Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. apríl 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/127/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1119218572
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Degmová Pospíšilová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1119218572.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej

a sudcov JUDr. Valérie Kleinovej, st. a JUDr. Anny Kašajovej v spore žalobcu: T.. T. Š., narodený
XX.XX.XXXX, bytom C. XXX, G., právne zastúpený: KOTRUSZ - BENČÍK, s.r.o., so sídlom Štefánikova
57, Nitra, IČO: 47 237 252, proti žalovanej: Slovenská republika, zastúpená: Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, so sídlom Račianska 71, Bratislava, o náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom orgánu verejnej moci, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava
I zo dňa 22. septembra 2022 č. k. 19C/59/2019-128 v spojení s opravným uznesením Mestského súdu
Bratislava IV zo dňa 19. júna 2023 č. k. B1-19C/59/2019-156 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením zo dňa
19.06.2023 č. k. B1-19C/59/2019-156 p o t v r d z u j e .

Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením súd prvej inštancie zamietol žalobu
žalobcu, ktorou sa domáhal od žalovanej zaplatenia sumy 860,20 € s príslušenstvom titulom majetkovej
škody a 88.711,62 € s príslušenstvom titulom nemajetkovej ujmy spôsobenej mu v dôsledku prieťahov
v konaní vedenom Okresným súdom Galanta pod sp. zn. 23Cb/32/2012 v období od 16.5.2014 do

1.7.2016.

2. Žalobca tvrdil, že dňa 24.2.2012 bola Okresnému súdu Galanta doručená žaloba o zaplatenie
54.355,82 € s príslušenstvom. Žalobu podal právny predchodca žalobcu spoločnosť EKOL - TKD, s.r.o.
Dňa 13.3.2012 bol vo veci vydaný platobný rozkaz pod sp. zn. 27Rob/59/2012, proti ktorému bol dňa
4.4.2012 podaný odpor. Prvý termín pojednávania bol vytýčený na 9.10.2012, avšak pojednávanie sa
neuskutočnilo pre neprítomnosť žalovaného. Ďalší termín pojednávania bol vytýčený na 31.1.2013.

Pred otvorením pojednávania došlo medzi stranami sporu k mimosúdnym rokovaniam, pri ktorých
žalovaný pohľadávku uznal čo do základu, neuznal ho však čo do výšky. Pojednávanie bolo odročené
na 18.4.2013 za účelom mimosúdnych rokovaní. Ďalší termín pojednávania bol vytýčený na 17.9.2013,
avšak toto sa neuskutočnilo z dôvodu znaleckého dokazovania nariadeného uznesením zo dňa
28.6.2013. Uznesením zo dňa 21.8.2013 súd vyhovel návrhu na zmenu účastníka na strane žalobcu,
čím do konania vstúpil žalobca ako fyzická osoba z dôvodu postúpenia žalovanej pohľadávky. Dňa
6.5.2014 bol právnemu zástupcovi žalobcu doručený znalecký posudok Dipl. Ing. Júliusa Ratulovského

č. 23/2014 zo dňa 21.3.2014, ku ktorému sa vyjadril dňa 16.5.2014. V nadväznosti na žiadosť žalobcu
zo dňa 1.8.2014 bol vytýčený termín pojednávania na 22.1.2015, ktorý bol z dôvodu čerpania dovolenky
zákonným sudcom odročený na 23.4.2015. Dňa 10.4.2015 bolo žalobcovi oznámené odročenie
pojednávania vytýčeného na deň 23.4.2015 z dôvodu preloženia zákonného sudcu na Krajský súd vTrnave. Oznámením zo dňa 1.7.2015 bola žalobcovi oznámená zmena zákonného sudcu a predvolaním
zo dňa 1.7.2015 bol žalobcovi oznámený termín pojednávania vytýčený na 20.10.2015. Uznesením zo
dňa 18.5.2015 súd zamietol návrh žalovaného zo dňa 4.5.2015 na prerušenie konania. Pojednávanie

vytýčené na 25.10.2015 sa neuskutočnilo a bolo odročené na neurčito z dôvodu preloženia zákonnej
sudkyne na Okresný súd Nitra. Dňa 24.3.2016 sa žalobca obrátil so sťažnosťou podľa § 62 zákona
č. 757/20144 Z.z. o súdoch a zmene a doplnení niektorých zákonov na predsedu Okresného súdu
Galanta. Predseda Okresného súdu Galanta v oznámení zo dňa 5.4.2016 uviedol, že tvrdenia uvedené v
sťažnosti sa zakladajú na pravde, avšak sťažnosť vyhodnotil ako nedôvodnú. Podaním zo dňa 5.5.2016

sa žalobca obrátil na predsedu Krajského súdu v Trnave so žiadosťou o prešetrenie vybavenia sťažnosti
na postup súdu predsedom Okresného súdu Galanta. Predseda Krajského súdu v Trnave sa listom
doručeným žalobcovi dňa 26.5.2016 stotožnil s tvrdeniami žalobcu a sťažnosť vyhodnotil ako dôvodnú.

3. Žiadosťou zo dňa 20.5.2019 žalobca požiadal žalovanú o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody.

4. Žalobca mal za to, že Okresný súd Galanta v konaní 23Cb/32/2012 bol nečinný od 16.5.2014, kedy
bolo súdu doručené vyjadrenie k znaleckému posudku až do dňa 1.7.2016, kedy sa vo veci uskutočnilo
pojednávanie.

5. V súvislosti s uplatneným nárokom žalobca tvrdil, že dňa 25.5.2013 uzatvoril úverovú zmluvu so
Slovenskou sporiteľnou a.s., na základe ktorej mu bol poskytnutý úver vo výške 11.000 €, ktorý sa
zaviazal splácať v splátkach po 165,23 € mesačne vždy k 20. dňu v mesiaci, pričom prvú splátku
realizoval dňa 20.7.2013. Následne dňa 26.6.2014 za účelom refinancovania úveru zo dňa 25.5.2013
uzavrel žalobca ako dlžník so Slovenskou sporiteľnou a.s. zmluvu o splátkovom úvere vo výške 12.000

€ s výškou splátok 151,62 € splatných vždy k 20. dňu v mesiaci, pričom prvú splátku realizoval dňa
20.8.2014. Za obdobie od 16.5.2014 do 1.7.2016 si tak žalobca uplatňuje majetkovú škodu vo výške
860,20 €, ktorá predstavuje zaplatené úroky a poplatky z predmetných úverov. Tvrdil, že uvedené
úverovézmluvymuselžalobcauzatvoriťzaúčelompotrebyúhradyjehozáväzkov,ktorénemoholuhradiť
z prostriedkov získaných v súdnom konaní vedenom pod sp. zn. 23Cb/32/2012 vplyvom neprimeranej

dĺžky konania.

6. Sumu požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy žalobca vyčíslil ako násobok priemernej mzdy sudcu
za obdobie od 16.5.2014 do 1.7.2016.

7. Na preukázanie svojich tvrdení žalobca súdu prvej inštancie predložil:
- sťažnosť na postup súdu zo dňa 24.3.2016,
- žiadosť o prešetrenie vybavenie sťažnosti zo dňa 5.5.2016,
- odpoveď Krajského súdu v Trnave zo dňa 23.5.2016,
- žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 20.5.2019,

- dokumentácia k úverovým zmluvám zo dňa 25.5.2013 a 26.6.2014,
- článok z portálu aktiality.sk „Najlepšie zarábajúci sudca prekonal platom prezidenta“ zo dňa 9.8.2017.

8. Žalovaná nároky žalobcu poprela a navrhla žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Majetkovú škodu
tvrdenú žalobcom považovala za nepreskúmateľnú a nedôvodnú pre absenciu jej príčinnej súvislosti

s konaním vedeným Okresným súdom Galanta. Uviedla, že žalobca uzatvoril úverovú zmluvu dňa
25.5.2013, keď ešte nebol účastníkom konania na Okresnom súd Galanta. O zmene účastníka konania
na strane navrhovateľa na základe návrhu zo dňa 15.8.2013 rozhodol súd uznesením zo dňa 21.8.2013.
Žalobca v čase čerpania úveru nebol veriteľom vymáhanej pohľadávky a tak ani nemohol očakávať, že
by v tom čase jeho existujúce záväzky uhradil a uspokojil z tejto pohľadávky. Žalovaná poukázala na

to, že v čase vstupu žalobcu do konania bolo nariadené vo veci znalecké dokazovanie, preto nemohol
objektívne očakávať skoré uspokojenie sa z tejto pohľadávky, ktorá bola už v tom čase sporná a
výsledok konania neistý. Z uvedeného vyvodila, že nutnosť čerpať úver zo strany žalobcu a znášať
náklady úveru neboli v príčinnej súvislosti s prieťahmi v uvedenom konaní. Poukázala na to, že nárok
na náhradu nejatkovej ujmy v peniazoch žalobca žiadnym spôsobom neodôvodnil. Žalobca neuviedol

žiadnekonkrétneokolnostivzťahujúcesanatvrdenúujmu,keďsamotnáexistenciazásahuverejnejmoci
nezakladá automaticky nárok na náhradu nejatkovej ujmy. Žalobca podľa žalovanej neuniesol základnú
povinnosť tvrdenia a preukázania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Pre absenciu akýchkoľvek
tvrdení nie je podľa nej možné identifikovať intenzitu, povahu ani závažnosť ujmy žalobcu. Výškupožadovanej náhrady žalovaná považovala za zrejme premrštenú, neprimeranú a presahujúcu zákonné
limity. Za nedôvodný považovala aj nárok na úroky z omeškania zo sumy požadovanej nemajetkovej
ujmy.

9. Na prejednanie veci súd prvej inštancie nariadil pojednávanie a vykonal dokazovanie oboznámim sa
s predloženými listinami, ktorých obsah medzi stranami sporný podľa súdu prvej inštancie nebol. Strany
pôvodne navrhovali vykonať dokazovanie pripojením a oboznámením sa so spisom konania vedeného
Okresným súdom Galanta pod sp. zn. 23Cb/32/2012, ktoré súd prvej inštancie nevykonal, keďže priebeh

tohto konania nemal medzi stranami za sporný, s čím sa stotožnili aj strany konania.

10. Žalobca zotrval na podanej žalobe, mal za to, že nebyť prieťahov v konaní nemusel by svoju finančnú
situáciu riešiť úverom a z toho plynúcimi dodatočnými nákladmi. Mal za zrejmé, že ujmu v dôsledku
prieťahov utrpel, intenzita tejto ujmy nemohla byť z povahy veci ani väčšia ani menšia a preto nemal
za potrebné takýto zásah preukazovať. Pripustil možnosť, že ujma môže byť zo strany súdu priznaná v

inej, ako v uplatnenej výške, avšak mal to, že uplatnený nárok je dôvodný.

11. Žalovaná zotrvala na svojej argumentácii a žalobu ako nedôvodnú navrhla zamietnuť.

12. Po skutkovej stránke vyhodnotil súd prvej inštancie priebeh konania Okresného súdu Galanta

sp. zn. 23Cb/32/2012 ako nesporný, taktiež za nespornú mal skutočnosť, že v predmetnej veci boli
konštatované prieťahy v konaní. Za sporný označil len nárok žalobcu na náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy.

13. Ustálený skutkový stav súd prvej inštancie právne posúdil podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 9 ods.
1, 2 a 4 zákona č. 514/2003 Z. z., § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003
Z. z. a § 17 ods. 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z..

14. V prejednávanej veci mal za nesporné, že v konaní Okresného súdu Galanta došlo k nesprávnemu

úradnému postupu spočívajúcom v prieťahoch v konaní. Na tomto základe si žalobca uplatnil nárok na
náhradu škody, ktorý súd prvej inštancie posudzoval podľa zákona č. 513/2003 Z.z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Za predpoklad úspešného
uplatnenia nároku na náhradu škody označil kumulatívne splnenie podmienok predpokladaných
zákonom č. 514/2003 Z. z., ktorými sú existencia titulu (§ 3 ods. 1), vznik škody a príčinná súvislosť

medzi nimi. V konaní mal za nespornú existenciu titulu v podobe konštatovania prieťahov predsedom
Krajského súdu v Trnave a teda základnú podmienku vyplývajúcu z ustanovenia § 3 ods. 1 a 9 ods. 2
zákona č. 514/2003 Z.z. za naplnenú.

15. V súvislosti s nárokom na náhradu škody vo výške 860,20 €, ktorý spočíva v zaplatených úrokoch

a poplatkoch z úverových zmlúv uzatvorených žalobcom, sa súd prvej inštancie stotožnil s obranou
žalovanej, že medzi touto tvrdenou škodou a nesprávnym úradným postupom absentuje vzťah príčinnej
súvislosti.Žalobcatvrdil,ževdôsledkunesprávnehoúradnéhopostupubolnútenýzaúčelomvyrovnania
svojich záväzkov čerpať bankový úver a nemohol teda svoje záväzky uspokojiť z pohľadávky, ktorá
bola predmetom konania pred Okresným súdom Galanta. Z tvrdení žalobcu však vyvodil, že prvú

úverovú zmluvu uzatvoril už dňa 25.5.2013, teda predtým ako sa stal veriteľom z pohľadávky, ktorá
bola predmetom konania pred Okresným súdom Galanta. Účastníkom sporného konania sa žalobca
stal až na základe návrhu zo dňa 15.8.2013, o ktorom súd rozhodol uznesením zo dňa 21.8.2013. Z
tvrdení žalobcu nevyvodil vzťah príčinnej súvislosti medzi okolnosťami súdneho konania 23Cb/23/2012
a potrebou uzatvorenia úverovej zmluvy dňa 25.5.2013. Inými slovami z tvrdení žalobcu podľa súdu

prvej inštancie nevyplýva, že v dôsledku nesprávneho úradného postupu v konaní 23Cb/32/2012 musel
čerpať úver, v dôsledku ktorého mu mala vzniknúť tvrdená škoda. Skutočnosť, že žalobca následne
tento úver refinancoval, je sama o sebe podľa súdu prvej inštancie bez osobitného významu, keďže
okolnosti čerpania prvého úveru sú bez príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom.

16. Žalobcom uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu samotnej existencie prieťahov
v konaní súd prvej inštancie považoval za nedôvodný. Mal za to, že samotná existencia nesprávneho
úradného postupu neodôvodňuje priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Uvedené vyvodil
už zo samotného znenia ustanovení § 17 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. Mal za to, že rozhodovaniesúdu o priznaní konkrétnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy musí vychádzať zo skutkového stavu na
základe dokazovania zameraného najmä na zisťovanie konkrétnych následkov v jednotlivých oblastiach
spoločenského života dotknutej osoby, pričom dôkazné bremeno v tomto smere zaťažuje žalobcu.

Súdom stanovená výška náhrady nemajetkovej ujmy by mala byť podľa súdu prvej inštancie primeraná
spôsobenej ujme, z čoho plynie, že nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy nemožno podľa neho
vyvodiť len zo samotnej existencie nesprávneho úradného postupu, bez ohľadu na následky dopadu
vzniknutej ujmy na jednotlivé stránky života poškodeného, bez ohľadu na závažnosť utrpenej ujmy a
okolnosti, za akých k ujme došlo. Vyhodnotil, že žalobca v konaní neposkytol žiadne konkrétne tvrdenia

a dôkazy, ktorými by preukázal vznik konkrétnych nepriaznivých následkov tvrdeného nesprávneho
úradného postupu. (porovnaj aj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS 285/2018 z
15.8.2018). Vychádzajúc z vyššie uvedeného žalobu ako nedôvodnú zamietol, keď nezistil príčinnú
súvislosť medzi tvrdenou majetkovou škodou a nesprávnym úradným postupom a zároveň žalobca v
konaní nepreukázal ani skutočnosti odvodňujúce priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch.

17. O nároku na náhradu trov konania rozhodol v zmysle zásady úspešnosti v konaní podľa § 255 ods.
1 CSP vzhľadom na plný úspech žalovanej v konaní, ktorej však žiadne trovy konania nevznikli, preto
jej nárok na ich náhradu nepriznal.

18. Proti tomuto rozsudku v rozsahu jeho prvého výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobu zamietol,
podal riadne a včas odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), písm. f) a písm. h)
CSP. Tvrdenie súdu prvej inštancie, že nepreukázal existenciu príčinnej súvislosti medzi vzniknutými
úrokmizúveruapoplatkamizavedenieúčtuapreukázanýmiprieťahmivkonanípovažovalzavyvodenie
nesprávnych skutkových záverov z vykonaného dokazovania z dôvodu, že podľa neho súdu prvej

inštancie jednoznačne preukázal, že mu tieto náklady vznikli, teda že mu vznikla škoda, a zároveň
podľa neho preukázal, že táto škoda vznikla počas trvania prieťahov v súdnom konaní. Ak by súd prvej
inštancie neporušil svoju právnu povinnosť a postupoval by v súdnom konaní bez prieťahov, mal za to, že
bol by mu nárok v súdnom konaní priznaný a po jeho úhrade žalovaným plánoval uskutočniť predčasné
splatenie predmetného úveru, v dôsledku čoho by mu nevznikala ďalšia povinnosť hradiť náklady. V

tejto súvislosti poukázal aj na judikatúru, v zmysle ktorej: „O vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus)
ide vtedy, ak je medzi protiprávnym konaním škodcu a vznikom škody vzťah príčiny a následku. Ak bola
príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nevznikne. Otázka príčinnej súvislosti nie
je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Pri
zisťovaní príčinnej súvislosti je treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina

ju vyvolala a je rozhodujúca iba vecná súvislosť príčiny a následku.“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR, zo
dňa 28.10.2010, sp. zn. 3 Cdo 130/2010). Existencia príčinnej súvislosti je pritom podľa neho negatívnou
skutočnosťou, teda podľa jeho názoru jeho úlohou bolo preukázať, že nebyť rozhodujúcej okolnosti (v
tomto prípade prieťahov v tomto súdnom konaní), nebola by mu škoda vznikla. Mal za zrejmé, že v
prípade, ak by došlo k vydaniu rozhodnutia vo veci bez zbytočných prieťahov a k následnej úhrade dlžnej

sumy (kde vzhľadom na povahu žalovaného v spore - Obce Diakovce ako subjektu verejnej správy
nemožno predpokladať, že by riadne nesplnil súdom uloženú povinnosť), disponoval by dostatočnými
finančnými prostriedkami na predčasné splatenie dlhu, čím by mu zanikla povinnosť ďalej platiť úroky
a poplatky. V tejto súvislosti poukázal na ustálenú judikatúru: „Protiprávny úkon nemusí byť jedinou
príčinou vzniku škody, stačí, že je jednou z príčin, ktorá sa podieľa na nepriaznivom následku, ktorý

má byť odškodnený, a to príčinou dôležitou, podstatnou a značnou. Ani škodlivý následok nemusí
vzniknúť len z jednej príčiny. Za rozhodujúce mal, či - nebyť tejto skutočnosti - by ku škode nedošlo
alebo naopak, či škodlivý následok by nastal aj bez tejto skutočnosti.“ (rozsudok Najvyššieho súdu ČR,
sp. zn.: 25Cdo 2142/2007). Súdu prvej inštancie vytkol, že v napadnutom rozsudku nepreukázal, že
by existovala iná skutočnosť, než existencia prieťahov v súdnom konaní, ktorá by odôvodňovala vznik

škody a naopak, mal za preukázanú existenciu príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a súdnymi
prieťahmi. Namietal, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil ním prezentovanú argumentáciu v tom,
že skúmal, či si predmetný úver vzal v dôsledku prieťahov v súdnom konaní. Od počiatku totiž tvrdil,
že vzniknutá škoda spočíva v tom, že nemohol úver predčasne splatiť z prostriedkov, ktoré by získal
v dôsledku riadneho prejednania veci bez zbytočných prieťahov. Vzhľadom na uvedené skutočnosti

považoval záver súdu prvej inštancie v tejto otázke za vyvodenie nesprávnych skutkových záverov z
vykonaného dokazovania, čo predstavuje odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. f) CSP.
19. Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy žalobca v odvolaní zopakoval, že súd prvej inštancie v
plnom rozsahu zamietol aj tento ním uplatnený nárok, a to z dôvodu, že podľa neho žiadnu nemajetkovúujmu nepreukázal. V súdnom konaní mal pritom žalobca za jednoznačne preukázané, po akú dobu
trvali protizákonné prieťahy v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Galanta a aký vplyv mali
tieto prieťahy na postavenie jeho osoby ako žalobcu. Mal za to, že súdu prvej inštancie preukázal,

že práve v dôsledku vzniku týchto prieťahov sa musel domáhať napravenia tohto protiprávneho stavu
urgenciami na súd, ako aj sťažnosťou na prieťahy predsedovi Okresného súdu Galanta, pričom až na
základe týchto krokov došlo ku konštatovaniu existencie prieťahov a k nariadeniu zákonnému sudcovi,
aby postupoval pri prejednaní veci bez prieťahov. Tieto skutočnosti mal za zrejmé z podanej žaloby
a súdu prvej inštancie vyplývali aj z obsahu súdneho spisu. Konajúcemu sudcovi vytkol, že zjavne

nebol schopný vyhodnotiť nemajetkovú ujmu vzniknutú z takéhoto protiprávneho konania iného súdu,
pretože sám nebol schopný prejednať jeho nároky v tomto súdnom konaní bez prieťahov a k nariadeniu
pojednávania pristúpil až na základe jeho sťažnosti predsedovi súdu a na základe uloženia povinnosti
prejednať vec bez prieťahov. Ako teda možno predpokladať, že konajúci sudca bude schopný vyhodnotiť
existenciu a rozsah preukázanej nemajetkovej ujmy spôsobenej prieťahmi v súdnom konaní, ak tento
samotný sudca spôsobuje ďalšie prieťahy a svojím konaním spôsobuje vznik ďalšej ujmy? Súdu prvej

inštancie vytkol, že v napadnutom rozsudku bagatelizuje ním popísané skutkové okolnosti a tvrdí,
že konštatovaný protiprávny stav, ktorý trval viac ako dva roky, sa nijako neprejavil na jeho právach
a neviedol k ujme na nich. Vzhľadom na to, že ujma vznikala na jeho základnom ľudskom práve,
resp. justičnom práve na spravodlivý súdny proces, nemožno očakávať, že túto ujmu bude schopný
preukázať hmatateľne, čo vyvodil už z jej podstaty ako nemajetkovej ujmy. Súdu prvej inštancie podľa

neho dostatočne popísal, akým spôsobom sa prieťahy v súdnom konaní prejavili na jeho živote a na
jeho legitímnych očakávaniach, že súdny spor bude prejednaný a rozhodnutý v primeranej lehote. Nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy si uplatnil v rozsahu, v akom ju subjektívne vnímal ako vzniknutú, avšak
súduprvejinštancievytkol,ženamiestotoho,abyobjektívnepreskúmaljejrozsahaskutočnevyhodnotil,
v akom rozsahu je neprimeraná a v akom menšom rozsahu je podľa súdu prvej inštancie možné ju

priznať,odmietoljučoilenpodrobnepreskúmaťaposúdiťavyjadriťvnapadnutomrozsudku,akýrozsah
náhradynemajetkovejujmyby,vzhľadomnajejvzniknutýrozsah,považovalzaprimeraný.Jetedapodľa
neho zrejmé, že napadnutý rozsudok v časti rozhodnutia o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch je nepreskúmateľný, pretože z jeho odôvodnenia nevyplýva ako, na základe akých kritérií
a s akým záverom súd prvej inštancie posúdil primeranosť uplatňovanej náhrady nemajetkovej ujmy v

peniazoch, preto namietal, že v tejto časti nemá ani možnosť podrobiť napadnutý rozsudok skutočnému
prieskumu argumentácie uvedenej súdom prvej inštancie, pretože táto argumentácia v napadnutom
rozsudku absolútne absentuje, čím došlo k porušeniu jeho procesných práv v takom rozsahu, že to
predstavuje zásah do jeho práva na spravodlivý súdny proces. Namietal, že vyššie uvedené skutočnosti
súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku vôbec nezohľadnil, čo predstavuje podľa neho nesprávne

právne posúdenie veci, a zároveň v napadnutom rozsudku absentuje zdôvodnenie rozhodnutia o
zamietnutínárokunanáhradunemajetkovejujmyvpeniazochakocelku,čopodľanehozakladáodvolací
dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) a h) CSP. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 22.09.2022, sp. zn.: 19C/59/2019 podľa § 388 CSP
zmenil tak, že podanej žalobe v celom rozsahu vyhovie a zaviaže žalovaného na náhradu jeho trov

prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

20. Ďalšie vyjadrenia strany sporu v odvolacom konaní nepodali.

21. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec viazaný rozsahom a dôvodmi

odvolania podľa § 378 ods. 1, § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez pojednávania s poukazom na ust. § 385
ods. 1 CSP a postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP. Dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu nie je dôvodné. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie
správnymsmeromavrozsahupotrebnompreposúdenieopodstatnenostižalobyavýsledkyvykonaného
dokazovania správne zhodnotil. Svoje skutkové a právne závery v napadnutom rozhodnutí aj náležite

a dostatočne odôvodnil (220 ods. 2 CSP). Odvolací súd sa s jeho právnym záverom o nedôvodnosti
žalobou uplatneného nároku žalobcu proti žalovanému na náhradu škody titulom úrokov zo vzniknutej
pôžičky žalobcu a na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. stotožňuje a
konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP). V odvolaní uvádzané argumenty nie sú
spôsobilé privodiť iný než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver o nedôvodnosti jeho žaloby,

keď v odvolaní uvádzané argumenty nepredstavujú také, s ktorými by sa súd prvej inštancie v
rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku nevysporiadal alebo by im nevenoval náležitú pozornosť.
Odôvodnenie napadnutého rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a nie je preto potrebné ani jeho
dôvody dopĺňať, nakoľko by išlo len o opakovanie právnych záverov súdu prvej inštancie. Práve z tituluaplikácie ust. § 387 ods. 2 CSP nie je žiaduce, aby v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu boli
zopakované tie závery a zhodnotenia, ktoré už odzneli v odôvodnení prvoinštančného rozhodnutia.
Je postačujúce, pokiaľ sa len k vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia, vo väzbe k odvolacím

dôvodom, zvýraznia právne významné, prípadne skutkovo rozhodné okolnosti. Tento postoj odvolacieho
súdu je aj v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 08.10.2009, v zmysle
ktorého ....“ odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať
izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok
(II.ÚUS 78/05, III.ÚS 264/08, IV.ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného

posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov vydaných v priebehu príslušného súdneho
konania“. I v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo170/2005 „pokiaľ v odvolacom konaní
dôjde k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvej inštancie, tak odvolací súd sa v zásade môže obmedziť
na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu“. Možno konštatovať, že v danej veci súd prvej inštancie dal
zrozumiteľnú a presvedčivú odpoveď na podstatné argumenty strán sporu v snahe garantovať im právo
na spravodlivé súdne konanie. Skutočnosť, že neboli naplnené očakávania žalobcu a že súd prvej

inštancienerozhodolvsúladesjehoprávnyminázormi,neznamenáporušeniejehoprávanaspravodlivé
súdne konanie. Ochranu poskytol stranám v požadovanej kvalite. V záujme zachovania práva strán
sporu na spravodlivý súdny proces sa odvolací súd teda vyjadruje stručne k odvolacím námietkam
žalobcu.

22. Predmetom preskúmavaného konania je žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody a
nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, a to titulom nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci, konkrétne prieťahmi
všeobecného súdu kompetentnými subjektmi deklarovanými a konštatovanými v súdnom konaní,
ktorého bol účastníkom.

23. Súdne konanie o nároku podľa uvedeného zákona je na rozdiel od konania pred Ústavným súdom
SR a pred ESĽP civilným sporovým konaním ovládaným zásadou prejednacou, ktorá spočíva v tom,
že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov k nim je zásadne vecou strán sporu. Iniciatíva pri
zhromažďovaní dôkazov teda leží zásadne na nich a ukladá im povinnosť označiť dôkazy k preukázaniu

tvrdenia. Strana sporu má teda povinnosť tvrdenia a povinnosť unesenia dôkazného bremena o svojom
tvrdení. K splneniu tejto povinnosti je zaviazaná každá strana sporu, pričom rozsah a konkrétnu podobu
dôkaznéhobremenaurčujeprávehmotnoprávnanorma,ktorámábyťnadanýsporaplikovaná.Dôkazné
bremenoohľadomvšetkýchtvrdení,ktorýmiodôvodňujesvojnárok,mážalobca,keďdôkaznúpovinnosť
má síce i žalovaný, pokiaľ ide o tvrdenia opačného obsahu a významu, avšak jeho dôkazná povinnosť

sa odvíja len od úrovne splnenia dôkaznej povinnosti žalobcom.

24. Súd prvej inštancie zaujal správny právny názor, že v zmysle hmotnoprávnej normy aplikovateľnej
na právne posúdenie žalobou uplatneného nároku je potrebné preukázanie rozhodnutia kompetentného
orgánu, a to predsedu súdu alebo ústavného súdu o existencii týchto prieťahov, ktorú zákonnú

podmienku determinujúcu základ nároku žalobcu na náhradu škody a prípadne nemajetkovej ujmy
žalobca splnil. Žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie uniesol dôkazné bremeno o svojom tvrdení,
že mu v tomto konaní vznikli prieťahy, nakoľko uvedená skutočnosť bola deklarovaná v odpovedi
Predsedu Krajského súdu Trnava zo dňa 23.5.2016 na jeho sťažnosť na prieťahy v konaní vedenom
na Okresnom súde Galanta sp. zn. 23Cb/32/2012. Pre účely úspechu v preskúmavanej veci bol však

povinný uniesť dôkazné bremeno o svojom tvrdení, že práve v dôsledku týchto vzniknutých prieťahov
v danom súdnom konaní konštatovaných a deklarovaných v čase od podania žaloby v tomto konaní
(24.02.2012) do odpovede na sťažnosť žalobcu (23.5.2016) mu vznikla majetková škoda spočívajúca
podľajehotvrdenívúrokochzúveruapoplatkochzaúver,ktorýzmluvnývzťahpodľajehotvrdeniamusel
uzavrieť pre prieťahy v danom konaní za účelom uspokojenia svojich veriteľov namiesto ich uspokojenia

z úspechu v relevantnom konaní, ako aj nemajetková ujma, ktorú je potrebné odškodniť finančne v
žalovanej výške a ktorej nárok zodpovedá dikcii hmotnoprávnej normy na vec sa vzťahujúcej, a to ust.
§ 17 ods. 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z..

25. Žalobca si teda v preskúmavanom spore uplatnil dva nároky. Prvým nárokom je nárok na náhradu

majetkovej škody vo výške 860,20 eur spočívajúcej v zaplatených úrokoch a poplatkoch z úverových
zmlúv uzatvorených žalobcom. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že zákonným predpokladom
vzniku nároku na náhradu majetkovej škody z tejto objektívnej zodpovednosti štátu za konanie orgánu
verejnej moci je kumulatívne splnenie troch predpokladov pre tento nárok, a to nesprávny úradnýpostup orgánu verejnej moci, ktorého existenciu žalobca preukázal, vznik škody ako zmenšenie majetku
žalobcu, ktorý nebol sporný, a zároveň aj existencia príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným
postupom orgánu verejnej moci a vzniknutou škodu, keď súd prvej inštancie dospel k správnemu

právnemu záveru, že žalobca existenciu tejto príčinnej súvislosti v danej veci nepreukázal. Logickým a
ustanoveniu § 191 ods. 1 CSP v spojení s čl. 15 Základných zásad tvoriacich neoddeliteľnú súčasť CSP
zodpovedajúcim hodnotením vykonaného dokazovania dospel k správnemu skutkovému záveru a jeho
právnym posúdením k správnemu právnemu záveru o tom, že z časových súvislostí čerpania bankového
úveru žalobcom nevyplýva vzťah príčinnej súvislosti úrokov a poplatkov z neho s konaním vedeným

na Okresnom súde Galanta sp. zn. 23Cb/32/2012, k čomu odvolací súd zároveň dopĺňa, že žalobca v
žalobetvrdil,žetátoškodamuvzniklavdôsledkuprieťahovpočastohtokonaniaaprávetýmitoprieťahmi
v tomto čase, t. j. v štádiu tohto konania a v čase, keď výsledok sporu sp. zn. 23Cb/32/2012 Okresného
súdu Galanta bol neznámy, pričom žalobca v rámci svojho procesného útoku ani skutkovo netvrdil, že
v danom spore bol úspešný, čo len podčiarkuje a podporuje správnosť skutkových a právnych záverov
súdu prvej inštancie o neunesení dôkazného bremena žalobcom o existencii príčinnej súvislosti medzi

nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Galanta v čase tvrdených a preukázaných prieťahov
a vznikom škody žalobcu v zaplatených úrokoch a poplatkoch z bankového úveru.

26. Druhý žalobcom uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie správne
subsumoval pod ust. § 17 ods. 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z., podľa dikcie ktorých nárok na peňažnú

náhradu nemajetkovej ujmy nemožno vyvodiť len zo samotnej existencie nesprávneho úradného
postupu, bez ohľadu na následky dopadu vzniknutej ujmy na jednotlivé stránky života poškodeného,
t. j. bez ohľadu na závažnosť utrpenej ujmy. Ust. § 17 ods. 2 a 3 uvedeného zákona totiž nárok
na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy upravuje len pri ujme kvalifikovanej, keď práve vzhľadom
na jej kvalitu nepostačuje iné zadosťučinenie, čo je pre účely v spore povinný preukázať žalobca

ako subjekt v sporovom konaní nesúci dôkazné bremeno, keď potom výška peňažnej náhrady je
potom determinovaná okolnosťami uvedenými v odseku 3 tohto ustanovenia. Žalobca však svojimi
prostriedkami procesného útoku nepreukázal ani základ nároku na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy
vzniknutej mu podľa jeho tvrdenia v príčinnej súvislosti s prieťahmi v spore Okresného súdu Galanta
sp. zn. 23Cb/32/2012, keďže netvrdil žiadne kvalifikované dôvody odôvodňujúce záver, že odpoveď

predsedu Krajského súdu Trnava na jeho sťažnosť na prieťahy ako iná forma uspokojenia nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy, t. j. vyhodnotenie tejto sťažnosti za dôvodnú a prísľub pravidelného
dohľadu nad vecou v dvojmesačných intervaloch, t. j. samotné konštatovanie porušenia jeho práva na
prejednanie sporu bez zbytočných prieťahov a iná forma zadosťučinenia, všetko v zmysle relevantnej
právnej úpravy podľa dikcie ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. , nie sú dostatočným

zadosťučinením pre neho.

27. Podľa ust. § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. nahrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný
predpis neustanovuje inak.
Podľa ust. § 17 ods. 2 uvedeného zákona v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva

nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.
Podľa ust. § 17 ods. 3 uvedeného zákona výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2 sa určuje
s prihliadnutím najmä na

a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

28. Z dikcie vyššie citovaných ustanovení zákona č. 514/203 Z. z. vyplýva, že primárne sa poškodeným
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom pri výkone verejnej moci uhrádza
skutočná škoda a ušlý zisk, avšak zákonodarca umožnil poškodeným nezákonnými rozhodnutiami alebo
nesprávnym úradným postupom pri výkone verejnej moci nahradiť im aj vzniknutú nemajetkovú ujmu,
keď z dikcie odsekov 2 a 3 ust. § 17 tohto zákona vyplýva zákonom stanovená postupnosť krokov, ktoré

je potrebné naplniť pre účely preukázania nároku v prípadnom súdnom konaní o peňažnú náhradu
nemajetkovej ujmy spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom pri
výkone verejnej moci. Ako už bolo spomenuté vyššie, uvedené konanie je civilným sporovým konaním
ovládaným prejednacou zásadou, v rámci ktorého je žalobca povinný uniesť dôkazné bremeno v rovinetvrdení a následne v rovine unesenia dôkazného bremena o svojich tvrdeniach, preto povinnosťou
žalobcu pre účely úspechu v spore v danom prípade bolo uniesť dôkazné bremeno najskôr o základe
nároku, t. j. skutočnosť, že mu prieťahmi v súdnom konaní pred Okresným súdom Galanta vznikla

nemajetková ujma. Žalobca vznik prieťahov v súdnom konaní preukázal, avšak tvrdenia, prečo mu
vznikla nemajetková ujma, neuvádzal, majúc za to, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy má
automaticky na základe konštatovania prieťahov v konaní v odpovedi na jeho sťažnosť. Z ust. §
17 ods. 2 uvedeného zákona pritom vyplýva, že pre prípad preukázania vzniku nemajetkovej ujmy
primárnym zadosťučinením za takúto ujmu je samotné konštatovanie porušenia práva, a až ak sa toto

zadosťučinenie nejaví ako postačujúce, následným v poradí druhým možným stupňom zadosťučinenia
poskytnutým v rámci súdneho sporu je uspokojenie ujmy inak ako finančne (napr. ospravedlnením, resp.
ako v danom prípade zaviazaním sa k dohľadu nad vecou v pravidelných dvojmesačných intervaloch)
a až následne, ak nemožno nemajetkovú ujmu uspokojiť inak, patrí poškodenému náhrada peňažná.
Ods. 3 ust. § 17 zákona č. 514/2003 Z. z. potom upravuje už skutočnosti ovplyvňujúce výšku žiadanej
peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy.

29. Podľa zákona č. 514/2003 Z. z. sa teda uhrádza skutočná škoda, ušlý zisk a aj nemajetková ujma,
avšak len vtedy, ak nie je možné uspokojiť ju inak, a ak samotné konštatovanie porušenia práva nie
je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu, o ktorý prípad ide najmä pri kompenzácii ujmy
spôsobenej poškodením dobrej povesti, občianskej cti, obmedzením osobnej slobody a pod.

30. Odvolací súd preskúmaním vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie dospel k záveru, že
toto dokazovanie súd prvej inštancie správne vyhodnotil, keď ustálil, že žalobca netvrdil a teda ani
nepreukázal žiadne skutkové okolnosti týkajúce sa vzniku nemajetkovej ujmy, navyše netvrdil žiadne
skutočnosti, pre ktoré by bolo možné dospieť k záveru, že k ich zadosťučineniu nepostačuje samotné

konštatovane porušenia práva, čo aj bolo zrealizované predsedom Krajského súdu v Trnave v odpovedi
na jeho sťažnosť na prieťahy v súdnom konaní a bola zabezpečená následná sledovanosť veci., resp.
netvrdil a tak ani nepreukázal, prečo nemožno jeho nemajetkovú ujmu uspokojiť inak než peňažnou
formou. Prípadná judikatúra Ústavného súdu SR a ESĽP v danej veci nie je použiteľná, nakoľko sa
netýka civilných sporov prejednávaných všeobecnými súdmi SR podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale

konaní pred Ústavným súdom SR a pred ESĽP. Správnosť právnych záverov súdu prvej inštancie v
napadnutom rozsudku podporuje a odobruje aj uznesenie Ústavného súdu SR z 15.08.2018 sp. zn.
I. ÚS 285/2018-18, v ktorom sa Ústavný súd SR stotožnil s odôvodnením rozsudku Krajského súdu
v Bratislave vydaným vo veci sp. zn. 2Co240/2016, podľa ktorého zákon č. 514/2003 Z. z. priznáva
poškodeným aj právo na náhradu nemajetkovej ujmy, a to za súčasného splnenia dvoch podmienok:

1./ že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na
spôsobenú ujmu a 2./ že nie je možné túto vzniknutú ujmu uspokojiť inak. Krajský súd uviedol,
že nečinnosť orgánu verejnej moci, či zbytočné prieťahy v konaní nepochybne znamenajú samé
o sebe pre poškodeného určitú imateriálnu ujmu, to však ale poškodeného nezbavuje povinnosti
preukázať, v prípade uplatňovania peňažnej náhrady, vznik tejto ujmy v jednotlivých oblastiach života

a intenzitu zásahu, ako aj to, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočne účinný
a efektívny prostriedok na vyváženie či zmiernenie vzniknutej ujmy. Hoci aj v dôsledku neprimerane
dlhotrvajúceho konania možno ujmu spočívajúcu v neistote ohľadne výsledku konania predpokladať, je
ale už predmetom ďalšieho dokazovania posudzovanie, či ide o ujmu nepatrnú alebo značnú, kedy je
na poškodenom, aby svoje tvrdenia o existencii takých relevantných skutočností, ktoré umocňujú hĺbku

zásahu alebo významne ovplyvňujú jeho životnú situáciu, hodnoverne v konaní preukázal....Krajský súd
považoval za správny názor súdu prvej inštancie, že nesprávny úradný postup nemožno bez ďalšieho
považovať za konanie, v dôsledku ktorého by žalobcovi automaticky prináležal nárok na peňažnú
náhradu nemajetkovej ujmy. Nestotožnil sa s názorom strany sporu s poukazom na judikatúru ústavného
súdu a ESĽP, že v spore o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej neprimeranou dĺžkou konania

neprináleží skúmať existenciu konkrétnych následkov takéhoto nesprávneho postupu orgánov štátu a
vyžadovať v tomto smere od žalobcu unesenie dôkazného bremena. Takáto argumentácia je totiž podľa
krajského súdu v rozpore s ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorý nepochybne vznik nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch okrem existencie samotného nesprávneho úradného postupu
podmieňuje i tým, že na poskytnutie primeraného zadosťučinenia nepostačuje konštatovanie porušenia

práva a vzniknutú nemajetkovú ujmu nemožno reparovať inak. Podľa krajského súdu konanie v zmysle
zákona č. 514/2003 Z. z. pokiaľ ide o priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, nemožno stotožňovať
čo do jeho účelu a cieľa s konaním pred Ústavným súdom SR a priznávaním odškodnenia v tomto
konaní. Krajský súd uviedol, že morálna ujma, ktorá bola priznaná rozsudkom Veľkého senátu ESĽPCase of Apicella v. Taliansko zo dňa 29.03.2006 pod st. č. 64890/01 za prieťahy v konaní, je morálnou
ujmou, ktorú môže bez realizácie dokazovania priznať buď vnútroštátny ústavný súd alebo ESĽP,
ktoré súdy sa vôbec nemusia zaoberať predpokladmi pre vznik nesprávneho úradného postupu a

pre vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, keď na požadovanie a priznanie morálnej ujmy v
konaniach pred týmito súdmi stačí vo všeobecnosti konštatovanie prieťahov v súdnom konaní, pričom
výšku morálnej ujmy nie je potrebné preukazovať. Uviedol, že v takýchto prípadoch sa ohľadom výšky
morálnej ujmy dokazovanie nevykonáva, nakoľko táto sa priznáva automaticky v závislosti od prieťahov
v konaní, a takúto kompetenciu má v SR ÚS SR a v rámci EÚ iba ESĽP ako súdy postupujúce

podľa noriem verejného práva. Ústavný súd SR v citovanom uznesení nezistil možnosť porušenia
sťažovateľom označených práv rozsudkom krajského súdu a sťažnosť odmietol z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.

31. Obdobný názor o nutnosti unesenia dôkazného bremena o existencii kvalifikovaných dôvodov pre
účely priznania peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy poškodeným podľa ust. § 17 ods. 2, 3 zákona č.

514/2003 Z. z. vyjadril Ústavný súd SR aj v uznesení zo dňa 19.04.2018 sp. zn. IV. ÚS 271/2018.

32. Neopodstatnená je aj odvolacia námietka žalobcu o nedostatočnom odôvodnení napadnutého
rozsudku, nakoľko zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a jeho
záveryniesúarbitrárne.Súdprvejinštancievodôvodnenírozhodnutiauviedolrozhodujúciskutkovýstav,

primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán sporovej veci, výsledky vykonaného
dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré na zistený skutkový stav aplikoval a z ktorých vyvodil svoje
právne závery, keď i podľa ústavnej judikatúry do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo
účastníka konania (aktuálne strany sporu), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
navrhovanímahodnotenímdôkazov(IV.ÚS252/2004),aniprávonato,abybolpredvšeobecnýmsúdom

úspešný a aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I.ÚS 50/2004). Súd prvej inštancie veľmi
prehľadne uviedol, na základe akých právnych titulov žalobca uplatňuje nárok na náhradu majetkovej
ujmy a aj ujmy nemajetkovej a zrozumiteľne vysvetlil svoje právne úvahy vedúce ho k záveru, že vo
vzťahu k týmto jednotlivým titulom žalobca dôkazné bremeno o splnení zákonných predpokladov pre
priznanietejtonáhradynesplnil.Jehozáverysúkonzistentnéadostatočnepreskúmateľnépreobestrany

sporu, pre laickú i odbornú právnickú verejnosť a taktiež i pre odvolací súd, ktorý sa so závermi súdu
prvejinštanciestotožňuje.Akoužuviedolodvolacísúdvyššie,avšakpovažujezapotrebnétozopakovať,
sporové konanie je konaním ovládaným prejednacou zásadou, ktorá znamená povinnosť žalobcu uniesť
v spore dôkazné bremeno, teda preukázať nárok v rovine tvrdení a potom v rovine unesenia dôkazného
bremena o svojich tvrdeniach, čo žalobca nesplnil.

33. Na základe uvedeného vyhodnotil odvolací súd odvolacie námietky žalobcu za nedôvodné a
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
34. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle zásady úspešnosti
v konaní podľa ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust § 378 ods. 1 CSP vzhľadom na plný úspech

žalovaného v odvolacom konaní, ktorému však tento nárok nepriznal, keďže mu v odvolacom konaní
žiadne trovy nevznikli.

35. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).