od odborných lekárov, v súvislosti s trestným stíhaním sa mu podstatne zhoršil duševný
zdravotný stav, upadol do ťažkej formy depresie, mal zúfalé myšlienky, pretrvával v ňom pocit krivdy, bol
nepokojný, nekľudný, nezvládal bežné denné činnosti, trpel nespavosťou. Aj keď žalobca sa ambulantne

liečil v psychiatrickej ambulancii ešte pred začatím nezákonného trestného stíhania (od roku 2011),
k výraznému zhoršeniu jeho psychického stavu došlo práve po roku 2012, kedy bolo voči nemu začaté
trestné stíhanie. A práve aj zhoršenie jeho psychického zdravotného stavu bolo jedným zo zdravotného
postihnutia, na základe ktorého sa žalobca stal v roku 2013 invalidným. Pre priznanie invalidity bolo
ošetrujúcou lekárkou skonštatované, že psychiatrom a psychológom bolo uzavreté, že žalobca má

recidivujúcu poruchu ťažkú, pre ktorú sa lieči od roku 2012. Žalobcovi v súvislosti so zistenou diagnózou
bola nasadená aj medikamentózna liečba.

52. Súd tiež nepochybuje ani o tom, že celé obvinenie žalobca horšie vnímal s ohľadom na
postavenie jeho rodiny (jeho právnych predchodcov) v regióne Michalovce. Jeho starý otec bol po vojne
vyznamenaný ako hrdina, bol starostom Okresného živnostenského spoločenstva v C., jeho otec bol

hlavným architektom mesta Michalovce, ktorý zabezpečil výstavbu michalovskej nemocnice a tiež bol
profesoromnavysokejškole,jehostrýkobolviacnásobneocenenýzavýstavbumestaMichalovceajeho
rodina a celkovo rodina Melcer hostila viaceré významné osobnosti, napr. prezidenta N. S., viacerých
ministrov, speváka G. T.ta, E. N., K. M., hercov J. G., C. I. a pod.. Trestné stíhanie voči svojej osobe
považoval jednak za veľkú krivdu a jednak sa ocitol v situácii tzv. čiernej ovce rodiny, ktorá skutočnosť

pre históriu rodu je a bude vnímaná negatívne. Nezákonné trestné stíhanie tak reálne spôsobilo ujmu
na jeho dobrej povesti, cti a spoločenskej vážnosti.

53. Je potrebné prisvedčiť tvrdeniam žalobcu a tak v neposlednom rade možno konštatovať aj uzavrieť,
že trestné stíhanie malo dopad aj na jeho súkromný a rodinný život. Žalobca sa po vznesení obvinenia

tzv. odstrihol od rodiny, prestal sa zúčastňovať akýchkoľvek spoločenských, prípadne rodinných
posedení. Aj keď bol na nich pozývaný, z dôvodu, aby ľudia naňho neukazovali prstom, prípadne, aby
ho nevyťažovali ohľadom trestného stíhania, ktoré v ňom vyvolávalo emočné vypätie, tlak a stres, sa
radšej spočiatku tak rodinným ako spoločenským stretnutiam vyhýbal. Jeho uzavretie sa samého do
seba, čiastočné odcudzenie od rodiny, spájané práve s trestným stíhaním, viedlo k tomu, že hlavne

rodina sa s ním prestala na určité obdobie stýkať a pokiaľ sa stretli, tak stretnutia sa niesli skôr v duchu
mlčania a nekonformnosti. Aj keď sa zúčastnil niektorých rodinných, či spoločenských stretnutí, nebol
schopný si ich užiť z dôvodu, že stále bol myšlienkami pri trestnom stíhaní. Niektorých stretnutí nebol
schopný sa ani zúčastniť, pretože upadol do hlbokej depresívnej nálady, keďže ho neustále trápilo ako
celé trestné konanie skončí. Toto spôsobilo nenávratnú stratu niektorých stretnutí. Negatívny dopad

trestného stíhania na osobu žalobcu, ako aj na súkromný a rodinný život potvrdili vo svojej výpovedi aj
deti žalobcu, ktorí opísali žalobcu v tom čase, ako človeka, ktorého prestal baviť život, človeka, ktorý
mal obavy o svoju budúcnosť, o svoje zdravie.

54. Nemôže byť na ujmu žalobcovi to, že po vznesení obvinenia a po dobu trestného stíhania sa

uzavrel do seba a že sa s nikým nestýkal. Išlo o jeho obranný mechanizmus. Po vznesení obvinenia
(počas prípravného konania) sa u žalobcu v dôsledku pretrvávajúcej neistoty, strachu, stresu výrazne
zhoršil zdravotný stav a bola mu diagnostikovaná depresívna porucha ťažká. A práve táto diagnóza,
ktorá je v príčinnej súvislosti s nezákonným trestným stíhaním, spôsobila, resp. vyvolala u žalobcu jeho
uzavretie sa pred okolitým svetom. Tým, že žalobca sa „nechcel stýkať s okolím“ tiež úzko súvisí aj s

tou skutočnosťou, že bol voči okoliu vystavený neustálemu vysvetľovaniu dôvodov vznesenia obvinenia
voči jeho osobe, z čoho sa cítil frustrovaný, unavený. Každý človek je osobnostne ináč vybavený,
poniektorí svoje krivdy potrebujú zdieľať s inými ľuďmi, u poniektorých je to zase opačne, títo sa uzavrú
dosebaasamisasnažiastýmitokrivdamivyporiadavať.Totojeajprípadžalobcu,keďtentopovznesení
obvinenia, resp. v priebehu trestného konania, sa začal strániť od rodinných príslušníkov, známych,

priateľov.

55. Žalobca tvrdil, že trestné stíhanie malo vplyv aj na jeho podnikateľskú činnosť, a že v dôsledku
trestného stíhania mal prísť o nejaké zákazky, že sa naštrbila jeho dôveryhodnosť, že sa zhoršili vzťahy
s jeho obchodnými partnermi a jeho záujmovými aktivitami v oblasti historických vozidiel – veteránov.

56. Túto skutočnosť tvrdili aj svedkovia, avšak títo o tejto skutočnosti sa mali dozvedieť práve od žalobcu.
Žalobca aj keď navrhol k tomuto tvrdeniu vypočuť svedkov, napokon na ich vypočutí nezotrval. Tým
žalobca nepreukázal tento negatívny dopad trestného stíhania. Prípadne, ak by tomu aj tak bolo, jeotázne, či uvedené súviselo práve s jeho trestným stíhaním, teda či je tu daná kauzálna súvislosť,
keď proces vznesenia obvinenia – ako príčina významná a dovršujúca - vyvolala žalobcom opísaný
a tvrdený skutkový stav, následkom ktorého malo byť narušenie jeho dôveryhodnosti spôsobiacej stratu

pracovných zákaziek najmä v oblasti stavebno - projekčnej činnosti, zhoršenia vzťahov s obchodnými
partnermi a záujmovými aktivitami v oblasti historických vozidiel – veteránov.

57. Nemajetková ujma, ktorá žalobcovi vznikla v dôsledku nezákonného trestného stíhania a to od 6. 12.
2012 do 14.9.2017 sa prejavila vo všetkých sférach života a negatívne poznačila hlavne jeho súkromný

a rodinný život, mala dopad aj na jeho duševné zdravie, ako aj na vzťahy v spoločnosti. Je potrebné
uviesť, že žalobcovi doposiaľ nikto neposkytol ani len morálne zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia
sa a preto je namieste priznanie zadosťučinenia vo forme finančnej náhrady.

58. Všetky uvedené následky predstavujúce nemajetkovú ujmu sú v príčinnej súvislosti s nezákonným
rozhodnutím. Vzťah medzi príčinou – nezákonným rozhodnutím a následkami je priamy, bezprostredný;

nebyť začatia trestného stíhania, tieto následky by nenastali.

59. V súvislosti s obranou žalovaného vo vzťahu k žalobcom požadovanej výške nemajetkovej ujmy
považujúc ju za neprimerane vysokú a poukazujúc na ust. § 12 ods. 2 zákona č. 274/2017 Z.z. o obetiach
trestných činov, súd uvádza nasledovné:

60. Právo poškodeného na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) vzniká momentom vydania
nezákonného rozhodnutia, vzatia do väzby, či zbytočnými prieťahmi v konaní, bez ohľadu na to, že
žalovateľným nárokom sa stáva až po splnení ďalších podmienok. Preto aplikovať ust. § 17 v zmysle
novely (zákona č. 412/2012 Z. z.) na prípady, keď uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané pred

1. januárom 2013, by znamenalo pripustiť, že hoci v čase pred nadobudnutím účinnosti novely vzniklo
poškodenému právo na náhradu nemajetkovej ujmy vo vyššej výške, toto jeho právo v časti prevyšujúcej
horný limit zavedený novelou (zákon č. 412/2012 Z. z.) zaniklo dňom jej účinnosti. Znamenalo by to
popretie princípu úplného odškodnenia, ale spôsobilo by aj neprípustné odňatie už existujúceho práva,
zásah do legitímnej nádeje poškodeného na satisfakciu a bolo by aj porušením zákazu retroaktivity

(Uznesenie 7Cdo/262/2015 zo dňa 16.03.2016, ktoré nadväzuje na skoršie rozhodnutie dovolacieho
súdu sp. zn. 7Cdo/145/2011). (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/169/2021
z 31.1.2023).

61. Uvedené bolo vyslovené aj v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/262/2015 z 16.3.2016.

Tiež v náleze Ústavného súdu SR zo dňa 24.1.2017 sp. zn. III. ÚS 754/2016 bolo konštatované, že „ ...
s účinnosťou od 1. januára 2013 bolo zákonom č. 412/2012 Z. z., ktorým sa mení zákon č. 513/2003 Z.
z., doplnené ustanovenie § 17 ods. 4 limitujúce hornú hranicu výšky náhrady nemajetkovej ujmy, podľa
ktorého výška náhrady nemajetkovej ujmy nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám
poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon č. 215/2006 Z. z.

o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi v znení neskorších predpisov. Vzhľadom
na to, že kritériá ustanovené v § 17 ods. 3 zákone č. 514/2003 Z. z. a že limitáciu výšky náhrady
nemajetkovej ujmy nemožno aplikovať na prípady, keď (nezákonné) uznesenie o začatí trestného
stíhania bolo vydané predo dňom nadobudnutia ich účinnosti (t. j. vo vzťahu k § 17 ods. 3 pred 1.
januárom 2009 a vo vzťahu k § 17 ods. 4 pred 1. januárom 2013), všeobecné súdy vo veci sťažovateľky

týmito viazané neboli, a preto bolo vecou všeobecných súdov, aby z právneho poriadku kritériá,
podľa ktorých posúdia výšku náhrady nemajetkovej ujmy, vyvodili. Všeobecné súdy takto postupovali a
vymedzili kritériá, ktorých naplnenie skúmali na základe výsledkov vykonaného dokazovania...“

62. Judikatúra je toho názoru, že pri posudzovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy j potrebné

docieliť čo možno najplnohodnotnejšie a najspravodlivejšie odškodnenie dotknutých osôb bez ohľadu
na to, či je vznik ich nároku datovaný pred alebo po zavedení tzv. limitu, avšak so zreteľom na ich
udržateľnosť vo svetle zákonom určených, ako aj súdnou praxou dovodených, tejto problematiky sa
týkajúcich objektívnych kritérií. Tiež nepopiera, že pri stanovení výšky primeranej náhrady nemajetkovej
ujmy je potrebné prihliadnuť tak na európsku legislatívu, komparáciu obdobných prípadov, primeranosť

takejto ujmy tiež v porovnaní s odškodnením podľa osobitného zákona, či ďalších kritérií, ktoré vyplynuli
vývojom zo súdnej praxe a ktoré bez ohľadu na to, kedy nárok na časovej osi vznikol, je potrebné pri
rozhodovaní súdmi rešpektovať (porovnaj rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 27Co/84/2022
zo dňa 28.3.2023).63. V ust. § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. sú vymenované viaceré kritéria, avšak ide o výpočet
demonštratívny. Vzhľadom na rozmanitosť jednotlivých prípadov treba túto normu považovať za normu

s relatívne neurčitou hypotézou, ktorá vyžaduje, aby súd vzhľadom na konkrétne okolnosti každého
individuálnehoprípadusámvymedzilokolnostivýznamnépreurčenieformy,resp.výškyzadosťučinenia.
Výška náhrady nemajetkovej ujmy je vždy závislá - popri zákonných predpokladov a judiciálne ustálenej
praxe - od výsledku posúdenia individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej
veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach.

64. Priznaná náhrada pritom, nech by bola akokoľvek vysoká, nemôže odčiniť následok, ktorý v živote
žalobcu nastal. Cieľom poskytnutia náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je snaha vyvážiť duševné
utrpenie, ktoré žalobca preukázane zažíval, pričom bezpochyby každý iný obvinený a obžalovaný by
sa takouto udalosťou cítil vážne dotknutý na svojich právach. Duševné útrapy spojené s prežívaním
následkov nezákonného trestného stíhania sa pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v

peniazochposudzujúprimárnezpohľadupriemernéhočlovekaaprípadnézníženiečizvýšeniejemožné
odvinúť od preukázania okolností a jednotlivých kritérií.

65. V danom prípade nezákonné rozhodnutie bolo vydané za účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z. v
znení účinnom do 31.12.2012, v rámci ktorej nebola v zákonných ustanoveniach limitácia výšky náhrady

nemajetkovej ujmy.

66. Súd uzavrel, že priznanie peňažného zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu žalobcovi
vo výške 8.200 EUR, je primerané a je tiež adekvátnym prostriedkom nápravy vzniknutej ujmy,
zodpovedajúcej všeobecným predstavám spravodlivosti v pomere k peňažnej satisfakcie priznania

v obdobných prípadoch vychádzajúcich z porovnateľných skutkových okolností. Súd v prejednávanom
prípade vzal do úvahy pochopiteľné pocity frustrácie žalobcu, ktoré viedli k psychickému poškodeniu, k
psychickým následkom, vzal do úvahy zásah do občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, dĺžku trestného
stíhania, v rámci ktorého boli vydané 2 rozsudky, ktorými bol uznaný vinným zo spáchania skutku
kladenému mu za vinu a bol mu uložený nepodmienečný trest odňatia slobody – trvajúca neistota

v živote žalobcu. Zároveň prihliadal aj na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu
SR. Súd po zohľadnení povahy trestnej veci, dĺžky trestného stíhania, preukázaných dopadov trestného
stíhania do osobnostnej sféry žalobcu a okolností, za ktorých k nemajetkovej ujme došlo, považuje
priznanú náhradu nemajetkovej ujmy nielen za primeranú, ale aj zodpovedajúcu všeobecnej predstave
spravodlivosti a slušnosti.

67. Súd v tejto súvislosti poukazuje aj na ďalšiu rozhodovaciu činnosť v obdobných veciach, v ktorých
súdy rozhodovali o priznaní nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhanie, napr. uznesenie NS
SR sp. zn. 8Cdo/177/2017 z 26.1.2019, ktorým bolo dovolanie proti rozsudku Krajského súdu Banská
Bystrica sp. zn. 16Co/104/2016 z 9.3.2017 zamietnuté – 8.500 EUR za nezákonné rozhodnutie –

vznesenieobvineniaod25.9.2008do11.12.2013;tubolahrozbatrestuodňatiaslobodyod4do10rokov,
rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3Co/14/2020 z 21.4.2021, ktorým bol potvrdený rozsudok
Okresného súdu Košice I sp,. zn. 41C/35/2017 z 24.10.2019 – 10.000 EUR za nezákonné rozhodnutie
– vznesenie obvinenia od 16.1.2012 do 9.5.2016; tu bola hrozba vyššieho trestu odňatia slobody od
10 – 20 rokov za 1. skutok a od 7 – 12 rokov za 2. skutok, rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.

zn. 5Co/113/2019 z 17.12.2019, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Košice I z 12.10.2018
sp. zn. 37C/34/2017 – 12.000 EUR za nezákonné rozhodnutie – vznesenie obvinenia od 16.1.2012 do
9.5.2016; tu bola hrozba vyššieho trestu odňatia slobody od 10 do 20 rokov.

68.Žalobcasiuplatnilzaplateniesumy5.805EURtitulomskutočnejškody,ktorámuvzniklavynaložením

nákladov na obhajobu v trestnom konaní. K preukázaniu k tomuto nároku predložil jednak rozpis a
vyčíslenieúkonovobhajcuvtrestnomkonaní,akoajfaktúruvystavenúobhajcomatieždôkazozaplatení
vyfakturovaných súm.

69. Podľa ust. § 18 zákona č. 514/2003 Z. z. (1) Náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených

trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo
rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení
osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo
trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu. (2) Náhrada škodyzahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom
došlo k nesprávnemu úradnému postupu, ak tieto trovy konania priamo súviseli s nesprávnym úradným
postupom. (3) Súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené

hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná odmena advokáta. Súčasťou trov
konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom

70. Z uvedeného vyplýva, že povinnosťou štátu je uhradiť poškodenému v rámci náhrady škody náklady,
ktoré vynaložil v trestnom konaní na svoju obhajobu, avšak len tie, ktoré boli účelne vynaložené. Štát tak

nie je povinný znášať náklady v podobe neprimerane dohodnutých zmluvných odmien medzi advokátom
a obžalovaným. Výška škody titulom vynaložených nákladov na trovy obhajoby sa určí podľa ustanovení
vyhlášky o tarifnej odmene, teda pre účely náhrady škody treba za účelne vynaložené náklady zo strany
obžalovaného považovať vyplatenie odmeny advokáta za obhajobu v rozsahu tarifnej odmeny.
71. Postup pre výpočet trov trestného konania, teda postup pre výpočet tarifnej odmeny advokáta za
obhajobu klienta v trestnom konaní vyplýva z § 1 ods. 4, § 12 a § 14 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. Vyhláška

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb (ďalej len ako „vyhláška“).
72. Podľa ust. § 1 vyhlášky, (1) Vyhláška upravuje spôsob určenia a výšku odmeny, náhrady hotových
výdavkov a náhrady za stratu času advokáta za právne služby poskytované klientom na základe dohody
aleboustanovenianatooprávnenýmorgánom.(2)Odmenaadvokátasaurčujenazákladedohodymedzi

advokátom a jeho klientom (ďalej len „zmluvná odmena“); ak nedôjde k dohode, na určenie odmeny
advokáta sa použijú ustanovenia tejto vyhlášky o tarifnej odmene (§ 9 až 14)). (3) Výpočtovým základom
na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky
za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka (ďalej len „výpočtový základ“). (4) V odmene sú
zahrnuté aj odmeny za administratívne práce a iné práce vykonané v súvislosti s poskytovaním právnych

služieb.

73. Podľa ust. § 12 vyhlášky, (1) Pri obhajobe v trestnom konaní vo veciach, v ktorých súd prvého
stupňa rozhoduje na neverejnom zasadnutí, je základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej
služby jedna dvadsaťštvrtina výpočtového základu. (3) Pri obhajobe v trestnom konaní okrem vecí podľa

odseku 1 je základnou sadzbou tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby, ak ide o trestný čin, na
ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica a) neprevyšuje päť rokov, jedna
dvanástina výpočtového základu, b) prevyšuje päť rokov a neprevyšuje desať rokov, jedna osmina
výpočtového základu, c) prevyšuje desať rokov alebo za ktorý možno uložiť výnimočný trest, jedna
šestina výpočtového základu.

74. Podľa ust. § 14 ods. 1 vyhlášky, odmena vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za
tieto úkony právnej služby: a) prevzatie a príprava zastúpenia alebo obhajoby vrátane prvej porady s
klientom, b) písomné podanie na súd alebo iný orgán vo veci samej, c) účasť pri vyšetrovacích úkonoch,
pri oboznámení sa s výsledkami vyšetrovania, vyhľadávania alebo na konaní pred súdom alebo iným

orgánom na konaní o dohode o vine a treste, na konaní o zmieri, a to za každé začaté dve hodiny bez
ohľadu na počet týchto za sebou nadväzujúcich úkonov vykonaných počas dvoch hodín; ak úkon alebo
na seba nadväzujúce úkony trvajú viac ako štyri hodiny, patrí odmena za každé dve skončené hodiny,
d) návrh na obnovu konania, odvolanie, dovolanie, e) vypracovanie listiny o právnom úkone alebo jej
podstatné prepracovanie.

75. Podľa ust. § 14 ods. 2 vyhlášky, odmena vo výške dvoch tretín základnej sadzby tarifnej odmeny
patrí za každý z týchto úkonov právnej služby: a) ďalšia porada alebo rokovanie s klientom za každú
skončenú hodinu; dĺžka trvania porady alebo rokovania s klientom, ktorý je vo väzbe alebo vo výkone
trestu odňatia slobody, sa preukazuje potvrdením príslušného ústavu na výkon väzby alebo ústavu na

výkon trestu odňatia slobody, b) rokovanie s protistranou, a to za každú skončenú hodinu.

76. Podľa ust. § 14 ods. 3 vyhlášky, odmena vo výške jednej polovice základnej sadzby tarifnej odmeny
patrí za každý z týchto úkonov právnej služby: a) návrh na zabezpečenie dôkazu, b) odvolanie proti
rozhodnutiu, ak nejde o rozhodnutie vo veci samej, a vyjadrenie k takému odvolaniu, c) návrhy a

sťažnosti vo veciach, o ktorých sa rozhoduje na verejnom zasadaní, okrem návrhu na obnovu konania,
d) účasť na verejnom zasadaní, ak nejde o odvolanie alebo obnovu konania.77. Podľa ust. § 14 ods. 5 vyhlášky, odmena vo výške jednej štvrtiny základnej sadzby tarifnej odmeny
patrí za každý z týchto úkonov právnej služby: b) zastupovanie alebo obhajoba na pojednávaní, pri
ktoromsaibavyhlásilorozhodnutie,alebozastupovanieaobhajobanapojednávaní,ktoréboloodročené

bez prejednania veci.

78. Podľa ust. § 14 ods. 8 vyhlášky, za úkony právnej služby, ktoré nie sú uvedené v odsekoch 1 až 5,
patrí odmena ako za úkony, ktoré sú im svojou povahou a účelom najbližšie.

79. Podľa ust. § 15 písm. a) vyhlášky, advokát má popri nároku na odmenu aj nárok a) na náhradu
hotových výdavkov účelne a preukázateľne vynaložených v súvislosti s poskytovaním právnych služieb,
najmä na súdne poplatky a iné poplatky, cestovné a telekomunikačné výdavky a výdavky za znalecké
posudky, preklady a odpisy.

80. Podľa ust. § 16 ods. 3 vyhlášky, od klienta možno požadovať na náhradu výdavkov na miestne

telekomunikačné výdavky a miestne prepravné sumu vo výške jednej stotiny výpočtového základu za
každý úkon právnej služby. Túto sumu môže advokát požadovať aj vtedy, ak sa na jej náhrade s klientom
osobitne nedohodol.

81. Podľa ust. § 17 ods. 1 vyhlášky, pri úkonoch právnej služby vykonávaných v mieste, ktoré nie je

sídlom advokáta, za čas strávený cestou do tohto miesta a späť patrí advokátovi náhrada za stratu času
vo výške jednej šesťdesiatiny výpočtového základu za každú aj začatú polhodinu.

82. Žalobca predložil špecifikáciu úkonov právnej pomoci realizovaných E. E. F., ktorý ho zastupoval v
trestnej veci sp. zn. 3T/156/2014, na základe plnej moci zo dňa 5. 12. 2013. Špecifikáciou jednotlivých

úkonov obhajoby v trestnom konaní žalobca vyčíslil celkovú výšku zrealizovaných 23 úkonov obhajoby
na sumu 4.736,69 EUR. Žalobca tvrdil, že celkovo ustanovenému obhajcovi v trestnom konaní uhradil
sumu 5.805 EUR na základe E. F. faktúrou č. 01/18 Vr zo dňa 8.1.2018, pričom túto sumu uhradil ešte
dňa 9. 1. 2012 a tiež predložil dôkaz – čestné vyhlásenie E. F. o prijatí tejto sumy. Tvrdil, že rozdiel
medzi skutočne vynaloženou sumou 5.805 EUR a sumou 4.736,69 EUR, ktorá predstavuje výšku za

vykonané úkony právnej pomoci podľa tarifnej odmeny, predstavuje sumu pohonných hmôt v súvislosti s
pracovnými cestami E. F. na jednotlivé vyššie uvedené úkony obhajoby žalobcu mimo sídla advokátskej
kancelárie E. F..

83. Žalovaný k špecifikácii úkonov a k tomu prislúchajúcej výške 4.736,69 EUR námietky nevzniesol a

považoval výšku trov obhajoby za správnu.

84. Súd z pripojeného trestného spisu zistil, že úkony vykonané advokátom E. F. v trestom konaní
3T/156/2014 sú totožné s ich špecifikáciou, ktorú učinil žalobca a s ktorou prejavil súhlas aj žalovaný.
Reálne obhajca žalobcu v trestnom konaní zrealizoval 23 úkonov, z toho 8 úkonov v roku 2013 po 97,62

EUR s poukazom na ust. § 14 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. c) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v spojení
s ust. § 12 ods. 3 písm. b) citovanej vyhlášky (1/8 výpočtového základu v roku 2013 = 97,62 EUR)
+ k tomu prislúchajúci režijný paušál podľa ust. § 16 ods. 3 citovanej vyhlášky 8 x 7,81 EUR ( 1/100
výpočtového základu v roku 2013 = 7,81 EUR) . Spolu 843,44 EUR (780,96 EUR + 62,48 EUR). Za
7 úkonov obhajcovi prináležala aj náhrada za stratu času vo výške jednej šesťdesiatiny výpočtového

základu za každú aj začatú polhodinu, t.j. 13,01 EUR podľa ust. § 17 ods. 1 citovanej vyhlášky vo
výške 416,32 EUR (32 polhodín) + k tomu prislúchajúca náhrada za použitie motorového vozidla pri
uskutočnených pracovných cestách vo výške 108,61 EUR. V roku 2014 trovy obhajoby predstavovali
celkovo sumu 576,79 EUR za 3 úkony po 100,50 EUR s poukazom na ust. § 14 ods. 1 písm. a), písm.
b), písm. c) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v spojení s ust. § 12 ods. 3 písm. b) citovanej vyhlášky (1/8

výpočtového základu v roku 2014 = 100,50 EUR) + k tomu prislúchajúci režijný paušál podľa ust. § 16
ods. 3 citovanej vyhlášky 3 x 8,04 EUR ( 1/100 výpočtového základu v roku 2014 = 8,04 EUR). Spolu
325,62 EUR ( 301,50 EUR + 24,12 EUR). Za 2 úkony obhajcovi prináležala aj náhrada za stratu času vo
výške jednej šesťdesiatiny výpočtového základu za každú aj začatú polhodinu, t.j. 13,40 EUR podľa ust.
§ 17 ods. 1 citovanej vyhlášky vo výške 187,60 EUR (14 polhodín) + k tomu prislúchajúca náhrada za

použitie motorového vozidla pri uskutočnených pracovných cestách vo výške 63,57 EUR.V roku 2015
trovy obhajoby predstavovali celkovo sumu 1.530,65 EUR za 5 úkonov po 104,87 EUR s poukazom na
ust. § 14 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. c) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v spojení s ust. § 12 ods. 3
písm. b) citovanej vyhlášky (1/8 výpočtového základu v roku 2015 = 104,87 EUR) + k tomu prislúchajúcirežijný paušál podľa ust. § 16 ods. 3 citovanej vyhlášky 5 x 8,39 EUR ( 1/100 výpočtového základu v roku
2015 = 8,39 EUR). Spolu 566,30 EUR (524,35 EUR + 41.95 EUR). Za 5 úkonov obhajcovi prináležala aj
náhradazastratučasuvovýškejednejšesťdesiatinyvýpočtovéhozákladuzakaždúajzačatúpolhodinu,

t.j. 13,98 EUR podľa ust. § 17 ods. 1 citovanej vyhlášky vo výške 699 EUR (50 polhodín) + k tomu
prislúchajúca náhrada za použitie motorového vozidla pri uskutočnených pracovných cestách vo výške
265,35 EUR. V roku 2016 trovy obhajoby predstavovali celkovo sumu 657,07 EUR za 3 úkony po 107,25
EURspoukazomnaust.§14ods.1písm.a),písm.b),písm.c) vyhláškyč.655/2004Z.z.vspojenísust.
§ 12 ods. 3 písm. b) citovanej vyhlášky (1/8 výpočtového základu v roku 2016 = 107,25 EUR) + k tomu

prislúchajúci režijný paušál podľa ust. § 16 ods. 3 citovanej vyhlášky 3 x 8,58 EUR (1/100 výpočtového
základu v roku 2015 = 8,39 EUR). Spolu 347,49 EUR (321,75 EUR + 25,74 EUR). Za 2 úkony obhajcovi
prináležala aj náhrada za stratu času vo výške jednej šesťdesiatiny výpočtového základu za každú aj
začatú polhodinu, t.j. 14,30 EUR podľa ust. § 17 ods. 1 citovanej vyhlášky vo výške 228,80 EUR (16
polhodín) + k tomu prislúchajúca náhrada za použitie motorového vozidla pri uskutočnených pracovných
cestách vo výške 80,78 EUR. Napokon v roku 2017 trovy obhajoby predstavovali celkovo sumu 793,82

EUR za 4 úkony po 110,50 EUR s poukazom na ust. § 14 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. c) vyhlášky
č. 655/2004 Z. z. v spojení s ust. § 12 ods. 3 písm. b) citovanej vyhlášky (1/8 výpočtového základu
v roku 2017 = 110,50 EUR) + k tomu prislúchajúci režijný paušál podľa ust. § 16 ods. 3 citovanej
vyhlášky 4 x 8,84 EUR ( 1/100 výpočtového základu v roku 2017 = 8,84 EUR). Spolu 477,36 EUR
(442 EUR + 35,36 EUR). Za 2 úkony obhajcovi prináležala aj náhrada za stratu času vo výške jednej

šesťdesiatiny výpočtového základu za každú aj začatú polhodinu, t.j. 14,73 EUR podľa ust. § 17 ods.
1 citovanej vyhlášky vo výške 235,68 EUR (16 polhodín) + k tomu prislúchajúca náhrada za použitie
motorového vozidla pri uskutočnených pracovných cestách vo výške 80,78 EUR. Spolu trovy obhajoby
podľavyhláškyč.655/2004Z.z. činiasumu4.926,70EUR,ktorépredstavujúúčelnevynaloženénáklady
na tieto trovy.

85. Účelnosť vynaložených nákladov na trovy obhajoby znamená aj to, že štát nie je povinný znášať
náklady v podobe neprimerane dohodnutých zmluvných odmien medzi advokátom a obvineným/
obžalovaným, ktoré niekoľkonásobne prevyšujú tarifnú odmenu. Východiskom pre to, čo treba
považovať za vynaložené náklady na trovy obhajoby, môže byť už zmienené pravidlo, podľa ktorého sa

výška odmeny advokáta určí podľa ustanovení vyhlášky o tarifnej odmene. Podľa súdu niet dôvodu, aby
sa toto právo neuplatnilo aj pri určení rozsahu náhrady škody spočívajúcej v trovách obhajoby, keďže
jeho použitím sa objektívne vyjadruje odmena za zastupovanie advokátom. Tarifná odmena advokáta
za zastupovanie klienta v trestnom konaní sa stanovuje podľa toho, či ide o obhajobu v trestnom
konaní, alebo o zastupovanie v konaní o priestupkoch, ako aj podľa počtu úkonov právnej služby

odstupňovaných podľa hornej hranice trestnej sadzby. Ide o kritériá, ktoré sú jasne určené, merateľné
a predvídateľné. Určenie rozsahu náhrady škody podľa týchto kritérií nepochybne prispieva k právnej
istote účastníkov právneho vzťahu. Pre účely náhrady škody treba preto za účelne vynaložené náklady
zostranyžalobcupovažovaťvyplatenieodmenyadvokátazaobhajobuvrozsahutarifnejodmeny.Obsah
základného práva obvineného na právnu pomoc pri obhajobe v trestnom konaní spočívajúci v možnosti

zvoliť si obhajcu nemôže byť z hľadiska rozsahu nároku na náhradu škody proti štátu neobmedzený.
Bolo by popretím základných predpokladov pre náhradu škody, aby štát hradil aj náklady spojené so
zastúpením, ktoré boli vynaložené bezúčelne. Treba preto uplatniť obmedzenie v tom zmysle, že pre
účelynáhradyškodymusíísťonákladynaobhajobuvynaloženéúčelne.Tentozáveržiadnymspôsobom
neobmedzuje právo obvineného zvoliť si pre svoju obhajobu v trestnom konaní obhajcu, iba sa limituje

jeho právo na náhradu účelne vynaložených nákladov v konaní. Túto požiadavku treba považovať za
legitímnu, lebo niet dôvodu na to, aby ktokoľvek hradil náklady spojené s odstránením vadného stavu
(v danom prípade oslobodzujúci rozsudok), ktoré neboli vynaložené dôvodne.

86. Súd nemá pochybnosť o vynaložení sumy 5.805 EUR žalobcom, čo bolo potvrdené aj listinným

dôkazom – čestným vyhlásením zo dňa 29.3.2023, v ktorom E. F. čestne vyhlásil prijatie tejto sumy
v hotovosti v súlade s ním vystavenou faktúrou č. 01/18 Vr., ktoré predstavovali tarifný výpočet odmeny
a náhrady nákladov a strateného času za poskytovanie právnych služieb v zmysle vyhlášky č. 655/2004
Z.z. v súvislosti s trestnou vecou sp. zn. 3T/56/2014 vedenej na Okresnom súde Rožňava. Z čestného
vyhlásenia ako aj z faktúry vyplýva, že sa malo jednať o zálohu a táto bola prijatá hneď pri prevzatí

obhajoby - 9.1.2012, pričom obhajca žalobcovi fakturoval 35 úkonov po 110,50 EUR, t.j. sumu 3.867,50
EUR a cestné náhrady za cestu Humenné – Michalovce a späť – 6 x, Humenné – Rožňava a späť – 8
x a Humenné – Košice a späť – 3 x, spolu 3240 km v sume 970 EUR + 20 % DPH – 967,50 EUR.87. Vychádzajúc zo zhodných tvrdení strán sporu, súd si osvojil de facto nespornú skutočnosť, ktorou
je dôvodnosť nároku žalobcu čo do zaplatenia sumy 4.736,69 EUR titulom skutočnej majetkovej škody.
Sporným tak zostal nárok čo do zaplatenia sumy 1.068,31 EUR. Žalobca si žalobou uplatnil titulom

skutočnej majetkovej škody sumu 5.805 EUR tvrdiac, že za poskytnuté právne služby v trestnom konaní
takúto sumu aj ním zvolenému obhajcovi zaplatil, čo napokon aj preukázal. V žalobe tvrdil, že túto sumu
zaplatil za fakturovaných 35 úkonov právnej pomoci v sume 3.867,50 EUR a zvyšok predstavovali
cestovné náhrady vo výške 970 EUR + 20 % DPH. Vzhľadom na obranu žalovaného, žalobca učinil
špecifikáciu jednotlivých právnych úkonov vykonaných obhajcom v trestnom konaní, pričom počet

právnych úkonov ustálil na 23 a tomu zodpovedajúcu výšku trov na sumu 4.736,69 EUR. Tvrdil, že
rozdiel medzi ním zaplatenou sumou 5.805 EUR a sumou 4.736,69 EUR predstavuje sumu pohonných
hmôt v súvislosti s pracovnými cestami jeho obhajcu na jednotlivé ním vyšpecifikované úkony obhajoby
mimo sídla advokátskej kancelárie obhajcu. Dodal, že je v dôkaznej núdzi, keďže obhajca, ktorý ho
zastupoval v trestnom konaní, už nemá motorové vozidlo a tým aj technický preukaz, z ktorého by bola
zrejmá spotreba pohonných hmôt, a ktorým vykonával cesty na jednotlivé úkony, toto predal.

88.Jepravdou,ženažalobcovispočívalodôkaznébremenoohľadomprávnehonárokutitulomskutočnej
majetkovejškody.Žalobcavsporepreukázalzaplateniesumy5.805EURtitulomtrovobhajoby.Vdanom
prípade účelne vynaloženými nákladmi na trovy obhajoby v skutočnosti činili sumu 4.926,70 EUR.
Nemôže byť na škodu (ujmu) žalobcovi nesprávne uvedenie výšky tarifnej odmeny za jednotlivé úkony

obhajoby v rokoch 2014 až 2017 v jeho špecifikácii učinenej v tomto konaní, pričom je nepochybné, že
úkony obhajoby tak ako ich vyšpecifikoval, súhlasia s obsahom trestného spisu. Podstatné (hlavné) bolo,
že žalobca vynaložil na trovy obhajoby sumu 5.805 EUR a následne sa v spore preukázalo, že účelne
vynaložené náklady za obhajobu v rozsahu tarifnej odmeny činia sumu 4.926,70 EUR. Navyše žalobca
ani po špecifikácii jednotlivých úkonov sa nedomáhal sumy nižšej titulom skutočnej majetkovej škody,

počas celého konania tvrdil, že v dôsledku nezákonného rozhodnutia mu vznikla majetková škody vo
výške 5.805 EUR titulom vynaložených nákladov na trovy obhajoby.

89. Keďže pre účely náhrady škody za zodpovednosť štátu treba za účelne vynaložené náklady
poškodeným na zaplatenie odmeny advokátovi na obhajobu považovať náklady v rozsahu tarifnej

odmeny, súd tak postupoval aj v prejednávanom prípade a žalobcovi titulom skutočnej majetkovej škody
priznal sumu 4.926,70 EUR. V prevyšujúcej časti žalobu týkajúceho sa tohto nároku žalobu zamietol,
keďže žalobca, nad súdom priznanú sumu titulom skutočnej majetkovej škody, neuniesol dôkazné
bremeno.

90. Žalobca si uplatnil aj úroky z omeškania vo výške 5% ročne od 1.3.2018 poukazujúc na ust. § 16
ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.

91. Podľa ust. § 16 ods.1 zákona č. 514/2003 Z.z., ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu
škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať

uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

92. Podľa ust. § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu
škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný
orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený

domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde
môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z
titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj
úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania

nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

93.Podľaust.§517ods.1vetaprvá,odsek2Občianskehozákonníka,dlžník,ktorýsvojdlhriadneavčas
nesplní, je v omeškaní. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od
dlžníkapopriplneníúrokyzomeškania,akniejepodľatohtozákonapovinnýplatiťpoplatokzomeškania;

výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

94. Podľa ust. § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č.87/1995 Zb., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka, v znení účinnom od 1.2.2013, výška úrokov z omeškania je o 5percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému
dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

95. Omeškanie sa odvíja od splatnosti dlhu. Pri nároku na náhradu škody podľa zákona č.514/2003 Z.z.
je pri určovaní splatnosti náhrady škody potrebné vychádzať z ust. § 16 ods.4, podľa ktorého lehota
omeškania začína plynúť najskôr dňom oznámenia, že nárok poškodeného nebude uspokojený, alebo
uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku. V konaní nebolo sporné, že žalobca
požiadal o predbežné prerokovanie nároku listom zo dňa 27.2.2018 a žalovaný listom zo dňa 7.8.2018

žalobcovi oznámil, že jeho nárok neuznáva. Žalovaný sa tak dostal do omeškania dňom nasledujúcim
po oznámení, že nárok žalobcu nebude uspokojený, t.j. dňa 8.8.2018. V prevyšujúcej časti, t.j. v časti
úrokov z omeškania od 1.3.2018 do 7.8.2018 súd žalobu zamietol.

96. Výšku úrokov z omeškania súd určil podľa vyššie citovaného ust. § 3 nariadenia vlády SR č.87/1995
Zb.,vzneníúčinnomod1.2.2013.ZákladnáúrokovásadzbaEurópskejcentrálnejbankyplatnákprvému

dňu omeškania s plnením peňažného dlhu bola vo výške 0,00 % ročne; po zvýšení o 5 perc. bodov,
výška úrokov z omeškania činí 5,00 % ročne.

97. Pri priznaní tohto nároku sa súd riadil závermi rozhodnutí NS SR, ktoré v súčasnosti predstavujú
už ustálenú súdnu prax, ktoré ohľadom (ne)priznania úrokov z omeškania poukazujúc na doterajšiu

judikatúru súdov, dali odpoveď na nastolenú (dovolaciu) právnu otázku ohľadom priznania nároku na
príslušenstvo tak, že. .... „ k vzniku omeškania s plnením nemajetkovej ujmy dochádza už márnym
uplynutím šesťmesačnej lehoty na plnenie podľa ust. § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.“. Uvedený
právny záver prijal dovolací súd v rozhodnutiach 4Cdo/48/2017, 7Cdo/243/2019 a 8Cdo/191/2020.

98. Podľa ust. § 262 ods.1 zákona č.160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), o
nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

99. Podľa ust. § 255 ods.1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci.

100. Podľa ust. § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí., prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.

101. O trovách konania vo vzťahu k nároku titulom nemajetkovej ujmy súd rozhodol v súlade s ust.

§ 255 ods. 1 CSP a žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 % proti žalovanému zo súdom
priznanej sumy. Stanovenie výšky primeraného zadosťučinenia je voľnou úvahou súdu berúc do úvahy,
vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu, skutočnosti významné pre jej určenie. V prejednávanom
prípade žalobcu nemožno vnímať ako procesne neúspešného v spore; žalobcovi bola priznaná
nemajetková ujma, aj keď v nižšej výške ako si uplatňoval (pôvodne si žalobca uplatňoval sumu 30.000

EUR). Žalobcu nemožno ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na
základe úvahy súdu. Primárnym faktom je fakt, že škoda bola spôsobená; jej výška nasleduje. Súd
v tomto prípade priznal žalobcovi plnú náhradu trov konania z prisúdenej sumy, t.j. 100 % zo sumy 8.200
EUR, čo možno zdôvodniť cez interpretáciu pojmu úspech vo veci, keďže ten sa skúma čo do právneho
základu, a nie čo do výšky priznaného nároku.

102. V súvislosti s posudzovaním úspechu v konaní, keď výška plnenia závisela od úvahy súdu, súd
vzal do úvahy aj nález Ústavného súdu SR z 4. 2. 2021 sp. zn. III.ÚS 475/2018, v ktorom ústavný súd
vyslovil názor, že „ záver súdu absolútne vylučujúci osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a
nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy
súdu, nemožno akceptovať a takáto interpretácia § 255 CSP súdom nie je v súlade s ústavou“.

103. Súd považuje za nadbytočné citovať odseky nálezu, ktoré sa týkajú riešenia otázky priznávania
trov konania v prípadoch, ak výška plnenia závisela od úvahy súdu.
104. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že spoločným menovateľom situácií, keď rozhodnutie o
výške plnenia závisí od úvahy všeobecného súdu alebo od znaleckého posudku, je z pozície strán
sporu počiatočná nepredvídateľnosť výsledku konania o výške uplatneného nároku, čo zároveň tieto

situácie kvalitatívne odlišuje od ostatnej sporovej agendy, keď žalobca vie spoľahlivo kvantifikovať výšku
svojho nároku. Z uvedeného vyplýva, že kritérium predvídateľnosti výsledku rozhodnutia všeobecného
súdu žalobcom sa javí byť rozhodujúce pri úvahe medzi aplikáciou zásady úspechu v jej všeobecnom
význame, keď sa miera úspechu vo veci zisťuje v závislosti od vzťahu meritórneho rozhodnutia kžalobnému petitu, ktorý bol naposledy urobený vo veci samej, a jej redukovanej významovej podobe,
keď sa za úspech považuje už úspech v základe nároku.
105. O trovách konania vo vzťahu k nároku titulom majetkovej škody súd rozhodol v súlade s ust.

§ 255 ods. 2 CSP, keďže súd o tomto nároku žalobcu nerozhodoval úvahou, pretože žalobca mohol
preukázať svoj nárok uplatňovaný žalobou dôkazom. Predmetom tohto konania bola náhrada účelne
vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné
rozhodnutie, t.j. náhrada skutočnej škody a za škodu sa považuje ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére
poškodeného a je objektívne vyjadriteľná určitým ekvivalentom, t.j. peniazmi. V súdenej veci žalobca

splnil svoju povinnosť tvrdenia, neuniesol však dôkazné bremeno čo do zaplatenia sumy 878,30 EUR,
ktoré možno charakterizovať ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania. Ak chce byť
žalobca v spore úspešný, musí v žalobe uviesť skutočnosti odôvodňujúce ním uplatňovaný nárok voči
žalovanému a o týchto skutočnostiach je povinný poskytnúť tzv. plný dôkaz. To je výraz, ktorým právna
teória označuje dôkaznú situáciu, kedy procesná strana v plnej miere, bez akýchkoľvek pochybností
preukáže svoje skutkové tvrdenie a súd je povinný z týchto skutočností pri svojom rozhodnutí vychádzať.

Teda nešlo o prípad, keď žalobe v tejto časti požadovaného nároku bolo celkom vyhovené a preto súd
pri náhrade trov konania postupoval podľa pomeru úspechu a neúspechu a náhrada trov konania bola
pomerne rozdelená. V tejto súvislosti sú poznamenáva, že v citovanom ustanovení § 255 ods. 1 CSP
sa premieta zásada úspechu v spore ako esenciálne kritérium priznania náhrady trov konania, pričom
úspech vo veci súd vždy skúma, čo do právneho základu veci a čo do výšky priznaného nároku. Zásada

úspechu vo veci (zásada zodpovednosti za výsledok sporu) charakteristická pre sporové konania sa
uplatní tak, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť v spore úspešnej strane trovy konania,
ktoré úspešnej strane vznikli. Procesný úspech sa určuje vo vzťahu k predmetu sporu úspechu (t.j.
víťazstvom) v spore. Plný úspech v spore sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku,
ktorým sa rozhodlo vo veci samej. U žalobcu ide o plný úspech vo veci vtedy, ak sa výrok meritórneho

rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom, ktorý bol naposledy urobený vo veci samej, t.j. ak sa jeho
žalobe vyhovelo v celom rozsahu.

106. V spore bol žalobca vo vzťahu k nároku titulom majetkovej škody úspešný v rozsahu 84,86 %,
jeho neúspech predstavuje 15,14 %. Žalobca má tak nárok na náhradu preukázaných, odôvodnených

a účelne vynaložených trov konania v rozsahu 69,72 % proti žalovanému.

107. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods.2 CSP).

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré je možné podať do 15 dní odo dňa jeho doručenia na
Mestský súd Košice I (§ 355 ods. 1, § 362 CSP).

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP).

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda,
môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nestranným procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené,h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
CSP).

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo k rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v ods. 1, ak táto vada mala
vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP). Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie
možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu (zákon č. 233/1995 Z.z.).