Uznesenie ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. jún 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/80/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5124208362
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adela Unčovská
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:5124208362.2

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členiek
senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Niny Dubovskej, v právnej veci žalobcu: M. K. J., D..O..M..,
W.: XX XXX XXX, D. D. V. XX, Ž., zastúpeného: Advokátska kancelária JUDr. Michal Krnáč, s.r.o., IČO:
52 791 777, so sídlom Vojtecha Tvrdého 21, Žilina proti žalovanému: S. W. N., D..O..M.., W.: XX XXX
XXX, D. D. J. XX, J., zastúpenému: Synergy Lawyers - advokátska kancelária, s.r.o., IČO: 51 796 562,

so sídlom Svätoplukova 28, Bratislava o návrhu na vykonanie súpisu hnuteľných vecí, na odvolanie
žalovaného proti uzneseniu Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 30.10.2024, č. k. 11C/80/2024-79,
jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Uznesenie súdu prvej inštancie sa vo výroku II. m e n í tak, že žalovanému sa proti žalobcovi
priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie
samostatným uznesením po právoplatnosti tohto uznesenia.

Žalovanému sa proti žalobcovi priznáva nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie zamietol návrh žalobcu na vykonanie súpisu hnuteľných
vecí (výrok I.) a žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania (výrok II.).

2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 671 ods. 1, 2, § 151s ods. 1, 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) a § 255 ods. 1, § 262 ods. 2 zákona č. 160/2015
Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a vecne tým, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno
vo vzťahu k preukázaniu tvrdenia, že žalovaný pristúpil k odstraňovaniu hnuteľných vecí z nebytového
priestoru. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a v konaní úspešnému žalovanému
nepriznal nárok na náhradu trov konania zohľadňujúc skutočnosť, že mu žiadne trovy v konaní nevznikli.

3. Proti uzneseniu v rozsahu výroku II. o trovách konania podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z
dôvodu, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o náhrade trov konania zrejme opomenul, že žalovaný
bol v konaní riadne zastúpený právnym zástupcom a v priebehu konania mu vznikli trovy, preto mal
prvoinštančný súd s ohľadom na plný úspech žalovaného priznať mu ich náhradu.

4. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril v podaní zo dňa 6.5.2025, v ktorom uviedol, že odvolanie
žalovaného považuje za nedostatočne odôvodnené a súčasne nedôvodné. Poukázal na ustálenú
judikatúrusúdovSR,vzmyslektorejplatí,žesúdjeoprávnenýpriznaťúčastníkoviibaúčelnevynaložené
trovy konania na uplatnenie alebo bránenie práva (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. I. ÚS 457/2017 z 08.11.2017), pričom jednotlivé úkony právnej služby musia byť posudzované
samostatne so zreteľom na to, či išlo o odôvodnený a účelne vynaložený výdavok, ktorý strane sporu

vznikol v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva (nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky zo dňa 26.09.2019, sp. zn. I. ÚS 207/2019). Vzhľadom na uvedené mal žalobcaza to, že súd správne vyhodnotil, že u žalovaného nie sú splnené podmienky na priznanie nároku na
náhradu trov konania, nakoľko k rozhodnutiu vo veci nedošlo v nadväznosti na vyjadrenia žalovaného,
teda úkony právnej služby zo strany právneho zástupcu žalovaného nemožno považovať za účelne

a odôvodnene vynaložené a poskytnuté služby právnej pomoci. Žalobca ďalej poukázal na to, že
rozhodnutie súdu nevychádza z tvrdení uvádzaných žalovaným, ale je založené na výlučne právnom
posúdení skutkových a právnych okolností, ktoré súd vyvodil z obsahu žaloby žalobcu bez ohľadu
na argumentáciu žalovaného. V tejto súvislosti žalobca zdôraznil, že zo strany žalovaného boli v
konaní produkované dve vyjadrenia, pričom ani v jednom prípade nebol žalovaný na ich predloženie

súdom vyzvaný, teda v oboch prípadoch išlo o neodôvodnenú iniciatívu žalovaného. V prípade, ak by
teoreticky súd pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania aj mal vziať do úvahy skutočnosť,
že žalovaný v konaní reagoval na žalobu žalobcu predloženými vyjadreniami, a to bez ohľadu na to,
že obsah týchto rozhodnutí zjavne nebol pre rozhodnutie súdu rozhodný a súd z nich nevychádzal,
žalobca dodal, že žalovaný na žalobný návrh žalobcu reagoval podaním zo dňa 9.2.2023 (ešte v
rámci konania vedeného na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 50C/9/2023), pri ktorom však

žalovaný nebol zastúpený právnym zástupcom a za tento úkon potom nemožno ani len uvažovať o
priznaní nároku na náhradu trov, keďže nešlo o úkon právnej služby. Vo vzťahu k ďalšiemu vyjadreniu
žalovaného, v tomto prípade v kontexte odôvodenia uznesenia konajúceho súdu žalobca trval na tom,
že tento úkon nebol pre konanie žiadnym spôsobom relevantný, a teda ide o zjavne neúčelný úkon.
Tento úkon bol rovnako vykonaný bez toho, aby súd žalovaného k nemu vyzval a bez toho, aby

potreba jeho vykonania vyplynula z priebehu konania. Súčasne potom žalobca poukázal na fakt, že
podaniepredloženésúdusamotnýmžalovanýmbezprávnehozastúpenia(tzn.podaniezodňa9.2.2023)
bolo z hľadiska rozsahu aj obsahu komplexnejším podaním ako podanie predložené súdu právnym
zástupcom žalovaného, ktoré je nielen podstatne menšieho rozsahu, ale taktiež z jeho obsahu vyplýva,
že ide o nadbytočné opakovanie už vyslovených tvrdení žalovaného, bez uvedenia nových, procesné

významných skutočností. Na základe uvedeného preto účelnosť tohto úkonu nemôže byť daná. Žalobca
v nadväznosti na uvedené poukázal na právny názor vyslovený v uznesení Krajského súdu Bratislava
zo dňa 22.8.2018, č. k. 15Co/368/2017-67: „...Trovy potrebné na účelné uplatňovanie alebo obranu
práva sa nemôžu posudzovať ako celok a aj keď strana sporu má právo na náhradu trov konania,
pretože mala plný úspech, každý úkon alebo každé platenie trov treba posudzovať samostatne. To platí

ako na trovy, ktoré boli označené ako nevyhnutné, i pre trovy právnej pomoci. Nárok na náhradu trov
právneho zastúpenia však nemožno priznať, ak sa určité procesné podanie nadbytočne opakuje bez
uvedenia nových, procesné významných skutočností a to platí aj na podania právneho zástupcu, ktoré
neobsahujú žiadne skutočnosti vzťahujúce sa na predmet sporu, na skutočnosti, ktoré zostali medzi
stranami sporu sporné a treba ich dokazovať a sú významné pre posúdenie veci samej.“ Obdobne potom

konštatoval Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze zo dňa 26.9.2019, sp. zn. I. ÚS 207/2019: „Pre
naplnenie zákonnej definície trov konania musí byť odôvodnený výdavok súčasne aj účelne vynaložený.
Obidva tieto pojmy sa významovo prelínajú a v niektorých prípadoch môže byť ipso facto vylúčené, aby
bol odôvodnený výdavok súčasne neúčelne vynaložený. Samotná požiadavka na účelnosť výdavkov
v sporovom konaní však súvisí s eliminovaním nadbytočných a neprimeraných trov konania. Účelnosť

možno objektívne konštatovať v prípade, ak bol výdavok pri sledovaní legitímneho cieľa vynaložený
iba v nevyhnutnom a všeobecne akceptovateľnom rozsahu. Rozhodujúcim kritériom je teda efektívnosť
výdavku ... Osobitne je účelnosť a odôvodnenosť výdavkov na tarifnú odmenu advokáta posudzovaná
vo vzťahu k jednotlivým úkonom právnych služieb v rámci sporového konania... Bez akýchkoľvek
pochybností sú za účelné a odôvodnené považované výdavky na odmenu advokáta za podania vo veci

samej, podania realizované na výzvu súdu a za zastupovanie na pojednávaní. Individuálne posúdenie
účelnosti a odôvodnenosti si spravidla vyžadujú úkony, ktoré sú realizované mimo prebiehajúceho
súdneho konania...“ Žalobca na záver citoval z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.9.2015, sp.
zn. 4 M Cdo 16/2014: „Pojem „účelný“ je nevyhnutné chápať ako určitú poistku pred hradením nákladov
nesúvisiacich s konaním, pred nadbytočnými či nadmernými nákladmi (napr. opakované uplatnenie

náhrady za prevzatie a prípravu zastupovania, nepotrebné konzultácie s klientom atď.)...“ Na základe
uvedeného žalobca žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v časti výroku II. ako vecne i právne
správne potvrdil a žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

5. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal uznesenie

súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie
žalovaného je dôvodné.6. Podľa § 251 ods. 1 C.s.p. trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené
výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

7. Podľa § 255 ods. 1 C.s.p., súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

8. Podľa § 262 ods. 1 C.s.p., o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

9.Podľa§262ods.2C.s.p.,ovýškenáhradytrovkonaniarozhodnesúdprvejinštanciepoprávoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

10. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie podľa právnej úpravy obsiahnutej v Civilnom
sporovom poriadku v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, rozhoduje iba o nároku na náhradu trov
konania. V praxi uvedené znamená, že súd jedným výrokom v rozhodnutí, ktorým konanie končí,

buď prizná (v plnom rozsahu alebo čiastočne percentom, príp. zlomkom) alebo neprizná (úspešnej)
strane sporu nárok na náhradu trov konania (§ 262 ods. 1 C.s.p.). Takéto rozhodnutie môže byť potom
predmetom odvolacieho prieskumu podľa § 357 písm. m) C.s.p. Až po nadobudnutí právoplatnosti
rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania (za predpokladu, že takýto nárok na náhradu
trov konania bol sporovej strane priznaný), v ďalšom rozhodne súd prvej inštancie, a to samostatným

uznesením, o výške tejto náhrady trov konania (§ 262 ods. 2 C.s.p.). Takéto rozhodnutie vydáva súdny
úradník ako samostatné uznesenie, proti ktorému nie je prípustné odvolanie, ale iba sťažnosť, o ktorej
rozhodne súd prvej inštancie (§ 239 ods. 1 C.s.p.). Je tak zrejmé, že samostatné uznesenie o výške
náhrady trov konania v prípade podania sťažnosti voči nemu sa nepredkladá odvolaciemu súdu (nie je
tam prípustné odvolanie), ale o nej rozhoduje súd prvej inštancie.

11. V danej veci súd prvej inštancie napadnutým uznesením rozhodol o nároku na náhradu trov
konania. Až následne, po rozhodnutí o nároku na náhradu trov konania (a
nadobudnutí právoplatnosti tohto rozhodnutia), môže pristúpiť k rozhodnutiu o výške trov konania, v
rámci ktorého sa zaoberá účelnosťou vynaložených trov. Súd prvej inštancie preto správne rozhodol

o trovách konania v tomto štádiu konania iba z pohľadu úspechu strán v spore. Je však zrejmé,
že v dôsledku opomenutia skutočnosti, že žalovaný bol od počiatku konania zastúpený advokátom
(a v súdnom spise sa nachádzajú aj písomné vyjadrenia žalovaného), rozhodol (nesprávne) tak, že
plne úspešnému žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania dôvodiac, že mu v konaní
žiadne trovy nevznikli. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalovaný doručil súdu prvej inštancie

vyjadreniezodňa9.2.2023anásledne,dňa20.2.2024doručilplnomocenstvospolusďalšímvyjadrením.
Posledné dve písomnosti však neboli omylom v písomnej podobe zažurnalizované v súdnom spise, a
tento nedostatok bol odstránený dňa 4.3.2025. Je teda zrejmé, že súd prvej inštancie v odôvodnení
napadnutého uznesenia nesprávne konštatoval, že žalovanému žiadne trovy v konaní nevznikli, v
dôsledku čoho mu nepriznal nárok na náhradu trov konania. Z uvedeného dôvodu bolo potrebné zmeniť

uznesenie prvoinštančného súdu v časti o nároku na náhradu trov konania. Vo vzťahu k argumentácii
žalobcu o neúčelnosti vynaložených trov žalovaného odvolací súd konštatuje, že táto bude predmetom
posudzovania pri rozhodovaní o výške náhrady trov konania.

12. Na základe uvedeného odvolací súd podľa § 388 C.s.p. zmenil uznesenie súdu prvej inštancie v II.

výroku (o nároku na náhradu trov konania) tak, že žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po
právoplatnosti tohto uznesenia.

13.Otrováchodvolaciehokonaniarozhodolodvolacísúdpodľa§255ods.1C.s.p.vspojenís§262ods.

1 a § 396 ods. 1 C.s.p. a nárok na ich plnú náhradu priznal v odvolacom konaní úspešnému žalovanému
proti žalobcovi s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa
§ 262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.

14. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť
samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník,

c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).