Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 16. december 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8Co/3/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7119200362
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Denisa Novotná Mlinárcsiková

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:7119200362.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Denisy Novotnej Mlinárcsikovej

a členov senátu JUDr. Agnesy Hricovej a Mgr. Miloša Greguša v spore žalobcu A. B. C. nar. XX.X.XXXX
bývajúceho v C. D. E. F. G. X zastúpeného AK Weis & Partners s.r.o., so sídlom v Bratislave na
Priemyselnej ulici č. 1/A IČO: 47 234 776 proti žalovanej Slovenskej republike – Generálnej prokuratúre
Slovenskej republiky so sídlom v E. D. H. F. G. X o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej
moci a nemajetkovej ujmy o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Košice č.k.
36C/3/2019-350 zo dňa 12.7.2023 takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. vo vyhovujúcej časti povinnosti žalovanej na

zaplatenie sumy 8.200 Eur, úroku z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 13.126,70 Eur od 8.8.2018
do zaplatenia, vo výroku II. o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku III., IV. o trovách
prvoinštančného konania.

II. Z a s t a v u j e konanie o odvolaní žalobcu proti výroku I. rozsudku.

III. Nepriznáva stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie preskúmavaným rozsudkom priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo

výške 8.200 Eur, majetkovú škodu vo výške 4.926,70 Eur a úrok z omeškania vo výške 5% ročne
zo sumy 13.126,70 Eur od 8.8.2018 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku
(výrok I.). V prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok II.). Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov
konania proti žalovanému v rozsahu 100% so súdom priznanej nemajetkovej ujmy 8.200 Eur (výrok
III.). Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 69,72% so súdom
priznanej majetkovej škody 4.926,70 Eur (výrok IV.).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanej zaplatenia titulom nemajetkovej
ujmy 30.000 Eur, náhrady škody pozostávajúcej z vynaložených trov obhajoby v súvislosti s jeho
trestným stíhaním vo výške 5.805 Eur, úroku z omeškania vo výške 5% z dlžnej sumy, t.j. 35.805 Eur
od 1.3.2018 do zaplatenia a náhrady trov konania.

3. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním vzal za preukázané, že uznesením zo dňa 6.12.2012
ČVS:ORP-221/OVK-MI-2012 vydaného ORPZ, Odborom kriminálnej polície, Oddelenie všeobecnej

kriminality Michalovce bolo vznesené obvinenie žalobcovi pre zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, 2, ods.
3písm.c/Trestnéhozákonaspoukazomna§138písm.b/ Trestnéhozákonapreto,žeoddňa1.12.2002
do 31.1.2012 v katastri obce I. D. J. H., B. C., D. K. G. XXX/X, súpisné číslo 515, budova lodenice
a ostatné plochy, ktoré sú zapísané na LV č. XXXX potom, ako predmetnú nehnuteľnosť nadobudolkúpou, na škodu cudzieho majetku seba sa po dlhší čas obohacoval tým, že v období od 1.1.2002 do
31.1.2012 odoberal elektrickú energiu z rozvodov budovy v susedstve v katastri obce I. D. J. H., B. C.
na parc. č. 559/1 a 559/2, súp. č. XXX, budova bývalej detskej liečebne, neskôr Hotel Eurobus, ktoré

mali spoločné rozvody energií, pričom využil omyl vlastníkov a nájomcov budovy spočívajúci v tom,
že nevedeli, že majú spoločný rozvod elektriny a platby za elektrickú energiu uhrádzali nájomcovia,
neskôr vlastník predmetnej budovy detskej liečebne, neskôr Hotela Eurobus, čím takto spôsobil v období
od 1.12.2002 do 31.1.2018 na majetku spoločnosti Melex Eurobus, a.s. škodu vo výške 8.023,52 Eur
a v období od 1.2.2008 do 31.1.2012 na majetku spoločnosti Hotel Eurobus, s.r.o. škodu vo výške

14.213,70 Eur.

4. Proti uzneseniu o vznesení obvinenia žalobca podal sťažnosť, o ktorej rozhodol prokurátor Okresnej
prokuratúry Michalovce uznesením zo dňa 15.1.2013, sp. zn. Pv 306/12-20 tak, že sťažnosť zamietol
ako nedôvodnú. Nespornou skutočnosťou bolo aj podanie obžaloby prokurátorom Okresnej prokuratúry
Michalovce na Okresný súd Michalovce dňa 28.5.2014. O obžalobe bolo rozhodnuté Okresným súdom

Rožňava rozsudkom (v poradí tretím) zo dňa 24.2.2017 sp. zn. 3T/156/2014, ktorým bol žalobca ako
obžalovaný uznaný vinným zo spáchania skutkov, pre ktoré bola podaná obžaloba. Voči predmetnému
rozsudku žalobca podal odvolanie, o ktorom rozhodoval Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa
14.9.2017 sp. zn. 7To/26/2017 tak, že žalobca bol spod obžaloby Okresnej prokuratúry Michalovce sp.
zn. Pv 306/12/8807 zo dňa 22.5.2014 oslobodený, pretože skutok, ktorý mu bol kladený za vinu, nie je

trestným činom. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 14.9.2017.

5. Žalobca požiadal žalovanú o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ktorú adresoval
Ministerstvu spravodlivosti SR, ktoré žiadosť postúpilo Generálnej prokuratúre SR, pričom jeho žiadosti
vyhovené nebolo, o čom svedčí stanovisko Generálnej prokuratúry SR zo dňa 7.8.2018 č. VI/4/

GC68/18/1000-4.

6. Po právnom posúdení veci podľa § 3 ods. 1, 2, § 3 ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 5 ods. 1, § 6
ods. 1, § 15 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov, dospel súd prvej inštancie k záveru, že nárok na náhradu škody

titulom nemajetkovej ujmy je čiastočne opodstatnený, preto žalobe v časti o zaplatenie 8.200 Eur s prísl.
vyhovel a v zostávajúcej časti žalobu zamietol. Pokiaľ ide o nárok na náhradu majetkovej ujmy, vyhovel
žalobe čo do zaplatenia sumy 4.926,70 Eur s prísl. a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

7. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania posudzoval ako nárok na náhradu

škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a posúdil ho v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. s poukazom
na judikatúru najvyšších súdnych autorít. Pri úvahách o primeranosti výšky odškodnenia vychádzal
z toho, že objektívne vzaté trestné stíhanie vždy negatívne ovplyvňuje osobný, pracovný i spoločenský
život obvineného bez toho, aby táto skutočnosť musela byť konfrontovaná s dôkazmi. Z tohto pohľadu
považoval za nadbytočné svedectvá majúce preukazovať skutočnosť, že trestné stíhanie žalobcovi

spôsobovali psychickú nepohodu a vyvolalo pochybnosti o jeho bezúhonnosti z ľudí, medzi ktorými sa
pohyboval a ktorí o jeho trestnom stíhaní vedeli. Zopakoval a zdôraznil, že istú intenzitu dopadu na
všeobecné právo osobnostné je potrebné prisudzovať obdobným zásahom bez potreby preukázania,
že k tomu došlo, keďže stav mysle prakticky dokázať priamo ani nemožno. Závažnosť následkov,
ktoré vznikli žalobcovi v súkromnom živote v súvislosti s jeho trestným stíhaním je nesporné a žalobca

v čase vznesenia obvinenia pracoval ako SZČO v oblasti stavebných a projektových aktivít, dovtedy
viedol bezúhonný život, nebol trestne stíhaný. Už len fakt, že žalobca žil doposiaľ usporiadaným
životom, bol bezúhonným človekom, riadne vykonávajúcim podnikateľskú činnosť, zásah spočívajúci
v začatí trestného stíhania viedol pocitom neistoty, stresu, frustrácie, k úzkostným stavom. Závažnosť
následkov, ktoré vznikli žalobcovi v spoločenskom uplatnení, boli nesporné tým, že trestné stíhanie

malo za následok morálne odsúdenie žalobcu jeho známymi, priateľmi, navyše za situácie, keď dňa
2.8.2012 denníku Korzár v článku s názvom „Za podvod s elektrinou hrozí mužovi desať rokov“. Aj
keď v článku neboli použité iniciály obvineného muža, článok informoval o ňom – mužovi s uvedením
veku a aj, že ide o vlastníka nehnuteľnosti na Zemplínskej Šírave v katastri obce Kaluže, ktorý sa mal
neoprávnene obohatiť odoberaním elektrickej energie od vlastníkov budovy bývalej liečebne, neskôr

hotela v susedstve v uplynulých rokoch, čím mal spôsobiť celkovú škodu vo výške 15.300 Eur. Širšie
okolie si túto osobu mohlo stotožniť práve s ostatnými skutočnosťami uvedenými v článku a pospájať,
kto je vlastníkom nehnuteľností v blízkosti budovy bývalej liečebne, neskôr hotela. Súd zdôraznil, že
pri posudzovaní výšky nemajetkovej ujmy neprihliadol na medializáciu prípadu vo forme uverejneniačlánku v denníku Korzár, pretože zodpovednosť za obsah článku uverejneného v denníku, totiž nesie
jeho vydavateľ a takúto zodpovednosť nemožno prenášať na iný subjekt, t.j. žalovaného. Medializovanie
má však dopad práve na morálne odsúdenie žalobcu verejnosťou, keď medializácia prípadu prispela

k nadobudnutiu vedomosti širšou verejnosťou. Súd nepochyboval o tom, že trestné stíhanie na žalobcu
vplývalo negatívne, a to vo všetkých jeho oblastiach, čo sa odrazilo napokon aj na jeho zdraví. Negatívny
dopad na zdraví preukázal správami od odborných lekárov, v súvislosti s trestným stíhaním sa mu
podstatne zhoršil duševný zdravotný stav, upadol do formy depresie, mal zúfalé myšlienky, pretrvával
v ňom pocit krivdy, bol nespokojný, nekľudný, nezvládal bežné denné činnosti, trpel nespavosťou.

Pre priznanie invalidity bol ošetrujúcou lekárkou skonštatované, že psychiatrom a psychológom bolo
uzavreté, že žalobca mal recidivujúcu poruchu ťažkú, pre ktorú sa lieči od roku 2012. V súvislosti
s liečbou bola nasadená aj liečba medikamentózna.

8. Obvinenie žalobca vnímal horšie aj s ohľadom na postavenie jeho rodiny v regióne Michalovce.
Poukázal na skutočnosť, že starý otec žalobcu bol vo vojne vyznamenaný ako hrdina, bol starostom

Okresného živnostenského spoločenstva v C., otec bol hlavným architektom mesta Michalovce a tiež
profesorom na vysokej škole, strýko viacnásobne ocenený za výstavbu mesta Michalovce a jeho rodina
hostila viaceré významné osobnosti. Trestné stíhanie voči jeho osobe považoval za veľkú krivdu a ocitol
sa v situácii tzv. čiernej ovce rodiny, ktorá skutočnosť pre históriu rodu je a bude vnímaná negatívne.

9. Trestné stíhanie malo dopad aj na jeho súkromný život. Žalobca sa po vznesení obvinenia stránil
rodiny, prestal sa zúčastňovať príp. obmedzil spoločenské a rodinné posedenia.

10. Trestné stíhanie malo vplyv i na jeho podnikateľskú činnosť. V dôsledku trestného stíhania mal
prísť o zákazky, pretože sa naštrbila jeho dôveryhodnosť, došlo k zhoršeniu vzťahov s jeho obchodnými

partnermi a záujmovými aktivitami v oblasti historických vozidiel – veteránov, ktorá skutočnosť bola
potvrdená aj výsluchom svedkov.

11. Nemajetková ujma, ktorá žalobcovi vznikla v dôsledku nezákonného trestného stíhania, a to od
6.12.2012 do 14.9.2017 sa takto prejavila vo všetkých sférach života, negatívne poznačila hlavne jeho

súkromný a rodinný život, mala dopad na jeho duševné zdravie, ako aj vzťahy v spoločnosti. Žalobcovi
doposiaľ nebolo poskytnuté morálne zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia, a preto je namieste
priznanie zadosťučinenia vo forme finančnej náhrady. Následky predstavujúce nemajetkovú ujmu sú
v príčinnej súvislosti so zákonným rozhodnutím. Vzťah medzi príčinou – nezákonným rozhodnutím
a následkami je priamy, bezprostredný a nebyť začatia trestného stíhania, tieto následky by nenastali.

12. Priznanie peňažného zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu vo výške 8.200 Eur považoval
súd za primeranú a adekvátnu prostriedkom nápravy vzniknutej škody, zodpovedajúcej všeobecným
predstavám spravodlivosti v pomere k peňažnej satisfakcii priznania v obdobných prípadoch
vychádzajúcich z porovnateľných skutkových okolností. V tejto súvislosti poukázal na rozhodovaciu

činnosť najvyšších súdnych autorít.

13. Pri určení skutočnej škody vychádzal z § 18 zák. č. 514/2003 Z.z., vyhlášky č. 655/2004 Z.z.
Ministerstva spravodlivosti SR o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.
Súd konštatoval, že nemá pochybnosti o vynaložení sumy 5.805 Eur žalobcom, vychádzajúc z listinných

dôkazov – čestným vyhlásením zo dňa 29.3.2023, v ktorom JUDr. Vrba čestne vyhlásil prijatie tejto sumy
v hotovosti v súlade s ním vystavenou faktúrou č. 01/18 VR, ktoré predstavovali tarifný výpočet odmeny
a náhrady nákladov a strateného času za poskytovanie právnych služieb v zmysle vyhlášky č. 655/2004
Z.z. v súvislosti s trestnou vecou sp. zn. 3T/56/2014 vedenej na Okresom súde L.. Vychádzajúc zo
zhodných tvrdení strán sporu si osvojil nespornú skutočnosť, ktorou je dôvodnosť nároku žalobcu čo

do zaplatenia 4.926,70 Eur titulom skutočnej nemajetkovej škody. V prevyšujúcej časti žalobu týkajúcu
sa tohto nároku zamietol, keďže žalobca, na súdom priznanú sumu titulom skutočnej majetkovej škody,
neuniesol dôkazné bremeno.

14. O úrokoch z omeškania vo výške 5% ročne od 1.3.2018 súd rozhodol s poukazom na ust. § 16 ods.

4 zák. č. 514/2003 Z.z., § 517 ods. 1 veta prvá, ods. 2 Občianskeho zákonníka a ust. § 3 nariadenia vlády
SR č. 87/1995 Zb., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom
od 1.2.2013. Poukázal na to, že výška úrokov z omeškania je o 5 perc. bodov vyššia ako základná
úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažnéhodlhu. V konaní nebolo sporné, že žalobca požiadal o predbežné prerokovanie nároku listom zo dňa
27.2.2018 a žalovaný listom zo dňa 7.8.2018 žalobcovi oznámil, že jeho nárok neuznáva. Žalovaný sa
tak dostal do meškania dňom nasledujúcim po oznámení, že nárok žalobcu nebude uspokojený, t.j. dňa

8.8.2018. V prevyšujúcej časti, t.j. časti úrokov z omeškania od 1.3.2018 do 7.8.2018 žalobu zamietol.
Pri rozhodovaní o nároku vo vzťahu k úrokom z omeškania sa riadil závermi rozhodnutí NS SR, ktoré
predstavujú ustálenú súdnu prax.

15. O trovách konania, vo vzťahu k nároku titulom nemajetkovej ujmy, rozhodol v súlade s ust. § 255 ods.

1 CSP a žalobcovi priznal nárok v rozsahu 100% proti žalovanému so súdom priznanej sumy. Uviedol,
že stanovenie výšky primeraného zadosťučinenia je voľnou úvahou súdu berúc do úvahy, vzhľadom
na okolnosti konkrétneho prípadu, skutočnosti významné pre jej určenie. Taktiež poukázal na nález
Ústavného súdu SR zo 4.2.2021 sp. zn. III. ÚS 475/2018.

16. O trovách konania vo vzťahu k nároku titulom majetkovej škody rozhodol v súlade s ust. § 255

ods. 2 CSP, keďže o tomto nároku nerozhodoval úvahou, pretože žalobca mohol preukázať svoj
nárok uplatnený žalobou dôkazom. Predmetom konania bola teda náhrada účelne vynaložených trov
konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie, t.j. náhrada
skutočnej škody a za škodu sa považuje ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je
objektívne vyjadrená určitým ekvivalentom, t.j. peniazmi. V spore bol žalobca vo vzťahu k nároku titulom

majetkovej škody úspešný v rozsahu 84,86%, jeho neúspech predstavoval 15,14%, žalobca má tak
nárok na náhradu preukázaných, odôvodnených a účelne vynaložených trov konania v rozsahu 69,72 %
proti žalovanému. S poukazom na § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením vydaným
vyšším súdnym úradníkom.

17. Proti tomuto rozsudku, a to proti výroku I. podala žalovaná odvolanie v časti, ktorou bola zaviazaná
zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 8.200 Eur, úroku z omeškania vo výške 5% ročne zo
sumy 13.126,70 Eur od 8.8.2018 do zaplatenia a proti výroku III. o trovách konania, uplatniac odvolacie
dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP. Uviedla, že sa nestotožňuje s právnym posúdením súdu,

v zmysle ktorého pri ustálení výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy nebolo možné aplikovať
ust. § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z., ktoré bolo zavedené až novelizáciou zák. č. 412/2012 Z.z.
účinným od 1.1.2013, keďže uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané pred účinnosťou tejto novely.
Poukázala na to, že na právne vzťahy založené pred 1.1.2013 explicitne riešil dovolací súd v uznesení
z 24.7.2018 sp. zn. 3Cdo/19/2018. Rovnako tak poukazuje na aktuálne rozhodnutie dovolacieho

súdu sp. zn. 5Cdo/127/2019 zo dňa 29.6.2021. Ustanovenie § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 v znení
zákona č. 412/2012 Z.z. v znení neskorších predpisov účinným od 1.1.2023, ktorým bol stanovený
maximálny limit výšky náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím len potvrdilo
už existujúcu súdnu prax, spočívajúcu v povinnosti všeobecných súdov určiť primeranú výšku náhrady
spôsobenej nezákonným rozhodnutím po zohľadnení iných právnych predpisov Slovenského právneho

poriadku opravujúcich odškodnenie. Týmto osobitným právnym predpisom je zákona č. 274/20117 Z.z.
o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý upravuje maximálnu sumu
odškodnenia. Súdom priznaná výšky nemajetkovej ujmy je neprimeraná, ale taktiež v rozpore s ust. §
17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. a v nadväznosti na to s osobitným predpisom, na ktorý predmetné
ustanovenie poukazuje, a to zákonom č. 274/2017 Z.z. a zákonom č. 215/2006 Z.z.. Pri zachovaní

zásady proporcionality priznávanej výšky nemajetkovej ujmy obetiam násilnej kriminality v porovnaní
s výškou nemajetkovej ujmy priznávanej osobám, ktorým mala byť nemajetková ujma spôsobená
trestným stíhaním, má za to, že nie je možné porovnávať trestné stíhanie žalobcu so spôsobením
smrti. Vzhľadom k tomu v prípade odškodnenia žalobcu by mohla byť žalobcovi priznaná nemajetková
ujma najviac vo výške 10-násobku sumy mesačnej minimálnej mzdy platnej za obdobie kalendárneho

roka, v ktorom došlo k spáchaniu trestného činu. Určenie výšky nemajetkovej ujmy musí byť vzhľadom
na okolnosti konkrétneho prípadu v súlade s požiadavkou spravodlivosti. Úvaha súdu nemôže byť
svojvoľná a nepreskúmateľná a súd musí mať za preukázanú najmä skutočnosť, pre ktorú dospel
k záveru, že zadosťučinenie podľa prvého odseku ust. § 17 zákona č. 514/2003 Z.z. nie je postačujúce,
predovšetkým z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcovi

vzhľadom na jeho postavenie v rodine, v spoločnosti a podobne. Priznanie nemajetkovej ujmy vo výške
vyššej ako výška odškodnenia obetí násilného trestného činu s následkami smrti a pri trestnom čine
znásilnenie, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania (v čase začatia trestného stíhania vo
výške 3.270 Eur), by bolo v rozpore s dobrými mravmi. Z odôvodnenia rozsudku nevyplývajú takévýnimočné skutočnosti, resp. okolnosti, za splnenia ktorých by mohlo dôjsť k navýšeniu výšky náhrady
nemajetkovej ujmy, tak ako o tom bolo rozhodnuté. Za skutok, ktorý sa kládol žalobcovi za vinu mu
bolo vznesené obvinenie v roku 2012, v ktorom suma mesačnej minimálnej mzdy bola vo výške 327

Eur. Najvyššia možná priznaná výška nemajetkovej ujmy teda nesmie byť vyššia ako desať násobok
sumy 327 Eur, čo predstavuje sumu 3.270 Eur. Vo vzťahu k maximálnej prípustnej výške nemajetkovej
ujmy uviedla, že ani zo strany žalobcu neboli preukázané také výnimočné okolnosti prípadu, na základe
ktorých by bolo možné eventuálne uvažovať o priznaní nemajetkovej ujmy nad zákonný limit 3.270 Eur.
Z výpovede svedkyne C. E., dcéry žalobcu, že rodinné vzťahy s otcom neboli narušené, resp. rozvrátené

v súvislosti s trestným stíhaním, otcovi verila, v kontakte s otcom bola aj po vznesení obvinenia. Aj
keď sa žalobca na čas stiahol, rodinné vzťahy zostali zachované. V obdobnom duchu sa niesli aj
výpovede svedka C. M. C. C. a svedka N. C., ktorí vypovedali, že otcovi verili, že je nevinný a kontakt
s ním neprerušili. Straty na zárobku, resp. negatívny dopad na pracovný život žalobcu bol taktiež len
konštatovaný, nie preukázaný. Rovnako tak zhoršenie zdravotného stavu žalobcu v súvislosti s jeho
trestnýmstíhanímnebolovrámcisúdnehokonaniapreukázané,atonajmäspoukazomnato,žežalobca

bol liečený v ambulancii C. K. D. už v čase pred začatím trestného stíhania. Posudzovanie invalidity
žalobcu a následne poberanie invalidného dôchodku prebieha od roku 2011, pričom rozhodujúcim
zdravotným postihnutím bolo reumatologické ochorenie. Odvolaním napadla zároveň výrok súdu prvej
inštancie týkajúci sa súdom určeného úroku z omeškania. Poukázala na to, že zákon č. 514/2004
Z.z. osobitne upravuje úrok z omeškania, pričom zdôraznila, že úrok z omeškania sa netýka náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch. V tejto súvislosti poukázal na bod 26 uznesenia Najvyššieho súdu SR
zo dňa 17.10.2018 sp. zn. 7Cdo100/2017. Predmetný výrok súdu preto vo vzťahu k úrokom z omeškania
zo sumy 8.200Eur vo výške 5 % od 8.8.2018 je nesprávny a neobstojí. Z uvedeného dôvodu žalovaná
navrhla, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil.

18. Proti tomuto rozsudku, proti všetkým jeho výrokom podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca
uplatniac odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/,d/,f/,h/ CSP, pretože napadnuté rozhodnutie
súdu vychádza z nesprávneho posúdenia veci, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a navrhol, aby odvolací

súd zmenil rozsudok prvej inštancie tak, že mu prizná nemajetkovú ujmu vo výške 30.000 Eur, majetkovú
škodu vo výške 5.805 Eur a úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 35.805 Eur od 1.3.2018 do
zaplatenia. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania proti žalovanej v rozsahu 100 %. Uviedol, že výšku
priznanej nemajetkovej ujmy považuje za neprimerane nízku, pričom táto nezohľadňovala ani ďalšie
správania a konanie žalovanej po podaní žiadosti o predbežné prerokovanie nároku až po súčasnú

dobu. Žalovaná počas celého konania prezentovala ľahkovážny postoj, keď v podstate tvrdila, že žiadne
nemajetková ujma mu nebol spôsobená. Tvrdila, že byť trestne stíhaný pre zločin podvodu, za ktorý
hrozil trest odňatia slobody až na 10 rokov nie je nič vážne. Osoba, ktorá nikdy nebola trestne stíhaná si
nevie predstaviť ako podstatne negatívny vplyv a stres takéto konanie zanecháva na človeku. Žalovaná
svojim konaním jasne prezentovala, že nemá v podstate žiaden súcit, sebareflexiu a pochopenie pre

duševné útrapy, ktoré mu boli spôsobené a ktoré osobne popísal a doložil aj lekárskymi správami. Sumu
8.200 Eur vníma za neprimerane nízku. Ak súd poukázal na iné obdobné prípady bez hlbšieho poukazu
v čom si boli tieto obdobné prípady podobné nepovažuje odôvodnenie za dostatočné a presvedčivé.
Zároveň určovanie primeranej výšky nemajetkovej ujmy nemožno paušalizovať na iné prípady, nakoľko
zásahy do osobnosti sú tak individuálneho charakteru, že nemožno ich zovšeobecňovať. Poukázal aj

na to, že účelom náhrady nemajetkovej ujmy má byť tzv. plná náhrada ujmy, pričom jednou so zložiek
tejto plnej náhrady ujmy je aj zložka exemplárna-sankčná, ktorá má dostatočne motivovať aj žalovaná
k tomu, aby sa vyvarovala k obdobnému správaniu aj v budúcnosti. Vo vzťahu k priznaným úrokom
z omeškania považoval záver súdu za nesprávny a nedostatočne odôvodnený. Jeho nárok vznikol už
dňom nesprávneho postupu a nezákonného rozhodnutia. Zákonom zodpovednosti štátu za náhradu

škody pritom síce obsahuje ustanovenie ohľadne omeškania, avšak poukazuje na to, že v okolnostiach
prejednávanej veci by sa malo považovať konanie žalovanej v rozpore s dobrými mravmi a za zjavné
zneužívanie práva, nakoľko v rámci predbežného prerokovania jeho nároku, žalovaná už od počiatku
vedela, že nárok neuzná a schválne si ponechal 6 mesačnú lehotu v podstate márne uplynúť a reálne
nijakosnímnerokovala,ibatedaumeloaúčelovosiponechalacelú6mesačnúlehotuuplynúť.Takémuto

účelovému konaniu by potom nemala byť priznaná ochrana podľa č. 5 CSP. Je to zároveň aj prejav
neúcty a pohŕdania jeho nárokov a prehlbovanie zásahu do jeho osobnostných práv, pričom aj táto
skutočnosť by mala byť vo vzťahu k výške nemajetkovej ujmy zohľadnená.19. Žalobca vyjadrením k odvolaniu žalovanej a oznámením podstatnej procesnej skutočnosti uviedol,
žeodvolaniežalovanejnespĺňazákonomdanénáležitosti,atokonkrétneautorizovanýpodpiskonajúcej/
oprávnenejosoby.Zobsahuelektronickýchdokumentov,ktorémubolipredloženéjezrejmé,žežalovaná

elektronicky autorizovala len sprievodnú správu k odvolaniu, avšak odvolanie ako také neobsahuje
žiaden elektronický podpis. Nakoľko od doručenia odvolania žalovanej súdu uplynulo už viacej ako 10
dní a žalovaná v tejto zákonnej lehote nedoručila odvolanie riadne elektronicky podpísané, spôsobuje
to nemožnosť prihliadania na odvolanie v zmysle § 125 ods. 2 CSP. V prílohe pripojil nález Ústavného
súdu SR II.ÚS 442/2021-41 zo dňa 3.2.2022, článok z Bulletinu slovenskej advokácie 4/2022 ohľadne

elektronického podpisovania podania vo veci samej.

20. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že jej odvolanie bolo podané Mestskému
súdu Košice elektronicky dňa 19.7.2023, bolo riadne podpísané elektronickým podpisom prokurátora
pred jeho odoslaním súdu tak, ako to predpokladá zákon a rovnako elektronický systém PTCA, ktorý
žalovaná používa. Ak žalobca uvádza, že elektronickým podpisom podpísala len sprievodnú správu

k odvolaniu, nie odvolanie samotné, uviedla, že súdu bol z jej strany doručený len jeden dokument,
bez príloh a bez sprievodného listu, a to odvolanie vo veci samej, riadne podpísaný elektronickým
podpisom tak, ako je to aj v prípade iných podaní. Splnenie zákonom predpokladaných formálnych
náležitostí elektronického podania môže posúdiť a overiť len Mestský súd Košice, ktorému odvolanie
bolo doručené do elektronickej schránky, a to z doručenky a z údajov v elektronickej správe. Vo vzťahu

k samotnému odvolaniu žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie uviedla, čo do výšky účelne
vynaložených nákladov obhajoby vo výške 5.805 Eur a ktoré mali pozostávať aj z cestovných náhrad,
že nespornou čiastkou, resp. sumou, za reálne preukázané a vykonané úkony obhajoby považovala
sumu vo výške 4.926,70 Eur. Dôvodnosť výšky bola preukázaná v rámci dokazovania na pojednávaní
a každá vyššia suma požadovaná žalobcom je zákonom prirodzene považovaná za rozporovanú z jej

strany. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k sume vyššej, ako tej, ktorej mu boli súdom
prvej inštancie priznané titulom skutočnej škody. Poukázala na to, že v konaní namietala porušenie
koncentračnej zásady konania zo strany žalobcu, t. j. povinnosť strany uplatniť prostriedky procesnej
obrany a útoku včas. K dôvodu odvolania žalobcu, ktorým namieta nesprávne určenú lehotu, kedy
sa dostala do omeškania žalobca tvrdil, že si schválne ponechala 6 mesačnú lehotu na predbežné

prejednanie nároku a v podstate márne uplynúť túto lehotu, pričom so žalobcom ani nerokovala.
Zákon č. 514/2003 Z.z. jej priznáva 6 mesačnú lehotu na vybavenie každej žiadosti o predbežné
prejednanie nároku. Aby bolo možné rozhodnúť o žiadosti na predbežné prejednanie nároku musí vo
veci vykonať viacero úkonov, zabezpečiť vyšetrovacie spisy a vyjadrenie tak dozorového prokurátora
ako aj civilného prokurátora podriadenej prokuratúry, v úvode ktorej bola daná trestná vec vybavovaná

a ďalšie na vybavenie veci potrebné úkony. Ak listom zo dňa 7.8.2018 oznámila žalobcovi, že jeho
nárok neuznáva, do omeškania sa mohla dostať najskôr dňom nasledujúcom po tomto oznámení, teda
8.8.2018. Dovolila si poukázať aj na rozhodovaciu prax súdov vo vzťahu k vzniku omeškania splnením
náhrad nemajetkovej ujmy, konkrétne rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo100/2017 zo dňa
17.10.2018, v ktorom najvyšší súd vo vzťahu na určeniu okamihu, kedy sa dlžník dostáva do omeškania

v prípade nesplnenia povinnosti zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch uviedol, že vzniká
až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba splnenia. Až uplynutím takto určenej
lehoty sa dlžník dostáva do omeškania, pričom poukázala i na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
6Cdo185/2011 zo dňa 14.3.2012. Vo vzťahu k namietanej výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy
zotrvalanaodôvodneníodvolaniapodanéhoprotirozsudkusúduprvejinštancie.Priznanienemajetkovej

ujmy vo výške vyššej ako výška odškodnenia obeti násilného trestného činu a s následkami smrti a pri
trestnom čine znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania (v čase začatia trestného
stíhania vo výške 3.270 Eur) by bolo v rozpore s dobrými mravmi. Zároveň z rozsudku súdu nevyplývajú
také výnimočné skutočnosti, resp. okolnosti, za splnenia ktorých by mohlo dôjsť k navýšeniu výšky
náhrady nemajetkovej ujmy tak, ako o tom bolo rozhodnuté.

21. Žalobca v odvolacej replike opäť poukázal na to, že odvolanie žalovanej nebolo riadne
elektronicky podpísané a je zrejmé, že žalovaná elektronicky autorizovala len sprievodnú správu
k odvolaniu, avšak odvolanie ako také neobsahuje žiadny elektronický podpis. Čo sa týka tvrdenia
žalovanej ohľadne zákonnej limitácie výšky náhrady nemajetkovej ujmy uviedol, že žalovaná paušalizuje

a mylne interpretuje závery uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo127/2019 zo dňa 29.6.2021.
Rozhodnutie nespochybnilo to, že novela zákona č. 514/2003 Z.z., ktorou sa ustanovila zákonná
limitácia výšky nemajetkovej ujmy sa ako taká nemôže retroaktívne aplikovať na skutky, ktoré vznikli
pred jej účinnosťou. Žalovaná pritom úplne opomenula, že rozhodnutím nijak nepoprela ani ústavnýprincíp plného odškodnenia. Súd prvej inštancie pritom vo svojom rozsudku celkom vyčerpávajúco
a komplexne uviedol svoje úvahy, ktorými sa riadil pri stanovení primeranej výšky nemajetkovej ujmy.
Dokonca zohľadnil aj rozhodovaciu prax súdov pri priznávaní výšky náhrady priznávanú vnútroštátnymi

súdmi v obdobných iných prípadoch. Žalovaná tiež nesprávne poukázala na judikatúru ESĽP, ktorá
zdôraznila, že pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená
výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných
trestných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez existencie
závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné

zranenie alebo telesné činy. Zákon nijakým spôsobom nevylučuje pôsobnosť Občianskeho zákonníka,
ktorý nepaušalizuje žiaden horný maximálny limit pri určovaní výšky primeranej nemajetkovej ujmy.
Tvrdenia žalovanej sú preto vytrhnuté z kontextu a celkom mylne interpretuje právne závery vyplývajúce
z rozhodnutia.

22. Žalobca písomným podaním z 30.1.2024 zobral späť svoje odvolanie voči napadnutému rozsudku

súdu prvej inštancie vo výroku I.
23. Žalobca podaním z 30.1.2024 dal do pozornosti súdu, že žalovaná v prospech neho uhradila
vymáhaný nárok, vrátane aj zákonného úroku z omeškania vo výške priznanej rozsudkom súdu prvej
inštancie, t. j. celkovo sumou 16.615,17 Eur, pričom v poznámke žalovaného bolo uvedené: náhrada
škody4.926,70Eur,nemajetkováujma8.200Eur,úrok3.488,47Eur.Toznamená,žežalovanáčiastočne

uznalajehonárokvpriebehuodvolaciehokonania,čopredstavujeprípustnúnovotuvodvolacomkonaní.
V prípade, ak sa odvolací súd nestotožní s jeho argumentom, že žalovaná riadne a včas nepodala
odvolanie voči napadnutému rozsudku, z dôvodu absencie podpisu na samotnom odvolaní žalovanej,
tak v tom prípade navrhuje za primeraného použitia čl. 4 ods. 1 a 2 v spojení s § 378 ods. 1, § 365
písm. a/ a § 282 CSP, aby konajúci súd odmietol odvolanie žalovanej podľa § 386 písm. c/ CSP. Navrhol,

aby odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok v časti, ktorého napadla žalovaná ako vecne správny
potvrdil pre existenciu novoty v odvolacom konaní, a to uznanie nároku alebo, aby bolo odvolanie
žalovanej odmietnuté z dôvodu, že smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému nie je odvolanie prípustné.

24. Žalovaná reagovala na podanie žalobcu z 30.1.2024 vo vzťahu k uhradeniu vymáhaného nároku,

vrátaneajzákonnéhoúrokuzomeškaniavovýškepriznanejrozsudkomsúduprvejinštancie,t.j.celkovo
sumou 16.615,17 Eur, pričom v poznámke bolo uvedené: náhrada škody 4926,70 Eur, nemajetková
ujma 8.200 Eur, úrok 3488,47 Eur. Podľa žalobcu to znamená, že čiastočne uznala nárok žalobcu
v priebehu odvolacieho konania, čo zároveň predstavuje prípustnú novotu v odvolacom konaní. Zrejme
tak mala konať, nakoľko si je vedomá, že jej odvolanie nebolo podané riadne a včas. Poukázala na to,

že dňa 19.7.2023 v zákonom stanovenej 15 dňovej lehote podala proti výroku I., a to v časti o zaplatenie
žalobcovi nemajetkovej ujmy vo výške 8.200 Eur, úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy
13.126,70 Eur od 8.8.2018 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku a výroku III. odvolanie.
Z uvedeného dôvodu preto rozhodnutie súdu v odvolaním napadnutej časti nemohlo nadobudnúť a ani
nenadobudlo právoplatnosť, navyše uznesením Mestského súdu Košice sp. zn. 36C/3/2019 zo dňa

4.12.2023, bola zrušená doložka o právoplatnosti a vykonateľnosti rozsudku súdu prvej inštancie zo
dňa 12.7.2023 sp. zn. 36C/3/2019-350 vyznačená dňa 7.11.2023, aj vo vzťahu k výroku I. týkajúceho
sa povinnosti zaplatiť žalobcovi majetkovú škodu vo výške 4.926,70 Eur. Tak ako to vyplýva z dôvodu
vzniknutého nedorozumenia, plnila žalobcovi bez právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu,
ktoré by ju k tomu zaväzovalo (bez právneho titulu), pričom požiadala žalobcu, aby peňažné plnenie,

ktoré mu bolo poskytnuté vo výške 16.615.17 Eur dňa 30.11.2023 jej v celom rozsahu vrátil späť. Naďalej
v plnom rozsahu trvá na podanom odvolaní zo dňa 19.7.2023, ktoré bolo riadne podpísané zaručeným
elektronickým podpisom pred jeho odoslaním súdu, tak ako to predpokladá zákon.

25. Žalovaná doplnila svoje vyjadrenie zo dňa 12.2.2024, a to vo vzťahu k žalobcom namietanému

nesprávnemu, nedostatočnému elektronickému podpisu, ktorým je opatrené podané odvolanie. Zaslala
súdu výpis dokumentov z elektronického systému PTCA, z ktorých vyplýva, že dokument (odvolanie)
vytvorené dňa 19.7.2023 bolo toho istého dňa v čase 13:23 hod. podpísané zaručeným elektronickým
podpisom a v čase o 14:35 bol doručený adresátovi – Mestskému súdu Košice. Zároveň v celom rozsahu
zotrvala na všetkých svojich skorších písomných podaniach predložených v uvedenej veci. V prílohe

pripojila výpis dokumentov z elektronického systému.

26. Ďalšie vyjadrenia v spore doručené neboli.27. Rozsudok vo výroku I. vo vyhovujúcej časti povinnosti žalovanej na zaplatenie majetkovej škody vo
výške 4.926,70 Eur nebol žalovanou odvolaním napadnutý a žalobca odvolanie proti výroku I. rozsudku
zobral späť, preto nebol predmetom odvolacieho prieskumu.

28. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd, skôr než pristúpil k vecnému prejednaniu napadnutého
rozhodnutia, zaoberal sa otázkou včasnosti podaného odvolania a dospel k záveru, že odvolanie
žalovanej proti rozsudku súdu prvej inštancie bolo podané včas so zaručeným elektronickým podpisom.

29. Podľa § 123 ods. 2 CSP podanie vo veci samej je najmä žaloba, vzájomná žaloba, zmena žaloby,
späťvzatie žaloby, odpor, odvolanie, dovolanie.

30. Podľa § 125 ods. 2 CSP podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie
podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe
autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do 10 dní, na podanie sa

neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva.

31. Podľa § 127 ods. 1 CSP ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie
a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis.

32. Podľa § 23 ods. 1 zákona o e-governmente, orgán verejnej moci vykoná pri výkone verejnej
moci autorizáciu elektronického podania alebo elektronického úradného dokumentu kvalifikovaným
elektronickým podpisom vyhotovením s použitím mandátneho certifikátu alebo kvalifikovanou
elektronickou pečaťou, ku ktorým pripojí kvalifikovanú elektronickú časovú pečiatku, a to spôsobom
podľa odseku 3.

33.Vpreskúmavanomprípadeodvolacísúddospelkzáveru,žežalovanáodvolaniepodalavčas,pričom
odvolanie podávala elektronicky a obsahovalo nevyhnutný zaručený elektronický podpis. Splnenie
podmienok zaručeného elektronického podpisu odvolania podaného žalovanou vyplýva z výsledku
informatívneho overenia podpisov a pečatí v elektronickej správe (čl. 385). Informácia o overenej správe

obsahuje identifikátora správy, predmet správy je odvolanie, značka podávajúceho, samotné odvolanie,
dátum a čas prijatého podania súdom. Odvolanie je podpísané elektronickým podpisom s riadne
označeným identifikátorom dokumentu, popisom (odvolanie), zoznamom podpísaných dokumentov
s platnosťou podpisu mandatára, dátumom a časom podpisu, dátumom a časom overenia Rovnako
z informácie vyplýva, že podpis je platný a podpísaný bol prostredníctvom informačného systému

generálnej prokuratúry, dátumom a časom podpisu (časová pečiatka UTC) s dátumom a časom overenia
(UTC).

34. Z vyššie uvedeného nepochybne vyplýva, že žalovaná podala odvolanie v zákonnom stanovenej
lehote a odvolanie ( nie iba sprievodná informácia ) bolo podpísané zaručeným elektronickým podpisom

t.j. zákonom predpísaným spôsobom.

35. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34CSP) prejednal odvolanie žalobcu a žalovanej ako
podanévčas,oprávnenouosobouprotirozhodnutiu,protiktorémujeodvolanieprípustné,beznariadenia
odvolacieho pojednávania v zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom

z ustanovenia § 379 CSP a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm.
b/, d/, f/, h/ CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu a žalovaného nie je dôvodné.

36. Rozsudok je v napadnutých výrokoch vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ustanovenia
§ 387 ods. 1 CSP potvrdil.

37. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 16.12.2024 o 10,00 hod.,
v pojednávacej miestnosti č. d. 207/2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia
boli zverejnené dňa 9.12.2024 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ustanovenia §
219 ods. 1, 3 CSP.

38. Žalobca uplatnil odvolacie dôvody podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP a žalovaná
podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP.39. K žalobcom namietanému odvolaciemu dôvodu uvádza, že hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú
procesné vady v § 365 ods. 1 písm. b/ CSP ( súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces ), sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/nesprávny procesný postup súdu
znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné
oprávnenie.

40. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať

sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny
proces, ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi
názormiapredstavami,preberalariadilsaňoupredkladanýmvýkladomvšeobecnezáväznýchprávnych
predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej

strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou
navrhovaného spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu SR
sp.zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

41. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP namietanému žalobcom odvolací súd

uvádza, že inou vadou sa rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok
napadnutého rozhodnutia. Ide predovšetkým o porušenie procesných práv účastníka, ktoré nemožno
podradiť pod § 365 ods. 1 písm. a/, b/, c/ CSP, ale ich dôsledok sa mohol (nemusel) prejaviť vo výsledku
konania formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej.

42. Strany sporu namietali odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, t.j. že rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

43. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že pri
závere o nesprávnych skutkových zisteniach musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd

prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom
dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov
nie je v súlade s ust. § 191 a nasl. CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti,
ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo,
alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas

konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré sú založené na chybnom hodnotení
dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov strán, alebo ktoré vyšli najavo iba z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,
pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo
malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192 a nasl. CSP.

44. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa
príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva

na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil
iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho
vyložil.

45. V ďalšom žalobca podaním z 30.1.2024 uviedol, že žalovaná dňa 30.11.2023 uhradila v jeho

prospech vymáhaný nárok, vrátane aj zákonného úroku z omeškania vo výške priznanej rozsudkom
súdu prvej inštancie, t.j. celkovo sumu vo výške 16.615,17 Eur. Podľa jeho názoru žalovaná čiastočne
uznalajehonárokvpriebehuodvolaciehokonania,čopovažujezaprípustnúnovotuvodvolacomkonaní.

46. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že záver žalobcu o tom, že sa jedná

o novotu v odvolacom konaní, nie je správny. Vo všeobecnej rovine možno uviesť, že prostriedky
procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom,
nemožno použiť, pokiaľ nespadajú pod výnimky stanovené v tomto ustanovení. Kritériám prostriedkom
procesného útoku alebo procesnej obrany zodpovedajú procesné úkony strán sporu demonštratívneuvedené v § 149: skutkové tvrdenia (§ 149 a § 150) a popretie skutkových tvrdení protistrany (§ 149
a § 151) vyžadujú od súdu prijatie potrebných procesných opatrení pre správne vedenie sporu (tzv.
manažment sporu). Na ich základe súd posúdi, ktoré navrhnuté dôkazy vykoná a ktoré nie. Predloženie

nového skutkového tvrdenia až potom, čo už bol určitý dôkaz ohľadom súvisiaceho skutkového tvrdenia
vykonaný, môže spôsobiť, že je potrebné dokazovanie doplniť alebo zopakovať. Návrhy na vykonanie
dôkazov (§ 149) vyžadujú, aby súd prijal procesné opatrenia, ktoré sú pre predmetný dôkaz potrebné
(napr. vytýčenie ďalšieho pojednávania, nariadenie znaleckého dokazovania, výzva, aby určitá osoba
predložila listinu a podobne). Námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov (§ 149) môžu

smerovať k tomu, aby súd vykonal určité opatrenia pred vykonaním alebo v priebehu vykonania dôkazu
(napr. námietka k formulácii otázok, ktoré majú byť predložené znalcovi, alebo námietka vierohodnosti
svedka). Námietka predložená až po vykonaní dôkazu môže mať za následok potrebu dôkaz zopakovať.
Hmotnoprávne námietky (§ 149 a § 152) sú zvyčajne založené na určitých skutkových tvrdeniach.
Vyžadujú preto prijatie obdobných procesných opatrení, ako je uvedené vyššie (nie je však vylúčené,
že hmotnoprávna námietka nie je založená na nových skutkových tvrdeniach, a teda vyhodnotenie,

či je dôvodná, vyplýva už z právneho posúdenia veci bez toho, aby sa od súdu vyžadoval ďalší
procesný úkon pred vydaním rozhodnutia, ktorým sa konanie končí). Aj v takom prípade sa však na
hmotnoprávnu námietku vzťahujú ustanovenia o koncentrácii konania a neúplnej apelácii. Z procesných
úkonov v § 149 výslovne neuvedených, možno ako prostriedky procesného útoku a procesnej obrany
klasifikovať (na základe uvedeného pozitívneho a negatívneho kritéria) v zásade každý návrh alebo

žiadosť na vykonanie určitého procesného úkonu súdu v súvislosti s dokazovaním, námietky nedostatku
procesných podmienok a námietky nesprávneho procesného postupu (námietky procesnej vady),
ak obsahujú tvrdenia, ktoré vyžadujú vykonanie dôkazov na preukázanie namietaného nedostatku
procesných podmienok, alebo namietanej procesnej vady (dôkazov na zistenie dôvodnosti námietky).
Interpretácia, že námietka nedostatku procesných podmienok alebo námietka procesnej vady (resp.

časť týchto procesných úkonov) je za určitých okolností prostriedkom procesného útoku a prostriedkom
procesnej obrany, vyplýva aj z gramatického výkladu § 366. Pokiaľ môže súd vyhodnotiť námietku
nedostatku procesných podmienok alebo námietku procesnej vady vždy iba na základe právneho
posúdenia, bez potreby vykonať dokazovanie, nejde o prostriedok procesného útoku a prostriedok
procesnej obrany.

47. Názor žalobcu, že čiastočné zaplatenie nároku (v zmysle neprávoplatného rozhodnutia súdu prvej
inštancie) je uznaním nároku žalovanou, nenapĺňa ani jedno z kritérií prostriedku procesného útoku
alebo procesnej obrany, tak ako je uvedené v predchádzajúcich odsekoch a nemôže byť preto novotou
v odvolacom konaní. Ohľadom § 282 CSP odvolací súd poukazuje na vyjadrenie žalovanej, ktorá

uviedla, že k zaplateniu sumy vo výške 16.615,17 Eur došlo z dôvodu nesprávneho vyznačenia doložky
právoplatnosti súdom prvej inštancie a na základe tohto omylu došlo k vyplateniu uvedenej sumy. Pokiaľ
žalobca tvrdí, že žalovaná týmto zaplatením uznala jeho nárok je potrebné dodať, že uznanie nároku
je procesným úkonom žalovaného, čo v praxi znamená, že toto uznanie je účinné jedine vtedy, keď sa
urobí vo vzťahu k súdu. Ak žalovaný uzná nárok hmotnoprávnym úkonom voči svojmu žalobcovi, berie

súd túto skutočnosť do úvahy pri rozhodovaní veci a posúdi ju podľa okolností konkrétneho prípadu,
napr. ako uznanie dlhu, či uznanie záväzku. Jednoznačne z vyjadrenia a stanoviska žalovanej nemožno
vyvodiť, že uznala nárok uplatnený žalobcom. Žalovaná naďalej trvala na dôvodoch odvolania, a preto
odvolací súd zastáva názor, že v preskúmavanom prípade nie je možné považovať zaplatenie sumy
žalobcovi za uznanie nároku žalovanou. Napokon, žalovaná aj žiada žalobcu o vrátenie vyplatených

finančných prostriedkov. Z vyššie uvedených dôvodov preto neprichádza do úvahy ani použitie § 386
písm. c/ CSP, v zmysle ktorého by odvolací súd odvolanie žalovanej odmietol. Vo vzťahu k odvolaciemu
dôvodupodľa§365ods.1písm.a/CSPodvolacísúddodáva,žeodvolaniemusíbyťniektorou(prípadne
viacerými ) z uvedených vád odôvodnené, čo znamená, že nestačí formálne citovať v zákone uvedený
dôvod, ale je potrebné ho identifikovať, t.j. v akom konkrétnom pochybení ( vade, skutočnosti ) odvolateľ

vidí naplnenie odvolacieho dôvodu. V konkrétnom prípade vadu žalobca neidentifikoval a tento odvolací
dôvod uviedol až v podaní zo dňa 30.1.2024, po zákonnej lehote na podanie odvolania.

48. Odvolací súd dospel k záveru, že uvedené odvolacie dôvody nie sú naplnené. Rozhodnutiu súdu
prvej inštancie nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy

skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli, ani nevyšli
za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané alebo, že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho
hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení §192 až § 194 CSP alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo
použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.

49. Súd prvej inštancie vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie, náležite zistil skutkový stav a vykonanie
ďalších dôkazov nebolo potrebné. Vykonané dôkazy vyhodnotil podľa § 191 CSP a z týchto dôkazov
dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny
záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil, a preto odvolací súd jeho rozsudok ako vecne správny
potvrdil.

50. Žalobca a žalovaná v odvolaní argumentujú skutočnosťami, ktoré uvádzali už v konaní pred súdom
prvej inštancie a s ktorými sa súd náležite správne vysporiadal pri rozhodovaní daného sporu, preto
ich odvolacia argumetácia nie je spôsobilá spochybniť vecnú správnosť napadnutých výrokov rozsudku
a neumožňujú prijať iné závery.

51. Súd svoje úvahy, ako dospel k skutkovým a právnym záverom, podrobne uviedol v odôvodnení
napadnutého rozsudku s poukazom na zistený skutkový stav a právne predpisy, ktoré aplikoval
a odôvodnenie rozsudku dáva odpoveď na odvolacie námietky strán sporu.

52. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku, na tieto odkazuje

a na zdôraznenie správnosti rozsudku v napadnutých výrokoch vo vzťahu k odvolacej argumentácii tak
žalobcu ako i žalovanej dodáva ďalšie dôvody ( § 387 ods. 2 CSP ).

53. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím

alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

54. Podľa ustanovenia § 17 ods. 3 citovaného zákona výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije

a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolností, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov,
ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému
v spoločenskom uplatnení.

55. Odvolací súd ma za to, že pokiaľ ide o žiadanú nemajetkovú ujmu za trestné stíhanie žalobcu, sú

správne závery súdu prvej inštancie v tom zmysle, že v takejto situácii konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na to, že trestné stíhanie je vždy závažným zásahom
do slobody jednotlivca a vyvoláva negatívny dopad na osobný, rodinný, spoločenský, pracovný život aj
zdravie toho, koho sa trestné stíhanie týka. Trestné stíhanie žalobcu relatívne ovplyvnilo jeho súkromný,
spoločenský aj pracovný život už len tým, že prebehlo trestné stíhanie, opodstatnenosť a dôvodnosť

ktorého napokon nebola preukázaná, lebo žalobca ako obžalovaný bol spod obžaloby prokurátora
oslobodený, pretože skutok, ktorý mu bol kladený za vinu nie je trestným činom.

56. Za správne považoval odvolací súd aj závery súdu prvej inštancie pri hodnotení miery, akou bola
predmetným zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby žalobcu v spoločnosti, vychádzajúc

z toho, aké následky zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom či v inom prostredí žalobcu. Pri posúdení
primeranosti nemajetkovej ujmy súd správne prihliadal na to, že trestné stíhanie malo konkrétne trvalé
a vážne následky, keď prihliadol na dĺžku trestného konania (od 6.12.2012 do 14.9.2017 takmer piatich
rokov), počas tohto obdobia žil v neistote, dopad na ochranu dobrého mena, cti, dôstojnosti a jeho dobrej
povesti. Rovnako mal dopad na jeho podnikateľskú činnosť, naštrbenie dôveryhodnosti a zhoršenia

vzťahov s obchodnými partnermi a jeho záujmovými aktivitami v oblasti historických vozidiel – veteránov.
Súd prvej inštancie uzavrel, že nezákonné trestné stíhanie sa prejavilo vo všetkých sférach života
žalobcu a negatívne poznačilo jeho súkromný a rodinný život, malo dopad aj na jeho duševné zdravie,
ako aj na vzťahy v spoločnosti. Rovnako uviedol, že žalobcovi doposiaľ nikto neposkytol morálne
zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia sa a preto bolo na mieste priznanie zadosťučinenia vo forme

finančnej náhrady.

57. Odvolací súd zdôrazňuje, že určenie primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy konkrétnou
sumou je vždy závislé od výsledku posúdenia takých individuálnych jedinečných okolností každejprerokovávanej veci, ktoré sú spravidla neopakovateľné a nezameniteľné s okolnosťami relevantnými
v iných veciach. V dôsledku toho sa na podklade rozhodnutí dovolacieho súdu, ktorý v jednotlivých
prípadoch preskúmaval správnosť posúdenia takto vysoko individuálnych okolností odvolacími súdmi,

ani nemôže v otázke primeranosti konkrétnej výšky tejto náhrady vytvoriť ustálená rozhodovacia prax
dovolacieho súdu (uznesenie NS SR sp. zn. 7Cdo/204/2018 z 26.6.2019).

58. Pri stanovení peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy je potrebné zohľadniť, že táto nesleduje cieľ
poskytnúť poškodenému peňažný ekvivalent, či obnovu pôvodného stavu, keďže je to z povahy veci

vylúčené, a ani v peniazoch sa nedá jednoznačne ohodnotiť, či vyčísliť takýto zásah, avšak zámerom
je dosiahnuť určité spravodlivé zmiernenie, satisfakciu zásahu v dôsledku pochybenia orgánov verejnej
moci. Stanovenie výšky primeranej náhrady založené na úvahe súdu neznamená jeho ľubovôľu, keďže
jej rozsah vychádza z konkrétnych skutkových okolností prejednávanej veci prihliadajúc tiež na právnu
úpravu upravujúcu odškodnenie obetí poškodených násilnými trestnými činmi so zohľadnením právnych
záverov, ku ktorým v obdobných prípadoch dospela súdna prax vo svojich rozhodnutia a ktoré sa

odrážajú v judikatúre Ústavného súdu SR a ESĽP ( napr. NS SR 3Cdo/25/2019, 3Cdo/7/2017).

59. Súd prvej inštancie vzal do úvahy kritéria rozhodujúce pre posúdenie nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy vyplývajúce z § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. berúc na zreteľ rozsah
odškodnenia obetí násilných trestných činov podľa právnej úpravy zákona č. 215/2006 Z. z. účinné

v čase spáchania tvrdeného skutku a vedenia trestného stíhania, v zmysle ktorého v prípade, že
trestným činom bola spôsobená smrť mal poškodený nárok na vyplatenie odškodnenia v sume
50-násobku minimálnej mzdy, pri trestnom čine znásilnenia, sexuálneho násilia alebo zneužívania
za spôsobenú morálnu škodu zákon upravoval limit vo výške 10-násobku minimálnej mzdy platnej
v čase spáchania skutku, čo by v danom prípade zodpovedalo sume 16.360 Eur (50x327,20 Eur)

a 3.272 Eur (10x327,20Eur). Správne tiež vychádzal z úvahy podporenej odkazom na judikatúru
najvyšších súdnych autorít, že vo výnimočných prípadoch možno priznať sumu odškodnenia aj vo
vyššom rozsahu za predpokladu riadneho odôvodnenia. Výpoveďou žalobcu v konaní, vypočutých
svedkov bola potvrdená existencia závažného zásahu do života žalobcu pričom za primerané peňažné
zadosťučinenie považoval 8.200 Eur, ktorá mala byť adekvátnym prostriedkom nápravy vzniknutej

ujmy, zodpovedajúcej všeobecným predstavám spravodlivosti v pomere k peňažnej satisfakcii priznania
v obdobných prípadoch. Odvolací súd sa stotožnil so súdom prvej inštancie keď v danom prípade
zobral do úvahy pocity frustrácie žalobcu, ktoré viedli k psychickému poškodeniu, k psychickým
následkom, zásahu do jeho občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, dĺžku trestného stíhania, v rámci
ktorého boli vydané tri rozsudky, ktorými bol uznaný vinným zo spáchania skutku kladeného mu za vinu

s uloženým trestom odňatia slobody v trvaní 36 mesiacov s jeho podmienečným odkladom s probačným
dohľadom, určenou skúšobnou dobou 24 mesiacov a trvajúca neistota v živote žalobcu. Zároveň
prihliadal na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR. Nedôvodne žalobca
namieta, že výška náhrady nemajetkovej ujmy je neprimerane nízka a rovnako nedôvodne namieta
aj žalovaný, že výška náhrady nemajetkovej ujmy je neprimerane vysoká, pretože súd prvej inštancie

zohľadnil osobitosť preskúmavaného prípadu a priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume
prevyšujúcej maximálnu hranicu náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím
v zmysle zákona č. 412/2012 Z.z. (v zmysle ktorej priznaná náhrada nemá byť vyššia ako náhrada za
ujmu, ktorú utrpeli obete trestných činov).

60. Odvolací súd vzhľadom na prehľad rozhodovacej praxe dovolacieho súdu ako aj odvolacieho súdu
v obdobných veciach, vychádzajúc zo skutkového stavu, tak ako ho zistil súd prvej inštancie, v tomto
prípade nevzhliadol žiadne dôvody, pre ktoré by bolo možné sa odchýliť od ustálenej judikatúry ešte
viac, preto má za to, že nie je možné priznať žalobcovi vyššiu náhradu nemajetkovej ujmy resp. nižšiu,
ako ju priznal súd prvej inštancie.

61. Odvolacie námietky žalobcu a žalovaného neboli spôsobilé privodiť záver o dôvodnosti uplatneného
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy pod/nad priznanú sumu 8.200 Eur. Súd prvej inštancie prihliadol
na všetky špecifické okolnosti tohto prípadu, dĺžku trestného stíhania, poškodenie psychického zdravia
a zásah do občianskej cti a ľudskej dôstojnosti pričom však nedošlo k rozvratu rodinného prostredia,

berúc na zreteľ aj určitú formu medializácie prípadu možno zohľadniť v rozsahu osobného dopadu
na žalobcu, za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy sumu 8.200 Eur, ktorá primerane vystihuje aj
odškodnenie priznávané obetiam trestných činov a zodpovedá tiež odškodneniam v prípade úmrtia
blízkych osôb, ktoré sa pohybujú rádovo v desiatkach tisícoch Eur.62. Odvolací súd preto zhrnúc vo vzťahu k odvolacím námietkam tak žalobcu ako aj žalovanej vo
vzťahu k výške priznanej nemajetkovej ujmy je toho názoru, že stanoviť presnou sumou výšku náhrady

nemajetkovej ujmy za deň či mesiac vedenia trestného stíhania vopred pre všetky prípady nie je možné,
pretože primeranosť výšky náhrady nemajetkovej ujmy musí zohľadňovať vždy osobitné okolnosti
prípadu, ktorých rozmanitosť nemožno vopred postihnúť. Rovnako tak nie je možné ani mechanicky
prevziať závery rozhodovacej praxe súdov iných štátov či Európskeho súdu pre ľudské práva, a to najmä
s ohľadom na odlišnosť životnej úrovne v jednotlivých štátoch, ktorá rovnako tak musí byť zohľadnená,

pokiaľ priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy má zodpovedať predstavám spravodlivosti a slušnosti
v danom čase a na danom mieste. Ani to však neznamená, že takúto rozhodovaciu prax týchto orgánov
by nebolo na mieste nezohľadniť. V každom prípade však pokiaľ v danej veci žalobcu, v ktorej jeho
trestné stíhanie trvalo takmer 58 mesiacov, bola žalobcovi priznaná celková náhrada nemajetkovej ujmy
vo výške 8.200 Eur, nemožno považovať odškodnenie 58 mesiacov trvania trestného stíhania sumou
141,38 Eur za mesiac trvania trestného stíhania za neadekvátne. Taktiež po zohľadnení povahy trestnej

veci, dĺžky trestného stíhania, preukázaných dopadov trestného stíhania do osobnostnej sféry žalobcu a
okolností, za ktorých k nemajetkovej ujme došlo, považuje priznanú náhradu nemajetkovej ujmy nielen
za primeranú, ale aj zodpovedajúcu všeobecnej predstave spravodlivosti a slušnosti. Z rozhodovacej
praxe odvolací súd poukazuje napr. na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 10Co/86/2018
trestné stíhanie pre skutok podvodu s priznaním nemajetkovej ujmy 10.000 Eur avšak s dĺžkou trestného

stíhania 15 rokov bez väzby, Krajského súdu v Nitre sp. zn. 12Co/45/2019 trestné stíhanie pre skutok
podvoduspriznanímnemajetkovejujmy14.567Eursdĺžkoutrestnéhostíhania8rokovaväzbouvtrvaní
1 mesiaca. Odvolací súd preto považuje za vylúčené, aby v prípade žalobcu mohlo dôjsť s ohľadom
na výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu a
spravodlivý proces, keďže nezistil, že by súd prvej inštancie aplikovali ustanovenia jednoduchého práva

spôsobom, ktorý by poprel ich účel a zmysel.

63. Nedôvodné sú aj odvolacie námietky žalobcu vo vzťahu k záveru súdu o nepreukázaní vzniku
skutočnej škody žalobcovi, ktorá mu vznikla vynaložením nákladov na obhajobu v trestnom konaní.
Z dôvodov, ako veľmi podrobne uviedol súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku (ods.

68 až 89 odôvodnenia rozsudku), na tieto dôvody odvolací súd v celom rozsahu odkazuje, keďže
predmetom odvolacích dôvodov odvolacích námietok nie sú také skutočnosti, s ktorými by sa nebol
súd prvej inštancie vyporiadal a tieto námietky si preto nevyžadujú zo strany odvolacieho súdu žiadnu
špecifickú odpoveď.

64. Záver súdu, že pre určenie náhrady škody za zodpovednosť štátu je potrebné za účelne vynaložené
náklady poškodeným na zaplatenie odmeny advokátovi na obhajobu považovať náklady v rozsahu
tarifnej odmeny, súd tak postupoval aj v danom prípade a žalobcovi titulom skutočnej majetkovej škody
priznal sumu 4.926,70 Eur, pričom jeho odvolaním napadnutý výrok, ktorým súd v prevyšujúcej časti
žalobu týkajúcu sa tohto nároku zamietol, považuje odvolací súd za vecne správny. Ani odvolaciemu

súdu zo spisu nevyplynuli žiadne skutočnosti spochybňujúce správnosť výpočtu výšky škody.

65. Súd prvej inštancie správne rozhodol aj o úrokoch z omeškania aplikujúc § 16 ods. 4 zákona č.
514/2003 Z.z. v spojení s nariadením vlády č. 87/1995 Z.z.

66. Podľa § 16 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z., zákonná lehota omeškania začína (príslušnému orgánu)
plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesť mesačnej
lehoty na predbežné prerokovanie nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

67. Žalobca si uplatnil právo na úroky z omeškania od 6.8.2015 podľa § 16 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z..

68. V žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 27.2.2018 bola vyčíslená
nielen výška škody, ale aj nemajetkovej ujmy, tak ako to vyžaduje zák. č. 514/2003 Z.z.. Nároky žalobcu
neboli uspokojené do 7.8.2018.

69. V predmetnej veci bola priznaná nemajetková ujma podľa zák. č. 514/2003 Z.z., a táto bola priznaná
po predbežnom prerokovaní nároku u žalovanej.70. Odvolací súd považuje za potrebné zopakovať, že úroky z omeškania náležia žalobcovi
(poškodenému) až od uplynutia doby, ktorú má príslušný orgán uvedený v § 4 zák. č. 514/2003 Z.z. k
vyplateniu náhrady, teda šesť mesiacov od uplatnenia tohto nároku u príslušného orgánu (§ 16 zák.č.

514/2003 Z.z.).

71. Odvolací súd za nedôvodné preto považuje odvolacie námietky žalobcu vo vzťahu k záveru,
že žalovaná sa dostala do omeškania už dňom nesprávneho úradného postupu a nezákonného
rozhodnutia, pričom žalovaná už vedela, že jeho nárok neuzná. Z dôvodov, ako ich opäť veľmi podrobne

uviedol súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku (ods. 90 až 97 odôvodnenia rozsudku),
na tieto odvolací súd v celom rozsahu odkazuje. Keďže predmetom odvolacích námietok nie sú také
skutočnosti, s ktorými by sa nebol súd prvej inštancie vyporiadal a tieto námietky si preto nevyžadujú
zo strany odvolacieho súdu žiadnu špecifickú odpoveď. Napokon nepatričná je argumentácia žalobcu,
že žalovaná si schválne ponechala 6 mesačnú lehotu márne uplynúť, pretože v danom prípade ide
o zákonnú lehotu, ktorá je žalovanej daná na preskúmanie nároku a v rámci nej aj vybavila žiadosť

žalobcu. Záver súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti týkajúci sa úrokov
z omeškania odvolací súd považuje za vecne správny. Uvedený záver sa rovnako týka odvolacej
argumentácie žalovanej vo vzťahu k priznaniu úrokov z omeškania až po právoplatnosti rozhodnutia.

72.PreúplnosťodvolacísúdpoukazujenarozhodnutieNajvyššiehosúduSRsp.zn.4Cdo257/2019tak,

že„kvznikuomeškaniasplnenímnemajetkovejujmynedochádzamárnymuplynutímlehotyustanovenej
v rozhodnutí súdu, ale už márnym uplynutím šesťmesačnej lehoty na plnenie podľa § 16 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z. z.“, pričom uvedený právny záver prijal najvyšší súd aj v rozhodnutiach sp. zn. 4 Cdo
48/2017 a 7 Cdo 243/2019. Vo vzťahu k odvolacej argumentácie žalovanej ohľadom úroku z omeškania
a jej odkazu na rozhodnutie NS SR sp. zn. 7Cdo/100/2017, odvolací súd poukazuje na judikatórnu líniu

zavedenú rozhodnutiami najvyššieho súdu citovanými vyššie.

73.Zovšetkýchvyššieuvedenýchdôvodovodvolacísúdpotvrdilrozsudoksúduprvejinštancievovýroku
I. vo vyhovujúcej časti o povinnosti žalovanej na zaplatenie sumy 8.200 Eur, úroku z omeškania vo
výške 5% ročne zo sumy 13.126,70 Eur od 8.8.2018 do zaplatenia, vo výroku II. o zamietnutí žaloby

v prevyšujúcej časti a v závislých výrokoch o trovách prvoinštančného konania (výrok III. a IV.) podľa
§ 387 ods. 1 CSP ako vecne správny, pričom podľa § 387 ods. 2 CSP na zdôraznenie jeho správnosti
doplnil ďalšie dôvody.

74. Proti rozsudku proti výroku I. podal žalobca odvolanie.

75. Písomným podaním doručeným Mestskému súdu Košice zo dňa 29.9.2023 žalobca (odvolateľ)
zobral odvolanie proti rozsudku proti výroku I. späť, nakoľko bolo vydané v jeho prospech a odvolací
súd by musel odvolanie preto odmietnuť.

76. Podľa § 369 ods. 1 CSP, pokiaľ o odvolaní nebolo rozhodnuté, možno ho vziať späť. Ak odvolateľ
vzal odvolanie späť, nemôže ho podať znova. Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia, ak sa odvolanie,
o ktorom nebolo rozhodnuté, vzalo späť, odvolací súd odvolacie konanie zastaví.

77. Vzhľadom na to, že žalobca ( odvolateľ ) zobral svoje odvolanie proti rozsudku proti výroku I. späť,

konanie o odvolaní žalobcu proti výroku I., zastavil.

78. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 CSP v spojení s §
255 ods. 1 CSP tak, že nepriznal stranám sporu nárok náhradu trov odvolacieho konania. Žalobca
nebol v odvolacom konaní úspešný, pričom procesne zavinil i zastavenie konania o jeho odvolaní proti

výroku I. napadnutého rozsudku, ktoré by inak odvolací súd musel odmietnuť. Rovnako žalovaná nebola
v odvolacom konaní úspešná. Odvolací súd im preto nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

79. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 vety druhej CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).