Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. apríl 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15Co/61/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6115219256
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Walterová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:6115219256.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Walterovej a členiek
senátu JUDr. Evy Mészárosovej a Mgr. Zity Leimbergerovej, v právnej veci žalobkyne: P. M. A. Ü. B. P.
O. G. L. S. , F. C.I. X.XX.XXXX, Q. T. Č. S., T. - J., T. Č.. XX, zastúpená: Mgr. Martin Štoffa, advokát,
Banská Bystrica, Stoličková č. 4, proti žalovanému: TUI ReiseCenter Slovensko s.r.o., IČO: 35 966 742,
Bratislava, Panská č. 10, zastúpený: JUDr. Denisa Hostačná, advokátka, Bratislava, Dunajská č. 4, o

zaplatenie sumy 1.219,25 € s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského súdu
Bratislava IV zo dňa 1. decembra 2023, č.k. 56 C 31/2023-391, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 1. decembra 2023, č.k. 56
C 31/2023-391, vo výrokoch I. a III., p o t v r d z u j e .

II. Odvolanie žalovaného voči rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 1. decembra
2023, č.k. 56 C 31/2023-391, vo výroku II., o d m i e t a .

III. Žalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

IV. Žalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 1.12.2023, č.k. 56 C 31/2023-391, I. uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1.219,25 € s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy

1.219,25 € odo dňa 1.10.2014 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku; II. vo zvyšnej časti
žalobu zamietol; III. žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100
%. Vychádzal zo žaloby doručenej pôvodne Okresnému súdu Banská Bystrica dňa 21.9.2015, ktorou sa
žalobkyňadomáhalaodžalovanéhozaplateniasumy1.219,55€spríslušenstvomtitulombezdôvodného
obohatenia. Žalobkyňa žalobu odôvodnila tým, že v lete 2013 uzatvorila so žalovaným ako cestovnou
kanceláriou a obstarávateľom zájazdu najprv zmluvu o obstaraní zájazdu č. XXXXXX., predmetom ktorej
bol jesenný pobyt v letovisku Alanya v Turecku pre ňu a jej matku s odchodom dňa 4.10.2013. Následne

uzatvorila ďalšiu zmluvu o obstaraní zájazdu č. 024922 pre svojho manžela, predmetom ktorej bol
jesenný pobyt v I. v Turecku pre jednu osobu s odchodom dňa 26.10.2013. Dňa 1.10.2013 telefonicky
oznámila žalovanému, že musí obe zmluvy o obstaraní zájazdu stornovať zo zdravotných
dôvodov jedného z cestujúcich. Žalovaný na základe jej hlásenia oba zájazdy stornoval a zaslal jej e-
mailom oznámenie o výške storna a zostatkov ceny z oboch zaplatených zájazdov. Zo
storna zmluvy č. XXXXXX bol zostatok zo zaplatenej ceny vo výške 744,- € a zo zmluvy č. 024922 bol

zostatok zo zaplatenej ceny vo výške 475,25 €, celková pohľadávka voči žalovanému bola teda vo výške
1.219,25 €. Žalovaný existenciu tejto pohľadávky uznával, nakoľko jej viackrát poslal e-mail s výzvou,
aby oznámila číslo účtu, kam jej uvedenú sumu môže vrátiť. Podľa nej je nepochybné, že najneskôrdňa 1.10.2014 mal žalovaný vedomosť o tom, že nemá záujem o náhradné plnenie a požaduje vrátenie
zaplatených peňazí. Žalovaný jej doteraz dlžnú sumu neuhradil, čím sa na jej úkor bezdôvodne obohatil.
1.2. Vo veci rozhodol prvoinštančný súd rozsudkom (v poradí prvom) dňa 28.5.2018, č.k. 19 C

8/2016-140, tak, že I. zrušil platobný rozkaz Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 7.10.2015, č.k.
8 C 358/2015-40; II. žalobu zamietol; III. priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 %. Zamietnutie žaloby odôvodnil tým, že zo zmlúv o obstaraní zájazdu č. XXXXXX, č. XXXXXX,
ako aj č. XXXXXX vyplýva, že žalovaný bol iba sprostredkovateľom zájazdu, jeho obstarávateľom bola
spoločnosť FTI TouristikGmbH. V dôsledku toho nebol žalovaný nositeľom hmotnoprávnych

povinností z týchto zmlúv, z dôvodu ktorého nebol v konaní pasívne vecne legitimovaný a tak sa nemohol
na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatiť.
1.3. Na základe odvolania podaného zo strany žalobkyne, rozhodol Krajský súd v Bratislave rozsudkom
zo dňa 28.10.2020, č.k. 15 Co 187/2019-191, ktorým uvedený rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil
ako vecne a právne správny.
1.4. Proti tomuto rozsudku Krajského súdu v Bratislave podala žalobkyňa dovolanie; Najvyšší súd

Slovenskej republiky uznesením zo dňa 25.5.2022, č.k. 4 Cdo 233/2021-292, rozsudky súdov
nižších stupňov (správne inštancií, poznámka odvolacieho súdu) zrušil a vec vrátil Okresnému súdu
Bratislava I (v súčasnosti Mestský súd Bratislava IV) na ďalšie konanie a rozhodnutie. V odôvodnení
uznesenia vytkol súdom nižších inštancií, že v konaní nezohľadnili spotrebiteľský charakter sporu
najmä pri dokazovaní, kde súd prvého stupňa (správne prvej inštancie, poznámka odvolacieho súdu)

nepostupoval v zmysle § 295 C.s.p. a nevykonal dôkazy potrebné na rozhodnutie vo veci,
a to aj také dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol. V tejto súvislosti poukázal napríklad na formulár zaslaný
žalobkyni zo strany žalovaného za účelom vybavenia storna zájazdu. K pasívnej vecnej legitimácii
konštatoval, že nemožno súhlasiť s názorom súdov nižších inštancií, že žalovaný uzatvorenie zmlúv len
sprostredkoval. V texte zmluvy sa spoločnosť FTI Touristik GmbH spomína ako „poskytovateľ služby/

katalóg“, pričom zo zmlúv nijako nevyplýva, že táto spoločnosť je obstarávateľ a
žalovaný sprostredkovateľ. Takéto slovo sa v celom texte zmlúv z roku 2013 nenachádza. V
danej situácii mal súd prvej inštancie predovšetkým vyvinúť iniciatívu na zistenie toho, kto bol skutočným
obstarávateľom zájazdu a či uvedená skutočnosť bola žalobkyni ako spotrebiteľke jasná a zrejmá, resp.
či sa ju mohla vzhľadom k formulácii zmlúv len „dovtípiť.“

2. Súd prvej inštancie po vrátení mu veci Najvyšším súdom Slovenskej republiky vo veci vykonal
opätovne dokazovanie výsluchom žalobkyne, oboznámením sa s listinnými dôkazmi založenými v spise
a zistil nasledovný skutkový stav. Žalobkyňa uviedla, že je nesporné, že uzatvorila so žalovaným v lete
2013 dve zmluvy o obstaraní zájazdu, ktoré boli stornované, pričom výška zostatku po odrátaní storno
poplatkov od zaplatenej sumy bola 1.219,25 €, čo žalovaný nespochybňoval, pretože sám ju vyzýval na

oznámeniečíslaúčtu,kamjejmôžeposlaťpredmetnúsumu.Nereagovalanato,pretožeriešilazhoršený
stav svojej matky. Zmluvy v roku 2013 podpisovala osobne v pobočke žalovaného v Banskej Bystrici.
Žalovaný jej mohol vrátiť peniaze aj iným spôsobom, napríklad zložením do úschovy, vrátením na účet,
z ktorého prišli alebo poštovou poukážkou. Spornou je existencia tretej zmluvy č. XXXXXX/X, zo dňa
26.5.2014, na uzavretie ktorej sa žalovaný odvoláva. Ona neuzatvorila žiadnu tretiu zmluvu, zmluva o

zájazde musí mať písomnú formu. Ak žalovaný použil zostatok platby a zúčtoval ju ako
zálohu na nový zájazd, započítal ju bez existencie právneho titulu. Zaslanie ponúk žalovaným nemožno
považovať za uzatvorenie zmluvy. K námietke premlčania vznesenej žalovaným konštatovala, že žaloba
bola podaná na súde dňa 18.9.2015, prvé zmluvy stornovala dňa 1.10.2013, kedy sa zároveň dozvedela
o zostatku sumy, preto žaloba bola podaná v rámci plynutia subjektívnej i objektívnej premlčacej doby.

Žalovanýuviedol,že kuzavretiutretejzmluvyč.XXXXXX/Xmedzižalobkyňouanímprišlo,ako
potvrdzuje e-mailová komunikácia zo dňa 19.5.2014 a dňa 23.5.2014. Spôsob uzatvárania tretej zmluvy
prebiehal identicky ako pri uzatváraní prvej zmluvy. Sama žalobkyňa predložila súdu zmluvy o obstaraní
zájazdu z roku 2013, na ktorých sú uvedené iba jeho podpisy a pečiatky, žiadne iné listiny preukazujúce
samotné podpísanie týchto zmlúv nepredložila. Nie je pravdou, že by žalobkyňa podpisovala zmluvy v

roku 2013 osobne u neho. Podľa § 741b ods. 1 Občianskeho zákonníka zmluva o obstaraní zájazdu
musí byť uzatvorená v písomnej forme alebo v inej vhodnej forme, čo znamená, že strany môžu uzatvoriť
zmluvu aj iným vhodným spôsobom. Poukázal na e-mailovú komunikáciu zo dňa
23.9.2014, v ktorej ho žalobkyňa prosila o potvrdenie stornovania zájazdu zmluvy č. XXXXXX/X. V
prípade zmluvy č. 3 bol len sprostredkovateľom zájazdu, organizátorom bola spoločnosť FTI Touristik

GmbH. Žalobkyňa mala vedomosť, že žalovaná suma bude použitá ako záloha na zaplatenie tretieho
zájazdu, čo v čase uzatvárania tretej zmluvy nerozporovala a nežiadala vrátiť predmetnú sumu. Na
základe stornovacej faktúry zo dňa 18.9.2014 si spoločnosť FTI Touristik GmbH uplatnila storno poplatok
vo výške 2.340,- €, z toho suma 280,90 € predstavuje jeho odmenu za sprostredkovaniezájazdu. V súvislosti s úhradou storno poplatku za zmluvu č. XXXXXX/X, spoločnosť
FTI Touristik GmbH dňa 19.9.2014 zaťažila jeho zberný účet sumou 2.059,90 €, ktorú si zrazila za
zrušenie predmetného zájazdu z tretej zmluvy. Žalobkyňa je povinná zaplatiť z dôvodu stornovania tretej

zmluvy ešte storno poplatok vo výške 1.691,55 €, ktorý za ňu uhradil on. Vzniesol námietku premlčania
z dôvodu, že ak by sa prvé dve zmluvy z dôvodu nedodržania písomnej formy považovali za neplatné,
nárok žalobkyne by bol premlčaný. Žalobkyňa si bola vedomá skutočnosti, že si u neho objednala aj
tretí zájazd, pretože dňa 18.9.2014 mu telefonicky oznámila, že ruší zájazd číslo tri zo zdravotných
dôvodov. Následne toho istého dňa potvrdil žalobkyni stornovanie zájazdu. Sama žalobkyňa ho žiadala

o písomné potvrdenie o zrušení zájazdu objednaného na základe zmluvy č. XXXXXX/X v roku 2014.
Na úkor žalobkyne sa žiadnym spôsobom bezdôvodne neobohatil a ani sa obohatiť nemohol, pretože
nebol organizátorom zájazdov ani z jednej zmluvy, bol len sprostredkovateľom. Organizátorom všetkých
zájazdov bola spoločnosť FTI Touristik GmbH, preto nie je v spore pasívne vecne legitimovaný.
3.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 267 ods. 4, § 455, §
471b Civilného sporového poriadku (ďalej len C.s.p.), § 43c ods. 1, § 44 ods. 1, § 107 ods. 1, §

522, § 523, § 741b ods. 1 písm. e/, § 741h ods. 2 (v znení účinnom v roku 2013) Občianskeho zákonníka,
dôvodiac tým, že žalovaný je v konaní pasívne legitimovaný, nakoľko prvé zmluvy o obstaraní zájazdu č.
XXXXXXač.XXXXXXzroku2013boliplatneuzatvorenéanaichzákladevzniklapovinnosťžalovaného
vrátiť žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 1.219,25 €. K uvedeným zmluvám konštatoval, že
platnosť týchto zmlúv v konaní nebola medzi stranami sporná. V niektorom štádiu konania ju spochybnila

každá zo strán, v oboch prípadoch však išlo o zjavne účelové tvrdenia, pričom v ostatných častiach
konania obe strany platnosť týchto zmlúv uznávali. Žalovaný spochybnil ich platnosť účelovo v súvislosti
s prípadnou neplatnosťou tretej zmluvy o obstaraní zájazdu č. XXXXXX z roku 2014 ešte pred prvým
rozhodnutím vo veci súdom prvej inštancie, keď uviedol, že ak by bola podmienkou platnosti zmluvy o
obstaraní zájazdu výlučne písomná forma, táto nebola splnená pri žiadnej zmluve a neplatné by tak boli

všetky tri zmluvy. Toto tvrdenie však uviedol v teoretickej rovine, pričom vo všetkých
štádiách konania trval na platnosti všetkých zmlúv, vrátane tých z roku 2013. Žalobkyňa platnosť zmlúv
z roku 2013 rovnako účelovo spochybnila v dovolacom konaní s cieľom, aby sa dovolací súd vyjadril k
požiadavke na písomné uzatvorenie zmluvy o obstaraní zájazdu ako podmienke platnosti takejto zmluvy.
Najvyšší súd sa k tejto otázke nevyjadril a žalobkyňa následne v konaní naďalej trvala na platnosti zmlúv

z roku 2013. Nepokladal platnosť zmlúv z roku 2013 v konaní za spornú, keďže v konaní nebolo s istotou
preukázané, či zmluvy boli fyzicky podpísané žalobkyňou na pobočke žalovaného v Banskej
Bystrici dňa 25.7.2013, ale túto skutočnosť nepokladal za rozhodujúcu. Aj keby nedošlo k fyzickému
podpisu zmlúv, žalovaný zaslal žalobkyni písomný návrh oboch zmlúv a následne žalobkyňa
uhradilaplnúcenuobstaranéhozájazdu,čímbydošloajbezfyzickéhopodpisuzmluvykjejuzatvoreniuv

zmysle§43cods.1Občianskehozákonníka.Zároveňpochybnostiouzatvorenízmluvynemalistranyani
následne, nakoľko došlo k stornovaniu zájazdu a zhode medzi stranami na výške storno poplatku, resp.
na sume, ktorá mala byť žalobkyni v dôsledku zrušenia zájazdu po odrátaní storno poplatkov vrátená.
Dodal, že pokladá za dôveryhodné tvrdenie žalobkyne, že zmluvy z roku 2013 uzatvorila osobne na
pobočke žalovaného v Banskej Bystrici dňa 25.7.2013, ktorú skutočnosť uviedla vo svojom písomnom

vyhlásenízodňa27.5.2018(č.l.139).Žalovanýtvrdil,žekpodpisuzmlúvnikdynedošlo,žežalobkyňanie
je schopná svoje tvrdenie preukázať predložením podpísanej verzie zmluvy. Napriek absencii písomne
podpísanej zmluvy, pokladal jej osobné uzatvorenie na základe tvrdenia žalobkyne za pravdepodobné,
pretože ako už uviedol, táto skutočnosť nebola pre právne posúdenie platnosti uzatvorenej zmluvy
podstatná. V súlade s právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky skúmal zmluvné strany

zmlúv z roku 2013 a dospel k jednoznačnému záveru, že v oboch zmluvách je zmluvnou stranou
žalobkyňa ako objednávateľka zájazdu a žalovaný ako obstarávateľ zájazdu. Tvrdenie žalovaného,
že v zmluve vystupoval len ako sprostredkovateľ v zmysle § 3 ods. 2 písm. d/
zákona č. 281/2001 Z.z. účinného v čase uzatvorenia zmlúv a obstarávateľom zmluvy
bola spoločnosť FTI Touristik GmbH, vyhodnotil ako nesprávne, resp. nemajúce oporu v zmluvách. Zo

zmlúv z roku 2013 táto skutočnosť žiadnym spôsobom nevyplýva. Spoločnosť FTI Touristik GmbH je
síce v zmluvách uvedená, ale len ako „poskytovateľ služby/katalóg“, z čoho žalobkyňa ako spotrebiteľ
nemá v žiadnom prípade možnosť dôjsť k záveru, že pri uzatváraní zmluvy so žalovaným ide len
o sprostredkovanie pre spoločnosť FTI Touristik GmbH ako obstarávateľa. Žiadna časť textu zmluvy
neobsahuje pojmy obstarávateľ ani sprostredkovateľ a prípadné sprostredkovanie zmluvy z nej nie je

možné žiadnym rozumným spôsobom vyvodiť. V zmluve sa taktiež uvádzajú údaje týkajúce sa poistenia
cestovnej kancelárie proti insolventnosti, pričom tieto sa taktiež celkom zjavne vzťahujú na žalovaného.
Zmluva žiadnym spôsobom neupozorňuje na možnosť, že by obstarávateľom zájazdu bola tretia osoba.
Zdôraznil v tejto súvislosti kontrast týchto zmlúv so zmluvou o obstaraní zájazdu č. XXXXXX z roku 2014,zaslanou žalobkyni rovnako zo strany žalovaného. V tejto zmluve je žalovaný už zreteľne označený
priamo v hlavičke ako „sprostredkovateľ“ a rovnako spoločnosť FTI Touristik GmbH je zreteľne označená
ako „obstarávateľ.“ Taktiež je vzťah medzi týmito subjektami zrozumiteľne opísaný v textovej časti

zmluvy, kde je okrem iného výslovne uvedené, že sprostredkovateľ nepreberá žiadnu zodpovednosť za
objednaný zájazd a vystupuje výlučne ako sprostredkovateľ. Zmluva objednávateľa zájazdu aj informuje,
že ak je organizátorom zájazdu tretia osoba, platia podmienky poistenia insolventnosti tejto tretej osoby.
Z tejto zmluvy potom jednoznačne vyplýva, že žalovaný vystupuje iba ako sprostredkovateľ, na rozdiel
od zmlúv z roku 2013, z ktorých to naopak nevyplýva žiadnym spôsobom a už vôbec nie

spôsobom zrozumiteľným pre priemerného spotrebiteľa. Na základe uvedeného mal za to, že zmluvy
z roku 2013 boli platne uzatvorené, pričom zmluvnými stranami boli žalobkyňa ako objednávateľ zájazdu
a žalovaný ako obstarávateľ zájazdu. Keďže žalobkyňa zájazd stornovala, žalovanému vznikol nárok
na storno poplatky a zároveň povinnosť vrátiť žalobkyni zostávajúcu časť zaplatenej ceny zájazdu.
Táto povinnosť žalovaného nebola medzi stranami sporná, a rovnako nebola
medzi nimi sporná výška nároku žalobkyne v sume 1.219,25 €, ani že žalovaný opakovane písomne

vyzýval žalobkyňu na uvedenie čísla účtu, na ktorý môže plnenie vrátiť, pričom táto na jeho výzvy
nereagovala. Sporné v konaní zostalo, či bola následne uzatvorená tretia zmluva o obstaraní zájazdu a
či na základe uzatvorenia tejto zmluvy došlo k zániku záväzku žalovaného. Uzatvorenie
tretej zmluvy o obstaraní zájazdu č. XXXXXX (z roku 2014) rozporovala žalobkyňa,
ktorá tvrdila, že zmluva nebola uzavretá písomne, nikdy s ňou nevyjadrila súhlas a nezaplatila cenu za

zájazd, resp. ani zálohu. Žalovaný naopak tvrdil, že zmluva bola riadne uzatvorená, čo okrem iného
preukazuje komunikácia medzi stranami v máji 2014, kedy bol zájazd pre žalobkyňu
rezervovaný i e-mailová a telefonická komunikácia žalobkyne s ním zo septembra 2014, keď boli na
žiadosť žalobkyne tejto poslané najskôr zmenené ponuky a následne žalobkyňa uzatvorenú zmluvu
písomne stornovala. Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že zmluva z roku 2014

platne uzatvorená nebola. Žalovaný na základe žiadosti žalobkyne vypracoval pre žalobkyňu ponuku a
následne jej zaslal návrh zmluvy o obstaraní zájazdu zo dňa 23.5.2014 (č.l. 55), táto zmluva nebola zo
stranyžalobkynepodpísaná,nazaslanúzmluvu,resp.e-mailžalobkyňanereagovalaaanižiadnyminým
spôsobom uzatvorenie zmluvy nepotvrdila. Tieto skutočnosti neboli medzi stranami sporné, žalovaný
len tvrdil, že žalobkyňa zmluvu uzatvorila konkludentne, z jeho pohľadu obdobne ako zmluvy z roku

2013. Postup žalobkyne pri uzatvorení zmlúv v roku 2013 sa však od jej postupu v roku 2014 odlišoval
podstatným spôsobom, a to v tom, že kým v roku 2013 (ak by aj vychádzal z toho, že zmluvy z roku 2013
neboli osobne podpísané na pobočke u žalovaného) došlo zo strany žalobkyne k úhrade
zálohy, resp. následne k úhrade celkovej ceny zájazdu, v roku 2014 sa tak preukázateľne nestalo, čo
medzi stranami nebolo sporné. Zmluva tak v danom čase uzatvorená nebola, nakoľko nedošlo k prijatiu

návrhu zmluvy zo strany žalobkyne. Zvažoval, či nemohlo dôjsť ku konkludentnému prijatiu návrhu
na uzatvorenie zmluvy, keďže žalobkyňa síce na ponuku žalovaného nereagovala, ale zároveň ani
(naďalej) nepožadovala vrátenie dlžnej sumy z predchádzajúceho zájazdu a takéto právne posúdenie
pôvodne uviedol aj na pojednávaní vo veci konanom dňa 31.10.2023 po vrátení veci na ďalšie konanie
zo strany Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Po vykonaní dokazovania však prišiel k záveru, že

ku konkludentnému prijatiu návrhu zo strany žalobkyne nedošlo. Žalobkyňa na zaslanie zmluvy zo
strany žalovaného nereagovala, zo samotného mlčania nie je možné vyvodiť jej súhlas. Žalobkyňa síce
rovnako nepožadovala vrátenie peňazí, ale toto správanie bolo len pokračovaním jej predchádzajúceho
správania, keďže vrátenie nepožadovala a nereagovala v tomto smere na priame výzvy žalovaného. Z
tejto skutočnosti tak vzhľadom na jej nekonanie nemožno vyvodiť, že nepožadovaním peňazí súhlasila

s použitím tejto sumy na uhradenie nového zájazdu. Žalobkyňa tvrdila, že primárnym dôvodom jej
obmedzenej komunikácie so žalovaným bola dlhodobá starostlivosť o jej chorú matku, resp. jej s tým
súvisiaca vyčerpanosť; túto skutočnosť však súd prvej inštancie vnímal iba ako subjektívne vysvetlenie z
jej strany, ktoré nebolo pre rozhodovanie podstatné. Dôvody, ktoré žalobkyňu k takémuto konaniu
viedli, jej konanie len vysvetľujú a nemajú vplyv na skutočnosť, že z jej strany nedošlo k aktívnemu úkonu

smerujúcemu k uzatvoreniu zmluvy. Vzal do úvahy i to, že podľa návrhu zmluvy zaslanej žalovaným,
bolo potrebné doplatok za zájazd uhradiť do 28.8.2014, čo žalobkyňa neurobila. Aj z tejto skutočnosti je
zrejmé, že (na rozdiel od zmlúv v roku 2013) neprejavila vôľu návrh na uzatvorenie zmluvy
prijať. Stotožnil sa tak s argumentáciou žalobkyne, že samotný žalovaný vo svojich
Všeobecných obchodných podmienkach v odseku 4.1 uvádza, že zmluva sa považuje za uzatvorenú

v prípade rezervácie prostredníctvom e-mailu momentom doručenia scanu podpísanej zmluvy, alebo
zaplatením rezervačného poplatku (zálohy), resp. 100 % z ceny zájazdu, k naplneniu týchto podmienok
nedošlo. Za zaplatenie zálohy nepovažoval skutočnosť, že žalovaný na jej „zaplatenie“ použil sumu
1.219,25 €, ktorú bol povinný žalobkyni vrátiť, nakoľko táto na takýto postup nedala súhlas. Dodal, žetext Všeobecných obchodných podmienok žalovaného nebol ani jednou zo strán do konania predložený,
pričom ich obsah tvrdený žalobkyňou nebol zo strany žalovaného spochybnený. Poukázal ešte na
skutočnosť, že v prípade objednávateľa a sprostredkovateľa, resp. obstarávateľa zájazdu ide o klasický

spotrebiteľský vzťah, v ktorom zodpovednosť za zmluvné vzťahy v podstatnej miere nesie dodávateľ
služby. V zmysle § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských
zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Analogicky možno konštatovať, že aj v prípade
pochybností o tom, či vôbec došlo k uzatvoreniu zmluvy, je potrebné posudzovať situáciu v prospech
spotrebiteľa, pričom je to dodávateľ, ktorý zodpovedá za riadne uzatvorenie zmluvy. Ak v danej veci

zaslalžalovanýakododávateľslužbyžalobkyninávrhnauzatvoreniezmluvy,onanereagovala,bolojeho
povinnosťou so žalobkyňou komunikovať a zabezpečiť, aby žalobkyňa dostatočne určitým spôsobom
potvrdila prijatie návrhu na uzatvorenie zmluvy; v opačnom prípade nie je možné konštatovať, že k
uzatvoreniu zmluvy došlo. Vzhľadom k tomu, že k uzatvoreniu zmluvy z roku 2014 nedošlo, je už bez
významu, že žalobkyňa v e-mailovej komunikácii so žalovaným dňa 23.9.2014 opakovane požiadala o
písomnépotvrdenieostornovanízájazdu.Takátoformuláciasamaosebepodpornesvedčískôrotom,že

zmluva o obstaraní zájazdu v predchádzajúcom období uzatvorená bola, ale nakoľko prišiel k opačnému
záveru, nie je takéto vyjadrenie žalobkyne samo osebe spôsobilé spätne potvrdiť uzatvorenie zmluvy.
Akceptoval tvrdenie žalobkyne, že týmto spôsobom sa len laicky snažila docieliť, aby žalovaný zobral na
vedomie, že o zájazd, o ktorom predtým so žalovaným diskutovali, nemala záujem a zabrániť tomu, aby
bola dlžná suma použitá na úhradu tohto zájazdu. Rovnako je z pohľadu platnosti uzatvorenia zmluvy

medzi žalobkyňou a žalovaným bez významu, že žalovaný zmluvu vnímal ako uzatvorenú a potom,
ako táto nebola realizovaná, uhrádzal za žalobkyňu storno poplatky obstarávateľovi zájazdu spoločnosti
FTI Touristik GmbH. Uhradenie týchto poplatkov žalovaný v konaní preukázal, ale táto skutočnosť nie
je z hľadiska predmetu konania relevantná, pretože zmluva z roku 2014 nebola platne uzatvorená a
nebolo ju teda možné ani platne stornovať. Za platenie akýchkoľvek poplatkov tretím osobám nesie

zodpovednosť žalovaný. Pre úplnosť uviedol, že komunikácia medzi žalobkyňou a žalovaným bola
najmä zo strany žalobkyne celkovo neštandardná bez ohľadu na to, či a v akej miere bola ovplyvnená
ťažkými životnými okolnosťami na jej strane, najmä starostlivosťou o chorú matku. Táto neštandardnosť
nemôžespôsobiťzmenujehoprávnychzáverov.Hocižalobkyňatvrdila,žeponukunazájazdvroku2014
jej zaslal iniciatívne žalovaný, toto tvrdenie vyhodnotil ako nepravdivé, nakoľkoz listinných dôkazov,

najmä e-mailu zo dňa 19.5.2014 (č.l. 52) vyplýva opak, t. j. že žalovaný zaslal žalobkyni ponuku na
základe telefonickej požiadavky žalobkyne a tak tento rozpor vyhodnotil ako dôsledok uplynutia času od
roku 2014, pričom nepresnosť, resp. nepravdivosť tvrdenia žalobkyne nemala žiaden vplyv na právne
posúdenie týkajúce sa uzatvorenia zmluvy. Keďže medzi žalovaným a žalobkyňou nedošlo k uzatvoreniu
zmluvy z roku 2014, nedošlo ani k zmene právneho postavenia oboch strán vo vzťahu k dlžnej sume

1.219,25 € a túto bol žalovaný naďalej povinný z titulu bezdôvodného obohatenia žalobkyni vrátiť.
Zmluvy z roku 2013 považoval za platne uzatvorené, v dôsledku čoho vznikol ku dňu 2.10.2013 (deň
nasledujúci po stornovaní zmlúv z roku 2013) nárok žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia.
Žaloba bola doručená súdu dňa 18.9.2015, teda pred uplynutím dvojročnej subjektívnej premlčacej
lehoty, z dôvodu ktorého považoval vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného za nedôvodnú.

Záverom konštatoval, že pri zmluve z roku 2014 bol žalovaný sprostredkovateľom a obstarávateľom bola
spoločnosť FRI Touristik GmbH, ako už uviedol, v dôsledku čoho ak by bola zmluva platne uzatvorená,
došlo by k splateniu sumy bezdôvodného obohatenia žalovaným, nakoľko predmetná suma by bola
použitá na úhradu zálohy na zájazd, obstarávateľom ktorého by bola tretia osoba. Dlh žalovaného by bol
splatený a vznikol by nový právny vzťah medzi žalobkyňou a spoločnosťou FTI Touristik GmbH. Zmluva

platne uzatvorená nebola, takýto vzťah nevznikol a záväzok žalovaného na vydanie bezdôvodného
obohatenia naďalej trval. Hoci bol v konaní vydaný platobný rozkaz Okresného súdu Banská Bystrica
zo dňa 7.10.2015, č.k. 8 C 358/2015-40, k jeho zrušeniu doteraz v dôsledku zrušenia rozsudku zo
dňa 28.5.2018, č.k. 19 C 8/2016-140, ktorým bol tento platobný rozkaz pôvodne zrušený formálne
nedošlo, avšak má za to, že jeho opätovné zrušenie v tomto rozsudku už nie je potrebné s odkazom na

ustanovenia § 267 ods. 4 C.s.p. v spojení s § 471b C.s.p.
3.2. Žalovaný sa dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu, preto má žalobkyňa v zmysle § 517
ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka nárok na zaplatenie úrokov z omeškania. odo dňa 2.10.2013,
pričom ich žiadala priznať odo dňa 1.10.2014, kedy podľa nej mal žalovaný vedomosť o tom, že nemá
záujem o žiadne náhradné plnenie a požaduje vrátenie ňou zaplatených peňazí. Toto akceptoval,

nakoľko z e-mailovej komunikácie medzi stranami zo dňa 24.9.2014 (č.l. 380) je zrejmé, že žalobkyňa
dala žalovanému dostatočne najavo, že nemá záujem o zájazd, ktorý jej bol zo strany žalovaného
ponúknutý (z roku 2014), ale ani o žiadny iný zájazd. Od tohto okamihu tak bol žalovaný opätovne
povinnýplniťsvojdlh,pričomnaúhradutohtodlhumoholpoužiťúčetžalobkyne,zktoréhobolazaplatenáčasť platby žalobkyne za prvý dohodnutý zájazd. V prípade, ak si nebol týmto číslom účtu istý, bolo jeho
povinnosťou opätovne vyzvať žalobkyňu, aby uviedla spôsob akým si želá dlh uhradiť. Ak tak žalovaný
neurobil, bol v omeškaní, ktoré vzniklo už v septembri 2014. Výška úrokov z omeškania je v súlade

s § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka, o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná sadzba Európskej centrálnej
banky pre refinančné obchody platná k prvému dňu omeškania. Táto sadzba bola ku dňu 1.10.2014 vo
výške 0,05 %, preto určil výšku úrokov z omeškania na 5,05 %, žalobkyňa žiadala o priznanie úroku z
omeškania vo výške 5,15 %, preto v časti presahujúcej priznané úroky z omeškania žalobu zamietol.

3.3. O nároku na náhradu trov konania rozhodol právne podľa ustanovení § 255 ods. 1 v spojení s § 262
ods. 1 C.s.p. a žalobkyni, ktorá mala v konaní plný úspech, priznal voči žalovanému nárok na náhradu
trov konania v celom rozsahu. Pri posudzovaní úspechu zobral do úvahy, že žalobkyňa mala plný úspech
vo vzťahu k žalovanej istine a vo vzťahu k žalovaným úrokom z omeškania bola čiastočne neúspešná,
pričom výška tohto neúspechu je vo vzťahu k celkovej žalovanej istine, resp. celkovým
priznaným úrokom z omeškania absolútne zanedbateľná. O výške náhrady trov konania rozhodne po

právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením vyšší súdny úradník.

4. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal žalovaný odvolanie, dôvodiac ustanovením § 365 ods. 1
písm. f/, h/ C.s.p. (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). K svojej

pasívnej vecnej legitimácie uviedol, že zastáva názor, že v prípade všetkých troch zmlúv so žalobkyňou
vystupoval iba ako sprostredkovateľ, nie ako obstarávateľ. Konal podľa § 3 ods. 2 písm. c/, d/ zákona
č. 281/2001 Z.z. (ďalej ako „Zákon o zájazdoch “) a bodu 1.2 Všeobecných obchodných podmienok
účasti na zájazde a platobné podmienky pre zájazdy organizované alebo sprostredkúvané CK TUI
ReiseCenter Slovensko s.r.o. platnými v čase uzatvorenia zmlúv. Zákon nevylučuje možnosť, že by

obstarávateľ zájazdu nemohol využiť tretiu osobu, tzv. sprostredkovateľa k tomu, aby v mene a na
účet objednávateľa sprostredkovala uzavretie zmluvy o obstaraní zájazdu, pričom v takomto prípade
nevzniká záväzkový vzťah medzi predajcom, ktorý sa nezaväzuje k plneniu podľa zmluvy, ale priamo s
obstarávateľom, t. j. cestovnou kanceláriou, ktorá zájazd organizuje (napríklad uznesenie Najvyššieho
súdu Českej republiky, sp.zn. 25 Cdo 576/2000). V prípade prvých dvoch zmlúv zo dňa 25.7.2013 (ďalej

ako „Zmluva č. 1“) a dňa 26.7.2013 (ďalej ako „Zmluva č. 2“) táto skutočnosť vyplýva z
označenia „poskytovateľ služby/katalóg.“ Poskytovateľom sa pritom z hľadiska výkladu slovenského
jazyka rozumie niekto, kto poskytuje obyčajne platené služby. Týmto subjektom v tomto prípade bola
FTI, ktorá bola organizátorom zájazdu objednaného na základe Zmluvy č. 1 a Zmluvy č. 2, nie on. E-
mailom zo dňa 25.7.2013 bola pritom žalobkyňa informovaná, že „pred príletovou halou Vás bude čakať

delegát cestovnej kancelárie FTI.“ Delegátom je pracovník obstarávateľa zájazdu, ktorý v mieste určenia
zájazdu zastupuje cestovnú kanceláriu, pričom cestujúcemu poskytuje informačný a poradenský servis
cestovnej kancelárie. Pokiaľ by bol obstarávateľom zájazdu, nepreviedol by žalobkyňou uhradenú cenu
zájazdu na FTI a žalobkyňu by neupozornil na prítomnosť delegáta FTI, ale na
vlastného delegáta. Poukázal na nelogické závery súdu prvej inštancie o vyhodnotení dôveryhodnosti

tvrdenia žalobkyne, že Zmluvu č. 1 a č. 2 podpisovala na jeho pobočke v Banskej Bystrici. Žalobkyňa
si vyššie uvedené zájazdy objednala telefonicky, na základe čoho jej boli zaslané aj zmluvy v rozdielne
dni, dňa 25.7.2013 a dňa 26.7.2013. Pokiaľ by žalobkyňa skutočne osobne podpísala uvedené zmluvy
na jeho pobočke v Banskej Bystrici, nevie prečo ich do dnešného dňa nebola schopná riadne podpísané
predložiť, keďže minimálne jedným vyhotovením musí v súlade s § 741b ods. 3 Občianskeho

zákonníka platného v roku 2013 disponovať. Dôkazné bremeno pritom je na strane žalobkyne a v tomto
prípade je potrebné rešpektovať tzv. negatívne dôkazne bremeno, kedy on nemá povinnosť preukazovať
neexistenciu určitej právnej skutočnosti (napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 6 Cdo 81/2010). Ďalej uviedol, že Zmluvy č. 1 a č. 2 boli platne uzatvorené v súlade s § 741b ods. 1
Občianskeho zákonníka, a to inou vhodnou formou, obsahovali všetky zákonom požadované náležitosti.

Hoci mu žalobkyňa nezaslala späť scany podpísaných uvedených zmlúv, obe strany ich považovali
za platne uzatvorené v súlade § 741b ods. 1 Občianskeho zákonníka, prostredníctvom inej vhodnej
formy. K neplatnosti Zmluvy č. 3 dôvodil, že žalobkyňa dňa 19.5.2014 ho telefonicky kontaktovala, že
má záujem o zájazd do Turecka, na základe čoho jej v ten istý deň zaslal e-mailom dve ponuky.
Následne ho žalobkyňa kontaktovala, že si vybrala jednu z dvoch zaslaných ponúk s tým, že sumu

1.219,25 € má použiť na úhradu tohto zájazdu, keď ju opätovne informoval, že voči nej eviduje preplatok.
Na základe tohto telefonátu zaslal žalobkyni dňa 23.5.2014 e-mailom potvrdenie o rezervovaní ňou
vybratého zájazdu pre ňu a jej matku a informoval ju aj o použití preplatku vo výške 1.219,25
€ na úhradu zálohy na nový zájazd, tak ako to požadovala. Následne žalobkyni zaslal e-mailom zo dňa26.5.2013 Zmluvu č. 3. Tvrdenia žalobkyne, že jej svojvoľne objednal pre ňu a jej matku zájazd, tvrdiac,
že jeho zamestnancovi v roku 2013 povedala, že ak bude budúci rok (2014) všetko v poriadku, tak by
mohli ísť na zájazd a asi na základe tohto pre ňu a jej matku objednal zájazd na základe Zmluvy č. 3.,

nie sú pravdivé. On je osobou podnikajúcej v oblasti cestovného ruchu s dlhoročnými skúsenosťami a
dobrým menom v obchodných kruhoch, preto si nemôže len tak dovoliť pre niekoho svojvoľne objednať
zájazd, nehovoriac o tom, že pri množstve zákazníkov zamestnanec nemá šancu pamätať si kedy a kto
by mal záujem o zájazd budúci rok, na základe toho mu zaslal ponuku, resp. zmluvu o zájazde. Navyše
Zmluvu č. 1 a č. 2 riešil úplne iný zamestnanec ako Zmluvu č. 3. Nevie, keby žalobkyňa nepovažovala

Zmluvu č. 3 za uzatvorenú, prečo by ho dňa 8.9.2014 telefonicky požiadala o zaslanie ponuky zmeny
ňou objednaného zájazdu, na základe ktorého jej aj e-mailom zo dňa 9.9.2014 zaslal ponuku. Nakoľko
aležalobkyňaponukuneprijala,keďžesaknejnevyjadrila,onobjednanýzájazdnezmenil a
v platnosti zostala pôvodná objednávka. Tvrdenia žalobkyne sú priamo v rozpore s
vykonaným dokazovaním a nemajú oporu v žiadnych vykonaných dôkazoch. Žalobkyňa sama, najprv
dňa 18.9.2014 telefonicky a následne e-mailom zo dňa 23.9.2014 stornovala ňou objednaný zájazd na

základe Zmluvy č. 3 z rovnakých dôvodov ako zájazdy z roku 2013, teda zo zdravotných dôvodov jej
matky, pričom žiadala o vystavenie potvrdenia o stornovaní k dátumu jej storna na základe
telefonátu, t. j. ku dňu 18.9.2014. Argumentácia žalobkyne, ktorú akceptoval aj súd prvej inštancie, že
sa len laicky snažila docieliť, aby on zobral na vedomie, že o zájazd, o ktorom predtým diskutovali, nemá
záujem a zabránila mu, aby preplatok vo výške 1.219,25 € bol použitý ako záloha na úhradu zájazdu zo

Zmluvy č. 3, sú v rozpore s vykonaným dokazovaním, samotným konaním žalobkyne a jej
výpoveďou na pojednávaní konanom dňa 1.12.2023. Dal do pozornosti zásadu vigilantibus iura scripta
sunt, kedy sa žalobkyňa o preplatok vo výške 1.219,25 € dlhodobo nezaujímala, na jeho predchádzajúce
výzvy (e-mail zo dňa 1.10.2013, 21.10.2013 a 8.1.2014) o zaslanie čísla účtu, na ktorý jej vie preplatok
zaslať nereagovala, sama súhlasila s použitím tohto preplatku na úhradu zálohy za nový zájazd a voči

tomuto nemala žiadne námietky. Nemohol bez potvrdenia čísla účtu zaslať preplatok žalobkyni, nakoľko
by nekonal s odbornou starostlivosťou; v prípade, ak by bankový účet, ktorého bol
zájazd zo Zmluvy č. 1 a č. 2 zaplatený bol zrušený alebo patril niekomu inému ako žalobkyni, vznikla
by škoda. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie; žiadal nárok na náhradu trov v celom rozsahu.

5. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že považuje napadnuté rozhodnutie za
správne po vecnej i právnej stránke. Súd prvej inštancie zrozumiteľne, dostatočne a presvedčivo v
odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol ako sa vysporiadal s podanou žalobou
a jednotlivými dôkazmi, aké závery z nich vyvodil a na akom základe rozhodol jednotlivými výrokmi

rozhodnutia o veci samej, pričom sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia stotožnila. Obsah a
rozsah odôvodnenia napadnutého rozhodnutia považuje tiež za plne súladné so zákonnými ako i
ústavnými požiadavkami na spravodlivé súdne konanie a odvolanie žalovaného podľa jeho obsahu
považuje za prejav subjektívnej nespokojnosti s výsledkom konania, ktorá však sama osebe nie
je právne relevantná. V rozpore so žalovaným vytýkanými nedostatkami má za to, že napadnuté

rozhodnutie dáva primerané odpovede na všetky relevantné a podstatné stranami vznesené právne i
skutkové otázky, je teda odôvodnené presvedčivo, racionálne a dostatočným spôsobom. Žalovaný v
odvolaní polemizuje so závermi súdu prvej inštancie a opakuje svoje tvrdenia a argumentáciu, ktorú
už predniesol v konaní pred súdom prvého stupňa (správne prvej inštancie, poznámka odvolacieho
súdu), pričom ale neuviedol žiadne nové alebo také skutočnosti, ktoré by už neboli v súdnom konaní

vyhodnotené a na ktoré by súd prvej inštancie už nebol poskytol odpoveď a svoje posúdenie. Považuje
preto tvrdenia žalovaného uvedené v časti III. jeho odvolania za nesprávne a nepreukázané, pričom
súd prvej inštancie podľa jej názoru postupoval plne súladne nielen so zisteným skutkovým stavom, ale
správne aplikoval aj príslušné hmotnoprávne ustanovenia viažuce sa k tzv. spotrebiteľským zmluvám
v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a procesnoprávne ustanovenia

ohľadom sporov s ochranou slabšej strany, resp. spotrebiteľských sporov v zmysle § 290 a nasl. C.s.p.
Rovnako sa súd prvej inštancie pri rozhodovaní riadil inštrukciami a vysloveným právnym názorom
dovolacieho súdu v tejto veci, ktoré boli obsiahnuté v zrušujúcom uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 25.5.2022, sp.zn. 4 Cdo 233/2021. K tvrdeniam žalovaného v odvolaní o (ne)platnosti
uzavretia zmluvy o zájazde v roku 2014 konštatovala, že je nutné prisvedčiť správnosti právneho

posúdenia súdu prvej inštancie, že ona v danom prípade žiadnu ďalšiu zmluvu o zájazde so žiadnym
subjektom neuzavrela, ani so žiadnou zmluvou a jej podmienkami nikdy nevyslovila súhlas. Opakované
poukazovanie žalovaného na to, že s ňou počas trvania nepriaznivých osobných a zdravotných pomerov
v jej rodine nijako nekomunikovala, je len pokusom žalovaného o zrieknutie sa svojej zodpovednosti zato, že údajnú zmluvu o zájazde z roku 2014 považovala za platne uzavretú bez existencie a preukázania
akéhokoľvek prejavu jej vôle, ktorý by k uzavretiu takého právneho úkonu smeroval, čo však musí
byť nevyhnutne vyhodnotené iba na neprospech žalovaného, nakoľko sa jedná o dodávateľa služieb

dlhodobo podnikajúceho v oblasti cestovného ruchu. Hoci sa žalovaný podľa obsahu ním podaného
odvolania domáha korekcie skutkových zistení a právnych záverov súdu prvej inštancie, ona je toho
názoru, že prvostupňový (správne prvoinštančný, poznámka odvolacieho súdu) súd sa po vrátení veci
dovolacím súdom na ďalšie konanie vecou riadne zaoberal, doplnil v naznačenom smere dokazovanie
a rozhodol o jej nárokoch pochybnosti nevzbudzujúcim spôsobom. Dala do pozornosti svoje písomné

podania a ústne prednesy, ktoré učinila v konaní, ako aj odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, najmä
body 13. až 15., 17. až 20., 22. až 24. a 30. až 31. Ako tvrdila, zmluvy o zájazde z roku 2023 boli platne
uzavreté so žalovaným ako obstarávateľom a organizátorom zájazdu, ktorý v
dôsledku jej odstúpenia od zájazdu (jeho stornovania) bol povinný vrátiť jej zostatky zaplatených cien
zájazdov po odrátaní sumy storna. Pokiaľ tak žalovaný dodnes neurobil a k uzavretiu žiadnej ďalšej
zmluvy medzi sporovými stranami nedošlo, potom sa žalovaný bezdôvodne na jej úkor obohatil a toto

bezdôvodné obohatenie je povinný jej vydať, nakoľko si svoj existujúci nárok včas uplatnila podanou
žalobou. Odvolaciemu súdu navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť; žiadala náhradu
trov konania.

6. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne k jeho odvolaniu uviedol, že žalobkyňa nereagovala na

ním konkrétne uvedené skutočnosti v odvolaní. Zotrval na dôvodoch uvedených v odvolaní a na tom,
že napadnuté rozhodnutie považuje za nesprávne po vecnej i právnej stránke. Zopakoval
tvrdenia uvedené v odvolaní o tom, že ani pri jednej z troch zmlúv o zájazde uzatvorených so žalobkyňou
nevystupoval ako obstarávateľ, vždy ako sprostredkovateľ, ako aj na tom, že žalobkyňa nebola schopná
predložiť riadne podpísané Zmluvy č. 1 a č. 2 napriek tomu, že tvrdila, že tieto zmluvy podpísala v jeho

pobočke v Banskej Bystrici. Vyjadril sa opätovne ako v odvolaní k okolnostiam uzavretia Zmluvy č. 3.
Považuje všetky zmluvy za platne uzatvorené, pričom v nich vystupuje ako sprostredkovateľ, nie ako
obstarávateľ/organizátor zájazdu, ktorým bola spoločnosti FTI, z dôvodu ktorého nie je pasívne vecne
legitimovaný. Zotrval na odvolacom návrhu.

7. Ďalšie vyjadrenia vo veci podané neboli.

8. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa
§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p., túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné
podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to

dôležitýverejnýzáujem;§385ods.lC.s.p.)adospelkzáveru,žeodvolaniužalovanéhonemožnopriznať
úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 30. apríla 2025; o termíne verejného
vyhlásenia rozsudku boli strany sporu a ich právni zástupcovia upovedomení zákonným spôsobom (§
378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku
I., ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1.219,25 € s príslušenstvom a výroku III.

o náhrade trov konania, potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi
rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie
správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné.

9. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim pre posúdenie

vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným
dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho
rozsudku. Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré
by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu.

10. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a
vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani
v štádiu odvolacieho konania. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti uložené ustanovením § 220 C.s.p.
V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení § 380 ods. 2
C.s.p., ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na ktorú by musel odvolací súd prihliadať.

11. Odvolací súd sa stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v
odôvodnení napadnutého rozsudku, že žalovaný je v konaní pasívne vecne legitimovaný. Z vykonaného
dokazovania pred súdom prvej inštancie vyplynulo, že zmluvu o obstaraní zájazdu podľa zákona č.281/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov č. XXXXXX, zo dňa 22.8.2013, na základe objednávky
žalobkyne zo dňa 25.7.2013 (č.l. 20 spisu) a zmluvu o obstaraní zájazdu v zmysle zákona č. 281/2001
Z.z. v znení neskorších predpisov č. XXXXXX, zo dňa 22.8.2013, na základe objednávky žalobkyne

zo dňa 26.7.2013 (č.l. 22 spisu) vyhotovila spoločnosť CK TUI ReiseCenter Slovensko s.r.o., t. j.
cestovnákancelária.Vuvedenýchzmluváchjeakoposkytovateľslužby/katalóg uvedenáspoločnosťFTI
Touristik. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 281/2001 Z.z. je cestovná kancelária podnikateľ, ktorý na základe
živnostenského oprávnenia organizuje, ponúka a predáva zájazdy a uzatvára zmluvu o
obstaraní zájazdu. Z ustanovenia § 3 ods. 2 písm. c/, d/ citovaného zákona je zrejmé, že cestovná

kancelária sprostredkúva predaj jednotlivých služieb pre inú cestovnú kanceláriu a v prípade, ak
sprostredkúva predaj zájazdov pre inú cestovnú kanceláriu, zmluva o zájazde sa v týchto prípadoch
musí uzatvoriť v mene cestovnej kancelárie, pre ktorú zájazd sprostredkúva a táto zodpovedá za plnenie
zmluvy o zájazde.

12. V danom spore mal odvolací súd za to, že obstarávateľom zájazdu v zmysle uvedených zmlúv bol

žalovaný a nie spoločnosť FTI Touristik, pretože tak ako konštatoval Najvyšší súd Slovenskej republiky v
uznesení zo dňa 25.5.2022, sp.zn. 4 Cdo 233/2021, ktorým zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave
zo dňa 28.10.2020, sp.zn. 15 Co 187/2019 (v poradí prvý) i rozsudok Okresného
súdu Bratislava I zo dňa 28.5.2018, č.k. 19 C 8/2016-140 (v poradí prvý), v predmetných zmluvách
nie je výslovne uvedené, že žalovaný sprostredkoval ich uzatvorenie pre spoločnosť FTI Touristik.

Rovnako z týchto zmlúv ani nie je zrejmé, že by sa uzatvárali v mene cestovnej kancelárie, pre ktorú
zájazd sprostredkúva, teda spoločnosť FTI Touristik. Navyše z e-mailovej komunikácie medzi sporovými
stranami týkajúcej sa predmetných zájazdov vyplýva, že žalobkyňa komunikovala so žalovaným, nie
spoločnosťou FTI Touristik (č.l. 24, 25, 30 až 32 spisu). Odvolací súd má zhodne so súdom prvej
inštancie za to, že v danom spore ide o spotrebiteľský vzťah, pričom v zmysle § 54 ods. 2 Občianskeho

zákonníka v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa
priaznivejší. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd vyhodnotil odvolaciu námietku žalovaného o
nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie za nedôvodnú.

13. Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdeniami žalovaného uvedené v jeho odvolaní o tom, že Zmluva

č. 3, a to zmluva o obstaraní zájazdu v zmysle zákona č. 281/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov č.
XXXXXX, zo dňa 26.5.2014, bola uzavretá platne. V konaní bolo preukázané, že sporové strany medzi
sebou komunikovali telefonicky i prostredníctvom e-mailov (č.l. 52 až 58 spisu), pričom
ponuka na zájazd v roku 2014 bola žalobkyni zaslaná v máji 2014 e-mailom (č.l. 52, 53 spisu) , k čomu sa
nijako nevyjadrila, ani neoznámila žalovanému žiadne námietky. Žalovaný bol označený v tejto zmluve

už ako sprostredkovateľ, ktorý vyhotovil dňa 26.5.2014 uvedenú zmluvu, v ktorej je ako obstarávateľ
zájazdu uvedená spoločnosť FTI Touristik GmbH, celková cena splatná u sprostredkovateľa, prijatá
záloha v sume 1.219,25 € s tým, že doplatok rezervácie je splatný do 29.8.2014 (č.l. 55 spisu), ktorú
žalobkyňa neskôr stornovala (č.l. 327 spisu). Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku
odôvodnil prečo dospel k záveru, že medzi stranami nedošlo k uzavretiu zmluvy v roku 2014, ku ktorým

dôvodom ešte odvolací súd uvádza nasledovné. Cestovná zmluva sa uzatvára písomnou formou a
vznikne na základe zmluvného konsenzu strán zmluvy o podstatných náležitostiach zmluvy. Nakoľko
sa cestovná zmluva uzatvára písomne, potom aj návrh na jej uzavretie musí mať písomnú formu. Ak
bol návrh cestovnej kancelárie na uzatvorenie písomnej cestovnej zmluvy obsahujúci jej podstatné
náležitosti podpísaný iba zástupcom cestovnej kancelárie a nie aj objednávateľom, je potrebné takto

vyhotovenú listinu považovať za návrh cestovnej kancelárie na uzavretie kúpnej zmluvy v zmysle § 43a
ods. 1 Občianskeho zákonníka, nakoľko iba ona tento návrh ako konajúca osoba podpísala. Rezerváciu
zájazdu zo strany objednávateľa nemožno považovať za uzavretie cestovnej zmluvy.

14. Tvrdenie žalobkyne, že žalovaný svojvoľne pre ňu a jej matku objednal zájazd v roku 204, vyhodnotil

ako účelové. Je nepravdepodobné, že by žalovaný sám od seba pripravil pre žalobkyňu ponuku zájazdu
s konkrétnym termínom jeho konania a cenou. Odvolací súd tak prisvedčil argumentácii žalovaného v
jeho odvolaní o tom, že tvrdenia žalobkyne, že svojvoľne objednal pre ňu a jej matku zájazd, tvrdiac,
že jeho zamestnancovi v roku 2013 povedala, že ak bude budúci rok (2014) všetko v poriadku, tak
by mohli ísť na zájazd a na základe toho objednal zájazd na základe Zmluvy č. 3, sú nepravdivé. Z

obsahu spisu vyplýva, že žalovaný e-mailom zo dňa 23.5.2014 oznámil žalobkyni „Mate to rezervovane“,
s uvedením odletov, príletu, hotela, kompletnej ceny a že má u nich z predchádzajúceho storna sumu
1.219,- €, čo použijú na jej zálohu za tento zájazd a deň, dokedy je potrebné uhradiť doplatok (č.l.
53 spisu). Ďalším e-mailom zo dňa 26.5.2014 oznámil žalovaný žalobkyni, že jej v príloheposiela jej prihlášku už s odrátanou zálohou 1.219,- € (č.l. 594 spisu); žalobkyňa na uvedené e-
maily nereagovala, napriek tomu žalovaný vyhotovil vyššie uvedenú zmluvu o obstaraní zájazdu, ktorú
podpísal iba on a ako zálohu za zájazd použil predchádzajúci zostatok zo storna za zmlúv z roku 2013.

Odvolací súd má za to, že išlo v tomto prípade iba o návrh zmluvy, ako aj konštatoval prvoinštančný
súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktorý žalobkyňa neprijala. Ak žalovaný použil preplatok,
ktorý vznikol žalobkyni zo zrušených zmlúv z roku 2013 na zálohu na zájazd v roku 2014, urobil
tak neoprávnene, bez súhlasu žalobkyne. Žalovaný v konaní svoje tvrdenie o tom, že mu žalobkyňa
telefonicky uviedla, že má sumu 1.219,25 € použiť na úhradu tohto zájazdu, nepreukázal. Odvolací súd

dodáva, že ak by aj došlo k platnému uzavretiu Zmluvy č. 3 medzi stranami sporu, nič neoprávňovalo
žalovaného na použitie uvedeného preplatku na zálohu na zájazd v roku 2014 bez súhlasu žalobkyne.

15. V konaní bolo taktiež preukázané, že žalovaný e-mailom zo dňa 1.10.2013 oznámil žalobkyni, že
rozdiel medzi storno poplatkom a cenou zájazdu jej vráti a poprosil ju o uvedenie čísla účtu (č.l. 30 spisu).
Z e-mailu žalovaného zo dňa 8.1.2014 jednoznačne vyplýva, že žalovaný pripomenul žalobkyni, že má

u nich peniaze za zájazd, ktorý si u nich zakúpila a neskôr stornovala, že je to rozdiel medzi sumou,
ktorú zaplatila a odrátaný storno poplatok a žiadal ju o uvedenie čísla účtu, kam má peniaze poslať (č.l.
32 spisu). Žalovaný si tak bol vedomý toho, že zo stornovaných zájazdov z roku 2013 vznikol žalobkyni
u neho preplatok, ktorý jej bol povinný vrátiť, čo doteraz neurobil, pričom ho ako zálohu na ďalší zájazd
použil, ako už bolo uvedené, neoprávnene. Neobstojí tvrdenie žalovaného, že mu žalobkyňa neoznámila

číslo účtu a tak jej preplatok nemohol vrátiť, nakoľko mohol využiť napríklad možnosť zaslania preplatku
formou poštovej poukážky, čo neurobil. Tým, že žalovaný nevrátil žalobkyni vzniknutý storno poplatok
zo zmlúv z roku 2013 sa bezdôvodne obohatil na jej úkor, nakoľko získal majetkový prospech plnením
z právneho dôvodu, ktorý odpadol, z dôvodu ktorého je povinný toto bezdôvodné obohatenie žalobkyni
vrátiť.

16. K odvolacím námietkam žalovaného o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu
(§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) odvolací súd dôvodní, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok
hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých
dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa

ustanovenia § 191 C.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a
všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania
najavo, včítane toho, čo uviedli strany. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný
právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada
voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri

hodnotení dôkazov (napríklad § 192, § 193, § 205 C.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku
ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného
v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo
presvedčivéavyhovujúcenajmäzákladnejpožiadavkepreskúmateľnosti.Vposudzovanejvecisúdprvej
inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj riadne

odôvodnil. Okolnosti namietané žalovaným v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných
dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom
rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva,
žedoprávanaspravodlivýprocesnepatríprávostranysporu,abysavšeobecnýsúdstotožnil s
jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred

všeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany
sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.

17. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.), odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo

správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa
na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za
úplné a ich právne posúdenie prvoinštančným súdom za správne.18. Vzhľadom na skutočnosť že žalovaný podal odvolanie aj voči výroku II. napadnutého rozsudku,
ktorým súd prvej inštancie žalobu vo zvyšnej časti zamietol, t. j. do výroku, ktorým bolo rozhodnuté v jeho
prospech, odvolací súd odvolanie žalovaného proti tomuto výroku podľa § 386 písm. b/ C.s.p. odmietol,

pretože odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 C.s.p.).

19. Napadnutý rozsudok odvolací súd potvrdil podľa § 387 ods. 1, ods. 2 C.s.p. i vo výroku III. o náhrade
trov konania, pretože žalovaný podal odvolanie aj voči tomuto výroku, avšak svoje odvolanie vo vzťahu
k tomuto výroku neodôvodnil, preto odvolací súd osobitne nepreskúmaval vecnú a právnu správnosť

rozsudku súdu prvej inštancie v uvedenom výroku, keď žalobkyňa odvolanie nepodala. Odvolací súd
zdôrazňuje, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou, teda aj odvolací súd je viazaný rozsahom
a dôvodmi odvolania (§ 379 C.s.p.).

20.1.Onárokuna náhradutrovodvolaciehokonaniaodvolacísúdrozhodolpodľa §396ods.l,§255
ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. a žalobkyni, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, priznal

nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 20.2. Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa
bola úspešná v dovolacom konaní, odvolací súd jej priznal podľa § 453 ods. 1, § 396 ods. l, § 255 ods.
1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. nárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %.
20.3. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov odvolacieho i dovolacieho konania rozhodne súd
prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným

uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

21. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi.
S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami

sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým
odvolateľ ani nevzniesol žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos

VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).

22. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo

dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za

nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 C.s.p.).