Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 18. jún 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/53/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6118301066
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:6118301066.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudkýň

JUDr. Adriany Murínovej a Mgr. Angeliky Sopoligovej v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom
C., D. XX, zast. JUDr. Tomášom Čverčkom, advokátom so sídlom Košice, Čajakova 5, IČO: 35553944,
proti žalovanému: Mesto Košice, so sídlom Trieda SNP 48/A, Košice, IČO: 00691135, o zaplatenie
7.343.28 € s prísl., o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Košice II 22C/83/2018-485
zo dňa 7.2.2023 (teraz Mestský súd Košice) v spojení s dopĺňacím rozsudkom Mestského súdu Košice
K2-22C/83/2018-555 zo dňa 19.3.2024

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom.

Z a m i e t a návrh žalobkyne na prerušenie konania.

Stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice II (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) napadnutým rozsudkom žalobu
zamietol (I.) a žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal (II.). Dopĺňacím rozsudkom zo dňa
19.3.2024, Mestský súd Košice rozhodol, že žalobkyňa nemá nárok na náhradu trov konania.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala od žalovaného zaplatenia sumy 7.343,28
€ s prísl. na tom skutkovom základe, že je podielovou spoluvlastníčkou o veľkosti spoluvlastníckeho
podielu 1/9 k celku nehnuteľností evidovaných na LV č. XXXXX v kat. území E., Obec C. - F., G. C. H.,
ktoré o celkovej výmere 558 m2 užíva žalovaný už od roku 1957, kedy začal na uvedených pozemkoch
realizovať výstavbu verejnej zelene v lokalite Borovicový háj, v zmysle strategického dokumentu
mesta Košice: Miestneho územného systému ekologickej stability, schváleného uznesením Mestského
zastupiteľstva č. 811/2013 zo dňa 19.12.2013, špecifikovanej (lokality) ako mestské biocentrum

regionálneho významu BC-RM. Žalovaný užíva pozemky žalobkyne bez akejkoľvek náhrady, čím sa
na jej úkor bezdôvodne obohacuje plnením bez právneho dôvodu v zmysle § 451 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Žalobkyňa mala za to, že za užívanie jej spoluvlastníckych podielov k pozemkom, na
ktorých sa nachádza verejné priestranstvo, môže požadovať od žalovaného vydanie bezdôvodného
obohatenia za obdobie, kým nebude uzatvorená nájomná zmluva, zriadené vecné bremeno alebo
žalovaný pozemok nenadobudne do svojho vlastníctva. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala
vydania bezdôvodného obohatenia vo výške obvyklého nájomného za užívanie pozemkov o rozlohe

558 m2, v sume 6,58 €/ročne/m2 za obdobie od 2.7.2016 do 1.7.2018 v celkovej výške 7.343,28 €
(6,58 € x 558 m2 = 3.671,64 €/rok) v zmysle znaleckého posudku č. 15/2018 predloženého so žalobou.
Uviedla, že žalovaného niekoľkokrát vyzvala k vysporiadaniu vzájomných vzťahov, naposledy listom zo
dňa 17.5.2018, avšak k dohode nedošlo z dôvodu jeho odmietavého postoja.3. Súd prvej inštancie vzal za skutkový základ napadnutého rozsudku tvrdenia žalobkyne, považujúc
ich za nesporné ohľadne vlastníctva nehnuteľností, ich výmery a skutočnosti, že pozemky v

podielovom spoluvlastníctve žalobkyne sú situované v lokalite „Borovicový háj“ a sú súčasťou verejného
priestranstva s využitím územia ako verejnej zelene, prístupné neobmedzenému okruhu užívateľov a
spĺňajúce znaky verejného priestranstva. Pokiaľ ide o spôsob využitia pozemkov, z predloženého LV
č. XXXXX pre kat. územie E., na ktorom sú predmetné pozemky ako parcely registra „C“ evidované,
vyplynulo, že v prípade parcely č. 4010/3 - trvalý trávny porast o výmere 183 m2 je uvedený spôsob

využitia: 7 – pozemok, na ktorom sú lúky a pasienky trvalo porastené trávami alebo pozemok dočasne
nevyužívaný pre trvalý trávny porast, parcely č. 4297/20 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 80
m2 a parcely č. 4300/14 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 272 m2, je uvedený spôsob využitia:
22 - pozemok, na ktorom je postavená inžinierska stavba - cestná, miestna a účelová komunikácia,
lesná cesta, poľná cesta, chodník, nekryté parkovisko a ich súčasti, parciel č. 4304/31 - ostatná plocha
o výmere 2985 m2 a č. 4311/90 – ostatná plocha o výmere 822 m2 je uvedený spôsob využitia:

29 - pozemok, na ktorom je okrasná záhrada, uličná a sídlisková zeleň, park a iná funkčná zeleň a
lesný pozemok na rekreačné a poľovnícke využívanie, parcely č. 4309/5 - ostatná plocha o výmere
61 m2 je uvedený spôsob využitia: 37 - pozemok, na ktorom sú skaly, svahy, rokliny, výmole, vysoké
medze s krovím alebo kamením a iné plochy, ktoré neposkytujú trvalý úžitok. Súd prvej inštancie
z predložených listinných dôkazov a z vlastnej činnosti (napr. rozsudok vo veci sp. zn. 16C/52/2016,

listinné dôkazy predložené v konaní sp.zn. 45C/34/2022) zistil, že Borovicový háj vznikol po roku
1960 jeho vysadením v celkovej výmere 11,4245 ha ako okrasná škôlka k dopestovaniu materiálu
pre výstavbu sídlisk na území mesta Košice, pričom od roku 1984 sa začalo zvažovať jeho využitie
ako obvodového parku, v správe Záhradníckeho a sadovníckeho podniku mesta Košíc. Rozhodnutím
Ministerstva lesného a vodného hospodárstva SSR zo dňa 21.1.1987 došlo k trvalému vyňatiu lesných

pozemkovvkat.územíC.-F.scieľomvytvoreniamestskejzelene-obvodovéhoparkuocelkovejvýmere
11,4245 ha. Na základe hospodárskej zmluvy zo dňa 10.11.1987 Záhradnícky a sadovnícky podnik
mesta Košíc odovzdal správu Záhradníckemu a sadovníckemu podniku mesta Košíc - Správa verejnej
zelene Košice, s prevodom správy ku dňu 30.11.1987. Delimitačným protokolom zo dňa 28.6.1991
bol Borovicový háj odovzdaný Správe mestskej zelene v Košiciach, ktorá bola zriadená uznesením

Mestského zastupiteľstva v Košiciach č. 7/B zo dňa 14.5.1991 ako rozpočtová organizácia mesta.
Protokolom o prechode vlastníctva, majetkových práv a záväzkov v zmysle zákona č. 138/1991 Zb.
o majetku obcí v znení neskorších predpisov zo dňa 3.5.2004 Správa mestskej zelene v Košiciach
odovzdala Borovicový háj žalovanému - Mestu Košice, ku dňu účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. o
majetku obcí, t.j. k 1.5.1991. Z predložených listinných dôkazov súd prvej inštancie postupné prevody

Borovicového hája mal dostatočne zrejmé a preukázané, rovnako bol v konaní preukázaný prechod
jeho vlastníctva na mesto Košice v zmysle zákona č. 138/1991 Z.z., ako jedna z podmienok pre
aplikáciu zákona č. 66/2009 Z.z. na posudzovaný prípad. Žalovaný jednoznačne preukázal vlastníctvo
Borovicového hája, nakoľko už minimálne od roku 1987 konal ako vlastník, keď hospodárskou zmluvou
zo dňa 10.11.1987 previedol správu tejto lokality. V súvislosti s VZN č. 2/1991 o zakladaní, údržbe a

ochrane zelene, ktoré sa zaoberalo pojmami klasifikácia zelene, výkon správy zelene, povinnosťami
správcu a vlastníka zelene a pod., súd uviedol, že táto úprava nič nemení na fakte, že Borovicový háj
bol až do roku 1987 identifikovaný ako les a následne bol užívaný ako verejná zeleň, ktorá dňa 1.5.1991
prešla na žalovaného v zmysle zákona č. 138/1991 Zb. VZN č. 2/1991 sa nezaoberalo konkrétne
identifikáciou Borovicového hája, resp. jeho založením, či vytvorením, pričom existencia Borovicového

hája už pred 19.12.1991, t.j. pred vyhlásením VZN č. 2/1991, bola jednoznačne preukázaná písomnými
dôkazmi produkovanými stranami v konaní, pričom už vtedy mala charakter verejnej zelene. V tejto
súvislosti súd prvej inštancie uviedol, že charakter Borovicového hája ako verejnej zelene je treba odlíšiť
od sadov, parkov a pod., ktoré sú stavbami v zmysle zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a
stavebnom poriadku (stavebný zákon) a ust. § 1 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. V niektorých prípadoch sa

budú plochy zelene považovať za stavbu alebo prináležať k stavbe, prípadne budú existovať nezávisle
od stavieb a súčasne nebudú stavbou, čo zjavne je aj posudzovaný prípad Borovicového hája, ktorý
predstavuje vnútromestskú zeleň, prístupnú verejnosti, ako je vnímaná od počiatku jeho výsadby. Súd
poznamenal, že aj samotná žalobkyňa v žalobe označila Borovicový háj za verejnú zeleň. S poukazom
na početné písomné dôkazy predložené stranami sporu, ktoré potvrdzujú vlastníctvo Borovicového hája

prislúchajúce žalovanému, za neopodstatnenú považoval argumentáciu žalobkyne, že v zmysle § 120
ods. 1 OZ v prípade Borovicového hája ide o súčasť veci, V tejto súvislosti poukázal na to, že zákon č.
66/2009 Z.z. nedefinuje pojem „verejná zeleň“. V ust. § 47 ods. 5 zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane
prírody a krajiny sa uvádza: „ustanovenie odseku 4 písm. a) sa nepoužije, ak drevina rastie na územís druhým alebo tretím stupňom ochrany, na cintorínoch, v zastavanom území obce na miestach voľne
prístupných verejnosti (ďalej len „verejná zeleň“) alebo na ornej pôde ako solitér, stromoradie, skupina
stromov alebo súčasť terasy alebo medze.“ Tiež pôvodný zákon č. 287/1994 Zb. o ochrane prírody a

krajiny v ust. § 32 ods. 4 používal pojem verejný sad a záhrada, ktorý nie je pojmovo vzdialený pojmu
verejná zeleň. Pojem „verejná zeleň“ možno na základe sadovníckej a urbanistickej praxe vymedziť ako
„zeleň prístupná všetkým občanom bez obmedzenia a slúži na všeobecné užívanie. Predstavuje zeleň
v uliciach, stromoradia, zelené pásy a pruhy, mobilnú zeleň v uliciach, voľné miesta po asanácii budov,
parkoviská, zeleň na námestiach, zeleň pri významných budovách, pomníky a pamätníky, verejnú zeleň

na sídliskách, mestské parky a parkovo upravované plochy, promenády, promenádne lúky, odpočinkové
lúky, okružné prechádzkové trasy, cieľové prechádzky, odpočívadlá, prírodné kiná a amfiteátre, náučné
chodníky, psie lúky a pod. Zeleň verejných parkov tvoria všetky verejné prístupné plochy zelene v
sídelnom útvare“ (https://www.bratislava.sk/sk/triedenie-zelene).

4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 151n ods. 1, § 100 ods. 1 a 2, § 101

Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 1, § 2 ods. 1 a 2, § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 a 2 zákona č.
66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré
prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení účinnom do 31.8.2022 (ďalej len „zákon cˇ. 66/2009 Z.z.“), § 1 ods. 1, § 2 ods. 1 a 2 zákona
č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov, a po vyhodnotení vykonaných dôkazov

dospel k záveru, že k pozemkom v podielovom spoluvlastníctve žalobkyne, ktoré sú predmetom sporu,
vzniklo na základe zákona č. 66/2009 Z.z. vecné bremeno v prospech žalovaného a žalobkyni prislúcha
nárok na jednorazovú náhradu za obmedzenie jej vlastníckeho práva zákonným vecným bremenom,
ktorý je premlčaný. V danej veci súd vzhliadol splnenie podmienok pre aplikáciu zákona č. 66/2009 Z.z.
v zmysle § 1 ods. 2 tohto zákona, podľa ktorého tento zákon sa primerane vzťahuje aj na usporiadanie

vlastníckych vzťahov k pozemkom, na ktorých je verejná zeleň, nakoľko táto prešla do vlastníctva
obce podľa osobitného predpisu - § 1 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. Poukázal na to, že k rovnakému
záveru o primeranej aplikácii zákona č. 66/2009 Z.z. na posúdenie nároku žalobkyne ako podielovej
spoluvlastníčky nehnuteľností evidovaných na totožnom LV č. XXXXX pre k.ú. E., dospel aj Krajský súd
v Košiciach v rozsudku 6Co/78/2022 zo dňa 13.9.2022.

5. V kontexte argumentácie žalobkyne súd prvej inštancie akcentoval, že Borovicový háj nie je stavbou,
a teda ku dňu prechodu vlastníctva na žalovaného (1.5.1991) nemohlo ani existovať žiadne územné,
stavebné či kolaudačné rozhodnutie týkajúce sa Borovicového hája. Podľa názoru súdu ani označenie
Borovicového hája za biocentrum v zmysle dokumentu - Miestny územný systém ekologickej stability

mesta Košice (MÚSES) z roku 2013, ktorý bol schválený uznesením č. 811 na XXII. rokovaní Mestského
zastupiteľstva v Košiciach zo dňa 16.12.2013, nie je prekážkou pre primerané použitie zákona č.
66/2009 Z.z. V tejto súvislosti poukázal na to, že práve z predmetného dokumentu vyplýva charakter
Borovicového hája ako verejnej zelene a miesta voľne prístupného verejnosti (obdobne v rozsudku
Krajského súdu v Košiciach 6Co/78/2022 zo dňa 22.9.2022, bod 58. odôvodnenia). Aj podľa spôsobu

využitia pozemkov evidovaných na LV č. XXXXX pre k.ú. E. ide o pozemky, na ktorých je okrasná
záhrada, uličná a sídlisková zeleň, park a iná funkčná zeleň a lesný pozemok na rekreačné a poľovnícke
využitie. V konaní nebolo sporné, že pozemky, ktoré sú predmetom konania, sú súčasťou Borovicového
hája, ktorého výmera je totožná minimálne od roku 1984 až doposiaľ, a to aj napriek spochybneniu
rozsahu územného rozhodnutia vo vzťahu k tam uvedeným parcelám žalobkyňou. Na podklade záveru,

že na usporiadanie vzťahu vlastníctva verejnej zelene a pozemkov, sa vzťahuje právna úprava zákona č.
66/2009Z.z.,súdprvejinštancieďalejvyvodil,že„vzhľadomnaneexistenciuzmluvnéhovzťahu,ktorýby
žalovaného oprávňoval nehnuteľnosti v podielovom spoluvlastníctve žalobkyne užívať, v súlade s ust. §
4 ods. 1 zákona cˇ. 66/2009 Z.z. dňa 1.7.2009 vzniklo k predmetným pozemkom v prospech žalovaného
právo zodpovedajúce vecnému bremenu, obsahom ktorého je držba a užívanie pozemku pod stavbou,

resp. verejnou zeleňou. Vlastníkovi pozemku, na ktorom sa nachádza stavba vo vlastníctve obce,
resp. v danom prípade verejná zeleň vo vlastníctve obce, za obmedzenie vlastníckeho práva z dôvodu
zákonného vecného bremena v zmysle § 4 zákona č. 66/2009 Z.z. bude patriť náhrada, ktorá je odlišná
od nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Tiež je zrejmé, že pokiaľ žalovanému ako vlastníkovi
verejnej zelene Borovicový háj na pozemkoch v podielovom spoluvlastníctve žalobkyne prislúcha

oprávnenie zo zákonného vecného bremena, nebude možné nárok žalobkyne subsumovať pod žiaden
zo štyroch foriem bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 ods. 2 OZ“. „Náhrada za vecné bremeno
zriadené zákonom č. 66/2009 Z.z. má charakter jednorazovej odplaty, a nie opakovaného plnenia“,
pričom súd odkázal predovšetkým na závery formulované Najvyšším súdom SR v jeho uznesení sp.zn. 2Cdo/194/2018 zo dňa 26.8.2019 a rovnako v uznesení sp. zn. 8Cdo/17/2019 zo dňa 30.11.2019,
ktoré tvoria ustálenú rozhodovaciu prax ohľadne tejto otázky (obdobne rozhodnutia Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 7Cdo/26/2014 zo dňa 24.3.2015 a 3Cdo/49/2014 zo dňa 14.4.2016, ktoré sa týkali priznania

primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. o
vlastníctve bytov a nebytových priestorov), na ktoré rozhodnutia nadväzuje a potvrdzuje ich tiež ďalšie
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/99/2019 zo dňa 26.1.2022. Podstatu právneho názoru,
podľa ktorého finančná náhrada za vznik zákonného vecného bremena je jednorazová a nemá charakter
opakovaného plnenia, považoval za „ústavne udržateľnú“ aj Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. IV. U

´S 227/2012. Ani ďalšie rozhodnutia ústavného súdu týkajúce sa posudzovania opakovanosti finančnej
náhrady za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z., v ktorých posudzoval
ústavnosť rozhodnutí založených na obdobných záveroch (I.ÚS 474/2013, IV.ÚS 227/2012, I.ÚS 1/2012,
II.ÚS 506/2011), na tom nič nezmenili. Ani nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 42/2015 neovplyvnil
ustálený právny názor rozhodovacej praxe, podľa ktorej náhrada za zriadenie vecného bremena má
charakter jednorazovej odplaty. Podľa uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. II.U´S 323/2017 „nemožno

stotožňovať právnu úpravu zákona č. 657/2004 Z.z. o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov,
ktorý upravoval primeranú jednorazovú náhradu za zriadenie vecného bremena, a náhradu za vecné
bremeno upravené v § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, keďže upravujú
rozličné situácie, ktoré vyjadrujú rôznu formu obmedzenia v užívaní nehnuteľností. Kým pri obmedzení
vlastníckeho práva podľa zákona o tepelnej energetike sa poskytuje náhrada za výmeru, v ktorej je

vlastník obmedzený pri užívaní nehnuteľnosti v dôsledku uplatnenia zákonného vecného bremena
držiteľom povolenia, a to pri výkone práv a povinností podľa § 10 ods. 1 zákona o tepelnej energetike,
ktorých rozsah a frekvenciu nemožno vopred určiť, pri právnej úprave zákona o vlastníctve bytov a
nebytových priestorov vzniká k pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ak vlastník domu nie
je vlastníkom pozemku, teda rozsah vecného bremena je určiteľný už pri jeho vzniku, t.j. od účinnosti

zákona 1. septembra 1993. Je tomu tak aj pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č.
66/2009 Z.z., ktorého rozsah je určiteľný už pri jeho vzniku“.

6. Na námietku žalobkyne na pojednávaní konanom dňa 7.2.2023, týkajúcu sa absolútnej neplatnosti
hospodárskej zmluvy zo dňa 10.11.1987 a delimitačného protokolu, súd neprihliadal, keďže mal za to, že

„ideopodstatnúzmenuargumentáciežalobkynevpriebehusporu,ktorúsúdpovažovalzazmenužaloby
v zmysle § 140 ods. 2 CSP, pričom na uvedenú zmenu žaloby sa vyžaduje procesný úkon žalobkyne
vo forme návrhu na zmenu žaloby, ktorý vyžaduje súhlas súdu, k čomu v danom prípade nedošlo“.
Nad rámec uvedeného posúdenia súd poznamenal, že hospodárskymi zmluvami štát prenechával
niektorým organizáciám niektoré časti svojho majetku (v tomto prípade verejnej zelene) do správy,

teda aj keby hospodárska zmluva nebola platnou zmluvou, vlastníkom verejnej zelene (Borovicového
hája) bol stále štát. Hospodárska zmluva preukazuje vlastníctvo štátu, z ktorého na základe zákona č.
138/1991 Z.z. mal prejsť Borovicový háj na žalovaného. K delimitačným protokolom uviedol, že tieto sú
len deklaratórnymi právnymi úkonmi, ktoré deklarujú prechod vlastníckeho práva na základe zákona č.
138/1991 Z.z. zo štátu na žalovaného.

7. Pri posudzovaní námietky premlčania vznesenej v konaní žalovaným súd prvej inštancie dospel k
záveru, že právo žalobkyne na zaplatenie náhrady za vecné bremeno (za obdobie od 2.7.2016 do
1.7.2018) je premlčané, nakoľko nebolo uplatnené v zákonom stanovenej dobe troch rokov, počítanej
odo dňa účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z., t.j. od 1.7.2009 (premlčalo sa najneskôr 1.7.2012), keďže

žalobkyňa podala žalobu (návrh na vydanie platobného rozkazu) na Okresnom súde Banská Bystrica
dňa 2.7.2018. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie nemohol žalobe vyhovieť, a preto ju zamietol.

8. K dôvodom rozhodnutia súd poznamenal, že si je vedomy´ doterajšej rozhodovacej praxe súdov
a posudzovania náhrady za vecné bremeno ako opakujúceho sa nároku, táto však bola prelomená

rozhodovacou cˇinnostˇou Najvysˇsˇieho su´du SR ako su´du vysˇsˇej insˇtancie, ktorou bol viazany´.
Dodal tiež, že v zmysle zákona č. 66/2009 Z.z. v znení účinnom k 31.8.2022, konanie o nariadenie
pozemkových úprav z dôvodu usporiadania vlastníckych vzťahov k pozemku pod stavbou mohlo začať
len na žiadosť vlastníka stavby (§ 3 ods. 1), pričom v zmysle novely účinnej od 1.9.2022 toto konanie
môže iniciovať aj iný subjekt než vlastník stavby, teda aj vlastník pozemku. Žalobkyni preto neostane

len holé vlastníctvo bez možnosti zvrátiť tento stav, a preto námietka premlčania vznesená žalovaným
podľa názoru súdu prvej inštancie nie je v rozpore s dobrými mravmi.9. Záverom súd prvej inštancie akcentoval, že strany sporu v konaní uviedli rad argumentov v súvislosti
s otázkou aplikácie zákona č. 66/2009 Z.z. na posudzovaný prípad, resp. s výškou nároku, v rámci
odôvodnenia súdneho rozhodnutia sa zaoberal relevantnými argumentmi strán, pričom v zmysle

ustálenej judikatúry ESĽP sa nevyžaduje, aby na každý argument strany (aj na taký, ktorý je pre
rozhodnutie bezvýznamný), bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,
ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument [Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19.

februára 1998].

10. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a 2 Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“) tak, že žalovanému, ktorý mal v konaní plný úspech, právo na náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko žiadne preukázateľné trovy konania mu nevznikli a ani
si ich náhradu neuplatňoval. Vzhľadom na to, že žalobkyňa bola v konaní neúspešná, súd v súlade

s ust. § 255 ods. 1 CSP rozhodol dopĺňacím rozsudkom (nakoľko o nároku žalobkyne na náhradu
trov odvolacieho konania opomenul rozhodnúť v rozsudku), že žalobkyňa nemá nárok na náhradu trov
odvolacieho konania.

11. Rozsudok napadla včas podaným odvolaním žalobkyňa, z odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods.

1 písm. d), e), f) a h) CSP, pretože mala za to, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam
a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Citovala ust. §
191 ods. 1, § 220 ods. 2 CSP a mala za to, že žalovaný žiadnym z predložených listinných dôkazov

v konaní nepreukázal, že Borovicový háj bol už pred rokom 1990 verejnou zeleňou a stavbou. Podľa
žalobkyne „verejná zeleň“ v lokalite Borovicový háj mala vzniknúť dňa 19.12.1991, teda až po účinnosti
zákona č. 138/1991 Zb., čo bolo preukázané protestom prokurátora, ktorým došlo k zrušeniu VZN
mesta Košice č. 2/1991 o zakladaní, údržbe a ochrane zelene, vydaného dňa 19.12.1991. Zastávala
názor, že na predmet žaloby sa nemôže aplikovať zákon č. 66/2009 Z.z. Z ustanovení § 1 ods. 1

a 2, § 4 ods. 1 cit. zákona jej vyplynula ako nevyhnutná podmienka právoplatné územné, stavebné a
kolaudačné rozhodnutie (posledná časť prvej vety § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z.z.), ktoré žalovaný v
konaní nepredložil. Citovala ďalej ust. § 2 ods. 7 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, na ktorý ako
osobitný predpis odkazuje ust. § 1 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z.z. Veci a majetkové práva nadobúdala
obec dňom účinnosti tohto zákona t.j. ku dňu 1.5.1991. Ak sa má teda aplikovať § 1 ods. 2 zákona č.

66/2009 Z.z., je nevyhnutné, aby ku dňu 1.5.1991 existovala verejná zeleň. Zeleň (nie verejná zeleň)
však vznikla až dňa 19.12.1991, teda 7 mesiacov po účinnosti zákona č. 138/1991 Zb., a to vyhlásením
VZN č. 2/1991 o zakladaní, údržbe a ochrane zelene, a teda podľa názoru žalobkyne nemohla prejsť
na žalovaného, ak ku dňu 1.5.1991 neexistovala. Poukázala tiež na to, že písomný protokol o prechode
vlastníctva v zmysle § 14 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. bol spísaný až dňa 3.5.2004. Tvrdila, že do

roku 1987 Borovicový háj bol lesom, a nie verejnou zeleňou a nebol ani stavbou, nakoľko neexistujú o
tom žiadne doklady a dôkazy. Práve naopak rozhodnutie Ministerstva lesného a vodného hospodárstva
SSR zo dňa 27.1.1987 hovorí o opaku. Podľa žalobkyne pre rozhodnutie bola podstatnou právna
otázka stanovenia kritérií právnej kvalifikácie „verejná zeleň“ z hľadiska posúdenia tejto kategórie ako
predmetu občiansko-právnych vzťahov pre účely výkladu príslušných ustanovení zákona č. 66/2009

Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli
z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Vytýkala
súdu, že neurčil kritériá pre posúdenie lokality „Borovicový háj“ ako veci v právnom zmysle a nevymedzil
činnosti zakladajúce vytvorenie stavby „Borovicový háj“. Rozsudok súdu bol týmto zaťažený vadou
arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti, čo možno subsumovať pod odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm.

b) CSP, a teda, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V zmysle
§ 1 ods. 2 zák. č. 66/2009 Z.z. je aplikačný rozsah zákona daný iba v prípade, ak verejná zeleň
„prešla do vlastníctva obce“. Zo skutočnosti, že tento zákon hovorí o prechode vlastníctva je zrejmé, že
verejná zeleň subsumovaná pod § 1 ods. 2 tohto zákona musí byť spôsobilým predmetom občiansko-

právnych vzťahov, teda sa musí jednať o samostatnú vec v právnom slova zmysle. Poukázala na vývoj
právnej kategórie veci ako objektu občiansko-právnych vzťahov, ktorý nastal počas rozhodného obdobia
a citovala ust. § 118, § 119 ods. 1 a 2, § 120 ods. 2 OZ v znení účinnom ku dňu 30.11.1987 (prvý prevod
„Borovicový háj “) a v zhodnom znení účinnom ku dňu 1.7.2009 (dátum účinnosti čl. I zák. č. 66/2009Z.z.). Z výkladu a contrario § 120 ods. 2 OZ (podľa ktorého stavby, vodné toky a podzemné vody nie
sú súčasťou pozemku) je zrejmé, že princíp superficio solo cedit sa neuplatní iba v prípade stavieb -
teda iba na stavby sa v právnom poriadku Slovenskej republiky vzťahuje princíp aedificatio non solo

cedit. Z uvedeného vyplýva, že každá verejná zeleň (resp. porasty a stromy, ktoré tvoria takúto plochu),
ktoré nie sú stavbou v zmysle Občianskeho zákonníka, sa stávajú súčasťou pozemku, na ktorom sa
ako biotop nachádzajú. Poukázala ďalej na závery právnej doktríny: „Súkromnoprávny pojem stavby
nie je totožný s pojmom stavby podľa administratívnych predpisov (...)“ [Fekete, I.: Princíp akcesority
a vlastnícke právo k pozemku]. Podľa názoru žalobkyne pojem „verejná zeleň“ je možné gramatickým

a systematickým výkladom porovnať s administratívno-právnym vymedzením pojmu „park“. Pojem
„zeleň“, resp. „park“ v čase prvého prevodu „Borovicový háj“ nevymedzovali príslušné stavebné predpisy
(stavebný zákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku). Ak by tomu aj tak
bolo, samo o sebe by to nepostačovalo na to, aby objekt ako „zeleň“ a „park“ nadobudol charakter
veci v právnom slova zmysle. Objekty spadajúce pod kategóriu verejná zeleň podľa § 1 ods. 2 zák.
č. 66/2009 Z.z. musia byť samostatnou vecou, majúcou povahu stavby v občiansko-právnom zmysle,

pri ktorej musí byť jednoznačne preukázané, že došlo k jej vytvoreniu ľudskou činnosťou. Vo vzťahu
k lokalite „Borovicový háj“ nebolo stotožnené vykonanie takých prác, ktoré by bolo možné považovať
za vytvorenie stavby ako samostatnej veci v právnom slova zmysle, resp. žalovaný nepreukázal, že
také úkony vykonal jeho právny predchodca. Mala za to, že úpravy lokality „Borovicový háj“ neboli
vykonané v takej miere, aby táto zmenila svoj charakter prírodou vytvoreného územia; zalesnenie tohto

územia existovalo ešte pred akýmikoľvek aktivitami realizovanými právnym predchodcom žalovaného,
ktorý mal realizovať len výhradne administratívno-technické úkony týkajúce sa príslušného územia.
V prípade, ak „verejná zeleň“ nie je stavbou, nie je daný rozdiel vo vlastníctve k verejnej zeleni a k
jednotlivým pozemkom (keďže vlastníkom biotopu sú po celý čas pôvodní vlastníci pozemkov). Preto
k takejto „verejnej zeleni“ podľa § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí podľa žalobkyne

neprechádza vlastníctvo zo štátu na obec (bez prevodu súvisiacich pozemkov, na ktorých sa má
zeleň nachádzať). Ďalej citovala závery z rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo 1118/2005 zo
dňa 28.2.2006. Mala za to, že žalovaným predložené dokumenty nie sú pre účel vymedzenia stavby
dostatočne určité, keďže umiestnenie lokality „Borovicový háj“ v rozhodnom čase konca 80. rokov 20.
storočia vôbec neidentifikujú. Rozhodnutie Obvodného národného výboru v Košiciach zo dňa 15.3.1985

predložené žalovaným bolo vydané pre iné parcely a poukázala na to, že toto rozhodnutie ani nikdy
nenadobudlo právoplatnosť, čo vyplýva aj zo samotnej doložky právoplatnosti. Jedná sa preto o paakt,
bez právnych účinkov (rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo 96/98 a nadväzujúci nález Ústavného súdu
SR sp. zn. III.ÚS 16/2012, v obdobnej veci vyvlastňovacieho konania, v ktorom sa konalo s niekým
iným ako s účastníkom konania). Z uvedeného je zrejmé, že na príslušných pozemkoch sa nejedná o

stavbu, majúcu povahu verejnej zelene, ale len zalesnený biotop/zeleň, ktorá mala byť prebudovaná na
obvodový park. K výstavbe parku mal právny predchodca žalovaného pristúpiť až po majetkovoprávnom
vysporiadaní, k čomu však nikdy nedošlo. Podľa názoru žalobkyne na pozemkoch, o ktoré ide vo
veci samej, neboli realizované také úpravy, ktoré by založili vznik novej veci označovanej „Borovicový
háj.“ Lokalita „Borovicový háj“ nie je vec v právnom slova zmysle a ako samostatná stavba nikdy

nevznikla. Vlastníctvo drevín v tejto lokalite nasleduje vlastníctvo pozemkov, na ktorých sa nachádzajú.
Právny predchodca žalovaného vlastníctvo k týmto pozemkom nenadobudol, preto aplikácia zákona č.
66/2009 Z.z. na tento prípad je vylúčená. V ďalšej časti odvolania sa žalobkyňa vyjadrila k predpokladom
vzniku práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu podľa zákona č. 66/2009 Z.z a prezentovala
svoj interpretačný náhľad na rozsah primeraného použitia úpravy usporiadania vlastníckych vzťahov

k pozemkom pod stavbami (§ 1 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z.z.) na usporiadanie vlastníckych vzťahov
k pozemkom, na ktorých je umiestnená verejná zeleň (§ 1 ods. 2 zák. č. 66/2009 Z.z.). Podľa jej
nazerania primerané použitie úpravy vzťahujúcej sa na stavby, predpokladá vylúčenie tých aspektov,
ktoré sú späté s charakteristickými znakmi stavieb. Rozdielny prístup pri usporiadaní pomerov podporuje
podľa odvolateľky napríklad tiež okolnosť, že stavby - na rozdiel od verejnej zelene, sú evidované

v katastri nehnuteľností a aj fakt, že vo vzťahu k verejnej zeleni - na rozdiel od stavieb, nemožno
plniť povinnosť strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecného bremenu (§ 4 ods. 2 zák. č. 66/2009
Z.z.), ale vecnému bremenu by v takom prípade zodpovedala povinnosť zdržať sa odstraňovania
biotopov verejnej zelene. Súd prvej inštancie presvedčivo neozrejmil skutočnosti vylučujúce vznik
nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia a spôsobom právneho posúdenia veci v podstate vnútil

žalobkyni svoj názor, že jej pohľadávky má základ v zákone č. 66/2009 Z.z. Žalobkyňa v tejto spojitosti
zastávalanázor,žesúdprvejinštanciesavzťahomzozodpovednostizabezdôvodnéobohatenievlastne
nezaoberal, a tým prakticky jej odoprel, aby bolo rozhodnuté o nároku v zmysle jej žaloby. Uvedeným
postupom súdu, ktorý rozhodol o nároku z iného právneho titulu, došlo k porušeniu zásady zákazudenegatio iustititae (odmietnutie spravodlivosti). V úzkej spojitosti s argumentáciou poukazujúcou na
osobitosti verejnej zelene oproti stavbám, žalobkyňa v odvolaní namietala nepriliehavosť odkazu súdom
prvej inštancie na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, v ktorých sa podľa nej otázka povahy náhrady

za zriadenie vecného bremena na pozemkoch pod verejnou zeleňou, neriešila a prezentovala názor o
opakovanej povahe náhrady. V takomto kontexte namietala tiež proti spôsobu posúdenia premlčania
uplatneného nároku z hľadiska začatia plynutia premlčacej doby, dôvodiac, že vecné bremeno na
pozemkoch pod verejnou zeleňou zriadené zákonom č. 66/2009 Z.z., vzniká (na rozdiel od stavieb) až
zápisom v katastri nehnuteľností. Podľa žalobkyne ak by sme prijali záver, že náhrada za zásah má byť

jednorazová, potom dotknutým subjektom chýbala akákoľvek efektívna možnosť si túto náhradu včasne
uplatniť, keďže ani nemali možnosť zistiť, že na ich pozemkoch sa tzv. „verejná zeleň“ vôbec nachádza.
Takýto výklad nekorešponduje s ústavne-konformným výkladom dotknutých ustanovení zákona č.
66/2009 Z.z. vo svetle požiadavky na zachovanie právnej istoty adresátov práva, ktorá je v danom
prípade osobitne umocnená tým, že sa v prípade zriadenia práva zodpovedajúceho vecnému bremenu
podľa zákona č. 66/2009 Z.z. má jednať o zásah verejnej moci do základných ľudských práv a slobôd,

medziktorépatríajvlastníctvokdotknutýmpozemkom.Ďalejžalobkyňapodpornepoukázalanatextáciu
opatrení uvedených v zákone č. 66/2009 Z.z., ktoré sa týkali pozemkových úprav (§ 3 ods. 3 písm. c/
v znení účinnom k 1.7.2009) a mala za to, že v prípade akceptácie výkladu prezentovaného súdom prvej
inštancie by sa vlastník dotknutého pozemku mal obohatiť v zásade dvojnásobne za to isté obmedzenie,
keď najprv by mu mala patriť zo zákona jednorazová náhrada za vzniknuté právo zodpovedajúce

vecnému bremenu a následne po vykonaní pozemkových úprav mohol opakovane obdržať finančnú
náhradu za pozemok. Uvedený výklad sa preto nejaví byť priliehavým z hľadiska cieľov sledovaných
zákonom č. 66/2009 Z.z. Poukázala na to, že príslušné ustanovenie bolo vypustené až novelou
vykonanou zákonom č. 257/2022 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 1.9.2022 – až od tohto momentu
stratili vlastníci dotknutých pozemkov právo domáhať sa finančnej náhrady za dotknuté pozemky. Podľa

názoru žalobkyne uvedená zmena predstavuje obmedzenie vlastníkov v možnosti získania definitívnej
kompenzácie za vzniknuté jednostranné obmedzenie svojho vlastníctva podľa zákona č. 66/2009 Z.z.
a transformuje pôvodne platné pravidlá pre opakovanú odplatu za opatrenia obmedzujúce vlastníkov
na vznik práva na jednorazovú odplatu pre dotknutých vlastníkov. Prezentovala právny názor, podľa
ktorého: - za obmedzenie podľa § 4 ods. 2 zák. č. 66/2009 Z.z. patrí dotknutým osobám opakujúca sa

náhrada, - právo na jednorazovú náhradu môže pri objektoch v kategórii verejná zeleň podľa § 1 ods.
2 tohto zákona vzniknúť až momentom zápisu príslušného práva zodpovedajúceho vecnému bremenu
do katastra nehnuteľností, prípadne až po účinnosti novely zákona č. 66/2009 Z.z. vykonanej zákonom
č. 257/2022 Z.z., a teda ku dňu 1.9.2022. Súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil tiež námietku
premlčania vznesenú žalovaným a podľa žalobkyne aj v prípade, ak by vzniklo právo na jednorazovú

náhradu za obmedzujúce opatrenia podľa zák. č. 66/2009 Z.z., takéto právo v čase podania žaloby
nebolo premlčané. V ďalšej časti odvolania žalobkyňa opakovane spochybňovala vlastnícke právo k
„Borovicovému háju“ právneho predchodcu žalovaného, ako aj skutočnosť, že právo správy k tomuto
majetku v rozhodnom čase patrilo Záhradníckemu a sadovníckemu podniku mesta Košíc, argumentujúc
rozhodnutím Ministerstva lesného a vodného hospodárstva SSR zo dňa 21.1.1987 a jeho prílohou č.

1, taktiež neplatnosťou hospodárskej zmluvy zo dňa 10.11.1987 o prevode správy národného majetku,
a preto sa domnievala, že na základe zákona č. 138/1991 Zb. nemohlo prejsť vlastníctvo a správa
majetku zo štátu na žalovaného. Citovala v tejto súvislosti k obsahu práva užívania lesných pozemkov
ust. § 12 ods. 1, § 13 zákona č. 61/1977 Zb. o lesoch v znení účinnom do 23.6.1991 a súvisiace ust.
§ 64 ods. 1, § 65 ods. 3, § 68 ods. 1, tiež § 8, § 9a Hospodárskeho zákonníka v znení účinnom od

1.1.1983 do 30.6.1988, týkajúce sa dočasnej správy a prevodu správy národného majetku. Podľa názoru
žalobkyne Záhradnícky a sadovnícky podnik mesta Košíc nemal vo svojej správe lokalitu „Borovicový
háj,“ keďže mu bola uložená povinnosť uzatvorenia príslušnej hospodárskej zmluvy o prevode správy
ministerstvom, pričom v konaní nebolo preukázané uzatvorenie takejto hospodárskej zmluvy, ktorou
mala byť prevedená správa národného majetku na Záhradnícky a sadovnícky podnik mesta Košíc od

inej socialistickej organizácie. Preto je nutné uzatvoriť, že Záhradnícky a sadovnícky podnik mesta Košíc
nikdy platne správu národného majetku nad lokalitou „Borovicový háj“ nezískal, správu tohto národného
majetku ako súčasti štátneho socialistického vlastníctva nemohol platne prevádzať na iné socialistické
organizácie, nakoľko podľa žalobkyne „Borovicový háj“ po celý čas mal v dočasnej správe Okresný
národný výbor v Košiciach. Vzhľadom na uvedené právny následok prechodu „Borovicového hája“ na

základe zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí na žalovaného nemohol nastať, nakoľko v zmysle
jeho § 2 ods. 1 do vlastníctva obcí prechádzal majetok štátu, ku ktorému patrilo štátnym organizáciám
právo hospodárenia – nie dočasná správa. Preto aj z tohto dôvodu podľa žalobkyne nemožno na vec
aplikovať § 1 ods. 2 zák. č. 66/2009 Z.z. Vyhotovenie Protokolu o prechode vlastníctva, majetkovýchpráv a záväzkov nie je spôsobilé založiť prechod vlastníckeho práva k lokalite „Borovicový háj“ zo štátu
na obec v prípade, ak pre takýto prechod nie sú splnené podmienky uvedené v § 2 ods. 1 zákona č.
138/1991 Zb. o majetku obcí. Nesúhlasila so záverom súdu prvej inštancie, že hospodárska zmluva zo

dňa 10.11.1987 preukazuje vlastníctvo štátu, ani s jeho argumentáciou, podľa ktorej „došlo k zmene
argumentácie žalobkyne v priebehu sporu, čo súd považoval za zmenu žaloby v zmysle § 140 ods. 2
CSP, pričom na uvedenú zmenu žaloby sa vyžaduje procesný úkon žalobkyne vo forme zmeny návrhu
na zmenu žaloby, ktorý vyžaduje súhlas súdu, k čomu v danom prípade nedošlo“. Tejto argumentácii
súdu žalobkyňa nerozumela, nakoľko v zmysle § 140 ods. 2 CSP žalobu nezmenila a nedoplnila tvrdené

skutočnosti, na pojednávaní len uplatnila svoje procesné práva podľa § 149 CSP, pričom hospodársku
zmluvu predložil do konania žalovaný podaním zo dňa 18.8.2022 (teda 6 mesiacov pred pojednávaním
7.2.2023 a 4,5 roka po začatí konania) ako svoju procesnú obranu, logicky teda nemôže ísť o žiadnu
zmenu žaloby. Trvala na to, že hospodárska zmluva je absolútne neplatná pre rozpor so zákonom (ust.
§ 113, § 124, § 152 ods. 1, § 24 ods. 1 zák. č. 109/1964 Zb. Hospodársky zákonník, v nadväznosti
na ust. § 37 OZ), a to z dôvodu nepresného vymedzenia subjektov na oboch stranách vzťahu, ako

aj z dôvodu neurčitosti (nepresnosti) vymedzenia jej predmetu („Borovicový háj o rozlohe 11,4245 ha
kat. územie Košice-západ“), v ktorej absentovalo presné vymedzenie parciel, na ktorých sa Borovicový
háj nachádza, umožňujúce evidovanie prevodu v evidencii nehnuteľností, a teda na základe neplatnej
hospodárskej zmluvy nemohlo dôjsť k platnému prevodu správy národného majetku na Záhradnícky
a sadovnícky podnik mesta Košíc, a následne ani k platnému prevodu sporného majetku do vlastníctva

obce v zmysle § 2 ods. 3 zákona č. 138/1991 Zb. Splnenie ani jednej zo zákonom stanovených
podmienok v zmysle zákona č. 138/1991 Zb., na základe ktorej by malo dôjsť k prechodu vlastníckeho
práva k verejnej zeleni zo štátu na žalovaného, nebolo v tomto konaní zo strany žalovaného preukázané.
Žalobkyňa taktiež vytýkala súdu prvej inštancie, že sa nezaoberal tým, či námietka premlčania nie je
v rozpore s dobrými mravmi. Záverom uviedla, že od 90. rokov minulého storočia je nielen všeobecne

známou skutočnosťou, ale aj súčasťou tuzemského právneho poriadku konštatovanie, že v rokoch 1948
- 1989 komunistický režim porušoval ľudské práva i svoje vlastné zákony, ktoré za účelom dosiahnutia
ním sledovaných cieľov sám prijal (§ 1 zákona č. 480/1991 Zb. o dobe neslobody). Hoci na základe
výslovnej dikcie zákona o dobe neslobody, sa právne akty prijaté v dobe uvedenej v § 1 zrušujú len vtedy,
ak tak ustanovujú osobitné zákony (§ 2 zákona), aj v prejednávanej veci (v ktorej predmetom sporu

nebola požiadavka na zrušenie vyvlastňovacieho rozhodnutia, ale otázky či rozhodnutie Obvodného
národného výboru zo dňa 15.3.1985, hospodárska zmluva vyvolalo skorším právom predpokladané
účinky) bolo treba postupy z doby neslobody podrobiť testu ich súladnosti s vtedajším právom a bez
tendencie prípadnej nesprávnosti prehliadať či dokonca obhajovať. Vzhľadom na uvedené zastávala
názor,ženaspornýchpozemkochvecnébremenovprospechžalovanéhonazákladezákonač.66/2009

Z.z. nevzniklo, a preto žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a vec
vrátil súdu prvej inštancie na opätovné prejednanie a rozhodnutie a priznal jej nárok na náhradu trov
odvolacieho konania. Zároveň žalobkyňa žiadala podľa § 164 CSP toto konanie prerušiť do rozhodnutia
Ústavného súdu SR o návrhu podanom Okresným súdom Bratislava I. zo dňa 26.11.2022 na vyslovenie
nesúladu ust. § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 66/2009 Z.z. s Ústavou SR, vo veci vedenej pod sp.zn. Rvp

2900/2022, keďže výsledok tohto konania vedeného pred Ústavným súdom SR podľa žalobkyne má
pre toto konanie zásadný význam.

12. Žalovaný sa k podanému odvolaniu žalobcu ani k návrhu na prerušenie konania nevyjadril.

13.KrajskýsúdvKošiciachakosúdodvolací(§34CSP)prejednalodvolaniežalobkyneakopodanévčas
(§ 362 CSP) a oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie
prípustné(§§355až358CSP),beznariadeniaodvolaciehopojednávania(§385ods.1acontrarioCSP),
v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. § 365
ods. 1 písm. d), e), f) a h) CSP, s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania

v zmysle § 380 ods. 2 CSP a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, uplatnené odvolacie dôvody
nie sú preukázané a napadnutý rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom je vecne správny, a preto
ho podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil v zamietavom výroku vo veci samej, ako aj v súvisiacom
výroku o nároku plne úspešného žalovaného na náhradu trov konania proti neúspešnej žalobkyni.

14. Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 18.6.2025
o 10:00 hod., po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli
a webovej stránke krajského súdu a pri zachovaní lehoty podľa ust. § 219 ods. 3 CSP.15. Podľa ust. § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné
podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval

vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie
prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

16. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom a predchádzajúci
procesný postup súdu prvej inštancie v konaní v intenciách uplatnených odvolacích dôvodov a
odvolaním vymedzeného zamerania odvolacieho prieskumu a dospel k záveru, že súd prvej inštancie
z vykonaných dôkazov správne zistil skutkový stav veci, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré

boli vykonanými dôkazmi preukázané a vyplynuli z prednesov a zhodných tvrdení strán alebo inak vyšli
v konaní najavo, skutkové zistenia podradil pod relevantné hmotnoprávne predpisy, ktoré aj správnym
spôsobom interpretoval a aplikoval na zistený skutkový stav, pričom otázku povahy náhrady za zriadenie
zákonnéhovecnéhobremenanapozemkochžalobkynepodľazákonač.66/2009Z.z.(akojednorazovej)
aj otázku premlčania nároku žalobkyne na základe námietky žalovaného posúdil so správnym záverom,

že uplatnené právo je premlčané a nakoľko sa žalovaný premlčania účinne dovolal, z tohto dôvodu
premlčané právo žalobkyni nebolo možné priznať (§ 100 ods. 1 tretia veta OZ).

17. V súlade s ust. § 387 ods. 2 CSP preto odvolací súd odkazuje na dôvody rozhodnutia súdu
prvej inštancie, ktoré považuje za vecne správne (§ 387 ods. 1 CSP), a tiež úplné z hľadiska

posúdenia všetkých kľúčových otázok nastolených v priebehu konania pred súdom prvej inštancie
oboma procesnými stranami (§ 387 ods. 3 veta prvá CSP). V dôvodoch napadnutého rozsudku súd prvej
inštancie jasne a výstižne uviedol, ktoré skutočnosti boli pre jeho rozhodnutie zásadné, podľa akých
právnych noriem vec posúdil a vysvetlil, z akých podstatných dôvodov žalobu zamietol, s odkazom
na ustálenú rozhodovaciu prax súdov, pričom náležite sa v rozhodnutí vysporiadal tiež s tvrdeniami a

relevantnými argumentmi strán, žalobkyňou opakovane namietanými v podanom odvolaní, ktoré mali
pre posúdenie prejednávanej veci zásadný význam.

18. Na vecnej správnosti napadnutého rozsudku nič nemení ani podané odvolanie, v ktorom žalobkyňa
opakovane uvádza skutočnosti a námietky prednesené už v prvoinštančnom konaní, ktoré nie

sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku v jej prospech, resp. prijať pre ňu priaznivé
rozhodnutie.Odvolacísúdkonštatuje,žesúdprvejinštanciesastvrdenýmiskutočnosťamiarelevantnou
argumentáciou sporových strán (i žalobkyne, ktorú opakovane prezentovala v podanom odvolaní)
vysporiadal v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia správnym spôsobom, v plnom súlade so
zákonom i závermi ustálenými právnou praxou a jeho právnym záverom niet čo vytknúť.

19. Je potrebné bez výhrad súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie, že v posudzovanom prípade boli
preukázané všetky relevantné skutočnosti odôvodňujúce aplikáciu zákona č. 66/2009 Z.z., nakoľko na
pozemkoch žalobkyne, ktoré sú predmetom sporu, sa nachádza verejná zeleň, tzv. Borovicový háj nad
Popradskou ul. v Košiciach, ktorý prešiel z vlastníctva štátu (v správe Záhradníckeho a sadovníckeho

podniku, š.p. Košice) do vlastníctva žalovaného dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb.
o majetku obcí, t.j. k 1.5.1991, pričom na usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom, na ktorých
je umiestnená verejná zeleň (teda nenachádzajú sa na nich žiadne stavby), ktorá prešla do vlastníctva
obcepodľaosobitnéhopredpisu(zákonač.138/1991Zb.),saúpravazákonač.66/2009Z.z.(vzťahujúca
sa na pozemky pod stavbami) vzťahuje primerane, čo je explicitne vyjadrené v ust. § 1 ods. 2 tohto

zákona. Samotný zákon č. 66/2009 Z.z. pre účely usporiadania vlastníckych vzťahov k pozemkom, na
ktorých je umiestnená (tiež) verejná zeleň, predpokladá, a to bez určenia akýchkoľvek kvalitatívnych
či kvantitatívnych parametrov, že jej vlastník môže byť odlišný od vlastníka pozemku, na ktorom sa
nachádza. Tým je aj z pohľadu odvolacieho súdu daný jasný podklad pre záver, že tak ako pozemky
pod stavbami, aj pozemky pod verejnou zeleňou (tiež pod športovým areálom a pod cintorínom), už

v samotnej podstate môžu byť – za splnenia ďalších predpokladov vzťahujúcich sa na usporiadanie
pomerov v čase účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z., zaťažené zákonným vecným bremenom podľa tohto
zákona. Vo svetle odvolacej argumentácie žalobkyne spochybňujúcej označenie danej lokality ako
verejnej zelene, odvolací súd k dôvodom napadnutého rozsudku dodáva, že pod verejnou zeleňounetreba rozumieť samotný porast (biotop), ale skladbu prírodných (porast je jedným z nich), krajinných,
architektonických a inžinierskych prvkov, ktoré vznikli spolupôsobením človeka a prírody, ktorá vo svojej
komplexnosti predstavuje funkčne a esteticky jeden celok. O tom, že charakteristiku verejnej zelene

spĺňa tiež lokalita Borovicového lesíka nad Popradskou ul., ktorá je považovaná za významné mestské
biocentrum regionálneho významu, celé desaťročia využívané širokou verejnosťou ako oddychová zóna
na športovo-rekreačné účely, v danom prípade nemožno mať ani podľa posúdenia odvolacieho súdu
(zhodne s názorom súdu prvej inštancie), rozumné pochybnosti. Zohľadňujúc legislatívne oddelenie
vlastníctva verejnej zelene a pozemku pod verejnou zeleňou a prihliadajúc na povahu verejnej zelene,

ktorá sa spôsobom obmedzenia vlastníckych oprávnení majiteľa pozemku od stavieb v podstate nijak
neodlišuje, odvolací súd nenašiel racionálnu oporu pre záver, že by (len) primerané použitie úpravy
zákona č. 66/2009 Z.z. vzťahujúcej sa na stavby, v sebe nemalo subsumovať tiež usporiadanie vzťahu
k pozemku zriadením vecného bremena (§ 4 zákona) a rovnako nevzhliadol najmenší dôvod, pre ktorý
by závery rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, na ktoré súd prvej inštancie v napadnutom
rozsudku výstižne odkázal, nemali byť použiteľné na tento prípad len preto, že riešili náhradu za vecné

bremeno zriadené na základe toho istého zákona, za tých istých okolností a s tým istým obsahom, len
na pozemkoch pod inou entitou.

20. Odvolací súd sa stotožňuje i so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého vlastníkom zaťažených
pozemkov za zriadenie vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z.z. patrí primeraná náhrada, ktorá

má jednorazovú povahu, nemá teda charakter opakovaného plnenia a premlčuje sa v lehote troch
rokov odo dňa účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z. (1.7.2009), t.j. najneskôr sa tento nárok premlčal
dňom 1.7.2012, pričom aj v posudzovanom prípade právo žalobkyne na náhradu za zriadenie vecného
bremena na pozemkoch sa premlčalo, nakoľko nebolo uplatnené v zákonom stanovenej premlčacej
dobe(žalobkyňapodalažalobunasúdedňa2.7.2018),apretopremlčanýnárokžalobkyninebolomožné

priznať. Odvolací súd poznamenáva, že zamietavé rozhodnutie súdu prvej inštancie v danom spore (z
dôvodu premlčania práva žalobkyne na jednorazovú náhradu za obmedzenie jej vlastníckeho práva)
je v plnom súlade so závermi ustálenej rozhodovacej praxe prezentovanej recentnými rozhodnutiami
Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR, citovanými v odôvodnení napadnutého rozsudku, v zmysle
ktorých náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1

zákona č. 66/2009 Z.z. je jednorazová a vzniká tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu
účinnosti zákona, t.j. 1.7.2009, pričom sa premlčuje v lehote troch rokov počítanej od účinnosti tohto
zákona.

21. Správnosť záveru súdu prvej inštancie o jednorazovej povahe náhrady za zriadenie vecného

bremena podľa zákona č. 66/2009 Z.z., potvrdzujú aj ďalšie nedávne rozhodnutia Najvyššieho súdu
SR, ktorý toto riešenie už považuje za svoju ustálenú rozhodovaciu prax (porov. uznesenie sp. zn.
5Cdo/161/2023 zo dňa 28.11.2024), pričom medzičasom bolo jedno z rozhodnutí najvyššieho súdu
založené na tomto riešení už aj publikované (uznesenie 7Cdo/49/2023 zo dňa 26.6.2024, uverejnené
v periodiku Zo súdnej praxe pod č. 46/2024).

22. Z týchto dôvodov odvolací súd podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil napadnutý rozsudok v spojení
s dopĺňacím rozsudkom ako vecne správny v jeho napadnutom zamietavom výroku vo veci samej, ako
aj v závislom výroku o trovách konania, majúcom správny základ v zmysle § 255 ods. 1 CSP v plnom
procesnom úspechu žalovaného v spore.

23. Zároveň odvolací súd rozhodol o návrhu žalobkyne na prerušenie konania podľa ust. § 164 CSP
tak, že tento návrh zamietol ako nedôvodný a aj bezpredmetný, nakoľko konanie na Ústavnom súde
SR evidované pod sp.zn. Rvp 2900/2022, ktoré po predbežnom prerokovaní bolo vedené pod sp. zn.
PL.ÚS 18/2023, v čase rozhodnutia odvolacieho súdu už bolo skončené uznesením zo dňa 13.12.2023,

ktorým Ústavný súd SR návrh Okresného súdu Bratislava I na vyslovenie nesúladu ust. § 4 ods. 1 a 2
zákona č. 66/2009 Z.z. s Ústavou SR bez meritórneho prejednania odmietol.

24. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods. 1 CSP tak, že stranám sporu nárok na ich náhradu nepriznal, nakoľko neúspešná žalobkyňa nemá

právo na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanému, ktorý mal v spore plný úspech, žiadne trovy
v odvolacom konaní preukázateľne nevznikli.

25. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený

sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky: a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom

plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je

rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie len proti
dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), a to v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej

opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba
a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej
obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§
435 CSP).