Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 1. december 2023

Súd: Mestský súd Bratislava IV
Spisová značka: 56C/31/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6115219256
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 12. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Vladimír Sedmohradský

ECLI: ECLI:SK:MSBA4:2023:6115219256.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Bratislava IV sudcom Mgr. Vladimírom Sedmohradským v spore žalobkyne P. M., narodená

XX.XX.XXXX, bytom T. XX, XXX XX T. -J., M. republika, zastúpená: E.. Martin Štoffa, advokát, so sídlom
Stoličková 4, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 41 524 322, proti žalovanému: TUI ReiseCenter Slovensko
s.r.o., so sídlom Panská 10, 811 01 Bratislava, IČO: 35 966 742, zastúpený JUDr. Denisa Hostačná, so
sídlom Dunajská 4, 811 08 Bratislava, IČO: 40 266 273, o zaplatenie 1.219,25 EUR s príslušenstvom,
r o z h o d o l :

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný do troch dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobkyni sumu 1.219,25 EUR s
úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 1.219,25 EUR odo dňa 01.10.2014 do zaplatenia.

II. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamieta.

III. Žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa žalobou zo dňa 18.09.2015, doručenou Okresnému súdu Banská Bystrica dňa
21.09.2015, domáhala od žalovaného titulom bezdôvodného obohatenia sa žalovaného na úkor
žalobkyne zaplatenia sumy 1.219,25 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,15 % ročne zo sumy
1.219,25 EUR od 01.10.2014 do zaplatenia.

2. Žalobu odôvodnila tým, že v lete 2013 uzatvorila so žalovaným ako cestovnou kanceláriou a
obstarávateľom zájazdu najprv zmluvu o obstaraní zájazdu č. XXXXXX, predmetom ktorej bol jesenný
pobyt v letovisku Alanya v Turecku pre žalobkyňu a jej matku s odchodom dňa 04.10.2013. Žalobkyňa
následne uzatvorila ďalšiu zmluvu o obstaraní zájazdu č. XXXXXX pre manžela žalobkyne, predmetom
ktorej bol jesenný pobyt v Alanyi v Turecku pre jednu osobu s odchodom dňa 26.10.2013. Dňa
01.10.2013 žalobkyňa telefonicky oznámila žalovanému, že musí obe zmluvy o obstaraní zájazdu

stornovať zo zdravotných dôvodov jedného z cestujúcich. Žalovaný na základe hlásenia žalobkyne
oba zájazdy stornoval a zaslal žalobkyni mailom oznámenie o výške storna a zostatkov ceny z
oboch zaplatených zájazdov. Zo storna zmluvy č. XXXXXX bol zostatok zo zaplatenej ceny vo výške
744,- EUR a zo zmluvy č. XXXXXX bol zostatok zo zaplatenej ceny vo výške 475,25 EUR. Celková
pohľadávkažalobkynevočižalovanémubolatedavovýške1.219,25EUR.Žalovanýexistenciuuvedenej
pohľadávkyžalobkyneuznával,nakoľkojejviackrátposlalmailsvýzvou,abyoznámilačísloúčtu,kamjej
uvedenú sumu môže vrátiť. Podľa žalobkyne je nepochybné, že najneskôr dňa 01.10.2014 mal žalovaný

vedomosť o tom, že žalobkyňa nemá záujem o náhradné plnenie a požaduje vrátenie zaplatených
peňazí. Žalovaný jej však doposiaľ dlžnú sumu neuhradil, čím sa na úkor žalobkyne bezdôvodne
obohatil. Preto sa žalobkyňa obrátila na súd so svojim nárokom na zaplatenie sumy 1.219,25 EUR spolu
s úrokom z omeškania a náhradou trov konania.3. Súd žalobe podanej aj vo forme návrhu na vydanie platobného rozkazu vyhovel vydaním Platobného
rozkazu Okresného súdu Banská Bystrica č. k. XC/XXX/XXXX-XX zo dňa 07.10.2015. Žalovanému

bol platobný rozkaz doručený do vlastných rúk dňa 14.10.2015. Proti uvedenému platobnému rozkazu
Okresného súdu Banská Bystrica č. k. XC/XXX/XXXX-XX zo dňa 07.10.2015 podal žalovaný v zákonnej
lehote odpor zo dňa 27.10.2015 s vecným odôvodnením. Odpor bol doručený súdu dňa 29.10.2015.

4. Žalovaný v odpore namietol miestnu príslušnosť Okresného súdu Banská Bystrica s poukazom na

§ 84 ods. 1 a § 85 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, s tým, že miestne príslušný súd je Okresný
súd Bratislava I. Nespochybnil skutočnosť, že žalobkyňa si u žalovaného objednala dva zájazdy, ktoré
nakoniec oba stornovala, odmietol však tvrdenia, že by sa žalovaný na úkor žalobkyne bezdôvodne
obohatil o sumu 1.219,25 EUR z titulu nevrátenia zostatkov ceny zájazdov po odrátaní storno poplatkov
z dôvodu odstúpenia od zmlúv. Uviedol, že v minulosti opakovane žalobkyňu vyzýval na oznámenie
čísla účtu v banke, na ktorý jej môže predmetnú sumu uhradiť, čo potvrdila aj sama žalobkyňa. Dňa

19.05.2014 žalobkyňa kontaktovala telefonicky žalovaného s cieľom objednať si u žalovaného ďalší
zájazd. Žalovaný na základe telefonického hovoru poslal žalobkyni prostredníctvom mailu zo dňa
19.05.2014 ponuku na zájazd pre dve osoby v Alanyi v Turecku od 28.09.2014 do 01.11.2014. Cena
zájazdu bola 4.858,- EUR. Žalovaný následne ako sprostredkovateľ objednal (rezervoval) zájazd u
jeho organizátora FTI Touristik GmbH, so sídlom Ladsberger Strasse 88, Mníchov, Nemecko, IČO:

FN 283679a. Žalovaný dňa 23.05.2014 písomne prostredníctvom mailu potvrdil žalobkyni rezerváciu
zájazdu pre dve osoby, a to žalobkyňu a jej matku. Žalovaný následne poslal žalobkyni dňa 26.05.2014
prostredníctvom emailu Zmluvu o obstaraní zájazdu č. XXXXXX/X, predmetom ktorej bol vyššie uvedený
zájazd. Žalobkyňa dňa 08.09.2014 kontaktovala telefonicky žalovaného vo veci zmeny zájazdu, na
základe čoho jej žalovaný poslal ponuku so zmenou zájazdu pre dve osoby v termíne od 28.09.2014

do 31.10.2014 za cenu vo výške 6.262,- EUR. Žalobkyňa nakoniec príslušnú zmenu nepotvrdila. Z
mailových správ žalovaného zo dňa 23.05.2014, 26.05.2014 a 09.09.2014 vyplýva, že žalovaný v
nich oznámil žalobkyni, že sumu 1.219,25 EUR, ktorej sa žalobkyňa v konaní domáha, bude použitá
ako záloha na úhradu časti ceny zájazdu zo strany žalovaného, čo žalobkyňa žiadnym spôsobom
nespochybňovala a nežiadala vrátenie tejto sumy. Dňa 18.09.2014 žalobkyňa telefonicky oznámila

žalovanému, že zrušuje zájazd zo zdravotných dôvodov. Žalovaný dňa 18.09.2014 prostredníctvom
emailu potvrdil žalobkyni zrušenie (stornovanie) zájazdu a zároveň žalobkyni oznámil výšku storno
poplatku za zrušenie zájazdu. Z obsahu zmluvy vyplýva, že žalovaný bola len sprostredkovateľom
predaja zájazdu, obstarávateľom bola spoločnosť FTI Touristik GmbH. Žalovaný na pokyn žalobkyne
zrušil zájazd u obstarávateľa FTI Touristik GmbH, v dôsledku čoho vznikli záväzky vo vzťahu k

dodávateľom jednotlivých služieb cestovného ruchu, z ktorých pozostával zájazd a za týmto účelom
žalovaný použil sumu 1.219,25 EUR pôvodne použitú ako zálohu na úhradu časti storno poplatkov vo
výške 2.910,80 EUR. Žalovaný len rezervoval zájazd pre žalobkyňu u spoločnosti FTI Touristik GmbH,
a zároveň bol len sprostredkovateľom predaja zájazdu, preto nemohlo prísť na strane žalovaného
k bezdôvodnému obohateniu, keďže žalovaný nebol so žalobkyňou v žiadnom záväzkovom vzťahu.

Žalovaný preto namietal nedostatok pasívnej vecnej legitimácie v danom spore a žalobu žiadal
zamietnuť.

5. Okresný súd Banská Bystrica dňa 30.12.2015 postúpil vec z dôvodu miestnej nepríslušnosti na
Okresný súd Bratislava I. Konanie bolo vedené na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. XXC/X/XXXX.

6. Žalobkyňa vo svojich neskorších podaniach a vyjadreniach uviedla, že je nesporné, že uzatvorila so
žalovaným v lete 2013 dve zmluvy o obstaraní zájazdu, ktoré boli stornované, pričom výška zostatku po
odrátaní storno poplatkov od zaplatenej sumy bola 1.219,25 EUR, čo žalovaný nespochybňoval, pretože
sám žalobkyňu vyzýval na oznámenie čísla účtu, kam jej môže poslať predmetnú sumu. Žalobkyňa však

nereagovala, nakoľko riešila zhoršený stav svojej matky. Žalobkyňa zmluvy v roku 2013 podpisovala
osobne v pobočke žalovaného v Banskej Bystrici. Žalovaný mohol vrátiť peniaze žalobkyni aj iným
spôsobom, napríklad zložením do úschovy, vrátením na účet, z ktorého prišli alebo poštovou poukážkou.
Spornou je existencia tretej zmluvy č. XXXXXX/X zo dňa 26.05.2014, na uzavretie ktorej sa žalovaný
odvoláva. Žalobkyňa neuzatvorila žiadnu tretiu zmluvu. Zmluva o zájazde musí mať písomnú formu. Ak

žalovaný použil zostatok platby a zúčtoval ju ako zálohu na nový zájazd, započítal ju bez existencie
právneho titulu. Zaslanie ponúk žalovaným žalobkyni nemožno považovať za uzatvorenie zmluvy. K
námietke premlčania vznesenej žalovaným žalobkyňa uviedla, že žaloba bola podaná na súde dňa
18.09.2015, pričom žalobkyňa prvé zmluvy stornovala dňa 01.10.2013, kedy sa zároveň dozvedela ozostatku sumy, a preto žaloba bola podaná v rámci plynutia tak subjektívnej ako aj objektívnej premlčacej
doby v zmysle § 107 Občianskeho zákonníka.

7. Žalovaný vo svojich neskorších podaniach a vyjadreniach uviedol, že k uzavretiu tretej zmluvy
č. XXXXXX/X. medzi žalobkyňou a žalovaným prišlo, čo potvrdzuje mailová komunikácia zo dňa
19.05.2014 a 23.05.2014. Spôsob uzatvárania tretej zmluvy prebiehal identicky ako pri uzatváraní
prvej zmluvy. Sama žalobkyňa predložila súdu zmluvy o obstaraní zájazdu z roku 2013, na ktorých
sú len uvedené podpisy a pečiatky žalovaného a žiadne iné listiny preukazujúce samotné podpísanie

týchto zmlúv nepredložila. Nie je pravdou, že by žalobkyňa podpisovala zmluvy v roku 2013 osobne
u žalovaného. Podľa § 741b ods. 1 Občianskeho zákonníka zmluva o obstaraní zájazdu musí byť
uzatvorená v písomnej forme alebo v inej vhodnej forme, čo znamená, že strany môžu uzatvoriť
zmluvu aj iným vhodným spôsobom. Poukázal na mailovú komunikáciu zo dňa 23.09.2014, v ktorej
žalobkyňa prosila žalovaného o potvrdenie stornovania zájazdu zmluvy č. XXXXXX/X. V prípade
zmluvy č. 3 žalovaný bol len sprostredkovateľom zájazdu, organizátorom bola spoločnosť FTI Touristik

GmbH. Žalobkyňa mala vedomosť, že žalovaná suma bude použitá ako záloha na zaplatenie tretieho
zájazdu, čo v čase uzatvárania tretej zmluvy žalobkyňa nerozporovala, ani nežiadala vrátiť predmetnú
sumu. Na základe stornovacej faktúry zo dňa 18.09.2014 si spoločnosť FTI Touristik GmbH uplatnila
storno poplatok vo výške 2.340,- EUR, z toho suma 280,90 EUR predstavuje odmenu žalovaného za
sprostredkovanie zájazdu. V súvislosti s úhradou storno poplatku za zmluvu č. XXXXXX/X spoločnosť

FTI Touristik GmbH dňa 19.09.2014 zaťažila zberný účet žalovaného sumou 2.059,90 EUR a uvedenú
sumu si zrazila za zrušenie predmetného zájazdu z tretej zmluvy. Žalobkyňa je povinná zaplatiť z dôvodu
stornovania tretej zmluvy ešte storno poplatok vo výške 1.691,55 EUR, ktorý za žalobkyňu uhradil
žalovaný. Žalovaný tiež vzniesol námietku premlčania z dôvodu, že ak by sa prvé dve zmluvy z dôvodu
nedodržania písomnej formy považovali za neplatné, nárok žalobkyne by bol premlčaný. Žalobkyňa

si bola vedomá skutočnosti, že si u žalovaného objednala aj tretí zájazd, pretože dňa 18.09.2014
žalovanému telefonicky oznámila, že ruší zájazd číslo tri zo zdravotných dôvodov. Žalovaný následne
toho istého dňa potvrdil žalobkyni stornovanie zájazdu. Sama žalobkyňa žiadala žalovaného o písomné
potvrdenie o zrušení zájazdu objednaného na základe zmluvy č. XXXXXX/X v roku 2014. Žalovaný
sa na úkor žalobkyne žiadnym spôsobom bezdôvodne neobohatil a ani sa obohatiť nemohol, pretože

nebol organizátorom zájazdov ani z jednej zmluvy, bol len sprostredkovateľom. Organizátorom všetkých
zájazdov bola spoločnosť FTI Touristik GmbH. Žalovaný preto nie je v spore pasívne vecne legitimovaný.

8. Súd vo veci rozhodol rozsudkom č.k. XXC/X/XXXX-XXX zo dňa 28.05.2018, pričom prvým výrokom
zrušil platobný rozkaz Okresného súdu Banská Bystrica č.k. XC/XXX/XXXX-XX zo dňa 07.10.2015,

druhým výrokom žalobu zamietol a tretím výrokom priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100%. Zamietnutie žaloby zdôvodnil tým, že zo zmlúv o obstaraní zájazdu č. XXXXXX, č.
XXXXXX aj č. XXXXXX vyplýva, že žalovaný bol iba sprostredkovateľom zájazdu, a jeho obstarávateľom
bola spoločnosť FTI Touristik GmbH. V dôsledku toho nebol žalovaný nositeľom hmotnoprávnych
povinností z týchto zmlúv, a nemohol sa na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatiť. Súd tak dospel k

záveru, že žalovaný nie je v konaní pasívne legitimovaný a žalobu zamietol.

9. Po podanom odvolaní zo strany žalobkyne rozhodoval vo veci Krajský súd v Bratislave, ktorý rozsudok
súdu prvej inštancie rozsudkom č.k. XXCo/XXX/XXXX-XXX zo dňa 28.10.2020 potvrdil ako vecne a
právne správny, pričom v celom rozsahu potvrdil právne závery súdu prvej inštancie.

10. Na základe dovolania žalobkyne rozhodoval vo veci Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý
uznesením XCdo/XXX/XXXX-XXX zo dňa 25.05.2022 oba rozsudky súdov nižších stupňov zrušil a vec
vrátil Okresnému súdu Bratislava I (dnes Mestský súd Bratislava IV) na ďalšie konanie a rozhodnutie.
V uznesení vytkol súdom nižších stupňov, že v konaní nezohľadnili spotrebiteľský charakter sporu, a to

najmä pri dokazovaní, kde súd prvého stupňa nepostupoval v zmysle § 295 CSP a nevykonal dôkazy
potrebné na rozhodnutie vo veci, a to aj také dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol. V tejto súvislosti súd
poukázal napr. na formulár zaslaný žalobkyni zo strany žalovaného za účelom vybavenia storna zájazdu.
Pokiaľ ide o pasívnu vecnú legitimáciu, Najvyšší súd SR skonštatoval, že nemožno súhlasiť s názorom
súdov nižších stupňov, že žalovaný uzatvorenie zmlúv len sprostredkoval. Uviedol, že v texte zmluvy

sa spoločnosť FTI Touristik GmbH spomína ako „poskytovateľ služby/katalóg“, pričom zo zmlúv nijako
nevyplýva, že táto spoločnosť je obstarávateľ a žalovaný sprostredkovateľ. Takéto slovo sa v celom texte
zmlúv z roku 2013 nenachádza. V danej situácii mal súd prvej inštancie predovšetkým vyvinúť iniciatívu
na zistenie toho, kto bol skutočným obstarávateľom zájazdu a či uvedená skutočnosť bola žalobkyni akospotrebiteľke jasná a zrejmá, resp. či sa ju mohla vzhľadom k formulácii zmlúv len „dovtípiť“. Za daného
stavu súd videl v procesnom postupe súdov nižších inštancií procesnú nesprávnosť takej intenzity, ktorá
naplnila vymedzenie dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP.

11. Súd prvej inštancie viazaný právnym názorom Najvyššieho súdu SR v zmysle § 455 CSP vec
opätovne prejednal a vo veci rozhodol.

12. Súd vo veci vykonal dokazovanie nasledovnými predloženými listinnými dôkazmi: emailová

komunikácia k prvým dvom zmluvám o obstaraní zájazdu zo dňa 25.07.2013 a 22.08.2013 (č.l. 17 až
19), zmluvy o obstaraní zájazdu č. XXXXXX a č. XXXXXX (č.l. 20 až 23), emailová komunikácia ohľadom
storna zmlúv č. XXXXXX a č. XXXXXX zo dňa 01.10.2013 (č.l. 24 až 25), storno zmlúv č. XXXXXX a
č. XXXXXX zo dňa 01.10.2013 (č.l. 26 až 29), emailová komunikácia ohľadom vrátenia peňazí zo dňa
21.10.2013 a 08.01.2014 (č.l. 31 a 32), emailová komunikácia ohľadom tretej zmluvy zo dňa 19.05.2014,
23.05.2014 a 26.05.2014 (č.l. 52 až 54), zmluva o obstaraní zájazdu č. XXXXXX (č.l. 55 až 56), emailová

komunikácia ohľadom zmeny ponuky zo dňa 09.09.2014 (č.l. 57), emailová komunikácia ohľadom storna
tretej zmluvy zo dňa 18.09.2014 a 23.09.2014 (č.l. 58, 98, 327 a 389), storno tretej zmluvy zo dňa
18.09.2014 (č.l. 59 až 60), písomné svedectvo žalobkyne zo dňa 27.05.2018 (č.l. 139), stornovacia
faktúra zo dňa 18.09.2014 a potvrdenie o stiahnutí storna spoločnosťou FTI Touristik GmbH zo dňa
19.09.2014 (č.l. 323 až 326) a storno formulár zo dňa 08.07.2014 s prílohami, emailová komunikácia

k formuláru zo dňa 17.09.2014 (č.l. 344 až 348) a emailová komunikácia ohľadom riešenia sporu zo
dňa 24.09.2014 (č.l. 379 až 380). Súd taktiež na pojednávaní dňa 01.12.2023 vykonal dokazovanie
výsluchom žalobkyne (č.l. 385 až 388).

13. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalovaný je v konaní pasívne legitimovaný,

nakoľko prvé zmluvy o obstaraní zájazdu č. XXXXXX a č. XXXXXX z roku 2013 (ďalej aj „zmluvy z roku
2013“)boliplatneuzatvorenéanaichzákladevzniklapovinnosťžalovanéhovrátiťžalobkynibezdôvodné
obohatenie vo výške 1.219,25 EUR.

14. Pokiaľ ide o platnosť zmlúv z roku 2013, táto v konaní reálne nebola medzi stranami sporná. V

niektorom štádiu konania ju spochybnila každá zo strán, v oboch prípadoch však išlo o zjavne účelové
tvrdenia, pričom v ostatných častiach konania obe strany platnosť týchto zmlúv uznávali. Žalovaný
spochybnil platnosť zmlúv z roku 2013 účelovo v súvislosti s prípadnou neplatnosťou tretej zmluvy o
obstaraní zájazdu č. XXXXXX z roku 2014 ešte pred prvým rozhodnutím vo veci súdom prvej inštancie,
keď uviedol, že ak by bola podmienkou platnosti zmluvy o obstaraní zájazdu výlučne písomná forma,

táto nebola splnená pri žiadnej zmluve a neplatné by tak boli všetky tri zmluvy. Toto tvrdenie však uviedol
v teoretickej rovine, a inak vo všetkých štádiách konania trval na platnosti všetkých zmlúv, vrátane tých
z roku 2013. Žalobkyňa platnosť zmlúv z roku 2013 rovnako účelovo spochybnila v dovolacom konaní,
a to s cieľom, aby sa dovolací súd vyjadril k požiadavke na písomné uzatvorenie zmluvy o obstaraní
zájazdu ako podmienke platnosti takejto zmluvy. Najvyšší súd sa k tejto otázke nevyjadril a žalobkyňa

následne v konaní naďalej trvala na platnosti zmlúv z roku 2013.

15. Súd tak nepokladal platnosť zmlúv z roku 2013 v konaní za spornú. V konaní nebolo s istotou
preukázané, či zmluvy boli fyzicky podpísané žalobkyňou na pobočke žalovaného v Banskej Bystrici dňa
25.07.2013, avšak túto skutočnosť súd nepokladal za rozhodujúcu. Aj keby nedošlo k fyzickému podpisu

zmlúv, žalovaný zaslal žalobkyni písomný návrh oboch zmlúv a následne žalobkyňa uhradila plnú cenu
obstaraného zájazdu, čím by došlo aj bez fyzického podpisu zmluvy k jej uzatvoreniu v zmysle § 43c ods.
1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého včasné vyhlásenie urobené osobou, ktorej bol návrh na prijatie
zmluvy určený, alebo iné jej včasné konanie, z ktorého možno vyvodiť jej súhlas, je prijatím návrhu.
Zároveň pochybnosti o uzatvorení zmluvy nemali strany ani následne, keď došlo k stornovaniu zájazdu

a zhode medzi stranami na výške storno poplatku, resp. v zhode na sume, ktorá má byť žalobkyni v
dôsledku zrušenia zájazdu po odrátaní storno poplatkov vrátená.

16. Pre úplnosť súd dodáva, že zároveň pokladá za dôveryhodné tvrdenie žalobkyne, že zmluvy z roku
2013 uzatvorila osobne na pobočke žalovaného v Banskej Bystrici dňa 25.07.2013. Žalobkyňa túto

skutočnosť uviedla vo svojom písomnom vyhlásení zo dňa 27.05.2018 (č.l. 139). Žalovaný tvrdil, že
k podpisu zmlúv nikdy nedošlo, a že žalobkyňa nie je schopná svoje tvrdenie preukázať predložením
podpísanej verzie zmluvy. Súd napriek absencii písomne podpísanej zmluvy pokladal jej osobnéuzatvorenie na základe tvrdenie žalobkyne za pravdepodobné. Ako však súd uviedol vyššie, táto
skutočnosť nebola pre právne posúdenie platnosti uzatvorenej zmluvy podstatná.

17. Súd tak následne v súlade s právnym názorom Najvyššieho súdu SR skúmal zmluvné strany zmlúv z
roku 2013 a dospel k jednoznačnému záveru, že v oboch zmluvách je zmluvnou stranou žalobkyňa ako
objednávateľka zájazdu a žalovaný ako obstarávateľ zájazdu v zmysle § 741a Občianskeho zákonníka
v znení účinnom v roku 2013. Tvrdenie žalovaného, že v zmluve vystupoval len ako sprostredkovateľ v
zmysle § 3 ods. 2 písm. d) zákona č. 281/2001 Z.z. účinného v čase uzatvorenia zmlúv, a obstarávateľom

zmluvyvzmysle§741aObčianskehozákonníkabolaspoločnosťFTITouristikGmbH,súdvyhodnotilako
nesprávne, resp. nemajúce oporu v zmluvách. Zo zmlúv z roku 2013 táto skutočnosť žiadnym spôsobom
nevyplýva. Spoločnosť FTI Touristik GmbH je síce v zmluvách uvedená, ale len ako „poskytovateľ
služby/katalóg“, z čoho žalobkyňa ako spotrebiteľ nemá v žiadnom prípade možnosť dôjsť k záveru,
že pri uzatváraní zmluvy so žalovaným ide len o sprostredkovanie pre spoločnosť FTI Touristik GmbH
ako obstarávateľa. Žiadna časť textu zmluvy neobsahuje pojmy obstarávateľ ani sprostredkovateľ, a

prípadné sprostredkovanie zmluvy z nej nie je možné žiadnym rozumným spôsobom vyvodiť. V zmluve
sa taktiež uvádzajú údaje týkajúce sa poistenia cestovnej kancelárie proti insolventnosti, pričom tieto sa
taktiež celkom zjavne vzťahujú na žalovaného. Zmluva žiadnym spôsobom neupozorňuje na možnosť,
že by obstarávateľom zájazdu bola tretia osoba.

18. Súd v tejto súvislosti osobitne zdôrazňuje kontrast týchto zmlúv so zmluvou o obstaraní zájazdu č.
XXXXXX z roku 2014, zaslanou žalobkyni rovnako zo strany žalovaného. V tejto zmluve je žalovaný
zreteľne už označený priamo v hlavičke ako „sprostredkovateľ“, a rovnako spoločnosť FTI Touristik
GmbH je zreteľne označená ako „obstarávateľ“. Zároveň je vzťah medzi týmito subjektami zrozumiteľne
opísaný v textovej časti zmluvy, kde je okrem iného výslovne uvedené, že sprostredkovateľ nepreberá

žiadnu zodpovednosť za objednaný zájazd, a vystupuje výlučne ako sprostredkovateľ. Tiež zmluva
objednávateľa zájazdu informuje, že ak je organizátorom zájazdu tretia osoba, platia podmienky
poistenia insolventnosti tejto tretej osoby. Z tejto zmluvy tak jednoznačne vyplýva, že žalovaný vystupuje
len ako sprostredkovateľ, a to na rozdiel od zmlúv z roku 2013, z ktorých to naopak nevyplýva žiadnym
spôsobom, a už vôbec nie spôsobom zrozumiteľným pre priemerného spotrebiteľa.

19. Súd tak uzatvára, že zmluvy z roku 2013 boli platne uzatvorené, pričom zmluvnými stranami
boli žalobkyňa ako objednávateľ zájazdu a žalovaný ako obstarávateľ zájazdu. Keďže žalobkyňa
zájazd stornovala, žalovanému vznikol nárok na storno poplatky, a zároveň povinnosť vrátiť žalobkyni
zostávajúcu časť zaplatenej ceny zájazdu. Táto povinnosť vyplývala žalovanému z § 741h ods. 2

Občianskeho zákonníka v znení účinnom v roku 2013, v zmysle ktorého ak nie je dôvodom odstúpenia
od zmluvy objednávateľa porušenie povinností cestovnej kancelárie, ktoré sú určené zmluvou alebo
Občianskym zákonníkom, je objednávateľ povinný zaplatiť cestovnej kancelárii zmluvné pokuty vo
výške určenej podľa § 741b ods. 1 písm. e) Občianskeho zákonníka a cestovná kancelária je povinná
vrátiť objednávateľovi bezodkladne zostatok z uhradenej ceny zájazdu podľa zrušenej zmluvy. Táto

povinnosť žalovaného nebola medzi stranami sporná, a rovnako nebola medzi nimi sporná výška nároku
žalobkyne, ktorý bol 1.219,25 EUR. Taktiež nebolo sporné, že žalovaný opakovane písomne vyzýval
žalobkyňu na uvedenie čísla účtu, na ktorý môže plnenie vrátiť, pričom táto na jeho výzvy nereagovala.

20. Z uvedených skutočností zároveň vyplýva, že žalovaný bol pasívne legitimovaný v tomto konaní,

nakoľko na základe zmlúv z roku 2013 bol povinný vrátiť žalobkyni žalovanú sumu. Sporné v konaní
ostalo, či bola následne uzatvorená tretia zmluva o obstaraní zájazdu, a či na základe uzatvorenia tejto
zmluvy došlo k zániku záväzku žalovaného.

21. Súd tak následne posudzoval, či došlo k uzatvoreniu tretej zmluvy o obstaraní zájazdu č. XXXXXX

(ďalej aj „zmluva z roku 2014“). Uzatvorenie tejto zmluvy rozporovala žalobkyňa, keď tvrdila, že zmluva
nebola písomne uzatvorená, nikdy s ňou nevyjadrila súhlas a nikdy nezaplatila cenu za zájazd, resp.
ani zálohu. Žalovaný naopak tvrdil, že zmluva bola riadne uzatvorená, čo okrem iného preukazuje
komunikácia medzi stranami v máji 2014, keď bol zájazd pre žalobkyňu rezervovaný, ako aj emailová
a telefonická komunikácia žalobkyne so žalovaným zo septembra 2014, keď boli na žiadosť žalobkyne

tejto poslané najskôr zmenené ponuky, a následne žalobkyňa uzatvorenú zmluvu písomne stornovala.

22. Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že zmluva z roku 2014 platne uzatvorená
nebola. V zmysle § 43c Občianskeho zákonníka včasné vyhlásenie urobené osobou, ktorej bol návrhurčený, alebo iné jej včasné konanie, z ktorého možno vyvodiť jej súhlas, je prijatím návrhu. V zmysle
§ 44 ods. 1 Občianskeho zákonníka je zmluva uzavretá okamihom, keď prijatie návrhu na uzavretie
zmluvy nadobúda účinnosť. Mlčanie alebo nečinnosť samy o sebe neznamenajú prijatie návrhu. Podľa §

741b ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v roku 2014 musí mať zmluva o obstaraní zájazdu
písomnú formu alebo inú vhodnú formu.

23. Z dokazovania vyplynulo, že žalovaný na základe žiadosti žalobkyne vypracoval pre žalobkyňu
ponuku a následne jej zaslal návrh zmluvy o obstaraní zájazdu zo dňa 23.05.2014 (č.l. 55). Táto

zmluva nebola zo strany žalobkyne podpísaná, na zaslanú zmluvu resp. email žalobkyňa nereagovala
a ani žiadnym iným spôsobom uzatvorenie zmluvy nepotvrdila. Tieto skutočnosti neboli medzi stranami
sporné, avšak žalovaný tvrdil, že žalobkyňa zmluvu uzatvorila konkludentne, z jeho pohľadu obdobne
ako v zmluvy z roku 2013. Postup žalobkyne pri uzatvorení zmlúv v roku 2013 sa však od jej postupu
v roku 2014 odlišoval podstatným spôsobom, a to v tom, že kým v roku 2013 (ak by aj súd bol
vychádzal z toho, že zmluvy z roku 2013 neboli osobne podpísané na pobočke u žalovaného) došlo zo

strany žalobkyne k úhrade zálohy, resp. následne k úhrade celkovej ceny zájazdu, v roku 2014 sa tak
preukázateľne nestalo, čo medzi stranami nebolo sporné. Zmluva tak v danom čase uzatvorená nebola,
nakoľko nedošlo k prijatiu návrhu zmluvy zo strany žalobkyne.

24. Súd zvažoval, či v nemohlo dôjsť ku konkludentnému prijatiu návrhu na uzatvorenie zmluvy, keďže

žalobkyňa síce na ponuku žalovaného nereagovala, ale zároveň ani (naďalej) nepožadovala vrátenie
dlžnej sumy z predchádzajúceho zájazdu, a takéto právne posúdenie pôvodne uviedol aj na pojednávaní
vo veci konanom dňa 31.10.2023 po vrátení veci na ďalšie konanie zo strany Najvyššieho súdu SR. Po
vykonaní dokazovania však prišiel k záveru, že ku konkludentnému prijatiu návrhu zo strany žalobkyne
nedošlo. Žalobkyňa na zaslanie zmluvy zo strany žalovaného nereagovala, a zo samotného mlčania

nie je možné vyvodiť jej súhlas. Žalobkyňa síce rovnako nepožadovala vrátenie peňazí, avšak toto
správanie bolo len pokračovaním jej predchádzajúceho správania, keď vrátenie nielenže nepožadovala,
ale ani nereagovala v tomto smere na priame výzvy žalovaného. Z tejto skutočnosti tak vzhľadom na jej
nekonanie nemožno vyvodiť, že nepožadovaním peňazí súhlasila s použitím tejto sumy na uhradenie
nového zájazdu. Žalobkyne pri svojom výsluchu na pojednávaní dňa 01.12.2023 uviedla, že primárnym

dôvodom jej obmedzenej komunikácie zo žalovaným bola dlhodobá starostlivosť o jej chorú matku, resp.
jej s tým súvisiaca vyčerpanosť; túto skutočnosť však súd vnímal len ako subjektívne vysvetlenie zo
strany žalobkyne, ktoré nebolo pre rozhodovanie súdu podstatné. Dôvody, ktoré žalobkyňu k takémuto
konaniu viedli jej konanie len vysvetľujú, a nemajú vplyv na skutočnosť, že z jej strany nedošlo k
aktívnemu úkonu smerujúcemu k uzatvoreniu zmluvy.

25. Súd takisto zobral do úvahy, že podľa návrhu zmluvy zaslanej žalovaným bolo potrebné doplatok za
zájazd uhradiť do 28.08.2014, čo žalobkyňa neurobila. Aj z tejto skutočnosti je zrejmé, že (na rozdiel od
zmlúv v roku 2013) neprejavila vôľu návrh na uzatvorenie zmluvy prijať. Súd sa v tomto smere stotožnil
s argumentom žalobkyne, že samotný žalovaný vo svojich Všeobecných obchodných podmienkach v

odseku 4.1 uvádza, že zmluva sa považuje za uzatvorenú, v prípade rezervácie prostredníctvom emailu
momentomdoručeniascanupodpísanejzmluvy,alebozaplatenímrezervačnéhopoplatku(zálohy),resp.
100% z ceny zájazdu, a k naplneniu týchto podmienok nedošlo. Súd za zaplatenie zálohy nepovažoval
skutočnosť, že žalovaný na jej „zaplatenie“ použil sumu 1.219,25 EUR, ktorú bol povinný žalobkyni vrátiť,
nakoľko táto na takýto postup nedala súhlas. Pre úplnosť súd uvádza, že text Všeobecných obchodných

podmienok žalovaného nebol ani jednou zo strán do konania predložený, avšak ich obsah tvrdený
žalobkyňou nebol zo strany žalovaného spochybnený.

26. Súd taktiež poukazuje na skutočnosť, že v prípade objednávateľa a sprostredkovateľa, resp.
obstarávateľa zájazdu ide o klasický spotrebiteľský vzťah, v ktorom zodpovednosť za zmluvné vzťahy v

podstatnejmierenesiedodávateľslužby.Vzmysle§54ods.2Občianskehozákonníkavpochybnostiach
o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Analogicky možno
podľa názoru súdu konštatovať, že aj v prípade pochybností o tom, či vôbec došlo k uzatvoreniu zmluvy,
je potrebné posudzovať situáciu v prospech spotrebiteľa, a je to dodávateľ, ktorý zodpovedá za riadne
uzatvorenie zmluvy. Ak teda v konkrétnom prípade zaslal žalovaný ako dodávateľ služby žalobkyni

návrh na uzatvorenie zmluvy, a táto nereagovala, bolo jeho povinnosťou so žalobkyňou komunikovať
a zabezpečiť, aby žalobkyňa dostatočne určitým spôsobom potvrdila prijatie návrhu na uzatvorenie
zmluvy; v opačnom prípade nie je možné konštatovať, že k uzatvoreniu zmluvy došlo.27. Keďže k uzatvoreniu zmluvy z roku 2014 nedošlo, je už bez významu, že žalobkyňa v emailovej
komunikácii so žalovaným dňa 23.09.2014 opakovane požiadala o písomné potvrdenie o stornovaní
zájazdu. Súd konštatuje, že takáto formulácia sama osebe podporne svedčí skôr o tom, že zmluva o

obstaraní zájazdu v predchádzajúcom období uzatvorená bola, avšak keďže súd prišiel k opačnému
záveru (viď odseky 22 až 26 vyššie), nie je takéto vyjadrenie žalobkyne samo osebe spôsobilé spätne
potvrdiť uzatvorenie zmluvy. Súd tak akceptoval tvrdenie žalobkyne, že týmto spôsobom sa len laicky
snažiladocieliť,abyžalovanýzobralnavedomie,žeozájazd,oktorompredtýmsožalovanýmdiskutovali
nemá záujem, a zabrániť tomu, aby bola dlžná suma použitá na úhradu tohto zájazdu.

28. Rovnako je z pohľadu platnosti uzatvorenia zmluvy medzi žalobkyňou a žalovaným bez významu, že
žalovaný zmluvu vnímal ako uzatvorenú, a potom, ako táto nebola realizovaná, uhrádzal za žalobkyňu
storno poplatky obstarávateľovi zájazdu, spoločnosti FTI Touristik GmbH. Uhradenie týchto poplatkov
žalovaný v konaní preukázal, avšak táto skutočnosť nie je z hľadiska predmetu konania relevantná,

nakoľko zmluva z roku 2014 nebola podľa názoru súdu platne uzatvorená a tak ju nebolo možné ani
platne stornovať. Za platenie akýchkoľvek poplatkov tretím osobám tak nesie zodpovednosť žalovaný.

29. Pre úplnosť súd uvádza, že komunikácia medzi žalobkyňou a žalovaným bola najmä zo strany
žalobkyne celkovo neštandardná, a to bez ohľadu na to, či a v akej miere bola ovplyvnená ťažkými

životnými okolnosťami na strane žalobkyne, t.j. najmä starostlivosťou o chorú matku. Súd je však toho
názoru, že táto neštandardnosť nemôže spôsobiť zmenu právnych záverov súdu uvedených vyššie. Súd
tiež konštatuje, že hoci žalobkyňa na pojednávaní dňa 01.12.2023 uviedla, že ponuku na zájazd v roku
2014 jej zaslal iniciatívne žalovaný, toto tvrdenie súd vyhodnotil ako nepravdivé, nakoľko z listinných
dôkazov,najmäemailuzodňa19.05.2014(č.l.52),vyplývaopak,t.j.žežalovanýzaslalžalobkyniponuku

na základe telefonickej požiadavky žalobkyne. Súd vyhodnotil tento rozpor ako dôsledok uplynutia času
od roku 2014, pričom nepresnosť, resp. nepravdivosť tvrdenia žalobkyne nemala žiaden vplyv na právne
posúdenie týkajúce sa uzatvorenia zmluvy.

30. Keďže medzi žalovaným a žalobkyňou nedošlo k uzatvoreniu zmluvy z roku 2014, nedošlo ani k

zmene právneho postavenia oboch strán vo vzťahu k dlžnej sume 1.219,25 EUR, a túto bol žalovaný
naďalej povinný z titulu bezdôvodného obohatenia žalobkyni vrátiť. Vzhľadom na túto skutočnosť je
žaloba žalobkyne, pokiaľ ide o istinu pohľadávky, dôvodná a súd jej túto istinu prvým výrokom tohto
rozsudku v žalovanej výške priznal.

31. Keďže súd pokladal zmluvy z roku 2013 za platne uzatvorené, v dôsledku čoho vznikol ku
dňu 02.10.2013 (deň nasledujúci po stornovaní zmlúv z roku 2013) nárok žalobkyne na vydanie
bezdôvodného obohatenia, a žaloba bola zo strany žalobkyne doručená súdu dňa 18.09.2015, bola
žaloba doručená pred uplynutím dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty v zmysle § 107 ods. 1
Občianskeho zákonníka a námietka premlčania vznesená žalovaným tak nie je dôvodná.

32. Pre úplnosť taktiež súd uvádza, že ako vyplýva z odseku 18 vyššie, pri zmluve z roku 2014 bol
žalovaný sprostredkovateľom a obstarávateľom bola spoločnosť FRI Touristik GmbH, v dôsledku čoho
ak by bola zmluva platne uzatvorená, došlo by k splateniu sumy bezdôvodného obohatenia žalovaným,
nakoľko predmetná suma by bola použitá na úhradu zálohy na zájazd, obstarávateľom ktorého by bola

tretia osoba. Dlh žalovaného by tak bol splatený a vznikol by nový právny vzťah medzi žalobkyňou a
spoločnosťou FTI Touristik GmbH. Keďže však zmluva platne uzatvorená nebola, takýto vzťah nevznikol
a záväzok žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia naďalej trval.

33. Z procesného hľadiska ešte súd dodáva, že hoci bol v konaní vydaný platobný rozkaz Okresného

súdu Banská Bystrica č. k. XC/XXX/XXXX-XX zo dňa 07.10.2015, a k jeho zrušeniu dosiaľ v dôsledku
zrušenia rozsudku č.k. XXC/X/XXXX-XXX zo dňa 28.05.2018, ktorým bol tento platobný rozkaz pôvodne
zrušený formálne nedošlo, súd je toho názoru, že jeho opätovné zrušenie v tomto rozsudku už nie je
potrebné. V zmysle aktuálne platného znenia § 267 ods. 4 CSP sa v prípade podania odporu platobný
rozkaz zrušuje v celom rozsahu priamo zo zákona, pričom z § 471b CSP, upravujúceho prechodné

ustanovenia k zákonu č. 211/2021 Z.z. nevyplýva, že by mal súd postupovať podľa do 30.06.2021
platného znenia CSP a platobný rozkaz osobitným výrokom rušiť.34. Keďže sa žalovaný dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu, žalobkyňa má v zmysle § 517
ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka nárok domáhať sa proti žalovanému zaplatenia úrokov z omeškania.
Podľa § 741h ods. 1 Občianskeho zákonníka vznikla povinnosť žalovaného vydať zostatok z uhradenej

ceny zájazdu podľa zrušenej zmluvy bezodkladne, povinnosť žalovaného tak vznikla už dňa 02.10.2013.
Keďže však žalovaný bezprostredne potom, a následne aj neskôr a opakovane žiadal žalobkyňu o
uvedenie čísla účtu a táto ho neposkytla, resp. so žalovaným v tejto veci vôbec nekomunikovala, dostala
sa žalobkyňa ako veriteľ v zmysle § 522 Občianskeho zákonníka do omeškania, nakoľko neposkytla v
čase plnenia dlžníkovi súčinnosť potrebnú na splnenie dlhu. Za čas veriteľovho omeškania nie je dlžník

podľa § 523 Občianskeho zákonníka povinný platiť úroky.

35. Tejto skutočnosti si bola vedomá aj žalobkyňa, nakoľko v žalobe nežiadala úroky z omeškania
odo dňa 02.10.2013. Žalobkyňa žiadala úroky z omeškania odo dňa 01.10.2014, nakoľko podľa nej
je nepochybné a preukázateľné, že najneskôr od tohto dátumu mal žalovaný vedomosť o tom, že
žalobkyňa nemá záujem o žiadne náhradné plnenie a požaduje vrátenie ňou zaplatených peňazí. Súd

túto argumentáciu žalobkyne akceptoval, nakoľko z emailovej komunikácie medzi stranami zo dňa
24.09.2014 (č.l. 380) je zrejmé, že žalobkyňa dala žalovanému dostatočne najavo, že nemá jednak
záujem o zájazd, ktorý jej bol zo strany žalovaného ponúknutý (zájazd, ktorý mal byť predmetom zmluvy
z roku 2014), ale ani o žiadny iný zájazd. Od tohto okamihu tak bol žalovaný opätovne povinný plniť
svoj dlh, pričom na úhradu tohto dlhu mohol použiť účet žalobkyne, z ktorého bola zaplatená časť platby

žalobkyne za prvý dohodnutý zájazd. V prípade, ak si nebol týmto číslom účtu istý, bolo jeho povinnosťou
opätovne vyzvať žalobkyňu, aby uviedla spôsob, akým si želá dlh uhradiť. Ak tak žalovaný neurobil,
bol v omeškaní. Keďže toto omeškanie vzniklo už v septembri 2014, a žalobkyňa požadovala úroky z
omeškania odo dňa 01.10.2014, súd jej tieto úroky priznal.

36. Výška úrokov z omeškania je v súlade s § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995
Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, o päť percentuálnych bodov
vyššia ako základná sadzba Európskej centrálnej banky pre refinančné obchody platná k prvému dňu
omeškania. Keďže táto sadzba bola ku dňu 01.10.2014 vo výške 0,05%, súd stanovil výšku úrokov z
omeškania na 5,05%.

37. Žalobkyňa v žalobe požadovala úrok z omeškania vo výške 5,15%. Keďže súd žalobkyni nepriznal
úroky z omeškania v celej požadovanej výške, v časti presahujúcej priznané úroky z omeškania žalobu
druhým výrokom tohto rozsudku zamietol.

38. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodoval podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods.
1 CSP a žalobkyni, ktorá mal v konaní plný úspech, priznal tretím výrokom voči žalovanému nárok na
náhradu trov konania v celom rozsahu. Súd pri posudzovaní úspechu zobral do úvahy, že žalobkyňa
mala plný úspech vo vzťahu k žalovanej istine. Vo vzťahu k žalovaným úrokom z omeškania bola
čiastočneneúspešná,alevýškatohtoneúspechujevovzťahukcelkovejžalovanejistine,resp.celkovým

priznaným úrokom z omeškania absolútne zanedbateľná.

39. O výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením
vyšší súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie (§ 355 CSP), ktoré je možné podať v lehote 15 dní od jeho
doručenia na Mestskom súde Bratislava IV.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 CSP) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže

odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich
preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní to, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie súdu, oprávnený môže podať
návrh na výkon exekúcie podľa osobitného predpisu (zákon č. 233/1995 Z.z., Exekučný poriadok).